Cestovanie

Minimalizmus v kufri (alebo zápisky z púšte)

11. júla 2019 publikovala Minimalistka 10 komentárov

Dá sa minimalizmus „presťahovať“ a žiť s menej, skromnejšie a jednoduchšie kdekoľvek na svete? A nech to nie je jednoduché, v úplne maximalistickej krajine?

Uvažujem nad vtipom osudu, ktorý ma poslal späť práve na miesto, kde som sa chytila do chápadiel konzumu. Ak sleduješ môj blog už dlhšie vieš, že práve sústavné sťahovanie s malými deťmi ma priviedlo k minimalizmu. O to viac som sa pobavila nad správou, že sa sťahujeme späť na „miesto činu“, do rozprávkovej krajiny zlatých palácov. Dostala som šancu vyskúšať si všetko znova, a tentokrát inak?

Mám pocit, ako by som šla späť k imaginárnemu bývalému frajerovi s narcistickými tendenciami – viem že to nebolo pre mňa dobré, poznám všetky jeho (aj svoje slabosti), a som mierne nervózna z toho, čo bude. Dvakrát predsa nevstúpime do tej istej rieky. A čo zablúdené ovečky?

Napriek niekoľkoročným redukciám statkov sme sa pri balení riadne spotili. Na ceste sú veci osobnej spotreby, vecí čo máme radi, a zopár drahých trapasov, ktoré sa nám nepodarilo predať.

Veci na kempovanie,

bicykle,

kolobežky,

hlúpy nadrozmerný obraz

kvalitné koberce,

stará lavica a bar z Kašmíru

brúsené poháre od babičky,

orientálne lampy,

zimné veci, ktoré oblečieme už len raz za rok

praktické veci z kuchyne,

počítač, tlačiareň, televízor, hračky, a knihy!

Samozrejme, knihy! Kde ste moje milované knihy?

Pristáli sme na letisku v Dubaji s našimi dobrodružstvom otlčenými kuframi a vzápätí prejdeme akousi magickou bránou do úplne iného sveta.

Emiráty vo mne evokujú rozprávku z Tisíc a jednej noci. Horúci púštny vzduch, vôňa jazmínu a orientálnych parfémov, lokálni muži v snehovobielych odevoch (raz mi povie konečne niekto, v čom to perú?… 🙂 )

Sedím v taxíku a idem si krk vykrútiť pohľadom na najvyššie, najjagavejšie a najkrajšie na svete. Míňajú nás budovy svetoznámych hotelov, trblietavé mrakodrapy lemujú šesťprúdovú diaľnicu (pozdravujem trasu BA-Košice- pozn. autora) …Nechce sa mi veriť, že len päť desaťročí dozadu tu bola púšť.

Pribudli nové luxusné hotely, paláce zo zlatými kupolami a mramorovým obložením, veľkolepé múzeá a ďalšie sklenené veže. Chodníky a cesty prepájajú biele pláže, zelené parky a všadeprítomné katedrály konzumu – nákupné centrá. V tých kúpiš úplne všetko. Áno, aj to, o čom nevieš, že existuje.

Ľudia sa do nich utiekajú ani nie kvôli nákupom, ako pred neznesiteľným teplom, ktoré sa v letných mesiacoch šplhá až na 49 stupňov Celzia. Popri tom si niečo kúpia 🙂 Príroda ako taká tu existuje len vytvorená ľudskou rukou – parky sú umelo zalievané, aby nevyschli a byť „vonku“ je možné cez deň len v jesenných a zimných mesiacoch. Alebo sa z teba stane nočná sova. Veľa aktivít, ktoré sme doma robili prirodzene zadarmo, sa tu dajú robiť len vnútri. Nudiť sa tu nedá, ale musíš byť ochotná vytiahnuť peňaženku.

Fototapeta alebo bežný deň v meste? Khalydiah Palace by Rotana, Abu Dhabi alebo náš dočasný domov.

Spoločenský život v horúcich mesiacoch tvorí výstup z klimatizovaného auta do klimatizovaného shoppingu. Aby bežný smrteľník nechodil len tak po vonku – však by ho z toho tepla piclo – sa tu pre človeka šťastnejšie narodeného poskytuje maximálny servis – natankujú vám auto, doručia mekáč až domov a dokonca aj nákup zo supermarketu – stačí plný vozík odovzdať tete pri pokladni a platí sa až doma 🙂

Nuž niet divu, že sa veľmi ľahko zatočí z toľkej nádhery hlava. Na minimalizmus nie čas. Bolo by však jednoduché vidieť len bohatstvo, prepych a luxus.

V meste žije bublajúci kotol rôznych národností, farieb pleti a náboženstiev. Väčšina bežných pracujúcich ľudí pochádza z tretích krajín – Bangladéš, Filipíny, India, Pakistan. A títo ľudia nejazdia na drahých autách ani nedonesú domov závratný plat. Odišli zo svojej krajiny, aby sa mali o niečo lepšie a zarobené peniaze často posielajú domov rodine. Nesnažím sa ani predstaviť, ako môže byť otcovi rodiny, ktorí si nevidí manželku a deti celý rok. Alebo filipínskej slúžke, ktorá z materiálnych dôvodov nemôže mať deti a stará sa celý život o tie cudzie.

Práve obyčajní ľudia ma v tejto krajine inšpirujú viac, ako tí majetnejší a úspešní. Ako menežujú svoj rozpočet? Kde nakupujú? Čo jedia? Ako sa zabávajú? Budem mať určite veľa materiálu na zamyslenie.

Sheikh Zayed mešita ti naživo vyrazí dych.

Čas strávený v hotelovom apartmáne bola príjemná medzihra toho, čo ma čaká: prázdna nehnuteľnosť s nádejou, že sa loď s vecami objaví ešte toto leto. Zistila som, že točiť 10-15 kúskov vecí na oblečenie a žiť z kufrov je nakoniec veľmi pohodlné. Operiem, vonku na balkóne osuším za šesť a pol minúty (to teplo je na niečo dobré) a opäť oblečiem. Nikto ma tu nepozná a zatiaľ mi nevyčíta, že nosím na pláž tie isté šaty už tri týždne. Na hotelovej recepcii ma možno označovali ako „tá v tých čiernobielych šatách“ :))

Prvé týždne v inej krajine sú také medové, užili sme si bazén, hotelový servis a bol čas návratu do reality. Rozhodla som sa vyvarovať konzumných chýb z minulosti a spravila som si do žurnálu užitočné zápisky. Múdry sa učí na chybách druhých a hlúpy… no nebudem to rozoberať, haha 🙂

Bývanie:

Byt, v ktorom sme kedysi žili, bol príliš obrovský a zhltol celý prales nábytku a kilometre kobercov. Páčilo sa nám, že sme zrazu mali taký priestor a neriešili sme jeho nevýhody.

Dnes vieme že: potrebujeme bývať, tak akurát, ale zas nech sa dá v predsieni otočiť, na niečom jesť, dočasne sa vyspať, spojazdniť kuchyňu.

Dom sme si vyberali podľa veku a veľkosti – ešte v apríli sme prišli na realitné turné a keď som ho videla vravím mužovi – ten dom sa prenajme za 5 minút, ak ho nevezmeme. Ako jediný totiž nemal milión metrov štvorcových, bol moderný, má normálnu záhradu – nie len betónový slíž alebo pieskovú dunu, nebehali v ňom šváby a to najdôležitejšie – mal červené dvere :)))

Raz sa mi snívalo, že budem bývať v dome s červenými vstupnými dverami, i keď je možné, že som to asi príliš preháňala s čítaním Hier o Tróny. Neskôr som si naštudovala, že ho navrhol známy švédsky minimalistický architekt, a už som bola „doma“. 🙂

Vravím si, už nikdy nechcem bývať v príliš veľkej nehnuteľnosti, ani keby nám ju dali zadarmo. Tento dom je taký akurát a nepotrebujem slúžku, aby mi ho upratala. Dávam si bodík k dobru.

Zariaďovanie

V minulosti som kúpila nadrozmerný a drahý dizajnový nábytok, aby som zaplnila prázdne plochy. Tento nábytok som potom v Nemecku nemala ako predať. Nielen mne, ale nikomu sa nezmestil do domu a všetci kašlali na značku. V EU sa nosí Ikea 🙂

Ešte dnes mám pred očami ten nešťastný televízny stolík, ktorý si zobral jeden chlapík zadarmo a aj som mu taxík zaplatila, aby som sa ho zbavila. Tentokrát som zvolila opačnú stratégiu a využila horúce leto vo svoj prospech. Jún mesto vyľudňuje a veľa ľudí odchádza z krajiny. A čo robia? Zbavujú sa tak ako ja kedysi svojho nábytku a vecí. Urgencia času spôsobí rapídny pokles cien a pekné veci sa predávajú hlboko pod ich nákupnú cenu. Často sú tieto veci zánovné alebo úplne nové, nakoľko sem ľudia zvyčajne chodia robiť len na pár rokov.

