Andrea Richardson

Prečo nie sme bohatí? Lebo nerozumieme peniazom

Toto je titulka článku z Denníka N, ktorý mi práve pri písaní blogu prišiel do rany, ako aj tá istá téma v Ekonomickom newsfiltri (odporúčam odoberať, veľmi zaujímavé veci:)

Píše sa v ňom, že finančná gramotnosť Slovákov je alarmujúco nízka a to aj preto, lebo ľudia sa zadlžujú, nerozumejú finančným produktom, nevytvárajú si žiadny majetok, nesporia si na dôchodok, a ak majú peniaze, nevedia s nimi hospodáriť, dlhy riešia cez osobné bankroty.

Hospodárenie s peniazmi je dôležité nielen pre ľudí, ktorí sú dobre situovaní, ale najmä pre tých, čo žijú od výplaty do výplaty.

Niekedy si však myslíme, že žiadne peniaze nazvyš nemáme, ale keď sa pozrieme na naše výdavky – drahá káblovka, impulzívne nákupy, nový mobil každý rok, kávička, kozmetika, kaderník, krúžky, dve autá, príliš nákladné bývanie, tak zistíme, že ich vlastne máme, ale namiesto šetrenia ich míňame. Aj ja som bola kedysi na tejto strane spektra.

Cesta z kruhu von je: znížiť si svoje nároky na život, zmeniť si myslenie a míňať len na nutnosti, na to, čo skutočne potrebujeme. Minimalizmus.

A čo keď naozaj nemám žiadne peniaze nazvyš? 

Dá sa aj z mála. Denno denne prichádzam do kontaktu z ľuďmi z tretích krajín z Bangladéša, z Filipín, zo Srí Lanky, z Indie, z Pakistanu. Sú to ľudia, ktorí odišli za prácou z nepredstaviteľnej mizérie, a nechali doma ženu a deti, či ženy si nechajú doma vlastné deti, aby zarobené peniaze poslali domov. Pracujú tu ako robotníci, slúžky, zametači ulíc, roznášači jedál, väčšinou je to ťažšia manuálna a síce slabo platená práca, ale v porovnaní s chudobou doma predstavuje táto výplata celý majetok.

Aj tí najchudobnejší ľudia vedia s nesmiernou prísnosťou narábať s peniazmi, lebo musia. Nemajú totiž žiadnu záchrannú sieť. Musia bývať, jesť a šetriť z veľmi malej a nepravidelnej výplaty. Nemajú bankové účty, nemôžu si totiž dovoliť vysoké poplatky a banky ich za zákazníkov nechcú, nemajú ako na nich zarobiť. Peniaze si držia v krčahu, zašité vo vankúši, pod kobercom, v zlate a domov ich prevádzajú v hotovosti. Kreatívnejší si vymyslia malý biznis – predávajú ovocie pri ceste, otvoria si malé krajčírstvo, potraviny, záhradníčia, umývajú autá.

V SAE žije veľa šikovných študovaných expatriotov, ktorí využívajú výhody nezdanených platov a majú v živote výnimočnú príležitosť vytvoriť si do života finančnú rezervu. Preto sme tu aj my. Veľmi málo finančne privilegovaných ľudí je však finančne zodpovedných a často extra príjem rozpustia na drahé autá, obedy v hoteloch a konzumný životný štýl, ktorý je tu taký populárny (ako sme to kedysi robili my :) Strávia tu niekoľko rokov a odídu v lepšom prípade s nulou na účte a v tom horšom aj s dlhmi len preto, aby sa statusovo vyrovnali susedom.

Nie všetci sú z jedného cesta. Stretla som tu Svetlanu (Svetiu), ktorá je zhodou okolností moja susedka a je to Slovenka vydatá za Francúza, majú spolu tri malé deti a žili v Holandsku. Dnes bývajú v Abu Dhabi. Svetia je „self-made“ biznis žena, a ide z nej neskutočné množstvo pozitívnej energie, o svojich skúsenostiach rozpráva ako sa vraví bez „omáčok“.

Už šiesty rok pracuje ako finančná poradkyňa v Abu Dhabi pre medzinárodnú spoločnosť, ktorá sa špecializuje na investície a poradenstvo pre expatriotov. Má teda možnosť nahliadnuť do intímnej finančnej situácie ľudí v tej privilegovanejšej vrstve. Bohužiaľ, aj napriek vysokým príjmom vidí až neriešiteľné príbehy o zadlženiach, ktoré vznikli vďaka životu na vysokej nohe, nadmernému míňaniu, bez plánu či rozpočtu.

