Tento článok je poslednou časťou nášho realitného príbehu – alebo ako sme sa rozhodli sa presťahovať zo siedmych izieb do dvoch – dôvody prečo som opísala tu: Keď má človek príliš veľa miesta….Časť druhá
Išli sme do toho nakoniec pomerne rýchlo. Nezáväzne som browsovala inzeráty na internete a padol mi do oka jeden dom, ktorý mal dve izby, jednoduchú malú záhradu a dve malé šopy na skladovanie.
Lokalita bola len cez dve kilometre od nášho súčasného domu, takže som mala pocit, že som stále vo familiárnom prostredí. Časť mesta nie je vychýrená, ale je na tom lepšom konci a tým pádom sa to odráža aj na nájomnom, ktoré bolo polovičné. Išla som sa pozrieť a spísala som zoznam kompromisov, na ktoré by sme si za ušetrené peniaze museli zvyknúť:
jedna veľmi malá kúpeľna iba so sprchovým kútom (ja vidím menej drhnutia kachličiek, ušetrená voda na kúpeľoch pre deti)
veľmi malá kuchyňa, žiadna špajza a mini chladnička (ja vidím koniec veľkým nákupom a skladovania jedla)
len dve izby znamenajú, že si deti budú musieť deliť izbu (ja vidím menej miesta na hračky, nábytok, jeden rituál na spánok, deti budú musieť spolu vychádzať, možno sa budú viac ľúbiť:)
šopy na skladovanie sú tak na 20 percent toho čo máme v našej veľkej garáži (ja vidím veľké vyhadzovanie)
nemáme extra izbu pre hostí ani kanceláriu (ja vidim v pivnici prerobený priestor, kde ho môžeme na tento účel využiť, keď sa niekomu nepáči, môže ísť do hotela)
Boli mi jasné, že pokiaľ tento dom vezmeme a vyzeral ideálne na minimalistický downsizing, budeme musieť 80 percent nášho majetku predať, lebo by sme ich reálne nemali kam dať. Rozhodli sme sa tzv. skočiť z brala do neznáma, a podpísali sme zmluvu aj za podmienky, že z pôvodného domu sme sa nevedeli dostať skôr kvôli výpovednej lehote. Finančne extrémne bolestivé, no celkovo po skončení roku vo veľkom pluse.
Aspoň som mala luxus v podobe sťahovania sa na etapy a uvedomila som si, že toto je jedinečná šanca sa úplne zbaviť všetkého, čo nepotrebujeme. Keď už, tak poriadne.
V prvej fáze som zmerala izby a sadla si s ceruzkou a papierom, čo reálne do nového mini domu vpraceme. Podala som inzerát na všetok nábytok, čo sme mali navyše. Niektoré veci šli pomerne rýchlo, najmä ak boli lacné a z Ikey, avšak čas strávený nad dvíhaním telefonátov a odpovedaním na správy bol viac, ako som čakala. Hotovosť v ruke sa ale celkom zišla, pocitovo ťažko zarobená.
V druhej fáze sme zavolali sťahovaciu službu a preniesli sme len ten nábytok, ktorý nám do domu vošiel plus pár kufrov so šatami, bycikle a iné jasné veci, ktoré sme využívali ako kočík atď.
Do tohto momentu šlo všetko celkom hladko a mala som dobrý pocit z uprataného minimalistického nového domu. Tŕňom v oku boli všetky ostatné veci, ktoré sme nechali v starom dome a mali sme mesiac na to, aby sme ich zorganizovali.
Nemala som absolútne ani šajnu, koľko vecí vylezie zo zákutia obrovského baráku a nasledovala úplná agónia, keď sme každý boží deň balili a prevlačovali veci z domu do garáže a potom do nového domu.
Nad každou jednou vecou som si lámala hlavu načo ju mám, k čomu je dobrá a či ide dnu a či preč. Môj muž sa smial, že na to, že som si myslela, aká som minimalistka sa celkom topíme vo veciach. Predaj na internete sa spomalil a išlo to ako v lete na saniach. Krásne kusy nábytku, za ktoré sme zaplatili veľa peňazí nechcel nikto ani za pár šupov.Až ma bolelo srdce vidieť, koľko zbytočností sme si nahromadili a ako sme ich museli prakticky porozdávať.