Môj burzový úlovok, na ktorý mám už teraz poradovník, keď ho raz nevezmeme do Európy 🙂

Napísala som si zoznam nábytku, ktorý potrebujem a pustila sa do surfovania susedských búrz. Nič zaujímavé som tam nenašla, tak som po pár dňoch frustrácie zmenila taktiku a filtrovala inzeráty podľa lokality.

Čím exkluzívnejšia, tým lepšie. Podaril sa mi jackpot a našla som rodinu diplomata, ktorí museli predať všetko a najlepšie hneď. S 80 % zľavou som zaplatila kešovku za stôl, stoličky, dva gauče, stolíky, kreslá a záhradný nábytok.

Bonus: všetko presne z tých dizajnových obchodov, kde som kedysi oplieskala peniaze ja. Zohnala som sťahovákov z rozheganou dodávkou, osviežila som si základy arabštiny a hybaj s nákupom domov. Dávam si bodík k dobru a evanjelizujem: milujem second hand nákupy!! Síce som si odpálila chrbticu pozeraním do počítača aj do polnoci, ale stálo to nielen za ušetrené peniaze, ale hlavne, že dám šancu starým veciam pred nákupom nových.

Nie všetko čo potrebujem, si musím kúpiť.

Keď sa človek presťahuje úplne od piky a zakladá opäť skoro novú domácnosť, stále niečo treba. Kedysi by som nabehla do obchodov a kupovala veci, čo potrebujem teraz, na pár rokov, možno sú práve špecifické pre podnebie, že žijeme tu, alebo máme zrazu záhradu.

K nakupovaniu mám obrovskú nechuť a posledné rok nás baví šetriť, kde sa dá. Rozhodla som sa prekonať samú seba a ísť s prepáčením prosiť. Zaklopala som u susedov, dala príspevok na FB a popýtala sa každého, koho som stretla, či nemá niečo z vecí, čo ešte potrebujeme. Čuduj sa svete, väčšinu vecí niekto už mal a ako na potvoru: nechcel:)

Zadarmo alebo za symbolickú sumu som pozbierala: dve úplne nové hadice s príslušenstvom, kvety, stojan na vodu, koreniny, barové stoličky, wifi router, smetiak, metlu, koberec. Suseda mi dokonca dala aj fľašu červeného. Požičala som si aj vankúše a periny, uteráky a zopár drobností, čo prídu v škatuliach až neskôr. Kamoška mi požičala stolové hry pre deti, aby sa nenudili.

Dávam si ďalší bod k dobru a odporúčam pestovať susedské vzťahy – ľudia majú doma toľko vecí čo nepotrebujú!

Predtým, ako idem do obchodu, stojí určite za to pozrieť sa na inzeráty alebo sa spýtať známych. V tomto je bývanie v komunite, kompounde alebo v menšej dedine výhodou. Páči sa mi, keď sa ľudia dokážu spolu rozprávať, požičať si, vymeniť. Je dôvod konzumu aj bariéra medzi ľuďmi? Radšej si to kúpim, lebo mi je trápne si to vypýtať, alebo čo si o mne sused pomyslí, že na to nebodaj nemám.

Keď cesta do trampolínového parku vedie cez detské Las Vegas!

Zábava

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – už mi je aj tak dosť teplo – dôvod, prečo je väčšina ľudí tu sú: peniaze. I keď náklady na život, jedlo a bývanie sú pomerne vysoké, platy sú stále vyššie ako v západnej Európe a nie sú zdaňované. Blížiaca kríza sa skloňuje častejšie a máme čoraz silnejší pocit, že teraz nie je čas veľmi míňať na zbytočnosti.

Najväčšia výzva, kde zlyhávam je však čo s deťmi cez prázdniny, keď sa nedá ísť von, nie je babička, záhrada, les ani plot a jediné čo mi ostáva je herňa v shoppingu alebo letný tábor za mastný peniaz?

Priznám sa, toto je najťažšia časť „nemíňania“ peňazí a neviem sa jej vyhnúť. Snažím sa to kombinovať návštevami u kamarátok s deťmi, domácej výroby slizu, pečenia mufinov, opakovaniu matematiky, pozerania televízie a priznám sa už sme zo zúfalstva opäť zaviedli elektroniku, kde sa deti v čase poobednej krízy „ja už neviem čo s nimi“ hrajú hry.

Kúpať v bazéne sa dá len neskoro večer a dúfam, že toto leto ešte nejako prekombinujeme cestou do Anglicka. Určite je lacnejšie a minimalistickejšie tráviť celé leto s deťmi doma na Slovensku (čo sme z rôznych dôvodov nemohli tento rok realizovať). Uvedomujem si aký máme doma na Slovensku luxus, že môžeme ísť VON. Utešujem sa, že je to prechodné obdobie a hlavne, že sa nezbláznim. Musím povedať, že deti sú s pozeraním telky a elektroniky oveľa zodpovednejšie a často sú to ony sami prvé, čo vypnú, položia a idú sa niečo iné hrať. Príjemne ma však prekvapilo, ako sa dokážu zahrať skoro s ničím – nuž ale deň má 10-12 hodín. Chýba nám Lego!

Porušila som trochu aj digitálny detox. Sociálne siete mi boli veľmi nápomocné – najmä kvôli informáciám, radám a inzerátom. Všimla som si, aké boli siete vyčerpávajúce a stačil mi mesiac, aby som sa nedočkavo opäť súkromne deaktivovala. Jedno ale viem povedať určite – všímam si, ako som si odvykla a ako ma čas na nich tráviť nebaví. Niečo sa pretrhlo a pomyselná pupočná šnúra je preč. Dospela som? 🙂

Čo ma zaskočilo je, ako zabehnuté je v tejto krajine používanie rôznych aplikácií – či na služby občanov alebo bežný život. Aby som to zhrnula – tlačítkové telefóny tu zrejme ani neexistujú a bez smartfónu si doslova a dopísmena človek ani neškrtne. Na občiansky, vodičák aj víza je aplikácia, kde vidíš všetko o sebe vrátane dopravných pokút:) tá ti príde na sms, na taxík je aplikácia, na výber peňazí z bankomatu je aplikácia, každý obchod má svoju aplikáciu, všetky firmy komunikujú zo zákazníkmi cez Whatsapp (toto ma fakt zarazilo) a aj pri tankovaní má nádrž na aute svoj kód a platí sa cez kartu zaregistrovanú v systéme automaticky, bez vystúpenia z auta.

Všetko je online a ..eh.. na Whatsappe:)

Momentálne som vytasila bielu zástavu a vrátila som sa späť k starému smartfónu, ale len kvôli praktickému životu v cudzej krajine a že som prinútená. Funguje to celkom hladko, a keďže na ňom nemám ani sociálne siete, ani e-mail, slúži mi celkom dobre (a nie ja jemu – rozchod nás zocelil:)

Dávam si dva mínusové bodíky a jeden plusový za to, že nevisím na sieťach a podarilo sa mi svoje užívateľstvo ukočírovať len na praktické veci. Rozmýšľam, aký to bol luxus, mať na Slovensku voľbu smartfón jednoducho nemať. Je toto smer do budúcnosti – všetko sa deje cez telefón a musíš na ňom byť či sa ti páči, či nie? Až mám z toho zvláštny pocit, nielen čo sa týka súkromia, ktoré prakticky už ani neexistuje.

Vedomé nákupy

Čo robí život expata vzrušujúcim je aj to, že každá nudná rutina doma ako napríklad nákup potravín, šoférovanie či návšteva lekára sa tu stane dobrodružstvom. Prepadá ma nostalgia k familiárnym veciam a jednou z nich je aj jedlo. Je veľmi ľahké nakupovať bez rozmyslu „ako doma“, aby som si ukuchtila to, na čo som zvyknutá. Rozhodla som sa zmeniť jedálniček a vzdať sa istých jedál a surovín nielen z finančného, ale aj ekologického hľadiska.

Jahňacina po indicky? Keď poriadna rasca, paprika a majoránka je nedostatkový tovar.

Žiť lokálne a jesť lokálne nie je nukleárna fyzika, stačí len chcieť. Práve v tom je to čaro – segedín s knedľou chutí najlepšie aj tak doma. Namiesto predraženého bravčového mäsa dovezeného kdesi z Afriky a za mastný príplatok na cene si radšej dáme ryby. Vzdám sa šunky za 6 Eur /150 gramov, aj 10 Eurového kusu slaniny (niežeby sme ju doma jedli ale v zahraničí mám na ňu stále chuť 🙂 a robím radšej dostupnejšie nátierky. Nekúpim dovezené marhule, čo doma padajú zadarmo zo stromov a tu je z nich luxusný artikel na úrovni kaviáru, ale dám si radšej mango, ktoré je práve v Pakistane v sezóne a prekonalo do obchodu kratšiu vzdialenosť.

Snažím sa kupovať všetko dopestované tu alebo v susedných krajinách a presedlali sme na jahňacinu, morské plody, ryby, a tropické ovocie. Rozdiely v cene potravín sú obrovské podľa toho odkiaľ to je. Mnohí expati sú verní len svojim značkám a je im jedno, že ten čierny čaj dovezený z Anglicka je taký istý, ako ten tutok spoza rohu, ktorý je aj chuťovo lepší.

