• Skip to primary navigation
  • Skip to main content

Andrea Richardson

Vedomý život

  • Články
  • Čo tu nájdete
  • O mne
  • Kniha
  • Médiá
  • Kontakt

Andrea Richardson

Prečo som vymenila IPhone 5 za retro Nokiu 3310

11. septembra 2018 publikovala Andrea Richardson 17 komentárov

Vyskúšala som život bez smartphonu  na 30 dní. Výsledok? Nemám PREČO sa k nemu vrátiť.


Začiatok bol síce trochu náročný, telu chýbali zabehnuté návyky. Motivoval ma aj návrat výroby legendárnej Nokie 3310. Fínska firma, ktorá ledva lapala po dychu, sa posunula na tretie miesto predajnosti po Apple a Samsungu. To je gól. Ľudia už že vraj nechcú inteligentné telefóny. Nie som v tom sama? Marketingoví experti asi niečo vedia.

Poďme na to poporiadku.

Boli časy, keď som si myslela, že jedna jediná vec ktorej sa nikdy nevzdám (to už bolo však Andrejka – topánky, obraz, gauč a podobne) pri tom všetkom minimalizovaní je môj Ajfoník. Kupovala som ho cash za skoro 800 éčok a ešte teraz ma bolia prsty, keď to píšem. Retro upgrade ma stál rovných 59 eur.

Dovi Gmail, Dovi Whatsapp, Dovi+dopo Google.

Som blogerka, píšem, komunikujem, veď som taká, musím ťukať, čítať, žijem tým, nedokážem to.

Nuž nešlo to.

Aj keď som čas strávený na mobile radikálne skresala, stále som na neho myslela, nebolo to ono, nazvem to takým neutíchajúcim vnútorným hlukom v pozadí. Vezmime si ako príklad taký Whatsapp. Je fakt praktický ale 90% z toho, čo si na ňom vypisujem, je pomerne bezvýznamný ping-pong správ.

Čau, ako?

Dobre a Ty? Kedy sa vidíme?

Počkaj, pozriem sa, inak počula si, že si Jožov pes zlomil nohu?

To fakt? Nie, nie som na Fejsbuku.

No to ti musím .. 

…………………………………….

………………………………….

o 25 správ a 45 minút neskôr

..dobre tak v stredu o 12 tej:)

Pridám k tomu neustále obsesívne kontrolovanie si správ ( úplne automatika, už mi prsty nereagujú na povel z hlavy), refresh e-mailov, fotenie detí a muchotrávok v lese – aj sebakontrola dá zabrať.

Celé roky som okolo seba redukovala materiálne veci a zabudla som si odbordelizovať myseľ. Môj operátor mi musí podať kyslíkovú masku. Má to predsa v logu, nie?:)

Denníček smartphone detoxu

Deň 1: 11.00 h výmena SIMky a preberanie nového zariadenia. Posledná rozlúčka –  už len jedna obrazová správa miláčik, posledná fotka, veď ak to nepôjde, vrátim sa k tebe… nemusí to byť na vždy.. sľubujeeeem… Strih, tma, podpis zmluvy.

Zamestanec operátora sa snaží prísť na to, ako otvoriť na Nokii kryt:) (To tieto plastové hovadiny ešte existujú – výraz na tvári…..)

Kupujete záložný?

Nie upgradujem na vyšší model

Nechápe. Veď raz. Ešte je mladý.

Obed s dcérou. Obdivujem si telefón ako vykopávku v múzeu. Kompaktný, ľahký. Dá sa z neho telefonovať a posielať sms. A môžeš hrať hada. Šalát dorazil, konečne po tých víkendových šnicloch niečo zdravé, vravím si, idem poslať fotku manželovi, nech si aj on pozrie, aký mám fantastický fitness obed. Aha, už nemám ako, tak asi nepošlem. Skúšam foťák na Nokii, nemám internet, posielam MMS, nefunguje to. Nevadí, nech to mužovi nezabudnem spomenúť. Zabudla som.

V dcérinej polievke sa mihla nejaká zelenina, z menu čítam že sa to volá kvak. Nemám šajnu čo to je, tak siaham po telefóne, že idem vygúgliť ako to vyzerá. Aha, asi nič teda, nemám na čom. Pýtam sa čašníčky a dostávam podrobné vysvetlenie aj s názornou live ukážkou.

Prídem domov, nabíjam telefón a rozmýšľam, čo sa asi deje vo svete. Skontrolujem si správy cez počítač a dávam všetkým známym na vedomie, že som OFF. Ak niečo chcete, píšte a volajte, vážení. Prosím vás, NEZABUDNITE NA MŇA.

Deň 2: Ticho a kľud. Existujem ešte vôbec? Skontrolujem mobil, 99 percentné nabitie. Okolo obeda mi začnú chodiť čudné správy. Kamarátka chce cez sms chatovat, netuší, že som už ultra retro. Na obyčajnom mobile sa totiž obrázky a prekliky nedajú čítať. Vyťukávam webku na internete, aby som zadala nejaký kód a pozrela si MMS. Panebože. Som späť v roku 1998. Píšem sms, nech mi ľudia píšu normálnu sms. Klasickú. Žiadne fotky ani vizitky. Píšte písmenká!

Deň 3 : Konečne som sa naučila vyťukávať sms tlačidlami. Trošku mi to trvalo, ale už som profík, nemusím sa na prsty pozerať. Písanie sms je aj tak pomalé ako doprava na Prístavnom moste, tak radšej ľudom volám, je to rýchlejšie.

Stojím pred budovou a čakám na stretnutie. Automaticky siaham do kabelky a zisťujem, že musím stáť a čakať v plnej bdelosti. Pozorujem ľudí. Všetci čumia do mobilu. Neviem čo so sebou, nudím sa tak volám mame. Nedvíha. Nudím sa ešte viac. Napadlo ma, že sa musím objednať k zubárovi. Nemám číslo, nemám Google. Tak nič. Musím si kúpiť vreckový diár a pero.

Deň 4: Frustrácia z toho, aká som bez smartphonu neschopná, sa pritvrdzuje. Beriem decká na letný tábor a zabudla som, že už nemám Google maps. Snažila som sa spomenúť si na trasu na mieste, kde som už  bola a samozrejme som dvakrát som zle odbočila. Hromžím a dávam si ďalšie kolečko. Meškám, spotená ako myš. 

Deň 5: Šoférujem do tábora a opäť som zle odbočila. Osprostela som už úplne? Haló, mozog, kde si? Chýba mi IPhone, fňuk. 

Poobede vybavujem veci v meste a zišli by sa mi otváracie hodiny aj telefónny kontakt. Neviem nájsť kam idem, ani kedy mi čo ide, pýtam sa vrátnika, ľudí, pripadám si ako na Marse. Začínam akosi viac komunikovať. Všimla som si nové kaviarne a obchody, to kedy tu vzniklo? 

Deň 10: dnes ma čaká šoférovanie po Bratislave a nesmiem meškať. Doma študujem mapu, píšem si inštrukcie, kreslím na papier tajné kódy. Našla som adresu aj parkovanie len tak z pamäte a poznámok. Som na seba hrdá. Začala som rozmýšlať??? Spoznávam mesto, cez ktoré chodím denne.

Deň 14: Víkend na  horách s rodinkou, na diaľnici sme zabudli odbočiť na Martin, lebo sme si mysleli, že vieme kade ideme, ale bez Google maps to predsa len nevieme. Otváram mapu, hľadám sever. Vchádzame do turistického centra a pýtame sa čo sa dá robiť. Nemám Google a nikde nie je Wi-fi. Za hodinku už sedíme na lanovke, odviezli nás po otváracích hodinách, lebo sme sa spýtali:)To je krásny výhľad, nikto nikde. Pršalo predsa. Už dva týždne som nič nefotila a teraz ma svrbí ruka, juj to by bola krásna fotka. Manžel vyťahuje mobil a kazí situáciu. Podarí sa mu celkom dobrý záber,  firemný smartphone skoro spadol pritom do lesa a syn plače, lebo nevidel srnku. Ja si užívam prírodu s Nokiou v zadnom vrecku. Nabila som ju zatiaľ len raz a na dovolenku som si nevzala nabíjačku. Výlet končí a spravili sme 6 fotiek. 

Deň 18: Píše mi oveľa menej ľudí. Volá mi oveľa viac ľudí.  S bratom sa rozprávam skoro každý deň, lebo nemám Whatsapp. Kedysi som nemala čas. Whatsapp je už  prakticky mŕtvy. Občas si na ňom píšem cez počítač. Neviem kde mám starý IPhone. Je to vlastne len taký záložný kus drahého hliníku, nie? 

Deň 20: Naučila som sa, že sa musím na každý deň pripravovať. Založila som si papierový kalendár a musím si do neho písať mená, adresy a čísla ľudí, s ktorými sa stretávam. Tlačím si objednávky, maily, lístky a letenky. Ak chcem fotiť, musím si vziať fotoaparát.

Deň 25: Vybrala som na na kúpalisko s drobnými vo vrecku a mobilom. Nechala som ho na deke pod uterákom a ani ma nenapadlo, že by mi ho mohol niekto ukradnúť. Ten smart som si strážila ako deti. O problém menej. Strážim iba deti.

