Andrea Richardson

…….miesta alebo ako sa náš perfektný dom zmenil na nočnú moru

Časť 1.

Tento článok bude na pár dielov, a príbeh vedie k tomu, ako som sa z konzumného života nakoniec dopracovala smerom, kde som teraz… Mala som iné rozmýšlanie a spravila som veľa chýb a je pozoruhodné, ako dokáže človeka ovplyvniť aj okolie a štýl života iných ľudi.

Môj manžel je vrtný inžinier a jeho práca nám doteraz diktovala, v ktorej krajine budeme žiť a kde budeme bývať. Znie to celkom dobrodružne a lákavo, a verím tomu, že mnohí by boli radi v tej istej situácii. Je však istá daň za to, že človek opustí svoju rodnú zem, priateľov a všetko čo mu je blízke za výmenu pohodlnejšieho a často nepredstaviteľne príjemnejšieho života za hranicami. Najmä ak to nadnárodná firma kompenzuje pomerne štedrým príspevkom na bývanie. Tak sme teda mali tú možnosť si dovoliť bývať v priestoroch, o ktorých by sa nám bežne ani nesnívalo. Ja som jednoduché dievča z panelákového bloku a keďže som neskôr pracovala ako realitná agentka, o niektorých nehnuteľnostiach som sa v tých časoch vedela určite zasnívať. Náš prvý domov bol v historickom apartmáne, čo by topánkou dohodil od pláže vholandskom Haagu . Bola to vyše storočná budova s grandióznymi stropmi, impozantným balkónom a majestátnymi oknami.

Nábytok sme kupovať nemuseli, nakoľko bol zariadený prenajímateľom, a keďže má kontrastne k štýlu bytu rád Ikeu, škandinávsky štýl sa mi pozdával. Byt bol v perfektnej lokalite a všetko bolo ako v rozprávke, až kým nezačali chodiť účty za kúrenie a elektrinu, parkovanie, odvoz smetí, vodné a stočné a rôzne iné dane, ktorých iný účel ako naplniť nenažraný mestský rozpočet som doteraz nepochopila. Vysoké stropy boli estetické ale nadmieru neekonomické a bývanie v exkluzívnej štvrti prinášalo úctyhodné náklady, o ktorých sme nemali tušenia. Účtenky za potraviny sa vlnili dvojcifernými sumami za fajnové delikatesy nakoľko lokálny supermarket disponoval len najkvalitnejšími produktami pre potešenie cieľovej skupiny. Kto chce s vlkmi vyť, musí s nimi ustrice jesť. Byt zadarmo vyšiel nakoniec pekne draho a veru strávili sme s mužom pár večerov, keď sme namiesto dobrého filmu riešili výšku neskutočne vysokých účtov, a kto príliš vetrá a komu je treba sa pol hodinu sprchovať. Veľa sme míňali, nič moc nešetrili a život bola gombička.

Po Holandsku sme zmenili komfortné pohladenie Európy a tou bola nová destinácia Katar, mesto Doha. Firma nás ušetrila rozhodovania a pridelila nám vilu v komplexe, kde žili aj ostatní zamestnanci a keďže sme nemali v tom čase vlastný žiaden nábytok, zariadili nám ho zadarmo podľa lokálneho štýlu. No musím sa priznať, že orientálne koberce a vyrezávané zlatom vymaľované kredence nie sú zrovna môj ideálny dekor, ale keď som si predstavila behať po Dohe a kupovať postele, radšej som vytasila bielu zástavu. Život v Katare prebieha buď sedením doma vo luxusnej vile – keďže vonku je väčšinu roka plus 45 stupňov, alebo po krk v bazéne prípadne na kávičkách s podobnými obeťami (pozdravujem moje drahé priateľky, čo sú ešte tam:) A samozrejme nakupovaním a premýšlaním, čo s 18 mesačným dieťatom doma vymyslieť za zábavu. Tak som prebudovala jednu izbu na kópiu obchodu Toys R Us, ale na potvoru sa stále nudila.

