Presedlala som na retro telefón a cítim sa lepšie, ako nikdy predtým. Hmla okolo mňa sa rozplynula, napadajú ma skvelé myšlienky, všeobecne mám dobrú náladu. Stíham, čo je dôležité a ostatné musí počkať.
Začala som sa trošku rýpať v tom, prečo som sa pred digitálnym detoxom cítila, ako by ma prešiel kamión.
Robila som milión vecí naraz a do toho mi pípal smartfón.
Multitasking by mala byť úžasná vlastnosť, mením sa na chobotnicu a narástli mi ďalšie dve dračie hlavy – píšem maily, checkujem sociálne siete, depilujem si nohy a objednávam na večeru pizzu. Všetko naraz. Som svetová!
Odteraz píšem články len na tomto stroji. Žartujem 🙂
Čo som ale naozaj robila, je strácala čas tým, že skáčem ako splašená ovca.
Počúvam, ignorujem a zabúdam, všetko v rovnakom čase. Vyšší level bol už iba to, že som zabudla to čo robím, ešte počas toho ako som to robila.
Čo som to len chcela?
V rámci prieskumu pre moju novú knihu som prelúskala zaujímavú knihu od Daniela Levina – Thinking straight in the Age of Information Overload (preklad: niečo ako rozmýšľať normálne v prebytku informácií). Skúsim polopatisticky vytiahnuť v sumári to podstatné…..
Píše, že človek nie je stavaný nato, aby robil veľa vecí naraz a prijímal veľké množstvo informácií.
A čo robíme my? Presný opak. Zabudli sme, že nie sme počítače.
Mozog je ako batéria. Ráno sa zobudíme a sme na nabití na 100%. Od momentu, keď otvoríme oči, začnú veci, ľudia a situácie vyžadovať našu pozornosť. Batéria sa začína pomaličky vybíjať, ale do večera času dosť.
Vezmeme do ruky telefón ešte predtým ako si umyjeme zuby. Skotrolujeme správy, otvoríme e-maily. Deň sa rozbieha, a začneme skákať z jednej veci na druhú, pípajú správy, niekto volá, na FB je nový status, kypí kaša. Roztočíme si nad hlavou kopu tanierov a beháme ako kúzelníci, aby nám nepopadali na hlavu.
Všetko porobené, neviem čo so sebou.
Máš zo seba super pocit, keď veľa stíhaš, si na vrchole sveta? Zlá správa. Padneš a bude to bolieť.
Pocit z dobre vykonanej práce mozog vyhodnotí prílevom endorfínov, avšak tak isto sa chová aj keď dostaneš nový lajk alebo bonboniéru. Deň ubieha, začíname byť unavení, tak si odskočíme na správy alebo sociálne siete “ODDÝCHNUŤ.” Úbohá presýtená hlava chce pauzu a my jej ešte naložíme a prepálime si cievky. Ak sa nám prihovorí niekto po tejto fáze dňa, ideme mu prehryznúť tepnu na krku.
Začínaš to cítiť aj ty? A to nie je ešte ani večer.
Multitasking a nekonečný prúd informácií má diabolskú stránku:
skáčeme z veci na vec a míname toľko kapacity v hlave, ako by sme robili len jednu vec
sústavne sa rozhodujeme – musím odpovedať, musím odpísať, musím skontrolovať – mozog sa vybíja
multitasking zvyšuje hladinu stresového hormónu – kortizol a adrenalín – ako keby si celý deň skákala z padáka
v malých dávkach dostávaš do tela dávky dopamínu ako odmenu za to, že stále stimuluješ mozog novými podnetmi – dá si niekto cigu?
Práve preto je sústavné kontrolovanie sociálnych sietí vybudovaná neurologická závislosť. Musíme odvykať a máme tiky, keď nemáme so sebou mobil. Spôsobujeme si to sami. Ja som si to nevymyslela. Píšu to experti v obore.
Moja myseľ po detoxe.
Čo je ale úplný gól, je že presne tá časť mozgu, ktorá vyžaduje to aby sme sa sústredili, sa vie najrýchlejšie rozptýliť.
Boom. Je večer a ideš na výpary. A deti/manžel/pes chcú Tvoju 100 percentnú pozornosť. Zvyšuješ hlas, si iritovaná, hádaš sa s predavačkou, nadávaš na zápchy. Prečo?
Pípa červený majáčik. Si na nule a čuduješ sa čo ti je. Deň po dni, mesiac po mesiaci a zhánaš koučing a psychológa.
Rýchlo a minimalisticky 🙂 Výsledky hneď po prvom použití:
Prestaň pozerať správy a čítať bulvár. Empatia, slzy, nehody, vraždy, nechutnosti – šetri si pozornosť na dačo pozitívne.
Polož ten prekliaty mobil niekde do trezoru, do psej búdy, do mrazáku – Sústreď sa na JEDNU VEC. Odinštaluj si appky, ktoré z teba sajú krv, alebo ešte lepšie presedlaj na retro mobil.
Nemusíš každú sekundu života niečo pre niekoho robiť. Pozri sa na svoj deň a maž, škrtaj. Naplánuj si ničnerobenie. Ak máš zvýšený tlak, lebo musíš s deckami na tretí krúžok v poradí, tak ho proste zruš. Aj ty si človek.
Praktizuj vedomú bdelosť – každú jednu aktivitu, prácu, vzrušujúcu aj monotónnu sa snaž prežiť v prítomnom momente a skús na nič iné nemyslieť. Ak sa prichytíš, že rozmýšľaš nad niečím iným, vráť myseľ tam kam patrí a trénuj si ju ako neposlušné šteniatko. Na toto mám super cvičenie: napíš si zoznam všetkých aktivít, ktoré si včera robila a na škále od 1-10 oznámkuj, ako si bola pri danej práci mysľou prítomná. Robila si aj niečo iné? Načo si myslela? Teraz skús zopakovať ďalší deň, ale tak že sa budeš sústrediť len na tú robotu ako len vieš. Ak umývaš riady, precíť bublinky zo saponátu, horúcu vodu aj lesk taniera. Ak sa s niekým rozprávaš, počúvaj a sústreď sa na to čo hovorí, bez toho aby ti pohľad liezol na telefón alebo situáciu okolo. Opakuj denne. Ako inak spravíš jednu vec, ak ju robíš poriadne a maximálne vedome?
Prestaň si 10000x denne kontrolovať e-mail. Čítanie e-mailov bez ich vybavenia len zvyšuje stres, z toho čo máš urobiť a je to absolútne neproduktívne. Sadaj si k mailu tak, že na ne hneď teraz odpovieš.
Sleduj veľmi dôsledne, čomu v priebehu dňa venuješ pozornosť. Predstav si, že máš nabitý telefón na 2 percentá – budeš pozerať videá alebo vybavíš dôležitý hovor? Presne takto narábaj s každou aktivitou dňa – čo ťa nabíja a čo ťa rýchlo vybíja?
Oddychuj – ale naozaj. Povinne. Nič ťa okrem surfovania na nete alebo lámania krčnej chrbtice nad mobilom nenapadá?
Sadni si do kaviarne, objednaj si kávu a nič iné nerob, len pozoruj okolie.
Kúp si grep, ošúp ho a mesiačik po mesiačiku aj s grimasou zjedz.
Naplánuj si návštevu múzea a pozri si skameneliny, obrazy alebo vypchaté zvery.
Ľahni si do trávy a počítaj oblaky.
Vylez s deťmi na strom a hompáľaj nohami.
Oprav niečo pokazené – priši gombík, prilep, zmontuj.
Vylúšti krížovku s napínavou tajničkou.
Prečítaj si Woloviny bez ofiny – časopis s vtipmi.
Pohľaď nejaké zvieratko:) Nemá niekto na prenájom perzskú mačku?
Kúp si fresh smoothie a sadni si na slnko.
Chlpatá kľúčenka je nový antistress.
Kúp si lístok na akustický koncert a vychutnaj si živý zvuk hudby.
Sprav si analógový kútik v kancelárii – farebné papiere, post-it nálepky, farebné ceruzky, zvýrazňovače, omaľovánky.
Sprav si cestovateľský bedeker – nalep, nakresli a vyfarbi, kam by si chcela najbližších 5 rokov ísť.
Zvolaj kamošky, prineste nechcené oblečenie a spravte si módnu výmennú show.
Vyprac si doma šuflíček.
Začni pliesť šál v nejakej bláznivej farbe.
Choď si zaplávať na miestnu plaváreň.
Kúp si čerstvé kvety a zaranžuj si ich vo váze.
Zapáľ si doma sviečky.
Choď do miestnej knižnice a vychutnaj si ticho uličiek a vôňu starých kníh.
Povinne pomojkať.
Aktivít, pri ktoých si oddýchne celý človek je neúrekom, len sme na ne zabudli. Potešenie, keď ich robíme vychádzajú z duše. Kde sa na ne hrabú krátkodobé povrchné náhrady?
Čo je jeden like na Facebooku oproti pohľadu na vychádzajúce slnko?
Alebo pocit pokoja a pokory, keď sa dívam na moje spiace dieťa?
Čo ma naozaj denne nabíja a prečo spomalenie a vypnutie by mala byť každého top priorita?