Deň 30 a prítomnosť:

Život s retro telefónom je paráda. Ak niečo potrebujem, zavolám či pošlem sms. Baterka vydrží skoro týždeň a aj si s ním posvietim v tme. Ak spadne, nič sa mu nestane. Vlastne mi ani nemá kedy padať, lebo ho nemám tak často v ruke. Na internet chodím len na počítači. Keď som na peknom mieste, užívam si ho, lebo nemám čím fotiť. Chýba mi navigácia, toto ma naozaj prekvapilo, ako som sa stále spoliehala na Google maps, nuž ale naučila som čítať tú papierovú mapu  a viac si pamätám. Oveľa častejšie s ľudmi komunikujem a pýtam sa.

To je všetko ale nič oproti najväčšej zmene, akú som si všimla:

Lidičky, viete aká som efektívna? Stíham. Aj prácu, aj deti, aj blogovanie (dopísala som 3 články), aj kreslenie, aj pletenie šálu.

Namiesto len… ,rýchlo si skontrolujem správy... vylúštim tlačenú krížovku ako taký rýchly reset.

Pár minút sem pár minút tam a zrazu to ide. Poznáte ľudí, čo sa stále sťažujú, že majú toho veľa, ale stále im svieti zelená ikonka na Facebooku a odpovedajú skoro instatne?

Keď stále niekde nesurfujem a nečítam a neťukám, prídu aj celkom dobré nápady.

Život so smartfónom bol síce fajn, ale mne sebaovládanie akosi nejde.

Ja  som vám z  neho za tie roky akosi osprostela 🙂

Stačí pár dní a človek si uvedomí tú dennú pasivitu– jedna strana rozmýšľania je prakticky vypnutá, lebo všetko si nájdeme v aplikáciách, na webe, v mailoch.

Načo si písať, pamätať, naučiť sa?

Nejde síce o život, ale niekedy môže o ten život ísť. Už je úplne bežné, že niekoho zapichnú za bieleho dňa a nikto nič nevidel, lebo bol prilepený na obrazovke. Ľudia nezasiahnu v neprávosti, nepomôžu, len to natočia a zavesia na internet. Čítala som rozhovor s bezpečnostným expertom, ktorý tvrdí, že v prípade núdze by 95 percent ľudí nenašlo núdzový východ. Ľudia nevedia kde sú, čo sa okolo nich deje, ani kto okolo nich sedí, stojí, leží. Nevšimnú si, ak im prebehne pod nos dinosaurus. Prípadne vás skoro zabijú na ceste, lebo si práve updatujú status.

Keď čakám a všímam si ľudí, zrazu je to kolektívne bezvedomie v ktorom sme, tak očividné.

My ľudia sme sa odnaučili len tak niekde jednoducho BYŤ a NIČ NEROBIŤ. 

Chceme byť produktívni a využiť každú nanosekundu nášho života na zábavu, učenie, čítanie, informácie a potom s toho máme mozog ako ementálsky syr.

Príde depka, nervozita, nespíme dobre, nevieme sa sústrediť, deti neposlúchajú – ja sa nečudujem, prečo to tak je.

Pripadám si ako by som spala, a zrazu som sa zobudila. Ešteže tak.

Pokračujem v odbordelizácii.

Filed Under: Čas, Digitálny detox, Myseľ

Digitálny detox alebo ako položiť ten prekliaty telefón

19. júna 2018 publikovala Andrea Richardson 18 komentárov

Choď sa niekde prejsť, sadni si na lavičku a poobzeraj sa okolo seba. Možno uvidíš ľudí, ktorí sa ponáhľajú doprava a doľava. Možno zazrieš holuba, ako si našiel raňajky. Možno si všimneš, ako sa slnko odráža od okna. Možno zbadáš, ako sa na teba usmialo dieťa v kočíku.

A určite neprehliadneš všade prítomných zombíkov prilepených k mobilu. Sú to oni a sme to aj my.

Sedíme na telefóne, zhrbení, sklonení, neprítomní, zaštupľovaní. Všimla som si nový trend – už sa mobil nenosí v kabelke, alebo niekde schovaný v aktovke. Mobil sa najnovšie nosí priamo  v ruke. Nejako takto:

Normálne človek kráča, a nesie si ho pred nosom. Vyšší level je, keď do neho počas toho kráčania aj dačo ťuká, čo tam po tom že ho práve prešlo auto, vrazil do stĺpa, alebo okolo neho preletel dinosaurus. Všetko je na nete.

Chcem vám niečo povedať. Myslím to vážne. Sme závislí a čo je na tejto závislosti nebezpečné, že to berieme celkom normálne. Robia to tak všetci. Už je absolútne bežné, že romantický pár sedí pri pohári vína a každý si updatuje svoj status. Je normálka, že malé dieťa sedí pri stole a popri jedení zíza do tabletu.

Ľudia spolu trávia čas tak, že sa spolu hrajú so svojimi mobilmi. Moderná doba, nie? Predstavte si, že by bolo okolo vás 98 percent opitých, alebo by fajčili. S mobilným telefónom, kokaínom dneška je to ale inak. Stala sa z neho prijateľná droga. Myslíte si, že preháňam?

Spravme si test, nájdeš sa niekde?

  • máš 24/7 zlozvyk kontrolovať si správy, e-maily a či ti niekto nevolal

  • nevieš sa poriadne vyspať, v kľude zaspať, a keď sa zobudíš siahaš po mobile

  • máš pocit, že ti hlava ku koncu dňa vybuchne ako balón

  • po návšteve sociálnych sietí sa cítiš – neadektvátna/naprd/v depke

  •  keď si zabudneš mobil alebo sa ti vybíja baterka, na nič iné nedokážeš myslieť

  • máš výčitky svedomia, že na mobile tráviš priveľa času a nevieš to zmeniť

Niekedy by som mobil prirovnala k hracím automatom v kasíne. Ten endorfín, ten pocit keď potiahneš prstom po obrazovke a je tam niečo pre teba! Aké prekvapko, ďalší like a ďalšia správa 🙂 Práve preto je mobil taký fajn. Nie je na ňom nič zlé, práve naopak, je príliš dobrý a príliš zaujímavý, aby sme ho len tak pustili z ruky.

Je to ako s nakupovaním, čím viac digitálneho sajrajtu nám ponúka vo forme aplikácií, hudby, filmov, posielania správ, fotiek a iných chuťoviek, tým viac sa topíme v digitálnom prebytku.

Technológie sa nazývajú smart, akurát nás ľudí pekne predbehli a a sú múdrejšie ako my. Predstavujem si, ako sa na nás chichocú.

Vieš o tom, že mobil je 10 x špinavší ako záchodová doska? Ďalší dôvod ho nedať deťom do ruky:)

Alebo že 72 percent ľudí má mobil pri sebe 22 hodín? Toľko nie som ani s manželom a deťmi 🙂

Aj ja som závislá a bojujem ako sa dá. Zminimalizovala som okolo seba všetky haraburdy, ale stále som priveľa času trávila na mobile. Ospravedlňovala som sa, že to bol kvalitne strávený čas, veď si čítam zaujímavé veci na nete, veď komunikujem s ľudmi, veď som na sociálnych sieťach najmä kvôli blogu, nie som na tom až tak zle, mám to pod kontrolou, zvládam to v pohode. Prečo som z neho bola taká unavená? Toľko správ, na ktoré musím odpísať, toľko informácií, ktoré musím spracovať – prerástlo mi to v dobrom úmysle cez hlavu. Niekedy som si večer len šla napojiť mobil na nabíjačku a ešte som stála pri zástrčke zohnutá o 48 minút neskôr. Sľúbila som si, že sa budem venovať nejakej činnosti a neustále som sa pristihla na telefóne.

Čo s tým, vyhodiť do koša aj toto? :))

Začala som zisťovať, akými metódami by som sa prinútila regulovať čas strávený s mobilom. je vôbec možné vlastniť smartphone a nebyť jeho otrokom? Mám dostatočne pevnú vôľu?

Čo mi pomohlo pohnúť sa ďalej, zhrniem v troch krokoch:

Krok prvý: Koľko času naozaj trávim na mobile? Nainštalovala som si aplikáciu, ktorá monitorovala každú jednu sekundu, keď som chytila telefón do ruky. Čas pozrieť sa pravde do očí. Je srandovné, ako som celkové minúty krásne podceňovala.  Dopadlo to príšerne, toto sú moje januárové štatistiky, keď som akože čas trávila na mobile produktívne, moja najdlhhšia seansa trvala aj vyše 5 tich hodín!! Dobre, čítala som si často a veľa,  čo to však robilo s mojim očami, nechcem vedieť.

Bežne som nazbierala od 3.5 hodiny až do 5 hodín denne a občas aj 248 zdvihnutí, spadla mi sánka. Je to kruté a pravdivé zrkadlo. Aplikácia, ktorú používam sa volá MOMENT, je síce platená ale veď čo dobré je zadarmo, všakže? Je v angličtine, no nie je ťažké to pochopiť. Nastavila som si maximálny čas, ktorý mám povolené stráviť na mobile a po prešvihnutí tejto lehoty ma aplikácia nasilu vyhodí od obrazovky, tá sa zablokuje a nie je možné na nej už nič robiť, pípa otravný klaksón a skončila som. Po takomto násilnom začiatku vyzerajú dnes moje štatistiky aj bez klaksónu takto:

Juj, aká som na seba hrdá, ale fakt to bolelo! No zadarmo to neprišlo, lebo krok 2:

Zrušila som si Facebook a hackli mi Instagram. Prvé sa stalo dobrovoľne, to druhé nasilu,  druhý krát som sa digitálne narodila. Problém s Facebookom bol ten, že som za tie roky zbierania priateľov a lajkovania každého videa s rozkošným mačiatkom mala v celom profile taký bordel, že by v ňom nepomohla žiadna minimalizácia. Celý som ho surovo zrušila a dala som si skoro dvojmesačnú  pauzu. Vieš, aký je to pocit sa ráno zobudiť a nemať Facebook??? VRELE ODPORÚČAM VYSKÚŠAŤ. Stačí deaktivovať, nech sa nezložíš úplne.