Je to ohromne fajn taký mesiac, o niečo viac ako dovolenka v hoteli a potom sa myšlienky začnú uberať smerom k analýze dekoru v obývačke a neodolateľným nutkaním na komplexnú interiérovú rekonštrukciu. Moje kmeňové kamarátky v susedných vilkách , ktoré boli podobné zúfalo ostrieľané manželky, strávili svoj voľný čas premenou tej ich vily na dizajnérske projekty. Kým som si ja zvykala na moje hnusné béžové záclony, oni ich už tretíkrát menili. Rodina, deti, manžel, vila, vytvorenie úžasného domova. Veď tam trávime väčšinu času. Manželia pracovali a ženy dekorovali. Začínala som nenávidieť náš stále celkom funkčný nábytok a snívala som konečne o vlastnej posteli a skrini, čo mi ladí s ideálnym kobercom. Veď ako si už vytvoriť ďaleko od domova ten svoj mobilný? Aspoň tým zariadením, ktoré budeme potom sťahovať ako každý správny expat. V tomto sme boli rarita. Druhé sťahovanie len s kuframi a požičaným nábytkom bolo celkom ľahké. Prečo si to neskomplikovať. „Hm, vy nemáte žiadne vlastné veci? „ – pýtali sa ma Prady. Bola som podivný prípad. Do Kataru sa ide pre peniaze, ale nakoniec tam aj ostanú, lebo ako lepšie je zaplátať nudu cez víkend než na pláži päťhviezdičkového hotela.

Keď nás po roku poslali z organizačných dôvodov kade ľahšie do susedného Abu Dhabi, ďakovala som nebesám, zbalila som svojich sedem slivák a mala som plán. Zaujímavé, čo s mozgom spraví sedenie doma s batoľaťom a život v konzume. Budeme mať konečne palác hodný reprezentácie a už nikdy viac nepôjdem nikde bez napráskaného kontajneru! Emiráty ma zastihli nepripravenú. Luxusný byt s dych vyrážajúcim výhľadom na more priamo v centre mesta nebolo možné neakceptovať. Finančný riaditeľ nás prosil:) o spoluprácu, nakoľko by výpoveď z kontraktu a maklérske provízie vyšli viac ako celé ročné nájomné. Mám to ja ale problémy, pomyslela som si. Život bol tisíc a jedna noc. Dievča s komunistického bloku na Žitnom ostrove.

Príjemná drobnosť bola tá, že byt mal necelých 400 metrov štvorcových.

Vôbec ma nenapadlo, načo nám je taký mamutí priestor, kde sa návštevy bez GPS strácali. Je to ako s tým hamburgerom v mekáči, nie som síce veľmi hladná ale dám si XL menúčko, lebo je to skoro zadarmo. A potom mi je pekne zle. No nemali sme my chudáci ani jeden tanier, vidličku, uterák, nič. Náš majetok bol v kufroch a haraburdy na nule, ide sa nakupovať.

Tak som teda športovala po nákupných centrách osem hodín denne tri týždne v kuse. Z kreditnej karty sa parilo ako z kotla. Objednala som postele, sedačky, nábytok, televízor, koberce, detské izby, našla som si hlavnú pracovnú činnosť. Len kuchyňa mala 30 skriniek a dalo by sa v nej variť pre celú základnú školu. Zatiaľ sme žili v hoteli, kde nám upratovali izbu dvakrát denne a jedli sme v reštaurácii. Život bol ako vynútená dovolenka až kým sa mi to po pár mesiacoch neprejedlo a to doslova. Hotelový personál som už nemohla ani cítiť.

