• Skip to primary navigation
  • Skip to main content

Som Minimalistka

Menej vecí a viac života

  • Články
  • Som Minimalistka
  • O mne
  • Rýchlokurz zadarmo
  • Minimalistický denník
  • Kniha
  • Médiá
  • Kontakt

Minimalistka

Prečo nosím dokola to isté (alebo ako vyriešiť problém preplneného šatníka)

13. septembra 2019 publikovala Minimalistka 53 komentárov

Minulý týždeň som vyprevadila deti do školy a vďaka jednej zmene sa mi neskutočne zjednodušili rána. Aká to je? No hádaj 🙂

Obrazová pomôcka:

Toto je moja dcéra pri nástupe do školy.


Toto je môj milovaný syn pri nástupe do školy.
Nuž, a toto sú všetky deti v dcérinej škole.

Čo majú všetky deti spoločné?

Hurá, uniformy!

Uniformy v školách sú skvelý vynález a nadšení sú nielen rodičia, ale aj deti. Ak by sa dalo, zaviedla by som ich aj doma. Všetci sú oblečení v tom istom, a vzniká menší priestor na šikanovanie a posmievanie sa deťom kvôli oblečeniu. Deti sú si rovné a nenastáva porovnávanie, kto má aké dizajnové tričko. Škola si vie zároveň udržiavať predpísané pravidlá o (ne)vhodnosti oblečenia do školy. V neposlednom rade je to aj ekonomickejšie – uniformy sú vyrobené z kvalitných materiálov a za celý školský rok točím a periem troje tričká a dvoje šortky na dieťa.

Ako som písala aj v mojej knihe, za uniformou mi bolo tak ľúto, že som deťom zaviedla vlastnú a do školy či škôlky nosili prakticky celý týždeň ten istý druh oblečenia – dcéra legíny a tričko, syn tepláky a tričko – veľmi podobné farby a štýl. Vyobliekať sa mohli cez víkend.

Čo má toto spoločné s tvojím preplneným šatníkom? Hneď sa k tomu dostanem.

My ženy stále riešime prebytok oblečenia, ako nakupovať, čo si obliecť, ako vytriediť. Rozmýšľam, či je to nejaký západniarsky/európsky problém.

Zaujímavé je, ako dobre sa cítim práve tu v Emirátoch oblečená v hocičom, pokiaľ je to v kultúrnej norme (zahalené ramená a kolená). Všetci sme iní, ale istým spôsobom splývame, nikto sa nestará ani na teba nepozerá.

Vezmime si také arabské ženy. Tie sa ráno zobudia a neanalyzujú pol hodinu, do čoho sa obliecť. Oblečú si dlhé čierne šaty – abayu a na hlavu si omotajú šatku – shelu. Niektoré mladé arabské ženy si pod abayu síce už obliekajú aj európske oblečenie, avšak väčšina z nich nosí pod čiernou vrstvou jednoduché voľné šaty. Obe vrstvy oblečenia spolu príjemne splývajú a materiály sú ľahké ako pierko. Ideálne do vypečeného počasia.

Abaya sa dá kúpiť v rôznych cenových kategóriách a tie najdrahšie sú vyrobené z hodvábu, ozdobené ručne vyšívanými rukávmi alebo trblietavými ornamentami. Tento typ oblečenia je veľmi vhodný do horúceho počasia, keď páli slnko a všade lieta prach a piesok.

Ženy – turistky – ktoré sem prídu na dovolenku si často mylne myslia, ako tieto ženy trpia v ich oblečení a na podporu svojho názoru sa producírujú nevhodne (vy)zlečené po meste. „Veď ja im ukážem, v čom môžem doma chodiť! “ Nuž, lokálni ľudia tu žijú podľa svojho náboženstva už stáročia a presne vedia, ako sa do tohto podnebia obliecť. Neznalí turisti vzbudzujú akurát tak pohoršenie a idú domov so spálenou kožou. Po prvé: Ak na teba páli slnko, posledné čo by som radila je vystaviť si nahú kožu teplu a po druhé: prejsť sa ulicou, kde sedí 30 robotníkov na schodoch – dlhé šaty a šatka na hlave sa stanú ochranným štítom nielen pred slnkom ale aj pred nežiadúcimi pohľadmi.

Páči sa mi, ako vedia Arabky zaujať aj bez toho, aby sa odhalili. Majú svoj unikátny štýl – stačí zaujímavý šperk, vôňa orientálneho parfumu, kúsok krásnej látky vykúkajúci spod abayi. V ich štýle obliekania je niečo tajomné a dokážu sa odlíšiť aj napriek tomu, že sa obliekajú rovnako.

Každý deň to isté na seba.

Ani chlapi to však nemajú komplikovanejšie. Emirátski muži nosia všetci každý deň to isté – žiarivo bielu róbu, ktorá sa nazýva kandura a k tomu na hlave nosia šatku – guthru. V zime si muži osviežia šatník sivými alebo hnedými alternatívami látok. Kandura sa nosí úplne všade – aj do práce na oficiálne rokovania a tiež chráni nositeľa pred neznesiteľným púštnym teplom. Takisto ako u žien kvalita látky a výzdoba svedčí o finančných možnostiach a postavení majiteľa.

Emirátski muži v nákupnom centre. Zdroj: gulfnews.com

V Emirátoch žije veľa národností a práve podľa uniformného oblečenia vie človek zistiť, odkiaľ sú.

Filipínske slúžky nosia denne veľmi podobné praktické uniformy.
Indické ženy nosia aj v Emirátoch prevažne národné oblečenie – sárí. Zdroj: Google.com
Ulicami v Abu Dhabi prejde mix kultúr a národných uniforiem.
Afghánski a pakistánski muži tu nosia svoj typ oblečenia – shalwar kameez. Zdroj: Google.com

Rovnakosť v obliekaní sa však netýka len ľudí zo Stredného východu či tretích krajín.

Vezmime si ako príklad úspešných mužov, spomeniem Marka Zuckenberga (zakladateľa Facebooku). Jeho vieme na fotkách vidieť oblečeného veľmi často napríklad takto:

Zdroj: Google.com

alebo takto:

Facebook mi veľmi nevynáša, mám len jeden sveter.

Poďme sa teraz pozrieť na skupinu vrcholových manažérok v obrovských korporáciách, ktoré dnes prišli do práce (či na fotografovanie) takto:

Pozícia, keď nemáš čas riešiť „čo na seba“. Zdroj: Google.com

Čo majú všetci títo ľudia spoločné?

Nosia každý deň to isté.

Či už je to z dôvodu obmedzených financií (pakistanský predavač kobercov na pouličnom trhu zrejme netúži po dizajnovom tričku od Hillfigera), alebo ako kultúrna či náboženská tradícia – všetci patríme k sebe, alebo praktickosť – školské a pracovné uniformy.

Pre úspešných ľudí je tento dôvod prílišná zaneprázdnenosť a minimalizácia nedôležitých rozhodnutí.

Všimla si si, že čím je človek úspešnejší a čím má vyššie finančné prostriedky na oblečenie – tým „nudnejšie“ sa oblieka? Ľudia, čo zarábajú milióny, či rozhodujú o dôležitých veciach, nemajú čas stáť pred skriňou a dumať, čo na seba. Nosia stále dokola do isté – v rovnakých farbách, strihoch – či už sú to kostýmy, šaty alebo obleky. Kúpia si 10-15 kusov jedného typu rovnakého oblečenia (sivé košele, biele blúzky, modré svetre:) a každé ráno majú vybavené.

Pretav do šatníka jednoduchosť aj ty. Ako?

Zvoľ si vlastnú „uniformu“ a nos to isté.

Znie to síce ako nuda, ale nie sú v živote dôležitejšie veci, ako čo na seba? A nikto si to nevšimne, ver mi.

Dnes je môj šatník „zúfalo“ prázdny a nikdy som nebola spokojnejšia s tým, čo nosím. Obliekam si stále tie isté veci dokola, mám obmedzený šatník, a napriek výberu obchodov od výmyslu sveta sa mi do nich nechce.

Moja skriňa dnes – rotujem troje nohavíc, 5 blúzok a jedny šaty.

Aký je tvoj životný štýl a aký typ oblečenia potrebuješ? V čom sa cítiš dobre?

Po čom siahaš v skrini? Presne to tam maj, v tej istej či podobnej farbe a nos to dokola.

Inak bude vyzerať šatník riaditeľky v reklamnej agentúre, inak matky na materskej dovolenke, inak predavačky v supermarkete, inak kvetinárke v obchode, inak moderátorke v televízii.

Tri šortky a pyžamo 🙂 Kabelky sú také, no záložné:) Asi je čas ich predať .

Ak si vezmem môj konkrétny príklad – najlepšie sa cítim v pohodlnom oblečení. Pracujem z domu a rada sa skoro denne ráno obliekam do športového oblečenia – šortky a tričko alebo pohodlné legíny a tričko. Keď idem von z domu, kombinujem nohavice a blúzky. V skrini mám okolo 50 kúskov oblečenia a nosím pravidelne a dokola asi 30 kusov. Niektoré veci mám už roky rokúce a pomaly sa mi asi rozpadnú zo šatníka 🙂 Jedna von a nová dnu.

Baleríny, sandále, šľapky k bazénu, elegantnejšie k šatám, tenisky na von a tenisky len dovnútra do fitka. Toto sú všetky moje topánky na celú nekonečnú teplú sezónu. Veci do zimy mám odložené v kufri.

K tomu vlastním niekoľko topánok – ako popísané vo fotke hore. To je na celoročnú teplú sezónu prakticky všetko. Bolo by praktickejšie zmeniť šatník na viac šiat, nakoľko keď idem von pre deti do školy, nenosím šortky (odhalené kolená), ale v danej situácii sa mi nechce zbytočne nakupovať, mám si čo obliecť aj tak, len sa musím 2 x denne prezliekať.

Na vrchnej poličke mám športové oblečenie, ktoré nosím na doma a do fitka- 8 tričiek, 2 capri legíny, 2 dlhé legíny, 1 nohavice na pilates a jedny športové šortky na behanie. Nosím už len jedny tenké džínsy a k tomu rotujem 8 tričiek. V tomto horúcom podnebí musím často prať a toto je množstvo, ktoré je tak akurát.

Ak by sa mi chcelo, mohla by ma zachvátiť nespokojnosť a nuda. Pobehala by som po obchodoch a kúpila by som si ďalších 20-30 kusov oblečenia vhodnejšie do tohto podnebia. Dostala by som sa však presne tam kam predtým. NEPOTREBUJEM VIAC. Počkám, kým vynosím to čo mám, a potom si zopár vecí neskôr zaobstarám.

Moja stará bodycross taška sa úplne rozpadla po štyroch rokoch! Táto je nová od svokry:)

Sumár:

Základom nepreplneného šatníka je vlastniť niekoľko kombinovateľných kusov na príležitosti, čo potrebujeme a nebáť sa ich rotovať a nosiť stále dokola. 30-50 kusov oblečenia by malo stačiť jednej ľudskej bytosti? Vedela si, že priemerný Američan si kúpi na seba 70 kusov oblečenia ročne? To je nová vec každých 5 dní!

Doba, keď nemáme dosť.

Dnes ma teší vlastniť málo vecí až na pomyselnej hrane“ akceptovateľnosti“, aj vzhľadom na to, ako rýchlo sa nám môže zmeniť podnebie a krajina kde žijeme. Dnes už viem, že nemá zmysel kompletne si prerábať šatník, len preto, lebo sme tu. V Nemecku som veľa drahých šiat popredávala aj porozdávala a dnes sa snažím pokombinovať to, čo mám.

Potrebujem menej šiat nakoľko inak trávime aj čas. Kedysi sme často chodili do drahých reštaurácii, a tam sa vyžadovalo elegantné oblečenie. Dnes varím väčšinou doma, alebo si niečo objednáme a tým pádom mi odpadá potreba vyhadzovať peniaze na vzrušujúci šatník plný úžasných šiat.

Čo ma však teší ešte viac, ak oblečenie naozaj nosím až do „rozpadnutia“ a viem, že mi to tričko alebo nohavice poslúžili na maximum. Niektoré obľúbené kúsky oblečenia som si kúpila v bazári za frakciu z pôvodnej ceny a slúžia. Prekvapujúco, zopár kusov z „fast fashion“ módy, ktoré som nerozmyslene dávnejšie kúpila, sú ešte stále veľmi nositeľné.

Radšej si však raz za čas kúpim tričko, ktoré stojí 50 Eur ako každý mesiac tričko za 4 Eurá. Kvalita určite vyhráva, i keď občas sa aj v lacnom obchode nájde niečo čo vydrží. Je to trochu ruleta.

