Čas

Naplnený život nie je preplnený diár

25. októbra 2019 publikovala Minimalistka 9 komentárov

Nič nie je väčšou stratou času, ako robiť zbytočnosti efektívne .” Peter Drucker

Je začiatok roka a držím v ruke voňavý diár, drahé pero a neónový zvýrazňovač. Ide sa plánovať a poriadne.

Tento rok to prevalcujem!

Len pre ilustráciu, toto sú všetky moje kalendáre, diáre, žurnále, noťasy a zápisníky, ktoré som si za posledné roky nakúpila, aby som si lepšie “zorganizovala” deň a viac postíhala.

Čo majú spoločné? Všetky sú poloprázdne!

Prvého januára (no dobre, stačí druhého, alebo ešte lepšie po Troch Kráľoch) som namotivovaná ako natlakovaná sódovka – schudnúť 10 kíl, cvičiť jogu, naučiť sa po čínsky, začať meditovať, vypratať si byt, napísať historickú trilógiu, vymyslieť tabletku proti lenivosti, ohúriť moje obecenstvo s vypeckovanou prezentáciou, zdolať štvrťrok s novým projektom.

Bolí ma ruka z vyfarbovania grandióznej mapy budúcnosti a lámem si hlavu, kde sa vidím o päť rokov. Dúfam, že sa svetlej päťročnice dožijem a neprejde ma trolejbus. Je niečo zlé na dnešku?

Vykuknú prvé snežienky a popísané stránky v plánovači rednú. S topiacim sa snehom sa roztápajú aj všetky moje odhodlania, a pri pohľade na preplnené stránky diára potrebujem dvojitú dávku brufenu.

Vyťahujem bielu zástavu a vzdávam sa. Kto má čas na komplikované plánovanie, keď sa musím starať o dve malé deti, biznis, domácnosť aj o seba?

Ďalší nevyužitý diár končí v koši a s ním aj písomný dôkaz toho, že som sa opäť o niečo pokúsila a zase zlyhala.

Nemaj mi za zlé, pre mnohých ľudí plánovače fungujú skvelo, ale na mňa nie. Asi preto, lebo som sériová prokrastinátorka najsilnejšieho kalibru.

Prokrastinátorstvo je druh životnej výchylky. Celý deň robíš veľmi efektívne nepodstatné veci. Umyješ okná, presadíš kvety, ostriháš si nechty, spravíš si piatu kávu, upečieš koláč, vyvenčíš susedovho psa a až POTOM si sadneš na zadok a začneš robiť to, čo naozaj treba.

Joj, a ten pocit viny! Zoznam vecí na vybavenie sa síce scvrkol, celý deň lietaš ako včielka Maja, ale v oblasti duševného, fyzického či profesionálneho uspokojenia sa črtá veľká prázdna tučná nula.

Dívam sa na kopu opustených pomocníkov a pátram po príčine straty “motivácie” to s nimi ťahať až do decembra.

Luxusný denník s bielymi stranami ma ľaká. Držím atramentové pero nad prázdnou stranou a cítim tlak napísať niečo múdre, niečo, čo stojí za to, hodné aspoň Shakespeara. Vysolila som za neho kopu peňazí, tak si nebudem do neho len tak ledabolo čmárať, všakže? Dnes už viem, že používať denne naše krásne veci je minimalistická povinnosť.

Rob, čo môžeš, s tým čo máš, tam kde si.

Motivačný žurnál bol nakoniec pre mňa príliš komplikovaný – nechce sa mi do minúty plánovať si veľmi vzdialenú budúcnosť a takisto ma stresujú prázdne datované strany. Často neviem, čo chcem a z veľkých cieľov mám strach. Radšej pomaličky a postupne. Ono sa to vykryštalizuje, nie?

Fitness diár ma nútil vidieť každý deň ako vzorec premenený na tabuľky, čísla, odopieranie, kalórie, kilogramy, centimetre.

Z plánovacieho žurnálu sa mi ježia chlpy na tele a stresuje ma len pohľad na vlniaci sa “To Do List”. Čím viac som sa snažila stihnúť, tým menej sa mi to darilo poriadne a nakoniec som nespravila NIČ.

Suma sumárum – potrebujem jednoduchosť. Minimalizmus doma a minimalizmus aj v plánovaní dňa.

Keď neplytváme časom, máme ho každý dosť.

Existuje len jeden systém, ktorý na mňa zaberá a systémom pokus omyl je to asi jediný liek na moje prokrastinátorstvo.

1.Spravím len jednu vec, ktorá je dôležitá a spravím ju hneď ako prvú.

Nedotknem sa ničoho iného, kým nemám za sebou aspoň časť dôležitej veci za sebou. Nuž, a ak v ten deň už nič iné nestihnem, som so sebou aj tak spokojná. Zaplavia ma endorfíny a zrazu ide celý deň ako po masle. Valcujem deň.

Dôležitá vec sa týka TEBA, tvojich vlastných potrieb a cieľov. Je to niečo, po čom piští tvoja duša, čo má pre teba vysokú hodnotu, niečo čo ti dá veľké uspokojenie. Nie je to nič, čo chce po tebe rodina, manžel, šéf.

Áno, sú veci, ktoré musíš spraviť, ale tie spravíš až POTOM, keď dokončíš dôležitú vec. Aj keby si kvôli tej dôležitej veci mala vstávať o piatej. Chápeš ten rozdiel?

2. Naplánujem si pohyb.

Cvičenie musí byť jednoduché ako facka. Naplánujem si kedy a ako, nič viac…. a nie preto, aby som vyzerala ako modelka, ale z úcty a rešpektu k sebe. Idem sa prejsť. Zaplávam si. Zacvičím si pilates. Vyjdem pešo po schodoch. Viem, že keď sa pravidelne hýbem a dávam si pozor na to, aby som nehádzala do seba smeti, kilá aj centimetre idú dole. Nepotrebujem sa vážiť, ani diétovať, ani komplikovane nič zapisovať. Stačí si spraviť krížik do štvorčekového zápisníka.

3. Vypnem počítač a telefón.

Už ráno sa rozhodnem kedy a stlačím OFF. Niekedy aj celý deň, víkend alebo týždeň. Najlepšia regeneračná kúra na svete – výsledkom je pokoj v mysli a jasno v hlave.

4. Vysypem si myseľ na papier.

Často ma napadne čo musím vybaviť alebo niečo, čo nechcem, aby som zabudla. Veľmi sa mi uľaví, keď si to rýchlo napíšem do zápisníka, a nemusím túto myšlienku už držať v hlave. Neskôr sa k zápisu vrátim a vyčiarknem, keď už nie je aktuálna.

5. Praktizujem silu vďačnosti.

A mám pocit, že mi niečo chýba, stačí si pripomenúť, to čo mám a hneď ma to prejde. Pitná voda, klíma v aute, jedlo v chladničke. Som bohatá žena 🙂

6. Plánujem tak, aby som nepotrebovala diár.

Zistila som, že keď nemám preplnené dni, všetko si viac menej pamätám z hlavy a úplne mi stačí krátka kontrola e-mailu alebo poznámky na papieri, kedy presne mám kde byť. Ráno si len rýchlo prebehnem v hlave, čo ma čaká. Keď začnem zabúdať, je to znamenie na stopku – je nutné zosekať si činnosti. Pamäť je môj indikátor, kedy mám naložené priveľa. Na plánovanie celého roka – prázdniny, dovolenky, dôležité dátumy – mi úplne stačí malá barlička, a volám to vizuálna mapa:

Ak sa držím môjho systému, deň funguje jednoducho, ale efektívne – darí sa mi pohnúť sa v svojich plánoch ďalej, pravidelne sa hýbem, nesurfujem priveľa na nete, pridávam si do života výzvy bez pocitu preťaženia a chodím spávať spokojná.

Väčšina mini činností, ktoré musím urobiť je vlastne zbytočná. Všimla som si, že keď niečo nepodstatné odignorujem, vyrieši sa to samo. Mala si už problém, nad ktorým si sa zbytočne zožierala, a ono sa to potom samo nejako spravilo? Funguje to.

Čomu nevenujeme pozornosť, to stráca na dôležitosti a sile.

Namiesto diáru som si začala zapisovať podľa overeného systému do obyčajného štvorčekového zápisníka, nakoľko som nič podobné nenašla. A tak skrsol nápad vymyslieť si svoj vlastný denník, taký …. minimalistický:)

Čo ak má niekto podobný problém ako ja, a tiež si nevie nájsť ten svoj plánovač, ktorý funguje?

Minimalistický denník je hotový a vznikol aj vďaka tomu, že som si vysypala myseľ do obyčajného štvorčekového zápisníčka a denne robila to, čo je pre mňa dôležité. Moja radosť z neho je nesmierna!

Ak si hľadáš ten svoj, môžno práve minimalistický denník je pre teba. A nič ma nepoteší viac, ak ho vypíšeš až dokonca a spravíš niečo pre SEBA♥

Minimalistický denník práve vyšiel 1vo vydavateľstve Motýľ na 230 stranách v pevnej väzbe.

Viac informácii a možnosť si ho objednať nájdeš na stránke Minimalistický denník.

Kúpou priamo odo mňa podporuješ fungovanie tohto blogu, za čo ti patrí srdečná vďaka ♥)♥)♥)Andrea

Ako mať svoj čas pod kontrolou

30. júla 2019 publikovala Minimalistka 9 komentárov

“K minimalistickému domovu patrí nielen úspešne vyprataná fungujúca domácnosť, ale najmä zmena postoja, ako doma funguješ.”

Tento článok je úryvok z knihy Minimalistický domov. (upravené pre blog)

Chcela by som sa s tebou podeliť o moju veľmi osobnú skúsenosť.

Minimalistický životný štýl mi zjednodušil nielen domácnosť, ale aj pohľad na seba. Počas vypratávacích seansí som mala šancu prehodnotiť, ako som žila. Akonáhle si okolo seba totiž vypraceš priestor, umožníš konečne vidieť aj do svojho vnútra. A presne toto sa stalo mne.