Oficiálne som znenávidela obchody. Keď sme sa nakoniec presťahovali, po doručení všetkých dodávok z Ikey sa v obývačke stále ozývalo ako vo výrobnej hale. Štvormetrový koberec do stredu izby zakryl akurát jeden roh. Desiatky obrazov sa po priklincovaní na enormné steny akosi scvrkli . Byt bol vyslovene bezodná diera a mali sme kreslo na ktorom nikto nikdy nesedel a posteľ na ktorej nikto nespal. Byt sa nedal veľmi zútulniť, bol chladný a prázdny. Nevládala som ho upratovať. Mohla som celý deň stráviť umývaním len podláh a troch kúpeľní.

Nadšenie pominulo a najali sme si filipínsku slúžku, ktorá u nás bývala a upratovala 12 hodín denne. Paradoxne bývala v izbe pre slúžky, ktorá bola menšia ako naša kúpeľna. V pár sto metrovom byte architekti nenašli extra štvorce na túto izbu. Inú ale nechcela. Mária bola môj kontakt s realitou. Chudobné dievča, ktorých je v Emirátoch tisíce obetovala svoju šancu na materstvo a rodinný život, aby pucovala záchody a starala sa o deti bohatých rodín. Vravievala, že som jej najlepšia madam, asi že som sa k nej chovala celkom normálne a dala som jej, čo som mohla navyše. Brala som to ako poctu, vravím jej moja mama dostane menšiu sociálku ako Ty u mňa plat. Čím viac som bola na ňu dobrá, tým viac to vedela využiť. Bolo divné byť niekomu šéfkou vo vlastnom byte.

Okrem okázalých turistických cieľov sú Emiráty postavené na konzume. Grandiózne hotely, bazény, gurmánske večere, veľké autá, nekonečné možnosti. Som rada, že som si ho mohla zažiť, aby mi za ním nikdy nebolo ľúto.

Pri každom návrate na Slovensko som si pripadala ako zo sci-fi filmu a vždy ma to vrátilo späť na zem. Jeden deň som stála v daždi a vetre na zastávke na petržalskej stanici, jedla hot-dog a čakala na 80-ku autobus a o pár dní neskôr som vystúpila z taxíka v najnovšich šatách a išla som na trojchodovú večeru v Jumeirah hoteli, kým mi slúžka strážila spiace deti.

Som štastná že som Slovenka a milujem našu normálnosť aj nenormálnosť. Taký sedliacky rozum a jednoduchosť v živote. Myslím, že sme sa rozhodli včas sa vrátiť sa po viac ako troch rokoch späť do Európy.

Bohvie, čo by som toho ešte pokúpila :))

´Musím začať konečne cvičiť! ´– vraví mi kamoška. ´ Tak som v januári super začala a potom vieš, deti boli choré, veľa roboty, kocúr mal hnačku, maľovali sme, auto sa pokazilo..no  a prestala som. Medzitým som určite už zase pribrala, ach jaj.. ´

Téma cvičenie je s mojimi kamarátkami nesmrteľná. Vieme, že je to pre nás dobré, že by sme mali, že je z toho lepšia postava a že sa cítime po cvičení super. Napriek tomu je to aktivita, ktorá spadá do kategórie Keď nebude zima, Keď dokončím projekt, Keď si konečne kúpim nové tenisky, Keď vybavím všetko ostatné, Keď si kúpim permanentku do fitka.

A keď sa začne, vydrží to pár týždňov a sme späť v bode nula. Večne začínajúci cvičenia chtiví jedinci si vyhradenie času na denný pohyb proste príliš komplikujeme.  Je potrebné zjedodušiť. Cvičenie je pohyb. Musíme sa hýbať, aby sme sa cítili dobre.

Prinášam vám teda moje  3 minimalistické stratégie, ako začať konečne cvičiť a vytrvať, juchú:)

1.Vytvor si každodenný rituál.

