Minimalizmus v hračkách mi zmenil život zo všetkého úplne najviac. Je to moja srdcová téma, nakoľko tam sa všetko začalo.
Pre tých, čo ste na mojom blogu noví pripomeniem: minulú jeseň som vyhlásila vojnu hračkám a celej mojej domácnosti.
Mala som všetko ako v ideálnom filme: krásny dom, veľkú záhradu, nádherné deti, ktoré mali dve vlastné izby plné tých najkrajších hračiek na svete.
Napriek tomu som sústavne len upratovala, starala sa o barák a potkýnala sa o veci. Deti mrnčali, stále niečo vyžadovali a nikdy sa s ničím poriadne nehrali, nič si veľmi nevážili. Mala som psychicky dosť.
Vzala som krabice a čierny pytel a nemilosrdne sme sa zbavili, darovali a popredávali vyše 80 percent všetkých hračiek. Predali sme prázdny detský nábytok, zmenili sme dve detské izby na jednu, ktoré si môj syn (3 roky) a dcéra (6 rokov) delia.
Dnes to bude skoro rok, odkedy sme spravili radikálnu obrovskú zmenu v množstve hračiek, ktoré máme doma.
Ostalo nám dnes už iba:
- Lego (vyhrala som asi lotériu, lebo decká sa s ním vyhrajú hodiny)
- drevené stavebnice (už syna až tak nebavia, asi pôjdu preč)
- knižky
- zopár obľúbených plyšákov na spanie
- spoločenské hry
- vláčik Lego Duplo
- sada autíčok a áut
- ceruzky, papiere a omaľovánky, lepidlo, vodové farby a štetec
- 1x puzzle (nie som fanúšik)
- bábiky s príslušenstvom
- zbierka postavičiek Shopkins (mánia v ich zbieraní už chvalabohu pominula – vymyslel to nejaký satan vo firme na hračky)
- hračky do pieskoviska, skúter a bicykle, lopta, krieda a guma
Toto sú u nás k dnešnému dňu všetky hračky, ktoré deti vlastnia a skoro denne sa s nimi naozaj aj hrajú.
Predala som aj domček pre bábiky, aj kuchynku a zopár Barbie a iných somarín čaká na svoj osud na E-bay.
Čo sa zmenilo, odkedy moje deti nemajú tony hračiek na výber?
V prvom rade sa mi potvrdilo to, čo som čítala v jednej nemeckej štúdii od pánov Stricka a Schuberta. Tí spravili experiment v mníchovskej škôlke, kde na tri mesiace vzali deťom všetky hračky a povedali toto:
Keď má dieťa príliš veľa hračiek, brzdia ho úplne naplno vyvinúť dar predstavivosti.
Hm, to znelo zaujímavo, ako sa to prejaví? Nech ukáže čas. Minimum hračiek bola aj skutočnosť, ktorá ma šokovala, keď som prihlásila môjho vtedy ešte 2 ročného syna do štátnych jaslí. V triede, kde sa deti hrali bolo len zopár hračiek a všetky boli z dreva. Riaditeľka mi vysvetlila, že deťom priveľa hračiek nerobí dobre a také sú smernice. Stála som s otvorenými ústami. Už je to oficiálne? Super.
Čo sa u nás po roku doma nakoniec stalo?
Detská izba sa nám premenila na .. hm, akoby som to nazvala… recyklačné stredisko.
Vysvetlím to ďalej:
Dcéra sa miluje hrať s bábikami. Sú to jej najmilovanejšie hračky. Tu som v redukovaní množstva neuspela. Každá má svoje meno, je nesmierne dôležitá a stará sa o ne – prezlieka ich, prebaľuje a ukladá spať. Je to veľmi milé a srdce mi plesá, keď ju vidím zaujatú v hre. Okrem Lega a čítania a kreslenia je to aktivita, ktorú sa hrá hodiny denne.
Takže moja drahá ratolesť začala mrnčať, ako každá hlavná bábika potrebuje svoju postieľku s príslušenstvom. Máme už jednu peknú drevenú a pripadalo mi na hlavu utekať do Ikey a kúpiť ďaľšie štyri. Veď som mama minimalistka. Bude to chyba. Tak som to odkladala a jemne v duchu zamietla. Aj mi to bolo ľúto, ale vravím si päť postieľok je fakt priveľa. Stojím si za svojím.
