Vyskúšala som život bez smartphonu na 30 dní. Výsledok? Nemám PREČO sa k nemu vrátiť.
Začiatok bol síce trochu náročný, telu chýbali zabehnuté návyky. Motivoval ma aj návrat výroby legendárnej Nokie 3310. Fínska firma, ktorá ledva lapala po dychu, sa posunula na tretie miesto predajnosti po Apple a Samsungu. To je gól. Ľudia už že vraj nechcú inteligentné telefóny. Nie som v tom sama? Marketingoví experti asi niečo vedia.
Poďme na to poporiadku.
Boli časy, keď som si myslela, že jedna jediná vec ktorej sa nikdy nevzdám (to už bolo však Andrejka – topánky, obraz, gauč a podobne) pri tom všetkom minimalizovaní je môj Ajfoník. Kupovala som ho cash za skoro 800 éčok a ešte teraz ma bolia prsty, keď to píšem. Retro upgrade ma stál rovných 59 eur.

Som blogerka, píšem, komunikujem, veď som taká, musím ťukať, čítať, žijem tým, nedokážem to.
Nuž nešlo to.
Aj keď som čas strávený na mobile radikálne skresala, stále som na neho myslela, nebolo to ono, nazvem to takým neutíchajúcim vnútorným hlukom v pozadí. Vezmime si ako príklad taký Whatsapp. Je fakt praktický ale 90% z toho, čo si na ňom vypisujem, je pomerne bezvýznamný ping-pong správ.
Čau, ako?
Dobre a Ty? Kedy sa vidíme?
Počkaj, pozriem sa, inak počula si, že si Jožov pes zlomil nohu?
To fakt? Nie, nie som na Fejsbuku.
No to ti musím ..
…………………………………….
………………………………….
o 25 správ a 45 minút neskôr
..dobre tak v stredu o 12 tej:)
Pridám k tomu neustále obsesívne kontrolovanie si správ ( úplne automatika, už mi prsty nereagujú na povel z hlavy), refresh e-mailov, fotenie detí a muchotrávok v lese – aj sebakontrola dá zabrať.
Celé roky som okolo seba redukovala materiálne veci a zabudla som si odbordelizovať myseľ. Môj operátor mi musí podať kyslíkovú masku. Má to predsa v logu, nie?:)
Denníček smartphone detoxu
Deň 1: 11.00 h výmena SIMky a preberanie nového zariadenia. Posledná rozlúčka – už len jedna obrazová správa miláčik, posledná fotka, veď ak to nepôjde, vrátim sa k tebe… nemusí to byť na vždy.. sľubujeeeem… Strih, tma, podpis zmluvy.
Zamestanec operátora sa snaží prísť na to, ako otvoriť na Nokii kryt:) (To tieto plastové hovadiny ešte existujú – výraz na tvári…..)
Kupujete záložný?
Nie upgradujem na vyšší model
Nechápe. Veď raz. Ešte je mladý.
Obed s dcérou. Obdivujem si telefón ako vykopávku v múzeu. Kompaktný, ľahký. Dá sa z neho telefonovať a posielať sms. A môžeš hrať hada. Šalát dorazil, konečne po tých víkendových šnicloch niečo zdravé, vravím si, idem poslať fotku manželovi, nech si aj on pozrie, aký mám fantastický fitness obed. Aha, už nemám ako, tak asi nepošlem. Skúšam foťák na Nokii, nemám internet, posielam MMS, nefunguje to. Nevadí, nech to mužovi nezabudnem spomenúť. Zabudla som.
V dcérinej polievke sa mihla nejaká zelenina, z menu čítam že sa to volá kvak. Nemám šajnu čo to je, tak siaham po telefóne, že idem vygúgliť ako to vyzerá. Aha, asi nič teda, nemám na čom. Pýtam sa čašníčky a dostávam podrobné vysvetlenie aj s názornou live ukážkou.
Prídem domov, nabíjam telefón a rozmýšľam, čo sa asi deje vo svete. Skontrolujem si správy cez počítač a dávam všetkým známym na vedomie, že som OFF. Ak niečo chcete, píšte a volajte, vážení. Prosím vás, NEZABUDNITE NA MŇA.
