A zase sa sťahujeme. Síce som sa pred rokom zaprisahala, že už stačilo, v kútiku duše som vedela, že sme zaparkovali na Slovensku len dočasne. Sme totiž „nomádska“ rodina.
Slovo nomád však nie je úplne správne pomenovanie. V skutočnosti sme expatrioti, alebo iným slovom aj expati.
Aký je rozdiel medzi nomádom a expatom?
Nomád je človek, ktorý opustí svoju domovskú krajinu a sústavne sa presúva z miesta na miesto. Býva len v krátkodobých prenájmoch či hoteloch, nemá žiadne dlhodobé zmluvy na telefón, auto a bývanie a takisto nemá pracovné víza. Väčšinou takto fungujú digitálni nomádi, ktorí aby sa uživili, pracujú len online pre rôznych klientov a využívajú nižšie náklady na život v tej či onakej krajine, kde žijú. Niektorí ľudia sú cestovatelia, ktorí si trebárs vybrali ročné voľno, predali svoj majetok a vybrali sa spoznávať matičku zem.
Expatriot je človek, ktorého buď vyšle materská spoločnosť do cudzej krajiny na vopred zmluvne ohraničené časové obdobie (náš prípad), alebo opustí prácu a domovinu, a nájde si prácu v zahraničí pre konkrétnu firmu sám za seba. Expat býva a pracuje v cudzej krajine a má pracovné víza, aj zmluvu na prenájom, aj zdravotné poistenie, vodičský preukaz a rezidenčnú kartu podľa požiadaviek danej krajiny.
Životný štýl nomádov aj expatov je podobný, i keď nomád má väčšiu voľnosť a menšie istoty. Byť nomádom je tak trošku dobrodružnejšie.
Čo majú oba životné štýly spoločné?
Nuž vedomie, že nikde nebudeš navždy.
To ma prinútilo k úvahe. Nie sme v podstate všetci nomádi? Kde je garancia, že tam kde si teraz, budeš stále? Pauza na zamyslenie 🙂
Sťahovavý život ma naučil neidentifikovať sa ani so svojou adresou, ani so svojou domácnosťou. Dnes sme tu, o mesiac, o rok či o dva – uvidíme.
Deckám musím vytvoriť „domov“ za pohybu – v hotelovej izbe, v dočasnom prenájme, v nehnuteľnosti, ktorá je „naša“ len na nejaký čas.
Moment, keď Radko zažil prvý sneh v živote (Brémy)
Uvedomila som si, že pocit domova netvorí ani náš konferenčný stolík, ani obraz na stene, ani rohová sedačka.
Dcéra sa ma pýta: „Mami, odkiaľ vlastne sme?“ „Nuž tam, kde sme spolu.
„Kde je náš domov? „ Všade a nikde.
Nikdy by som netušila, že budem vychovávať deti tzv. „tretej kultúry“.
Third Culture Kids (v skratke TCK) je pomenovanie pre potomkov, ktoré strávili detstvo a dospievanie mimo rodiska oboch rodičov.
V praxi to vyzerá asi tak, že manžel je Brit a ja Slovenka. Randili sme spolu v Holandsku, kde sa nám v Haagu narodila dcéra. Vzali sme sa a šli sme žiť do Kataru. Syn sa nám narodil v arabskom Abú Zabí. Odtiaľ sme sa presťahovali do Nemecka, kde syn chodil do nemeckej škôlky a dcéra do medzinárodnej školy. Dnes sú bilinguálne, syn istý čas rozprával plynule aj nemecky, a aby sme si to ešte viac skomplikovali, polovica mojej rodiny rozpráva maďarsky. Ak do toho pridám ešte rodinu rozlezenú po celom svete (Kanada, Španielsko) a sústavné cestovanie krížom krážom… nuž ťažko to občas chápem aj ja 🙂
Niekedy si vravím, naše úbohé deti v tom živote musia mať riadny guláš.
