Ako žijem minimalizmus dnes: Realita bez extrémov

Už vás nebaví dokonalý obraz a biela minimalistická estetika? Poďme sa porozprávať o skutočnom minimalizme – takom, ktorý funguje v zaneprázdnených rodinách a chaotickej realite.

Ak ma už nejaký čas sledujete, možno si spomínate, že som nikdy nebola zástankyňou prázdnych plôch alebo nedotknutých priestorov podobných galériám. Ako matke malých detí mi takýto „extrémny“ minimalizmus jednoducho nepripadal praktický. Pre mňa bol minimalizmus vždy o niečom oveľa dosiahnuteľnejšom: mať kultivovanú zbierku predmetov, ktoré skutočne používame, presne vedieť, kde sa čo nachádza, a vytvoriť si tok, ktorý funguje v mojom živote a minimalizuje stres. Aj keď to znamená, že to, čo potrebujem, mám na dosah, aj keď to pre niekoho iného vyzerá chaoticky. V konečnom dôsledku ide o to, ako tento vonkajší pocit pokoja a poriadku môže pozitívne ovplyvniť náš vnútorný stav. A to je podľa mňa podstata skutočne udržateľného minimalistického životného štýlu. Ako vnímam minimalizmus dnes, čo zostalo a čo sa zmenilo? Prejdem každú kategóriu postupne:

Domácnosť

K domovom nie som pripútaná a neberiem príliš vážne to, kde žijeme, pretože viem, že situácia sa môže zo dňa na deň zmeniť a opäť sa ocitnem niekde inde. Napriek tomu, že dnes konečne žijeme vo vlastnom dome, zostávame skromní vo výdavkoch. Mali sme možnosť začať šperkovať, vylepšovať parkovanie, záhradu, dať namontovať žalúzie… Človek sa do tých stien tak investuje, vytvorí si puto s nehmotným majetkom – ale verte mi, nie je to potrebné.

Nie sme stromy, nezakoreňujme sa. Ak by som každý raz oplakávala odchod z každého bytu a domu, v ktorom sme žili, nikdy by som sa nedokázala prispôsobiť novému miestu. Poďakujem za krásne strávený čas a idem s kuframi ďalej.

Neviem si predstaviť žiť celý život na jednom mieste. Často nás brzdí práve emocionálna pripútanosť – ľudia preto nikdy neodídu, nepresťahujú sa, necestujú, brzdia si vývoj.

Pre mňa musí byť domov jednoduchý, funkčný, primeranej veľkosti a útulný. Potrebujem mať svoje hniezdočko, kde si môžem pohovieť – stačí mi kútik, kde si poviem: Toto je moje, sem mi nechoďte. Vraví sa že domov je kde je srdce, a ja si ten kútik viem vytvoriť kdekoľvek. Ok, srdce a wifina haha.

Nikdy som nebola zástankyňou extrémne minimalisticky vyzerajúceho domova. Občas mi ľudia komentovali videá, že si moju domácnosť predstavovali inak – prázdnejšiu? Pre mňa je dôležité mať doma to, čo používam, a mať systém, kde má každá vec svoje miesto. Keď vkročím do domu, všetko má svoj logický flow – mám kam dať topánky, zavesiť kabát, kľúče majú svoje miesto, mám si kam sadnúť, viem, kde mám pracovné veci, knihu, ktorú čítam, atď.

Nejde o to, aby som mala prázdne plochy – necítim sa dobre v poloprázdnych priestoroch. Rada sa obklopujem peknými vecami. Keď sedím v obývačke, chcem mať okolo seba predmety, ktoré viem obdivovať alebo chytiť do ruky – knihu, zápisník, štrikovanie, sviečku. Z praktického hľadiska nefunguje mať všetko odložené v šuplíkoch, najmä ak si chcem pestovať nejaký zdravý návyk. Ak chcem jesť viac ovocia, misu s jablkami musím mať rovno pred nosom. Ak chcem brať vitamíny, musím ich mať po ruke, napríklad na nočnom stolíku (na vitamíny pozor, keďže ja ich kupovanie vie byť konzumná pasca). Ak chcem behať, tenisky musia byť pri dverách pripravené. Ak chcem písať, zápisník aj pero musím mať na dosah. Ak si chcem zapáliť sviečku, zápalky musia byť hneď vedľa nej. Chápeš pointu.

