Som Minimalistka

Menej vecí a viac života

Minimalistka

Minimalizmus v kufri (alebo zápisky z púšte)

publikovala 5 komentárov

Dá sa minimalizmus “presťahovať” a žiť s menej, skromnejšie a jednoduchšie kdekoľvek na svete? A nech to nie je jednoduché, v úplne maximalistickej krajine?

Uvažujem nad vtipom osudu, ktorý ma poslal späť práve na miesto, kde som sa chytila do chápadiel konzumu. Ak sleduješ môj blog už dlhšie vieš, že práve sústavné sťahovanie s malými deťmi ma priviedlo k minimalizmu. O to viac som sa pobavila nad správou, že sa sťahujeme späť na “miesto činu”, do rozprávkovej krajiny zlatých palácov. Dostala som šancu vyskúšať si všetko znova, a tentokrát inak?

Mám pocit, ako by som šla späť k imaginárnemu bývalému frajerovi s narcistickými tendenciami – viem že to nebolo pre mňa dobré, poznám všetky jeho (aj svoje slabosti), a som mierne nervózna z toho, čo bude. Dvakrát predsa nevstúpime do tej istej rieky. A čo zablúdené ovečky?

Napriek niekoľkoročným redukciám statkov sme sa pri balení riadne spotili. Na ceste sú veci osobnej spotreby, vecí čo máme radi, a zopár drahých trapasov, ktoré sa nám nepodarilo predať.

Veci na kempovanie,

bicykle,

kolobežky,

hlúpy nadrozmerný obraz

kvalitné koberce,

stará lavica a bar z Kašmíru

brúsené poháre od babičky,

orientálne lampy,

zimné veci, ktoré oblečieme už len raz za rok

praktické veci z kuchyne,

počítač, tlačiareň, televízor, hračky, a knihy!

Samozrejme, knihy! Kde ste moje milované knihy?

Pristáli sme na letisku v Dubaji s našimi dobrodružstvom otlčenými kuframi a vzápätí prejdeme akousi magickou bránou do úplne iného sveta.

Emiráty vo mne evokujú rozprávku z Tisíc a jednej noci. Horúci púštny vzduch, vôňa jazmínu a orientálnych parfémov, lokálni muži v snehovobielych odevoch (raz mi povie konečne niekto, v čom to perú?… 🙂 )

Sedím v taxíku a idem si krk vykrútiť pohľadom na najvyššie, najjagavejšie a najkrajšie na svete. Míňajú nás budovy svetoznámych hotelov, trblietavé mrakodrapy lemujú šesťprúdovú diaľnicu (pozdravujem trasu BA-Košice- pozn. autora) …Nechce sa mi veriť, že len päť desaťročí dozadu tu bola púšť.

Abu Dhabi – zdroj Skyline Media.

Pribudli nové luxusné hotely, paláce zo zlatými kupolami a mramorovým obložením, veľkolepé múzeá a ďalšie sklenené veže. Chodníky a cesty prepájajú biele pláže, zelené parky a všadeprítomné katedrály konzumu – nákupné centrá. V tých kúpiš úplne všetko. Áno, aj to, o čom nevieš, že existuje.

Ľudia sa do nich utiekajú ani nie kvôli nákupom, ako pred neznesiteľným teplom, ktoré sa v letných mesiacoch šplhá až na 49 stupňov Celzia. Popri tom si niečo kúpia 🙂 Príroda ako taká tu existuje len vytvorená ľudskou rukou – parky sú umelo zalievané, aby nevyschli a byť “vonku” je možné cez deň len v jesenných a zimných mesiacoch. Alebo sa z teba stane nočná sova. Veľa aktivít, ktoré sme doma robili prirodzene zadarmo, sa tu dajú robiť len vnútri. Nudiť sa tu nedá, ale musíš byť ochotná vytiahnuť peňaženku.

Fototapeta alebo bežný deň v meste? Khalydiah Palace by Rotana, Abu Dhabi alebo náš dočasný domov.

Spoločenský život v horúcich mesiacoch tvorí výstup z klimatizovaného auta do klimatizovaného shoppingu. Aby bežný smrteľník nechodil len tak po vonku – však by ho z toho tepla piclo – sa tu pre človeka šťastnejšie narodeného poskytuje maximálny servis – natankujú vám auto, doručia mekáč až domov a dokonca aj nákup zo supermarketu – stačí plný vozík odovzdať tete pri pokladni a platí sa až doma 🙂

Nuž niet divu, že sa veľmi ľahko zatočí z toľkej nádhery hlava. Na minimalizmus nie čas. Bolo by však jednoduché vidieť len bohatstvo, prepych a luxus.

V meste žije bublajúci kotol rôznych národností, farieb pleti a náboženstiev. Väčšina bežných pracujúcich ľudí pochádza z tretích krajín – Bangladéš, Filipíny, India, Pakistan. A títo ľudia nejazdia na drahých autách ani nedonesú domov závratný plat. Odišli zo svojej krajiny, aby sa mali o niečo lepšie a zarobené peniaze často posielajú domov rodine. Nesnažím sa ani predstaviť, ako môže byť otcovi rodiny, ktorí si nevidí manželku a deti celý rok. Alebo filipínskej slúžke, ktorá z materiálnych dôvodov nemôže mať deti a stará sa celý život o tie cudzie.

Práve obyčajní ľudia ma v tejto krajine inšpirujú viac, ako tí majetnejší a úspešní. Ako menežujú svoj rozpočet? Kde nakupujú? Čo jedia? Ako sa zabávajú? Budem mať určite veľa materiálu na zamyslenie.

Sheikh Zayed mešita ti naživo vyrazí dych.

Čas strávený v hotelovom apartmáne bola príjemná medzihra toho, čo ma čaká: prázdna nehnuteľnosť s nádejou, že sa loď s vecami objaví ešte toto leto. Zistila som, že točiť 10-15 kúskov vecí na oblečenie a žiť z kufrov je nakoniec veľmi pohodlné. Operiem, vonku na balkóne osuším za šesť a pol minúty (to teplo je na niečo dobré) a opäť oblečiem. Nikto ma tu nepozná a zatiaľ mi nevyčíta, že nosím na pláž tie isté šaty už tri týždne. Na hotelovej recepcii ma možno označovali ako “tá v tých čiernobielych šatách” :))

Prvé týždne v inej krajine sú také medové, užili sme si bazén, hotelový servis a bol čas návratu do reality. Rozhodla som sa vyvarovať konzumných chýb z minulosti a spravila som si do žurnálu užitočné zápisky. Múdry sa učí na chybách druhých a hlúpy… no nebudem to rozoberať, haha 🙂

“Mami, a tu už naozaj bývame? ”

Bývanie:

Byt, v ktorom sme kedysi žili, bol príliš obrovský a zhltol celý prales nábytku a kilometre kobercov. Páčilo sa nám, že sme zrazu mali taký priestor a neriešili sme jeho nevýhody.

Dnes vieme že: potrebujeme bývať, tak akurát, ale zas nech sa dá v predsieni otočiť, na niečom jesť, dočasne sa vyspať, spojazdniť kuchyňu.

Dom sme si vyberali podľa veku a veľkosti – ešte v apríli sme prišli na realitné turné a keď som ho videla vravím mužovi – ten dom sa prenajme za 5 minút, ak ho nevezmeme. Ako jediný totiž nemal milión metrov štvorcových, bol moderný, má normálnu záhradu – nie len betónový slíž alebo pieskovú dunu, nebehali v ňom šváby a to najdôležitejšie – mal červené dvere :)))

Vitaj doma!

Raz sa mi snívalo, že budem bývať v dome s červenými vstupnými dverami, i keď je možné, že som to asi príliš preháňala s čítaním Hier o Tróny. Neskôr som si naštudovala, že ho navrhol známy švédsky minimalistický architekt, a už som bola “doma”. 🙂

Vravím si, už nikdy nechcem bývať v príliš veľkej nehnuteľnosti, ani keby nám ju dali zadarmo. Tento dom je taký akurát a nepotrebujem slúžku, aby mi ho upratala. Dávam si bodík k dobru.

Zariaďovanie

V minulosti som kúpila nadrozmerný a drahý dizajnový nábytok, aby som zaplnila prázdne plochy. Tento nábytok som potom v Nemecku nemala ako predať. Nielen mne, ale nikomu sa nezmestil do domu a všetci kašlali na značku. V EU sa nosí Ikea 🙂

Ešte dnes mám pred očami ten nešťastný televízny stolík, ktorý si zobral jeden chlapík zadarmo a aj som mu taxík zaplatila, aby som sa ho zbavila. Tentokrát som zvolila opačnú stratégiu a využila horúce leto vo svoj prospech. Jún mesto vyľudňuje a veľa ľudí odchádza z krajiny. A čo robia? Zbavujú sa tak ako ja kedysi svojho nábytku a vecí. Urgencia času spôsobí rapídny pokles cien a pekné veci sa predávajú hlboko pod ich nákupnú cenu. Často sú tieto veci zánovné alebo úplne nové, nakoľko sem ľudia zvyčajne chodia robiť len na pár rokov.

Môj burzový úlovok, na ktorý mám už teraz poradovník, keď ho raz nevezmeme do Európy 🙂

Napísala som si zoznam nábytku, ktorý potrebujem a pustila sa do surfovania susedských búrz. Nič zaujímavé som tam nenašla, tak som po pár dňoch frustrácie zmenila taktiku a filtrovala inzeráty podľa lokality.

Čím exkluzívnejšia, tým lepšie. Podaril sa mi jackpot a našla som rodinu diplomata, ktorí museli predať všetko a najlepšie hneď. S 80 % zľavou som zaplatila kešovku za stôl, stoličky, dva gauče, stolíky, kreslá a záhradný nábytok.

Bonus: všetko presne z tých dizajnových obchodov, kde som kedysi oplieskala peniaze ja. Zohnala som sťahovákov z rozheganou dodávkou, osviežila som si základy arabštiny a hybaj s nákupom domov. Dávam si bodík k dobru a evanjelizujem: milujem second hand nákupy!! Síce som si odpálila chrbticu pozeraním do počítača aj do polnoci, ale stálo to nielen za ušetrené peniaze, ale hlavne, že dám šancu starým veciam pred nákupom nových.

Jedáleň spodruky 🙂 Aj rastlinka:)

Nie všetko čo potrebujem, si musím kúpiť.

Keď sa človek presťahuje úplne od piky a zakladá opäť skoro novú domácnosť, stále niečo treba. Kedysi by som nabehla do obchodov a kupovala veci, čo potrebujem teraz, na pár rokov, možno sú práve špecifické pre podnebie, že žijeme tu, alebo máme zrazu záhradu.

K nakupovaniu mám obrovskú nechuť a posledné rok nás baví šetriť, kde sa dá. Rozhodla som sa prekonať samú seba a ísť s prepáčením prosiť. Zaklopala som u susedov, dala príspevok na FB a popýtala sa každého, koho som stretla, či nemá niečo z vecí, čo ešte potrebujeme. Čuduj sa svete, väčšinu vecí niekto už mal a ako na potvoru: nechcel:)

Zadarmo alebo za symbolickú sumu som pozbierala: dve úplne nové hadice s príslušenstvom, kvety, stojan na vodu, koreniny, barové stoličky, wifi router, smetiak, metlu, koberec. Suseda mi dokonca dala aj fľašu červeného. Požičala som si aj vankúše a periny, uteráky a zopár drobností, čo prídu v škatuliach až neskôr. Kamoška mi požičala stolové hry pre deti, aby sa nenudili.

Dávam si ďalší bod k dobru a odporúčam pestovať susedské vzťahy – ľudia majú doma toľko vecí čo nepotrebujú!

Predtým, ako idem do obchodu, stojí určite za to pozrieť sa na inzeráty alebo sa spýtať známych. V tomto je bývanie v komunite, kompounde alebo v menšej dedine výhodou. Páči sa mi, keď sa ľudia dokážu spolu rozprávať, požičať si, vymeniť. Je dôvod konzumu aj bariéra medzi ľuďmi? Radšej si to kúpim, lebo mi je trápne si to vypýtať, alebo čo si o mne sused pomyslí, že na to nebodaj nemám.

Keď cesta do trampolínového parku vedie cez detské Las Vegas!

Zábava

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – už mi je aj tak dosť teplo – dôvod, prečo je väčšina ľudí tu sú: peniaze. I keď náklady na život, jedlo a bývanie sú pomerne vysoké, platy sú stále vyššie ako v západnej Európe a nie sú zdaňované. Blížiaca kríza sa skloňuje častejšie a máme čoraz silnejší pocit, že teraz nie je čas veľmi míňať na zbytočnosti.