Vysvetlím to v nasledujúcich riadkoch a budem veľmi úprimná, aj keď mi to nie je vôbec príjemné. Myslím si ale, že je to dôležité.

Predtým, ako som sa stala mamou, som bola veľmi produktívna žena, ktorá nemala problém skoro vstať, byť nesmierne efektívna, úspešná, plná nápadov a pevnej vôle.

Všetko bolo o mne a ja som si kontrolovala čas, ako som chcela.

Načo som bola asi najviac hrdá, boli moje úspešné rána. Vstávala som veľmi skoro a už o šiestej ráno ešte pred prácou som dvíhala činky vo fitnescentre.

Po narodení mojich dvoch detí sa však z týchto nabitých super rán stal môj úhlavný nepriateľ.

Veľmi ilustračné foto čias veľmi dávnych a pravekých :)))))

Prvých pár rokov som to akceptovala a predstavovala si, aké by to bolo skvelé začať deň a nejako sa (seba)realizovať. Mala som veľké plány, ako si popri detičkách na materskej budem konečne užívať svoje koníčky a plniť sny.

Ako ale mesiace ubiehali, pomaly som to vzdávala, a namiesto žitia som prežívala. Vravela som si a vraveli mi to vlastne všetci, že s deťmi to už jednoducho nejde.

Moja vlastná myseľ ma porazila. Môj životný priestor mi nepomáhal.

Ak máš aj ty ešte malé deti, určite to poznáš. Po dlhom náročnom dni ich konečne šupneš do postele, je pred tebou sladký večer, keď si konečne sama sebe paňou a môžeš si aspoň trochu oddýchnuť a robiť, čo chceš.

U mňa to väčšinou dopadlo tak, že všetky predsavzatia konečne sa venovať mojím vlastným projektom sa nekonali. Pevná vôľa mala svoje limity a radšej som si sadla pred telku, často aj s pohárom vína, a pozerala môj obľúbený seriál. V lepšom prípade som čítala knihu a v horšom surfovala po Instagrame.

Nevedela som prestať a dať tejto neproduktívnej chvíli zbohom.

Poznáš ten pocit, keď nevieš prestať otáčať strany, či klikať na stránky, alebo si povieš ešte jedna časť seriálu a tresk – odbíja polnoc? Vtedy sa prinútim ako tak odplaziť do postele, z posledných síl sa odlíčim a umyjem si zuby. Som polomŕtva, ale ospravedlňujem samu seba, že som si po tej šichte s deťmi a v domácnosti zaslúžila aspoň trochu relaxu.

Čaká ma ráno a s ním nová smena a realita.

Neporiadok v dome a neporiadok v hlave, celý chaos vyjadroval presne túto scénu.

Skoro nikdy som večer nič užitočné alebo produktívne pre seba nespravila, aj keď som chcela – zacvičiť si, napustiť si vaňu a konečne vyskúšať tú masku na tvár, napísať kamarátke e-mail. Ráno som za túto zábavu pekne zaplatila. Nevyspatej mi trvalo dobrú polhodinu, kým som sa litrom kávy sfunkčnila na rozmýšľanie.

Každé ráno som vstávala až vtedy, keď ma zobudili deti alebo som nemala na výber.

Vstávala som kvôli nim a nie pre ne.

Celý deň som fungovala len preto, lebo som musela.

Nechcelo sa mi a deň po dni sa mi nechcelo ešte viac.

Mala som ideálne podmienky byť šťastná: bývali sme v krásnom dome, mohli sme si dopriať, čo sme chceli, mala som luxus byť s deťmi doma a pracovať na vlastných projektoch, no napriek tomu som nebola šťastná žena.

Neužívala som si materstvo tak, ako som si predstavovala.

Ťažko sa mi to píše, ale je to pravda. Neznášala som starať sa o domácnosť a prakticky mi z toho šibalo.

Upratovala som, len keď som musela, alebo som si najala niekoho, aby som nemusela. Žehlila som, len keď sme si už nemali čo obliecť. Varila som, len keď som mala náladu, a snažila som sa kuchyni vyhnúť napriek tomu, že som bola kedysi vášnivá kuchárka.

Každodenný stereotyp ma ubil do katatonického stavu úplnej apatie.

Fungovala som na autopilotovi, a keď sme k tomu pridali hory vecí, ktoré som kupovala alebo prekračovala a dvíhala zo zeme, už teraz viem, že som sa dostala do miernej formy depresie. Mala som plné zuby vecí, prebytku, veľkého domu a mojej neschopnosti všetko zvládnuť. Nebola som pre svoju rodinu prítomná srdcom. Bola som plná vzdoru.

Všetko, čo ti zaberá priestor, ti berie aj drahocenný čas.

Potrebovala som zmeniť postoj. Začala som vyhadzovať a deň po dni som sa cítila lepšie. Zrazu som si začala viac rozumieť.

Chcem poznamenať, že sú isté obdobia, keď to proste takto vyzerá – deti sú dlhodobo choré, prídeš z pôrodnice, máš mesačné bábätko a si rada, že si rada. Prvý rok s malým dieťaťom alebo aj s dvomi dá zabrať: deti nespia, často sa budia, musíš ich kŕmiť každé tri hodiny, prežívaš, ako sa dá.

Moje deti boli v tomto čase už väčšie, už som neprebaľovala, už som ich nedojčila, už spali relatívne dobre celú noc a ja som sa stále ľutovala, akoby som bola v tom špeciálnom období, keď to treba vydržať a bude lepšie.

Mala som dosť nielen mojej domácnosti, ale aj seba. Už ma nebavilo byť martýrkou len preto, že som matka dvoch malých detí a že život s deťmi taký je. Chcela som si dokázať, že viem byť aj žena aj matka a nemusím čakať roky, kým sa môžem realizovať.

Musela som prevziať kontrolu nad svojím dňom. Niekde som čítala, ako fungujú úspešní ľudia. Chodia včas spať a vstávajú skoro. Ak dokáže beznohý muž zabehnúť maratón, dokážem aj ja zvíťaziť nad svojou “lenivosťou”? Chcela som byť ako oni.

Spomenula som si na ten pocit, ako som sa skvele cítila, keď som ráno chodievala pred prácou cvičiť. Ako inak vyzeral môj deň, keď som mu udala úspešný tón. Už som to kedysi zvládla, som to stále ja?

Vedela som aj to, že ak chcem prehodnotiť svoj postoj, bude ma to niečo stáť a to boli moje ležérne neproduktívne večery. Aj tak som sa po nich cítila ako vyžmýkaný citrón.

Budem skoro vstávať. Skôr, ako moje deti.

Pre seba. Vstávať o hodinu skôr ako vstane celá tvoja rodina, ti zmení deň. Prvý týždeň budeš unavená, ale zvykneš si. Ak pravidelne chodíš spávať, ranné vstávanie je len zvyk, ktorý si vie každý vybudovať.

Rána sú výnimočne krásne. Tiché tmavé ulice, pokoj spiaceho mesta a len ja, môj počítač a písanie, môj diár, čas na úplne maximálnu chvíľku pre seba. V lete stihnem aj východ slnka, ešte stále chladný vzduch pred prvou páľavou, úžasný pokoj. Nastav si budík a vstaň.

Ako by si vedela zmeniť svoj deň s hodinkou len pre teba?

– cvičiť jogu?

– písať román?

– učiť sa slovíčka?

– vybaviť si e-maily?

– modliť sa?

– naplánovať si deň v diári?

– vypiť si v pokoji kávu a prečítať si správy?

– osprchovať sa a pekne sa nalíčiť?

Skvelé produktívne ráno sa ťahá celým dňom až do večera. Namiesto pozerania seriálov spravím rýchle upratovanie a zapojím aj deti. Zapnem umývačku riadu, dám do poriadku kuchyňu a pripravím deťom desiatu do školy. Uistím sa, že je všetko na mieste, skontrolujem obsah kabelky, zapojím telefón na nabíjačku, prejdem si kalendár a doplním, čo ma čaká na ďalší deň. Pripravím si veci na cvičenie a veci, ktoré si deti oblečú ráno na seba. Táto malá snaha večer spraví obrovský rozdiel ráno.

Keď si konečne sadnem, tak viem, že mám deň pod kontrolou.

Môj deň nenechávam na náhodu ako kedysi.

Ak sa ti páčil úryvok z knihy, tu je obsah, čo v nej ešte nájdeš:)

Ak ju ešte nemáš, môžeš si ju objednať cez objednávkový formulár. Kúpou každej jednej knihy priamo odo mňa za fér cenu podporuješ fungovanie tohto blogu. Ďakujem!! 🙂

Návod na vianočný digitálny detox

21. decembra 2018 publikovala Minimalistka 10 komentárov

Vianoce sú aj napriek materiálnemu hedonizmu stále ešte tou raritnou príležitosťou, ako na konci roka na pár dní vypnúť, zabudnúť na všetky starosti sveta a konečne sa venovať sebe, svojím blízkym, užívať si pohodičku v papučiach a pozerať nostalgické rozprávky.

Plán je to pekný.

Približne o 24 hodín neskôr sedíme prežraté zemiakovým šalátom a medovníkmi a robíme čo?

Sedíme s mobilom v ruke.

Čekujeme Fejsbučik, bezcieľne surfujeme na nete a odpisujeme na úprimné gif. pohľadnice:)

Veď človek si počas toho celoročného zhonu nenájde ani chvíľu pre seba.

A ako ju najlepšie cez sviatky zabiť? Vo virtuálnom svete.

Chcem ti navrhnúť alternatívu.

Daruj si tieto rok na Vianoce naozajstný pokoj.

Vypni!

Presne na 72 hodín.

Vianočný digitálny detox. Žiadny smartfón ani počítač.

