• Skip to primary navigation
  • Skip to main content

Andrea Richardson

Vedomý život

  • Články
  • Čo tu nájdete
  • O mne
  • Kniha
  • Médiá
  • Kontakt

Andrea Richardson

Cestujem už len minimalisticky a poradím vám ako

7. júna 2017 publikovala Andrea Richardson 14 komentárov

Milujem míňať peniaze……..na cestovanie.

Správne pomenovanie je, že ich vlastne investujem do seba.

Cestovanie mi umožňuje zažiť niečo dobrodružné a dáva mi pocit slobody, vynuluje mi myseľ a vyvenčím sa z každodenného opakujúceho tzv. normálneho života. V porovnaní s materiálnymi statkami som peniaze na cestovanie nikdy neoľutovala. Fakt sa mi zrejme ani raz nestalo, že by som si povedala: ….hm, škoda bolo peňazí a mala som radšej zostať doma.

Pri dvoch malých deťoch som zistila, ako mi výlet či mini dovolenka aspoň na 48 hodín neskutočne psychicky pomáha. Oveľa viac ako hodinová masáž, alebo návšteva kozmetičky.

Najlepší babský výlet vlakom do Paríža, na ktorý v živote nezabudnem.

Nemáte peniaze na cestovanie? Spočítajte si všetky tie výdavky na impulzívne nákupy v drogérii, sukňu, ktorú nepotrebujete alebo kávičkovanie v Starbuckse. Budete sa čudovať, ako rýchlo sa naškriabu peniaze do prasiatka na low costovú letenku alebo lístok na vlak.

Cestovanie bez detí je taký malý raj na zemi. Je mi to úplne jedno kam idem, stačí aj za roh trebárs do Hamburgu, asi dve hodinky vo vlaku. Len tak sedieť a pozerať z okna, nikto odo mňa nič nechce, ja, moja kniha a káva v papierovom kelímku.

Vezmime si trebárs aj také podceňované Slovensko. Netušila som, že sa z mojej rodnej krajiny po emigrácii do zahraničia stane destinácia snov. Bez detvákov na chrbte sa v mojich očiach Bratislava mení na Malorku. Aj tie rozhegané električky a ošarpaná Petržalka má zrazu svoje čaro.

Manžel stráži deti a užije si ich v reálnej neodfiltrovanej podobe 🙂 Máme takú dohodu, že sa v našich víkendových výletoch striedame. Raz ja a raz on aspoň párkrát do roka.

Samozrejme užívame si aj skvelé rodinné dovolenky, ale predsa len keď sú deti malé, človek má pocit, že ten starý život sa na x rokov zasekol a veľa vecí nemôžeme až kým nevyrastú. Takto si trochu doprajeme tej stratenej slobody a on behá po horách a ja sa táram po európskych mestách s kamarátkami.

Paradoxne mi po piatich minútach detiská hrozne chýbajú (nechápem to, najmä keď sa už neviem dočkať ako odídem), ale veľmi rýchlo na tento pocit zabudnem a teším sa, keď sa mi zas hodia okolo krku. Zrazu som ocenená a všetky tie bežné magické veci, čo sa doma diali sami od seba – nuž rodina zistí, že v tom asi nie je žiadna mágia ale JA.

Koncert v Utrechte. Prežila som opäť mladosť a doteraz mám zimomriavky na chrbte. Žiadny download z internetu nenahradí emočnú silu hudby naživo.

 

“Ten kto cestuje ako štastný človek musí cestovať naľahko.” – Antoine de St. Exupery

A čo robí cestovanie bez detí ešte vzrušujúcejšie a dokonalejšie?

Cestovanie minimalisticky á la cestovanie bez batožiny.

Áno, presne tak. Keďže mám konečne dve ruky voľné, odmietam v nich dobrovoľne niečo zase ťahať.

Môj vysnívaný výlet si nebudem komplikovať nacpatým kufrom. Čo platí doma, funguje aj na cestách a vyberám sa na skusy len s batôžkom na chrbte, poučená z chýb minulých.

Cestujem krížom krážom po svete už nejakú tú dekádu s deťmi aj bez a musím povedať, že až za posledné dva roky som sa naučila baliť sa ako minimalistická expertka. Na každej ceste či dovolenke som si všimla, ako vie nielen doma ale aj na dovolenke moju náladu ovplyvniť množstvo vecí, ktoré so sebou človek ťahá. A s deťmi to platí tisícnásobne (to je na iný článok – aktuálne o minimalistickom cestovaní s deťmi podrobne píšem v letnom čísle časopisu Dieťa).

Naposledy som sa vychystala do Bratislavy v ultra light edícii a nikdy sa mi nevykračovalo rezkejšie.

Dobre som sa pobavila pri check in- e, keď som pozorovala ľudí ako sa pachtia s kuframi a balansujú s naloženým vozíkom. Je nutné brať si na dovolenku aj kuchynskú linku? Čo tam do pekla majú?

Ďaľšia kategória sú tzv. trampi. Spoznáte ich podľa vibramov na nohách, prepoteného trička a gigantického batohu na chrbte. Občas majú ešte jeden menší nalepený aj na hrudi. To, čo vláčia na chrbte tieto tipy cestovateľov je čisté šialenstvo. Videla som nedávno program o špeciálnom komande v Iraku, a dovolím si poznamenať, že aj tí mali naložené toho menej. A im teda ide fakt o prežitie.

Lákalo by ma precestovať celý svet, ale takýmto spôsobom ma bolí chrbát už len keď si to predstavím. Kde je zábava v neustálom prevlačovaní 80 litrov vecí? Uff, nič pre mňa.

Ešte stále si neviete predstaviť cestovať bez troch párov topánok, zábalu na vlasy a obľúbeného vankúša?

Čítajte ďalej….idem to vysvetliť inak.

Minimalistické cestovanie sa nesnaží nahradiť komfort nášho domova na inom mieste zemeguľe.

Ak potrebujete všetky tie veci, čo máte v baráku, aby ste sa cítili dobre inde, tak načo platiť za cestu? To môžete rovno zostať sedieť na zadku.

Ak necháte vaše materiálne statky doma, musíte začať improvizovať.

V improvizácii sa začína dobrodružstvo.

Dobrodružstvo je presne to, čo vyžaduje naša myseľ, aby sme sa resetovali.

Ak cestujeme bez fyzickej záťaže, vieme sa viac sústrediť, čo je okolo nás namiesto toho, aby sme sa sústavne strachovali o kufre.