Najväčšia výzva, kde zlyhávam je však čo s deťmi cez prázdniny, keď sa nedá ísť von, nie je babička, záhrada, les ani plot a jediné čo mi ostáva je herňa v shoppingu alebo letný tábor za mastný peniaz?

Priznám sa, toto je najťažšia časť “nemíňania” peňazí a neviem sa jej vyhnúť. Snažím sa to kombinovať návštevami u kamarátok s deťmi, domácej výroby slizu, pečenia mufinov, opakovaniu matematiky, pozerania televízie a priznám sa už sme zo zúfalstva opäť zaviedli elektroniku, kde sa deti v čase poobednej krízy “ja už neviem čo s nimi” hrajú hry.

Kúpať v bazéne sa dá len neskoro večer a dúfam, že toto leto ešte nejako prekombinujeme cestou do Anglicka. Určite je lacnejšie a minimalistickejšie tráviť celé leto s deťmi doma na Slovensku (čo sme z rôznych dôvodov nemohli tento rok realizovať). Uvedomujem si aký máme doma na Slovensku luxus, že môžeme ísť VON. Utešujem sa, že je to prechodné obdobie a hlavne, že sa nezbláznim. Musím povedať, že deti sú s pozeraním telky a elektroniky oveľa zodpovednejšie a často sú to ony sami prvé, čo vypnú, položia a idú sa niečo iné hrať. Príjemne ma však prekvapilo, ako sa dokážu zahrať skoro s ničím – nuž ale deň má 10-12 hodín. Chýba nám Lego!

Porušila som trochu aj digitálny detox. Sociálne siete mi boli veľmi nápomocné – najmä kvôli informáciám, radám a inzerátom. Všimla som si, aké boli siete vyčerpávajúce a stačil mi mesiac, aby som sa nedočkavo opäť súkromne deaktivovala. Jedno ale viem povedať určite – všímam si, ako som si odvykla a ako ma čas na nich tráviť nebaví. Niečo sa pretrhlo a pomyselná pupočná šnúra je preč. Dospela som? 🙂

Čo ma zaskočilo je, ako zabehnuté je v tejto krajine používanie rôznych aplikácií – či na služby občanov alebo bežný život. Aby som to zhrnula – tlačítkové telefóny tu zrejme ani neexistujú a bez smartfónu si doslova a dopísmena človek ani neškrtne. Na občiansky, vodičák aj víza je aplikácia, kde vidíš všetko o sebe vrátane dopravných pokút:) tá ti príde na sms, na taxík je aplikácia, na výber peňazí z bankomatu je aplikácia, každý obchod má svoju aplikáciu, všetky firmy komunikujú zo zákazníkmi cez Whatsapp (toto ma fakt zarazilo) a aj pri tankovaní má nádrž na aute svoj kód a platí sa cez kartu zaregistrovanú v systéme automaticky, bez vystúpenia z auta.

Všetko je online a ..eh.. na Whatsappe:)

Momentálne som vytasila bielu zástavu a vrátila som sa späť k starému smartfónu, ale len kvôli praktickému životu v cudzej krajine a že som prinútená. Funguje to celkom hladko, a keďže na ňom nemám ani sociálne siete, ani e-mail, slúži mi celkom dobre (a nie ja jemu – rozchod nás zocelil:)

Dávam si dva mínusové bodíky a jeden plusový za to, že nevisím na sieťach a podarilo sa mi svoje užívateľstvo ukočírovať len na praktické veci. Rozmýšľam, aký to bol luxus, mať na Slovensku voľbu smartfón jednoducho nemať. Je toto smer do budúcnosti – všetko sa deje cez telefón a musíš na ňom byť či sa ti páči, či nie? Až mám z toho zvláštny pocit, nielen čo sa týka súkromia, ktoré prakticky už ani neexistuje.

Vedomé nákupy

Čo robí život expata vzrušujúcim je aj to, že každá nudná rutina doma ako napríklad nákup potravín, šoférovanie či návšteva lekára sa tu stane dobrodružstvom. Prepadá ma nostalgia k familiárnym veciam a jednou z nich je aj jedlo. Je veľmi ľahké nakupovať bez rozmyslu “ako doma”, aby som si ukuchtila to, na čo som zvyknutá. Rozhodla som sa zmeniť jedálniček a vzdať sa istých jedál a surovín nielen z finančného, ale aj ekologického hľadiska.

Jahňacina po indicky? Keď poriadna rasca, paprika a majoránka je nedostatkový tovar.

Žiť lokálne a jesť lokálne nie je nukleárna fyzika, stačí len chcieť. Práve v tom je to čaro – segedín s knedľou chutí najlepšie aj tak doma. Namiesto predraženého bravčového mäsa dovezeného kdesi z Afriky a za mastný príplatok na cene si radšej dáme ryby. Vzdám sa šunky za 6 Eur /150 gramov, aj 10 Eurového kusu slaniny (niežeby sme ju doma jedli ale v zahraničí mám na ňu stále chuť 🙂 a robím radšej dostupnejšie nátierky. Nekúpim dovezené marhule, čo doma padajú zadarmo zo stromov a tu je z nich luxusný artikel na úrovni kaviáru, ale dám si radšej mango, ktoré je práve v Pakistane v sezóne a prekonalo do obchodu kratšiu vzdialenosť.

Snažím sa kupovať všetko dopestované tu alebo v susedných krajinách a presedlali sme na jahňacinu, morské plody, ryby, a tropické ovocie. Rozdiely v cene potravín sú obrovské podľa toho odkiaľ to je. Mnohí expati sú verní len svojim značkám a je im jedno, že ten čierny čaj dovezený z Anglicka je taký istý, ako ten tutok spoza rohu, ktorý je aj chuťovo lepší.

Učím deti spoznávať nové jedlá, dáme si laban, manakeesh, shish tawouk, foul medamme, okru, skúsime papáju, granátové jablko. Zvykajú si aj na nové chute, koreniny aj na príšerné teplo vonku. Dávam si bodík a vidno to aj na našich účtoch. Dá sa to aj doma na Slovensku a neviem, či ešte mám chuť na predražené dovezené paradajky alebo melón v marci.

Spoznávame morské potvory.

Bio, EKO, Zero Waste

Doslova ma dostalo, ako sa tu posunulo myslenie týkajúce sa ochrany životného prostredia a ekológie. Je to síce ešte v začiatkoch, ale ide to rýchlo. Už sa to dá aj tu. V kaviarňach máš lacnejšiu kávu, ak si ju necháš načapovať do vlastného hrnčeka.

Začalo sa tu recyklovať a pred domom máme dva koše. Je konečne možné kúpiť si náplne do sódovky. V supermarkete Carrefour majú vlastníci vlastnej eko tašky prioritné pokladne a domov si môžeš objednať zeleninu a ovocie priamo z farmy, nezabalenú do plastov. Z kamarátky sa stala zero waste bojovníčka a má zaujímavý Instagram profil, ak chceš vidieť, ako sa s plastami bojuje tu.

Plasty aj neplasty 9:1

Možnosti kúpiť si zero waste či eko produkt aj kozmetiku sú nekonečné – regále sa prehýbajú od množstvom výberu. Musíš si pripraviť extra toliariky, lacné to nie je. V krajine, kde vám každé mlieko zabalili do zvlášť plastovej tašky, mám dnes možnosť vybrať si inú alternatívu.

Bio a eko ako nový masívny trh. Sranda je, že to všetko nie je potrebné.

Všetko sa dá, ak sa chce. Povedomie ľudí sa mení na celom svete. Planéta Zem je len jedna, a hranicami našej malej krajiny sa nekončí. Natrafila som na článok od minimalistov, ktorí sa snažia o zmenu – žiť menej konzumne.. Ak vieš anglicky, môžeš si o nich prečítať, aj o chlapíkovi, čo žije v Dubaji a vlastní 41 vecí.

Farmárska donáška do domu.

Musím však opäť trošku pozmeniť prístup a prispôsobiť sa tomu čo je, a čo je priechodné. Mám stále malé deti, musím viesť domácnosť a je to aj o rovnováhe – čo mi v tejto danej chvíli uľahčuje život a čo je úplná zbytočnosť a vyhadzovanie peňazí.

Toto sťahovanie mi ale ukázalo, ako jednoduchšie sa dá spraviť to isté, inak. Niekde som musela cúvnuť, niekde sa mi podarilo posunúť vpred.

Stále však platí jedna vec – menej harabúrd – viac života. Čakám na loď a položartom dúfam, že možno ten nákladný kontajner nepríde 🙂

Už som si na poloprázdny dom akosi zvykla.

Naše veci v transite raz v budúcnosti:)

Spoveď lenivej gazdinky

publikovala 16 komentárov

Tento článok ti povie, ako sa neuštvať v starostlivosti o domácnosť. Nemáš za čo. 🙂

Priznám sa na rovinu, nebaví ma sústavne upratovať. Veľmi mi však záleží na príjemnej čistej domácnosti, v ktorej sa všetci cítime dobre.

Nerada upratujem, ale BAVIA ma domáce práce. Nie, nie je to systémový error. Prirovnala by som sa ku kuchárovi, ktorý rád varí, ale nie doma.

Nehanbím sa za to, že som poriadkumilovná žena a chcem mať všetko pekne uložené – podľa seba. Nech mi do moje “zóny” žiadny chlap nelezie. A ja sa mu nebudem strkať do motora. Tľapnime si na to.

Precestovala som polku sveta a jedno ti poviem – my slovenské ženy máme v krvi byť skvelými gazdinkami. Navaríme z jednej mrkvy či cibule a stav našich domácností v porovnaní s tými, čo som videla v Anglicku či v Nemecku je nebe a dudy. Vieme, ako vyzerá čistota.

Taká západoeurópska žena sa po práci už nezvihne z gauča, večeru vytiahne z mrazáku a má na háku, že ju ide špina zožrať. Nechce sa im a v tomto sa im zdáme my, Slovenky, trošku staromódne.

Moderná doba nám tlačí, že vychovávať, šatiť a nakŕmiť deti nie je dosť. Musíš pilotovať lietadlo, urobiť si ďalší doktorát. A vyzerať pritom ako modelka.

Kedysi dávno ma domácnosť bavila, a potom prišli deti a realita. Z mojej lásky k domácim prácam sa stala monotónna život ubíjajúca rutina. Poviem to úprimne – materská ma psychicky úplne odpálila. Snívala som, kedy sa skončí táto otročina a vrátim sa k životu, keď sa vyspím a všetko ostane tam, kde to položím. Čisté. Neoťapkané.

Varenie, kŕmenie, prebaľovanie, dezinfikovanie, počúvanie, láskanie, ľúbenie, hranie, chodenie von, učenie, návštevy pediatra, nekonečné upratovanie, odkladanie, organizovanie, nákupy, rozpočty, varenie, pečenie, platenie účtov, chodenie na poštu….

Každý deň to isté dokola. Ak máš veľmi malé deti a do toho celého nebodaj aj platenú prácu (rozdávala by som všetkým týmto ženám medaily), skončíš s dvoma šichtami na pleci. Žiadne voľné víkendy, žiadne pé-enky, žiadne dovolenky. Jedinou svetlou chvíľou je ísť sama do potravín. Nikto ti nedá žiadny bonus ani ťa nepotľapká po pleci. Veď si si to vybrala, nie?

Mám však dobrú správu. Byť doma na materskej s malými deťmi nemusí byť otročina. Normálne sa to dá užiť. Môžeš byť matkou, ktorá nie je z toho na prášky. Musíš byť však chytrá, a šikovne zariadiť si veci tak, aby ti si ku konca dňa nerozsypala. I keď občasný “deň debil” je povolený 🙂

Môžeš sa sťažovať, tak ako ja kedysi, alebo si to zariadiš tak, aby si bola TY v pohode. Moje chyby v minulosti ma naučili, že len ja som zodpovedná za to aký mám život. Nie je na vine ani manžel, ani deti, ani táto doba.

Musíš si však vyhodiť z hlavy súťaž o matku roka, nakoľko sošku Oscara za svoje denné heroické výkony aj tak nedostaneš. Mne je jedno, ak chceš vyhrať školský pohár v pečení najlepšej štrúdle, či majstrovstvá okresu v žehlení spoďárov, nebránim ti. Každá máme iné ašpirácie.

Tá moja je: sadnúť si čím skôr na zadok a venovať sa tomu, čo chcem ja.

Juj ako milujem po dobre vykonanej práci vyložené nohy! To nádherné leňošenie! Chcem málo práce a veľký výsledok:)

Vraví sa že cesta do pekla je vydláždená dobre mienenými úmyslami. Problém dnešných žien je, že chcú dosiahnuť všetko a hneď a potom vyplakávajú do vankúša. Už nemám sympatie k nikomu, kto večne a dlhodobo NESTÍHA. Buď robíš to alebo ono. Čo je na tom, keď povieš, že teraz NIE? Vyskúšaj si:

Nemám čas. Nechce sa mi. Nie je to moja priorita.