Čo im to robíme? Ľudia sa ma pýtajú, ako to celé zvládajú?
Zatiaľ môžem povedať, že dobre. Byť dieťa tretej kultúry je istým spôsobom životný tréning železnej odolnosti.
Maličkým deťom prisatými na mame bolo asi jedno, či sme v Douhe, v Bangladéši, či v Bratislave. Ako vyrastali, zdalo sa im to celé normálne. Obrovskou výhodou sú jazyky, ktoré deti nasávajú ako špongia. „TCK“ deti majú lepšiu kapacitu porozumieť iným kultúram. V škole sú spolužiaci rôznej farby pleti, náboženstva či výzoru a pre nich to takto je. Nečudujú sa, keď vidia černocha, alebo keď malá Xi Liu papá na raňajky sushi.
Verím, že všade kde sme boli a všade kam ešte pôjdeme, sa daná krajina trošku stane ich súčasťou.
Čo z nich bude? Netuším. Budú nám to raz oplieskávať o hlavu? Uvidíme 🙂 Som však presvedčená, že dar cestovania a jazykov je určite lepší ako izba plná hračiek.
Môže takto žiť každý?
Stať sa nomádom či expatom je dnes celkom jednoduché, môžeš si pobaliť svojich sedem slivák, kúpiť si letenku, zdigitálniť si prácu. Môžeš si vybrať, či využiješ smartfón na surfovanie po Facebooku, alebo sa z neho stane nástroj na otvorenie sveta.
Ak vieš jazyk, nájdeš si prácu vonku v obore, a väčšinou v zamestnaneckom balíku je zahrnutý aj príspevok na životné náklady. Môžeš sa ocitnúť aj v situácii, keď manželovi či partnerovi ponúknu prácu v zahraničí. Naskytne sa príležitosť zarobiť slušné peniaze a ísť na istý čas žiť mimo Slovenska. Alebo sa ako rodina proste rozhodnete, že máte politiky/daní/atmosféry/dediny dosť, a pôjdete, kde je tráva zelenšia.
Stať sa nomádom však vyžaduje isté charakterové črty. Ak si bola najďalej v hlavnom meste Praha a doma máš silné zázemie kamarátok a rodinu v okruhu 10 km, ísť do neznáma je veľmi ťažké.
Často sa ma ľudia pýtajú, ako to zvládam ja a deti. V pohode – lebo milujem zmenu, a rutina ma ubíja. Mám to v povahe. Vekom som už trošku zlenivela, ale zistila som, že lietať po svete je taký vírus, raz ťa chytí a po čase ti začne chýbať.
Človek musí byť asertívny, nebáť sa otvoriť si ústa a spýtať sa niečo v cudzom jazyku a celkovo si samostatne poradiť. Pre ženu prináša život v cudzej krajine aj rozhodnutie ostať s deťmi doma, a istý čas zavesiť kariéru na klinec.
Aké sú pozitíva nomádskeho života? Zhrnula by som ich nasledovne:
- Môžeš žiť, kde len na planéte Zem chceš, za podmienky, že sa dokážeš uživiť. Vieš si zo životných nákladov spraviť tzv.„life hack„. Ak doma nemáš prenájom garzónky, niekde v Thajsku môžeš mať za tie isté peniaze dom na pláži.
- Nikdy sa nenudíš. Kým ťa omrzí cesta do školy a lokálny supermarket, je čas dvihnúť kotvy.
- Si viac opatrná, čo všetko vlastníš. Vieš, že každý fyzický predmet budeš raz musieť zabaliť a presťahovať na opačný koniec sveta. Nomádstvo ma naučilo minimalizmu, a dnes keď túžim po nejakej haburde, mentálne sa preplieskam a predstavím si spotených sťahovákov, ako moje krámy nakladajú do lodného kontajnera.
- Oceníš viac priateľstvá. Prehodnotíš vzťah k materializmu a tešíš sa z ľudí, ktorí sú v tvojom živote. Zistíš, ktoré sú tie pravé a nadčasové.
