Bývanie

Minimalizmus v kufri (alebo zápisky z púšte)

11. júla 2019 publikovala Andrea Richardson 10 komentárov

Dá sa minimalizmus „presťahovať“ a žiť s menej, skromnejšie a jednoduchšie kdekoľvek na svete? A nech to nie je jednoduché, v úplne maximalistickej krajine?

Uvažujem nad vtipom osudu, ktorý ma poslal späť práve na miesto, kde som sa chytila do chápadiel konzumu. Ak sleduješ môj blog už dlhšie vieš, že práve sústavné sťahovanie s malými deťmi ma priviedlo k minimalizmu. O to viac som sa pobavila nad správou, že sa sťahujeme späť na „miesto činu“, do rozprávkovej krajiny zlatých palácov. Dostala som šancu vyskúšať si všetko znova, a tentokrát inak?

Mám pocit, ako by som šla späť k imaginárnemu bývalému frajerovi s narcistickými tendenciami – viem že to nebolo pre mňa dobré, poznám všetky jeho (aj svoje slabosti), a som mierne nervózna z toho, čo bude. Dvakrát predsa nevstúpime do tej istej rieky. A čo zablúdené ovečky?

Napriek niekoľkoročným redukciám statkov sme sa pri balení riadne spotili. Na ceste sú veci osobnej spotreby, vecí čo máme radi, a zopár drahých trapasov, ktoré sa nám nepodarilo predať.

Veci na kempovanie,

bicykle,

kolobežky,

hlúpy nadrozmerný obraz

kvalitné koberce,

stará lavica a bar z Kašmíru

brúsené poháre od babičky,

orientálne lampy,

zimné veci, ktoré oblečieme už len raz za rok

praktické veci z kuchyne,

počítač, tlačiareň, televízor, hračky, a knihy!

Samozrejme, knihy! Kde ste moje milované knihy?

Pristáli sme na letisku v Dubaji s našimi dobrodružstvom otlčenými kuframi a vzápätí prejdeme akousi magickou bránou do úplne iného sveta.

Emiráty vo mne evokujú rozprávku z Tisíc a jednej noci. Horúci púštny vzduch, vôňa jazmínu a orientálnych parfémov, lokálni muži v snehovobielych odevoch (raz mi povie konečne niekto, v čom to perú?… 🙂 )

Sedím v taxíku a idem si krk vykrútiť pohľadom na najvyššie, najjagavejšie a najkrajšie na svete. Míňajú nás budovy svetoznámych hotelov, trblietavé mrakodrapy lemujú šesťprúdovú diaľnicu (pozdravujem trasu BA-Košice- pozn. autora) …Nechce sa mi veriť, že len päť desaťročí dozadu tu bola púšť.

Pribudli nové luxusné hotely, paláce zo zlatými kupolami a mramorovým obložením, veľkolepé múzeá a ďalšie sklenené veže. Chodníky a cesty prepájajú biele pláže, zelené parky a všadeprítomné katedrály konzumu – nákupné centrá. V tých kúpiš úplne všetko. Áno, aj to, o čom nevieš, že existuje.

Ľudia sa do nich utiekajú ani nie kvôli nákupom, ako pred neznesiteľným teplom, ktoré sa v letných mesiacoch šplhá až na 49 stupňov Celzia. Popri tom si niečo kúpia 🙂 Príroda ako taká tu existuje len vytvorená ľudskou rukou – parky sú umelo zalievané, aby nevyschli a byť „vonku“ je možné cez deň len v jesenných a zimných mesiacoch. Alebo sa z teba stane nočná sova. Veľa aktivít, ktoré sme doma robili prirodzene zadarmo, sa tu dajú robiť len vnútri. Nudiť sa tu nedá, ale musíš byť ochotná vytiahnuť peňaženku.

Fototapeta alebo bežný deň v meste? Khalydiah Palace by Rotana, Abu Dhabi alebo náš dočasný domov.

Spoločenský život v horúcich mesiacoch tvorí výstup z klimatizovaného auta do klimatizovaného shoppingu. Aby bežný smrteľník nechodil len tak po vonku – však by ho z toho tepla piclo – sa tu pre človeka šťastnejšie narodeného poskytuje maximálny servis – natankujú vám auto, doručia mekáč až domov a dokonca aj nákup zo supermarketu – stačí plný vozík odovzdať tete pri pokladni a platí sa až doma 🙂

Nuž niet divu, že sa veľmi ľahko zatočí z toľkej nádhery hlava. Na minimalizmus nie čas. Bolo by však jednoduché vidieť len bohatstvo, prepych a luxus.

V meste žije bublajúci kotol rôznych národností, farieb pleti a náboženstiev. Väčšina bežných pracujúcich ľudí pochádza z tretích krajín – Bangladéš, Filipíny, India, Pakistan. A títo ľudia nejazdia na drahých autách ani nedonesú domov závratný plat. Odišli zo svojej krajiny, aby sa mali o niečo lepšie a zarobené peniaze často posielajú domov rodine. Nesnažím sa ani predstaviť, ako môže byť otcovi rodiny, ktorí si nevidí manželku a deti celý rok. Alebo filipínskej slúžke, ktorá z materiálnych dôvodov nemôže mať deti a stará sa celý život o tie cudzie.

Práve obyčajní ľudia ma v tejto krajine inšpirujú viac, ako tí majetnejší a úspešní. Ako menežujú svoj rozpočet? Kde nakupujú? Čo jedia? Ako sa zabávajú? Budem mať určite veľa materiálu na zamyslenie.

Sheikh Zayed mešita ti naživo vyrazí dych.

Čas strávený v hotelovom apartmáne bola príjemná medzihra toho, čo ma čaká: prázdna nehnuteľnosť s nádejou, že sa loď s vecami objaví ešte toto leto. Zistila som, že točiť 10-15 kúskov vecí na oblečenie a žiť z kufrov je nakoniec veľmi pohodlné. Operiem, vonku na balkóne osuším za šesť a pol minúty (to teplo je na niečo dobré) a opäť oblečiem. Nikto ma tu nepozná a zatiaľ mi nevyčíta, že nosím na pláž tie isté šaty už tri týždne. Na hotelovej recepcii ma možno označovali ako „tá v tých čiernobielych šatách“ :))

Prvé týždne v inej krajine sú také medové, užili sme si bazén, hotelový servis a bol čas návratu do reality. Rozhodla som sa vyvarovať konzumných chýb z minulosti a spravila som si do žurnálu užitočné zápisky. Múdry sa učí na chybách druhých a hlúpy… no nebudem to rozoberať, haha 🙂

Bývanie:

Byt, v ktorom sme kedysi žili, bol príliš obrovský a zhltol celý prales nábytku a kilometre kobercov. Páčilo sa nám, že sme zrazu mali taký priestor a neriešili sme jeho nevýhody.

Dnes vieme že: potrebujeme bývať, tak akurát, ale zas nech sa dá v predsieni otočiť, na niečom jesť, dočasne sa vyspať, spojazdniť kuchyňu.

Dom sme si vyberali podľa veku a veľkosti – ešte v apríli sme prišli na realitné turné a keď som ho videla vravím mužovi – ten dom sa prenajme za 5 minút, ak ho nevezmeme. Ako jediný totiž nemal milión metrov štvorcových, bol moderný, má normálnu záhradu – nie len betónový slíž alebo pieskovú dunu, nebehali v ňom šváby a to najdôležitejšie – mal červené dvere :)))

Raz sa mi snívalo, že budem bývať v dome s červenými vstupnými dverami, i keď je možné, že som to asi príliš preháňala s čítaním Hier o Tróny. Neskôr som si naštudovala, že ho navrhol známy švédsky minimalistický architekt, a už som bola „doma“. 🙂

Vravím si, už nikdy nechcem bývať v príliš veľkej nehnuteľnosti, ani keby nám ju dali zadarmo. Tento dom je taký akurát a nepotrebujem slúžku, aby mi ho upratala. Dávam si bodík k dobru.

Zariaďovanie

V minulosti som kúpila nadrozmerný a drahý dizajnový nábytok, aby som zaplnila prázdne plochy. Tento nábytok som potom v Nemecku nemala ako predať. Nielen mne, ale nikomu sa nezmestil do domu a všetci kašlali na značku. V EU sa nosí Ikea 🙂

Ešte dnes mám pred očami ten nešťastný televízny stolík, ktorý si zobral jeden chlapík zadarmo a aj som mu taxík zaplatila, aby som sa ho zbavila. Tentokrát som zvolila opačnú stratégiu a využila horúce leto vo svoj prospech. Jún mesto vyľudňuje a veľa ľudí odchádza z krajiny. A čo robia? Zbavujú sa tak ako ja kedysi svojho nábytku a vecí. Urgencia času spôsobí rapídny pokles cien a pekné veci sa predávajú hlboko pod ich nákupnú cenu. Často sú tieto veci zánovné alebo úplne nové, nakoľko sem ľudia zvyčajne chodia robiť len na pár rokov.

Môj burzový úlovok, na ktorý mám už teraz poradovník, keď ho raz nevezmeme do Európy 🙂

Napísala som si zoznam nábytku, ktorý potrebujem a pustila sa do surfovania susedských búrz. Nič zaujímavé som tam nenašla, tak som po pár dňoch frustrácie zmenila taktiku a filtrovala inzeráty podľa lokality.

Čím exkluzívnejšia, tým lepšie. Podaril sa mi jackpot a našla som rodinu diplomata, ktorí museli predať všetko a najlepšie hneď. S 80 % zľavou som zaplatila kešovku za stôl, stoličky, dva gauče, stolíky, kreslá a záhradný nábytok.

Bonus: všetko presne z tých dizajnových obchodov, kde som kedysi oplieskala peniaze ja. Zohnala som sťahovákov z rozheganou dodávkou, osviežila som si základy arabštiny a hybaj s nákupom domov. Dávam si bodík k dobru a evanjelizujem: milujem second hand nákupy!! Síce som si odpálila chrbticu pozeraním do počítača aj do polnoci, ale stálo to nielen za ušetrené peniaze, ale hlavne, že dám šancu starým veciam pred nákupom nových.

Nie všetko čo potrebujem, si musím kúpiť.

Keď sa človek presťahuje úplne od piky a zakladá opäť skoro novú domácnosť, stále niečo treba. Kedysi by som nabehla do obchodov a kupovala veci, čo potrebujem teraz, na pár rokov, možno sú práve špecifické pre podnebie, že žijeme tu, alebo máme zrazu záhradu.

K nakupovaniu mám obrovskú nechuť a posledné rok nás baví šetriť, kde sa dá. Rozhodla som sa prekonať samú seba a ísť s prepáčením prosiť. Zaklopala som u susedov, dala príspevok na FB a popýtala sa každého, koho som stretla, či nemá niečo z vecí, čo ešte potrebujeme. Čuduj sa svete, väčšinu vecí niekto už mal a ako na potvoru: nechcel:)

Zadarmo alebo za symbolickú sumu som pozbierala: dve úplne nové hadice s príslušenstvom, kvety, stojan na vodu, koreniny, barové stoličky, wifi router, smetiak, metlu, koberec. Suseda mi dokonca dala aj fľašu červeného. Požičala som si aj vankúše a periny, uteráky a zopár drobností, čo prídu v škatuliach až neskôr. Kamoška mi požičala stolové hry pre deti, aby sa nenudili.

