7 vecí, ktoré sú lepšie analóg (a robíš ich denne)

Dnes je na všetko nejaká aplikácia. Nosíme v taške mobil, ktorý je hlavným nástrojom na všetko – foťák, diár, bankovanie, zápisník, adresár, budík, zábava. Osobná elektronika sa stala pupočnou šnúrou, ktorá nás spája s okolitým svetom. Fyzické produkty sme vymenili za prístupové heslá a online verzie (vlastní ešte niekto vôbec cédečka?). Digitálne aj pracujeme a nezostáva za naším výkonom často ani žiadna fyzická stopa. Všetko je niekde uložené.

Digitál je nápomocný v mnohých veciach, ale odkiaľ-pokiaľ? Celkom ma pobavil nový produkt inteligentného domova, kde si človek cez aplikáciu môže skontrolovať, či vypol sporák a zavrel okno. Už sme naozaj tak osprostení, že sa musíme spoľahnúť na ďalší „život uľahčujúci“ digitálny výmysel?

Som jediná, čo si myslí, že presne toto nemusí byť vždy to najlepšie riešenie?  Lebo tu ide presne o ten pocit, čo sa snaží takýto a jemu podobný produkt vyvolať:

Bez digitálnych technológií sa nemôžem (alebo nemusím?) na seba spoľahnúť.  Nechajte to na nás!  Potrebujem appku na prežitie. Už si nemusím sama zapnúť ani svetlo. Je to také praktické! 

Ak vylúčim spomínanú praktickosť, priznám sa, že digitálne verzie niečoho ma až tak netešia.  Chýba mi vôňa, dotyk, zmysly,  fyzično.

Vrátila som sa preto v istých oblastiach k starému dobrému analógu:

1. Začala som nosiť hodinky. Manžel sa dávnejšie plesol po vačku a prejavil hĺbku svojej lásky kúpou nádherných hodiniek(díky, miláčik). Viete čo som spravila? Strčila som ich do šuflíčka. Na určenie času som vyťahovala z kabelky môj ochytaný mobil cca tak stokrát denne. Štýlové? Asi nie. Dnes je môj čas na hodinkách normálne krajší. Hodinky patria na ruku. Sú určené presne na to, aby sme vedeli koľko je hodín. Hodinky z luxusnejšieho segmentu dokonca prežili digitalizáciu. Videl už niekto digitálne Rolexy? 🙂
2. Začala som sa orientovať podľa mapy. Uvedomila som si, ako sa pri cestovaní spolieham na GPS a to aj v miestach, ktoré by som mala ovládať ľavou zadnou.  Žila som v Abu Dhabi a Douhe, kde navigačný systém pozostával z pozorovania špecifík okolia, ulice nemali ani poriadne názvy. Musela som sa naučiť šoférovať s vrieskajúcim dieťaťom v autosedačke a turistickou mapou v ruke. A vieš čo? Obe tieto mestá poznám dodnes ako na dlani, každý smetiak, vilu, palmu, orientačnú tabuľu. Štúdium mapy ma naučilo sa lepšie orientovať a odkedy navigačný systém nemám, oveľa viac si všímam a pamätám. Aj kde vychádza a zapadá slnko. Radšej nespomeniem, ako ma x -krát Google zaviedlo na lyžiarsky svah alebo scénickú 50 km obkluku vidiekom. Keby som používala rozum, nemusela som sa stratiť. Aj tak ma ženská z navigácie len vytáčala – „pokračujte na severozápad“. Kde je severozápad, ty múdra?
3. Založila som si papierový diár. Ten v mobile bol síce fajn, ale sústavne otvárať a zatvárať aplikáciu, ťukať , selektovať, uložiť, editovať, uložiť, vymazať, prehodiť ……….  následne celý deň pípal telefón, čo všetko by som mala v tomto momente robiť. Po viacerých experimentoch som zostala pri malom vreckovom školskom diári, kde sú pekne vyznačené prázdniny, meniny, sviatky od júla do júla a prípadne aj vybrané slová a násobilka pre zábudlivých večných študentov. Vytiahnem pero, zapíšem, vyškrtnem, doplním za pár sekúnd a je to. Hotovo.
4. Začala som sa radiť s ľudskými bytosťami. Rozhodla som sa nehľadať odpovede na svoje problémy na internete a cez Google. Kedysi ku mne patrilo obsesívne surfovanie a pátranie riešení všetkých mojích otázok. Odpovede som síce našla, no často boli zmätočné a stratila som veľa času.  Lepší zdroj informácií ako skúsenosť a múdrosť iného človeka, profesionála, niekto kto sa danej téme rozumie, človeka ktorý o mne niečo vie nepoznám. Prečo sa bojíme pýtať  a komunikovať? Takže ak ťa bolí koleno, zavolaj lekárovi. Ak ťa opustil frajer, zavolaj kamarátke. Ak si potrebuješ kúpiť nový počítač, zavolaj svokrovi, ktorý sa v nich vyzná. Ak ti vykapala orchidea, zavolaj susedke, ktorá ich pestuje. Poznám niekoho, kto mi vie poradiť lepšie ako internet? Vieš ako budú ľudia radi, že si ceníš ich názor? Vyskúšaj, je to pravda. 
5. Začala som sama parkovať. Poznáš všetky tie vymoženosti v moderných autách – palubný počítač, kamera, parkovacie senzory? Rozhodla som sa začať spoliehať na moje znalosti z autoškoly, pozrieť sa za pekne plece, vytočiť hlavu, používať bočné a spätné zrkadielka a stal sa zo mňa profík. Zistila som, že keď nechám, aby auto viedlo mňa, zabúdala som, že parkovať vlastne viem. Nikdy som autu nedôverovala a tak to aj vyzeralo. Zvolila som si jednoduché minimalistické auto bez zbytočnej elektroniky. Ako vraví môj známy automechanik – čím viac toho tam je, tým skôr sa to pokašle. Naozaj potrebujeme počítače, aby za nás riadili auto? Chcem šoférovať a nie riadiť kokpit ako v lietadle.
6. Začala som si viac zapisovať. Tento článok som najprv napísala v kaviarni a ručne. Zistila som, že keď si čítam knihu, učím sa alebo mám nové nápady, oveľa viac si zapamätám, keď si dôležité zapíšem. Je to taký nový rituál a som oveľa produktívnejšia, ako keď som využívala online aplikácie na poznámky. Písanie rukou je aj oveľa viac expresívne, môžeš sa vyblázniť v papierníctve s funky zápisníkom, perom, kresliť si k poznámkam a ten pocit, keď si môžeš preškrnúť vybavené veci, jaj!
7.  Naučila som sa naspamäť tri dôležité čísla. Jeden z dôvodov, prečo som bola posadnutá nosením mobilu aj na záchod je strach, čo ak sa niečo stane a musím zavolať manželovi, o pomoc, priateľke …doplň. Čítala som radu bezpečnostného experta, že úplne každý by mal poznať spamäti tri telefónne čísla svojich najbližších. Vieš aký je to dobrý pocit mať tú istotu, že ak náhodou – kedykoľvek vylovím z pamäte číslo na muža a nejaký mobil alebo telefón sa vždy v núdzi nájde? Čo keby sme vedeli z hlavy aj čísla účtov, pasu, narodenín – Je to nemožné? Zdá sa mi to ako celkom dobrý hack na uľahčenie života. Keď sa deti v škole vedia naučiť kto kedy kraľoval a kedy sa začala tá či onaká revolúcia, nezvládneme my dospeláci pár čísiel? Aj mozog je dobré pamäťové médium a nevybije sa.

