• Skip to primary navigation
  • Skip to main content

Som Minimalistka

Menej vecí a viac života

  • Články
  • Som Minimalistka
  • O mne
  • Rýchlokurz zadarmo
  • Minimalistický denník
  • Kniha
  • Médiá
  • Kontakt

Minimalistka

Povianočné zúčtovanie a novoročné plány na rok 2020

16. januára 2020 publikovala Minimalistka 29 komentárov

Ak chceš byť niekto, strácaš slobodu. „

Hlásim sa po dlhšej pauze, ktorú som si predpísala zámerne. Nie je nič lepšie, ako vypnúť, aj keď som blogerka, a venovať sa niečomu inému než vyjadrovaniu svojich myšlienok. Snáď sa bez mojej nevýznamnej maličkosti svet či nebodaj Facebook nezrúti. Nuž a prežila som. Aj tie Vianoce. Počas môjho ničnerobenia som mala čas si trošku zhodnotiť, ako sa mi podarilo sviatky zvládnuť a pohútať, čo od novej dekády očakávam.

Poďme rovno na sviatky.

Vstať ráno o šiestej, aj keď nemusíš? Niekedy to stojí za to.

Darčeky.

Prvýkrát v histórii našej rodiny sme zvládli Vianoce bez vzájomného vymieňania darčekov. Už sa na nič asi nehráme a pomohlo nám aj to, že všetci žijeme ďaleko od seba. Zíde z očí, zíde z mysle riešiť veľké nákupy. Rodine sa uľavilo a všetkým sa to odrazilo na financiách. Darčeky dostali len deti a to opäť ako minulý rok len zopár. Vymenili sme si nejaké dary s mužom, všetko buď praktické veci či peniaze. Našlo sa aj zopár darov, ktoré sa kúpili na impulz – drahý manžel mi dal nové tenisky, ktoré sú síce pekné, ale naozaj som nové nepotrebovala (boli v zľave, čo dodať!) a dcéra si vyžobrala novú bábiku, ktorú si odložila do skrine a veľmi sa s ňou nehrá. Syn dostal skúter, a vôbec sa mu netešil, až kým sa po sviatkoch nenaučil na ňom jazdiť.

Nuž, praktické veci nie sú vždy zdrojom radostných výkrikov detí pri vybaľovaní. Pred sviatkami sa mi pokazil Fitbit (po 4 rokoch denného používania), tak som dostala nový, a je to skutočne skvelá vecička, ktorá ma núti zdvihnúť si zadok zo stoličky každú hodinu, a monitoruje mi aj spánok aj pulz, aj počet krokov, ktorých by malo byť denne 10.000. Zatiaľ sa prekonávam aj vďaka tejto pomôcke.

Záver: dá sa to, len sa treba s minimalistickými názormi stále opakovať ako papagáj. Nie je nutné veľa, ale dôležité je čo. Endorfíny po vybaľovaní darov trvajú 5 sekúnd, a diera v peňaženke celý január, takže píšem si kočírovať financie, a nenechať sa utrhnúť z reťaze. To sa nám podarilo. Môj muž sa musí naučiť nekupovať veci z lásky v zľave. Dávam si 8 bodov z 10. Ešte je čo vytuningovať.

Toto ma potešilo. Vykvitol mi v záhrade kaktus.

Stromček a dekorácie.

Až do nejakého 21.decembra som sedela pokojná s vyloženými nohami. Kúpila som dve voňavé sviečky v akcii, a zavesili sme svetlá do okien, ktoré muž stále na noc vypínal a a potom sme ich už zabudli zapnúť. Náš dom bol najtemnejší v ulici, chacha. Chytila ma panika, že nemáme stromček a nasledovala doma búrlivá diskusia. Muž žiadny nechcel, a ja kvôli deťom aspoň nejakú halúzku. Sliedila som na burzách, ale pred sviatkami nikto nepredával ani len vysušenú vecheť. Nakoniec som podľahla materializmu a šla do obchodu dačo popozerať. Až mi bolo nevoľno. Myslím to vážne.

Nasledoval totálny fail – neviem, či mi preskočilo, ale mali už len 3 výrazne zlacnené stromy za tú istú cenu, ale v troch rôznych veľkostiach, a tak ako v mekáči, vybrala som si ten XL, veď načo platiť to isté a dostať menej, však? V podstate mi úplne zlyhala pevná vôľa, a zvíťazila nákupná psychológia, takže si idem opäť prečítať knihu Psychológia peňazí od Arielyho ako povinné čítanie. Jediný bonus bol ten, že stromček už bol defacto ozdobený šiškami a červenými bobuľami, tak sme ho doma dozdobili len prírodnými dekoráciami. V podstate bol pekný, ale mala som z neho taký čudný pocit. Teraz nám po zložení zaberá polku hosťovskej kúpeľne. Nie je ho kam dať.

Keď sa ti strom ledva zmestí do objektívu.

Prišla som na to, že je to opäť len tlak kultúrnej tradície a výhovorka „kvôli deťom“. Spýtala som sa dcéry, čo by povedala na to, keby sme podľa našej novej tradície ekologicky žiadny strom nemali, alebo len tak symbolicky nejaký kus halúzkového umenia. Prekvapilo ma, že nenamietala a to má len 9 rokov.

Záver: Rozhodla som sa prekonať strach už aj v mene matičky Zem. Pretože najťažsia časť na redukovaní je, že nie sme ochotní redukovať všetko. Zvyk je železná košeľa. Viem predstaviť sviatky len so sviečkou v okne bez tradičného stromčeka ovešaného ozdobami. Tak samozrejme, pokiaľ ich doma máme a používame roky, je to iné. My ako nomádska rodina musíme mať čo najmenej. Trepať sa cez pol sveta s dvojmetrovým stromom asi nie je riešenie. Naše deti môžu byť poslami novej ekologickejšej tradície, a oni to chápu. Rozmýšľam, aký by mala názor Greta a dávam si 4 body z 10. Stromček predáme a budúci rok sa polepšíme.

Jedlo.

Tu som spokojná. Tesne pred sviatkami sme mali úplne prázdnu chladničku a Štedrý večer sme strávili netradične – vonku na pláži. Obchody boli tu v SAE otvorené denne a jedli sme ako bežne. Nuž aj hladní sme boli ako bežne, žalúdok sa neroztiahol podľa kalendára. 24-ho ráno ma opäť chytila panika a narýchlo som spravila majonézový šalát, vypražila rybu a vybrala kapustnicu z mrazáku. Priznám sa, až na tú kapustnicu mi bolo po našom obede ťažko. Deckám kapusta vôbec nechutí a nakoniec som polku šaláta po sviatkoch vyhodila do koša. Mala som sa držať svojho.

Angličania slávia až 25-ho slávnostným obedom a ten sme tiež absolvovali vonku. Vianočné pečivo mi dala kamoška a úplne nám stačilo pár kúskov k čaju. Objednala som vianočnú štólu z miestnej pekárne a inak som nič nevyvárala ani nevypekala. Musím sa priznať, že asi by som to nabližší rok nezopakovala dvakrát, nakoľko kvalita jedla bol priemerná, ale čo sa týka sladkého pečiva, bolo to akurát. Celé sviatky sme behali, bicyklovali a hýbali sa a vyhlo sa nám to klasické priberanie počas decembra.

Záver: aj cez sviatky sa dá stravovať v normálnej miere. Až na ten vyhodený šalát si dávam 9 bodov z 10.

Štedrý večer inak.

Najväčšie pozitívum minimalistických Vianoc je oddych od všetkého. Neviem sa nabažiť počasia, teší ma byť konečne vonku na vzduchu, teší ma, že sa nemusíme ráno nikam ponáhľať, že nemusíme nič robiť, že sú prázdne cesty. To je luxus! Veď kedy ak nie počas sviatkov máme čas na všetko: cvičiť, hýbať sa, čítať, venovať sa nejakému hobby, nabrať energiu, a napriek tomu mnohí čakajú na január. Práve kvôli pekelne horúcemu počasiu v lete som každý deň vstávala s vďačnosťou za skvelé počasie. Často sme veľmi skoro vstávali a šli na výlety do púšte a všade kde sa dalo, sme hľadali prírodu.

Objavili sme stáda plameniakov, ktoré v SAE zimujú.
Cez deň je možné konečne aj bicyklovať!
Tam niekde je prírodné jazero v púšti, len škoda tých odpadkov po ľuďoch, čo tu kempujú :/

Čo by som zmenila je ešte menej internetu, aj keď sú na ňom zaujímavé blogy a články a informácie. Pokúšam sa zredukovať informácie v hlave. Zvažujem, že sa na sviatky bude vypínať wifi. Prečítala som menej fyzických kníh ako som chcela a nedostala som sa k istým veciam preto, lebo som preferovala obrazovku pred papierom. Psychické skóre: 9/10, oddýchli sme si skvele.

Počas Vianoc k nám prišla zatúlaná mačka.

Aké mám plány na 2020?

Priznám sa, žiadne predsavzatia si už nedávam. Naposledy som si ich dala len ako žart – pribrať 20 kíl, začať fajčiť, jesť sladkosti, prokrastinovať. Nič z toho sa mi nepodarilo, takže konečne úspech, haha. Som presvedčená, že ak chceme niečo zmeniť, ten správny čas je práve teraz, a nie od pondelka, ani od prvého januára a práve preto neuznávam u seba ani žiadne vianočné prežieranie a povianočné ošiale vo fitku. Ak stretnem niekoho, kto sa riadi predsavzatiami aj koncom marca, zjem asi záchodovú kefu:)

Priorita tohto roku je pre mňa osobne digitálny minimalizmus.

Dospela som k názoru, že neporiadok v hlave je oveľa akútnejší problém, ako preplnené šatníky, i keď všetko zo všetkým súvisí. V domácnosti už skoro nič nepotrebné nemáme, a možno tento rok ešte niečo popredávam (vrátane stromčeka 🙂 V decembri som prerieďovala šatníky detí a spravila som si upratovacie očistné seansy.

V decembri som „chytala“ východy a západy slnka.

Digitálne upratovanie som však trochu začala už minulý rok.

  1. Opustila som Whatsapp skupiny týkajúce sa školy, kde si mamičky až príliš často skákali virtuálne do vlasov a riešili, kde sa stratila koho ponožka. Četovanie považujem sa psychicky únavné, a všímam si, že potrebujem čoraz viac času, aby som sa z takýchto digitálnych konverzácií regenerovala. Úprimne, najradšej by som z neho odišla úplne, ale teraz už komunikujem aspoň selektívne. Som istým spôsobom nútená používať môj starý smartfón, aj keď na ňom skoro nič nemám, čety sú žrúti času. Tu totiž nikto neposiela sms-ky, biznisy fungujú všetky na Whatsappe a bez smartfónu nevybavím v krajine nič. Všetko, ale úplne všetko je v aplikáciách a som v pasci, musím ich používať.
  2. V rámci menej vedieť je viac som výrazne zredukovala čítanie časopisov a správ, dnes už len selektívne sledujem newslettre Denníka N (čistá domáca kriminálka) a lokálne noviny v SAE TheNational, ktoré ponúkajú zaujímavý pohľad na súčasnú svetovú situáciu. Chcem byť informovaná, ale nie za cenu obsesívneho čítania všetkého čo je na nete. Je nesmierne dôležité vybrať si nezávislý kvalitný zdroj správ, a to aj práve preto, čo sa deje.
  3. Vymazala som si tisícky e-mailov a spravila si nový bezpečnejší e-mail, na ktorý chcem postupne konvertovať. Nie je to ľahké, poviem vám. To, ako je všetko poprepájané so sociálnymi sieťami a Gmailom je hrozivé. Tento rok idem nato.
  4. Asi najlepším rozhodnutím roka bol odchod z Instagramu, skutočne sa mi veľmi uľavilo. Už by ma ani nenapadlo len tak bezcieľne surfovať na apke fotky, prijímať všetky tie záblesky informácí z neho a považovať to za relax. Dnes mi to pripadá absurdné a pritom som to bežne robila. Tu skutočne platí, čo srdce nevidí, to ho nebolí, do písmena a do bodky.

Tento rok chcem pracovať na upratovaní v online priestore, a to z hľadiska zabezpečenia (používanie menežérov hesiel, odchod z Gmailu a prechod na ProtonMail), úplný odchod zo sociálnych médií vrátane účtu blogu na Facebooku (nové dôvody podrobne vysvetlím v ďaľšom článku) a zredukovanie používania internetu na minimum. Pohrávam sa s myšlienkou na internet free days. Uvedomila som si, že úspech v online svete v podobe lajkov ani štatistík pre mňa nakoniec nie je vôbec dôležitý.

Tam, kde nie je wifi! Aj v prázdnote je krása.

Konzumovanie informácií je totiž tiež len konzum a som skutočne preťažená, chcem von. Príliv fyzických vecí som sa už naučila zastaviť, ale tie digitálne, na tie potrebujem nové zbrane. Niekedy mi to príde až vtipné, ale skutočne ma v poslednom čase teší hladkať mačku a kŕmiť vtáky v záhrade, a len tak na nich pozerať („Mame preskočilo, už pol hodinu kuká na vrabce..“).

Rada by som sa tento rok naučila nejakú zručnosť (látkové šitie), pracovala na rôznych projektoch s deťmi viac s rukami a vrátila sa pravidelne ku kresleniu. Chcem večery tráviť tak ako cez sviatky – s kresle, s vyloženými nohami, uprataná kuchyňa, čaj v ruke. Žiadne dorábanie článkov, čítanie na nete, odpovedanie na maily.

Počas sviatkov sme si s bratom v kuchyni kreslili a už som zabudla na ten úžasný pocit, v akej bezstarostnej zóne sa nachádzam, keď sa koncentrujem pri práci s rukami. Cítim sa tak oddýchnutá, ako nikdy. Čo sa týka blogu, radšej by som viac pracovala na fyzických knihách, ako chrlila blogy a podcasty každý týždeň či dva. Som presvedčená, že z hlbšieho koncentrovaného písania by som mala oveľa väčšiu radosť a uspokojenie. Neznamená to však, že prestanem blog písať, skôr si dávam povolenie písať len vtedy, keď mám pocit, že mám čo povedať.

Na záver môjho prvého blogu ti prajem skvelý rok 2020 a ďakujem za to, že v prebytku infomácií čítaš práve ten môj ♡. Andrea


P.S: Budem rada, ak mi napíšeš, aké sú tvoje posviatočné úvahy – čo by si spravila inak a aké sú tie tvoje priority na rok 2020? Teším sa!


Filed Under: Digitálny detox, Nezaradené

Je jedno, koľko máš peňazí. Dôležité je, čo s nimi robíš.

12. decembra 2019 publikovala Minimalistka 6 komentárov

Prečo nie sme bohatí? Lebo nerozumieme peniazom

Toto je titulka článku z Denníka N, ktorý mi práve pri písaní blogu prišiel do rany, ako aj tá istá téma v Ekonomickom newsfiltri (odporúčam odoberať, veľmi zaujímavé veci:)

Píše sa v ňom, že finančná gramotnosť Slovákov je alarmujúco nízka a to aj preto, lebo ľudia sa zadlžujú, nerozumejú finančným produktom, nevytvárajú si žiadny majetok, nesporia si na dôchodok, a ak majú peniaze, nevedia s nimi hospodáriť, dlhy riešia cez osobné bankroty.

Hospodárenie s peniazmi je dôležité nielen pre ľudí, ktorí sú dobre situovaní, ale najmä pre tých, čo žijú od výplaty do výplaty.

Niekedy si však myslíme, že žiadne peniaze nazvyš nemáme, ale keď sa pozrieme na naše výdavky – drahá káblovka, impulzívne nákupy, nový mobil každý rok, kávička, kozmetika, kaderník, krúžky, dve autá, príliš nákladné bývanie, tak zistíme, že ich vlastne máme, ale namiesto šetrenia ich míňame. Aj ja som bola kedysi na tejto strane spektra.

Cesta z kruhu von je: znížiť si svoje nároky na život, zmeniť si myslenie a míňať len na nutnosti, na to, čo skutočne potrebujeme. Minimalizmus.