Dávam si ďalší bod k dobru a odporúčam pestovať susedské vzťahy – ľudia majú doma toľko vecí čo nepotrebujú!

Predtým, ako idem do obchodu, stojí určite za to pozrieť sa na inzeráty alebo sa spýtať známych. V tomto je bývanie v komunite, kompounde alebo v menšej dedine výhodou. Páči sa mi, keď sa ľudia dokážu spolu rozprávať, požičať si, vymeniť. Je dôvod konzumu aj bariéra medzi ľuďmi? Radšej si to kúpim, lebo mi je trápne si to vypýtať, alebo čo si o mne sused pomyslí, že na to nebodaj nemám.

Keď cesta do trampolínového parku vedie cez detské Las Vegas!

Zábava

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – už mi je aj tak dosť teplo – dôvod, prečo je väčšina ľudí tu sú: peniaze. I keď náklady na život, jedlo a bývanie sú pomerne vysoké, platy sú stále vyššie ako v západnej Európe a nie sú zdaňované. Blížiaca kríza sa skloňuje častejšie a máme čoraz silnejší pocit, že teraz nie je čas veľmi míňať na zbytočnosti.

Najväčšia výzva, kde zlyhávam je však čo s deťmi cez prázdniny, keď sa nedá ísť von, nie je babička, záhrada, les ani plot a jediné čo mi ostáva je herňa v shoppingu alebo letný tábor za mastný peniaz?

Priznám sa, toto je najťažšia časť „nemíňania“ peňazí a neviem sa jej vyhnúť. Snažím sa to kombinovať návštevami u kamarátok s deťmi, domácej výroby slizu, pečenia mufinov, opakovaniu matematiky, pozerania televízie a priznám sa už sme zo zúfalstva opäť zaviedli elektroniku, kde sa deti v čase poobednej krízy „ja už neviem čo s nimi“ hrajú hry.

Kúpať v bazéne sa dá len neskoro večer a dúfam, že toto leto ešte nejako prekombinujeme cestou do Anglicka. Určite je lacnejšie a minimalistickejšie tráviť celé leto s deťmi doma na Slovensku (čo sme z rôznych dôvodov nemohli tento rok realizovať). Uvedomujem si aký máme doma na Slovensku luxus, že môžeme ísť VON. Utešujem sa, že je to prechodné obdobie a hlavne, že sa nezbláznim. Musím povedať, že deti sú s pozeraním telky a elektroniky oveľa zodpovednejšie a často sú to ony sami prvé, čo vypnú, položia a idú sa niečo iné hrať. Príjemne ma však prekvapilo, ako sa dokážu zahrať skoro s ničím – nuž ale deň má 10-12 hodín. Chýba nám Lego!

Porušila som trochu aj digitálny detox. Sociálne siete mi boli veľmi nápomocné – najmä kvôli informáciám, radám a inzerátom. Všimla som si, aké boli siete vyčerpávajúce a stačil mi mesiac, aby som sa nedočkavo opäť súkromne deaktivovala. Jedno ale viem povedať určite – všímam si, ako som si odvykla a ako ma čas na nich tráviť nebaví. Niečo sa pretrhlo a pomyselná pupočná šnúra je preč. Dospela som? 🙂

Čo ma zaskočilo je, ako zabehnuté je v tejto krajine používanie rôznych aplikácií – či na služby občanov alebo bežný život. Aby som to zhrnula – tlačítkové telefóny tu zrejme ani neexistujú a bez smartfónu si doslova a dopísmena človek ani neškrtne. Na občiansky, vodičák aj víza je aplikácia, kde vidíš všetko o sebe vrátane dopravných pokút:) tá ti príde na sms, na taxík je aplikácia, na výber peňazí z bankomatu je aplikácia, každý obchod má svoju aplikáciu, všetky firmy komunikujú zo zákazníkmi cez Whatsapp (toto ma fakt zarazilo) a aj pri tankovaní má nádrž na aute svoj kód a platí sa cez kartu zaregistrovanú v systéme automaticky, bez vystúpenia z auta.

Všetko je online a ..eh.. na Whatsappe:)

Momentálne som vytasila bielu zástavu a vrátila som sa späť k starému smartfónu, ale len kvôli praktickému životu v cudzej krajine a že som prinútená. Funguje to celkom hladko, a keďže na ňom nemám ani sociálne siete, ani e-mail, slúži mi celkom dobre (a nie ja jemu – rozchod nás zocelil:)

Dávam si dva mínusové bodíky a jeden plusový za to, že nevisím na sieťach a podarilo sa mi svoje užívateľstvo ukočírovať len na praktické veci. Rozmýšľam, aký to bol luxus, mať na Slovensku voľbu smartfón jednoducho nemať. Je toto smer do budúcnosti – všetko sa deje cez telefón a musíš na ňom byť či sa ti páči, či nie? Až mám z toho zvláštny pocit, nielen čo sa týka súkromia, ktoré prakticky už ani neexistuje.

Vedomé nákupy

Čo robí život expata vzrušujúcim je aj to, že každá nudná rutina doma ako napríklad nákup potravín, šoférovanie či návšteva lekára sa tu stane dobrodružstvom. Prepadá ma nostalgia k familiárnym veciam a jednou z nich je aj jedlo. Je veľmi ľahké nakupovať bez rozmyslu „ako doma“, aby som si ukuchtila to, na čo som zvyknutá. Rozhodla som sa zmeniť jedálniček a vzdať sa istých jedál a surovín nielen z finančného, ale aj ekologického hľadiska.

Jahňacina po indicky? Keď poriadna rasca, paprika a majoránka je nedostatkový tovar.

Žiť lokálne a jesť lokálne nie je nukleárna fyzika, stačí len chcieť. Práve v tom je to čaro – segedín s knedľou chutí najlepšie aj tak doma. Namiesto predraženého bravčového mäsa dovezeného kdesi z Afriky a za mastný príplatok na cene si radšej dáme ryby. Vzdám sa šunky za 6 Eur /150 gramov, aj 10 Eurového kusu slaniny (niežeby sme ju doma jedli ale v zahraničí mám na ňu stále chuť 🙂 a robím radšej dostupnejšie nátierky. Nekúpim dovezené marhule, čo doma padajú zadarmo zo stromov a tu je z nich luxusný artikel na úrovni kaviáru, ale dám si radšej mango, ktoré je práve v Pakistane v sezóne a prekonalo do obchodu kratšiu vzdialenosť.

Snažím sa kupovať všetko dopestované tu alebo v susedných krajinách a presedlali sme na jahňacinu, morské plody, ryby, a tropické ovocie. Rozdiely v cene potravín sú obrovské podľa toho odkiaľ to je. Mnohí expati sú verní len svojim značkám a je im jedno, že ten čierny čaj dovezený z Anglicka je taký istý, ako ten tutok spoza rohu, ktorý je aj chuťovo lepší.

Učím deti spoznávať nové jedlá, dáme si laban, manakeesh, shish tawouk, foul medamme, okru, skúsime papáju, granátové jablko. Zvykajú si aj na nové chute, koreniny aj na príšerné teplo vonku. Dávam si bodík a vidno to aj na našich účtoch. Dá sa to aj doma na Slovensku a neviem, či ešte mám chuť na predražené dovezené paradajky alebo melón v marci.

Bio, EKO, Zero Waste

Doslova ma dostalo, ako sa tu posunulo myslenie týkajúce sa ochrany životného prostredia a ekológie. Je to síce ešte v začiatkoch, ale ide to rýchlo. Už sa to dá aj tu. V kaviarňach máš lacnejšiu kávu, ak si ju necháš načapovať do vlastného hrnčeka.

Začalo sa tu recyklovať a pred domom máme dva koše. Je konečne možné kúpiť si náplne do sódovky. V supermarkete Carrefour majú vlastníci vlastnej eko tašky prioritné pokladne a domov si môžeš objednať zeleninu a ovocie priamo z farmy, nezabalenú do plastov. Z kamarátky sa stala zero waste bojovníčka a má zaujímavý Instagram profil, ak chceš vidieť, ako sa s plastami bojuje tu.

Možnosti kúpiť si zero waste či eko produkt aj kozmetiku sú nekonečné – regále sa prehýbajú od množstvom výberu. Musíš si pripraviť extra toliariky, lacné to nie je. V krajine, kde vám každé mlieko zabalili do zvlášť plastovej tašky, mám dnes možnosť vybrať si inú alternatívu.

Bio a eko ako nový masívny trh. Sranda je, že to všetko nie je potrebné.

Všetko sa dá, ak sa chce. Povedomie ľudí sa mení na celom svete. Planéta Zem je len jedna, a hranicami našej malej krajiny sa nekončí. Natrafila som na článok od minimalistov, ktorí sa snažia o zmenu – žiť menej konzumne.. Ak vieš anglicky, môžeš si o nich prečítať, aj o chlapíkovi, čo žije v Dubaji a vlastní 41 vecí.

Musím však opäť trošku pozmeniť prístup a prispôsobiť sa tomu čo je, a čo je priechodné. Mám stále malé deti, musím viesť domácnosť a je to aj o rovnováhe – čo mi v tejto danej chvíli uľahčuje život a čo je úplná zbytočnosť a vyhadzovanie peňazí.

Toto sťahovanie mi ale ukázalo, ako jednoduchšie sa dá spraviť to isté, inak. Niekde som musela cúvnuť, niekde sa mi podarilo posunúť vpred.

Stále však platí jedna vec – menej harabúrd – viac života. Čakám na loď a položartom dúfam, že možno ten nákladný kontajner nepríde 🙂

Už som si na poloprázdny dom akosi zvykla.

Spoveď lenivej gazdinky

12. júna 2019 publikovala Andrea Richardson 21 komentárov

„Paradoxne, na to aby si si mohla dovoliť byť lenivá, musíš byť veľmi efektívna. “ Tom Hodgkinson (How to be Idle)

Tento článok ti povie, ako sa neuštvať v starostlivosti o domácnosť. Nemáš za čo. 🙂

Priznám sa na rovinu, nebaví ma sústavne upratovať. Veľmi mi však záleží na príjemnej čistej domácnosti, v ktorej sa všetci cítime dobre.

Nerada upratujem, ale BAVIA ma domáce práce. Nie, nie je to systémový error. Prirovnala by som sa ku kuchárovi, ktorý rád varí, ale nie doma.

Nehanbím sa za to, že som poriadkumilovná žena a chcem mať všetko pekne uložené – podľa seba. Nech mi do moje „zóny“ žiadny chlap nelezie. A ja sa mu nebudem strkať do motora. Tľapnime si na to.