Presne 3 dni si dáš pohov od:

sociálnych médií (Facebook, Instagram, Twitter, Snapchat)
správ (Krimi na Jojke, TN, online noviny)– len klasické papierové, ak už musíš
četov (Messenger, Whatsapp)
fotenia cez mobil

V prípade núdze môžeš len telefonovať alebo poslať krátku sms-ku.

i keď….

Máš ešte ďalšiu možnosť. Vypni telefón úplne a preskoč stať o príprave. Jednoducho OFF.

Rozmýšľaš istý čas nad detoxom a nenašla si odvahu?

Prečo vypnúť práve na Vianoce

Všetci sú preč od kancelárskeho stola. Ak nie si požiarnik alebo lekár na urgentnom príjme, je vysoká pravdepodobnosť, že po tebe nikto nič tieto tri dni nechce. 90 percent krajiny sedí doma v teple, a preto môžeš e-maily od šéfa, zákazky a reporty vyhodiť z hlavy.
Všetci na ktorých ti záleží, sú s tebou. Drahá polovička zabíja kapra, tvoje milované kuriatka sú v jednom košíku, oheň plápolá v kozube, kapustnica buble… No komu by sme už len v tento krásny čas vypisovali, všakže.
Budeš mať viac času. Polož mobil z ruky a garantujem ti budeš ho mať toľko, že ho môžeš lopatou prehadzovať. Len úplny detox ti ukáže, koľko času naozaj kolosálne premrháš kontrolou sociálnych sietí, čítaním správ, hraním hier a gúglovaním každej hovadiny.
Konečne si naozaj oddýchneš. Ak máš len 3 dni voľna, nepokaz si šancu poriadne si vyvetrať hlavu odpojením od elektroniky. Ak obetuješ týchto vzácnych pár dní čumením do mobilu, vrátiš sa do práce z mozgom ako strúhadlo na syr.
Všimneš si, že sú Vianoce. Stačí si uvedomiť , čo sa okolo teba skutočne deje, na 100 percent. Nie pol očkom, s prstom, ktorý stále niečo mačká. Odlož ten prekliaty telefón do šuflíčka a vychutnaj si svoje deti, svoju rodinu, dobré jedlo, pitie a príjemnú konverzáciu zoči voči. Vianoce sa dejú doma, nie na Instagrame.

! Ale ja ten mobil naozaj potrebujem na ……….(doplň výhovorku)!

Nie, nepotrebuješ. Tá vecička, čo držíš v ruke, pred 10 rokmi ešte neexistovala.

Z vlastnej skúsenosti ti viem garantovať jednu vec. Vieš čo sa stane, keď sa aspoň načas odpojíš alebo vypneš?

Nič.

Fakt, absolútne nič.

Zem sa točí naďalej, dýchame, žijeme, slnko vychádza aj zapadá aj bez nášho pričinenia.

Ak sa stane niečo, o čom by si mala vedieť, celý vesmír sa spojí, aby sa k tebe táto správa dostala. Suseda ti zaklope na dvere, svokra ti urgentne zavolá, pes začne štekať, vrabce budú na strome o tom čvirikať.

Tak ako sme ešte ako malé deti prežívali sviatky bez LTE, GPS a WIFI, takisto prežijeme tri dni bez elektronického smogu.

Presvedčila som ťa? Hurá, ideme na to.

Príprava na detox

Vypnúť telefón a tváriť sa muchy zjedzte ma funguje len pre ostrieľaných abstinentov. Je nutný bojový plán.

1.krok:

MOBIL

Cez víkend popraj všetkým v mobilnom adresári štastné a veselé s uvedeným dodatkom: Milý XY, od 24.12. 00.00 do 26.12. 00.00 trávim sviatky v divočine a

po a) môžeš ma kontaktovať na tomto čísle ……len TELEFONICKY.

po b) som vypnutá a môžeš ma kontaktovať až 27.12. ráno.

Toto pošli všetkým ľudom, s ktorými komunikuješ pravidelne cez smartphone.

E-MAIL

Nastav si automatickú odpoveď na dobu akú uznáš za vhodnú:

Od 24.12. do 07.01. sa digitálne detoxikujem. Odpoviem Vám po 8. januári. V prípade veľkej urgencie mi môžeš zavolať na uvedené číslo alebo vytoč 112.

√TIP: často sa ma ľudia pýtajú, ako som po prechode na tlačítkovú Nokiu komunikovala s ľudmi, ktorý mi predtým písali na Whasapp a Messenger. Jednoducho: dáš im vedieť, konkrétne AKO Ťa môžu kontaktovať.

Po čase si všetci zvyknú na preferovaný spôsob komunikácie.

Teraz už presne viem, že ak niečo chcem,

babke musím volať na pevnú,
kamoške písať výlučne cez Messenger (mám ho len na PC),
ďalšej sa len dovolám, s mužom jedine cez správy,
a s bratom len osobne (ten nedvíha nič len firemný telefón so štekom : On :”Čo je? Ja: Kde si v robote? On: A kde by som bol? ” To je taká firma, kde sa robí od nevidím do nevidím celé víkendy. No nič, off topic.

2.krok

Fyzická zábrana – vymaž si všetky aplikácie z telefónu – FB, Instagram, Whatsapp, Messenger, Twitter, hry, aj mapy a všetko, na čom zabíjaš čas. Spravíš si minimalistickú plochu a zaručujem ti, že toto upratovanie ťa bude štekliť v žalúdku. Je to super! Po detoxe si tieto aplikácie môžeš opäť veľmi rýchlo nainštalovať (i keď plán je, že možno niektoré už nechceš ani vidieť).

Zo svojho mobilu chceš už len volať a písať správy. Musí to byť nuda.

√TIP: Odporúčala by som každému vlastniť aspoň záložný tlačítkový telefón, ktorý majú na teba uložený tvoji blízki. Takto vieš smartphone kedykoľvek odložiť do mrazáku a oddýchnuť si aj bez siahodlhej prípravy.

3.krok

Naplánuj si život na najbližšie dni a to tak, aby si nepotrebovala počítač, ani mobil.

Vytlač si kontakty na miesta, kam ideš, priprav si mapy, pozri si počasie, aktualizuj si hudobný playlist, priprav si knihu na čítanie, kúp si mapu či kompas, natiahni si budík, daj si na ruky hodinky, vytlač si recepty na varenie, dohodni sa vopred kde a kedy sa s kým stretávaš.

Ak už musíš fotiť, vytahni z povaly nejaký foťák, alebo sa dohodni s ochotným členom rodiny, že je zodpovedný za pár záberov. Často sa stáva, že niekto nabehne s profi digitálkou a máte parádne zábery aj bez mobilu.

Detox prebehne hladšie, ale budeš sa aj pri týchto prípravách tešiť!

Risk že musíš len na 5 minút zapnúť komp sa znižuje na minimum.

4. krok

Premysli si, ako naložíš s voľným časom. Ak si dávkuješ wifi intravenózne a surfuješ na mobile už po prebudení, potrebuješ inú pozitívnu drogu na presmerovanie túžby po sociálnych médiách.

Väčšinu sviatkov síce strávime varením, pečením a návštevou príbuzných, ak však máš pocit, že sa nechceš alebo nevieš nudiť, máš šancu sa to opäť naučiť.

” Objavil som, že ticho sa dá v podstate aj počuť.” Haruki Murakami

Len tak seď a nič nerob. Prázdne miesta v dni sú veľmi potrebné pre reset našej zaneprázdnenej hlavy. Pozeraj von z okna, pozoruj svoje dýchanie, zízaj na plafón. Už 5 minút denne má rejuvenačné účinky. Schopnosť byť sama so sebou a nič nerobiť. Dokážeš to?
Ak musíš niekde čakať – výťah, semafory, kým ti zovrie konvica na čaj – všimni si ako sa cítiš, preskenuj si telo, vystri sa, vtiahni brucho a daj zopár vedomých nádychov a výdychov. Takéto sebapozorovanie je bránou k meditácii aj pre tých, čo meditovať nevedia.
Kreatívne sa realizuj – neexistuje lepšia psychohygiena, ako babračka s rukami. Vyfarbovačky, maľovanie, pletenie, lepenie, zapoj decká a niečo si doma len tak hoďte na papier. Nakresli si strom za 8 minút.
Ak čítať, tak na papieri. Žiadne online texty ale klasická kniha alebo časopis, vychutnaj si obracanie strán a tlačiarenskú čerň na prstoch.
Opráš krížovky. Aj keď ich moc nemusíš, skús si vylúštiť tú v sobotnajšom vydaní novín a možno aj niečo vyhráš:) Pamätáš sa na korešpondenčné lístky? Hihi. Predzásobuj sa Krížovkami s úsmevom, Lišiakom, osemsmerovkami alebo maľovanými krížovkami. Poznámka autora: Lidičky, maľované krížovky sú taká vecička, že som sa od nich nevedela odtrhnúť celé dve hodiny. Hodinu aj 59 minút mi trvalo, kým som prišla na kľúč, akým sa riešia.
Spýtaj sa, čo nestíhaš. Akú aktivitu bežne nikdy nestíhaš, lebo.. eh.. nedostane sa na zoznam priorít? Detox počas sviatkov je skvelá príležitosť sa do toho konečne pustiť.

√TIP: Detoxifikačný žurnál. Odporúčam počas týchto dní vziať do ruky pero a papier, ku koncu dňa si napíš, ako sa ti darilo a či badáš nejaké zmeny, závislosti alebo aj pokroky. A cítiš výraznú úľavu, kľudne si detox môžeš aj predĺžiť.

5. krok

Zapoj rodinu. Ťažko sa ti bude odvykať, ak deti čumia do tabletov, muž sedí pri kompe a svokra hrá videohry.

Pred začiatkom detoxu si stanov pravidlá s rodinou – je to podobné ak pri minimalizovaní domácnosti.

Dajte si stretko okolo okrúhleho stola, načtrni svoju víziu a dohodnite sa, ako budete fungovať – ako a koľko sa bude pozerať televízia, prečo nepoužívame elektroniku pri stolovaní a pri jedle, ako budeme limitovať čas pri počítači alebo mobile a či sa zapájame všetci alebo iba niektorí.