A čo keď naozaj nemám žiadne peniaze nazvyš? 

Dá sa aj z mála. Denno denne prichádzam do kontaktu z ľuďmi z tretích krajín z Bangladéša, z Filipín, zo Srí Lanky, z Indie, z Pakistanu. Sú to ľudia, ktorí odišli za prácou z nepredstaviteľnej mizérie, a nechali doma ženu a deti, či ženy si nechajú doma vlastné deti, aby zarobené peniaze poslali domov. Pracujú tu ako robotníci, slúžky, zametači ulíc, roznášači jedál, väčšinou je to ťažšia manuálna a síce slabo platená práca, ale v porovnaní s chudobou doma predstavuje táto výplata celý majetok.

Aj tí najchudobnejší ľudia vedia s nesmiernou prísnosťou narábať s peniazmi, lebo musia. Nemajú totiž žiadnu záchrannú sieť. Musia bývať, jesť a šetriť z veľmi malej a nepravidelnej výplaty. Nemajú bankové účty, nemôžu si totiž dovoliť vysoké poplatky a banky ich za zákazníkov nechcú, nemajú ako na nich zarobiť. Peniaze si držia v krčahu, zašité vo vankúši, pod kobercom, v zlate a domov ich prevádzajú v hotovosti. Kreatívnejší si vymyslia malý biznis – predávajú ovocie pri ceste, otvoria si malé krajčírstvo, potraviny, záhradníčia, umývajú autá.

V SAE žije veľa šikovných študovaných expatriotov, ktorí využívajú výhody nezdanených platov a majú v živote výnimočnú príležitosť vytvoriť si do života finančnú rezervu. Preto sme tu aj my. Veľmi málo finančne privilegovaných ľudí je však finančne zodpovedných a často extra príjem rozpustia na drahé autá, obedy v hoteloch a konzumný životný štýl, ktorý je tu taký populárny (ako sme to kedysi robili my :) Strávia tu niekoľko rokov a odídu v lepšom prípade s nulou na účte a v tom horšom aj s dlhmi len preto, aby sa statusovo vyrovnali susedom.

Nie všetci sú z jedného cesta. Stretla som tu Svetlanu (Svetiu), ktorá je zhodou okolností moja susedka a je to Slovenka vydatá za Francúza, majú spolu tri malé deti a žili v Holandsku. Dnes bývajú v Abu Dhabi. Svetia je „self-made“ biznis žena, a ide z nej neskutočné množstvo pozitívnej energie, o svojich skúsenostiach rozpráva ako sa vraví bez „omáčok“.

Už šiesty rok pracuje ako finančná poradkyňa v Abu Dhabi pre medzinárodnú spoločnosť, ktorá sa špecializuje na investície a poradenstvo pre expatriotov. Má teda možnosť nahliadnuť do intímnej finančnej situácie ľudí v tej privilegovanejšej vrstve. Bohužiaľ, aj napriek vysokým príjmom vidí až neriešiteľné príbehy o zadlženiach, ktoré vznikli vďaka životu na vysokej nohe, nadmernému míňaniu, bez plánu či rozpočtu.

Stretli sme sa na káve a spravili rozhovor, ktorý síce vychádza zo situácie tu v SAE, ale myslím si, že si z neho môže každý zobrať akú takú inšpiráciu a hlavne trošku otvoriť nové obzory. Ako vraví Svetia, aby sme niečo mali, musíme sa rozhýbať, a nabrať odvahu niečo s našimi peniazmi robiť.


Žena v akcii 🙂 Svetia Deshais.

Svetia, z akého prostredia pochádzaš, kde si vyrastala? 

Pochádzam z rodiny, kde otec zarábal viac ako mama, tá vždy pracovala, my sme chodili do škôlky, obidvaja rodičia pracovali, otec dostal výplatu, dal peniaze na chladničku a mama bola šéfka, ona to všetko zariadila. Mala obálkový systém na účty, mala určitú čiastku na týždeň, šetrilo sa vždy, aj nám deťom, každý mesiac od narodenia až do osemnástky. Takže naši vždy šetrili, neboli sme materialistická rodina. Na Vianoce sme dostali dva darčeky, rukavice, ovocie, nejakú hračku. Raz si pamätám, dostala som nové korčule, veľmi veľa peňazí stáli, som bola hotová z nich, starala sa o ne, leštila ich. Dovtedy som nosila väčšie a do nich štyri ponožky (smiech). Veľmi sme si vážili peniaze aj veci. 

Pamätáš si svoju prvú prácu?

Ja som pracovala od štrnástich, aj popri škole, robila som si som hotelovú akadémiu, takže som makala celé prázdniny, v záhrade v reštaurácii, rôzne brigády, celé dva mesiace práca, nuž a z výplaty som si kúpila prvé Adidas tenisky.

Myslím, že dnešné deti ani nemajú predstavu, čo sme museli urobiť pre nové veci.

Ani šajnu nemajú. Na všetko som si musela zarobiť, na nové rifle, na všetko. Nuž a potom som sa zbalila, šla pracovať do Anglicka ako au-pair, výplata 40 libier týždenne, a z toho som si aj ušetrila, aj jazykovú školu platila, aj som si niečo kúpila. Teraz keď nad tým rozmýšľam, z toho mála, neuveriteľné. Možno je to tým, že ma doma takto vychovávali. Vždy sme museli šetriť, to je jedno z čoho. Som presvedčená, že finančná výchova začína doma.

Akú najväčšiu chybu robia ľudia pri hospodárení so svojimi financiami? Máš bohaté skúsenosti s rôznymi typmi dobre situovaných ľudí, veľa ľudí sa na teba obracia.

Asi najväčšou chybou je, že prídu, keď už je neskoro. Mlieko je rozliate a teraz hľadajú finančnú radu. Často už neviem nič urobiť, poviem im nech prestanú míňať, spravia si rozpočet.

Takže chybou je nemať rozpočet a míňať nad rámec?

Áno, aj. Chýb je veľa. Veľa ľudí sa napríklad nepríde poradiť predtým, ako si kúpia nehnuteľnosť. Veď je to naša najväčšia investícia v živote. Poradia sa medzi sebou v rodine, rozhodnú sa, kúpia a o štyri či päť rokov jeden či druhý príde o prácu a zistia, že ten dom nemôžu splácať a hľadajú finančného poradcu, čo s tým. Tam neviem urobiť nič. Je potrebné prísť ešte predtým, pozrieť sa na riziká, spýtam sa ich také otázky, ktoré by sa oni sami seba neopýtali a na tom základe sa vedia rozhodnúť. Možno zistia, že si ten dom či byt vlastne nemôžu dovoliť (i keď na papieri im to vychádza). 

Takže rola poradcu nie je človeka obrať o peniaze, ako si veľa ľudí myslí, ale ponúknuť objektívnejší pohľad na vec. Mnoho ľudí vám neverí.

Ja sa im nečudujem, to je ako v každej profesii je dobrý zubár aj zlý zubár, dobrý učiteľ, zlý učiteľ, dobrý poradca, zlý poradca. Kľudne odporúčam vyskúšať aj viacerých, nechať si predložiť viac scenárov na svoju situáciu a potom si urobiť záver, vybrať si. 

Myslíš si, že väčšina ľudí má prehľad o stave svojich financií? Keď sa niekoho spýtaš: viete, koľko vlastne máte peňazí?

Nie, nemajú.

Čo by mal človek urobiť s výplatou, hneď potom ako príde na účet?

Sú dva spôsoby. Čo robí väčšina ľudí je to, že výplata príde na účet a zaplatia účty, a čo ostane na konci mesiaca, to možno ušetria. Takže ušetria jeden mesiac napríklad 100 eur, druhý mesiac 300 eur, tretí mesiac nič, lebo niečo im neočakávané vybehlo, pokazilo sa, takže nemajú systém. Nechávajú to na náhodu, či sa im chce šetriť, alebo nie. Musíš mať disciplínu a nejaký spôsob, ako šetríš.

Musíš sa naučiť že 30% z výplaty maximálne by malo ísť na bývanie, dve percentá na poistenia, a stanoviť si hranicu mesačných výdavkov a držať sa ich.

Takže keď týždeň pred výplatou je môj rozpočet na dne, nemám sa rozšupnúť v supermarkete, a ísť do prečerpania?

Áno, presne, sedíš doma. Druhý spôsob šetrenia je, že si sadneš (aj s finančným poradcom), prejdete príjmy a výdavky, a poviete si, že potrebujete istú sumu každý mesiac si uložiť na budúcnosť alebo na štúdium pre deti, a tak sa presúva táto suma po výplate na iný účet a míňa sa zo zvyšku, len z toho sa žije. 

Keď si určíš iba toľko a toľko peňazí na vyžitie, vyžiješ. Musí to byť ale automatické, príde výplata, tá suma odchádza inde, a toto robíš dlhodobo. Potom príde ďalšia otázka, čo s tými peniazmi, čo odkladáme.

Svetia s manželom a deťmi v Abu Dhabi.

Áno, čo s peniazmi, ktoré si šetríme? Prípadne, čo s extra peniazmi,  ak nám zvýšia výplatu, dostaneme prémie, alebo niečo zdedíme?

Mám tu (v Abu Dhabi) mnohých zahraničných klientov, a pracujem aj so Slovákmi (ktorí tu pracujú a žijú), takže vidím, že každý národ má inú predstavu o šetrení a investícií. Kultúrne návyky sa veľmi ťažko prelamujú, nová generácia je na tom lepšie. Poviem to takto, peniaze sa musia investovať. Určite ich nesmieme nechať sedieť na účte tak, ako to robili naši rodičia. Ľudia zabúdajú na infláciu. Mne mama šetrila do osemnástky a mohla som si po takej dobe z toho kúpiť jednosmerný lístok na autobus do Londýna. Ok, keby mama nešetrila tie peniaze 18 rokov, tak by som nemala vôbec nič, ani ten lístok, nemala by som ani tú šancu, ale keby tie peniaze investovala, tak by tie peniaze vyrástli inak, aj keby to boli len 3 percentá za rok a vyrovnala by sa kúpna sila peňazí.

Aj ja som bola toho názoru, že ja sa do tohto nerozumiem, že investície (do akcií a fondov) sú rizikové. A čo ak vložíme väčšiu sumu peňazí a prídeme o ňu? Počúvaš takéto námietky bežne?

Je to ťažké, lebo ja som tiež bola jedna z nich, keby som mohla niečo zmeniť, tak určite by som začala investovať do akcií oveľa skôr, od prvej výplaty. Vďaka tejto práci som pochopila a to mi otvorilo oči, že Američania, Angličania, Kanada, západné krajiny investujú a je to pre nich normálne, lebo ich rodičia robili to isté, naučili ich to. A vidím, že iným peniaze rastú a nám nič nerobia. 

Treba prekonať strach, vravím mužovi, inak v živote mať nič poriadne našetrené nebudeme, musíme sa rozhýbať. Nuž a riadime sa tým, že keby sme aj niečo stratili, sú to iba peniaze, nie život ani zdravie, prežijeme. Dôležité je rozložiť si riziko, mať z každého niečo, taký mix, takže keď pôjde nejaká firma do krachu, vykryje ti to niečo iné, vo fondoch to proste necítiš. 

Môžeš riskovať viac aj menej, začneš konzervatívne, ľudia si zvyknú a potom peniaze zariskujú viac, lebo riskujú už úroky, nie zarobené peniaze, a potom už peniaze zarábajú peniaze. No a takto sa snažím otvoriť zákazníkom oči a začať budovať portfólio pomaličky.

Veľa ľudí doma na Slovensku volí investície do nehnuteľností, je to osvedčená konzervatívna metóda, aký máš ty názor na tento typ investície, mal by ísť každý do banky a zobrať si lacnú hypotéku, ak im to kredit dovolí? 

Nuž, ja mám 39 rokov, môj muž 45, nemáme žiadny dom, nikdy sme žiadnu nehnuteľnosť nevlastnili, a žijeme v prenájmoch. Nemáme pocit, že musíme niečo vlastniť, mať dom. Žijeme vždy v takom nájme, ktorý si môžeme dovoliť, to čo sa nám aktuálne páči a sedí nám do životného štýlu.

A čo námietka, že platením nájmu vyhadzuješ peniaze a je výhodnejšie niečo kúpiť?

Áno, veľa ľudí nám to hovorí, že však niečo kúpte, ale ja by som musela kúpiť niečo v čom nechcem bývať, malé, nie to čo chcem, ale len čo si môžeme dovoliť.

Takže vravíš, že radšej budeš bývať v lepšom, ale prenajatom? 

Ja to beriem tak, že keď som štastná doma, tak sa to odráža všade, som „wow“ v práci, prídem domov, a čaká ma to veľké okno, terasa, slnko. Teším sa že prídem domov, dám na stoličku kabelku, vydýchnem, nie je to síce moje, ale je to miesto, kde sa cítim dobre. 

Ja som veľký advokát myšlienky, že domov ovplyvňuje našu náladu. Inak to je zaujímavé, vieš, že som nad tým takto nerozmýšľala? My tiež bývame celé roky v prenájme, lebo sme expati, ale boli to krásne byty, kúpa by bola nielen nepraktická, ale nad naše možnosti. Mala som istý čas prenajatý aj malý bytík pri hrade v Bratislave, s balkónom a výhľadom na Kamzík, 5 minút do práce, to bolo fajn, rada som sa večer do neho vracala. 

Odzrkadlí sa to všade.

Prestane ťa to tam baviť, zmeníš prácu, chceš sa presťahovať, tak len zbalíš kufre, vrátiš kľúčik a ideš. 

Áno, investície do nehnuteľností prinášajú skryté náklady, dáš to na papier a máš hneď dane, poistenie, platby správcovskej firme. Sú typy ľudí, ktorí proste chcú mať nehnuteľnosť, chcú tú tehlu, okno, je to ich, aj keď to možno nie je ideálny dom či byt.

Ja som iný typ, do nehnuteľností neinvestujem, ale snažím sa šetriť (vo fondoch) na nehnuteľnosť neskôr, namiesto toho aby sme si ju kúpili teraz. Uvidím, kde vlastne budem chcieť žiť a bývať, keď deti odídu, možno ani dom potrebovať nebudem. Keď prestanem pracovať, ak priemerne žijeme do 85 rokov, tak aby som mala 20 rokov kde bývať vo vlastnom. Ja si to uvedomujem a preto šetríme tak, aby sme si mohli niečo vhodné kúpiť v hotovosti neskôr.

Je to určite proti tomu, čo radia všetci. Ak teda hypotéku, tak mať niečo našetrené?

Tak tu musíš mať aspoň tých 20% vklad, hypotéky na 100% sa nerobia, ani by som do tohto rizika nešla. Niekto vie žiť tak, že má takýto veľký dlh, ja taký typ nie som, ja som v živote hypotéku nemala, ani žiadny iný dlh.

Nuž aj keď nebodaj stratíme prácu, nič sa nedeje, zbalíme kufre, vezmeme deti a vieme si hľadať kariéru inde. Neviem, ja sa cítim takto istým spôsobom slobodná. Keď sa pozriem na moju rodinu, tety vystavali veľké domy na východnom Slovensku a proste celý život sú tam pripútané k tým domom, brané aj na úver, deti im poodchádzali, veľké domy ostali, ale nie sú tam šťastní. Ťažko sa takéto domy aj predávajú, ani neviem či ešte majú takú hodnotu, nuž neviem, či by som chcela ísť takouto cestou. 

Prečo si myslíš, že niektorí ľudia bez ohľadu na ich príjem sústavne nemajú peniaze? 

Buď vieš šetriť a máš v sebe ten gén, alebo nemáš. Niektorí ľudia to proste nevidia. 

Musí tam byť zmena myslenia?