Píšem každodenný , lebo keď si chceme vytvoriť nový návyk, je to jednoduchšie sa ho naučiť, ak ho vykonávame každý deň, a nie napríklad iba v utorok a piatok. Návyk je správanie, ktoré opakovane vykonávame, až kým ho nemáme v krvi tak automaticky, že nad ním už ani nerozmýšľame a mozog si ho akosi automaticky pýta.Náš nový návyk bude cvičenie a najlepšie je ho nalepiť na nejaký starý dobre zažratý návyk, ktorý máme. U mňa to bolo ranná káva a koláčik, po tom čo som odniesla obe deti do školy. Prišla som domov o 8.15 a mala som vždy taký rituál, že som si sadla ku káve a väčšinou som mala chuť aj na niečo sladké. Tak som sa rozhodla si tento rituál osladiť aj inak. Každý deň od pondelku do piatka, hneď keď prídem zo školy, budem od 8.15 do 8.30 cvičiť.  Ráno som sa obliekla do športového a každý deň namiesto kávičko koláčikovania som išla dole do pivnice si zacvičiť na video z YOUTUBE, ktoré je zadarmo. Milujem Fitness Blender, majú stovky videí zadarmo. Odmenou bola káva a na koláčik som už chuť nemala, lebo endorfíny z cvičenia mi stačili.

2.Naplánuj si na každý deň také ľahké a krátke cvičenie, že bude až trápne ho nesplniť.

 Presne tak. Mylnou predstavou o cvičení je, že človek potrebuje permanentku do fitka a potiť sa hodinu. Každodenné malé cvičenie má taký istý efekt, ak ho vykonávame pravidelne. Preto som si povedala pri mojom novom rituáli, že to musí byť málo, vyslovene nie viac ako 15 minút denne.  Ak sa mi nechcelo, vedela som že 15 minút sú 3 pesničky a som vybavená. Bolo to ľahšie ísť dole a odcvičiť, ako desať minút rozmýšľať nad výhovorkami, prečo nie. Môžte si dať aj menší cieľ. Celé telo sa dá kompletne precvičiť za 7 minút bez jedinej činky tak, že budete potiť..ehm..krv.

3.Sústreď sa na vybudovanie návyku a nie na výsledky. Chceme dosiahnuť, že sa hýbeme každý deň a neprestaneme. Preto klasické za mesiac chcem schudnúť 5 kg funguje tak tri týždne aj s cestou, lebo sa sústredí na cieľ a nie na vybudovanie návyku, ktorý vydrží. Povedzme si že sa hecneme, cvičíme mesiac a schudneme, tešíme sa a potom čo. Prestaneme, priberieme a začíname odznova. Keď už máme zabehnutý návyk, nájdeme tisíc spôsobov ako ho vylepšiť. Môžme cvičiť intenzívnejšie, dlhšie, inak, v novom sexy fitness ohoze. Je dôležité si ho najprv vybudovať tak, že nebudeme nad ním už ani rozmýšlať, nebudeme sa rozhodovať či každý deň do toho ísť. Je to ako každý deň si umyjem zuby. Pronto.

Ako som už podotkla vyšsie, cvičenie je aj akýkoľvek pohyb. Pre úplne zhrdzavených alebo ako Plán B pre mňa ak mám deň, keď sa niečo stane nečakané :  budem sa denne 30 minút hýbať.  Najviac podceňovaným pohybom je chodenie. Chodiť sa dá úplne všade. Na letisku hore dole po schodoch, keď čakáš na lietadlo. Okolo nemocničného parku, keď je blízky v nemocnici. Ísť peši do supermarketu namiesto šoférovania do Tesca.  Môžeš sa rozhodnúť vystúpiť každý deň o tri zastávky skôr a ísť peši do práce ako nový zvyk. Pol hodina chodenia spáli cca 300 kcal. Kúp si pedometer a našľap každý deň 10.000 krokov. Ja chodievam okolo domu večer keď deti spia s hudbou na ušiach, ak mi tých pár  krokov k desinke chýba. Kúp si psa. Nájdi si niečo v dni, ktorý ťa baví. Najlepší pohyb je ten, za ktorý netreba nič platiť a vyžaduje len tenisky na nohy, fľašu vody alebo zapnutie videa v obývačke. Príroda, les, park.