Dnes je na všetko nejaká aplikácia. Nosíme v taške mobil, ktorý je hlavným nástrojom na všetko – foťák, diár, bankovanie, zápisník, adresár, budík, zábava. Osobná elektronika sa stala pupočnou šnúrou, ktorá nás spája s okolitým svetom. Fyzické produkty sme vymenili za prístupové heslá a online verzie (vlastní ešte niekto vôbec cédečka?). Digitálne aj pracujeme a nezostáva za naším výkonom často ani žiadna fyzická stopa. Všetko je niekde uložené.
Digitál je nápomocný v mnohých veciach, ale odkiaľ-pokiaľ? Celkom ma pobavil nový produkt inteligentného domova, kde si človek cez aplikáciu môže skontrolovať, či vypol sporák a zavrel okno. Už sme naozaj tak osprostení, že sa musíme spoľahnúť na ďalší “život uľahčujúci” digitálny výmysel?
Som jediná, čo si myslí, že presne toto nemusí byť vždy to najlepšie riešenie? Lebo tu ide presne o ten pocit, čo sa snaží takýto a jemu podobný produkt vyvolať:
Bez digitálnych technológií sa nemôžem (alebo nemusím?) na seba spoľahnúť. Nechajte to na nás! Potrebujem appku na prežitie. Už si nemusím sama zapnúť ani svetlo. Je to také praktické!
Ak vylúčim spomínanú praktickosť, priznám sa, že digitálne verzie niečoho ma až tak netešia. Chýba mi vôňa, dotyk, zmysly, fyzično.
Vrátila som sa preto v istých oblastiach k starému dobrému analógu:
Začala som nosiť hodinky. Manžel sa dávnejšie plesol po vačku a prejavil hĺbku svojej lásky kúpou nádherných hodiniek(díky, miláčik). Viete čo som spravila? Strčila som ich do šuflíčka. Na určenie času som vyťahovala z kabelky môj ochytaný mobil cca tak stokrát denne. Štýlové? Asi nie. Dnes je môj čas na hodinkách normálne krajší. Hodinky patria na ruku. Sú určené presne na to, aby sme vedeli koľko je hodín. Hodinky z luxusnejšieho segmentu dokonca prežili digitalizáciu. Videl už niekto digitálne Rolexy? 🙂
Začala som sa orientovať podľa mapy. Uvedomila som si, ako sa pri cestovaní spolieham na GPS a to aj v miestach, ktoré by som mala ovládať ľavou zadnou. Žila som v Abu Dhabi a Douhe, kde navigačný systém pozostával z pozorovania špecifík okolia, ulice nemali ani poriadne názvy. Musela som sa naučiť šoférovať s vrieskajúcim dieťaťom v autosedačke a turistickou mapou v ruke. A vieš čo? Obe tieto mestá poznám dodnes ako na dlani, každý smetiak, vilu, palmu, orientačnú tabuľu. Štúdium mapy ma naučilo sa lepšie orientovať a odkedy navigačný systém nemám, oveľa viac si všímam a pamätám. Aj kde vychádza a zapadá slnko. Radšej nespomeniem, ako ma x -krát Google zaviedlo na lyžiarsky svah alebo scénickú 50 km obkluku vidiekom. Keby som používala rozum, nemusela som sa stratiť. Aj tak ma ženská z navigácie len vytáčala – “pokračujte na severozápad”. Kde je severozápad, ty múdra?
Založila som si papierový diár. Ten v mobile bol síce fajn, ale sústavne otvárať a zatvárať aplikáciu, ťukať , selektovať, uložiť, editovať, uložiť, vymazať, prehodiť ………. následne celý deň pípal telefón, čo všetko by som mala v tomto momente robiť. Po viacerých experimentoch som zostala pri malom vreckovom školskom diári, kde sú pekne vyznačené prázdniny, meniny, sviatky od júla do júla a prípadne aj vybrané slová a násobilka pre zábudlivých večných študentov. Vytiahnem pero, zapíšem, vyškrtnem, doplním za pár sekúnd a je to. Hotovo.
Začala som sa radiť s ľudskými bytosťami. Rozhodla som sa nehľadať odpovede na svoje problémy na internete a cez Google. Kedysi ku mne patrilo obsesívne surfovanie a pátranie riešení všetkých mojích otázok. Odpovede som síce našla, no často boli zmätočné a stratila som veľa času. Lepší zdroj informácií ako skúsenosť a múdrosť iného človeka, profesionála, niekto kto sa danej téme rozumie, človeka ktorý o mne niečo vie nepoznám. Prečo sa bojíme pýtať a komunikovať? Takže ak ťa bolí koleno, zavolaj lekárovi. Ak ťa opustil frajer, zavolaj kamarátke. Ak si potrebuješ kúpiť nový počítač, zavolaj svokrovi, ktorý sa v nich vyzná. Ak ti vykapala orchidea, zavolaj susedke, ktorá ich pestuje. Poznám niekoho, kto mi vie poradiť lepšie ako internet? Vieš ako budú ľudia radi, že si ceníš ich názor? Vyskúšaj, je to pravda.
Začala som sama parkovať. Poznáš všetky tie vymoženosti v moderných autách – palubný počítač, kamera, parkovacie senzory? Rozhodla som sa začať spoliehať na moje znalosti z autoškoly, pozrieť sa za pekne plece, vytočiť hlavu, používať bočné a spätné zrkadielka a stal sa zo mňa profík. Zistila som, že keď nechám, aby auto viedlo mňa, zabúdala som, že parkovať vlastne viem. Nikdy som autu nedôverovala a tak to aj vyzeralo. Zvolila som si jednoduché minimalistické auto bez zbytočnej elektroniky. Ako vraví môj známy automechanik – čím viac toho tam je, tým skôr sa to pokašle. Naozaj potrebujeme počítače, aby za nás riadili auto? Chcem šoférovať a nie riadiť kokpit ako v lietadle.
Začala som si viac zapisovať. Tento článok som najprv napísala v kaviarni a ručne. Zistila som, že keď si čítam knihu, učím sa alebo mám nové nápady, oveľa viac si zapamätám, keď si dôležité zapíšem. Je to taký nový rituál a som oveľa produktívnejšia, ako keď som využívala online aplikácie na poznámky. Písanie rukou je aj oveľa viac expresívne, môžeš sa vyblázniť v papierníctve s funky zápisníkom, perom, kresliť si k poznámkam a ten pocit, keď si môžeš preškrnúť vybavené veci, jaj!
Naučila som sa naspamäť tri dôležité čísla. Jeden z dôvodov, prečo som bola posadnutá nosením mobilu aj na záchod je strach, čo ak sa niečo stane a musím zavolať manželovi, o pomoc, priateľke …doplň. Čítala som radu bezpečnostného experta, že úplne každý by mal poznať spamäti tri telefónne čísla svojich najbližších. Vieš aký je to dobrý pocit mať tú istotu, že ak náhodou – kedykoľvek vylovím z pamäte číslo na muža a nejaký mobil alebo telefón sa vždy v núdzi nájde? Čo keby sme vedeli z hlavy aj čísla účtov, pasu, narodenín – Je to nemožné? Zdá sa mi to ako celkom dobrý hack na uľahčenie života. Keď sa deti v škole vedia naučiť kto kedy kraľoval a kedy sa začala tá či onaká revolúcia, nezvládneme my dospeláci pár čísiel? Aj mozog je dobré pamäťové médium a nevybije sa.
aj takéto krásne zápisníky majú v ŠEVTE:)
Napadá ma kopec daľších vecí, kde sa to dá inak: vymeniť pozeranie televízie za knihu, vymeniť online hry za karty a spoločenské hry, poslať pohľadnicu z dovolenky namiesto sms správy, pustiť si doma klasický vinyl alebo ísť na akustický koncert namiesto stiahnutého mp3, nakupovať v malom špecializovanom obchodíku namiesto online, nosiť hotovosť namiesto platobnej karty, čítať knihu namiesto textu na obrazovke.
Prečo je analóg lepší ako digitál? Podľa mňa sú dva dôvody:
Pozornosť:
Digitálne aplikácie odvádzajú všímavosť a je väčšia pravdepodobnosť, že sa necháme vyrušiť od toho, čo sme pôvodne plánovali robiť. Sú vymyslené, aby nám šetrili čas, je je veľmi ľahké vďaka nim aj ten čas zabiť. Ak musím vytiahnuť mobil, aby som si pozrela čas, už si skontrolujem aj správy. Ak si otvorím papierový diár, je menej pravdepodobné, že z Google kalendáru skončím na Google.com. Analógovo sa nemá čo vybiť ani pokaziť – stalo sa ti, že niečo zamrzlo, nefungovalo a manuálne by si to už dávno dokončila?
Bezpečnosť:
Nebudeme si mazať med okolo úst- súkromie je už dávno mŕtve a bezpečnosť našich dát – haha… dnes v bezpečí, zajtra len krok od úniku dát hackermi . Všetko čo je online, nie je už naše a môže sa k týmto údajom niekto ľahko niekto dostať. Ak si niečo napíšem ručne na papier a do zápisníčka, je to len moje, až kým mi nejaký zlodej nevlezie do kabelky. Ak si nechám vyvolať fotky, sú len v mojom fotoalbume. Mám väčší pocit bezpečia s 50 Eurovou bankovkou vo vrecku ako s kreditkou v peňaženke.
