Čas

Žijeme v 21. storočí a k dispozícii máme také technológie a produkty, ktoré by nám mali šetriť čas a prácu, tak ako nikdy predtým.

Napriek tomu sme tak šialene zaneprázdnení a nestíhame nič, tak ako nikdy predtým.

Je to veľký paradox na zamyslenie. Sme pripojení na internet 24 hodín denne. Všetko je možné deň a noc – nakupovať, pracovať, zabávať sa, ísť sa na jesť, cestovať. Máme moderné mobily a aplikácie, ktoré stlačením jedného tlačidla objednajú, zaplatia a vybavia.

Máme spotrebiče, ktoré nám umývajú riady, perú, sušia, vysávajú. Plienky, ktoré sajú 18 hodín a antiperspiranty, ktoré fungujú 48 hodín. Nemusíme nič tlačiť a nikam chodiť. Autá za nás navigujú a parkujú. Napriek tomu stále nemáme na nič čas.

Ledva sa prebrodíme týždňom bez toho, aby sme si aspoň raz nemuseli objednať jedlo na donášku a nekonečný zoznam vecí na vybavenie sa točí v našej hlave odkedy sa zobudíme. Nemáme čas ani raňajkovať, a nie to ešte všetko postíhať. Zrútime sa polomŕtvi po ťažkom dni, a nemáme energiu na nič iné, len zízať do blikajúcej obrazovky plnej hulákajúcich reklám.

Vitajte vo svete moderného človeka. Alebo sme už vlastne roboti?

Vráťme sa späť do minulosti. Nemusíme ani chodiť v encyklopédii až tak ďaleko. Fakt je ten, že ľudia kedysi tieto problémy nemali a natíska sa otázka prečo.

Odpoveď je možno celkom jednoduchá: hlavou úlohou dňa bolo zabezpečiť strechu nad hlavou, teplo v kozube a jedlo na tanieri. Muži boli remeselníci, farmári, rybári, poľovníci a netrpeli nespavosťou kvôli tomu, že ich bolela hlava z plánov na renováciu kuchyne. Keď sa lovilo, tak sa lovilo a počas neho sa neaktualizoval status na sociálnej sieti. Keď žena dojila kravu, nevybavovala pri tom aj zmeškané hovory.

Stravovalo sa možno tak dvakrát denne. Ľudia si nenapchávali žalúdok každé tri hodiny a nepotrebovali čipsami a sušienkami zahnať nudu pri práci. Jedlo sa kládlo do úst pomaly. Ľudia sa rozprávali zoči voči.

Ženy varili, starali sa o deti a aby nevyhasol oheň. Neboli paralyzované každý deň rozhodnutiami, ktoré cereálie majú najmenej cukru, ktorou metódou uspať dieťa, kde si kúpiť nové topánky, ako zvládnuť horu domácich prác, platenú robotu, nákupy, krúžky, narodeninové oslavy a všetky plány nakopené na víkend.

Len pred necelými sto rokmi ešte väčšina rodín žila v jednom malom dome s kuchyňou a dvoma izbami. Rodičia spali v jednej a deti si delili druhú. Nábytok pozostával z postelí, veľkého kuchynského stola a stoličiek. Tam sa večer všetci stretli bez televízie a internetu. Neexistoval bytový dizajn. Varili sa jednoduché jedlá bez exotických korenín. Deti sa hrali vonku a s čím našli po dome pri peci v kuchyni. Nezabávali ich tablety ani pípajúce hračky na baterky. Rodiny vlastnili pár kúskov oblečenia, ktoré nosili až kým ich nezodrali. Šilo sa a prešívalo. Pralo sa každú sobotu. Nosil sa jeden kabát a jeden pár topánok každý deň. Moja babička nestála pred skriňou hútajúc, že si nemá čo obliecť.

V živote ľudí vládla jednoduchosť. Ľudia nemali na výber: čo vlastniť a čo so sebou robiť. Sústredili sa na jednu vec a poriadne. Bolo ako bolo.

Dnes žijeme presne naopak. Žijeme časy úžasné, pohodlné, zábavné ale s tým prichádza slovo zložité. Všetko čo bolo jednoduché už nie je. Na všetko je manuál. Čo je dnes nové, je zajtra staré. Mozog nám pracuje na plné obrátky, aby sme stihli aktualizáciu softvéru v hlave s dianím okolo nás. Všetci chcú našu pozornosť.

