Som Minimalistka

Aké je to sa stále sťahovať?

21. marca 2019 publikovala Minimalistka 3 komentáre

A zase sa sťahujeme. Síce som sa pred rokom zaprisahala, že už stačilo, v kútiku duše som vedela, že sme zaparkovali na Slovensku len dočasne. Sme totiž “nomádska” rodina.

Slovo nomád však nie je úplne správne pomenovanie. V skutočnosti sme expatrioti, alebo iným slovom aj expati.

Aký je rozdiel medzi nomádom a expatom?

Nomád je človek, ktorý opustí svoju domovskú krajinu a sústavne sa presúva z miesta na miesto. Býva len v krátkodobých prenájmoch či hoteloch, nemá žiadne dlhodobé zmluvy na telefón, auto a bývanie a takisto nemá pracovné víza. Väčšinou takto fungujú digitálni nomádi, ktorí aby sa uživili, pracujú len online pre rôznych klientov a využívajú nižšie náklady na život v tej či onakej krajine, kde žijú. Niektorí ľudia sú cestovatelia, ktorí si trebárs vybrali ročné voľno, predali svoj majetok a vybrali sa spoznávať matičku zem.

Expatriot je človek, ktorého buď vyšle materská spoločnosť do cudzej krajiny na vopred zmluvne ohraničené časové obdobie (náš prípad), alebo opustí prácu a domovinu, a nájde si prácu v zahraničí pre konkrétnu firmu sám za seba. Expat býva a pracuje v cudzej krajine a má pracovné víza, aj zmluvu na prenájom, aj zdravotné poistenie, vodičský preukaz a rezidenčnú kartu podľa požiadaviek danej krajiny.

Životný štýl nomádov aj expatov je podobný, i keď nomád má väčšiu voľnosť a menšie istoty. Byť nomádom je tak trošku dobrodružnejšie.

Čo majú oba životné štýly spoločné?

Nuž vedomie, že nikde nebudeš navždy.

To ma prinútilo k úvahe. Nie sme v podstate všetci nomádi? Kde je garancia, že tam kde si teraz, budeš stále? Pauza na zamyslenie 🙂

Sťahovavý život ma naučil neidentifikovať sa ani so svojou adresou, ani so svojou domácnosťou. Dnes sme tu, o mesiac, o rok či o dva – uvidíme.

Deckám musím vytvoriť “domov” za pohybu – v hotelovej izbe, v dočasnom prenájme, v nehnuteľnosti, ktorá je “naša” len na nejaký čas.

Moment, keď Radko zažil prvý sneh v živote (Brémy)

Uvedomila som si, že pocit domova netvorí ani náš konferenčný stolík, ani obraz na stene, ani rohová sedačka.

Dcéra sa ma pýta: “Mami, odkiaľ vlastne sme?” “Nuž tam, kde sme spolu.

“Kde je náš domov? “ Všade a nikde.

Nikdy by som netušila, že budem vychovávať deti tzv. “tretej kultúry”.

Third Culture Kids (v skratke TCK) je pomenovanie pre potomkov, ktoré strávili detstvo a dospievanie mimo rodiska oboch rodičov.

V praxi to vyzerá asi tak, že manžel je Brit a ja Slovenka. Randili sme spolu v Holandsku, kde sa nám v Haagu narodila dcéra. Vzali sme sa a šli sme žiť do Kataru. Syn sa nám narodil v arabskom Abú Zabí. Odtiaľ sme sa presťahovali do Nemecka, kde syn chodil do nemeckej škôlky a dcéra do medzinárodnej školy. Dnes sú bilinguálne, syn istý čas rozprával plynule aj nemecky, a aby sme si to ešte viac skomplikovali, polovica mojej rodiny rozpráva maďarsky. Ak do toho pridám ešte rodinu rozlezenú po celom svete (Kanada, Španielsko) a sústavné cestovanie krížom krážom… nuž ťažko to občas chápem aj ja 🙂

Niekedy si vravím, naše úbohé deti v tom živote musia mať riadny guláš.

Čo im to robíme? Ľudia sa ma pýtajú, ako to celé zvládajú?

Zatiaľ môžem povedať, že dobre. Byť dieťa tretej kultúry je istým spôsobom životný tréning železnej odolnosti.

Maličkým deťom prisatými na mame bolo asi jedno, či sme v Douhe, v Bangladéši, či v Bratislave. Ako vyrastali, zdalo sa im to celé normálne. Obrovskou výhodou sú jazyky, ktoré deti nasávajú ako špongia. “TCK” deti majú lepšiu kapacitu porozumieť iným kultúram. V škole sú spolužiaci rôznej farby pleti, náboženstva či výzoru a pre nich to takto je. Nečudujú sa, keď vidia černocha, alebo keď malá Xi Liu papá na raňajky sushi.

Verím, že všade kde sme boli a všade kam ešte pôjdeme, sa daná krajina trošku stane ich súčasťou.

Čo z nich bude? Netuším. Budú nám to raz oplieskávať o hlavu? Uvidíme 🙂 Som však presvedčená, že dar cestovania a jazykov je určite lepší ako izba plná hračiek.

Môže takto žiť každý?

Stať sa nomádom či expatom je dnes celkom jednoduché, môžeš si pobaliť svojich sedem slivák, kúpiť si letenku, zdigitálniť si prácu. Môžeš si vybrať, či využiješ smartfón na surfovanie po Facebooku, alebo sa z neho stane nástroj na otvorenie sveta.

Ak vieš jazyk, nájdeš si prácu vonku v obore, a väčšinou v zamestnaneckom balíku je zahrnutý aj príspevok na životné náklady. Môžeš sa ocitnúť aj v situácii, keď manželovi či partnerovi ponúknu prácu v zahraničí. Naskytne sa príležitosť zarobiť slušné peniaze a ísť na istý čas žiť mimo Slovenska. Alebo sa ako rodina proste rozhodnete, že máte politiky/daní/atmosféry/dediny dosť, a pôjdete, kde je tráva zelenšia.

Stať sa nomádom však vyžaduje isté charakterové črty. Ak si bola najďalej v hlavnom meste Praha a doma máš silné zázemie kamarátok a rodinu v okruhu 10 km, ísť do neznáma je veľmi ťažké.

Často sa ma ľudia pýtajú, ako to zvládam ja a deti. V pohode – lebo milujem zmenu, a rutina ma ubíja. Mám to v povahe. Vekom som už trošku zlenivela, ale zistila som, že lietať po svete je taký vírus, raz ťa chytí a po čase ti začne chýbať.

Človek musí byť asertívny, nebáť sa otvoriť si ústa a spýtať sa niečo v cudzom jazyku a celkovo si samostatne poradiť. Pre ženu prináša život v cudzej krajine aj rozhodnutie ostať s deťmi doma, a istý čas zavesiť kariéru na klinec.

Keď ťa prídu na jar pozrieť do Holandska 🙂

Aké sú pozitíva nomádskeho života? Zhrnula by som ich nasledovne:

Môžeš žiť, kde len na planéte Zem chceš, za podmienky, že sa dokážeš uživiť. Vieš si zo životných nákladov spraviť tzv.“life hack“. Ak doma nemáš prenájom garzónky, niekde v Thajsku môžeš mať za tie isté peniaze dom na pláži.
Nikdy sa nenudíš. Kým ťa omrzí cesta do školy a lokálny supermarket, je čas dvihnúť kotvy.
Si viac opatrná, čo všetko vlastníš. Vieš, že každý fyzický predmet budeš raz musieť zabaliť a presťahovať na opačný koniec sveta. Nomádstvo ma naučilo minimalizmu, a dnes keď túžim po nejakej haburde, mentálne sa preplieskam a predstavím si spotených sťahovákov, ako moje krámy nakladajú do lodného kontajnera.
Oceníš viac priateľstvá. Prehodnotíš vzťah k materializmu a tešíš sa z ľudí, ktorí sú v tvojom živote. Zistíš, ktoré sú tie pravé a nadčasové.
Budeš viac vynaliezavá. Život v inej kultúre v tebe prebudí takú kreativitu až sa ti z nej bude krútiť hlava. Keď denne čelíš novým problémom a výzvam, vyžmýkaš zo seba také riešenia, aké by ťa v pohodlí domova nikdy nenapadli.
Sústavne redukuješ. Neustále sťahovanie ťa núti veci prehodnocovať, a tým, že ich často berieš do ruky, presne vieš koľko máš a kde máš. Nomádstvo ťa prinúti byť veľmi zorganizovaná.
Stretneš nesmierne veľa zaujímavých ľudí z rôznych krajín, či sa ti to páči alebo nie. A po čase stretneš tých istých ľudí niekde inde a zistíš, že svet je vlastne jedno sídlisko.
Zistíš o sebe viac, než by si chcela. Nomádstvo je cesta k sebauvedomeniu – aký malý fľak sme na tejto planéte, aké vážnejšie existenčné problémy riešia iní ľudia, ako miluješ Slovensko a ako je ti vlastne sakramentsky na tomto svete dobre.

Detské ihrisko v Douhe, Katar. Nie, tráva neexistuje 🙂

Aké sú však negatíva sústavného sťahovania?

