Som Minimalistka

Čo ma naučil život v luxuse

2. mája 2019 publikovala Minimalistka 23 komentárov

Kedysi som obdivovala ľudí, ktorí žili v luxuse. Dnes obdivujem ľudí, ktorí majú vnútorný pokoj.

Tento článok ťukám na staršom MacBooku Air, ktorý som si kúpila v bazári za peniaze, čo som ušetrila z predaja kníh.

Nie je to najnovší model, dala som však za neho len pár stovák a slúži rovnako výborne ako vyleštená nová verzia za tisícku. Z okna nášho trojizbového petržalského bytu vidím hlučné stavenisko. Stavia sa ďalšia bytovka, viete. Sedím na osemročnej sedačke z Ikey a pijem kávu, ktorú som si dnes zaliala pre jednoduchosť na turka. Deti som odviezla do sídliskovej školy a na večeru si dáme tvarohové rezance.

Takto pred pár rokmi by som sedela na značkovom gauči dánskeho dizajnu v rozľahlom byte kde potrebuješ na orientáciu GPS, sŕkala by som kafíčko pripravené z profi Nespresso stroja ťuknutím jedného tlačítka. Z francúzskeho okna by som videla bielu pláž, blankytné more a trblietavé výškové mrakodrapy. Deti by som odviezla do exkluzívnej školy v meste v našom bezpečnom a priestrannom tereňáku, nuž a byt by mi upratovala filipínska slúžka. Namiesto písania článku by som doobedie strávila v nákupnom centre či na obedoch s podobne životom postihnutými zúfalými manželkami a bavili by sme sa o kabelkách a manikúrach.

Nemám však v úmysle sa dnes chvastať.

Život, keď sa ti ani večera už nevprace do hrnca 🙂

Čo je väčší luxus? Život doma medzi svojimi, ale na obyčajnom sídlisku, alebo život v luxusnom apartmáne, ale bez rodiny, ďaleko v zahraničí?

Pre každého znamená luxus niečo iné. Závisí nielen na životných možnostiach, ale aj nastavení skrutiek v hlave.

Ak porovnáš tie moje situácie, sú si veľmi podobné.

Cítila som sa celkom spokojne aj v luxusnom byte v Emirátoch a takisto som spokojná aj v relatívne luxusnom byte v Petržalke. Všade mi však chýbalo niečo iné.

Teraz som spokojná preto, lebo som si zvolila byť spokojná.

Minimalizmus ma naučil menej chcieť. Stala som sa minimalistkou práve aj vďaka tomu, že som zažila vysokú mieru komfortu.

Moja stará “ja” by začala v Bratislave riešiť nové záclony, lepšiu sedačku, drahé handry, lukratívnejšie bývanie. Kedysi som bola večne nespokojná.

Pochádzam relatívne z jednoduchých pomerov a môžno práve preto som vždy túžila mať sa lepšie. Šetriť ma neučil nikto. Žijeme len raz, nie?

Veď práve.

K luxusu sme prišli sme ako slepé kura k zrnu. Manžel dostal ponuku stráviť istý čas na pracovnom projekte v zahraničí, a ako “bolestné” sme dostali zariadenú vilu s bazénom a preplatené letenky v biznis triede. Nadšenie vystriedala po čase realita a pocítila som, čo naozaj znamená pocit “zlatá klietka”.

Typický sen bežného upracovaného človeka pod neónkami je vyhrať lotériu, žiť niekde v teplej krajine rovno pri pláži, vo vile s bazénom, alebo stráviť dlhší čas v nóbl 5 hviezdičkovom rezorte na dovolenke. Sedíš v kancelárii a snívaš, aké by to bolo, keby.

Teraz si predstav, že sa tento sen stane na pár rokov každodennou realitou.

Priala by som to úprimne zažiť každému, aby na vlastnej koži zistil, že to nie je odpoveď na žiadne problémy.

Vieš čo sa stane?

Zvykneš si. Začne ťa to nudiť. Proste normálka.

Ten výhľad z balkóna sa už nezdá každý deň taký úžasný. Personál v hoteli je svojou úslužnosťou otravný a horúce počasie ti začne liezť na nervy. Kúpanie v mori je po čase len rutina a začneš snívať o lese v Karpatoch, opekačke a daždivej sobote.

Pred týždňom som sa vrátila z Emirátov a pripomenula som si, aké to je opäť sedieť v biznis triede, a byť oslovovaná “madam”. Aký to paradox – ráno som terigala s prepáčením do slova a dopísmena vyheganým autobusom na letisko, a po príchode po nás prišla elegantná limuzína s koženými sedačkami, ktorá nás odviezla rovno pred dvere hotela.

Všimla som si, ako inak sa cítim. Honosné prostredie dáva človeku pocit istej nadradenosti. “Hm, ja som niekto.” Nemusíš ani cestovať, stačí sa len pozrieť, s akou aroganciou sa okolo nás nesú ľudia len preto, lebo šoférujú lepšie auto, alebo im na ruke trónia zlaté hodinky. Posudzujeme ľudí podľa šiat a majetku – podvedome.

Na dobré sa ľahko zvyká a presne to je začiatok konzumného cyklu.

Chceš viac, zarobíš viac, kúpiš si, nudí ťa to, chceš ešte viac, kúpiš si ešte lepšie, zvykneš si aj na to.

Zvykneš si na istú úroveň života a nedokážeš bez nej už existovať.

Pozri sa na najväčší výdobytok dnešnej doby – mobil. Kedysi luxus, dnes už bez neho nevieme žiť. Príjemná vec sa stala nevyhnutnou.

Čím vyššie máš nastavenú latku komfortu, tým horšie znášaš, ak je niečo “pod tvoju úroveň”. Vytvoríš si životný štýl, kde máš pocit, že máš na lepšie a kvalitnejšie právo a rozhodí ťa akákoľvek odchýlka z tohto štandardu.

Luxus je jedna veľká mucholapka.

Nevypiješ hocijaké víno. Nezješ hocijaké jedlo. Neakceptuješ akékoľvek bývanie. Zmení sa ti finančná situácia, a si v háji.

Život v prebytku stojí na krehkých základoch, nedajbože zasiahne choroba, úraz, strata zamestnania a zrúti sa ako domček z karát. Zažili sme to aj my.

Je alarmujúce, koľko ľudí v dnešnej dobe žije na doraz.

Žijeme – ale nie V prítomnej chvíli – lež PRE prítomnú chvíľu.

Bezodne konzumujeme, vyhodíme a cyklus opakujeme do bezvedomia.

Luxus, po ktorom mnohí tak túžime, je však ako droga. Zakúsiš, a nevieš sa ho vzdať.

Staneš sa nepraktickým človekom, ktorého rozhodí, ak si neutrie pozadie štvorvrstvovým toaleťákom.

Staneš sa človekom vetchým a závislým na kvalite a farbe uterákov, či dobre opečeného stejku.

Z VIP hýčkania ti zmäkne mozog a nikdy ti už nič nie je dosť dobré.

Dívaš sa na svet z inej, oklieštenej perspektívy a odolnosť prežiť nepohodlnú situáciu dramaticky klesá.

Neveríš? Pozri na na svetové celebrity. Ak by sme žili v stredoveku, kľudne by personálu nechali odťať hlavu, lebo minerálka nemala požadovanú teplotu.

Prečo ľudia tak túžia po živote v prebytku? Vládne nám ego.

Ak neznášaš míňať peniaze, si na dobrej ceste.

“Je to chlieb hladného, ktorý ty máš, oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom, čižma bosého, ktorá u teba plesnivie, peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný. ” (Svätý Bazil Veľký)

Kontrastom je, že k spokojnému životu potrebujeme tak málo.“

1.Potrebuješ suchý a teplý príbytok, zabezpečený pred divými šelmami.

2.Potrebuješ zdravé, čerstvé a výživné jedlo, aby si neumrela od hladu.

3.Potrebuješ rodinu, lásku a kontakt s ľudmi.

Všetko ostatné je nadbytočný bonus, za ktorý by sme mali denne ďakovať životu. Nechcem si už komplikovať život brokátovými závesmi, mramorovou doskou v kuchyni, a nepotrebujem si ovládať domácnosť cez mobilnú aplikáciu či vlastniť auto, ktoré za mňa aj rozmýšľa.

Naša planéta má dosť pre všetkých a napriek tomu jedni živoria a druhí sa strácajú v domoch s desiatimi kúpeľňami. Zabetónovali sme sa v mestách, nakreslili okolo seba hranice a katastrálne mapy.

Luxusné miesta na život sa nimi stali aj vďaka neustálej spotrebe a konzumu. Niečo sa pokazilo. Návrat k prírode a ľudská sebestačnosť z toho čo si vypestujeme či odchováme by nám úplne stačila.

Ak by si hneď teraz zredukovala polovicu toho, čo “potrebuješ”, máš ešte stále viac ako milióny ľudí na svete.

Vzdaj sa sladkostí a obyčajné jablko sa premení na luxusný pokrm.

Ako prestať túžiť po luxuse?

Prvým krokom je minimalizmus v hlave. Prekalibruj si všetky svoje zmysly a zníž hranicu komfortu, bez ktorého “nevieš žiť”.

Stačí začať úplne jednoducho:

Vzdáš sa sladkostí na celý mesiac a zrazu ti obyčajné jablko bude chutiť ako tá najlepšia maškrta na svete.

Vypneš si na víkend počítač a budeš vo vytržení, keď si konečne pozrieš počasie a skontroluješ maily.

Zdoláš poldňový výstup na vysokú horu a ten obložený rohlík so salámou na jeho vrchole ti bude chutiť ako špecialita z vychýrenej reštaurácie.

Vyberieš na na bicyklovú túru a na konci výletu sa najluxusnejším momentom tvojho života stane orosený vychladený Radler z miestneho bufetu.

Horúca sprcha po týždňovom stanovaní v prírode sa ti bude zdať taká exkluzívna, ako by si si ju dopriala v päťhviezdičkovom Sheratone.

Vidíš, kam smerujem? Volám to návrat k jednoduchosti.

Vedomé obmedzenie bežného komfortu života je základom minimalizmu.

Vynuluješ sa. Luxusom budú zrazu práve tie bežné veci, ktoré ťa po čase “nudili” , alebo si ich brala ako samozrejmosť.

Ľudské zmysly sú zhýčkané a prestimulované tak, že nevieme oceniť luxus, ktorý máme rovno pod nosom. Nevieme čo od dobroty a hľadáme nové, lepšie, vzrušujúcejšie.

A keď už trpíme prebytkom, ideme na to nárazovo – celý rok sa prežierame a hodíme sa na mesačnú hladovku, zodierame sa v práci a potom si ľahneme na tri týždne pod slnečník .