Stretli sme sa na káve a spravili rozhovor, ktorý síce vychádza zo situácie tu v SAE, ale myslím si, že si z neho môže každý zobrať akú takú inšpiráciu a hlavne trošku otvoriť nové obzory. Ako vraví Svetia, aby sme niečo mali, musíme sa rozhýbať, a nabrať odvahu niečo s našimi peniazmi robiť.

Svetia, z akého prostredia pochádzaš, kde si vyrastala? 

Pochádzam z rodiny, kde otec zarábal viac ako mama, tá vždy pracovala, my sme chodili do škôlky, obidvaja rodičia pracovali, otec dostal výplatu, dal peniaze na chladničku a mama bola šéfka, ona to všetko zariadila. Mala obálkový systém na účty, mala určitú čiastku na týždeň, šetrilo sa vždy, aj nám deťom, každý mesiac od narodenia až do osemnástky. Takže naši vždy šetrili, neboli sme materialistická rodina. Na Vianoce sme dostali dva darčeky, rukavice, ovocie, nejakú hračku. Raz si pamätám, dostala som nové korčule, veľmi veľa peňazí stáli, som bola hotová z nich, starala sa o ne, leštila ich. Dovtedy som nosila väčšie a do nich štyri ponožky (smiech). Veľmi sme si vážili peniaze aj veci. 

Pamätáš si svoju prvú prácu?

Ja som pracovala od štrnástich, aj popri škole, robila som si som hotelovú akadémiu, takže som makala celé prázdniny, v záhrade v reštaurácii, rôzne brigády, celé dva mesiace práca, nuž a z výplaty som si kúpila prvé Adidas tenisky.

Myslím, že dnešné deti ani nemajú predstavu, čo sme museli urobiť pre nové veci.

Ani šajnu nemajú. Na všetko som si musela zarobiť, na nové rifle, na všetko. Nuž a potom som sa zbalila, šla pracovať do Anglicka ako au-pair, výplata 40 libier týždenne, a z toho som si aj ušetrila, aj jazykovú školu platila, aj som si niečo kúpila. Teraz keď nad tým rozmýšľam, z toho mála, neuveriteľné. Možno je to tým, že ma doma takto vychovávali. Vždy sme museli šetriť, to je jedno z čoho. Som presvedčená, že finančná výchova začína doma.

Akú najväčšiu chybu robia ľudia pri hospodárení so svojimi financiami? Máš bohaté skúsenosti s rôznymi typmi dobre situovaných ľudí, veľa ľudí sa na teba obracia.

Asi najväčšou chybou je, že prídu, keď už je neskoro. Mlieko je rozliate a teraz hľadajú finančnú radu. Často už neviem nič urobiť, poviem im nech prestanú míňať, spravia si rozpočet.

Takže chybou je nemať rozpočet a míňať nad rámec?

Áno, aj. Chýb je veľa. Veľa ľudí sa napríklad nepríde poradiť predtým, ako si kúpia nehnuteľnosť. Veď je to naša najväčšia investícia v živote. Poradia sa medzi sebou v rodine, rozhodnú sa, kúpia a o štyri či päť rokov jeden či druhý príde o prácu a zistia, že ten dom nemôžu splácať a hľadajú finančného poradcu, čo s tým. Tam neviem urobiť nič. Je potrebné prísť ešte predtým, pozrieť sa na riziká, spýtam sa ich také otázky, ktoré by sa oni sami seba neopýtali a na tom základe sa vedia rozhodnúť. Možno zistia, že si ten dom či byt vlastne nemôžu dovoliť (i keď na papieri im to vychádza). 

Takže rola poradcu nie je človeka obrať o peniaze, ako si veľa ľudí myslí, ale ponúknuť objektívnejší pohľad na vec. Mnoho ľudí vám neverí.

Ja sa im nečudujem, to je ako v každej profesii je dobrý zubár aj zlý zubár, dobrý učiteľ, zlý učiteľ, dobrý poradca, zlý poradca. Kľudne odporúčam vyskúšať aj viacerých, nechať si predložiť viac scenárov na svoju situáciu a potom si urobiť záver, vybrať si. 