Áno, a problém je aj v tom, čo vidím pri mojej práci s ľuďmi, že sa stretnú dva typy ľudí, protiklady sa priťahujú, manžel je iný ako manželka, muž šetrí, žena míňa alebo opačne, ten čo šetrí chce vedieť, ten druhý to neprijíma, a ťažko sa takto s dvojicou pracuje. Manželia by sa mali na financie pozerať ako tím, sadnúť si k stolu, zhodnúť sa. Všetko začína a končí pri peniazoch, keď máš peniaze máš lásku, máš dovolenku, máš veľa vecí, akonáhle finančná situácia nie je dobrá zdravie odchádza, rozum odchádza, manželstvo sa kazí, deti neposlúchajú, či sa nám to páči alebo nie, všetko končí pri peniazoch.

Prečo si myslíš, že ľudia míňajú a ako zabrániť takému impulzívneho míňaniu? Všetko chceme teraz a šetrenie je také bolestivé.

Veru, čo ak dozajtra neprežijem, užijem si teraz (smiech).Vieš čo ja som občas tiež tá, prichytím sa, že som niekedy šopoholik, a stojí ma to veľa energie – kontrolovať sa, spýtať sa tie správne otázky…

Čím to je, spoločnosť?

Ja si myslím, že sociálne média a ich marketing, veď sa pozri celý rok sú výpredaje, zľavy a zľavy celý rok na internete alebo na telefóne ti príde sms-ka, prechádzaš cez obchody, všetko červeným vypísané, manipulácia, aby sme niečo kúpili. Kedysi bola letná sezóna výpredaj alebo zimná sezóna výpredaj, teraz je výpredaj na všetko a stále, valentínsky výpredaj, taký výpredaj a onaký výpredaj, no a ľudia kupujú na impulz, to je už ako ako choroba. Ja si myslím, že budú kurzy, ktoré budú učiť ľudí ako nepozerať na telefón a nenakupovať.

No to už existuje, vystresovaní manažéri sa nechajú zavrieť na konci sveta bez wifi signálu, aby vypli a zaplatia prémiovú cenu za takúto dovolenku.

No myslím si, že ak sa pozeranie na mobil a siete reguluje, aj ten impulz nakupovať sa zminimalizuje. Takže menej sa tomu vedome vystavovať. 

A čo Vianoce, máš ich rada, tešíš sa na ne, alebo musíš zatiahnuť ďalšiu brzdu na prebytočný konzum?

Vieš čo, moje Vianoce sú, že ani necítim, že idú nejaké Vianoce…

Tak ty už žiješ 6 rokov v moslimskej krajine, to je prirodzená brzda, nie?

No je to tu zaujímavé. Keď sa pozrieš v decembri v našom vilovom komplexe, 25-ho či 26-ho sa prejdeš okolo kontajnerov, vidíš toľko krabíc, papierov, nedá sa všetko do koša, všetko je popri košoch, lebo sú také plné. No povedz mi, budú to decká vôbec potrebovať, to všetko čo dostali? Pozrieš na môj kôš a je prázdny.

Fakt som v tomto veľmi striktná, som rada, že tie moje deti berú Vianoce, že fakt je to len o tom stromčeku, že si dáme dobré jedlo, že si pustíme vianočné pesničky. Jasné že chcú hračky, ale je to jedna alebo dve hračky pre každého a koniec. Nie ako niekde u susedov, nie je ani vidno stromček od darov, ale ty ich to tak učíš od mala, oni si to sami nevyžadujú, to len rodičia si myslia, že to chcú, my si myslíme, že to všetko potrebujú.

Deti sa musia naučiť rozdiely medzi „chcem“ a „potrebujem“.

Súhlasím, že keď dostanú deti tú vec čo chcú, sú spokojné a hrajú sa s tým pekne celé sviatky. 

Áno, a mali sme dokonca aj skúsenosť, že sme im kúpili bicykel alebo skúter, ale spod ruky, takže som ani nové nekupovala, obviazala som mašľou, a či to bol použitý – nepoužitý, tešili sa, my sme ušetrili. Takže na Vianoce vôbec nepociťujem extra výdavky, rozpočet máme ako bežne. 

Ty vychovávaš tri malé deti v emirátoch, a ja som o tom písala aj na blogu, žije sa tu veľmi materialisticky a v takej bubline, nákupné centrá sú na každom rohu, vonku je príšerne teplo, tak sa chodí tam, deti sú vychovávané v 5 hviezdičkovom životnom štýle, či sa to rodičovi páči, či nie, všade pláž, hotely, ako na dovolenke. Ako ich ty vychovávaš v takomto prostredí a aký je ich vzťah k peniazom?

No ja vždy vravím, že musíme naučiť deti mať pozitívny vzťah k peniazom, musíme im dať možnosť diskutovať o peniazoch, že čo všetko stojí, musíme im dať to číslo, že toto stojí napríklad 100 dirhamov. Musíš im vysvetliť, že to je veľa, aby rozumeli čo je lacné a čo drahé a aký je v tom rozdiel.

Ja robím v komunite workshopy pre deti a ich učím ich od troch rokov až po tínedžerov, ako sa zarábajú peniaze. Vytvoríme si spolu systém šetrenia, spravíme prasiatko, a sami si urobia plán. Dám im návod, ako si zarobiť, našetriť, rozhodnú sa na čo si idú našetriť a má to veľký úspech. Rodičom sa to páči, lebo v škole ich to neučia, a asi aj viem prečo, ak by deti by vyrastali s tým že vedia, že by nemali míňať a že by nemali brať úvery, tak by banky skrachovali 🙂

Všetko začína doma, rozprávať sa o peniazoch pozitívne, dať im peniaze do ruky, lebo ideme teraz cestou, že bude všetko digitálne. Jedného dňa deti nebudú mať vôbec peniaze v ruke, a nebudú ich vidieť, cítiť. Peniaze budú bude vlastne iba číslo v telefóne a úplne stratia ten pocit, koľko (peňazí) majú.. 

Jeden z workshopov pre tínedežerov, ako plánovať a šetriť.

Vreckové im nedávam, lebo sú ešte malí, ale keď ideme na nákup, dám im napísané čo potrebujeme kúpiť a peniaze do ruky a oni to zaplatia. Dostanú na zmrzlinu, nechodíme do nákupných centier, jedine ak potrebujeme kúpiť napríklad topánky, ale aj vtedy mám s nimi konverzáciu, že počkať, tieto topánky sú príliš drahé, budeš sa musieť uskromniť s týmito a oni to pochopia. Mám s nimi dobrý vzťah, a vysvetlím im, oni to chápu, my si myslíme že deti to nechápu, oni sú oveľa šikovnejšie než si myslíme, aj keď si možno poplačú, robím to pre ich dobro, prejde ich to. 

Aká bola tvoja najlepšia investícia?

Tak napríklad túto zimu som úplne prerobila záhradu a investovala do záhrady. Teraz je to tak, že sedíme vždy v záhrade, je to taká relaxačná zóna, deti sa hrajú. Vidí, keby som nemala dom a záhradu a sedím v tom byte, čo som si mohla dovoliť, tak idem asi von míňať, lebo sa tam necítim až tak dobre. Ideme rovno do záhrady a tam si dáme obed aj večeru, sme vonku, deti hrajú futbal, pekne je to osvetlené, je to taký náš raj a dobre sa cítim. Takže investovala som tam, ale nechodíme von nakupovať.

Rada na záver?

Poradiť sa s expertom, a nie s jedným, s dvoma, aj s troma, nestojí to nič. Spýtajte sa poradcu, čo oni robia so svojimi peniazmi, nech oni ukážu svoje portfólio. Veľa z nich radí, ale nemajú skúsenosti pri investovaní so svojimi peniazmi, nemajú reálne skúsenosti. Takže ja vždy ukážem mojím zákazníkom čo JA robím a vlastne ako im chcem pomôcť. Tak im ukážem, že takto to funguje pre mňa a ja si myslím, že vlastne si s tým zarobím aj ten rešpekt a dôveru. Aj ja som to všetko odkopírovala mojich zákazníkov a naučila som sa (investovať) na vlastnej koži. Teraz robím to čo oni, a snažím sa učiť (tých mojich klientov) relaxovať. Koniec koncov sú to len peniaze, nejdeme hneď investovať životné úspory, ale začíname pomaličky krôčik za krokom, nech vidia ako to funguje. 

A čo tie spomínané kultúrne rozdiely, ako by si ich pre zaujímavosť zadefinovala?  

Každá národnosť má úplne inak zafixované, čo robia s peniazmi. Napríklad Indovia, pre nich je najdôležitejšie celý život šetriť na štúdium detí. Deti idú študovať, rodičia im musia dať na to štúdium peniaze, o potom keď rodičia prestanú pracovať, deti majú povinnosť sa o ne starať. A proste ja toho Inda nepresvedčím, že to má by ináč, pretože toto takto robili generácie pred aj po nich. Je to ale už ťažšie, nakoľko životná úroveň ide hore, oni to všetko držia na účtoch, v zlate, na termínovaných vkladoch, na úroky, majú veľa schém, ako šetria.

Egypťania investujú iba do domu, chcú tehlu, kúpia všetko doma čo len môžu, pozemky, domy, a keďže krajina nie je ekonomicky stabilná, oni ten risk majú v jednej krajine, chýba im geografické rozloženie, takže keď sa niečo stane všetko stratia. Majú všetko, alebo nič.

Potom ak vezmeme Američanov, oni sú odlišní, investujú  všade, peniaze dajú vpravo, vľavo, a keď prídu do veku, že idú do dôchodku tak väčšinou už majú ten jeden milión dolárov našetrených.  Potom žijú z úrokov, a preto ich vidíme na výletných lodiach, sústavne cestujú, sú na dovolenkách. Oni celý život šetria, dávajú to do akcií, aj do domov, do firiem, sú odvážni, a vidno to aj keď idú do dôchodku. Oni aj inak zarobia, najmä tí čo pracujú po svete. 

Ako investujú lokálni Emirátčania?

Toto je dobrá otázka, tak tým že oni kvôli náboženstvu nemôžu dať do banky peniaze na úroky, to je zakázané, investujú výlučne do nehnuteľností, či už tu v SAE alebo v zahraničí. Radi nakupujú vo Francúzsku, skoro každý má nehnuteľnosť v Anglicku, a kade-tade Taliansku. Ešte dodám, že skoro všetci majú firmy, sú to biznismeni.

Potom ak si vezmeme Filipínčanov, to je tu veľká väčšina, tak oni sem peniaze prídu výlučne zarobiť a posielajú ich potom domov, aby to tam mali odložené, aby tam živili deti (ktoré tam nechali), potrebujú (si našetriť) na dom, mať strechu nad hlavou. Oni nemajú zdravotné poistenie od štátu, takže oni vlastne šetria aj na to, že keby sa niečo stalo, ak sa musia dať ošetriť, tie peniaze tam musia byť. 

Nuž a Slováci, máme to tak, aby peniaze v banke sedeli, aby to číslo tam bolo, alebo všetko vrazia do jedného domu a potom nechodia na ani na dovolenky, takže zo života nemajú nič, z roboty domov, zaplatiť splátku, úrok, a potom dom zostane deťom. Je to možno také smutné, že my žijeme naozaj len pre tú nehnuteľnosť.

Vezmime si napríklad Nemcov, tak oni žijú celé životy v prenájmoch a je to úplne normálne a nemajú dom ani byt, ale začína sa to tam meniť.

My sme žili v Nemecku a tam na severe žijú aj 40 rokov v prenajatom dome. 

Potom ideme do Anglicka, tam skončia deti vysokú školu, hneď majú na krku úver za štúdium, neviem, či si my uvedomujeme aké máme šťastie, mať doma vzdelanie zadarmo. Nuž ale aj tak idú hneď kúpiť nejaký ten prvý bytík, potom ho predajú, kúpia niečo väčšie, takže oni vymenia aj šesť-sedem nehnuteľností v živote.

Hej, oni na to majú výraz liezť na bytovom rebríku hore (property ladder).

Veru, lezú po rebríku, ako je to super, no mať energiu na takéto niečo.. 

A s kým sa Ti najlepšie pracuje? 

Úprimne, asi zo západniarmi, oni to chápu, sú zvyknutí, berú všetko s ľahkosťou, investície ich zaujímajú, my sme takí uzavretí, nechceme vedieť, bojíme sa že nás okradnú, musíme sa asi trochu otvoriť.

Možno je ľahšie sa otvoriť, keď beháš po svete, vidíš, počuješ, ťažšie, keď sme len doma, ale už aj dnes je toľko vecí na internete, sú knihy, videá, každý si môže naštudovať, nemusíš byť vonku, aby si sa naučila čo to nové.

V dnešnej dobe sa nedá vyhovárať, každý má príležitosť ísť kam chce, učiť sa jazyky, skúsiť to inak, aj zarábať lepšie. Je to zaujímavé, a ja som rada za to, čo robím.


Ďakujem za rozhovor! 🙂

Filed Under: Peniaze

Unudené a požadovačné deti? Skús minimalizmus.

21. novembra 2019 publikovala Minimalistka 27 komentárov

Dnešné deti majú všetko, hviezdy z neba, ba až celý vesmír.

Je im dopriate oveľa viac, o čom sme my kedysi mohli len snívať a vyžaduje sa od nich oveľa menej.

Ja som si ako desaťročná doma prihrievala obed, pripravovala desiatu a umývala riad. Poobedia som strávila vonku s kľúčikom okolo krku, kde sme sa s kamoškami hrali gumu, vybíjanú, alebo sme pri kotolni, kde sme mali zrazy, len tak klebetili. Domov nás rodičia zvolávali za súmraku. Šunka bola na prídel a len v sobotu, sladkosti len cez sviatky či od babky, jedny tenisky som nosila celú sezónu a sakramentsky si ich vážila.

Ak som niečo chcela kúpiť, musela som najprv predávať zmrzlinu na kúpalisku, šúpať zemiaky v hoteli, či oberať paradajky na farme. Bez práce nie sú koláče, ani nové Bravo! Na rozprávky sa muselo v telke čakať, Angeliku som pozerala cez kľúčovú dierku na tajňáša, na nový hit sme čakali až v nedeľu v hitparáde Jula Viršíka tak, aby som stihla zapnúť nahrávanie na kazeťáku. Túžila som po štvorstránke plagátu skupiny Bros, po novom peračníku, po ofŕkanom tričku s logom 7UP.

Počas víkendov som čítala Vinetouovky, knihy sa nekupovali, ale požičiavali z mestskej knižnice a keď som sa nudila, dopisovala som si cez inzeráty v časopise Kamarát, alebo sa len tak ponevierala na sídlisku.

Keď nevieš ani ceknúť po nemecky, a je ti to jedno.

Všetkého bolo málo, všetko bolo vzácne.

Stala som sa mamou a moja misia bola jasná: moje deti budú vyrastať inak, lepšie, ako v tom nudnom socíku.

Budú mať všetko, čo im vieme zo srdca dať, všetko, čo si môžeme dovoliť.

Ľúbime ich a dáme im to najavo. Chceme pre nich to najlepšie. Ako často počujeme: my sme si to kedysi nemali? Je to zdroj toho, že vnúčikom babičky stále niečo nosia?

Celé tehotenstvo som riešila, čo všetko potrebuje náš novorodenec – drahý kočík, postieľku, prebaľovací pult, autosedačku, kolíska, monitor dychu, elektronický teplomer, šaty, plienky, hračky….

Byt vystriedal veľký dom a veci sa množili. Už batoľa má vlastnú izbu so všetkými hračkami, čo svet vymyslel, pekné šaty, záhradu s preliezkou, hojdačkou a bazénom, širokouhlú telku, kde hrajú celý deň rozprávky, hry na iPadoch. Keď sa nám nechcelo sedieť doma, išlo sa do herne, na baby gymnastiku, na krúžky, do kina, do zábavných parkov, na detské festivaly. Dosiahla som, čo som chcela, moje deti mali hojnosť. Tento model však prestal fungovať.

Čím lepšie sme sa mali, čím viac sme im dávali a zabávali ich, tým menej boli spokojné.

Nudili sa.

Hádzali sa o zem.

Odvrávali.

Neposlúchali.

V izbách bol večný neporiadok.

Nedokázali sa odtrhnúť od telky, či elektroniky.