Ak sa ma však teraz spýtaš, kde nakupujem, priznám sa – neviem, už dávno som nebehala po obchodoch. Lacné značky, ktoré ponúkajú handry na jedno použitie ignorujem, avšak veľmi luxusné značky, ktoré ponúkajú veľmi predražené veci ignorujem ešte viac. Ak má žena jedinú túžbu, a tou je kabelka od Louis Vuitton, asi by nezaškodilo prehodnotiť si životné priority.

Som si vedomá, že existujú výrobcovia udržateľnej módy na Slovensku aj tu v Emirátoch, avšak ich štýl je pre mňa príliš „módny“ a neveľmi praktický. Akosi mi ich výrobky nepasujú do praktického života ani na typ mojej postavy). Neviem sa ubrániť pocitu, že etická móda má ešte ďaleko od štandardu a v súčasnosti sa mi javí ako drahé privilégium. Možno sa mýlim, opravte ma.

Kúpim si etickú sukňu, ktorú si neoblečiem, alebo menej etické tričko, ktoré zoderiem pravidelným nosením?

Udržateľná značka kowtow.com a 169 USD za čudesnú blúzku, ktorá sedí 45 kilovej modelke

Pomalá móda pre mňa znamená spomaliť pred vchodom do obchodu.

Som taká zmätená, kde nakupovať, že sa snažím nenakupovať vôbec. Najradšej by som si našla milú pani krajčírku, ktorá ma odmeria, vypočuje si moje priania a niečo pekné mi ušije a ja jej za to férovo zaplatím. Prečo je dnes toto taká utópia?

Doteraz som skôr nakupovala veci v strednej kategórii kvality – Gant, Tommy Hillfiger, Timberland, North Face, IceBreaker. Tieto veci mi vždy vydržali veľmi dlho, i keď je zas otázne, kde sa to vyrába a ako sa to vyrába. Ak existuje udržateľná móda s výrobkami pre bežné normálne ženy, prosím dajte do komentárov vedieť. Kúpila by som si slovenské džínsy aj to praobyčajné tričko. Zatiaľ nechcem behať nahá. 🙂

Preplnený šatník je trošku problémom typu „nevieme od dobroty čo so sebou“ a snažím sa ho intenzívne vnímať práve z tohto uhla. Ak máš problém s nakupovaním šiat, prosím uvedom si to!

Módny priemysel vyrába príliš veľa šiat, ktoré si obliekame tak málo a je to druhý najväčší znečistovateľ planéty (viac ako lietanie po svete).

Šaty, ktoré sa vyrábajú pre náš rozmar ako na bežiacom páse v Číne, v Bangladéši či v Indii používajú ako primárny zdroj energie uhlie. A uhlie je tá najšpinavšia forma energie. Mám z toho začmudené myšlienky.

K spokojnosti stačí málo.

Vedela si, že 30% úplne nových šiat sa nikdy nepredá a idú do outletov, na charitu alebo sa zničí?

V roku 2018 sa vyrobilo 150 biliónov oblečenia, čo je približne 20 kusov šiat na osobu a 50% fast fashion vecí sa do roka vyhodí do koša.

Šokoval ma aj fakt, že potrebujeme 2700 litrov vody aby sa vypestovala bavlna na výrobu jedného bavlneného trička. To je šialené.

Koľko si priebežne kúpime oblečenia za rok my a koľko z týchto vecí reálne vynosíme?

Ten pocit, keď miluješ svoje šaty a nosíš ich do nemoty.

Keď čítam tieto štatistiky a čísla, nechce sa mi vôbec vstupovať do obchodu.

Móda je zaujímavý výmysel a pripadá mi dnes už trochu absurdná. Status, značky, drahé kúsky, ktoré si kupujeme ako fantáziu čím by sme chceli/mohli byť.

Ak riešiš problém so šatníkom, pozri sa dnes, čo v ňom máš. Každý kus oblečenia za sebou skrýva príbeh – nielen kde sa to vyrobilo ale prečo si si ten konkrétny kúsok kúpila. Prečo túto vec dnes už nechceš?

Návod ako vytriediť šatník nájdeš v mojej knihe alebo si prečítaj článok o vytrieďovaní pre kamarátku Luciu.

Ženy, radšej opatrne :

  • menej, oveľa menej nakupovať,
  • zvážiť kde nakupovať,
  • nosiť často to isté, nech sa to vynosí,
  • voliť prírodné materiály,
  • kúpiť kvalitné a pekné, také čo by sa aj zdediť dalo,
  • prať v studenej vode, opraviť ak sa dá, prešiť

Kde nakupuješ šaty ty? Aká je tvoja denná „uniforma“? Vieš si predstaviť nosiť stále to isté? Aký je tvoj postoj k šatám a móde? Teším sa na komentáre!



Filed Under: Nakupovanie, Nezaradené

Keď reči o počasí už nie sú vtip

31. augusta 2019 publikovala Minimalistka 16 komentárov

Žijeme na tejto planéte, akoby sme mali kam ísť.“ Terry Swearingen


Tieto prázdniny boli náročné.

Dnes je to presne 84 dní, čo som strávila prevažne celé leto s dvoma malými deťmi v pekelne horúcom počasí na pobreží Perzského zálivu.

Žiadne hry v parku, žiadne posedenia pod stromom na lavičke, žiadne opekačky, žiadne fyzické aktivity vonku, žiadny chladný ranný vzduch, ktorý prináša akú takú úľavu od tepla.

Hráme sa futbal. Vnútri. Na umelej tráve s fototapetou na stene:)

Pekelná horúčava je presne to čo má v názve. Topí sa snáď aj samotný Satan. Láva v kotli.

Predstav si obrovský fén vo veľkosti lietadlovej vrtule, nastavený na najvyšší teplotný stupeň, ako ti celý deň ošlaháva tvár. Vysoká vlhkosť vzduchu neumožnuje sa poriadne spotiť a máš vyslovene zimomriavky z tepla. Ráno sa začína na fajnovej 42-jke a kulminuje poobede, kde sa pocitovo teplota blíži aj k 52 stupňom Celzia.

Vypínaš ohrievanie vody, nakoľko aj cez modrý kohútik tečie cez vonkajšie potrubie voda vrelá na čaj. Jediný zdroj studenej vody je z chladničky.

Vonku behajú len šialenci, a to o pol piatej ráno. A môj muž.

Kúpiš v obchode čerstvú kukuricu a prinesieš si domov popcorn.

S každým nákupom si berieš zo sebou čokoľvek, čo je zmrazené, aby sa ti jedlo neuvarilo po ceste.

Prestaneš používať make-up, ktorý sa vonku za 30 sekúnd roztopí na mastný fľak. Nesnažíš sa ani o žiadny účes, nakoľko ti vlhký vzduch akurát tak pricapí všetky pramene k hlave. Jediný znesiteľný účes je tzv. upratovačský drdol, čím vyššie od temena hlavy, tým menší cícerok potu na chrbte.

Pohľad z hory Jebel Hafeet na mesto Al Ain. To zelené je oáza.

Snažíš sa vyhnúť čo i len minútovému priamemu kontaktu so slnkom už konečne chápeš arabské ženy, ktoré sa celé zahaľujú. Prehadzujem si šatku cez hlavu aj ja a závidím im dlhé voľne vejúce šaty, ktoré sú určite pohodlnejšie, ako moje nohavice privarené na kožu.

Minimalistický make-up v praxi.

Celý deň čakáš na západ slnka, aby si konečne mohla ísť von – a to na jedno jediné miesto – do vychladeného bazéna. Kúpať sa v 35 stupňovom mori so 40% slanosťou totiž pripomína skôr kúpele v Bešeňovej, a radila by som ho jedine, ak máš chuť na podvečerné mdloby.

Záhradu zalievaš 3x denne, a to poväčšinou kaktusy, čo je jediná rastlina, čo ti hneď nevykape.

Ten správny spôsob, ako šoférovať v Emirátoch.

Dosť bolo však srandy. Prečo to však všetko spomínam?

Lebo denne zažívam na vlastnej prepotenej koži poriadny

EXTRÉM počasia.

Pred pol storočím bola v Emirátoch púšť and dnes ju človek vďaka príjmom z ropy prerobil na vlastný obraz. Hektolitre morskej vody sa pumpujú do čističiek, kde sa zbavuje soli a zalieva rastliny, parky a dodáva vodu do domácností. Dá sa tu pohodlne žiť – ak je to z čoho zaplatiť. Zatiaľ.

Tisíce kilowatov elektriny dodávajú zdroj energie pre klimatizáciu, ktorá je ešte aj na autobusových zastávkach. Voda sa dá piť len preto, lebo je odsolená, ale aj tak si ju väčšina ľudí musí kupovať, nakoľko potrubia sú často plné špiny a vodu znehodnotia pri preprave ku kohútiku.

Klíma na ulici.

Málo obývaná rybárska obec, kde žili len rybári, lovci perlí a beduíni na ťavách sa premenila na medzinárodnú metropolu, kde dnes žije skoro 1.4 miliónov ľudí. Peniaze premenili piesok a prach na umelú zelenú oázu a toto miesto je jedno z energeticky najvypumpovanejších miest na svete. Žiť vedome a ekologicky práve tu je výzva ako žiadna iná. Dokedy sa však dá len brať?

Keď každý deň svieti slnko. Až príliš.

Peniaze ti nekúpia len auto, dom a LCD televízor. Peniaze ti zaplatia aj kúrenie, chladenie, pitnú vodu a jedlo. A najmä to chladenie.

Sedím v 25 stupňovej obývačke (snažím sa šetriť energiou na hranici znesiteľnosti) a filozofujem: Bude klimatický komfort takisto výsadou len tých privilegovaných? Prežijú zvyšovanie teplôt a prírodné katastrofy len tí, čo budú mať na to?

Ak by sme nemali prístup k vode a vypli by nám zdroj elektriny (príde silná búrka, povodeň či nebodaj vojna), nejde tu o srandičky ale o život. Snažím sa predstaviť si, ako by sme tu reálne prežili. Deň bez klimatizácie v dome, keď vonku teploty vystupujú nad 49 stupňov je viac než len adrenalín. Stačí keď vypnem v jednej izbe chladenie na pár hodín, a nedá sa v nej dýchať, spať a existovať.

To čo sa snažím si predstaviť, sa už však vo svete dávno deje. Prejdem prstom na mape a len v susednom štáte (čo odo mňa práve teraz nie je vôbec ďaleko) ľudia práve teraz zomierajú kvôli teplu, lebo si nemôžu klímu dovoliť. Sú príliš chudobní aj na to, aby si mohli dovoliť kúpiť dostatok vody a nemajú z čoho zaplatiť elektrinu na chladenie. Povieš si koho zaujíma nejaký Irak, nejaká Brazília, polárny kruh je tiež ďaleko? Všetko však bohužiaľ so všetkým súvisí a všetci stojíme na spoločnej pomyselnej Noemovej arche.

To, že je niečo ďaleko neznamená, že sa nás to vrcholne netýka.

Nie je tu však stále len slnečno. Aj tu prídu výkyvy počasia a s nimi intenzívne lejaky, pre ktoré zatvárajú školy a piesočné búrky, keď nevylezieš z domu aj celý týždeň. Keď už na púšti sneží, nie je mi do smiechu.

Púštna búrka v Abu Dhabi (zdroj Gulfbusiness.com)

Zem sa prehrieva a počujeme varovania z rôznych strán, že nás môže čakať veľké sťahovanie národov kvôli počasiu. Už to má aj scenár a názov: klimatický apartheid. Je pravdepodobné, že sa ľudstvo postupne preriedi. Buď nás spláchnu dvíhajúce sa oceány, zbičujú nás prudké búrky alebo sa budeme snažiť nájsť si kúsok miesta na život niekde v tieni pri vode, tak aby sme sa neuškvarili.

Cítim to tu, a cítime to aj doma na Slovensku. Problémy sa hranicami nekončia a sme v tom všetci tak skoro… rovnako. Sú ľudia, ktorí nemali šťastie narodiť sa v miernejšom pásme a tam kde žijú teraz, bude nakoniec neznesiteľne. Aj my budeme utekať. Tam, kde je chladnejšie. Domov?

V lete nás v meste na Slovensku prekvapí vlna horúčav, a nezvládame to. Je to však len chuťovka toho, čo môže prísť. Prispôsobovať sa môžeme kľudne začať už teraz.

Správy o počasí dnes beriem vážne. Nie je to bulvár, vtip ani krátkodobá senzácia.

Keď nie je plán B.

Planéta má ľudí plné zuby a je to zrejme naše posledné varovanie, aby sme sa spamätali.