Založila som si kvôli blogu nový čistučký, nepoškvrnený profil bez priateľov, opatrne som sledovala zopár vyselektovaných stránok, ktoré mi prinášali spätnú hodnotu a chodila som na kontrolu snáď raz týždenne. Vrátila sa mi farba do líc. Život konečne nadobudol nový zmysel. Viete aký to je deň, keď je vám úplne šuma fuk, čo kto má na mysli? Aký to je pocit, keď sa spýtaš kamošky, čo je nové a nevieš sa dočkať odpovede? Paráda.

Jediná, naozaj jediná možnosť ako si naplno vyskúšať digitálny detox je úplne sa na istý čas odstrihnúť od sietí.

Treba to zažiť, aby človek pochopil, ako mu strašne žerú čas. Sociálne siete sú nástrojom k biznisu a nie bezcieľne surfovanie. Pokiaľ sa nepoužíva každá minúta cielene, je to absolútne plytvanie života. Dnes trávim na Facebooku 10-15 minút denne a žijem, viem všetko, čo potrebujem o o čom neviem, nepotrebujem.

Krok tretí: Zminimalizovala som si plochu na mobile a zrušila všetky notifikácie. Toto ma fakt bavilo. Vypni zvuky, bannery, pípanie.  Pošli si ich do histórie notifikácií na Home screene, eliminuješ presne to neustále kontrolovanie správ. Uvidíš kto ti píše, keď prstom potiahneš na zamknutej ploche zhora dole, nastavíš si to tu (ja mám Apple ale určite sa to dá spraviť aj na Androide):

Takto vidíš kto ti píše bez toho, že otváraš telefón a TY sa vieš rozhodnúť, KEDY a ktorú sa rozhodneš otvoriť. nastav si to na všetky správy, čo ti chodia (Whatsapp, Messenger, SMS atď).

Vymaž si všetky aplikácie, čo ti žerú čas – sociálne médiá, hry a podobne. Podľa mňa na mobile úplne stačí 10-12 aplikácií podľa stupňa dôležitosti a tie čo sa nedajú vymazať, alebo ich používaš raz za uhorský rok si daj do nejakého foldríka ďaaaaleko dozadu.

Moja plocha vyzerá asi nasledovne – mám 4 strany a na každej strane len jeden riadok aplikácií, na prvej sú tie čo používam denne, na druhej týždenne atď..

Prvá strana obsahuje správy a telefonovanie.

Na druhej strane mám fotky, krásnu aplikáciu Habits na denné odškrtávanie si úloh (cvičila som a pod:), Fitbit, nakoľko si len cez appku viem synchronizovať hodinky, Biblia na denné čítanie vybraných pasáží.

Tretia strana sú aplikácie, čo používam menej ako raz týždenne – keď som mimo kancelárie na prečítanie e-mailu, niečo vygúgliť, ak sa náhodou stratím a appka Relaxoterapia, čo je vlastne biely šum – búrka, vietor, zvuky prírody – občas si to púšťam ako podmaz, aj deťom na spanie.

Posledná strana – aplikácie, ktoré používam veľmi sporadicky – prístup na účet, Apple aplikácie na nastavovanie, Audio knihy a podcasty.

Mám ešte jeden super tip, ako sa dostať od obrazovky. Zmeň si displej z farebného na čierno-biely.

Dá sa to spraviť v nastaveniach, najprv to bude vyzerať veľmi divne, ale garantujem tu, že po čase bude displej pôsobiť tak nudne a funkčne, že ťa to tam lákať fakt nebude. Je to lepšie aj pre oči. Spravíš to v IPhone takto – general settings – Display accomodations -Colour Filters – Greyscale. Mám to v angličtine, ale v Apple je to snáď rovnaké a v Androide to musíš vygúgliť. Je to blbé na fotky, ale inak si to často mením a je to fakt super, také retro.

Takto sa mi podarilo zredukovať čas strávený čumením do mobilu asi o polovicu. Fyzická zábrana funguje výborne.

Potom môžeš ďalej posúvať hranice:

  1. Zobuď sa bez mobilu! Skús vyhrabať odniekadiaľ klasický budík a nechaj sa budiť old style. Vyhrab od babičky kukučkové hodiny. Ak žiadny nemáš, zapoj telefón a budík v kúpeľni, aspoň rýchlejšie vyskočíš z postele:)

  2. Urči si presne čas, kedy v ten deň odložíš mobil a napíš si túto výzvu do kalendára: dnes vypnem telefón o 21.15 hodine.

  3. Prestaň spávať s mobilom. Spi s frajerom, s manželom, psom, s plyšovým medvedíkom, mobil nemá v posteli a v spálni večer čo hľadať.
    Aká si len prenádherná, zjem ťa.

    extra bonus: Daj si digitálny sabat – skús sobotu, či nedeľu bez smartfónu, vymeň ho za obyčajnú tlačítkovú Nokiu 3310. Je svetová a baterka vydrží celý víkend!

  4. Opusti svoj domov bez mobilu – strach byť bez telefónu už má aj meno – nomofóbia:)) – vybehni do obchodu, na krátku prechádzku, k susede, a nechaj mobil doma. Postupne tento čas predlžuj. Ak sa ti bude zdať, že ti mobil vibruje vo vrecku, to je len halucinácia spôsobená ťažkou formou závislosti. Nezúfaj, táto fatamorgána prejde.

  5. Keď ješ, jedz a nesurfuj na nete. Keď už inak nejde, tak Nový čas. Aj ten je lepší v taktomto prípade 🙂

  6. Keď sa s niekým stretneš, sľúb si že, mu (či jej) venuješ 100 percent svojej pozornosti. Posielať si správy cez Whatsapp, keď spolu sedíte, nie je fakt cool.

  7. Navštív WC bez mobilu. Ak fakt nutne musíš, vezmi si radšej krížovky či časopis :))

  8. A na záver to najťažsie: ja verím že to dáš, dáš, dáš – ráno sa zobudíš na retro alarm, spravíš si kávičku, pomedituješ, umyješ sa, oblečieš sa, spravíš raňajky a……až POTOM si skontroluješ mobil.:)))) Komu sa to podarí na prvýkrát?

Máš nejaké tipy na digitálny detox?


Pokračujem o týždeň na rovnakú tému – ako sa zresetovať inak ako visieť na sieťach – pre nepresvedčených:))

Filed Under: Čas, Digitálny detox

Minimalizmus versus Zero waste

3. mája 2018 publikovala Andrea Richardson 9 komentárov

Majú minimalizmus a zero waste niečo spoločné? Pre mnohých ľudí to znie ako úplný protiklad.

Veď minimalista všetko stále vyhadzuje a zero waster si zbiera každú jednú handričku a plastový kelímok.

Jeden chce všetko vyhodiť a druhý nechce nič vyhadzovať 🙂

Môže byť minimalista zero waster, alebo sa to navzájom vylučuje?

Ja tu nevidím žiadny konflikt, ba práve naopak. Oba životné štýly majú veľmi veľa podobného a vedia sa krásne navzájom dopĺňať.

Čo vraví filozofia zero waste?

#1 Refuse: Odmietni čo nepotrebuješ – juj, som úplne za
.
#2 Reduce: Zredukuj čo skutočne potrebuješ – toto je moja parketa
.
#3 Reuse: Znovu použi a oprav – absolútne súhlasím
.
#4 Recycle: Zrecykluj čoho sa nemôžeš zrieknuť, zredukovať to či znovu použiť – niet o čom
.
#5 Rot: Skompostuj zvyšok – áno, a aj v byte, pracujem na tom

Základný princíp oboch smerov vidím v tom istom:

Nekupuj zbytočné veci, ktoré nepotrebuješ, odmietni všetko, čo ti v živote zanáša životný priestor.

Motiváciou zero waste je nevyrábať zbytočný odpad.
Motiváciou minimalistu je nemať čo vyhadzovať a tým pádom tiež nevyrábať odpad.

Ako minimalistka nechcem domov chodiť s nákupnými taškami plných vecí. Nechcem zbytočnosti zadarmo. Nechcem propagačné materiály, papiere, plastové fľaše, a nevyžiadané obaly, lebo mi to doma zavadzia, plní kôš a vytvára neporiadok. Nenakupujem preto, lebo som už príšerne unavená z vyhadzovania. Som teda proti zbytočnému odpadu? Bez pochybností.

Problém dnešnej spoločnosti je ten, že sa topíme v smetiach, plastoch a obaloch. Všade je toľko harabúrd, že nám to lezie z kontajnerov a povaľuje sa na každom kúsku zelene. Ľuďom sa nechce a nie sú motivovaní. Prečo je také ťažké zálohovať plastové fľaše tak, ako v Nemecku? Stálo by 25 centov za obal za to,aby ho človek odniesol späť do obchodu? Veď to tak krásne funguje!