Ubehlo pár dní a s prekvapením vidím v izbe, ako si bábiky hovejú v starých krabiciach od topánok, ktoré našla pri dverách do koša s papierom. Zvyšné tri uložila do plastovej zásuvky z jej poloprázdnej Ikeáckej komody. Ako prikrývky jej poslúžili moje staré tričká,ktorými občas utieram prach. Fľašky na kŕmenie sú prázdne obaly zo sprchových gelov, dokonca vylovila z recyklačného sáčku aj staré zubné kefky, ktoré som chcela vyhodiť a pridelila ich bábikám.
Dcéra začala využívať všetko, čo hádžem do deleného odpadu a vymýšľať z toho hračky. Skoro som odpadla a žasla nad tým, čo jej skrslo v hlave – čo všetko a ako vymyslela pre svoje bábiky: Prázdne obaly od kinderok sú dózy na gombíky a malé kamienky ako hračky, toaletný papier rozmočí a vyrobí z nich sádru na zlomené nohy, starú utierku postrihala a mala z nej podbradníčky… a tak ďalej.
Detská izba je dnes také malé kreatívne „smetisko“.
Aspoň v mojich očiach mala ďaleko od tej príjemnej upratanej izby, akú som si predstavovala. Všade sa povaľujú zbierky a kolekcie či už z parku a záhrady alebo z deleného koša na odpady.
Potom som na niečo prišla. Aký je vlastne môj cieľ? Mať ideálny minimalistický dom, tak ako si ho predstavujem ja?
Koniec koncov, môžem si vlastne gratulovať a byť hrdá, ako sa dcéra vynašla.
Táto situácia by určite nenastala, keby mala plnú izbu iných hračiek alebo keby som utekala do obchodu a všetko jej kúpila.
Nevedomky som ju vlastne prinútila improvizovať a potvrdila som si presne to, čo som chcela dosiahnuť:
Nechajte sa deti nudiť a uvidíte ako si poradia.
Vedia sa zahrať naozaj zo všetkým, pokiaľ im dáme šancu.
Naučila som sa preto v tomto smere povoliť a zrelaxovať. Už nezáleží na tom, že sa po dome povaľujú kreatívne výtvory a zbierky kamienkov, keď mám ostatné časti domácnosti pod kontrolou.
Ak si dcéra chce zbierať kolekcie plastov, konáriky a serepetičky pre vlastné potešenie – nemám právo jej v tom brániť. Je to jej vyhradený priestor a pokiaľ sa naučí udržiavať si ich len tam, alebo trebárs zbierať niečo do na to určenej fľaše alebo dózy, kde je problém?
Aj tak žiadna vec ani fáza netrvá dlho. Nazbierané listy sa zošúveria a uschnú, papieriky skončia v koši, plastové fľašky splnia svoju funkciu a prestanú ju baviť. Zo smetí sa stanú hračky a z hračiek opäť smeti do recyklácie. Ekologickejšie ako plast z Dráčika. A lacnejšie.
A neskončilo to len pri umeleckej kreativite.
Všimla som si aj ako sa zmenil jej vzťah k bratovi.
Viac sa vyhľadávajú a hrajú sa spolu hry. Trebárs si predstavujú, že sú lekár a pacient, požičajú si starú expirovanú lekárničku a obväzujú si nohy a ruky. Často sa hrajú na potraviny a poberú mi všetky konzervy a drobné z prasiatka, a keď varím večeru, musím ísť k ním nakúpiť. Alebo naskladajú stoličky z jedálne do jednej rady a hrajú sa na vlak, ja musím byť cestujúca a kúpiť si lístok.
Za starých čias bola situácia iná. Bola som unavená a nervózna a keď niečo chceli, poslala som ich do izby nech sa idú hrať – väčšinou s komentárom “ Detiská nevdačné, máte toľko hračiek, chodťe sa s nimi hrať a neotravujte zas mama musí variť, žehliť a upratovať“…:)
Dnes už mám čas byť rušňovodič aj pokladníčka, lebo nebehám sústavne s handrou v ruke a okolo mňa sa nepovaľujú tony harabúrd, ktoré ma rozčuľujú. Mám pocit, že im viem lepšie prejaviť lásku aj ja.