Niekedy máš dni, keď ti bolestne chýba rodina. Zmeškáš narodeninové oslavy, výročia, svadby, pohreby. Starí rodičia ti vyčítajú, že si nevidia vnúčatá. Ak sa niečo stane, si príliš ďaleko, aby si vedela pomôcť.
Priateľstvá sa rozpustia. Napriek tomu, že je komunikácia na diaľku dnes veľmi jednoduchá, niektoré vzťahy sa napriek Skypovačkám nepodarí udržať.
Si skoro na všetko sama. Najmä, keď máš malé deti, chýba ti niekto kto ti ich postráži. Ak máš problém, nemáš po ruke známych a rodinu, na ktorú sa vieš obrátiť. Musíš si sama poradiť.
Komplikovaná byrokracia. Musíš si vybaviť nájom, víza, povolenia, zmluvy, rezidenčnú kartu, vodičák. V každej novej krajine prejdeš papierovým terorom.
Nerozumieš. V krajine, kde ani necekneš ich jazykom, sú prvé mesiace ako texaský masaker motorovou pílou. Musíš sa prekonať, chodiť so slovníkom v kabelke a otvárať ústa na kapra. Nič príjemné, ale prežiješ to. Za rok rozprávaš novú reč a svet je gombička.
Zabudni na dokonalú kuchyňu. Buď varíš na dvojplatničke a ledva sa v nej otočíš, alebo máš k dispozícii dva sporáky, americkú chladničku a 35 skriniek na odkladanie. Alebo nemáš kuchyňu žiadnu, a musíš si ju kúpiť a poskladať z Ikey.
Dobrodružstvo je úžasná vec, až kým nie je. Nemáš chuť vybavovať po cudzom mieste niečo, čo by si doma vyriešila za dve minúty.
Začneš si namýšľať, že si jednorožec. Dlhodobý pobyt v krajine šejkov a pozlátených palácov ťa vie poznačiť na psychike. Ak začneš mať pocit, že si nadčlovek a žiadaš kamarátky, aby ťa oslovovali “madam”, je čas na riadny buchnát po chrbte.
Šoférovanie. V každej krajine iný des. Cesta do školy je vlastne videohra, kde je tvojou úlohou prežiť do ďalšieho levelu. So smútkom v duši spomínaš myšičkárov v Bratislave, ktorí ťa zvykli vytáčať.

Život sťahovavého vtáčika má teda výhody aj nevýhody a myslím si, že po čase každý túži sa niekde nakoniec usadiť a tešiť sa z permanentnej adresy. Ak nemáš možnosť ani chuť, či odvahu, úplne stačí na osvieženie života častejšie cestovať. A nepotrebuješ milióny.

Cestovanie je totiž úžasný liek na nespokojnosť so životom, na rutinu či ufrflanosť na rodnú krajinu.

Nie je nič krajšie, ako prísť po dlhšej dobe DOMOV a obzerať sa okolo seba ako Alenka v ríši divov. Všetko je na tom Slovensku zrazu najkrajšie na svete. Aj tá namrzená predavačka v obchode, aj šedé paneláky v Petržalke. A ten pocit, keď si dáš tresku s bielym rohlíkom a zapiješ Kofolou, za nevyrovná žiadnej vychýrenej zahraničnej reštaurácii 🙂

Ako si na tom ty? Mala by si odvahu vyskúšať život v zahraničí?

Si v podobnej situácii? Poznáš niekoho, kto žije ako nomád či expat?

Teším sa na komentáre 🙂

3 knihy, ktoré mi zmenili život

14. marca 2019 publikovala Minimalistka 8 komentárov

Mojou slabosťou je nákup a čítanie kníh a v tejto oblasti sa mi nedarí redukovať. Dnes mám však oveľa viac jasno v tom, ktoré knihy mi dali do života nejakú pridanú hodnotu, a ktoré boli len vyhodené peniaze.

Bolo by však jednoduché hádzať vinu na konkrétnu knihu. Priznám sa, stalo sa mi výnimočne, že som si nejakú knihu kúpila a stála za figu borovú len preto, lebo nebola dobre napísaná. Problém bol v tom, že som ich na jednu tému vlastnila priveľa.

Prišla som na to, že niektoré knihy musia prísť do môjho života v ten PRAVÝ ČAS.

Dnes už si nevyčítam, že mám okolo seba knihy rozčítané aj neprečítané. Moment ich slávy ešte môže prísť. Knihy, ktoré by som pred pár rokmi bez rozmyslu hodila do ohňa, sú dnes sú klenotmi mojej knižnice.

Každá kniha k tebe prehovorí v konkrétnej fáze tvojho života. Verím, že knihy si nás istým spôsobom vyberajú. Vojdeš do kníhkupectva a ťahá ťa to ku knihe, ktorú potrebuješ.

Nie však preto, lebo je v nej niečo nové, ale preto, lebo to o čo sa zaujímaš, je už dávno v tebe. Tá správna kniha túto vedomosť z teba vytiahne, prebudí ťa.

Načasovanie knihy je niekedy dôležitejšie ako to, čo v nej je.

Priznám sa, dlhšiu dobu som bola istým spôsobom závislá na nákupe motivačných kníh. Čítala som všetko, čo mi prišlo pod ruku a hltala som informácie až sa mi parilo z hlavy. Považujem sa za informačného závisláka a prečítam všetko od sedemdielnej historickej ságy až po návod na použitie mixéra.

Pri vytrieďovaní kníh som jednu či druhú vzala do ruky a spýtala sa úprimne, čo konkrétne som si z tejto knihy zobrala do života. Čo je lepšie – neprečítaná alebo rozčítaná kniha, či tá, ktorú som povrchne prebehla a nič sa z nej nenaučila?

Pozri, keď si kúpiš knihu ako cvičiť pilates, a nikdy necvičíš, alebo fitnes kuchársku knihu, z ktorej nikdy nevaríš, alebo knihu o financiách, a kreditku máš stále v mínuse – takáto kniha je VYHODENÝ PENIAZ. Všetko sú to len teoretické kecy, ktoré si človek prečíta, na pár dní sa nabudí a na o pár týždňov na knižku sadá prach.

Príliš veľa motivačných kníh sa nedá psychicky zvládnuť. Už ich beriem ako mentálny smog, ako neznesiteľný hluk v mojej hlave, keď sa neviem na nič koncentrovať.

Zistila som, že mi oveľa viac vyhovuje kvalitná fikcia. Ak potrebujem múdre životné lekcie, stačí mi napínavý román, kde sa hlavný hrdina prederie životom, vyrieši si kopu problémov a ja si poplačem a poučím sa zároveň. Pri čítaní fikcie pre spánkom si viac oddýchnem. Ak čítam motivačnú literatúru, točia sa mi koliečka v hlave ešte o polnoci.

Dnes som si knižnicu doma výrazne zminimalizovala a rozhodla som sa sústrediť len na tie knihy, ktoré si ma v poslednom čase našli. Sú to knihy, ku ktorým sa vrátim zas a čím viac ich čítam, tým lepšie ich chápem. Akoby zreli čítaním na kvalite.

Ponúkam ti zoznam mojich srdcoviek, ktoré mám na bočnom stolíku v obývačke a majú ochytané rohy. Malo ich byť pôvodne päť, ale dnes som sa rozhodla, že sú to len tri. Redukujem počas písania článku, haha.

1.Daniel Ariely – Psychológia peňazí

Táto kniha je pre nás všetkých, čo často emočne míňame a akosi nevieme prestať. Považujem ju za povinnú minimalistickú príručku, nakoľko mi stále pripomína, prečo robím občas aj ja chyby pri nakupovaní. Vraví sa, poznaj svojho nepriateľa, aby si mohla proti nemu bojovať. Tu sa dozvieš, čo sa ti deje v hlave pri nákupoch.

Čo ovplyvňuje tvoje správanie, keď vytiahneš peňaženku?
Prečo nedokážeš odolať zľavám? Prečo si vyberieš dobrovoľne drahší produkt?

Kniha mi umožnila pochopiť, ako funguje naša psychológia pri platení a aký s prepáčením vychcaný je marketing, ktorým nás denne bombardujú médiá.

V jednej kapitole autor píše o „bolesti“ z nákupu. Ak platenie bolí menej, máme tendenciu viac konzumovať a nakupovať. Práve preto kreditky radi používame, zaplatíme dnes virtuálnymi peniazmi a vyhneme sa bolesti z platenia.

Zaujala ma aj pasáž o „spravodlivosti“. Máme tendenciu ohodnotiť veci oveľa viac, ak vieme, že do produktu alebo služby sa vložilo veľa úsilia. Toto robím napríklad pri kúpe zero waste a farmárskych produktov -stoja veľa ale sa mi páči príbeh a kvalita.

Ak sa však zdá, že nás predajca vydiera, nekúpime si ich produkt – aj keď je to v našom najlepšom záujme. Zaujímavé, nie?

Niekedy sa nám napríklad nechce veľa platiť za službu, ktorá je drahá a trvá pár minút. Otváral vám niekedy zámočník dvere? Na to poznám dobrý vtip o zubárovi, ktorý trhal pacientovi zub pol hodinu, lebo sa mu zdalo 50 Eur za dve minúty veľa:)

Počas čítania knihy ma bolel krk od súhlasného prikyvovania – jééj, presne takto sa správam! 🙂 Ku knihe sa pravidelne vraciam, vždy ma pobaví a keď som v podobnej situácii pri platení, často si spomeniem presne na konkrétnu pasáž a v duchu sa usmievam. Nedostanete ma!

2.Eckhart Tolle – Nová Zem

Kniha je pre každého, kto má plné zuby konzumu, svetského hluku a hľadá odpoveď, prečo to tak je. Prechod k minimalizmu ma postupne učil vnímať mnohé veci inak, a vďaka myšlienkam v knihe som si konečne pospájala drôtiky v hlave. Prirovnala by som to k maliarovi, ktorý maľuje veľký obraz. Predstavuje si čo po dielikoch maľuje, ale až keď odstúpi od plátna, vidí svoje dielo v inom, reálnom svetle.

Citát z knihy: “Väčšina ľudí prežíva svoje životy v posadnutosti vecami. Neustále hromadenie vecí môžeme pokojne nazvať nemocou súčasnosti. Pokiaľ nedokážete vnímať vlastnú živosť, tak sa snažíte naplniť svoj život predmetmi. “

Kniha je nástrojom pre všetkých cynikov, ktorých trápi súčasný stav ľudstva. Veľká časť knihy je venovaná primárne egu, ako funguje, čo je jeho jadro, ako ho rozpoznať, ako nás ovplyvňuje, a ako ničí nielen nás ale aj planétu, na ktorej žijeme. Všimli ste si niekto toto??

