Andrea Richardson

Tento článok je poslednou časťou nášho realitného príbehu – alebo ako sme sa rozhodli sa presťahovať zo siedmych izieb do dvoch – dôvody prečo som opísala tu: Keď má človek príliš veľa miesta….Časť druhá

Išli sme do toho nakoniec pomerne rýchlo. Nezáväzne som browsovala inzeráty na internete a padol mi do oka jeden dom, ktorý mal dve izby, jednoduchú malú záhradu a dve malé šopy na skladovanie.

Lokalita bola len cez dve kilometre od nášho súčasného domu, takže som mala pocit, že som stále vo familiárnom prostredí. Časť mesta nie je vychýrená, ale je na tom lepšom konci a tým pádom sa to odráža aj na nájomnom, ktoré bolo polovičné. Išla som sa pozrieť a spísala som zoznam kompromisov, na ktoré by sme si za ušetrené peniaze museli zvyknúť:

• jedna veľmi malá kúpeľna iba so sprchovým kútom (ja vidím menej drhnutia kachličiek, ušetrená voda na kúpeľoch pre deti)

• veľmi malá kuchyňa, žiadna špajza a mini chladnička (ja vidím koniec veľkým nákupom a skladovania jedla)

• len dve izby znamenajú, že si deti budú musieť deliť izbu (ja vidím menej miesta na hračky, nábytok, jeden rituál na spánok, deti budú musieť spolu vychádzať, možno sa budú viac ľúbiť:)

• šopy na skladovanie sú tak na 20 percent toho čo máme v našej veľkej garáži (ja vidím veľké vyhadzovanie)

• nemáme extra izbu pre hostí ani kanceláriu (ja vidim v pivnici prerobený priestor, kde ho môžeme na tento účel využiť, keď sa niekomu nepáči, môže ísť do hotela)

Boli mi jasné, že pokiaľ tento dom vezmeme a vyzeral ideálne na minimalistický downsizing, budeme musieť 80 percent nášho majetku predať, lebo by sme ich reálne nemali kam dať. Rozhodli sme sa tzv. skočiť z brala do neznáma, a podpísali sme zmluvu aj za podmienky, že z pôvodného domu sme sa nevedeli dostať skôr kvôli výpovednej lehote. Finančne extrémne bolestivé, no celkovo po skončení roku vo veľkom pluse.

Aspoň som mala luxus v podobe sťahovania sa na etapy a uvedomila som si, že toto je jedinečná šanca sa úplne zbaviť všetkého, čo nepotrebujeme. Keď už, tak poriadne.

V prvej fáze som zmerala izby a sadla si s ceruzkou a papierom, čo reálne do nového mini domu vpraceme. Podala som inzerát na všetok nábytok, čo sme mali navyše. Niektoré veci šli pomerne rýchlo, najmä ak boli lacné a z Ikey, avšak čas strávený nad dvíhaním telefonátov a odpovedaním na správy bol viac, ako som čakala. Hotovosť v ruke sa ale celkom zišla, pocitovo ťažko zarobená.

V druhej fáze sme zavolali sťahovaciu službu a preniesli sme len ten nábytok, ktorý nám do domu vošiel plus pár kufrov so šatami, bycikle a iné jasné veci, ktoré sme využívali ako kočík atď.

Do tohto momentu šlo všetko celkom hladko a mala som dobrý pocit z uprataného minimalistického nového domu. Tŕňom v oku boli všetky ostatné veci, ktoré sme nechali v starom dome a mali sme mesiac na to, aby sme ich zorganizovali.

Nemala som absolútne ani šajnu, koľko vecí vylezie zo zákutia obrovského baráku a nasledovala úplná agónia, keď sme každý boží deň balili a prevlačovali veci z domu do garáže a potom do nového domu.