Učím deti spoznávať nové jedlá, dáme si laban, manakeesh, shish tawouk, foul medamme, okru, skúsime papáju, granátové jablko. Zvykajú si aj na nové chute, koreniny aj na príšerné teplo vonku. Dávam si bodík a vidno to aj na našich účtoch. Dá sa to aj doma na Slovensku a neviem, či ešte mám chuť na predražené dovezené paradajky alebo melón v marci.

Bio, EKO, Zero Waste

Doslova ma dostalo, ako sa tu posunulo myslenie týkajúce sa ochrany životného prostredia a ekológie. Je to síce ešte v začiatkoch, ale ide to rýchlo. Už sa to dá aj tu. V kaviarňach máš lacnejšiu kávu, ak si ju necháš načapovať do vlastného hrnčeka.

Začalo sa tu recyklovať a pred domom máme dva koše. Je konečne možné kúpiť si náplne do sódovky. V supermarkete Carrefour majú vlastníci vlastnej eko tašky prioritné pokladne a domov si môžeš objednať zeleninu a ovocie priamo z farmy, nezabalenú do plastov. Z kamarátky sa stala zero waste bojovníčka a má zaujímavý Instagram profil, ak chceš vidieť, ako sa s plastami bojuje tu.

Možnosti kúpiť si zero waste či eko produkt aj kozmetiku sú nekonečné – regále sa prehýbajú od množstvom výberu. Musíš si pripraviť extra toliariky, lacné to nie je. V krajine, kde vám každé mlieko zabalili do zvlášť plastovej tašky, mám dnes možnosť vybrať si inú alternatívu.

Bio a eko ako nový masívny trh. Sranda je, že to všetko nie je potrebné.

Všetko sa dá, ak sa chce. Povedomie ľudí sa mení na celom svete. Planéta Zem je len jedna, a hranicami našej malej krajiny sa nekončí. Natrafila som na článok od minimalistov, ktorí sa snažia o zmenu – žiť menej konzumne.. Ak vieš anglicky, môžeš si o nich prečítať, aj o chlapíkovi, čo žije v Dubaji a vlastní 41 vecí.

Musím však opäť trošku pozmeniť prístup a prispôsobiť sa tomu čo je, a čo je priechodné. Mám stále malé deti, musím viesť domácnosť a je to aj o rovnováhe – čo mi v tejto danej chvíli uľahčuje život a čo je úplná zbytočnosť a vyhadzovanie peňazí.

Toto sťahovanie mi ale ukázalo, ako jednoduchšie sa dá spraviť to isté, inak. Niekde som musela cúvnuť, niekde sa mi podarilo posunúť vpred.

Stále však platí jedna vec – menej harabúrd – viac života. Čakám na loď a položartom dúfam, že možno ten nákladný kontajner nepríde 🙂

Už som si na poloprázdny dom akosi zvykla.

Čo ma naučil život v luxuse

2. mája 2019 publikovala Minimalistka 34 komentárov

Kedysi som obdivovala ľudí, ktorí žili v luxuse. Dnes obdivujem ľudí, ktorí majú vnútorný pokoj.

Tento článok ťukám na staršom MacBooku Air, ktorý som si kúpila v bazári za peniaze, čo som ušetrila z predaja kníh.

Nie je to najnovší model, dala som však za neho len pár stovák a slúži rovnako výborne ako vyleštená nová verzia za tisícku. Z okna nášho trojizbového petržalského bytu vidím hlučné stavenisko. Stavia sa ďalšia bytovka, viete. Sedím na osemročnej sedačke z Ikey a pijem kávu, ktorú som si dnes zaliala pre jednoduchosť na turka. Deti som odviezla do sídliskovej školy a na večeru si dáme tvarohové rezance.

Takto pred pár rokmi by som sedela na značkovom gauči dánskeho dizajnu v rozľahlom byte kde potrebuješ na orientáciu GPS, sŕkala by som kafíčko pripravené z profi Nespresso stroja ťuknutím jedného tlačítka. Z francúzskeho okna by som videla bielu pláž, blankytné more a trblietavé výškové mrakodrapy. Deti by som odviezla do exkluzívnej školy v meste v našom bezpečnom a priestrannom tereňáku, nuž a byt by mi upratovala filipínska slúžka. Namiesto písania článku by som doobedie strávila v nákupnom centre či na obedoch s podobne životom postihnutými zúfalými manželkami a bavili by sme sa o kabelkách a manikúrach.

Nemám však v úmysle sa dnes chvastať.

Život, keď sa ti ani večera už nevprace do hrnca 🙂

Čo je väčší luxus? Život doma medzi svojimi, ale na obyčajnom sídlisku, alebo život v luxusnom apartmáne, ale bez rodiny, ďaleko v zahraničí?

Pre každého znamená luxus niečo iné. Závisí nielen na životných možnostiach, ale aj nastavení skrutiek v hlave.

Ak porovnáš tie moje situácie, sú si veľmi podobné.

Cítila som sa celkom spokojne aj v luxusnom byte v Emirátoch a takisto som spokojná aj v relatívne luxusnom byte v Petržalke. Všade mi však chýbalo niečo iné.

Teraz som spokojná preto, lebo som si zvolila byť spokojná.

Minimalizmus ma naučil menej chcieť. Stala som sa minimalistkou práve aj vďaka tomu, že som zažila vysokú mieru komfortu.

Moja stará „ja“ by začala v Bratislave riešiť nové záclony, lepšiu sedačku, drahé handry, lukratívnejšie bývanie. Kedysi som bola večne nespokojná.

Pochádzam relatívne z jednoduchých pomerov a môžno práve preto som vždy túžila mať sa lepšie. Šetriť ma neučil nikto. Žijeme len raz, nie?

Veď práve.

K luxusu sme prišli sme ako slepé kura k zrnu. Manžel dostal ponuku stráviť istý čas na pracovnom projekte v zahraničí, a ako „bolestné“ sme dostali zariadenú vilu s bazénom a preplatené letenky v biznis triede. Nadšenie vystriedala po čase realita a pocítila som, čo naozaj znamená pocit „zlatá klietka“.

Typický sen bežného upracovaného človeka pod neónkami je vyhrať lotériu, žiť niekde v teplej krajine rovno pri pláži, vo vile s bazénom, alebo stráviť dlhší čas v nóbl 5 hviezdičkovom rezorte na dovolenke. Sedíš v kancelárii a snívaš, aké by to bolo, keby.

Teraz si predstav, že sa tento sen stane na pár rokov každodennou realitou.

Priala by som to úprimne zažiť každému, aby na vlastnej koži zistil, že to nie je odpoveď na žiadne problémy.

Vieš čo sa stane?

Zvykneš si. Začne ťa to nudiť. Proste normálka.

Ten výhľad z balkóna sa už nezdá každý deň taký úžasný. Personál v hoteli je svojou úslužnosťou otravný a horúce počasie ti začne liezť na nervy. Kúpanie v mori je po čase len rutina a začneš snívať o lese v Karpatoch, opekačke a daždivej sobote.

Pred týždňom som sa vrátila z Emirátov a pripomenula som si, aké to je opäť sedieť v biznis triede, a byť oslovovaná „madam“. Aký to paradox – ráno som terigala s prepáčením do slova a dopísmena vyheganým autobusom na letisko, a po príchode po nás prišla elegantná limuzína s koženými sedačkami, ktorá nás odviezla rovno pred dvere hotela.

Všimla som si, ako inak sa cítim. Honosné prostredie dáva človeku pocit istej nadradenosti. „Hm, ja som niekto.“ Nemusíš ani cestovať, stačí sa len pozrieť, s akou aroganciou sa okolo nás nesú ľudia len preto, lebo šoférujú lepšie auto, alebo im na ruke trónia zlaté hodinky. Posudzujeme ľudí podľa šiat a majetku – podvedome.

Na dobré sa ľahko zvyká a presne to je začiatok konzumného cyklu.

Chceš viac, zarobíš viac, kúpiš si, nudí ťa to, chceš ešte viac, kúpiš si ešte lepšie, zvykneš si aj na to.

Zvykneš si na istú úroveň života a nedokážeš bez nej už existovať.

Pozri sa na najväčší výdobytok dnešnej doby – mobil. Kedysi luxus, dnes už bez neho nevieme žiť. Príjemná vec sa stala nevyhnutnou.

Čím vyššie máš nastavenú latku komfortu, tým horšie znášaš, ak je niečo „pod tvoju úroveň“. Vytvoríš si životný štýl, kde máš pocit, že máš na lepšie a kvalitnejšie právo a rozhodí ťa akákoľvek odchýlka z tohto štandardu.

Luxus je jedna veľká mucholapka.

Nevypiješ hocijaké víno. Nezješ hocijaké jedlo. Neakceptuješ akékoľvek bývanie. Zmení sa ti finančná situácia, a si v háji.

Život v prebytku stojí na krehkých základoch, nedajbože zasiahne choroba, úraz, strata zamestnania a zrúti sa ako domček z karát. Zažili sme to aj my.

Je alarmujúce, koľko ľudí v dnešnej dobe žije na doraz.

Žijeme – ale nie V prítomnej chvíli – lež PRE prítomnú chvíľu.