Ideálne by bolo vytvoriť si MOBIL FREE zónu – ako napríklad obývačka, alebo sa dohodnúť, že si detox vyskúšate úplne všetci.

Ak zapojíš deti, musíš im dať viac zo seba. Vymeň hry na mobile za spoločenské hry alebo aktivitu vonku.

Jedným z dôvodov, prečo rodičia posadia deti pred televízor je, že chcú mať pokoj. Chcú mať pokoj, lebo sú preťažení a zapeklitý cyklus sa uzatvára.

Ak deti nemajú k elektronike prístup, ale majú k dispozícii vhodné pasívne hračky a nevyčerpaných rodičov, vedia sa zabaviť krásne aj bez nej. Tak dúfajme, že tie minimalistické darčeky, ktoré som vám poradila v inom článku, ich na tie 3 dni zamestnajú :)))

Daruj pozornosť

Daj si záväzok, že tieto sviatky sa budeš snažiť čo najviac komunikovať osobne, alebo ak sa nedá inak tak telefonicky.

Žiadny smajlik v čete nenahradí tón v hlase, a živú reakciu ľudskej bytosti na druhej strane. Ak komunikuješ len textom, strácaš schopnosť rozprávať sa.

Angličania sú experti v bavení sa o počasí, čo je istým spôsobom umenie, ktorému sa dá naučiť. Ak už naozaj nejde inak, napíš faktickú sms.

Faktická sms: “Som na ceste. Prídem o 16tej.”

“Čo robkáš?” alebo “No čo, ako?” – NIE JE faktická správa.

Niekedy rozmýšľam, že ak by sme sa venovali deťom a manželom toľko, čo našej elektronike, rozvodoví právnici by skončili na úrade práce.

Epilóg

Tam, kde investuješ svoju pozornosť, taký bude tvoj život.

Ako sa cítiš, keď ťa niekto počúva a dáva ti svoju 100 percentnú pozornosť?

Ako sa cítiš, keď rozprávaš a ten druhý jedným očkom skenuje obrazovku telefónu?

Ako sa cítiš, keď ti niekto povie: ” Malý momentík, hneď sa Vám venujem? ”

Prejdeme všetky hypermarkety a nákupné centrá a zisťujeme, že najštedrejší dar, aký môžeme dať, je náš čas.

Také jednoduché!

V súčasnej dobe je to asi tá najraritnejšia a najčistejšia komodita na trhu.

Reklamu na čas som ešte nevidela. Škoda.

Tohtoročné sviatky sa venujem rodine a nie mobilu.

Teším sa, ako stlačím gombík OFF.

Teším sa na komentáre, lajky a e-maily a vážim si čas, ktorý mi venuješ. Prečítam si ich až po sviatkoch:)

Dáš sa na to so mnou? 🙂

Šťastné a Veselé!

Ruky hore komu sa pri pozeraní na túto fotku nezatočila hlava 🙂

Prečo som vymenila IPhone 5 za retro Nokiu 3310

11. septembra 2018 publikovala Minimalistka 17 komentárov

Vyskúšala som život bez smartphonu na 30 dní. Výsledok? Nemám PREČO sa k nemu vrátiť.

Začiatok bol síce trochu náročný, telu chýbali zabehnuté návyky. Motivoval ma aj návrat výroby legendárnej Nokie 3310. Fínska firma, ktorá ledva lapala po dychu, sa posunula na tretie miesto predajnosti po Apple a Samsungu. To je gól. Ľudia už že vraj nechcú inteligentné telefóny. Nie som v tom sama? Marketingoví experti asi niečo vedia.

Poďme na to poporiadku.

Boli časy, keď som si myslela, že jedna jediná vec ktorej sa nikdy nevzdám (to už bolo však Andrejka – topánky, obraz, gauč a podobne) pri tom všetkom minimalizovaní je môj Ajfoník. Kupovala som ho cash za skoro 800 éčok a ešte teraz ma bolia prsty, keď to píšem. Retro upgrade ma stál rovných 59 eur.

Dovi Gmail, Dovi Whatsapp, Dovi+dopo Google.

Som blogerka, píšem, komunikujem, veď som taká, musím ťukať, čítať, žijem tým, nedokážem to.

Nuž nešlo to.

Aj keď som čas strávený na mobile radikálne skresala, stále som na neho myslela, nebolo to ono, nazvem to takým neutíchajúcim vnútorným hlukom v pozadí. Vezmime si ako príklad taký Whatsapp. Je fakt praktický ale 90% z toho, čo si na ňom vypisujem, je pomerne bezvýznamný ping-pong správ.

Čau, ako?
Dobre a Ty? Kedy sa vidíme?
Počkaj, pozriem sa, inak počula si, že si Jožov pes zlomil nohu?
To fakt? Nie, nie som na Fejsbuku.
No to ti musím ..
…………………………………….
………………………………….
o 25 správ a 45 minút neskôr
..dobre tak v stredu o 12 tej:)

Pridám k tomu neustále obsesívne kontrolovanie si správ ( úplne automatika, už mi prsty nereagujú na povel z hlavy), refresh e-mailov, fotenie detí a muchotrávok v lese – aj sebakontrola dá zabrať.

Celé roky som okolo seba redukovala materiálne veci a zabudla som si odbordelizovať myseľ. Môj operátor mi musí podať kyslíkovú masku. Má to predsa v logu, nie?:)

Denníček smartphone detoxu

Deň 1: 11.00 h výmena SIMky a preberanie nového zariadenia. Posledná rozlúčka – už len jedna obrazová správa miláčik, posledná fotka, veď ak to nepôjde, vrátim sa k tebe… nemusí to byť na vždy.. sľubujeeeem… Strih, tma, podpis zmluvy.

Zamestanec operátora sa snaží prísť na to, ako otvoriť na Nokii kryt:) (To tieto plastové hovadiny ešte existujú – výraz na tvári…..)

Kupujete záložný?
Nie upgradujem na vyšší model

Nechápe. Veď raz. Ešte je mladý.

Obed s dcérou. Obdivujem si telefón ako vykopávku v múzeu. Kompaktný, ľahký. Dá sa z neho telefonovať a posielať sms. A môžeš hrať hada. Šalát dorazil, konečne po tých víkendových šnicloch niečo zdravé, vravím si, idem poslať fotku manželovi, nech si aj on pozrie, aký mám fantastický fitness obed. Aha, už nemám ako, tak asi nepošlem. Skúšam foťák na Nokii, nemám internet, posielam MMS, nefunguje to. Nevadí, nech to mužovi nezabudnem spomenúť. Zabudla som.

V dcérinej polievke sa mihla nejaká zelenina, z menu čítam že sa to volá kvak. Nemám šajnu čo to je, tak siaham po telefóne, že idem vygúgliť ako to vyzerá. Aha, asi nič teda, nemám na čom. Pýtam sa čašníčky a dostávam podrobné vysvetlenie aj s názornou live ukážkou.

Prídem domov, nabíjam telefón a rozmýšľam, čo sa asi deje vo svete. Skontrolujem si správy cez počítač a dávam všetkým známym na vedomie, že som OFF. Ak niečo chcete, píšte a volajte, vážení. Prosím vás, NEZABUDNITE NA MŇA.

Deň 2: Ticho a kľud. Existujem ešte vôbec? Skontrolujem mobil, 99 percentné nabitie. Okolo obeda mi začnú chodiť čudné správy. Kamarátka chce cez sms chatovat, netuší, že som už ultra retro. Na obyčajnom mobile sa totiž obrázky a prekliky nedajú čítať. Vyťukávam webku na internete, aby som zadala nejaký kód a pozrela si MMS. Panebože. Som späť v roku 1998. Píšem sms, nech mi ľudia píšu normálnu sms. Klasickú. Žiadne fotky ani vizitky. Píšte písmenká!

Deň 3 : Konečne som sa naučila vyťukávať sms tlačidlami. Trošku mi to trvalo, ale už som profík, nemusím sa na prsty pozerať. Písanie sms je aj tak pomalé ako doprava na Prístavnom moste, tak radšej ľudom volám, je to rýchlejšie.

Stojím pred budovou a čakám na stretnutie. Automaticky siaham do kabelky a zisťujem, že musím stáť a čakať v plnej bdelosti. Pozorujem ľudí. Všetci čumia do mobilu. Neviem čo so sebou, nudím sa tak volám mame. Nedvíha. Nudím sa ešte viac. Napadlo ma, že sa musím objednať k zubárovi. Nemám číslo, nemám Google. Tak nič. Musím si kúpiť vreckový diár a pero.

Deň 4: Frustrácia z toho, aká som bez smartphonu neschopná, sa pritvrdzuje. Beriem decká na letný tábor a zabudla som, že už nemám Google maps. Snažila som sa spomenúť si na trasu na mieste, kde som už bola a samozrejme som dvakrát som zle odbočila. Hromžím a dávam si ďalšie kolečko. Meškám, spotená ako myš.

Deň 5: Šoférujem do tábora a opäť som zle odbočila. Osprostela som už úplne? Haló, mozog, kde si? Chýba mi IPhone, fňuk.

Poobede vybavujem veci v meste a zišli by sa mi otváracie hodiny aj telefónny kontakt. Neviem nájsť kam idem, ani kedy mi čo ide, pýtam sa vrátnika, ľudí, pripadám si ako na Marse. Začínam akosi viac komunikovať. Všimla som si nové kaviarne a obchody, to kedy tu vzniklo?

Deň 10: dnes ma čaká šoférovanie po Bratislave a nesmiem meškať. Doma študujem mapu, píšem si inštrukcie, kreslím na papier tajné kódy. Našla som adresu aj parkovanie len tak z pamäte a poznámok. Som na seba hrdá. Začala som rozmýšlať??? Spoznávam mesto, cez ktoré chodím denne.