Prechod k analógu mi spôsobuje aj väčšie potešenie – prináša mi krajší zážitok z používania – plniace pero píšuce do pekného zápisníka nie je to isté, ako mechanické ťukanie do počítača. Analóg povzbudzuje ľudí aj ku komunikácii a k interakcii – tak prepotrebná vec aby sme sa fyzicky aj duševne dobre cítili.
Analóg zažíva veľký boom. Technológie nedokážu predsa len všetko nahradiť a nezáleží na tom, ako ďaleko sme v ich vývoji pokročili.
Predstavujem Ti nový seriál Sme Minimalisti, ktorý by som rada publikovala 2 x mesačne. Napadla ma myšlienka, že nielen ja ale určite aj mnoho ďalších zaujímavých ľudí má čo to povedať k téme minimalizmu, preto by som chcela takýmto myšlienkam, nápadom a životným príbehom dať priestor práve tu. Nemusíte čítať stále len moje drísty, či uhol pohľadu, no nie? :))
Ak máš záujem prispieť svojou troškou na tomto blogu, alebo ak poznáš niekoho, kto by tu mal byť, napíš mi cez kontaktný formulár. Dnes som sa porozprávala so sympatickou Zdenkou, ktorá žije v Írsku a žije bezodpadovo aj minimalisticky. Here you go:
Môžeš sa nám všetkým trochu predstaviť?
Volám sa Zdenka, pochádzam z Bojníc ale už desať rokov žijem v Dubline, Írsku. Môj ‘day job’ je momentálne v inžinierskej konzultingovej firme so zameraním na projektovanie udržateľných stavieb. Popritom sa venujem svojmu projektu Coming to Zero (teraz väčšinou na Instagrame), ktorý je zameraný na jednoduchší život. Bez stresu, bez konzumu, bez odpadu. Okrem toho spolu s kamošmi organizujeme v Dubline 4x do roka Zero Waste Festival, ktorého cieľom je ukázať ľuďom, že život s menej vecami a viac zážitkami je viac fajn…
Kedy, kde a ako si sa prvýkrát dopočula – stretla s pojmom minimalizmus a aká bola Tvoja reakcia? Nemusí to byť priamo minimalizmus definovaný ako taký, trebárs aj príhoda v živote, udalosť, ktorá zmenila Tvoje zmýšľanie, alebo si možno žila minimalisticky a ani o si nevedela, že sa to už aj tak volá.
S pojmom minimalizmus som sa prvýkrát stretla asi pred tromi rokmi, keď som sa začala zaujímať o to, ako mať menší dopad na životné prostredie. Všetko to začalo v jedno popoludnie, keď som natrafila na článok o Lauren Singer, jednej s prvých ‘zero waste celebrít’, ktorá tvrdila, že za posledné dva roky nevyprodukovala žiaden odpad.
Znelo to celkom neuveriteľne a razom mala moju pozornosť. V tom čase som pracovala v nákupnom centre a týždeň čo týždeň som spisovala správy o tom, koľko toho všetky obchody predali, koľko toho ľudia kúpili. A teda kupovali toho dosť. To bol tiež jeden z dôvodov, prečo som hľadala zmenu – celé to akosi nedávalo zmysel. Dobrá jednoduchosť sa z môjho života vytratila a nahradila ju umelá jednoduchosť dostupnosti. Potrebuješ niečo – tak ti to kúp. Lacno a na chvíľu.
Od toho článku moje kroky viedli ku knihe Zero Waste Home (Domácnosť bez odpadu) od Bei Johnson, ktorá mi predstavila práve pojmy ako minimalizmus, od kolísky ku kolíske či zodpovedné žitie. Aj keď mi najbližšia bola práve tá časť o neprodukovaní odpadu, ktorý skončí na skládke, keď sa raz človek začne zaujímať o to, ako zanechať po sebe menšiu odpadovú stopu, ide to ruka v ruke – človek si uvedomí, že toho toľko nepotrebuje a keď menej vlastní, nemusí toho toľko vyhadzovať, lebo to nemá kam dať…
Takto teraz nakupujem
V akých oblastiach si mala najväčší prebytok a kde sa Ti doposiaľ podarilo úspešne zredukovať?
Samozrejme, zjednodušiť môj/náš život sa nedalo zo dňa na deň, predsa len sme klasická domácnosť s dvoma dospelými, ktorí za svoj život toho čosi nazhromaždili – od oblečenia, obuvi, kozmetiky, kníh, vecí do domácnosti…jednoducho bola to riadna kopa. Síce som nebola ten typ, čo by nakupoval napríklad oblečenie len tak pre radosť alebo z dlhej chvíle, napriek tomu moja skriňa bola plná vecí. Nosila som ich, to áno, niektoré radšej, iné menej. Začala som teda tam.
Postupne som sa vytriedila veci, ktoré mi buď nesedeli, neboli až tak úplne môj štýl, alebo som ich nikdy nenosila, lebo ich bolo treba prať v rukách a na to som lenivá 😉 Posunula som ich ďalej, kamarátkam alebo na charitu. Jasné, že to všetko nešlo na jeden šup. Myslím, že som tieto „čistky“ urobila asi tri, kým som sa dopracovala tam, kde som teraz. Nevravím, že mám kapsulový šatník, ale všetky veci, ktoré v ňom sú, rotujú s pravidelnosťou.
Moje zredukovanie v kúpeľni bolo ďalším krokom. K mojej vtedajšej práci patrilo veľa promočných materiálov, miniatúrnych vzoriek kozmetiky od výmyslu sveta, moja kúpeľňa vyzerala ako dobre vybavená drogéria. Postupne som začala všetko domíňavať a sľúbila si, že domov nedonesiem a nekúpim nič, kým všetko čo mám, neminiem. Počet fľaštičiek a malých plastových vrecúšok sa začal pomaly zmenšovať až boli konečne všetky preč. Tá úľava! Potom som si kúpila jedno prírodné mydlo, jeden tuhý šampúch, jeden prírodný krém na pleť, jednu masážnu kocku (tuhý telový krém) a bolo vybavené. K tomu som pridala prírodný deodorant a jemnejšiu zubnú pastu, ktoré som už mala dávnejšie. Ranná a večerná rutina sa stali jednoduchými, rýchlymi a účinnými. Dokonca som si nedávno uvedomila, že som sa úplne prestala maľovať a div sa svete, vôbec mi to nechýba! A ďalší bonus – upratovanie kúpeľne je oveľa rýchlejšie!
Môj kúpeľňový roh
Čo považuješ na minimalizme za najťažšie, kde bojuješ s tým, aby si vlastnila menej?
Minimalizmus je výzva, hlavne stanoviť si kde je tvoja hranica, a čo je tvoje „dosť“. Je to u každého individuálne, mne možno stačia štyri produkty v kúpeľni, ale nazri mi do špajze a sme doma. Alebo do našej knižnice. Tú by sa veru zišlo trochu pretriediť…Každý máme iné priority a záujmy a podľa toho sme viac minimalistickí v jednej oblasti a menej v inej. Odkedy som začala s bezodpadovým životom a nahradila plasty sklom, kde to bolo možné, vypestovala som si veľmi pozitívny vzťah k skleným pohárom všeho druhu – sú neuveriteľne univerzálne a používam ich na všetko. Snažím sa mierniť, ale opýtaj sa mojej polovičky a povie ti, že u nás sú poháre všade. (No aj on ich už začína doceňovať!!)
Na kuchynskej linke u mňa doma dnes
V akom smere Ti minimalizmus zatiaľ najviac obohatil a zjednodušil život? Kde si videla najväčšie zmeny?
Zistila som jednu (v podstate úplne logickú) vec. Keď toho menej vlastním, šetrí mi to čas. Čas, ktorý by som inokedy strávila rozhodovaním. Čo si obliecť, čo navariť, čo si zbaliť, keď niekam idem. Tým, že moje voľby sú obmedzenejšie, všetko mi menej trvá. Ale bez pocitu obmedzenia! Päť kabeliek som nahradila jednou, alebo teda jedným ruksakom, do ktorého sa všetko zmestí a ja nemusím rozmýšľať, či idem alebo nejdem niečo kupovať, či budem alebo nebudem potrebovať fľašu s vodou, pridám zo dva prázdne poháre (keby čosi!) – šupnem to do batohu a ide sa. A to ani nevravím, že je to lepšie pre môj chrbát! Ušetrený čas potom venujem tomu, čo ma baví – hodinám akrobacie alebo pestovaniu zeleniny v mojej malej mestskej záhradke.
Minimalistický šatník
Aké sú najbližšie výzvy, ktorým musíš v budúcnosti čeliť – aby si v minimalizme pokračovala ?
Myslím si, že k úplnému minimalizmu mám ešte ďaleko, možno sa k nemu nikdy nedopracujem, ale to je úplne v poriadku. Mojím cieľom je viesť jednoduchší a zodpovednejší život, a to kombináciou viacerých pozitívnych prístupov, či už je to minimalizmus, zero waste alebo mindfulness (všímavý stav mysle). Nemyslím, že by som sa už teraz mohla vrátiť k „normálnemu“ konzumnému životu. A všetko čo je v pláne (svadba, manželstvo, rodina), tým bude ovplyvnené.