- Budeš viac vynaliezavá. Život v inej kultúre v tebe prebudí takú kreativitu až sa ti z nej bude krútiť hlava. Keď denne čelíš novým problémom a výzvam, vyžmýkaš zo seba také riešenia, aké by ťa v pohodlí domova nikdy nenapadli.
- Sústavne redukuješ. Neustále sťahovanie ťa núti veci prehodnocovať, a tým, že ich často berieš do ruky, presne vieš koľko máš a kde máš. Nomádstvo ťa prinúti byť veľmi zorganizovaná.
- Stretneš nesmierne veľa zaujímavých ľudí z rôznych krajín, či sa ti to páči alebo nie. A po čase stretneš tých istých ľudí niekde inde a zistíš, že svet je vlastne jedno sídlisko.
- Zistíš o sebe viac, než by si chcela. Nomádstvo je cesta k sebauvedomeniu – aký malý fľak sme na tejto planéte, aké vážnejšie existenčné problémy riešia iní ľudia, ako miluješ Slovensko a ako je ti vlastne sakramentsky na tomto svete dobre.
Aké sú však negatíva sústavného sťahovania?
- Niekedy máš dni, keď ti bolestne chýba rodina. Zmeškáš narodeninové oslavy, výročia, svadby, pohreby. Starí rodičia ti vyčítajú, že si nevidia vnúčatá. Ak sa niečo stane, si príliš ďaleko, aby si vedela pomôcť.
- Priateľstvá sa rozpustia. Napriek tomu, že je komunikácia na diaľku dnes veľmi jednoduchá, niektoré vzťahy sa napriek Skypovačkám nepodarí udržať.
- Si skoro na všetko sama. Najmä, keď máš malé deti, chýba ti niekto kto ti ich postráži. Ak máš problém, nemáš po ruke známych a rodinu, na ktorú sa vieš obrátiť. Musíš si sama poradiť.
- Komplikovaná byrokracia. Musíš si vybaviť nájom, víza, povolenia, zmluvy, rezidenčnú kartu, vodičák. V každej novej krajine prejdeš papierovým terorom.
- Nerozumieš. V krajine, kde ani necekneš ich jazykom, sú prvé mesiace ako texaský masaker motorovou pílou. Musíš sa prekonať, chodiť so slovníkom v kabelke a otvárať ústa na kapra. Nič príjemné, ale prežiješ to. Za rok rozprávaš novú reč a svet je gombička.
- Zabudni na dokonalú kuchyňu. Buď varíš na dvojplatničke a ledva sa v nej otočíš, alebo máš k dispozícii dva sporáky, americkú chladničku a 35 skriniek na odkladanie. Alebo nemáš kuchyňu žiadnu, a musíš si ju kúpiť a poskladať z Ikey.
- Dobrodružstvo je úžasná vec, až kým nie je. Nemáš chuť vybavovať po cudzom mieste niečo, čo by si doma vyriešila za dve minúty.
- Začneš si namýšľať, že si jednorožec. Dlhodobý pobyt v krajine šejkov a pozlátených palácov ťa vie poznačiť na psychike. Ak začneš mať pocit, že si nadčlovek a žiadaš kamarátky, aby ťa oslovovali „madam“, je čas na riadny buchnát po chrbte.
- Šoférovanie. V každej krajine iný des. Cesta do školy je vlastne videohra, kde je tvojou úlohou prežiť do ďalšieho levelu. So smútkom v duši spomínaš myšičkárov v Bratislave, ktorí ťa zvykli vytáčať.
Život sťahovavého vtáčika má teda výhody aj nevýhody a myslím si, že po čase každý túži sa niekde nakoniec usadiť a tešiť sa z permanentnej adresy. Ak nemáš možnosť ani chuť, či odvahu, úplne stačí na osvieženie života častejšie cestovať. A nepotrebuješ milióny.
Cestovanie je totiž úžasný liek na nespokojnosť so životom, na rutinu či ufrflanosť na rodnú krajinu.