Môžeme sa utriediť k smrti, ak najväčší dažďový prales celé týždne horí, lebo ho ľudia klčujú kvôli ziskom a to aj vďaka človeku, ktorý má v rukách obrovskú moc a podpisuje sa pod rozhodnutia, ktoré ničia tento vzácny prales.

Niekedy mám pocit, že my individuálni jedinci, ľudia, bodky na zemi, čo sa snažíme o zmenu, zalievame tento obrovský ekologický oheň s dvojdecovým pohárom.

Ako sa píše v tomto silnom výroku:

„Myslel som si, že najväčšie ekologické problémy sú: strata biodiverzity, 
kolaps ekosystému a klimatické zmeny. Myslel som si, že stačí 30 rokov dobrej vedy a tieto problémy vyriešime. Mýlil som sa. Najväčšie ekologické problémy sú: SEBECKOSŤ, CHAMTIVOSŤ a APATIA. Na vyriešenie potrebujeme duchovnú a kultúrnu transformáciu ľudstva. A my a vedci nemáme tušenia, ako to dosiahnuť.
“ Gus Speth (americký enviromentálny právnik)

Zmenili sme prirodzený ekosystém planéty a predpovede počasia sú denné echá, že už dávno niečo nie je v poriadku.

Zem nás nepotrebuje, práve naopak, akoby sa nás už snažila striasť.

Musíme si zaslúžiť na nej žiť.

Potrebujeme v tomto stave sveta ešte stále riešiť ďalšie nové handry, mobily, kabelky, make-up, šperky, televízory, elektroniku, dekorácie, plné skrine a šatníky, plastové haraburdy, či pozerať sa na bezduchú zábavu alebo počúvať reči povrchných celebrít?

Ničíme si svet, v ktorom žijeme a dýchame, aby sme si tu mohli krátkodobo užívať konzumný život plný vecí, ktoré sme ledva použili a následne vyhodili. Po nás potopa!

Možno namiesto nových a lepších vecí sa potrebujeme všetci zamyslieť a vážne a výrazne zmeniť to, ako žijeme, teraz.

Využívať energiu uvážene (žiarovky, kúrenie chladenie, elektrika, pranie vecí, sušenie, zatepľovanie domov) a prejsť na obnoviteľnú energiu.

Voliť ľudí a strany, ktoré sú ekologicky zodpovední. Namiesto čítania negatívnych správ ísť sa angažovať do mesta, dediny alebo vyššej politiky.

Jesť menej mäsa, byť opatrnými odkiaľ pochádza jedlo na našom tanieri, jesť lokálne. Nevyhadzovať jedlo. Pestovať si, čo sa dá.

Chodiť menej autom, menej lietať, deliť si cesty autom, používať bicykel či autobus.

Toto všetko pomôže. Každý má inú silnú stránku.

Alebo jednoducho stačí začať tak, že budeme konečne spokojní s tým, čo máme. Prestať nakupovať. Prestať konzumovať a vyhadzovať.

Svet je prepchatý vecami. Všade sú tony vecí, ktoré už nikto nechce. Pozri sa do internetového bazáru, na bazoš, na Facebook skupiny, do sekáča, do kontajnerov. Všetky tieto veci skončia na skládkach ako smeti. To sú všetko peniaze premenené na odpad. Môj brat pracuje v obchode s elektronikou a pri akejkoľvek „akcii“ majú narvané. Ľudia si nedajú povedať.

Nie(len) recyklovať, ale nekupovať nové veci je pre mňa Svätý Grál vedomého žitia. Ak niečo potrebuješ, snaž sa všetko čo sa len dá, si kúpiť spod ruky. Áno, trvá to istý čas a je to komplikovanejšie. Zaplatíš však človeku, ktorý je z mäsa a kostí a nie anonymnej korporácii a dáš šancu ďalšej veci, z ktorej nebude ďalší odpad. Cez inzeráty som kúpila desiatky vecí a stretla som úžasných, milých a čestných ľudí so zaujímavými osudmi. Nie vždy sa dá kúpiť všetko zo sekáča. Položím si otázku, či to naozaj, ale naozaj potrebujem. Nové. A teraz.

Musíme začať aj komunitne fungovať, inak to nejde.

Paradoxom je, že som odišla z domoviny plnej Slovákov, aby som až tu zažila v riadnom kotli národov, čo je to komunitná pomoc. Moslim, Ind, kresťan, Arab, bývajú spolu v jednej časti mesta a ľudia si tu cez ulicu nosia plechy s koláčmi, delia sa o jazdy autom do školy, požičiavajú si kosačky, vŕtačky, koreniny do varenia a stretávajú sa v spoločnej kaviarni na pokec.

Ľudia, dá sa to! Prečo je nám trápne prihovoriť sa jeden druhému, požičiať si či poprosiť o pomoc? Doma klopem susedovi na dvere, lebo potrebujem klepáčik na mäso, ktorý použijem raz za rok a myslí si, že som Jehovista. Áno, je jednoduchšie utekať radšej do obchodu, alebo si zatresnúť dvere. Komunita sa dá vytvoriť všade, len niekto musí začať: či už je to ulica, bytovka alebo dedina. Stačí využiť aj ten Facebook k niečomu dobrému a prihovoriť sa vo výťahu, vyrobiť leták alebo zorganizovať nejaké stretnutie. Ak by sme si veci viac delili, nepotrebovali by sme toľko nakupovať. Keď sa podelíš s niekým, dačo si vyrobíš, opravíš, upcykluješ, kompostuješ, si s ľudmi – všetky tieto aktivity dajú človeku milión krát viac hodnôt a zmyslu v živote ako nakupovanie a konzumovanie.

Ruky hore všetci, komu na niečom záleží!

Dnes som nikdy som nebola spokojnejšia s tým čo mám. Mám menej ako kedysi a žijem v hojnosti. V skrini mi visí okolo 20 kusov oblečenia. Mám troje topánok a umývam sa jedným mydlom. Celá rodina si delíme šampón na vlasy. Máme 5 ročný televízor a funkčný pekný nábytok prevažne z bazáru. Nič nepotrebujeme. Neznášame nakupovať. Šetríme hotovosť. Snažíme sa žiť normálne a brať len to, čo naozaj potrebujeme. Mám však ešte stále čo robiť, je kde redukovať, robiť inak, zlepšiť.

Doma. Neďaleko od vyklčovaného lesa pre nové lanovky.

Minimalizmus je môj prístav v rozbúrenom svete.

Byť Slovenkou je dnes pre mňa privilégium. Ešte stále máme zelenú trávu, pitnú vodu, prírodné jazerá, hory a lesy, lúky, divé zvery, vtáky, dážď, oblohu. Ak si to všetko nestihneme zničiť a už aj „doma“ bude púšť.

Moja mama chcela vždy „vypadnúť z mesta“ a kúpila si lacný dom na polosamote s veľkou záhradou a ovocnými stromami. Pamätám si, ako položartom vravela, že tie stromy budú raz namiesto peňazí naše prírodné dedičstvo. „Dedíme marhule, vínnu pivnicu a zmysel pre humor dcéra moja! „ – nechala sa počuť.

Možno tento dom, nad ktorým som ohŕňala nosom, bude mať nakoniec hodnotu viac ako peniaze. Veď už našom byte v Bratislave sa od mája bez chladenia nedá existovať. Všetci utekáme z vypečených miest, ak je kam. Realitná investícia (sen) budúcnosti pre mňa predstavuje eko chalupu v lese so solárnymi panelmi a záhradkou, najlepšie kdesi na severe. Aj s podobne zmýšľajúcimi susedmi.

Dedičstvo alebo …

V dedinskej krčme vysedáva starý (údajne) blázon, a ten už roky vykrikuje niečo o 50 ročnej apokalypse a ako len ten, čo má vlastnú pôdu so studňou prežije.

Začínam brať bláznov vážne. Možno je to múdry človek, ktorému dodnes svet nerozumel.

Dnes je tu opäť pekelne teplo a zajtra vyprevadím dcéru do novej multi-kulturálnej školy. Spolužiaci sú z Pakistanu, z Indie, z Emirátov, z Kanady, z Anglicka. V škole sa premelie 60 národností a nikto sa necíti iný. Tu je to normálne.

Prvýkrát však mám stiesnený pocit, že ju čaká neistá budúcnosť.

Toto je svet, v ktorom bude ona vyrastať a žiť.

Chcem, aby však raz vedela, že som si bola vedomá toho, čo sa tu deje, a snažila sa niečo preto urobiť. A chcem v tom povzbudiť aj teba.

Minimalizmus už nie je voľba, ale nutnosť.

„Nechcem, aby ste dúfali. Chcem, aby ste panikárili. Konajte tak, akoby vám horel dom.“
Greta Thunberg





Filed Under: Zero Waste, Životný štýl

Manuál na prežitie: 100 dní bez Facebooku

10. augusta 2019 publikovala Minimalistka 28 komentárov

„Facebook je ako chladnička, keď sa nudíš, chodíš ju každých 5 minút kontrolovať, či v nej niečo nie je.“

Začiatkom roka som si deaktivovala Facebook na 100 dní a výsledky sú zaujímavé.

Na Facebooku oslavujem 10 ročné výročie a za ten čas sa stal súčasťou môjho každodenného rituálu – skontrolovať Facebook. A koho nepoteší dopamín z lajkov, komentárov a možnosť zdieľať zaujímavé fotky z úžasných dovoleniek? Aha, máme sa super!

Po spustení môjho blogu som pridala k súkromnému účtu aj ten na biznis a zistila som, že na ňom trávim viac a viac času. Kontrolovala som si účet niekoľkokrát za hodinu: Na počítači. Na mobile. Na tablete. Počas čakania na výťah. V pauzách medzi prácou. V obchode. Na záchode. Na pieskovisku.

Veď je to normálne. Robili to predsa všetci okolo mňa.

Zistila som, že Facebook vlastne neznášam.

Niečo v podvedomí mi vravelo, že to nie je v poriadku. Naša sľubná romanca skrachovala a mala som chuť rebelovať.

Časť môjho vnútorného konfliktu súvisel aj s túžbou žiť minimalisticky, viac v prítomnosti, bez sústavných podnetov zo sociálnych sietí.

Cítila som sa ako v lepkavej pasci, akoby ma nejaká vyššia sila kontrolovala, a ja som nemala na výber. Začala som testovať spôsob, ako prestať.

Vypadol Facebook, tak som si išla do obývačky pokecať s rodinou a zistila som, že sú to celkom milí ľudia:)

Nečudujem sa, že Facebook volajú “moderná fajčiarska prestávka”.

Sme uštvaní a vystresovaní zo šéfa, z roboty, z detí, a potrebujeme sa uvoľniť. Chceme niečo instatné a zábavné, po ruke. Sociálne siete väčšinou používame, aby sme si oddýchli.

90 percent informácií, ktoré som prijímala z Facebooku boli však pre môj život úplne nepodstatné .

Nezaujímalo ma 258 fotografií bezdetnej kamošky zo strednej, ako surfuje v v Kalifornii, ani politické výlevy o stave nášho parlamentu susedky z tretieho poschodia, a už vôbec nie pozvania na hranie Bubble Safari od znudeného bratranca, ktorý prežíva krízu v práci.

Chcela som sa odpojiť úplne, a poriadne.

Prenasledoval ma však strach – čo ak prídem o dôležité informácie? Čo ak mi ujde nejaká príležitosť? Čo ak blog nepôjde tak ako chcem a stratím čitateľov? Chcela som prekonať tento hlúpy pocit strachu, ako by išlo naozaj o niečo vážne a dokázať si, že je to len v mojej hlave.

Dočasne zavreté pre duchovnú obnovu.

Naordinovala som si digitálny detox od sociálnych sietí a deaktivovala si účty na Instagrame a Facebooku. Vytvorila som si prázdny účet bez priateľov, ktorý používam ako administrátorský účet na spravovanie blogovej stránky (keďže inak to zatiaľ podľa FB pravidiel nejde- pozn.aut).

Dala som si pauzu od zdieľania článkov na stránke Som Minimalistka, aby som zistila, či je možné písať blog a získavať nových čitateľov aj bez prítomnosti na Facebooku.

Aj tak sa dá 🙂

Výsledky?

Vydržala som vyše 100 dní, a vydržala by som dlhšie nebyť sťahovania do zahraničia a problémov s pripojením na blog.

Skúsenosť s digitálnou pauzou by som rozdelila na dve časti – Facebook ako privátny účet a Facebook ako stránka na biznis.


Súkromný účet:

Prázdnejšia hlava, produktívna práca pri počítači, úprimné a zaujímavé rozhovory s ľudmi, o ktorých som skutočne netušila, čo majú “nové”, menej úzkosti a negatívnych myšlienok a najmä: OVEĽA VIAC ČASU.