Nie je to len o tom, do čoho si zabalíme rohlíky alebo v čom si odnesieme domov zeleninu. Odpadom je aj to, čo si kúpime a v krátkom čase vyhodíme. Konzumné správanie vytvára odpad. Recyklácia je len náplasť na smeti, ale problém nerieši. Ideálny stav je žiadny odpad nemať. Pozerám sa okolo seba a cítim sa ako Alenka v ríši divov. Muselo to zájsť až takto ďaleko, aby sme s tým začali niečo robiť?

Minimalizmus a bezodpadovosť majú spoločné aj zodpovedný prístup k nakupovaniu.

Mám doma niečo, čo viem využiť, prerobiť alebo použiť? Ak niečo opravím, vyčistím a nejako vrátim do obehu, je to lepšie, ako sa toho zbaviť. Musím si kúpiť nové, lebo sa mi staré zunovalo, alebo už nefunguje? Každá jedna vec raz skončí – v kontajneri.

Ak skonzumujeme, vyrobia pre nás viac, ak nakúpime, predávajú to pre nás zas a znovu.

Len preto, že sa niečo predáva, to ale nemusíme kúpiť.

Máme predsa slobodnú voľbu. Presne tu vie každý z nás prispieť k zmene.

Predtým ako vytiahneš peňaženku

Spýtaj sa tieto otázky a polepši sa pri každom nákupe.

1. Ako dlho mi tento produkt vydrží? Ak kupuješ kvalitnú vec, ktorá ti bude slúžiť roky, prispeješ k tomu, že nevyhadzuješ.
2. Predáva sa táto vec aj nezabalená? Vtipné je, že často tie navážené jablká sú aj lacnejšie ako balené.
3. Slúži táto vec na viac, ako jeden účel?
4. Viem bez tejto veci prežiť? Daj si čas na rozmyslenie.

Hľadanie rovnováhy

Tak ako minimalizmus je pre mňa stále cesta, týka sa to aj bezodpadovosti. Ja by som sa zhodnotila, že som asi niekde v strede. Nie som perfektná a dokonalosť neexistuje. V rámci minimalizmu som hľadala oblasti, kde môžem ďalej a ďalej redukovať . Mojou motiváciou bolo viac priestoru a zjednodušenie starostlivosti o pleť a o domácnosť. V kúpeľni som sa zbavila všetkých nadbytočných produktov, a vymenila ich za prírodné. Čistiace prostriedky som nahradila sódou bikarbónou a octom. V chladničke držíme jedlo len na pár dní a špajza mi zíva prázdnotou, nezásobujem sa jedlom a snažíme sa zjesť to, čo je. Menej odpadu ide s týmito zmenami ruka v ruke.

Keď mi bráni realita

Musím však poznamenať, že žiť bezodpadovo nie je jednoduché. Vyžaduje to často viac úsilia ako by som chcela a koľko zvládam. Často prehrávam. Ľudia, čo dokážu vtesnať ročný odpad do zaváraninovej fľaše – akože klobúk dole. Mám ešte stále malé deti a nedostali sme sa z utieracej fázy. Vlhčené utierky aj kuchynská rolka – produkt roka preťaženej matky? Ak mám uponáhľaný deň a zabudem priniesť vodu, alebo sú deti hladné, v bufete im bezodpadovosť neobhájim. Ak ma páli žáha a túžim po minerálke Fatra extra silnej, kúpim si ju, ak keď je na potvoru v plastovej fľaši.

V obchodoch je skoro všetko zabalené a trvá určite dlhšie, kým si rozmyslím, ako nakúpim. Nosiť si vrecúška, dózičky a plánovať bezodpadový nákup vyžaduje dobrú organizáciu a odhodlanie vysvetľovať svoj postoj podráždenej predavačke. Všetko je nastavené proti bezodpadovosti. Denne mi pod nos strkajú plasty, víta ma ľahostajnosť ľudí, spôsob, ako sa v supermarketoch predávajú potraviny, jednorázovosť v bežnom živote. Priala by som si, aby som si mohla vyrábať jogurty, piecť chlieb, viac si vyrábať a dopestovať, ale nie vždy je časová a finančná možnosť. Preto si vravím – každý nech robí inak a lepšie toľko, koľko sa dá. Aj to sa ráta.

Aj minimalizmus aj bezodpadovosť musí mať zmysel

Som veľmi rada, že sa dnes o minimalizme aj zero waste viac píše, a ľudia sa inšpirujú, motivujú a chcú zmenu. No nie za každých okolností dáva táto zmena zmysel. Vysvetlím to na rôznych príkladoch:

1. Urobíš zmenu od zlého k menej horšiemu – napríklad vymeníš plastové obaly za papierové. Áno, papier je ekologickejší, ale aj výroba papiera vyžaduje veľa zdrojov a koniec koncov je to produkt na pár použití.

2. Keď najazdíš autom extra kilometre, aby si v piatich obchodoch zohnal/a bezodpadovo všetko to, čo potrebuješ. Alebo si musíš produkty objednávať poštou a prídu zabalené ako porcelán, a ide ťa z tej ich prílišnej snahy poraziť.

3. Je výmena jednorázového produktu za napríklad látkový ekologickejší, keď ho musím sústavne prať? Nie som stále istá. A čo voda, prášok, elektrina?

4. Je k dispozícii produkt, ktorý má lepšie zloženie, ako to neekologické, a to iné zloženie predstavuje iný problém pre životné prostredie. Ja len sedím pri nete a snažím sa z toho vysomáriť. Je utierka z mikrovlákna lepšia, ako jednorázová? Ktorá sa po vyhodení rozkladá dlhšie?

5. Keď začneš vytrieďovať len preto, aby si mohla ísť opäť nakupovať, tento problém sa týka najmä šatníka. Mojím riešením je kupovať si málo a nosiť to do zodratia.

6. Keď je niečo tak komplikované, že ťa z toho bolí hlava. Fakt ale fakt chceš, no možností je pramálo, a ty si búchaš hlavu o stenu a jednoducho bezodpadová možnosť je mizivá. Let it go.

7. Keď je bezodpadový nákup oveľa, ale oveľa drahší a rodinný rozpočet ťa nepustí.

8. Keď si musíš kúpiť produkty, aby si začala bezodpadovo fungovať – fľaše, košíky, dózy, bavlnené vrecúška – ako minimalistke sa mi ťažko do toho ide a snažím sa radšej improvizovať s tým čo je. Čakám, kým nazbieram fľaše a naučím sa šiť rovný steh. Sashe, zachráň ma:)

9. Ak sa ti začnú kaziť vzťahy s ľudmi – ideš s rodinou na výlet a nedokážeš sa s nimi normálne baviť, lebo pijú vodu z plastovej fľaše. Ojojoj.

 

No nevzdávam sa, Záleží mi na tom, ako a kde žijem.

Snažím sa každý deň spraviť lepšie rozhodnutie.


Ak sa chceš o bezodpadovosti dozvedieť viac, tento víkend 5.5.2018 od 9,00 hodiny sa koná v Bratislave slovenská konferencia Slovakia Goes Zero Waste, kde mám tú česť sa zúčastniť ako konzultantka. Môžeš prísť si so mnou podiskutovať na tému minimalizmu. Súčasťou konferencie sú aj zaujímavé prednášky super inšpiratívnych ľudí, idem sa niečo nové naučiť!

Filed Under: Zero Waste, Životný štýl

Ako vytriediť knihy a zbierky

20. januára 2018 publikovala Andrea Richardson 4 komentáre

Tento článok je ukážka kapitoly 2.10 z mojej knihy Minimalistický domov – Knižnica

Aj minimalista vie vlastniť veci, ktoré miluje: v rovnováhe.


 Jedna z oblastí, kde neváham mať priveľa, sú knihy. Venujem im osobitnú kapitolu, nakoľko verím, že doma ich určite má skoro každá rodina, a ťažko sa v nich pretrieďuje. Od malička som čítala všetko, čo sa mi dostalo pod ruku – verneovky, mayovky, Angeliky, romantické príbehy z historického prostredia, detektívky. Čítanie kníh ma drží až dodnes. Kníh nikdy nemám dosť, a keď objavím kníhkupectvo, môžu ma z neho ťahať párom koní. Všeobecne sa nakupovaniu vyhýbam a neteší ma to, ale voňavým knihám skoro nikdy neodolám.

Verím, že investícia do dobrej knihy sa vráti v mnohých formách. Pri dobrej knihe si nielen na dovolenke, ale aj doma po večeroch veľmi dobre oddýchnem. Strhujúci príbeh mi umožní prežiť osud niekoho iného bez toho, aby som musela niekam cestovať. Kniha ma uvoľní viac ako televízia.

Potom sú tu knihy, ktoré ma niečo naučia alebo mi poradia. Tieto knihy považujem za absolútny, často nadčasový poklad. Keď si spočítam, že za pár desiatok eur niekto zabalil do knihy svoje celoživotné skúsenosti a ja mám šancu si tieto múdrosti prečítať, vojsť do autorovej hlavy a čerpať z jeho rád, je to na nezaplatenie. V porovnaní s cenami terapií u psychológa alebo mentálneho trénera či hodinovej konzultácie u odborníka by som povedala, že tieto vedomosti nasajem z knihy prakticky zadarmo.