Myslíš si, že väčšina ľudí má prehľad o stave svojich financií? Keď sa niekoho spýtaš: viete, koľko vlastne máte peňazí?

Nie, nemajú.

Čo by mal človek urobiť s výplatou, hneď potom ako príde na účet?

Sú dva spôsoby. Čo robí väčšina ľudí je to, že výplata príde na účet a zaplatia účty, a čo ostane na konci mesiaca, to možno ušetria. Takže ušetria jeden mesiac napríklad 100 eur, druhý mesiac 300 eur, tretí mesiac nič, lebo niečo im neočakávané vybehlo, pokazilo sa, takže nemajú systém. Nechávajú to na náhodu, či sa im chce šetriť, alebo nie. Musíš mať disciplínu a nejaký spôsob, ako šetríš.

Musíš sa naučiť že 30% z výplaty maximálne by malo ísť na bývanie, dve percentá na poistenia, a stanoviť si hranicu mesačných výdavkov a držať sa ich.

Takže keď týždeň pred výplatou je môj rozpočet na dne, nemám sa rozšupnúť v supermarkete, a ísť do prečerpania?

Áno, presne, sedíš doma. Druhý spôsob šetrenia je, že si sadneš (aj s finančným poradcom), prejdete príjmy a výdavky, a poviete si, že potrebujete istú sumu každý mesiac si uložiť na budúcnosť alebo na štúdium pre deti, a tak sa presúva táto suma po výplate na iný účet a míňa sa zo zvyšku, len z toho sa žije. 

Keď si určíš iba toľko a toľko peňazí na vyžitie, vyžiješ. Musí to byť ale automatické, príde výplata, tá suma odchádza inde, a toto robíš dlhodobo. Potom príde ďalšia otázka, čo s tými peniazmi, čo odkladáme.

Áno, čo s peniazmi, ktoré si šetríme? Prípadne, čo s extra peniazmi,  ak nám zvýšia výplatu, dostaneme prémie, alebo niečo zdedíme?

Mám tu (v Abu Dhabi) mnohých zahraničných klientov, a pracujem aj so Slovákmi (ktorí tu pracujú a žijú), takže vidím, že každý národ má inú predstavu o šetrení a investícií. Kultúrne návyky sa veľmi ťažko prelamujú, nová generácia je na tom lepšie. Poviem to takto, peniaze sa musia investovať. Určite ich nesmieme nechať sedieť na účte tak, ako to robili naši rodičia. Ľudia zabúdajú na infláciu. Mne mama šetrila do osemnástky a mohla som si po takej dobe z toho kúpiť jednosmerný lístok na autobus do Londýna. Ok, keby mama nešetrila tie peniaze 18 rokov, tak by som nemala vôbec nič, ani ten lístok, nemala by som ani tú šancu, ale keby tie peniaze investovala, tak by tie peniaze vyrástli inak, aj keby to boli len 3 percentá za rok a vyrovnala by sa kúpna sila peňazí.

Aj ja som bola toho názoru, že ja sa do tohto nerozumiem, že investície (do akcií a fondov) sú rizikové. A čo ak vložíme väčšiu sumu peňazí a prídeme o ňu? Počúvaš takéto námietky bežne?

Je to ťažké, lebo ja som tiež bola jedna z nich, keby som mohla niečo zmeniť, tak určite by som začala investovať do akcií oveľa skôr, od prvej výplaty. Vďaka tejto práci som pochopila a to mi otvorilo oči, že Američania, Angličania, Kanada, západné krajiny investujú a je to pre nich normálne, lebo ich rodičia robili to isté, naučili ich to. A vidím, že iným peniaze rastú a nám nič nerobia. 

Treba prekonať strach, vravím mužovi, inak v živote mať nič poriadne našetrené nebudeme, musíme sa rozhýbať. Nuž a riadime sa tým, že keby sme aj niečo stratili, sú to iba peniaze, nie život ani zdravie, prežijeme. Dôležité je rozložiť si riziko, mať z každého niečo, taký mix, takže keď pôjde nejaká firma do krachu, vykryje ti to niečo iné, vo fondoch to proste necítiš. 

Môžeš riskovať viac aj menej, začneš konzervatívne, ľudia si zvyknú a potom peniaze zariskujú viac, lebo riskujú už úroky, nie zarobené peniaze, a potom už peniaze zarábajú peniaze. No a takto sa snažím otvoriť zákazníkom oči a začať budovať portfólio pomaličky.