Precestovala som polku sveta a jedno ti poviem – my slovenské ženy máme v krvi byť skvelými gazdinkami. Navaríme z jednej mrkvy či cibule a stav našich domácností v porovnaní s tými, čo som videla v Anglicku či v Nemecku je nebe a dudy. Vieme, ako vyzerá čistota.

Taká západoeurópska žena sa po práci už nezvihne z gauča, večeru vytiahne z mrazáku a má na háku, že ju ide špina zožrať. Nechce sa im a v tomto sa im zdáme my, Slovenky, trošku staromódne.

Moderná doba nám tlačí, že vychovávať, šatiť a nakŕmiť deti nie je dosť. Musíš pilotovať lietadlo, urobiť si ďalší doktorát. A vyzerať pritom ako modelka.

Kedysi dávno ma domácnosť bavila, a potom prišli deti a realita. Z mojej lásky k domácim prácam sa stala monotónna život ubíjajúca rutina. Poviem to úprimne – materská ma psychicky úplne odpálila. Snívala som, kedy sa skončí táto otročina a vrátim sa k životu, keď sa vyspím a všetko ostane tam, kde to položím. Čisté. Neoťapkané.

Varenie, kŕmenie, prebaľovanie, dezinfikovanie, počúvanie, láskanie, ľúbenie, hranie, chodenie von, učenie, návštevy pediatra, nekonečné upratovanie, odkladanie, organizovanie, nákupy, rozpočty, varenie, pečenie, platenie účtov, chodenie na poštu….

Každý deň to isté dokola. Ak máš veľmi malé deti a do toho celého nebodaj aj platenú prácu (rozdávala by som všetkým týmto ženám medaily), skončíš s dvoma šichtami na pleci. Žiadne voľné víkendy, žiadne pé-enky, žiadne dovolenky. Jedinou svetlou chvíľou je ísť sama do potravín. Nikto ti nedá žiadny bonus ani ťa nepotľapká po pleci. Veď si si to vybrala, nie?

Mám však dobrú správu. Byť doma na materskej s malými deťmi nemusí byť otročina. Normálne sa to dá užiť. Môžeš byť matkou, ktorá nie je z toho na prášky. Musíš byť však chytrá, a šikovne zariadiť si veci tak, aby ti si ku konca dňa nerozsypala. I keď občasný „deň debil“ je povolený 🙂

Môžeš sa sťažovať, tak ako ja kedysi, alebo si to zariadiš tak, aby si bola TY v pohode. Moje chyby v minulosti ma naučili, že len ja som zodpovedná za to aký mám život. Nie je na vine ani manžel, ani deti, ani táto doba.

Musíš si však vyhodiť z hlavy súťaž o matku roka, nakoľko sošku Oscara za svoje denné heroické výkony aj tak nedostaneš. Mne je jedno, ak chceš vyhrať školský pohár v pečení najlepšej štrúdle, či majstrovstvá okresu v žehlení spoďárov, nebránim ti. Každá máme iné ašpirácie.

Tá moja je: sadnúť si čím skôr na zadok a venovať sa tomu, čo chcem ja.

Juj ako milujem po dobre vykonanej práci vyložené nohy! To nádherné leňošenie! Chcem málo práce a veľký výsledok:)

Vraví sa že cesta do pekla je vydláždená dobre mienenými úmyslami. Problém dnešných žien je, že chcú dosiahnuť všetko a hneď a potom vyplakávajú do vankúša. Už nemám sympatie k nikomu, kto večne a dlhodobo NESTÍHA. Buď robíš to alebo ono. Čo je na tom, keď povieš, že teraz NIE? Vyskúšaj si:

Nemám čas. Nechce sa mi. Nie je to moja priorita.

Nedá sa priniesť novorodenca z pôrodnice a zároveň rozbiehať biznis či napísať päťdielnu historickú ságu. No áno, dá sa, ale za akú cenu?

Minimalizmus mi ukázal, kde sú moje životné priority. Že je úplne v poriadku si trošku aj oddýchnuť a nespraviť si z materstva vojenský kemp. Môžeš mať doma čisto, a nemusíš sa zničiť. Môžeš mať domov ktorý máš rada, a do ktorej si rada pozveš návštevu. Môžeš sa dokonca naučiť zdravo variť a stráviť pri sporáku štvrťhodinku a umývaním riadu päť minút.

Odkedy som si zjednodušila život, viac si ho užívam. Konečne mám opäť rada domáce práce a som na svoje „teritórium“ hrdá. Tak, ako ma to učila babička aj moja mama. Baví ma horúcou „jarovou“ vodou umývať poháre a poriadne ich vyleštiť. Baví ma vešať voňavé prádlo a potom ho pri pozeraní dobrej komédie žehliť. Baví ma ráno ustlať postele a pripraviť dobré raňajky. Baví ma kúpiť na trhu kvety a naaranžovať do vázy. A baví ma mať konečne čas, ktorý, ako som zistila, je vzácnejší než prachy.

Ako byť spokojnou ženou, vychovávať deti, finančne si polepšiť, niečomu zmysluplnému venovať a pritom sa nezodrať?

Ponúkam ti moje stratégie. Vezmi si ich k srdcu, drž sa ich a budeš šťastná lenivá gazdinka 🙂

STRATÉGIA PRVÁ: Vyprac. O tomto som už popísala celý blog a napriek tomu sa otázky AKO NA TO stále opakujú. Naviem ako inak to ešte mám opísať, ale skúsim. Vytrieď si NATVRDOcelý svoj dom, byt, garáž, skrine, pivnice… VŠETKO. Myslím to vážne. Musíš na to ísť nemilosrdne – žiadne možno, neviem, toto sa mi ešte zíde, je mi to ľúto, neskôr, asi, na Svätého Dindy. Vypratanie všetkých harabúrd ti zmení život o 180 stupňov. Prečo?

Stráviš nad domácimi prácami o šokujúcich 40% až 60% menej času!!!!!!!

Nerobím si srandu. Garantujem ti, veľké upratovanie u mňa už neexistuje, len udržiavačky. Raz za čas spravím hĺbkové čistenie ale tak, že sa na to teším, a nie že sa toho bojím. Vyprataná domácnosť pôsobí aj väčšia a atraktívnejšia. A všetko zrazu nájdeš. Menej umývaš, menej skladáš, menej žehlíš. Choď to toho, aj keby na to mala padnúť týždňová dovolenka. Bez tohto sa nepohneš ďalej.

STRATÉGIA DRUHÁ: Vyškrtaj si kalendár. V celom týždni nemáš voľné okno? Preplnený diár, vysoké tempo, veľké ambície.

Sprav si obrovský prievan v diári a zabudni na premotivované plány všetko stíhať a narvať do 24 hodín. OK, daj si tam zubára, gyndu, vyber balík na pošte, vyzdvihni deti, ale naplánuj si naozaj len také aktivity, čo stoja za to. Ak sa ti nechce trepať cez pol mesta na komerčnú detskú oslavu, nechoď! Neboj sa mať biele strany. Ja mám zvyčajne už zriedka viac ako jeden míting denne, jednu prioritu denne. Ak je toho viac, cítim vnútorný stres.

S krúžkami to máme tak – deti si vyberú jednu jedinú aktivitu čo milujú a KONIEC. Nech sa tomu venujú naplno a potom nech si o rok vyberú dačo iné, alebo v tom pokračujú. Raz za týždeň máme plávanie a úplne aj mne osobne stačilo zápchy a parkovacieho stresu. Zvyšok týždňa ideme domov a robíme – NIČ. Po celom dni v škôlke a škole majú deti aj tak dosť.

Ešte postreh – ak sa problémom, čo nie sú dôležité, prestaneš venovať, normálne sa rozpustia. Vo vzduchu. Alebo sa dokonca sami poriešia. 🙂

STRATÉGIA TRETIA: Upratuj priebežne. Nesmieš nechať si práce nakopiť. Kedysi som si kreslila grafy a diagramy ako, čo a kedy budem čistiť a bolo mi to platné veľkú figu a ešte aj borovú, nevraviac o tom, ako som sa narobila.

Na sústavné a veľké upratovanie som lenivá a pri minimalistickej domácnosti stačí praktický pohľad na vec. Proste sa pozriem na ulepené podlahy a poviem si, že dnes je definitívne „podlahový“ deň.

Dnes mám už denné rutiny – ráno posteľ, umyté riady večer, poutieraná linka, umývačka riadu zapnutá, ak je nutné trošku pozametať pod stolom. Raz týždenne povysávam, hodím veci do pračky, vydrhnem kúpeľňu a raz za dva mesiace idem viac do hĺbky, ale nikdy nie jednu časť domácnosti dlhšie ako hodinu.

Ak pravidelne udržiavaš jednoduchú domácnosť, nič sa ti nevymkne z rúk. Milujem tzv. „skulinky času“ – decká sedia vo vani, tak vydrhnem umývadlá, čakám kým mi zovrie mi voda na čaj – pretriedim čaje, mám 10 minút kým na niečo čakám – rýchlo schmatnem a vyžehlím dve košele.

STRATÉGIA ŠTVRTÁ: Sprav si rodinný rozpočet a drž sa ho. Plánovanie, kam peniaze pôjdu ti zabránia impulzívne míňať. Vyhneš sa aj hádkam, kam peniaze šli.

Dobrým nápadom je spraviť si finančný plán na zbavenie sa aktuálnych rodinných dlhov. Ak máš doma polku vecí na Quatro, zaviažte sa, že ich predčasne splatíte skôr, ako budete každý víkend vysedávať v reštauráciách.

Všimla som si v mojom okolí, že často žena uteká do práce, aby priniesla do rozpočtu extra príjem, ktorý sa potom rozpustí na upratovačkách, biznis šatníku, obedoch v kantíne, benzíne, donáškových jedlách a impulzívnych nákupoch. Možno zváž, či by ste neušetrili, ak zostaneš doma.

STRATÉGIA PIATA: Navar z čerstvých surovín. Som názoru, že aspoň jedno spoločné rodinné jedlo doma pri stole je základným pilierom rodiny. Niekedy trvá dlhšie kúpiť a dopiecť zmrazený polotovar ako si za minimálny čas uvariť doma chutné a zdravé čerstvé jedlo.

Kedysi sme často chodievali jesť von do reštaurácií, nakoľko som bola často vyčerpaná a variť sa mi nechcelo. Pri našom nomádskom živote som zistila, že sa úplne v pohode dá uvariť jedlo za 15 minút v dvoch základných hrncoch.

Mať doma navarené je pre mňa vizitkou, a čo si budeme hovoriť – láska ide cez žalúdok 🙂 A keď sa ku nám chodia najesť už aj mužovi kolegovia, čo dodať, haha ..

STRATÉGIA ŠIESTA: Rob si cez deň často pauzy. Na to aby si sa nezbláznila, nepotrebuješ tri dni wellnessu v Tatrách.