Deň 14: Víkend na horách s rodinkou, na diaľnici sme zabudli odbočiť na Martin, lebo sme si mysleli, že vieme kade ideme, ale bez Google maps to predsa len nevieme. Otváram mapu, hľadám sever. Vchádzame do turistického centra a pýtame sa čo sa dá robiť. Nemám Google a nikde nie je Wi-fi. Za hodinku už sedíme na lanovke, odviezli nás po otváracích hodinách, lebo sme sa spýtali:)To je krásny výhľad, nikto nikde. Pršalo predsa. Už dva týždne som nič nefotila a teraz ma svrbí ruka, juj to by bola krásna fotka. Manžel vyťahuje mobil a kazí situáciu. Podarí sa mu celkom dobrý záber, firemný smartphone skoro spadol pritom do lesa a syn plače, lebo nevidel srnku. Ja si užívam prírodu s Nokiou v zadnom vrecku. Nabila som ju zatiaľ len raz a na dovolenku som si nevzala nabíjačku. Výlet končí a spravili sme 6 fotiek.

Deň 18: Píše mi oveľa menej ľudí. Volá mi oveľa viac ľudí. S bratom sa rozprávam skoro každý deň, lebo nemám Whatsapp. Kedysi som nemala čas. Whatsapp je už prakticky mŕtvy. Občas si na ňom píšem cez počítač. Neviem kde mám starý IPhone. Je to vlastne len taký záložný kus drahého hliníku, nie?

Deň 20: Naučila som sa, že sa musím na každý deň pripravovať. Založila som si papierový kalendár a musím si do neho písať mená, adresy a čísla ľudí, s ktorými sa stretávam. Tlačím si objednávky, maily, lístky a letenky. Ak chcem fotiť, musím si vziať fotoaparát.

Deň 25: Vybrala som na na kúpalisko s drobnými vo vrecku a mobilom. Nechala som ho na deke pod uterákom a ani ma nenapadlo, že by mi ho mohol niekto ukradnúť. Ten smart som si strážila ako deti. O problém menej. Strážim iba deti.

Deň 30 a prítomnosť:

Život s retro telefónom je paráda. Ak niečo potrebujem, zavolám či pošlem sms. Baterka vydrží skoro týždeň a aj si s ním posvietim v tme. Ak spadne, nič sa mu nestane. Vlastne mi ani nemá kedy padať, lebo ho nemám tak často v ruke. Na internet chodím len na počítači. Keď som na peknom mieste, užívam si ho, lebo nemám čím fotiť. Chýba mi navigácia, toto ma naozaj prekvapilo, ako som sa stále spoliehala na Google maps, nuž ale naučila som čítať tú papierovú mapu a viac si pamätám. Oveľa častejšie s ľudmi komunikujem a pýtam sa.

To je všetko ale nič oproti najväčšej zmene, akú som si všimla:

Lidičky, viete aká som efektívna? Stíham. Aj prácu, aj deti, aj blogovanie (dopísala som 3 články), aj kreslenie, aj pletenie šálu.

Namiesto len… ,rýchlo si skontrolujem správy... vylúštim tlačenú krížovku ako taký rýchly reset.

Pár minút sem pár minút tam a zrazu to ide. Poznáte ľudí, čo sa stále sťažujú, že majú toho veľa, ale stále im svieti zelená ikonka na Facebooku a odpovedajú skoro instatne?

Keď stále niekde nesurfujem a nečítam a neťukám, prídu aj celkom dobré nápady.

Život so smartfónom bol síce fajn, ale mne sebaovládanie akosi nejde.

Ja som vám z neho za tie roky akosi osprostela 🙂

Stačí pár dní a človek si uvedomí tú dennú pasivitu– jedna strana rozmýšľania je prakticky vypnutá, lebo všetko si nájdeme v aplikáciách, na webe, v mailoch.

Načo si písať, pamätať, naučiť sa?

Nejde síce o život, ale niekedy môže o ten život ísť. Už je úplne bežné, že niekoho zapichnú za bieleho dňa a nikto nič nevidel, lebo bol prilepený na obrazovke. Ľudia nezasiahnu v neprávosti, nepomôžu, len to natočia a zavesia na internet. Čítala som rozhovor s bezpečnostným expertom, ktorý tvrdí, že v prípade núdze by 95 percent ľudí nenašlo núdzový východ. Ľudia nevedia kde sú, čo sa okolo nich deje, ani kto okolo nich sedí, stojí, leží. Nevšimnú si, ak im prebehne pod nos dinosaurus. Prípadne vás skoro zabijú na ceste, lebo si práve updatujú status.

Keď čakám a všímam si ľudí, zrazu je to kolektívne bezvedomie v ktorom sme, tak očividné.

My ľudia sme sa odnaučili len tak niekde jednoducho BYŤ a NIČ NEROBIŤ.

Chceme byť produktívni a využiť každú nanosekundu nášho života na zábavu, učenie, čítanie, informácie a potom s toho máme mozog ako ementálsky syr.

Príde depka, nervozita, nespíme dobre, nevieme sa sústrediť, deti neposlúchajú – ja sa nečudujem, prečo to tak je.

Pripadám si ako by som spala, a zrazu som sa zobudila. Ešteže tak.

Pokračujem v odbordelizácii.

Digitálny detox alebo ako položiť ten prekliaty telefón

19. júna 2018 publikovala Minimalistka 16 komentárov

Choď sa niekde prejsť, sadni si na lavičku a poobzeraj sa okolo seba. Možno uvidíš ľudí, ktorí sa ponáhľajú doprava a doľava. Možno zazrieš holuba, ako si našiel raňajky. Možno si všimneš, ako sa slnko odráža od okna. Možno zbadáš, ako sa na teba usmialo dieťa v kočíku.

A určite neprehliadneš všade prítomných zombíkov prilepených k mobilu. Sú to oni a sme to aj my.

Sedíme na telefóne, zhrbení, sklonení, neprítomní, zaštupľovaní. Všimla som si nový trend – už sa mobil nenosí v kabelke, alebo niekde schovaný v aktovke. Mobil sa najnovšie nosí priamo v ruke. Nejako takto:

Normálne človek kráča, a nesie si ho pred nosom. Vyšší level je, keď do neho počas toho kráčania aj dačo ťuká, čo tam po tom že ho práve prešlo auto, vrazil do stĺpa, alebo okolo neho preletel dinosaurus. Všetko je na nete.

Chcem vám niečo povedať. Myslím to vážne. Sme závislí a čo je na tejto závislosti nebezpečné, že to berieme celkom normálne. Robia to tak všetci. Už je absolútne bežné, že romantický pár sedí pri pohári vína a každý si updatuje svoj status. Je normálka, že malé dieťa sedí pri stole a popri jedení zíza do tabletu.

Ľudia spolu trávia čas tak, že sa spolu hrajú so svojimi mobilmi. Moderná doba, nie? Predstavte si, že by bolo okolo vás 98 percent opitých, alebo by fajčili. S mobilným telefónom, kokaínom dneška je to ale inak. Stala sa z neho prijateľná droga. Myslíte si, že preháňam?

Spravme si test, nájdeš sa niekde?

máš 24/7 zlozvyk kontrolovať si správy, e-maily a či ti niekto nevolal
nevieš sa poriadne vyspať, v kľude zaspať, a keď sa zobudíš siahaš po mobile
máš pocit, že ti hlava ku koncu dňa vybuchne ako balón
po návšteve sociálnych sietí sa cítiš – neadektvátna/naprd/v depke

keď si zabudneš mobil alebo sa ti vybíja baterka, na nič iné nedokážeš myslieť
máš výčitky svedomia, že na mobile tráviš priveľa času a nevieš to zmeniť

Niekedy by som mobil prirovnala k hracím automatom v kasíne. Ten endorfín, ten pocit keď potiahneš prstom po obrazovke a je tam niečo pre teba! Aké prekvapko, ďalší like a ďalšia správa 🙂 Práve preto je mobil taký fajn. Nie je na ňom nič zlé, práve naopak, je príliš dobrý a príliš zaujímavý, aby sme ho len tak pustili z ruky.

Je to ako s nakupovaním, čím viac digitálneho sajrajtu nám ponúka vo forme aplikácií, hudby, filmov, posielania správ, fotiek a iných chuťoviek, tým viac sa topíme v digitálnom prebytku.

Technológie sa nazývajú smart, akurát nás ľudí pekne predbehli a a sú múdrejšie ako my. Predstavujem si, ako sa na nás chichocú.

Vieš o tom, že mobil je 10 x špinavší ako záchodová doska? Ďalší dôvod ho nedať deťom do ruky:)

Alebo že 72 percent ľudí má mobil pri sebe 22 hodín? Toľko nie som ani s manželom a deťmi 🙂

Aj ja som závislá a bojujem ako sa dá. Zminimalizovala som okolo seba všetky haraburdy, ale stále som priveľa času trávila na mobile. Ospravedlňovala som sa, že to bol kvalitne strávený čas, veď si čítam zaujímavé veci na nete, veď komunikujem s ľudmi, veď som na sociálnych sieťach najmä kvôli blogu, nie som na tom až tak zle, mám to pod kontrolou, zvládam to v pohode. Prečo som z neho bola taká unavená? Toľko správ, na ktoré musím odpísať, toľko informácií, ktoré musím spracovať – prerástlo mi to v dobrom úmysle cez hlavu. Niekedy som si večer len šla napojiť mobil na nabíjačku a ešte som stála pri zástrčke zohnutá o 48 minút neskôr. Sľúbila som si, že sa budem venovať nejakej činnosti a neustále som sa pristihla na telefóne.

Čo s tým, vyhodiť do koša aj toto? :))

Začala som zisťovať, akými metódami by som sa prinútila regulovať čas strávený s mobilom. je vôbec možné vlastniť smartphone a nebyť jeho otrokom? Mám dostatočne pevnú vôľu?