” Čelíme vážnej kríze. Starý spôsob myslenia a konania je už nefukčný, neúnosný a nezlučiteľný s ostatným životom na Zemi.. ľudská myseľ narušená egoizmom, začala posilnená vedeckými a technickými poznatkami intenzívne ohrozovať prežitie planéty”

Zaujímavé sú aj kapitoly o jadre bolesti, čo sú všetky emocionálne záťaže, ktoré si nesieme z minulosti. Nemusí sa to však týkať len jednotlivca, ale aj národa, a táto pasáž ma silno zasiahla:

“Niektoré krajiny, ktoré sa často stretávali s kolektívnymi výbuchmi násilia, majú silnejšie jadro bolesti. Ak ste dostatočne senzitívni, tak môžete cítiť silu energického poľa danej krajiny, len čo vystúpite z lietadla. Niektoré krajiny majú jadro bolesti na kritickom bode, napríklad na Strednom východe, lebo väčšina obyvateľstva je v neustálom cykle násila a pomsty, čo umožňuje nepretržitý rast jadra bolesti. V krajinách, ktorých je jadro bolesti silné, ale už nie v akútnom stave, sa ľudia snažia byť necitliví voči utrpeniu spôsobovaným kolektívnym jadrom bolesti. Využívajú na to rôzne spôsoby. V Japonsku a Nemecku na to využívajú pracovné nasadenie, v iných krajinách sa zasa utiekajú k častému pitiu alkoholu.”

Ak by som toto opakovane nezažila na vlastnej koži len by som ju tak prebehla. Či už Izraeli, v Katare, v Bahrajne, v Emirátoch, v Nemecku bolo vždy také “to niečo” ako opisovaná energia. Napríklad v Izraeli sa dá napätie vo vzduchu krájať nožom. Až som mala pri čítaní týchto slov zimomriavky na chrbte.

“Nová Zem” je pre mňa veľmi špeciálna kniha. Povedala by som, že je istým spôsobom prorocká, a potvrdzuje to, čo už bolo dávno dvetisíc rokov dozadu napísané. Podaná je jazykom, ktorému buď porozumieš a zmení ti život, alebo ti bude úplne cudzia.

Sám autor v úvode píše: ” Hlavným zmyslom tejto knihy nie je zahltiť vašu myseľ novými informáciami, či domnienkami, alebo vás presviedčať o akejkoľvek pravde. Zmyslom tejto knihy je duchovne vás prebudiť. A to je dôvod, pre ktorý táto kniha nie je “zaujímavá”. Zaujímavý totiž znamená – umožňujúci udržať si odstup, pohrávať sa s myšlienkami a predstavami – súhlasiť, či nesúhlasiť. Táto kniha je o vás. Buď zmení stav vášho vedomia, alebo pre vás nebude mať nijaký význam. “

3.Anthony de Mello – Bdelá pozornosť

Najhustejšie na záver. Táto kniha mi zaťala do živého. Prečítaj si ju, ak chceš nepríjemný úder do žalúdka, ak chceš vidieť život z úplne iného uhľa.

Nie je to pohodové čítanie. Bdelá pozornosť je písaná provokačným štýlom, tón je konverzačný, akoby sa prihováral priamo tebe, a nemáš kam uniknúť. Drsný a priamy tón knihy zmierňujú zábavné bájky a poučné príbehy.

Keď som si ju prečítala prvýkrát, nepáčila sa mi, iritoval ma autorov tón, pripadala mi hlavne v úvode stále o tom istom. Čo to ten Mello stále dokola točí? Aké spanie, aké prebudenie?

Nemohla som však nad ňou prestať rozmýšľať. Neustále som sa k nej vracala a prinútila ma akceptovať pravdu, ktorú som si nechcela priznať. Veľmi ostro mi pripomína, že len ja som zodpovedná za svoj život.

Bdelá pozornosť zničí tvoje predsudky o svete a Mellove slová sa ti zaryjú do mysle. Tu je pár citátov, ktoré som si podčiarkla, i keď sú trochu vytrhnuté z dlhších pasáží a odporúčam prečítať si ich celé:

“Predstavte si, že vám piknik pokazí dážď. Kto má zlý pocit, dážď alebo vy?”

“Môžu všetky vaše obavy predĺžiť váš život čo i len o jediný okamih? Načo sa trápiť pre zajtrajšok?”

“Keď žijete s preferenciami, ale nedovolíte, aby od nich záviselo vaše šťastie, ste prebudení. Ilúziou, čo je chybný produkt uvažovania je napríklad presvedčenie, že zmenami vo vonkajšom svete sa zmeníte aj vy. Nezmeníte sa iba preto, lebo zmeníte vonkajší svet. Ak zmeníte prácu či partnera, kúpite nový dom, nájdete si nového guru či nový druh spirituality, to vás nezmení. Ľudia väčšinou vynakladajú svoju energiu na nové usporiadanie svojho vonkajšieho sveta, aby im viac vyhovval. Niekedy sa im to podarí a môžu trochu poľaviť, ale dokonca aj keď oddychujú, sú napätí, lebo život naďalej plynie a neustále sa mení. Takže ak chcete žiť, nesmiete mať stály príbytok. nesmiete mať kam zložiť hlavu. Plyňte. Ale my sa neustále obzeráme dozadu, však?”

“Nikdy nie ste tak koncentrovaní do seba, ako keď máte depresiu. Nikdy nie ste takí pripravení zabudnúť na seba, ak ste šťastní. “

“Sústredíte sa na to, na čo nemáte. A práve teraz máte všetko, čo potrebujete na to, aby ste boli blažení.”

Kniha Bdelosť nie je literatúra, ktorá sa dá len tak prečítať a odložiť. Odporúčam ju nechať vsiaknuť do hlavy a intenzívne s ňou pracovať.

Tak toto sú moje aktuálne tri knihy, ktoré nikdy nevyhodím.

Poznáš ich, čítala si? Aký máš vzťah ku knihám ty a aká by bola tvoja top trojka kníh, čo ti zmenili život? Rada sa nechám inšpirovať.

5 dôvodov, prečo minimalizmus nemusí fungovať

7. marca 2019 publikovala Minimalistka 19 komentárov

Dala si sa na cestu minimalizmu a stále to nie je ono.

Máš pocit, že donekonečna len vytrieďuješ a nevidíš svetlo v tuneli.

Kde je tá sľubovaná sloboda?

Lidičky, za posledné mesiace sa s minimalizmom roztrhlo vrece. Blogy, články, knihy a časopisy radia, ako vytriediť, uložiť, zredukovať.

Niekedy ma z prebytku informácií o vytrieďovaní bolí gebuľa. Väčšina informácií nie je o tom ako zredukovať, ale ako si pekne doradu poukladať, poupratovať.

Mám pre vás dobrú správu. Môj byt väčšinou nie je uprataný, nakoľko moje deti majú o poriadku inú predstavu ako ja. Nemá zmysel behať za nimi s handrou a metlou a snažiť sa dosiahnuť métu dokonalosti.

Minimalizmus nie je ani o super zorganizovanom či sterilne čistom byte. Ak sa u teba z podlahy dá jesť a na kuchynskom stole operovať, je čas si nájsť aj iné hobby:)

Netúžim po byte z katalógu. Bolo obdobie, keď som ho taký mala, ale vtedy u nás pracovala filipínska slúžka na plný úväzok 9 hodín denne.

Na upratovanie tejto kuchyne potrebuješ personál:)

Čo je to ten minimalistický domov? Kedy môžeš povedať, že si dosiahla cieľ?

Keď nemusíš stále niečo hľadať.

Keď sa môžeš vykašľať pár dní na domácnosť, a dáš ju do poriadku za necelú hodinku, ak sa hecneš.

Keď si vieš s kľudom sadnúť a nemáš pocit, že stále musíš niečo dorábať.

Minimalistický domov nie je len o jednoduchšej domácnosti, ale aj o zmene myslenia. Zredukuješ domáce práce na minimum a potom sa nimi prestaneš neustále zaoberať.

Ja tomu vravím udržiavacia fáza, až kým deti neodídu na strednú školu.

Žijeme tak normálne, aby sme mali všetko kde to patrí, tak akurát, ani veľa ani málo a hlavne aby nás nezožrala špina.

Raz príde čas, keď bude všetko čisté, a tam, kde to položím.

Raz príde čas, keď nebudú ocapkané okná, zalepená klávesnica, obkreslené steny a koberec, čo je nutné denne vysávať.

Kedysi som bola posadnutá domácnosťou a teraz vidím, že je to márne stratený čas. Maximálne úsilie v maximalistickom baraku.

Ak si skúsila minimalizmus a stále máš ďaleko od spomínaného cieľa, dôvody sú rôzne. Musíš zmeniť taktiku. Zhrniem päť najpodstatnejších. Prečo ti vyhadzuje error v systéme?

1.Musíš nepotrebné veci ODSTRAŇOVAŤ.

Minimalizmus je o redukcii vecí, nie o ich ukladaní rovno, zvislo či nakrivo.

Organizácia neporiadku je kolosálna strata času.

Minimalistickú domácnosť môžeš mať aj keď nie si zorganizovaná. Nebudeš mať síce veci podľa pravítka v komínikoch, ale vieš čo máš, kde máš a koľko máš. Košíky, sklenené fľaše, škatule a všetky tie veci na odkladanie sú … veci na odkladanie vecí. Sú veľmi fajn, ale zaobídeš sa aj bez.

Spýtaj sa: čo vieš dnes úplne odstrániť zo života? Ak sa nevieš z prebytku vymotať, máš stále PRÍLIŠ VEĽA.

Keď ich miluješ, nie je čo riešiť. Ak si stonožka.

2. Minimalizmus je dlhodobý proces.

Ja viem, Marie Kondo to dá za jeden diel seriálu, ale ty nie si rozprávková Víla Amálka. Trvalo mi 3 (slovom tri) roky, kým som si konečne povedala že “hurá, už sa to rysuje”.

