Vnnútorná sebakritika je OBLUDA, ktorá sa DÁ poraziť. Odpoveď ako na to, som našla v gréckej bájke.

Tento článok je pre teba, ak v sebe cítiš neviditeľnú silu TVORIŤ, no niečo ti bráni začať.
Možno si vždy túžila maľovať obrazy, alebo šiť sukne, naučiť sa hrať na lýre, či spievať alebo písať básne, ilustrovať knihy alebo zložiť pieseň, kresliť vtipy, natočiť vlog či krátky film, alebo sa prihlásiť na hodiny herectva, napísať kriminálku…Predstavivosť nemá hranice. Vraví sa: Ak si to vieš predstaviť, všetko je možné. A možno žiješ vo „fantazijnom svete“, kde by si sa kreativitou chcela aj živiť a neveríš si, či to vôbec má zmysel, či na to máš.
Som presvedčená, že tvorenie je dar, ktorý sme dostali od Tvorcu, Univerza, od Vyššej sily, Boha, ako to len chceš nazvať. Je to náš prirodzený stav. Stvoriteľ nás stvoril. Máme to v sebe zakódované. Je to naša skutočná podstata. Neviem ako ty, ale ja sa cítim skvele, keď niečo vytvorím. Stačí upiecť obyčajný koláč. A do čoho sme sústavne tlačení? Konzumovať. Načo vlastne tvoriť, keď si to vieme kúpiť, načo písať básne, keď je jednoduchšie si sadnúť k prúdu citátov na Instagrame.
Momentálne sa ako spisovateľka zotavujem, a snažím sa vrátiť k písaniu po štvorročnej prestávke. Tieto slová sú kognitívnou terapiou v praxi. Dnes pracujem ako terapeutka a tá potrebuje tiež terapiu. Obuvník potrebuje topánky. Pomáham sebe keď pomáham iným. Píšem tieto slová v kreatívnej rehabilitácii, a samotný akt tvorenia lieči. Zbieram odvahu, snažím sa tok kreativity odblokovať, aby som sa konečne pustila do románu, ktorý nosím v hlave dvadsať rokov. Je to vlastne komické, pretože som predsa len dosiahla isté úspechy v písaní a dokonca som vydala knihu literatúry faktu, takže sa MÔŽEM nazývať autorkou a spisovateľkou. Hm… román … to je…. Everest.
Vlastne sa mi darilo a …. potom som prestala… zo dňa na deň… akoby som vypla svetlo… našla som si milión výhovoriek, prečo nechcem pokračovať v písaní, za celé tie roky som okrem e-mailov a nákupných zoznamov nedokončila jedinú literárnu úlohu.
Nazvem to slepý uhol. To je niečo čo na sebe nevidíš. Zrejme som musela prejsť duchovnou transformáciou, aby som to pochopila. Dostala som strach. Bála som sa, ale čoho? No, bála som sa byť tou, kde ma vyššia sila ťahá. A čo ak úplne pohorím? To by sa ešte dalo zvládnuť. Ale čo ak v tom budem dobrá, čo potom? Kto si vlastne myslím, že som?
Čo je lepšie ako úspešná spisovateľka? Žiadna spisovateľka. Stiahla som sa do svojho bezpečného „brlohu“, skryla som sa pred svetom a myslela som si, že môžem uniknúť svojmu povolaniu. Tak veľmi som sa mýlila! Vyššia sila mi dokonca hádzala perá na chodníky. V priebehu dní som ich nachádzala na neočakávaných miestach. Raz som dokonca šla pešo cez diaľničný most a v strede cesty ležalo pero:) Napriek mojej snahe som nedokázala úplne potlačiť vnútorné volanie tvoriť. Cítila som nepríjemný úder do brucha zakaždým, keď som pomyslela na písanie, alebo nevysvetliteľnú závisť, keď som videla písať iných.
Minulý rok som objavila vynikajúcu knihu Cesta umelca od Julie Cameronovej. Ach, priala by som si, aby vyšla aj v slovenčine (našla som v češtine), lebo je fakt úžasná. Je to 12-týždňový program, ktorý sa dá brať ako kreatívna terapia, pôjdeš skutočne hlboko do seba a očakávaj aj slzy. Jej zápisky mi dali nádej, že sa skutočne môžem odblokovať. Ukázalo sa, že to, čím som prechádzala, sa stáva mnohým zablokovaným tvorcom – či už chcú písať, maľovať, tvoriť hudbu, vytvárať keramiku, navrhovať oblečenie alebo sa vyjadrovať akýmkoľvek spôsobom, po ktorom túži ich vnútro. Nemôžeme totiž stále len KONZUMOVAŤ. Keď nie sme v rovnováhe – spotrebúvame viac obsahu, ako produkujeme, namiesto toho, aby sme vytvorili niečo krásne, radostné alebo užitočné, životom nás sprevádza permanentný pocit nespokojnosti. Niektorí ľudia to môžu opísať ako depresiu bez príčiny.
V tejto knihe sa prvý týždeň programu nazýva „Obnovenie pocitu identity“, kde naše zranené, neisté vnútorné dieťa – umelec začína hľadať cestu späť do bezpečia. Je to ten mihotavý plamienok, na ktorý treba dúchať, kým nevzplanie do tvorivého ohňa. Jedným z prvých neodmysliteľných nástrojov je písanie Ranných stránok – každý deň po prebudení si napíšeš tri strany voľného textu rukou. Cieľom je vyprázdniť myseľ, uvoľniť podvedomé bloky a nechať myšlienkam plynúť….. Sú to tri rukou písané stránky naplnené všetkým, čo mi príde na um – ako ranná meditácia na papieri.