Keďže prečítam približne dve knihy týždenne, pri tomto tempe by som si asi musela prenajať ďalší byt, aby som všetky svoje knihy vedela aj uskladniť. Musela som nájsť spôsob, ako moju vášeň zladiť s minimalistickým životným štýlom. Knihy ležérne sa povaľujúce po domácnosti mi všeobecne vôbec nevadia, je však dôležité, aby – tak ako aj iné veci – mali svoje miesto, svoj domov.

Keď sa knihy začali kopiť, investovala som do knižnice a kúpila som dve identické vysoké police, ktoré mi akurát sadli do rohu obývačky.

Kde budeš knihy skladovať závisí predovšetkým od toho, koľko máš doma miesta. Radila by som ti, aby si si našla alebo zvolila miesto, kde chceš mať všetky knihy poukladané. Možno budeš musieť niečo popresúvať, predať a kúpiť nejaký iný typ nábytku. Ak sa ti zmestí do nejakého rohu polica na knihy, je to pre knihomoľa, ako som aj ja, vizuálne najpríjemnejšia forma skladovania. Pri pohľade na ne sa cítim ako v knižničnom kúte a k tomu pohodlné kreslo – môj raj.

Takže, máš miesto a nábytok. Teraz pozbieraj všetky knihy v domácnosti a začni ich pretrieďovať.

Ja viem, že všetky svoje knihy miluješ. Nebude to ľahké, ale musíš to absolvovať, lebo nájdeš aj také, ktoré nepotrebuješ. Ver mi!

Aby som ti uľahčila rozhodovanie, postupuj podľa nasledovného kľúča. Vyraď nasledovné typy kníh:

1)Kniha, ktorá ti v niečom poradila, ale už si problém vyriešila alebo je neaktuálny.

Tu patria napríklad

knihy o tehotenstve, keď už ďalšie neplánuješ a všetko o jeho priebehu dávno vieš;

ďalej knihy o výchove, keď už máš staršie deti;

kniha, ktorá ťa učila kresliť, a už to ovládaš;

učebnica angličtiny a ty si už hotový anglický rečník atď…

Tieto knihy posuň niekomu, komu sa zídu, trebárs kamarátke, ktorá čaká prvé dieťa; susede, ktorá sa začala učiť cudzí jazyk alebo ich lacno predaj či daruj do knižnice.

2) Romány

Tu by som zaradila ľahké oddychové čítanie, ktoré si si vzala na dovolenku a prečítala jedným dychom. Patria tu tiež detektívky, thrillery a knihy, ktoré sú o napätí a vieš ich koniec. Je naozaj veľmi nepravdepodobné, že budeš čítať ešte raz knihu, ktorú si už čítala a vieš, ako sa vyvinie jej dej. Preto je najlepšie si tento typ kníh požičiavať z knižnice alebo vypýtať ako darček a rotovať ich v mini knižnom klube so známymi.

Veľmi populárne – najmä v zahraničí – sú tzv. verejné knižnice, ktoré sa nachádzajú v záhradách a kaviarňach. Tu môžeš priniesť svoju prečítanú knihu a vymeniť ju za ďalšiu.

2)Knihy, ktorých informačná hodnota zostarla.

Do tejto kategórie patria inštruktážne knihy, týkajúce sa najmä informačných technológií. Pochybujem, že budeš ešte potrebovať knihu AKO SA UČIŤ ROBIŤ V EXCELI – edícia 2010, keď už vyšli novšie verzie daného programu.

Zbav sa aj knižných cestovateľských príručiek v krajinách, kde si už bola. Niekedy stačí, ak je kniha z predminulého roku,  a informácie o pasoch, vízach, aerolinkách a telefónnych číslach hotelov sú už pravdepodobne neaktuálne. Radšej si nájdi čerstvé informácie na internete. A je asi slabá šanca, že pocestuješ každý rok na Bali.

Kuchárska kniha z roku 1950 môže mať síce nadčasové recepty, ale keď už nevyváraš ako tvoja prababička, miesto na polici je zbytočné.

Čo s nimi? Ťažko povedať. Knihy so starou informačnou hodnotou sú dobré asi už len do zberu.

Knihy, ktoré si ponechávam, sú tie, ktoré milujem a čítam ich aj viackrát. Sem patrí literárna fikcia, ktorá pohladí dušu, alebo kniha, ktorú môžem kdekoľvek otvoriť a nájdem v nej múdre slovo alebo povzbudenie. Nechala som si aj zopár kníh, ktoré mám zo sentimentálnych dôvodov. Mám však na nich vyhradenú len jednu škatuľu.

Keď naukladáš tvoje obľúbené knihy na miesto, ktoré si zvolila, stanú sa dve veci – pekne sa tam pomestia a máš ešte voľnú policu na ďalšie alebo je ich stále príliš veľa. Rozhodni sa, čo s nimi. Sprav si viac vĺn pretrieďovania. Ak na úplne všetky knihy jednoducho nemáš v domácnosti miesto, musíš nájsť akceptovateľné riešenie. Budeš sa musieť vzdať priestoru na iné veci v prospech ďalšej police na knihy.

Ako zabrániť tomu, aby knihy pohltili domácnosť?

Každý máme nejakú oblasť, z ktorej radi hromadíme veci, ale v každom aspekte života je nutná nejaká harmónia a vyrovnanosť. Ak by som si donekonečna kupovala len fyzické knihy, ovládli by môj priestor úplne. Dnes si väčšinu kníh kupujem do elektronickej čítačky a takto viem ušetriť pomerne veľa peňazí aj miesta.

Nielenže sú knihy v elektronickej podobe lacnejšie, ale jedna čítačka zvládne v pamäti skladovať až do 5000 kníh. Môžem nosiť všetky knihy so sebou na dovolenku a vážia len pár gramov. Čítačka vydrží nabitá až tri týždne a dá sa čítať aj na priamom slnku. Neprehrieva sa a modernejšia verzia má podsvietenie na nočné čítanie. V porovnaní s počítačmi a tabletmi nevyžaruje škodlivé modré svetlo pre oči a komfort čítania sa dá porovnať s čítaním novín.

Napriek tomu, že má čítačka desiatky výhod, aj ja preferujem starú dobrú knihu, vôňu tlače a pocit, že obraciam strany a čítam naozajstnú knihu.

Z tohto dôvodu sú fantastické knižnice, kde si môžeš požičať aj ten najnovší román a po prečítaní ti nezaberá miesto na polici. Je to aj veľmi lacné a samotná cesta do knižnice je zážitok. Ak vezmeš so sebou deti, máte lacnú poobednú aktivitu, ktorá nestojí viac ako členské na rok.

Detské knihy sú pomerne vysoká investícia a s deťmi veľmi nerastú. Teší nás mať doma malú knižnicu a nadčasové rozprávky na dobrú noc. Knižnice majú však vytriedené sekcie podľa veku dieťaťa a takto si deti môžu čítať každý týždeň inú knihu primeranú ich schopnostiam. Vrelo teda odporúčam stať sa členom mestskej alebo školskej knižnice a využívať požičiavanie z množstva rozmanitých kníh bez platenia a skladovania každej z nich.

Zbierky

Pri téme kníh nemôžem nespomenúť zbierky, lebo zbieranie čohokoľvek sa spája s množstvom a ja, vášnivá čitateľka, som zbierala knihy dlhé roky, až kým som musela prestať. Ako tínedžerka som zbierala všetko od kaziet a plagátov obľúbenej skupiny cez sošky anjelikov a v dospelosti to boli ovečky a magnetky a čo ja viem, čo ešte. Ak sama aj nič nezbieraš, určite poznáš niekoho, kto neváha investovať zarobené peniaze do limitovaných edícií platní, vláčikov alebo otváračov na fľaše. Kolekcie alebo zbierky sa nepovažujú za formu škrečkovania, význam je však podobný.

Byť zberateľom magnetiek znie sofistikovane.

Zbierať znamená v slovenčine zhromažďovať a vo svojej podstate sa na jednom mieste zoskupujú isté predmety, ktoré nás stoja čas a peniaze, a toto samotné vlastnenie vecí by nám malo spôsobovať radosť a dobrý pocit.

Odkedy som začala minimalisticky žiť, bez problémov som sa zbavila mojej dvadsaťročnej hudobnej zbierky, ktorú som prevlačovala z bytu do bytu a z krajiny do krajiny. Zistila som, že už nepotrebujem mať dobrý pocit zo samotného vlastnenia tejto veci a nepotrebujem si ich už ani kupovať. Občas som sa na ne dívala, občas z nich utrela prach a nikdy som ich nepočúvala. Všetky hudobné albumy dnes počúvam online.

Zbieranie vecí stojí čas, priestor a peniaze.

Trvalo nám  roky, kým sme zastavili dcérine zbieranie malých plastových postavičiek, ktoré vymyslela šikovná hračkárska firma. Roky sme presúvali po svete manželove futbalové tričká a šály, na ktoré minul pomerne veľa peňazí a len sa hromadili v skrini.

Zbieraním nič nevytvárame, ale konzumujeme.

Preto by som ti radila veľmi dôsledne zvážiť, čo a prečo doma zbieraš, a či to doslova a dopísmena stojí za to. Ak zbieraš umelecké predmety alebo obrazy, ktoré ti doma okrášľujú byt a srdce ti z pohľadu na ne plesá, prečo nie? Ak zbieraš porcelánové prasiatka, na ktoré ti sadá prach a nemáš ich už ani kam odložiť, asi je čas prehodnotiť, či ti naozaj, ale naozaj prinášajú takú radosť do života.