Čo mi pomohlo pohnúť sa ďalej, zhrniem v troch krokoch:

Krok prvý: Koľko času naozaj trávim na mobile? Nainštalovala som si aplikáciu, ktorá monitorovala každú jednu sekundu, keď som chytila telefón do ruky. Čas pozrieť sa pravde do očí. Je srandovné, ako som celkové minúty krásne podceňovala. Dopadlo to príšerne, toto sú moje januárové štatistiky, keď som akože čas trávila na mobile produktívne, moja najdlhhšia seansa trvala aj vyše 5 tich hodín!! Dobre, čítala som si často a veľa, čo to však robilo s mojim očami, nechcem vedieť.

Bežne som nazbierala od 3.5 hodiny až do 5 hodín denne a občas aj 248 zdvihnutí, spadla mi sánka. Je to kruté a pravdivé zrkadlo. Aplikácia, ktorú používam sa volá MOMENT, je síce platená ale veď čo dobré je zadarmo, všakže? Je v angličtine, no nie je ťažké to pochopiť. Nastavila som si maximálny čas, ktorý mám povolené stráviť na mobile a po prešvihnutí tejto lehoty ma aplikácia nasilu vyhodí od obrazovky, tá sa zablokuje a nie je možné na nej už nič robiť, pípa otravný klaksón a skončila som. Po takomto násilnom začiatku vyzerajú dnes moje štatistiky aj bez klaksónu takto:

Juj, aká som na seba hrdá, ale fakt to bolelo! No zadarmo to neprišlo, lebo krok 2:

Zrušila som si Facebook a hackli mi Instagram. Prvé sa stalo dobrovoľne, to druhé nasilu, druhý krát som sa digitálne narodila. Problém s Facebookom bol ten, že som za tie roky zbierania priateľov a lajkovania každého videa s rozkošným mačiatkom mala v celom profile taký bordel, že by v ňom nepomohla žiadna minimalizácia. Celý som ho surovo zrušila a dala som si skoro dvojmesačnú pauzu. Vieš, aký je to pocit sa ráno zobudiť a nemať Facebook??? VRELE ODPORÚČAM VYSKÚŠAŤ. Stačí deaktivovať, nech sa nezložíš úplne.

Založila som si kvôli blogu nový čistučký, nepoškvrnený profil bez priateľov, opatrne som sledovala zopár vyselektovaných stránok, ktoré mi prinášali spätnú hodnotu a chodila som na kontrolu snáď raz týždenne. Vrátila sa mi farba do líc. Život konečne nadobudol nový zmysel. Viete aký to je deň, keď je vám úplne šuma fuk, čo kto má na mysli? Aký to je pocit, keď sa spýtaš kamošky, čo je nové a nevieš sa dočkať odpovede? Paráda.

Jediná, naozaj jediná možnosť ako si naplno vyskúšať digitálny detox je úplne sa na istý čas odstrihnúť od sietí.

Treba to zažiť, aby človek pochopil, ako mu strašne žerú čas. Sociálne siete sú nástrojom k biznisu a nie bezcieľne surfovanie. Pokiaľ sa nepoužíva každá minúta cielene, je to absolútne plytvanie života. Dnes trávim na Facebooku 10-15 minút denne a žijem, viem všetko, čo potrebujem o o čom neviem, nepotrebujem.

Krok tretí: Zminimalizovala som si plochu na mobile a zrušila všetky notifikácie. Toto ma fakt bavilo. Vypni zvuky, bannery, pípanie. Pošli si ich do histórie notifikácií na Home screene, eliminuješ presne to neustále kontrolovanie správ. Uvidíš kto ti píše, keď prstom potiahneš na zamknutej ploche zhora dole, nastavíš si to tu (ja mám Apple ale určite sa to dá spraviť aj na Androide):

Takto vidíš kto ti píše bez toho, že otváraš telefón a TY sa vieš rozhodnúť, KEDY a ktorú sa rozhodneš otvoriť. nastav si to na všetky správy, čo ti chodia (Whatsapp, Messenger, SMS atď).

Vymaž si všetky aplikácie, čo ti žerú čas – sociálne médiá, hry a podobne. Podľa mňa na mobile úplne stačí 10-12 aplikácií podľa stupňa dôležitosti a tie čo sa nedajú vymazať, alebo ich používaš raz za uhorský rok si daj do nejakého foldríka ďaaaaleko dozadu.

Moja plocha vyzerá asi nasledovne – mám 4 strany a na každej strane len jeden riadok aplikácií, na prvej sú tie čo používam denne, na druhej týždenne atď..

Prvá strana obsahuje správy a telefonovanie.

Na druhej strane mám fotky, krásnu aplikáciu Habits na denné odškrtávanie si úloh (cvičila som a pod:), Fitbit, nakoľko si len cez appku viem synchronizovať hodinky, Biblia na denné čítanie vybraných pasáží.

Tretia strana sú aplikácie, čo používam menej ako raz týždenne – keď som mimo kancelárie na prečítanie e-mailu, niečo vygúgliť, ak sa náhodou stratím a appka Relaxoterapia, čo je vlastne biely šum – búrka, vietor, zvuky prírody – občas si to púšťam ako podmaz, aj deťom na spanie.

Posledná strana – aplikácie, ktoré používam veľmi sporadicky – prístup na účet, Apple aplikácie na nastavovanie, Audio knihy a podcasty.

Mám ešte jeden super tip, ako sa dostať od obrazovky. Zmeň si displej z farebného na čierno-biely.

Dá sa to spraviť v nastaveniach, najprv to bude vyzerať veľmi divne, ale garantujem tu, že po čase bude displej pôsobiť tak nudne a funkčne, že ťa to tam lákať fakt nebude. Je to lepšie aj pre oči. Spravíš to v IPhone takto – general settings – Display accomodations -Colour Filters – Greyscale. Mám to v angličtine, ale v Apple je to snáď rovnaké a v Androide to musíš vygúgliť. Je to blbé na fotky, ale inak si to často mením a je to fakt super, také retro.

Takto sa mi podarilo zredukovať čas strávený čumením do mobilu asi o polovicu. Fyzická zábrana funguje výborne.

Potom môžeš ďalej posúvať hranice:

Zobuď sa bez mobilu! Skús vyhrabať odniekadiaľ klasický budík a nechaj sa budiť old style. Vyhrab od babičky kukučkové hodiny. Ak žiadny nemáš, zapoj telefón a budík v kúpeľni, aspoň rýchlejšie vyskočíš z postele:)
Urči si presne čas, kedy v ten deň odložíš mobil a napíš si túto výzvu do kalendára: dnes vypnem telefón o 21.15 hodine.
Prestaň spávať s mobilom. Spi s frajerom, s manželom, psom, s plyšovým medvedíkom, mobil nemá v posteli a v spálni večer čo hľadať.
Aká si len prenádherná, zjem ťa.
extra bonus: Daj si digitálny sabat – skús sobotu, či nedeľu bez smartfónu, vymeň ho za obyčajnú tlačítkovú Nokiu 3310. Je svetová a baterka vydrží celý víkend!
Opusti svoj domov bez mobilu – strach byť bez telefónu už má aj meno – nomofóbia:)) – vybehni do obchodu, na krátku prechádzku, k susede, a nechaj mobil doma. Postupne tento čas predlžuj. Ak sa ti bude zdať, že ti mobil vibruje vo vrecku, to je len halucinácia spôsobená ťažkou formou závislosti. Nezúfaj, táto fatamorgána prejde.
Keď ješ, jedz a nesurfuj na nete. Keď už inak nejde, tak Nový čas. Aj ten je lepší v taktomto prípade 🙂
Keď sa s niekým stretneš, sľúb si že, mu (či jej) venuješ 100 percent svojej pozornosti. Posielať si správy cez Whatsapp, keď spolu sedíte, nie je fakt cool.
Navštív WC bez mobilu. Ak fakt nutne musíš, vezmi si radšej krížovky či časopis :))
A na záver to najťažsie: ja verím že to dáš, dáš, dáš – ráno sa zobudíš na retro alarm, spravíš si kávičku, pomedituješ, umyješ sa, oblečieš sa, spravíš raňajky a……až POTOM si skontroluješ mobil.:)))) Komu sa to podarí na prvýkrát?

Máš nejaké tipy na digitálny detox?

Pokračujem o týždeň na rovnakú tému – ako sa zresetovať inak ako visieť na sieťach – pre nepresvedčených:))

Ako vie matkám minimalizmus radikálne zmeniť život

10. apríla 2017 publikovala Minimalistka 10 komentárov

Ležíte zrútená na sedačke po náročnom dni s deťmi a už neveríte na zázrak?

Čítajte ďalej a dozviete sa.

Mám takú známu, možno podobnú poznáte aj vy. Možno to dokonca ste to vy a máte moje sympatie. Možno potajomky plačete na záchode. Ja viem. My všetky mamy vieme a chápeme. Chápeme a nikdy neodsudzujeme. Sme ako tie Indiánky. Tá čo tancuje okolo ohňa a všetko vydrží.

Tá moja Nšo-či má dve malé deti a jej život je jeden veľký chaos. Dobieha do školy strapatá s kruhmi pod očami. Dnes si zase zabudli desiatu aj na to, že sme sa dohodli na tzv. playdate po škole. Musí si konečne opraviť telefón a používať kalendár.

Nič nestíha, lebo syn celú noc nespal. Cítiť sa ako zombie to poznám a súcitne prikyvujem. Pýtam sa, či môžem s niečím pomôcť. … Hej, kúp mi jednosmernú letenku na Bahamy, smeje sa. Poobede priveziem jej dcéru k nej domov a nevieme sa dostať cez predsieň. Všade sa povaľujú topánky, kabáty, kočík, bycikel, pošta, krabice. .

V kuchyni sú hory plastových fliaš, odmerky, neumyté riady a nedojedené zvyšky jedál. V obývačke sa povaľuje milión hračiek, je to skoro ako hračkársky obchod. Rozsypané lego, knihy, pípajúce autíčka, hučiaci televízor. Ovládač nenájdem, tak ho vyťahujem zo zástrčky. Rybičky sú hladné a nemajú žrádlo. Vydržia. Pes potrebuje venčiť. Asi vydrží aj on.