Naopak, ak si niečo odložím, zabudnem na to. Toto funguje najmä na zlozvyk, ktorého sa chcem zbaviť – napríklad bonboniéru odložím do skrinky a zabudnem na ňu. Ak by som ju mala na očiach, každú hodinu by som z nej vyjedala čokoládu.

Dnes mám doma tínedžerov a tí majú neustále nejaké aktivity – plávanie, futbal, do školy chodia na bicykli – a všetky tieto veci potrebujem mať viditeľne poruke. Nie je reálne mať prázdny byt s bielymi stenami, kde nič nie je. Je však reálne mať systém a všade iba to, čo denne používame. Ak prídete ku mne domov, mám veci. Nazvem to organizovaný neporiadok. A tie sa občas nahromadia – preto pravidelne vypratávam. Cítim, že je čas na decluttering, keď sa začneme o veci potkýnať, keď sa kopia šaty, alebo keď už nemám miesto v skrini. Ignorovanie vedie k chaosu a fyzický neporiadok u mňa spôsobuje stres. Je to ako záhrada, kde musíš pravidelne plieť burinu a vecičky sa do tej domácnosti naznášajú, niekedy ich fakt ten vietor doveje. Takisto šetrím si nervy a tie moje deti sa mi už denne nechce buzerovať, nech si veci odkladajú podľa nejakého pravítka. Sú oblasti, kde tolerujem praktický chaos. Fyzické prostredie už tak neriešim, dôležitejšia je pre mňa vnútorná pohoda. Ak nemám náladu upratovať, a chcem si oddýchnuť, tak sa na to s prepáčím vykašlem a dorobím čo treba neskôr.

Čo som spravila v Emirátoch inak tentokrát

Každý kus nábytku som kúpila super lacno cez inzeráty. Najala som si pakistanských robotníkov s polorozpadnutou dodávkou a chodili po meste, zbierali moje úlovky. Zariadiť domácnosť z druhej ruky chvíľu trvá a nemáš všetko hneď, ale to vzrušenie, keď sa mi podarilo zohnať krásne veci za štvrtinu pôvodnej ceny, bolo veľmi uspokojujúce.

Neviem ako ty, ale ja milujem pekné veci – staré, ale funkčné, ktoré v sebe majú život. Nakupovanie takýchto kúskov ma teší. Nedá sa to porovnať s tým, že nabehnem do Ikey a všetko kúpim nové. Vadí mi aj množstvo odpadu, aj ten špecifický „nový“ zápach nábytku – pre mňa je to smrad.

Nie som fanúšičkou interiérového dizajnu, obdivujem kreatívcov, ktorí vedia krásne zariadiť domácnosť, ale pre mňa sú obchody ako H&M Home či Zara Home len miestami, ktoré podporujú závislosť na nakupovaní. Tieto dekoratívne predmety sú vyrábané v Číne, nemajú v sebe dušu. Keď už niečo, tak ručne vyrobené od lokálneho majstra. Na to si dávam pozor, pretože takéto miesta sú lákavé na obzeranie a keď si nedáš pozor, s nejakou prkotinkou prídeš domov.

Šatník

Môj postoj k šatníku sa nezmenil – nechcem povedať, že mi je úplne jedno, čo mám oblečené, ale… vlastne áno, je mi to jedno, pokiaľ je to pohodlné 🙂 Akonáhle si dám na seba niečo sexy, čo ma tlačí a omína, prestanem sa tváriť zvodne a mením sa na fúriu. Som vo veku, keď chcem pohodlie. Chcem, aby mi v zime bolo na zadok teplo, ale aby mi v lete nebolo v oblečení príliš teplo… a stále sa chcem pritom cítiť trochu žensky.