Spočiatku sa moje ranné písanie podobalo jazde na saniach v lete. Moje vety boli plné sebaľútosti či zoznamov úloh a povinností. Ako „doktorka Júlia predpísala“ denne som pokračovala, a začalo zo mňa prúdiť niečo, čo som neočakávala… dostávala som cez písanie nápady a odpovede. Spojila som sa so svojím Vyšším Ja a moje podvedomie so mnou cez pero a papier komunikovalo. Práve počas tohto procesu som sa stretla s OBLUDOU – mojou vnútornou CENZÚROU.
Júlia Cameron opisuje v knihe vnútornú Cenzúru ako hada, ktorý sa plazí okolo nášho tvorivého raja a snaží sa nám zabrániť v tvorivosti. Je to ten neužitočný vnútorný kritik, hlas, ktorý nám hovorí, že nie sme dosť dobré alebo dosť šikovné na to, aby sme vytvorili niečo hodnotné. Je ľstivý a nemilosrdný, jeho slová sa hlboko zarezávajú do kože. „Ach, napísala si jeden virálny blog? To je všetko. Mala si štastie. Nič iné už v tebe nie je.“ „Tvoj nápad na román je dobrá kravina – kto by to tak čítal. Kto si myslíš, že si, Ken Follet v sukni?“ „Ty chceš nahrávať videá – ledva dokážes editovať fotky z rodinnej oslavy, si technicky blbá! “
Júlia odporúča predstaviť si túto vnútornú cenzúru ako zákernú obludu so smradľavým dychom a vizualizovať si ju, dokonca si dať jej obrázok niekam na viditeľné miesto, aby sme si pripomenuli, proti čomu stojíme. Keď som zavrela oči, videla som Hydru. Nie som si istá, prečo mi prišla na um práve táto príšera, ale takto sa moja vnútorná Cenzúra prezentovala z môjho podvedomia. Pokúsila som sa ju nakresliť a – nuž – vyšlo mi toto, haha. („Ty chceš kresliť ?? … máš obe ruky ľavé! “)

Rozhodla som sa navštíviť školskú knižnicu, aby som sa o svojej príšere dozvedela viac, čiastočne preto, že vždy uvítam akúkoľvek zámienku ísť do knižnice, a čiastočne preto, že mám rada „analógové“ zdroje. Na moju radosť som z mnohých kníh našla túto ! (Vyzerá to, že štúdium mýtických tvorov je medzi študentmi populárne, i keď podľa knihovníčky su ju naposledy niekto požičal v roku 2011)

Dozvedela som sa, že v starogréckej legende bola Hydra obrovský had s mnohými hlavami a takým jedovatým dychom, že by mohol zabiť človeka. Hydra bola povestná tým, že ju bolo ťažké poraziť, pretože dokázala regenerovať svoje hlavy – každá odseknutá hlava dorastala ako dve. Aby to bolo ešte náročnejšie, jedna z jej hláv bola nesmrteľná.
S nadšením som si prečítala, že Herkulovi, synovi boha Dia, sa podarilo túto beštiu zabiť v rámci svojej Druhej práce, čo je, musím povedať, dosť pôsobivé. To ma priviedlo k myšlienke, že ak to dokázal Herkules, zvládnem to aj ja, však?! Už len jedna malá Herkulova úloha a budem na ceste k voľne plynúcej tvorivosti!
Ako to teda dokázal? Inšpiroval ma tento takmer neuveriteľný príbeh. Posúď sama.