Bezodne konzumujeme, vyhodíme a cyklus opakujeme do bezvedomia.

Luxus, po ktorom mnohí tak túžime, je však ako droga. Zakúsiš, a nevieš sa ho vzdať.

Staneš sa nepraktickým človekom, ktorého rozhodí, ak si neutrie pozadie štvorvrstvovým toaleťákom.

Staneš sa človekom vetchým a závislým na kvalite a farbe uterákov, či dobre opečeného stejku.

Z VIP hýčkania ti zmäkne mozog a nikdy ti už nič nie je dosť dobré.

Dívaš sa na svet z inej, oklieštenej perspektívy a odolnosť prežiť nepohodlnú situáciu dramaticky klesá.

Neveríš? Pozri na na svetové celebrity. Ak by sme žili v stredoveku, kľudne by personálu nechali odťať hlavu, lebo minerálka nemala požadovanú teplotu.

Prečo ľudia tak túžia po živote v prebytku? Vládne nám ego.

Ak neznášaš míňať peniaze, si na dobrej ceste.

„Je to chlieb hladného, ktorý ty máš, oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom, čižma bosého, ktorá u teba plesnivie, peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný. “ (Svätý Bazil Veľký)

Kontrastom je, že k spokojnému životu potrebujeme tak málo.„

1.Potrebuješ suchý a teplý príbytok, zabezpečený pred divými šelmami.

2.Potrebuješ zdravé, čerstvé a výživné jedlo, aby si neumrela od hladu.

3.Potrebuješ rodinu, lásku a kontakt s ľudmi.

Všetko ostatné je nadbytočný bonus, za ktorý by sme mali denne ďakovať životu. Nechcem si už komplikovať život brokátovými závesmi, mramorovou doskou v kuchyni, a nepotrebujem si ovládať domácnosť cez mobilnú aplikáciu či vlastniť auto, ktoré za mňa aj rozmýšľa.

Naša planéta má dosť pre všetkých a napriek tomu jedni živoria a druhí sa strácajú v domoch s desiatimi kúpeľňami. Zabetónovali sme sa v mestách, nakreslili okolo seba hranice a katastrálne mapy.

Luxusné miesta na život sa nimi stali aj vďaka neustálej spotrebe a konzumu. Niečo sa pokazilo. Návrat k prírode a ľudská sebestačnosť z toho čo si vypestujeme či odchováme by nám úplne stačila.

Ak by si hneď teraz zredukovala polovicu toho, čo „potrebuješ“, máš ešte stále viac ako milióny ľudí na svete.

Vzdaj sa sladkostí a obyčajné jablko sa premení na luxusný pokrm.

Ako prestať túžiť po luxuse?

Prvým krokom je minimalizmus v hlave. Prekalibruj si všetky svoje zmysly a zníž hranicu komfortu, bez ktorého „nevieš žiť“.

Stačí začať úplne jednoducho:

Vzdáš sa sladkostí na celý mesiac a zrazu ti obyčajné jablko bude chutiť ako tá najlepšia maškrta na svete.

Vypneš si na víkend počítač a budeš vo vytržení, keď si konečne pozrieš počasie a skontroluješ maily.

Zdoláš poldňový výstup na vysokú horu a ten obložený rohlík so salámou na jeho vrchole ti bude chutiť ako špecialita z vychýrenej reštaurácie.

Vyberieš na na bicyklovú túru a na konci výletu sa najluxusnejším momentom tvojho života stane orosený vychladený Radler z miestneho bufetu.

Horúca sprcha po týždňovom stanovaní v prírode sa ti bude zdať taká exkluzívna, ako by si si ju dopriala v päťhviezdičkovom Sheratone.

Vidíš, kam smerujem? Volám to návrat k jednoduchosti.

Vedomé obmedzenie bežného komfortu života je základom minimalizmu.

Vynuluješ sa. Luxusom budú zrazu práve tie bežné veci, ktoré ťa po čase „nudili“ , alebo si ich brala ako samozrejmosť.

Ľudské zmysly sú zhýčkané a prestimulované tak, že nevieme oceniť luxus, ktorý máme rovno pod nosom. Nevieme čo od dobroty a hľadáme nové, lepšie, vzrušujúcejšie.

A keď už trpíme prebytkom, ideme na to nárazovo – celý rok sa prežierame a hodíme sa na mesačnú hladovku, zodierame sa v práci a potom si ľahneme na tri týždne pod slnečník .

Z tohto dôvodu obľubujem filmy a knihy s tematikou prežitia či moderného pustovníctva. Odporúčam tento žáner každému, kto sa zaujíma o minimalizmus.

Skús si pozrieť namiesto oblbovákov filmy o skutočných ľudoch. Ako napríklad takí, čo cestujú s jedným batohom po svete, aj s malými deťmi, či rodiny, čo žijú v miniatúrnom dome, či ľudia, čo jedia len to čo si dopestujú, alebo chlapík, čo sa sa vybral na 300 dní do divočiny len s mačetou v ruke.

Niekedy stačí pozorovať vlastné deti – čo ony považujú za vzrušujúce. Väčšinou sú to praobyčajné veci, ktoré my dospelí berieme ako samozrejmosť. „Jéééj mami, my letííme a sme na inom konci sveta za 6 hodín, ako je to možné?!“

Skús si niečo vedome odopriať a potom si to dožič opäť a porovnaj.

Predstav si, že môžeš jesť len raz denne a vyskúšaj prerušovaný pôst. Všimni si ako vnímaš jedenie pred a po, ako sa ti zmenia chute.

Vypni si doma svetlo a svieť cez víkend len sviečkami a porovnaj si ako sa ti zmení vnímanie intenzity svetla, keď si zapneš opäť lampu.

Kempinski hotel po slovensky. Moja predstava dokonalého luxusu 🙂

Človek má obrovskú schopnosť sa prispôsobiť a práve táto schopnosť robí minimalistický životný štýl takým uspokojujúcim.

Zistenie, koľko vecí a návykov je len hlúpy a rozmaznaný „zvyk“ a pocit sebavedomia, že mám v sebe schopnosť spokojne žiť a prežiť s oveľa menej je oslobodzujúci. Nesmierne nás to aj baví. Smejeme sa na tom, ako ľudia krútia hlavou, a nedokážu nás zaradiť do žiadnej škatuľky.

Druhým krokom k vyliečeniu túžby po luxuse je toto:

Pozri sa, ako žiješ a či skutočne všetko to čo máš, je nutné.

Je niečo v súčasnom životnom štýle, čo vieš zredukovať? Čo je len návyk?

Kolosálnou hlúposťou dnešnej doby je, ako ľudia žijú na dlh – a to v úplnej pohodičke!!

Je nám to umožnené – 100% hypotéky, pôžičky bez vlastného vkladu, OLED 4K televízor len za škrabanec na papieri. Potom sa ide na nový krvák v kine, sushi v reštike, zapíjame drahým vínom, doprajeme si rockové koncerty, bio kávičky, každú sezónu novú kabelku.

Máme sa famózne, a fantasticky sa zabávame napriek tomu, že nevlastníme naše domy, nevlastníme naše autá, a dokonca ani tie najnovšie smartfóny na dvojročnom kontrakte.

Raz za čas – a je z toho luxus. Všetko s mierou.

Osobný dlh by mal byť urgentným budíčkom na zastavenie nakupovania a túžby po luxusných veciach.

Každý spotrebný dlh je OBROVSKÝ PROBLÉM, ktorý treba riešiť, hneď.

Ak máš okrem hypotéky, kde ste si vložili aspoň 20% vlastných zdrojov aj iný spotrebný dlh, dala by som embargo na akékoľvek míňanie okrem základných potrieb, až kým dlh nie je splatený.

Dá sa to. Aj keď to bolí. V Nemecku sme jazdili na 14 ročnej Škode Fábii, kým u suseda parkovalo najnovšie BMW. Síce nás kvôli tomu prestal pozývať na grilovačky, ale dokázali sme naďalej splácať byt aj bez zadlženia. Ego a komfort muselo ísť bokom. Odsťahovali sme sa zo „statusového“ domu a bolo nám jedno čo si kto myslí. Predala som svoje dizajnové kabelky a bolo mi jedno, čo si ktorá zúfalá manželka o mne myslí. Celý rok sme si dali pohov od nákupu nových vecí, a bolo nám jedno, čo si kto o nás pomyslí. Pol roka som viezla 13 km denne deti na bicykli, lebo sme si šetrili na auto (a dokonca som aj schudla a zadarmo 🙂 Bolo nám jedno, kto si čo myslí, a teraz vďaka týmto rozhodnutiam nemáme ani jeden jediný dlh. Bolelo to, ale nevzdali sme sa. Podarilo sa nám to vďaka tomu, že sme prevzali zodpovednosť za naše konzumné správanie. Bolo by jednoduchšie povedať si – veď pôjdeme do mínusu a nejako už len bude. Vzdali sme sa komfortu a zvykli sme si na menej.

Niekedy musíš ísť proti prúdu a kašľať na jedno: ČO SI KTO O TEBE POMYSLÍ.

Zabudni na „žijeme len raz“ a začni s finančnou sebakontrolou. Tento hlúpy slogan len podporuje materializmus.