Neočakávaj, že to zvládneš za víkend, ani za mesiac. Keď si dáš dvakrát namiesto dukátových buchtičiek ľadový šalát, tiež neschudneš hneď desať kíl (bohužiaľ:).

Celé to minimalizovanie bude istý čas trvať a nevzdávaj sa. Začni pomaly a pravidelne a raz sa tam dostaneš. V cieli nebudeš bez potu, ale úľavu pocítiš každým krokom vpred.

3.Bez nemilosrdnosti to nejde.

Je mi to ľúto, srdce mi krváca, ale ak sa nenaučíš veci kruto vyhodiť ku kontajneru, nepohneš za ďalej. Nie je to ideálne riešenie, ale niekedy to je posledné a jediné riešenie.

Čo sa dá recykluj.

Čo sa dá, daruj kam len môžeš.

Čo sa dá, hoď do ohňa.

Čo sa dá, predaj.

Ale ak sa stále dívaš na hromadu vecí, s ktorými napriek všetkej snahe nevieš kam z konopí, vyhoď ich.

Pouč sa z tejto životnej etapy. Nie je to ekologické, nie je to zero-waste, ale táto bolesť z premárnených peňazí na hlúposti nech je katalyzér k zmene nákupných zvykov a aj celého konzumného života.

Všetko to, čo v budúcnosti nekúpiš už nikdy neskončí v kontajneri. Let it go!

4.Na každú etapu minimalizmu musíš dozrieť.

Skús sa pozrieť na tvoj majetok z inej perspektívy. Reprezentuje táto vec skutočne teba, alebo len nejakú predstavu, či sen?

Nestačí povedať zbohom iba starým, hrdzavým, deravým alebo ošúchaným zbytočnostiam. Na hĺbkovú redukciu prebytku sa musíš naučiť povedať zbohom aj veciam krásnym, veciam novým, veciam drahým.

Môžeš ich milovať, môžu sa ti páčiť ale ak ich nepoužívaš a nepotrebuješ, ich uskladňovaním brániš spraviť miesto iným dôležitejším veciam.

Zbav sa všetkého, čo nie je v súlade so životom, aký chceš žiť.

5.Nečakaj na smrť, aby si sa s niečím rozlúčila raz a navždy.

Ak máš problém so zbavovaním sa sentimentálnych vecí, ponúkam ti veľmi silnú pasáž z knihy Nová Zem od Eckharta Tolleho. Čítam si ju vždy, keď sa ťažšie rozhodujem.

“Navštevoval som (ako duchovný poradca) dva razy do týždňa jednu ženu. Jej telo bolo celé prelezené rakovinou. Bola to učiteľka medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou a lekári jej dávali iba pár mesiacov života.

Jedného dňa ma privítala nesmierne rozrušená a rozhnevaná. “Čo sa stalo?” spýtal som sa jej. Jej diamantový prsteň s veľkou finančnou hodnotou sa stratil a ona bola presvedčená, že jej ho ukradla žena, ktorá sa chodila o ňu starať.

Spýtala sa ma, či sa má snažiť najprv konfrontovať opatrovateľku, alebo má radšej ihneď volať políciu. Povedal som jej…. v prvom rade jej radím zamyslieť sa nad tým, nakoľko je dôležitý jej prsteň, alebo čokoľvek iné v tejto fáze jej života. “Nechápete to” – povedala. “Bol to prsteň po mojej starej matke. Nosila som ho každý deň, kým mi neopuchli ruky od choroby. Je to pre mňa viac ako prsteň. Ako môžem byť pokojná? “

…… Povedal som jej vtedy: “Opýtam sa vás pár vecí, ale neodpovedajte mi na ne hneď. Počkajte, či na ne dokážete nájsť odpoveď vo svojom vnútri:

Ste si vedomá toho, že sa zrejme z určitých dôvodov budete musieť svojho prsteňa vzdať? Koľko času potrebujete navyše nato, aby ste sa ho dokázali vzdať? Keď sa ho vzdáte, budete znamenať menej ako s ním? Má strata prsteňa nejaký vplyv na to, kým ste?

Odporučila by som ti prečítať si celú knihu Nová Zem, aby si pochopila, prečo sa ľudská myseľ rada identifikuje s vecami a ako funguje naše ego.

Byť schopná povedať: “stačilo, mám dosť” je veľmi oslobodzujúci pocit.

Darí sa ti zbavovať sa vecí bez problémov? Kde stojíš na brzde? Napíš mi do komentárov, budem sa tešiť.

“Ženy, skúsila som tú Marie Kondo metódu, vyhodiť všetko, čo mi neprináša radosť. Zbavila som sa váhy, zrkadla, účtov za elektrinu, podprseniek a bežeckého pásu:)..”

Prečo mám rada samotu

1. marca 2019 publikovala Minimalistka 10 komentárov

Tieto riadky vznikli počas výletu v Anglicku s mojou najlepšou priateľkou. Vrátili sme sa po rokoch na miesta, s ktorými nás spájajú milé aj veselé situácie. Poznáme sa dlhšie ako sme na Facebooku, dlhšie ako mám muža a deti a náš vzťah otestoval nielen čas ale aj vzdialenosť.

Cestovanie s najlepšou kamoškou je duševne obohacujúca skúsenosť. A najmä ak sa nevidíte často. Je to pre mňa top zážitok, ktorý neprevýši žiadne vypisovanie si cez sociálne siete. Radšej raz za čas, ale poriadne a najmä – osobne.

Rada však cestujem aj sama. Sólo cestovanie je úplne iné kafe, no užívam si ho tak či tak. Naučilo ma veriť samej sebe, v čom som dobrá a kde mám rezervy (napríklad že sa aj s mapou vždy stratím). Nielen pri cestovaní môže byť samota užitočná.

Svet je jeden veľký techno koncert a konečne som našla kábel, ktorý som vytrhla zo steny.

Byť sama. Ja a blažené ticho.

Žiadne telefonáty, žiadne správy, žiadni ľudia.

Nech po mne nikto dnes nič nechce. Čím menej ľudí, tým lepšie.

Som divná, keď preferujem ultra predražený bio-eko obchod na hradnom kopci o desiatej doobeda, lebo v ňom nie sú rady? Alebo chodiť po schodoch, lebo mám plné kecky ľudí vo výťahu? Alebo pol hodinovú obchádzku autom cez poľné cesty, aby som nikoho na ceste nestretla?

Aby sme sa rozumeli: byť osamelý a byť sám nie je to isté.

Osamelý človek je odmietnutý spoločnosťou, zabudnutý, opustený, odvrhnutý pre výzor, pre spôsob života, pre názory, nie je to voľba. Na osamelom človeku nikomu nezáleží. Byť osamelým nie je žiadna sranda.

Paradoxne pocit osamelosti sa vyskytuje v spoločnosti – v reálnej aj v tej virtuálnej. Možno si spomínaš na deň, keď si mala naprd deň a nenašla si pochopenie ani medzi dvoma tisíckami priateľov na Facebooku. Alebo si sedela na oslave, kde si nikoho nepoznala a počúvala ľudí, s ktorými máš spoločný len vzduch, ktorý dýchaš. Byť osamelá v dave bolí viac ako sedieť osamelá doma.

Tá dobrá samota je vedomý stav bytia.

Čoraz častejšie samotu vyhľadávam a rozmýšľam prečo asi.

Samota mi jednoducho prospieva.

Ľudia sa jej však boja ako deti tmavého lesa. Byť sám je totiž spájané vždy len s negatívami – je to miesto pre vyvrheľov, pre pustovníkov, pre ľudí s temnou minulosťou, pre zločincov a čarodejnice.

Ak niekomu povieš, že :

sa tešíš na víkend osamote
chodievaš občas na dovolenku sama
ideš sa najesť do reštaurácie sama
nechce sa ti nikam ísť a sedíš radšej doma

automaticky si považovaná za anti-sociála, za čudáčku, za niekoho kto má nejaký rodinný/manželský/pracovný problém či depku.

Ak nevieš, či patríš medzi vyznávačov samoty, našla som od študovaného odborníka na samotu ďalšie charakteristiky:

Preferuješ byť sama.
Neznášaš sa deliť s niekým o posteľ.
Rada sama šoféruješ a upokojuje ťa to.
Veľmi často a rada ignoruješ svoj telefón.
Dokážeš sa sociálne odtrhnúť aj na dlhšiu dobu.
“Závislosť ” považuješ za veľmi neatraktívnu vlastnosť.

A čo ak sa musíme naučiť byť sami?

Pozrite sa, ja som maximálne temperamentná a družná spoločníčka, ukážkový extrovert. Nemám problém sa baviť na akúkoľvek tému s kýmkoľvek – človekom, psom, vtáčikom na strome.

Ak ma pozveš, pôjdem aj na let balónom, aj nočný pochod pralesom, aj na opekačku v záhrade. No problemo.

Kedysi som si myslela, že pre zachovanie môjho mentálneho zdravia to nedám bez fúry kamarátok, výrečných kolegov a bez kancelárie, kde to žije. Smartfón a sociálne siete predstavovali moju pupočnú šnúru k svetu.

Milujem spoločnosť ľudí ale zároveň a veľmi často túžim po pohove od ľudí.

Všímam si, ako ľudia nedokážu ani na krátku chvíľu len tak byť. Nevedia sa odpojiť a čeliť svojej exkluzívnej prítomnosti.

Čo ak je aj strach zo samoty dôvodom, že sme tak závislí na sociálnych médiách a smartfónoch?

Práve cez ne sústavne s niekým komunikujeme a cítime sa chcení, vítaní, olajkovaní, potrební. Niekde patríme.

Sme stále spojení s inými ľuďmi cez desať kanálov a nemáme možnosť nebyť kontaktovateľní. Aha, vlastne nechceme nebyť.