Rozdiel robia práve tie malé chvíľky, keď sa zastavím. Hodinu pracujem, dám si pauzu a natiahnem si chrbát, spravím si espresso s čokoládkou. Sadnem si ak stojím, alebo sa postavím, ak sedím. Takto deň ubehne v oveľa príjemnejšej nálade a nemám pocit, že by som bola vyčerpaná.

Nedá sa celý deň každý deň nenapiť, nenajesť ani na záchod neísť a byť hrdá aká som „busy“. Ak máš malé dieťatko, ktoré počas dňa spí, ĽAHNI SI! (Po aplikácii stratégie číslo 1)

STRATÉGIA SIEDMA: Hýb sa. Keď celý deň beháš okolo druhých, musíš sa starať hlavne o seba. Denne sa hýb, čokoľvek, hlavne na chrbticu – pilates, yoga.

Na Youtube je milión videí, kde máš zadarmo cvičenia od 5-15 minút a mi nevrav, že nemáš kedy. Nerieš váhu ani aby si bola chudá, cieľ je cítiť dobre. Sprav si vlastné fitko,stačí ti len kvalitná rohožka na cvičenie, urob si domáci wellness – olivový olej, kokos, sviečka, venuj sa spirituálnemu dačo – medituj, pomodli sa ruženec, len tak seď. Ja nechápem, ako som kedysi mohla bez tohto fungovať. Celé telo mi volalo o pomoc!

STRATÉGIA ÔSMA: Maj niečo, čo je TVOJE. Kreatívna práca, hobby, šport, písanie, štrikovanie, kreslenie, online kurz, fotenie, nejaký sen.

Musí byť niečo okrem detí a rodiny, prečo ráno vstaneš a teším sa na svoj deň. Zametanie aj prebaľovanie vie byť naplňujúce, avšak trošku to dačím okoreniť nezaškodí. Ale nemusíš. Je úplne v pohode byť „len“ MAMA.

a na záver to najdôležitejšie:

STRATÉGIA DEVIATA: Kašli na perfektnú domácnosť. Už teraz chápem, čo mi všetci vraveli – deti rastú tak strašne rýchlo, je to krátke a výnimočné obdobie. Práve teraz ma chcú, zbožnujú moju pozornosť a nie je trápne im ma pred cudzími objať.

Som taká šťastná, že môžem byť mama, čo je doma, ale naozaj doma. Matka čo stále neupratuje a nečumí do mobilu. Je to obrovské privilégium. Záclony naškrobiť aj budovať kariéru stíham. Len nie všetko naraz.

Nedá sa žiť celý život v pokluse. Som za lenivé rodičovstvo.

Ako zvládaš domácnosť a leňošenie ty? Máš nejaké ďalšie tip na zjednodušenie upratovania? Sem s nimi:)

10 vecí, ktoré už nepotrebujem

28. marca 2019 publikovala Andrea Richardson 28 komentárov

Vytrieďovanie a minimalizmus ma naučil istej sebareflexii. Nestačím sa čudovať, na aké produkty či služby sme kedysi v rámci rodinného rozpočtu bez váhania míňali peniaze. Dnes sa bez nich vieme v pohodičke zaobísť.

Spísala som preto zoznam vecí, ktorým sme povedali rázne NIE.

1.Poistenie majetku. Okrem poistenia nehnuteľnosti si dnes si už nepoisťujeme domácnosť, ani nechceme ani iné typy poistenia ako napr. predĺženú záruku na spotrebný tovar. Nevlastníme toľko, aby sa nám to oplatilo a v prípade straty sa dá všetko nahradiť. Keď si kúpime drahší spotrebič alebo elektroniku, je lacnejšie sa o to radšej poriadne starať. Auto nie je naše, takže poistenie sa nás netýka a vieme ho kedykoľvek vrátiť.

2. Predplatné časopisov. Kedysi som bola časopisová maniačka, ale zistila som že tento hlúpy zlozvyk vytvára len jednorázový odpad. Čítanie plátkov zahlcuje moju hlavu politikou, reklamou a klebetami o rôznych celebrítách, ktoré majú pre mňa nulovú výpovednú hodnotu. Dnes si kúpim časopis len raz za čas, kvôli konkrétnemu článku a výzvou tohto roka je nečítať ich vôbec.

3. Produktové upgrady. Dnes už nechcem ani XL menúčko za extra pár centov, ani väčší popcorn, ani nadštandardnú výbavu, ani rozšírený súbor služieb. Všetko čo sa javí ako malý príplatok naviac sa môže zdať výhodné, ale keď to nepotrebujem, je mi jedno, koľko ušetrím.

4. Zmluvy. Juj, ako z duše neznášam kontrakty – najmä na internet a mobil. Radšej si zvolím drahšiu službu, ktorá ma k ničomu nezaväzuje, ako niekoľkoročný kontrakt, ktorý sa síce zdá lacnejší, ale v skutočnosti ma len oberá o slobodu v rozhodovaní. Ak nie som so službou spokojná, alebo sa mi zmení situácia, mám okovy na nohách. Vďaka nášmu sťahovaniu som zažila x nepríjemných situácií, keď sme museli ešte mesiace platiť za službu, ktorú sme nevyužili len preto, lebo sme sa časovo upísali. Čím menej zmlúv, tým lepšie.

Každý produkt, ktorý potrebuje návod na použitie, sa raz pokazí:)

5. Elektrické a motorové verzie produktov. Teším sa z výdobytkov techniky, ktorá šetrí čas a lopotu, ale páči sa mi aj jednoduchosť ručných nástrojov. Citrón odšťavujem ručne, podlahu občas namiesto vysávania pozametám metlou, sneh odhrabávam lopatou, cesto vymiešam varechou, kapustu pokrájam nožom. Ak existuje jednoduchšie manuálne riešenie, a dá sa pritom zapotiť, či si trochu zrelaxovať myseľ, načo kupovať zbytočné produkty, míňať elektriku a zasmraďovať prostredie? Práčku si ale užívam, i keď sušičky prádla sme sa po rokoch vzdali.

6. Šperky. Kedysi som ochkala nad krásou prsteňov, náušníc, náhrdelníkov a zdala sa mi to celkom dobrá investícia. Dnes šperky skoro vôbec nenosím a prestali sme ich kupovať. Zdá sa mi úplne nezmyselné vlastniť predmet hodný niekoľko stoviek až tisíc eur a podvedome sa o neho strachovať či ho opatrovať, kupovať si trezor. Úplne mi stačí to čo mám, raz za čas pri špeciálnej príležitosti šperky vytiahnem a naozaj už viac klenotov nechcem ani nepotrebujem. Neprinášajú mi takú radosť, ako kedysi.

Môj najdrahší klenot sú predsa len deťúrence 🙂

7. Suveníry. Za posledné roky sme toho nacestovali habadej a vždy sme mali pocit, že si musíme na pamiatku priniesť nejaký krám, ktorý si vystavíme na poličke v obývačke. Počas vytrieďovania a neustáleho presúvania týchto dekoráciií som prišla na to, ako ma už vlastne netešia, a sú to len pekné lapače prachu. Dnes už chcem počas cestovania radšej tieto peniaze minúť na zážitok alebo dobrú večeru. Nepohrdnem však suvenírom, ktorý sa dá zjesť a vypiť. 🙂

8. Všetko, čo má drahé náplne. Snažíme sa nekupovať veci, ktoré vyžadujú neustálne kupovanie náplní a patria sem aj veci, kde sústavne musíme vymieňať drahé baterky. Pri kúpe čohokoľvek odporúčam zistiť si aj cenu náplní, často sa stane že produkt je drahší ako vrecká, tuhy (šokujúca cena túh populárnych gumovateľných pier do školy) a čo ja viem čo ešte musíme kupovať na pravidelnej báze.

9. Nepohodlné topánky. Čo k tomu dodať? Dnes už mi príde absurdné kúpiť si drahé topánky na vysokom opätku len preto, lebo musím byť elegantná a sexi na jednorázovú príležitosť, alebo aby som mala v skrini povinne nejaké tie lodičky. Koľko skoro nových topánok som vyhodila len preto, lebo síce dobre vyzerali, ale po hodine nosenia mi nabehli pľuzgiere? Ani sa nepýtaj 🙁

Daj žene ten správny pár topánok a dobyje svet. Pokiaľ si nevylomí krk 🙂

10. Ženské a detské verzie produktov. Šaty, jedlo, kozmetika pre ženy a deti sú často predražené a horšie ako tie všeobecné či určené pre mužov. Zdá sa mi, že platíme nejakú „ružovú“ a „rozprávkovú daň“ za to, že je na obale kvet či známa postavička. Preferujem napríklad mužské žiletky, ktoré sú o niečo lacnejšie, ostrejšie a vydržia dlhšie. U detí sa vyhýbam všetkému, na čom je populárna rozprávková postavička (nie vždy sa to dá, najmä pri oblečení:)

Toto je zoznam desiatich vecí, ktoré sme zredukovali alebo vylúčili so svojho života. Tento rok sa chcem ešte zbaviť kupovania nasledovných vecí:

Vitamíny – často si nahromadím príliš veľa vitamínov, najmä keď ochorieme. Musím byť veľmi dôsledná, aby som ich naozaj poctivo dobrala a v tejto oblasti bojujem s prebytkom. Musím prestať a najmä sa zdravo stravovať a dopriať si ich v prirodzenej forme. Niektoré vitamíny sú však veľmi prospešné ako trebárs Vitamín D v zime. Naozaj sa mi celú sezónu podarilo vyhnúť sa všetkým virózam, juchú!
Zápisníky a kalendáre – musím sa priznať, že som to tento rok opäť prehnala a nech sa snažím, ako sa snažím, nie som typ, ktorý by si do nich pravidelne niečo zapisoval. Ich množstvo je na minimalistku čistý trapas a dávam si na ne obrovské embargo.
Knihy – ok, je čas konečne si prestať kupovať nové, krásne, voňavé knihy. Tento rok si musím dať pauzu a využívať sídliskovú knižnicu, ktorá je fakt titulmi skvele vybavená. Takisto som zistila, že anglické verzie kníh na Kindle sú vždy nielen lacnejšie, ale aj skladnejšie. Polica je plná, a je čas vytriediť a nič nové nekupovať.

Je tvoj zoznam podobný ako môj? Ktoré veci už nenakupuješ ani ty? Je niečo, čo by si pridala? Napíš mi do komentárov:)

Aké je to sa stále sťahovať?

21. marca 2019 publikovala Andrea Richardson 13 komentárov

A zase sa sťahujeme. Síce som sa pred rokom zaprisahala, že už stačilo, v kútiku duše som vedela, že sme zaparkovali na Slovensku len dočasne. Sme totiž „nomádska“ rodina.

Slovo nomád však nie je úplne správne pomenovanie. V skutočnosti sme expatrioti, alebo iným slovom aj expati.

Aký je rozdiel medzi nomádom a expatom?