Ako vníma Tvoj nový životný štýl najbližšie okolie a poznáš iných podobne zmýšľajúcich ľudí aj osobne?
Keď som s týmto životným štýlom začínala, tak som bola tá čierna ovca, čo vytŕčala z radu, tá čo nechcela žiadne reklamné predmety rozdávané zadarmo, nechodila vždy v deň výplaty nakupovať, nosila si obed do roboty a vlastné nádobky do obchodu. Vďaka Facebooku som spoznala úžasných ľudí s rovnakým názorom a hodnotami, z ktorých sa postupne stali moji veľmi dobrí priatelia. Keď ideme spolu niekam von, tak sme vsetci „tí divní“ a tým pádom normálni 🙂 Počas našich festivalov sa snažíme o osvetu a ukázanie ľuďom, že žiť jednoduchšie, bezodpadovo, alebo len o čosi „zelenšie“ sa dá pomerne jednoducho – a funguje to – je nás čoraz viac!
Začiatok bol síce trochu náročný, telu chýbali zabehnuté návyky. Motivoval ma aj návrat výroby legendárnej Nokie 3310. Fínska firma, ktorá ledva lapala po dychu, sa posunula na tretie miesto predajnosti po Apple a Samsungu. To je gól. Ľudia už že vraj nechcú inteligentné telefóny. Nie som v tom sama? Marketingoví experti asi niečo vedia.
Poďme na to poporiadku.
Boli časy, keď som si myslela, že jedna jediná vec ktorej sa nikdy nevzdám (to už bolo však Andrejka – topánky, obraz, gauč a podobne) pri tom všetkom minimalizovaní je môj Ajfoník. Kupovala som ho cash za skoro 800 éčok a ešte teraz ma bolia prsty, keď to píšem. Retro upgrade ma stál rovných 59 eur.
Dovi Gmail, Dovi Whatsapp, Dovi+dopo Google.
Som blogerka, píšem, komunikujem, veď som taká, musím ťukať, čítať, žijem tým, nedokážem to.
Nuž nešlo to.
Aj keď som čas strávený na mobile radikálne skresala, stále som na neho myslela, nebolo to ono, nazvem to takým neutíchajúcim vnútorným hlukom v pozadí. Vezmime si ako príklad taký Whatsapp. Je fakt praktický ale 90% z toho, čo si na ňom vypisujem, je pomerne bezvýznamný ping-pong správ.
Čau, ako?
Dobre a Ty? Kedy sa vidíme?
Počkaj, pozriem sa, inak počula si, že si Jožov pes zlomil nohu?
To fakt? Nie, nie som na Fejsbuku.
No to ti musím ..
…………………………………….
………………………………….
o 25 správ a 45 minút neskôr
..dobre tak v stredu o 12 tej:)
Pridám k tomu neustále obsesívne kontrolovanie si správ ( úplne automatika, už mi prsty nereagujú na povel z hlavy), refresh e-mailov, fotenie detí a muchotrávok v lese – aj sebakontrola dá zabrať.
Celé roky som okolo seba redukovala materiálne veci a zabudla som si odbordelizovať myseľ. Môj operátor mi musí podať kyslíkovú masku. Má to predsa v logu, nie?:)
Denníček smartphone detoxu
Deň 1: 11.00 h výmena SIMky a preberanie nového zariadenia. Posledná rozlúčka – už len jedna obrazová správa miláčik, posledná fotka, veď ak to nepôjde, vrátim sa k tebe… nemusí to byť na vždy.. sľubujeeeem… Strih, tma, podpis zmluvy.
Zamestanec operátora sa snaží prísť na to, ako otvoriť na Nokii kryt:) (To tieto plastové hovadiny ešte existujú – výraz na tvári…..)
Kupujete záložný?
Nie upgradujem na vyšší model
Nechápe. Veď raz. Ešte je mladý.
Obed s dcérou. Obdivujem si telefón ako vykopávku v múzeu. Kompaktný, ľahký. Dá sa z neho telefonovať a posielať sms. A môžeš hrať hada. Šalát dorazil, konečne po tých víkendových šnicloch niečo zdravé, vravím si, idem poslať fotku manželovi, nech si aj on pozrie, aký mám fantastický fitness obed. Aha, už nemám ako, tak asi nepošlem. Skúšam foťák na Nokii, nemám internet, posielam MMS, nefunguje to. Nevadí, nech to mužovi nezabudnem spomenúť. Zabudla som.
V dcérinej polievke sa mihla nejaká zelenina, z menu čítam že sa to volá kvak. Nemám šajnu čo to je, tak siaham po telefóne, že idem vygúgliť ako to vyzerá. Aha, asi nič teda, nemám na čom. Pýtam sa čašníčky a dostávam podrobné vysvetlenie aj s názornou live ukážkou.
Prídem domov, nabíjam telefón a rozmýšľam, čo sa asi deje vo svete. Skontrolujem si správy cez počítač a dávam všetkým známym na vedomie, že som OFF. Ak niečo chcete, píšte a volajte, vážení. Prosím vás, NEZABUDNITE NA MŇA.
Deň 2: Ticho a kľud. Existujem ešte vôbec? Skontrolujem mobil, 99 percentné nabitie. Okolo obeda mi začnú chodiť čudné správy. Kamarátka chce cez sms chatovat, netuší, že som už ultra retro. Na obyčajnom mobile sa totiž obrázky a prekliky nedajú čítať. Vyťukávam webku na internete, aby som zadala nejaký kód a pozrela si MMS. Panebože. Som späť v roku 1998. Píšem sms, nech mi ľudia píšu normálnu sms. Klasickú. Žiadne fotky ani vizitky. Píšte písmenká!
Deň 3 : Konečne som sa naučila vyťukávať sms tlačidlami. Trošku mi to trvalo, ale už som profík, nemusím sa na prsty pozerať. Písanie sms je aj tak pomalé ako doprava na Prístavnom moste, tak radšej ľudom volám, je to rýchlejšie.
Stojím pred budovou a čakám na stretnutie. Automaticky siaham do kabelky a zisťujem, že musím stáť a čakať v plnej bdelosti. Pozorujem ľudí. Všetci čumia do mobilu. Neviem čo so sebou, nudím sa tak volám mame. Nedvíha. Nudím sa ešte viac. Napadlo ma, že sa musím objednať k zubárovi. Nemám číslo, nemám Google. Tak nič. Musím si kúpiť vreckový diár a pero.
Deň 4: Frustrácia z toho, aká som bez smartphonu neschopná, sa pritvrdzuje. Beriem decká na letný tábor a zabudla som, že už nemám Google maps. Snažila som sa spomenúť si na trasu na mieste, kde som už bola a samozrejme som dvakrát som zle odbočila. Hromžím a dávam si ďalšie kolečko. Meškám, spotená ako myš.
Deň 5: Šoférujem do tábora a opäť som zle odbočila. Osprostela som už úplne? Haló, mozog, kde si? Chýba mi IPhone, fňuk.
Poobede vybavujem veci v meste a zišli by sa mi otváracie hodiny aj telefónny kontakt. Neviem nájsť kam idem, ani kedy mi čo ide, pýtam sa vrátnika, ľudí, pripadám si ako na Marse. Začínam akosi viac komunikovať. Všimla som si nové kaviarne a obchody, to kedy tu vzniklo?
Deň 10: dnes ma čaká šoférovanie po Bratislave a nesmiem meškať. Doma študujem mapu, píšem si inštrukcie, kreslím na papier tajné kódy. Našla som adresu aj parkovanie len tak z pamäte a poznámok. Som na seba hrdá. Začala som rozmýšlať??? Spoznávam mesto, cez ktoré chodím denne.
Deň 14: Víkend na horách s rodinkou, na diaľnici sme zabudli odbočiť na Martin, lebo sme si mysleli, že vieme kade ideme, ale bez Google maps to predsa len nevieme. Otváram mapu, hľadám sever. Vchádzame do turistického centra a pýtame sa čo sa dá robiť. Nemám Google a nikde nie je Wi-fi. Za hodinku už sedíme na lanovke, odviezli nás po otváracích hodinách, lebo sme sa spýtali:)To je krásny výhľad, nikto nikde. Pršalo predsa. Už dva týždne som nič nefotila a teraz ma svrbí ruka, juj to by bola krásna fotka. Manžel vyťahuje mobil a kazí situáciu. Podarí sa mu celkom dobrý záber, firemný smartphone skoro spadol pritom do lesa a syn plače, lebo nevidel srnku. Ja si užívam prírodu s Nokiou v zadnom vrecku. Nabila som ju zatiaľ len raz a na dovolenku som si nevzala nabíjačku. Výlet končí a spravili sme 6 fotiek.
Deň 18: Píše mi oveľa menej ľudí. Volá mi oveľa viac ľudí. S bratom sa rozprávam skoro každý deň, lebo nemám Whatsapp. Kedysi som nemala čas. Whatsapp je už prakticky mŕtvy. Občas si na ňom píšem cez počítač. Neviem kde mám starý IPhone. Je to vlastne len taký záložný kus drahého hliníku, nie?
Deň 20: Naučila som sa, že sa musím na každý deň pripravovať. Založila som si papierový kalendár a musím si do neho písať mená, adresy a čísla ľudí, s ktorými sa stretávam. Tlačím si objednávky, maily, lístky a letenky. Ak chcem fotiť, musím si vziať fotoaparát.