Aby Herkules zabil Hydru, použil počas svojej Druhej práce stratégiu aj silu a postupoval podľa týchto krokov:
- Konfrontácia s Hydrou v jej úkryte
Hydra žila v močiari Lerna. Herkules ju vylákal von tým, že do jej brlohu vystrelil ohnivé šípy.
- Vysporiadanie sa s jej hlavami
Herkules sa spočiatku pokúšal odťať jej hlavy mečom alebo palicou. Rýchlo si však uvedomil, že za každú odseknutú hlavu jej dorastú dve nové.
- Použitie ohňa na zastavenie regenerácie
Aby zabránil opätovnému dorastaniu hláv, Herkules spolupracoval so svojím synovcom Iolaom, ktorý prišiel s dômyselným riešením. Po tom, čo Herkules odrezal hlavu, Iolaus okamžite vypálil krk fakľou, čím ranu zapečatil a zabránil tvorbe nových hláv.
- Porazenie nesmrteľnej hlavy
Hydra mala jednu nesmrteľnú hlavu, ktorú nebolo možné zabiť. Herkules ju odťal a pochoval pod mohutnú skalu, čím ju navždy uväznil.
- Namáčanie šípov do Hydrinej jedovatej krvi
Po zabití Hydry Herkules namočil svoje šípy do jej jedovatej krvi, čím sa z nich stali smrtiace zbrane do budúcich bojov.
Herkules použil kombináciu brutálnej sily, inteligencie a tímovej práce, aby túto beštiu premohol. Presne to musím urobiť, ale ako!?
Rozhodla som sa trochu si zapísať do denníka a nájsť spôsob, ako tieto stratégie aplikovať na moju „Hydru“.
Čo môže byť mojou hrubou silou? Odhodlanie, sústredenie a pevná vôľa.
Čo môže byť moja inteligencia? Rutina, inteligentné systémy a návyky, používanie nástrojov, ktoré mi pomáhajú písať.
Čo môže byť mojou tímovou prácou? Mohla by som sa pripojiť ku komunitám spisovateľov, získať pomoc od iných mentorov alebo učiteľov.
Ponorila som sa do toho hlbšie a vypracovala som úplnú bojovú stratégiu, pričom som ako predlohu použila príbeh o Herkulovi.
Hydra je moja vnútorná Cenzúra – kritický, sebakritický hlas, ktorý podkopáva moju kreativitu a potenciál.