Veľa ľudí doma na Slovensku volí investície do nehnuteľností, je to osvedčená konzervatívna metóda, aký máš ty názor na tento typ investície, mal by ísť každý do banky a zobrať si lacnú hypotéku, ak im to kredit dovolí? 

Nuž, ja mám 39 rokov, môj muž 45, nemáme žiadny dom, nikdy sme žiadnu nehnuteľnosť nevlastnili, a žijeme v prenájmoch. Nemáme pocit, že musíme niečo vlastniť, mať dom. Žijeme vždy v takom nájme, ktorý si môžeme dovoliť, to čo sa nám aktuálne páči a sedí nám do životného štýlu.

A čo námietka, že platením nájmu vyhadzuješ peniaze a je výhodnejšie niečo kúpiť?

Áno, veľa ľudí nám to hovorí, že však niečo kúpte, ale ja by som musela kúpiť niečo v čom nechcem bývať, malé, nie to čo chcem, ale len čo si môžeme dovoliť.

Takže vravíš, že radšej budeš bývať v lepšom, ale prenajatom? 

Ja to beriem tak, že keď som štastná doma, tak sa to odráža všade, som „wow“ v práci, prídem domov, a čaká ma to veľké okno, terasa, slnko. Teším sa že prídem domov, dám na stoličku kabelku, vydýchnem, nie je to síce moje, ale je to miesto, kde sa cítim dobre. 

Ja som veľký advokát myšlienky, že domov ovplyvňuje našu náladu. Inak to je zaujímavé, vieš, že som nad tým takto nerozmýšľala? My tiež bývame celé roky v prenájme, lebo sme expati, ale boli to krásne byty, kúpa by bola nielen nepraktická, ale nad naše možnosti. Mala som istý čas prenajatý aj malý bytík pri hrade v Bratislave, s balkónom a výhľadom na Kamzík, 5 minút do práce, to bolo fajn, rada som sa večer do neho vracala. 

Odzrkadlí sa to všade.

Prestane ťa to tam baviť, zmeníš prácu, chceš sa presťahovať, tak len zbalíš kufre, vrátiš kľúčik a ideš. 

Áno, investície do nehnuteľností prinášajú skryté náklady, dáš to na papier a máš hneď dane, poistenie, platby správcovskej firme. Sú typy ľudí, ktorí proste chcú mať nehnuteľnosť, chcú tú tehlu, okno, je to ich, aj keď to možno nie je ideálny dom či byt.

Ja som iný typ, do nehnuteľností neinvestujem, ale snažím sa šetriť (vo fondoch) na nehnuteľnosť neskôr, namiesto toho aby sme si ju kúpili teraz. Uvidím, kde vlastne budem chcieť žiť a bývať, keď deti odídu, možno ani dom potrebovať nebudem. Keď prestanem pracovať, ak priemerne žijeme do 85 rokov, tak aby som mala 20 rokov kde bývať vo vlastnom. Ja si to uvedomujem a preto šetríme tak, aby sme si mohli niečo vhodné kúpiť v hotovosti neskôr.

Je to určite proti tomu, čo radia všetci. Ak teda hypotéku, tak mať niečo našetrené?

Tak tu musíš mať aspoň tých 20% vklad, hypotéky na 100% sa nerobia, ani by som do tohto rizika nešla. Niekto vie žiť tak, že má takýto veľký dlh, ja taký typ nie som, ja som v živote hypotéku nemala, ani žiadny iný dlh.

Nuž aj keď nebodaj stratíme prácu, nič sa nedeje, zbalíme kufre, vezmeme deti a vieme si hľadať kariéru inde. Neviem, ja sa cítim takto istým spôsobom slobodná. Keď sa pozriem na moju rodinu, tety vystavali veľké domy na východnom Slovensku a proste celý život sú tam pripútané k tým domom, brané aj na úver, deti im poodchádzali, veľké domy ostali, ale nie sú tam šťastní. Ťažko sa takéto domy aj predávajú, ani neviem či ešte majú takú hodnotu, nuž neviem, či by som chcela ísť takouto cestou. 

Prečo si myslíš, že niektorí ľudia bez ohľadu na ich príjem sústavne nemajú peniaze? 

Buď vieš šetriť a máš v sebe ten gén, alebo nemáš. Niektorí ľudia to proste nevidia. 

Musí tam byť zmena myslenia?