Výhody cestovania naľahko

  • nemusíte platiť za extra batožinu v nízkorozpočtových aerolinkách

  • šetríte čas pri presune z lietadla ( kľudne aj hodina, kým sa váš kufor konečne objaví paradoxne v Bratislave – najvyťaženejšom letisku sveta)

  • nikdy kufor nestratíte

  • zmestíte sa do uličky prepchatého vlaku a môžete si zašprintovať aj na posledný odchádzajúci autobus

  • ušetríte na taxíkoch, keďže naľahko sa ide s MHD-čkou lahodne – s 30 kilovým kufrom sa úprimne do metra nikomu ťahať nechce

  • máte slobodu robiť to čo chcete –  nemusíte sa hneď hnať na ubytovanie, viete sa spontánne rozhodnúť na zmene programu – vyšľapať kopec s krásnym výhľadom, pozrieť si pamiatku, kufre vám nediktujú kam sa s nimi môžete vybrať

  • všetko dôležité máte vždy pri sebe na jednom mieste

  • ušetríte si silu a energiu – keď neťaháte so sebou nič ťažké, nebudete po príchode do vašej destinácie naštvaní, vyčerpaní a spotení

  • splyniete lepšie s lokálnou kultúrou – vykračujúc si s malým ruksakom nevyzeráte ako stratený turista ale ako normálny človek, s ktorým sa dá možno aj pokecať

  • menej prania doma po príchode:)

  • začnete si uvedomovať krásy jednoduchého života a ako sa dá prežiť s málom

  • budete kreatívne myslieť a viac prítomní v čase, a nie sa sústavne zaoberať čo s kufrom

    Víkend bez detí pri Mŕtvom mori. Lebo iba ja cestujem sama do Jordánska. Kamarátka priletela z Iraku. Dve bláznivé dory a super dobrodružstvo.

Ako je možné sa minimalisticky pobaliť?

Na cesty som si zaobstarala tento sexy červený ruksak s kapacitou 22.5 litra a snažím sa ho naložiť max. do ¾, lebo s vždy niečo extra prinesiem z cesty. Je ani malý ani veľký, ľahký na nosenie na chrbte a super pohodlný. Páči sa mi, že nevyzerá ako batoh cez hory a lesy, ale je taký urban style:)

zdroj: www.amazon.de

Nasleduje zoznam vecí, ktoré by som si opätovne pobalila na 4 dňový víkend – 3 noci. Cestovala som vlakom, autobusom aj lietadlom, sezóna jar – leto (ráno a večer môže byť chladno a môže pršať prípadne byť cez deň už aj horúco, ďakujem globálne otepľovanie)

Cestujem rada v džínach, tričku, mikine a pohodlných športovo-elegantných teniskách.

  • 2 kusy vlnených merino tričiek – neprepotia sa, nekrčia sa, nezapáchajú aj po celodennom nosení, stačí ich len vyvetrať a dajú sa v jemnom saponáte preprať, usušia sa fakt len za pár hodín.
  • vlnená merino mikina s kapucňou – v chladnom počasí skvele hreje a vyzerá luxusne
  • čierne džínsy – vydržia dlho vyzerať čisté, mám ich na sebe počas cesty, opasok nenosím, lebo ho treba pri bezpečnostnej kontrole dať dole, dávam si ich na seba
  • padavá farebná viskózová blúzka  na večer k džínsom – nepokrčí sa a vyzerá chic
  • čierne sandále – univerzálne na večer aj keď je teplo, zaberajú minimum miesta
  • kožené Ecco tenisky – pohodlné a nepremokavé, športové a zároveň aj elegantné
  • spodné prádlo
  • tielko na spanie – ak spíte nahí, o jedna vec menej v batohu 🙂
  • 2x kvalitných ponožiek z mixu merino vlny – po celodennom chodení držia nohu v chlade aj teple
  • tmavomodré šortky alebo sukňa
  • plavky – človek nikdy nevie kedy objaví jazero alebo saunu
  • malý uterák z mikrovlákna – je ultra ľahký, tenký, super savý a uschne na slnku za neuveriteľných 10 minút
  • farebná šatka – poslúži ako slnečná clona, extra prikrývka, sukňa, prezliekáreň, deka na sedenie na tráve
  • slnečné okuliare
  • zubná kefka, maskara na mihalnice, ceruzka na oči, BB krém s faktorom (kozmetiku si pri návšteve požičiavam na mieste, prípadne si kúpim lacný šampón, mydlo a deodorant v drogérii po príchode a potom ho nechám v hoteli. Často sa s kamarátkami aj dohodneme a podelíme si kozmetiku – väčšinou sme ubytované aj tak spolu)

Ženy verte mi, pár dní sa dá prežiť bez denného, nočného, očného krému, masky na tvár, telového mlieka a peelingu.

  • zubná kefka (zubnú pastu si kupujem)
  • cestovná kefa na vlasy a zopár gumičiek
  • mini notes a pero – najmä to pero som vždy niekde potrebovala
  • Kindle čítačka na knihy – odkedy ju vlastním, nedám na ňu dopustiť, dá sa na ňu nahrať vyše 1000 kníh a na jedno nabitie vydrží baterka aj týždeň
  • Iphone 5 plus nabíjačka a slúchadlá – snažím sa vyvarovať nosenia laptopu, nakoľko ten zaberá veľa miesta a telefón má úplne všetko – hodinky, hudbu, mapy, foťák, internet, hry, objednávky hotela, letenky..
  • peňaženka – v nej peniaze, najmä drobné a kreditná karta, poisťovacia karta – fakt ma vie rozladiť, keď nemám 50 centov na záchod
  • malá príručná taška – na nosenie len mobilu a peňaženky namiesto vreciek
  • plastové pončo – ak by začalo liať, nech úplne nepremoknem, zaberá asi tak 5 cm
  • prázdna cestovná fľaša na vodu – naplním si ju z vodovodu alebo fontánky – odmietam platiť vysokohorské ceny za predraženú vodu na letisku či stanici

Toto úplne stačí a vzala by som si detto aj na týždeň, možno len extra nohavice a veci preprala. Ak vás trápi, že máte každý deň oblečené to isté garantujem vám, že si to vaši spolucestujúci ani nevšimnú. Najmä v krajine, kde vás nikto ani nepozná, je im to šuma fuk. Hlavne, že sa vy cítite dobre. Nejdete na módnu prehliadku, ale objavovať nové veci.

Ďaľšie mini vychytávky:

namiesto deodorantu si vezmite sáčok prášku sódy bikarbóny a po sprche aplikovať pod paže – funguje úplne super – tak isto ako ten z obchodu

 

naparfémujte sa zadarmo na letisku v duty free shope alebo v drogérii z testerov

 

nabíjačku a slúchadlá odložte do obalu na slnečné okuliare – nezamotajú sa a ľahšie ich vydolujete

 

dajte si medzi veci malé levanduľové mydlo – budú voňať, môžete ním prať aj sa umývať

namiesto skladania vecí ich zrolujte, uvidíte ako zázračne sa lepšie pomestia

neberte si drahé šperky ani hodinky – o jednu starosť menej, ak sa vám stratí niečo vzácne pokazí vám to celý výlet

 

Cestovanie naľahko je skúsenosť, ktorú treba zažiť. Aspoň raz do roka sa vyberte na miesto, kde ste nikdy neboli.