Deň 25: Vybrala som na na kúpalisko s drobnými vo vrecku a mobilom. Nechala som ho na deke pod uterákom a ani ma nenapadlo, že by mi ho mohol niekto ukradnúť. Ten smart som si strážila ako deti. O problém menej. Strážim iba deti.
Deň 30 a prítomnosť:
Život s retro telefónom je paráda. Ak niečo potrebujem, zavolám či pošlem sms. Baterka vydrží skoro týždeň a aj si s ním posvietim v tme. Ak spadne, nič sa mu nestane. Vlastne mi ani nemá kedy padať, lebo ho nemám tak často v ruke. Na internet chodím len na počítači. Keď som na peknom mieste, užívam si ho, lebo nemám čím fotiť. Chýba mi navigácia, toto ma naozaj prekvapilo, ako som sa stále spoliehala na Google maps, nuž ale naučila som čítať tú papierovú mapu a viac si pamätám. Oveľa častejšie s ľudmi komunikujem a pýtam sa.
To je všetko ale nič oproti najväčšej zmene, akú som si všimla:
Lidičky, viete aká som efektívna? Stíham. Aj prácu, aj deti, aj blogovanie (dopísala som 3 články), aj kreslenie, aj pletenie šálu.
Namiesto len… ,rýchlo si skontrolujem správy... vylúštim tlačenú krížovku ako taký rýchly reset.
Pár minút sem pár minút tam a zrazu to ide. Poznáte ľudí, čo sa stále sťažujú, že majú toho veľa, ale stále im svieti zelená ikonka na Facebooku a odpovedajú skoro instatne?
Keď stále niekde nesurfujem a nečítam a neťukám, prídu aj celkom dobré nápady.
Život so smartfónom bol síce fajn, ale mne sebaovládanie akosi nejde.
Ja som vám z neho za tie roky akosi osprostela 🙂
Stačí pár dní a človek si uvedomí tú dennú pasivitu– jedna strana rozmýšľania je prakticky vypnutá, lebo všetko si nájdeme v aplikáciách, na webe, v mailoch.
Načo si písať, pamätať, naučiť sa?
Nejde síce o život, ale niekedy môže o ten život ísť. Už je úplne bežné, že niekoho zapichnú za bieleho dňa a nikto nič nevidel, lebo bol prilepený na obrazovke. Ľudia nezasiahnu v neprávosti, nepomôžu, len to natočia a zavesia na internet. Čítala som rozhovor s bezpečnostným expertom, ktorý tvrdí, že v prípade núdze by 95 percent ľudí nenašlo núdzový východ. Ľudia nevedia kde sú, čo sa okolo nich deje, ani kto okolo nich sedí, stojí, leží. Nevšimnú si, ak im prebehne pod nos dinosaurus. Prípadne vás skoro zabijú na ceste, lebo si práve updatujú status.
Keď čakám a všímam si ľudí, zrazu je to kolektívne bezvedomie v ktorom sme, tak očividné.
My ľudia sme sa odnaučili len tak niekde jednoducho BYŤ a NIČ NEROBIŤ.
Chceme byť produktívni a využiť každú nanosekundu nášho života na zábavu, učenie, čítanie, informácie a potom s toho máme mozog ako ementálsky syr.
Príde depka, nervozita, nespíme dobre, nevieme sa sústrediť, deti neposlúchajú – ja sa nečudujem, prečo to tak je.
Pripadám si ako by som spala, a zrazu som sa zobudila. Ešteže tak.
Choď sa niekde prejsť, sadni si na lavičku a poobzeraj sa okolo seba. Možno uvidíš ľudí, ktorí sa ponáhľajú doprava a doľava. Možno zazrieš holuba, ako si našiel raňajky. Možno si všimneš, ako sa slnko odráža od okna. Možno zbadáš, ako sa na teba usmialo dieťa v kočíku.
A určite neprehliadneš všade prítomných zombíkov prilepených k mobilu. Sú to oni a sme to aj my.
Sedíme na telefóne, zhrbení, sklonení, neprítomní, zaštupľovaní. Všimla som si nový trend – už sa mobil nenosí v kabelke, alebo niekde schovaný v aktovke. Mobil sa najnovšie nosí priamo v ruke. Nejako takto:
Normálne človek kráča, a nesie si ho pred nosom. Vyšší level je, keď do neho počas toho kráčania aj dačo ťuká, čo tam po tom že ho práve prešlo auto, vrazil do stĺpa, alebo okolo neho preletel dinosaurus. Všetko je na nete.
Chcem vám niečo povedať. Myslím to vážne. Sme závislí a čo je na tejto závislosti nebezpečné, že to berieme celkom normálne. Robia to tak všetci. Už je absolútne bežné, že romantický pár sedí pri pohári vína a každý si updatuje svoj status. Je normálka, že malé dieťa sedí pri stole a popri jedení zíza do tabletu.
Ľudia spolu trávia čas tak, že sa spolu hrajú so svojimi mobilmi. Moderná doba, nie? Predstavte si, že by bolo okolo vás 98 percent opitých, alebo by fajčili. S mobilným telefónom, kokaínom dneška je to ale inak. Stala sa z neho prijateľná droga. Myslíte si, že preháňam?
Spravme si test, nájdeš sa niekde?
máš 24/7 zlozvyk kontrolovať si správy, e-maily a či ti niekto nevolal
nevieš sa poriadne vyspať, v kľude zaspať, a keď sa zobudíš siahaš po mobile
máš pocit, že ti hlava ku koncu dňa vybuchne ako balón
po návšteve sociálnych sietí sa cítiš – neadektvátna/naprd/v depke
keď si zabudneš mobil alebo sa ti vybíja baterka, na nič iné nedokážeš myslieť
máš výčitky svedomia, že na mobile tráviš priveľa času a nevieš to zmeniť
Niekedy by som mobil prirovnala k hracím automatom v kasíne. Ten endorfín, ten pocit keď potiahneš prstom po obrazovke a je tam niečo pre teba! Aké prekvapko, ďalší like a ďalšia správa 🙂 Práve preto je mobil taký fajn. Nie je na ňom nič zlé, práve naopak, je príliš dobrý a príliš zaujímavý, aby sme ho len tak pustili z ruky.
Je to ako s nakupovaním, čím viac digitálneho sajrajtu nám ponúka vo forme aplikácií, hudby, filmov, posielania správ, fotiek a iných chuťoviek, tým viac sa topíme v digitálnom prebytku.
Technológie sa nazývajú smart, akurát nás ľudí pekne predbehli a a sú múdrejšie ako my. Predstavujem si, ako sa na nás chichocú.
Vieš o tom, že mobil je 10 x špinavší ako záchodová doska? Ďalší dôvod ho nedať deťom do ruky:)
Alebo že 72 percent ľudí má mobil pri sebe 22 hodín? Toľko nie som ani s manželom a deťmi 🙂
Aj ja som závislá a bojujem ako sa dá. Zminimalizovala som okolo seba všetky haraburdy, ale stále som priveľa času trávila na mobile. Ospravedlňovala som sa, že to bol kvalitne strávený čas, veď si čítam zaujímavé veci na nete, veď komunikujem s ľudmi, veď som na sociálnych sieťach najmä kvôli blogu, nie som na tom až tak zle, mám to pod kontrolou, zvládam to v pohode. Prečo som z neho bola taká unavená? Toľko správ, na ktoré musím odpísať, toľko informácií, ktoré musím spracovať – prerástlo mi to v dobrom úmysle cez hlavu. Niekedy som si večer len šla napojiť mobil na nabíjačku a ešte som stála pri zástrčke zohnutá o 48 minút neskôr. Sľúbila som si, že sa budem venovať nejakej činnosti a neustále som sa pristihla na telefóne.
Čo s tým, vyhodiť do koša aj toto? :))
Začala som zisťovať, akými metódami by som sa prinútila regulovať čas strávený s mobilom. je vôbec možné vlastniť smartphone a nebyť jeho otrokom? Mám dostatočne pevnú vôľu?
Čo mi pomohlo pohnúť sa ďalej, zhrniem v troch krokoch:
Krok prvý: Koľko času naozaj trávim na mobile? Nainštalovala som si aplikáciu, ktorá monitorovala každú jednu sekundu, keď som chytila telefón do ruky. Čas pozrieť sa pravde do očí. Je srandovné, ako som celkové minúty krásne podceňovala. Dopadlo to príšerne, toto sú moje januárové štatistiky, keď som akože čas trávila na mobile produktívne, moja najdlhhšia seansa trvala aj vyše 5 tich hodín!! Dobre, čítala som si často a veľa, čo to však robilo s mojim očami, nechcem vedieť.