Nedá sa priniesť novorodenca z pôrodnice a zároveň rozbiehať biznis či napísať päťdielnu historickú ságu. No áno, dá sa, ale za akú cenu?

Minimalizmus mi ukázal, kde sú moje životné priority. Že je úplne v poriadku si trošku aj oddýchnuť a nespraviť si z materstva vojenský kemp. Môžeš mať doma čisto, a nemusíš sa zničiť. Môžeš mať domov ktorý máš rada, a do ktorej si rada pozveš návštevu. Môžeš sa dokonca naučiť zdravo variť a stráviť pri sporáku štvrťhodinku a umývaním riadu päť minút.

Odkedy som si zjednodušila život, viac si ho užívam. Konečne mám opäť rada domáce práce a som na svoje “teritórium” hrdá. Tak, ako ma to učila babička aj moja mama. Baví ma horúcou “jarovou” vodou umývať poháre a poriadne ich vyleštiť. Baví ma vešať voňavé prádlo a potom ho pri pozeraní dobrej komédie žehliť. Baví ma ráno ustlať postele a pripraviť dobré raňajky. Baví ma kúpiť na trhu kvety a naaranžovať do vázy. A baví ma mať konečne čas, ktorý, ako som zistila, je vzácnejší než prachy.

Ako byť spokojnou ženou, vychovávať deti, finančne si polepšiť, niečomu zmysluplnému venovať a pritom sa nezodrať?

Ponúkam ti moje stratégie. Vezmi si ich k srdcu, drž sa ich a budeš šťastná lenivá gazdinka 🙂

STRATÉGIA PRVÁ: Vyprac. O tomto som už popísala celý blog a napriek tomu sa otázky AKO NA TO stále opakujú. Naviem ako inak to ešte mám opísať, ale skúsim. Vytrieď si NATVRDOcelý svoj dom, byt, garáž, skrine, pivnice… VŠETKO. Myslím to vážne. Musíš na to ísť nemilosrdne – žiadne možno, neviem, toto sa mi ešte zíde, je mi to ľúto, neskôr, asi, na Svätého Dindy. Vypratanie všetkých harabúrd ti zmení život o 180 stupňov. Prečo?

Stráviš nad domácimi prácami o šokujúcich 40% až 60% menej času!!!!!!!

Nerobím si srandu. Garantujem ti, veľké upratovanie u mňa už neexistuje, len udržiavačky. Raz za čas spravím hĺbkové čistenie ale tak, že sa na to teším, a nie že sa toho bojím. Vyprataná domácnosť pôsobí aj väčšia a atraktívnejšia. A všetko zrazu nájdeš. Menej umývaš, menej skladáš, menej žehlíš. Choď to toho, aj keby na to mala padnúť týždňová dovolenka. Bez tohto sa nepohneš ďalej.

STRATÉGIA DRUHÁ: Vyškrtaj si kalendár. V celom týždni nemáš voľné okno? Preplnený diár, vysoké tempo, veľké ambície. 

Sprav si obrovský prievan v diári a zabudni na premotivované plány všetko stíhať a narvať do 24 hodín. OK, daj si tam zubára, gyndu, vyber balík na pošte, vyzdvihni deti, ale naplánuj si naozaj len také aktivity, čo stoja za to. Ak sa ti nechce trepať cez pol mesta na komerčnú detskú oslavu, nechoď! Neboj sa mať biele strany. Ja mám zvyčajne už zriedka viac ako jeden míting denne, jednu prioritu denne. Ak je toho viac, cítim vnútorný stres.

S krúžkami to máme tak – deti si vyberú jednu jedinú aktivitu čo milujú a KONIEC. Nech sa tomu venujú naplno a potom nech si o rok vyberú dačo iné, alebo v tom pokračujú. Raz za týždeň máme plávanie a úplne aj mne osobne stačilo zápchy a parkovacieho stresu. Zvyšok týždňa ideme domov a robíme – NIČ. Po celom dni v škôlke a škole majú deti aj tak dosť.

Ešte postreh – ak sa problémom, čo nie sú dôležité, prestaneš venovať, normálne sa rozpustia. Vo vzduchu. Alebo sa dokonca sami poriešia. 🙂

STRATÉGIA TRETIA: Upratuj priebežne. Nesmieš nechať si práce nakopiť. Kedysi som si kreslila grafy a diagramy ako, čo a kedy budem čistiť a bolo mi to platné veľkú figu a ešte aj borovú, nevraviac o tom, ako som sa narobila.

Na sústavné a veľké upratovanie som lenivá a pri minimalistickej domácnosti stačí praktický pohľad na vec. Proste sa pozriem na ulepené podlahy a poviem si, že dnes je definitívne “podlahový” deň.

Dnes mám už denné rutiny – ráno posteľ, umyté riady večer, poutieraná linka, umývačka riadu zapnutá, ak je nutné trošku pozametať pod stolom. Raz týždenne povysávam, hodím veci do pračky, vydrhnem kúpeľňu a raz za dva mesiace idem viac do hĺbky, ale nikdy nie jednu časť domácnosti dlhšie ako hodinu.

Ak pravidelne udržiavaš jednoduchú domácnosť, nič sa ti nevymkne z rúk. Milujem tzv. “skulinky času” – decká sedia vo vani, tak vydrhnem umývadlá, čakám kým mi zovrie mi voda na čaj – pretriedim čaje, mám 10 minút kým na niečo čakám – rýchlo schmatnem a vyžehlím dve košele.

STRATÉGIA ŠTVRTÁ: Sprav si rodinný rozpočet a drž sa ho. Plánovanie, kam peniaze pôjdu ti zabránia impulzívne míňať. Vyhneš sa aj hádkam, kam peniaze šli.

Dobrým nápadom je spraviť si finančný plán na zbavenie sa aktuálnych rodinných dlhov. Ak máš doma polku vecí na Quatro, zaviažte sa, že ich predčasne splatíte skôr, ako budete každý víkend vysedávať v reštauráciách.

Všimla som si v mojom okolí, že často žena uteká do práce, aby priniesla do rozpočtu extra príjem, ktorý sa potom rozpustí na upratovačkách, biznis šatníku, obedoch v kantíne, benzíne, donáškových jedlách a impulzívnych nákupoch. Možno zváž, či by ste neušetrili, ak zostaneš doma.

STRATÉGIA PIATA: Navar z čerstvých surovín. Som názoru, že aspoň jedno spoločné rodinné jedlo doma pri stole je základným pilierom rodiny. Niekedy trvá dlhšie kúpiť a dopiecť zmrazený polotovar ako si za minimálny čas uvariť doma chutné a zdravé čerstvé jedlo. 

Kedysi sme často chodievali jesť von do reštaurácií, nakoľko som bola často vyčerpaná a variť sa mi nechcelo. Pri našom nomádskom živote som zistila, že sa úplne v pohode dá uvariť jedlo za 15 minút v dvoch základných hrncoch.

Mať doma navarené je pre mňa vizitkou, a čo si budeme hovoriť – láska ide cez žalúdok 🙂 A keď sa ku nám chodia najesť už aj mužovi kolegovia, čo dodať, haha ..

STRATÉGIA ŠIESTA: Rob si cez deň často pauzy. Na to aby si sa nezbláznila, nepotrebuješ tri dni wellnessu v Tatrách.

Rozdiel robia práve tie malé chvíľky, keď sa zastavím. Hodinu pracujem, dám si pauzu a natiahnem si chrbát, spravím si espresso s čokoládkou. Sadnem si ak stojím, alebo sa postavím, ak sedím. Takto deň ubehne v oveľa príjemnejšej nálade a nemám pocit, že by som bola vyčerpaná.

Nedá sa celý deň každý deň nenapiť, nenajesť ani na záchod neísť a byť hrdá aká som “busy”. Ak máš malé dieťatko, ktoré počas dňa spí, ĽAHNI SI! (Po aplikácii stratégie číslo 1)

STRATÉGIA SIEDMA: Hýb sa. Keď celý deň beháš okolo druhých, musíš sa starať hlavne o seba. Denne sa hýb, čokoľvek, hlavne na chrbticu – pilates, yoga.

Na Youtube je milión videí, kde máš zadarmo cvičenia od 5-15 minút a mi nevrav, že nemáš kedy. Nerieš váhu ani aby si bola chudá, cieľ je cítiť dobre. Sprav si vlastné fitko,stačí ti len kvalitná rohožka na cvičenie, urob si domáci wellness – olivový olej, kokos, sviečka, venuj sa spirituálnemu dačo – medituj, pomodli sa ruženec, len tak seď. Ja nechápem, ako som kedysi mohla bez tohto fungovať. Celé telo mi volalo o pomoc!

STRATÉGIA ÔSMA: Maj niečo, čo je TVOJE. Kreatívna práca, hobby, šport, písanie, štrikovanie, kreslenie, online kurz, fotenie, nejaký sen.

Musí byť niečo okrem detí a rodiny, prečo ráno vstaneš a teším sa na svoj deň. Zametanie aj prebaľovanie vie byť naplňujúce, avšak trošku to dačím okoreniť nezaškodí. Ale nemusíš. Je úplne v pohode byť “len” MAMA.

a na záver to najdôležitejšie:

STRATÉGIA DEVIATA: Kašli na perfektnú domácnosť. Už teraz chápem, čo mi všetci vraveli – deti rastú tak strašne rýchlo, je to krátke a  výnimočné obdobie. Práve teraz ma chcú, zbožnujú moju pozornosť a nie je trápne im ma pred cudzími objať.

Som taká šťastná, že môžem byť mama, čo je doma, ale naozaj doma. Matka čo stále neupratuje a nečumí do mobilu. Je to obrovské privilégium. Záclony naškrobiť aj budovať kariéru stíham. Len nie všetko naraz.

Nedá sa žiť celý život v pokluse. Som za lenivé rodičovstvo.

Ako zvládaš domácnosť a leňošenie ty? Máš nejaké ďalšie tip na zjednodušenie upratovania? Sem s nimi:)


Čo ma naučil život v luxuse

publikovala 23 komentárov

Kedysi som obdivovala ľudí, ktorí žili v luxuse. Dnes obdivujem ľudí, ktorí majú vnútorný pokoj.

Tento článok ťukám na staršom MacBooku Air, ktorý som si kúpila v bazári za peniaze, čo som ušetrila z predaja kníh.

Nie je to najnovší model, dala som však za neho len pár stovák a slúži rovnako výborne ako vyleštená nová verzia za tisícku. Z okna nášho trojizbového petržalského bytu vidím hlučné stavenisko. Stavia sa ďalšia bytovka, viete. Sedím na osemročnej sedačke z Ikey a pijem kávu, ktorú som si dnes zaliala pre jednoduchosť na turka. Deti som odviezla do sídliskovej školy a na večeru si dáme tvarohové rezance.

Takto pred pár rokmi by som sedela na značkovom gauči dánskeho dizajnu v rozľahlom byte kde potrebuješ na orientáciu GPS, sŕkala by som kafíčko pripravené z profi Nespresso stroja ťuknutím jedného tlačítka. Z francúzskeho okna by som videla bielu pláž, blankytné more a trblietavé výškové mrakodrapy. Deti by som odviezla do exkluzívnej školy v meste v našom bezpečnom a priestrannom tereňáku, nuž a byt by mi upratovala filipínska slúžka. Namiesto písania článku by som doobedie strávila v nákupnom centre či na obedoch s podobne životom postihnutými zúfalými manželkami a bavili by sme sa o kabelkách a manikúrach.

Nemám však v úmysle sa dnes chvastať.

Život, keď sa ti ani večera už nevprace do hrnca 🙂

Čo je väčší luxus? Život doma medzi svojimi, ale na obyčajnom sídlisku, alebo život v luxusnom apartmáne, ale bez rodiny, ďaleko v zahraničí?

Pre každého znamená luxus niečo iné. Závisí nielen na životných možnostiach, ale aj nastavení skrutiek v hlave.

Ak porovnáš tie moje situácie, sú si veľmi podobné.

Cítila som sa celkom spokojne aj v luxusnom byte v Emirátoch a takisto som spokojná aj v relatívne luxusnom byte v Petržalke. Všade mi však chýbalo niečo iné.

Teraz som spokojná preto, lebo som si zvolila byť spokojná.

Minimalizmus ma naučil menej chcieť. Stala som sa minimalistkou práve aj vďaka tomu, že som zažila vysokú mieru komfortu.

Moja stará “ja” by začala v Bratislave riešiť nové záclony, lepšiu sedačku, drahé handry, lukratívnejšie bývanie. Kedysi som bola večne nespokojná.

Pochádzam relatívne z jednoduchých pomerov a môžno práve preto som vždy túžila mať sa lepšie. Šetriť ma neučil nikto. Žijeme len raz, nie?