Maily, správy, texty, statusy, telefonáty, mítingy, četové skupiny, diskusné fóra……

Bojíme sa, že keď vypneme, o niečo prídeme a budeme sa citiť sami?

Musím sa priznať, že som často bola súčasťou nejakej virtuálnej skupiny, len aby som sa necítila vyradená.

A keď som sa odpojila, jednoducho som sa to čo som potrebovala vedieť dozvedela aj tak. Osobne či telefonicky. Jediné čo som musela prekonať je strach.

Je prebytkom v živote len ten jogurtovač, ktorý som nevyužila alebo nohavice, ktoré nenosím?

Čo tak prebytok komunikácie? Koľko skutočných vzťahov dokáže jeden človek do hĺbky naozaj pestovať?

Odsekla som sa od sociálnych sietí a zistila som, že ten človek, ktorý sa so mnou nakontaktovať chce, si ten spôsob nájde. Ide o takzvané prirodzené bio vypratávanie. Nemusíš nič robiť, len sa vypneš a otvoríš si okno.

Minimalizujem si komunikačné kanály. Čety som nahradila stretnutiami a telefonátmi. Veľmi opatrne zvážim, či každý kontakt v mojom živote stojí za to. Použijem Marie Kondo metódu a spýtam sa, či sa mi z daného vzťahu iskrí v očiach od radosti. Ak mám z niekoho guču v žalúdku, na čo je to dobré?

Teší ma, keď sa s týmto človekom stretnem? Odovzdávame si spätne niečo pozitívne?

Radšej si ponechám pár naozajstných priateľov a zvyšok času si nájdem na seba a svoju plánovanú samotu.

Samota je prospešná z mnohých dôvodov.

Nabiješ sa energiou

Keď som obklopená ľudmi, postupne sa mi vybíja baterka. Snažím sa ich počúvať, pochopiť ich názory, byť prítomná. Mentálne sa vyčerpám. Asi mi dajú zapravdu všetci, ktorí pracujú s ľudmi. Poznáš toxického človeka, čo z teba za pár minút vysaje všetku šťavu? Keď som sama, dobijem si baterku. Nie je možné “dávať” z nuly.

Si oveľa viac produktívna.

Rušná kancelária a vytešení kolegovia – dôvod chodiť do práce, ktorá ma baví. Škoda, že nič za celý deň neurobím. Kým si spravím kávu a preberiem dôležité kauzy s kolegyňou, už je obed a vitaj ďalší zabitý deň. V spoločnosti ľudí klesá moja produktivita na bod mrazu. Neviem sa koncentrovať, sústavne ma niekto vyrušuje a spravím polovičnú prácu, ako keď som sama. Teraz už viem, že práca z domu je síce osamelá, ale efektívna. Sadnem si za počítač a fičím naplno. Žiadne kecy až kým nemám porobené.

Máš čas na na sebareflexiu

Od rána do večera spracúvaš myšlienky, problémy a pocity iných a nemáš čas na čo? Na tie svoje vlastné. Čas osamote mi pomáha trošku si v sebe upratať a keď ho spojím s manuálnou prácou – upratovanie, vysávanie, pletenie, kreslenie, žehlenie – často prídem na riešenie problému, ktorý ma ťaží. Zjaví sa mi v hlave ako svetielko – heuréka!

Robíš aspoň raz za čas to, čo chceš ty.

Sama nemusím hľadať kompromisy, brať ohľad na názor väčšiny, ísť s davom. Viem sa slobodne rozhodnúť, čo chcem ja. Nemusím nič vysvetľovať, cítiť sa vinná alebo sa snažiť robiť iných ľudí šťastnými. Preto milujem raz za čas sólo výlety. Včera som šla na túru do kopcov sama bez detí, bez rodiny a šla som si svojím tempom a svojím smerom, kým sa mi chcelo. 100% luxus.

Tešíš sa zo vzťahov, ktoré sú dôležité.

Vzdialenosť a odlúčenosť spája. Úplne inak oceňujem prítomnosť manžela, ktorého som dva týždne kvôli práci nevidela. Úplne inak sa teším zo stretnutia s priateľkou po návrate zo zahraničia. Ak si človek dá väčšie pauzy vo vzťahoch na ktorých mu záleží, uvedomí si vo svojej samote ich hĺbku. Najviac nám chýbajú ľudia, ktorí pre nás niečo znamenajú. A na to sa dá prísť až keď nie sme stále s nimi.

Nepotrebuješ iných ľudí, aby si bola spokojná sama so sebou.

Samota je užitočný nástroj do života. Dokážem akceptovať, že nie vždy ma niekto podrží a viem sa popasovať s problémom aj sama. Ak nie si závislá na vzťahoch, dôveruješ si a máš sa rada aj bez toho, aby ťa niekto denne oceňoval a lajkoval. Vieš sa tešiť zo vzťahov a spoločnosti iných ľudí, avšak vieš si aj zvoliť samotu, ak ju potrebuješ. Radšej budeš sama, ako v zlej spoločnosti.

V samote je životná sila a netreba z nej mať strach.

Ako ju zvládaš ty? Bojíš sa jej alebo si ju dokážeš vychutnať?

Prečo odchádzam zo sociálnych sietí

21. februára 2019 publikovala Minimalistka 38 komentárov

Minulý rok som si zrušila súkromný profil na Facebooku a založila si nový, prázdny, len na prepojenie s blogom.

Privátny profil som uťala ako kat odsúdenému hlavu. Tá únava z nekonečného hluku a nepodstatného balastu – blá blá blá – deaktivácia – boom! A bolo svetlo.

Rozhodla som sa venovať len účtom súvisiacimi s blogovaním – uvedomele, kontrolovane, minimalisticky.

Vymenila som smartfón za tlačítkový telefón a vrátila sa mi červeň do líc.

Vyhrané som však zďaleka nemala.

Vždy som si myslela, že blogovať úplne bez sociálnych médií sa jednoducho – NEDÁ.

Každý jeden úspešný biznis predsa MUSÍ byť na sociálnych sieťach. To neobídem.

A kto bude čítať tvoje články, keď nezdieľaš na Facebooku?

A videla si, čo o tebe píšu na Instagrame?

A čo lajky?

A čo followeri?

Ako budeš vedieť, čo je nové?

Vieš čo je sranda? Mnoho blogerov na sociálnych sieťach nechce byť. Presne ako ja. Nechcú ale SÚ, lebo MUSIA.

“Ach Andrea, keď mne sa nechce stále vymýšľať čo mám hodiť na Instagram, ale čo mám robiť, musím sa to naučiť, minule mi jedna video story trvala aj tri hodiny…”

Spomínam si na moju životnú lekciu: ” Ak sa ocitneš na strane väčšiny, je čas zastaviť sa a reflektovať.”

Odkedy sme otroci, ktorí nemajú na výber?

Musím sa priznať, sociálne siete mi vôbec nesedia. Nechcem ich používať a nechcem byť “nútená” na nich visieť len preto, lebo inak by to bola marketingová samovražda.

Začala som sa viac všímať. Intuícia na plné obrátky.

Čo sa so mnou deje, keď zdieľam na sociálnej sieti?

Zobudím sa a chcem si skontrolovať Facebook a Instagram.

Ak mám veľa lajkov teším sa.

Ak mám málo lajkov, mám zhoršenú náladu a vyhodí sa mi pupenec na čele.

Z milých správ som hyper ako po droge, z negatívnych mám guču v žalúdku. Prečo som zas nepochopená?

Pozorujem, ako stačí jeden jediný negatívny komentár a rozprúdi sa búrlivá diskusia. Nie pozitívny komentár, NEGATÍVNY.

Sociálna sieť nie je miesto, kde nájdeš pohodičku a “zen”, práve naopak. Niektorí homo sapiens si tam chodia šmirgľovať ego.

Prečo by som vedome trávila čas niekde, kde sa cítim ako na ihlách?

A načo sú nám vlastne sociálne médiá?

Aj som si navrávala, že na sociálnych sieťach je fajn pobývať, lebo sa veľa dozviem a naučím. Marketing, propagácia, LÔVE.

Figu borovú.

Sociálne siete NIE SÚ zdrojom informácií. Ani toho ostatného.

Sociálne siete sú ZDROJOM ZÁBAVY. Je to ako súkromné Las Vegas v zadnom vrecku.

Všetko je vyšpekulované tak, aby nedokázala odísť a konzumovala “informácie” čo najdlhšie. Je to také super, že sa nedá povedať dosť.

Keď sa chcem niečo dozvedieť, nepotrebujem sociálnu sieť. Úplne mi stačí vyhľadávač alebo konkrétna webstránka, ktorú poznám.

Otvorím si mapu, knihu, či slovník, spýtam sa niekoho. Moje obľúbené blogy čítam tak, že na ne priamo kliknem. Keď mám čas. Toto nazývam vedomé prijímanie informácií. Máš akú takú kontrolu čo čítaš a ako dlho.

Len tak na porovnanie: Ako dlho dokážeš surfovať na stránke odchodov vlakov? Alebo študovať Google mapy? Alebo čítať správy? Alebo kontrolovať akcie na burze? Zistíš, prečítaš, porozmýšľaš, odídeš.

Sociálne siete sú čierna diera, v ktorej mizne časť mojej vzácnej produktivity.

Obetujem prácu na vlastnom blogu a knihe, aby som sa stratila vo svete krátkodobých lajkov, tagov a komentárov. Zmäkne mi mozog z rozmýšľania – čo by som kam zase mala hodiť na ktorú sieť, aby som nebola za internetovú vykopávku s týždeň starým prípevkom.

Môj mozog po aktualizácii sociálnych sietí.

Ak napíšem článok, táto informácia zostane na mojej stránke nadčasová. Vyrábam dielo pre seba a nie pre tretiu stranu.

Obsah je plne v mojej kontrole. Nie som závislá na žiadnych algoritmoch. Som pestovateľ a nie zberateľ.