Nie je nič krajšie, ako prísť po dlhšej dobe DOMOV a obzerať sa okolo seba ako Alenka v ríši divov. Všetko je na tom Slovensku zrazu najkrajšie na svete. Aj tá namrzená predavačka v obchode, aj šedé paneláky v Petržalke. A ten pocit, keď si dáš tresku s bielym rohlíkom a zapiješ Kofolou, za nevyrovná žiadnej vychýrenej zahraničnej reštaurácii 🙂
Ako si na tom ty? Mala by si odvahu vyskúšať život v zahraničí?
Si v podobnej situácii? Poznáš niekoho, kto žije ako nomád či expat?
Teším sa na komentáre 🙂
Jaj toto je tak velmi vystizne !!!! Zijeme s malou dcerou vo Svajciarsku a niekedy som vlastne len hrda, ze niekam pridem bez navigacie a ze ma nenamerali :D. hehe 🙂
Velmi som sa tesila na tento clanok, pretoze uz od svojich 18 rokov nezijem doma na Slovensku a teraz, 35 rocna, s manzelom Slovakom, 3 rocnym synom a babom v bruchu usadena (ci naveky, ci docasne, to neviem) v Australii, na materskej, casto prehodnocujem, kde by som chcela zit, ci je tento zivotny styl to, co chcem a podobne existencne uvahy. Zistujem, ze priority v dvatsiatke sa rapidne lisia od priorit v tridsiatke a na dalsie zivotne dekady som este zvedava. dnes by som sa hned vratila naspat na Slovensko, keby to bolo aspon trochu mozne (moc nie je), ale paradoxne, staci mi stravit na Slovensku kazdy rok aspon mesiac a uz sa tesim spat sem. Zvykla som si, ze byt expatom znamena platit jednu velku dan – vzdy mi chyba ta druha krajina, ten druhy domov, vsade je dobre a vsade je naprd, zalezi vsetko len od nasej optiky a preto dakujem za tie vymenovane pozitiva, lebo momentalne ma napadaju skor negativa byt expatom (uplne sa stotoznujem s negativami, ktore ste vymenovala)… byt expatom je ako ked dobre zapusteny strom vykorenite, prenesiete ho do uplne novej zahrady a dufate, ze nielen ze prezije, ale ze aj zarodi a celkovo sa bude javit stastne. A castokrat sa to naozaj aj podari, akurat tu ostava stale ta zvlastna skutocnost, ze sa vysadil smrecok medzi eukalypty:)
prajem Vam vela stastia v novom domove!
Ďakujem za clanocek. Reagujem na Katku z Austrálie – no úplne sedi to ze od 18 som fuč, mám 35, muža Sk, 2 deti, starší syn 3 roky :-). Len my sme sa rozhodli to „risknúť“ a pred 1,5 rokom sme sa ukotvili na Liptove -najkrajsi kraj to sveta-skoro- a momentalne si to veľmi uzivame. I keď tiež prežívam občas to čo ty-taký bipól tu mi chýba trochu Švajčiarsko a tam som sa tešila domov. S deťmi hovorí muž nemecky, aby sme mali zadné dvierka, že čo ak tam zas raz budeme… Ale momentalne nám je tu naj naj naj a užívam si ze sa nemusíme nikam presúvať neustále. S prvým synom sme pendlovali každý mesiac hore dole koli praci v švajčiarsku a stavbou domu na SK. Vtedy mi to az tak nevadilo-bolo vzruso, ale teraz spätne sa obdivujem, ma som 2 domácnosti, robota, babo, ďalšie na ceste…Fuuuu! Myslim ze to bolo crazy a teraz užívam doma matersku na SK a deti a všetci sme šťastní :-). Teraz sa mi nechce cestovat ani 40 km :-), ak nepočítam more v lete.Uvidíme do kedy-v sptembri už planujem eurotrip -ale to len dovolenka a to je ine. Inak starkí po ruke, to je bomba. Na druhej strane som zažila aj velke sklamanie-nasi mi deti nikdy nestrazili a to sa na vnucata dost tesila mama. Dievčatá podľa mna je to v našej hlave, treba byť šťastní kdekoľvek ste a snažiť sa vidieť všetky pozitíva daného miesta. Aaale minimalistka ma velku pravdu v tom ze najlepsi liek na frflošstvo je zbaliť švestky a ísť ta.