Pauza od sietí mi umožnila dať si priestor na sebaspoznávanie.

Uvedomila som si, akú veľkú rolu v mojom živote hralo hľadanie uznania od druhých ľudí vo forme lajkov, srdiečok a komentárov.

Bez sociálnych sietí som sa musela naučiť byť spokojná sama sebou aj bez úspešných statusov a zdieľaní.

Ešte nedávno by ma nepríjemný komentár či málo lajkov trošku rozhodilo. Dnes je mi to už úplne jedno. Odnaučila som sa čokoľvek od sociálnych sietí očakávať.

Beriem ich ako prostriedok k propagácii toho, čo píšem.

Najpozitívnejšia vec na detoxe od Facebooku je (pre mňa osobne) zvýšená produktivita. Odkedy na ňom „nie som“, mám čas na to, čo som nestíhala.

Detox odporúčam všetkým vystresovaným sťažovateľom na život, ktorí nič nezvládajú. Samozrejme okrem okamžitého odpisovania a komentovania na sieťach v akúkoľvek nočnú či dennú hodinu.

Páči sa mi. Nepáči sa mi. Prestaň zabíjať čas.

Ak máš čas byť na Facebooku, stíhaš! Všetko.

Detox som na istý čas porušila, aby som obnovila kontakty s ľudmi kvôli sťahovaniu, ale stačil týždeň, a už som sa pristihla, že surfujem častejšie, bez dôvodu, opäť kompulzívne.

Súkromný účet som si opäť deaktivovala a už sa k nemu vrátiť neplánujem. 100 dňová pauza sa predlžuje na neurčito.


Ako sa ale darilo moje fanúšikovskej stránke? Výsledky sú menej očarujúce.

Pozitívom detoxu bolo mať takpovediac o „jednu starosť menej“. Nemusím rozmýšľať čo publikujem, koľko mám lajkov, nemusím sledovať komentáre, mám viac času na iné kreatívne nápady.

Negatívom je však pomerne veľký pokles príjmov a určite menej čitateľov. Keď si porovnám štatistiky, Facebook stále predstavuje pre môj blog (zatiaľ) príliš veľký podiel nových prístupov.

Vyťahujem bielu zástavu a priznávam, že neexistuje lepší a lacnejší spôsob oslovenia obrovského publika ako je marketing cez Facebook.

Nie je to jediný spôsob, ale je to momentálne najjednoduchší spôsob s rýchlymi výsledkami.

Promovaný post za 10 Eur mi umožní prežiť do ďalšieho mesiaca a má väčší efekt, ako všetky články, pracné SEO a iné aktivity dokopy. Na istý čas sa vzdávam a priznávam, že ak chcem mať aký taký úspech ako blogerka, nemôžem nebyť aspoň na jednej sociálnej sieti.

Vypnem sa lebo sa nudím, zapnem sa lebo sa nudím.

Zhrnutie:

Facebook nie je problém, ale to ako som ho využívala bol problém.

Detox ma naučil, že závislosť na sieťach je reálna, ale ešte stále mám plne pod kontrolou prečo na ňom vysedávam a čo na ňom robím.

Moja digitálna identita sa rozplynula a dnes už nie som človek, ktorý ráno vstáva s rozlepenými očami k tomu, koľko mám nových lajkov.

Skontrolovať si Facebook a nechať sa vcucnúť do čítania newsfeedu je jednoduchšie ako siahnuť po ceruzke, po krížovke, alebo ísť na prechádzku, či si pustiť hudbu.

Len si to skús, stačí trošku bdelej prítomnosti – spýtaj sa každýkrát, čo klikneš na Facebook: „Prečo sem práve idem a čo by som mohla namiesto tohto nezmyselného klikania robiť?“

Facebook vie byť dobrý sluha ale aj veľmi zlý pán.

„Obrazovky nás robia pasívnymi. Rozbi ju a nájdi si namiesto nej pero a papier.“ Tom Hodgkinson

Musíš si však sakramentsky dobre zvážiť, čo presne na ňom robíš.

Facebook môže byť nástroj na prokrastináciu a zabíjanie času aktivitami s nulovou návratnosťou.

Facebook (a akékoľvek sociálne médium) vie byť však aj nástroj ku pracovnej a kreatívnej slobode – na vytvorenie života, aký chcem ja v súlade s materstvom, domácnosťou a mojimi potrebami.

Facebook je užitočným nástrojom na zdieľanie posolstva, ktoré je pre mňa dôležité a ak chcem motivovať iných ľudí ku zmene, môžem to spraviť takto, aj keď mi je to „proti srsti“. (Nič v zlom, marketing cez Facebook ma baví asi ako vypisovanie daňového priznania a ak si raz môžem dovoliť niekoho naň zaplatiť, neváham ani minútu)

Nie je to jediná cesta, ale zatiaľ je efektívna. Až príliš veľa ľudí trávi čas na sociálnych sieťach. Ak ich chcem „pretlačiť“ na druhú stranu, musím ich nájsť tam, kde hľadajú „oddych“ a informácie.

Nechceš sa deaktivovať?

“Si tým, koho sleduješ. Tak ako si opatrná pri výbere priateľov, buď opatrná komu venuješ pozornosť na sociálnych médiách” Asmaa Dokmak

Skús si aspoň zredukovať účet presne tak, ako by si vypratávala doma: pretriediť priateľov, zrušiť sledovanie firiem firiem a stránok a skoro „nič v príbehoch nemať“.

Ak je účet príliš preplnený, deaktivuj si ho a sprav si nový čerstvý a buď v kontakte s pár ľudmi, ktorí naozaj pre teba niečo znamenajú.

Načo je dobrý informačný chaos? Vydrž pár týždňov a potom skoč z pomyselného mosta a deaktivuj sa aspoň na 21 dní. Pozoruj, čo sa stane.

Nič mi neujde.

Sociálne siete ako ich mám teraz.

Facebook je platforma pre blog – zdieľanie toho čo píšem, čo ma inšpiruje a s čím sa stotožňujem.

Predtým, ako niečo publikujem, spýtam sa otázku: PREČO.

Ak ma na ňom nič neinšpiruje, ak sa nič nenaučím, ak si nenájdem hodnotný kontakt, ak sa len tak nezasmejem – používam ho zle.

Pokiaľ na Facebooku bude surfovať vačšina mojich potencionálnych čitateľov, nemá zmysel sedieť v kúte a dotovať si blog z vlastných zdrojov. Tí skalní vedia, kde si ma nájdu aj bez sociálnych sietí.

Nuž, a ak chcem relax, pozerám sa z okna. Tie sú všade a zadarmo.  Najnovšie pozerám po večeroch na našeho škrečka v sklenenom akváriu, ako si vŕta tunely.

Detox mi ukázal, že nepotrebujem na vypnutie sociálne médiá.

Poznáš so základnej školy?

Takže: ak čítaš tento článok vďaka Facebooku, funguje to! Nič ma však neteší viac, ak si ma nový čitateľ nájde tzv.organicky. Ale vážim si každého jedného tak či tak.

Vyskúšala by si dlhodobý detox aj ty? Odporúčam.

Ide o výbornú psychohygienu s okamžitými účinkami a zadarmo. Digitálna dovolenka vie osviežiť skoro ako dovolenka na Bahamách.

Už len pocit, aké to bude prvé dni bez Facebooku „čudné“ je výborné znamenie, že to funguje. Prekvapilo ma, ako rýchlo som si odvykla, a ak sa to podarilo mne, podarí sa to aj tebe.

Čo ak nový trend bude čoskoro nebyť na Facebooku? Možno si začnem čitateľov hľadať v kaviarňach a na ulici 🙂


Skúsila si aj ty pauzu od sociálnych médií a aký bol výsledok? Ako a prečo na nich tráviš čas? Myslíš, že závislosť od sietí je reálna?

Zaujíma to mňa a určite aj ďalších ľudí. Napíš mi preto do komentárov priamo na blogu (nech sa nestratia na Facebookovom cintoríne:)


P.s. Prihlás sa na môj newsletter a dozvieš sa všetko čo mám nové aj bez Facebooku. Ako poďakovanie ti pošlem Rýchlokurz vypratávania pre začínajúceho minimalistu.



Filed Under: Digitálny detox, Myseľ, Životný štýl

Ako mať svoj čas pod kontrolou

30. júla 2019 publikovala Minimalistka 9 komentárov

„K minimalistickému domovu patrí nielen úspešne vyprataná fungujúca domácnosť, ale najmä zmena postoja, ako doma funguješ.“


Tento článok je úryvok z knihy Minimalistický domov. (upravené pre blog)

Chcela by som sa s tebou podeliť o moju veľmi osobnú skúsenosť.                                                            

Minimalistický životný štýl mi zjednodušil nielen domácnosť, ale aj pohľad na seba. Počas vypratávacích seansí som mala šancu prehodnotiť, ako som žila. Akonáhle si okolo seba totiž vypraceš priestor, umožníš konečne vidieť aj do svojho vnútra. A presne toto sa stalo mne.

Vysvetlím to v nasledujúcich riadkoch a budem veľmi úprimná, aj keď mi to nie je vôbec príjemné. Myslím si ale, že je to dôležité. 

Predtým, ako som sa stala mamou, som bola veľmi produktívna žena, ktorá nemala problém skoro vstať, byť nesmierne efektívna, úspešná, plná nápadov a pevnej vôle.

Všetko bolo o mne a ja som si kontrolovala čas, ako som chcela.

Načo som bola asi najviac hrdá, boli moje úspešné rána. Vstávala som veľmi skoro a už o šiestej ráno ešte pred prácou som dvíhala činky vo fitnescentre.

Po narodení mojich dvoch detí sa však z týchto nabitých super rán stal môj úhlavný nepriateľ.

Veľmi ilustračné foto čias veľmi dávnych a pravekých :)))))

Prvých pár rokov som to akceptovala a predstavovala si, aké by to bolo skvelé začať deň a nejako sa (seba)realizovať. Mala som veľké plány, ako si popri detičkách na materskej budem konečne užívať svoje koníčky a plniť sny.

Ako ale mesiace ubiehali, pomaly som to vzdávala, a namiesto žitia som prežívala. Vravela som si a vraveli mi to vlastne všetci, že s deťmi to už jednoducho nejde.

Moja vlastná myseľ ma porazila. Môj životný priestor mi nepomáhal.

Ak máš aj ty ešte malé deti, určite to poznáš. Po dlhom náročnom dni ich konečne šupneš do postele, je pred tebou sladký večer, keď si konečne sama sebe paňou a môžeš si aspoň trochu oddýchnuť a robiť, čo chceš.

U mňa to väčšinou dopadlo tak, že všetky predsavzatia konečne sa venovať mojím vlastným projektom sa nekonali. Pevná vôľa mala svoje limity a radšej som si sadla pred telku, často aj s pohárom vína, a pozerala môj obľúbený seriál. V lepšom prípade som čítala knihu a v horšom surfovala po Instagrame.

Maximalistka v sieti.

Nevedela som prestať a dať tejto neproduktívnej chvíli zbohom.

Poznáš ten pocit, keď nevieš prestať otáčať strany, či klikať na stránky, alebo si povieš ešte jedna časť seriálu a tresk – odbíja polnoc? Vtedy sa prinútim ako tak odplaziť do postele, z posledných síl sa odlíčim a umyjem si zuby. Som polomŕtva, ale ospravedlňujem samu seba, že som si po tej šichte s deťmi a v domácnosti zaslúžila aspoň trochu relaxu.

Čaká ma ráno a s ním nová smena a realita.

Neporiadok v dome a neporiadok v hlave, celý chaos vyjadroval presne túto scénu. 

Skoro nikdy som večer nič užitočné alebo produktívne pre seba nespravila, aj keď som chcela – zacvičiť si, napustiť si vaňu a konečne vyskúšať tú masku na tvár, napísať kamarátke e-mail. Ráno som za túto zábavu pekne zaplatila. Nevyspatej mi trvalo dobrú polhodinu, kým som sa litrom kávy sfunkčnila na rozmýšľanie.

Každé ráno som vstávala až vtedy, keď ma zobudili deti alebo som nemala na výber. 

Vstávala som kvôli nim a nie pre ne.

Celý deň som fungovala len preto, lebo som musela.

Nechcelo sa mi a deň po dni sa mi nechcelo ešte viac.

Mala som ideálne podmienky byť šťastná: bývali sme v krásnom dome, mohli sme si dopriať, čo sme chceli, mala som luxus byť s deťmi doma a pracovať na vlastných projektoch, no napriek tomu som nebola šťastná žena.