Áno, a problém je aj v tom, čo vidím pri mojej práci s ľuďmi, že sa stretnú dva typy ľudí, protiklady sa priťahujú, manžel je iný ako manželka, muž šetrí, žena míňa alebo opačne, ten čo šetrí chce vedieť, ten druhý to neprijíma, a ťažko sa takto s dvojicou pracuje. Manželia by sa mali na financie pozerať ako tím, sadnúť si k stolu, zhodnúť sa. Všetko začína a končí pri peniazoch, keď máš peniaze máš lásku, máš dovolenku, máš veľa vecí, akonáhle finančná situácia nie je dobrá zdravie odchádza, rozum odchádza, manželstvo sa kazí, deti neposlúchajú, či sa nám to páči alebo nie, všetko končí pri peniazoch.

Prečo si myslíš, že ľudia míňajú a ako zabrániť takému impulzívneho míňaniu? Všetko chceme teraz a šetrenie je také bolestivé.

Veru, čo ak dozajtra neprežijem, užijem si teraz (smiech).Vieš čo ja som občas tiež tá, prichytím sa, že som niekedy šopoholik, a stojí ma to veľa energie – kontrolovať sa, spýtať sa tie správne otázky…

Čím to je, spoločnosť?

Ja si myslím, že sociálne média a ich marketing, veď sa pozri celý rok sú výpredaje, zľavy a zľavy celý rok na internete alebo na telefóne ti príde sms-ka, prechádzaš cez obchody, všetko červeným vypísané, manipulácia, aby sme niečo kúpili. Kedysi bola letná sezóna výpredaj alebo zimná sezóna výpredaj, teraz je výpredaj na všetko a stále, valentínsky výpredaj, taký výpredaj a onaký výpredaj, no a ľudia kupujú na impulz, to je už ako ako choroba. Ja si myslím, že budú kurzy, ktoré budú učiť ľudí ako nepozerať na telefón a nenakupovať.

No to už existuje, vystresovaní manažéri sa nechajú zavrieť na konci sveta bez wifi signálu, aby vypli a zaplatia prémiovú cenu za takúto dovolenku.

No myslím si, že ak sa pozeranie na mobil a siete reguluje, aj ten impulz nakupovať sa zminimalizuje. Takže menej sa tomu vedome vystavovať. 

A čo Vianoce, máš ich rada, tešíš sa na ne, alebo musíš zatiahnuť ďalšiu brzdu na prebytočný konzum?

Vieš čo, moje Vianoce sú, že ani necítim, že idú nejaké Vianoce…

Tak ty už žiješ 6 rokov v moslimskej krajine, to je prirodzená brzda, nie?

No je to tu zaujímavé. Keď sa pozrieš v decembri v našom vilovom komplexe, 25-ho či 26-ho sa prejdeš okolo kontajnerov, vidíš toľko krabíc, papierov, nedá sa všetko do koša, všetko je popri košoch, lebo sú také plné. No povedz mi, budú to decká vôbec potrebovať, to všetko čo dostali? Pozrieš na môj kôš a je prázdny.

Fakt som v tomto veľmi striktná, som rada, že tie moje deti berú Vianoce, že fakt je to len o tom stromčeku, že si dáme dobré jedlo, že si pustíme vianočné pesničky. Jasné že chcú hračky, ale je to jedna alebo dve hračky pre každého a koniec. Nie ako niekde u susedov, nie je ani vidno stromček od darov, ale ty ich to tak učíš od mala, oni si to sami nevyžadujú, to len rodičia si myslia, že to chcú, my si myslíme, že to všetko potrebujú.

Súhlasím, že keď dostanú deti tú vec čo chcú, sú spokojné a hrajú sa s tým pekne celé sviatky. 

Áno, a mali sme dokonca aj skúsenosť, že sme im kúpili bicykel alebo skúter, ale spod ruky, takže som ani nové nekupovala, obviazala som mašľou, a či to bol použitý – nepoužitý, tešili sa, my sme ušetrili. Takže na Vianoce vôbec nepociťujem extra výdavky, rozpočet máme ako bežne. 

Ty vychovávaš tri malé deti v emirátoch, a ja som o tom písala aj na blogu, žije sa tu veľmi materialisticky a v takej bubline, nákupné centrá sú na každom rohu, vonku je príšerne teplo, tak sa chodí tam, deti sú vychovávané v 5 hviezdičkovom životnom štýle, či sa to rodičovi páči, či nie, všade pláž, hotely, ako na dovolenke. Ako ich ty vychovávaš v takomto prostredí a aký je ich vzťah k peniazom?