Nad každou jednou vecou som si lámala hlavu načo ju mám, k čomu je dobrá a či ide dnu a či preč. Môj muž sa smial, že na to, že som si myslela, aká som minimalistka sa celkom topíme vo veciach. Predaj na internete sa spomalil a išlo to ako v lete na saniach. Krásne kusy nábytku, za ktoré sme zaplatili veľa peňazí nechcel nikto ani za pár šupov.Až ma bolelo srdce vidieť, koľko zbytočností sme si nahromadili a ako sme ich museli prakticky porozdávať.

V Nemecku situáciu komplikuje fakt, že sa tu vo veľkom recykluje a nie je jednoduché len tak niečo vyhodiť. Každá rodina má limitované litre na všeobecný odpad a ten sa odnáša raz za dva týždne. To ledva stačí pri bežnom fungovaní domácnosti, takže niečo vyhodiť extra stojí peniaze. Je potrebné si kúpiť odpadový sáčok, do ktorého je možné tieto veci vložiť v deň odvozu. Nikdy by som neverila, ako je ťažké sa niečoho tu zbaviť. Nekonečné hodiny na internete strávené fotením,popisovaním, inzerovaním potom čakaním na ľudí ktorí prišli neskoro, či vôbec. Premárnených šesť víkendov strávených recyklovaním a prerieďovaním vecí. Výhrou v lotérii nakoniec bolo, ak prišiel niekto, kto si rozobral a vzal niečo zadarmo. A to musím naozaj vyzdvihnúť, že v porovnaní s inými rodinami som si myslela, že toho naozaj nemáme veľa a toto bolo sťahovanie už po tom, čo som vo veľkom prečesala všetky izby a hračky a šatstvo. Bola som skutočne šokovaná.

Paradoxne písanie môjho blogu o minimalizme sa dostalo na vedľajšiu koľaj, lebo som nemala čas kvôli haraburdiu, ktoré ma obrali o všetok extra čas.

Dnes odišla moja rodina, čo si pobrali posledné veci, ktoré sa na niečo zídu späť na Slovensko. V dedinách, kde ešte majú akú takú hodnotu.

Raz, ak budem mať niekedy chuť si kúpiť niečo nové do domu si spomeniem na predaj cez Ebay a asi ma chuť naveky prejde. Toto všetko pred Vianocami, keď sa očakáva, aby som spravila nájazd na obchody a darčeky. Mentálne som z vecí tak unavená, že mám z obchodov panický strach. Všade útočia reklamy, trblietajú svetielka, dlhé rady, plné košíky a potom zapnem správy a vidím zbombardované mestá, plačúce deti a nechce sa mi vyliezť z domu.

Pred Štedrým večerom nás čakajú dve posledné otočky do recyklačného centra a prvého januára odovzdávame späť kľúče od nášho prázdneho paláca. Minimalistické jednoduché Vianoce , pár darčekov pod stromčekom, dobré jedlo a relax. Koniec haraburdám, plastovým vreciam, bordelu.

Začiatok nákupného pôstu 2017 sa začína už teraz.

Idú Vianoce. Pri vyslovení toho voňavého blikajúceho slova som mávala kedysi zimomriavky. Ďaľšie pokračovanie známeho hororu, kde sa bytosti, ktoré vyzerajú ako ľudia krvilačne bijú o posledné stromčeky v akcii a idú si prehryznúť krk kvôli najtučnejšiemu kaprovi.

Milujem a teším sa na Vianoce preto, lebosi konečne môžeme sadnúť a pozerať rozprávky, uvariť si nejaké chutné slávnostné jedlo, upiecť JEDEN plech vianočného pečiva, čítať si knihu pri horúcom čaji, ísť na vianočné trhy, ODDÝCHNUŤ si.

Neberte to za zlé, kupovanie darčekov a celý akt darovania niečoho starostlivo vybraného pre konkrétneho človeka je prejav lásky a vie byť vrelo prijatý a ocenený. Po náročnom roku, keď sme sa zbavili tony nepotrebných vecí a medzi nimi aj nevyužitých darov sa pýtam veľmi ťažkú otázku. Je vôbec možné si užiť Vianoce bez darčekov? Do akej miery sa dá v tomto šialenom bezodnom nakupovaní ďalej pokračovať? Vlastným telom budem brániť vstup akéhokoľvek nového haraburdia do domácnosti.