Veď práve.

K luxusu sme prišli sme ako slepé kura k zrnu. Manžel dostal ponuku stráviť istý čas na pracovnom projekte v zahraničí, a ako “bolestné” sme dostali zariadenú vilu s bazénom a preplatené letenky v biznis triede. Nadšenie vystriedala po čase realita a pocítila som, čo naozaj znamená pocit “zlatá klietka”.


Typický sen bežného upracovaného človeka pod neónkami je vyhrať lotériu, žiť niekde v teplej krajine rovno pri pláži, vo vile s bazénom, alebo stráviť dlhší čas v nóbl 5 hviezdičkovom rezorte na dovolenke. Sedíš v kancelárii a snívaš, aké by to bolo, keby.

Teraz si predstav, že sa tento sen stane na pár rokov každodennou realitou.

Priala by som to úprimne zažiť každému, aby na vlastnej koži zistil, že to nie je odpoveď na žiadne problémy.

Nuda v Brne.

Vieš čo sa stane?

Zvykneš si. Začne ťa to nudiť. Proste normálka.

Ten výhľad z balkóna sa už nezdá každý deň taký úžasný. Personál v hoteli je svojou úslužnosťou otravný a horúce počasie ti začne liezť na nervy. Kúpanie v mori je po čase len rutina a začneš snívať o lese v Karpatoch, opekačke a daždivej sobote.

Pred týždňom som sa vrátila z Emirátov a pripomenula som si, aké to je opäť sedieť v biznis triede, a byť oslovovaná “madam”. Aký to paradox – ráno som terigala s prepáčením do slova a dopísmena vyheganým autobusom na letisko, a po príchode po nás prišla elegantná limuzína s koženými sedačkami, ktorá nás odviezla rovno pred dvere hotela.

Všimla som si, ako inak sa cítim. Honosné prostredie dáva človeku pocit istej nadradenosti. “Hm, ja som niekto.” Nemusíš ani cestovať, stačí sa len pozrieť, s akou aroganciou sa okolo nás nesú ľudia len preto, lebo šoférujú lepšie auto, alebo im na ruke trónia zlaté hodinky. Posudzujeme ľudí podľa šiat a majetku – podvedome.

Na dobré sa ľahko zvyká a presne to je začiatok konzumného cyklu.

Chceš viac, zarobíš viac, kúpiš si, nudí ťa to, chceš ešte viac, kúpiš si ešte lepšie, zvykneš si aj na to.

Zvykneš si na istú úroveň života a nedokážeš bez nej už existovať.

Pozri sa na najväčší výdobytok dnešnej doby – mobil. Kedysi luxus, dnes už bez neho nevieme žiť. Príjemná vec sa stala nevyhnutnou.

Čím vyššie máš nastavenú latku komfortu, tým horšie znášaš, ak je niečo “pod tvoju úroveň”. Vytvoríš si životný štýl, kde máš pocit, že máš na lepšie a kvalitnejšie právo a rozhodí ťa akákoľvek odchýlka z tohto štandardu. 

A túto sedačku mám tiež z Ikey.

Luxus je jedna veľká mucholapka.

Nevypiješ hocijaké víno. Nezješ hocijaké jedlo. Neakceptuješ akékoľvek bývanie. Zmení sa ti finančná situácia, a si v háji.

Život v prebytku stojí na krehkých základoch, nedajbože zasiahne choroba, úraz, strata zamestnania a zrúti sa ako domček z karát. Zažili sme to aj my.

Je alarmujúce, koľko ľudí v dnešnej dobe žije na doraz.

Žijeme – ale nie V prítomnej chvíli – lež PRE prítomnú chvíľu.

Bezodne konzumujeme, vyhodíme a cyklus opakujeme do bezvedomia.

Luxus, po ktorom mnohí tak túžime, je však ako droga. Zakúsiš, a nevieš sa ho vzdať.

Staneš sa nepraktickým človekom, ktorého rozhodí, ak si neutrie pozadie štvorvrstvovým toaleťákom.

Staneš sa človekom vetchým a závislým na kvalite a farbe uterákov, či dobre opečeného stejku.

Z VIP hýčkania ti zmäkne mozog a nikdy ti už nič nie je dosť dobré.

Dívaš sa na svet z inej, oklieštenej perspektívy a odolnosť prežiť nepohodlnú situáciu dramaticky klesá.

Neveríš? Pozri na na svetové celebrity. Ak by sme žili v stredoveku, kľudne by personálu nechali odťať hlavu, lebo minerálka nemala požadovanú teplotu.

Prečo ľudia tak túžia po živote v prebytku? Vládne nám ego.

Ak neznášaš míňať peniaze, si na dobrej ceste.

“Je to chlieb hladného, ktorý ty máš, oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom, čižma bosého, ktorá u teba plesnivie, peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný. ” (Svätý Bazil Veľký)

Kontrastom je, že k spokojnému životu potrebujeme tak málo.“

1.Potrebuješ suchý a teplý príbytok, zabezpečený pred divými šelmami.

2.Potrebuješ zdravé, čerstvé a výživné jedlo, aby si neumrela od hladu.

3.Potrebuješ rodinu, lásku a kontakt s ľudmi.

Všetko ostatné je nadbytočný bonus, za ktorý by sme mali denne ďakovať životu. Nechcem si už komplikovať život brokátovými závesmi, mramorovou doskou v kuchyni, a nepotrebujem si ovládať domácnosť cez mobilnú aplikáciu či vlastniť auto, ktoré za mňa aj rozmýšľa.

Naša planéta má dosť pre všetkých a napriek tomu jedni živoria a druhí sa strácajú v domoch s desiatimi kúpeľňami. Zabetónovali sme sa v mestách, nakreslili okolo seba hranice a katastrálne mapy.

Luxusné miesta na život sa nimi stali aj vďaka neustálej spotrebe a konzumu. Niečo sa pokazilo. Návrat k prírode a ľudská sebestačnosť z toho čo si vypestujeme či odchováme by nám úplne stačila.

Ak by si hneď teraz zredukovala polovicu toho, čo “potrebuješ”, máš ešte stále viac ako milióny ľudí na svete.

Vzdaj sa sladkostí a obyčajné jablko sa premení na luxusný pokrm.

Ako prestať túžiť po luxuse?

Prvým krokom je minimalizmus v hlave. Prekalibruj si všetky svoje zmysly a zníž hranicu komfortu, bez ktorého “nevieš žiť”.

Stačí začať úplne jednoducho:

Vzdáš sa sladkostí na celý mesiac a zrazu ti obyčajné jablko bude chutiť ako tá najlepšia maškrta na svete.

Vypneš si na víkend počítač a budeš vo vytržení, keď si konečne pozrieš počasie a skontroluješ maily.

Zdoláš poldňový výstup na vysokú horu a ten obložený rohlík so salámou na jeho vrchole ti bude chutiť ako špecialita z vychýrenej reštaurácie.

Vyberieš na na bicyklovú túru a na konci výletu sa najluxusnejším momentom tvojho života stane orosený vychladený Radler z miestneho bufetu.

Horúca sprcha po týždňovom stanovaní v prírode sa ti bude zdať taká exkluzívna, ako by si si ju dopriala v päťhviezdičkovom Sheratone.

Vidíš, kam smerujem? Volám to návrat k jednoduchosti.

Krásne veci sú všade a zadarmo.

Vedomé obmedzenie bežného komfortu života je základom minimalizmu.

Vynuluješ sa. Luxusom budú zrazu práve tie bežné veci, ktoré ťa po čase “nudili” , alebo si ich brala ako samozrejmosť.

Ľudské zmysly sú zhýčkané a prestimulované tak, že nevieme oceniť luxus, ktorý máme rovno pod nosom. Nevieme čo od dobroty a hľadáme nové, lepšie, vzrušujúcejšie.

A keď už trpíme prebytkom, ideme na to nárazovo – celý rok sa prežierame a hodíme sa na mesačnú hladovku, zodierame sa v práci a potom si ľahneme na tri týždne pod slnečník .

Z tohto dôvodu obľubujem filmy a knihy s tematikou prežitia či moderného pustovníctva. Odporúčam tento žáner každému, kto sa zaujíma o minimalizmus.

Skús si pozrieť namiesto oblbovákov filmy o skutočných ľudoch. Ako napríklad takí, čo cestujú s jedným batohom po svete, aj s malými deťmi, či rodiny, čo žijú v miniatúrnom dome, či ľudia, čo jedia len to čo si dopestujú, alebo chlapík, čo sa sa vybral na 300 dní do divočiny len s mačetou v ruke.

Niekedy stačí pozorovať vlastné deti – čo ony považujú za vzrušujúce. Väčšinou sú to praobyčajné veci, ktoré my dospelí berieme ako samozrejmosť. “Jéééj mami, my letííme a sme na inom konci sveta za 6 hodín, ako je to možné?!”

Skús si niečo vedome odopriať a potom si to dožič opäť a porovnaj.

Predstav si, že môžeš jesť len raz denne a vyskúšaj prerušovaný pôst. Všimni si ako vnímaš jedenie pred a po, ako sa ti zmenia chute.

Vypni si doma svetlo a svieť cez víkend len sviečkami a porovnaj si ako sa ti zmení vnímanie intenzity svetla, keď si zapneš opäť lampu.

Kempinski hotel po slovensky. Moja predstava dokonalého luxusu 🙂

Človek má obrovskú schopnosť sa prispôsobiť a práve táto schopnosť robí minimalistický životný štýl takým uspokojujúcim.

Zistenie, koľko vecí a návykov je len hlúpy a rozmaznaný “zvyk” a pocit sebavedomia, že mám v sebe schopnosť spokojne žiť a prežiť s oveľa menej je oslobodzujúci. Nesmierne nás to aj baví. Smejeme sa na tom, ako ľudia krútia hlavou, a nedokážu nás zaradiť do žiadnej škatuľky.

Druhým krokom k vyliečeniu túžby po luxuse je toto:

Pozri sa, ako žiješ a či skutočne všetko to čo máš, je nutné.

Je niečo v súčasnom životnom štýle, čo vieš zredukovať? Čo je len návyk?

Kolosálnou hlúposťou dnešnej doby je, ako ľudia žijú na dlh – a to v úplnej pohodičke!!

Je nám to umožnené – 100% hypotéky, pôžičky bez vlastného vkladu, OLED 4K televízor len za škrabanec na papieri. Potom sa ide na nový krvák v kine, sushi v reštike, zapíjame drahým vínom, doprajeme si rockové koncerty, bio kávičky, každú sezónu novú kabelku.

Máme sa famózne, a fantasticky sa zabávame napriek tomu, že nevlastníme naše domy, nevlastníme naše autá, a dokonca ani tie najnovšie smartfóny na dvojročnom kontrakte.

Raz za čas – a je z toho luxus. Všetko s mierou.

Osobný dlh by mal byť urgentným budíčkom na zastavenie nakupovania a túžby po luxusných veciach.

Každý spotrebný dlh je OBROVSKÝ PROBLÉM, ktorý treba riešiť, hneď.

Ak máš okrem hypotéky, kde ste si vložili aspoň 20% vlastných zdrojov aj iný spotrebný dlh, dala by som embargo na akékoľvek míňanie okrem základných potrieb, až kým dlh nie je splatený.

Dá sa to. Aj keď to bolí. V Nemecku sme jazdili na 14 ročnej Škode Fábii, kým u suseda parkovalo najnovšie BMW. Síce nás kvôli tomu prestal pozývať na grilovačky, ale dokázali sme naďalej splácať byt aj bez zadlženia. Ego a komfort muselo ísť bokom. Odsťahovali sme sa zo “statusového” domu a bolo nám jedno čo si kto myslí. Predala som svoje dizajnové kabelky a bolo mi jedno, čo si ktorá zúfalá manželka o mne myslí. Celý rok sme si dali pohov od nákupu nových vecí, a bolo nám jedno, čo si kto o nás pomyslí. Pol roka som viezla 13 km denne deti na bicykli, lebo sme si šetrili na auto (a dokonca som aj schudla a zadarmo 🙂 Bolo nám jedno, kto si čo myslí, a teraz vďaka týmto rozhodnutiam nemáme ani jeden jediný dlh. Bolelo to, ale nevzdali sme sa. Podarilo sa nám to vďaka tomu, že sme prevzali zodpovednosť za naše konzumné správanie. Bolo by jednoduchšie povedať si – veď pôjdeme do mínusu a nejako už len bude. Vzdali sme sa komfortu a zvykli sme si na menej.

Niekedy musíš ísť proti prúdu a kašľať na jedno: ČO SI KTO O TEBE POMYSLÍ.

Zabudni na “žijeme len raz” a začni s finančnou sebakontrolou. Tento hlúpy slogan len podporuje materializmus.