Neužívala som si materstvo tak, ako som si predstavovala. 

Ťažko sa mi to píše, ale je to pravda. Neznášala som starať sa o domácnosť a prakticky mi z toho šibalo.

Upratovala som, len keď som musela, alebo som si najala niekoho, aby som nemusela. Žehlila som, len keď sme si už nemali čo obliecť. Varila som, len keď som mala náladu, a snažila som sa kuchyni vyhnúť napriek tomu, že som bola kedysi vášnivá kuchárka.

Každodenný stereotyp ma ubil do katatonického stavu úplnej apatie.

Fungovala som na autopilotovi, a keď sme k tomu pridali hory vecí, ktoré som kupovala alebo prekračovala a dvíhala zo zeme, už teraz viem, že som sa dostala do miernej formy depresie. Mala som plné zuby vecí, prebytku, veľkého domu a mojej neschopnosti všetko zvládnuť. Nebola som pre svoju rodinu prítomná srdcom. Bola som plná vzdoru.

Všetko, čo ti zaberá priestor, ti berie aj drahocenný čas.

Potrebovala som zmeniť postoj. Začala som vyhadzovať a deň po dni som sa cítila lepšie. Zrazu som si začala viac rozumieť.

Chcem poznamenať, že sú isté obdobia, keď to proste takto vyzerá – deti sú dlhodobo choré, prídeš z pôrodnice, máš mesačné bábätko a si rada, že si rada. Prvý rok s malým dieťaťom alebo aj s dvomi dá zabrať: deti nespia, často sa budia, musíš ich kŕmiť každé tri hodiny, prežívaš, ako sa dá.

Moje deti boli v tomto čase už väčšie, už som neprebaľovala, už som ich nedojčila, už spali relatívne dobre celú noc a ja som sa stále ľutovala, akoby som bola v tom špeciálnom období, keď to treba vydržať a bude lepšie. 

Mala som dosť nielen mojej domácnosti, ale aj seba. Už ma nebavilo byť martýrkou len preto, že som matka dvoch malých detí a že život s deťmi taký je. Chcela som si dokázať, že viem byť aj žena aj matka a nemusím čakať roky, kým sa môžem realizovať.

Musela som prevziať kontrolu nad svojím dňom. Niekde som čítala, ako fungujú úspešní ľudia. Chodia včas spať a vstávajú skoro. Ak dokáže beznohý muž zabehnúť maratón, dokážem aj ja zvíťaziť nad svojou „lenivosťou“? Chcela som byť ako oni.

Spomenula som si na ten pocit, ako som sa skvele cítila, keď som ráno chodievala pred prácou cvičiť. Ako inak vyzeral môj deň, keď som mu udala úspešný tón. Už som to kedysi zvládla, som to stále ja? 

Vedela som aj to, že ak chcem prehodnotiť svoj postoj, bude ma to niečo stáť a to boli moje ležérne neproduktívne večery. Aj tak som sa po nich cítila ako vyžmýkaný citrón.

Budem skoro vstávať. Skôr, ako moje deti.

Pre seba. Vstávať o hodinu skôr ako vstane celá tvoja rodina, ti zmení deň. Prvý týždeň budeš unavená, ale zvykneš si. Ak pravidelne chodíš spávať, ranné vstávanie je len zvyk, ktorý si vie každý vybudovať. 

Rána sú výnimočne krásne. Tiché tmavé ulice, pokoj spiaceho mesta a len ja, môj počítač a písanie, môj diár, čas na úplne maximálnu chvíľku pre seba. V lete stihnem aj východ slnka, ešte stále chladný vzduch pred prvou páľavou, úžasný pokoj. Nastav si budík a vstaň. 

Ako by si vedela zmeniť svoj deň s hodinkou len pre teba?

– cvičiť jogu?

– písať román?

– učiť sa slovíčka?

– vybaviť si e-maily?

– modliť sa?

– naplánovať si deň v diári?

– vypiť si v pokoji kávu a prečítať si správy?

– osprchovať sa a pekne sa nalíčiť?

Skvelé produktívne ráno sa ťahá celým dňom až do večera. Namiesto pozerania seriálov spravím rýchle upratovanie a zapojím aj deti. Zapnem umývačku riadu, dám do poriadku kuchyňu a pripravím deťom desiatu do školy. Uistím sa, že je všetko na mieste, skontrolujem obsah kabelky, zapojím telefón na nabíjačku, prejdem si kalendár a doplním, čo ma čaká na ďalší deň. Pripravím si veci na cvičenie a veci, ktoré si deti oblečú ráno na seba. Táto malá snaha večer spraví obrovský rozdiel ráno.

Keď si konečne sadnem, tak viem, že mám deň pod kontrolou.

Môj deň nenechávam na náhodu ako kedysi. 


Ak sa ti páčil úryvok z knihy, tu je obsah, čo v nej ešte nájdeš:)


Ak ju ešte nemáš, môžeš si ju objednať cez objednávkový formulár. Kúpou každej jednej knihy priamo odo mňa za fér cenu podporuješ fungovanie tohto blogu. Ďakujem!! 🙂

Filed Under: Čas, Deti, Digitálny detox, Domácnosť, Knihy, Upratovanie, Životný štýl

Prestala som čítať správy a cítim sa lepšie

24. júla 2019 publikovala Minimalistka 34 komentárov

Správy sú pre myseľ ako cukor pre telo.“ Rolf Dobelli

Správy mi denne tlačia jednu jedinú vec. Svet nie je bezpečný. Vyvolávajú vo mne strach, úzkosť, obavy. Neviem sa koncentrovať a pragmaticky rozmýšľať. Našla som však výborné riešenie.

Prestala som ich konzumovať.

Možno to poznáš aj ty: spravíš si kávu a ďakuješ za krásne nové ráno. Otvoríš si noviny (na papieri či online) a s prázdnou, čerstvou, pozitívnou mysľou začneš deň. Alebo sa len potrebuješ „odreagovať“ pri poobednej pauze a na chvíľu skontroluješ, čo je „nové“ vo svete, či si nebodaj po ťažkom dni v práci pustíš natupírovanú moderátorku v Novinách o siedmej.

Pretrhne sa priehrada a už sa valí Sodoma Gomora:

Vraždy, nehody, samovražední atentátnici, teroristi, nukleárna vojna, pedofili číhajúci na tvoje deti, skorumpovaná vláda, klamári v politike, planéta na hranici záhuby, ekologická katastrofa, záplavy, búrky, tornáda, ohlasované finančné krízy, psychopati behajú po školách so zbraňou v ruke, všade je to samý podvodník, zlodej, sídliskové gangy ohrozujú mládež, drogy, skládky, smeti, nedokončené cesty, diaľničné prepady, piráti, draci, jednorožci, mimozemšťania, falošné správy.

Ak ti nestačí, vlezieš do „relaxačnej celebritnej sekcie“ (podľa kvality zvoleného média) kde sa dozvieš, že si v porovnaní z inými homo sapiens tlstá, škaredá, stará, lenivá, neúspešná a mala by si sa dať na diétu, kúpiť si nový krém, dať si botox a prihlásiť sa na motivačný kurz.

Rozhodla som sa správy: prestať čítať, sledovať na sociálnych sieťach a kupovať v stánku. Prestala som počúvať aj rádio, nakoľko pri dramatickej vsuvke a zvýšenom hlase ranného moderátora správ mi začal tiecť pramienok potu na čele.

Prvé týždne boli náročné, môj milovaný politický týždenník práve vyšiel s fajnovou titulkou a mykalo mi rukou vo vrecku, stískajúcou drobné. „Ešte raz, a naposledy! „Občas som to nezvládla a a po prečítaní x-tej tragédie sa pýtam samej seba, či som vlastne normálna. Nič nové pod slnkom a je mi naprd. Veď som to vedela!

Smädí ťa po správach? Len sa v nich neutopiť.

Dnes sa cítim sa o celé dve obrátky lepšie. Skoro až tak dobre, ako keď som dala zbohom príspevkom z Instagramu, zlievajúcimi sa v jednu mentálnu machuľu. Svet je fajn miesto na život. Dni nie sú také čierne, ako sa zdali.

Koľkokrát mi nabehli slzy do očí, keď som si prečítala správu, že sa napríklad utopilo dieťa. Alebo mi zovrelo žalúdok, keď čítam o krutosti človeka k zvieratám či neprávosti páchanej na ľuďoch. Niekedy som strávila celý deň v absolútnej apatii po prečítaní článku o klimatickej katastrofe.

Želala by som si, aby ani táto správa nebola pravda. Aha, vlastne nie je.

Je dobré vedieť, čo sa deje, ale rozdiel je v akej forme. Začala som čítať viac kníh a odborných článkov, ktoré idú do hĺbky. Klobúk dole aj pred investigatívnou žurnalistikou. Niekedy stačí občas raz za mesiac prebehnúť očami titulky kvalitného denníka, ak už naozaj musím (keďže žijem v zahraničí). Baví ma aj zaujímavý rozhovor s človekom, ktorý má čo povedať.

Nepotrebujem však mini Las Vegas informácií, ktoré prijímam ako malé bomby do hlavy a výsledkom je guča v hrdle.

Ignorujem realitu?

Sme tam, kde sme.

Realita je to, čo je.

Je to stav, do akého sme sa dostali, takí sú ľudia, také sú národy, taká je vláda. Vo svete sa dejú hrozné veci. Ale aj dobré veci!!!!!!!!

Buď si niečo prečítam, zasiahne ma to a idem to zmeniť, ale nebudem to pasívne a dobrovoľne len tak prijímať.

Isté veci ma trápia, ako napríklad znečisťovanie planéty. Na túto tému píše Eckart Tolle vo svojej knihe Sila prítomného okamihu zaujímavú vec:

Znečistenie planéty je iba vonkajším odrazom vnútorného psychického znečistenia: milióny neprebudených ľudí, ktoré nenesú zodpovednosť za stav svojho vnútorného priestoru.“

Inými slovami povedané – daj sa dokopy vnútorne a svet sa opraví. Tak ako v minimalizme, stav nášho domova vyjadruje stav našej mysle. Pozrime sa však okolo seba, v akom stave je naša Zem. Už to nie je len o našich garážach, prebudiť sa musíme do reality všetci a kolektívne.

Aký má zmysel ísť do postele s pocitom úzkosti?

Čo tak sa koncentrovať na veci, ktoré si uvedomujeme, ktoré sme zmenili, ktoré sa nám vydarili? Úspešné, vtipné, pozitívne? Skúsme ich hľadať v správach. Veľa šťastia.

Dnes už všetci vieme, že viac konzumujeme všetkého čo sa dá: jedla, cukru, drog, alkoholu. Prebytok správ je takisto toxický. Zvyšuje sa kortizol v tele, vďaka tomu vieme že sa oslabuje imunita, telo sa dostane do chronického stresu a zrazu nám už ani ten segedín od babičky netrávi.

Väčšina správ so zavádzajúcimi titulkami sa v nás snaží vyvolať negatívne pocity. O čom sa lepšie číta, ako o nejakej poriadnej tragédii? Nešťastie predáva! Auto narazí do stromu a sme detailne informovaní o živote a plánoch zosnulého“. Chudák, mal celý život pred sebou!“ Šoférujem s touto myšlienkou v hlave a skoro si nevšimnem, že mi naskočila červená.

Milé mačiatka noviny nepredávajú:(

Všetky nové správy sú staré správy, ktoré sa udiali novým ľuďom.“ Malcom Nuggeridge

Správy nie sú pre náš život podstatné. Nepamätám si jednu jedinú informáciu zo správ, ktorá by mi zmenila nejakým spôsobom život.

Viem, čo je NOVÉ, to je všetko. Mnoho ľudí číta správy, aby vedeli, čo je NOVÉ. Nevieš, čo je nové, nie si in.

Sranda je, že ak je niečo dôležité nové, dozvieš sa to tak či tak. Vo firme ti oznámia zmenu v odvodoch. V obchode ti zrazu nezabalia nákup do plastovej tašky. Všimneš si, že slnko pečie viac, ako zvyčajne. Do schránky ti príde volebný lístok 🙂 Suseda vo výťahu ti povie – „a počuli ste? “

To čo stalo pred mesiacom je dnes tak aktuálne, ako či snežilo minulý rok v novembri.

„Teta, a aký máte názor na rakovinový konsenzus v spolitizovanom Washingtone?“

Závislosť na správach, najmä tých bulvárnych je reálna. Ťahá nás to k nim ako včely na med. Ojoj, koľko krát som klikla na online portál so správami ako bábka, ktorú niekto ovláda povrázkami. Sledovanie informačných portálov na internete sa mi javil ako dobrý nápad.