Každý deň som sa pýtala, kde som ako matka zlyhala. Keď sa na to s odstupom rokov dívam, je mi to jasné ako facka. Dali sme im priveľa.

Až keď máš niečoho plné zuby, až vtedy sa toho zbavíš. Vyhodila som 80% hračiek von z domu. Uľavilo sa mi a stal sa zázrak – deti sa prvýkrát krásne samé v izbe celé hodiny zahrali.

Po rokoch nemám ani najmenšiu túžbu vrátiť sa späť do konzumu. Nič nám nechýba. Naše deti minimalizmom neutrpeli, práve naopak. Hrajú sa stále v poloprázdnych izbách a sú v úplnej pohode. A ja vnímam to moje detstvo zrazu inak: chudobné na materiálne veci, ale bohaté na zážitky a kamarátstva. Museli sme sa vynájsť a z každej maličkosti sme sa vytešovali.

Hračka môjho mládí.

Tam kde žijem, vyrastajú deti v päťhviezdičkovom „lifestyle“ a sú denne bombardované konzumom – luxusné hotely, pláže, bazén, nákupné centrá, zábavné parky. Vidím deti drzé, hlučné, vychovávané slúžkami, bez manierov, s nadváhou. Vidím deti ale aj slušné, milé a vychované. Všetko je to na nás rodičoch. Stačí trošku spraviť otočku a nájsť zlatý stred. Často sa v uspokojovaní potrieb našich detí stratíme, a príde zrážka z realitou a výchovné problémy – prečo je moje dieťa také rozmaznané a požadovačné?

Problém číslo 1: Deti neučíme finančnej disciplíne

Postoj detí k peniazom bude taký, ako ho máme my. Ak trávime víkendy v Ikei a hypermarkete, a pri každom zamrnčaní vyťahujeme peňaženku, keď je pre nás dôležité značkové oblečenie, status a výzor, také budú aj naše deti. A keď na dôvažok budú celoročne babičky, strýkovia a tety sypať dary lebo sú Vianoce/narodky/už sme sa mesiac nevideli, prilejeme olej do ohňa. Celkom som sa pobavila, keď sa ma 10 ročné dieťa spýtalo, prečo mám starý telefón a či neviem o tom, že už existuje aj iPhone 11-ka. Dieťa zlaté, vieš čo je to úver, vieš čo je to viazanosť, vieš čo táto hračka stojí a koľko hodín musí bežný človek pracovať, aby si si na neho zarobil? Odpoveďou sú vypúlené oči. Myslela som si.

Riešenie: naučiť deti šetriť, dať im do ruky malú peňaženku a hotovosť, baviť sa o nielen tom, čo koľko stojí, ale aká je cena práce otca či mamy, aby sme si vec mohli dovoliť. Aký je rozdiel medzi tým čo potrebujeme, a to čo chceme? Kúpim si malú vec teraz, alebo väčšiu neskôr? Ako dlho trvá radosť z toho nového autíčka? Staršie deti by som hnala do fyzickej práce – nech si na tie drahé tenisky či elektroniku skúsia zarobiť vysávaním obývačky, venčením susedovho Dunča, trhaním buriny, nosením letákov alebo brigádovaním v supermarkete. Možno ich tá túžba po drahej veci postupne prejde. Tip: Navrhujem myšlienku na biznis: finančné workshopy pre deti (moja známa v Abu Dhabi ich už robí a majú veľký úspech!)

Koľko stojím mojich rodičov mesačne? Ani sa nepýtajte:)

Problém číslo 2: Deti si v rodine šéfujú ako na tróne.

Možno to poznáš: Nepapá zeleninu. Nechce nosiť čiapku. Nerád spí sám. Nechce sa jej robiť úlohy. On sa s hračkami nemá chuť deliť. Musíme ho kŕmiť. Nie vždy má energiu ísť na futbal. Deti nám od narodenia diktujú, čo bude a čo nie, a my ich necháme jesť na raňajky zmrzlinu, na večeru hranolky s kečupom, dovolíme im spať v strede manželskej postele ešte po troch rokoch, pozerať telku do polnoci a nechať ich v zime behať v jednom tenkom svetri. A vieš čo je sranda? Tá naša špeciálna snehová vločka začne v škôlke nosiť čapicu a zje špenát s vajcom, lebo sú tam racionálne dospelé osoby, ktoré nemajú kapacitu riešiť výmysly tridsiatich detí na jednej kope.

Riešenie: Deti sa musia naučiť limitom a rutine. Kde by sme už boli, keby sme robili len to, na čo máme chuť a čo sa nám chce? Sorry šéfe, dnes sa mi nechce do práce a celý týždeň jem tresku s rožkami, lebo na iný šalát nemám chuť. Domnievam sa, že ja ako rodič som dosiahla vhodný vek na to, aby som vedela, čo je pre moje dieťa dobré. A žiadne malé rozmaznanča, ani to moje vlastné, mi nebude diktovať podmienky. Kapíto?

Dnešné menúčko: Zjedz, alebo zostaň hladný.

Problém číslo 3: Deti dostanú všetko čo chcú, a to hneď

Dnešná generácia už nevie, čo by vlastne ešte chcela. Vojdeš do hračkárstva, a zistíš, že teoreticky už máte doma z každej kategórie všetko. Tie naše úbohé deti ani nemajú čas po niečom túžiť, dostanú to ešte predtým, ako si to vymyslia. Pozrime sa aj na bežné potreby: Chcem piť, som hladný, chcem mlieko, chcem keksík, chcem koláčik. Teraz, hneď. Pozri sa okolo seba, deti nedokážu na nič čakať – na autobus, v rade u zubára, na jedlo v reštaurácii. Keď povieme nie, hodia sa o zem, a následne im strčíme niečo do ruky, aby boli ticho. Najčastejšie tablet alebo rohlík. Do témy závislostí na technológiách ani radšej nejdem, lebo by tento článok nemal konca:)

Riešenie: Nechaj deti čakať a nudiť sa, oni sa zachvíľu s niečím kreatívne začnú zabávať, stačí im to len umožniť. Zruš tablety v kaviarňach a reštauráciách, a garantujem Ti, že sa deti naučia sedieť a čakať na jedlo, budeš mať vychované deti, s ktorými je radosť chodiť medzi ľudí. Čím skôr, začneš, tým ľahšie! Zrušila by som aj všetky džúsiky, keksíky a pečivo, ktorými zakrývame ich neochotu počkať si na to, čo chcú. Ak ťa o niečo poprosia, nevyskoč hneď zo stoličky, ale predlžuj čas splnenia požiadavky.

Drobná výnimka – večera sa podáva: práve teraz!

Problém číslo 4: Rodičia už nemajú súkromie

Deťom často nevedomky dovolíme okupovať celý náš dospelácky životný priestor. Kým som nezminimalizovala, hračky, ktoré boli na každom štvorcovom metri, ma privádzali do vývrtky /aj ten vínovej/- v kuchyni, na sedačke, v spálni. S manželom sme si nevedeli večer sadnúť ako civilizovaný manželský pár v príjemnej kuchyni bez toho, aby som nemusela odhrabávať detské haraburdy. Deti sú v našich posteliach aj za cenu vyhasínajúceho vzťahu, domácnosti sú prevalcované blikajúcim plastom, a keď príde návšteva, malí zbojníci skáču tete Elvíre po hlave, lietajú po obývačke ako divosi a nevieme dokončiť súvislú vetu. Zmizla pomyselná čiara – toto je náš posvätný priestor, pre dospelých. Nemáme si kde oddýchnuť a byť sami.

Riešenie: Detské izby sú pre deti, kuchyňa a obývačka, manželská spálňa pre dospelých. Deťom je potrebné jasne určiť hranice – dokedy im venujem pozornosť, kedy je čas spánku a kedy je čas pre maminku a tatinka. Rešpektujem ich izbu, ich hračky, a oni musia rešpektovať ten môj priestor. Po skončení hier chceme hračky upratané, tam kde patria. Mám kamarátku, ktorá v malom byte šije a všade má ihly a lepidlo, nuž a deti jednoducho nesmeli prekročiť bielu čiaru na koberci. Naučili sa to. Keď som bola malá, a naši mali návštevu, neexistovalo, aby som sa obšmietala v obývačke a sústavne sa niečoho dožadovala. Museli sme sa ísť hrať do izby.

Aááá….. tu si večer sadneme!

Problém číslo 5: Dospelí už nie sú autorita

Vezieš sa v bytovke vo výťahu, susedovie dieťa nastúpi, nastane očný kontakt a ….nič. Ideš do školy, spolužiaci z triedy oproti tebe cupkajú dolu po schodoch …. a .. nič… Ideš do obchodu a deti nezdravia, neďakujú, ani bú ani mú. Najnovším trendom je aj to, že len rodič má právo dieťa vyhrešiť, takže keď malý Adamko ide Terezke na pieskovisku lopatkou vypichnúť oko, tak musíš čakať na jeho mamičku, aby ho zastavila, lebo ako si iný dospelý dovoľuje vyhrešiť to jej zlatíčko. V zahraničí volajú deti mamy svojich kamarátov prvým menom, a ťažko sa mi na to zvyká. Kde sa podel rešpekt k dospelým? Kde sa podela „pani Andrea? „

Riešenie: deťom vštepovať „Dobré ráno a Ďakujem„, a kľudne to preháňať, nie sme predsa divosi. Poslúcha sa pani učiteľka, pani riaditeľka, vychovávateľka, aj susedka a napraviť či pochváliť správanie má odo mňa povolenie ktokoľvek. Len smelo do toho!

Suma sumárum – všetko s mierou, normálne. Deti viem ľúbiť aj tak, že im nedám všetko a nie som len a len matkou. Je úplne v poriadku povedať nie, vyčleniť si svoj priestor, neobetovať každučkú minútku našim detvákom. Každá žena má právo na chvíľu pre seba, občas si vyjsť do kina, posedieť s kamarátkou, prečítať knihu, zájsť ku kaderníkovi. Vytrieď si domácnosť, povedz nie, stanov deťom pravidlá, pestuj v nich skromnosť a zaveď rutinu.

A na záver: ak si nevieš vo výchove rady, niekde uber. Vždy to funguje.

Podobné články:

Ako vyliečiť závislosť detí na tablete

Hračky, ktoré by som kúpila opäť (alebo tipy na vianočné dary pre deti)

Vzala som deťom skoro všetky hračky, a stalo sa toto

Prečo matky potrebujú minimalizmus


Vytrieď si myseľ: Minimalistický denník

Vytrieď si domácnosť: Minimalistický domov


Filed Under: Deti

Ako sa vyhnúť vianočnému prebytku

1. novembra 2019 publikovala Minimalistka 77 komentárov

Kúpiš mi niečo, čo nepotrebujem, ja ti kúpim niečo, čo nepotrebuješ, a po Vianociach vlastníme ďalšie dve veci čo nepotrebujeme, s mínusom na účte. Hlavne, že sme si niečo dali.


Tak, a ďalší zaujímavý rok je skoro za nami. Planéta sa nám rozpadá pred očami, brodíme sa v prebytku a plastoch, školopovinné deti protestujú v uliciach za svetlejšiu budúcnosť, a všetko to, čo považujeme za samozrejmé, tu už o pár rokov nemusí byť.

Blíži sa však december, a haleluja, čo nás po banálnych poblémoch sveta!

Ide sa nakupovať.

Homo sapiens consumus sa opäť dobrovoľne vypravia do natrieskaných nákupných centier, aby sa postavili do radu pri pokladniciach s plnými košíkmi ako poslušné ovečky.

„Kto chce moje peniaze???? Vezmite si ich niekto!“

Neviem prečo, ale pred príchodom Vianoc sa aj tým najrozumnejším ľudom prehodí kolečko v hlave a prestávajú racionálne rozmýšľať. Meníme sa na vystresované ryby, ktorým ide o život. A jediná záchrana je nakupovať, a to včas.

Čo nerobí minimalistka v decembri? Nechodí do obchodov. Možno je čas trošku pribrzdiť a všimnúť si, čo sa s Vianocami stalo.

Podstata Vianoc je dávno pochovaná pod hromadou baliaceho papiera.

Biznis zvíťazil nad tradíciami.

Katedrály vianočného konzumu.

Cesta k dokonalým sviatkom je tŕnistá. Už začiatkom jesene nás terorizujú reklamy, reklamy a ďalšie stupídne reklamy. Predstavujem si, ako sa copywriteri potili v augustovej zasadačke, aby nám naservírovali ďalšiu žumpu spotov, ktoré majú vyvolať tie správne emócie.

Všetci by sme mali cítiť v srdciach rozlievajúce sa teplo a tešiť sa na rozžiarené oči detičiek pri voňavej jedličke či napečených koláčoch. A k vianočnému šťastiu samozrejme potrebujeme nový 8K Ultra HD televízor od zeleného mimozemšťana, lebo na Vianoce sa televízory míňajú ako teplé rožky. A ešte lepšie na splátky, aby zostalo aj na toastovač. Veď ako inak stráviť Vianoce, než čumením do novej bedne.

Ak nás nedorazia reklamy, možno sa to podarí obohraným vianočným hitom chrčiacich z každého dostupného repráku. Každý rok stále to isté a to isté a to isté. Ruka v ruke s vianočnými výzdobami. Zrejme ich skutočným zámerom je priviesť nás do akéhosi vianočného tranzu. Tak môžeme bez rozmyslu míňať ešte viac peňazí. All I want for Christmas milá Mária Careyová je: ticho.

Nakoniec je človek z Vianoc tak presýtený, že ich začne mať plné zuby už v októbri.

Preháňame to s darmi, lebo nevieme ako povedať mám ťa rada slovami?

A potom tie darčeky! Stojíme v zápchach, a snažíme sa prekľučkovať na zľadovatenej ceste k najlepším darom. Vianoce sú hlavne o darčekoch, nie? A hlavne aby ich bolo čo najviac! Lapám po dychu a pýtam si vianočnú epidurálku.

Žijeme v dobe takého prebytku, že tí moji malí „spratkovia“ majú Vianoce už pomaly každý deň. Posledné, čo 24.decembra moje deti potrebujú pod stromčekom je viac hračiek. Prečo je taký problém dať deťom zopár darov? Prečo ich musí byť 50? A v akom svete žijeme, že sa deťom kupujú na Vianoce iPhony, iPady, drahé značkové handry, a počítačové hry v hodnotách až tisícky eur? Čo ich to vlastne učíme? Bez práce sú koláče a veľa, zadarmo, nie? Stačí napísať štedrému Ježiškovi.

Traja mudrci darovali Ježišovi tri dary – zlato, kadidlo a myrhu. Možno by sme si mohli vziať príklad.

Schválne, kontrolná otázka, pamätáš si kto ti čo dal minulý rok na Vianoce? Pamätajú si vôbec deti, čo dostali na Vianoce? Stavím sa, že nie a stavím sa, že pravdepodobne tú vec doma už ani nemáš. Celý koncept darčekov sa za posledné roky „vianocovania“ tak vymkol národu z rúk, že odkedy sa snažíme žiť minimalisticky, celá darčeko-paráda sa mi zdá ako satirický vtip.

Z darčekov sa najviac tešia deti a najviac dávame práve deťom. Paradoxne práve deti toho nielenže potrebujú najmenej, ale ani sa zväčša nepoďakujú (veď priniesol Ježiško) a ani žiadne dary na oplátku nekupujú. Len pýtajú, lebo môžu. Deti už psychicky prebytok darov nezvládajú a nevedia sa z ničoho úprimne tešiť. Pozri sa na ratolesť prejedenú sladkosťami, ako sa v prvý sviatok vianočný nudí, lebo sa „nemá s čím hrať“.

Často dávame dary, lebo musíme. Prečo by som mala niečo darovať švagrovi, ktorého som rok nevidela, ale zrovna práve preto, lebo ho po roku na rodinnej sešlosti uvidím? Nestačí už to, že sa uvidíme?

Dáme si niečo, lebo sú Vianoce a oni dajú niečo nám. Dám niečo manželovi, deťom, mame, otcovi, otcovej družke, bratovi, svokre, svokrovi, švagrinej, švagrovi, švagrovej manželke, ich deťom, kolegyni v práci, dám niečo kamarátke, psovi, mačke, rybke v akváriu a dám im niečo, lebo sú Vianoce.