Ten pocit slobody stojí za to. Utečte na chvíľu od detí a povinností. Kam sa túžite vybrať vy?

Filed Under: Cestovanie, Nezaradené

Ako mať upratané raz a navždy? Kniha, ktorá vám povie ako…

4. mája 2017 publikovala Andrea Richardson 3 komentáre

Váš domov by mal byť obrazom toho, kto ste teraz a nie kto ste boli kedysi dávno.  Marie Kondo

Kde bolo tam bolo, bola jedna kniha. Potom som objavila minimalizmus v pravom slova zmysle.

Na knihách lipnem, lebo je v nich zabalená múdrosť za babku. Ktorý odborník vám odovzdá celoživotné skúsenosti v jednorázovej sadzbe 10-15 Eur?

Preto po nich často siahame práve vtedy, keď potrebujeme relax alebo vyriešiť nejaký problém, uľaviť si na duši. A fungujú:)

K minimalizmu ma naviedla kniha od Japonky Marie Kondo s názvom Kúzelné upratovanie. Prečítala som si ju ešte v angličtine a potom som s nadšením zistila, že bola preložená aj do slovenského jazyka. Paráda! Takže vám o nej musím povedať.

Marie je nekorunovaná kráľovná nielen v efektívnom upratovaní, ale aj absolútna majsterka vo vyhadzovaní harbúrd.

Jej metóda organizácie vecí dokonca nesie aj jej meno – KonMari.

Táto kniha pre mňa ako prvá definovala dušu minimalizmu – opakujúci sa neporiadok je často obrazom chaosu v hlave, a že tá správna metóda upratovania ( de facto vyhadzovania a potom udržiavania) je výborná psychohygiena.

Marie tiež hlása – obdobne ako minimalisti, že každá vec vo našom živote si musí obhájiť svoju existenciu.

Hlavným princípom jej organizácie je ponechanie si len tých vecí, z ktorých vám pri pohľade na ne poskočí srdce. Núti vás zamyslieť sa a pýtať – prináša mi táto vec radosť do života?

Identifikuje, prečo upratovanie pre mnohých ľudí nefunguje – prakticky len prekladanie vecí z miesta na miesto a opäť je neporiadok. Jej metóda je o správnom spôsobe – a ten funguje aj pre rodených bordelárov a zaneprázdnených ľudí, ktorým sa nechce.

Marie organizuje – ale nie tak, že vám radí naukladať veci do takej či onakej krabice. Veci nevyužité ale odložené sú vlastne pochované aj s ich negatívnou energiou.

Drže sa jej metódy – hlása Marie – a upratané je raz a navždy. Potom už len predchádzajúci stav nedovolíte a prakticky udržiavate domov pod kontrolou.

Ak sa neporiadok do vašej domácnosti stále vracia znamená to, že ste vypratali a poodkladali len polovične, nekompletne. Marie vám vysvetlí, kde robíte chyby a ako je potrebné zmeniť nielen spôsob, ale aj nastavenie rozmýšľania a prístup k upratovaniu.

Kniha je rozdelená do piatich kapitol:

  • prečo sa vám doma nedarí udržať doma poriadok,
  • ako a čo vyhodiť,
  • ako začať upratovať podľa kategórií v domácnosti a
  • prečo vám jej metóda zmení život aj v hlave.

Čo mne osobne otvorilo oči ako prvé ? Jej rada vyhadzovať veci podľa kategórie – a nie izbu po izbe.  Ak vypratávame podľa izieb a skríň, stále sú po rohoch a skriniach veci v tej istej kategórii poschovávané.

Pozbierajte si trebárs všetky topánky a vyložte ich do radu. Presne vidíte realitu, koľko toho máte a zrazu sa na ne inak dívate.

Čo?? Naozaj mám 14 párov tenisiek a dve nohy?…. A takto ďalej: poháre, príbory, obrusy, hračky – chcete byť šokovaní, koľko toho skutočne doma máte? Nanoste to na jednu kopu a kochajte sa. Len chvíľu 🙂

Ďaľšia skvelá tip v jej metóde bol spôsob, ako veci odkladať do skrine. Tradičný spôsob je preložiť oblečenie len raz v polovici a naukladať na seba ako vežu. Konmari metóda vyzerá takto:

Zdroj: www.goop.com

Marie ich radí skladať na tretinky a naukladať vedľa seba : nielenže to vyzerá lepšie ale v porovnaní s vežou vidíte presne čo kde máte. Na odkladanie sú v tomto prípade lepšie zásuvky v komode ako police v skrini.

Pobavila som sa aj o jej názore na odkladanie ponožiek. Marie verí, že ponožky si nezaslúžia byť odložené brutálnym spôsobom a to stočené do guče alebo našponované do guľe. Mali by byť tiež pekne vyrovnané a odložené jemne a s láskou pripravené na ďaľšie použitie.

Pozrite si tieto vynikajúce videá zo stránky goop.com, ako vyzerá skladanie poďla KonMari metódy -kliknite sem:

https://goo.gl/4aTxAy

Lepšie by som to nevysvetlila – radšej raz vidieť ako stokrát si to predstavovať 🙂

 

Takto to vyzerá u mňa. Ponožky stále týram, ale ostatné funguje super 🙂

Záverečná kapitola sa zaoberá témou, ako vypratávanie ovplyvní aj našu myseľ. Jej klienti často práve počas upratovania KonMari metódou zistili, čo vlastne chcú v živote robiť, uzmierili sa so svojou minulosťou ( rozlúčka so sentimentálnymi vecami) alebo objavili nový pohľad na miesto kde žijú (aká je vlastne tá obývačka krásna).

Veci, ktoré vlastníme dnes sú v našom živote na základe našich rozhodnutí v minulosti. Keď sa im zoči voči postavíme, nastavíme si zrkadlo a musíme sa pýtať otázky. Prečo sme si túto vec v danom momente kúpili? Čo sme od nej očakávali? Má zmysel ju vlastniť aj teraz?

Veciam v našom živote môžeme čeliť dnes, neskôr alebo sa im vyhýbať až kým neumrieme. Voľba je na nás.

Kúzelné upratovanie od Marie Kondo zo srdca odporúčam pre každého, kto sa zaujíma o minimalizmus. A pre každého, kto má po krk nekonečného upratovania ako ja 🙂

Super, super, super kniha.

Kde si ju môžete zaobstarať? Nájdete ju aj tu, v najlepšom slovenskom kníhkupectve:

Filed Under: Organizácia, Šatník, Skvelé knihy

Ako vie matkám minimalizmus radikálne zmeniť život

10. apríla 2017 publikovala Andrea Richardson 10 komentárov

Ležíte zrútená na sedačke po náročnom dni s deťmi a už neveríte na zázrak?

Čítajte ďalej a dozviete sa.

Mám takú známu, možno podobnú poznáte aj vy. Možno to dokonca ste to vy a máte moje sympatie. Možno potajomky plačete na záchode. Ja viem. My všetky mamy vieme a chápeme. Chápeme a nikdy neodsudzujeme. Sme ako tie Indiánky. Tá čo tancuje okolo ohňa a všetko vydrží.