Deň 2: Ticho a kľud. Existujem ešte vôbec? Skontrolujem mobil, 99 percentné nabitie. Okolo obeda mi začnú chodiť čudné správy. Kamarátka chce cez sms chatovat, netuší, že som už ultra retro. Na obyčajnom mobile sa totiž obrázky a prekliky nedajú čítať. Vyťukávam webku na internete, aby som zadala nejaký kód a pozrela si MMS. Panebože. Som späť v roku 1998. Píšem sms, nech mi ľudia píšu normálnu sms. Klasickú. Žiadne fotky ani vizitky. Píšte písmenká!
Deň 3 : Konečne som sa naučila vyťukávať sms tlačidlami. Trošku mi to trvalo, ale už som profík, nemusím sa na prsty pozerať. Písanie sms je aj tak pomalé ako doprava na Prístavnom moste, tak radšej ľudom volám, je to rýchlejšie.
Stojím pred budovou a čakám na stretnutie. Automaticky siaham do kabelky a zisťujem, že musím stáť a čakať v plnej bdelosti. Pozorujem ľudí. Všetci čumia do mobilu. Neviem čo so sebou, nudím sa tak volám mame. Nedvíha. Nudím sa ešte viac. Napadlo ma, že sa musím objednať k zubárovi. Nemám číslo, nemám Google. Tak nič. Musím si kúpiť vreckový diár a pero.
Deň 4: Frustrácia z toho, aká som bez smartphonu neschopná, sa pritvrdzuje. Beriem decká na letný tábor a zabudla som, že už nemám Google maps. Snažila som sa spomenúť si na trasu na mieste, kde som už bola a samozrejme som dvakrát som zle odbočila. Hromžím a dávam si ďalšie kolečko. Meškám, spotená ako myš.
Deň 5: Šoférujem do tábora a opäť som zle odbočila. Osprostela som už úplne? Haló, mozog, kde si? Chýba mi IPhone, fňuk.
Poobede vybavujem veci v meste a zišli by sa mi otváracie hodiny aj telefónny kontakt. Neviem nájsť kam idem, ani kedy mi čo ide, pýtam sa vrátnika, ľudí, pripadám si ako na Marse. Začínam akosi viac komunikovať. Všimla som si nové kaviarne a obchody, to kedy tu vzniklo?
Deň 10: dnes ma čaká šoférovanie po Bratislave a nesmiem meškať. Doma študujem mapu, píšem si inštrukcie, kreslím na papier tajné kódy. Našla som adresu aj parkovanie len tak z pamäte a poznámok. Som na seba hrdá. Začala som rozmýšlať??? Spoznávam mesto, cez ktoré chodím denne.
Deň 14: Víkend na horách s rodinkou, na diaľnici sme zabudli odbočiť na Martin, lebo sme si mysleli, že vieme kade ideme, ale bez Google maps to predsa len nevieme. Otváram mapu, hľadám sever. Vchádzame do turistického centra a pýtame sa čo sa dá robiť. Nemám Google a nikde nie je Wi-fi. Za hodinku už sedíme na lanovke, odviezli nás po otváracích hodinách, lebo sme sa spýtali:)To je krásny výhľad, nikto nikde. Pršalo predsa. Už dva týždne som nič nefotila a teraz ma svrbí ruka, juj to by bola krásna fotka. Manžel vyťahuje mobil a kazí situáciu. Podarí sa mu celkom dobrý záber, firemný smartphone skoro spadol pritom do lesa a syn plače, lebo nevidel srnku. Ja si užívam prírodu s Nokiou v zadnom vrecku. Nabila som ju zatiaľ len raz a na dovolenku som si nevzala nabíjačku. Výlet končí a spravili sme 6 fotiek.