Dcéra začala sama od seba viac čítať. Nie som si istá, či to má súvis aj s tým, že sa zlepšila v čítaní hustejšieho textu, ale odkedy má minimum hračiek, vidím ju s knihou každý deň.
Deti si začali hračky viac vážiť. Tak tu vidím obrovský pokrok, lebo keď mali tony hračiek, kašlali na ne a často som našla trebárs bábiku zabudnutú v záhrade v daždi alebo zlomené autíčko. Teraz sa to nestáva skoro vôbec, práve naopak, ak sa niečo obľúbenej hračke stane, je z toho slzy a dráma. Zároveň som si všimla, že hlavne dcéra presne vie, čo kde má. Teraz by sa mi už nepodarilo nič predať bez toho, aby si o tom nevedela (inak neodporúčam to robiť – zapojte deti do procesu okrem tých malých)
Deti sa dlhšie hrajú s jednou vecou. Tak tu bol heuréka moment, ktorý som si všimla hneď. Asi to poznáte keď deti idú z jednej hračky na druhú v priebehu 5 minút všetko vyhádžu na zem a po pol hodine je mega brajgel a oni sa nudia? Minúty sa zmenili na hodiny, ale určite je to aj typom hračky. Lego je na celé poobedie, syn sa s požiarnickym stavebnicovým autom jediným čo má dokáže dokola denne hrať a dlho. Asi preto, lebo nemá ďaľších 20 ako predtým. Niekedy sa sama čudujem, že ich to ešte baví 🙂
Samozrejme, nie je každý deň úžasný a dokonalý. Sú poobedia, keď deti sú unavené a nič ich nebaví, ani keby som sa postavila na hlavu. Občas si neupracú a vymyslia nejakú blbosť, ktorú zoškrabávam zo sedačky pol hodinu. Vedia sa vadiť ako dve divé mačky vo vreci. Ale je to radikálnejšie!! u nás lepšie.
Stále sa učím a vidím pomaly čo funguje a čo nie, a tým že rastú, menia sa ich záujmy, a musím opäť zatiahnuť opraty, aby sme sa nedostali tam, kam predtým.
Verím v to, a vidím to denne na svojich deťoch – čím menej im stále niečo strkáme do ruky, tým sú viac v pohode.
To bola moja veľká základná chyba odkedy sa dcéra narodila a zavarila som si na problém.
Plačeš? Dudlík. Nudíš sa? Hračka. Nevieš, čo zo sebou? Ďaľšie kilá hračiek. Mama nemá čas sa ani osprchovať? Kúpme ešte tonu hračiek. Príde návšteva? Čo prinesie? Sme v obchode? Čo mi mama kúpiš?
Stačilo.
Verím, že nikto z nás nechce, aby z generácie, ktorú vychovávame vyrástli privilegovaní spratkovia, ktorí majú pocit, že im tento svet niečo právom dlží.
Aby keď budú dospelí neskonzumovali celú planétu Zem a my sa presťahujeme na dôchodok všetci na Mars. Pomaly k tomu spejeme.
Deti nepotrebujú na mraky vecí. Deti takisto nepotrebujú sto možností na výber. My sme rodičia a my im tieto materiálne veci neustále dávame.
Oni si ich sami nekupujú. A potom sa čudujeme, že chcú viac a nikdy nemajú dosť.
Sypem si popol na hlavu.
Možno to najlepšie, čo môžeme našim potomkom dať do života je im príliš veľa toho nedať.