Tá moja Nšo-či má dve malé deti a jej život je jeden veľký chaos. Dobieha do školy strapatá s kruhmi pod očami. Dnes si zase zabudli desiatu aj na to, že sme sa dohodli na tzv. playdate po škole. Musí si konečne opraviť telefón a používať kalendár.

Nič nestíha, lebo syn celú noc nespal. Cítiť sa ako zombie to poznám a súcitne prikyvujem. Pýtam sa, či môžem s niečím pomôcť. … Hej, kúp mi jednosmernú letenku na Bahamy, smeje sa. Poobede priveziem jej dcéru k nej domov a nevieme sa dostať cez predsieň. Všade sa povaľujú topánky, kabáty, kočík, bycikel, pošta, krabice. .

V kuchyni sú hory plastových fliaš, odmerky, neumyté riady a nedojedené zvyšky jedál. V obývačke sa povaľuje milión hračiek, je to skoro ako hračkársky obchod. Rozsypané lego, knihy, pípajúce autíčka, hučiaci televízor. Ovládač nenájdem, tak ho vyťahujem zo zástrčky. Rybičky sú hladné a nemajú žrádlo. Vydržia. Pes potrebuje venčiť. Asi vydrží aj on.

Deti sa rozšafne vrhnú na všetko čo vidia, a dolujú ešte to, čo je ako tak odložené v plastových krabiaciach. Prilievajú do ohňa a ja sa im v tom snažím zabrániť. Márne, ich mozog sa prepol na plné hysterické obrátky. Hľadám čistý pohár a spravím si čaj. Vykladám umývačku riadu, nech za niečo stojím. Aj tak si nesadnem, lebo na gauči je kopa neposkladaného prádla.

Na kuchynskom stole sa povaľujú stohy papierov, časopisov, letákov a nevybavených účtov. V kútoch sa váľajú nevybalené krabice a kolóny ďaľších vecí. Po schodoch až k spálňam sú naukladané rárohy, takže kľučkujem na záchod. Hľadám toaletný papier. Mydlo je na dne. Deti sa obhadzujú čím sa dá a sú príšerne hladné.

Spoločnými silami hodíme mrazenú pizzu do rúry, a kde to ide, poposúvame papiere na stole, aby sme si mohli sadnúť k večeri. Veľmi sa neporozprávame, lebo jej stále zvoní mobil alebo niečo súrne ďobe. Zabudla si ho nabiť, tak doháňa správy od rána.

Ak chcem dokončiť súvetie, skočí mi do myšlienky  jedno z detí. Tie sa teraz už hádajú, skáču v spálni po posteli a mne tečie po chrbte studený pot. Chcem vziať nohy na plecia a ujsť kade ľahšie. Zatnem zuby a nevzdávam sa. Kamarátka je už na piatej káve a šiestom koláčiku. Chce zhodiť nejaké kilá, ale na zdravé jedenie a pohyb neostáva ani pomyslieť. Nebudem ju dráždiť.

Priznáva sa, že odkväcne hneď po tom, ako deti odloží spať. Nikdy nič nevie nájsť, ak tak len náhodne. Stále zabúda. S manželom sa sústavne hádajú. Chápavo opäť prikyvujem a navrhujem niečo ako trošku vypratať. Teoreticky som mnou súhlasí. Musíme sa dohodnúť a pomôžem jej. Jej život je jeden obrovský hučiaci randál utopený v haraburdách.

Ja sa nečudujem, že už ani sama nevie, koľkého je. Pár rokov dozadu som to nevedela ani ja a občas sa v tom kramáli vidím.

Jedno je ale isté.

Stres dnešných matiek je priamo úmerný všetkým tým nadbytočným veciam, ktorými sa obklopujeme.

A milí manželia, jednorázová poukážka na masáž to nevyrieši. Ja viem, že to myslíte dobre.

Stres je fyzické aj mentálne haraburdie a voláme o pomoc.

Moje volanie si vypočul niekto tam hore a poslal mi minimalizmus. Vygúglila som si ako sa zbaviť stresu z vecí a tam to vo vyhľadávači stálo čierne na bielom. Minimalism.

K minimalizmu som sa dostala, lebo som každý deň:

  • zbierala veci zo zeme
  • potkýnala sa o veci
  • prala som veci
  • utierala som veci
  • kupovala som veci
  • ukladala som veci
  • čistila som veci

VECI, VECI, VECI.

Každý deň bol v znamení stresu z vecí. Nemala som na nič čas, lebo som sústavne ale sústavne upratovala.

Skúšala som sa na všetko aj vyprdnúť a neupratovať, ale psychicky to bolo snáď ešte horšie. Nedokážem sedieť v špine a neporiadku. To sa radšej zotročím s handrou v ruke. Asi som už taká.

K tomu ešte dojčenie, prebaľovanie, uspávanie, riešenie problémov s deťmi a čo na večeru. Dcéra sa nikdy sama nezahrala napriek tonám hračiek, ktoré mala okolo seba. Ja som si počas jej poobedného spánku nikdy neoddýchla, ale som doháňala, čo sa dalo. Stále som čosi hľadala, stále sme niečo stratili a výlety mimo domu boli ako náročné ako expedícia na severný pól.

Realisticky a možno naivne som si myslela, že taký je život a v domácnosti s malými deťmi sa nedá udržať organizácia a poriadok.

Nie som žiadna obsesívna maniačka na poriadok a čistotu, ale bordel okolo mňa mi spôsobuje… STRES.

Mala som pocit, že každý deň je boj o prežitie a zajtra bude snáď lepšie.

Mala som pocit, že nenávidím byť doma s deťmi na materskej a rutinné povinnosti ma duševne ubíjajú.

Mala som pocit, že ak niečo upracem, niekto za mojím chrbtom spraví opäť neporiadok a moja práca nemá zmysel.

Mala som pocit, že som vyskúšala organizovať a preorganizovať snáď na tisíc spôsobov a stále bez výsledku.

Mala som depresie, bola som vybitá, odporná na deti a manžela a nechcelo sa mi ráno vyliezť z postele a čeliť novému dňu.

Potom som natrafila na minimalizmus a ten mi dal presne to, čo som potrebovala.

Nádej 🙂

Nádej, že je riešenie a že nemusím najbližšie roky akceptovať to, že budem otrokom rodiny a domácnosti.

Nádej, že nestrávim každú voľnú chvíľu zbieraním vecí zo zeme, ale si sadnem s deťmi kresliť alebo si prečítam knihu a dobijem si baterky.

Čo mi žralo denne toľko energie?

UPRATOVANIE.

VECI.

Minimalizmus radí zbaviť sa nepotrebných vecí okolo nás. Tak som začala vyhadzovať. S veľkým čiernym plastovým sáčkom. Útokom som vzala kuchyňu, obývačku a detské izby. Najprv som na to šla opatrne a pomaly a neskôr som prišla na to, že môžem byť odvážna ako milosrdnosť k sebe samej.