Z tohto dôvodu obľubujem filmy a knihy s tematikou prežitia či moderného pustovníctva. Odporúčam tento žáner každému, kto sa zaujíma o minimalizmus.

Skús si pozrieť namiesto oblbovákov filmy o skutočných ľudoch. Ako napríklad takí, čo cestujú s jedným batohom po svete, aj s malými deťmi, či rodiny, čo žijú v miniatúrnom dome, či ľudia, čo jedia len to čo si dopestujú, alebo chlapík, čo sa sa vybral na 300 dní do divočiny len s mačetou v ruke.

Niekedy stačí pozorovať vlastné deti – čo ony považujú za vzrušujúce. Väčšinou sú to praobyčajné veci, ktoré my dospelí berieme ako samozrejmosť. “Jéééj mami, my letííme a sme na inom konci sveta za 6 hodín, ako je to možné?!”

Skús si niečo vedome odopriať a potom si to dožič opäť a porovnaj.

Predstav si, že môžeš jesť len raz denne a vyskúšaj prerušovaný pôst. Všimni si ako vnímaš jedenie pred a po, ako sa ti zmenia chute.

Vypni si doma svetlo a svieť cez víkend len sviečkami a porovnaj si ako sa ti zmení vnímanie intenzity svetla, keď si zapneš opäť lampu.

Kempinski hotel po slovensky. Moja predstava dokonalého luxusu 🙂

Človek má obrovskú schopnosť sa prispôsobiť a práve táto schopnosť robí minimalistický životný štýl takým uspokojujúcim.

Zistenie, koľko vecí a návykov je len hlúpy a rozmaznaný “zvyk” a pocit sebavedomia, že mám v sebe schopnosť spokojne žiť a prežiť s oveľa menej je oslobodzujúci. Nesmierne nás to aj baví. Smejeme sa na tom, ako ľudia krútia hlavou, a nedokážu nás zaradiť do žiadnej škatuľky.

Druhým krokom k vyliečeniu túžby po luxuse je toto:

Pozri sa, ako žiješ a či skutočne všetko to čo máš, je nutné.

Je niečo v súčasnom životnom štýle, čo vieš zredukovať? Čo je len návyk?

Kolosálnou hlúposťou dnešnej doby je, ako ľudia žijú na dlh – a to v úplnej pohodičke!!

Je nám to umožnené – 100% hypotéky, pôžičky bez vlastného vkladu, OLED 4K televízor len za škrabanec na papieri. Potom sa ide na nový krvák v kine, sushi v reštike, zapíjame drahým vínom, doprajeme si rockové koncerty, bio kávičky, každú sezónu novú kabelku.

Máme sa famózne, a fantasticky sa zabávame napriek tomu, že nevlastníme naše domy, nevlastníme naše autá, a dokonca ani tie najnovšie smartfóny na dvojročnom kontrakte.

Raz za čas – a je z toho luxus. Všetko s mierou.

Osobný dlh by mal byť urgentným budíčkom na zastavenie nakupovania a túžby po luxusných veciach.

Každý spotrebný dlh je OBROVSKÝ PROBLÉM, ktorý treba riešiť, hneď.

Ak máš okrem hypotéky, kde ste si vložili aspoň 20% vlastných zdrojov aj iný spotrebný dlh, dala by som embargo na akékoľvek míňanie okrem základných potrieb, až kým dlh nie je splatený.

Dá sa to. Aj keď to bolí. V Nemecku sme jazdili na 14 ročnej Škode Fábii, kým u suseda parkovalo najnovšie BMW. Síce nás kvôli tomu prestal pozývať na grilovačky, ale dokázali sme naďalej splácať byt aj bez zadlženia. Ego a komfort muselo ísť bokom. Odsťahovali sme sa zo “statusového” domu a bolo nám jedno čo si kto myslí. Predala som svoje dizajnové kabelky a bolo mi jedno, čo si ktorá zúfalá manželka o mne myslí. Celý rok sme si dali pohov od nákupu nových vecí, a bolo nám jedno, čo si kto o nás pomyslí. Pol roka som viezla 13 km denne deti na bicykli, lebo sme si šetrili na auto (a dokonca som aj schudla a zadarmo 🙂 Bolo nám jedno, kto si čo myslí, a teraz vďaka týmto rozhodnutiam nemáme ani jeden jediný dlh. Bolelo to, ale nevzdali sme sa. Podarilo sa nám to vďaka tomu, že sme prevzali zodpovednosť za naše konzumné správanie. Bolo by jednoduchšie povedať si – veď pôjdeme do mínusu a nejako už len bude. Vzdali sme sa komfortu a zvykli sme si na menej.

Niekedy musíš ísť proti prúdu a kašľať na jedno: ČO SI KTO O TEBE POMYSLÍ.

Zabudni na “žijeme len raz” a začni s finančnou sebakontrolou. Tento hlúpy slogan len podporuje materializmus.

Minimalizmus ma naučil sebadisciplíne, nekúpim si každú kravinu len preto, lebo mi na nej spočinul zrak.

Chceš luxus? Pozri sa, či na to skutočne máš. Zámožní ľudia, ktorých imitujeme, majú bohatstvo založené na iných základoch. Peniaze pracujú pre nich a vyrábajú ďalšie peniaze. Ak pracuješ pre peniaze, túžba po luxuse je finančná samovražda. Jedinou výnimkou je, ak si dedičný monarch v ropnej krajine.

Boháči bohatnú, lebo žijú ako chudobní. Chudobní chudobnejú, lebo žijú ako bohatí.

Povedz nie, denne a často: impulzným nákupom, obedom v reštaurácii, najnovším modelom telefónov, fast fashion handrám, predraženej kozmetike plnej chemikálií, značkovým kabelkám a exkluzívnym službám. Čím skôr sa naučíš menej chcieť a menej konzumovať, tým skôr zakúsiš slobodu, ktorú ti nedá žiadna materiálna vec.

Skutočný luxus totiž spočíva v tom, že žiješ pod úrovňou toho čo si môžeš dovoliť.

Môžeš si však časom dovoliť to najvzácnejšie: nezodrieť sa v práci či v biznise.

Z dôvodu návalu práce sa svetlo v tuneli odkladá na neurčito.

Prebytok majetku aj tak prináša len samé problémy: vyššie dane, poistenie, zabezpečenie. Spýtaj sa, koľko hodín tráviš prácou len preto, aby si si mohla kúpiť to, po čom tak túžiš? Všetky mamy v domácnosti vedia, koľko času naozaj stojí upratovanie a skladanie preplnených domácností. Stojí to za to?

Novým luxusom by malo byť šetrenie. Potom môže prísť avizovaná kríza -nekríza, si zen. Menej dlhov a viac úspor ti umožnia prekonať problémové obdobie a vieš sa slobodne rozhodovať o svojom živote.

Nestaň sa minimalistom len preto, lebo nebude zrazu z čoho. Je to bolestivé. Vzdať sa zabehnutého komfortu zo dňa na deň je ako nechať si trhať zub kliešťami.

Je lepšie byť o krok vpred. Aj keď budeš na strane menšiny. Ale to už poznáme, nie? 🙂

Aká je tvoja zóna komfortu a čoho by si sa vedela už dnes vzdať? Čo znamená pre teba luxus? Teším sa na komentáre!

Ako si zorganizovať svadbu a nezblázniť sa

11. apríla 2019 publikovala Minimalistka 21 komentárov

Kým nás účet za svadobnú hostinu nerozdelí…

Manželstvo je zväzkom dvoch ľudí – toho, čo si nikdy nepamätá dátum výročia a tej, ktorá ich nikdy nezabúda 🙂

Minulý týždeň sme s mužíčkom oslavovali výročie svadby a napadla ma téma na tento článok. Keď sme si totiž pospomínali, ako sme sa zobrali, zistili sme, že sme nejaké tie minimalistické tendencie v DNA mali už aj dávnejšie.

Svadba sa nám vydarila, lebo bola jednoducho zorganizovaná.

Neviem, možno je to tým, že som trošku taký flegmatickejší typ a možno aj tým, že si nerada vyberám z mnohých možností. Ak mi niečo sedí, ak nájdem to čo hľadám, som spokojná. Nuž, aj toho môjho chlapa som stretla a sedel mi, a ďalej som už iné (lepšie) možnosti nehľadala, haha 🙂

Svadba je jednou z najvýznamnejších udalostí v živote dvoch ľudí, a úplne chápem, že najmä teda ženy o nej snívajú už od mala, predstavujú si aký to bude dokonalý a pompézny deň, ako si oblečú krásne šaty, povedia si áno a všetko vyjde tak ako má – počasie, obrad, jedlo, zábava.

Veľmi často sa však (nevestina) predstava zvrhne na niekoľkomesačný ultra-mega -nákladný kolotoč vybavovačiek a zbytočného konzumu.

Anglický slovník má na tento stav aj rozkošné pomenovanie – žena posadnutá organizáciou perfektnej svadby sa nazýva “Bridezilla” (odvodené od Godzilly aka nezastaviteľné svadobné monštrum)

Poznáš aj ty takú?

Nakoniec som celkom rada, že som zostala verná svojej povahe, a naša svadba sa stala ako sa stala. A verte mi, že perfektná svadba neexistuje. Perfektnú svadbu robia práve tie prekvapká, trapasy, prekážky a nedokonalosti 🙂

Prvou prekážkou k našej ideálnej svadbe bol tikajúci čas. Keď ma manžel požiadal o ruku, táto myšlienka prišla ruka v rukáve s naším sťahovaním do Kataru. Nuž, a v moslimskej krajine žienka s mužom, ktorý nie je jej manžel – veľký hriech. Museli sme sa vziať, a rýchlo!

Rozhodli sme sa zbuchnúť expresný obrad na matrike v najbližšom anglickom mestečku manželovho rodiska. Vidiecka romantika per se. Obedovali sme v miestnej reštaurácii, tortu mi piekla švagriná, vlasy mi natočila dedinská kaderníčka ( zákazníčky vo veku kráľovnej Alžbety), namaľovala som sa prakticky sama, kvety sme kúpili v miestnom kvetinárstve, a pridali sme zopár kytičiek na výzdobu.

Mojej 13 mesačnej dcére sa fakt, že sa maminka konečne vydáva nepozdával a celý obrad prevrešťala a vytrhala mi všetky tulipány z kytice. Horkoťažko sa mi podarilo povedať áno a tešila som sa ako zjem ten svadobný obed, na ktorý som sa od rána tešila. Oboma rukami. A nemusím variť ja!