Môj prístup k oblečeniu je stále ultra jednoduchý – pár kvalitných kúskov v podobných farbách. Moja farebná paleta je teplá jeseň. Vždy, keď som sa snažila experimentovať s inými farbami, doplatila som na to. Fičím stále na merino tričkách, milujem kvalitné ponožky, stačí mi jeden teplý, mäkučký sveter, a keďže pracujem z domu, nosím stále to isté – moja uniforma sú legíny, tričko a nejaká bundička na vrch.

Džínsy veľmi nemusím, ale podarilo sa mi uloviť Levi’s džínsy z druhej ruky, a keďže tieto sú tak spraté, sú neskutočne pohodlné, tak ich prakticky nechcem dať dole. S manželom sme fanúšikovia športových značiek a milujeme kvalitné oblečenie, ktoré nosíme až do zodratia – značky ako Mountain Equipment, Rab či The North Face, tenisky HOKA (prosím sponzorov, aby ma oslovili, lebo sme prešli toľkými pármi, že asi investujem do nich na burze haha). Dcéra si tiež osvojila filozofiu kvality nad kvantitou. Nechala som ju raz minúť vreckové na fast fashion handry, ktoré sa po mesiaci rozpadli a sprali – a sama pochopila.

Šatník je stále najminimalistickejšia časť našej domácnosti, aj napriek tomu, že mám tínedžerku. Malá Žofia dorástla do mojej veľkosti a máme rovnaké číslo topánok, takže si často vymieňame veci. Je super, že nemusím kupovať špeciálne oblečenie na príležitosti – jednoducho si ho prestriedame. Obaja tínedžeri majú jednu trojšuplíkovú komodu, my s mužom si delíme jeden vstavaný šatník. Môj muž je bežec a stále vlastní vyše 20 párov tenisiek, on ich skutočne však zoderie 🙂

Kozmetika a starostlivosť o seba

V tejto oblasti cítim úplnú slobodu, odkedy som prijala, že starnem. Nemá zmysel denne riešiť svoj výzor a rozmýšľať, čo si mám na tvár natierať, aby som zastavila čas. Dnes existuje nekonečno možností, kam vyhodiť peniaze na ilúziu večnej mladosti – botox, injekcie, falošné mihalnice, napumpované pery… Mám známe, ktoré do svojho vzhľadu investujú tisíce eur. Pýtam sa však – prináša im to trvalú spokojnosť alebo len dočasnú úľavu?

Vidím, ako sa ženy menia na uniformné klony – všetky vyzerajú rovnako. Dve ženy v rovnakom veku vedľa seba – jedna vyzerá o 10 rokov mladšie a tá druhá začne mať pocit nespokojnosti. Ja túto hru nehrám. Menej je viac.

Dokonca som experimentovala s tým, že som si na tvár nedávala vôbec nič – a neverila som, ako priateľsky to moja pleť prijala. Paradoxne, vyzerala najlepšie bez akéhokoľvek krému.

Radšej investujem ušetrené peniaze do pekných zážitkov a kvalitnej stravy, cvičím sa snažím sa relaxovať a smiať sa – dúfam, že to sa na mojom výzore odrazí viac ako akýkoľvek drahý krém. Sú to opäť len produkty v kelímku, ktoré sľubujú viac, ako čo v nich je. 10 kroková večerná pleťová rutina akosi nie je pre mňa.

Odkedy som zistila, koľko sajrajtov sa nachádza v kozmetike, dávam si pozor, čo kupujem. Najúčinnejšie elixíry aj tak nájdem v kuchyni – napríklad kokosový olej. Jediný krém, ktorý občas používam, je Sensitive od Weledy alebo detský nechtíkový krém, keď je vonku zima. Na pery mi stačí medový balzam.