Po každom vyhadzovacom dni som cítila neskutočnú psychickú úľavu. Pocit akoby mi niekto vzal balvan z unavených pliec. Môj mozog sa mi zdal funkčnejší. Pohľad na vyprázdnené poličky a upratané izby mal účinok ako tá najlepšia terapia. Prestala som konečne nakupovať.

Čo sa stalo?

  • deti sa začali dobrovoľne sami hrať v izbe

  • mala som viac času na iné povinnosti

  • prestala som neustále niečo dvíhať zo zeme

  • premiestnením hračiek do detských izieb som mala konečne obývačku pre seba

  • upratovanie po hraní trvalo deťom 5 minút a všetko malo svoje miesto

  • nepotrebovali sme nadbytočný nábytok

  • deti sa prestali toľko hádať

  • deti si začali hračky viac ceniť

  • mala som skoro stále upratané a rada som trávila čas doma

Minimalizácia kuchyne mi eliminovala čas, ktorý som strávila nad riadmi. Vypratanie riadov len na jednu súpravu spôsobilo, že som nemala čo umývať.

Minimalizácia šatníka pre mňa a deti mi ušetrila 3-4 prania týždenne. Už periem len raz a nežehlím, nakoľko skladanie prádla mi trvá 10 minút.

Zrazu som mala čas aj na deti, aj na písanie blogu, aj na čítanie kníh. Mala som lepšiu náladu a rada som sa vracala domov. Nebola som už toľko v strese. Konečne som si začala deti aj užívať. Obdarovala som sa rezanými kvetmi. Začala som konečne cvičiť.

Minimalizmus mi umožnil nájsť si čas rozmýšlať aj nad sebou, kto som a čo chcem v živote dosiahnuť.

Začala som aplikovať minimalizmus aj na iné oblasti života a videla som veľké pokroky. Menej televízie, viac kreativity a alternatívne formy zábavy, ktoré nevyžadujú konzumné správanie. Predali sme 80 percent nášho majetku a presťahovali sme sa do oveľa menšieho domu.

Zamyslenie sa nad ekológiou, nad dosahom nášho správania na prírodu.

Minimalizmus je presne to, čo hlása. Viac času, viac radosti, viac miesta, viac peňazí, viac slobody.

Presne to, čo my matky tak veľmi potrebujeme.

Vrele odporúčam. Testované reálnym životom reálnej ženy.

Ak ste sa v týchto riadkoch našli aj vy, nádej je tu. Dúfam, že vám moje články na blogu pomôžu nájsť sami seba tak ako sa to podarilo mne. Píšem pre vás knihu a je dlhá dlhočizná. Trávim nad ňou dni a noci. Ale teší ma to. I keď ma občas bolí krk.

Hlasujte za mňa v súťaži o Blogera roku 2017. Bude ma to neskutočne naďalej motivovať.

Ďakujem 🙂 x

Filed Under: Čas, Deti, Domácnosť, žena, Životný štýl Tagged With: Matky

Môj minimalistický šatník naživo

4. apríla 2017 publikovala Andrea Richardson 6 komentárov

Je tu jar, čas vypratania pavučín aj z tých najtemnejších kútov vašej skrine. Keďže je niekedy lepšie raz vidieť ako stokrát čítať na obrazovke, nahrala som pre vás moje úplne prvé video. Téma aktuálna – čo si obliecť.

Toto je môj šatník po mesiacoch a mesiacoch vyhadzovania a predávania a zisťovania, čo vlastne nosím, a aké farby mám rada. Ešte stále mám v krabici odložené moje letné šaty z Emirátov a zopár sezónnych vecí. Konštatujem však, že všetko, čo som vyhodila mi doteraz nechýbalo ani raz.

Isté kompromisy som spravila v kabelkách a kabátoch, mám ich priveľa ale sú kvalitné a aspoň mám čo prestriedať. Neviem či je moja skriňa šok pozitívny alebo negatívny. Mne osobne toľko oblečenia čo mám úplne stačí v súčasnej situácii. Veľa jazdím na bycikli, mám dve malé aktívne deti, nechodím do kancelárie, potrebujem byť praktická a športovo elegantná. Sukne a vysoké podpätky nenosím. Ak potrebujem niečo na špeciálnu príležitosť, niečo nadčasové si kúpim alebo požičiam od kamarátiek.

Zaujímavé je, že niektoré veci mám skoro desiatky rokov a stále mi slúžia. Preto naozaj platí kvalita nad kvantitu, starať sa o tie, čo máme aby čo najdlhšie vydržali, prať ich ručne, jemne  či v kvalitných práškoch, nepoužívať sušičku a zavesiť s láskou.

Takže, nech sa páči:

 

Stačil by vám ten môj šatník alebo je až príliš minimalistický?

Teším sa na vaše názory 🙂

 

 

 

Filed Under: Organizácia, Šatník

Kuchárske knihy ako diablov vynález?

3. apríla 2017 publikovala Andrea Richardson 3 komentáre

Varenie.

Priznajme sa milé ženy, manželky a matky, koľko času, peňazí a energie strávime nad jedlom ?

Nakupujeme ho, pripravujeme ho, varíme ho, upratujeme po ňom, rozmýšľame nad ním deň a často aj noc – browsujeme stránky nad zdravšími, chutnejšími a exotickejšími receptami.

Slovo gurmánske je nový štandard slovenskej kuchyne a túto pascu sme si my ženy na seba ušili sami s najnovšou dotlačou od vysmiatej Nigelly.

Kníhkupectvá ich chrlia kozmickou rýchlosťou. Každá celebrita to vie akosi lepšie a inak.

Sekcia Jedlo a Potraviny obsahuje na webovej stránke kníhkupectva Martinus presne 4762 titulov čo dať na tanier.

4762. A ja sa pýtam : koľkými rôznymi spôsobmi je možné pripraviť kurča?

Kuchárka pre dvoch, kuchárka veľká, kuchárka nová, kuchárka našej mamy, kuchárka pre blondýnky, kuchárka praktická, česká, oganická, diabetická, paleo, raw, vegetariánska, trálalalalalala… ok, točí sa mi hlava.

Sú teda kuchárske knihy nová forma zábavy a vyhadzovania peňazí?

Dobre, ok, ok, pokiaľ absolútne milujete kuchtiť, vediete blog a variť je zmysel vášho života, je to úplne fajn. Obdivujem mužov aj ženy, ktorí to vedia so surovinami roztočiť a potrebujú sa zdokonaliť pre svoju profesiu. Rada sa u vás prestravujem.

Pokiaľ varenie nie je vaša kariéra, dovolím si tvrdiť, že nákupy kuchárskych kníh nám život neuľahčia. Práve naopak.