V Nemecku situáciu komplikuje fakt, že sa tu vo veľkom recykluje a nie je jednoduché len tak niečo vyhodiť. Každá rodina má limitované litre na všeobecný odpad a ten sa odnáša raz za dva týždne. To ledva stačí pri bežnom fungovaní domácnosti, takže niečo vyhodiť extra stojí peniaze. Je potrebné si kúpiť odpadový sáčok, do ktorého je možné tieto veci vložiť v deň odvozu. Nikdy by som neverila, ako je ťažké sa niečoho tu zbaviť. Nekonečné hodiny na internete strávené fotením,popisovaním, inzerovaním potom čakaním na ľudí ktorí prišli neskoro, či vôbec. Premárnených šesť víkendov strávených recyklovaním a prerieďovaním vecí. Výhrou v lotérii nakoniec bolo, ak prišiel niekto, kto si rozobral a vzal niečo zadarmo. A to musím naozaj vyzdvihnúť, že v porovnaní s inými rodinami som si myslela, že toho naozaj nemáme veľa a toto bolo sťahovanie už po tom, čo som vo veľkom prečesala všetky izby a hračky a šatstvo. Bola som skutočne šokovaná.
Paradoxne písanie môjho blogu o minimalizme sa dostalo na vedľajšiu koľaj, lebo som nemala čas kvôli haraburdiu, ktoré ma obrali o všetok extra čas.
Dnes odišla moja rodina, čo si pobrali posledné veci, ktoré sa na niečo zídu späť na Slovensko. V dedinách, kde ešte majú akú takú hodnotu.
Raz, ak budem mať niekedy chuť si kúpiť niečo nové do domu si spomeniem na predaj cez Ebay a asi ma chuť naveky prejde. Toto všetko pred Vianocami, keď sa očakáva, aby som spravila nájazd na obchody a darčeky. Mentálne som z vecí tak unavená, že mám z obchodov panický strach. Všade útočia reklamy, trblietajú svetielka, dlhé rady, plné košíky a potom zapnem správy a vidím zbombardované mestá, plačúce deti a nechce sa mi vyliezť z domu.
Pred Štedrým večerom nás čakajú dve posledné otočky do recyklačného centra a prvého januára odovzdávame späť kľúče od nášho prázdneho paláca. Minimalistické jednoduché Vianoce , pár darčekov pod stromčekom, dobré jedlo a relax. Koniec haraburdám, plastovým vreciam, bordelu.
Začiatok nákupného pôstu 2017 sa začína už teraz.
Našla som zaujímavý prístup ku kladenie otázok u japonskej poradkyne na upratovanie, citujem:
Nie je to spôsob premýšľania, ktorého centrom sú veci. Nepýtame sa: „Nie je to škoda?“ Alebo: „Bude sa to ešte niekedy používať?“ Správna otázka znie: „Je táto vec pre mňa vhodná?“ Teda stredobodom nie sú veci, ale ja. Je to technika vyhadzovania založená na výbere, ktorej osou je náš vzťah k veciam. Mohli by sme povedať, že je to zmýšľanie o tom, že si nemáme nechávať veci len preto, lebo sa dajú použiť, ale máme ich považovať za potrebné, lebo ich používam ja. Podmet je vždy ja a časová os je vždy teraz. Treba odstrániť veci, ktoré už nepotrebujeme, a naopak, nechať si len nevyhnutné.
Je to taký malý rozdiel, ale významný. Moja kreativita mi podsúva neustále riešenia, prečo budem potrebovať tých 8 starých záhradných stoličiek extra, veď možno budem robiť raz veľkú záhradnú party. Ale faktom je, že veľké party už neobľubujem a tie starosti radšej zverím personálu v záhradnej reštaurácii. Takéto riešenie je „vhodné“ pre mňa.