No tak pekne bežíme, ale nie sa naháňať a vybavovať.  Najvhodnejší čas je práve teraz. Padajú listy zo stromov. Aj gaštany na hlavu, tu v našej ulici.

Walk.

Run.

Hýbemeeeeeeee sa!

Hračky.

Kupujeme ich deťom s prísľubom nekonečnej zábavy a rozžiarených očí  – ako v tej cielenej reklame pred Večerníčkom.

Potom ich zbierame, ukladáme, skladujeme, potkýname sa o ne, niektoré milujeme a niektoré povedzme si úprimne… z duše nenávidíme.

Keď prídu raz do rodiny deti, hračky tvoria snáď najväčšiu kopu haraburdia rozlezeného po byte. Vraví sa že deti a poriadok v dome nejdú dokopy. Udržať čistý barák znamená nechať deti pred dverami.

Je to naozaj náš osud matiek? Akceptovať to čo je až kým neodídu na strednú?

Pre mňa boli hračky asi najkritickejšia oblasť môjho života, ktorá mi prinášala ťažkú migrénu, bolesti chrbta z neustáleho zohýnania a postihnutie, kde som sa menila na papagája : „Upracte si po sebe, detiská jedny nepodarené ešte predtým než si zlomím hnát na nejakej vašej prkotine!“

Dušovala som sa samozrejme len teoreticky, ako to raz všetko nahádžem do koša, lebo na to už nemám nervy. Obe detské izby boli ako by sa v nich prehnalo tornádo, a poriadok vydržal vždy asi priemerne 1.5 hodiny, kým zase niečo nevytiahli a nerozvláčili po dome.

Cítila som sa ako otrok v diabolskom víre, z ktorého nebol únik.

My dospelí sme nemali ani kúsok priestoru pre seba, kde by sa nepovaľovali.  V obývačke, detskej izbe, v spálni, v kuchyni… Nedalo sa im uniknúť. Keď sa my aj podarilo tie plastové potvory preriediť, tak tu boli opäť narodeniny, Vianoce, návštevy s plnými rukami a zrazu sme sa vrátili na bod nula.  Ak k tomu pridáme kreatívne výtvory, ktoré nosí dcéra zo školy a plastové prkotinky z Kinderiek, čo si zbiera syn, niet divu, že sa z toho jedna matka môže zblázniť. Akoby sme toho nemali aj tak dosť.

Potom sa stali dve príhody, ktoré ma nakopli k prvej závažnej vlne minimalizmu.

Vybrali  sme na dovolenku a zabudla som vziať hračky. Hotová tragédia, taška zostala zabudnutá pri dverách.

Ani jedna bábika, ani jedno autíčko, lopatka do piesku či ceruzky a omaľovánky. Zistili sme to a pocítili až na nejaký tretí deň, keď pršalo a sedeli sme na chate. Že čo teraz? Ide sa improvizovať hrncami a vareškami z kuchyne. Deti sa hrali s čím sa dalo.  Nakoniec sme v tom daždi boli nútení ísť do blata predsa len von a bolo nám aj tak dobre.

Deti sa prekvapivo nehádzali o zem ani za hračkami neplakali. Bez problémov sme sa bez nich zaobišli a deti si boli nútené nájsť zábavu. Ako extra bonus sme si priniesli o jeden kufor menej. Nechcelo sa mi veriť aký zázrak nastal. Dobrovoľne by som na to asi neprišla.

Druhá príhoda sa stala v Anglicku, kde sme navštívili zaujímavé historické múzeum.Bol to zachovalý zariadený meštiansky dom, s pôvodným nábytkom .