Najvačším luxusom dňa bola chvíľka pokoja, keď si svokrovci zobrali dieťa na večer k sebe, a my s mužom sme si sadli na pivko do krčmy. Hurá, som vydatá! Naša prekážka – t.j. málo času sa stala nakoniec výhodou, nakoľko som nemala čas porozmýšľať nad tým, čo vlastne chcem.

Priali sme si však svadbu osláviť ako sa patrí, aj s celou slovenskou rodinou a zahraničnými kamarátmi. Tak sme si povedali, kde je napísané, že nemôže byť svadobná hostina ešte jedna?

Do roka a do dňa, na naše výročie, ideme na to!

V čase organizácie svadby sme žili už v Katare, a rozmýšľala som, ako všetko vybavím na diaľku. A hlavne JEDNODUCHO! Spomenula som si na bilboard svadobnej agentúry Wedday, a vravím si, čo ak by som to hodila na nich? Hm, asi to bude drahé. Nuž, keď som videla podmienky (berú si len 10-15 % z rozpočtu svadby), hútam teda, svadba je raz za život, idem si to užiť a nie s vyplazeným jazykom prežiť.

Ak nemáš chuť ani čas si svadbu organizovať, služby svadobnej agentúry sú ten najväčší poklad a vrele odporúčam!! Nie je to nedostupný luxus a nie je to ani drahé. Agentúra ti vie ušetriť veľa peňazí cez overených dodávateľov a tá pohoda, keď tam proste niekto je, kto ti to celé riadi je na nezaplatenie.

Stretnutie s agentkou prebehlo prudko minimalisticky a verím, že som asi bola jediný ich netradičný zákazník:)

“Povedzte mi čo najpodrobnejšie predstavy o vašej ideálnej svadbe”

“Aby sa konala vtedy a tam.”

“Aké chcete menu?”

“Je mi to jedno, niečo normálne, čo každý zje”.

“Akú chcete výzdobu?”

“Je mi to jedno, niečo jarné”

“V akej farbe to chcete mať?”

“Je mi to jedno.”

“A výzdoba?”

“Nechám to na vás, je mi to jedno, hlavne nič komplikované”

Potrebovala som make-up? Zavolala som do agentúry. Potrebovala som šaty? Zavolala som do agentúry. Potrebovala som čokoľvek? Zavolala som do agentúry. Všetko vedeli, všetko vybavili a na všetko našli riešenie či odpoveď.

Bum. A bolo.

“Zistila som, že plánujem dve svadby – tú čo je na Pintereste, a tú, čo si vieme dovoliť: “

Šaty som si vybrala v jednom jedinom salóne (žiadne obehávačky) Wedding Avenue (maximálne odporúčanie – takto vyzerá biznis, kde majiteľka žije tým čo ponúka) a v deň našej oslavy som prišla vyčesaná, vymaľovaná, oddýchnutá, vysmiata, v pohodičke a spolu s hosťami som obdivovala výzdobu a netušila som, čo to vlastne budeme konkrétne jesť 🙂

Naša svadba vyšla skvele, a myslím si, že najmä preto, lebo sme si nič zbytočne nekomplikovali. A to sa mi aj roztrhali počas fotenia šaty, a aj nám nevyšlo počasie.

Spoľahla som sa na profesionálov a nemala som pocit, že musím mať každú vec pod kontrolou. Dôverovala som aj reštaurácii, že navarí tak dobre, ako vždy a čo to bude – nech rozhodne kuchár, no nie?

Ak chcem porovnávať, je s čím. Za posledné roky sme sa zúčastnili desiatok svadieb nielen doma, ale aj v zahraničí.

Tradície musia byť. A toto ma priviedlo k minimalizmu. Večné upratovanie:))))

Tie, kde sme sa cítili najlepšie boli práve tie menšie, a jednoduchšie. Svadby, kde to akosi nevyšlo, sa vždy pompézne preplácali.

Ako príklad, v Kanade sme zažili svadobný kaštieľ, do ktorého viedli tisícky schodov a počas obradu sme nachodili toľko krokov, že by z nás kardiológovia mali radosť. Tie, čo sme mali kočíky, ojoj! Veľkou chybou, ktorá pokazila atmosféru celej svadby – za alkohol si musel každý hosť platiť sám! Najtriezvejšia svadba, ako som kedy zažila (vysvetlivky: jedno pivo 10 dolárov:)

No a takto vyzeral ten náš svadobný bar. Samozrejme, žartujem! :))

Zažila som aj svadbu, kde bola nevesta tak posadnutá výzdobou a konkrétne mašličkami na stoličkách, že sme my zábavy chtivé družičky museli makať ešte aj v deň svadby ako na chmeľovej brigáde, aby sme sa potom s expresným make-upom na ksichte doplazili k oltáru.

Súkromný postreh: skoro! všetky elaborátne svadby, ktoré boli najmä o materiálnej stránke celej svadby sú už dnes minulosťou, a zaľúbené páriky sú “šťastne” rozvedené. Je v tom nejaká zvláštna karma?

Svadby sú stresujúce a finančne nákladné, no nemusia byť.

Tu sú moje osobné tipy, ako ju zvládnuť lacnejšie a jednoduchšie:

Miesto a dátum – vyhla by som sa miestu, kde je nutné len za prenájom miesta platiť. Mnohé reštaurácie je možné rezervovať pre uzavretú spoločnosť za cenu jedla a pitia. Ak už chceš platené miesto, vieš ušetriť aj na dátume mimo sezóny a dni mimo soboty. Nie každá svadba sa musí nutne konať na jar či v lete a ani teplá sezóna nie je zárukou dokonalého počasia. My sme v apríli zmrzli na kosť a kamošku v júli odvial severák aj s topánkami.

Šaty – oplatí sa poobzerať po inzerátoch, ak máš štandardnú postavu, nuž a ak už krásne dizajnové, tak prečo nie prenajať? Veľa žien vie ušetriť na šatách, ak majú predstavu o strihu a šikovnú krajčírku. Pre mňa boli šaty dôležitou položkou, a som lenivá nakupovať. Vo Wedding Day mi prenajali za stovečku nádherné šaty od Wery Wang. Cítila som sa ako na obláčiku, aj keď boli moje len dva dni.

Jedlo – ja som za úplnú klasiku, čo majú radi všetci a nič neporazí napríklad slepačiu polievku, rezeň a polnočný guláš. Vyhla by som sa zbytočne drahým exotickým jedlám ako je údený losos, ryby, krevety, kaviár, drahé stejky. Na svadobnej hostine vieš ušetriť aj pri podávaní jedla bufetovým štýlom. Bola som aj na svadbách, kde každý hosť priniesol za hrniec či misu jedla z tej svojej krajiny a konala sa medzinárodná ochutnávačka.

Vsadili sme na tulipány. A že prídu nejakí hostia 🙂

Počet hostí – menej je viac. Ja viem, veľa ľudí má rozvetvenú rodinu do nekonečna, nemusí však na svadbe byť aj sesternica z tretieho kolena a babkina susedka z desiateho poschodia. Čím viac hostí, tým väčší priestor, viac jedla, viac stresu, viac výdavkov, stojí to naozaj za to? A neboj sa, neurazí sa nikto. Stačí to len vysvetliť.

Alkohol – ideálne je, keď si môžete priniesť vlastné víno a tvrdé, na tejto položke sme však nechceli šetriť. Mám maďarské korene a pre mňa je základom pohostinnosti neobmedzené pitie a jedenie. Tu nešetríme, i keď rozumnou voľbou je limitovať, čo sa podáva (drahá írska whisky v ponuke byť nemusí).

Svadobná torta – tu platíš najmä za umelecký výkon a čas a úprimne – prečačkané viac poschodové torty topiace sa v presladenom marcipáne stoja len za ten prvotný efekt. Najlepšia torta je taká, čo chutí – nechaj si ju upiecť od babičky či niekoho v rodine a ozdob stuhou, najlepšie čerstvými kvetmi – vyzerá to skvele!

Švagriná sa hecla:) A bol aj marcipán. Trošku.

Kvety – zvolila by som úplne jednoduchý kvet v sezóne, aby florista či agentúra mohla objednať celý vagón toho istého. Vyvarovala by som sa komplikovaných visiacich a ťahavých aranžmá, ako pri torte, aj tu platíš za hodiny prplavej práce. V sezóne preto, lebo vtedy je kvet najlacnejší – nechci tulipány v auguste 🙂 Na výzdobu naozaj stačia jednoduché kytičky. Krása kvetu je v samotnom kvete.

Fotograf – naozaj nepotrebuješ mať zo svadby tisícky fotiek a vonkoncom nie video (zvyčajne plné trapasov). My sme si objednali na dve hodinky fotografku, tá nafotila základný balíček fotiek a potom sme si už fotili, čo sa hosťom chcelo. Ak chceš zjednodušiť, pozvi si nejakého študenta fotografie, alebo popros člena rodiny, kto má dobrý foťák a vie nafotiť kým ste ešte všetci triezvi zopár záberov. Svadbu fotky nerobia a tú v rámiku budeš mať len jednu. Môj muž pri fotení vyslovene trpel, chudák. Odporúčam Petronella Photography.

Dídžej a hudba – narcistický dídžej, ktorý si pod parou púšťa veci podľa seba, vie pokaziť celú svadbu. Nám sa osvedčil dlhočizný zoznam konkrétnych pesničiek, ktoré sme si želali a absolútna ochota púšťať, čo si pýta obecenstvo. Nepodceňuj výber hudby a nespoliehaj sa na dídžeja, tu by som venovala výberu veľkú pozornosť. TIP: Pri pozývaní hostí sa ich spýtaj, čo by chceli na svadbe počuť a playlist máš hotový. Niekedy poslúži aj namixovaný Apple Music zapichnutý do repráku.

Pozvánky, výslužky a dary – buď úprimná čo chceš, ak sú to peniaze, tak si ich vypýtajte, nemá zmysel pozbierať vázy, hrnce a obliečky, ktoré nepotrebujete. Pozvánky sme si síce tlačiť dali, bola to však vzhľadom na počet zahraničných hostí chyba a viac nám poslúžil Facebook. Dnes by som sa s tým neobťažovala a riešila to elektronicky (možno pre babku a dedka by som ich pár kusov nechala vytlačiť). Výslužky sme vynechali, ale po skončení hostiny sme zvyšné jedlo a pitie porozdávali po rodine.

Sumár: čo potrebuje skvelá svadba?

chutné tradičné jedlo
neobmedzené pitie
vtipné a krátke!! príhovory
výbornú hudbu
dobre premyslené usadenie hostí
ak sú na svadbe deti, kútik a zábavu pre najmenších
organizovaný transport na a zo svadby (je to ekologickejšie a všetci sa môžu namiesto parkovania a zháňaniu taxíkov uvoľniť)

Čo je však najdôležitejšie? Ak si to ženích a nevesta užívajú v dobrej nálade.