Nomád je človek, ktorý opustí svoju domovskú krajinu a sústavne sa presúva z miesta na miesto. Býva len v krátkodobých prenájmoch či hoteloch, nemá žiadne dlhodobé zmluvy na telefón, auto a bývanie a takisto nemá pracovné víza. Väčšinou takto fungujú digitálni nomádi, ktorí aby sa uživili, pracujú len online pre rôznych klientov a využívajú nižšie náklady na život v tej či onakej krajine, kde žijú. Niektorí ľudia sú cestovatelia, ktorí si trebárs vybrali ročné voľno, predali svoj majetok a vybrali sa spoznávať matičku zem.

Expatriot je človek, ktorého buď vyšle materská spoločnosť do cudzej krajiny na vopred zmluvne ohraničené časové obdobie (náš prípad), alebo opustí prácu a domovinu, a nájde si prácu v zahraničí pre konkrétnu firmu sám za seba. Expat býva a pracuje v cudzej krajine a má pracovné víza, aj zmluvu na prenájom, aj zdravotné poistenie, vodičský preukaz a rezidenčnú kartu podľa požiadaviek danej krajiny.

Životný štýl nomádov aj expatov je podobný, i keď nomád má väčšiu voľnosť a menšie istoty. Byť nomádom je tak trošku dobrodružnejšie.

Čo majú oba životné štýly spoločné?

Nuž vedomie, že nikde nebudeš navždy.

To ma prinútilo k úvahe. Nie sme v podstate všetci nomádi? Kde je garancia, že tam kde si teraz, budeš stále? Pauza na zamyslenie 🙂

Sťahovavý život ma naučil neidentifikovať sa ani so svojou adresou, ani so svojou domácnosťou. Dnes sme tu, o mesiac, o rok či o dva – uvidíme.

Deckám musím vytvoriť „domov“ za pohybu – v hotelovej izbe, v dočasnom prenájme, v nehnuteľnosti, ktorá je „naša“ len na nejaký čas.

Moment, keď Radko zažil prvý sneh v živote (Brémy)

Uvedomila som si, že pocit domova netvorí ani náš konferenčný stolík, ani obraz na stene, ani rohová sedačka.

Dcéra sa ma pýta: „Mami, odkiaľ vlastne sme?“ „Nuž tam, kde sme spolu.

„Kde je náš domov? „ Všade a nikde.

Nikdy by som netušila, že budem vychovávať deti tzv. „tretej kultúry“.

Third Culture Kids (v skratke TCK) je pomenovanie pre potomkov, ktoré strávili detstvo a dospievanie mimo rodiska oboch rodičov.

V praxi to vyzerá asi tak, že manžel je Brit a ja Slovenka. Randili sme spolu v Holandsku, kde sa nám v Haagu narodila dcéra. Vzali sme sa a šli sme žiť do Kataru. Syn sa nám narodil v arabskom Abú Zabí. Odtiaľ sme sa presťahovali do Nemecka, kde syn chodil do nemeckej škôlky a dcéra do medzinárodnej školy. Dnes sú bilinguálne, syn istý čas rozprával plynule aj nemecky, a aby sme si to ešte viac skomplikovali, polovica mojej rodiny rozpráva maďarsky. Ak do toho pridám ešte rodinu rozlezenú po celom svete (Kanada, Španielsko) a sústavné cestovanie krížom krážom… nuž ťažko to občas chápem aj ja 🙂

Niekedy si vravím, naše úbohé deti v tom živote musia mať riadny guláš.

Čo im to robíme? Ľudia sa ma pýtajú, ako to celé zvládajú?

Zatiaľ môžem povedať, že dobre. Byť dieťa tretej kultúry je istým spôsobom životný tréning železnej odolnosti.

Maličkým deťom prisatými na mame bolo asi jedno, či sme v Douhe, v Bangladéši, či v Bratislave. Ako vyrastali, zdalo sa im to celé normálne. Obrovskou výhodou sú jazyky, ktoré deti nasávajú ako špongia. „TCK“ deti majú lepšiu kapacitu porozumieť iným kultúram. V škole sú spolužiaci rôznej farby pleti, náboženstva či výzoru a pre nich to takto je. Nečudujú sa, keď vidia černocha, alebo keď malá Xi Liu papá na raňajky sushi.

Verím, že všade kde sme boli a všade kam ešte pôjdeme, sa daná krajina trošku stane ich súčasťou.

Čo z nich bude? Netuším. Budú nám to raz oplieskávať o hlavu? Uvidíme 🙂 Som však presvedčená, že dar cestovania a jazykov je určite lepší ako izba plná hračiek.

Môže takto žiť každý?

Stať sa nomádom či expatom je dnes celkom jednoduché, môžeš si pobaliť svojich sedem slivák, kúpiť si letenku, zdigitálniť si prácu. Môžeš si vybrať, či využiješ smartfón na surfovanie po Facebooku, alebo sa z neho stane nástroj na otvorenie sveta.

Ak vieš jazyk, nájdeš si prácu vonku v obore, a väčšinou v zamestnaneckom balíku je zahrnutý aj príspevok na životné náklady. Môžeš sa ocitnúť aj v situácii, keď manželovi či partnerovi ponúknu prácu v zahraničí. Naskytne sa príležitosť zarobiť slušné peniaze a ísť na istý čas žiť mimo Slovenska. Alebo sa ako rodina proste rozhodnete, že máte politiky/daní/atmosféry/dediny dosť, a pôjdete, kde je tráva zelenšia.

Stať sa nomádom však vyžaduje isté charakterové črty. Ak si bola najďalej v hlavnom meste Praha a doma máš silné zázemie kamarátok a rodinu v okruhu 10 km, ísť do neznáma je veľmi ťažké.

Často sa ma ľudia pýtajú, ako to zvládam ja a deti. V pohode – lebo milujem zmenu, a rutina ma ubíja. Mám to v povahe. Vekom som už trošku zlenivela, ale zistila som, že lietať po svete je taký vírus, raz ťa chytí a po čase ti začne chýbať.

Človek musí byť asertívny, nebáť sa otvoriť si ústa a spýtať sa niečo v cudzom jazyku a celkovo si samostatne poradiť. Pre ženu prináša život v cudzej krajine aj rozhodnutie ostať s deťmi doma, a istý čas zavesiť kariéru na klinec.

Keď ťa prídu na jar pozrieť do Holandska 🙂

Aké sú pozitíva nomádskeho života? Zhrnula by som ich nasledovne:

Môžeš žiť, kde len na planéte Zem chceš, za podmienky, že sa dokážeš uživiť. Vieš si zo životných nákladov spraviť tzv.„life hack„. Ak doma nemáš prenájom garzónky, niekde v Thajsku môžeš mať za tie isté peniaze dom na pláži.
Nikdy sa nenudíš. Kým ťa omrzí cesta do školy a lokálny supermarket, je čas dvihnúť kotvy.
Si viac opatrná, čo všetko vlastníš. Vieš, že každý fyzický predmet budeš raz musieť zabaliť a presťahovať na opačný koniec sveta. Nomádstvo ma naučilo minimalizmu, a dnes keď túžim po nejakej haburde, mentálne sa preplieskam a predstavím si spotených sťahovákov, ako moje krámy nakladajú do lodného kontajnera.
Oceníš viac priateľstvá. Prehodnotíš vzťah k materializmu a tešíš sa z ľudí, ktorí sú v tvojom živote. Zistíš, ktoré sú tie pravé a nadčasové.
Budeš viac vynaliezavá. Život v inej kultúre v tebe prebudí takú kreativitu až sa ti z nej bude krútiť hlava. Keď denne čelíš novým problémom a výzvam, vyžmýkaš zo seba také riešenia, aké by ťa v pohodlí domova nikdy nenapadli.
Sústavne redukuješ. Neustále sťahovanie ťa núti veci prehodnocovať, a tým, že ich často berieš do ruky, presne vieš koľko máš a kde máš. Nomádstvo ťa prinúti byť veľmi zorganizovaná.
Stretneš nesmierne veľa zaujímavých ľudí z rôznych krajín, či sa ti to páči alebo nie. A po čase stretneš tých istých ľudí niekde inde a zistíš, že svet je vlastne jedno sídlisko.
Zistíš o sebe viac, než by si chcela. Nomádstvo je cesta k sebauvedomeniu – aký malý fľak sme na tejto planéte, aké vážnejšie existenčné problémy riešia iní ľudia, ako miluješ Slovensko a ako je ti vlastne sakramentsky na tomto svete dobre.

Detské ihrisko v Douhe, Katar. Nie, tráva neexistuje 🙂

Aké sú však negatíva sústavného sťahovania?

Niekedy máš dni, keď ti bolestne chýba rodina. Zmeškáš narodeninové oslavy, výročia, svadby, pohreby. Starí rodičia ti vyčítajú, že si nevidia vnúčatá. Ak sa niečo stane, si príliš ďaleko, aby si vedela pomôcť.
Priateľstvá sa rozpustia. Napriek tomu, že je komunikácia na diaľku dnes veľmi jednoduchá, niektoré vzťahy sa napriek Skypovačkám nepodarí udržať.
Si skoro na všetko sama. Najmä, keď máš malé deti, chýba ti niekto kto ti ich postráži. Ak máš problém, nemáš po ruke známych a rodinu, na ktorú sa vieš obrátiť. Musíš si sama poradiť.
Komplikovaná byrokracia. Musíš si vybaviť nájom, víza, povolenia, zmluvy, rezidenčnú kartu, vodičák. V každej novej krajine prejdeš papierovým terorom.
Nerozumieš. V krajine, kde ani necekneš ich jazykom, sú prvé mesiace ako texaský masaker motorovou pílou. Musíš sa prekonať, chodiť so slovníkom v kabelke a otvárať ústa na kapra. Nič príjemné, ale prežiješ to. Za rok rozprávaš novú reč a svet je gombička.
Zabudni na dokonalú kuchyňu. Buď varíš na dvojplatničke a ledva sa v nej otočíš, alebo máš k dispozícii dva sporáky, americkú chladničku a 35 skriniek na odkladanie. Alebo nemáš kuchyňu žiadnu, a musíš si ju kúpiť a poskladať z Ikey.
Dobrodružstvo je úžasná vec, až kým nie je. Nemáš chuť vybavovať po cudzom mieste niečo, čo by si doma vyriešila za dve minúty.
Začneš si namýšľať, že si jednorožec. Dlhodobý pobyt v krajine šejkov a pozlátených palácov ťa vie poznačiť na psychike. Ak začneš mať pocit, že si nadčlovek a žiadaš kamarátky, aby ťa oslovovali „madam“, je čas na riadny buchnát po chrbte.
Šoférovanie. V každej krajine iný des. Cesta do školy je vlastne videohra, kde je tvojou úlohou prežiť do ďalšieho levelu. So smútkom v duši spomínaš myšičkárov v Bratislave, ktorí ťa zvykli vytáčať.