A presne že Juuuuj treska a rožkyyyyy….kupujeme dokola 😉 hoci sa snažím pečivo jest minimálne 🙂 A len tak prehodiť reč s hocikým o hocičom hocikde bez trapasov, to je krása :-).
Tak to vám Janka úprimne závidím, že ste naspäť na Slovensku, deti vidia starých rodičov, ste medzi svojimi, a môžte si kedykoľvek zakúpiť tresku a ten najobycajnejsi biely rožok:) luxus! ja tu mám síce more kilometer od domu, ale hneď by som s vami menila. Ja viem, treba sa sústrediť na to dobré, a v rámci minimalizmu vyradiť aj z hlavy negatívne myšlienky a zbytočne starosti. Pozdravujem!!
Dobry den, dakujem za clanok. V komentaroch ste mi uplne pripomenuli mna, tiez od 18 fuc, teraz 34, som v Nemecku a po narodeni deti velmi zvazujeme navrat na rodny Liptov, ale stale rozmyslam, ci to je naozaj dobry napad, ale Vase komentare ma povzbudili. Pozdravujem a nech sa Vam dobre dari.
Nepoznam zivot skutocneho expata, ani neviem, ci by som chcela. Napriek tomu sa ma niektore pasaze vo Vasom clanku velmi dotkli. Takmer cely zivot robim letusku a tym padom som si prezila viacero roznych obdobi.
Obdobie „zivota v kufri“ kedy na cestovanie boli velke balenia kozmetiky a na doma miniatury. Ved na co, ked doma ste 5 dni v mesiaci.
Obdobie jedna domacnost v zahranici a jedna doma, kedy vam nech sa snazite akokolvek, aj tak nakoniec v oboch domacnostiach skapu kvety.
A najnovsie dochadzanie za pracou cez hranice do Rakuska, kedy byvam konecne „doma“ , ale aj tak musim vsetkou byrokraciou prejst v Rakusku, nerozumiem presne co mi diagnostikuje lekar, nemam ani ponatia ako presne funguje danove priznanie, ci dochodkove sporenie. A do toho ma obcas zaklincuje poznamka priatelov ci znamych „co uz sa len ty mozes stazovat, ved robis v Rakusku“
Nuz, vsetko ma svoje pre a proti 🙂 a ja som spokojna a vdacna za kazdu lekciu, co som sa v zivote naucila 🙂
Ahoj, ďakujem za zdieľanie Tvojej v podstate skoro „expat“ skúsenosti, s tými kvetmi sa viem veľmi stotožniť 🙂 Byť letuškou je náročné povolanie! Všetko dobré Andrea
Dobrý deň,
vďaka za článok. Sledujem vás od celkom prvých článkov, ste úžasne autentická a úprimná. Oceňujem, že všetko je z vašej vlastnej skúsenosti, že nemáte minimalizmus ako štýl, ale ako praktického pomocníka pre lepší a vedomejší život. Inšpirácia vašimi textami je pre mňa naozaj „dlhodobo udržateľná“ a praktická, a mnohé veci sa mi vďaka vám dostali do života. Takže toľko moje vyznanie a uznanie na úvod, ďakujem. 🙂
V živote som sa mnohokrát sťahovala, aj v rámci mesta, kde som žila, po rôznych podnájmoch, a niekoľko rokov som aj striedavo žila na SK a v Kanade (a v Kanade vždy nanovo na inom mieste). Kým sa človek nezačne hýbať, často si ani neuvedomí, koľko má vecí a zvlášť ak bolo v jeho rodine zvykom nič nevyhodiť a iba hromadiť, preberie tento model automaticky – i keď som od detstva túžila po čistých líniách, prázdnych kútoch a málo veciach, čo sa mi zdalo nereálne a nedosiahnuteľné, pretože som si