Jedine duševne. Ja pokračujem v dobre rozbehnutom vlaku :)))
Uplne suhlasim. Nevyhodila som vsetky hracky, asi 50% vlaciky ktore mi len zavadzali, zostali Shopkiny a ich domceky a auticka a jeden suflik oblubenych malych veci. Rodina nedava dasie haraburdy( aspon moja nie) ale listky na detske parky a podobne. Bohuzial druha cast stale zavaluje deti novymi. Ale jedna skrina v spalni je plna tych krabic, ktore viem budu len dalsie haraburdy a tie su darceky na oslavy narodenin kamaratov. Postupne sa aj ich zbavim.
tiež to tak presne robím 😀 keď niečo dostanú na vianoce od starých rodičov, ktorí nechodia na návštěvu, ale len kupujú a kupujú hračky, tak si to odložim aj s krabicou a hneď predávam alebo darujem ďalej 🙂 tieto vianoce dostali tolko darčekov, že by to ani nestihli rozbaliť, tak som im dala asi len 4 a ostatné som odložila na narodky a zbytok predala 😀
Cierne pytle som aj ja naplnila. Dokonca som tajne za odvoz darovala asi metroveho obrovskeho ruzoveho slona a NIK si to nevsimol a nevyronil ani slzu. Odvtedy toez registrujem zvyseny cas straveny s legom. Mozno to nebude nahoda 🙂 a este chcu byt viacej na zahrade. Drzte sa 😉
Ahoj Zuzka, haha to je super, inak dcéra si až po mesiaci všimla, že som predala kuchynku. Asi je tiež moc nechýbala :)))
A takto to vnimam aj s nami dospelými. Urobila som to podobne…:-). Čím menej vecí máme , tým sme s mužom kreatívnejší a tešíme sa z každej maličkosti.
Hmm.. čítam zoznam hračiek, ktoré ste ponechali. Hneď ma napadla otázka, čo preboha ešte mali okrem toho? Veď moje deti majú iba tie, ktoré ste spomínali, že ste nechali. Ani si neviem predstaviť, čo sa ešte dá kúpiť? Zbrane, či čo?
Domcek pre babiky, kopec plastovych veci pre babatka az do 3 rokov, to sa neda ani opisat- proste vsetko co v Draciku nespada do tejto kategorie… bubon, mikrofon, detske telefony, hrkalky, skladacie hracky, zvieratka co rozpravaju, veci od Fischer price co spievaju a hraju, atd atd V- tech hracky.. auta na ovladanie, My little pet shop sety, My little pony, atd atd atd
ja sa tiež bežne priebežne zbavujem hračiek a nechávam iba pár. Aj bez toho aby som čítala nejaké múdre knihy, často vymýšlame nejaké nové věci z krabíc, plastových fliaš alebo podobne…nikdy by som neutekala do obchodu pre novú hračku, tie dostávajú iba na vianoce a narodeniny a to iba od starých rodičov, my im nekupujeme nič! Syn si oblieka plyšákov do vecičiek čo nosili keď boli malinký a keď chce nejakú autíčkovu dráhu, tak to staviame z leporelo knižiek a používáme doma žehliacu dosku ako šmykačku alebo po nej zpúštame autíčka….ja ani neviem kam by som tolko hračiek ukládala veru 😀
Ahoj, ani moje deti nemaju kopec hraciek, asi tak ako Vase, okrem tych babik, zato maju kuchynku, moj manzel je hlava kuchyne a tym vedie aj mojich dvoch chalanov k vareniu. U nas tych hraciek je menej z dovodu, ze vela cestujeme, nebolo to prvopalnovane a osvedcilo sa nam to.
A pred mesiacom sa moj 4 rocny syn domna pustil, ze preco mu vyhadzujem rolky z toaletneho papiera :-). Hned uz mame v izbe dalekohlady a panacikov z ine cuda z roliek. A tiez ma pri srdci zahrialo 🙂
Moc děkuji za tento článek, chystám se na hračky už delší dobu. Mám za sebou šatník a svoje věci, knihy, porcelán (co nepoužívám), sbírku porc. panenek (ke kterým jsem nikdy vztah neměla, kuchařky (měla jsem jich cca 12, nechala jsem jednu kterou skutečně používám) atd. docela dost věcí zmizelo ale dle mého je to pořád málo. No a hračky to je kapitola sama o sobě, a díky tomuto článku jsem nakopnutá víc než kdykoli předtím, děkuji za něj 🙂
Jaj, to mi pripomina moje detstvo. Celkovo je dnes prilis vela obchodov, tovaru, hmotnych veci. Nielen pre deti ale aj pre nas. Cim menej veci, tym si clovek vazi to co ma a je kreativnejsi. Mysel je cistejsia a radost zo vzajomnej pomoci a travenia casu spolu vacsia. Dakujem za vystizny clanok!