Vydarená svadba nie je o nepodstatných a drobných detailoch – v akej farbe sú ladené servítky s kvetmi, aká je výzdoba, aké je jedlo, na akom aute či koči sa dovezieme.

Čo robí svadbu nezabudnuteľnou sú ľudia, ktorí sa stretnú a zabavia pri oslave spečatenia vášho vzťahu. A je to úplne jedno, či je to niekde v miestnej krčme, alebo na lúke pod stanom, alebo v nejakom vyblyšťanom paláci.

Čo si myslíš ty? Súhlasíš s mojimi tipmi, alebo by si nejaké pridala?

Teším sa na komentáre 🙂

Dobrý deň, hľadám si svoju svadobnú hostinu 🙂

10 vecí, ktoré už nepotrebujem

28. marca 2019 publikovala Minimalistka 25 komentárov

Vytrieďovanie a minimalizmus ma naučil istej sebareflexii. Nestačím sa čudovať, na aké produkty či služby sme kedysi v rámci rodinného rozpočtu bez váhania míňali peniaze. Dnes sa bez nich vieme v pohodičke zaobísť.

Spísala som preto zoznam vecí, ktorým sme povedali rázne NIE.

1.Poistenie majetku. Okrem poistenia nehnuteľnosti si dnes si už nepoisťujeme domácnosť, ani nechceme ani iné typy poistenia ako napr. predĺženú záruku na spotrebný tovar. Nevlastníme toľko, aby sa nám to oplatilo a v prípade straty sa dá všetko nahradiť. Keď si kúpime drahší spotrebič alebo elektroniku, je lacnejšie sa o to radšej poriadne starať. Auto nie je naše, takže poistenie sa nás netýka a vieme ho kedykoľvek vrátiť.

2. Predplatné časopisov. Kedysi som bola časopisová maniačka, ale zistila som že tento hlúpy zlozvyk vytvára len jednorázový odpad. Čítanie plátkov zahlcuje moju hlavu politikou, reklamou a klebetami o rôznych celebrítách, ktoré majú pre mňa nulovú výpovednú hodnotu. Dnes si kúpim časopis len raz za čas, kvôli konkrétnemu článku a výzvou tohto roka je nečítať ich vôbec.

3. Produktové upgrady. Dnes už nechcem ani XL menúčko za extra pár centov, ani väčší popcorn, ani nadštandardnú výbavu, ani rozšírený súbor služieb. Všetko čo sa javí ako malý príplatok naviac sa môže zdať výhodné, ale keď to nepotrebujem, je mi jedno, koľko ušetrím.

4. Zmluvy. Juj, ako z duše neznášam kontrakty – najmä na internet a mobil. Radšej si zvolím drahšiu službu, ktorá ma k ničomu nezaväzuje, ako niekoľkoročný kontrakt, ktorý sa síce zdá lacnejší, ale v skutočnosti ma len oberá o slobodu v rozhodovaní. Ak nie som so službou spokojná, alebo sa mi zmení situácia, mám okovy na nohách. Vďaka nášmu sťahovaniu som zažila x nepríjemných situácií, keď sme museli ešte mesiace platiť za službu, ktorú sme nevyužili len preto, lebo sme sa časovo upísali. Čím menej zmlúv, tým lepšie.

Každý produkt, ktorý potrebuje návod na použitie, sa raz pokazí:)

5. Elektrické a motorové verzie produktov. Teším sa z výdobytkov techniky, ktorá šetrí čas a lopotu, ale páči sa mi aj jednoduchosť ručných nástrojov. Citrón odšťavujem ručne, podlahu občas namiesto vysávania pozametám metlou, sneh odhrabávam lopatou, cesto vymiešam varechou, kapustu pokrájam nožom. Ak existuje jednoduchšie manuálne riešenie, a dá sa pritom zapotiť, či si trochu zrelaxovať myseľ, načo kupovať zbytočné produkty, míňať elektriku a zasmraďovať prostredie? Práčku si ale užívam, i keď sušičky prádla sme sa po rokoch vzdali.

6. Šperky. Kedysi som ochkala nad krásou prsteňov, náušníc, náhrdelníkov a zdala sa mi to celkom dobrá investícia. Dnes šperky skoro vôbec nenosím a prestali sme ich kupovať. Zdá sa mi úplne nezmyselné vlastniť predmet hodný niekoľko stoviek až tisíc eur a podvedome sa o neho strachovať či ho opatrovať, kupovať si trezor. Úplne mi stačí to čo mám, raz za čas pri špeciálnej príležitosti šperky vytiahnem a naozaj už viac klenotov nechcem ani nepotrebujem. Neprinášajú mi takú radosť, ako kedysi.

Môj najdrahší klenot sú predsa len deťúrence 🙂

7. Suveníry. Za posledné roky sme toho nacestovali habadej a vždy sme mali pocit, že si musíme na pamiatku priniesť nejaký krám, ktorý si vystavíme na poličke v obývačke. Počas vytrieďovania a neustáleho presúvania týchto dekoráciií som prišla na to, ako ma už vlastne netešia, a sú to len pekné lapače prachu. Dnes už chcem počas cestovania radšej tieto peniaze minúť na zážitok alebo dobrú večeru. Nepohrdnem však suvenírom, ktorý sa dá zjesť a vypiť. 🙂

8. Všetko, čo má drahé náplne. Snažíme sa nekupovať veci, ktoré vyžadujú neustálne kupovanie náplní a patria sem aj veci, kde sústavne musíme vymieňať drahé baterky. Pri kúpe čohokoľvek odporúčam zistiť si aj cenu náplní, často sa stane že produkt je drahší ako vrecká, tuhy (šokujúca cena túh populárnych gumovateľných pier do školy) a čo ja viem čo ešte musíme kupovať na pravidelnej báze.

9. Nepohodlné topánky. Čo k tomu dodať? Dnes už mi príde absurdné kúpiť si drahé topánky na vysokom opätku len preto, lebo musím byť elegantná a sexi na jednorázovú príležitosť, alebo aby som mala v skrini povinne nejaké tie lodičky. Koľko skoro nových topánok som vyhodila len preto, lebo síce dobre vyzerali, ale po hodine nosenia mi nabehli pľuzgiere? Ani sa nepýtaj 🙁

Daj žene ten správny pár topánok a dobyje svet. Pokiaľ si nevylomí krk 🙂

10. Ženské a detské verzie produktov. Šaty, jedlo, kozmetika pre ženy a deti sú často predražené a horšie ako tie všeobecné či určené pre mužov. Zdá sa mi, že platíme nejakú “ružovú” a “rozprávkovú daň” za to, že je na obale kvet či známa postavička. Preferujem napríklad mužské žiletky, ktoré sú o niečo lacnejšie, ostrejšie a vydržia dlhšie. U detí sa vyhýbam všetkému, na čom je populárna rozprávková postavička (nie vždy sa to dá, najmä pri oblečení:)

Toto je zoznam desiatich vecí, ktoré sme zredukovali alebo vylúčili so svojho života. Tento rok sa chcem ešte zbaviť kupovania nasledovných vecí:

Vitamíny – často si nahromadím príliš veľa vitamínov, najmä keď ochorieme. Musím byť veľmi dôsledná, aby som ich naozaj poctivo dobrala a v tejto oblasti bojujem s prebytkom. Musím prestať a najmä sa zdravo stravovať a dopriať si ich v prirodzenej forme. Niektoré vitamíny sú však veľmi prospešné ako trebárs Vitamín D v zime. Naozaj sa mi celú sezónu podarilo vyhnúť sa všetkým virózam, juchú!
Zápisníky a kalendáre – musím sa priznať, že som to tento rok opäť prehnala a nech sa snažím, ako sa snažím, nie som typ, ktorý by si do nich pravidelne niečo zapisoval. Ich množstvo je na minimalistku čistý trapas a dávam si na ne obrovské embargo.
Knihy – ok, je čas konečne si prestať kupovať nové, krásne, voňavé knihy. Tento rok si musím dať pauzu a využívať sídliskovú knižnicu, ktorá je fakt titulmi skvele vybavená. Takisto som zistila, že anglické verzie kníh na Kindle sú vždy nielen lacnejšie, ale aj skladnejšie. Polica je plná, a je čas vytriediť a nič nové nekupovať.

Je tvoj zoznam podobný ako môj? Ktoré veci už nenakupuješ ani ty? Je niečo, čo by si pridala? Napíš mi do komentárov:)

Aké je to sa stále sťahovať?

21. marca 2019 publikovala Minimalistka 10 komentárov

A zase sa sťahujeme. Síce som sa pred rokom zaprisahala, že už stačilo, v kútiku duše som vedela, že sme zaparkovali na Slovensku len dočasne. Sme totiž “nomádska” rodina.

Slovo nomád však nie je úplne správne pomenovanie. V skutočnosti sme expatrioti, alebo iným slovom aj expati.

Aký je rozdiel medzi nomádom a expatom?

Nomád je človek, ktorý opustí svoju domovskú krajinu a sústavne sa presúva z miesta na miesto. Býva len v krátkodobých prenájmoch či hoteloch, nemá žiadne dlhodobé zmluvy na telefón, auto a bývanie a takisto nemá pracovné víza. Väčšinou takto fungujú digitálni nomádi, ktorí aby sa uživili, pracujú len online pre rôznych klientov a využívajú nižšie náklady na život v tej či onakej krajine, kde žijú. Niektorí ľudia sú cestovatelia, ktorí si trebárs vybrali ročné voľno, predali svoj majetok a vybrali sa spoznávať matičku zem.

Expatriot je človek, ktorého buď vyšle materská spoločnosť do cudzej krajiny na vopred zmluvne ohraničené časové obdobie (náš prípad), alebo opustí prácu a domovinu, a nájde si prácu v zahraničí pre konkrétnu firmu sám za seba. Expat býva a pracuje v cudzej krajine a má pracovné víza, aj zmluvu na prenájom, aj zdravotné poistenie, vodičský preukaz a rezidenčnú kartu podľa požiadaviek danej krajiny.

Životný štýl nomádov aj expatov je podobný, i keď nomád má väčšiu voľnosť a menšie istoty. Byť nomádom je tak trošku dobrodružnejšie.

Čo majú oba životné štýly spoločné?

Nuž vedomie, že nikde nebudeš navždy.