Tento rok je iný. Poučila som sa na vlastných chybách.

Tento rok už nič nechcem ani nepotrebujem. Vlastne chcem, zopár kníh o písaní, ale nepotrebujem ich. Rodina mi pošle darčekový kupón namiesto klasického daru a stiahnem si ich do čítačky.

Manžel nič nechce ani nepotrebuje. Vlastne potrebuje ponožky na behanie, lebo stratil každej druhej pár, ale tie si kúpi sám , raz keď bude v meste,  raz keď bude mať náladu. Chce si vyložiť nohy a pozerať anglický futbal na BBC. Chce svätý pokoj.

Moja dcéra tiež nič nepotrebuje, ale keďže má 6 rokov, stále po niečom túži. Chce bábiku, ktorá plače a nie ďaľších 18 darov od každého člena rodiny, z ktorých strhne blyštavé papiere a celá izba sa zmení na kontajner a neteší ju nakoniec nič.  Jednu konkrétnu bábiku, lebo miluje bábiky a hrá sa s nimi non stop.  Túži po jednej jedinej veci a tú jej rada kúpim, za podmienky, že dve staré bábiky daruje do utečeneckého tábora, do ktorého pôjdeme pred Vianocami. Chcem jej ukázať, akú radosť spraví niekomu, kto nemá domov a strechu nad hlavou. Berieme tam aj postieľku, vankúše, teplé prikrývky, a jedlo.

Môj syn má dva roky a má všetko čo potrebuje. Chce väčšinou to, s čím sa hrá sestra. Potrebuje mňa a to stále a rád sa so mnou túli a smeje a hráme sa lego. Nechám dcéru, nech mu jeden dar vyberie, bude taká šťastná, ako by ho dostala sama.Kreatívne ho zabalí do posledného vydania časopisu Včielka a bude po probléme s papierom.

Rodina a príbuzenstvo dostali priepustku od kupovania darov tento rok. Vysvetlili sme im náš nový pohľad na vec a mnohým veľmi odľahlo. Až som ten výdych počula na ďiaľku cez telefón.  Neodbytné babky a rodičia pomôžu finančne. Moji rodičia kupujú deťom novú poschodovú posteľ, na ktorú sa neskutočne už od sťahovania tešia. Druhá strana hodila do prasiatka na kurzy pre deti na budúci rok.Mädlím si ruky.

Majonézový šalát kúpim v delikates obchode za rohom. Je taký chutný, ako by so ho robila sama. Rybu kúpim obalenú na trhu s rybami. Pečivo kúpim vo vychýrenej pekárni.  Objavila som poľský obchod so všetkými prísadami na parádnu slovenskú kapustnicu. Zaobstaráme si kvalitné víno a zopár luxusnejšich pochutiniek. Naštartujem Nespresso kávovar. Pôjdeme k susedom, do parku, budeme si kresliť a leňošiť, napíšem list kamoške, blogujem, čítam.

 Nenakupujem, nebehám, nemíňam nad rámec, nevypekám, nestresujem.

Vianocujem po novom. Je to ako redukčná diéta, detox od vyťahovania peňaženky. A určite viem, že kým opäť otvoria obchody, odolám a prežijem 🙂

Má niekto odvahu to tiež skúsiť???

Realitná story pokračuje druhou časťou a je dobrý čas ju popísať, lebo sa pred pár dňami aj akosi nelichotivo skončila. Ale pekne poporiadku.