Bežne som nazbierala od 3.5 hodiny až do 5 hodín denne a občas aj 248 zdvihnutí, spadla mi sánka. Je to kruté a pravdivé zrkadlo. Aplikácia, ktorú používam sa volá MOMENT, je síce platená ale veď čo dobré je zadarmo, všakže? Je v angličtine, no nie je ťažké to pochopiť. Nastavila som si maximálny čas, ktorý mám povolené stráviť na mobile a po prešvihnutí tejto lehoty ma aplikácia nasilu vyhodí od obrazovky, tá sa zablokuje a nie je možné na nej už nič robiť, pípa otravný klaksón a skončila som. Po takomto násilnom začiatku vyzerajú dnes moje štatistiky aj bez klaksónu takto:
Juj, aká som na seba hrdá, ale fakt to bolelo! No zadarmo to neprišlo, lebo krok 2:
Zrušila som si Facebook a hackli mi Instagram. Prvé sa stalo dobrovoľne, to druhé nasilu, druhý krát som sa digitálne narodila. Problém s Facebookom bol ten, že som za tie roky zbierania priateľov a lajkovania každého videa s rozkošným mačiatkom mala v celom profile taký bordel, že by v ňom nepomohla žiadna minimalizácia. Celý som ho surovo zrušila a dala som si skoro dvojmesačnú pauzu. Vieš, aký je to pocit sa ráno zobudiť a nemať Facebook??? VRELE ODPORÚČAM VYSKÚŠAŤ. Stačí deaktivovať, nech sa nezložíš úplne.
Založila som si kvôli blogu nový čistučký, nepoškvrnený profil bez priateľov, opatrne som sledovala zopár vyselektovaných stránok, ktoré mi prinášali spätnú hodnotu a chodila som na kontrolu snáď raz týždenne. Vrátila sa mi farba do líc. Život konečne nadobudol nový zmysel. Viete aký to je deň, keď je vám úplne šuma fuk, čo kto má na mysli? Aký to je pocit, keď sa spýtaš kamošky, čo je nové a nevieš sa dočkať odpovede? Paráda.
Jediná, naozaj jediná možnosť ako si naplno vyskúšať digitálny detox je úplne sa na istý čas odstrihnúť od sietí.
Treba to zažiť, aby človek pochopil, ako mu strašne žerú čas. Sociálne siete sú nástrojom k biznisu a nie bezcieľne surfovanie. Pokiaľ sa nepoužíva každá minúta cielene, je to absolútne plytvanie života. Dnes trávim na Facebooku 10-15 minút denne a žijem, viem všetko, čo potrebujem o o čom neviem, nepotrebujem.
Krok tretí: Zminimalizovala som si plochu na mobile a zrušila všetky notifikácie. Toto ma fakt bavilo. Vypni zvuky, bannery, pípanie. Pošli si ich do histórie notifikácií na Home screene, eliminuješ presne to neustále kontrolovanie správ. Uvidíš kto ti píše, keď prstom potiahneš na zamknutej ploche zhora dole, nastavíš si to tu (ja mám Apple ale určite sa to dá spraviť aj na Androide):
Takto vidíš kto ti píše bez toho, že otváraš telefón a TY sa vieš rozhodnúť, KEDY a ktorú sa rozhodneš otvoriť. nastav si to na všetky správy, čo ti chodia (Whatsapp, Messenger, SMS atď).
Vymaž si všetky aplikácie, čo ti žerú čas – sociálne médiá, hry a podobne. Podľa mňa na mobile úplne stačí 10-12 aplikácií podľa stupňa dôležitosti a tie čo sa nedajú vymazať, alebo ich používaš raz za uhorský rok si daj do nejakého foldríka ďaaaaleko dozadu.
Moja plocha vyzerá asi nasledovne – mám 4 strany a na každej strane len jeden riadok aplikácií, na prvej sú tie čo používam denne, na druhej týždenne atď..
Prvá strana obsahuje správy a telefonovanie.
Na druhej strane mám fotky, krásnu aplikáciu Habits na denné odškrtávanie si úloh (cvičila som a pod:), Fitbit, nakoľko si len cez appku viem synchronizovať hodinky, Biblia na denné čítanie vybraných pasáží.
Tretia strana sú aplikácie, čo používam menej ako raz týždenne – keď som mimo kancelárie na prečítanie e-mailu, niečo vygúgliť, ak sa náhodou stratím a appka Relaxoterapia, čo je vlastne biely šum – búrka, vietor, zvuky prírody – občas si to púšťam ako podmaz, aj deťom na spanie.
Posledná strana – aplikácie, ktoré používam veľmi sporadicky – prístup na účet, Apple aplikácie na nastavovanie, Audio knihy a podcasty.
Mám ešte jeden super tip, ako sa dostať od obrazovky. Zmeň si displej z farebného na čierno-biely.
Dá sa to spraviť v nastaveniach, najprv to bude vyzerať veľmi divne, ale garantujem tu, že po čase bude displej pôsobiť tak nudne a funkčne, že ťa to tam lákať fakt nebude. Je to lepšie aj pre oči. Spravíš to v IPhone takto – general settings – Display accomodations -Colour Filters – Greyscale. Mám to v angličtine, ale v Apple je to snáď rovnaké a v Androide to musíš vygúgliť. Je to blbé na fotky, ale inak si to často mením a je to fakt super, také retro.
Takto sa mi podarilo zredukovať čas strávený čumením do mobilu asi o polovicu. Fyzická zábrana funguje výborne.
Potom môžeš ďalej posúvať hranice:
Zobuď sa bez mobilu! Skús vyhrabať odniekadiaľ klasický budík a nechaj sa budiť old style. Vyhrab od babičky kukučkové hodiny. Ak žiadny nemáš, zapoj telefón a budík v kúpeľni, aspoň rýchlejšie vyskočíš z postele:)
Urči si presne čas, kedy v ten deň odložíš mobil a napíš si túto výzvu do kalendára: dnes vypnem telefón o 21.15 hodine.
Prestaň spávať s mobilom. Spi s frajerom, s manželom, psom, s plyšovým medvedíkom, mobil nemá v posteli a v spálni večer čo hľadať. Aká si len prenádherná, zjem ťa.
extra bonus: Daj si digitálny sabat – skús sobotu, či nedeľu bez smartfónu, vymeň ho za obyčajnú tlačítkovú Nokiu 3310. Je svetová a baterka vydrží celý víkend!
Opusti svoj domov bez mobilu – strach byť bez telefónu už má aj meno – nomofóbia:)) – vybehni do obchodu, na krátku prechádzku, k susede, a nechaj mobil doma. Postupne tento čas predlžuj. Ak sa ti bude zdať, že ti mobil vibruje vo vrecku, to je len halucinácia spôsobená ťažkou formou závislosti. Nezúfaj, táto fatamorgána prejde.
Keď ješ, jedz a nesurfuj na nete. Keď už inak nejde, tak Nový čas. Aj ten je lepší v taktomto prípade 🙂
Keď sa s niekým stretneš, sľúb si že, mu (či jej) venuješ 100 percent svojej pozornosti. Posielať si správy cez Whatsapp, keď spolu sedíte, nie je fakt cool.
Navštív WC bez mobilu. Ak fakt nutne musíš, vezmi si radšej krížovky či časopis :))
A na záver to najťažsie: ja verím že to dáš, dáš, dáš – ráno sa zobudíš na retro alarm, spravíš si kávičku, pomedituješ, umyješ sa, oblečieš sa, spravíš raňajky a……až POTOM si skontroluješ mobil.:)))) Komu sa to podarí na prvýkrát?
Máš nejaké tipy na digitálny detox?
Pokračujem o týždeň na rovnakú tému – ako sa zresetovať inak ako visieť na sieťach – pre nepresvedčených:))
#1 Refuse: Odmietni čo nepotrebuješ – juj, som úplne za . #2 Reduce: Zredukuj čo skutočne potrebuješ – toto je moja parketa . #3 Reuse: Znovu použi a oprav – absolútne súhlasím . #4 Recycle: Zrecykluj čoho sa nemôžeš zrieknuť, zredukovať to či znovu použiť – niet o čom . #5 Rot: Skompostuj zvyšok – áno, a aj v byte, pracujem na tom
Základný princíp oboch smerov vidím v tom istom:
Nekupuj zbytočné veci, ktoré nepotrebuješ, odmietni všetko, čo ti v živote zanáša životný priestor.
Motiváciou zero waste je nevyrábať zbytočný odpad. Motiváciou minimalistu je nemať čo vyhadzovať a tým pádom tiež nevyrábať odpad.
Ako minimalistka nechcem domov chodiť s nákupnými taškami plných vecí. Nechcem zbytočnosti zadarmo. Nechcem propagačné materiály, papiere, plastové fľaše, a nevyžiadané obaly, lebo mi to doma zavadzia, plní kôš a vytvára neporiadok. Nenakupujem preto, lebo som už príšerne unavená z vyhadzovania. Som teda proti zbytočnému odpadu? Bez pochybností.
Problém dnešnej spoločnosti je ten, že sa topíme v smetiach, plastoch a obaloch. Všade je toľko harabúrd, že nám to lezie z kontajnerov a povaľuje sa na každom kúsku zelene. Ľuďom sa nechce a nie sú motivovaní. Prečo je také ťažké zálohovať plastové fľaše tak, ako v Nemecku? Stálo by 25 centov za obal za to,aby ho človek odniesol späť do obchodu? Veď to tak krásne funguje!
Nie je to len o tom, do čoho si zabalíme rohlíky alebo v čom si odnesieme domov zeleninu. Odpadom je aj to, čo si kúpime a v krátkom čase vyhodíme. Konzumné správanie vytvára odpad. Recyklácia je len náplasť na smeti, ale problém nerieši. Ideálny stav je žiadny odpad nemať. Pozerám sa okolo seba a cítim sa ako Alenka v ríši divov. Muselo to zájsť až takto ďaleko, aby sme s tým začali niečo robiť?