To ma prinútilo k úvahe. Nie sme v podstate všetci nomádi? Kde je garancia, že tam kde si teraz, budeš stále? Pauza na zamyslenie 🙂

Sťahovavý život ma naučil neidentifikovať sa ani so svojou adresou, ani so svojou domácnosťou. Dnes sme tu, o mesiac, o rok či o dva – uvidíme.

Deckám musím vytvoriť “domov” za pohybu – v hotelovej izbe, v dočasnom prenájme, v nehnuteľnosti, ktorá je “naša” len na nejaký čas.

Moment, keď Radko zažil prvý sneh v živote (Brémy)

Uvedomila som si, že pocit domova netvorí ani náš konferenčný stolík, ani obraz na stene, ani rohová sedačka.

Dcéra sa ma pýta: “Mami, odkiaľ vlastne sme?” “Nuž tam, kde sme spolu.

“Kde je náš domov? “ Všade a nikde.

Nikdy by som netušila, že budem vychovávať deti tzv. “tretej kultúry”.

Third Culture Kids (v skratke TCK) je pomenovanie pre potomkov, ktoré strávili detstvo a dospievanie mimo rodiska oboch rodičov.

V praxi to vyzerá asi tak, že manžel je Brit a ja Slovenka. Randili sme spolu v Holandsku, kde sa nám v Haagu narodila dcéra. Vzali sme sa a šli sme žiť do Kataru. Syn sa nám narodil v arabskom Abú Zabí. Odtiaľ sme sa presťahovali do Nemecka, kde syn chodil do nemeckej škôlky a dcéra do medzinárodnej školy. Dnes sú bilinguálne, syn istý čas rozprával plynule aj nemecky, a aby sme si to ešte viac skomplikovali, polovica mojej rodiny rozpráva maďarsky. Ak do toho pridám ešte rodinu rozlezenú po celom svete (Kanada, Španielsko) a sústavné cestovanie krížom krážom… nuž ťažko to občas chápem aj ja 🙂

Niekedy si vravím, naše úbohé deti v tom živote musia mať riadny guláš.

Čo im to robíme? Ľudia sa ma pýtajú, ako to celé zvládajú?

Zatiaľ môžem povedať, že dobre. Byť dieťa tretej kultúry je istým spôsobom životný tréning železnej odolnosti.

Maličkým deťom prisatými na mame bolo asi jedno, či sme v Douhe, v Bangladéši, či v Bratislave. Ako vyrastali, zdalo sa im to celé normálne. Obrovskou výhodou sú jazyky, ktoré deti nasávajú ako špongia. “TCK” deti majú lepšiu kapacitu porozumieť iným kultúram. V škole sú spolužiaci rôznej farby pleti, náboženstva či výzoru a pre nich to takto je. Nečudujú sa, keď vidia černocha, alebo keď malá Xi Liu papá na raňajky sushi.

Verím, že všade kde sme boli a všade kam ešte pôjdeme, sa daná krajina trošku stane ich súčasťou.

Čo z nich bude? Netuším. Budú nám to raz oplieskávať o hlavu? Uvidíme 🙂 Som však presvedčená, že dar cestovania a jazykov je určite lepší ako izba plná hračiek.

Môže takto žiť každý?

Stať sa nomádom či expatom je dnes celkom jednoduché, môžeš si pobaliť svojich sedem slivák, kúpiť si letenku, zdigitálniť si prácu. Môžeš si vybrať, či využiješ smartfón na surfovanie po Facebooku, alebo sa z neho stane nástroj na otvorenie sveta.

Ak vieš jazyk, nájdeš si prácu vonku v obore, a väčšinou v zamestnaneckom balíku je zahrnutý aj príspevok na životné náklady. Môžeš sa ocitnúť aj v situácii, keď manželovi či partnerovi ponúknu prácu v zahraničí. Naskytne sa príležitosť zarobiť slušné peniaze a ísť na istý čas žiť mimo Slovenska. Alebo sa ako rodina proste rozhodnete, že máte politiky/daní/atmosféry/dediny dosť, a pôjdete, kde je tráva zelenšia.

Stať sa nomádom však vyžaduje isté charakterové črty. Ak si bola najďalej v hlavnom meste Praha a doma máš silné zázemie kamarátok a rodinu v okruhu 10 km, ísť do neznáma je veľmi ťažké.

Často sa ma ľudia pýtajú, ako to zvládam ja a deti. V pohode – lebo milujem zmenu, a rutina ma ubíja. Mám to v povahe. Vekom som už trošku zlenivela, ale zistila som, že lietať po svete je taký vírus, raz ťa chytí a po čase ti začne chýbať.

Človek musí byť asertívny, nebáť sa otvoriť si ústa a spýtať sa niečo v cudzom jazyku a celkovo si samostatne poradiť. Pre ženu prináša život v cudzej krajine aj rozhodnutie ostať s deťmi doma, a istý čas zavesiť kariéru na klinec.

Keď ťa prídu na jar pozrieť do Holandska 🙂

Aké sú pozitíva nomádskeho života? Zhrnula by som ich nasledovne:

Môžeš žiť, kde len na planéte Zem chceš, za podmienky, že sa dokážeš uživiť. Vieš si zo životných nákladov spraviť tzv.“life hack“. Ak doma nemáš prenájom garzónky, niekde v Thajsku môžeš mať za tie isté peniaze dom na pláži.
Nikdy sa nenudíš. Kým ťa omrzí cesta do školy a lokálny supermarket, je čas dvihnúť kotvy.
Si viac opatrná, čo všetko vlastníš. Vieš, že každý fyzický predmet budeš raz musieť zabaliť a presťahovať na opačný koniec sveta. Nomádstvo ma naučilo minimalizmu, a dnes keď túžim po nejakej haburde, mentálne sa preplieskam a predstavím si spotených sťahovákov, ako moje krámy nakladajú do lodného kontajnera.
Oceníš viac priateľstvá. Prehodnotíš vzťah k materializmu a tešíš sa z ľudí, ktorí sú v tvojom živote. Zistíš, ktoré sú tie pravé a nadčasové.
Budeš viac vynaliezavá. Život v inej kultúre v tebe prebudí takú kreativitu až sa ti z nej bude krútiť hlava. Keď denne čelíš novým problémom a výzvam, vyžmýkaš zo seba také riešenia, aké by ťa v pohodlí domova nikdy nenapadli.
Sústavne redukuješ. Neustále sťahovanie ťa núti veci prehodnocovať, a tým, že ich často berieš do ruky, presne vieš koľko máš a kde máš. Nomádstvo ťa prinúti byť veľmi zorganizovaná.
Stretneš nesmierne veľa zaujímavých ľudí z rôznych krajín, či sa ti to páči alebo nie. A po čase stretneš tých istých ľudí niekde inde a zistíš, že svet je vlastne jedno sídlisko.
Zistíš o sebe viac, než by si chcela. Nomádstvo je cesta k sebauvedomeniu – aký malý fľak sme na tejto planéte, aké vážnejšie existenčné problémy riešia iní ľudia, ako miluješ Slovensko a ako je ti vlastne sakramentsky na tomto svete dobre.

Detské ihrisko v Douhe, Katar. Nie, tráva neexistuje 🙂

Aké sú však negatíva sústavného sťahovania?

Niekedy máš dni, keď ti bolestne chýba rodina. Zmeškáš narodeninové oslavy, výročia, svadby, pohreby. Starí rodičia ti vyčítajú, že si nevidia vnúčatá. Ak sa niečo stane, si príliš ďaleko, aby si vedela pomôcť.
Priateľstvá sa rozpustia. Napriek tomu, že je komunikácia na diaľku dnes veľmi jednoduchá, niektoré vzťahy sa napriek Skypovačkám nepodarí udržať.
Si skoro na všetko sama. Najmä, keď máš malé deti, chýba ti niekto kto ti ich postráži. Ak máš problém, nemáš po ruke známych a rodinu, na ktorú sa vieš obrátiť. Musíš si sama poradiť.
Komplikovaná byrokracia. Musíš si vybaviť nájom, víza, povolenia, zmluvy, rezidenčnú kartu, vodičák. V každej novej krajine prejdeš papierovým terorom.
Nerozumieš. V krajine, kde ani necekneš ich jazykom, sú prvé mesiace ako texaský masaker motorovou pílou. Musíš sa prekonať, chodiť so slovníkom v kabelke a otvárať ústa na kapra. Nič príjemné, ale prežiješ to. Za rok rozprávaš novú reč a svet je gombička.
Zabudni na dokonalú kuchyňu. Buď varíš na dvojplatničke a ledva sa v nej otočíš, alebo máš k dispozícii dva sporáky, americkú chladničku a 35 skriniek na odkladanie. Alebo nemáš kuchyňu žiadnu, a musíš si ju kúpiť a poskladať z Ikey.
Dobrodružstvo je úžasná vec, až kým nie je. Nemáš chuť vybavovať po cudzom mieste niečo, čo by si doma vyriešila za dve minúty.
Začneš si namýšľať, že si jednorožec. Dlhodobý pobyt v krajine šejkov a pozlátených palácov ťa vie poznačiť na psychike. Ak začneš mať pocit, že si nadčlovek a žiadaš kamarátky, aby ťa oslovovali “madam”, je čas na riadny buchnát po chrbte.
Šoférovanie. V každej krajine iný des. Cesta do školy je vlastne videohra, kde je tvojou úlohou prežiť do ďalšieho levelu. So smútkom v duši spomínaš myšičkárov v Bratislave, ktorí ťa zvykli vytáčať.

Život sťahovavého vtáčika má teda výhody aj nevýhody a myslím si, že po čase každý túži sa niekde nakoniec usadiť a tešiť sa z permanentnej adresy. Ak nemáš možnosť ani chuť, či odvahu, úplne stačí na osvieženie života častejšie cestovať. A nepotrebuješ milióny.

Cestovanie je totiž úžasný liek na nespokojnosť so životom, na rutinu či ufrflanosť na rodnú krajinu.

Nie je nič krajšie, ako prísť po dlhšej dobe DOMOV a obzerať sa okolo seba ako Alenka v ríši divov. Všetko je na tom Slovensku zrazu najkrajšie na svete. Aj tá namrzená predavačka v obchode, aj šedé paneláky v Petržalke. A ten pocit, keď si dáš tresku s bielym rohlíkom a zapiješ Kofolou, za nevyrovná žiadnej vychýrenej zahraničnej reštaurácii 🙂

Ako si na tom ty? Mala by si odvahu vyskúšať život v zahraničí?

Si v podobnej situácii? Poznáš niekoho, kto žije ako nomád či expat?