Pripomínajú nám denne sediac na poličke našu neadekvátnosť. Keby sme za niečo ako super terminátor ženy stáli, tak dnes to kura bude na orientálno.

Vyleštené televízne kuchyne, perfektne odmerané suroviny v chrómových miskách, dizajnové panvice a známe osobnosti zvŕtajúce sa okolo sporáka nám ukazujú, ako ďaleko sme ešte od dokonalosti.

Kedy sa gurmánske varenie stalo ďaľším meradlom úspešnosti slovenskej ženy?

Ja ako knihomoľ a milovník voňavých lesklých strán sa priznávam. Aj ja mám doma na poličke peknú kopu kuchárskych kníh, ktoré som si s vidinou vylepšenia mojich kuchárskych schopností nakúpila. A asi aj viete, že kuchárky nie sú lacná sranda!

Prišla som na to, že to boli pekne vyhodené toliariky. Bola to len taká vidina, ako sa premením na Jamieho Olivera, alebo ako budem jesť každý deň šalát na iný spôsob či vyvárať jedlá, z ktorých spadne rodina do kolien.

K receptom som väčšinou potrebovala kopec nových korenín, z ktorých použijem len štvrť lyžičky asi tak len raz, prípadne naháňam surovinu, ktorú neviem vysloviť, najlepšie cez pol mesta, uvarím jeden recept či dva a kuchárska kniha zapadne prachom. Kuchyňa bola po výbuchu, ja v strese. Nakoniec bude na obed segedín, ktorý poznám spamäti?

Kuchárske knihy sú bič, ktorý si na seba upletie každá netušiaca žena. Pre tie, ktoré ešte nemáte spolubývajúceho alebo manžela, varujem vás. Láska môže ísť aj iným smerom ako cez žalúdok. Máte a budete mať ešte toľko toho na práci – že sa zaobídete byť aj majsterkou sveta s vareškou.

Žienky milé, zjednodušte si život a nestavajte si latku veľmi vysoko, lebo od toho svojho chlapa ťažko odnaučíte. Aj deťúrence.

Ak má ten váš chuť na bažanta na víne so smotanovou omáčkou a gratinovanými zemiakmi, doprajte mu ho.

Ale nie z vašej kuchyne!!

Nato sú určené reštaurácie 🙂

Aký milý paradox. Môžete sa v kuchyni umlátiť do vyčerpania s vlastným mixérom, avšak čím úžasnejšie budete doma variť, tým je menšia pravdepodobnosť, že vás mužíček do nejakej tej reštaurácie aj vezme. Veď načo nosiť drevo do lesa?

Takže moje minimalistické odhodlanie k vareniu ma priviedlo k nasledovnému záveru:

  1. Varím len to, kde viem recept skoro spamäti.
  2. Varím dokola len tie isté obľúbené jedlá.
  3. Varím z tých istých surovín.
  4. Varím pod 30 minút celkového času vrátane prípravy.
  5. Varím reálne jedlo (žiadne skratky, sáčky, prášky, polotovary, a glutamany sodné).
  6. Na sushi a gurmánske jedlo chodím do reštaurácie a teším sa že za mňa umyjú aj riad.

Ak vás raz pozvem na večeru a podáva sa praženica, nebuďte veľmi prevapení.

Už nevyváram, ale žijem 🙂

Filed Under: Jedlo, Kuchyňa, Varenie

Potrebujú deti na hranie záhradu?

22. marca 2017 publikovala Andrea Richardson 18 komentárov

Nad touto otázkou som sa musela zamyslieť  kvôli opakovanej situácii, ktorá sa vyhrotila minulý víkend.

Akosi sa mi nedarí písať, lebo nás navštevujú choroby, začala som sa inak stravovať (bez múky a cukru) a veľa mentálnej energie som venovala novým receptom.

S príchodom teplého počasia som sa ako zaneprázdnená matka tešila, ako deti v úvodzovkách vykopnem na záhradu a budú sa tam skvelo celé poobedie hrať. Ok nemusí to byť ani celé poobedie, stačí hodina:) Ja si spravím kávu a konečne budem mať pri počítači chvíľu svätý pokoj. Haha že človek mieni a …

Klasicky sa stalo presne to, čo som očakávala. Desať minút trvalo obliekanie a päť minút nadšenie z čerstvého vzduchu. Decká stále chodili dnu a von, vyvlačovali hračky z obývačky do záhrady, zašpinili koberec, neustále sa vadili a spravili riadny bengál – odtočená hadica, diery v zemine, všade hračky a dve mokré a zablatené monštrá.

Netrvalo dlho a mala som dosť. Náprava katastrofy trvala dvojnásobne dlho. Veľmi som si nepomohla. Hranie sa na záhrade skončil ako čistý fail. Bola som riadne vytočená: “Máme takú peknú veľkú záhradu, a vy sa v nej neviete pol hodinu zahrať detiská nepodarené!!!“‚ Neboli by iné deti štastné za toľko priestoru? Nechápem to.

Detváky na mňa gúľajú očami, ale vysvetlenie som z nich nevydolovala.

Potrebujú tie moje deti naozaj záhradu ?

Prečo, prečo, prečo sa v nej nikdy nevedia sami zahrať??? Sú to len moje deti, alebo aj existujú aj iné podobné?? Majú nedajbože nejakú vadu?

Uvažujem, ako to bolo v iných našich obydliach. Niečo sa mi marí. Už som v tejto situácii bola predtým. Dávam si na môj zahmlený mozog výlet do minulosti.

Domov číslo jedna bol byt v Haagu pri pláži len s malou terasou.  Záhrada žiadna. Mala som psa a dcéra bola ešte bábätko. Všade sme šlapali na bycikli a veľa času sme strávili v dunách a na pláži. Cvičili sme na pláži, behali po dunách, venčila som psa a dcéra si za pekného počasia piekla pieskové koláčiky. Záhrada nám vôbec nechýbala, a terasa nám ponúkla priestor na posedenie pri vínku aj malú opekačku. Desať bodov z desiatich.

Pláž v Haagu bola rušná za každého počasia.

Domov číslo dva bol 3 izbový byt v Bratislave na Kopčianskej. Záhrada žiadna. Tí čo ju poznáte asi viete, že je to ešte stále dosť neatraktívna časť Bratislavy. V lete v ňom bolo veľmi teplo a nemali sme ani balkón.

Byt je avšak veľmi blízko korza pre peších a prakticky 15 minút do Sadu Janka Kráľa, čo je nádherný zelený park. Ja, dcéra, mama a pes sme prakticky každý deň strávili vonku na kofole, na korze, na preliezkach, na deke pod stromom so zmrzlinou. Domov sme sa vracali až k večeru, nakoľko v byte sa nám sedieť nechcelo.

Domov číslo 3 bola nádherná obrovská vila so záhradou v Douhe. Záhrada! Bola som vytešená, že sme konečne v dome. Asi je to taká klasika, po živote v petržalskom byte človek akosi túži po tom dome, viac miesta, vonkajšie miesto na posedenie.