všetko odkladala a bála sa s tým rozlúčiť. Keď som však pri každom sťahovaní balila všetky tie veci, od malých vecičiek až po menšie nábytky a podobne, a ešte museli byť podľa možností potriedené, postupne som prišla na to, že takto nechcem žiť. Nehovoriac o zaoceánskych baleniach, to už si človek naozaj rozmyslí, koľko kníh a iných vecí si kúpi, keď s nimi má letieť domov. Čiže úplne súhlasím, že časté sťahovanie či cestovanie z človeka urobí minimalistu nejako prirodzene. Nielen pre tú námahu pri sťahovaní a balení, ale aj pre rozšírenie obzorov, nájdení iných hodnôt, podnetov, priorít. Zatiaľ čo v niektorých krajinách je človek pozitívne motivovaný menším konzumom, jednoduchosťou života a tým, akí sú ľudia spokojní s málom tých presných vecí čo vlastnia, ja som v Kanade zažila zase aj (ale nielen) odstrašujúce negatívne príklady – mnoho veľkých preplnených domov na americký spôsob, s garážou ako skladiskom, čím väčší dom, tým menej voľného miesta a viac vecí.
Ale myslím, že byť nomádom vyžaduje trochu iné a voľnejšie nastavenie než sťahovavý expatriot, čo som bola ja, pretože som vždy mala trochu túžbu si to dočasné pármesačné bývanie urobiť útulným, ako „vlastnú“ domácnosť, mať v kuchyni aspoň základné svoje veci, akoby sa vždy aj trochu usadiť, byť súčasťou toho neighborhoodu. Myslím, že na naozajstného nomáda musí mať človek bunky, iné nastavenie, alebo inú výchovu/vzory?
Ďakujem a teším sa na ďalšie vaše články!
Milá Boba, juj ďakujem za pochvalu, až som sa vrtela na stoličke, či to naozaj píšeš mne a o mne:) Je to milé a teší ma to. K Tvojmu komentáru – nedá sa nesúhlasiť, Tvoje skúsenosti su podobné ako moje, a páčila sa mi veta: „zistila som, že takto nechcem žiť“. To je silné. K nomádom by som dodala – že istým spôsobom je to jednoduchšie ako expat práve kvôli tej voľnosti a raz by som si to rada vyskúšala 🙂 Nomád musí mať niektoré črty v povahe i keď sa to dá aj „naučiť – ˇľahko sa adaptovať, nemať rád rutinu a stereotyp, nebáť sa spontánnosti, odolný voči stresu a mať schopnosť byť úplne v pohode sám dlhšiu dobu – pracovať, jesť, objavovať mesto, cestovať. Ešte by som pridala preferovať uznanie a výsledok práce pred komfortom a finančným zabezpečením.
Third Culture Kids… tak toto pomenovanie som videla prvykrat, ale velakrat som nad tym rozmyslala, ako sa budu nase deti identifikovat. Budu sa citit ako anglicania, ked zijeme v Anglicku? Ja Slovenka, manzel povodom zo Sri Lanky… asi len cas ukaze.
To stahovanie mi ani tak nevadilo (zatial 5x), lebo vzdy sme sa ako keby posuvali dalej, „upgradovali“. Kym sme este nemali deti, mi nevadilo ist kamkolvek. No teraz, ked uz zacinaju skolu nie som moc nadsena z myslienky na stahovanie. Mam pocit, ze som dospela do stadia, kedy chcem mat svoj domov, klud a pokoj. Isto je to aj pohldnostou, ale neviem si momentalne predstavit, ze by sme mali menit skolu.
Inak super clanky. Vzdy sa rada vraciam skontrolovat ci daky novy pribudol ?