Teším sa na komentáre 🙂

3 knihy, ktoré mi zmenili život

14. marca 2019 publikovala Minimalistka 15 komentárov

Mojou slabosťou je nákup a čítanie kníh a v tejto oblasti sa mi nedarí redukovať. Dnes mám však oveľa viac jasno v tom, ktoré knihy mi dali do života nejakú pridanú hodnotu, a ktoré boli len vyhodené peniaze.

Bolo by však jednoduché hádzať vinu na konkrétnu knihu. Priznám sa, stalo sa mi výnimočne, že som si nejakú knihu kúpila a stála za figu borovú len preto, lebo nebola dobre napísaná. Problém bol v tom, že som ich na jednu tému vlastnila priveľa.

Prišla som na to, že niektoré knihy musia prísť do môjho života v ten PRAVÝ ČAS.

Dnes už si nevyčítam, že mám okolo seba knihy rozčítané aj neprečítané. Moment ich slávy ešte môže prísť. Knihy, ktoré by som pred pár rokmi bez rozmyslu hodila do ohňa, sú dnes sú klenotmi mojej knižnice.

Každá kniha k tebe prehovorí v konkrétnej fáze tvojho života. Verím, že knihy si nás istým spôsobom vyberajú. Vojdeš do kníhkupectva a ťahá ťa to ku knihe, ktorú potrebuješ.

Nie však preto, lebo je v nej niečo nové, ale preto, lebo to o čo sa zaujímaš, je už dávno v tebe. Tá správna kniha túto vedomosť z teba vytiahne, prebudí ťa.

Načasovanie knihy je niekedy dôležitejšie ako to, čo v nej je.

Priznám sa, dlhšiu dobu som bola istým spôsobom závislá na nákupe motivačných kníh. Čítala som všetko, čo mi prišlo pod ruku a hltala som informácie až sa mi parilo z hlavy. Považujem sa za informačného závisláka a prečítam všetko od sedemdielnej historickej ságy až po návod na použitie mixéra.

Pri vytrieďovaní kníh som jednu či druhú vzala do ruky a spýtala sa úprimne, čo konkrétne som si z tejto knihy zobrala do života. Čo je lepšie – neprečítaná alebo rozčítaná kniha, či tá, ktorú som povrchne prebehla a nič sa z nej nenaučila?

Pozri, keď si kúpiš knihu ako cvičiť pilates, a nikdy necvičíš, alebo fitnes kuchársku knihu, z ktorej nikdy nevaríš, alebo knihu o financiách, a kreditku máš stále v mínuse – takáto kniha je VYHODENÝ PENIAZ. Všetko sú to len teoretické kecy, ktoré si človek prečíta, na pár dní sa nabudí a na o pár týždňov na knižku sadá prach.

Príliš veľa motivačných kníh sa nedá psychicky zvládnuť. Už ich beriem ako mentálny smog, ako neznesiteľný hluk v mojej hlave, keď sa neviem na nič koncentrovať.

Zistila som, že mi oveľa viac vyhovuje kvalitná fikcia. Ak potrebujem múdre životné lekcie, stačí mi napínavý román, kde sa hlavný hrdina prederie životom, vyrieši si kopu problémov a ja si poplačem a poučím sa zároveň. Pri čítaní fikcie pre spánkom si viac oddýchnem. Ak čítam motivačnú literatúru, točia sa mi koliečka v hlave ešte o polnoci.

Dnes som si knižnicu doma výrazne zminimalizovala a rozhodla som sa sústrediť len na tie knihy, ktoré si ma v poslednom čase našli. Sú to knihy, ku ktorým sa vrátim zas a čím viac ich čítam, tým lepšie ich chápem. Akoby zreli čítaním na kvalite.

Ponúkam ti zoznam mojich srdcoviek, ktoré mám na bočnom stolíku v obývačke a majú ochytané rohy. Malo ich byť pôvodne päť, ale dnes som sa rozhodla, že sú to len tri. Redukujem počas písania článku, haha.

1.Daniel Ariely – Psychológia peňazí

Táto kniha je pre nás všetkých, čo často emočne míňame a akosi nevieme prestať. Považujem ju za povinnú minimalistickú príručku, nakoľko mi stále pripomína, prečo robím občas aj ja chyby pri nakupovaní. Vraví sa, poznaj svojho nepriateľa, aby si mohla proti nemu bojovať. Tu sa dozvieš, čo sa ti deje v hlave pri nákupoch.

Čo ovplyvňuje tvoje správanie, keď vytiahneš peňaženku?
Prečo nedokážeš odolať zľavám? Prečo si vyberieš dobrovoľne drahší produkt?

Kniha mi umožnila pochopiť, ako funguje naša psychológia pri platení a aký s prepáčením vychcaný je marketing, ktorým nás denne bombardujú médiá.

V jednej kapitole autor píše o „bolesti“ z nákupu. Ak platenie bolí menej, máme tendenciu viac konzumovať a nakupovať. Práve preto kreditky radi používame, zaplatíme dnes virtuálnymi peniazmi a vyhneme sa bolesti z platenia.

Zaujala ma aj pasáž o „spravodlivosti“. Máme tendenciu ohodnotiť veci oveľa viac, ak vieme, že do produktu alebo služby sa vložilo veľa úsilia. Toto robím napríklad pri kúpe zero waste a farmárskych produktov -stoja veľa ale sa mi páči príbeh a kvalita.

Ak sa však zdá, že nás predajca vydiera, nekúpime si ich produkt – aj keď je to v našom najlepšom záujme. Zaujímavé, nie?

Niekedy sa nám napríklad nechce veľa platiť za službu, ktorá je drahá a trvá pár minút. Otváral vám niekedy zámočník dvere? Na to poznám dobrý vtip o zubárovi, ktorý trhal pacientovi zub pol hodinu, lebo sa mu zdalo 50 Eur za dve minúty veľa:)

Počas čítania knihy ma bolel krk od súhlasného prikyvovania – jééj, presne takto sa správam! 🙂 Ku knihe sa pravidelne vraciam, vždy ma pobaví a keď som v podobnej situácii pri platení, často si spomeniem presne na konkrétnu pasáž a v duchu sa usmievam. Nedostanete ma!

2.Eckhart Tolle – Nová Zem

Kniha je pre každého, kto má plné zuby konzumu, svetského hluku a hľadá odpoveď, prečo to tak je. Prechod k minimalizmu ma postupne učil vnímať mnohé veci inak, a vďaka myšlienkam v knihe som si konečne pospájala drôtiky v hlave. Prirovnala by som to k maliarovi, ktorý maľuje veľký obraz. Predstavuje si čo po dielikoch maľuje, ale až keď odstúpi od plátna, vidí svoje dielo v inom, reálnom svetle.

Citát z knihy: “Väčšina ľudí prežíva svoje životy v posadnutosti vecami. Neustále hromadenie vecí môžeme pokojne nazvať nemocou súčasnosti. Pokiaľ nedokážete vnímať vlastnú živosť, tak sa snažíte naplniť svoj život predmetmi. “

Kniha je nástrojom pre všetkých cynikov, ktorých trápi súčasný stav ľudstva. Veľká časť knihy je venovaná primárne egu, ako funguje, čo je jeho jadro, ako ho rozpoznať, ako nás ovplyvňuje, a ako ničí nielen nás ale aj planétu, na ktorej žijeme. Všimli ste si niekto toto??

” Čelíme vážnej kríze. Starý spôsob myslenia a konania je už nefukčný, neúnosný a nezlučiteľný s ostatným životom na Zemi.. ľudská myseľ narušená egoizmom, začala posilnená vedeckými a technickými poznatkami intenzívne ohrozovať prežitie planéty”

Zaujímavé sú aj kapitoly o jadre bolesti, čo sú všetky emocionálne záťaže, ktoré si nesieme z minulosti. Nemusí sa to však týkať len jednotlivca, ale aj národa, a táto pasáž ma silno zasiahla:

“Niektoré krajiny, ktoré sa často stretávali s kolektívnymi výbuchmi násilia, majú silnejšie jadro bolesti. Ak ste dostatočne senzitívni, tak môžete cítiť silu energického poľa danej krajiny, len čo vystúpite z lietadla. Niektoré krajiny majú jadro bolesti na kritickom bode, napríklad na Strednom východe, lebo väčšina obyvateľstva je v neustálom cykle násila a pomsty, čo umožňuje nepretržitý rast jadra bolesti. V krajinách, ktorých je jadro bolesti silné, ale už nie v akútnom stave, sa ľudia snažia byť necitliví voči utrpeniu spôsobovaným kolektívnym jadrom bolesti. Využívajú na to rôzne spôsoby. V Japonsku a Nemecku na to využívajú pracovné nasadenie, v iných krajinách sa zasa utiekajú k častému pitiu alkoholu.”

Ak by som toto opakovane nezažila na vlastnej koži len by som ju tak prebehla. Či už Izraeli, v Katare, v Bahrajne, v Emirátoch, v Nemecku bolo vždy také “to niečo” ako opisovaná energia. Napríklad v Izraeli sa dá napätie vo vzduchu krájať nožom. Až som mala pri čítaní týchto slov zimomriavky na chrbte.

“Nová Zem” je pre mňa veľmi špeciálna kniha. Povedala by som, že je istým spôsobom prorocká, a potvrdzuje to, čo už bolo dávno dvetisíc rokov dozadu napísané. Podaná je jazykom, ktorému buď porozumieš a zmení ti život, alebo ti bude úplne cudzia.

Sám autor v úvode píše: ” Hlavným zmyslom tejto knihy nie je zahltiť vašu myseľ novými informáciami, či domnienkami, alebo vás presviedčať o akejkoľvek pravde. Zmyslom tejto knihy je duchovne vás prebudiť. A to je dôvod, pre ktorý táto kniha nie je “zaujímavá”. Zaujímavý totiž znamená – umožňujúci udržať si odstup, pohrávať sa s myšlienkami a predstavami – súhlasiť, či nesúhlasiť. Táto kniha je o vás. Buď zmení stav vášho vedomia, alebo pre vás nebude mať nijaký význam. “

3.Anthony de Mello – Bdelá pozornosť

Najhustejšie na záver. Táto kniha mi zaťala do živého. Prečítaj si ju, ak chceš nepríjemný úder do žalúdka, ak chceš vidieť život z úplne iného uhľa.

Nie je to pohodové čítanie. Bdelá pozornosť je písaná provokačným štýlom, tón je konverzačný, akoby sa prihováral priamo tebe, a nemáš kam uniknúť. Drsný a priamy tón knihy zmierňujú zábavné bájky a poučné príbehy.

Keď som si ju prečítala prvýkrát, nepáčila sa mi, iritoval ma autorov tón, pripadala mi hlavne v úvode stále o tom istom. Čo to ten Mello stále dokola točí? Aké spanie, aké prebudenie?