Naše domovy a naše zbierky sú istým spôsobom časťou nášho ja.

Zakladať si svoje bytie a svoju hodnotu na veciach je cesta ku konzumerizmu.

Skús sa vzdať nejakej svoje zbierky a porozmýšľať, či tie peniaze vieš investovať do seba alebo blízkych inak.

Nebuď zberateľom, buď niekým.

Veď nie sme to, čo vlastníme, ale kto sme.

 

 

Filed Under: Bývanie

Prečo musím do Vianoc opäť všetko predať

8. decembra 2017 publikovala Andrea Richardson 13 komentárov

Straší mi v kešeni? Omráčili ma vianočné piesne? Vysvetlenie o novej vlne minimalizmu nájdeš nižšie.

 


A je to tu, milí moji. Dosiahla som asi maximálnu úroveň minimalizmu v našej rodine.

Spravili sme isté rozhodnutia, práve teraz OPÄŤ nemilosrdne predávam a vyhadzujem. Pomóóóóóc 🙁

Rozhodli sme sa presťahovať. Last minute. Domov. Do Bratislavy. Časy sú neisté, život sa mení.

Sťahovali sme sa presne pred rokom. A predtým tiež presne pred rokom.

Čo sa presne stalo? Poďme na to po poriadku.

Ako ste už možno postrehli z mojich predošlých výlevov na blogu, sme nomádska rodina, ktorá sa presúva z miesta na miesto, ako horda bizónov.

Každý rok, dva alebo aj tri sa trepeme kvôli manželovej práci do inej krajiny a ja som tzv. trailing spouse. To je tá Terminátorka v pozadí, čo všetko balí, vybaľuje, presúva a organizuje. Nikdy netuším vopred, kde zakotvíme a úprimne…. prestalo ma to baviť.

Za posledných desať rokov sme sa prakticky len sťahovali…… Slovensko, Holandsko, Anglicko, Emiráty, Katar, Nemecko. Bolo to super. Čo ma nezabije, to ma posilní. Som vďačná tejto životnej príležitosti, veľa ma život v cudzine naučil.

Začínať úplne odznova v cudzom meste, hľadať škôlku, školu, bývanie, pediatra, zubára, kamarátky, vykoktať sa v inom jazyku, navigovať auto po neznámom meste (prežila som katarskú Douhu, horší je už asi len Bangladéš), a dočasne bývať len v jednej hotelovej izbe s dvoma malými krpcami – dá to zabrať. Pripínam si medailu a tľapkám sa po pleci.

Takto už nie 🙂 Dva roky dozadu nás čakalo vybaľovanie iných rozmerov.

Honobenie majetkov

Joj, ako nám bolo fajn, keď sme len s nomádením začínali. Okrem šiat a zopár osobných vecí sme skoro nič nevlastnili. Zložili sme si kufre v kompletne zariadenom byte a bolo vybavené. Vrátane otvárača na konzervy.

Keď je koze dobre, pošli ju tancovať na ľad. Ideme aj my s davom.

Je veľmi nemoderné nič nevlastniť, veď všetci okolo nás to tak robia. Založia si rodinu a zapĺňajú byt. Čo na tom, že my nie sme bežná slovenská rodina, ktorá sedí na zadku, my sme nomádi. Narodilo sa prvé dieťa a hor sa nakupovať.

Okrem klasických detských harabúrd nám pribudla vlastná sedacia súprava, skrine, postele a obrovský gril na mäso.

S príchodom materiálnych statkov prišli aj logistické problémy. Každé ďalšie sťahovanie vyžadovalo kamión alebo nákladnú loď. Zdvihnúť kotvy a presťahovať sa? Ahoj, moja nová nočná mora. Budila som sa zo spánku, aby som nebodaj nezabudla dačo zabaliť.

Vlastniť plný kontajner vecí je drahé, komplikované a obmedzujúce.

Nestačí nám v novej lokalite byt, potrebujeme dom, aby sme mali kde na tom grile opekať. Dom a to nie hocijaký, dom veľký. Síce ho nepotrebujeme, ale kam dáme veci. Nie je? Sedíme mesiace v hoteli a na ten správny čakáme. Keď už sa aj ten dokonalý dom nájde, čelíme prekážkam.

Obývačka vyžaduje správny tvar na našu sedaciu súpravu. Spálňa musí byť dva a pol metra dlhá, aby sa do nej vošla kráľovská posteľ s ortopedickým matracom.

Kuchyňa by mala mať aspoň desať skriniek na odloženie hrncov a tanierov.

Poháre na šampus, poháre na víno, poháre na whisky, poháre na koňak, poháre na gin, poháre na vodu… niekde to predsa musím dať.

Veci z kamióna nejde vyložiť len tak. Potrebujeme dom a adresu. Keď je adresa, čakáme na preclenie a papierovačky. Ľahnúť si do vlastnej postele trvá tak dlho.

Skúšala si už tri mesiace žiť v päťhviezdičkovom hoteli? Znie to super? Tak si predstav hotelovú izbu s mini kuchynkou a dve malé deti. Nebudeš mi veriť, ale aj dobrého sa dá prejesť. Mala som po krk reštauračnej stravy a klopania na dvere. Mali sme po krk bazénu, pláže a vyblýskanej recepcie. Chceli sme domov.

Kamión stojí pred barákom, hurá, naše statky konečne dorazili.

Papierovačky, prehlásenie, sťahovanie, rozkladanie, montáž, hlásenie poistných škôd, ďaľšie papierovanie. O rok, o dva, o tri to isté znovu – s ešte väčším kontajnerom na prevoz. Veci pribúdajú.

Žili sme nomádsky život a sťahovali sme si dom na chrbte.

Vieš si predstaviť pocestného pútnika, ktorý stopuje s nákladným vozíkom?

Moja cesta:)

Mobilita

Nie nadarmo sa vraví, že sťahovanie je jedna z najstresujúcejších životných udalostí. Naštastie, mnohých sťahovanie čaká len niekoľko ráz v živote.

Vďaka sústavnému sťahovaniu som si uvedomila, koľko toho vlastníme. Vždy, keď predo mnou stál naplnený kontajner a skončili sme počítanie škatúľ, zastavoval sa mi rozum.

Vlastniť menej vecí je sloboda. Musela som prejsť oblúkom života v hojnosti, aby som na to prišla.

Veci mi začali prekážať. Veľký dom, veľa upratovania, samé starosti.

Čo tam po sedačke a záclonách, ktoré ladia s kobercom. Čo tam po suveníroch, obrazoch. Je mi to akosi jedno. Prestala som chcieť, a uľavilo sa mi. Je fajn vlastniť pekné veci, mohli sme sa do toho pustiť, ale až keď sme sa usadili na jednom mieste. A radšej minimalisticky.

Zistila som, že domov totiž netvorí náš nábytok, ale naše vzťahy.

Domov je o ľuďoch.

Domov nie je o drahom konferenčnom stolíku. Ani o perfektnom dome z bazénom.

Domov je ako sa cítim, kde žijem.

Mnoho ľudí sa odizoluje od komunity v nádhernom dome zo záhradou a sedia tam sami, s vysokým plotom a bez susedských vzťahov.

Žijem v cudzine a začala mi bolestne chýbať rodina. Chýbala mi aj predtým, teraz je to však iné.

Vnímam to aj cez deti, ktoré si neužijú babičky a sesternice, a budú si musieť stále hľadať nových kamarátov v novej škole. Chýba mi skutočný kontakt s kamarátkami, ktorý sa nedá nahradiť cez Facebook.

Všetko mi chýba. Aj nevrlé predavačky v Jednote aj ukecaný taxikár, ktorý sa ma snaží ošidiť.

Trvalo mi 10 rokov pochopiť, aký význam má pre mňa rodná krajina.

Prešla som pol sveta , by som prišla na to, že doma je najlepšie.

Dovidenia nábytok, bolo nám spolu dobre.

A tak zas pretrieďujem

Idú Vianoce a nenakupujem.

Minimalizujem minimalistický dom. Je to ešte vôbec možné?

Naša cesta k minimalizmu sa začala v luxusnom byte v Abu Zabí o rozlohe 380 štvorcových metrov.

Naša minimalistická cesta bude končiť v 3 izbovom byte v Petržalke o rozlohe 100 štvorcových metrov. Stále to nie také zlé 🙂

Pozerám sa okolo seba a zisťujem, že skoro nič, čo vlastníme v tomto dome, nepotrebujeme.

Byt v Bratislave sme celú dekádu prenajímali aj s nemenovaným škandinávskym nábytkom. Mohla by som byť fajnová a snažiť sa ho vymeniť za ten, čo vlastníme teraz, za lepší, ale načo?

Až na pár výnimočných obrazov a orientálnych kusov nábytku, mojich milovaných kníh a osobných vecí predávame, čo sa dá.

Náš nový domov bude niečo ako hotel, do ktorého sme sa nasťahovali natrvalo.

Takže balím, predávam a dosiahla som úplne novú úroveň minimalizmu.

Redukovať už zo zredukovaného? Nikdy by som si to nevyskúšala, len teraz.