Dám niečo babičke, aj keď už má plný barak vecí. Naozaj potrebuje ešte ďalšiu sadu utierok do kuchyne?

Dám niečo 18 mesačnému synovcovi, lebo určite potrebuje ešte milióntu hračku, ktorú ožužle a a za päť sekúnd skončí v prachu po gaučom.

Dám niečo svokrovcom, ktorí už majú všetko na svete, ale nájdeme niečo nové, čo vymeníme za perfektne funkčné. Inak doteraz tá sada švajčiarskych nožov, čo sme im dali pred 4 rokmi, trčí v šuflíku. Svokra proste na šúpanie zemiakov preferuje ten svoj, čo dostala ako svadobný dar. Svokra sa bojí drahú vec používať.

Aktuálne vo svete: 96 darov pre 3 deti (Zdroj: Chanel 5, UK)

Celý tento darovací kolotoč je čisté bláznovstvo a napriek tomu je z neho tak ťažké sa vymotať. Poviem jasne, na rovinu, nech mi nič nikto nekupuje a napriek tomu mi príde balík, a mám sa cítiť teraz zle? Haló? Nevyjadrila som sa jasne? Dnes už nemám problém nevyžiadané dary predať ešte v visačkou na bazoši.

Nevhodný dar je totiž horší ako žiadny dar. Viem, že máš rada knihy, ale tu máš fľašu vodky. Viem, že si sa minule sťažovala ako ti deti z domu spravili kôlničku na drevo, ale tu máš novú sekeru. A keď každý každému niečo dá, skončíme so zbierkou darov, väčšinou nepotrebných, aby sme celý tento cirkus zopakovali o rok.

Po Vianociach potopa a prichádza deň zúčtovania. Darčeky sú rozbalené, roztrhaný papier v koši, z koláčov nás bolí brucho. Kvôli jednému večeru sme ochotní ísť aj za hranicu toho, čo si vieme dovoliť. Vymaxujeme si kreditky a vezmeme spotrebáky, prečerpáme účty.

Len aby boli štedré Vianoce.

Robíme to pre dokonalý obraz Vianoc, a je nám jedno, že do marca jeme ryžu s fazuľou alebo dary splácame ešte celý ďalší rok. Banka a splátkové spoločnosti si mädlia ruky. Prijmem ako dar kašmírový sveter s vedomím, že mi to darujúca osoba kúpila na spotrebný dlh a viem že nemá na to? Mám z toho zmiešaný pocit.

Sú Vianoce také, ako ich oslavujeme teraz, ešte vôbec aktuálne?

Vianoce sú po Veľkej noci druhý najvýznamnejší kresťanský sviatok, oslavujeme narodenie Ježiša Krista, Božieho syna. Pre mnohých ľudí Vianoce nemajú náboženský rozmer a oslavujú Vianoce tak ako im ich servírujú obchody – materializmus, hromada darov a preplnená chladnička.

Sú aj typy ľudí, ktorí „milujú nakupovať“ a predieranie sa obchodmi je pre nich dobrovoľná dávka vianočného masochizmu. Zaujímalo by ma, či je pre veriacich ľudí konzumný aspekt Vianoc odpudzujúci, alebo už sa prelína materializmus aj do duchovného aspektu?

A čo ľudia a rodiny, ktoré žijú od výplaty do výplaty, a snažia sa prežiť? A čo ľudia, ktorí nemajú kam ísť, lebo žiadnu rodinu nemajú, zaslúži si byť niekto na Vianoce sám? Koľkým ľuďom spôsobuje materialistická stránka sviatkov len obrovský stres, tlak, smútok, horkosť a závisť? Vianoce sú pre mnohých najťažším dňom v roku a stres či depresia ústi do tragických nehôd alebo samovrážd.

Či sa nám to páči, či nie, Vianoce tak ako ich oslavujeme dnes, predstavujú problém.

Vianoce produkujú stres a dlhy, a z dlhov vznikajú psychické problémy, ktoré ústia do stresu a depresií.

Vianoce sú problémom pre prírodu – kupujeme si jednorázové dekorácie, ktorí sa nedajú recyklovať, necháme sa nalákať na prebytočný konzum, vytvárame ešte viac smetí, prejedáme sa a vyhadzujeme nezjedené jedlo.

Vianoce spôsobujú prepracovanosť – všíma si niekto neľudsky dlhé šichty predavačov v obchodoch, ktoré sú pre našu pohodlnosť otvorené od nevidím do nevidím, alebo pod akým stresom sú kuriéri, vodiči? A čo davy ľudí na letiskách, ktorí sa napriek nepredvídateľnému počasiu rozhodnú cestovať cez polovicu zemegule?

Niet divu, že realisti vravia Vianociam „najdrahšia show roka“.

Máme slobodnú vôľu povedať nie. Máme právo neísť s davom a nikto nás nenúti robiť to, čo robia druhí.

Môžeš si spraviť vlastnú verziu Vianoc, jednoduchú, skromnú a minimalistickú.

Dá sa to aj inak.

K veselým a štedrým Vianociam stačí málo.

Stromček nemusí mať dva metre a žiariť tak, že vyhodí elektrinu polke mesta. Stačí menší, skromnejší, ozdobený prírodnými alebo vlastnoručne vyrobenými dekoráciami, zapojíš deti a máte zábavu. Stromček nemusí byť ani stromčekom, veľa ľudí dnes volí aranžmá vo forme halúzok vo váze alebo na stene. K vianočnej atmosfére si zapáľ sviečku a využi prírodné materiály, ktoré nájdeš na prechádzke vonku, nie v supermarkete.

Nepotrebuješ pasúce sa stádo v záhrade. Zdroj – www.thriftyfun.com

Vianočný nákup v hypermarkete pre mňa prestavuje obraz pekla na zemi. Na Vianoce môžeš nakúpiť, tak ako vždy – v normálnom menšom obchode či na trhu. Nakúp toľko, koľko sa zje a nakúp sviatočne – pridaj zopár delikatesiek – výbornú čokoládu, lesný med, orechy, čokoľvek výnimočné, čo si nekupuješ v bežný deň a čo si vieš dovoliť. Radšej menej jedla, ale nech stojí za to. K tomu napeč za plech koláčov, pridaj dobré pitie a máš to.

Hoď brzdu na darčeky. Nechaj, nech deti napíšu Ježiškovi o jeden jediný dar, ktorý si želajú. Keď ho dostanú, budú spokojné a ak nie, je najvyšší čas prekalibrovať ich očakávania. Pridaj deťom dva tri menšie dary – knižku, pekné pyžamko, omaľovánku so súpravou krásnych ceruziek, malú stavebnicu, a máš vybavené Vianoce. Vypýtaj si od rodiny (ak už naozaj chcú niečo dať ) pre deti peniaze. Ver mi, že sa Ti začiatkom roka veľmi zídu, keď príde čas platiť krúžky, alebo obnoviť garderóbu. Zídu sa viac ako ďalšia plastová bábika či haraburda.

Život je o rovnováhe, prebytok spôsobuje chaos.

Darovať môžeš aj zážitky, napeč niečo chutné, vyrob niečo pekné, kúp knihu, čo pomôže vyriešiť problém alebo len tak pohladí dušu, alebo daruj svoju prítomnosť. Vyber sa na miestny trh, na remeselné dni, do obľúbeného kníhkupectva, objednaj si niečo cez malú slovenskú firmu. Podpor svojimi peniazmi reálneho človeka a nie korporáciu.

Namiesto vyvaľovania na gauči môžeš ísť na prechádzky do prírody, namiesto „scrollovania“ na mobile od rána do noci si sprav digitálny detox. Vytiahni zo šuflíka ihlice, kriedu, či ceruzky, človeče nehnevaj sa.

Vianoce nemusia byť doma v obývačke. Za ušetrené peniaze za zbytočné dary sa vyber niekde na chatu, zakúr si v peci, pozeraj na hviezdy, sprav si kotol kapustnice a otvor dobrú knihu.

Uteč od hluku, premávky a reklamy.

Vianoce nemusía byť o míňaní, obžerstve a čakania na Troch Kráľov. Lebo až PO VIANOCIACH začneme cvičiť, až PO NOVOM ROKU začneme zdravšie jesť, až PO SVIATKOCH sa pustíme do novej ja.

Ak chceš naozaj niečo na sebe zmeniť, najlepší čas je teraz.

Čo ti bráni, aby si práve sviatky a voľno využila k cvičeniu, k jedeniu viac ovocia a zeleniny, k oddychu, k prechádzkam, k práci na nejakom koníčku? A práve ten čas, čo nestráviš v zápchach a v nákupných centrách a na cestách môžeš využiť inak.

Do Nového Roku vstúpiš zdravšia, oddýchnutejšia a s financiami pod kontrolou.

Stačí povedať – nekupujme tento rok všetci všetkým dary. Stretnime, sa zabavme sa, vypime si spolu, poďme niekam spolu, pomodlime sa spolu. Byť spolu neznamená len kopu darov pod stromčekom.

Nemusíme pokračovať v tradíciách, ktoré nás zadlžujú, preťažujú a stresujú.

Stačí menej Vianoc a viac pokoja. ♡


Ako tráviš Vianoce Ty a máš nejaké typy na jednoduchšie a skromnejšie sviatky? Rada si ich prečítam v komentároch.


Podobné články:

Prečo musím do Vianoc všetko predať

Je možné mať minimalistické Vianoce?

Prerušovaný nielen vianočný pôst

Návod na vianočný digitálny detox


Vytrieď si myseľ : Minimalistický denník

Vytrieď si domácnosť: Minimalistický domov




Filed Under: Vianoce, Životný štýl

Naplnený život nie je preplnený diár

25. októbra 2019 publikovala Minimalistka 9 komentárov

Nič nie je väčšou stratou času, ako robiť zbytočnosti efektívne .” Peter Drucker

Je začiatok roka a držím v ruke voňavý diár, drahé pero a neónový zvýrazňovač. Ide sa plánovať a poriadne.

Tento rok to prevalcujem!

Len pre ilustráciu, toto sú všetky moje kalendáre, diáre, žurnále, noťasy a zápisníky, ktoré som si za posledné roky nakúpila, aby som si lepšie „zorganizovala“ deň a viac postíhala.

Čo majú spoločné? Všetky sú poloprázdne!

Maximalizmus pre minimalistku.

Prvého januára (no dobre, stačí druhého, alebo ešte lepšie po Troch Kráľoch) som namotivovaná ako natlakovaná sódovka – schudnúť 10 kíl, cvičiť jogu, naučiť sa po čínsky, začať meditovať, vypratať si byt, napísať historickú trilógiu, vymyslieť tabletku proti lenivosti, ohúriť moje obecenstvo s vypeckovanou prezentáciou, zdolať štvrťrok s novým projektom.

Bolí ma ruka z vyfarbovania grandióznej mapy budúcnosti a lámem si hlavu, kde sa vidím o päť rokov. Dúfam, že sa svetlej päťročnice dožijem a neprejde ma trolejbus. Je niečo zlé na dnešku?

Vykuknú prvé snežienky a popísané stránky v plánovači rednú. S topiacim sa snehom sa roztápajú aj všetky moje odhodlania, a pri pohľade na preplnené stránky diára potrebujem dvojitú dávku brufenu.

Vyťahujem bielu zástavu a vzdávam sa. Kto má čas na komplikované plánovanie, keď sa musím starať o dve malé deti, biznis, domácnosť aj o seba?

Ďalší nevyužitý diár končí v koši a s ním aj písomný dôkaz toho, že som sa opäť o niečo pokúsila a zase zlyhala.

Si presne tam, kde máš teraz byť.

Nemaj mi za zlé, pre mnohých ľudí plánovače fungujú skvelo, ale na mňa nie. Asi preto, lebo som sériová prokrastinátorka najsilnejšieho kalibru. 

Prokrastinátorstvo je druh životnej výchylky. Celý deň robíš veľmi efektívne nepodstatné veci. Umyješ okná, presadíš kvety, ostriháš si nechty, spravíš si piatu kávu, upečieš koláč, vyvenčíš susedovho psa a až POTOM si sadneš na zadok a začneš robiť to, čo naozaj treba.

Joj, a ten pocit viny! Zoznam vecí na vybavenie sa síce scvrkol, celý deň lietaš ako včielka Maja, ale v oblasti duševného, fyzického či profesionálneho uspokojenia sa črtá veľká prázdna tučná nula.

Dívam sa na kopu opustených pomocníkov a pátram po príčine straty „motivácie“ to s nimi ťahať až do decembra.

Luxusný denník s bielymi stranami ma ľaká. Držím atramentové pero nad prázdnou stranou a cítim tlak napísať niečo múdre, niečo, čo stojí za to, hodné aspoň Shakespeara. Vysolila som za neho kopu peňazí, tak si nebudem do neho len tak ledabolo čmárať, všakže? Dnes už viem, že používať denne naše krásne veci je minimalistická povinnosť.

Rob, čo môžeš, s tým čo máš, tam kde si.

Motivačný žurnál bol nakoniec pre mňa príliš komplikovaný – nechce sa mi do minúty plánovať si veľmi vzdialenú budúcnosť a takisto ma stresujú prázdne datované strany. Často neviem, čo chcem a z veľkých cieľov mám strach. Radšej pomaličky a postupne. Ono sa to vykryštalizuje, nie?

Fitness diár ma nútil vidieť každý deň ako vzorec premenený na tabuľky, čísla, odopieranie, kalórie, kilogramy, centimetre. 

Z plánovacieho žurnálu sa mi ježia chlpy na tele a stresuje ma len pohľad na vlniaci sa “To Do List”. Čím viac som sa snažila stihnúť, tým menej sa mi to darilo poriadne a nakoniec som nespravila NIČ.

Suma sumárum – potrebujem jednoduchosť. Minimalizmus doma a minimalizmus aj v plánovaní dňa.

Keď neplytváme časom, máme ho každý dosť.

Existuje len jeden systém, ktorý na mňa zaberá a systémom pokus omyl je to asi jediný liek na moje prokrastinátorstvo.

1.Spravím len jednu vec, ktorá je dôležitá a spravím ju hneď ako prvú.

Nedotknem sa ničoho iného, kým nemám za sebou aspoň časť dôležitej veci za sebou. Nuž, a ak v ten deň už nič iné nestihnem, som so sebou aj tak spokojná. Zaplavia ma endorfíny a zrazu ide celý deň ako po masle. Valcujem deň.

Dôležitá vec sa týka TEBA, tvojich vlastných potrieb a cieľov. Je to niečo, po čom piští tvoja duša, čo má pre teba vysokú hodnotu, niečo čo ti dá veľké uspokojenie. Nie je to nič, čo chce po tebe rodina, manžel, šéf.

Áno, sú veci, ktoré musíš spraviť, ale tie spravíš až POTOM, keď dokončíš dôležitú vec. Aj keby si kvôli tej dôležitej veci mala vstávať o piatej. Chápeš ten rozdiel?

2. Naplánujem si pohyb.

Cvičenie musí byť jednoduché ako facka. Naplánujem si kedy a ako, nič viac…. a nie preto, aby som vyzerala ako modelka, ale z úcty a rešpektu k sebe. Idem sa prejsť. Zaplávam si. Zacvičím si pilates. Vyjdem pešo po schodoch. Viem, že keď sa pravidelne hýbem a dávam si pozor na to, aby som nehádzala do seba smeti, kilá aj centimetre idú dole. Nepotrebujem sa vážiť, ani diétovať, ani komplikovane nič zapisovať. Stačí si spraviť krížik do štvorčekového zápisníka.

3. Vypnem počítač a telefón.

Už ráno sa rozhodnem kedy a stlačím OFF. Niekedy aj celý deň, víkend alebo týždeň. Najlepšia regeneračná kúra na svete – výsledkom je pokoj v mysli a jasno v hlave.