Užitočné komentáre na sociálnej sieti klesajú v news feede dole, až kým sa nenávratne stratia v digitálnom cintoríne. Kto už ti lajkuje týždeň starú vec?

Na druhej strane, komentáre priamo na mojom blogu sú večné a aj neskôr, po roku, či po piatich rokoch si ich nový čitateľ dokáže prečítať.

Lesk a bieda Instagramu

Instagram sa mi istý čas celkom páčil. V poslednom čase je to – s prepáčením- na jedno kopyto.

Závisí koho sleduješ, ale lidičky už mi tak lezie krkom produktová bonanza bezodpadových výrobkov, zdravej výživy, fotiek jedál, dovoleniek a dokonalých tiel. Instagram sú prevažne a) fotky ľudí čo celý deň nič nerobia b) samá reklama na produkty. Namiesto shopoholizmu tu máme novú verziu: Insta-holizmus.

Tých pár príspevkov, fakt zaujímavých ľudí alebo inšpirujúce veci, čo sa mi páčia sa strácajú v prebytku toho ostatného.

Je čas vypratávať?

Menej je viac.

Aj príspevkov o minimalizme, aj o zero-waste, aj o vegánstve, aj dovoleniek, aj kozmetiky, aj všetkého, s čím sa stotožňujeme.

To že o niečom nepíšeme a nezdieľame, neznamená, že tým nežijeme, kapíto?

Sympatizujem s mnohými vecami, ale nemusím ich mať denne pred očami.

A nie je nutné, aby ste ich počuli aj odo mňa.

Nuž, a chápem, že obchody musia z niečoho žiť, ale prosím vás nedá sa to inak? Kreatívnejšie?

Preto nechcem ani teraz ani do budúcnosti s nikým spolupracovať. Ak mám niečo rada, poviem na rovinu že to mám rada, a nemusím byť nikomu nič za tento výrok dlžná. Nie, nepomýlila som sa vo vete. Nuž, všetko zadarmo je drahé. Aj sloboda slova. Ak sa mi výrobok alebo služba znepáči, môžem to povedať, lebo chcem.

Musím spomenúť aj fotenie.

Nie tak dávno som si fotila kávu a snažila sa nájsť ten správny uhol a vybrať dobrú fotku. Dcéra sa ma pýta: “Mama, a čo robíš? “ “Fotím si kávu, vieš, na Instagram” “ A prečo? “ pýta sa nechápavo.

Pozriem sa na ňu, stojím tam bez odpovede a uvedomujem si ABSURDITU celej tejto situácie.

Som toto naozaj ja?

A stojí mi tento Instagramový príspevok za to, aby som ignorovala moje dieťa, alebo ľudí, či svet okolo seba?

Prepáč, včera mi nefungoval Instagram. Vieš mi povedať, čo si mala na raňajky?

Keby mi niekto pred dvasiatimi rokmi povedal, že si v budúcnosti budeme fotiť jedlo a zdieľať ho na internete, poslala by som ho na psychiatriu.

A ako si prosím pekne tie príspevky ľudia fotia? Toto by ma zaujímalo. Jedlo zhora sa dá odfotiť asi len tak, že vyleziem na kuchynskú linku, či rebrík, nie? A nie je to nebezpečné? A tie akože náhodné zábery seba samého, ako dotyčný sedí a číta s pohárom vínka, to si ľudia najímajú asistenta, ktorý ich sleduje a hľadá prirodzený záber? Snažím sa predstaviť si, koľko jeden príspevok trvá nafotiť aj vrátanie osvetlenia, aranžmá aj personálu. Veď to musí zabrať celý deň!

Ak by som chcela, schovala by som všetky veci do skrine a publikovala fotky úplne prázdneho “minimalistického” bytu. Ak by som chcela, publikovala by som fit večeru, ktorá pozostáva každý deň z piatich špenátových listov a potom si dala na tajňáša guláš s piatimi knedľami. Ak by som chcela, publikovala by som fotky rodinnej pohodičky s deťmi potom, ako som na ne predtým dobre navrieskala.

Sociálne siete predstavujú veľmi často odflitrovanú hyper realitu, kde môže byť ktokoľvek – čím len chce byť a preto sú aj nebezpečné. Jedna celá generácia sa nahráva, ako nič nedosiahli a zarábajú z toho peniaze. Make-up, handry, rozbaľovanie produktov, načo ísť roznášať noviny alebo strihať susedovi trávnik za vreckové? Práca sa už nenosí. Stačia followeri.

Mladí ľudia skáču kvôli insta- pocitu neadekvátnosti z mosta. Chcem toto učiť moje deti?

Sociálne média sú kolosálny žrút času

Čo ma dokáže pobaviť, keď sa ľudia sťažujú, že nemajú čas na to či ono, ale na sociálnych sieťach im to parí od svitu do mrku. Nestíhaš cvičiť, ale: naposledy videná na FB v noci o druhej. Nehanbíš sa? Nestíhaš spávať tak si zacvič. Aj v noci. Aspoň zaspíš, haha.

Sociálne média v nás vyvolávajú klamlivý dojem produktivity. Príspevok na Facebooku je síce akože “práca” ale triešti koncentráciu. Nechce sa mi sledovať správy a komentáre na piatich rôznych miestach.

Takto vynaložená energia nemá veľkú návratnosť a je prchavá ako letná láska v talianskom letovisku. Bonžórno.

Čas strávený na sociálnej sieti je ako neistá investícia do ťažby zlata, minieš milióny a nájdeš len jedno zrnko.

Z tých pár infomácií, čo sú naozaj užitočné je ich tisíc, čo ma nezaujíma.

Môže biznis prežiť bez sociálnych sietí?

Predtým, ako príde epilóg, prichádza próza zo života.

Príbeh podnikateľky Ká eS. prezývanej “Žaba”

Žaba vedie úspešný nechtový salón. Na začiatok sa jej biznisu veľmi nedarilo – odpadnuté nechty, zrušené termíny, málo zákazníčok. Tvrdo na sebe pracovala, vytlačila a roznosila po sídlisku letáky. Využila silu osobnej komunikácie a ponúkla zľavy za odporúčania.

Po čase sa z malej žabky stala umelkyňa. Nikto nedokáže vymodelovať tak kvalitné nechty ako ona. Prevádzka je schovaná pred verejnosťou, nájdeš len ak vieš kam ideš. Do jej kalendára sa dostaneš až po 3 mesačnej čakačke, a to jedine cez VIP doporučenie existujúcej zákazníčky.

Žaba vedie vymakaný biznis a toto všetko dosiahla bez sociálnych sietí. Dokonca nemá ani webstránku. Žiadne fotky nechtov na Instagrame, žiadne videá na Youtube, žiadne súťaže, označovania, zdieľania na Facebooku. O tom aká je dobrá si čvirikali vrabce na strome, a nie na Twitteri. Úspech dosiahla tak, že robí nepopierateľne kvalitnú robotu.

Čo mi bráni, aby som bola ako Žaba? Skok do neznáma:)

Vieš odkiaľ na môj blog prichádza najviac čitateľov? Cez Facebook.

Ak som závislá na príleve návštevníkov cez Facebook, má môj blog v rukách ten filantrop, čo to vlastní, nie ja.

Nosí síce tie isté košele, čiže je defacto minimalista, nič to však nezaručuje. Znepáčim sa mu, a som v háji.

Vravím si však, všetci to robia, všetci tam sú, a neuvedomujú si ako sú zavislí na tretej strane.

Čo ak nevidím, čo sa dá dosiahnuť, kým z tohto matrixu nevystúpim?

Žijem v planéte zombíkov a všetci sú nainfikovaní tým istým systémom?

Existuje život mimo Siete?

Sú sociálne médiá experiment, ktorý sa vymkol z rúk a nikto si to doteraz nevšimol?

Vystupujem z vlaku na 6 mesiacov.

Chcem si pol roka vyskúšať, či je možné písať úspešný blog aj bez Facebooku a Instagramu.

Žiaden lajk a naháňanie followerov nestoja za moje emocionálne a duševné zdravie.

Ak sa ti páčim, daj mi srdiečko. Inak zostanem smutný.

Radšej si prosím menej čitateľov, ale kvalitných.

Stačí mi málo. Zaplatiť si náklady a nejaké to vreckové k tomu.

Aby som mohla bez finančného stresu robiť čo ma baví – dať zo seba čo vo mne volá a vrie a snáď mojimi výlevmi pozitívne niekomu ovplyvniť život.

Verím, že tí, ktorí ma potrebujú si ma nájdu priamo na webstránke.

Alebo to zariadi karma.

Alebo keď človek potrebuje minimalizmus, si ho vygúgli a nájde ma tam.

Dúfam, že ľudská komunikácia ešte nevyhynula a najbližšie, keď sa stretneš s kamoškou, jej povieš: ” Poznáš tento dobrý blog? “

Ak ma chceš čítať, som tu, v mojom priestore.

Ak chceš odo mňa počuť, prihlás na na newsletter a pošlem ti ako sa mám a čo by ťa mohlo zaujímať. A preto, lebo si to zvolíš TY a nie tretia strana manipuláciou a algoritmami. U mňa máš možnosť voľby povedať nie.

Ak ma chceš vidieť, občas niečo pridám na Youtube, aby som ťa motivovala. Raz za čas nahrám podcast, aby si si niečo podnetné vypočula.

Inde ma nehľadaj 🙂

Selektujem, čo je pre mňa podstatné.

Vstupujem do sveta digitálneho minimalizmu.

Uff, ale sa mi uľavilo.

“Ako sa máš? ” “Ujde to. Všetko ostatné nájdeš na mojom blogu.”

Ako nám minimalizmus zocelil manželstvo

14. februára 2019 publikovala Minimalistka 5 komentárov

“Dlhoročné manželstvo je ako riadenie súkromnej škôlky s niekým, s kým si kedysi randila” (autor neznámy)

Moderná doba vzťahom nepraje. Toľko nárokov, možností a lákadiel.