Minimalizmus ma naučil sebadisciplíne, nekúpim si každú kravinu len preto, lebo mi na nej spočinul zrak.

Chceš luxus? Pozri sa, či na to skutočne máš. Zámožní ľudia, ktorých imitujeme, majú bohatstvo založené na iných základoch. Peniaze pracujú pre nich a vyrábajú ďalšie peniaze. Ak pracuješ pre peniaze, túžba po luxuse je finančná samovražda. Jedinou výnimkou je, ak si dedičný monarch v ropnej krajine.

Boháči bohatnú, lebo žijú ako chudobní. Chudobní chudobnejú, lebo žijú ako bohatí.

Povedz nie, denne a často: impulzným nákupom, obedom v reštaurácii, najnovším modelom telefónov, fast fashion handrám, predraženej kozmetike plnej chemikálií, značkovým kabelkám a exkluzívnym službám. Čím skôr sa naučíš menej chcieť a menej konzumovať, tým skôr zakúsiš slobodu, ktorú ti nedá žiadna materiálna vec.

Skutočný luxus totiž spočíva v tom, že žiješ pod úrovňou toho čo si môžeš dovoliť.

Môžeš si však časom dovoliť to najvzácnejšie: nezodrieť sa v práci či v biznise.

Z dôvodu návalu práce sa svetlo v tuneli odkladá na neurčito.

Prebytok majetku aj tak prináša len samé problémy: vyššie dane, poistenie, zabezpečenie. Spýtaj sa, koľko hodín tráviš prácou len preto, aby si si mohla kúpiť to, po čom tak túžiš? Všetky mamy v domácnosti vedia, koľko času naozaj stojí upratovanie a skladanie preplnených domácností. Stojí to za to?

Novým luxusom by malo byť šetrenie. Potom môže prísť avizovaná kríza -nekríza, si zen. Menej dlhov a viac úspor ti umožnia prekonať problémové obdobie a vieš sa slobodne rozhodovať o svojom živote.

Nestaň sa minimalistom len preto, lebo nebude zrazu z čoho. Je to bolestivé. Vzdať sa zabehnutého komfortu zo dňa na deň je ako nechať si trhať zub kliešťami.

Je lepšie byť o krok vpred. Aj keď budeš na strane menšiny. Ale to už poznáme, nie? 🙂

Aká je tvoja zóna komfortu a čoho by si sa vedela už dnes vzdať? Čo znamená pre teba luxus? Teším sa na komentáre!





Ako si zorganizovať svadbu a nezblázniť sa

publikovala 22 komentárov

Kým nás účet za svadobnú hostinu nerozdelí…

Manželstvo je zväzkom dvoch ľudí – toho, čo si nikdy nepamätá dátum výročia a tej, ktorá ich nikdy nezabúda 🙂

Minulý týždeň sme s mužíčkom oslavovali výročie svadby a napadla ma téma na tento článok. Keď sme si totiž pospomínali, ako sme sa zobrali, zistili sme, že sme nejaké tie minimalistické tendencie v DNA mali už aj dávnejšie.

Svadba sa nám vydarila, lebo bola jednoducho zorganizovaná.

Neviem, možno je to tým, že som trošku taký flegmatickejší typ a možno aj tým, že si nerada vyberám z mnohých možností. Ak mi niečo sedí, ak nájdem to čo hľadám, som spokojná. Nuž, aj toho môjho chlapa som stretla a sedel mi, a ďalej som už iné (lepšie) možnosti nehľadala, haha 🙂

Svadba je jednou z najvýznamnejších udalostí v živote dvoch ľudí, a úplne chápem, že najmä teda ženy o nej snívajú už od mala, predstavujú si aký to bude dokonalý a pompézny deň, ako si oblečú krásne šaty, povedia si áno a všetko vyjde tak ako má – počasie, obrad, jedlo, zábava.

Veľmi často sa však (nevestina) predstava zvrhne na niekoľkomesačný ultra-mega -nákladný kolotoč vybavovačiek a zbytočného konzumu.

Anglický slovník má na tento stav aj rozkošné pomenovanie – žena posadnutá organizáciou perfektnej svadby sa nazýva “Bridezilla” (odvodené od Godzilly aka nezastaviteľné svadobné monštrum)

Poznáš aj ty takú?

Bridezilla v praxi.

Nakoniec som celkom rada, že som zostala verná svojej povahe, a naša svadba sa stala ako sa stala. A verte mi, že perfektná svadba neexistuje. Perfektnú svadbu robia práve tie prekvapká, trapasy, prekážky a nedokonalosti 🙂

Prvou prekážkou k našej ideálnej svadbe bol tikajúci čas. Keď ma manžel požiadal o ruku, táto myšlienka prišla ruka v rukáve s naším sťahovaním do Kataru. Nuž, a v moslimskej krajine žienka s mužom, ktorý nie je jej manžel – veľký hriech. Museli sme sa vziať, a rýchlo!

Rozhodli sme sa zbuchnúť expresný obrad na matrike v najbližšom anglickom mestečku manželovho rodiska. Vidiecka romantika per se. Obedovali sme v miestnej reštaurácii, tortu mi piekla švagriná, vlasy mi natočila dedinská kaderníčka ( zákazníčky vo veku kráľovnej Alžbety), namaľovala som sa prakticky sama, kvety sme kúpili v miestnom kvetinárstve, a pridali sme zopár kytičiek na výzdobu.

Svadba za 6 týždňov? To dám!

Mojej 13 mesačnej dcére sa fakt, že sa maminka konečne vydáva nepozdával a celý obrad prevrešťala a vytrhala mi všetky tulipány z kytice. Horkoťažko sa mi podarilo povedať áno a tešila som sa ako zjem ten svadobný obed, na ktorý som sa od rána tešila. Oboma rukami. A nemusím variť ja!

Najvačším luxusom dňa bola chvíľka pokoja, keď si svokrovci zobrali dieťa na večer k sebe, a my s mužom sme si sadli na pivko do krčmy. Hurá, som vydatá! Naša prekážka – t.j. málo času sa stala nakoniec výhodou, nakoľko som nemala čas porozmýšľať nad tým, čo vlastne chcem.

Priali sme si však svadbu osláviť ako sa patrí, aj s celou slovenskou rodinou a zahraničnými kamarátmi. Tak sme si povedali, kde je napísané, že nemôže byť svadobná hostina ešte jedna?

Do roka a do dňa, na naše výročie, ideme na to!

V čase organizácie svadby sme žili už v Katare, a rozmýšľala som, ako všetko vybavím na diaľku. A hlavne JEDNODUCHO! Spomenula som si na bilboard svadobnej agentúry Wedday, a vravím si, čo ak by som to hodila na nich? Hm, asi to bude drahé. Nuž, keď som videla podmienky (berú si len 10-15 % z rozpočtu svadby), hútam teda, svadba je raz za život, idem si to užiť a nie s vyplazeným jazykom prežiť.

Ak nemáš chuť ani čas si svadbu organizovať, služby svadobnej agentúry sú ten najväčší poklad a vrele odporúčam!! Nie je to nedostupný luxus a nie je to ani drahé. Agentúra ti vie ušetriť veľa peňazí cez overených dodávateľov a tá pohoda, keď tam proste niekto je, kto ti to celé riadi je na nezaplatenie.

Stretnutie s agentkou prebehlo prudko minimalisticky a verím, že som asi bola jediný ich netradičný zákazník:)

“Povedzte mi čo najpodrobnejšie predstavy o vašej ideálnej svadbe”

“Aby sa konala vtedy a tam.”

“Aké chcete menu?”

“Je mi to jedno, niečo normálne, čo každý zje”.

“Akú chcete výzdobu?”

“Je mi to jedno, niečo jarné”

“V akej farbe to chcete mať?”

“Je mi to jedno.”

“A výzdoba?”

“Nechám to na vás, je mi to jedno, hlavne nič komplikované”

Potrebovala som make-up? Zavolala som do agentúry. Potrebovala som šaty? Zavolala som do agentúry. Potrebovala som čokoľvek? Zavolala som do agentúry. Všetko vedeli, všetko vybavili a na všetko našli riešenie či odpoveď.

Bum. A bolo.

“Zistila som, že plánujem dve svadby – tú čo je na Pintereste, a tú, čo si vieme dovoliť: “

Šaty som si vybrala v jednom jedinom salóne (žiadne obehávačky) Wedding Avenue (maximálne odporúčanie – takto vyzerá biznis, kde majiteľka žije tým čo ponúka) a v deň našej oslavy som prišla vyčesaná, vymaľovaná, oddýchnutá, vysmiata, v pohodičke a spolu s hosťami som obdivovala výzdobu a netušila som, čo to vlastne budeme konkrétne jesť 🙂

Naša svadba vyšla skvele, a myslím si, že najmä preto, lebo sme si nič zbytočne nekomplikovali. A to sa mi aj roztrhali počas fotenia šaty, a aj nám nevyšlo počasie.

Spoľahla som sa na profesionálov a nemala som pocit, že musím mať každú vec pod kontrolou. Dôverovala som aj reštaurácii, že navarí tak dobre, ako vždy a čo to bude – nech rozhodne kuchár, no nie?

Ak chcem porovnávať, je s čím. Za posledné roky sme sa zúčastnili desiatok svadieb nielen doma, ale aj v zahraničí.

Tradície musia byť. A toto ma priviedlo k minimalizmu. Večné upratovanie:))))

Tie, kde sme sa cítili najlepšie boli práve tie menšie, a jednoduchšie. Svadby, kde to akosi nevyšlo, sa vždy pompézne preplácali.

Ako príklad, v Kanade sme zažili svadobný kaštieľ, do ktorého viedli tisícky schodov a počas obradu sme nachodili toľko krokov, že by z nás kardiológovia mali radosť. Tie, čo sme mali kočíky, ojoj! Veľkou chybou, ktorá pokazila atmosféru celej svadby – za alkohol si musel každý hosť platiť sám! Najtriezvejšia svadba, ako som kedy zažila (vysvetlivky: jedno pivo 10 dolárov:)

  • No a takto vyzeral ten náš svadobný bar. Samozrejme, žartujem! :))

Zažila som aj svadbu, kde bola nevesta tak posadnutá výzdobou a konkrétne mašličkami na stoličkách, že sme my zábavy chtivé družičky museli makať ešte aj v deň svadby ako na chmeľovej brigáde, aby sme sa potom s expresným make-upom na ksichte doplazili k oltáru.

Súkromný postreh: skoro! všetky elaborátne svadby, ktoré boli najmä o materiálnej stránke celej svadby sú už dnes minulosťou, a zaľúbené páriky sú “šťastne” rozvedené. Je v tom nejaká zvláštna karma?

Chystá sa krátky a vtipný príhovor 🙂

Svadby sú stresujúce a finančne nákladné, no nemusia byť.

Tu sú moje osobné tipy, ako ju zvládnuť lacnejšie a jednoduchšie:

Miesto a dátum – vyhla by som sa miestu, kde je nutné len za prenájom miesta platiť. Mnohé reštaurácie je možné rezervovať pre uzavretú spoločnosť za cenu jedla a pitia. Ak už chceš platené miesto, vieš ušetriť aj na dátume mimo sezóny a dni mimo soboty. Nie každá svadba sa musí nutne konať na jar či v lete a ani teplá sezóna nie je zárukou dokonalého počasia. My sme v apríli zmrzli na kosť a kamošku v júli odvial severák aj s topánkami.

Šaty – oplatí sa poobzerať po inzerátoch, ak máš štandardnú postavu, nuž a ak už krásne dizajnové, tak prečo nie prenajať? Veľa žien vie ušetriť na šatách, ak majú predstavu o strihu a šikovnú krajčírku. Pre mňa boli šaty dôležitou položkou, a som lenivá nakupovať. Vo Wedding Day mi prenajali za stovečku nádherné šaty od Wery Wang. Cítila som sa ako na obláčiku, aj keď boli moje len dva dni.

Jedlo – ja som za úplnú klasiku, čo majú radi všetci a nič neporazí napríklad slepačiu polievku, rezeň a polnočný guláš. Vyhla by som sa zbytočne drahým exotickým jedlám ako je údený losos, ryby, krevety, kaviár, drahé stejky. Na svadobnej hostine vieš ušetriť aj pri podávaní jedla bufetovým štýlom. Bola som aj na svadbách, kde každý hosť priniesol za hrniec či misu jedla z tej svojej krajiny a konala sa medzinárodná ochutnávačka.

Vsadili sme na tulipány. A že prídu nejakí hostia 🙂

Počet hostí – menej je viac. Ja viem, veľa ľudí má rozvetvenú rodinu do nekonečna, nemusí však na svadbe byť aj sesternica z tretieho kolena a babkina susedka z desiateho poschodia. Čím viac hostí, tým väčší priestor, viac jedla, viac stresu, viac výdavkov, stojí to naozaj za to? A neboj sa, neurazí sa nikto. Stačí to len vysvetliť.