4. Vysypem si myseľ na papier.

Často ma napadne čo musím vybaviť alebo niečo, čo nechcem, aby som zabudla. Veľmi sa mi uľaví, keď si to rýchlo napíšem do zápisníka, a nemusím túto myšlienku už držať v hlave. Neskôr sa k zápisu vrátim a vyčiarknem, keď už nie je aktuálna.

5. Praktizujem silu vďačnosti.

A mám pocit, že mi niečo chýba, stačí si pripomenúť, to čo mám a hneď ma to prejde. Pitná voda, klíma v aute, jedlo v chladničke. Som bohatá žena 🙂

6. Plánujem tak, aby som nepotrebovala diár.

Zistila som, že keď nemám preplnené dni, všetko si viac menej pamätám z hlavy a úplne mi stačí krátka kontrola e-mailu alebo poznámky na papieri, kedy presne mám kde byť. Ráno si len rýchlo prebehnem v hlave, čo ma čaká. Keď začnem zabúdať, je to znamenie na stopku – je nutné zosekať si činnosti. Pamäť je môj indikátor, kedy mám naložené priveľa. Na plánovanie celého roka – prázdniny, dovolenky, dôležité dátumy – mi úplne stačí malá barlička, a volám to vizuálna mapa:

Konečne diár, ktorý funguje.

Ak sa držím môjho systému, deň funguje jednoducho, ale efektívne – darí sa mi pohnúť sa v svojich plánoch ďalej, pravidelne sa hýbem, nesurfujem priveľa na nete, pridávam si do života výzvy bez pocitu preťaženia a chodím spávať spokojná.

Väčšina mini činností, ktoré musím urobiť je vlastne zbytočná. Všimla som si, že keď niečo nepodstatné odignorujem, vyrieši sa to samo. Mala si už problém, nad ktorým si sa zbytočne zožierala, a ono sa to potom samo nejako spravilo? Funguje to.

Čomu nevenujeme pozornosť, to stráca na dôležitosti a sile.

Namiesto diáru som si začala zapisovať podľa overeného systému do obyčajného štvorčekového zápisníka, nakoľko som nič podobné nenašla. A tak skrsol nápad vymyslieť si svoj vlastný denník, taký …. minimalistický:)

Čo ak má niekto podobný problém ako ja, a tiež si nevie nájsť ten svoj plánovač, ktorý funguje?

Minimalistický denník je hotový a vznikol aj vďaka tomu, že som si vysypala myseľ do obyčajného štvorčekového zápisníčka a denne robila to, čo je pre mňa dôležité. Moja radosť z neho je nesmierna!

Ak si hľadáš ten svoj, môžno práve minimalistický denník je pre teba. A nič ma nepoteší viac, ak ho vypíšeš až dokonca a spravíš niečo pre SEBA♥


Minimalistický denník práve vyšiel 1vo vydavateľstve Motýľ na 230 stranách v pevnej väzbe.

Viac informácii a možnosť si ho objednať nájdeš na stránke Minimalistický denník.

Kúpou priamo odo mňa podporuješ fungovanie tohto blogu, za čo ti patrí srdečná vďaka ♥)♥)♥)Andrea


Filed Under: Čas, Digitálny detox, Organizácia, Životný štýl

Všetko som čistila Dettolom, hovorí zero wasterka z Emirátov

10. októbra 2019 publikovala Minimalistka 14 komentárov

Charlene Nawar o sebe tvrdí, že je len ďalšia nedokonalá enviromentalistka a prostredníctvom mobilnej aplikácie a Instagramového účtu UNwrapped, sa snaží v Spojených arabských emirátoch zvyšovať povedomie o dôležitosti recyklovania či škodlivosti plastov.

Jej presvedčená, že udržateľný život nemusí byť ani obmedzujúci, ani nákladný a ani vyčerpávajúci. Mnohí ľudia sa pustili touto cestou a vyskúšali nový spôsob života.

Stačí sa len pridať.

Charlene som stretla pred niekoľkými rokmi úplne náhodou v malej dedinke na Srí Lanke, kde sme dovolenkovali. Ak veríte na náhodné stretnutia, toto bolo práve také.

Tam na dovolenke pri mori sme však kedysi dávno aj my boli iné ženy, a témou našich rozhovorov pri víne boli nákupy, dovolenky a problémy s našimi filipínskymi slúžkami:)

Dnes je zo mňa minimalistka a z nej inšpiratívna žena, ktorá bojuje za zníženie plastového odpadu v materialisticky založenej krajine, kde je život bez plastov prakticky nemožný.

Plast, plast a ešte raz plast. Zdroj FB-UNwrapped.

Charlene pochádza z Južnej Afriky, a dnes žije v Abu Dhabi s libanonským manželom a tromi malými deťmi. Stretla som sa s ňou na motivačnú kávičku v jej príjemnom dome so záhradkou a umelým trávnikom. Kvôli úspore zalievania. Spoločnosť jej robili dvaja adoptovaní psi z útulku, a práve vďaka jednému (ako sa neskôr dozvedám) sa jej zero waste cesta začala.

Dnes vám prinášam prepísaný a preložený rozhovor o tom, ako sa dá zero waste život praktikovať v Spojených arabských emirátoch. Dúfam, že vás namotivuje tak ako mňa 🙂


Ahoj Charlene, poznáme sa už niekoľko rokov a vidím obrovské zmeny v Tvojom živote, vysvetli mi prosím Ťa kde sa cesta k bezodpadovosti u Teba začala? Mala si nejaký heuréka moment, niečo si si prečítala alebo Ťa niekto namotivoval?

Vtipné je, že celé to začalo kvôli nášmu psovi Kellymu. Spustila sa u neho vážna kožná alergia, je to čierny vlčiak a začala mu na mnohých miestach blednúť srsť. Vzali sme ho k veterinárovi a ten mu predpísal kopu liekov, antibiotík, nuž bol to nekonečný kolotoč. Nič nepomáhalo.

Spomenuli sme to nášmu cvičiteľovi psov, ten je trošku taká stará škola, má rád prírodné metódy na všetko a ten mi vraví, že na 99% si myslí, že Kelly má tieto problémy preto, lebo umývam podlahy Dettolom. Ostala som v šoku, ja že čo?? Na vysvetlenie, kedysi som bola maniačka na dezinfekciu domu, išla som do Carrefouru a nakúpila som si všetko od tejto značky, vieš je Dettol na podlahy, Dettol na kuchyňu, Dettol na kúpeľnu, no čo Ti poviem, som divná, mám rada keď všetko spolu ladí, keď všetko rovnako vonia.

Adoptovaný vlčiak Kelly zmenil rodine Nawar život k lepšiemu.

Tak sa ho pýtam, a s čím mám teda prosím Ťa upratovať? On mi nato vraví – s ničím, umývaj len s vodou. No poviem Ti dva týždne som čistila podlahy len s vodou a stal sa zázrak, psovi to pomohlo. V živote by ma toto nenapadlo. Neskôr som pridala do vody ocot, začala som používať sódu bikarbónu a stále som riešila, ako môže byť takto môj dom naozaj čistý.

Úplne Ťa chápem, mala som podobné pocity, keď som vyskúšala ocot a sódu, nezdalo sa mi všetko také čisté a nepáčil sa mi octový smrad…a teraz si spokojná s tým ako čistí ocot a voda?

Bezpochyby, moje podlahy sú čisté a lesknú sa viac ako po čistiacich prípravkoch, asi že na nich neostávajú chemické zvyšky z prípravku. Tak toto bol prvý krok, a keď som po čase strávila informáciu, ktorú mi povedal cvičiteľ, začala som uvažovať, lebo som mala malého Luka doma, naše tretie dieťa. On v tom čase ešte neliezol, ale vieš stále bol na podlahe, sedel a hral sa.

Tak si vravím ak Dettol vybielil môjho psa, čo to môže robiť môjmu malému synovi, našim trom deťom? Začala som sa o všetkom informovať, čítala som knihy, a môj manžel, ktorý mi stále vyčítal mikrovlnku v kuchyni bol rád, keď som sa jej zbavila. To bola ďalšia vec ktorá šla preč. Nuž niekedy je to nepohodlné, nebudem si vymýšľať, občas mi chýba, ale je to len o plánovaní jedál.

Potom som začala rozmýšľať, ako viesť menej toxický život. Prestala som používať komerčné čistiace prostriedky a všade používala len vodu, ocot a sódu. No neviem, povedz, či je tu čisto alebo špina, možno ju už nevidím (smiech)

1 diel octu, 1 diel vody a 15-20 kvapiek esenciálneho oleja, alebo citrusovej kôry. Zdroj: Instagram UNwrapped

Mne sa tu zdá všetko veľmi čisté (smiech).

Trošku som poexperimentovala a začala som do octu s vodou pridávať esenciálne oleje, aby to tak nesmrdelo, a páčia sa mi vône, ktoré vyrábam – grapefruit, citrónová tráva. Dom mi nesmrdí ako ocot, to už nie a vieš čo, je to naozaj len o zmene postoja. Všetky produkty sú len o marketingu, vidíš reklamu na detičky ako si umývajú ručičky Dettol mydlom, a všetky tie hnusné baktérie spláchneš do odtoku umývadla. Je to mentálne, to isté robí aj obyčajné mydlo. Všetko čo potrebuješ, je mydlo, mydlo a ešte raz poviem mydlo. Vo všetkom je mydlo. Používam kastílske mydlo, aj si ho sama vyrábam, nastrúham si ho do prania, občas kupujem aj olivové mydlo, spravím si vlastný prášok.

Takže už nekupuješ klasické pracie prostriedky?

Nekupujem nič, všetko si robím sama. Väčšina produktov je voda, ocot, sóda a mydlo, čo si robím, je vysoko koncentrované.

A čo fľaky? Ja som si všimla, že eko produkty nie sú také účinné pri boji s fľakmi a keď som z práčky vytiahla veci, ktoré som musela opäť preprať, nebola som nadšená..

Musíš sa len trošku manuálne posnažiť, áno vyžaduje to predpieranie rukou ak je na oblečení fľak, poviem Ti ešte stále mám Vanish pod umývadlom a už pol roka som na neho nesiahla, tak asi to funguje (smiech).

Alebo si kúpim eko-prášok a občas použijem Vanish, aj to je dobrá cesta, nie? Dobre a čo nasledovalo potom?

Hej, určite. Ďalším krokom boli plasty a ako veľmi dobre vieš najväčší problém v tejto krajine (SAE – pozn.aut) je voda. Mali sme predtým stojan na vodu, kde sa kupujú veľké zásobníky pitnej vody. Nuž áno, táto fľaša je bez BPA, a vymenia Ti ju za novú, ale aj tak je to plast a neviem, koľko tá fľaša stála vonku v 50 stupňovej horúčave, koľko ju vozia v rozpálenom nákladiaku, ako dlho stojí niekde v sklade.

Každodenná realita v tunajších supermarketoch. Zdroj: FB-UNwrapped

Takže vravíš, že táto voda sa piť dá, ale nie je dosť dobrá na pitie?

Máš lepšiu možnosť. Preverovali sme si dostupné vodné filtre, môj muž teda vôbec nebol presvedčený o zmene, a potom sme sa stretli s príjemným chlapíkom z Dubaja, on robil pre jednu s veľkých vodárenských spoločností. Tak nám vysvetlil všetko o transporte vody, o vodnom systéme v Abu Dhabi a ako sa vôbec nemusíme báť piť vodu z vodovodu, aj keď je odsolená.

Ja viem, že je to všetko o zásobárni, ktorá môže mať v cisterne špinu, ale s filtrom by to malo byť zachytené. Neuveríš, ale na Slovensku, ktorá má obrovské zásobárne kvalitnej sladkej pitnej vody, ľudia stále kupujú vodu vo fľašiach a tej z vodovodu neveria.

To nemyslíš vážne, fakt? To je bláznivé.

Veru tak, a máme aj zásoby minerálnej vody, ideš s prázdnou fľašou a načapuješ si ju pri zdroji zadarmo.

To znie úžasne!

Veru, a konečne si budeme aj zálohovať fľaše, tak ako v Nemecku, kde som žila, spomínala som Ti to, tam s zálohujú nielen plasty ale aj sklenené poháre, a plechovky. Nuž a u nás sú stále negatívne naladení ľudia, ktorým sa do obchodu vymienať zálohy nechce. Považujú to za nepohodlné. A tu v Abu Dhabi sa voda čerpá z mora a nákladne sa odsoľuje.

To je na hlavu, je to len o zvýšení povedomia ľudí, myslím, že sme pomýlení tým, čo znamená pohodlnosť.

Máme pohodlnú možnosť pred očami a nevidíme ju.

Presne tak. Povedz mi čo je pohodlnejšie, načapovať si studenú vodu z vodovodu, alebo sa vybrať do obchodu, kúpiť si 24 fliaš balenej vody a vychladiť ich v chladničke. A potom ešte rozmýšľaš, čo s prázdnymi fľašami…

Ako sa Ti teda darí eliminovať plasty?

Kúpili sme si vodný filter a sme s ním veľmi spokojní. Vodu už nekupujem a potom samozrejme nosiť si vlastné tašky do obchodu, vlastnú fľašu. Odchádzam z domu a musím mať kľúče, mobil, fľašu, tašku na nákup, bez toho neodchádzam. A samozrejme predtým ma ani nenapadlo, koľko plastových tašiek som priniesla domov, bolo to pohodlné, všetko Ti v supermarkete zabalili ( v Emirátoch sú v obchodoch baliči nákupov – pozn.aut) a tešila som sa, že mám vrecká do koša, aj stovky.

Siahni po skle. Sklo je 100% recyklovateľná surovina, ktorá nestráca na kvalite. Zdroj: Instagram – UNwrapped.

A čo plastové sáčky na zeleninu a tak?

No to bola výzva, tu v Abu Dhabi neboli látkové, také neexistovalo, tak som sa vybrala do obchodu so starou obliečkou na vankúš.

Čo? S obliečkou? Snažím sa predstaviť si reakcie ľudí (smiech)

Veru tak, vieš na začiatku som sa tak veľmi chcela zmeniť, a poradili mi to, tak si vravím dobre teda, idem s obliečkou..

A čo nato ľudia?

Mysleli si, že som asi padnutá na hlavu, aha tam ide tá šibnutá ženská…. Vravím si prečo toto vlastne robím, aby som mojim deťom ešte dala šancu. A koniec koncov nie je to ťažké, samozrejme keď začali v Emirátoch predávať látkové vrecúška, zjednodušilo sa to, ale SAE nič neponúkalo, nuž a áno musela som niečo poobjednávať cez Amazon a lietadlom to prišlo až sem, to je ďalšia story..

Poviem Ti, človek môže chodiť k psychológovi, dať si to ako diagnózu – trápiť sa nad každým krokom v dni, či práve neničím planétu. Začneš niečo robiť inak, ľudia ťa budú kritizovať a rýpať do toho, čo je lepšie až to nakoniec človek vzdá, demotivuje sa lebo si povie, aj tak to k ničomu možno nevedie, a pochybovači majú pravdu..

Musím nakupovať keď nie je veľa ľudí, to je dôležité. Ak je plno, nemajú čas sa mi venovať, napríklad látkové vrecúška nie sú priesvitné, pokladníčka sa musí pozrieť, čo tam je, to vyžaduje viac času pri platení, alebo nálepky dobre nedržia hlavne na tých sieťovaných, tak musí chlapík čo váži sa trošku posnažiť, pri plastovom sáčku to tam len šupne raz dva.

Komplikuješ im život..:)

Vravia mi, a prečo si nevezmete plastový sáčok, prečo si to komplikujete a ja na to, ja si ho CHCEM komplikovať, ale v skutočnosti to nie je komplikované, chápete? Ale keďže chodím stále do toho istého Carrefouru, už ma poznajú, vedia, že ide tá bláznivá ženská 🙂 A čo sa mi páči ešte viac, že prídem domov s tromi veľkými taškami, nemusím ťahať 25 plastových z auta, vyberieš, vyložíš a si vybavená.

Bezobalový nákup v Abu Dhabi. Zdroj: Instagram – UNwrapped

Skúšala si nákupy online? Ja nakupujem skoro výlučne tak, a som spokojná. Neznášam nákupy v hypermarketoch.