Make-up som prestala skoro úplne používať – veď dnes sú všade filtre, haha. Moja pleť navyše na riasenku a šminky reaguje zle. Ak sa raz za čas namaľujem na nejakú príležitosť a vyhádže ma ako puberťáčku. Odkedy som sa dozvedela o škodlivosti parfémov na pokožke, prestala som ich takisto používať.

Šampón si kupujem od kaderníčky, pretože som zatiaľ nenašla žiadny dobrý prírodný. Mám farbené vlasy a tie prírodné mi ich príliš vysušujú.

Deti a hračky

Hračky sú v tejto fáze života už minulosťou – deti majú 11 a 14 rokov. Ako spomienka nám ostala len škatuľa Lega, zopár autíčok a kvalitné figúrky Schleich. Mám ich odložené v hosťovskej, ak príde na návštevu nejaké menšie dieťa. Inak som sa všetkého zbavila.

Teraz sa deti s ničím nehrajú, prestali sme kupovať aj Lego – kedysi som ho mohla doma lopatou prehadzovať. Istým spôsobom sa domácnosť odbremenila a zjednodušila. S malými deťmi je to masaker – dnes, keď navštívim kamarátku s batoľaťom a vidím tie hory hračiek, som rada, že už to mám za sebou.

Syn vo voľnom čase hrá hry na PC a športuje. Dcéra detto – škola, krúžky, domáce úlohy, mobil, túlanie sa s kamoškami po meste, zákusky, návštevy, hračky ani iné fyzické predmety nechcú, skôr tak praktické veci do školy alebo oblečenie.

S technológiami bojujem – snažím sa udržať akú takú rutinu, nútiť deti čítať knihy, aby mi úplne neosprosteli. O ôsmej večer vypnúť obrazovky a do postele s knihou. Dcéra číta retro knihu Denník Adriana Mola, moju milovanú beletriu zo starých čias, tak sa zabáva, aký bol pre Adriana život bez mobilov:) Cez víkend mobil jedine po športe alebo fyzickej aktivite, ale nechcem byť hypokrat, keďže sama často nedodržím, čo po nich chcem 🙂

Sociálne siete a technológia

Digitálny minimalizmus mi bol vždy blízky. Srdce mi tepe rýchlejšie pri pomyslení na úplný blackout – aspoň týždeň bez domáceho internetu, to by bolo, viete si to predstaviť? Museli by sme si zaktivovať mozgové bunky na denné fungovanie 🙂 Fantazírujem, ako by som konečne dočítala všetky rozčítané knihy, akoby som len tak sedela večer pri sviečke a nudila sa a ako by sme sa celá rodina opäť začali hrať karty.

Počas lockdownu išiel celý môj digitálny detox – ako sa vraví po česky – do kytek. Dokonca som sa pristihla, že opäť konzumujem klamlivé hlavoprúdové správy. Fascinuje ma, ako strach vypína kritické myslenie. Dva roky som žila v hypnóze – a paradoxne som sa stala hypnoterapeutkou, takže dnes presne vidím, kto je v hypnóze:) Pekná irónia.

Z frustrácie a izolácie som sa na istý čas vrátila na sociálne siete. Pamätám si ten deň, keď som sa prihlásila na Facebook – bol to presne ten pocit, keď si bývalý fajčiar znova zapáli cigaretu. Naivne som si myslela, že si v skupinách budeme vzájomne pomáhať, ale väčšinou som sa len vadila s ľuďmi, ktorých som v živote nevidela. Vymieňali sme si odsudzujúce názory a Facebook zo mňa vytiahol hlboko zakopanú temnú stránku.