Minimalizmus a bezodpadovosť majú spoločné aj zodpovedný prístup k nakupovaniu.
Mám doma niečo, čo viem využiť, prerobiť alebo použiť? Ak niečo opravím, vyčistím a nejako vrátim do obehu, je to lepšie, ako sa toho zbaviť. Musím si kúpiť nové, lebo sa mi staré zunovalo, alebo už nefunguje? Každá jedna vec raz skončí – v kontajneri.
Ak skonzumujeme, vyrobia pre nás viac, ak nakúpime, predávajú to pre nás zas a znovu.
Len preto, že sa niečo predáva, to ale nemusíme kúpiť.
Máme predsa slobodnú voľbu. Presne tu vie každý z nás prispieť k zmene.
Predtým ako vytiahneš peňaženku
Spýtaj sa tieto otázky a polepši sa pri každom nákupe.
1. Ako dlho mi tento produkt vydrží? Ak kupuješ kvalitnú vec, ktorá ti bude slúžiť roky, prispeješ k tomu, že nevyhadzuješ. 2. Predáva sa táto vec aj nezabalená? Vtipné je, že často tie navážené jablká sú aj lacnejšie ako balené. 3. Slúži táto vec na viac, ako jeden účel? 4. Viem bez tejto veci prežiť? Daj si čas na rozmyslenie.
Hľadanie rovnováhy
Tak ako minimalizmus je pre mňa stále cesta, týka sa to aj bezodpadovosti. Ja by som sa zhodnotila, že som asi niekde v strede. Nie som perfektná a dokonalosť neexistuje. V rámci minimalizmu som hľadala oblasti, kde môžem ďalej a ďalej redukovať . Mojou motiváciou bolo viac priestoru a zjednodušenie starostlivosti o pleť a o domácnosť. V kúpeľni som sa zbavila všetkých nadbytočných produktov, a vymenila ich za prírodné. Čistiace prostriedky som nahradila sódou bikarbónou a octom. V chladničke držíme jedlo len na pár dní a špajza mi zíva prázdnotou, nezásobujem sa jedlom a snažíme sa zjesť to, čo je. Menej odpadu ide s týmito zmenami ruka v ruke.
Keď mi bráni realita
Musím však poznamenať, že žiť bezodpadovo nie je jednoduché. Vyžaduje to často viac úsilia ako by som chcela a koľko zvládam. Často prehrávam. Ľudia, čo dokážu vtesnať ročný odpad do zaváraninovej fľaše – akože klobúk dole. Mám ešte stále malé deti a nedostali sme sa z utieracej fázy. Vlhčené utierky aj kuchynská rolka – produkt roka preťaženej matky? Ak mám uponáhľaný deň a zabudem priniesť vodu, alebo sú deti hladné, v bufete im bezodpadovosť neobhájim. Ak ma páli žáha a túžim po minerálke Fatra extra silnej, kúpim si ju, ak keď je na potvoru v plastovej fľaši.
V obchodoch je skoro všetko zabalené a trvá určite dlhšie, kým si rozmyslím, ako nakúpim. Nosiť si vrecúška, dózičky a plánovať bezodpadový nákup vyžaduje dobrú organizáciu a odhodlanie vysvetľovať svoj postoj podráždenej predavačke. Všetko je nastavené proti bezodpadovosti. Denne mi pod nos strkajú plasty, víta ma ľahostajnosť ľudí, spôsob, ako sa v supermarketoch predávajú potraviny, jednorázovosť v bežnom živote. Priala by som si, aby som si mohla vyrábať jogurty, piecť chlieb, viac si vyrábať a dopestovať, ale nie vždy je časová a finančná možnosť. Preto si vravím – každý nech robí inak a lepšie toľko, koľko sa dá. Aj to sa ráta.
Aj minimalizmus aj bezodpadovosť musí mať zmysel
Som veľmi rada, že sa dnes o minimalizme aj zero waste viac píše, a ľudia sa inšpirujú, motivujú a chcú zmenu. No nie za každých okolností dáva táto zmena zmysel. Vysvetlím to na rôznych príkladoch:
1. Urobíš zmenu od zlého k menej horšiemu – napríklad vymeníš plastové obaly za papierové. Áno, papier je ekologickejší, ale aj výroba papiera vyžaduje veľa zdrojov a koniec koncov je to produkt na pár použití.
2. Keď najazdíš autom extra kilometre, aby si v piatich obchodoch zohnal/a bezodpadovo všetko to, čo potrebuješ. Alebo si musíš produkty objednávať poštou a prídu zabalené ako porcelán, a ide ťa z tej ich prílišnej snahy poraziť.
3. Je výmena jednorázového produktu za napríklad látkový ekologickejší, keď ho musím sústavne prať? Nie som stále istá. A čo voda, prášok, elektrina?
4. Je k dispozícii produkt, ktorý má lepšie zloženie, ako to neekologické, a to iné zloženie predstavuje iný problém pre životné prostredie. Ja len sedím pri nete a snažím sa z toho vysomáriť. Je utierka z mikrovlákna lepšia, ako jednorázová? Ktorá sa po vyhodení rozkladá dlhšie?
5. Keď začneš vytrieďovať len preto, aby si mohla ísť opäť nakupovať, tento problém sa týka najmä šatníka. Mojím riešením je kupovať si málo a nosiť to do zodratia.
6. Keď je niečo tak komplikované, že ťa z toho bolí hlava. Fakt ale fakt chceš, no možností je pramálo, a ty si búchaš hlavu o stenu a jednoducho bezodpadová možnosť je mizivá. Let it go.
7. Keď je bezodpadový nákup oveľa, ale oveľa drahší a rodinný rozpočet ťa nepustí.
8. Keď si musíš kúpiť produkty, aby si začala bezodpadovo fungovať – fľaše, košíky, dózy, bavlnené vrecúška – ako minimalistke sa mi ťažko do toho ide a snažím sa radšej improvizovať s tým čo je. Čakám, kým nazbieram fľaše a naučím sa šiť rovný steh. Sashe, zachráň ma:)
9. Ak sa ti začnú kaziť vzťahy s ľudmi – ideš s rodinou na výlet a nedokážeš sa s nimi normálne baviť, lebo pijú vodu z plastovej fľaše. Ojojoj.
No nevzdávam sa, Záleží mi na tom, ako a kde žijem.
Snažím sa každý deň spraviť lepšie rozhodnutie.
Ak sa chceš o bezodpadovosti dozvedieť viac, tento víkend 5.5.2018 od 9,00 hodiny sa koná v Bratislave slovenská konferencia Slovakia Goes Zero Waste, kde mám tú česť sa zúčastniť ako konzultantka. Môžeš prísť si so mnou podiskutovať na tému minimalizmu. Súčasťou konferencie sú aj zaujímavé prednášky super inšpiratívnych ľudí, idem sa niečo nové naučiť!
Tento článok je ukážka kapitoly 2.10 z mojej knihy Minimalistický domov – Knižnica
Aj minimalista vie vlastniť veci, ktoré miluje: v rovnováhe.
Jedna z oblastí, kde neváham mať priveľa, sú knihy. Venujem im osobitnú kapitolu, nakoľko verím, že doma ich určite má skoro každá rodina, a ťažko sa v nich pretrieďuje. Od malička som čítala všetko, čo sa mi dostalo pod ruku – verneovky, mayovky, Angeliky, romantické príbehy z historického prostredia, detektívky. Čítanie kníh ma drží až dodnes. Kníh nikdy nemám dosť, a keď objavím kníhkupectvo, môžu ma z neho ťahať párom koní. Všeobecne sa nakupovaniu vyhýbam a neteší ma to, ale voňavým knihám skoro nikdy neodolám.
Verím, že investícia do dobrej knihy sa vráti v mnohých formách. Pri dobrej knihe si nielen na dovolenke, ale aj doma po večeroch veľmi dobre oddýchnem. Strhujúci príbeh mi umožní prežiť osud niekoho iného bez toho, aby som musela niekam cestovať. Kniha ma uvoľní viac ako televízia.
Potom sú tu knihy, ktoré ma niečo naučia alebo mi poradia. Tieto knihy považujem za absolútny, často nadčasový poklad. Keď si spočítam, že za pár desiatok eur niekto zabalil do knihy svoje celoživotné skúsenosti a ja mám šancu si tieto múdrosti prečítať, vojsť do autorovej hlavy a čerpať z jeho rád, je to na nezaplatenie. V porovnaní s cenami terapií u psychológa alebo mentálneho trénera či hodinovej konzultácie u odborníka by som povedala, že tieto vedomosti nasajem z knihy prakticky zadarmo.
Keďže prečítam približne dve knihy týždenne, pri tomto tempe by som si asi musela prenajať ďalší byt, aby som všetky svoje knihy vedela aj uskladniť. Musela som nájsť spôsob, ako moju vášeň zladiť s minimalistickým životným štýlom. Knihy ležérne sa povaľujúce po domácnosti mi všeobecne vôbec nevadia, je však dôležité, aby – tak ako aj iné veci – mali svoje miesto, svoj domov.
Keď sa knihy začali kopiť, investovala som do knižnice a kúpila som dve identické vysoké police, ktoré mi akurát sadli do rohu obývačky.