Pozostával s dvoch spálni a centrálnej haly – obývačky, s koženým kreslom a písacím stolom, šijacím strojom pre pani domu, a kobercom pri peci s malým kútikom. „Tu sa hrali deti „- vysvetľuje sprievodkyňa. Na drevenej stoličke sedela blonďavá bábika, krásna so žmurkajúcimi očami a rozkošnými šatičkami, pri nej postieľka a zopár serepetičiek. Vedľa ležala obrázková kniha, drevené autíčko a koník na kolieskach so šnúrkou na ťahanie. Eh, to bolo asi tak všetko.  Gúľam očami. Ako tie deti prežili sto rokov dozadu? Smejem sa v duchu a zastrájam sa.

Akosi sa mi vyjasnilo. Vedela som presne, kde nastala chyba. Moje deti mali jednoducho priveľa a z ničoho sa dlho netešili. A ja som bola na konci zo silami.

Prišli sme domov a idem si zmeniť život. Teraz už naozaj. Bola som presvedčená, že to pôjde ľahko.

Pravda bola taká, že moje deti naozaj nepotrebovali plnú izbu hračiek. Zainteresovala som šesť ročnú dcéru, že ideme potešiť iné deti, a nech si vyberie do jedného koša to, či si chcela ponechať, lebo sa s tým rada hrá a nejakých 10 kníh.

Vybrala si presne to, čo som myslela, svoje bábiky a ich príslušenstvo, dve plyšové  hračky, nakoniec len päť kníh. Domček pre bábiky, ktorý sme nakoniec neskôr aj tak predali.  Zbierka postavičiek Shopkins je už momentálne v pivnici. Ponechali sme si zopár spoločenských hier, ďaleko od malých ručičiek na vrchnej poličke.

Dilema nastala s Legom – ako hračka je skvelá a kreatívna, problém nastal v tom, že dcéra nebola naučená si ho odkladať na príslušné miesto a potkýnala som sa o malé kúsočky , kade som chodila.

Podmienka bola jasná: po skončení hrania ide Lego späť, kde je určené  – alebo preč z domu.

Musím povedať, že odvtedy tzv.Lego problém nemáme. Namiesto drahých omaľovánok sme zostali by obyčajných ceruzkách a výkresoch. Dali sme zbohom kreatívnym pomôckam z nasledujúcich dôvodov:

• fixky sú pre domácnosť čistý diablov vynález, ktorý sa nedá očistiť a zmyť a stále im magicky chýbajú vrchnáky. Nechcem predčasne ošedivieť, preto vravím NIE.
• omaľovánky a nálepky sú Luciferov brat, stoja majland a nedajú sa oškrabať z nábytku. Nebudem brať tabletky na ukľudnenie a druhú hypotéku, len aby sa moja princezná zabavila.
• kupovaná plastelína je horšia snáď už len ako nukleárna hrozba z Iránu, a okrem toho, že ju pomaly treba kupovať na splátky, je prakticky  použiteľná raz či dvakrát, nikdy opakujem nikdy neskončí s vrchnákom na plastovej krabičke, ale nalepená na mojom zadku, alebo obschnutá a zadupaná do koberca. Na tú domácky robenú nemám čas a schne a lepí sa takisto. Som k sebe milosrdná. Nie, nie a ešte raz nie. Nein. Pronto.

Ja viem, nikto nechce aby deti vyrastali bez možnosti si vyskúšať umelecké a kreatívne zručnosti. Je ale taká inštitúcia , kde má všetky tieto aktivity zvaná škola, a tam si môže lepiť, vystrihovať, maľovať, trblietkovať (ďaľšia smrť), plastelínovať a podobne pod dohľadom pani učiteľky, ktorá po tom môže po nich upratať. Kým sú deti malé, a nevedia si po sebe upratať si radšej zjednodušujem život.

S mojím synom to šlo ako po masle. Teraz má tri roky  a dve preferencie.  Autíčka a vláčiky. Ešte za svoj krátky život nestihol toľko nahonobiť, ako jeho sestra, tak bol proces bezbolestný.