Po pár rokoch sladkého života v Abu Dhabi prišlo ako blesk z jasného neba, že si môžeme zbaliť svojich – v tomto prípade viac ako sedem slivák – a že za 6 týždňov sme prevelení do Nemecka. Muža povýšili,ale paradoxne za menší plat a začíname odznovu v inej krajine od bodu nula. Popri hľadania školy pre deti na poslednú chvíľu a ako sa zbaliť zo 40 stupňového počasia do prechodu jesene na zimu ma zabolela hlava – sťahovanie vecí. Čo som všetko pekne nahonobila do nášho gigantického bytu ako veverička na zimu, bolo treba zredukovať a popredávať.

Bolo mi jasné že európske byty a domy sú priestorovo menšie a pri pohľade na naše izby som si nadávala, či mi to bolo treba. Už vtedy som začala čítať motivačné články a knihy o minimalizme. Naštartovala som inzeráty na predaj vecí, ale väčšinou to bol prebytok hračiek a oblečenia, ktoré si filipínske slúžky ochotne od madam za pár šupov kúpili.

Zbavila som sa zopár kusov nábytku a kuchynského náčinia, niekoľkých krabíc harabúrd a bola som zo sebou celkom spokojná. Keď nás sťahovacia firma prišla pobaliť, strávili u nás dva dni a konečný počet krabíc bol 180. Všetok náš majetok sa po predávaní a redukovaní vpratal do 180 krabíc..

180. Nie je to preklep. Mohla som byť spokojná?

Krabice sa zmestili sa tak akurátne do 40 palcového kontajnera s konečnou váhou 4270 kg. Išiel na loď, ktorá sa mesiac plavila cez pol zemegule a celá táto sranda stála niekoľko tisíc EUR. Je zaujímavé, ako človek nevie, koľko naozaj vlastní, až kým to nevidí na jednej kope. Paradoxne to bolo v čase, keď sa utečenci hádzali do mora s jedným batohom cez plece bez komfortného pohladenia biznis triedy a päť hviezdičkového medzipristátia. Začínalo mi byť trochu divne.

Po príchode do Nemecka sme sa ubytovali v dvoch hotelových izbách, všetko v pár kufroch, veci sme rotovali cez čistiareň, deti sa kreatívne nudili. Vtedy som ešte nevedela, ako mi vlastne v tej jednoduchosti bolo dobre. Veľmi sme sa chceli presťahovať do Vianoc, kontajner bol po pár týždnoch v prístave, colné úrady čakali sa na adresu.

Našli sme cez známosť vo firme nádherný dom, červená tehlová fasáda, originálne storočné prvky, točité schodisko, kryštálový luster, dokonalá lokalita, priestranná tichá záhrada s vysokými smrekmi a veveričkami hopkajúcimi na ich konároch. Osem izieb. Akurát dosť miesta pre všetky naše veci. Lebo v menšom dome, kam by sme ich dali? Mali sme veľa vecí a potrebovali sme veľký dom a garáž a pivnicu. Veď vždy je lepšie mať viac miesta, nie? Môžeme mať hosťovské izby, kanceláriu, každé dieťa vlastnú izbu, fitko v pivnici, kopec miesta na našich 7 byciklov.

Pomerne vysoké nájomné, ktoré sme si teoreticky mohli dovoliť, ak sa trochu v iných smeroch uskromníme. Veď sme predsa boli zvyknutí na nejaký štandard. Tak sme sa s pompou presťahovali a všetci nám náš krásny barák v dobrom závideli. Asi za pol roka nám ale naše rozhodnutie začalo poriadne liezť na nervy a peňaženku.

• V októbri bolo potrebné objednať olej na kúrenie za niekoľko tisíc Eur. V marci sme ho museli objednať opäť. Vysoké stropy a grandiózna hala zožrala toľko peňazí za teplúčko, že sme sa nestačili čudovať. Celý deň som bliakala na deti, aby zatvárali dvere. Veľký dom stojí veľa elektriny, kúrenia a energie

• Horné poschodie s troma izbami bolo skoro nevyužité a okrem vyhladnutých pavúkov a zimy a prachu, čo som musela utierať, to bol mŕtvy priestor. Návštevy akosi nechodili tak často ako sme si predstavovali. Veľký dom je ako hotel, kde platíte za každú nevyužitú posteľ.