S moderným životom prichádza ale aj zodpovednosť, ako s tým, čo nám ponúka vlastne naložiť.

Je úplne len na nás, či začneme selektovať naše hodnoty, alebo len budeme dúfať, že sa v jeho víre neutopíme.

Stanoviť si priority je ľahké, máme na ne aj praktické aplikácie 🙂 Potom sa stane sa to, že do týchto našich odhodlaných rozhodnutí vstúpi .. aha… komplikovaný život.

Možno to poznáte :

• Naplánujete si večer cvičenie, ale po dlhom dni v práci a pol hodinovej zápche po ceste domov už nemáte čas, lebo doma vás čaká bordel a hora riadov.
• Chcete mať skriňu len s kvalitnými kúskami pekného oblečenia, ktoré vám sedia. Po ceste domov neodoláte výpredaju v obchode a skončíte s plnými taškami lacných handier, ktoré ani nepotrebujete.
• Chcete byť viac prítomní v reálnom čase a venovať večer rodine. Telefón vám ale sústavne pípa a zvoní a nakoniec ho celý aj tak strávite opäť tým, že ho neviete položiť.

Vezmime si príklad z toho, čo kedysi v minulosti fungovalo a cielene si zjednodušme komplikovaný život. 

Nedovoľme veciam, hluku, reklame, zlým pohodlným návykom a toxickým vzťahom, aby nám stáli v ceste k zlepšeniu.

Potrebujeme  MINIMALIZMUS.

Inšpirujme sa našimi predkami a vezmime si z minulosti to, čo zmení nás život k lepšiemu teraz, v 21. storočí. Skombinujme to s tým, čo nám moderná doba dáva k dispozícii a vytvorme si sami jednoduchý plnohodnotný život, ako nikdy doteraz ľudstvo nežilo.

Vytvorme nový trend menej chcieť a viac byť.  

Pred pár týždňami sa mi stala taká bolestivá vec. Asi budete súcitiť so mnou. Pokazil sa mi mobil. Zobrala som ho do servisu a diagnóza bola ešte horšia. Oprava bude trvať desať dní. Minimálne. Zalial ma studený pot. Ako vydržím bez Facebooku, Instagramu, e-mailu a mobilného internetu? Čo ak niekto bude niečo chcieť cez Whatsapp? Hecnem sa, zvládla som už horšie veci a chcem byť predsa minimalistka, tak asi treba vyskúšať aj nútený digitálny detox.

Našla som si starý obúchaný telefón na prijímanie hovorov. Je taký predpotopný, že na ňom neviem ani písať správy. Informovala som zemeguľu, že som bez normálneho mobilu.

Prvé dni boli odvykačka ako hrom. Z desiatich dní opravy boli tri týždne a stalo sa – nič. Nada. Ničivo. Nuda.

Občas mi muž zavolal, čo bude na večeru a že si nevie nájsť spoďáre. Matky v škole mi poklepali na plece, keď mi chceli niečo oznámiť , väčšinou nejakú urgentnú klebetu. Večer som si v kancelárii prečítala e-maily a nové statusy.

Vlastne sa niečo veľmi dôležité stalo. Mala som akosi oveľa viac času. Nevedela som čo so sebou. Nečumela som stále na telefón. Nerozmýšlala som, kde ho mám a či je dostatočne nabitý. Neprečerpala som si dáta hneď prvý týždeň. Dohodla som sa na stretnutiach a tie sa normálne konali podľa plánu. Nič som nemohla zrušiť. Išla som na koncert a užila som si ho bez fotenia a nahrávania. Sedela som vo vlaku a čítala som si knihu, alebo som sa pozerala von z okna. Menej mi hučalo v hlave.

Potom sa mi môj milovaný mobil opäť vrátil a ja som v eufórii zase začala hrešiť a vrátila som sa do starých koľají. O tom po tom, 24 hodinové pripojenie na internet vie byť výborný sluha, a ja som komunikačný závislák, ktorý chce všetko vedieť. Začalo mi byť trochu clivo za tou jednoduchosťou, keď som ho nemala. Mobil mi žral hodiny zo dňa a začal ma bolieť krk. Tak som opäť tu na osobnej spovednici.