Deti sa rozšafne vrhnú na všetko čo vidia, a dolujú ešte to, čo je ako tak odložené v plastových krabiaciach. Prilievajú do ohňa a ja sa im v tom snažím zabrániť. Márne, ich mozog sa prepol na plné hysterické obrátky. Hľadám čistý pohár a spravím si čaj. Vykladám umývačku riadu, nech za niečo stojím. Aj tak si nesadnem, lebo na gauči je kopa neposkladaného prádla.

Na kuchynskom stole sa povaľujú stohy papierov, časopisov, letákov a nevybavených účtov. V kútoch sa váľajú nevybalené krabice a kolóny ďaľších vecí. Po schodoch až k spálňam sú naukladané rárohy, takže kľučkujem na záchod. Hľadám toaletný papier. Mydlo je na dne. Deti sa obhadzujú čím sa dá a sú príšerne hladné.

Spoločnými silami hodíme mrazenú pizzu do rúry, a kde to ide, poposúvame papiere na stole, aby sme si mohli sadnúť k večeri. Veľmi sa neporozprávame, lebo jej stále zvoní mobil alebo niečo súrne ďobe. Zabudla si ho nabiť, tak doháňa správy od rána.

Ak chcem dokončiť súvetie, skočí mi do myšlienky jedno z detí. Tie sa teraz už hádajú, skáču v spálni po posteli a mne tečie po chrbte studený pot. Chcem vziať nohy na plecia a ujsť kade ľahšie. Zatnem zuby a nevzdávam sa. Kamarátka je už na piatej káve a šiestom koláčiku. Chce zhodiť nejaké kilá, ale na zdravé jedenie a pohyb neostáva ani pomyslieť. Nebudem ju dráždiť.

Priznáva sa, že odkväcne hneď po tom, ako deti odloží spať. Nikdy nič nevie nájsť, ak tak len náhodne. Stále zabúda. S manželom sa sústavne hádajú. Chápavo opäť prikyvujem a navrhujem niečo ako trošku vypratať. Teoreticky som mnou súhlasí. Musíme sa dohodnúť a pomôžem jej. Jej život je jeden obrovský hučiaci randál utopený v haraburdách.

Ja sa nečudujem, že už ani sama nevie, koľkého je. Pár rokov dozadu som to nevedela ani ja a občas sa v tom kramáli vidím.

Jedno je ale isté.

Stres dnešných matiek je priamo úmerný všetkým tým nadbytočným veciam, ktorými sa obklopujeme.

A milí manželia, jednorázová poukážka na masáž to nevyrieši. Ja viem, že to myslíte dobre.

Stres je fyzické aj mentálne haraburdie a voláme o pomoc.

Moje volanie si vypočul niekto tam hore a poslal mi minimalizmus. Vygúglila som si ako sa zbaviť stresu z vecí a tam to vo vyhľadávači stálo čierne na bielom. Minimalism.

K minimalizmu som sa dostala, lebo som každý deň:

zbierala veci zo zeme
potkýnala sa o veci
prala som veci
utierala som veci
kupovala som veci
ukladala som veci
čistila som veci

VECI, VECI, VECI.

Každý deň bol v znamení stresu z vecí. Nemala som na nič čas, lebo som sústavne ale sústavne upratovala.

Skúšala som sa na všetko aj vyprdnúť a neupratovať, ale psychicky to bolo snáď ešte horšie. Nedokážem sedieť v špine a neporiadku. To sa radšej zotročím s handrou v ruke. Asi som už taká.

K tomu ešte dojčenie, prebaľovanie, uspávanie, riešenie problémov s deťmi a čo na večeru. Dcéra sa nikdy sama nezahrala napriek tonám hračiek, ktoré mala okolo seba. Ja som si počas jej poobedného spánku nikdy neoddýchla, ale som doháňala, čo sa dalo. Stále som čosi hľadala, stále sme niečo stratili a výlety mimo domu boli ako náročné ako expedícia na severný pól.

Realisticky a možno naivne som si myslela, že taký je život a v domácnosti s malými deťmi sa nedá udržať organizácia a poriadok.

Nie som žiadna obsesívna maniačka na poriadok a čistotu, ale bordel okolo mňa mi spôsobuje… STRES.

Mala som pocit, že každý deň je boj o prežitie a zajtra bude snáď lepšie.

Mala som pocit, že nenávidím byť doma s deťmi na materskej a rutinné povinnosti ma duševne ubíjajú.

Mala som pocit, že ak niečo upracem, niekto za mojím chrbtom spraví opäť neporiadok a moja práca nemá zmysel.

Mala som pocit, že som vyskúšala organizovať a preorganizovať snáď na tisíc spôsobov a stále bez výsledku.

Mala som depresie, bola som vybitá, odporná na deti a manžela a nechcelo sa mi ráno vyliezť z postele a čeliť novému dňu.

Potom som natrafila na minimalizmus a ten mi dal presne to, čo som potrebovala.

Nádej 🙂

Nádej, že je riešenie a že nemusím najbližšie roky akceptovať to, že budem otrokom rodiny a domácnosti.

Nádej, že nestrávim každú voľnú chvíľu zbieraním vecí zo zeme, ale si sadnem s deťmi kresliť alebo si prečítam knihu a dobijem si baterky.

Čo mi žralo denne toľko energie?

UPRATOVANIE.

VECI.

Minimalizmus radí zbaviť sa nepotrebných vecí okolo nás. Tak som začala vyhadzovať. S veľkým čiernym plastovým sáčkom. Útokom som vzala kuchyňu, obývačku a detské izby. Najprv som na to šla opatrne a pomaly a neskôr som prišla na to, že môžem byť odvážna ako milosrdnosť k sebe samej.

Po každom vyhadzovacom dni som cítila neskutočnú psychickú úľavu. Pocit akoby mi niekto vzal balvan z unavených pliec. Môj mozog sa mi zdal funkčnejší. Pohľad na vyprázdnené poličky a upratané izby mal účinok ako tá najlepšia terapia. Prestala som konečne nakupovať.

Čo sa stalo?

deti sa začali dobrovoľne sami hrať v izbe
mala som viac času na iné povinnosti
prestala som neustále niečo dvíhať zo zeme
premiestnením hračiek do detských izieb som mala konečne obývačku pre seba
upratovanie po hraní trvalo deťom 5 minút a všetko malo svoje miesto
nepotrebovali sme nadbytočný nábytok
deti sa prestali toľko hádať
deti si začali hračky viac ceniť
mala som skoro stále upratané a rada som trávila čas doma

Minimalizácia kuchyne mi eliminovala čas, ktorý som strávila nad riadmi. Vypratanie riadov len na jednu súpravu spôsobilo, že som nemala čo umývať.

Minimalizácia šatníka pre mňa a deti mi ušetrila 3-4 prania týždenne. Už periem len raz a nežehlím, nakoľko skladanie prádla mi trvá 10 minút.

Zrazu som mala čas aj na deti, aj na písanie blogu, aj na čítanie kníh. Mala som lepšiu náladu a rada som sa vracala domov. Nebola som už toľko v strese. Konečne som si začala deti aj užívať. Obdarovala som sa rezanými kvetmi. Začala som konečne cvičiť.

Minimalizmus mi umožnil nájsť si čas rozmýšlať aj nad sebou, kto som a čo chcem v živote dosiahnuť.

Začala som aplikovať minimalizmus aj na iné oblasti života a videla som veľké pokroky. Menej televízie, viac kreativity a alternatívne formy zábavy, ktoré nevyžadujú konzumné správanie. Predali sme 80 percent nášho majetku a presťahovali sme sa do oveľa menšieho domu.

Zamyslenie sa nad ekológiou, nad dosahom nášho správania na prírodu.

Minimalizmus je presne to, čo hlása. Viac času, viac radosti, viac miesta, viac peňazí, viac slobody.

Presne to, čo my matky tak veľmi potrebujeme.

Vrele odporúčam. Testované reálnym životom reálnej ženy.

Ak ste sa v týchto riadkoch našli aj vy, nádej je tu. Dúfam, že vám moje články na blogu pomôžu nájsť sami seba tak ako sa to podarilo mne. Píšem pre vás knihu a je dlhá dlhočizná. Trávim nad ňou dni a noci. Ale teší ma to. I keď ma občas bolí krk.

Hlasujte za mňa v súťaži o Blogera roku 2017. Bude ma to neskutočne naďalej motivovať.

Ďakujem 🙂 x

Potrebujú deti na hranie záhradu?

22. marca 2017 publikovala Minimalistka 18 komentárov

Nad touto otázkou som sa musela zamyslieť kvôli opakovanej situácii, ktorá sa vyhrotila minulý víkend.

Akosi sa mi nedarí písať, lebo nás navštevujú choroby, začala som sa inak stravovať (bez múky a cukru) a veľa mentálnej energie som venovala novým receptom.

S príchodom teplého počasia som sa ako zaneprázdnená matka tešila, ako deti v úvodzovkách vykopnem na záhradu a budú sa tam skvelo celé poobedie hrať. Ok nemusí to byť ani celé poobedie, stačí hodina:) Ja si spravím kávu a konečne budem mať pri počítači chvíľu svätý pokoj. Haha že človek mieni a …

Klasicky sa stalo presne to, čo som očakávala. Desať minút trvalo obliekanie a päť minút nadšenie z čerstvého vzduchu. Decká stále chodili dnu a von, vyvlačovali hračky z obývačky do záhrady, zašpinili koberec, neustále sa vadili a spravili riadny bengál – odtočená hadica, diery v zemine, všade hračky a dve mokré a zablatené monštrá.