Vytriezvenie zo záhrady nastalo, že sme sa kvôli vysokým teplotám rovných 9 mesiacov v roku do záhrady ani nešli pozrieť. Tých pár rastlín polieval záhradník 2 x denne,aby úbožiatká nevyschli.

Keď prišla zima a teploty klesli na prijateľných 25 stupňov, spravili sme také impulzívne rozhodnutie a kúpili sme si v ošiali radosti drahý záhradný nábytok s ešte exkluzívnejším super grilom.

Prišli návštevy, užili sme si posedenie asi trikrát a potom sa mi vonku sedieť nechcelo, lebo kým som vynosila všetky vankúše a oprášila nábytok od púštneho prachu, vyprchal mi drink.

Dcére som nakúpila vonkajší bazén s hračkami a prisahám, že tam každý krát vydržala sa hrať asi desať minút. Privádzalo ma to do zúfalstva. Moje predstavy a idyla sa nenaplnili a nechápala som prečo. Záhrada nám v tomto dome bola dosť nanič.

Raj na zemi zaujímal moju dcéru necelú štvrťhodinku denne.

Domov číslo 4 bol náš obrovský byt v Abu Dhabi. Záhrada žiadna. Poučená z predchodzích bývaní som si povedala, že radšej budem v centre mesta bez záhrady s parkom za rohom, ako vo vile zo záhradou na konci mesta mimo civilizácie.

Mali sme veľký balkón, ktorý sme kvôli prachu a horúčave skoro nepoužívali. Musím povedať, že tento byt fungoval perfektne. Rovno pod mrakodrapom sme mali veľký park a oproti pláž. Ak počasie dovolilo, veľa času sme strávili na piknikových dekách v parku a deti sa hrali na šmýkačkách. Atmosféra v piatok, keď majú arabské krajiny voľno bola rušná.

Rodiny sa stretávali vo veľkom pri arabskom čaji, shishe a muži opekali mäso a ryby na prenosných griloch. Vzduchom sa šírila vôňa exotických korenín. Deti zo všetkých kútov sveta sa spolu bez problémov hrali. Vonku sa sa stretlo snáď celé mesto a deti boli štastné ako blchy. Musela som ich domov nasilu ťahať.

Domov číslo 5 bol v Brémach náš luxusný omyl, nádherná záhrada so smrekmi, veveričkami, hojdačkami, šmýkačkou a pieskoviskom. Efekt na moje deti – 15 minút maximum a domov. Dlhšie jedine vtedy, ak prídu deti od susedov a hrajú sa piknik. Vtedy záhrada funguje aj pár hodín. Verdikt – áno, ale len s kamarátmi. Za jej nekonečnú údržbu ale nestála.

Ani v tejto záhrade sranda dlho nikdy nevydržala.

Kam s tým všetkým mierim? Dívam sa na našu súčasnú minimalistickú záhradu a hľadám odpoveď. Tá bude paradoxne veľmi anti- minimalistická.

Vlastne sa tým mojim deťom ani nečudujem, že sa im v nej nechce hrať, lebo je… príliš unifomne nudná. Nie sú v nej tajné zákutia na schovávačku. Nie je v nej strom, na ktorý sa dá vyliezť. Nie je v ňom kopa piesku, na ktorom sa dá stavať hrad. Nie je v nej ovocie, ktoré sa dá zbierať, zem v ktorej sa dá rýpať, len tráva a betón. Jednoduchá údržba. Žiadni susedia kamaráti.

Nedávno som čítala, ako ideálne prostredie pre deti je bývanie v meste s prírodou za rohom a kopou kamarátov zo susedstva. Možno na tom niečo skutočne je.

Lebo jediná záhrada, v ktorej sa moje deti parádne zahrali bola buď tá, kde mali kamarátov alebo tá u mojej babičky. A tá je úplny opak tej s anglickým trávnikom a betónovou terasou.

Babka býva v meste a je pestovateľka. Jej záhrada je jeden veľký farmársky raj. Kopec ovocných stromov, pivnice s tajnými pokladmi, podlažie, starý chliev pre prasiatka, kde som sa schovávala ako dieťa. Skleníky plné paradajok, zber sliviek, varenie džemu, malinové kríky, kopa zeminy so starými hrncami a hračkami. Veľká vyradená vaňa na kúpanie, hadica na oblievanie, vedrá, náčinie, traktor. Namiesto exkluzívneho nábytku má babka lacný plastový stôl a štyri stoličky pod košatou jabloňou.

Zíde sa rodina s deťmi, a napriek jazykovej bariére našich maďarsko slovensko anglických sesterníc a bratrancov –  som tie svoje pol dňa ani nevidela. A nikomu nevadí neporiadok, lebo to k tomu domu akosi patrilo.

U babky na záhrade je vždy čo robiť:)

Tento typ života už v mestách aj na dedinách vymiera a ešteže máme starých rodičov, kde to vieme zažiť. Možno v budúcnosti budú záhrady opäť slúžiť, na čo sú určené – na pestovanie plodín a chovanie zvieratiek a taký zábavný funkčný chaos.

Skrývačka v malinách:)

Moja minimalistická záhrada je skvelá na údržbu a bude nám slúžiť na občasnú opekačku a posedenie na slniečku.

Prišla som ale nato, že moje deti ju nepotrebujú na hranie. Tak ako nepotrebujú plastové hračky. Prečo ich nútim?

Deti sa skvelo zabavia, keď sú vonku v prírode a ešte lepšie s kopou kamarátov. Nepotrebujú umelo vytvorený priestor s anglickým trávnikom, s drahou šmýkačkou, trampolínou, hojdačkami a pieskoviskom. Na to úplne postačí miestny park a ihrisko.

Deti potrebujú miesto, kde si môžu zbierať kamienky a vetvičky, liezť cez kmene stromov, člapkať sa v potoku, bežať z kopca a válať sa v tráve. Bez pocitov viny, že zničili vysadené kvetinky na okrasu.

A dovolím si tvrdiť, že tým že im stále strkáme do ruky nejakú zábavu to naši potomkovia veľakrát ani nevedia.

Opakovane sa nám stalo, že sa tie moje deti na lúke obklopené lesom prvú pol hodinu tzv. “nudili“. Nevedeli čo so sebou, lebo boli tak málo po živote v arabskej krajine v reálnej európskej prírode. Stačilo vytrvať a nechať sa ich nudiť. Nakoniec našli lienku, trhali púpavy a hádzali kamene do studne a .. našli sa.

Odteraz viem, že hlavné kritérium bývania pre mňa je lokalita. Nepotrebujeme dom s veľkou záhradou špecificky kvôli deťom. Deti treba zobrať von, medzi iné deti, na ihrisko, do cukrárne, na zmrzlinu, do lesa.

Najkrajšie ihrisko, aké som kedy videla je v Travemünde pri Baltickom mori.