Idem sa detoxikovať a spísala som si dvanásť prikázaní, ktorými sa budem snažiť riadiť:

1. Vypnem si automatické notifikácie. Ok, nech som odvážna, vymažem aj aplikácie. Zistila som, že neustále pípanie a cinkanie je ako droga, ktorá ma núti stále zízať do telefónu. Ak musím pri prihlasovaní sa na sociálne média zakaždým zadať heslo ZasseLEZesnaFB545fshshf78!354, núti ma to vzdať sa a nájsť si lepšiu robotu.

2. Statusy a e-maily si prečítam dvakrát denne, nie každých (2,3,5..eh..)15 minút.

3. Budem si nabíjať telefón v (betónovej pivnici) kuchyni, ……..čo najďalej od spálne. Ráno po zobudení siahnem po pohári vody a nie po mobile. Otvorím dokorán okno, spravím si pekne posteľ, našuchorím vankúše, natiahnem si hnáty.

4. Vyčistím si e-mail a sociálne médiá. Zruším newsleter o akciách na zimné pneumatiky, newsfeedy o znudenej pande, vyhodím zopár nepriateľov do koša.

5. Namiesto správy skúsim radšej zavolať a stretnúť sa zoči-voči. Niekedy sa mi zdá oveľa jednoduchšie sa na nejakom pláne dohodnúť telefonicky, ako si tri hodiny posielať hore dole Whatsapp správy. Prípadne hodiť kamienok na okno. To boli časy.

6. Začnem používať klasický papierový diár a pero. O ďalší dôvod menej na čumenie do telefónu.

7. Budem vždy nosiť hodinky. Tie vynašli na to, aby sme vedeli, koľko je hodín. Nebudem sa hrabať v kabelke, aby som zistila, či zmeškám autobus.

8. Prejdem sa na čerstvom vzduchu a mobil nechám doma. Budem sa dívať na stromy, štebotavé vtáčiky a občas aj pod nohy.

9. Chvíľku pauzy si nájdem mimo blikajúcej obrazovky. Povýšim knihu pred telkou, papierové noviny pred aplikáciou, krížovku pred Candy Crush, prázdny papier a ostro zastrúhané ceruzky pred browsovaním na Instagrame.

10. Nebudem žiť virtuálne v realite. Objednať u  kaderníčky sa môžem aj inokedy, ako keď sa práve so mnou rozpráva reálna osoba z mäsa a kostí. 

11. Naplánujem si pár dní na oddych u mamy na dedine, alebo inej divočine. Nemá ani wifi ani poriadny mobilný signál.

12. Zámerne sa budem snažiť sústrediť len na jednu vec. V dávnych časoch to inak nebolo ani možné. Keď sa lovilo, sa lovilo, keď sa bojovalo, sa bojovalo, keď sa plavilo, sa plavilo. Nikto pri tom nečítal, netweetoval, ani si nerobil fotografie. Hyper mega super multi fungovanie už vychádza z módy. Ľuďom sa parí z hlavy. Mne už teda určite.

Amen.

P.s. Dám vedieť, ako mi to ide. Často ma na Facebooku nehľadajte 🙂

Minimalizmus nie je niečoho málo. Je to akurát toľko, čo potrebujeme.

Minimalizmus je často nepochopený výraz, keď si človek predstaví niekoho, kto žije ako askét v strede lesa bez vody, v drevenej chalúpke s jednou stoličkou a celým majetkom v jednom batohu.

Keď sa povie minimalizmus, znamená to prvom rade aj – zbavenie sa nepotrebných vecí, žiadne nákupy nových vecí pokiaľ nie sú naozaj nutné, a život v takom malom priestore, aký potrebujeme,  s funkčnými kúskami nábytku bez zbytočných obrazov na stene a horou dekorácií na poličke.

To je teoreticky pravda ale v skutočnosti ide o niečo hlbšie. To že spravíme doma jarné či jesenné upratovanie a vypraceme nepotrebné veci z bytu a garáže nás automaticky nespraví minimalistami. Je to podobné, ako keď si vystavím kríž na stenu, neurobí ma to  automaticky kresťanom.

Minimalizmus je o prioritách v živote, ako im spraviť miesto.

Najprv si teda upraceme v hlave, zistíme čo nám prináša alebo neprináša denne radosť a úžitok, v práci, našich vzťahoch s ľudmi a aktivitami, ktorým sa venujeme. A podľa toho sa potom zbavujeme toho, čo nám stojí v ceste týchto priorít. Zmeníme myslenie a životný štýl. Nedovolíme veciam, aby vlastnili nás.