Minimalizmus ma naučil sebadisciplíne, nekúpim si každú kravinu len preto, lebo mi na nej spočinul zrak.

Chceš luxus? Pozri sa, či na to skutočne máš. Zámožní ľudia, ktorých imitujeme, majú bohatstvo založené na iných základoch. Peniaze pracujú pre nich a vyrábajú ďalšie peniaze. Ak pracuješ pre peniaze, túžba po luxuse je finančná samovražda. Jedinou výnimkou je, ak si dedičný monarch v ropnej krajine.

Boháči bohatnú, lebo žijú ako chudobní. Chudobní chudobnejú, lebo žijú ako bohatí.

Povedz nie, denne a často: impulzným nákupom, obedom v reštaurácii, najnovším modelom telefónov, fast fashion handrám, predraženej kozmetike plnej chemikálií, značkovým kabelkám a exkluzívnym službám. Čím skôr sa naučíš menej chcieť a menej konzumovať, tým skôr zakúsiš slobodu, ktorú ti nedá žiadna materiálna vec.

Skutočný luxus totiž spočíva v tom, že žiješ pod úrovňou toho čo si môžeš dovoliť.

Môžeš si však časom dovoliť to najvzácnejšie: nezodrieť sa v práci či v biznise.

Z dôvodu návalu práce sa svetlo v tuneli odkladá na neurčito.

Prebytok majetku aj tak prináša len samé problémy: vyššie dane, poistenie, zabezpečenie. Spýtaj sa, koľko hodín tráviš prácou len preto, aby si si mohla kúpiť to, po čom tak túžiš? Všetky mamy v domácnosti vedia, koľko času naozaj stojí upratovanie a skladanie preplnených domácností. Stojí to za to?

Novým luxusom by malo byť šetrenie. Potom môže prísť avizovaná kríza -nekríza, si zen. Menej dlhov a viac úspor ti umožnia prekonať problémové obdobie a vieš sa slobodne rozhodovať o svojom živote.

Nestaň sa minimalistom len preto, lebo nebude zrazu z čoho. Je to bolestivé. Vzdať sa zabehnutého komfortu zo dňa na deň je ako nechať si trhať zub kliešťami.

Je lepšie byť o krok vpred. Aj keď budeš na strane menšiny. Ale to už poznáme, nie? 🙂

Aká je tvoja zóna komfortu a čoho by si sa vedela už dnes vzdať? Čo znamená pre teba luxus? Teším sa na komentáre!

Aké je to sa stále sťahovať?

21. marca 2019 publikovala Minimalistka 13 komentárov

A zase sa sťahujeme. Síce som sa pred rokom zaprisahala, že už stačilo, v kútiku duše som vedela, že sme zaparkovali na Slovensku len dočasne. Sme totiž „nomádska“ rodina.

Slovo nomád však nie je úplne správne pomenovanie. V skutočnosti sme expatrioti, alebo iným slovom aj expati.

Aký je rozdiel medzi nomádom a expatom?

Nomád je človek, ktorý opustí svoju domovskú krajinu a sústavne sa presúva z miesta na miesto. Býva len v krátkodobých prenájmoch či hoteloch, nemá žiadne dlhodobé zmluvy na telefón, auto a bývanie a takisto nemá pracovné víza. Väčšinou takto fungujú digitálni nomádi, ktorí aby sa uživili, pracujú len online pre rôznych klientov a využívajú nižšie náklady na život v tej či onakej krajine, kde žijú. Niektorí ľudia sú cestovatelia, ktorí si trebárs vybrali ročné voľno, predali svoj majetok a vybrali sa spoznávať matičku zem.

Expatriot je človek, ktorého buď vyšle materská spoločnosť do cudzej krajiny na vopred zmluvne ohraničené časové obdobie (náš prípad), alebo opustí prácu a domovinu, a nájde si prácu v zahraničí pre konkrétnu firmu sám za seba. Expat býva a pracuje v cudzej krajine a má pracovné víza, aj zmluvu na prenájom, aj zdravotné poistenie, vodičský preukaz a rezidenčnú kartu podľa požiadaviek danej krajiny.

Životný štýl nomádov aj expatov je podobný, i keď nomád má väčšiu voľnosť a menšie istoty. Byť nomádom je tak trošku dobrodružnejšie.

Čo majú oba životné štýly spoločné?

Nuž vedomie, že nikde nebudeš navždy.

To ma prinútilo k úvahe. Nie sme v podstate všetci nomádi? Kde je garancia, že tam kde si teraz, budeš stále? Pauza na zamyslenie 🙂

Sťahovavý život ma naučil neidentifikovať sa ani so svojou adresou, ani so svojou domácnosťou. Dnes sme tu, o mesiac, o rok či o dva – uvidíme.

Deckám musím vytvoriť „domov“ za pohybu – v hotelovej izbe, v dočasnom prenájme, v nehnuteľnosti, ktorá je „naša“ len na nejaký čas.

Moment, keď Radko zažil prvý sneh v živote (Brémy)

Uvedomila som si, že pocit domova netvorí ani náš konferenčný stolík, ani obraz na stene, ani rohová sedačka.

Dcéra sa ma pýta: „Mami, odkiaľ vlastne sme?“ „Nuž tam, kde sme spolu.

„Kde je náš domov? „ Všade a nikde.

Nikdy by som netušila, že budem vychovávať deti tzv. „tretej kultúry“.

Third Culture Kids (v skratke TCK) je pomenovanie pre potomkov, ktoré strávili detstvo a dospievanie mimo rodiska oboch rodičov.

V praxi to vyzerá asi tak, že manžel je Brit a ja Slovenka. Randili sme spolu v Holandsku, kde sa nám v Haagu narodila dcéra. Vzali sme sa a šli sme žiť do Kataru. Syn sa nám narodil v arabskom Abú Zabí. Odtiaľ sme sa presťahovali do Nemecka, kde syn chodil do nemeckej škôlky a dcéra do medzinárodnej školy. Dnes sú bilinguálne, syn istý čas rozprával plynule aj nemecky, a aby sme si to ešte viac skomplikovali, polovica mojej rodiny rozpráva maďarsky. Ak do toho pridám ešte rodinu rozlezenú po celom svete (Kanada, Španielsko) a sústavné cestovanie krížom krážom… nuž ťažko to občas chápem aj ja 🙂

Niekedy si vravím, naše úbohé deti v tom živote musia mať riadny guláš.

Čo im to robíme? Ľudia sa ma pýtajú, ako to celé zvládajú?

Zatiaľ môžem povedať, že dobre. Byť dieťa tretej kultúry je istým spôsobom životný tréning železnej odolnosti.

Maličkým deťom prisatými na mame bolo asi jedno, či sme v Douhe, v Bangladéši, či v Bratislave. Ako vyrastali, zdalo sa im to celé normálne. Obrovskou výhodou sú jazyky, ktoré deti nasávajú ako špongia. „TCK“ deti majú lepšiu kapacitu porozumieť iným kultúram. V škole sú spolužiaci rôznej farby pleti, náboženstva či výzoru a pre nich to takto je. Nečudujú sa, keď vidia černocha, alebo keď malá Xi Liu papá na raňajky sushi.

Verím, že všade kde sme boli a všade kam ešte pôjdeme, sa daná krajina trošku stane ich súčasťou.

Čo z nich bude? Netuším. Budú nám to raz oplieskávať o hlavu? Uvidíme 🙂 Som však presvedčená, že dar cestovania a jazykov je určite lepší ako izba plná hračiek.

Môže takto žiť každý?

Stať sa nomádom či expatom je dnes celkom jednoduché, môžeš si pobaliť svojich sedem slivák, kúpiť si letenku, zdigitálniť si prácu. Môžeš si vybrať, či využiješ smartfón na surfovanie po Facebooku, alebo sa z neho stane nástroj na otvorenie sveta.

Ak vieš jazyk, nájdeš si prácu vonku v obore, a väčšinou v zamestnaneckom balíku je zahrnutý aj príspevok na životné náklady. Môžeš sa ocitnúť aj v situácii, keď manželovi či partnerovi ponúknu prácu v zahraničí. Naskytne sa príležitosť zarobiť slušné peniaze a ísť na istý čas žiť mimo Slovenska. Alebo sa ako rodina proste rozhodnete, že máte politiky/daní/atmosféry/dediny dosť, a pôjdete, kde je tráva zelenšia.

Stať sa nomádom však vyžaduje isté charakterové črty. Ak si bola najďalej v hlavnom meste Praha a doma máš silné zázemie kamarátok a rodinu v okruhu 10 km, ísť do neznáma je veľmi ťažké.

Často sa ma ľudia pýtajú, ako to zvládam ja a deti. V pohode – lebo milujem zmenu, a rutina ma ubíja. Mám to v povahe. Vekom som už trošku zlenivela, ale zistila som, že lietať po svete je taký vírus, raz ťa chytí a po čase ti začne chýbať.

Človek musí byť asertívny, nebáť sa otvoriť si ústa a spýtať sa niečo v cudzom jazyku a celkovo si samostatne poradiť. Pre ženu prináša život v cudzej krajine aj rozhodnutie ostať s deťmi doma, a istý čas zavesiť kariéru na klinec.