Život sťahovavého vtáčika má teda výhody aj nevýhody a myslím si, že po čase každý túži sa niekde nakoniec usadiť a tešiť sa z permanentnej adresy. Ak nemáš možnosť ani chuť, či odvahu, úplne stačí na osvieženie života častejšie cestovať. A nepotrebuješ milióny.

Cestovanie je totiž úžasný liek na nespokojnosť so životom, na rutinu či ufrflanosť na rodnú krajinu.

Nie je nič krajšie, ako prísť po dlhšej dobe DOMOV a obzerať sa okolo seba ako Alenka v ríši divov. Všetko je na tom Slovensku zrazu najkrajšie na svete. Aj tá namrzená predavačka v obchode, aj šedé paneláky v Petržalke. A ten pocit, keď si dáš tresku s bielym rohlíkom a zapiješ Kofolou, za nevyrovná žiadnej vychýrenej zahraničnej reštaurácii 🙂

Ako si na tom ty? Mala by si odvahu vyskúšať život v zahraničí?

Si v podobnej situácii? Poznáš niekoho, kto žije ako nomád či expat?

Teším sa na komentáre 🙂

5 dôvodov, prečo minimalizmus nemusí fungovať

7. marca 2019 publikovala Andrea Richardson 22 komentárov

Dala si sa na cestu minimalizmu a stále to nie je ono.

Máš pocit, že donekonečna len vytrieďuješ a nevidíš svetlo v tuneli.

Kde je tá sľubovaná sloboda?

Lidičky, za posledné mesiace sa s minimalizmom roztrhlo vrece. Blogy, články, knihy a časopisy radia, ako vytriediť, uložiť, zredukovať.

Niekedy ma z prebytku informácií o vytrieďovaní bolí gebuľa. Väčšina informácií nie je o tom ako zredukovať, ale ako si pekne doradu poukladať, poupratovať.

Mám pre vás dobrú správu. Môj byt väčšinou nie je uprataný, nakoľko moje deti majú o poriadku inú predstavu ako ja. Nemá zmysel behať za nimi s handrou a metlou a snažiť sa dosiahnuť métu dokonalosti.

Minimalizmus nie je ani o super zorganizovanom či sterilne čistom byte. Ak sa u teba z podlahy dá jesť a na kuchynskom stole operovať, je čas si nájsť aj iné hobby:)

Netúžim po byte z katalógu. Bolo obdobie, keď som ho taký mala, ale vtedy u nás pracovala filipínska slúžka na plný úväzok 9 hodín denne.

Na upratovanie tejto kuchyne potrebuješ personál:)

Čo je to ten minimalistický domov? Kedy môžeš povedať, že si dosiahla cieľ?

Keď nemusíš stále niečo hľadať.

Keď sa môžeš vykašľať pár dní na domácnosť, a dáš ju do poriadku za necelú hodinku, ak sa hecneš.

Keď si vieš s kľudom sadnúť a nemáš pocit, že stále musíš niečo dorábať.

Minimalistický domov nie je len o jednoduchšej domácnosti, ale aj o zmene myslenia. Zredukuješ domáce práce na minimum a potom sa nimi prestaneš neustále zaoberať.

Ja tomu vravím udržiavacia fáza, až kým deti neodídu na strednú školu.

Žijeme tak normálne, aby sme mali všetko kde to patrí, tak akurát, ani veľa ani málo a hlavne aby nás nezožrala špina.

Raz príde čas, keď bude všetko čisté, a tam, kde to položím.

Raz príde čas, keď nebudú ocapkané okná, zalepená klávesnica, obkreslené steny a koberec, čo je nutné denne vysávať.

Kedysi som bola posadnutá domácnosťou a teraz vidím, že je to márne stratený čas. Maximálne úsilie v maximalistickom baraku.

Ak si skúsila minimalizmus a stále máš ďaleko od spomínaného cieľa, dôvody sú rôzne. Musíš zmeniť taktiku. Zhrniem päť najpodstatnejších. Prečo ti vyhadzuje error v systéme?

1.Musíš nepotrebné veci ODSTRAŇOVAŤ.

Minimalizmus je o redukcii vecí, nie o ich ukladaní rovno, zvislo či nakrivo.

Organizácia neporiadku je kolosálna strata času.

Minimalistickú domácnosť môžeš mať aj keď nie si zorganizovaná. Nebudeš mať síce veci podľa pravítka v komínikoch, ale vieš čo máš, kde máš a koľko máš. Košíky, sklenené fľaše, škatule a všetky tie veci na odkladanie sú … veci na odkladanie vecí. Sú veľmi fajn, ale zaobídeš sa aj bez.

Spýtaj sa: čo vieš dnes úplne odstrániť zo života? Ak sa nevieš z prebytku vymotať, máš stále PRÍLIŠ VEĽA.

Keď ich miluješ, nie je čo riešiť. Ak si stonožka.

2. Minimalizmus je dlhodobý proces.

Ja viem, Marie Kondo to dá za jeden diel seriálu, ale ty nie si rozprávková Víla Amálka. Trvalo mi 3 (slovom tri) roky, kým som si konečne povedala že „hurá, už sa to rysuje“.

Neočakávaj, že to zvládneš za víkend, ani za mesiac. Keď si dáš dvakrát namiesto dukátových buchtičiek ľadový šalát, tiež neschudneš hneď desať kíl (bohužiaľ:).

Celé to minimalizovanie bude istý čas trvať a nevzdávaj sa. Začni pomaly a pravidelne a raz sa tam dostaneš. V cieli nebudeš bez potu, ale úľavu pocítiš každým krokom vpred.

3.Bez nemilosrdnosti to nejde.

Je mi to ľúto, srdce mi krváca, ale ak sa nenaučíš veci kruto vyhodiť ku kontajneru, nepohneš za ďalej. Nie je to ideálne riešenie, ale niekedy to je posledné a jediné riešenie.

Čo sa dá recykluj.

Čo sa dá, daruj kam len môžeš.

Čo sa dá, hoď do ohňa.

Čo sa dá, predaj.

Ale ak sa stále dívaš na hromadu vecí, s ktorými napriek všetkej snahe nevieš kam z konopí, vyhoď ich.

Pouč sa z tejto životnej etapy. Nie je to ekologické, nie je to zero-waste, ale táto bolesť z premárnených peňazí na hlúposti nech je katalyzér k zmene nákupných zvykov a aj celého konzumného života.

Všetko to, čo v budúcnosti nekúpiš už nikdy neskončí v kontajneri. Let it go!

4.Na každú etapu minimalizmu musíš dozrieť.

Skús sa pozrieť na tvoj majetok z inej perspektívy. Reprezentuje táto vec skutočne teba, alebo len nejakú predstavu, či sen?

Nestačí povedať zbohom iba starým, hrdzavým, deravým alebo ošúchaným zbytočnostiam. Na hĺbkovú redukciu prebytku sa musíš naučiť povedať zbohom aj veciam krásnym, veciam novým, veciam drahým.

Môžeš ich milovať, môžu sa ti páčiť ale ak ich nepoužívaš a nepotrebuješ, ich uskladňovaním brániš spraviť miesto iným dôležitejším veciam.

Zbav sa všetkého, čo nie je v súlade so životom, aký chceš žiť.

5.Nečakaj na smrť, aby si sa s niečím rozlúčila raz a navždy.

Ak máš problém so zbavovaním sa sentimentálnych vecí, ponúkam ti veľmi silnú pasáž z knihy Nová Zem od Eckharta Tolleho. Čítam si ju vždy, keď sa ťažšie rozhodujem.

„Navštevoval som (ako duchovný poradca) dva razy do týždňa jednu ženu. Jej telo bolo celé prelezené rakovinou. Bola to učiteľka medzi štyridsiatkou a päťdesiatkou a lekári jej dávali iba pár mesiacov života.

Jedného dňa ma privítala nesmierne rozrušená a rozhnevaná. „Čo sa stalo?“ spýtal som sa jej. Jej diamantový prsteň s veľkou finančnou hodnotou sa stratil a ona bola presvedčená, že jej ho ukradla žena, ktorá sa chodila o ňu starať.

Spýtala sa ma, či sa má snažiť najprv konfrontovať opatrovateľku, alebo má radšej ihneď volať políciu. Povedal som jej…. v prvom rade jej radím zamyslieť sa nad tým, nakoľko je dôležitý jej prsteň, alebo čokoľvek iné v tejto fáze jej života. „Nechápete to“ – povedala. „Bol to prsteň po mojej starej matke. Nosila som ho každý deň, kým mi neopuchli ruky od choroby. Je to pre mňa viac ako prsteň. Ako môžem byť pokojná? „

…… Povedal som jej vtedy: „Opýtam sa vás pár vecí, ale neodpovedajte mi na ne hneď. Počkajte, či na ne dokážete nájsť odpoveď vo svojom vnútri:

Ste si vedomá toho, že sa zrejme z určitých dôvodov budete musieť svojho prsteňa vzdať? Koľko času potrebujete navyše nato, aby ste sa ho dokázali vzdať? Keď sa ho vzdáte, budete znamenať menej ako s ním? Má strata prsteňa nejaký vplyv na to, kým ste?

Odporučila by som ti prečítať si celú knihu Nová Zem, aby si pochopila, prečo sa ľudská myseľ rada identifikuje s vecami a ako funguje naše ego.

Byť schopná povedať: „stačilo, mám dosť“ je veľmi oslobodzujúci pocit.

Darí sa ti zbavovať sa vecí bez problémov? Kde stojíš na brzde? Napíš mi do komentárov, budem sa tešiť.

„Ženy, skúsila som tú Marie Kondo metódu, vyhodiť všetko, čo mi neprináša radosť. Zbavila som sa váhy, zrkadla, účtov za elektrinu, podprseniek a bežeckého pásu:)..“

Ako vytriediť knihy a zbierky

20. januára 2018 publikovala Andrea Richardson 4 komentáre

Tento článok je ukážka kapitoly 2.10 z mojej knihy Minimalistický domov – Knižnica

Aj minimalista vie vlastniť veci, ktoré miluje: v rovnováhe.

Jedna z oblastí, kde neváham mať priveľa, sú knihy. Venujem im osobitnú kapitolu, nakoľko verím, že doma ich určite má skoro každá rodina, a ťažko sa v nich pretrieďuje. Od malička som čítala všetko, čo sa mi dostalo pod ruku – verneovky, mayovky, Angeliky, romantické príbehy z historického prostredia, detektívky. Čítanie kníh ma drží až dodnes. Kníh nikdy nemám dosť, a keď objavím kníhkupectvo, môžu ma z neho ťahať párom koní. Všeobecne sa nakupovaniu vyhýbam a neteší ma to, ale voňavým knihám skoro nikdy neodolám.

Verím, že investícia do dobrej knihy sa vráti v mnohých formách. Pri dobrej knihe si nielen na dovolenke, ale aj doma po večeroch veľmi dobre oddýchnem. Strhujúci príbeh mi umožní prežiť osud niekoho iného bez toho, aby som musela niekam cestovať. Kniha ma uvoľní viac ako televízia.