Z manželstva sa stal instantný produkt – prečo na niečom pracovať a opravovať, keď sa to dá vyhodiť do koša a zaobstarať si nové?

Veď to tak robia všetci, najmä celebrity v časopisoch. Tretí manžel? Ťažká pohoda. Veď raz to snáď vyjde, nie?

Je manželstvo také náročné ? Musíš mať doktorát zo psychológie, aby ti vydržalo?

Možno stačí si to celé prestať komplikovať.

Predstavujem ti minimalizmus v manželstve.

Algoritmus už asi poznáš 🙂

MENEJ.

Ehm, zase menej? Hentej minimalistke už straší vo veži. A čoho?

Nuž, menej:

drámy

konfliktu

sťažovania sa

analyzovania

rýpania sa

pitvania každého slova

chcenia

Nemyslite si, ani s nami to nebolo vždy ružové. Namiesto toho, aby som sa v našom vzťahu správala ako zrelá a múdra žena, občas som sa metaforicky hádzala o zem ako rozmaznané decko.

Manželstvo je ako prechádzka v parku. V Jurskom parku:)

Minimalizmus ma naučil dívať sa na naše manželstvo z iného pohľadu.

Zistila som, že som každý deň plytvala pozornosťou, energiou a rodinnými financiami na to, aby som spravila šťastnými iných ľudí – výrobcu nábytku, predajcu áut, nášho prenajímateľa, zakladateľa sociálnej siete, toxické kamarátky.

Firmy mali plné vačky, a ja doma hádky, narvané šuflíky a mínus na kreditke.

Konzum vie zo vzťahu vycuciavať krv ako nenásytný vampír – väčší dom, lepšie auto, výkonnejší mobil, lepšia práca, viac zábavy, viac uznania, viac sexu, viac priestoru, viac fotiek, viac cestovania, viac a viac a viac…

Čím viac toho máš, tým rapídnejšie rastú problémy ako huby po daždi.

Kam to dáme, čo s tým, koľko to stojí, kde to kúpime, čo kúpime, kto sa o to bude starať, kto to bude platiť, kde na to vezmeme?

Všade, kam sa pozriem, je vo vzťahoch cirkus.

“On/ona je taká, onaká, hentaká, maková.”

“Prečo mi to stále robí? On mi toto robí asi naschvál.”

Ak máš aj ty v partnerstve mierny chaos, vlož do neho aspoň trošku minimalizmu. Pozri sa, kde máte prebytok, a odstráň ho.

Akonáhle ma chytá sekírovacia nálada, už viem, že sa musím zastaviť.

ZBAV SA ZDROJA KONFLIKTU.

1.Financie.

Minimalizmus ma naučil rešpektovať rodinný rozpočet. Naučil ma menej chcieť. Žiť jednoducho naozaj nie je až také ťažké a vráti sa ti to stonásobne vo vzťahu. Naozaj nutne potrebujete väčší dom, lepšie auto, viac topánok, značkové handry, fúru kabeliek, dovoleniek, najnovší smartfón, milión hračiek?

Minimalistickí manželia rozpoznajú pascu konzumerizmu a vedome sa mu vyhýbajú. Ako silný a jednotný tím. Majú jasno v životných prioritách – nezodrať sa v práci za cenu lepšieho, novšieho a drahšieho. Nenechať deti, aby ich vychovávali cudzí ľudia len preto, lebo si chcú viac kúpiť. Mať víziu predčasného dôchodku a splatenej hypotéky ešte kým nebudú potrebovať na chodenie paličku, mať možnosť si viac oddýchnuť.

Chceš väčší dom, nekonečnú hypotéku alebo sa uskromniť a radšej si pocestovať po svete? Vyčerpávajúce tempo v práci a v biznise ti vie rozbiť rodinu. Pozri sa sa kde míňate, ako míňate, kto túži po akých veciach a prečo. Čo je za tým? Stojí to za to?

2.Starostlivosť o domácnosť.

Žena ostáva doma na materskom “fajronte” a večer prichádza chlap do vytúženého náručia príjemného domova. Vo dverách ho čaká vyflusnutá verzia partnerky, ktorá mu ešte v predsieni prismečuje dieťa. Všade je neporiadok, v dreze je riad a v obývačke sa povaľujú hračky. Muž sa spýta ženy, čo celý deň vlastne robila a cirkus je na svete.

Ženy, k minimalizmu som sa dostala práve kvôli tejto veci. Z milej ženy sa zo mňa stala neznesiteľná bosorka, ktorá po večeri trieskala hrncami, lebo si mužíček po dlhom dni v práci dovolil relaxovať na gauči. Penila som od jedu, že neumýva riady, že sa nehrá s deťmi, že nevybral z práčky veci, že nepozbieral po deťoch hračky, že každý večer očakával teplé jedlo na stole.Nedokázala som pochopiť, že som celý deň s deťmi doma a nezvládam popri tom domácnosť. A mala som v tom našom veľkom baraku aj práčku, aj sušičku, aj umývačku riadu, aj všetky technické vymoženosti sveta.

Na vine však nebol môj manžel.

Na vine som bola ja.

Domácnosť je ženská parketa, my si ju vytvoríme, my do nej všetky tie haraburdy nakupujeme, aby sme ich neskôr preklínali a zvaľovali vinu na muža. Vyprac si domácnosť do posledného klinca a už si ju nezahlť. V minimalistickej domácnosti nemáš čo upratovať dlhšie ako pol hodinu denne.

Prestaň rýpať do svojho chlapa. Takého, ktorý ktorý po šichte v práci s radosťou drhne cez víkend záchod, som ešte nevidela. Ak pracuješ, najmite si upratovačku. Nemôžete si to dovoliť? Zbav sa harabúrd a prestaň míňať inde. Ak máš vytriedenú domácnosť, raz za týždeň na 2 hodiny ti príde niekto pomôcť máš vybavené. Ak ti deti a muž pravidelne všetko odkladajú na miesto, žiadne upratovanie už neriešiš.

3.Digitálne technológie.

Pozri sa na to, ako spolu denne komunikujete. Preferuješ kontrolu Instagramu pred dialógom s manželom? Niekde sa stala fundamentálna chyba. Sociálne siete, neustále čučanie do počítača a mobilu ti s prepáčením poserie vzťah nielen s mužom ale aj s deťmi. Dajte si pauzu a po príchode domov si spravte “tech-free zónu”.

Niekedy stačí obyčajná škatuľa, kde si po 18-tej hodine mobily proste odložíte. Pusti si doma dobrú hudbu, uvarte dačo, sadnite si k večeri a rozprávajte sa.

Nemusíš sa stále aktívne s mužom filozoficky baviť. Úplne stačí aj minútová výhradná pozornosť na to, čo ti druhá osoba hovorí . My si s mužom večer v tichu čítame knihy.

Umením byť spolu je sedieť vedľa seba a byť v úplnej pohode sa nerozprávať, a aj tak sa cítiť dobre. Ja si sem tam zacvičím, on si ide zabehať, občas si spolu pozrieme konkrétny seriál. Aj večerná “nuda” je prospešná na reset. Nie je každý deň totálne vzrušo. Mne stačí len ticho a deti konečne v posteli, aký luxus :))

Minimalizmus zocelil naše manželstvo tak, ako žiadna iná výzva, ktorou sme doteraz prešli. Oveľa viac si dôverujeme, menej sa stresujeme, lepšie spolu komunikujeme.

Manželstvo je jedna jediná vec, ktorú by som nikdy nechcela zahodiť.

Želala by som si, aby nám fungovalo večne. Aj bez plyšákov, čokoládiek a ružových srdiečok.

Krásneho Valentína x

Máš plné zuby zimy? Nesťažuj sa a poviem ti prečo.

7. februára 2019 publikovala Minimalistka 32 komentárov

Február je chudáčisko taký nepochopený mesiac v kalendári. Ešteže je krátky a prelomí ho Valentýn. Vianočné obžerstvo a darčekové orgie sú už dávno za nami, a vysnívaná jar je stále v nedohľadne.

Kedy už konečne???

Vitajte v mesiaci sťažovania sa na počasie.

Sme tu, teraz, a chceme byť niekde inde. Príde jar, a chceme leto. Príde leto, chceme jeseň, príde jeseň a túžime po Vianociach.

Neviem, ako si na tom ty, ale ja toto chladné počasie fakt milujem.

Všimla si si tie krásne slnečné rána?? Niekedy hmlisté, raz za čas polooblačné, občas primrznuté a tá ranná tma, ten zvuk škrabiek na čelnom skle! Dokonalé.

Milujem zimu a nemyslím to vôbec ironicky.

Vychutnávam si zimičku s každým stupňom celzia pod nulou, pretože som zažila, aké to je žiť na púšti. Všetkých nespokojných by som tam na rok posadila.

Predstav si krajinu, kde na teba páli pekelné slnko celý rok. Predpovede počasia sa púšťajú na reprízu.

Každý deň svieti slnko a obloha je modrá. Si prakticky v saune.

Teplota vzduchu vystrelí až na 45 stupňov celzia a na kapote auta si kľudne môžeš upražiť volské oko. Ak si chceš sadnúť do auta, musíš si na pol hodinu vypeckovať klimatizáciu, aby si si nespálila na volante ruky.

Jediná úľava od horúčavy nastane v zimných mesiacoch, keď sa konečne ale (len) v skorých ranných hodinách môžeš prejsť s deťmi po parku. Maximálne do desiatej, a potom späť do domu.

Žiješ ako izbová rastlina a okno otvoríš len vtedy, keď chceš mať v papučiach piesok. No a keď konečne zaprší, dívaš sa na tú nádheru ako na to najúžasnejšie predstavenie. Deti, pršííí!!

Vieš, čo mi chýbalo najviac? Snívala som, ako by som sa nadýchala čerstvého chladného vzduchu. Takého, čo ťa vyštípe na lícach a lapáš po dychu.

Zima!

Vzduch!

Tráva!

Stromy!