Každý sme iní a máme rôznu hranicu, čo je v minimalizme pre nás akceptovateľné. Ak je kolekcia  CD -čiek to čo niekomu hreje srdce a teší, tak ich treba ponechať. Niekto miluje knihy, niekto topánky. Ak ich čítam a nosím, nie je to haraburdie.

Pre mňa to bol čas, ktorý som nikdy nemala a snažila som sa prísť na to, kde mi uteká. Analyzovala som, po akom dni alebo aktivite som sa cítila zle, previnilo alebo že som premrhala svoj deň. Kam idú naše peniaze? Ako vychovávam deti?

Zistila som, že trávim viac ako 16 hodín týždenne len upratovaním. A v dome bol v kuse bordel, čo ma vyslovene vytáčalo do nepríčetnosti. Sledovala som sa, čo denno denne robím, a bola to kuchyňa, hračky, hory prania. Nikdy som nemala na seba čas a vždy bola priorita starostlivosť o veci okolo mňa. Chcem byť dokonca života otrokom mojej domácnosti? Tak som sa postupne všetkého zbavila. Boli to tri dlhé postupné vlny a vyhadzujem snáď dodnes. Ale už len udržiavam nový stav a snažím sa aby sa mi nevymkol spod kontroly.

Deň debil -(okrem horšieho dňa keď behám doma s vysávačom a periem) bola odmena: stretnutie sa s kamoškou a ísť na nákupy. Najprv na kávu a koláčik, 10 eur výdaj a 500 kcal príjem. Potom od 20 do 100 eur nákup vecí v super výpredaji, ktoré som vlaste nepotrebovala. Prídem domov a pocit viny, že som prešvihla rozpočet.

Alternatíva toho istého dňa- ráno vstanem a idem si s kamoškou zabehať, počas 5 km v zelenom parku konverzujeme výlučne v nemčine, takže mám zadarmo kurz cudzieho jazyka. Nestálo ma to ani cent a cítim sa super mentálne aj fyzicky.

Bývame v meste, kde sú krásne parky, jazerá a byciklové trasy. Často prší , ale dá sa ísť vždy von. Rodiny okolo nás nemajú čas,lebo celú sobotu nakupujú, alebo sú v Ikei alebo v nejakom playcentre. V podstate keď sa zamyslím, všetci stále len nakupujú. Narodeninová party sa koná v Mc Donalde. Nie je nič stresujúcejšie,ako ísť do nejakého nákupného centra cez víkend. Ich prostredie mi neprináša žiadnu pridanú hodnotu do života. Deti sa zmenia na monštrá a mňa bolí hlava.  To radšej budem stáť v blate a v daždi na čerstvom vzduchu niekde v prírode.

Čo by som na začiatok odporučila pre nového minimalistu je porozmýšlať o prioritách a začať postupne, vypratať zásuvku, povyhadzovať veci váľajúce sa kde by nemali. Ono to pôjde čim ďaľej tým ľahšie. Namiesto nakupovania spraviť vyhadzovacie víkendy.

Poobzerajte sa doma po byte či dome, označte veci, bez ktorých by sme nemohli žiť, lebo nám prinášajú radosť a úžitok.  Pre mňa sú to moje knihy, Kindle, telefón, super posteľ s ortopedickým matracom, kávovar, hodinky čo som dostala ako darček, zopár obľúbených šiat, bycikel. Keby mi nedajbože zhorel barák budem za niečím plakať? Ani veľmi nie.

Deti majú v skutočnosti len zopár obľúbených hračiek. Keď ich pozorujem stále sa hrajú dookola s tými istými vecami.

Prečo mali plné izby?  Všetko ostatné, čo nemá význam, úžitok a zmysel – sentimentálna radosť z niečoho je tiež zmysel lebo nás to teší, len to netreba prehnať – by nemalo okolo nás čo robiť. Keď ich darujete, predáte či vyhodíte, uvoľní sa priestor, nájde sa čas a zrazu aj peniaze.

Keď budem raz ležkať na smrteľnej posteli (a to dúfam,že sa dožijem vysokého veku) nebudem si pamatäť bielu blúzku z výpredaju z Manga, alebo to super auto, na ktorom som sa vozila. Ale skôr asi čo som dosiahla a zažila.

A čo vy? …