Minulý rok som Facebook aj Instagram definitívne opustila. Nevstúpiš trikrát do tej istej rieky, však Andrejka. Pripomína mi to návrat k toxickému ex, vieš čo ťa tam čaká, nič sa nezmenilo a stále očakávaš niečo iné. Jediné, čo dnes využívam, je YouTube – ale čestné pionierske – len na vzdelávanie, recepty, podcasty, prednášky či hudbu. Ok, občas si pozriem niečo vtipné haha. YouTubík si nedám:) Platím si už roky rodinný Premium účet a každý cent mi stojí za to, aby som nevidela žiadne reklamy. Je to zatiaľ jediná sieť, kde som sa rozhodla byť aktívna j v rámci blogu. Spravila som si pred časom aj záložný účet na TikToku, nakoľko pokiaľ viem sa tam dá ísť napriamo na video bez potreby si spraviť účet – ak by ma z Youtubíka vyhodili, a haha – tak by som predsa len chcela byť v kontakte a v obraze, kým nenájdem lepší spôsob. Trošku sa s tým zabávam v rámci kreativity, neberiem to nejako vážne, uvidím, čo z toho bude.

Vždy sa mi potvrdzuje, že sociálne siete vedia byť užitočné, ale zároveň sú aj nástrojom na kontrolu mysle. Algoritmy sledujú, čo nás zaujíma, postupne nás zatvárajú do bublín, a ľudia sa tam len hádajú a rozdeľujú. Na prstoch jednej ruky môžem spočítať nejakú skutočne hodnotnú informáciu, ktorú som našla na Facebooku. Je to ako hľadať perlu v kope hnoja, s prepáčením.

Dnes ma fascinuje, ako ľudia nemajú čas na dôležité veci, na hlbší výskum informácií – ale na Messengeri im svieti zelená a neustále zdieľajú prkotiny na Instagrame. Aj ja som si tým prešla a musela som si priznať, kam mi uniká čas. Polhodinka tu, polhodinka tam… a zrazu niet času na podstatné veci.

Najúčinnejší spôsob, ako si vyčistiť myseľ, je jednoducho deaktivovať si sociálne siete. Mám známu, ktorá berie antidepresíva, ale celé dni vysedáva na Instagrame. Chce terapiu. Vravím jej: „Ušetri si peniaze. Zlez z Instagramu, prestaň scrollovať a chodievaj aspoň na pol hodiny denne do lesa. Rob to mesiac a potom sa mi ozvi.“ Nie je lepší spôsob, ako si pomôcť.

Bojovať s botmi, cenzúrou, kontrolórmi faktov? Nie. Jednoducho vymazať, deaktivovať, vypratať. Naša pozornosť je to najcennejšie platidlo a myseľ sa nedá donekonečna smažiť v mobiloch. Ak by som mala označiť jeden alarmujúci trend, je to závislosť od technológií. Horšia ako alkohol. Zabíja nám dušu a robí z nás robotov.

Technológie sú čoraz nebezpečnejšie – a nič sa nezlepšuje. Stále jazdíme po rozbitých cestách, no mobil už pomaly za mňa aj rozmýšľa. Technokrati pracujú na tom, aby sa ich produkty stali súčasťou nášho tela. Dávam si veľký pozor na elektromagnetický smog, v ktorom sa denne kúpeme. Wifi je už úplne všade. A to ani nehovorím o AirPodoch v ušiach a smart zariadeniach, ktoré máme neustále pri tele.

Digitálny minimalizmus je téma, ktorá so mnou silne rezonuje. Ak sa od tejto závislosti neoslobodíme, stratíme svoju ľudskosť – schopnosť byť prítomní. Meta už propaguje okuliare so zabudovaným internetom, čoraz viac sa strácame vo virtuálnych realitách.

Intenzívne pracujem na návrate svojej sústredenosti. Ja už som si všímala, ako som nedokázala prečítať ani kapitolu knihy bez toho, aby mi myseľ neutekala inam. Môj muž sedí na gauči, číta – a každých päť minút kontroluje mobil. Pri večeri bojujem o to, aby tie „odhnívače mozgu“ ležali niekde bokom.

To, že píšem tento blog sústredene, že som do tohto textu ponorená už tri hodiny hodiny – s časovačom – je pre mňa opäť veľký výkon. Ale cítim, ako sa mi myseľ dostáva do hĺbky. A viem, že na to, aby som niečo skutočne hodnotné vytvorila, potrebujem úplne iný prístup, než aký nám diktujú rýchle algoritmy.