Keď nesvietilo slnko, prišla piesková búrka! Hurá, zmena 🙂

Práve preto milujem štyri ročné obdobia.

Ľudia, my tu máme taký luxus, aký si neviete ani predstaviť. Stále je inak!

Jedna vec je extrémna klíma na blízkom východe, no nemyslite si že aj inde v Európe to je lepšie. V Holandsku dokázalo sústavne pršať celé týždne a do ich mora by vliezol len ľadový medveď. V severnom Nemecku sme občas zabudli ako vyzerá slnko a je mi jasné, prečo všade stavajú veterné mlyny.

Ráno sa zobudím, a teším sa z každého počasia aj z toho, aké vzrušujúce sú denné predpovede.

Milujem zimu a zostávam akosi nepochopená. Vyberiem sa ráno na prechádzku a okrem obetavých psíčkarov nikto nikde. Na zastávke MHD sa všetci trasú ako osiky. Vo výťahu, v rádiu aj okolo seba počúvam tú istú obohratú pesničku:

“Toto hnusné počasie, som z toho už chorá”

” Už rátam dni, kedy konečne príde jar”

“Mám tejto hnusnej zimy plné zuby”

“Fuj, neznášam túto nekonečnú odpornú zimu”

“Ako môže niekto v takejto zime vonku behať?”

“Obleč sa, prechladneš..”

“V tejto zime ja teda nikam nejdem”

A na čo vieme zvaliť všetky naše problémy? No predsa na zimu.

Zima je na vine, že sa nám nechce.

Zima je na vine, že sme chorí.

Zima je na vine, že sme opäť vzdali naše novoročné predsavzatia.

Zima je na vine, že máme depku.

A čo ak sú na vine sladké a tučné jedlá, ktorými sa kŕmime, čo ak je na vine celodenné sedenie pod neónkami v kancelárii s vydýchaným vzduchom, čo ak sú na vine akútna absencia akéhokoľvek fyzického pohybu a slnečného svitu, čo ak sú na vine naše závislosti na internetovom surfovaní, na počítačových hrách, na sociálnych médiách, čo ak je na vine nedostatok spánku, lebo čučíme ešte o polnoci do mobilu?

Zima je v tom nevinne. Zima nespôsobuje ani choroby, spôsobuje ich vírus.

Chorobám môžeme ďakovať nášmu konzumnému životnému štýlu a lenivosti ísť sa denne prejsť na vzduch. A môžeme si nakúpiť vitamínov, koľko len chceme.

Ak si zaklincuješ okná proti “zime”, na obed si dáš segedín s piatimi knedľami a snažíš sa vysedieť si zadok do “jari”, všetky tie podpory imunity z lekárne sú vyhodené peniaze.

Milujem chladný vzduch, lebo je to LIEK.

Naše pľúca potrebujú k životu VZDUCH a my sa od neho dobrovoľne na celú sezónu odstrihneme, lebo je nám “kosa”.

Človek potrebuje chladný čerstvý zimný vzduch, aby sa jeho priedušky očistili od stagnujúceho vzduchu plného “sajrajtu”.

Vydýchaný vzduch v byte či kancelárii je príliš otrávený na to, aby nám dokázal obnoviť energiu v dýchacom ústrojenstve.

Chladný vzduch pôsobí ako prírodný dezifenktant, najmä ak máš zahlienené priedušky. Ja sa už roky pasujem s chronickým kašľom a zahlienením, odkedy som však pravidelne zaradila prechádzky chladnými ránami, výrazne sa mi polepšilo.

Rozpoviem vám aj jeden príbeh, ktorý sa mi stal už dávnejšie. Počas jednej studenej zimy som ako vždy opäť ochorela – silná nádcha, kašeľ, horúčka. Táto však do mňa zaťala drápy, ako sa len dalo – inými slovami ešte nikdy mi nebolo viac naprd. Myslela som si, že sa nedokašlem do rána.

Nastala však rodinná kríza a museli sme babičke niečo súrne odniesť. Vonku nasnežené, riadne mínusové teploty, auto nebolo a mama s vykrúteným členkom tiež v posteli. Nemala som inú možnosť. Musela som sa prejsť peši v tomto stave dve hodiny tam a späť až na druhý koniec mesta. Ešte teraz si pamätám, ako ma bolela hruď z mrazivého vzduchu.

Nuž ale stal sa zázrak: na druhý deň som sa zobudila a výrazne sa mi polepšilo, na tretí deň choroba bola preč. Zistila som, že ma zima postavila na nohy a odvtedy vždy keď ma začína bolieť hrdlo, zaberú dve veci: pôst a riadna prechádzka na chladnom vzduchu. Manžel funguje podobne, akonáhle sa na neho niečo lepí, oblečie si šortky a tričko a ide do zimy behať. Hodinový ľahký jog a vírus je “preč”.

Preto som presvedčená, že chronické ochorenia sa dajú aj vysedieť v zavretých miestnostiach.

Snažíme sa neprechladnúť a nechodíme von, a pritom sme chorí z toho, že von v zime proste nechodíme 🙂

Vieš o tom, že ľudia, ktorí ešte stále žijú pôvodným spôsobom života – rôzne domorodé kmene, Indiáni, pustovníci – netrpia na žiadne choroby dýchacích ciest? A čo tak národy, ktoré žijú blízko polárneho kruhu, v arktickom podnebí. Zastaví sa fungovanie štátu, lebo všetci majú nádchu a chrípku? Musia ísť z domovov von, aj keď je vonku celé dlhé mesiace aj dvadsať stupňov pod nulou.

Spím vonku i v mraze, trebárs v mínus dvanásť stupňov, na hrubšej karimatke, mám spacák a ešte som prikrytý dekou. Cítim, ako okolo mňa všetko stuhne a moja hlava odpočíva, keď sa jej dotýka ľadový vzduch.
(kniha Raději zešílet v divočine- setkání se šumavskými samotáři)

Aj preto sa zastávam práv zimy. Tá naozaj za nič nemôže.

Ak sa konečne naučíme fungovať v prirodzenom rytme prírody, naučí nás aj trpezlivosti.

Zimné mesiace majú svoj význam. Je to aj čas plánovania, čas rozmýšľania, čas makania na projektoch. Nikdy sa mi lepšie nepíše, ako keď vonku sneží a ja sa usadím pri počítači so šálkou čaju po výdatnej prechádzke.

Ako využiť potenciál zimy pre svoje zdravie?

Choď von! Ak budeš vysedávať celú zimu vnútri, bude z teba chorľavá cintľavka, ktorú keď niečo ofúkne, skončí na lôžku. Uži si mierne štípanie na tvári, ten pocit, ako sa ti rozohrieva rezkou chôdzou telo a satisfakciu, keď sa vrátiš opäť revitalizovaná do teplúčka. Nízke teploty a mráz zlepšujú kvalitu vzduchu, chlad sťahuje póry, rozžiaruje a omladzuje pokožku. Ružové líčka dosiahneš prirodzene. A ver mi – behanie v zime je oveľa príjemnejšie, ako behanie v rozhorúčenom lete. V zime telo spaľuje viac kalórií, nakoľko sa snaži udržať si telesnú teplotu. Win-win! Paradox života: najčastejšie vidím v zime vonku fajčiarov 🙂

Vetraj! V zimných mesiacoch som posadnutá vetraním a okná otváram dokorán aj 4 x denne. Prílev vzduchu do vydýchanej miestnosti je ako lúč svetla do tmy. Proti baktériám a vírusom je veľmi účinné aj dymenie byliniek – šalvia či bobkový list.

Spi ako ľadová kráľovná! Ak by som mohla, presťahujem si posteľ na balkón. V zime vypíname doma v spálni kúrenie, vyvetrám až na úplnú ľadovňu a spíme pod veľkou duchnou v teplom pyžame. Dnes už nedokážem spať v prekúrenej spálni so zavretými oknami. Okrem dní, keď veľmi mrzne, vždy mám otvorené okno aspoň na vetračku. Keď dýcham v noci čerstvý chladný vzduch, ráno sa zobudím ako znovuzrodená a spím o milión percent kvalitnejšie. Fínske bábätká spávajú vonku v kočíku až do mínus 15 stupňov.

Obleč sa poriadne! Niekedy sa mi rozum zastavuje, ako sú v zime roztrasení chronickí sťažovatelia poobliekaní: plátené tenisky v snehu a blate, úzke džíny bez ponožiek a holé lýtka, obnažené kríže, hlavy bez čiapok, krky bez šálov, módne čižmičky z polcentimetrovou podrážkou.. Ehm, haló! Zimnú výbavu človek vymyslel, aby ich aj používal! No tak hlavne že sme IN, že sme SEXY, že sme nahodené v lacnom módnom kúsku. Všetky tie tenké, nekvalitné handry na zimu, ktoré obsahujú 0.0001% vlny a pri prvom snehu premoknú až na podšívku by som hádzala na poriadnu vatru, okolo ktorej by sme sa všetci zišli ohriať. Kúp si prosím ťa poriadny kabát, kvalitné teplé topánky, naraz si na hlavu čapicu, nezabúdaj si rukavice a zrazu je tá zima taká krásna 🙂

Nežer hlúposti! Imunita je v čreve. Krása pleti je v čreve. Jedz sezónne zimné jedlá, teplé výživné polievky. Nie je lepšia obrana proti chorobám ako normálna strava a občas to jedlo aj vynechať… Ak dáš bruchu trochu oddýchnuť, bude mať čas sa popasovať z opravou tela proti nájazdom baktérií. A čo zješ v zime, za to si poďakuješ v lete. Predsavzatia, predsavzatia, kde ste sa mi len podeli?

Prestaň sa preto sťažovať a nechaj, nech zima pracuje vo tvoj prospech – ako liek, ako životná sila, ako motivátor.

Žiadna zima netrvá večne a kto sa na zimu sťažuje, nezaslúži si jar, no nie? 🙂

Ako si užívaš zimu ty?