Dôležité je aby bolo kam. Izolované mestské domy s veľkými plotmi kilometre na konci ničoho tiež nie sú bohviečo. Je to nový trend, únik z mesta do domu, ale za akú cenu?

Ak je pri byte veľký park, les alebo miesto kde sa vedia vyblázniť, typická mestská záhrada je vlastne zbytočná. A je to aj lacnejšie. Načo platiť za ihrisko doma?

Ihrisko pri našom dome je sen slovenských sídlisk.

Viem si predstaviť byť spokojná aj v malom byte s dobrou lokalitou. V tomto štádiu by mi úplne vystačil len balkón či terasa. Možno raz keď budú deti väčšie, budem aj ja pestovať a farmárčiť 🙂

Aké máte skúsenosti vy? Hrajú sa tie vaše deti v záhrade? Priniesla vám to, čo ste od nej očakávali? Máte sa v okolí kde hrať?

Filed Under: Čas, Deti, Životný štýl

Minimalizmus v šatníku – Časť 3

10. marca 2017 publikovala Andrea Richardson 2 komentáre

Pokračujem v seráli o minimalizme v šatníku. Minulý týždeň sme v druhej časti začali vypratávať, a dnes sa venujem dvom nasledovným kategóriám:

Mimosezónne veci

Jedna z úžasných výhod života v púštnej krajine bolo obliekanie sa len na dva druhy počasia: pekelne horúco a teplo. Je to dokonca aj veľmi lacné, nakoľko kabáty a čižmy stoja v porovnaní so sandálmi oveľa viac a to nerátam malé deti, ktoré netreba šatiť. Môj syn prežil batoľací vek väčšinou odetý v: plienke:) Rodina môže prakticky existovať v šľapkách a letných veciach skoro 8 mesiacov v roku.

Kto potrebuje topánky na púšti 🙂

Štyri sezóny sú ale aj tak skvelé a niet nad farebnú jeseň a zasneženú zimu. Po presťahovaní do Európy som musela riešiť opäť počasie. Zmierila som sa s myšlienkou, že moje krásne šaty, čo som nosievala do drahých reštaurácií a dovolenkových komplexov mi budú v chladnom severnom kúte Nemecka nanič. Stále mi ešte trčia v skrini a neviem sa rozhodnúť, čo s nimi.

Problém sezónnych vecí je, že tým že ich nenosíme stále, sa nevieme rýchlo a objektívne rozhodnúť o ich osude. Tak ako moje letné šaty stále odložené čakajú, kedy pôjdem opäť do Dubaja a oblečiem si ich. No veru neoblečiem. To už viem teraz, len je tam stále to ale a zaberajú mi miesto.

Možno si treba položiť otázku na naše teplé kabáty, topánky, čapice, plavky, saká, svetre, plážové šaty, šortky inak.

Chcem sa v tejto veci najbližšiu sezónu vidieť? Ak ma pozvú na svadbu, oblečiem si reálne opäť tieto isté šaty a budem sa nich cítiť super? Mám chuť si prichádzajúcu jeseň ešte obuť tieto napoly vyšmatlané topánky? Tá čapica, čo už mám šiesty rok? Možno si odpoviete, že hmmm… ani nie… ?

Načo ich teda skladujeme do ďaľšej zimy či leta?

Ja osobne mám istú averziu najmä voči zimným zvrškom, ktoré si obliekam v tom danom období každý deň. Najmä teplá bunda. Už koncom februára mám sto chutí jej povedať zbohom a v živote ju nevidieť. Potom príde jar, vtáky štebotajú a bunda skončí v sklade na ďaľšie obdobie.

A pri nej tá z s predminulej zimy a vedľa nej tá z tej ešte predminulejšej. ….zas sme doma, veľká kopa vecí naskladaná v skrini.

Samozrejme, sú skvelé nadčasové kusy, ktoré si s radosťou oblečiete každý rok.

Preto sa vyplatí dobrá kvalita a dizajn, ktorý je vždy v móde. Bohužiaľ zatiaľ som nenarazila na žiadnu finančne dostupnú značku, ktorá by bola taká kvalitná, že mi vec vydržala v skvelom stave viac ako dve rotácie. Rozhodla som sa, že sa jej zbavím hneď teraz, akonáhle príde jar a s najbližšími mrazmi su kúpim novú, ktorá mi bude slúžiť s radosťou a tešiť ma jej novotou.

Ako som už spomínala, ak si oblečenie na seba zarobí nosením každý deň počas 4-5 mesiacov, nemám pocity viny ju darovať alebo predať, lebo mi fakt nič nedlží. Zároveň nič neskladujem zbytočne.

Veci „ na doma “

Keď sa vám zdá škoda niečo vyhodiť, ak sa to ešte dá použiť na nosenie doma, nie ste sami. To sú presné tie vyťahané tričká, zožmolkované svetre, pozošívané ponožky a vyblednuté prádlo. Veď doma nás nikto nevidí a čo, ešte sa to zíde.

Degradácia vecí, ktoré boli kedysi fajn na veci “na doma” spôsobí akurát to, že budeme mať plnú skriňu a šuflíky oblečenia, ktoré v podstate vôbec nenosíme. A prečo? Lebo sa v nich necítime dobre.

Ak máte v skrini oblečenie, ktoré by ste si neobliekli ani – alebo- len smeti vyniesť, prosím vás vyhoďte ich. Myslím si, že každý človek si zaslúži mať pekné kvalitné slušivé kúsky na leňošenie pri knihe bez toho, aby sme vyzerali ako bezdomovci. V obchodoch sú značkové komfortné tepláky, legíny, a tričká, v ktorých vieme doma relaxovať a cítiť sa fajn. Domov je priestor na regeneráciu a čo si v ňom oblečieme má vplyv na naše sebavedomie a životný štýl.

V tejto časti musím spomenúť aj pyžamá a spodné prádlo. Nie je nič neaktraktívnejšie, ako vliezť do postele vo vyťahanom tričku a spoďároch s prasknutou gumičkou, prípadne takto behať po dome celý víkend.

Každá žena by mala mať oku lahodiacu príťažlivú nočnú košeľu alebo pyžamové tielko so šortkami z komfortného materiálu s lycrou, alebo čokoľvek podobné. Takisto aj chlap. Výber v obchodoch je nekonečný. Pekné spodné prádlo či boxerky by nemalo byť rezervované len na špeciálne príležitosti či rande.

Noste krásne veci každý deň a cíťte sa najlepšie ako viete:)

V ďaľšej časti si povieme,ako oblečenie do tých našich skríň odložiť tzv.Marie Kondo metódou a nazrieme do mojej skrine, resp. čo v nej ešte zostalo 🙂

Minimalizmus v šatníku časť 1

Minimalizmus v šatníku časť 2

Filed Under: Organizácia, Šatník

« Previous Page
Next Page »

Copyright © 2025 · No Sidebar Pro on Genesis Framework · WordPress · Log in

  • Youtube.
  • Podcast.
  • Zásady spracovania osobných údajov