• Jazyk mi visel z neustáleho upratovania a behania hore dole po točitom schodisku. Zlepšil sa mi kardiovaskulárny systém a slovník nadávok v rôznych jazykoch. Keď som dovysávala šiestu izbu v poradí, ešte ma čakali dve kúpeľne. Veľký dom vyžaduje upratovačku na plný pracovný úväzok, inak sa človek (väčšinou manželka) môže zblázniť.

• Muž bol celý deň v práci, ja na nohách mimo domu alebo zavretá v najmenšej izbietke – kancelárii. Deti boli celý deň v škole. Večery sme trávili v kuchyni alebo obývačke. Išli sme spať. Cez víkend sme chceli ísť niekde preč. Väčšinu priestoru a nábytku sme nikdy poriadne nevyužili. Bolo to len zaplnené vákuum na odkladanie harabúrd, ktoré sme si priniesli a nikdy nepotrebovali. Metre štvorcové neboli vzácne. Výložna kontajneru. Príliš veľký dom sa veľmi ľahko zmení na pohodlný sklad, kde človek stratí kontrolu, čo v ňom vlastne je.

• Keď napadol sneh, celé dni som ho odpratávala. Romantická alej s gaštanmi a bukmi pokryla tonami listov každý deň ulicu a záhradu. Prišla som o chrbát pri trhaní buriny. Vo veľkej záhrade stále niečo rástlo, kde nemalo. Keď sme šli na dovolenku, všetko skapalo. Kvetinky mi zožrali slimáci. Deti sa odmietali v záhrade samé hrať. Občas sme grilovali a cez víkendy sme sa s manželom hádali, kto bude kosiť trávnik. Najradšej by som to celé nechala vybetónovať. Veľký dom a záhrada vyžadujú veľa času na údržbu alebo zámockého záhradníka na plný úväzok.

• Nedarilo sa mi v našom novom domove cítiť komfortne. Bol ako exotické zviera, o ktoré sa bolo treba nežne starať, aby nebodaj neskapalo a kŕmiť ho krevetami. Všetci sme boli rozlezení a stratení. Mala som pocit, že stále len otváram a zatváram dvere a kričíme na seba cez tri poschodia. V pivnici by ma mohli vymknúť a našli by moju kostru o týždeň. Veľký dom vyžaduje veľa kľúčov a množstvo mentálnej energie.

• Susedia v našej štvrti nám akosi nesedeli. Deťom štrikoval svetre Ralf Lauren, odfičali na najnovšom BMW do súkromnej škôlky a cez víkendy redekorovali dom alebo záhradu. Veľký dom susedí s inými väčšími domami s veľkými egami a pohyblivým pasúcim sa blikajúcim sobom v záhrade (importovaným z Ameriky.)

• Dom nás stojí príliš veľa peňazí. Nemôžeme si ho prakticky dovoliť. Matematika nepustí. Jedna plus jedna je dva a nie možno nula. Bývajme v najmenšom možnom priestore, aký si vieme dovoliť, nie opačne. Veľký dom je drahší ako malý.

• Hľadám odpoveď na tento chaos. Čítam, hltám a začínam písaťo minimalizme. Predávam, zbavujem sa, darujem, diskutujem s manželom a deťmi. S každou jednou vyhodenou vecou mám pocit pookrenia na duši a dni sú zvládnuteľnejšie. Už toľko neupratujem, deti sa viac hrajú, čím majú menej hračiek okolo seba. Dom začína byť prázdnejší a nevyužitejší. Vypratávam garáž. Otváram krabice. Čudujem sa. Krútim hlavou. Dáva to zmysel. Chcem byť minimalistka. Minimalisti nebývajú vo veľkých domoch plných nepotrebných vecí a priestoru.

Je naozaj čas sa presťahovať z tohto trápneho paláca.

Nemáme tu čo robiť.

Prvú časť nájdete tu: Časť prvá