Je to pravda, chystam sa aj ja hracky mojich deti preriedit. Pripomenulo mi to moje detstvo, ked som citala, ako sa vie vasa dcéra skvele vynajst a postacia jej aj flasticky od sprchovych gelov. Ja som bola taka ista, co som vzala do ruky, to som vedela zuzitkova. No ja som sa hrala denne hodiny s barbinami. A nemala som ziaden barbie domcek.. Stolik bol krabicka od masla fuora, gauc krabicka od caju,rohova lavica a stolicky boli z lega, manzelska postel bol cely balik kancelarskych papierov, auto pre barbi bola polska zateplena papuca ? vankusiky boli tie molitanove kocky male z krabiciek od prstenov atd. Bolo to nadherne obdobie, neskutocne ma to bavilo. A pravdu povediac je mi to tak trosku luto ked vidim, ako sa moje 4,5rocne dievcatko NUDI a chce vecne rozpravku. Musim to zmenit a dufam, ze mi k tomu dopomoze aj minimalizovat mnozstvo hraciek v jej izbe
Ahoj. Ked som bola mala nekupovali mi rodicia vela hraciek. Som si vzdy hovorila Ked budem raz mamina urobim to inak!! Auto pre babiky,kuchynku,obchod,dom pre babiky vsetko som si robila sama z kartonov a plastov a pomalovala po svojom.dokonca aj sit som Sa naucila aby som mala babikam a barbie (jednu ORIGINAL som dostala od jeziska Ked som mala 8 alebo 9 rokov) Co obliect. Teraz mam dve dcery 3 a 1. Najprv som prvu zasypala hrackami Co Sa len dalo. Nebavilo ju s tym hrat Sa.malo. A mna nebavilo ju stale vidiet unudenu.A kedze aj tak travim rada cas s hranim Sa s detmi,pripomenula som si svoje vyrobky a zacali sme spolu vytvarat.ved su este male. Vzaali krabice noznicky lepiacu pasku,baliaci darcekovy papier,nalepky,farby,farbicky a robime si skoro vsetko. “odkladacie dozy“na stetce = z konzervy, odkladaciu krabicu na dreveny vlak = krabica z mandariniek… aj darceky pre kamaratov nechavame v kartone,pomalujeme,napiseme venovanie,otlacok ruciek,stuha a hotovo. A ako konfety sme pouzili roztrhane a zožute noviny o ktore Sa nam zasluzila mladsia. Este mali obe radost zo zbierania (upratovania) Ked sme to pchali do darcekovej krabice pre kamaratku.NAJKRAJSIE reakcia kamaratky pri dostani a rozbalovani darceka JEEEEJ MAMKAAAA AHAAA uzasne.A ani rodicia kamaratky Sa nehnevali 🙂
Vela peknych chvil s detiskami
Ďakujem Danica za super komentár, veru tak, ja sa často vraciam do minulosti a vravím si na išpiráciu, keď to takto fungovalo prečo to nemôžeme robiť aj my s deckami teraz namiesto neustáleho míňania peňazí na plastové somarinky. Kvitujem kreativitu, deti musia by´t určite spokojné a nadšené a predpokladám, že im nič iné nechýba ,,,palec hore
Keď som bola malá, vystrihovačky som si bábiku z čokoládového obalu a šaty, potom som si ďalšie kreslila sama, vystrihovačka….. Vedela som sa hrať hodiny. Teraz mám dvoch chlapcov, mali tiež kopec autíčok, plyšákov, stavebníc a puzzle. Lenže ja som nič nevyhodili. Len som s deťmi odložila autíčka do servisu ( krabice), aby si oddýchli a vybrali sme oddýchnuté. Takže mali v izbe vždy iba 5-6 áut, 2-3 puzzle, zopár zvieratiek, mali každý jedného plyšového šaša, tým dali aj mená, tak tých mali až kým nevyrástli. Takže mali vždy málo ale vždy niečo iné.
