Ležíte zrútená na sedačke po náročnom dni s deťmi a už neveríte na zázrak?
Čítajte ďalej a dozviete sa.
Mám takú známu, možno podobnú poznáte aj vy. Možno to dokonca ste to vy a máte moje sympatie. Možno potajomky plačete na záchode. Ja viem. My všetky mamy vieme a chápeme. Chápeme a nikdy neodsudzujeme. Sme ako tie Indiánky. Tá čo tancuje okolo ohňa a všetko vydrží.
Tá moja Nšo-či má dve malé deti a jej život je jeden veľký chaos. Dobieha do školy strapatá s kruhmi pod očami. Dnes si zase zabudli desiatu aj na to, že sme sa dohodli na tzv. playdate po škole. Musí si konečne opraviť telefón a používať kalendár.
Nič nestíha, lebo syn celú noc nespal. Cítiť sa ako zombie to poznám a súcitne prikyvujem. Pýtam sa, či môžem s niečím pomôcť. … Hej, kúp mi jednosmernú letenku na Bahamy, smeje sa. Poobede priveziem jej dcéru k nej domov a nevieme sa dostať cez predsieň. Všade sa povaľujú topánky, kabáty, kočík, bycikel, pošta, krabice. .
V kuchyni sú hory plastových fliaš, odmerky, neumyté riady a nedojedené zvyšky jedál. V obývačke sa povaľuje milión hračiek, je to skoro ako hračkársky obchod. Rozsypané lego, knihy, pípajúce autíčka, hučiaci televízor. Ovládač nenájdem, tak ho vyťahujem zo zástrčky. Rybičky sú hladné a nemajú žrádlo. Vydržia. Pes potrebuje venčiť. Asi vydrží aj on.
Deti sa rozšafne vrhnú na všetko čo vidia, a dolujú ešte to, čo je ako tak odložené v plastových krabiaciach. Prilievajú do ohňa a ja sa im v tom snažím zabrániť. Márne, ich mozog sa prepol na plné hysterické obrátky. Hľadám čistý pohár a spravím si čaj. Vykladám umývačku riadu, nech za niečo stojím. Aj tak si nesadnem, lebo na gauči je kopa neposkladaného prádla.
Na kuchynskom stole sa povaľujú stohy papierov, časopisov, letákov a nevybavených účtov. V kútoch sa váľajú nevybalené krabice a kolóny ďaľších vecí. Po schodoch až k spálňam sú naukladané rárohy, takže kľučkujem na záchod. Hľadám toaletný papier. Mydlo je na dne. Deti sa obhadzujú čím sa dá a sú príšerne hladné.
Spoločnými silami hodíme mrazenú pizzu do rúry, a kde to ide, poposúvame papiere na stole, aby sme si mohli sadnúť k večeri. Veľmi sa neporozprávame, lebo jej stále zvoní mobil alebo niečo súrne ďobe. Zabudla si ho nabiť, tak doháňa správy od rána.
Ak chcem dokončiť súvetie, skočí mi do myšlienky jedno z detí. Tie sa teraz už hádajú, skáču v spálni po posteli a mne tečie po chrbte studený pot. Chcem vziať nohy na plecia a ujsť kade ľahšie. Zatnem zuby a nevzdávam sa. Kamarátka je už na piatej káve a šiestom koláčiku. Chce zhodiť nejaké kilá, ale na zdravé jedenie a pohyb neostáva ani pomyslieť. Nebudem ju dráždiť.
Priznáva sa, že odkväcne hneď po tom, ako deti odloží spať. Nikdy nič nevie nájsť, ak tak len náhodne. Stále zabúda. S manželom sa sústavne hádajú. Chápavo opäť prikyvujem a navrhujem niečo ako trošku vypratať. Teoreticky som mnou súhlasí. Musíme sa dohodnúť a pomôžem jej. Jej život je jeden obrovský hučiaci randál utopený v haraburdách.
Ja sa nečudujem, že už ani sama nevie, koľkého je. Pár rokov dozadu som to nevedela ani ja a občas sa v tom kramáli vidím.
Jedno je ale isté.
Stres dnešných matiek je priamo úmerný všetkým tým nadbytočným veciam, ktorými sa obklopujeme.
A milí manželia, jednorázová poukážka na masáž to nevyrieši. Ja viem, že to myslíte dobre.
Stres je fyzické aj mentálne haraburdie a voláme o pomoc.
Moje volanie si vypočul niekto tam hore a poslal mi minimalizmus. Vygúglila som si ako sa zbaviť stresu z vecí a tam to vo vyhľadávači stálo čierne na bielom. Minimalism.
K minimalizmu som sa dostala, lebo som každý deň:
- zbierala veci zo zeme
- potkýnala sa o veci
- prala som veci
- utierala som veci
- kupovala som veci
- ukladala som veci
- čistila som veci
VECI, VECI, VECI.
Každý deň bol v znamení stresu z vecí. Nemala som na nič čas, lebo som sústavne ale sústavne upratovala.
Skúšala som sa na všetko aj vyprdnúť a neupratovať, ale psychicky to bolo snáď ešte horšie. Nedokážem sedieť v špine a neporiadku. To sa radšej zotročím s handrou v ruke. Asi som už taká.