Alkohol – ideálne je, keď si môžete priniesť vlastné víno a tvrdé, na tejto položke sme však nechceli šetriť. Mám maďarské korene a pre mňa je základom pohostinnosti neobmedzené pitie a jedenie. Tu nešetríme, i keď rozumnou voľbou je limitovať, čo sa podáva (drahá írska whisky v ponuke byť nemusí).

Svadobná torta – tu platíš najmä za umelecký výkon a čas a úprimne – prečačkané viac poschodové torty topiace sa v presladenom marcipáne stoja len za ten prvotný efekt. Najlepšia torta je taká, čo chutí – nechaj si ju upiecť od babičky či niekoho v rodine a ozdob stuhou, najlepšie čerstvými kvetmi – vyzerá to skvele!

Švagriná sa hecla:) A bol aj marcipán. Trošku.

Kvety – zvolila by som úplne jednoduchý kvet v sezóne, aby florista či agentúra mohla objednať celý vagón toho istého. Vyvarovala by som sa komplikovaných visiacich a ťahavých aranžmá, ako pri torte, aj tu platíš za hodiny prplavej práce. V sezóne preto, lebo vtedy je kvet najlacnejší – nechci tulipány v auguste 🙂 Na výzdobu naozaj stačia jednoduché kytičky. Krása kvetu je v samotnom kvete.

Jednoduchá nádhera.

Fotograf – naozaj nepotrebuješ mať zo svadby tisícky fotiek a vonkoncom nie video (zvyčajne plné trapasov). My sme si objednali na dve hodinky fotografku, tá nafotila základný balíček fotiek a potom sme si už fotili, čo sa hosťom chcelo. Ak chceš zjednodušiť, pozvi si nejakého študenta fotografie, alebo popros člena rodiny, kto má dobrý foťák a vie nafotiť kým ste ešte všetci triezvi zopár záberov. Svadbu fotky nerobia a tú v rámiku budeš mať len jednu. Môj muž pri fotení vyslovene trpel, chudák. Odporúčam Petronella Photography.

Dídžej a hudba – narcistický dídžej, ktorý si pod parou púšťa veci podľa seba, vie pokaziť celú svadbu. Nám sa osvedčil dlhočizný zoznam konkrétnych pesničiek, ktoré sme si želali a absolútna ochota púšťať, čo si pýta obecenstvo. Nepodceňuj výber hudby a nespoliehaj sa na dídžeja, tu by som venovala výberu veľkú pozornosť. TIP: Pri pozývaní hostí sa ich spýtaj, čo by chceli na svadbe počuť a playlist máš hotový. Niekedy poslúži aj namixovaný Apple Music zapichnutý do repráku.

Ak DJ Tiesto nemá čas, stačí aj toto.

Pozvánky, výslužky a dary – buď úprimná čo chceš, ak sú to peniaze, tak si ich vypýtajte, nemá zmysel pozbierať vázy, hrnce a obliečky, ktoré nepotrebujete. Pozvánky sme si síce tlačiť dali, bola to však vzhľadom na počet zahraničných hostí chyba a viac nám poslúžil Facebook. Dnes by som sa s tým neobťažovala a riešila to elektronicky (možno pre babku a dedka by som ich pár kusov nechala vytlačiť). Výslužky sme vynechali, ale po skončení hostiny sme zvyšné jedlo a pitie porozdávali po rodine.

Sumár: čo potrebuje skvelá svadba?

  • chutné tradičné jedlo
  • neobmedzené pitie
  • vtipné a krátke!! príhovory
  • výbornú hudbu
  • dobre premyslené usadenie hostí
  • ak sú na svadbe deti, kútik a zábavu pre najmenších
  • organizovaný transport na a zo svadby (je to ekologickejšie a všetci sa môžu namiesto parkovania a zháňaniu taxíkov uvoľniť)

Čo je však najdôležitejšie? Ak si to ženích a nevesta užívajú v dobrej nálade.

Vydarená svadba nie je o nepodstatných a drobných detailoch – v akej farbe sú ladené servítky s kvetmi, aká je výzdoba, aké je jedlo, na akom aute či koči sa dovezieme.

Čo robí svadbu nezabudnuteľnou sú ľudia, ktorí sa stretnú a zabavia pri oslave spečatenia vášho vzťahu. A je to úplne jedno, či je to niekde v miestnej krčme, alebo na lúke pod stanom, alebo v nejakom vyblyšťanom paláci.

Čo si myslíš ty? Súhlasíš s mojimi tipmi, alebo by si nejaké pridala?

Teším sa na komentáre 🙂

Dobrý deň, hľadám si svoju svadobnú hostinu 🙂





10 vecí, ktoré už nepotrebujem

publikovala 27 komentárov


Vytrieďovanie a minimalizmus ma naučil istej sebareflexii. Nestačím sa čudovať, na aké produkty či služby sme kedysi v rámci rodinného rozpočtu bez váhania míňali peniaze. Dnes sa bez nich vieme v pohodičke zaobísť.

Spísala som preto zoznam vecí, ktorým sme povedali rázne NIE.

1.Poistenie majetku. Okrem poistenia nehnuteľnosti si dnes si už nepoisťujeme domácnosť, ani nechceme ani iné typy poistenia ako napr. predĺženú záruku na spotrebný tovar. Nevlastníme toľko, aby sa nám to oplatilo a v prípade straty sa dá všetko nahradiť. Keď si kúpime drahší spotrebič alebo elektroniku, je lacnejšie sa o to radšej poriadne starať. Auto nie je naše, takže poistenie sa nás netýka a vieme ho kedykoľvek vrátiť.

2. Predplatné časopisov. Kedysi som bola časopisová maniačka, ale zistila som že tento hlúpy zlozvyk vytvára len jednorázový odpad. Čítanie plátkov zahlcuje moju hlavu politikou, reklamou a klebetami o rôznych celebrítách, ktoré majú pre mňa nulovú výpovednú hodnotu. Dnes si kúpim časopis len raz za čas, kvôli konkrétnemu článku a výzvou tohto roka je nečítať ich vôbec.

3. Produktové upgrady. Dnes už nechcem ani XL menúčko za extra pár centov, ani väčší popcorn, ani nadštandardnú výbavu, ani rozšírený súbor služieb. Všetko čo sa javí ako malý príplatok naviac sa môže zdať výhodné, ale keď to nepotrebujem, je mi jedno, koľko ušetrím.

4. Zmluvy. Juj, ako z duše neznášam kontrakty – najmä na internet a mobil. Radšej si zvolím drahšiu službu, ktorá ma k ničomu nezaväzuje, ako niekoľkoročný kontrakt, ktorý sa síce zdá lacnejší, ale v skutočnosti ma len oberá o slobodu v rozhodovaní. Ak nie som so službou spokojná, alebo sa mi zmení situácia, mám okovy na nohách. Vďaka nášmu sťahovaniu som zažila x nepríjemných situácií, keď sme museli ešte mesiace platiť za službu, ktorú sme nevyužili len preto, lebo sme sa časovo upísali. Čím menej zmlúv, tým lepšie.

Každý produkt, ktorý potrebuje návod na použitie, sa raz pokazí:)

5. Elektrické a motorové verzie produktov. Teším sa z výdobytkov techniky, ktorá šetrí čas a lopotu, ale páči sa mi aj jednoduchosť ručných nástrojov. Citrón odšťavujem ručne, podlahu občas namiesto vysávania pozametám metlou, sneh odhrabávam lopatou, cesto vymiešam varechou, kapustu pokrájam nožom. Ak existuje jednoduchšie manuálne riešenie, a dá sa pritom zapotiť, či si trochu zrelaxovať myseľ, načo kupovať zbytočné produkty, míňať elektriku a zasmraďovať prostredie? Práčku si ale užívam, i keď sušičky prádla sme sa po rokoch vzdali.

6. Šperky. Kedysi som ochkala nad krásou prsteňov, náušníc, náhrdelníkov a zdala sa mi to celkom dobrá investícia. Dnes šperky skoro vôbec nenosím a prestali sme ich kupovať. Zdá sa mi úplne nezmyselné vlastniť predmet hodný niekoľko stoviek až tisíc eur a podvedome sa o neho strachovať či ho opatrovať, kupovať si trezor. Úplne mi stačí to čo mám, raz za čas pri špeciálnej príležitosti šperky vytiahnem a naozaj už viac klenotov nechcem ani nepotrebujem. Neprinášajú mi takú radosť, ako kedysi.

Môj najdrahší klenot sú predsa len deťúrence 🙂

7. Suveníry. Za posledné roky sme toho nacestovali habadej a vždy sme mali pocit, že si musíme na pamiatku priniesť nejaký krám, ktorý si vystavíme na poličke v obývačke. Počas vytrieďovania a neustáleho presúvania týchto dekoráciií som prišla na to, ako ma už vlastne netešia, a sú to len pekné lapače prachu. Dnes už chcem počas cestovania radšej tieto peniaze minúť na zážitok alebo dobrú večeru. Nepohrdnem však suvenírom, ktorý sa dá zjesť a vypiť. 🙂

8. Všetko, čo má drahé náplne. Snažíme sa nekupovať veci, ktoré vyžadujú neustálne kupovanie náplní a patria sem aj veci, kde sústavne musíme vymieňať drahé baterky. Pri kúpe čohokoľvek odporúčam zistiť si aj cenu náplní, často sa stane že produkt je drahší ako vrecká, tuhy (šokujúca cena túh populárnych gumovateľných pier do školy) a čo ja viem čo ešte musíme kupovať na pravidelnej báze.

9. Nepohodlné topánky. Čo k tomu dodať? Dnes už mi príde absurdné kúpiť si drahé topánky na vysokom opätku len preto, lebo musím byť elegantná a sexi na jednorázovú príležitosť, alebo aby som mala v skrini povinne nejaké tie lodičky. Koľko skoro nových topánok som vyhodila len preto, lebo síce dobre vyzerali, ale po hodine nosenia mi nabehli pľuzgiere? Ani sa nepýtaj 🙁

Daj žene ten správny pár topánok a dobyje svet. Pokiaľ si nevylomí krk 🙂

10. Ženské a detské verzie produktov. Šaty, jedlo, kozmetika pre ženy a deti sú často predražené a horšie ako tie všeobecné či určené pre mužov. Zdá sa mi, že platíme nejakú “ružovú” a “rozprávkovú daň” za to, že je na obale kvet či známa postavička. Preferujem napríklad mužské žiletky, ktoré sú o niečo lacnejšie, ostrejšie a vydržia dlhšie. U detí sa vyhýbam všetkému, na čom je populárna rozprávková postavička (nie vždy sa to dá, najmä pri oblečení:)

Je čas ísť na zápisníkovú odvykačku!

Toto je zoznam desiatich vecí, ktoré sme zredukovali alebo vylúčili so svojho života. Tento rok sa chcem ešte zbaviť kupovania nasledovných vecí:

  • Vitamíny – často si nahromadím príliš veľa vitamínov, najmä keď ochorieme. Musím byť veľmi dôsledná, aby som ich naozaj poctivo dobrala a v tejto oblasti bojujem s prebytkom. Musím prestať a najmä sa zdravo stravovať a dopriať si ich v prirodzenej forme. Niektoré vitamíny sú však veľmi prospešné ako trebárs Vitamín D v zime. Naozaj sa mi celú sezónu podarilo vyhnúť sa všetkým virózam, juchú!
  • Zápisníky a kalendáre – musím sa priznať, že som to tento rok opäť prehnala a nech sa snažím, ako sa snažím, nie som typ, ktorý by si do nich pravidelne niečo zapisoval. Ich množstvo je na minimalistku čistý trapas a dávam si na ne obrovské embargo.
  • Knihy – ok, je čas konečne si prestať kupovať nové, krásne, voňavé knihy. Tento rok si musím dať pauzu a využívať sídliskovú knižnicu, ktorá je fakt titulmi skvele vybavená. Takisto som zistila, že anglické verzie kníh na Kindle sú vždy nielen lacnejšie, ale aj skladnejšie. Polica je plná, a je čas vytriediť a nič nové nekupovať.

Je tvoj zoznam podobný ako môj? Ktoré veci už nenakupuješ ani ty? Je niečo, čo by si pridala? Napíš mi do komentárov:)

Sorry, máme plno.



Aké je to sa stále sťahovať?

publikovala 11 komentárov

A zase sa sťahujeme. Síce som sa pred rokom zaprisahala, že už stačilo, v kútiku duše som vedela, že sme zaparkovali na Slovensku len dočasne. Sme totiž “nomádska” rodina.

Slovo nomád však nie je úplne správne pomenovanie. V skutočnosti sme expatrioti, alebo iným slovom aj expati.