Keď ťa prídu na jar pozrieť do Holandska 🙂

Aké sú pozitíva nomádskeho života? Zhrnula by som ich nasledovne:

Môžeš žiť, kde len na planéte Zem chceš, za podmienky, že sa dokážeš uživiť. Vieš si zo životných nákladov spraviť tzv.„life hack„. Ak doma nemáš prenájom garzónky, niekde v Thajsku môžeš mať za tie isté peniaze dom na pláži.
Nikdy sa nenudíš. Kým ťa omrzí cesta do školy a lokálny supermarket, je čas dvihnúť kotvy.
Si viac opatrná, čo všetko vlastníš. Vieš, že každý fyzický predmet budeš raz musieť zabaliť a presťahovať na opačný koniec sveta. Nomádstvo ma naučilo minimalizmu, a dnes keď túžim po nejakej haburde, mentálne sa preplieskam a predstavím si spotených sťahovákov, ako moje krámy nakladajú do lodného kontajnera.
Oceníš viac priateľstvá. Prehodnotíš vzťah k materializmu a tešíš sa z ľudí, ktorí sú v tvojom živote. Zistíš, ktoré sú tie pravé a nadčasové.
Budeš viac vynaliezavá. Život v inej kultúre v tebe prebudí takú kreativitu až sa ti z nej bude krútiť hlava. Keď denne čelíš novým problémom a výzvam, vyžmýkaš zo seba také riešenia, aké by ťa v pohodlí domova nikdy nenapadli.
Sústavne redukuješ. Neustále sťahovanie ťa núti veci prehodnocovať, a tým, že ich často berieš do ruky, presne vieš koľko máš a kde máš. Nomádstvo ťa prinúti byť veľmi zorganizovaná.
Stretneš nesmierne veľa zaujímavých ľudí z rôznych krajín, či sa ti to páči alebo nie. A po čase stretneš tých istých ľudí niekde inde a zistíš, že svet je vlastne jedno sídlisko.
Zistíš o sebe viac, než by si chcela. Nomádstvo je cesta k sebauvedomeniu – aký malý fľak sme na tejto planéte, aké vážnejšie existenčné problémy riešia iní ľudia, ako miluješ Slovensko a ako je ti vlastne sakramentsky na tomto svete dobre.

Detské ihrisko v Douhe, Katar. Nie, tráva neexistuje 🙂

Aké sú však negatíva sústavného sťahovania?

Niekedy máš dni, keď ti bolestne chýba rodina. Zmeškáš narodeninové oslavy, výročia, svadby, pohreby. Starí rodičia ti vyčítajú, že si nevidia vnúčatá. Ak sa niečo stane, si príliš ďaleko, aby si vedela pomôcť.
Priateľstvá sa rozpustia. Napriek tomu, že je komunikácia na diaľku dnes veľmi jednoduchá, niektoré vzťahy sa napriek Skypovačkám nepodarí udržať.
Si skoro na všetko sama. Najmä, keď máš malé deti, chýba ti niekto kto ti ich postráži. Ak máš problém, nemáš po ruke známych a rodinu, na ktorú sa vieš obrátiť. Musíš si sama poradiť.
Komplikovaná byrokracia. Musíš si vybaviť nájom, víza, povolenia, zmluvy, rezidenčnú kartu, vodičák. V každej novej krajine prejdeš papierovým terorom.
Nerozumieš. V krajine, kde ani necekneš ich jazykom, sú prvé mesiace ako texaský masaker motorovou pílou. Musíš sa prekonať, chodiť so slovníkom v kabelke a otvárať ústa na kapra. Nič príjemné, ale prežiješ to. Za rok rozprávaš novú reč a svet je gombička.
Zabudni na dokonalú kuchyňu. Buď varíš na dvojplatničke a ledva sa v nej otočíš, alebo máš k dispozícii dva sporáky, americkú chladničku a 35 skriniek na odkladanie. Alebo nemáš kuchyňu žiadnu, a musíš si ju kúpiť a poskladať z Ikey.
Dobrodružstvo je úžasná vec, až kým nie je. Nemáš chuť vybavovať po cudzom mieste niečo, čo by si doma vyriešila za dve minúty.
Začneš si namýšľať, že si jednorožec. Dlhodobý pobyt v krajine šejkov a pozlátených palácov ťa vie poznačiť na psychike. Ak začneš mať pocit, že si nadčlovek a žiadaš kamarátky, aby ťa oslovovali „madam“, je čas na riadny buchnát po chrbte.
Šoférovanie. V každej krajine iný des. Cesta do školy je vlastne videohra, kde je tvojou úlohou prežiť do ďalšieho levelu. So smútkom v duši spomínaš myšičkárov v Bratislave, ktorí ťa zvykli vytáčať.

Život sťahovavého vtáčika má teda výhody aj nevýhody a myslím si, že po čase každý túži sa niekde nakoniec usadiť a tešiť sa z permanentnej adresy. Ak nemáš možnosť ani chuť, či odvahu, úplne stačí na osvieženie života častejšie cestovať. A nepotrebuješ milióny.

Cestovanie je totiž úžasný liek na nespokojnosť so životom, na rutinu či ufrflanosť na rodnú krajinu.

Nie je nič krajšie, ako prísť po dlhšej dobe DOMOV a obzerať sa okolo seba ako Alenka v ríši divov. Všetko je na tom Slovensku zrazu najkrajšie na svete. Aj tá namrzená predavačka v obchode, aj šedé paneláky v Petržalke. A ten pocit, keď si dáš tresku s bielym rohlíkom a zapiješ Kofolou, za nevyrovná žiadnej vychýrenej zahraničnej reštaurácii 🙂

Ako si na tom ty? Mala by si odvahu vyskúšať život v zahraničí?

Si v podobnej situácii? Poznáš niekoho, kto žije ako nomád či expat?

Teším sa na komentáre 🙂

Ako vyliečiť závislosť detí na tablete

28. novembra 2017 publikovala Minimalistka 7 komentárov

Čarovná formulka je nasledovná: preč z domu.

To by som ako minimalistka mala vedieť, nie?

Už sú to necelé dva mesiace, odkedy mi praskli nervy a deťom som vyhodila tablet z okna. Nie obrazne, ale naozaj.

Vyľakalo ma, do akých obrátok ma dokázalo dostať take malé nevinné vyzerajúce elektronické nič.

Príznaky nezdravého používania sa ukazovali už počas letných prázdnin, no nevedela som sa tabletu vzdať. Zminimalizovala som hračky a domácnosť, no iPad sa na nás vyškieral a užíval privilegované miesto zapojený v zástrčke, pripravený nahradiť matku, keď si potrebuje niečo porobiť.

Myslela som si, že dokážeme zaviesť pravidlá a pozeranie iPadu regulovať. Na moje deti to bohužiaľ nefunguje. Možno ja som taký typ matere, že som buď .. alebo.

Priznávam sa, že mať k dispozícii iPad je pohodlné – pri cestovaní, pri upršanom víkende… Bola som aj tá placatá máma, ktorá radšej deťom strčí do ruky tablet, ako by sa s nimi hrala?

Potvorská satanská vecička ma vytočila a denno denne vytáčala.

Musela som sa pozrieť pravde do očí. Stojí tá pol hodina pokoja vlastne za to?

Prejavy závislosti u veľmi podobné ako u drog, cigariet, alkoholu. Znie to strašidelne, ale je to tak.

Zbavila som sa iPadu a detox prebiehal nasledovne:

Deň 1: Som najhoršia mama na svete a dcéra mi oznámila, že som zničila jedinú vec, ktorú mala skutočne rada. (Viem že blafuje, ale aj tak sa ma to dotklo…..emočne som na šrot.)

Deň 2: Deti si pýtajú iPad a dúfajú, že blafujem teraz ja. Majú smolu. Aj keby som chcela, rozbitá obrazovka je nefunkčná. Dobre mi tak.

Deň 3: Pokusy o znovuvzkriesenie iPadu pokračujú, dcéra oznámila pani učiteľke v škole strašnú správu a kamarátky ju ľutujú. Cítim sa divne.

Deň 4: téma iPad sa načína, keď už deti pred večerou nevedia čo zo sebou. Dcéra skúša, či by nemohla dostať jeden na narodeniny. Zamietam a navrhujem čítačku Kindle. Vyzerá nadšená. Konečne bod k dobru.

Deň 5: na iPad sa zabudlo, a už je to temná minulosť. Decká sa hrajú s čím je, a dcéra si číta.

Deň 6: v dome je kreatívny neporiadok ako v tanku – vyexpirovaná lekárnička sa premenila na ordináciu, deti mi zašpinili koberec akrylovými farbami. Zadarmo to nebude.

DNES: deti si iPad nepýtajú, nechýba im a už ho ani nespomínajú. BINGO!!!!!

Tablet nám nechýba a ja si búcham hlavu o stenu, ako som mohla byť tak masochistická.

Nechcem tablety démonizovať, ale nám nepriniesli nič pozitívne. Nič, čo by nemohlo nahradiť čítanie knihy, kreslenie, maľovanie alebo hranie hier. Naozaj. Sorry.