Mám predsa prehľad. Ale o čom vlastne? Čítanie krátkych instatných správ mi odsypáva zo života a človek stratí schopnosť vychutnať si dlhší príbeh. Pol dňa týždenne z môjho veku na katastrofy? Sladká nevedomosť.

Prečo správy čítame?

Informačný konzum je taký istý konzum, ako ten spotrebný.

Smeti v hlave. A nielen to. Ak čelíme v osobnom živote nejakým problémom, konzumácia negatívnych správ našu odolnosť len zhoršuje. Všimla som si, ako som sa inak správala po tom, čo som sa dívala v správach na aktuálnu tragédiu. Alebo ako som vnímala vlastné problémy v horšom svetle, než skutočne boli.

PRÁVE AKTUÁLNE : Je mi to jedno.

Základom efektívnosti je eliminovať všetko nepodstatné. Pre mňa do tejto kategórie patria aj správy. Nechám svet nech sa točí a netúžim o všetkom vedieť. Stačia mi vlastné problémy. Kedysi ľudia nemali internet a vedelo sa len to, čo vtáčiky štebotali na strome či pútnici pri ohni porozprávali.

Najväčší relax je dnes pre mňa čas osamote, v obľúbenom kresle, kde si čítam kvalitnú literatúru, píšem si do žurnála, lúštim krížovky, alebo si len tak niečo kreslím či s deťmi pečiem koláče. Ráno sa zobudím, a namiesto správ čítam knihu. Takto sa mi podarilo prečítať viac románov za mesiac, ako kedysi za rok. (Môj svokor si ráno lúšti sudoku!)

Čím menej sa vystavíš negativite, tým pokojnejší budeš mať život.

„Keď prestaneš vnímaš svet ako nepriateľský, necítiš už viac strach a keď niet strachu, myslíš, hovoríš a konáš inak.“
Eckhart Tolle

Ako si na tom ty? Čítaš rada správy? Skúsila si už mediálny detox? Napíš mi do komentárov 🙂

Filed Under: Digitálny detox, Myseľ

Minimalizmus v kufri (alebo zápisky z púšte)

11. júla 2019 publikovala Minimalistka 10 komentárov

Dá sa minimalizmus „presťahovať“ a žiť s menej, skromnejšie a jednoduchšie kdekoľvek na svete? A nech to nie je jednoduché, v úplne maximalistickej krajine?

Uvažujem nad vtipom osudu, ktorý ma poslal späť práve na miesto, kde som sa chytila do chápadiel konzumu. Ak sleduješ môj blog už dlhšie vieš, že práve sústavné sťahovanie s malými deťmi ma priviedlo k minimalizmu. O to viac som sa pobavila nad správou, že sa sťahujeme späť na „miesto činu“, do rozprávkovej krajiny zlatých palácov. Dostala som šancu vyskúšať si všetko znova, a tentokrát inak?

Mám pocit, ako by som šla späť k imaginárnemu bývalému frajerovi s narcistickými tendenciami – viem že to nebolo pre mňa dobré, poznám všetky jeho (aj svoje slabosti), a som mierne nervózna z toho, čo bude. Dvakrát predsa nevstúpime do tej istej rieky. A čo zablúdené ovečky?

Napriek niekoľkoročným redukciám statkov sme sa pri balení riadne spotili. Na ceste sú veci osobnej spotreby, vecí čo máme radi, a zopár drahých trapasov, ktoré sa nám nepodarilo predať.

Veci na kempovanie,

bicykle,

kolobežky,

hlúpy nadrozmerný obraz

kvalitné koberce,

stará lavica a bar z Kašmíru

brúsené poháre od babičky,

orientálne lampy,

zimné veci, ktoré oblečieme už len raz za rok

praktické veci z kuchyne,

počítač, tlačiareň, televízor, hračky, a knihy!

Samozrejme, knihy! Kde ste moje milované knihy?

Pristáli sme na letisku v Dubaji s našimi dobrodružstvom otlčenými kuframi a vzápätí prejdeme akousi magickou bránou do úplne iného sveta.

Emiráty vo mne evokujú rozprávku z Tisíc a jednej noci. Horúci púštny vzduch, vôňa jazmínu a orientálnych parfémov, lokálni muži v snehovobielych odevoch (raz mi povie konečne niekto, v čom to perú?… 🙂 )

Sedím v taxíku a idem si krk vykrútiť pohľadom na najvyššie, najjagavejšie a najkrajšie na svete. Míňajú nás budovy svetoznámych hotelov, trblietavé mrakodrapy lemujú šesťprúdovú diaľnicu (pozdravujem trasu BA-Košice- pozn. autora) …Nechce sa mi veriť, že len päť desaťročí dozadu tu bola púšť.

Abu Dhabi – zdroj Skyline Media.

Pribudli nové luxusné hotely, paláce zo zlatými kupolami a mramorovým obložením, veľkolepé múzeá a ďalšie sklenené veže. Chodníky a cesty prepájajú biele pláže, zelené parky a všadeprítomné katedrály konzumu – nákupné centrá. V tých kúpiš úplne všetko. Áno, aj to, o čom nevieš, že existuje.

Ľudia sa do nich utiekajú ani nie kvôli nákupom, ako pred neznesiteľným teplom, ktoré sa v letných mesiacoch šplhá až na 49 stupňov Celzia. Popri tom si niečo kúpia 🙂 Príroda ako taká tu existuje len vytvorená ľudskou rukou – parky sú umelo zalievané, aby nevyschli a byť „vonku“ je možné cez deň len v jesenných a zimných mesiacoch. Alebo sa z teba stane nočná sova. Veľa aktivít, ktoré sme doma robili prirodzene zadarmo, sa tu dajú robiť len vnútri. Nudiť sa tu nedá, ale musíš byť ochotná vytiahnuť peňaženku.

Fototapeta alebo bežný deň v meste? Khalydiah Palace by Rotana, Abu Dhabi alebo náš dočasný domov.

Spoločenský život v horúcich mesiacoch tvorí výstup z klimatizovaného auta do klimatizovaného shoppingu. Aby bežný smrteľník nechodil len tak po vonku – však by ho z toho tepla piclo – sa tu pre človeka šťastnejšie narodeného poskytuje maximálny servis – natankujú vám auto, doručia mekáč až domov a dokonca aj nákup zo supermarketu – stačí plný vozík odovzdať tete pri pokladni a platí sa až doma 🙂

Nuž niet divu, že sa veľmi ľahko zatočí z toľkej nádhery hlava. Na minimalizmus nie čas. Bolo by však jednoduché vidieť len bohatstvo, prepych a luxus.

V meste žije bublajúci kotol rôznych národností, farieb pleti a náboženstiev. Väčšina bežných pracujúcich ľudí pochádza z tretích krajín – Bangladéš, Filipíny, India, Pakistan. A títo ľudia nejazdia na drahých autách ani nedonesú domov závratný plat. Odišli zo svojej krajiny, aby sa mali o niečo lepšie a zarobené peniaze často posielajú domov rodine. Nesnažím sa ani predstaviť, ako môže byť otcovi rodiny, ktorí si nevidí manželku a deti celý rok. Alebo filipínskej slúžke, ktorá z materiálnych dôvodov nemôže mať deti a stará sa celý život o tie cudzie.

Práve obyčajní ľudia ma v tejto krajine inšpirujú viac, ako tí majetnejší a úspešní. Ako menežujú svoj rozpočet? Kde nakupujú? Čo jedia? Ako sa zabávajú? Budem mať určite veľa materiálu na zamyslenie.

Sheikh Zayed mešita ti naživo vyrazí dych.

Čas strávený v hotelovom apartmáne bola príjemná medzihra toho, čo ma čaká: prázdna nehnuteľnosť s nádejou, že sa loď s vecami objaví ešte toto leto. Zistila som, že točiť 10-15 kúskov vecí na oblečenie a žiť z kufrov je nakoniec veľmi pohodlné. Operiem, vonku na balkóne osuším za šesť a pol minúty (to teplo je na niečo dobré) a opäť oblečiem. Nikto ma tu nepozná a zatiaľ mi nevyčíta, že nosím na pláž tie isté šaty už tri týždne. Na hotelovej recepcii ma možno označovali ako „tá v tých čiernobielych šatách“ :))

Prvé týždne v inej krajine sú také medové, užili sme si bazén, hotelový servis a bol čas návratu do reality. Rozhodla som sa vyvarovať konzumných chýb z minulosti a spravila som si do žurnálu užitočné zápisky. Múdry sa učí na chybách druhých a hlúpy… no nebudem to rozoberať, haha 🙂

„Mami, a tu už naozaj bývame? “

Bývanie:

Byt, v ktorom sme kedysi žili, bol príliš obrovský a zhltol celý prales nábytku a kilometre kobercov. Páčilo sa nám, že sme zrazu mali taký priestor a neriešili sme jeho nevýhody.

Dnes vieme že: potrebujeme bývať, tak akurát, ale zas nech sa dá v predsieni otočiť, na niečom jesť, dočasne sa vyspať, spojazdniť kuchyňu.

Dom sme si vyberali podľa veku a veľkosti – ešte v apríli sme prišli na realitné turné a keď som ho videla vravím mužovi – ten dom sa prenajme za 5 minút, ak ho nevezmeme. Ako jediný totiž nemal milión metrov štvorcových, bol moderný, má normálnu záhradu – nie len betónový slíž alebo pieskovú dunu, nebehali v ňom šváby a to najdôležitejšie – mal červené dvere :)))

Vitaj doma!

Raz sa mi snívalo, že budem bývať v dome s červenými vstupnými dverami, i keď je možné, že som to asi príliš preháňala s čítaním Hier o Tróny. Neskôr som si naštudovala, že ho navrhol známy švédsky minimalistický architekt, a už som bola „doma“. 🙂

Vravím si, už nikdy nechcem bývať v príliš veľkej nehnuteľnosti, ani keby nám ju dali zadarmo. Tento dom je taký akurát a nepotrebujem slúžku, aby mi ho upratala. Dávam si bodík k dobru.

Zariaďovanie

V minulosti som kúpila nadrozmerný a drahý dizajnový nábytok, aby som zaplnila prázdne plochy. Tento nábytok som potom v Nemecku nemala ako predať. Nielen mne, ale nikomu sa nezmestil do domu a všetci kašlali na značku. V EU sa nosí Ikea 🙂

Ešte dnes mám pred očami ten nešťastný televízny stolík, ktorý si zobral jeden chlapík zadarmo a aj som mu taxík zaplatila, aby som sa ho zbavila. Tentokrát som zvolila opačnú stratégiu a využila horúce leto vo svoj prospech. Jún mesto vyľudňuje a veľa ľudí odchádza z krajiny. A čo robia? Zbavujú sa tak ako ja kedysi svojho nábytku a vecí. Urgencia času spôsobí rapídny pokles cien a pekné veci sa predávajú hlboko pod ich nákupnú cenu. Často sú tieto veci zánovné alebo úplne nové, nakoľko sem ľudia zvyčajne chodia robiť len na pár rokov.

Môj burzový úlovok, na ktorý mám už teraz poradovník, keď ho raz nevezmeme do Európy 🙂

Napísala som si zoznam nábytku, ktorý potrebujem a pustila sa do surfovania susedských búrz. Nič zaujímavé som tam nenašla, tak som po pár dňoch frustrácie zmenila taktiku a filtrovala inzeráty podľa lokality.

Čím exkluzívnejšia, tým lepšie. Podaril sa mi jackpot a našla som rodinu diplomata, ktorí museli predať všetko a najlepšie hneď. S 80 % zľavou som zaplatila kešovku za stôl, stoličky, dva gauče, stolíky, kreslá a záhradný nábytok.

Bonus: všetko presne z tých dizajnových obchodov, kde som kedysi oplieskala peniaze ja. Zohnala som sťahovákov z rozheganou dodávkou, osviežila som si základy arabštiny a hybaj s nákupom domov. Dávam si bodík k dobru a evanjelizujem: milujem second hand nákupy!! Síce som si odpálila chrbticu pozeraním do počítača aj do polnoci, ale stálo to nielen za ušetrené peniaze, ale hlavne, že dám šancu starým veciam pred nákupom nových.

Jedáleň spodruky 🙂 Aj rastlinka:)

Nie všetko čo potrebujem, si musím kúpiť.

Keď sa človek presťahuje úplne od piky a zakladá opäť skoro novú domácnosť, stále niečo treba. Kedysi by som nabehla do obchodov a kupovala veci, čo potrebujem teraz, na pár rokov, možno sú práve špecifické pre podnebie, že žijeme tu, alebo máme zrazu záhradu.

