Pred pár týždňami sa mi stala taká bolestivá vec. Asi budete súcitiť so mnou. Pokazil sa mi mobil. Zobrala som ho do servisu a diagnóza bola ešte horšia. Oprava bude trvať desať dní. Minimálne. Zalial ma studený pot. Ako vydržím bez Facebooku, Instagramu, e-mailu a mobilného internetu? Čo ak niekto bude niečo chcieť cez Whatsapp? Hecnem sa, zvládla som už horšie veci a chcem byť predsa minimalistka, tak asi treba vyskúšať aj nútený digitálny detox.
Našla som si starý obúchaný telefón na prijímanie hovorov. Je taký predpotopný, že na ňom neviem ani písať správy. Informovala som zemeguľu, že som bez normálneho mobilu.
Prvé dni boli odvykačka ako hrom. Z desiatich dní opravy boli tri týždne a stalo sa – nič. Nada. Ničivo. Nuda.
Občas mi muž zavolal, čo bude na večeru a že si nevie nájsť spoďáre. Matky v škole mi poklepali na plece, keď mi chceli niečo oznámiť , väčšinou nejakú urgentnú klebetu. Večer som si v kancelárii prečítala e-maily a nové statusy.
Vlastne sa niečo veľmi dôležité stalo. Mala som akosi oveľa viac času. Nevedela som čo so sebou. Nečumela som stále na telefón. Nerozmýšlala som, kde ho mám a či je dostatočne nabitý. Neprečerpala som si dáta hneď prvý týždeň. Dohodla som sa na stretnutiach a tie sa normálne konali podľa plánu. Nič som nemohla zrušiť. Išla som na koncert a užila som si ho bez fotenia a nahrávania. Sedela som vo vlaku a čítala som si knihu, alebo som sa pozerala von z okna. Menej mi hučalo v hlave.
Potom sa mi môj milovaný mobil opäť vrátil a ja som v eufórii zase začala hrešiť a vrátila som sa do starých koľají. O tom po tom, 24 hodinové pripojenie na internet vie byť výborný sluha, a ja som komunikačný závislák, ktorý chce všetko vedieť. Začalo mi byť trochu clivo za tou jednoduchosťou, keď som ho nemala. Mobil mi žral hodiny zo dňa a začal ma bolieť krk. Tak som opäť tu na osobnej spovednici.
Idem sa detoxikovať a spísala som si dvanásť prikázaní, ktorými sa budem snažiť riadiť:
Vypnem si automatické notifikácie. Ok, nech som odvážna, vymažem aj aplikácie. Zistila som, že neustále pípanie a cinkanie je ako droga, ktorá ma núti stále zízať do telefónu. Ak musím pri prihlasovaní sa na sociálne média zakaždým zadať heslo ZasseLEZesnaFB545fshshf78!354, núti ma to vzdať sa a nájsť si lepšiu robotu.
Statusy a e-maily si prečítam dvakrát denne, nie každých (2,3,5..eh..)15 minút.
Budem si nabíjať telefón v
(betónovej pivnici)kuchyni, ……..čo najďalej od spálne. Ráno po zobudení siahnem po pohári vody a nie po mobile. Otvorím dokorán okno, spravím si pekne posteľ, našuchorím vankúše, natiahnem si hnáty.Vyčistím si e-mail a sociálne médiá. Zruším newsleter o akciách na zimné pneumatiky, newsfeedy o znudenej pande, vyhodím zopár nepriateľov do koša.
Namiesto správy skúsim radšej zavolať a stretnúť sa zoči-voči. Niekedy sa mi zdá oveľa jednoduchšie sa na nejakom pláne dohodnúť telefonicky, ako si tri hodiny posielať hore dole Whatsapp správy. Prípadne hodiť kamienok na okno. To boli časy.
Začnem používať klasický papierový diár a pero. O ďalší dôvod menej na čumenie do telefónu.
Budem vždy nosiť hodinky. Tie vynašli na to, aby sme vedeli, koľko je hodín. Nebudem sa hrabať v kabelke, aby som zistila, či zmeškám autobus.
Prejdem sa na čerstvom vzduchu a mobil nechám doma. Budem sa dívať na stromy, štebotavé vtáčiky a občas aj pod nohy.
Chvíľku pauzy si nájdem mimo blikajúcej obrazovky. Povýšim knihu pred telkou, papierové noviny pred aplikáciou, krížovku pred Candy Crush, prázdny papier a ostro zastrúhané ceruzky pred browsovaním na Instagrame.
Nebudem žiť virtuálne v realite. Objednať u kaderníčky sa môžem aj inokedy, ako keď sa práve so mnou rozpráva reálna osoba z mäsa a kostí.
Naplánujem si pár dní na oddych u mamy na dedine, alebo inej divočine. Nemá ani wifi ani poriadny mobilný signál.
Zámerne sa budem snažiť sústrediť len na jednu vec. V dávnych časoch to inak nebolo ani možné. Keď sa lovilo, sa lovilo, keď sa bojovalo, sa bojovalo, keď sa plavilo, sa plavilo. Nikto pri tom nečítal, netweetoval, ani si nerobil fotografie. Hyper mega super multi fungovanie už vychádza z módy. Ľuďom sa parí z hlavy. Mne už teda určite.
Amen.
P.s. Dám vedieť, ako mi to ide. Často ma na Facebooku nehľadajte 🙂
Pridaj komentár