Deň 18: Píše mi oveľa menej ľudí. Volá mi oveľa viac ľudí. S bratom sa rozprávam skoro každý deň, lebo nemám Whatsapp. Kedysi som nemala čas. Whatsapp je už prakticky mŕtvy. Občas si na ňom píšem cez počítač. Neviem kde mám starý IPhone. Je to vlastne len taký záložný kus drahého hliníku, nie?
Deň 20: Naučila som sa, že sa musím na každý deň pripravovať. Založila som si papierový kalendár a musím si do neho písať mená, adresy a čísla ľudí, s ktorými sa stretávam. Tlačím si objednávky, maily, lístky a letenky. Ak chcem fotiť, musím si vziať fotoaparát.
Deň 25: Vybrala som na na kúpalisko s drobnými vo vrecku a mobilom. Nechala som ho na deke pod uterákom a ani ma nenapadlo, že by mi ho mohol niekto ukradnúť. Ten smart som si strážila ako deti. O problém menej. Strážim iba deti.
Deň 30 a prítomnosť:
Život s retro telefónom je paráda. Ak niečo potrebujem, zavolám či pošlem sms. Baterka vydrží skoro týždeň a aj si s ním posvietim v tme. Ak spadne, nič sa mu nestane. Vlastne mi ani nemá kedy padať, lebo ho nemám tak často v ruke. Na internet chodím len na počítači. Keď som na peknom mieste, užívam si ho, lebo nemám čím fotiť. Chýba mi navigácia, toto ma naozaj prekvapilo, ako som sa stále spoliehala na Google maps, nuž ale naučila som čítať tú papierovú mapu a viac si pamätám. Oveľa častejšie s ľudmi komunikujem a pýtam sa.
To je všetko ale nič oproti najväčšej zmene, akú som si všimla:
Lidičky, viete aká som efektívna? Stíham. Aj prácu, aj deti, aj blogovanie (dopísala som 3 články), aj kreslenie, aj pletenie šálu.
Namiesto len… ,rýchlo si skontrolujem správy... vylúštim tlačenú krížovku ako taký rýchly reset.
Pár minút sem pár minút tam a zrazu to ide. Poznáte ľudí, čo sa stále sťažujú, že majú toho veľa, ale stále im svieti zelená ikonka na Facebooku a odpovedajú skoro instatne?
Keď stále niekde nesurfujem a nečítam a neťukám, prídu aj celkom dobré nápady.
Život so smartfónom bol síce fajn, ale mne sebaovládanie akosi nejde.
Ja som vám z neho za tie roky akosi osprostela 🙂
Stačí pár dní a človek si uvedomí tú dennú pasivitu– jedna strana rozmýšľania je prakticky vypnutá, lebo všetko si nájdeme v aplikáciách, na webe, v mailoch.
Načo si písať, pamätať, naučiť sa?
Nejde síce o život, ale niekedy môže o ten život ísť. Už je úplne bežné, že niekoho zapichnú za bieleho dňa a nikto nič nevidel, lebo bol prilepený na obrazovke. Ľudia nezasiahnu v neprávosti, nepomôžu, len to natočia a zavesia na internet. Čítala som rozhovor s bezpečnostným expertom, ktorý tvrdí, že v prípade núdze by 95 percent ľudí nenašlo núdzový východ. Ľudia nevedia kde sú, čo sa okolo nich deje, ani kto okolo nich sedí, stojí, leží. Nevšimnú si, ak im prebehne pod nos dinosaurus. Prípadne vás skoro zabijú na ceste, lebo si práve updatujú status.
Keď čakám a všímam si ľudí, zrazu je to kolektívne bezvedomie v ktorom sme, tak očividné.
My ľudia sme sa odnaučili len tak niekde jednoducho BYŤ a NIČ NEROBIŤ.
Chceme byť produktívni a využiť každú nanosekundu nášho života na zábavu, učenie, čítanie, informácie a potom s toho máme mozog ako ementálsky syr.
Príde depka, nervozita, nespíme dobre, nevieme sa sústrediť, deti neposlúchajú – ja sa nečudujem, prečo to tak je.
Pripadám si ako by som spala, a zrazu som sa zobudila. Ešteže tak.
Pokračujem v odbordelizácii.