K nakupovaniu mám obrovskú nechuť a posledné rok nás baví šetriť, kde sa dá. Rozhodla som sa prekonať samú seba a ísť s prepáčením prosiť. Zaklopala som u susedov, dala príspevok na FB a popýtala sa každého, koho som stretla, či nemá niečo z vecí, čo ešte potrebujeme. Čuduj sa svete, väčšinu vecí niekto už mal a ako na potvoru: nechcel:)

Zadarmo alebo za symbolickú sumu som pozbierala: dve úplne nové hadice s príslušenstvom, kvety, stojan na vodu, koreniny, barové stoličky, wifi router, smetiak, metlu, koberec. Suseda mi dokonca dala aj fľašu červeného. Požičala som si aj vankúše a periny, uteráky a zopár drobností, čo prídu v škatuliach až neskôr. Kamoška mi požičala stolové hry pre deti, aby sa nenudili.

Dávam si ďalší bod k dobru a odporúčam pestovať susedské vzťahy – ľudia majú doma toľko vecí čo nepotrebujú!

Predtým, ako idem do obchodu, stojí určite za to pozrieť sa na inzeráty alebo sa spýtať známych. V tomto je bývanie v komunite, kompounde alebo v menšej dedine výhodou. Páči sa mi, keď sa ľudia dokážu spolu rozprávať, požičať si, vymeniť. Je dôvod konzumu aj bariéra medzi ľuďmi? Radšej si to kúpim, lebo mi je trápne si to vypýtať, alebo čo si o mne sused pomyslí, že na to nebodaj nemám.

Keď cesta do trampolínového parku vedie cez detské Las Vegas!

Zábava

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – už mi je aj tak dosť teplo – dôvod, prečo je väčšina ľudí tu sú: peniaze. I keď náklady na život, jedlo a bývanie sú pomerne vysoké, platy sú stále vyššie ako v západnej Európe a nie sú zdaňované. Blížiaca kríza sa skloňuje častejšie a máme čoraz silnejší pocit, že teraz nie je čas veľmi míňať na zbytočnosti.

Najväčšia výzva, kde zlyhávam je však čo s deťmi cez prázdniny, keď sa nedá ísť von, nie je babička, záhrada, les ani plot a jediné čo mi ostáva je herňa v shoppingu alebo letný tábor za mastný peniaz?

Priznám sa, toto je najťažšia časť „nemíňania“ peňazí a neviem sa jej vyhnúť. Snažím sa to kombinovať návštevami u kamarátok s deťmi, domácej výroby slizu, pečenia mufinov, opakovaniu matematiky, pozerania televízie a priznám sa už sme zo zúfalstva opäť zaviedli elektroniku, kde sa deti v čase poobednej krízy „ja už neviem čo s nimi“ hrajú hry.

Kúpať v bazéne sa dá len neskoro večer a dúfam, že toto leto ešte nejako prekombinujeme cestou do Anglicka. Určite je lacnejšie a minimalistickejšie tráviť celé leto s deťmi doma na Slovensku (čo sme z rôznych dôvodov nemohli tento rok realizovať). Uvedomujem si aký máme doma na Slovensku luxus, že môžeme ísť VON. Utešujem sa, že je to prechodné obdobie a hlavne, že sa nezbláznim. Musím povedať, že deti sú s pozeraním telky a elektroniky oveľa zodpovednejšie a často sú to ony sami prvé, čo vypnú, položia a idú sa niečo iné hrať. Príjemne ma však prekvapilo, ako sa dokážu zahrať skoro s ničím – nuž ale deň má 10-12 hodín. Chýba nám Lego!

Porušila som trochu aj digitálny detox. Sociálne siete mi boli veľmi nápomocné – najmä kvôli informáciám, radám a inzerátom. Všimla som si, aké boli siete vyčerpávajúce a stačil mi mesiac, aby som sa nedočkavo opäť súkromne deaktivovala. Jedno ale viem povedať určite – všímam si, ako som si odvykla a ako ma čas na nich tráviť nebaví. Niečo sa pretrhlo a pomyselná pupočná šnúra je preč. Dospela som? 🙂

Čo ma zaskočilo je, ako zabehnuté je v tejto krajine používanie rôznych aplikácií – či na služby občanov alebo bežný život. Aby som to zhrnula – tlačítkové telefóny tu zrejme ani neexistujú a bez smartfónu si doslova a dopísmena človek ani neškrtne. Na občiansky, vodičák aj víza je aplikácia, kde vidíš všetko o sebe vrátane dopravných pokút:) tá ti príde na sms, na taxík je aplikácia, na výber peňazí z bankomatu je aplikácia, každý obchod má svoju aplikáciu, všetky firmy komunikujú zo zákazníkmi cez Whatsapp (toto ma fakt zarazilo) a aj pri tankovaní má nádrž na aute svoj kód a platí sa cez kartu zaregistrovanú v systéme automaticky, bez vystúpenia z auta.

Všetko je online a ..eh.. na Whatsappe:)

Momentálne som vytasila bielu zástavu a vrátila som sa späť k starému smartfónu, ale len kvôli praktickému životu v cudzej krajine a že som prinútená. Funguje to celkom hladko, a keďže na ňom nemám ani sociálne siete, ani e-mail, slúži mi celkom dobre (a nie ja jemu – rozchod nás zocelil:)

Dávam si dva mínusové bodíky a jeden plusový za to, že nevisím na sieťach a podarilo sa mi svoje užívateľstvo ukočírovať len na praktické veci. Rozmýšľam, aký to bol luxus, mať na Slovensku voľbu smartfón jednoducho nemať. Je toto smer do budúcnosti – všetko sa deje cez telefón a musíš na ňom byť či sa ti páči, či nie? Až mám z toho zvláštny pocit, nielen čo sa týka súkromia, ktoré prakticky už ani neexistuje.

Vedomé nákupy

Čo robí život expata vzrušujúcim je aj to, že každá nudná rutina doma ako napríklad nákup potravín, šoférovanie či návšteva lekára sa tu stane dobrodružstvom. Prepadá ma nostalgia k familiárnym veciam a jednou z nich je aj jedlo. Je veľmi ľahké nakupovať bez rozmyslu „ako doma“, aby som si ukuchtila to, na čo som zvyknutá. Rozhodla som sa zmeniť jedálniček a vzdať sa istých jedál a surovín nielen z finančného, ale aj ekologického hľadiska.

Jahňacina po indicky? Keď poriadna rasca, paprika a majoránka je nedostatkový tovar.

Žiť lokálne a jesť lokálne nie je nukleárna fyzika, stačí len chcieť. Práve v tom je to čaro – segedín s knedľou chutí najlepšie aj tak doma. Namiesto predraženého bravčového mäsa dovezeného kdesi z Afriky a za mastný príplatok na cene si radšej dáme ryby. Vzdám sa šunky za 6 Eur /150 gramov, aj 10 Eurového kusu slaniny (niežeby sme ju doma jedli ale v zahraničí mám na ňu stále chuť 🙂 a robím radšej dostupnejšie nátierky. Nekúpim dovezené marhule, čo doma padajú zadarmo zo stromov a tu je z nich luxusný artikel na úrovni kaviáru, ale dám si radšej mango, ktoré je práve v Pakistane v sezóne a prekonalo do obchodu kratšiu vzdialenosť.

Snažím sa kupovať všetko dopestované tu alebo v susedných krajinách a presedlali sme na jahňacinu, morské plody, ryby, a tropické ovocie. Rozdiely v cene potravín sú obrovské podľa toho odkiaľ to je. Mnohí expati sú verní len svojim značkám a je im jedno, že ten čierny čaj dovezený z Anglicka je taký istý, ako ten tutok spoza rohu, ktorý je aj chuťovo lepší.

Učím deti spoznávať nové jedlá, dáme si laban, manakeesh, shish tawouk, foul medamme, okru, skúsime papáju, granátové jablko. Zvykajú si aj na nové chute, koreniny aj na príšerné teplo vonku. Dávam si bodík a vidno to aj na našich účtoch. Dá sa to aj doma na Slovensku a neviem, či ešte mám chuť na predražené dovezené paradajky alebo melón v marci.

Spoznávame morské potvory.

Bio, EKO, Zero Waste

Doslova ma dostalo, ako sa tu posunulo myslenie týkajúce sa ochrany životného prostredia a ekológie. Je to síce ešte v začiatkoch, ale ide to rýchlo. Už sa to dá aj tu. V kaviarňach máš lacnejšiu kávu, ak si ju necháš načapovať do vlastného hrnčeka.

Začalo sa tu recyklovať a pred domom máme dva koše. Je konečne možné kúpiť si náplne do sódovky. V supermarkete Carrefour majú vlastníci vlastnej eko tašky prioritné pokladne a domov si môžeš objednať zeleninu a ovocie priamo z farmy, nezabalenú do plastov. Z kamarátky sa stala zero waste bojovníčka a má zaujímavý Instagram profil, ak chceš vidieť, ako sa s plastami bojuje tu.

Plasty aj neplasty 9:1

Možnosti kúpiť si zero waste či eko produkt aj kozmetiku sú nekonečné – regále sa prehýbajú od množstvom výberu. Musíš si pripraviť extra toliariky, lacné to nie je. V krajine, kde vám každé mlieko zabalili do zvlášť plastovej tašky, mám dnes možnosť vybrať si inú alternatívu.

Bio a eko ako nový masívny trh. Sranda je, že to všetko nie je potrebné.

Všetko sa dá, ak sa chce. Povedomie ľudí sa mení na celom svete. Planéta Zem je len jedna, a hranicami našej malej krajiny sa nekončí. Natrafila som na článok od minimalistov, ktorí sa snažia o zmenu – žiť menej konzumne.. Ak vieš anglicky, môžeš si o nich prečítať, aj o chlapíkovi, čo žije v Dubaji a vlastní 41 vecí.

Farmárska donáška do domu.

Musím však opäť trošku pozmeniť prístup a prispôsobiť sa tomu čo je, a čo je priechodné. Mám stále malé deti, musím viesť domácnosť a je to aj o rovnováhe – čo mi v tejto danej chvíli uľahčuje život a čo je úplná zbytočnosť a vyhadzovanie peňazí.

Toto sťahovanie mi ale ukázalo, ako jednoduchšie sa dá spraviť to isté, inak. Niekde som musela cúvnuť, niekde sa mi podarilo posunúť vpred.

Stále však platí jedna vec – menej harabúrd – viac života. Čakám na loď a položartom dúfam, že možno ten nákladný kontajner nepríde 🙂

Už som si na poloprázdny dom akosi zvykla.

Naše veci v transite raz v budúcnosti:)

Filed Under: Bývanie, Cestovanie, Životný štýl

Spoveď lenivej gazdinky

12. júna 2019 publikovala Minimalistka 21 komentárov

„Paradoxne, na to aby si si mohla dovoliť byť lenivá, musíš byť veľmi efektívna. “ Tom Hodgkinson (How to be Idle)

Tento článok ti povie, ako sa neuštvať v starostlivosti o domácnosť. Nemáš za čo. 🙂

Priznám sa na rovinu, nebaví ma sústavne upratovať. Veľmi mi však záleží na príjemnej čistej domácnosti, v ktorej sa všetci cítime dobre.

Nerada upratujem, ale BAVIA ma domáce práce. Nie, nie je to systémový error. Prirovnala by som sa ku kuchárovi, ktorý rád varí, ale nie doma.

Nehanbím sa za to, že som poriadkumilovná žena a chcem mať všetko pekne uložené – podľa seba. Nech mi do moje „zóny“ žiadny chlap nelezie. A ja sa mu nebudem strkať do motora. Tľapnime si na to.

Precestovala som polku sveta a jedno ti poviem – my slovenské ženy máme v krvi byť skvelými gazdinkami. Navaríme z jednej mrkvy či cibule a stav našich domácností v porovnaní s tými, čo som videla v Anglicku či v Nemecku je nebe a dudy. Vieme, ako vyzerá čistota.

Taká západoeurópska žena sa po práci už nezvihne z gauča, večeru vytiahne z mrazáku a má na háku, že ju ide špina zožrať. Nechce sa im a v tomto sa im zdáme my, Slovenky, trošku staromódne.

Moderná doba nám tlačí, že vychovávať, šatiť a nakŕmiť deti nie je dosť. Musíš pilotovať lietadlo, urobiť si ďalší doktorát. A vyzerať pritom ako modelka.

Kedysi dávno ma domácnosť bavila, a potom prišli deti a realita. Z mojej lásky k domácim prácam sa stala monotónna život ubíjajúca rutina. Poviem to úprimne – materská ma psychicky úplne odpálila. Snívala som, kedy sa skončí táto otročina a vrátim sa k životu, keď sa vyspím a všetko ostane tam, kde to položím. Čisté. Neoťapkané.