Netrvalo dlho a mala som dosť. Náprava katastrofy trvala dvojnásobne dlho. Veľmi som si nepomohla. Hranie sa na záhrade skončil ako čistý fail. Bola som riadne vytočená: “Máme takú peknú veľkú záhradu, a vy sa v nej neviete pol hodinu zahrať detiská nepodarené!!!“‘ Neboli by iné deti štastné za toľko priestoru? Nechápem to.

Detváky na mňa gúľajú očami, ale vysvetlenie som z nich nevydolovala.

Potrebujú tie moje deti naozaj záhradu ?

Prečo, prečo, prečo sa v nej nikdy nevedia sami zahrať??? Sú to len moje deti, alebo aj existujú aj iné podobné?? Majú nedajbože nejakú vadu?

Uvažujem, ako to bolo v iných našich obydliach. Niečo sa mi marí. Už som v tejto situácii bola predtým. Dávam si na môj zahmlený mozog výlet do minulosti.

Domov číslo jedna bol byt v Haagu pri pláži len s malou terasou. Záhrada žiadna. Mala som psa a dcéra bola ešte bábätko. Všade sme šlapali na bycikli a veľa času sme strávili v dunách a na pláži. Cvičili sme na pláži, behali po dunách, venčila som psa a dcéra si za pekného počasia piekla pieskové koláčiky. Záhrada nám vôbec nechýbala, a terasa nám ponúkla priestor na posedenie pri vínku aj malú opekačku. Desať bodov z desiatich.

Pláž v Haagu bola rušná za každého počasia.

Domov číslo dva bol 3 izbový byt v Bratislave na Kopčianskej. Záhrada žiadna. Tí čo ju poznáte asi viete, že je to ešte stále dosť neatraktívna časť Bratislavy. V lete v ňom bolo veľmi teplo a nemali sme ani balkón.

Byt je avšak veľmi blízko korza pre peších a prakticky 15 minút do Sadu Janka Kráľa, čo je nádherný zelený park. Ja, dcéra, mama a pes sme prakticky každý deň strávili vonku na kofole, na korze, na preliezkach, na deke pod stromom so zmrzlinou. Domov sme sa vracali až k večeru, nakoľko v byte sa nám sedieť nechcelo.

Domov číslo 3 bola nádherná obrovská vila so záhradou v Douhe. Záhrada! Bola som vytešená, že sme konečne v dome. Asi je to taká klasika, po živote v petržalskom byte človek akosi túži po tom dome, viac miesta, vonkajšie miesto na posedenie.

Vytriezvenie zo záhrady nastalo, že sme sa kvôli vysokým teplotám rovných 9 mesiacov v roku do záhrady ani nešli pozrieť. Tých pár rastlín polieval záhradník 2 x denne,aby úbožiatká nevyschli.

Keď prišla zima a teploty klesli na prijateľných 25 stupňov, spravili sme také impulzívne rozhodnutie a kúpili sme si v ošiali radosti drahý záhradný nábytok s ešte exkluzívnejším super grilom.

Prišli návštevy, užili sme si posedenie asi trikrát a potom sa mi vonku sedieť nechcelo, lebo kým som vynosila všetky vankúše a oprášila nábytok od púštneho prachu, vyprchal mi drink.

Dcére som nakúpila vonkajší bazén s hračkami a prisahám, že tam každý krát vydržala sa hrať asi desať minút. Privádzalo ma to do zúfalstva. Moje predstavy a idyla sa nenaplnili a nechápala som prečo. Záhrada nám v tomto dome bola dosť nanič.

Raj na zemi zaujímal moju dcéru necelú štvrťhodinku denne.

Domov číslo 4 bol náš obrovský byt v Abu Dhabi. Záhrada žiadna. Poučená z predchodzích bývaní som si povedala, že radšej budem v centre mesta bez záhrady s parkom za rohom, ako vo vile zo záhradou na konci mesta mimo civilizácie.

Mali sme veľký balkón, ktorý sme kvôli prachu a horúčave skoro nepoužívali. Musím povedať, že tento byt fungoval perfektne. Rovno pod mrakodrapom sme mali veľký park a oproti pláž. Ak počasie dovolilo, veľa času sme strávili na piknikových dekách v parku a deti sa hrali na šmýkačkách. Atmosféra v piatok, keď majú arabské krajiny voľno bola rušná.

Rodiny sa stretávali vo veľkom pri arabskom čaji, shishe a muži opekali mäso a ryby na prenosných griloch. Vzduchom sa šírila vôňa exotických korenín. Deti zo všetkých kútov sveta sa spolu bez problémov hrali. Vonku sa sa stretlo snáď celé mesto a deti boli štastné ako blchy. Musela som ich domov nasilu ťahať.

Domov číslo 5 bol v Brémach náš luxusný omyl, nádherná záhrada so smrekmi, veveričkami, hojdačkami, šmýkačkou a pieskoviskom. Efekt na moje deti – 15 minút maximum a domov. Dlhšie jedine vtedy, ak prídu deti od susedov a hrajú sa piknik. Vtedy záhrada funguje aj pár hodín. Verdikt – áno, ale len s kamarátmi. Za jej nekonečnú údržbu ale nestála.

Ani v tejto záhrade sranda dlho nikdy nevydržala.

Kam s tým všetkým mierim? Dívam sa na našu súčasnú minimalistickú záhradu a hľadám odpoveď. Tá bude paradoxne veľmi anti- minimalistická.

Vlastne sa tým mojim deťom ani nečudujem, že sa im v nej nechce hrať, lebo je… príliš unifomne nudná. Nie sú v nej tajné zákutia na schovávačku. Nie je v nej strom, na ktorý sa dá vyliezť. Nie je v ňom kopa piesku, na ktorom sa dá stavať hrad. Nie je v nej ovocie, ktoré sa dá zbierať, zem v ktorej sa dá rýpať, len tráva a betón. Jednoduchá údržba. Žiadni susedia kamaráti.

Nedávno som čítala, ako ideálne prostredie pre deti je bývanie v meste s prírodou za rohom a kopou kamarátov zo susedstva. Možno na tom niečo skutočne je.

Lebo jediná záhrada, v ktorej sa moje deti parádne zahrali bola buď tá, kde mali kamarátov alebo tá u mojej babičky. A tá je úplny opak tej s anglickým trávnikom a betónovou terasou.

Babka býva v meste a je pestovateľka. Jej záhrada je jeden veľký farmársky raj. Kopec ovocných stromov, pivnice s tajnými pokladmi, podlažie, starý chliev pre prasiatka, kde som sa schovávala ako dieťa. Skleníky plné paradajok, zber sliviek, varenie džemu, malinové kríky, kopa zeminy so starými hrncami a hračkami. Veľká vyradená vaňa na kúpanie, hadica na oblievanie, vedrá, náčinie, traktor. Namiesto exkluzívneho nábytku má babka lacný plastový stôl a štyri stoličky pod košatou jabloňou.

Zíde sa rodina s deťmi, a napriek jazykovej bariére našich maďarsko slovensko anglických sesterníc a bratrancov – som tie svoje pol dňa ani nevidela. A nikomu nevadí neporiadok, lebo to k tomu domu akosi patrilo.

Tento typ života už v mestách aj na dedinách vymiera a ešteže máme starých rodičov, kde to vieme zažiť. Možno v budúcnosti budú záhrady opäť slúžiť, na čo sú určené – na pestovanie plodín a chovanie zvieratiek a taký zábavný funkčný chaos.

Moja minimalistická záhrada je skvelá na údržbu a bude nám slúžiť na občasnú opekačku a posedenie na slniečku.

Prišla som ale nato, že moje deti ju nepotrebujú na hranie. Tak ako nepotrebujú plastové hračky. Prečo ich nútim?

Deti sa skvelo zabavia, keď sú vonku v prírode a ešte lepšie s kopou kamarátov. Nepotrebujú umelo vytvorený priestor s anglickým trávnikom, s drahou šmýkačkou, trampolínou, hojdačkami a pieskoviskom. Na to úplne postačí miestny park a ihrisko.

Deti potrebujú miesto, kde si môžu zbierať kamienky a vetvičky, liezť cez kmene stromov, člapkať sa v potoku, bežať z kopca a válať sa v tráve. Bez pocitov viny, že zničili vysadené kvetinky na okrasu.

A dovolím si tvrdiť, že tým že im stále strkáme do ruky nejakú zábavu to naši potomkovia veľakrát ani nevedia.

Opakovane sa nám stalo, že sa tie moje deti na lúke obklopené lesom prvú pol hodinu tzv. “nudili“. Nevedeli čo so sebou, lebo boli tak málo po živote v arabskej krajine v reálnej európskej prírode. Stačilo vytrvať a nechať sa ich nudiť. Nakoniec našli lienku, trhali púpavy a hádzali kamene do studne a .. našli sa.

Odteraz viem, že hlavné kritérium bývania pre mňa je lokalita. Nepotrebujeme dom s veľkou záhradou špecificky kvôli deťom. Deti treba zobrať von, medzi iné deti, na ihrisko, do cukrárne, na zmrzlinu, do lesa.

Najkrajšie ihrisko, aké som kedy videla je v Travemünde pri Baltickom mori.

Dôležité je aby bolo kam. Izolované mestské domy s veľkými plotmi kilometre na konci ničoho tiež nie sú bohviečo. Je to nový trend, únik z mesta do domu, ale za akú cenu?

Ak je pri byte veľký park, les alebo miesto kde sa vedia vyblázniť, typická mestská záhrada je vlastne zbytočná. A je to aj lacnejšie. Načo platiť za ihrisko doma?

Ihrisko pri našom dome je sen slovenských sídlisk.

Viem si predstaviť byť spokojná aj v malom byte s dobrou lokalitou. V tomto štádiu by mi úplne vystačil len balkón či terasa. Možno raz keď budú deti väčšie, budem aj ja pestovať a farmárčiť 🙂

Aké máte skúsenosti vy? Hrajú sa tie vaše deti v záhrade? Priniesla vám to, čo ste od nej očakávali? Máte sa v okolí kde hrať?