Nemohla som však nad ňou prestať rozmýšľať. Neustále som sa k nej vracala a prinútila ma akceptovať pravdu, ktorú som si nechcela priznať. Veľmi ostro mi pripomína, že len ja som zodpovedná za svoj život.

Bdelá pozornosť zničí tvoje predsudky o svete a Mellove slová sa ti zaryjú do mysle. Tu je pár citátov, ktoré som si podčiarkla, i keď sú trochu vytrhnuté z dlhších pasáží a odporúčam prečítať si ich celé:

“Predstavte si, že vám piknik pokazí dážď. Kto má zlý pocit, dážď alebo vy?”

“Môžu všetky vaše obavy predĺžiť váš život čo i len o jediný okamih? Načo sa trápiť pre zajtrajšok?”

“Keď žijete s preferenciami, ale nedovolíte, aby od nich záviselo vaše šťastie, ste prebudení. Ilúziou, čo je chybný produkt uvažovania je napríklad presvedčenie, že zmenami vo vonkajšom svete sa zmeníte aj vy. Nezmeníte sa iba preto, lebo zmeníte vonkajší svet. Ak zmeníte prácu či partnera, kúpite nový dom, nájdete si nového guru či nový druh spirituality, to vás nezmení. Ľudia väčšinou vynakladajú svoju energiu na nové usporiadanie svojho vonkajšieho sveta, aby im viac vyhovval. Niekedy sa im to podarí a môžu trochu poľaviť, ale dokonca aj keď oddychujú, sú napätí, lebo život naďalej plynie a neustále sa mení. Takže ak chcete žiť, nesmiete mať stály príbytok. nesmiete mať kam zložiť hlavu. Plyňte. Ale my sa neustále obzeráme dozadu, však?”

“Nikdy nie ste tak koncentrovaní do seba, ako keď máte depresiu. Nikdy nie ste takí pripravení zabudnúť na seba, ak ste šťastní. “

“Sústredíte sa na to, na čo nemáte. A práve teraz máte všetko, čo potrebujete na to, aby ste boli blažení.”

Kniha Bdelosť nie je literatúra, ktorá sa dá len tak prečítať a odložiť. Odporúčam ju nechať vsiaknuť do hlavy a intenzívne s ňou pracovať.

Tak toto sú moje aktuálne tri knihy, ktoré nikdy nevyhodím.

Poznáš ich, čítala si? Aký máš vzťah ku knihám ty a aká by bola tvoja top trojka kníh, čo ti zmenili život? Rada sa nechám inšpirovať.

5 dôvodov, prečo minimalizmus nemusí fungovať

7. marca 2019 publikovala Minimalistka 19 komentárov

Dala si sa na cestu minimalizmu a stále to nie je ono.

Máš pocit, že donekonečna len vytrieďuješ a nevidíš svetlo v tuneli.

Kde je tá sľubovaná sloboda?

Lidičky, za posledné mesiace sa s minimalizmom roztrhlo vrece. Blogy, články, knihy a časopisy radia, ako vytriediť, uložiť, zredukovať.

Niekedy ma z prebytku informácií o vytrieďovaní bolí gebuľa. Väčšina informácií nie je o tom ako zredukovať, ale ako si pekne doradu poukladať, poupratovať.

Mám pre vás dobrú správu. Môj byt väčšinou nie je uprataný, nakoľko moje deti majú o poriadku inú predstavu ako ja. Nemá zmysel behať za nimi s handrou a metlou a snažiť sa dosiahnuť métu dokonalosti.

Minimalizmus nie je ani o super zorganizovanom či sterilne čistom byte. Ak sa u teba z podlahy dá jesť a na kuchynskom stole operovať, je čas si nájsť aj iné hobby:)

Netúžim po byte z katalógu. Bolo obdobie, keď som ho taký mala, ale vtedy u nás pracovala filipínska slúžka na plný úväzok 9 hodín denne.

Na upratovanie tejto kuchyne potrebuješ personál:)

Čo je to ten minimalistický domov? Kedy môžeš povedať, že si dosiahla cieľ?

Keď nemusíš stále niečo hľadať.

Keď sa môžeš vykašľať pár dní na domácnosť, a dáš ju do poriadku za necelú hodinku, ak sa hecneš.

Keď si vieš s kľudom sadnúť a nemáš pocit, že stále musíš niečo dorábať.

Minimalistický domov nie je len o jednoduchšej domácnosti, ale aj o zmene myslenia. Zredukuješ domáce práce na minimum a potom sa nimi prestaneš neustále zaoberať.

Ja tomu vravím udržiavacia fáza, až kým deti neodídu na strednú školu.

Žijeme tak normálne, aby sme mali všetko kde to patrí, tak akurát, ani veľa ani málo a hlavne aby nás nezožrala špina.

Raz príde čas, keď bude všetko čisté, a tam, kde to položím.

Raz príde čas, keď nebudú ocapkané okná, zalepená klávesnica, obkreslené steny a koberec, čo je nutné denne vysávať.

Kedysi som bola posadnutá domácnosťou a teraz vidím, že je to márne stratený čas. Maximálne úsilie v maximalistickom baraku.

Ak si skúsila minimalizmus a stále máš ďaleko od spomínaného cieľa, dôvody sú rôzne. Musíš zmeniť taktiku. Zhrniem päť najpodstatnejších. Prečo ti vyhadzuje error v systéme?

1.Musíš nepotrebné veci ODSTRAŇOVAŤ.

Minimalizmus je o redukcii vecí, nie o ich ukladaní rovno, zvislo či nakrivo.

Organizácia neporiadku je kolosálna strata času.

Minimalistickú domácnosť môžeš mať aj keď nie si zorganizovaná. Nebudeš mať síce veci podľa pravítka v komínikoch, ale vieš čo máš, kde máš a koľko máš. Košíky, sklenené fľaše, škatule a všetky tie veci na odkladanie sú … veci na odkladanie vecí. Sú veľmi fajn, ale zaobídeš sa aj bez.

Spýtaj sa: čo vieš dnes úplne odstrániť zo života? Ak sa nevieš z prebytku vymotať, máš stále PRÍLIŠ VEĽA.

Keď ich miluješ, nie je čo riešiť. Ak si stonožka.

2. Minimalizmus je dlhodobý proces.

Ja viem, Marie Kondo to dá za jeden diel seriálu, ale ty nie si rozprávková Víla Amálka. Trvalo mi 3 (slovom tri) roky, kým som si konečne povedala že “hurá, už sa to rysuje”.

Neočakávaj, že to zvládneš za víkend, ani za mesiac. Keď si dáš dvakrát namiesto dukátových buchtičiek ľadový šalát, tiež neschudneš hneď desať kíl (bohužiaľ:).

Celé to minimalizovanie bude istý čas trvať a nevzdávaj sa. Začni pomaly a pravidelne a raz sa tam dostaneš. V cieli nebudeš bez potu, ale úľavu pocítiš každým krokom vpred.

3.Bez nemilosrdnosti to nejde.

Je mi to ľúto, srdce mi krváca, ale ak sa nenaučíš veci kruto vyhodiť ku kontajneru, nepohneš za ďalej. Nie je to ideálne riešenie, ale niekedy to je posledné a jediné riešenie.

Čo sa dá recykluj.

Čo sa dá, daruj kam len môžeš.

Čo sa dá, hoď do ohňa.

Čo sa dá, predaj.

Ale ak sa stále dívaš na hromadu vecí, s ktorými napriek všetkej snahe nevieš kam z konopí, vyhoď ich.

Pouč sa z tejto životnej etapy. Nie je to ekologické, nie je to zero-waste, ale táto bolesť z premárnených peňazí na hlúposti nech je katalyzér k zmene nákupných zvykov a aj celého konzumného života.

Všetko to, čo v budúcnosti nekúpiš už nikdy neskončí v kontajneri. Let it go!

4.Na každú etapu minimalizmu musíš dozrieť.

Skús sa pozrieť na tvoj majetok z inej perspektívy. Reprezentuje táto vec skutočne teba, alebo len nejakú predstavu, či sen?

Nestačí povedať zbohom iba starým, hrdzavým, deravým alebo ošúchaným zbytočnostiam. Na hĺbkovú redukciu prebytku sa musíš naučiť povedať zbohom aj veciam krásnym, veciam novým, veciam drahým.

Môžeš ich milovať, môžu sa ti páčiť ale ak ich nepoužívaš a nepotrebuješ, ich uskladňovaním brániš spraviť miesto iným dôležitejším veciam.

Zbav sa všetkého, čo nie je v súlade so životom, aký chceš žiť.

5.Nečakaj na smrť, aby si sa s niečím rozlúčila raz a navždy.

Ak máš problém so zbavovaním sa sentimentálnych vecí, ponúkam ti veľmi silnú pasáž z knihy Nová Zem od Eckharta Tolleho. Čítam si ju vždy, keď sa ťažšie rozhodujem.

“Navštevoval som (ako duchovný poradca) dva razy do týždňa jednu ženu. Jej telo bolo celé prelezené rakovinou. Bola to učiteľka medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou a lekári jej dávali iba pár mesiacov života.

Jedného dňa ma privítala nesmierne rozrušená a rozhnevaná. “Čo sa stalo?” spýtal som sa jej. Jej diamantový prsteň s veľkou finančnou hodnotou sa stratil a ona bola presvedčená, že jej ho ukradla žena, ktorá sa chodila o ňu starať.

Spýtala sa ma, či sa má snažiť najprv konfrontovať opatrovateľku, alebo má radšej ihneď volať políciu. Povedal som jej…. v prvom rade jej radím zamyslieť sa nad tým, nakoľko je dôležitý jej prsteň, alebo čokoľvek iné v tejto fáze jej života. “Nechápete to” – povedala. “Bol to prsteň po mojej starej matke. Nosila som ho každý deň, kým mi neopuchli ruky od choroby. Je to pre mňa viac ako prsteň. Ako môžem byť pokojná? “

…… Povedal som jej vtedy: “Opýtam sa vás pár vecí, ale neodpovedajte mi na ne hneď. Počkajte, či na ne dokážete nájsť odpoveď vo svojom vnútri:

Ste si vedomá toho, že sa zrejme z určitých dôvodov budete musieť svojho prsteňa vzdať? Koľko času potrebujete navyše nato, aby ste sa ho dokázali vzdať? Keď sa ho vzdáte, budete znamenať menej ako s ním? Má strata prsteňa nejaký vplyv na to, kým ste?

Odporučila by som ti prečítať si celú knihu Nová Zem, aby si pochopila, prečo sa ľudská myseľ rada identifikuje s vecami a ako funguje naše ego.