- Rozpoznanie povahy Hydry (moja vnútorná Cenzúra)
Tak ako Hydre po odrezaní hlavy znovu narastú, aj moja vnútorná Cenzúra sa môže objaviť v rôznych podobách: pochybnosti o sebe, prokrastinácia, perfekcionizmus alebo strach zo zlyhania. Zakaždým, keď umlčím jednu kritiku, môže sa objaviť ďalšia. Musím prijať túto regeneračnú povahu Hydry, taká je. Svoje pochybnosti o sebe nevykorením navždy, ale môžem živiť tvorivý oheň, ktorý rastie. Môžem ju zvládnuť a neutralizovať, tak ako to urobil Herkules. Zabil ju, ale jej nesmrteľná hlava žila pod skalou.
- Vylákať hydru (Tvárou v tvár mojej Cenzúre)
Herkules sa postavil Hydre priamo v jej brlohu. Ja musím čeliť svojej vnútornej Cenzúre i tým, že identifikujem, kedy a kde sa objavuje. Musím si to uvedomiť. Je to počas písania, plánovania alebo po zverejnení niečoho? Musím poznať jej vzorce, vďaka ktorým sa jej ľahšie postavím. Všimnem si, kedy sa spúšťa alebo kedy je najhlasnejšia.
Uvedomenie je prvou zbraňou v mojom arzenáli.
- Používanie ohňa na zabránenie opätovnému rastu hlavy (môj oheň)
Herkules mal nápad použiť oheň, aby zastavil vyrastanie hláv Hydry. Môj „oheň“ je nástroj alebo stratégia, ktorú použijem, aby som zabránila svojej Cenzúre znovu nadobudnúť kontrolu. Použijem afirmácie: Na každú kritickú myšlienku budem reagovať pozitívnou pravdou o svojich schopnostiach. Budem si to opakovať každý deň:
Som kanálom Božej tvorivosti a moja práca prispeje k dobru.
Keď budem tvoriť a počúvať, budem vedená.
Moja tvorivosť uzdravuje mňa samú aj druhých.
- Akcia: Cenzúra sa vyžíva v nečinnosti. Každý deň, keď netvorím, Hydra silnie! Musím robiť malé, dôsledné kroky smerom k svojim spisovateľským cieľom. Musím písať každý deň. Píšem teraz!
- Komunita: Nájdem si mentora a prihlásim sa do spisovateľskej skupiny, ktorá mi pomôže posilniť sebadôveru. Budem sa riadiť 12-týždňovým plánom pomocou knihy The Artist Way.
- Všímavosť: Využijem svoje meditačné schopnosti alebo prácu s dychom, aby som utíšila hlas cenzúry. Každý deň budem aspoň 5 minút sedieť v tichu a meditovať.
Ak moja Cenzúra povie: „Nikdy nedokončíš svoj román,“ použijem svoj nástroj ohňa odpoviem: „Dnes napíšem len 100 slov – dokončenie nie je teraz cieľom.“ To hladnú príšeru oslabí.
- Vysporiadanie sa s nesmrteľnou hlavou (môj najhlbší strach)
Nesmrteľná hlava Hydry pre mňa symbolizuje základné presvedčenie, ktoré poháňa moju Cenzúru – a v mojom prípade je to strach z úspechu (pretkaný perfekcionizmom). Herkules pochoval nesmrteľnú hlavu pod skalu, čo symbolizuje skôr elimináciu jej sily než zničenie.
Svoj základný strach „pochovám“, neutralizujem ho pod ťažkou skalou tým, že ho teraz zapíšem a symbolicky odložím.
Dúfam, že ťa tento článok inšpiroval k tvorbe a prispeje k odstráneniu vnútorného kritika a sebapochybností . Každá obluda v hlave sa dá skrotiť a ja tu stojím s mečom odhodlaná vyhrať v menej každého kreatívca v podobnej situácii. Akékoľvek „toxické presvedčenia“ (napr. „Nie som dosť talentovaná“), Ti bránia v tvorbe, byť sama sebou, a realizácii tvojich snov.
Tvoje sny pochádzajú z vyššej moci a vyššia moc ich má moc uskutočniť.

Ak si došla v čítaní až sem, si záver toto nahlas prečítaj ♡
Moja tvorivosť je dar od Boha (vesmíru, života) a môžem ju slobodne používať.
Moja tvorba je dôležitá a zaslúži si priestor v mojom živote.
Som ochotná byť nástrojom vyššej tvorivej sily.
Každý deň sa otváram väčšej inšpirácii a tvorivému toku.
Dovolím si tvoriť bez hodnotenia a strachu.
Som ochotná pustiť strach a veriť v proces.
Nechávam za sebou staré bloky a obmedzenia.
Mám právo byť kreatívna a vyjadriť svoju jedinečnosť.
Každý deň sa stávam odvážnejším/tvorivejším človekom.
Vyššia sila (Boh, vesmír) podporuje moju kreativitu.
Čím viac sa venujem tvorbe, tým viac ma podporuje vesmír.
Tvorivosť mi prináša radosť, naplnenie a dostatok.
Dôverujem svojej ceste a viem, že som vedená správnym smerom.
P.S. Ak si sa v tomto našla, a niečo hlbšie sa v tebe pohlo, bola by som otvorená vytvoriť malú skupinu žien, kde by sme sa navzájom podporovali a robili spolu úlohy a cvičenia podľa metódy 12 týždňového programu Julie Cameron – Cesta Umelca. Napíš mi na e-mail s predmetom: Cesta Umelca ❀, budem sa tešiť tento nápad zrealizovať. Ak vieš o nejakej inej kreatívnej komunite, pridaj do komentára. A daj mi vedieť, ako vyzerá tá tvoja obluda:)
Pridaj komentár