Napadá ma kopec daľších vecí, kde sa to dá inak: vymeniť pozeranie televízie za knihu, vymeniť online hry za karty a spoločenské hry, poslať pohľadnicu z dovolenky namiesto sms správy, pustiť si doma klasický vinyl alebo ísť na akustický koncert namiesto stiahnutého mp3, nakupovať v malom špecializovanom obchodíku namiesto online, nosiť hotovosť namiesto platobnej karty, čítať knihu namiesto textu na obrazovke.

Prečo je analóg lepší ako digitál? Podľa mňa sú dva dôvody:

Pozornosť:

Digitálne aplikácie odvádzajú všímavosť a je väčšia pravdepodobnosť, že sa necháme vyrušiť od toho, čo sme pôvodne plánovali robiť. Sú vymyslené, aby nám šetrili čas, je je veľmi ľahké vďaka nim aj ten čas zabiť. Ak musím vytiahnuť mobil, aby som si pozrela čas, už si skontrolujem aj správy. Ak si otvorím papierový diár, je menej pravdepodobné, že z Google kalendáru skončím na Google.com. Analógovo sa nemá čo vybiť ani pokaziť – stalo sa ti, že niečo zamrzlo, nefungovalo a manuálne by si to už dávno dokončila?

Bezpečnosť: 

Nebudeme si mazať med okolo úst- súkromie je už dávno mŕtve a bezpečnosť našich dát – haha… dnes v bezpečí, zajtra len krok od úniku dát hackermi . Všetko čo je online, nie je už naše a môže sa k týmto údajom niekto ľahko niekto dostať. Ak si niečo napíšem ručne na papier a do zápisníčka, je to len moje, až kým mi nejaký zlodej nevlezie do kabelky. Ak si nechám vyvolať fotky, sú len v mojom fotoalbume. Mám väčší pocit bezpečia s 50 Eurovou bankovkou vo vrecku ako s kreditkou v peňaženke.

Prechod k analógu mi spôsobuje aj väčšie potešenie – prináša mi krajší zážitok z používania – plniace pero píšuce do pekného zápisníka nie je to isté, ako mechanické ťukanie do počítača. Analóg povzbudzuje ľudí aj ku komunikácii a k interakcii – tak prepotrebná vec aby sme sa fyzicky aj duševne dobre cítili.

Analóg zažíva veľký boom. Technológie nedokážu predsa len všetko nahradiť a nezáleží na tom, ako ďaleko sme v ich vývoji pokročili.

Koniec koncov, človek je vlastne analóg, nie?

Chválabohu.