Deti majú ešte určite čas bojovať so závislosťou na elektronike, keď sú staršie. Pozrime sa na seba.

Aj sa som nalepená na mobile častejšie ako je potreba. Denne sa musím vedome brániť – nabíjať si telefón mimo spálne, zavrieť aplikácie a vypnúť notifikácie atď…

Kritickým pohľadom zmietnem každé dieťa s tabletom alebo telefónom v ruke. Akosi to vnímam inak.

Vyzerali aj moje deti takto?

Trojročné dievčatko sedí v trolejbuse a mama ťuká do mobilu, dieťa ťuká do tabletu, ľudia nastupujú, vystupujú, svet beží okolo nás .

Vypínam mobilný internet a už stačilo. Začínam túžiť po tej klasickej Nokii v s vyklápacím displejom.

Kde sme teraz? Zosumarizujem…

Výhody: žiadne zvady, žiadne hádky, žiadne prestimulované deti s podliatymi očami

Nevýhody: Musím sa deťom viac venovať a hrať sa s nimi. Objavili sme kartové a spoločenské hry. Pri cestovaní sa rozprávame a musím im vela vysvetľovať a odpovedať na otázky. Mám doma výtvarné studio a nejaké tie škody na majetku.

Vyhodila som iPad a stala som sa lepšou mamou.

Čo ma naučilo minimalistické cestovanie

15. septembra 2017 publikovala Minimalistka 12 komentárov

Mantry ktorých sa držím naďalej, top najlepších zážitkov zadarmo a prečo sa je ťažké byť minimalistkou v hlavnom meste.

To všetko v mojom sumári z minimalistickej letnej dovolenky 2017.

Leto je za nami a ja som opäť v mojom prechodnom domove v Nemecku. Precestovala som s deťmi vyše mesiaca s jedným kufrom, a rodina krútila hlavou, ako sa mi to podarilo.

Kufor mal 18 kg. Tie 2 kilá extra ma stáli 40 GPB 🙁 Museli to byť tie plyšáky a fľaša whisky.

Tri týždne sme strávili u starých rodičov v Anglicku. Odskočili sme si na víkend do Walesu a pár dní pri mori na malom ostrovčeku Isle of Wight. Odtiaľ som letela už sama s deťmi domov na Slovensko. Striedala som fakultatívny pobyt u rodičov na dedine s krásou a biedou Bratislavy, pendlovala som od rodiny k rodine a pobyt sme ukončili v slovenských kopcoch Malej Fatry.

Parádna túra vo Walese – a ani vtáčika letáčika nechyrovať

Celkovo som s itinerárom veľmi spokojná.

Nakoľko bola dovolenka dosť dlhá, snažila som sa kvôli nákladom čo najviac obmedziť hotely a platiť za ubytovanie len výnimočne, alebo ak tak podelené s inými členmi rodiny, ako napríklad naša Drevenička č. 110 v Zázrivej.

Áno, možno som nemala také súkromie, ale zdá sa mi oveľa lepšie byť s deťmi u niekoho v obývačke, ako v sterilnej hotelovej izbe.

Spali sme v hosťovských izbách, na gauči, v stane, a dostali sme všelikde aj zadarmo najesť. Veľká vďaka všetkým, ktorí ste nás putovníkov srdečne prichýlili:)

Predošlé roky bolo pre mňa cestovanie s deťmi vyčerpávajúce, stresujúce a ani tá drahá nebola zárukou, že splní očakávanie. Ten pocit keď vysolíš za fajnový hotel xxx Eur a nevieš sa dočkať, kedy sa už pôjde domov :)…

Odkedy sme radikálne okresali veci, ktoré doma vlastníme a zmenili myslenie z materialistického na minimalistické, snažíme sa cestovať inak.

Radi si cestu zorganizujeme radšej sami a preferujeme byť s rodinou ako sami v hotelovom komplexe.

Dôvod, prečo sme sa vybrali do Anglicka hneď na druhý deň po skončení školy v Brémach bol, že v Británii školopovinné deti nemajú ešte prázdniny.

Získali sme vopred lacnejší lístok na trajekt a o polovicu lacnejšiu dovolenku pri mori len preto, lebo sme využili mimo sezónu v sezóne. Keby sme zostali v Nemecku, platili by sme top ceny úplne všade a tlačili by sme sa s inými rodinami.

K moru sme sa vybrali na ostrov Isle of Wight do mestečka Seaview, lebo nie je tak preplnený turistami a moja anglická rodina tam chodila každý rok do chatky rovno pri mori. Takto sme si užili kúpanie na poloprázdnej pláži , bez otravných predajcov a nadhodených cien. Ráno som sa zobudila, išla si zabehať a bola som na pláži aj ráno okolo deviatej úplne sama.

Pláž pri našej chatke v Seaview. Keď je odliv, deti chytajú kraby a rybky.

Čo som sa toto leto počas nášho minimalistického cestovania naučila?

Veľa mi vyšlo super, niečo nevyšlo a.. boli aj minimalistické katastrofy.

Mantry, ktorých sa držím aj naďalej, lebo FUNGUJÚ:

Pobaľ sa naľahko – oblečenie pre každého na 5 dní max, nezávisle od toho na koľko ideš
Zkresaj kozmetiku na úplné minimum – všetko si kúp až na mieste (update 2019 – šampúch je top univerzálny produkt na cestovanie)
Vezmi si univerzálne topánky – také čo sa dajú skombinovaťs rôznymi outfitmi – ja nosím čierne kožené sandále snáď ku všetkému
Plánuj naľahko – nenatrieskaj si každý deň milión aktivitami, užívaj si deň ako sa vyvinie, plánuj spontánne na čo máte ako rodina chuť, podľa počasia aj nálady.
Dovolenka je o tom aby sme spomalili a nie videli Južnú Ameriku za týždeň.
Ak ideš navštíviť rodinu a priateľov, venuj sa len im. Nepokúšaj sa do toho natesnať aj nákup nových džínsov, pedikúru, exhibíciu obrazov, zubára, a návštevu šteniatok kamoškinej kamošky. Rozprávajte sa spolu, robte niečo spolu, buďte spolu ako hlavný program.
Choď opačným smerom, ako idú húfy turistov. Inými slovami netrep sa najmä s deťmi tam, kam idú všetci. Bude ťa to stáť nervy a peniaze.
Sprav občas len zopár fotiek. Choď na pláž alebo výlet a NECHAJ SI MOBIL DOMA.
Ak sa dívaš na najkrajší vodopád v Malej Fatre, tak sa na neho dívaj a nesnaž sa ohroziť ľudské životy pre novú koláž na Instagrame. Selfie paličky by som lámala na kolene.
Nekupuj si suveníry. Spomienky sú v našej hlave a nie v kuse plastu vyrobenej v Číne, transportovanej 2500 km z bodu A do bodu B, aby sme si ju mohli autenticky zaobstarať napríklad v… Londýne. Ak si musíš nutne niečo kúpiť, nech je to dačo na zjedenie – korenina, čokoláda, dobré vínko, kus klobásy:)
Jedz ako minimalista. Objav susedský supermarket. Kúp si čerstvú bagetu, syr a šunku a spravte si rodinný piknik. Vezmi si chladiacu tašku a vždy máš na cestách lacnú a dobrú stravu, keď si dáte prestávku. Vyhlasujem vojnu odporným predraženým týždňovým bagetám na benzínkach a ich predpečenej rovnako nechutnej rodine.
Jedz zdravšie a menej. Najmä v lete sa dá prežiť na čerstvom ovocí a zelenine. Je nutné si dať každý deň vyprážaný syr s tatárskou?Netreba sústavne 6 x denne jesť. Deti zvládnu večeru aj s brioškou a kakaom. Ovšem toto platí len pokiaľ nemáte rodinu na Žitnom ostrove. Potom sa vysmážanému rezňu nevyhnete.
Prepáčte, musela som.
Keď reštaurácia, tak len lokálna. Spýtaj sa predavačky v drogérii, kam by sa šla ona najesť, keby bola hladná. Alebo svojho nosiča batožiny v hoteli. Miestni radi poradia, kde je dobre a lacno. Ak sú reštaurácia jedna vedľa druhej, a do tváre vám hosteska máva menúčkom, je to pasca.
Dovolenkuj tam, kde neponúkajú pobyty cestovky. Nie je nič krajšie, ako zísť z vychodeného chodníčka . Nemusíte sa vybrať do Chorvátska, do Talianska alebo do Egypta, lebo tam boli susedia a svokra a všetci. Svet je plný nádherných lacných miest, kde sa dá s troškou snahy a chochmesu ísť pozrieť aj s deťmi.

Aj Nemecko má more a moje obľúbené je Baltské. Takto vyzerá pláž v mestečku Timmerdorf. Bývali sme v Apartmenthaus Kiek Haut. Vlastná terasa s výhľadom na toto.

Mojich top 5 zážitkov úplne ZADARMO:

Sedím u babičky pod čerešňou, pijem zalievanú kávu na turka. Povieva jemný vetrík, cpem sa domácou štrúdlou a deti zbierajú s bratom paradajky. Krstná so švagrinou zavára uhorky, varí sa kukurica (mňam mňam) a rozprávame sa. Babka mi vraví: ja som taká prešťastná, že vás vidím. Ja ju vybozkávam, a je mi najlepšie na svete.