Varenie, kŕmenie, prebaľovanie, dezinfikovanie, počúvanie, láskanie, ľúbenie, hranie, chodenie von, učenie, návštevy pediatra, nekonečné upratovanie, odkladanie, organizovanie, nákupy, rozpočty, varenie, pečenie, platenie účtov, chodenie na poštu….

Každý deň to isté dokola. Ak máš veľmi malé deti a do toho celého nebodaj aj platenú prácu (rozdávala by som všetkým týmto ženám medaily), skončíš s dvoma šichtami na pleci. Žiadne voľné víkendy, žiadne pé-enky, žiadne dovolenky. Jedinou svetlou chvíľou je ísť sama do potravín. Nikto ti nedá žiadny bonus ani ťa nepotľapká po pleci. Veď si si to vybrala, nie?

Mám však dobrú správu. Byť doma na materskej s malými deťmi nemusí byť otročina. Normálne sa to dá užiť. Môžeš byť matkou, ktorá nie je z toho na prášky. Musíš byť však chytrá, a šikovne zariadiť si veci tak, aby ti si ku konca dňa nerozsypala. I keď občasný „deň debil“ je povolený 🙂

Môžeš sa sťažovať, tak ako ja kedysi, alebo si to zariadiš tak, aby si bola TY v pohode. Moje chyby v minulosti ma naučili, že len ja som zodpovedná za to aký mám život. Nie je na vine ani manžel, ani deti, ani táto doba.

Musíš si však vyhodiť z hlavy súťaž o matku roka, nakoľko sošku Oscara za svoje denné heroické výkony aj tak nedostaneš. Mne je jedno, ak chceš vyhrať školský pohár v pečení najlepšej štrúdle, či majstrovstvá okresu v žehlení spoďárov, nebránim ti. Každá máme iné ašpirácie.

Tá moja je: sadnúť si čím skôr na zadok a venovať sa tomu, čo chcem ja.

Juj ako milujem po dobre vykonanej práci vyložené nohy! To nádherné leňošenie! Chcem málo práce a veľký výsledok:)

Vraví sa že cesta do pekla je vydláždená dobre mienenými úmyslami. Problém dnešných žien je, že chcú dosiahnuť všetko a hneď a potom vyplakávajú do vankúša. Už nemám sympatie k nikomu, kto večne a dlhodobo NESTÍHA. Buď robíš to alebo ono. Čo je na tom, keď povieš, že teraz NIE? Vyskúšaj si:

Nemám čas. Nechce sa mi. Nie je to moja priorita.

Nedá sa priniesť novorodenca z pôrodnice a zároveň rozbiehať biznis či napísať päťdielnu historickú ságu. No áno, dá sa, ale za akú cenu?

Minimalizmus mi ukázal, kde sú moje životné priority. Že je úplne v poriadku si trošku aj oddýchnuť a nespraviť si z materstva vojenský kemp. Môžeš mať doma čisto, a nemusíš sa zničiť. Môžeš mať domov ktorý máš rada, a do ktorej si rada pozveš návštevu. Môžeš sa dokonca naučiť zdravo variť a stráviť pri sporáku štvrťhodinku a umývaním riadu päť minút.

Odkedy som si zjednodušila život, viac si ho užívam. Konečne mám opäť rada domáce práce a som na svoje „teritórium“ hrdá. Tak, ako ma to učila babička aj moja mama. Baví ma horúcou „jarovou“ vodou umývať poháre a poriadne ich vyleštiť. Baví ma vešať voňavé prádlo a potom ho pri pozeraní dobrej komédie žehliť. Baví ma ráno ustlať postele a pripraviť dobré raňajky. Baví ma kúpiť na trhu kvety a naaranžovať do vázy. A baví ma mať konečne čas, ktorý, ako som zistila, je vzácnejší než prachy.

Ako byť spokojnou ženou, vychovávať deti, finančne si polepšiť, niečomu zmysluplnému venovať a pritom sa nezodrať?

Ponúkam ti moje stratégie. Vezmi si ich k srdcu, drž sa ich a budeš šťastná lenivá gazdinka 🙂

STRATÉGIA PRVÁ: Vyprac. O tomto som už popísala celý blog a napriek tomu sa otázky AKO NA TO stále opakujú. Naviem ako inak to ešte mám opísať, ale skúsim. Vytrieď si NATVRDOcelý svoj dom, byt, garáž, skrine, pivnice… VŠETKO. Myslím to vážne. Musíš na to ísť nemilosrdne – žiadne možno, neviem, toto sa mi ešte zíde, je mi to ľúto, neskôr, asi, na Svätého Dindy. Vypratanie všetkých harabúrd ti zmení život o 180 stupňov. Prečo?

Stráviš nad domácimi prácami o šokujúcich 40% až 60% menej času!!!!!!!

Nerobím si srandu. Garantujem ti, veľké upratovanie u mňa už neexistuje, len udržiavačky. Raz za čas spravím hĺbkové čistenie ale tak, že sa na to teším, a nie že sa toho bojím. Vyprataná domácnosť pôsobí aj väčšia a atraktívnejšia. A všetko zrazu nájdeš. Menej umývaš, menej skladáš, menej žehlíš. Choď to toho, aj keby na to mala padnúť týždňová dovolenka. Bez tohto sa nepohneš ďalej.

STRATÉGIA DRUHÁ: Vyškrtaj si kalendár. V celom týždni nemáš voľné okno? Preplnený diár, vysoké tempo, veľké ambície. 

Sprav si obrovský prievan v diári a zabudni na premotivované plány všetko stíhať a narvať do 24 hodín. OK, daj si tam zubára, gyndu, vyber balík na pošte, vyzdvihni deti, ale naplánuj si naozaj len také aktivity, čo stoja za to. Ak sa ti nechce trepať cez pol mesta na komerčnú detskú oslavu, nechoď! Neboj sa mať biele strany. Ja mám zvyčajne už zriedka viac ako jeden míting denne, jednu prioritu denne. Ak je toho viac, cítim vnútorný stres.

S krúžkami to máme tak – deti si vyberú jednu jedinú aktivitu čo milujú a KONIEC. Nech sa tomu venujú naplno a potom nech si o rok vyberú dačo iné, alebo v tom pokračujú. Raz za týždeň máme plávanie a úplne aj mne osobne stačilo zápchy a parkovacieho stresu. Zvyšok týždňa ideme domov a robíme – NIČ. Po celom dni v škôlke a škole majú deti aj tak dosť.

Ešte postreh – ak sa problémom, čo nie sú dôležité, prestaneš venovať, normálne sa rozpustia. Vo vzduchu. Alebo sa dokonca sami poriešia. 🙂

STRATÉGIA TRETIA: Upratuj priebežne. Nesmieš nechať si práce nakopiť. Kedysi som si kreslila grafy a diagramy ako, čo a kedy budem čistiť a bolo mi to platné veľkú figu a ešte aj borovú, nevraviac o tom, ako som sa narobila.

Na sústavné a veľké upratovanie som lenivá a pri minimalistickej domácnosti stačí praktický pohľad na vec. Proste sa pozriem na ulepené podlahy a poviem si, že dnes je definitívne „podlahový“ deň.

Dnes mám už denné rutiny – ráno posteľ, umyté riady večer, poutieraná linka, umývačka riadu zapnutá, ak je nutné trošku pozametať pod stolom. Raz týždenne povysávam, hodím veci do pračky, vydrhnem kúpeľňu a raz za dva mesiace idem viac do hĺbky, ale nikdy nie jednu časť domácnosti dlhšie ako hodinu.

Ak pravidelne udržiavaš jednoduchú domácnosť, nič sa ti nevymkne z rúk. Milujem tzv. „skulinky času“ – decká sedia vo vani, tak vydrhnem umývadlá, čakám kým mi zovrie mi voda na čaj – pretriedim čaje, mám 10 minút kým na niečo čakám – rýchlo schmatnem a vyžehlím dve košele.

STRATÉGIA ŠTVRTÁ: Sprav si rodinný rozpočet a drž sa ho. Plánovanie, kam peniaze pôjdu ti zabránia impulzívne míňať. Vyhneš sa aj hádkam, kam peniaze šli.

Dobrým nápadom je spraviť si finančný plán na zbavenie sa aktuálnych rodinných dlhov. Ak máš doma polku vecí na Quatro, zaviažte sa, že ich predčasne splatíte skôr, ako budete každý víkend vysedávať v reštauráciách.

Všimla som si v mojom okolí, že často žena uteká do práce, aby priniesla do rozpočtu extra príjem, ktorý sa potom rozpustí na upratovačkách, biznis šatníku, obedoch v kantíne, benzíne, donáškových jedlách a impulzívnych nákupoch. Možno zváž, či by ste neušetrili, ak zostaneš doma.

STRATÉGIA PIATA: Navar z čerstvých surovín. Som názoru, že aspoň jedno spoločné rodinné jedlo doma pri stole je základným pilierom rodiny. Niekedy trvá dlhšie kúpiť a dopiecť zmrazený polotovar ako si za minimálny čas uvariť doma chutné a zdravé čerstvé jedlo. 

Kedysi sme často chodievali jesť von do reštaurácií, nakoľko som bola často vyčerpaná a variť sa mi nechcelo. Pri našom nomádskom živote som zistila, že sa úplne v pohode dá uvariť jedlo za 15 minút v dvoch základných hrncoch.

Mať doma navarené je pre mňa vizitkou, a čo si budeme hovoriť – láska ide cez žalúdok 🙂 A keď sa ku nám chodia najesť už aj mužovi kolegovia, čo dodať, haha ..

STRATÉGIA ŠIESTA: Rob si cez deň často pauzy. Na to aby si sa nezbláznila, nepotrebuješ tri dni wellnessu v Tatrách.

Rozdiel robia práve tie malé chvíľky, keď sa zastavím. Hodinu pracujem, dám si pauzu a natiahnem si chrbát, spravím si espresso s čokoládkou. Sadnem si ak stojím, alebo sa postavím, ak sedím. Takto deň ubehne v oveľa príjemnejšej nálade a nemám pocit, že by som bola vyčerpaná.

Nedá sa celý deň každý deň nenapiť, nenajesť ani na záchod neísť a byť hrdá aká som „busy“. Ak máš malé dieťatko, ktoré počas dňa spí, ĽAHNI SI! (Po aplikácii stratégie číslo 1)

STRATÉGIA SIEDMA: Hýb sa. Keď celý deň beháš okolo druhých, musíš sa starať hlavne o seba. Denne sa hýb, čokoľvek, hlavne na chrbticu – pilates, yoga.

Na Youtube je milión videí, kde máš zadarmo cvičenia od 5-15 minút a mi nevrav, že nemáš kedy. Nerieš váhu ani aby si bola chudá, cieľ je cítiť dobre. Sprav si vlastné fitko,stačí ti len kvalitná rohožka na cvičenie, urob si domáci wellness – olivový olej, kokos, sviečka, venuj sa spirituálnemu dačo – medituj, pomodli sa ruženec, len tak seď. Ja nechápem, ako som kedysi mohla bez tohto fungovať. Celé telo mi volalo o pomoc!

STRATÉGIA ÔSMA: Maj niečo, čo je TVOJE. Kreatívna práca, hobby, šport, písanie, štrikovanie, kreslenie, online kurz, fotenie, nejaký sen.

Musí byť niečo okrem detí a rodiny, prečo ráno vstaneš a teším sa na svoj deň. Zametanie aj prebaľovanie vie byť naplňujúce, avšak trošku to dačím okoreniť nezaškodí. Ale nemusíš. Je úplne v pohode byť „len“ MAMA.

a na záver to najdôležitejšie:

STRATÉGIA DEVIATA: Kašli na perfektnú domácnosť. Už teraz chápem, čo mi všetci vraveli – deti rastú tak strašne rýchlo, je to krátke a  výnimočné obdobie. Práve teraz ma chcú, zbožnujú moju pozornosť a nie je trápne im ma pred cudzími objať.

Som taká šťastná, že môžem byť mama, čo je doma, ale naozaj doma. Matka čo stále neupratuje a nečumí do mobilu. Je to obrovské privilégium. Záclony naškrobiť aj budovať kariéru stíham. Len nie všetko naraz.

Nedá sa žiť celý život v pokluse. Som za lenivé rodičovstvo.

Ako zvládaš domácnosť a leňošenie ty? Máš nejaké ďalšie tip na zjednodušenie upratovania? Sem s nimi:)


Filed Under: Bývanie, Domácnosť

« Previous Page
Next Page »

Copyright © 2023 · No Sidebar Pro on Genesis Framework · WordPress · Log in

  • Youtube.
  • Podcast.
  • Obchodné podmienky