Ekológia

Už pred rokmi mi začalo dochádzať, že klimatická agenda a eko-biznis sú len ďalším spôsobom, ako si niekto plní vrecká. Prírodné katastrofy sa zázračne dejú tam, kde sú zdroje lítia. Vojny sa bojujú kde sú cenné kovy alebo ropa či plyn. Celý systém, v ktorom žijeme, nedáva zmysel. Fungujeme v pyramídovej štruktúre – zdroje Zeme sú drancované elitami na jej vrchole, zatiaľ čo bežní ľudia sú tlačení do absurdných pravidiel a obmedzení. Bolí ma srdce zakaždým, keď idem do obchodu a vidím tento nezmysel – prečo musím platiť dvojnásobok za BIO jedlo, ktoré obsahuje menej jedov ako to ostatné? Prečo bolo kedysi všetko BIO a dnes je to luxus?

Polovica supermarketu je zaplavená falošnými jedlami – výrobkami plnými heroínu aka cukru, návykových látok a chémie. A my sa tvárime, že je to normálne. A ľudia to kupujú! Niekedy tak stojím pri pokladne a pozorujem, čo si vykladajú na pás a je mi jasné, či je táto ľudská bytosť spiaca alebo zobudená.

Som absolútne za zdravý a jasný rozum. Jedzme lokálne, jedzme v súlade s klímou, v ktorej žijeme. Vajcia, mlieko, maslo, med, masť, strukoviny, zelenina, jablká, hrušky, domáce kurence – to sú normálne potraviny. Nie je nič zlé na mäse, pokiaľ zviera malo dobrý život a bolo eticky zabité. Prestaňme jesť balené, spracované sajrajty a Beyond Burgery.

Plasty tiež nemajú zmysel, ale prečo je všetko bez plastu také elitné, drahé a komplikované? Nemôžem si dovoliť nakupovať v BIO obchodoch v Nemecku, hoci finančne na tom nie sme zle. Celý systém je postavený na hlavu. A čo ľudia, ktorí nemajú možnosť si dopestovať vlastné potraviny? Majú len akceptovať, čo im trh ponúkne? Jedlo, ktoré neobsahuje jedy – len pre milionárov?

A tak si niekedy poviem: „OK, už kašlem na to.“ Robím, čo môžem – triedim odpad, nekupovala by som plasty, keď mám na výber, ale všetko je v plastoch, úplne všetko, čo sa len dá zabaliť. Niekedy mám pociť, že nás firmy chcú energeticky úplne vyštaviť, aby sme už nemali silu spraviť žiadne rozhodnutie. Ok kúpim dvadsať deka šunky zabalené v plaste, lebo nemám energiu stáť v rade u mäsiara o dve ulice ďalej a dvadsať minút extra chôdzy, aby mi to zabalil do papiera a aha on zatvára o štvtej, takže nabudúce. V tejto téme som v stave rebélie, ja som tiež len človek. Stačilo by to prestať tak predávať. Ekológia by sa dala vyriešiť zhora, ale ONI nechcú. Celý systém musí skolabovať a ľudia sa musia zobudiť do reality. Čistá energia je už dávno k dispozícii – lenže nezarába peniaze. Skutočná ekoloógia neprináša zisk. A presne o tom to celé je. Klimatická zmena je z môjho pohľadu jeden veľký hoax.

Ako trávim čas

Čo ak je upratovanie mysle ešte dôležitejšie ako upratovanie domácnosti?

Po rokoch som dospela do bodu, keď viem, že jediný moment hodný žitia je ten v prítomnosti. Ráno sa zobudím a mám jasný, jednoduchý plán: niečo na prácu, niečo pre seba, niečo pre rodinu, niečo pre iných, niečo pre dušu.