No ja vždy vravím, že musíme naučiť deti mať pozitívny vzťah k peniazom, musíme im dať možnosť diskutovať o peniazoch, že čo všetko stojí, musíme im dať to číslo, že toto stojí napríklad 100 dirhamov. Musíš im vysvetliť, že to je veľa, aby rozumeli čo je lacné a čo drahé a aký je v tom rozdiel.

Ja robím v komunite workshopy pre deti a ich učím ich od troch rokov až po tínedžerov, ako sa zarábajú peniaze. Vytvoríme si spolu systém šetrenia, spravíme prasiatko, a sami si urobia plán. Dám im návod, ako si zarobiť, našetriť, rozhodnú sa na čo si idú našetriť a má to veľký úspech. Rodičom sa to páči, lebo v škole ich to neučia, a asi aj viem prečo, ak by deti by vyrastali s tým že vedia, že by nemali míňať a že by nemali brať úvery, tak by banky skrachovali 🙂

Všetko začína doma, rozprávať sa o peniazoch pozitívne, dať im peniaze do ruky, lebo ideme teraz cestou, že bude všetko digitálne. Jedného dňa deti nebudú mať vôbec peniaze v ruke, a nebudú ich vidieť, cítiť. Peniaze budú bude vlastne iba číslo v telefóne a úplne stratia ten pocit, koľko (peňazí) majú.. 

Vreckové im nedávam, lebo sú ešte malí, ale keď ideme na nákup, dám im napísané čo potrebujeme kúpiť a peniaze do ruky a oni to zaplatia. Dostanú na zmrzlinu, nechodíme do nákupných centier, jedine ak potrebujeme kúpiť napríklad topánky, ale aj vtedy mám s nimi konverzáciu, že počkať, tieto topánky sú príliš drahé, budeš sa musieť uskromniť s týmito a oni to pochopia. Mám s nimi dobrý vzťah, a vysvetlím im, oni to chápu, my si myslíme že deti to nechápu, oni sú oveľa šikovnejšie než si myslíme, aj keď si možno poplačú, robím to pre ich dobro, prejde ich to. 

Aká bola tvoja najlepšia investícia?

Tak napríklad túto zimu som úplne prerobila záhradu a investovala do záhrady. Teraz je to tak, že sedíme vždy v záhrade, je to taká relaxačná zóna, deti sa hrajú. Vidí, keby som nemala dom a záhradu a sedím v tom byte, čo som si mohla dovoliť, tak idem asi von míňať, lebo sa tam necítim až tak dobre. Ideme rovno do záhrady a tam si dáme obed aj večeru, sme vonku, deti hrajú futbal, pekne je to osvetlené, je to taký náš raj a dobre sa cítim. Takže investovala som tam, ale nechodíme von nakupovať.

Rada na záver?

Poradiť sa s expertom, a nie s jedným, s dvoma, aj s troma, nestojí to nič. Spýtajte sa poradcu, čo oni robia so svojimi peniazmi, nech oni ukážu svoje portfólio. Veľa z nich radí, ale nemajú skúsenosti pri investovaní so svojimi peniazmi, nemajú reálne skúsenosti. Takže ja vždy ukážem mojím zákazníkom čo JA robím a vlastne ako im chcem pomôcť. Tak im ukážem, že takto to funguje pre mňa a ja si myslím, že vlastne si s tým zarobím aj ten rešpekt a dôveru. Aj ja som to všetko odkopírovala mojich zákazníkov a naučila som sa (investovať) na vlastnej koži. Teraz robím to čo oni, a snažím sa učiť (tých mojich klientov) relaxovať. Koniec koncov sú to len peniaze, nejdeme hneď investovať životné úspory, ale začíname pomaličky krôčik za krokom, nech vidia ako to funguje. 

A čo tie spomínané kultúrne rozdiely, ako by si ich pre zaujímavosť zadefinovala?  