Potom sú tu knihy, ktoré ma niečo naučia alebo mi poradia. Tieto knihy považujem za absolútny, často nadčasový poklad. Keď si spočítam, že za pár desiatok eur niekto zabalil do knihy svoje celoživotné skúsenosti a ja mám šancu si tieto múdrosti prečítať, vojsť do autorovej hlavy a čerpať z jeho rád, je to na nezaplatenie. V porovnaní s cenami terapií u psychológa alebo mentálneho trénera či hodinovej konzultácie u odborníka by som povedala, že tieto vedomosti nasajem z knihy prakticky zadarmo.

Keďže prečítam približne dve knihy týždenne, pri tomto tempe by som si asi musela prenajať ďalší byt, aby som všetky svoje knihy vedela aj uskladniť. Musela som nájsť spôsob, ako moju vášeň zladiť s minimalistickým životným štýlom. Knihy ležérne sa povaľujúce po domácnosti mi všeobecne vôbec nevadia, je však dôležité, aby – tak ako aj iné veci – mali svoje miesto, svoj domov.

Keď sa knihy začali kopiť, investovala som do knižnice a kúpila som dve identické vysoké police, ktoré mi akurát sadli do rohu obývačky.

Kde budeš knihy skladovať závisí predovšetkým od toho, koľko máš doma miesta. Radila by som ti, aby si si našla alebo zvolila miesto, kde chceš mať všetky knihy poukladané. Možno budeš musieť niečo popresúvať, predať a kúpiť nejaký iný typ nábytku. Ak sa ti zmestí do nejakého rohu polica na knihy, je to pre knihomoľa, ako som aj ja, vizuálne najpríjemnejšia forma skladovania. Pri pohľade na ne sa cítim ako v knižničnom kúte a k tomu pohodlné kreslo – môj raj.

Takže, máš miesto a nábytok. Teraz pozbieraj všetky knihy v domácnosti a začni ich pretrieďovať.

Ja viem, že všetky svoje knihy miluješ. Nebude to ľahké, ale musíš to absolvovať, lebo nájdeš aj také, ktoré nepotrebuješ. Ver mi!

Aby som ti uľahčila rozhodovanie, postupuj podľa nasledovného kľúča. Vyraď nasledovné typy kníh:

1)Kniha, ktorá ti v niečom poradila, ale už si problém vyriešila alebo je neaktuálny.

Tu patria napríklad

knihy o tehotenstve, keď už ďalšie neplánuješ a všetko o jeho priebehu dávno vieš;

ďalej knihy o výchove, keď už máš staršie deti;

kniha, ktorá ťa učila kresliť, a už to ovládaš;

učebnica angličtiny a ty si už hotový anglický rečník atď…

Tieto knihy posuň niekomu, komu sa zídu, trebárs kamarátke, ktorá čaká prvé dieťa; susede, ktorá sa začala učiť cudzí jazyk alebo ich lacno predaj či daruj do knižnice.

2) Romány

Tu by som zaradila ľahké oddychové čítanie, ktoré si si vzala na dovolenku a prečítala jedným dychom. Patria tu tiež detektívky, thrillery a knihy, ktoré sú o napätí a vieš ich koniec. Je naozaj veľmi nepravdepodobné, že budeš čítať ešte raz knihu, ktorú si už čítala a vieš, ako sa vyvinie jej dej. Preto je najlepšie si tento typ kníh požičiavať z knižnice alebo vypýtať ako darček a rotovať ich v mini knižnom klube so známymi.

Veľmi populárne – najmä v zahraničí – sú tzv. verejné knižnice, ktoré sa nachádzajú v záhradách a kaviarňach. Tu môžeš priniesť svoju prečítanú knihu a vymeniť ju za ďalšiu.

2)Knihy, ktorých informačná hodnota zostarla.

Do tejto kategórie patria inštruktážne knihy, týkajúce sa najmä informačných technológií. Pochybujem, že budeš ešte potrebovať knihu AKO SA UČIŤ ROBIŤ V EXCELI – edícia 2010, keď už vyšli novšie verzie daného programu.

Zbav sa aj knižných cestovateľských príručiek v krajinách, kde si už bola. Niekedy stačí, ak je kniha z predminulého roku, a informácie o pasoch, vízach, aerolinkách a telefónnych číslach hotelov sú už pravdepodobne neaktuálne. Radšej si nájdi čerstvé informácie na internete. A je asi slabá šanca, že pocestuješ každý rok na Bali.

Kuchárska kniha z roku 1950 môže mať síce nadčasové recepty, ale keď už nevyváraš ako tvoja prababička, miesto na polici je zbytočné.

Čo s nimi? Ťažko povedať. Knihy so starou informačnou hodnotou sú dobré asi už len do zberu.

Knihy, ktoré si ponechávam, sú tie, ktoré milujem a čítam ich aj viackrát. Sem patrí literárna fikcia, ktorá pohladí dušu, alebo kniha, ktorú môžem kdekoľvek otvoriť a nájdem v nej múdre slovo alebo povzbudenie. Nechala som si aj zopár kníh, ktoré mám zo sentimentálnych dôvodov. Mám však na nich vyhradenú len jednu škatuľu.

Keď naukladáš tvoje obľúbené knihy na miesto, ktoré si zvolila, stanú sa dve veci – pekne sa tam pomestia a máš ešte voľnú policu na ďalšie alebo je ich stále príliš veľa. Rozhodni sa, čo s nimi. Sprav si viac vĺn pretrieďovania. Ak na úplne všetky knihy jednoducho nemáš v domácnosti miesto, musíš nájsť akceptovateľné riešenie. Budeš sa musieť vzdať priestoru na iné veci v prospech ďalšej police na knihy.

Ako zabrániť tomu, aby knihy pohltili domácnosť?

Každý máme nejakú oblasť, z ktorej radi hromadíme veci, ale v každom aspekte života je nutná nejaká harmónia a vyrovnanosť. Ak by som si donekonečna kupovala len fyzické knihy, ovládli by môj priestor úplne. Dnes si väčšinu kníh kupujem do elektronickej čítačky a takto viem ušetriť pomerne veľa peňazí aj miesta.

Nielenže sú knihy v elektronickej podobe lacnejšie, ale jedna čítačka zvládne v pamäti skladovať až do 5000 kníh. Môžem nosiť všetky knihy so sebou na dovolenku a vážia len pár gramov. Čítačka vydrží nabitá až tri týždne a dá sa čítať aj na priamom slnku. Neprehrieva sa a modernejšia verzia má podsvietenie na nočné čítanie. V porovnaní s počítačmi a tabletmi nevyžaruje škodlivé modré svetlo pre oči a komfort čítania sa dá porovnať s čítaním novín.

Napriek tomu, že má čítačka desiatky výhod, aj ja preferujem starú dobrú knihu, vôňu tlače a pocit, že obraciam strany a čítam naozajstnú knihu.

Z tohto dôvodu sú fantastické knižnice, kde si môžeš požičať aj ten najnovší román a po prečítaní ti nezaberá miesto na polici. Je to aj veľmi lacné a samotná cesta do knižnice je zážitok. Ak vezmeš so sebou deti, máte lacnú poobednú aktivitu, ktorá nestojí viac ako členské na rok.

Detské knihy sú pomerne vysoká investícia a s deťmi veľmi nerastú. Teší nás mať doma malú knižnicu a nadčasové rozprávky na dobrú noc. Knižnice majú však vytriedené sekcie podľa veku dieťaťa a takto si deti môžu čítať každý týždeň inú knihu primeranú ich schopnostiam. Vrelo teda odporúčam stať sa členom mestskej alebo školskej knižnice a využívať požičiavanie z množstva rozmanitých kníh bez platenia a skladovania každej z nich.

Zbierky

Pri téme kníh nemôžem nespomenúť zbierky, lebo zbieranie čohokoľvek sa spája s množstvom a ja, vášnivá čitateľka, som zbierala knihy dlhé roky, až kým som musela prestať. Ako tínedžerka som zbierala všetko od kaziet a plagátov obľúbenej skupiny cez sošky anjelikov a v dospelosti to boli ovečky a magnetky a čo ja viem, čo ešte. Ak sama aj nič nezbieraš, určite poznáš niekoho, kto neváha investovať zarobené peniaze do limitovaných edícií platní, vláčikov alebo otváračov na fľaše. Kolekcie alebo zbierky sa nepovažujú za formu škrečkovania, význam je však podobný.

Byť zberateľom magnetiek znie sofistikovane.

Zbierať znamená v slovenčine zhromažďovať a vo svojej podstate sa na jednom mieste zoskupujú isté predmety, ktoré nás stoja čas a peniaze, a toto samotné vlastnenie vecí by nám malo spôsobovať radosť a dobrý pocit.

Odkedy som začala minimalisticky žiť, bez problémov som sa zbavila mojej dvadsaťročnej hudobnej zbierky, ktorú som prevlačovala z bytu do bytu a z krajiny do krajiny. Zistila som, že už nepotrebujem mať dobrý pocit zo samotného vlastnenia tejto veci a nepotrebujem si ich už ani kupovať. Občas som sa na ne dívala, občas z nich utrela prach a nikdy som ich nepočúvala. Všetky hudobné albumy dnes počúvam online.

Zbieranie vecí stojí čas, priestor a peniaze.

Trvalo nám roky, kým sme zastavili dcérine zbieranie malých plastových postavičiek, ktoré vymyslela šikovná hračkárska firma. Roky sme presúvali po svete manželove futbalové tričká a šály, na ktoré minul pomerne veľa peňazí a len sa hromadili v skrini.

Zbieraním nič nevytvárame, ale konzumujeme.

Preto by som ti radila veľmi dôsledne zvážiť, čo a prečo doma zbieraš, a či to doslova a dopísmena stojí za to. Ak zbieraš umelecké predmety alebo obrazy, ktoré ti doma okrášľujú byt a srdce ti z pohľadu na ne plesá, prečo nie? Ak zbieraš porcelánové prasiatka, na ktoré ti sadá prach a nemáš ich už ani kam odložiť, asi je čas prehodnotiť, či ti naozaj, ale naozaj prinášajú takú radosť do života.

Naše domovy a naše zbierky sú istým spôsobom časťou nášho ja.

Zakladať si svoje bytie a svoju hodnotu na veciach je cesta ku konzumerizmu.

Skús sa vzdať nejakej svoje zbierky a porozmýšľať, či tie peniaze vieš investovať do seba alebo blízkych inak.

Nebuď zberateľom, buď niekým.

Veď nie sme to, čo vlastníme, ale kto sme.

Prečo musím do Vianoc opäť všetko predať

8. decembra 2017 publikovala Andrea Richardson 13 komentárov

Straší mi v kešeni? Omráčili ma vianočné piesne? Vysvetlenie o novej vlne minimalizmu nájdeš nižšie.