Začal sa voziť na skútri, čoskoro presedláme na bycikle a v izbe má svoju postieľku a dva plyšáky. Zopár kníh a stavebnica Lego Duplo. Drevené, kvalitné a kreatívne hračky sa vždy oplatia. Všetky ostatné pípajúce hulákajúce plasty sme darovali smetnému košu.  isté veci majú krátku životnosť. Mne sa uľavilo a myslím, že jemu tiež.

Prišla som na to, že aj s tých obľúbených hračiek stačí málo. Akonáhle ich má celú kopu, tak to autíčko ktoré má tak rád nie je už také špeciálne. Deti si hračky viac vážia a opatrujú, keď ich majú tak akurátne.

Nič nebude srdcu drahé, ak toho máme plný šuflík, nie?

Keď to zosumarizujem, minimalizácia hračiek sa podarila lepšie, než som si myslela. Každú hračku, čo som chytila do ruky a zanalyzovala – kedy sa s tým naposledy hrali, má to viac ako päť častí? Robí to zvuky a lezie mi to na nervy?.. bolo ľahké vyhodiť.

Teraz uplynulo vyše pol roka od môjho originálneho dátumu publikovania tohto článku. Je neskutočné, ako vedia hračky liezť do života ako take otravné muchy. Ak si nedávam pozor a priebežne nevyhadzujem a nezakazujem rodine, aby nám ich kupovali, veľmi ľahko by som skončila kde predtým.

Niečo sme darovali známym a zvyšok šiel do krabice na ulicu, kde si to za krátku chvíľu nejaká netušiaca obeť vzala (cha-cha).

Deti nemali žiadnu ujmu na zdraví a síce si izbu stále rozhádžu, lenže je uprataná za 5 minút.

Som určite ale omnoho odvážnejšia v množstve koľko majú teraz. Keď som začala, mala som pocit viny. Ako sa budú cítiť, či si všimnú, že majú menej ako kamaráti, či je normálne mať skoro prázdnu izbu. Potom som si pripomenula dôvody, prečo to robím a fakt, že sa s vačšinou aj tak nehrajú a je to len pozadie.

Hračky, ktoré sme si pred pol rokom ponechali, šli nakoniec z domu preč tak či tak. Som prekvapená ako dcéra pochopila, že zaberajú miesto v izbe. Keď sa prídu kamarátky hrať, vždy sa skvele zabavia s tým málom, čo tam je. Ani raz nikto nekomentoval koľko majú moje deti v izbe skôr naopak, ako má pekne upratané 🙂 Návštevy prebiehajú v pokojnejšej atmosfére, nakoľko sa deti netopia v hračkách. Ja upracem za pár minút. Menej sa hádajú.

Vrele odporúčam zobrať deti na blšák a spolu ich popredávať, nech vidia, ako sa dajú zarobiť nejaké peniažky a môžu si z a utŕžený zisk niečo nové vybrať. Dať im vedieť, koľko čo stojí – trebárs že tatino musí byť celý deň v práci, aby si mohli dovoliť hračku, za ktorou mrnčia.

Vypnúť televízor, neumožniť im sledovať reklamu, NEBRAŤ DETI NA NÁKUPY DO HYPERMARKETOV. Deti nevedia, po čom túžia, až kým im to výrobcovia hračiek neukážu. Koniec koncov sme to my dospelí, ktorí im ich kupujeme. Menej hračiek je absolútne najlepší spôsob, ako podporiť kreativitu. Ak máte malé bábätko, vezmite ho do parku nech sa díva na oblaky, šum listov a tváre okoloidúcich ľudí. Čím menší človečik, tým väčší minimalista 🙂

Som často v nemom úžase, čo dcéra vymyslí z prázdnych plastových fľašiek od šampónu, roliek z toaletného papiera, papierových vreckoviek, kamienkov, čo nazbierala vonku a bežných vecí z domácnosti, ktoré si „požičia“ 🙂

Minimalizácia hračiek? Nebojte sa a choďte do toho. S plastovým sáčkom na smeti.

Ja  mám stale pocit, ako by som na lotérii vyhrala milión. Ušetrených minút života. Juchú!