Aký je rozdiel medzi nomádom a expatom?

Nomád je človek, ktorý opustí svoju domovskú krajinu a sústavne sa presúva z miesta na miesto. Býva len v krátkodobých prenájmoch či hoteloch, nemá žiadne dlhodobé zmluvy na telefón, auto a bývanie a takisto nemá pracovné víza. Väčšinou takto fungujú digitálni nomádi, ktorí aby sa uživili, pracujú len online pre rôznych klientov a využívajú nižšie náklady na život v tej či onakej krajine, kde žijú. Niektorí ľudia sú cestovatelia, ktorí si trebárs vybrali ročné voľno, predali svoj majetok a vybrali sa spoznávať matičku zem.

Expatriot je človek, ktorého buď vyšle materská spoločnosť do cudzej krajiny na vopred zmluvne ohraničené časové obdobie (náš prípad), alebo opustí prácu a domovinu, a nájde si prácu v zahraničí pre konkrétnu firmu sám za seba. Expat býva a pracuje v cudzej krajine a má pracovné víza, aj zmluvu na prenájom, aj zdravotné poistenie, vodičský preukaz a rezidenčnú kartu podľa požiadaviek danej krajiny.

Životný štýl nomádov aj expatov je podobný, i keď nomád má väčšiu voľnosť a menšie istoty. Byť nomádom je tak trošku dobrodružnejšie.

Čo majú oba životné štýly spoločné?

Nuž vedomie, že nikde nebudeš navždy.

To ma prinútilo k úvahe. Nie sme v podstate všetci nomádi? Kde je garancia, že tam kde si teraz, budeš stále? Pauza na zamyslenie 🙂

Sťahovavý život ma naučil neidentifikovať sa ani so svojou adresou, ani so svojou domácnosťou. Dnes sme tu, o mesiac, o rok či o dva – uvidíme.

Deckám musím vytvoriť “domov” za pohybu – v hotelovej izbe, v dočasnom prenájme, v nehnuteľnosti, ktorá je “naša” len na nejaký čas.

  • Moment, keď Radko zažil prvý sneh v živote (Brémy)

Uvedomila som si, že pocit domova netvorí ani náš konferenčný stolík, ani obraz na stene, ani rohová sedačka.

Dcéra sa ma pýta: “Mami, odkiaľ vlastne sme?” “Nuž tam, kde sme spolu.

“Kde je náš domov? “ Všade a nikde.

Nikdy by som netušila, že budem vychovávať deti tzv. “tretej kultúry”.

Third Culture Kids (v skratke TCK) je pomenovanie pre potomkov, ktoré strávili detstvo a dospievanie mimo rodiska oboch rodičov.

V praxi to vyzerá asi tak, že manžel je Brit a ja Slovenka. Randili sme spolu v Holandsku, kde sa nám v Haagu narodila dcéra. Vzali sme sa a šli sme žiť do Kataru. Syn sa nám narodil v arabskom Abú Zabí. Odtiaľ sme sa presťahovali do Nemecka, kde syn chodil do nemeckej škôlky a dcéra do medzinárodnej školy. Dnes sú bilinguálne, syn istý čas rozprával plynule aj nemecky, a aby sme si to ešte viac skomplikovali, polovica mojej rodiny rozpráva maďarsky. Ak do toho pridám ešte rodinu rozlezenú po celom svete (Kanada, Španielsko) a sústavné cestovanie krížom krážom… nuž ťažko to občas chápem aj ja 🙂

Niekedy si vravím, naše úbohé deti v tom živote musia mať riadny guláš.

Čo im to robíme? Ľudia sa ma pýtajú, ako to celé zvládajú?

Na ceste loďou do Anglicka.

Zatiaľ môžem povedať, že dobre. Byť dieťa tretej kultúry je istým spôsobom životný tréning železnej odolnosti.

Maličkým deťom prisatými na mame bolo asi jedno, či sme v Douhe, v Bangladéši, či v Bratislave. Ako vyrastali, zdalo sa im to celé normálne. Obrovskou výhodou sú jazyky, ktoré deti nasávajú ako špongia. “TCK” deti majú lepšiu kapacitu porozumieť iným kultúram. V škole sú spolužiaci rôznej farby pleti, náboženstva či výzoru a pre nich to takto je. Nečudujú sa, keď vidia černocha, alebo keď malá Xi Liu papá na raňajky sushi.

Verím, že všade kde sme boli a všade kam ešte pôjdeme, sa daná krajina trošku stane ich súčasťou.

Čo z nich bude? Netuším. Budú nám to raz oplieskávať o hlavu? Uvidíme 🙂 Som však presvedčená, že dar cestovania a jazykov je určite lepší ako izba plná hračiek.

Tak miláčik, tu budeme tri roky!

Môže takto žiť každý?

Stať sa nomádom či expatom je dnes celkom jednoduché, môžeš si pobaliť svojich sedem slivák, kúpiť si letenku, zdigitálniť si prácu. Môžeš si vybrať, či využiješ smartfón na surfovanie po Facebooku, alebo sa z neho stane nástroj na otvorenie sveta.

Ak vieš jazyk, nájdeš si prácu vonku v obore, a väčšinou v zamestnaneckom balíku je zahrnutý aj príspevok na životné náklady. Môžeš sa ocitnúť aj v situácii, keď manželovi či partnerovi ponúknu prácu v zahraničí. Naskytne sa príležitosť zarobiť slušné peniaze a ísť na istý čas žiť mimo Slovenska. Alebo sa ako rodina proste rozhodnete, že máte politiky/daní/atmosféry/dediny dosť, a pôjdete, kde je tráva zelenšia.

Tam niekde je moje dieťa 🙂

Stať sa nomádom však vyžaduje isté charakterové črty. Ak si bola najďalej v hlavnom meste Praha a doma máš silné zázemie kamarátok a rodinu v okruhu 10 km, ísť do neznáma je veľmi ťažké.

Často sa ma ľudia pýtajú, ako to zvládam ja a deti. V pohode – lebo milujem zmenu, a rutina ma ubíja. Mám to v povahe. Vekom som už trošku zlenivela, ale zistila som, že lietať po svete je taký vírus, raz ťa chytí a po čase ti začne chýbať.

Človek musí byť asertívny, nebáť sa otvoriť si ústa a spýtať sa niečo v cudzom jazyku a celkovo si samostatne poradiť. Pre ženu prináša život v cudzej krajine aj rozhodnutie ostať s deťmi doma, a istý čas zavesiť kariéru na klinec.

Keď ťa prídu na jar pozrieť do Holandska 🙂

Aké sú pozitíva nomádskeho života? Zhrnula by som ich nasledovne:

  • Môžeš žiť, kde len na planéte Zem chceš, za podmienky, že sa dokážeš uživiť. Vieš si zo životných nákladov spraviť tzv.“life hack“. Ak doma nemáš prenájom garzónky, niekde v Thajsku môžeš mať za tie isté peniaze dom na pláži.
  • Nikdy sa nenudíš. Kým ťa omrzí cesta do školy a lokálny supermarket, je čas dvihnúť kotvy.
  • Si viac opatrná, čo všetko vlastníš. Vieš, že každý fyzický predmet budeš raz musieť zabaliť a presťahovať na opačný koniec sveta. Nomádstvo ma naučilo minimalizmu, a dnes keď túžim po nejakej haburde, mentálne sa preplieskam a predstavím si spotených sťahovákov, ako moje krámy nakladajú do lodného kontajnera.
  • Oceníš viac priateľstvá. Prehodnotíš vzťah k materializmu a tešíš sa z ľudí, ktorí sú v tvojom živote. Zistíš, ktoré sú tie pravé a nadčasové.
  • Budeš viac vynaliezavá. Život v inej kultúre v tebe prebudí takú kreativitu až sa ti z nej bude krútiť hlava. Keď denne čelíš novým problémom a výzvam, vyžmýkaš zo seba také riešenia, aké by ťa v pohodlí domova nikdy nenapadli.
  • Sústavne redukuješ. Neustále sťahovanie ťa núti veci prehodnocovať, a tým, že ich často berieš do ruky, presne vieš koľko máš a kde máš. Nomádstvo ťa prinúti byť veľmi zorganizovaná.
  • Stretneš nesmierne veľa zaujímavých ľudí z rôznych krajín, či sa ti to páči alebo nie. A po čase stretneš tých istých ľudí niekde inde a zistíš, že svet je vlastne jedno sídlisko.
  • Zistíš o sebe viac, než by si chcela. Nomádstvo je cesta k sebauvedomeniu – aký malý fľak sme na tejto planéte, aké vážnejšie existenčné problémy riešia iní ľudia, ako miluješ Slovensko a ako je ti vlastne sakramentsky na tomto svete dobre.
Detské ihrisko v Douhe, Katar. Nie, tráva neexistuje 🙂

Aké sú však negatíva sústavného sťahovania?

  • Niekedy máš dni, keď ti bolestne chýba rodina. Zmeškáš narodeninové oslavy, výročia, svadby, pohreby. Starí rodičia ti vyčítajú, že si nevidia vnúčatá. Ak sa niečo stane, si príliš ďaleko, aby si vedela pomôcť.
  • Priateľstvá sa rozpustia. Napriek tomu, že je komunikácia na diaľku dnes veľmi jednoduchá, niektoré vzťahy sa napriek Skypovačkám nepodarí udržať.
  • Si skoro na všetko sama. Najmä, keď máš malé deti, chýba ti niekto kto ti ich postráži. Ak máš problém, nemáš po ruke známych a rodinu, na ktorú sa vieš obrátiť. Musíš si sama poradiť.
  • Komplikovaná byrokracia. Musíš si vybaviť nájom, víza, povolenia, zmluvy, rezidenčnú kartu, vodičák. V každej novej krajine prejdeš papierovým terorom.
  • Nerozumieš. V krajine, kde ani necekneš ich jazykom, sú prvé mesiace ako texaský masaker motorovou pílou. Musíš sa prekonať, chodiť so slovníkom v kabelke a otvárať ústa na kapra. Nič príjemné, ale prežiješ to. Za rok rozprávaš novú reč a svet je gombička.
  • Zabudni na dokonalú kuchyňu. Buď varíš na dvojplatničke a ledva sa v nej otočíš, alebo máš k dispozícii dva sporáky, americkú chladničku a 35 skriniek na odkladanie. Alebo nemáš kuchyňu žiadnu, a musíš si ju kúpiť a poskladať z Ikey.
  • Dobrodružstvo je úžasná vec, až kým nie je. Nemáš chuť vybavovať po cudzom mieste niečo, čo by si doma vyriešila za dve minúty.
  • Začneš si namýšľať, že si jednorožec. Dlhodobý pobyt v krajine šejkov a pozlátených palácov ťa vie poznačiť na psychike. Ak začneš mať pocit, že si nadčlovek a žiadaš kamarátky, aby ťa oslovovali “madam”, je čas na riadny buchnát po chrbte.
  • Šoférovanie. V každej krajine iný des. Cesta do školy je vlastne videohra, kde je tvojou úlohou prežiť do ďalšieho levelu. So smútkom v duši spomínaš myšičkárov v Bratislave, ktorí ťa zvykli vytáčať.

Život sťahovavého vtáčika má teda výhody aj nevýhody a myslím si, že po čase každý túži sa niekde nakoniec usadiť a tešiť sa z permanentnej adresy. Ak nemáš možnosť ani chuť, či odvahu, úplne stačí na osvieženie života častejšie cestovať. A nepotrebuješ milióny.

Cestovanie je totiž úžasný liek na nespokojnosť so životom, na rutinu či ufrflanosť na rodnú krajinu.

Nie je nič krajšie, ako prísť po dlhšej dobe DOMOV a obzerať sa okolo seba ako Alenka v ríši divov. Všetko je na tom Slovensku zrazu najkrajšie na svete. Aj tá namrzená predavačka v obchode, aj šedé paneláky v Petržalke. A ten pocit, keď si dáš tresku s bielym rohlíkom a zapiješ Kofolou, za nevyrovná žiadnej vychýrenej zahraničnej reštaurácii 🙂

Ako si na tom ty? Mala by si odvahu vyskúšať život v zahraničí?

Si v podobnej situácii? Poznáš niekoho, kto žije ako nomád či expat?

Teším sa na komentáre 🙂

Nič sa nechytá na slovenské leto 🙂


3 knihy, ktoré mi zmenili život

publikovala 19 komentárov

Mojou slabosťou je nákup a čítanie kníh a v tejto oblasti sa mi nedarí redukovať. Dnes mám však oveľa viac jasno v tom, ktoré knihy mi dali do života nejakú pridanú hodnotu, a ktoré boli len vyhodené peniaze.