Rovnováha a balans, pomalá produktivita, schopnosť oceniť maličkosti aj uprostred stresu—aha, rastú snežienky, v kľude si vypijem kávu, vyjdem na vzduch a všimnem si niečo milé. V posledných rokoch som sa intenzívne venovala vedomej bdelosti a spravila som si aj kurz, aby som ju nielen sama praktizovala, ale ju aj učila. Pomohla mne aj mnohým klientkám dostať život viac do rovnováhy.

Veľmi mi rezonuje práca Cala Newporta, ktorý píše o pomalej produktivite a hlbokej práci. Počas týždňa sa mi osvedčila stabilná rutina—vstávam o piatej ráno, polhodinu píšem, 40 minút cvičím, sprcha, raňajky, deti do školy, a hodina nemčiny. Ráno sa venujem práci—terapeutickým sedeniam a hlbšej práci, ako je písanie. Poobede riešim administratívu, učenie a ľahšie úlohy.

Piatky mám voľné, s klientkami robím len check-iny. Je to môj deň—idem na rande sama so sebou do kaviarne, uzatváram týždeň. Večer si s manželom pozrieme seriál, ale maximálne 45 minút. K tomu čaj, a potom už len knihy, plánovanie, písanie rukou alebo meditácia. Takto vyzerá každý typický deň.

Na nič iné v mojom dni už priestor nie je. Nečítam správy, nesledujem celebritné klebety, nepozerám televízne udalosti ani šport, nechodím do kina. Rada čítam blogy, hlbšie články vybraných autorov, najmä na Substacku, alebo sa niečo učím.

Víkendy sú jednoduché. Každú sobotu buď beháme, alebo dobrovoľníčime na Parkrune, čo je komunitný 5 km beh. Potom domáce raňajky, domáce práce, dcéra sa stretne s kamarátkami, idú do kina, niečo dobré si navaríme a upečieme. V nedeľu manžel športuje, deti vyspávajú a my vždy vyrazíme na poriadnu prechádzku niekde v lese. Občas zájdeme aj do reštaurácie.

Ako vidíš, nič prevratné. Len sa veľmi vedome pozerám, kam mi uniká čas. Ak nemám priestor na to, čo chcem robiť, alebo sa cítim zahltená povinnosťami, viem, že je čas niečo vyhodiť z diára.

Záver

Toto je v skratke môj život dnes. Bývame v Brémach na sever Nemecka, kúpili sme si nový energeticky úsporný eko dom a konečne je nás životný štýl viac spojený s prírodou — býva sa tu dobre, sme pri lese a jazere, deti chodia do školy na bicykli. Nabehla som na jednoduchý rytmus, ktorý spája všetky oblasti môjho dňa. Samozrejme, nie každý deň je dokonalý, ale držím sa tohto „blueprintu“ ako svojej filozofie. Konečne to po tých sťahovaniach a života na strednom východe do seba zapadlo. Neviem ako dlho tu budeme, ale zatiaľ sme sa tu usadili, mojim snom by bolo bývať v Anglicku, ale uvidím kam nás osud zavedie. Snažím sa vždy spojiť s vyšším aspektom seba samej, nestratiť sa v strese bežného dňa, vo svetovosti sveta, v rozptýleniach. Každý deň je pre mňa príležitosťou zlepšiť svoje správanie, vzťahy, prispieť do komunity.

Čo mi však asi chýba najviac, je skutočné spojenie. Nie každý vníma svet ako ja a už necítim potrebu viesť rozhovory o ničom. Potrebujem hĺbku, pravdivosť, vzájomnú výmenu myšlienok. Preto sa mnohé priateľstvá a vzťahy prirodzene uzavreli.

Zaujímalo by ma, kde ste vy svojej ceste minimalizmu. Čo vám zostalo? Čo pribudlo? Ako vnímate svet dnes? Budem sa tešiť na vaše komentáre.

P.s. Ak ste pripravení vyčistiť si myseľ a vytvoriť si plnohodnotnejší život zvnútra, viem vám pomôcť preskúmať základné emocionálne problémy, ktoré môžu byť príčinou vašej pripútanosti k veciam. Dohodnite si konzultáciu a dozviete sa viac.