Byť schopná povedať: “stačilo, mám dosť” je veľmi oslobodzujúci pocit.

Darí sa ti zbavovať sa vecí bez problémov? Kde stojíš na brzde? Napíš mi do komentárov, budem sa tešiť.

“Ženy, skúsila som tú Marie Kondo metódu, vyhodiť všetko, čo mi neprináša radosť. Zbavila som sa váhy, zrkadla, účtov za elektrinu, podprseniek a bežeckého pásu:)..”

Prečo mám rada samotu

1. marca 2019 publikovala Minimalistka 10 komentárov

Tieto riadky vznikli počas výletu v Anglicku s mojou najlepšou priateľkou. Vrátili sme sa po rokoch na miesta, s ktorými nás spájajú milé aj veselé situácie. Poznáme sa dlhšie ako sme na Facebooku, dlhšie ako mám muža a deti a náš vzťah otestoval nielen čas ale aj vzdialenosť.

Cestovanie s najlepšou kamoškou je duševne obohacujúca skúsenosť. A najmä ak sa nevidíte často. Je to pre mňa top zážitok, ktorý neprevýši žiadne vypisovanie si cez sociálne siete. Radšej raz za čas, ale poriadne a najmä – osobne.

Rada však cestujem aj sama. Sólo cestovanie je úplne iné kafe, no užívam si ho tak či tak. Naučilo ma veriť samej sebe, v čom som dobrá a kde mám rezervy (napríklad že sa aj s mapou vždy stratím). Nielen pri cestovaní môže byť samota užitočná.

Svet je jeden veľký techno koncert a konečne som našla kábel, ktorý som vytrhla zo steny.

Byť sama. Ja a blažené ticho.

Žiadne telefonáty, žiadne správy, žiadni ľudia.

Nech po mne nikto dnes nič nechce. Čím menej ľudí, tým lepšie.

Som divná, keď preferujem ultra predražený bio-eko obchod na hradnom kopci o desiatej doobeda, lebo v ňom nie sú rady? Alebo chodiť po schodoch, lebo mám plné kecky ľudí vo výťahu? Alebo pol hodinovú obchádzku autom cez poľné cesty, aby som nikoho na ceste nestretla?

Aby sme sa rozumeli: byť osamelý a byť sám nie je to isté.

Osamelý človek je odmietnutý spoločnosťou, zabudnutý, opustený, odvrhnutý pre výzor, pre spôsob života, pre názory, nie je to voľba. Na osamelom človeku nikomu nezáleží. Byť osamelým nie je žiadna sranda.

Paradoxne pocit osamelosti sa vyskytuje v spoločnosti – v reálnej aj v tej virtuálnej. Možno si spomínaš na deň, keď si mala naprd deň a nenašla si pochopenie ani medzi dvoma tisíckami priateľov na Facebooku. Alebo si sedela na oslave, kde si nikoho nepoznala a počúvala ľudí, s ktorými máš spoločný len vzduch, ktorý dýchaš. Byť osamelá v dave bolí viac ako sedieť osamelá doma.

Tá dobrá samota je vedomý stav bytia.

Čoraz častejšie samotu vyhľadávam a rozmýšľam prečo asi.

Samota mi jednoducho prospieva.

Ľudia sa jej však boja ako deti tmavého lesa. Byť sám je totiž spájané vždy len s negatívami – je to miesto pre vyvrheľov, pre pustovníkov, pre ľudí s temnou minulosťou, pre zločincov a čarodejnice.

Ak niekomu povieš, že :

sa tešíš na víkend osamote
chodievaš občas na dovolenku sama
ideš sa najesť do reštaurácie sama
nechce sa ti nikam ísť a sedíš radšej doma

automaticky si považovaná za anti-sociála, za čudáčku, za niekoho kto má nejaký rodinný/manželský/pracovný problém či depku.

Ak nevieš, či patríš medzi vyznávačov samoty, našla som od študovaného odborníka na samotu ďalšie charakteristiky:

Preferuješ byť sama.
Neznášaš sa deliť s niekým o posteľ.
Rada sama šoféruješ a upokojuje ťa to.
Veľmi často a rada ignoruješ svoj telefón.
Dokážeš sa sociálne odtrhnúť aj na dlhšiu dobu.
“Závislosť ” považuješ za veľmi neatraktívnu vlastnosť.

A čo ak sa musíme naučiť byť sami?

Pozrite sa, ja som maximálne temperamentná a družná spoločníčka, ukážkový extrovert. Nemám problém sa baviť na akúkoľvek tému s kýmkoľvek – človekom, psom, vtáčikom na strome.

Ak ma pozveš, pôjdem aj na let balónom, aj nočný pochod pralesom, aj na opekačku v záhrade. No problemo.

Kedysi som si myslela, že pre zachovanie môjho mentálneho zdravia to nedám bez fúry kamarátok, výrečných kolegov a bez kancelárie, kde to žije. Smartfón a sociálne siete predstavovali moju pupočnú šnúru k svetu.

Milujem spoločnosť ľudí ale zároveň a veľmi často túžim po pohove od ľudí.

Všímam si, ako ľudia nedokážu ani na krátku chvíľu len tak byť. Nevedia sa odpojiť a čeliť svojej exkluzívnej prítomnosti.

Čo ak je aj strach zo samoty dôvodom, že sme tak závislí na sociálnych médiách a smartfónoch?

Práve cez ne sústavne s niekým komunikujeme a cítime sa chcení, vítaní, olajkovaní, potrební. Niekde patríme.

Sme stále spojení s inými ľuďmi cez desať kanálov a nemáme možnosť nebyť kontaktovateľní. Aha, vlastne nechceme nebyť.

Maily, správy, texty, statusy, telefonáty, mítingy, četové skupiny, diskusné fóra……

Bojíme sa, že keď vypneme, o niečo prídeme a budeme sa citiť sami?

Musím sa priznať, že som často bola súčasťou nejakej virtuálnej skupiny, len aby som sa necítila vyradená.

A keď som sa odpojila, jednoducho som sa to čo som potrebovala vedieť dozvedela aj tak. Osobne či telefonicky. Jediné čo som musela prekonať je strach.

Je prebytkom v živote len ten jogurtovač, ktorý som nevyužila alebo nohavice, ktoré nenosím?

Čo tak prebytok komunikácie? Koľko skutočných vzťahov dokáže jeden človek do hĺbky naozaj pestovať?

Odsekla som sa od sociálnych sietí a zistila som, že ten človek, ktorý sa so mnou nakontaktovať chce, si ten spôsob nájde. Ide o takzvané prirodzené bio vypratávanie. Nemusíš nič robiť, len sa vypneš a otvoríš si okno.

Minimalizujem si komunikačné kanály. Čety som nahradila stretnutiami a telefonátmi. Veľmi opatrne zvážim, či každý kontakt v mojom živote stojí za to. Použijem Marie Kondo metódu a spýtam sa, či sa mi z daného vzťahu iskrí v očiach od radosti. Ak mám z niekoho guču v žalúdku, na čo je to dobré?

Teší ma, keď sa s týmto človekom stretnem? Odovzdávame si spätne niečo pozitívne?

Radšej si ponechám pár naozajstných priateľov a zvyšok času si nájdem na seba a svoju plánovanú samotu.

Samota je prospešná z mnohých dôvodov.

Nabiješ sa energiou

Keď som obklopená ľudmi, postupne sa mi vybíja baterka. Snažím sa ich počúvať, pochopiť ich názory, byť prítomná. Mentálne sa vyčerpám. Asi mi dajú zapravdu všetci, ktorí pracujú s ľudmi. Poznáš toxického človeka, čo z teba za pár minút vysaje všetku šťavu? Keď som sama, dobijem si baterku. Nie je možné “dávať” z nuly.

Si oveľa viac produktívna.

Rušná kancelária a vytešení kolegovia – dôvod chodiť do práce, ktorá ma baví. Škoda, že nič za celý deň neurobím. Kým si spravím kávu a preberiem dôležité kauzy s kolegyňou, už je obed a vitaj ďalší zabitý deň. V spoločnosti ľudí klesá moja produktivita na bod mrazu. Neviem sa koncentrovať, sústavne ma niekto vyrušuje a spravím polovičnú prácu, ako keď som sama. Teraz už viem, že práca z domu je síce osamelá, ale efektívna. Sadnem si za počítač a fičím naplno. Žiadne kecy až kým nemám porobené.

Máš čas na na sebareflexiu

Od rána do večera spracúvaš myšlienky, problémy a pocity iných a nemáš čas na čo? Na tie svoje vlastné. Čas osamote mi pomáha trošku si v sebe upratať a keď ho spojím s manuálnou prácou – upratovanie, vysávanie, pletenie, kreslenie, žehlenie – často prídem na riešenie problému, ktorý ma ťaží. Zjaví sa mi v hlave ako svetielko – heuréka!

Robíš aspoň raz za čas to, čo chceš ty.

Sama nemusím hľadať kompromisy, brať ohľad na názor väčšiny, ísť s davom. Viem sa slobodne rozhodnúť, čo chcem ja. Nemusím nič vysvetľovať, cítiť sa vinná alebo sa snažiť robiť iných ľudí šťastnými. Preto milujem raz za čas sólo výlety. Včera som šla na túru do kopcov sama bez detí, bez rodiny a šla som si svojím tempom a svojím smerom, kým sa mi chcelo. 100% luxus.

Tešíš sa zo vzťahov, ktoré sú dôležité.

Vzdialenosť a odlúčenosť spája. Úplne inak oceňujem prítomnosť manžela, ktorého som dva týždne kvôli práci nevidela. Úplne inak sa teším zo stretnutia s priateľkou po návrate zo zahraničia. Ak si človek dá väčšie pauzy vo vzťahoch na ktorých mu záleží, uvedomí si vo svojej samote ich hĺbku. Najviac nám chýbajú ľudia, ktorí pre nás niečo znamenajú. A na to sa dá prísť až keď nie sme stále s nimi.

Nepotrebuješ iných ľudí, aby si bola spokojná sama so sebou.

Samota je užitočný nástroj do života. Dokážem akceptovať, že nie vždy ma niekto podrží a viem sa popasovať s problémom aj sama. Ak nie si závislá na vzťahoch, dôveruješ si a máš sa rada aj bez toho, aby ťa niekto denne oceňoval a lajkoval. Vieš sa tešiť zo vzťahov a spoločnosti iných ľudí, avšak vieš si aj zvoliť samotu, ak ju potrebuješ. Radšej budeš sama, ako v zlej spoločnosti.

V samote je životná sila a netreba z nej mať strach.

Ako ju zvládaš ty? Bojíš sa jej alebo si ju dokážeš vychutnať?