A je to tu, milí moji. Dosiahla som asi maximálnu úroveň minimalizmu v našej rodine.

Spravili sme isté rozhodnutia, práve teraz OPÄŤ nemilosrdne predávam a vyhadzujem. Pomóóóóóc 🙁

Rozhodli sme sa presťahovať. Last minute. Domov. Do Bratislavy. Časy sú neisté, život sa mení.

Sťahovali sme sa presne pred rokom. A predtým tiež presne pred rokom.

Čo sa presne stalo? Poďme na to po poriadku.

Ako ste už možno postrehli z mojich predošlých výlevov na blogu, sme nomádska rodina, ktorá sa presúva z miesta na miesto, ako horda bizónov.

Každý rok, dva alebo aj tri sa trepeme kvôli manželovej práci do inej krajiny a ja som tzv. trailing spouse. To je tá Terminátorka v pozadí, čo všetko balí, vybaľuje, presúva a organizuje. Nikdy netuším vopred, kde zakotvíme a úprimne…. prestalo ma to baviť.

Za posledných desať rokov sme sa prakticky len sťahovali…… Slovensko, Holandsko, Anglicko, Emiráty, Katar, Nemecko. Bolo to super. Čo ma nezabije, to ma posilní. Som vďačná tejto životnej príležitosti, veľa ma život v cudzine naučil.

Začínať úplne odznova v cudzom meste, hľadať škôlku, školu, bývanie, pediatra, zubára, kamarátky, vykoktať sa v inom jazyku, navigovať auto po neznámom meste (prežila som katarskú Douhu, horší je už asi len Bangladéš), a dočasne bývať len v jednej hotelovej izbe s dvoma malými krpcami – dá to zabrať. Pripínam si medailu a tľapkám sa po pleci.

Takto už nie 🙂 Dva roky dozadu nás čakalo vybaľovanie iných rozmerov.

Honobenie majetkov

Joj, ako nám bolo fajn, keď sme len s nomádením začínali. Okrem šiat a zopár osobných vecí sme skoro nič nevlastnili. Zložili sme si kufre v kompletne zariadenom byte a bolo vybavené. Vrátane otvárača na konzervy.

Keď je koze dobre, pošli ju tancovať na ľad. Ideme aj my s davom.

Je veľmi nemoderné nič nevlastniť, veď všetci okolo nás to tak robia. Založia si rodinu a zapĺňajú byt. Čo na tom, že my nie sme bežná slovenská rodina, ktorá sedí na zadku, my sme nomádi. Narodilo sa prvé dieťa a hor sa nakupovať.

Okrem klasických detských harabúrd nám pribudla vlastná sedacia súprava, skrine, postele a obrovský gril na mäso.

S príchodom materiálnych statkov prišli aj logistické problémy. Každé ďalšie sťahovanie vyžadovalo kamión alebo nákladnú loď. Zdvihnúť kotvy a presťahovať sa? Ahoj, moja nová nočná mora. Budila som sa zo spánku, aby som nebodaj nezabudla dačo zabaliť.

Vlastniť plný kontajner vecí je drahé, komplikované a obmedzujúce.

Nestačí nám v novej lokalite byt, potrebujeme dom, aby sme mali kde na tom grile opekať. Dom a to nie hocijaký, dom veľký. Síce ho nepotrebujeme, ale kam dáme veci. Nie je? Sedíme mesiace v hoteli a na ten správny čakáme. Keď už sa aj ten dokonalý dom nájde, čelíme prekážkam.

Obývačka vyžaduje správny tvar na našu sedaciu súpravu. Spálňa musí byť dva a pol metra dlhá, aby sa do nej vošla kráľovská posteľ s ortopedickým matracom.

Kuchyňa by mala mať aspoň desať skriniek na odloženie hrncov a tanierov.

Poháre na šampus, poháre na víno, poháre na whisky, poháre na koňak, poháre na gin, poháre na vodu… niekde to predsa musím dať.

Veci z kamióna nejde vyložiť len tak. Potrebujeme dom a adresu. Keď je adresa, čakáme na preclenie a papierovačky. Ľahnúť si do vlastnej postele trvá tak dlho.

Skúšala si už tri mesiace žiť v päťhviezdičkovom hoteli? Znie to super? Tak si predstav hotelovú izbu s mini kuchynkou a dve malé deti. Nebudeš mi veriť, ale aj dobrého sa dá prejesť. Mala som po krk reštauračnej stravy a klopania na dvere. Mali sme po krk bazénu, pláže a vyblýskanej recepcie. Chceli sme domov.

Kamión stojí pred barákom, hurá, naše statky konečne dorazili.

Papierovačky, prehlásenie, sťahovanie, rozkladanie, montáž, hlásenie poistných škôd, ďaľšie papierovanie. O rok, o dva, o tri to isté znovu – s ešte väčším kontajnerom na prevoz. Veci pribúdajú.

Žili sme nomádsky život a sťahovali sme si dom na chrbte.

Vieš si predstaviť pocestného pútnika, ktorý stopuje s nákladným vozíkom?

Mobilita

Nie nadarmo sa vraví, že sťahovanie je jedna z najstresujúcejších životných udalostí. Naštastie, mnohých sťahovanie čaká len niekoľko ráz v živote.

Vďaka sústavnému sťahovaniu som si uvedomila, koľko toho vlastníme. Vždy, keď predo mnou stál naplnený kontajner a skončili sme počítanie škatúľ, zastavoval sa mi rozum.

Vlastniť menej vecí je sloboda. Musela som prejsť oblúkom života v hojnosti, aby som na to prišla.

Veci mi začali prekážať. Veľký dom, veľa upratovania, samé starosti.

Čo tam po sedačke a záclonách, ktoré ladia s kobercom. Čo tam po suveníroch, obrazoch. Je mi to akosi jedno. Prestala som chcieť, a uľavilo sa mi. Je fajn vlastniť pekné veci, mohli sme sa do toho pustiť, ale až keď sme sa usadili na jednom mieste. A radšej minimalisticky.

Zistila som, že domov totiž netvorí náš nábytok, ale naše vzťahy.

Domov je o ľuďoch.

Domov nie je o drahom konferenčnom stolíku. Ani o perfektnom dome z bazénom.

Domov je ako sa cítim, kde žijem.

Mnoho ľudí sa odizoluje od komunity v nádhernom dome zo záhradou a sedia tam sami, s vysokým plotom a bez susedských vzťahov.

Žijem v cudzine a začala mi bolestne chýbať rodina. Chýbala mi aj predtým, teraz je to však iné.

Vnímam to aj cez deti, ktoré si neužijú babičky a sesternice, a budú si musieť stále hľadať nových kamarátov v novej škole. Chýba mi skutočný kontakt s kamarátkami, ktorý sa nedá nahradiť cez Facebook.

Všetko mi chýba. Aj nevrlé predavačky v Jednote aj ukecaný taxikár, ktorý sa ma snaží ošidiť.

Trvalo mi 10 rokov pochopiť, aký význam má pre mňa rodná krajina.

Prešla som pol sveta , by som prišla na to, že doma je najlepšie.

Dovidenia nábytok, bolo nám spolu dobre.

A tak zas pretrieďujem

Idú Vianoce a nenakupujem.

Minimalizujem minimalistický dom. Je to ešte vôbec možné?

Naša cesta k minimalizmu sa začala v luxusnom byte v Abu Zabí o rozlohe 380 štvorcových metrov.

Naša minimalistická cesta bude končiť v 3 izbovom byte v Petržalke o rozlohe 100 štvorcových metrov. Stále to nie také zlé 🙂

Pozerám sa okolo seba a zisťujem, že skoro nič, čo vlastníme v tomto dome, nepotrebujeme.

Byt v Bratislave sme celú dekádu prenajímali aj s nemenovaným škandinávskym nábytkom. Mohla by som byť fajnová a snažiť sa ho vymeniť za ten, čo vlastníme teraz, za lepší, ale načo?

Až na pár výnimočných obrazov a orientálnych kusov nábytku, mojich milovaných kníh a osobných vecí predávame, čo sa dá.

Náš nový domov bude niečo ako hotel, do ktorého sme sa nasťahovali natrvalo.

Takže balím, predávam a dosiahla som úplne novú úroveň minimalizmu.

Redukovať už zo zredukovaného? Nikdy by som si to nevyskúšala, len teraz.

Zrazu aj tie super potrebné veci, ktoré som si ponechala, zízajú na mňa s otáznikom…

Suveníry? Nemám ich v novom byte kam dať. Aj tak sú spomienky v mojej hlave.
Cestovné príručky miest, kde sme už boli. Aj tak tam už opäť nepôjdeme.
30 ročnú zbierku CD čok? Zbohom nostalgia, všetko počúvam online.
Načo mi sú tri páry tenisiek? Mám len jeden pár nôh.
Nepotrebujem ani ten 30 litrový hrniec na guláš. Varila som v ňom len raz.
Nespresso kávovar? Náplne ma prestalo baviť kupovať už minulý august.
Mixér? Nepečiem a varím v jednom hrnci.

Ľudia, ja konečne nemám doma čo robiť.

Špajza zíva prázdnotou a varím na deň dopredu. Na prázdnych poličkách tróni vianočná sviečka. Víta ma prázdna šopa – predali sme metly, hrable aj tlakový čistič.

Ak neperiem každé tri dni, nemáme si čo obliecť.

Deti majú skoro prázdnu izbu a spia na matracoch, lebo sme predali posteľ. Hračky sú v jednej zásuvke. Obdarovala som, koho som mohla.

Vianočné ozdoby pozostávajú z výtvorov detí, predala som aj umelý stromček a ozdobujeme až u svokrovcov. Šatstvo tróni v kufri, lebo sme predali skrine.

Ja viem, ja viem, je to dočasný medzisťahovací stav, ale vychutnávam si tú novú prázdnotu a priestor.

Sťahovanie je výborný spôsob, ako sa na domov dívať z inej perspektívy. Prečo si všetko okolo seba tak zapratávame?

Moje nové životné náhľady:

Neboj sa zbaliť si veci dočasne do škatule, a vyskúšať aké je to žiť bez nich. Aj keď sa nikam nesťahuješ.

Skús si predstaviť: sťahuješ sa do menšieho. Ak by si mala o jednu izbu menej alebo o pár štvorcových metrov menej, ktoré kusy nábytku by šli preč? Vieš sa ich zbaviť už teraz?

Aj keď máš miesto, nezaplň ho. Naozaj nemusí v každom rohu niečo stáť.

Pri vytrieďovaní sa spýtaj otázku – zaplatila by som niekomu za prevoz tento veci?

Ak ťa v najbližšej dobe čaká sťahovanie, využi túto životnú situáciu ako impulz na radikálne pretriedenie.

Máš aj ty skúsenosti so sťahovaním? Čo bol najväčší stres a ako si to zvládla? Pomohlo Ti sťahovanie minimalizovať?