Bolo by však jednoduché hádzať vinu na konkrétnu knihu. Priznám sa, stalo sa mi výnimočne, že som si nejakú knihu kúpila a stála za figu borovú len preto, lebo nebola dobre napísaná. Problém bol v tom, že som ich na jednu tému vlastnila priveľa.

Prišla som na to, že niektoré knihy musia prísť do môjho života v ten PRAVÝ ČAS.

Dnes už si nevyčítam, že mám okolo seba knihy rozčítané aj neprečítané. Moment ich slávy ešte môže prísť. Knihy, ktoré by som pred pár rokmi bez rozmyslu hodila do ohňa, sú dnes sú klenotmi mojej knižnice.

Každá kniha k tebe prehovorí v konkrétnej fáze tvojho života. Verím, že knihy si nás istým spôsobom vyberajú. Vojdeš do kníhkupectva a ťahá ťa to ku knihe, ktorú potrebuješ.

Nie však preto, lebo je v nej niečo nové, ale preto, lebo to o čo sa zaujímaš, je už dávno v tebe. Tá správna kniha túto vedomosť z teba vytiahne, prebudí ťa.

Načasovanie knihy je niekedy dôležitejšie ako to, čo v nej je.

Priznám sa, dlhšiu dobu som bola istým spôsobom závislá na nákupe motivačných kníh. Čítala som všetko, čo mi prišlo pod ruku a hltala som informácie až sa mi parilo z hlavy. Považujem sa za informačného závisláka a prečítam všetko od sedemdielnej historickej ságy až po návod na použitie mixéra.

Pri vytrieďovaní kníh som jednu či druhú vzala do ruky a spýtala sa úprimne, čo konkrétne som si z tejto knihy zobrala do života. Čo je lepšie – neprečítaná alebo rozčítaná kniha, či tá, ktorú som povrchne prebehla a nič sa z nej nenaučila?

Pozri, keď si kúpiš knihu ako cvičiť pilates, a nikdy necvičíš, alebo fitnes kuchársku knihu, z ktorej nikdy nevaríš, alebo knihu o financiách, a kreditku máš stále v mínuse – takáto kniha je VYHODENÝ PENIAZ. Všetko sú to len teoretické kecy, ktoré si človek prečíta, na pár dní sa nabudí a na o pár týždňov na knižku sadá prach.

Príliš veľa motivačných kníh sa nedá psychicky zvládnuť. Už ich beriem ako mentálny smog, ako neznesiteľný hluk v mojej hlave, keď sa neviem na nič koncentrovať.

Zistila som, že mi oveľa viac vyhovuje kvalitná fikcia. Ak potrebujem múdre životné lekcie, stačí mi napínavý román, kde sa hlavný hrdina prederie životom, vyrieši si kopu problémov a ja si poplačem a poučím sa zároveň. Pri čítaní fikcie pre spánkom si viac oddýchnem. Ak čítam motivačnú literatúru, točia sa mi koliečka v hlave ešte o polnoci.

Dnes som si knižnicu doma výrazne zminimalizovala a rozhodla som sa sústrediť len na tie knihy, ktoré si ma v poslednom čase našli. Sú to knihy, ku ktorým sa vrátim zas a čím viac ich čítam, tým lepšie ich chápem. Akoby zreli čítaním na kvalite.

Ponúkam ti zoznam mojich srdcoviek, ktoré mám na bočnom stolíku v obývačke a majú ochytané rohy. Malo ich byť pôvodne päť, ale dnes som sa rozhodla, že sú to len tri. Redukujem počas písania článku, haha.

1.Daniel Ariely – Psychológia peňazí

Táto kniha je pre nás všetkých, čo často emočne míňame a akosi nevieme prestať. Považujem ju za povinnú minimalistickú príručku, nakoľko mi stále pripomína, prečo robím občas aj ja chyby pri nakupovaní. Vraví sa, poznaj svojho nepriateľa, aby si mohla proti nemu bojovať. Tu sa dozvieš, čo sa ti deje v hlave pri nákupoch.

Čo ovplyvňuje tvoje správanie, keď vytiahneš peňaženku?
Prečo nedokážeš odolať zľavám? Prečo si vyberieš dobrovoľne drahší produkt?

Kniha mi umožnila pochopiť, ako funguje naša psychológia pri platení a aký s prepáčením vychcaný je marketing, ktorým nás denne bombardujú médiá.

V jednej kapitole autor píše o „bolesti“ z nákupu. Ak platenie bolí menej, máme tendenciu viac konzumovať a nakupovať. Práve preto kreditky radi používame, zaplatíme dnes virtuálnymi peniazmi a vyhneme sa bolesti z platenia.

Zaujala ma aj pasáž o „spravodlivosti“. Máme tendenciu ohodnotiť veci oveľa viac, ak vieme, že do produktu alebo služby sa vložilo veľa úsilia. Toto robím napríklad pri kúpe zero waste a farmárskych produktov -stoja veľa ale sa mi páči príbeh a kvalita.

Ak sa však zdá, že nás predajca vydiera, nekúpime si ich produkt – aj keď je to v našom najlepšom záujme. Zaujímavé, nie?

Niekedy sa nám napríklad nechce veľa platiť za službu, ktorá je drahá a trvá pár minút. Otváral vám niekedy zámočník dvere? Na to poznám dobrý vtip o zubárovi, ktorý trhal pacientovi zub pol hodinu, lebo sa mu zdalo 50 Eur za dve minúty veľa:)

Počas čítania knihy ma bolel krk od súhlasného prikyvovania – jééj, presne takto sa správam! 🙂 Ku knihe sa pravidelne vraciam, vždy ma pobaví a keď som v podobnej situácii pri platení, často si spomeniem presne na konkrétnu pasáž a v duchu sa usmievam. Nedostanete ma!

2.Eckhart Tolle – Nová Zem

Kniha je pre každého, kto má plné zuby konzumu, svetského hluku a hľadá odpoveď, prečo to tak je. Prechod k minimalizmu ma postupne učil vnímať mnohé veci inak, a vďaka myšlienkam v knihe som si konečne pospájala drôtiky v hlave. Prirovnala by som to k maliarovi, ktorý maľuje veľký obraz. Predstavuje si čo po dielikoch maľuje, ale až keď odstúpi od plátna, vidí svoje dielo v inom, reálnom svetle.

Citát z knihy: “Väčšina ľudí prežíva svoje životy v posadnutosti vecami. Neustále hromadenie vecí môžeme pokojne nazvať nemocou súčasnosti. Pokiaľ nedokážete vnímať vlastnú živosť, tak sa snažíte naplniť svoj život predmetmi. “

Kniha je nástrojom pre všetkých cynikov, ktorých trápi súčasný stav ľudstva. Veľká časť knihy je venovaná primárne egu, ako funguje, čo je jeho jadro, ako ho rozpoznať, ako nás ovplyvňuje, a ako ničí nielen nás ale aj planétu, na ktorej žijeme. Všimli ste si niekto toto??

” Čelíme vážnej kríze. Starý spôsob myslenia a konania je už nefukčný, neúnosný a nezlučiteľný s ostatným životom na Zemi.. ľudská myseľ narušená egoizmom, začala posilnená vedeckými a technickými poznatkami intenzívne ohrozovať prežitie planéty”

Zaujímavé sú aj kapitoly o jadre bolesti, čo sú všetky emocionálne záťaže, ktoré si nesieme z minulosti. Nemusí sa to však týkať len jednotlivca, ale aj národa, a táto pasáž ma silno zasiahla:

“Niektoré krajiny, ktoré sa často stretávali s kolektívnymi výbuchmi násilia, majú silnejšie jadro bolesti. Ak ste dostatočne senzitívni, tak môžete cítiť silu energického poľa danej krajiny, len čo vystúpite z lietadla. Niektoré krajiny majú jadro bolesti na kritickom bode, napríklad na Strednom východe, lebo väčšina obyvateľstva je v neustálom cykle násila a pomsty, čo umožňuje nepretržitý rast jadra bolesti. V krajinách, ktorých je jadro bolesti silné, ale už nie v akútnom stave, sa ľudia snažia byť necitliví voči utrpeniu spôsobovaným kolektívnym jadrom bolesti. Využívajú na to rôzne spôsoby. V Japonsku a Nemecku na to využívajú pracovné nasadenie, v iných krajinách sa zasa utiekajú k častému pitiu alkoholu.”

Ak by som toto opakovane nezažila na vlastnej koži len by som ju tak prebehla. Či už Izraeli, v Katare, v Bahrajne, v Emirátoch, v Nemecku bolo vždy také “to niečo” ako opisovaná energia. Napríklad v Izraeli sa dá napätie vo vzduchu krájať nožom. Až som mala pri čítaní týchto slov zimomriavky na chrbte.

“Nová Zem” je pre mňa veľmi špeciálna kniha. Povedala by som, že je istým spôsobom prorocká, a potvrdzuje to, čo už bolo dávno dvetisíc rokov dozadu napísané. Podaná je jazykom, ktorému buď porozumieš a zmení ti život, alebo ti bude úplne cudzia.

Sám autor v úvode píše: ” Hlavným zmyslom tejto knihy nie je zahltiť vašu myseľ novými informáciami, či domnienkami, alebo vás presviedčať o akejkoľvek pravde. Zmyslom tejto knihy je duchovne vás prebudiť. A to je dôvod, pre ktorý táto kniha nie je “zaujímavá”. Zaujímavý totiž znamená – umožňujúci udržať si odstup, pohrávať sa s myšlienkami a predstavami – súhlasiť, či nesúhlasiť. Táto kniha je o vás. Buď zmení stav vášho vedomia, alebo pre vás nebude mať nijaký význam. “

3.Anthony de Mello – Bdelá pozornosť

Najhustejšie na záver. Táto kniha mi zaťala do živého. Prečítaj si ju, ak chceš nepríjemný úder do žalúdka, ak chceš vidieť život z úplne iného uhľa.

Nie je to pohodové čítanie. Bdelá pozornosť je písaná provokačným štýlom, tón je konverzačný, akoby sa prihováral priamo tebe, a nemáš kam uniknúť. Drsný a priamy tón knihy zmierňujú zábavné bájky a poučné príbehy.

Keď som si ju prečítala prvýkrát, nepáčila sa mi, iritoval ma autorov tón, pripadala mi hlavne v úvode stále o tom istom. Čo to ten Mello stále dokola točí? Aké spanie, aké prebudenie?

Nemohla som však nad ňou prestať rozmýšľať. Neustále som sa k nej vracala a prinútila ma akceptovať pravdu, ktorú som si nechcela priznať. Veľmi ostro mi pripomína, že len ja som zodpovedná za svoj život.

Bdelá pozornosť zničí tvoje predsudky o svete a Mellove slová sa ti zaryjú do mysle. Tu je pár citátov, ktoré som si podčiarkla, i keď sú trochu vytrhnuté z dlhších pasáží a odporúčam prečítať si ich celé:

“Predstavte si, že vám piknik pokazí dážď. Kto má zlý pocit, dážď alebo vy?”

“Môžu všetky vaše obavy predĺžiť váš život čo i len o jediný okamih? Načo sa trápiť pre zajtrajšok?”

“Keď žijete s preferenciami, ale nedovolíte, aby od nich záviselo vaše šťastie, ste prebudení. Ilúziou, čo je chybný produkt uvažovania je napríklad presvedčenie, že zmenami vo vonkajšom svete sa zmeníte aj vy. Nezmeníte sa iba preto, lebo zmeníte vonkajší svet. Ak zmeníte prácu či partnera, kúpite nový dom, nájdete si nového guru či nový druh spirituality, to vás nezmení. Ľudia väčšinou vynakladajú svoju energiu na nové usporiadanie svojho vonkajšieho sveta, aby im viac vyhovval. Niekedy sa im to podarí a môžu trochu poľaviť, ale dokonca aj keď oddychujú, sú napätí, lebo život naďalej plynie a neustále sa mení. Takže ak chcete žiť, nesmiete mať stály príbytok. nesmiete mať kam zložiť hlavu. Plyňte. Ale my sa neustále obzeráme dozadu, však?”

“Nikdy nie ste tak koncentrovaní do seba, ako keď máte depresiu. Nikdy nie ste takí pripravení zabudnúť na seba, ak ste šťastní. “

“Sústredíte sa na to, na čo nemáte. A práve teraz máte všetko, čo potrebujete na to, aby ste boli blažení.”

Kniha Bdelosť nie je literatúra, ktorá sa dá len tak prečítať a odložiť. Odporúčam ju nechať vsiaknuť do hlavy a intenzívne s ňou pracovať.

Tak toto sú moje aktuálne tri knihy, ktoré nikdy nevyhodím.

Poznáš ich, čítala si? Aký máš vzťah ku knihám ty a aká by bola tvoja top trojka kníh, čo ti zmenili život? Rada sa nechám inšpirovať.