Krásny článok! Ďakujem veľmi pekne. Už dlhšiu dobu sa na také niečo chystám a toto ma naozaj naštartovala, že snáď to už aj zrealizujem 😀 Prvýkrát som si naozaj uvedomila, akou veľkou záťažou sú mi mnohé veci, ktoré doma skladujeme ale v podstate nevyužívame, keď sme minulé leto boli po dlhšej dobe na dovolenke – ten pocit ľahkosti, keď som sa ráno pozrela po prázdnej izbe…Prajem pohodové materstvo a pohodový domov nezaprataný haraburdami, ktoré nás jedine zaťažujú.
Ďakujem:)
Našla jsem tento článek náhodou odkazem na FB, co se týká hraček, máme jich hodně, ale prvotně mě trápí spíš můj šatník. Vloni na jaře jsem vytřídila 80 % šatníku, zůstalo mi několik málo hadříků, které jsem opravdu nosila, ale co je horší, já to během roku dokoupila a teď mám úplně stejně nabouchanou skříň, ale nosím pořád jen něco málo. Máte na toto nějakou radu / fígl / názor?
Odporúčam knihu od Marie Kondo : Kúzelné upratovanie … Poradí Vám ako si správne vytriediť veci tak aby ste nemali potrebu opätovne zhromažďovať . Samozrejme že aj ja raz za čas musím tento postup zopakovať ale už to nebývava také hrozné a naozaj mám doma iba veci ktoré potrebujem a naozaj aj chcem 😉 .. Veľa šťastia a síl želám 🙂
Krasny clanok a tak pravdivy .Ja sa chystam.tiez spadli sme do toho rovnako .Len neviem kde to vsetko dat ? vedel by mi niekto poradit mozno kde poprefat veci …hracky …popr nejake darovat? dakujem
Hmmm, tak toto je velmi zaujimave a priznám sa, že už som viackrat uvažovala pretriedit synovi hračky, lebo v poslednej dobe sa z ničim poriadne nezahra, len chodi najviac znudeny.
No ale ešte by som mala jednu pripomienku – že nechajme deti nudit sa, ony si aktivitu nájdu . Tak toto u nás neplati, moje dieta, ked nechám a ja idem niečo porobit, tak bud bude za mnou chodit ako psik, alebo začne vymýšlat a robit zle. Tak sa pýtam, ako ho mám nechat nudit sa??? Jasne nie je to uplne vždy, ale tak v 70% určite. Občas sa vie zabavit…
Milá Zuzka, tento problem poznám veľmi dobre, mám dcéru na suchý zips 🙂 Riešim to asi tak, že keď sú deti nezbedné, ideme na pol hodinu na čerstvý vzduch a to pomáha veľmi. Doma sú kľudnejšie a viem si porobiť. Niekedy len potrebujú vyluftovať. Potom je možnosť načať aktivitu spolu, napríklad začnem stavať so synom dráhu na vláčik a pokračuje sám. Tretí variant je zvyk detí stale mrnčať a ten sa dá odkomunikovať – mama má robotu a basta. Najmä po odstránení hračiek sa moje deti museli naučiť hrať same. Istý čas to trvalo ale treba len vydržať. Je to obdobné ako s Ipadom.
Ahoj,chcem sa tiež pustiť do redukcie harabúrd ktoré deti nonstop dostávajú od rodiny,no mám značnú obavu. Ako začať? Mám najskôr odsledovať,ktoré hračky slúžia len na vyhodenie z police alebo zapadajú prachom a postupne takto redukovať,kým nenastane efekt „deti sa hrajú“? Neviem sa akosi dopracovať k odstráneniu kuchynky,napriek tomu,že v nej deti robia len bordel,dlho som muža presviedčala ako to bude kreatívne,že budeme spolu variť s deťmi….viem schovať mnohé malé hračky,hlúposti,ale naozaj neviem ako sa zbaviť bez povšimnutia veľkej kuchynky,smetiarskeho auta,traktora a pod.ponúknuť deťom nejakú kreatívnu protihodnotu ak si všimnú,že ich „obľúbená“ hračka je zrazu nezvestná?asi sa toho trochu bojím 😉