Zrazu aj tie super potrebné veci, ktoré som si ponechala, zízajú na mňa s otáznikom…

  • Suveníry? Nemám ich v novom byte kam dať. Aj tak sú spomienky v mojej hlave.
  • Cestovné príručky miest, kde sme už boli. Aj tak tam už opäť nepôjdeme.
  • 30 ročnú zbierku CD čok? Zbohom nostalgia, všetko počúvam online.
  • Načo mi sú tri páry tenisiek? Mám len jeden pár nôh.
  • Nepotrebujem ani ten 30 litrový hrniec na guláš. Varila som v ňom len raz.
  • Nespresso kávovar? Náplne ma prestalo baviť kupovať už minulý august.
  • Mixér? Nepečiem a varím v jednom hrnci.

Ľudia, ja konečne nemám doma čo robiť.

Špajza zíva prázdnotou a varím na deň dopredu. Na prázdnych poličkách tróni vianočná sviečka. Víta ma prázdna šopa – predali sme metly, hrable aj tlakový čistič.

Ak neperiem každé tri dni, nemáme si čo obliecť.

Deti majú skoro prázdnu izbu a spia na matracoch, lebo sme predali posteľ. Hračky sú v jednej zásuvke. Obdarovala som, koho som mohla.

Vianočné ozdoby pozostávajú z výtvorov detí, predala som aj umelý stromček a ozdobujeme až u svokrovcov. Šatstvo tróni v kufri, lebo sme predali skrine.

Ja viem, ja viem, je to dočasný medzisťahovací stav, ale vychutnávam si tú novú prázdnotu a priestor.

Sťahovanie je výborný spôsob, ako sa na domov dívať z inej perspektívy. Prečo si všetko okolo seba tak zapratávame?

Moje nové životné náhľady:

Neboj sa zbaliť si veci dočasne do škatule, a vyskúšať aké je to žiť bez nich. Aj keď sa nikam nesťahuješ.

Skús si predstaviť: sťahuješ sa do menšieho. Ak by si mala o jednu izbu menej alebo o pár štvorcových metrov menej, ktoré kusy nábytku by šli preč? Vieš sa ich zbaviť už teraz?

Aj keď máš miesto, nezaplň ho. Naozaj nemusí v každom rohu niečo stáť.

Pri vytrieďovaní sa spýtaj otázku – zaplatila by som niekomu za prevoz tento veci?


Ak ťa v najbližšej dobe čaká sťahovanie, využi túto životnú situáciu ako impulz na radikálne pretriedenie.

Máš aj ty skúsenosti so sťahovaním? Čo bol najväčší stres a ako si to zvládla? Pomohlo Ti sťahovanie minimalizovať?

Filed Under: Bývanie, Životný štýl

Ako vyliečiť závislosť detí na tablete

28. novembra 2017 publikovala Andrea Richardson 7 komentárov

Čarovná formulka je nasledovná: preč z domu.


To by som ako minimalistka mala vedieť, nie?

Už sú to necelé dva mesiace, odkedy mi praskli nervy a deťom som vyhodila tablet z okna. Nie obrazne, ale naozaj.

Vyľakalo ma, do akých obrátok ma dokázalo dostať take malé nevinné vyzerajúce elektronické nič.

Príznaky nezdravého používania sa ukazovali už počas letných prázdnin, no nevedela som sa tabletu vzdať.  Zminimalizovala som hračky a domácnosť, no iPad sa na nás vyškieral a užíval privilegované miesto zapojený v zástrčke, pripravený nahradiť matku, keď si potrebuje niečo porobiť.

Myslela som si, že dokážeme zaviesť pravidlá a pozeranie iPadu regulovať. Na moje deti to bohužiaľ nefunguje. Možno ja som taký typ matere, že som buď .. alebo.

Priznávam sa, že mať k dispozícii iPad je pohodlné – pri cestovaní, pri upršanom víkende… Bola som aj tá placatá máma, ktorá radšej deťom strčí do ruky tablet, ako by sa s nimi hrala?

Potvorská satanská vecička ma vytočila a denno denne vytáčala.

Musela som sa pozrieť pravde do očí. Stojí tá pol hodina pokoja vlastne za to?

Prejavy závislosti u veľmi podobné ako u drog, cigariet, alkoholu. Znie to strašidelne, ale je to tak.

Zbavila som sa iPadu a detox prebiehal nasledovne:

Deň 1: Som najhoršia mama na svete a dcéra mi oznámila, že som zničila jedinú vec, ktorú mala skutočne rada. (Viem že blafuje, ale aj tak sa ma to dotklo…..emočne som na šrot.)

Deň 2: Deti si pýtajú iPad a dúfajú, že blafujem teraz ja. Majú smolu. Aj keby som chcela, rozbitá obrazovka je nefunkčná. Dobre mi tak.

Deň 3: Pokusy o znovuvzkriesenie iPadu pokračujú, dcéra oznámila pani učiteľke v škole strašnú správu a kamarátky ju ľutujú. Cítim sa divne.

Deň 4: téma iPad sa načína, keď už deti pred večerou nevedia čo zo sebou. Dcéra skúša, či by nemohla dostať jeden na narodeniny. Zamietam a navrhujem čítačku Kindle. Vyzerá nadšená. Konečne bod k dobru.

Ceruzky zabíjajú nudu:)

Deň 5: na iPad sa zabudlo, a už je to temná minulosť. Decká sa hrajú s čím je, a dcéra si číta.

Deň 6: v dome je kreatívny neporiadok ako v tanku – vyexpirovaná lekárnička sa premenila na ordináciu, deti mi zašpinili koberec akrylovými farbami. Zadarmo to nebude.

DNES: deti si iPad nepýtajú, nechýba im a už ho ani nespomínajú. BINGO!!!!!

Cestujeme bez tabletu a sme v pohode

Tablet nám nechýba a ja si búcham hlavu o stenu, ako som mohla byť tak masochistická.

Nechcem tablety démonizovať, ale nám nepriniesli nič pozitívne. Nič, čo by nemohlo nahradiť čítanie knihy, kreslenie, maľovanie alebo hranie hier. Naozaj. Sorry.

Deti majú ešte určite čas bojovať so závislosťou na elektronike, keď sú staršie. Pozrime sa na seba.

Aj sa som nalepená na mobile častejšie ako je potreba. Denne sa musím vedome brániť – nabíjať si telefón mimo spálne, zavrieť aplikácie a vypnúť notifikácie atď…

Kritickým pohľadom zmietnem každé dieťa s tabletom alebo telefónom v ruke. Akosi to vnímam inak.

Vyzerali aj moje deti takto?

Trojročné dievčatko sedí v trolejbuse a mama ťuká do mobilu, dieťa ťuká do tabletu, ľudia nastupujú, vystupujú, svet beží okolo nás .

Vypínam mobilný internet a už stačilo. Začínam túžiť po tej klasickej Nokii v s vyklápacím displejom.

Kde sme teraz? Zosumarizujem…

Výhody: žiadne zvady, žiadne hádky, žiadne prestimulované deti s podliatymi očami

Nevýhody: Musím sa deťom viac venovať a hrať sa s nimi. Objavili sme kartové a spoločenské hry. Pri cestovaní sa rozprávame a musím im vela vysvetľovať a odpovedať na otázky. Mám doma výtvarné studio a nejaké tie škody na majetku.

Vyhodila som iPad a stala som sa lepšou mamou.

Filed Under: Cestovanie, Deti

Je možné mať minimalistické Vianoce?

13. novembra 2017 publikovala Andrea Richardson 34 komentárov

 

Je tu november a blíži sa vianočný konzumný masaker.

Čas v roku, keď si každý rád dopraje, aj za cenu mínusu na kreditke a vytriezvenia v januári. Tony baliaceho papiera v koši, ďaľšie nepotrebné veci a výdych, že už je to za nami.


Dá sa tomu vyhnúť?

Ako čerstvej minimalistke mi Vianoce naháňali hrôzu. Človek sa nadrie ako kôň, aby vypratal všetky tie hračky a haraburdy z domácnosti….a

………boom… a som tam, kde som bola predtým. Topím sa v kozmetike, v hračkách a veciach, ktoré ma chvíľku potešili.

Dnes som ostrieľaná a Vianociam čelím ako nikdy predtým. S nasadenými boxerskými rukavicami.

Bez prebytku a bez stresu. A to mám veľkú rodinu a mám aj deti.

Minimalisti majú hojné Vianoce. Absolútne bez debaty. Len tá hojnosť sa presunula inde.

Ako na to?

V prvom rade potrebuješ mať účinný plán.

Ten plán si musíš vytvoriť teraz v novembri, kým nie je neskoro.

Ako zvládnem nápor darčekov od rodiny a známych? Ako im dám vedieť, nech nám toho toľko nekupujú?

Začni komunikovať. Musíš už dnes dať blízkym echo, ako sa ti tento minimalistický štýl pozdáva, aké je to úžasné nemať toľko vecí, ako sa deti krásne hrajú len s pár hračkami a ako sa ty cítiš omnoho lepšie.

Pri každej príležitosti zaveď minimalizmus do konverzácie. Je to nový štýl života. Keď človek začne cvičiť, je to na ňom vidno. Keď človek začne vyhadzovať, treba mierne evanjelizovať.

Mne sa o minimalizme zo začiatku nechcelo baviť, aby si rodina nemyslela, že som na hlavu, alebo som len hádzala náznaky. Naznačovanie nefunguje, lebo pôsobíš, ako by si to vravela zo slušnosti.