K tomu ešte dojčenie, prebaľovanie, uspávanie, riešenie problémov s deťmi a čo na večeru. Dcéra sa nikdy sama nezahrala napriek tonám hračiek, ktoré mala okolo seba. Ja som si počas jej poobedného spánku nikdy neoddýchla, ale som doháňala, čo sa dalo. Stále som čosi hľadala, stále sme niečo stratili a výlety mimo domu boli ako náročné ako expedícia na severný pól.
Realisticky a možno naivne som si myslela, že taký je život a v domácnosti s malými deťmi sa nedá udržať organizácia a poriadok.
Nie som žiadna obsesívna maniačka na poriadok a čistotu, ale bordel okolo mňa mi spôsobuje… STRES.
Mala som pocit, že každý deň je boj o prežitie a zajtra bude snáď lepšie.
Mala som pocit, že nenávidím byť doma s deťmi na materskej a rutinné povinnosti ma duševne ubíjajú.
Mala som pocit, že ak niečo upracem, niekto za mojím chrbtom spraví opäť neporiadok a moja práca nemá zmysel.
Mala som pocit, že som vyskúšala organizovať a preorganizovať snáď na tisíc spôsobov a stále bez výsledku.
Mala som depresie, bola som vybitá, odporná na deti a manžela a nechcelo sa mi ráno vyliezť z postele a čeliť novému dňu.
Potom som natrafila na minimalizmus a ten mi dal presne to, čo som potrebovala.
Nádej 🙂
Nádej, že je riešenie a že nemusím najbližšie roky akceptovať to, že budem otrokom rodiny a domácnosti.
Nádej, že nestrávim každú voľnú chvíľu zbieraním vecí zo zeme, ale si sadnem s deťmi kresliť alebo si prečítam knihu a dobijem si baterky.
Čo mi žralo denne toľko energie?
UPRATOVANIE.
VECI.
Minimalizmus radí zbaviť sa nepotrebných vecí okolo nás. Tak som začala vyhadzovať. S veľkým čiernym plastovým sáčkom. Útokom som vzala kuchyňu, obývačku a detské izby. Najprv som na to šla opatrne a pomaly a neskôr som prišla na to, že môžem byť odvážna ako milosrdnosť k sebe samej.
Po každom vyhadzovacom dni som cítila neskutočnú psychickú úľavu. Pocit akoby mi niekto vzal balvan z unavených pliec. Môj mozog sa mi zdal funkčnejší. Pohľad na vyprázdnené poličky a upratané izby mal účinok ako tá najlepšia terapia. Prestala som konečne nakupovať.
Čo sa stalo?
deti sa začali dobrovoľne sami hrať v izbe
mala som viac času na iné povinnosti
prestala som neustále niečo dvíhať zo zeme
premiestnením hračiek do detských izieb som mala konečne obývačku pre seba
upratovanie po hraní trvalo deťom 5 minút a všetko malo svoje miesto
nepotrebovali sme nadbytočný nábytok
deti sa prestali toľko hádať
deti si začali hračky viac ceniť
- mala som skoro stále upratané a rada som trávila čas doma
Minimalizácia kuchyne mi eliminovala čas, ktorý som strávila nad riadmi. Vypratanie riadov len na jednu súpravu spôsobilo, že som nemala čo umývať.
Minimalizácia šatníka pre mňa a deti mi ušetrila 3-4 prania týždenne. Už periem len raz a nežehlím, nakoľko skladanie prádla mi trvá 10 minút.
Zrazu som mala čas aj na deti, aj na písanie blogu, aj na čítanie kníh. Mala som lepšiu náladu a rada som sa vracala domov. Nebola som už toľko v strese. Konečne som si začala deti aj užívať. Obdarovala som sa rezanými kvetmi. Začala som konečne cvičiť.
Minimalizmus mi umožnil nájsť si čas rozmýšlať aj nad sebou, kto som a čo chcem v živote dosiahnuť.
Začala som aplikovať minimalizmus aj na iné oblasti života a videla som veľké pokroky. Menej televízie, viac kreativity a alternatívne formy zábavy, ktoré nevyžadujú konzumné správanie. Predali sme 80 percent nášho majetku a presťahovali sme sa do oveľa menšieho domu.
Zamyslenie sa nad ekológiou, nad dosahom nášho správania na prírodu.
Minimalizmus je presne to, čo hlása. Viac času, viac radosti, viac miesta, viac peňazí, viac slobody.
Presne to, čo my matky tak veľmi potrebujeme.
Vrele odporúčam. Testované reálnym životom reálnej ženy.
Ak ste sa v týchto riadkoch našli aj vy, nádej je tu. Dúfam, že vám moje články na blogu pomôžu nájsť sami seba tak ako sa to podarilo mne. Píšem pre vás knihu a je dlhá dlhočizná. Trávim nad ňou dni a noci. Ale teší ma to. I keď ma občas bolí krk.
Hlasujte za mňa v súťaži o Blogera roku 2017. Bude ma to neskutočne naďalej motivovať.
Ďakujem 🙂 x