Každá národnosť má úplne inak zafixované, čo robia s peniazmi. Napríklad Indovia, pre nich je najdôležitejšie celý život šetriť na štúdium detí. Deti idú študovať, rodičia im musia dať na to štúdium peniaze, o potom keď rodičia prestanú pracovať, deti majú povinnosť sa o ne starať. A proste ja toho Inda nepresvedčím, že to má by ináč, pretože toto takto robili generácie pred aj po nich. Je to ale už ťažšie, nakoľko životná úroveň ide hore, oni to všetko držia na účtoch, v zlate, na termínovaných vkladoch, na úroky, majú veľa schém, ako šetria.

Egypťania investujú iba do domu, chcú tehlu, kúpia všetko doma čo len môžu, pozemky, domy, a keďže krajina nie je ekonomicky stabilná, oni ten risk majú v jednej krajine, chýba im geografické rozloženie, takže keď sa niečo stane všetko stratia. Majú všetko, alebo nič.

Potom ak vezmeme Američanov, oni sú odlišní, investujú  všade, peniaze dajú vpravo, vľavo, a keď prídu do veku, že idú do dôchodku tak väčšinou už majú ten jeden milión dolárov našetrených.  Potom žijú z úrokov, a preto ich vidíme na výletných lodiach, sústavne cestujú, sú na dovolenkách. Oni celý život šetria, dávajú to do akcií, aj do domov, do firiem, sú odvážni, a vidno to aj keď idú do dôchodku. Oni aj inak zarobia, najmä tí čo pracujú po svete. 

Ako investujú lokálni Emirátčania?

Toto je dobrá otázka, tak tým že oni kvôli náboženstvu nemôžu dať do banky peniaze na úroky, to je zakázané, investujú výlučne do nehnuteľností, či už tu v SAE alebo v zahraničí. Radi nakupujú vo Francúzsku, skoro každý má nehnuteľnosť v Anglicku, a kade-tade Taliansku. Ešte dodám, že skoro všetci majú firmy, sú to biznismeni.

Potom ak si vezmeme Filipínčanov, to je tu veľká väčšina, tak oni sem peniaze prídu výlučne zarobiť a posielajú ich potom domov, aby to tam mali odložené, aby tam živili deti (ktoré tam nechali), potrebujú (si našetriť) na dom, mať strechu nad hlavou. Oni nemajú zdravotné poistenie od štátu, takže oni vlastne šetria aj na to, že keby sa niečo stalo, ak sa musia dať ošetriť, tie peniaze tam musia byť. 

Nuž a Slováci, máme to tak, aby peniaze v banke sedeli, aby to číslo tam bolo, alebo všetko vrazia do jedného domu a potom nechodia na ani na dovolenky, takže zo života nemajú nič, z roboty domov, zaplatiť splátku, úrok, a potom dom zostane deťom. Je to možno také smutné, že my žijeme naozaj len pre tú nehnuteľnosť.

Vezmime si napríklad Nemcov, tak oni žijú celé životy v prenájmoch a je to úplne normálne a nemajú dom ani byt, ale začína sa to tam meniť.

My sme žili v Nemecku a tam na severe žijú aj 40 rokov v prenajatom dome. 

Potom ideme do Anglicka, tam skončia deti vysokú školu, hneď majú na krku úver za štúdium, neviem, či si my uvedomujeme aké máme šťastie, mať doma vzdelanie zadarmo. Nuž ale aj tak idú hneď kúpiť nejaký ten prvý bytík, potom ho predajú, kúpia niečo väčšie, takže oni vymenia aj šesť-sedem nehnuteľností v živote.

Hej, oni na to majú výraz liezť na bytovom rebríku hore (property ladder).

Veru, lezú po rebríku, ako je to super, no mať energiu na takéto niečo.. 

A s kým sa Ti najlepšie pracuje? 

Úprimne, asi zo západniarmi, oni to chápu, sú zvyknutí, berú všetko s ľahkosťou, investície ich zaujímajú, my sme takí uzavretí, nechceme vedieť, bojíme sa že nás okradnú, musíme sa asi trochu otvoriť.

Možno je ľahšie sa otvoriť, keď beháš po svete, vidíš, počuješ, ťažšie, keď sme len doma, ale už aj dnes je toľko vecí na internete, sú knihy, videá, každý si môže naštudovať, nemusíš byť vonku, aby si sa naučila čo to nové.

V dnešnej dobe sa nedá vyhovárať, každý má príležitosť ísť kam chce, učiť sa jazyky, skúsiť to inak, aj zarábať lepšie. Je to zaujímavé, a ja som rada za to, čo robím.

Ďakujem za rozhovor! 🙂

• Gravatar