Choď rovno k veci. Takto budú všetci dopredu vedieť, odkiaľ vychádzaš a je to lepšia prípravná pôda ako nečakaná bomba – tento rok nám nič nekupujte .

Čo ak niekoho aj pozitívne nakazíš a povedia aký je to super nápad! Mojej babke odľahlo 🙂

Povedz všetkým konkrétne, čo chceš alebo nechceš ako dar. Čo tento rok naozaj preferuješ.

Najlepšie fyzické dary sú nasledovné:

čo potrebuješ,

čo chceš,

čo vieš zjesť

čo si vieš prečítať.

Spýtaj sa detí, čo si želajú na Vianoce. Je to tak jednoduché. U nás v rodine staršia dcéra napíše list Ježiškovi a podám to takto: napíš mu čo si najviac zo srdca želáš, ale je možné, že to nezoženie, tak skús ešte jednu či dve veci navyše. Takto mám možnosti 🙂

Mojou ilúziou bolo, ako ja rodič viem najlepšie vymyslieť ten najúžasnejší dar, ktorý prekvapí. A presne toto si myslela aj moja rodina, ktorá kašľala na moje rady, kúpila sprostosti a potom prišlo rozbaľovanie a sklamanie.

Neviem, či ste už niekedy boli v trápnej situácii, keď váš malý anjelik sedí na kope rozbaleného papiera a okolo má desiatky darov. Príde otázka: ….mamiiiiiiiii, a to je všetko??.

Áno miláčik, tých 27 darov bude pre dnešok všetko. Škoda, že medzi nimi nie aspoň jedna vec z tých troch, ktorú som dala na zoznam. A okrem toho si nevychovaná a bezočivá, v duchu zúrim. Nastáva plač. Veselé Vianoce 🙂

Keď dieťa dostane ako dar presne to čo chce, bude štastné prešťastné a nebude nič iné chcieť. Bude sa tešiť z tej jednej veci. Ak tomu pridáme zopár drobností ako pekný sveter, zaujímavá knižka a zopár sladkostí, sú to z môjho pohľadu spokojné Vianoce.

Najlepší dar minulého roka – bábika. Dcéra bola nadšená a hrala sa s ňou celý večer, na iné ani nepozrela.

Darčeky nepadajú z neba, to my dospelí vieme. Nie je zamyslenie, ako vysoko nastavujeme latku už od útleho veku? Pár rokov dozadu sa dívam pod stromček na tie hory krabíc a pýtam sa – je toto normálne? Je v poriadku, aby trojročné dieťa dostalo od Ježiška takú obrovskú hŕbu vecí? Malo by sa to každým rokom zvyšovať? Je nejaký limit? Dám 15 ročnému dieťatu výlet na Mesiac? Bude to dosť???

V prvom rade si hory darov deti neužijú – po rozbalení piateho je im všetko už šuma fuk a malý mozoček vypne a začne rebelovať.

V druhom rade začnú deti očakávať veľa darov a keď dostanú len jeden, začnú sa ofukovať.

Privilégiá, nerealistické očakávania a rozmaznanosť sú vlastnosti, ktoré na mojich deťoch absolútne neznesiem. Minimalizmom ich viem udržať pri zemi.

Aké sú moje minimalistické tipy na darčeky?

  1. Žiadne dary – nie je to pre každého, no poznám rodiny, kde sa rozhodnú, že peniaze minú na skvelú dovolenku počas Vianoc, a to je vlastne dar. Spoločne strávený čas v romantickej chatke v prírode, praskajúci kozub a slávnostné jedlo k tomu. Dala by som sa nahovoriť.

  2. Zážitkové dary – masáž, wellness, kurz šitia, kurz šmyku, lekcie španielčiny, poukážka na upratovačku …. je toľko možností, ako obdarovať bez vecí. Pre deti to môžu byť kurzy tancovania, plávania, lístok do kina, na detské predstavenie, permanentka do zoo. Nie je to hodnotnejší darček ako pípajúca plastová rároha, ktorú dieťa po týždni hodí do kúta? Nech vezme dedko a babka na ten kurz svoje vnúča a užijú si spoločne strávený čas. Alebo posielaj priebežne počas roka foto dokumentáciu, ako sa ratolesti darí.

  3. Peniaze – niekomu sa to zdá trápne, ale u nás v rodine fičí už roky tvrdý cash. Niet nad šušťavú moc peňazí najlepšie vsunuté do rozprávkovej  knižky. Deti za tých pár rokov vyzbierali pomerne slušný balík.

  4. Jedlo a delikatesy. Raz sme sme svokrovcom poslali darčekový kôš plný talianskych produktov a vína. Keď ho rozbalili boli v extáze a odvtedy kupujeme už len jedlo. Nemôžeš pochybiť fľašou dobrého vína alebo kvalitného alkoholu, olivového oleja, kus domácej klobásky a medovina k tomu, ručne vyrobený džem alebo domácky upečené vianočné pečivo. Čo sa dá zjesť nie je na škodu.

  5. Ručné výrobky – pletený šál, vyšívaný obrúsok, dekorácia, obraz namaľovaný z lásky – s radosťou prijmem niečo, čo mi pripomína blízku osobu a má tento predmet pre mňa väčšiu hodnotu – ako ten kúpený z obchodu. Aj keď si ho možno neponechám dlho. Svoj účel ale splní.

  6. Zjednodušené darovanie –  dohodni sa, že jeden kúpi dar len druhému. Rodičia deťom. Dcéra mame a syn otcovi. Spoločný jeden dar od všetkých pre svokrovcov. Vyhneš sa tak obrovskému množstvu darov od každého. Je to drahé a zbytočné.

  7. Daruj na charitu. Ak sa tento rok cítiš na niečo iné, zkresaj darčeky na minimum a venuj peniaze na dobrú vec. Alebo tvoj čas. Vezmi deti na nejakú charitatívnu akciu. Pomôž niekomu.

Čo s nechcenými darčekmi?

Sú ľudia, ktorí milujú kupovať darčeky a jednoducho ich od toho neodhovoríš. Alebo sa rozhodnú kompletne ignorovať tvoj zoznam a želania a dajú ti niečo, čo vôbec nepotrebuješ.

Ako zareagovať?

Treba zostať v pohode a slušne poďakovať. Minimalizmus je každého osobný pohľad na život a nie každý ho musí vnímať podobne. Nechceš byť harpia. Každý minimalizmus aj tak vidí inak: pre mňa je dosť toľko, pre teba viac. Akceptujem to a neriešim to ďalej.

S kľudom Angličana nechcené darčeky:

    • vyhodím
    • podarujem ďalej
    • nechám deti, aby sa s nimi hrali a až potom ich vyhodím
  • odložím na inú príležitosť (narodeniny,meniny atď)

Svedomie mám čisté. Ja som sa o ne neprosila. 🙂 Veci, ktoré nepotrebujem, vyžadujú môj čas na ich opateru. Ten nemám navyše. Bodka.

Možno budú niektorí z rodiny úplne proti a verejne aj pred deťmi podrýpavať tvoje rozhodnutie: ……vy tým deťom nič nedoprajete, a to čo je za hlúposť obrať ich vedome o darčeky, no veď príď moja zlatá za babičkou, ak by ti tvoja striga minimalistka mama nechcela dačo dať…ja sa o to postarám…

Moja odpoveď je nasledovná: dávame deťom rodinu, vzdelanie, jedlo a strechu nad hlavou. Prejavujem im lásku denne aj bez hory darčekov.

Nie som dobrá alebo zlá mama podľa toho, koľko im toho nakúpim. Práve naopak.

Svet bude mať o jedného nevychovaného spratka menej. To je moja MISIA.

Minimalizmus je pozitívna vec a tak by sa mala hejterom aj prezentovať. Slová ako deprivácia, nedoprajeme si, šetríme, obmedzujeme sa len prilievajú olej do ohňa.

Minimalistické Vianoce prinesú presný opak – pohodu, slobodu, nezadlženosť, kvalitne strávený čas, lásku, sebareflexiu.

A čo dekorácie?

Už len soba v životnej veľkosti som nemala v obývačke

Sviatočná atmosféra sá dá užiť aj bez toho, že si všetko kúpiš. Sprav si dekorácie z ihličia a sušeného ovocia. Sviečky, vonné oleje, svetielka do okna a jedna či dve chutné vianočné ozdoby sú často viac ako vytrblietaný dom plný gúľ a ornamentov. Všetky tieto trblietky a plasty vyrobili niekde v Číne a skončia na skládke odpadu.

Obvešať celý dom vianočnými dekoráciami mnohé ženy veľmi baví.  Nie je to ale na vytvorenie vianočnej atmosféry nutné.

Ak máš závislosť na nákupe vianočných gúľ, choď sa nimi pokochať na trhy, daj si horúci punč a nekúp to.

Nakúp očami. Niekedy stačí len sa poprechádzať a nasať atmosféru. Zabudni si doma peňaženku 🙂


Ako zvládaš vianočné patálie ty? Máš otázky k minimalistickým Vianociam? Sem s nimi 🙂

Filed Under: Vianoce, Životný štýl

« Previous Page
Next Page »

Copyright © 2025 · No Sidebar Pro on Genesis Framework · WordPress · Log in

  • Youtube.
  • Podcast.
  • Zásady spracovania osobných údajov