Hej, súhlasím, obetuješ aj dve hodiny zo dňa. Vieš ja rada varím a pečiem a chcem si sama povyberať, som už taká, a keď mi niekto prinesie otlčené jabĺčko alebo hnedý banán, v obchode si vyberiem sama, som na to citlivá, kričím na nich pri pokladni – dávajte mi pozor na tie jabĺčka!

Chápem, veľa ľudí to takto preferuje. Takže chodiť na to isté miesto nakupovať pomáha?

Určite. Občas si kupujem olivy alebo raz za čas mäso, prinesiem si svoje plastové nádobky (mám veľké zásoby zo starých čias), on si vynuluje váhu, nemusím sa stresovať čo s krvou, polystyrénom, doma si to dám do chladničky. Na začiatku to bolo komplikované, predavač nevedel ako vynulovať váhu, musel zavolať vedúceho, stála som tam 20 minút, teraz už vie, chodím k tomu istému chlapíkovi.

Kúpa mäsa je náročná, najmä teda kura, tu ho bez plastu nekúpiš, sú nato nejaké zákony z ministerstva zdravotníctva, vravím ja to chápem, ale ja by som prišla k vám rovno do závodu a kúpila si to rovno do svojich nádob a dám doma do mrazáku (smiech) a oni že to nejde.

Ako riešiš obedy a desiaty pre deti, tam je veľa produktov individuálne zabalených, ako syry, jogurty a tak.

Väčšinou majú teplý obed, dávam im to do termo hrnčekov, i keď som ešte neobjavila taký, čo udrží jedlo teplé do obeda.

Skús tie na kávu, so širokým hrdlom, zdá sa mi že fungujú lepšie, samozrejme kávu do nich okrem jedla nedávam.

Fakt? Vyskúšam. Takže všetko iné pokrájam a dávam do plastových nádob – Tupperware, mám ich veľa, zbožňovala som tento produkt a nakúpila ich kedysi, skúšala som aj eko nádobky, tie z bambusu a podobne, ale netesnia. Keď dám deťom jogurt, vytečie to a nedržia teplo. Máme aj YUM krabičky, tie sú súper, sú ale staré a utesňujem ich extra gumičkou na vlasy. Syn chce už novú ale vravím ju, nič jej skoro nie je, ešte stále funguje, nová nebude.

Začni od seba a buď zmenou, ktorú planéta potrebuje. Zdroj: FB – CH.N.

Súhlasíš teda, že využiť existujúce plastové výrobky v domácnosti je lepšie, ako si ísť nakúpiť nové – ekologické? Je na to aj výraz eko-konzum, chceš sa zmeniť a mať zo seba dobrý pocit, tak povyhadzuješ všetky plastové veci, zariadiš si dokonalú kúpeĺnu či kuchyňu a potom spravíš perfektné fotky na Instagram:)

Áno, a to je prvá vec, čo ľudia vidia, keď prídu ku mne do domu – ale veď ty tu máš toľko plastových nádobiek, a kupuješ mlieko v plaste.. no haló vážení, keď nemám inú možnosť! Snažím sa aspoň kupovať veľké trojgalónové balenie.

Ideš s tým, čo je dostupné…

Kúpim menej, experimentujem s iným typom mlieka..aj drobné ovocie,to všetko predávajú len v plaste, tak ho jeme menej, tu je dostupné 365 dní v roku, inde len počas sezóny, vravím deťom každý deň to nebude, i keď ich majú strašne radi. Organické ovocie/zelenina je tiež problém, balí sa to do trojvrstvového plastu.

A zhnije to na druhý deň ak nezješ..

Občas si ideme niečo nazbierať, sú tu farmy v okolí Abu Dhabi, deťom sa to páči, ale potom prídeš domov s piatimi kilami baklažánu, a my ani nemáme radi baklažán, takže pravidlo je: to zbieraš, čo zješ! (smiech)

Jamie Oliver má skvelý recept na vegetariánske lasagne z baklažánu…

Baklažán je veľkou súčasťou arabskej kuchyne, ale nám nechutí, poviem Ti skúšali sme aj vegánstvo, vydržali sme týždeň, je to rozdiel byť vegetarián a vegán, oni nejedia ani med ani vajcia a nič zo zvierat.

Nie je Tvoj muž náhodou milovník mäsa?

Už zredukoval, jeme menej mäsa, ale priznám sa ani nie kvôli životnému prostrediu, viem, že jeho konzumácia má na neho dopad, ale skôr kvôli kvalite mäsa. Vôbec nejeme kurence, lebo už dlho som nejedla také, čo chutilo dobre, nuž a keď sa pozrieme na ryby, čo je tu ľahko dostupné a lacné a potom čítam o plaste, čo pláva aj tu v mori a ryby to zjedia, ti si ju kúpiš, uvaríš a zješ aj rybu aj plast, dávam si k nim veľký otáznik.

Ja kupujem bio lososa, a kvôli šialenej cene ho jeme raz za čas, 200 dirhamov (cca 45 EUR) za štyri kúsky ryby.

Presne, a keď zredukuješ mäso, menej minieš. Počas týždňa vegánstva sme minuli na jedlo za týždeň 300 dirhamov (cca 75 EUR) v porovnaní s 1000 dirhamov (cca 248 EUR), keď mäso jeme, aj viac…

Aj veľké firmy sa pripájajú k boju proti plastom. Zdroj: FB – UNwrapped.

Takže povedala by si, že low waste životný štýl mal dopad aj na financie, stojí vás život viac či menej?

Jednoznačne menej. Začnime len komerčnými čistiacimi prostriedkami, vieš koľko to dokopy stojí? A vezmi si na porovnanie ocot, ten je taký lacný, 5 litrov kúpim za 5 dirhamov (cca 1.3 Eura), alebo si ho vyrobím, vezmem odpad z jablka, šupky, ohryzok a tak, vložím do veľkej sklenenej fľaše, pridám za lyžicu cukru, potom stačí občas premiešať, nechať stáť 2 týždne, a más jablčný ocot. Môžeš ho piť, ale ja s ním aj čistím, pridáš do neho esenciálne oleje, sóda je lacná. Nuž nemám moju perfektnú fľašu ako z obchodu, nemám 20 produktov na jednu vec, do umývačky riadu dávam sódu bikarbónu, soľ a mydlo.

To fakt? Uff ja neznášam kupovať tie predražené tablety do umývačky.

Dáš 3 kvapky mydla, 2/3 sódy a soľ až kým nie je dávkovač plný a pusti si to na normálnom cykle, ani škvrny na pohároch nebudeš mať.

To je super,vyskúšam. A čo kozmetika, ako sa Ti darí v tejto oblasti?

Najprv chcem všetko domíňať, mám ešte stále veľa vecí v kúpeľni. Prešla som na látkové čistiace tampóny, na jednej strane absorbujú viac prípravku, ale fungujú dobre. Používam aj takú prírodnú špongiu na čistenie tváre, niekedy už ani nič iné nepoužijem, mám pocit, že tvár je dostatočne čistá. Inak používam ružovú vodu, tá sa dá kúpiť v sklenenej fľaši, nuž a krém bola výzva lebo sa bojím experimentovať s pleťou, ak sa niečo nevydarí a zároveň som si vedomá že starnem, a aj vedomá ohľadne planéty, priznám sa je to ťažké.

Našla si niečo, s čím si spokojná?

Priznám sa, zatiaľ skúšam, vymenila som krém za taký, čo je v skle a potom si vravím o čo mi vlastne ide, aby to bolo v skle alebo to čo v ňom je, či sú v ňom chemikálie, či nebol testovaný na zvieratách, čo len viac pridáva k celkovému zmätku. Vyskúšala som jojobový olej, je pomerne drahý, ale vydrží mi dlhšie ako krém, je to vraj výborný prírodný hydratačný olej, nepoužívam ani očný krém nič iné a zatiaľ je moja pleť v pohode, i keď v teplom počasí sa mi zdá trošku pleť mastná. Myslím, že kozmetika je veľmi osobná voľba. Keď vyjdem zo sprchy, nastriekam si na seba mandľový olej, skúšala som si vyrábať aj zubnú pastu, ale zas sme pritom, idem experimentovať so zubami, nechcem aby sa mi kazili …

1 lyžica kokosového oleja, 1 lyžica sódy bikarbóny a 15 kvapiek mentolového oleja, voilá: zubná pasta je na svete. Zdroj: Instagram – UNwrapped.

A predpokladám ako mnohé ženy si zaneprázdnená mama, máš tri malé deti, musíš si na všetko nájsť čas a nedá sa úplne všetko vyrobiť ..

Myslím, že menšie kroky sú lepšie.

Nepreťažiť sa.

Vyrábam si vlastné mydlo, čistidlá, varím čerstvé jedlo zo surovín, snažím sa žiť bez plastov, a je hranica, keď si vyrobiť všetko sama, mlieko a tak …je toho priveľa .. Takže to čo sa nedá si kľudne kúp, je OK si kúpiť mydlo či šampón.. tu v SAE sú licencie na výrobu čohokoľvek z domu veľmi strikne vymedzené, nemôžeš si len tak kúpiť niečo, čo vyrába mamička z domu ako hobby, aby zistila či jej to pôjde. Ten trh tu nie je, musíš mať drahú licenciu, mať všetky papiere, vybavenú hygienu a podobne.

Máš vlastný Instagram účet, ktorý sa volá UNwrapped, a tu pridávaš príspevky o tvojej snahe žiť bez odpadu v SAE, ako prišiel tento nápad?

Ja som odišla na dlhú dobu zo sociálnych médií, môj muž odišiel z Facebooku, nakoľko bral toľko času. Niektoré veci sú na Facebooku užitočné – komunitné skupiny, alebo ak chcem niečo predať a tak. Instagram som vôbec za užitočný nepovažovala, odstránila som si všetkých priateľov a začala sledovať len to, čo ma zaujíma – život bez odpadov, plastov, klimatické zmeny. Ľudí to, čo publikujem zaujímalo, pýtali sa ma otázky kde začať, inšpirovalo ich to, chceli tipy ako na to.

Domáce výrobky. Zdroj: Instagram – UNwrapped.

Dala si mi dobré tipy aj dnes:)

Vieš, ja som bola tiež taká ako niektoré mamičky kedysi, dávala som všetko do uzatvárateľných vrecúšok, bolo to také zorganizované a hygienické. Aj tie plastové krabičky sa zdali ako misia, musíš ich umyť, vysušiť, sáčok len zahodíš, však? Poznám takú mamičku, sme celkom dobré kamarátky a ona bola tiež samý plastový sáčok, tak som tak napoly zo srandy nadhodila, prečo to robí a že sa to dá aj inak. Vieš čo mi povedala? Že by ju to nikdy nenapadlo! Tak mi poďakovala a prestala ZIPLOCK uzatvárateľné vrecúška používať. Na mojom Instagrame chcem ľuďom ukázať, že som úplne normálna žena, mama, a že sa to dá a nie je to až také komplikované, ani to nestojí peniaze navyše.

V aplikácii som sa chcela zamerať práve na Emiráty, tu kde žijem, lebo tie výzvy sú veľké, je to nové, tak som vymyslela aplikáciu. Tá sa dá sa stiahnuť zadarmo a píšem blogové články, tipy kde sa dá recyklovať, kde si vymeniť oblečenie, ako kompostovať, ako cestovať low waste, recepty na prípravu čistidiel a tak. Všetko na jednom mieste.

Raz začneš a je to ako závislosť, vždy som si vravela, nebudem ako jedna z tých, a pozri na mňa som jedna z tých (smiech). Je to moja vášeň a robím to rada. Niektorí známi si síce myslia, že mi preskočilo, ale toto sa nedá robiť sama, potrebuješ podporu v hľadaní tej správnej miery. Snažíme sa zmeniť, aj ako tráviť čas s deťmi vonku, vieš že tu je to nemožné väčšinu roka kvôli horúčave. Snažím sa aj vysvetliť ľuďom, že nechceme žiadne dary, nechceme materiálne veci, žiadne hračky, žiadne detské oslavy..

Veru, presne tak. A tie dary. O tom som popísala už litánie.

Dary ani nespomínaj, na oslavu príde 20 ľudí, každý sa cíti zaviazaný niečo priniesť a skončím s 25-imi darčekmi v skrini, môj syn ani nemal šancu ich všetky otvoriť a už tu boli ďalšie narodeniny, nemám to už kam dávať. A potom ti deti povedia – nemáme sa s čím hrať a v obchode chcú ďalšieho dinosaura.

Ak to zhrniem, mojím cieľom je nájsť zlatý stred, v SAE je nemožné žiť úplne bez plastov, ale je lepšie nech sa o bezodpadovosť 1000 ľudí snaží nedokonale, ako aby sa jeden človek snažil o dokonalosť. Chcem robiť eventy a workshopy, ukázať ľuďom, ako sa robí mydlo, vlastný eko dezodorant, ako si vieš vyčistiť domácnosť, teraz idem na kurz o kompostovaní …

Aká skvelá myšlienka!

Mám pocit, že ľudia sa chcú zmeniť, ale nevedia, ako. Vezmime si aj recyklovanie, už sa to tu deje, vložíš svoju lokalitu do vyhľadávača a nájdeš si recyklačné centrum.

Recyklačné centrum už aj v SAE. Zdroj: Instagram -UNwrapped.

Asi si počula o Bei Johnson?

Áno, jej knihu som čítala ako prvú, ale ona je skôr už na tej extrémnej strane. A žije v Amerike, čítam napríklad, že si čapuje víno na neďalekej farme, nuž poviem ti ak by som mala aj ja za rohom vinohrad, kde si viem načapovať víno, aj ja by som tam raz mesačne šla, no možno aj viackrát (smiech), je v inej pozícii, žijú blízko školy, deti jej chodia na vyučovanie na bicykli, má viac dostupných zdrojov, nuž a kde začne človek, ktorý si nemôže všetko sám vyrábať, nemá si kde dočapovať, alebo ideš na 25 miest kým by si to všetko vybavila, kto má na to prostriedky a čas?

Alebo keď trvá dlhšie ísť si dočapovať ako vyrobiť 🙂

Presne, ale aj tak aj kúpa produktu z poličky v obchode stojí čas, viem, je to strašne pohodlné ale vieš čo je ešte pohodlnejšie? Nepoužívať skoro nič. Keď nemám čas si vyrobiť mydlo, idem si aspoň načapovať saponát na umývanie riadu, do 5L fľaše a tento saponát je vlastne mydlo, nemusíš s ním umývať len riad, umývaj s ním všetko v dome, nemusí to byť špeciálne kastílske mydlo, ktoré má o niečo menej chemikálií. Ja tiež nemám vždy čas na všetko.


Charlene a jej eko projekt UNwrapped UAE nájdeš na Twitteri, Instagrame a ako aplikáciu na mobil zadarmo cez link UNwrapped UAE alebo priamo pre APPLE či Android.

Ďakujem za super rozhovor! 🙂

Filed Under: Nezaradené

3 kroky, ako prestať plytvať jedlom

27. septembra 2019 publikovala Minimalistka 25 komentárov

3 KROKY, AKO PRESTAŤ PLYTVAŤ JEDLOM

„Odpad sa stáva odpadom, keď plytváme.“ WILL.i.am.

Predstav si, že odchádzaš zo supermarketu s troma plnými taškami potravín a jednu hodíš po ceste rovno do koša.

„Čo si sa zbláznila, prečo by som to robila?“ Chtiac či nechtiac, nevedomky to v menšej či väčšej miere robíme všetci. A vieme aj to, že vyhadzovať jedlo sa nemá (všetci poznáme tie úbohé deti v Afrike, čo by si taááak dali náš nedojedený granatír) a napriek tomu letí ďalší jogurt či splesnivená uhorka do koša. Nemusíš hľadať vinníka len u seba doma, stačí sa pozrieť do najbližšej firemnej kantíny alebo turistického hotela.

Keď sme si zaplatili, tak im narobíme aspoň škodu.