Kde budeš knihy skladovať závisí predovšetkým od toho, koľko máš doma miesta. Radila by som ti, aby si si našla alebo zvolila miesto, kde chceš mať všetky knihy poukladané. Možno budeš musieť niečo popresúvať, predať a kúpiť nejaký iný typ nábytku. Ak sa ti zmestí do nejakého rohu polica na knihy, je to pre knihomoľa, ako som aj ja, vizuálne najpríjemnejšia forma skladovania. Pri pohľade na ne sa cítim ako v knižničnom kúte a k tomu pohodlné kreslo – môj raj.
Takže, máš miesto a nábytok. Teraz pozbieraj všetky knihy v domácnosti a začni ich pretrieďovať.
Ja viem, že všetky svoje knihy miluješ. Nebude to ľahké, ale musíš to absolvovať, lebo nájdeš aj také, ktoré nepotrebuješ. Ver mi!
Aby som ti uľahčila rozhodovanie, postupuj podľa nasledovného kľúča. Vyraď nasledovné typy kníh:
1)Kniha, ktorá ti v niečom poradila, ale už si problém vyriešilaalebo je neaktuálny.
Tu patria napríklad
knihy o tehotenstve, keď už ďalšie neplánuješ a všetko o jeho priebehu dávno vieš;
ďalej knihy o výchove, keď už máš staršie deti;
kniha, ktorá ťa učila kresliť, a už to ovládaš;
učebnica angličtiny a ty si už hotový anglický rečník atď…
Tieto knihy posuň niekomu, komu sa zídu, trebárs kamarátke, ktorá čaká prvé dieťa; susede, ktorá sa začala učiť cudzí jazyk alebo ich lacno predaj či daruj do knižnice.
2) Romány
Tu by som zaradila ľahké oddychové čítanie, ktoré si si vzala na dovolenku a prečítala jedným dychom. Patria tu tiež detektívky, thrillery a knihy, ktoré sú o napätí a vieš ich koniec. Je naozaj veľmi nepravdepodobné, že budeš čítať ešte raz knihu, ktorú si už čítala a vieš, ako sa vyvinie jej dej. Preto je najlepšie si tento typ kníh požičiavať z knižnice alebo vypýtať ako darček a rotovať ich v mini knižnom klube so známymi.
Veľmi populárne – najmä v zahraničí – sú tzv. verejné knižnice, ktoré sa nachádzajú v záhradách a kaviarňach. Tu môžeš priniesť svoju prečítanú knihu a vymeniť ju za ďalšiu.
2)Knihy, ktorých informačná hodnota zostarla.
Do tejto kategórie patria inštruktážne knihy, týkajúce sa najmä informačných technológií. Pochybujem, že budeš ešte potrebovať knihu AKO SA UČIŤ ROBIŤ V EXCELI – edícia 2010, keď už vyšli novšie verzie daného programu.
Zbav sa aj knižných cestovateľských príručiek v krajinách, kde si už bola. Niekedy stačí, ak je kniha z predminulého roku, a informácie o pasoch, vízach, aerolinkách a telefónnych číslach hotelov sú už pravdepodobne neaktuálne. Radšej si nájdi čerstvé informácie na internete. A je asi slabá šanca, že pocestuješ každý rok na Bali.
Kuchárska kniha z roku 1950 môže mať síce nadčasové recepty, ale keď už nevyváraš ako tvoja prababička, miesto na polici je zbytočné.
Čo s nimi? Ťažko povedať. Knihy so starou informačnou hodnotou sú dobré asi už len do zberu.
Knihy, ktoré si ponechávam, sú tie, ktoré milujem a čítam ich aj viackrát. Sem patrí literárna fikcia, ktorá pohladí dušu, alebo kniha, ktorú môžem kdekoľvek otvoriť a nájdem v nej múdre slovo alebo povzbudenie. Nechala som si aj zopár kníh, ktoré mám zo sentimentálnych dôvodov. Mám však na nich vyhradenú len jednu škatuľu.
Keď naukladáš tvoje obľúbené knihy na miesto, ktoré si zvolila, stanú sa dve veci – pekne sa tam pomestia a máš ešte voľnú policu na ďalšie alebo je ich stále príliš veľa. Rozhodni sa, čo s nimi. Sprav si viac vĺn pretrieďovania. Ak na úplne všetky knihy jednoducho nemáš v domácnosti miesto, musíš nájsť akceptovateľné riešenie. Budeš sa musieť vzdať priestoru na iné veci v prospech ďalšej police na knihy.
Ako zabrániť tomu, aby knihy pohltili domácnosť?
Každý máme nejakú oblasť, z ktorej radi hromadíme veci, ale v každom aspekte života je nutná nejaká harmónia a vyrovnanosť. Ak by som si donekonečna kupovala len fyzické knihy, ovládli by môj priestor úplne. Dnes si väčšinu kníh kupujem do elektronickej čítačky a takto viem ušetriť pomerne veľa peňazí aj miesta.
Nielenže sú knihy v elektronickej podobe lacnejšie, ale jedna čítačka zvládne v pamäti skladovať až do 5000 kníh. Môžem nosiť všetky knihy so sebou na dovolenku a vážia len pár gramov. Čítačka vydrží nabitá až tri týždne a dá sa čítať aj na priamom slnku. Neprehrieva sa a modernejšia verzia má podsvietenie na nočné čítanie. V porovnaní s počítačmi a tabletmi nevyžaruje škodlivé modré svetlo pre oči a komfort čítania sa dá porovnať s čítaním novín.
Napriek tomu, že má čítačka desiatky výhod, aj ja preferujem starú dobrú knihu, vôňu tlače a pocit, že obraciam strany a čítam naozajstnú knihu.
Z tohto dôvodu sú fantastické knižnice, kde si môžeš požičať aj ten najnovší román a po prečítaní ti nezaberá miesto na polici. Je to aj veľmi lacné a samotná cesta do knižnice je zážitok. Ak vezmeš so sebou deti, máte lacnú poobednú aktivitu, ktorá nestojí viac ako členské na rok.
Detské knihy sú pomerne vysoká investícia a s deťmi veľmi nerastú. Teší nás mať doma malú knižnicu a nadčasové rozprávky na dobrú noc. Knižnice majú však vytriedené sekcie podľa veku dieťaťa a takto si deti môžu čítať každý týždeň inú knihu primeranú ich schopnostiam. Vrelo teda odporúčam stať sa členom mestskej alebo školskej knižnice a využívať požičiavanie z množstva rozmanitých kníh bez platenia a skladovania každej z nich.
Zbierky
Pri téme kníh nemôžem nespomenúť zbierky, lebo zbieranie čohokoľvek sa spája s množstvom a ja, vášnivá čitateľka, som zbierala knihy dlhé roky, až kým som musela prestať. Ako tínedžerka som zbierala všetko od kaziet a plagátov obľúbenej skupiny cez sošky anjelikov a v dospelosti to boli ovečky a magnetky a čo ja viem, čo ešte. Ak sama aj nič nezbieraš, určite poznáš niekoho, kto neváha investovať zarobené peniaze do limitovaných edícií platní, vláčikov alebo otváračov na fľaše. Kolekcie alebo zbierky sa nepovažujú za formu škrečkovania, význam je však podobný.
Byť zberateľom magnetiek znie sofistikovane.
Zbierať znamená v slovenčine zhromažďovať a vo svojej podstate sa na jednom mieste zoskupujú isté predmety, ktoré nás stoja čas a peniaze, a toto samotné vlastnenie vecí by nám malo spôsobovať radosť a dobrý pocit.
Odkedy som začala minimalisticky žiť, bez problémov som sa zbavila mojej dvadsaťročnej hudobnej zbierky, ktorú som prevlačovala z bytu do bytu a z krajiny do krajiny. Zistila som, že už nepotrebujem mať dobrý pocit zo samotného vlastnenia tejto veci a nepotrebujem si ich už ani kupovať. Občas som sa na ne dívala, občas z nich utrela prach a nikdy som ich nepočúvala. Všetky hudobné albumy dnes počúvam online.
Zbieranie vecí stojí čas, priestor a peniaze.
Trvalo nám roky, kým sme zastavili dcérine zbieranie malých plastových postavičiek, ktoré vymyslela šikovná hračkárska firma. Roky sme presúvali po svete manželove futbalové tričká a šály, na ktoré minul pomerne veľa peňazí a len sa hromadili v skrini.
Zbieraním nič nevytvárame, ale konzumujeme.
Preto by som ti radila veľmi dôsledne zvážiť, čo a prečo doma zbieraš, a či to doslova a dopísmena stojí za to. Ak zbieraš umelecké predmety alebo obrazy, ktoré ti doma okrášľujú byt a srdce ti z pohľadu na ne plesá, prečo nie? Ak zbieraš porcelánové prasiatka, na ktoré ti sadá prach a nemáš ich už ani kam odložiť, asi je čas prehodnotiť, či ti naozaj, ale naozaj prinášajú takú radosť do života.
Naše domovy a naše zbierky sú istým spôsobom časťou nášho ja.
Zakladať si svoje bytie a svoju hodnotu na veciach je cesta ku konzumerizmu.
Skús sa vzdať nejakej svoje zbierky a porozmýšľať, či tie peniaze vieš investovať do seba alebo blízkych inak.