Koncept odpadu je stále pomerne nový. Smeti idú ruka v ruke s moderným životom v meste. Už aj keby sme chceli, nie je potravinový odpad kam dať, len do koša (ak nechováš aspoň psa či škrečka alebo máš kompost).

Keď sa pozrieš do plechového smetiaka mojej mamy na dedine, nič tam nenájdeš. Čo nespáli v peci, hodí psom, mačke a susedovým ovciam. Zašlo to až tak ďaleko, že demonštrovala za zrušenie poplatku za odvoz smetí. Neuspela. Vravím jej, nemaj obavy, tú tvoju kvótu určite niekto v okrese dobehne aj stonásobne 🙂

Príroda neplytvá a všetko spotrebuje. Sedela som minule v záhrade a pozorovala mravca, ako si odnáša omrvinku z keksíka, a celkom som mu fandila. Kým sa s ňou pasoval, rozmýšľala som nad tým, ako je to celé prírodné OLO fantasticky vymyslené bez našeho pričinenia.

Kedysi ľudia toľko nevyhadzovali. Pamätám sa doma na malý umelohmotný smetný kôš a ani sáčky do neho neboli. Kam to všade išlo netuším. Spotrebovalo sa veľa a k jedlu sme mali väčší rešpekt. Sladkosť som dostala za odmenu len cez víkend a mäso sa jedlo v nedeľu. V pondelok sa dojedalo:)

Nechodí, stáále nechodí… a nemusí ani chodiť 🙂

Neskôr prišli do našich životov paradajky zo Španielska, dvadsať druhov cereálií, rýchlokvasený dopečený chlieb, lacné džúsiky so slamkou, minerálky v plastovej fľaši, malé dosladzované jogurty, individuálne balené tavené syry, kečup, majonéza či horčica, šalátové dresingy, limitované edície nátierok, vifonky, polievky v prášku, koreninové mixy, bujóny, dochucovače jedál, omáčky na cestoviny, instantné polievky, balený cukor, pokrájaný chlieb, káva so sebou, balené obedy, muesli či paleo tyčinky. Ideš do hypermarketu a vítajú ťa kilometre regálov produktov, ktoré sú v podstate len slané alebo sladké pochutiny.

Ak človek začne opatrovať kvások na pečenie chleba, alebo vstáva o piatej, aby si popolieval paradajky vo fóliovníku, až tak veselo by sa mu nevyhadzovalo, všakže?

Kupujeme potraviny, čo vlastne nie sú jedlom a nevážime si ich asi aj preto, lebo sú lacné a dostupné. Ako inak vysvetliť toľké vyhadzovanie?

Dnes nevarím.

Avokádo zase prezrelo, treska s mätovou príchuťou letí do koša, rohlíkov za pár centov sme pokúpili akosi priveľa.

Nevážime si ani spotrebné veci. S lacným tričkom sa lúčime po troch mesiacoch, pračku vymieňame po roku a televízor sa tuším po čase zbehol, a zišiel by sa väčší a ostrejší. Túžime po iPhone 7, po dvoch rokoch už potrebujeme iPhone 8Plus, po roku už iPhoneXS Max a dnes nás svrbí dlaň, či by sme tú starú šunku radšej nevymenili za iPhone 11 Pro.

Doba, keď sa vyhadzujú aj smetné koše.

Ak existuje jedna vec, ku ktorej mám obrovskú averziu, tak je ňou PLYTVANIE.

Z celej duše neznášam plytvať, najmä jedlom. Plytvanie je vyhadzovanie peňazí von oknom. Plytvanie je strata nášho vzácneho času v práci. Plytvanie je povrchnosť a ignorácia. Keď plytvám, som na seba do slova a do písmena nasratá, ako rozúrená osa. Spomínala som, že neznášam plytvať ? 🙂

Plytvanie je vlastne každodenné nezmyselné vyhadzovanie. Na rozdiel od veľkého vytrieďovania (čo je veľká zmena životného štýlu v štýle: raz a dosť), plytvanie je zbytočné a dá sa mu zabrániť tromi jednoduchými krokmi.

Hm, čo by som tak mohla potrebovať?

Krok prvý: POZRIEM SA, ČO SI KUPUJEM.

Ak už musím, vleziem do obchodu, predpokladám, že som pri zmysloch a popremýšľam nad kúpou: Aký je potenciál tohto výrobku od 1 do 10, že skončí v koši?

Chutí mi to, zjem to, alebo som len znudená a neviem čo by som si od dobrej roboty dala pod zub?

! Pozor na myšlienkové pochody – veď to len vyskúšam…. nová príchuť, nový produkt, limitovaná edícia…ďaľšia marmeláda do špajze, exotická korenina, plesnivý francúzsky syr, nová čokoláda….

Kupujem len to, čo POTREBUJEM. Bodka. Nasmečujeme na druhý bod a tým je…

Krok druhý: Predtým ako idem nakupovať, čokoľvek, pozriem sa do skrinky, do chladničky, do špajze a položím si investigatívnu otázku:

UŽ TAKÉTO MÁM??

Je to také jednoduché. Odpoviem si pravdivo a úprimne. Nuž a potom sa stane sa to, že prídeš domov zo supermarketu a neskončíš s tromi majonézami, s piatou neotvorenou majoránkou, a s ďaľším kilom jabĺk (aj keď ti ešte pol kila pohníva v košíku).

Zachrániš vráskavú tekvicu, tri opustené zemiaky a pol kelímka kyslej smotany a namiesto vyprážaných rezňov, čo si plánovala v sobotnom „jedálničku“, uvaríš radšej výborný tekvicový prívarok. Ako bonus si dáte k nemu ten dvojdňový chlieb, ktorý by si zajtra vykydla do koša. Zabudnuté jabĺčka povaríš s troškou cukru a škorice a spravíš si k nim palacinky ako dezert.

Varíme – šikovne.

Stal sa malý zázrak. Stačilo trochu snahy a práve si prestala plytvať. Ušetrila si po prvé: čas (nešla si nakoniec do obchodu) a po druhé: peniaze (neminula si peniaze na nové potraviny).

Ak nakúpiš či navaríš viac, ako vieš spotrebovať – stačí zamraziť čo sa len dá alebo vezmeš polku nedojedenej torty z oslavy či dozrievajúce ovocie do práce, ponúkneš susedovi. Mrazák je môj najlepší kuchynský kamarát. Niekedy, keď sa mi táááák nechce variť, v ňom nájdem kulinársky poklad: výbornú polievočku, čo som varila začiatkom mesiaca alebo domácu boloňskú omáčku môjho manžela. Mrazák by však nemal byť cintorínom zvyškov jedál, ale len skladovanie krátkodobé. Snažím sa zmrazené hotové jedlá skonzumovať ešte v ten daný mesiac.


Varovanie: ak máš len na niečo chuť a vieš, že to celé nespotrebuješ, radšej to nekupuj!

V našej kuchyni padali do koša najmä nasledovné potraviny:

bazalkové pesto (vždy, ale vždy polka skončí v koši)

kokosové mlieko (kým si na neho spomeniem, polka splesnivie)

Feta syr (že prečo máme chuť na grécky šalát len raz a nikdy nie po sebe?)

Sladené jogurty lákavých príchutí (už nikdy viac mäta- čokoláda, kokos-ananás, či bazalka-mandarínka) – biely jogurt s ovocím to istí vždy!!

Rôzne slané krekry, keksíky a ryžové chlebíky (páčila sa mi myšlienka, že by ich deti jedli, tie však tvrdia, že polystyrén nemusia:)

Keksíky alias cookies (okrúhle sušienky) akéhokoľvek druhu – od chrumkavých k bléééé… už len pečiem vlastné sladkosti

Je dobré si všímať, aké impulzívne nakúpené potraviny končia v smetiaku. Najčastejšie vyhadzované potraviny sú chlieb, mlieko, zemiaky a jablká.

TIP: Konkrétny príklad, ako som vytrieďovala chladničku a čo som navarila zo zvyškov nájdeš v článku od blogerky Lusindy Ako som minimalistke vyprázdňovala chladničku.

Kvíz – označ v nákupe jedlo.

Krok tretí: Predtým, ako niečo vyhodím, porozmýšľam, na čo by sa to ešte mohlo hodiť.

Juj ženy, toto je moja obľúbená parketa a myslím si, že my slovenské šikovnice, čo navaríme z jednej mrkvy a polovičky cibule (daj mi len kmín a soľ) toto vieme výborne. Čo tak sa trošku posnažiť a zapojiť fantáziu?

Spotrebovať veci na maximum ma nesmierne baví.

  • Zaváraninové poháre umývam a používam na skladovanie jedla. Malé poháriky sú skvelé pre deti – biely jogurt s ovocím na desiatu.
  • Zo zvädnutej zeleniny spravím rýchlu polievku.
  • Skysnuté mlieko dám do cesta na koláč, z prezretého ovocia spravím teplý kompót a ak mám džem už skoro na dne, rozriedim troškou vody a pridám pri varení do kompótu. To isté sa dá spraviť s horčicou na dne – 6 lyžíc olivového oleja, k tomu 2 lyžice balzamico octu, zavrieš, potrasieš a máš luxusný šalátový dresing, ktorý ti vydrží v chladničke.
  • Z kompótovej šťavy robíme limonádu, šťava s kyslých uhoriek je skvelá na rýchly zemiakový šalát, z trojdňovej ryže spravíš výbornú praženú ryžu s vajcom na čínsky spôsob, zo starého chlebíka krutóny do polievky.
Ešte jedna paprika a bude o dva týždne lečo:)

V obchode sa pozri do exspiračnej vitríny – možno tam nájdeš to čo potrebuješ za polovičnú cenu a dáš šancu potravine, ktorá by sa vyhodila. Kupuj ovocie a zeleninu, ktorá nevyhrala súťaž krásy. Chutí tak isto dobre. Dátumy spotreby sú často veľmi orientačné, a myslím si, že ak by žiadne neboli, a riadili by sme sa len zdravým rozumom – potravinu oňuchám, či ochutnám – oveľa menej by sme vyhadzovali a s radostnejším pocitom aj v takejto sekcii obchodu nakupovali.

Umenie nakupovať – nájsť zrelú hrušku.

Zastaviť plytvanie jedlom je ťažký oriešok,no v každej kuchyni sa stále niečo nájde, čo sa nezje. Prečo sa nám doma nedarí? Nuž možno aj preto, že sme normálne bežné zaneprázdnené ženy. Občas sa ten bláznivý deň s deťmi netočí okolo spotrebovania dozretého avokáda. Máme náročný deň a niečo si objednáme. Príde pozvanie na firemný večierok. Nemáme chuť variť. Nemáme chuť na to, čo je v chladničke. Ignorujeme zvyšky až kým sa nepokazia, a potom ich s čistejším svedomím vyhodíme (aj by som to zjedla, ale už to samé chodilo). Dni ubiehajú a potraviny sa kazia.

Každá z nás má iné zvyky v stravovaní a to čo nezje jedna rodina, pre druhú je plnohodnotné jedlo (a to ani nezachádzam poza hranice do nešťastnej Afriky 🙂 Poznám ľudí, čo zjedia len hlavičku brokolice a celú stonku vyhodia. Alebo zjedia len úplný stred šalátu, šúpu nové zemiaky, odkrajujú kôrku z chleba, vyhadzujú časti mäsa či nikdy nezjedia jedlo uvarené včera.

Kedysi som nefandila ani mrazenému ovociu a zelenine a teraz si ho neviem vynachváliť, nakoľko najmä tie dni, keď skutočne neviem, koľko budem musieť variť, ma práve mrazák často zachráni. Veľmi často sme nakúpili priveľa jahôd či čučoriedok a splesniveli, takto len vyberiem misku mrazeného ovocia a spotrebujem presne toľko, na čo máme chuť, alebo pridám za hrsť hrášku či fazule priamo do hrnca. Rada mrazím aj chlieb, a vyberiem len toľko krajcov, koľko práve chceme zjesť.

Malá taška, malý nákup.

Varenie, kuchyňa a nákupy reprezentujú aj schopnosť ženy dať na tanier zdravé výživné jedlo, ktoré manžel aj deti zjedia, chutí to a ideálne nič nevyhodíme. Vždy som mala rada „pocit plnej chladničky“ a musela som sa naučiť byť v pohode a nepanikáriť pri pohľade na poloprázdnu chladničku. Zásobená špajza a chladnička znamenala – mám kuchyňu pod kontrolou.

Máme čo jesť.

Poznáš ten pocit, keď sa ti niečo v kuchyni minie a najradšej by si hneď utekala do obchodu kúpiť náhradu? Veľa rodín nakupuje tak, akoby čakali na mimoriadny stav a je ťažké tento zvyk prelomiť.

Zatiaľ sa mi najviac osvedčilo nakupovať menej, a častejšie. Chceme jesť čerstvé veci, a keďže si jedálniček nerada podrobne plánujem, radšej nakupujem podľa potreby – ideálne každý druhý deň. Ak sa ti chce chodievať na mega nákupy iba raz za dva týždne, pripravovať kvalitné jedlo pripravené z čerstvých surovín a bez vyhadzovania sa dá len ťažko.

Ďalší tip, čo pomáha pri zredukovaní jedla v koši je dávať detvákom oveľa menšie porcie. Myslím si, že si len želám, aby zjedli koľko im naložím, no realisticky sa vždy seknem o tretinu. Oplatí sa prejsť (aspoň pre deti) na menšie taniere. Veľa mamičiek je na tzv. zvyškovej diéte a dojedajú k tej svojej porcii ešte aj zvyšky po deťoch a nedarí sa im zapnúť gombík na nohaviciach. Menšie porcie pre deti majú priamy dopad aj na štíhlejšiu líniu:)

…alebo… jedz ako Francúzi – málo jedla na veľkom tanieri:)

Napadá ma ešte jedna vec, a to sa týka redukcie vecí v kuchyni: menej a menšie je lepšie. Dôvod, prečo nakupujeme priveľa jedla môže byť aj ten, že ho doma dávame do obrovitánskej americkej chladničky a v skrinkách máme hrnce vo veľkosti kotlov, servírujeme na príliš veľkých tanieroch, vodu čapujeme do pol litrových džbánov.

Menšie hrnce, menšie misky, menšie taniere a budeme nielen menej variť ale aj menej si nakladať. Moja svokra napríklad varí zemiaky tak, že spočíta počet stravníkov a každému ošúpe jeden a pol zemiačika. Keď sa zje, tak už nie je dupľa a asi aj práve preto Angličania málokedy jedia zvyšky z predošlého dňa. Všetko sa varí (aspoň teda v tej našej rodine) matematicky presne. Z našej strany je to úplný opak – zráta sa počet stravníkov a množstvo jedla sa vynásobí trojnásobne, nuž a zvyšky rezňov, guláša, polievky a koláčov dojedáme celý týždeň.

Takže, menej plytvajme, buďme viac snaživé, šikovné a kreatívne v tom ako a koľko varíme:) Niekedy stačí vynechať pár zlozvykov, dačo trošku v tých nákupoch a frekvencii nakupovania vyšperkovať a smetný kôš je o niečo prázdnejší.

Prestať plytvať jedlom je tak jednoduchý spôsob, ako niečo zmeniť, od seba. A najmä – priamy dopad je cítiť skoro hneď – v peňaženke. A teraz ma ospravedlňte, musím utekať uvariť tie dve vajcia v chladničke. Tak zas, dopočutia budúci týždeň v podcaste.

A ak chceš viac informácií o tom ako varím, a čo varím, pusti si ten predošlý PODCAST # 3, napríklad aj pri vyprázdňovaní chladničky či minimalizovaní kuchyne.:)

Nekŕmim kôš, ale prasiatko 🙂

Máš aj ty problémy s plytvaním jedla a čo najčastejšie vyhadzuješ? Máš nejaké tipy, ako menej plytvať jedlom? Teším sa na komentáre!





Filed Under: Jedlo, Kuchyňa

Next Page »

Copyright © 2023 · No Sidebar Pro on Genesis Framework · WordPress · Log in

  • Youtube.
  • Podcast.
  • Obchodné podmienky