Mastercard toto nekúpi. Akože fakt nie.

Plážovanie na Isle of Wight, odkiaľ pochádzajú starí rodičia môjho manžela. Pri mori je malá zátoka, o ktorej vedia len dedinčania. Okolo nás je pár rodín, psi, rybári a hladné čajky. Vybalíme deky, piknik, vedierka a lopatky. Staviame pieskové hrady a zámky, čítame si knihy, čakáme na príliv, zbierame mušle a kraby. Decká sú štastné ako blchy. Je nám skvele, lebo sme celá banda zase spolu.

Nestálo nás to nič a bol to deň na nezaplatenie. A fotky nemám, lebo som si nevzala mobil:)

Deti stráži babička a ja s mojím chlapom sme sa vybrali na pol dennú pešiu túru, k cípu ostrova Isle of Wight zvaný Needles. Takto vyzerá Bohom zabudnutá trasa, ktorou sa dá peši k nemu dostať.

PRESTRIH: Needles je lapač turistov, a každé leto sa húfne príde na tento zázrak prírody pozrieť tisíce ľudí denne.

Ako? ZAPLATIA si cestu AUTOBUSOM, ZAPLATIA si lístok dolu na túto pláž, aby si nasypali do malej fľaštičky jedinečne sfarbený piesok, za ktorý ZAPLATIA ako suvenír. Potom zaparkujú na PLATENOM parkovisku a idú minúť daľšie peniaze do nákupného a zábavného centra, ktorý postavili akýsi biznismeni pri hneď pláži. Asi sa turisti veľmi nudili a bolo im potrebné okrem dych vyrážajúceho výhľadu, divokej prírody a jedinečnej pláže ešte niečo extra ponúknuť. Neverila som vlastným očiam.

Takto sme k Needles šli my. Ani nohy, len naše štyri.

Hm, my sme Needles navštívili tiež. Peši. S úžasným výhľadom zhora. Stretli sme dvoch ľudí so psom. Pobrežné výhľady, slaná vôňa mora, čajky, vietor vo vlasoch a bola som štastná že žijem a mám šancu takéto niečo vidieť. Okrem toho som si zamakala chôdzou hore dole 10 km..

Nič nás to nestálo, len pohnúť zadkom.

U mamy na dedine – letná edícia 2017.
Pri Štúrove je takáto dedina a je tam kľud a pokoj.

Varianta 1:

Mama býva blízko populárneho kúpaliska v Štúrove, tak som sa tam neminimalisticky vybrala, lebo veď je vonku 100 stupňov a parilo sa nám už ráno z hlavy.

Za vstupné som vysolila 28 Eur a napriek tomu, že sme tam prišli medzi prvými, voľného kúska trávy už niet. Ak k tráve rátam aj vydupanú zem, štvorcový meter na rozloženie deky je vzácny asi ako pozemky na Kolibe. Mám ale luxusnejšiu možnosť si zložiť hnáty na lehátko, musím ale vysoliť ďaľšie euráče. Naštastie lehátka už okupujú týždenné turnusy.

Decká strážim v preplnenom bazéne ako orol skalný, nech im neskočí nejaký bujarý tínedžer na krk. Už viem kam sa podel trávnik, zaberajú ho desiatky reštaurácií a jarmočných obchodov. Na každom rohu je v ponuke nejaká hovadina , ktorú nepotrebujem, ale vysvetlite to zhypnotizovaným deťom. Hlavný bazén má 40 stupňovú vodu s teplotou vzduchu 38 C. Telá sa lepia na na telá a hlava je na hlave. Ak by som do bazéna šupla zeleninu máme ku koncu dňa mäsový vývar.

O 11.45 odchádzame a neviem vyjsť z parkoviska, lebo ma nejaký dobrák, čo už nemal kde zaparkovať šikovne zablokoval.

Konečný účet: 80 Eur a nervy na dranc.

Varianta 2:

Nafúkali sme si pekne na záhrade bazén 3.5 m x 1.20 m kúpený minulý rok v akcii v Carrefoure, napustili sme do neho krištálovo čistú studenú vodu, nanosili hračky a nafukovačku. Sadla som si na lehátko, hrajú mi hity Rádia Vlna, čítam si román, osviežili sme sa melónom rovno z chladičky, deti sa naháňajú s hadicou po záhrade a skáču do bazéna.

Konečný účet: 0 Eur a som stále normálna.

Výstup hrebeňom Malej Fatry.

Nepotrebuje ďalší komentár. Slovensko je úžasná krajina. Ja som tak hrdá, že som zo Slovenska.

Cena: 8 hodín šľapania a boj o prežitie. Stálo to za tie pľuzgiere.

Minimalistické …KATASTROFY.

Áno, nakoniec aj ja som len človek:)

a)Nepremyslené míňanie na zbytočnosti

Na Slovensko som prišla s jedným kufrom a malou príručnou batožinou. Keď po mňa po mesiaci prišiel autom z Nemecka manžel, ledva sme sa narvali do kufra Oktávky Kombi.

Áno, je to tak, prišla som ako minimalistka a odchádzala som ako maximalistka. Ako sa mi to mohlo stať???

Polovicu vecí priniesol muž pre každý prípad potreby (dobre, odpúšťam, on je už raz taký a mal prázdny kufor)– stan, vibramy na turistiku, šesť párov tenisiek a skútre a bicykle pre deti, helmy atď atd…

Zvyšok – moja vina, moja vina.

Je šokujúce, ako sa vedia veci rýchlo nahromadiť a človek to krásne vidí, keď je mimo domu. Nové legíny z Tesca pre dcéru, zopár kníh, darovaná kozmetika, ďaľšie darčeky, víno od tety, zaváraniny od babky, časopisy, nové tričko, šľapky ………………………a zrazu sa topím vo veciach ani neviem ako.

Musím sa priznať, keď som na Slovensku, mám takú slabosť nakupovať, ale zistila som, že je to len preto, lebo mám šancu pár krát do roka. tento trik využívajú aj predajcovia (kúp teraz lebo akcia je limitovaná, už nebude). Keď viem, že ideme domov autom, a je miesto tak sa neviem absolútne zabrzdiť.

Je to istým spôsobom závislosť na slovenských produktoch 🙂 Podobná choroba ma chytá ale aj v Anglicku. Isté veci naozaj využijem najmä ak sú to potraviny, ale musím uznať aj to, že som minula viac peňazí ako som chcela a vyše polovica boli hovadiny, bez ktorých by som sa kľudne zaobišla.

Je to krásny príklad emočného nakupovania a som si toho vedomá.

Kupujem si príliš veľa časopisov, ktoré neprečítam.

Kupujem si krížovky, ktoré nestíham vylúštiť.

Kupujem si slovenské sladkosti, ktoré s prepáčením zožeriem za jeden týždeň a úplne si rozhodím zdravé stravovanie.

Nakúpila som si zopár lacných handier, ktoré mi boli dobré len pár týždňov v tropickej horúčave doma a teraz sú mi nanič.

V Terchovej neviem odolať ovečkám, korbáčikom, syrom, čajíkom, medu a slovenskému pálenému (ale zas podporujem lokálnu ekonomiku)

b) Bratislava hlavné mesto konzumu

Neberte ma za zlé, v Bratislave som študovala, pracovala a mám ju rada lebo je mladá, dynamická, tak škaredá až je pekná a celkom zábavná.

Aj dediny a prírody sa človek preje a je potrebné si dať na seba najlepší ohoz a ísť sa vyvenčiť do tzv. civilizácie.

Bratislava je vo svojej čudnej kráse taká čierna diera, kde zmizne celá moja hotovosť z bankomatu za extrémne krátky čas.

Vezmite decká do hlavného mesta za daždivého počasia a možností na zábavu je neúrekom – herne, zábavné centrá, kiná, Dráčiky. 4 Eurá sem, 7 Eur tam, kávička, koláčik, obed, malá hračka, zmrzlina, suvenír …

Ahoj maminka, aj my sa hráme že nakupujeme a stálo ťa to 8 Eur kým sme nevyhladli:)

Týždeň pobytu v Bratislave s deťmi ( a to som mala zadarmo ubytovanie a občas aj stravu) ma stálo viac ako platená dovolenka na horách.

Všade, ale úplne všade sú bilboardy, ktoré sa nám snažia niečo predať. Kedy s tým bude konečne mesto niečo robiť, neviem.

Nákupné centrá sú narvané či je pekne a či piatok. Prejdite sa cez víkend v Starom Meste a je to taká pastva pre oči, že normálna ženská má chuť sa objednať hneď v pondelok ráno k plastickému chirurgovi.

Vraví sa s jedlom rastie chuť.

Život v meste núti človeka sa konzumne správať, dobre vyzerať, pekne sa obliekať, ísť sa promenádovať, užívať si kaviarničky, reštaurácie, zábavu. Je to tlak spoločnosti a nečudujem sa, že je ťažké sa mu brániť.

Všetko je ale v našej hlave a som rada, že už to viem rozoznať a zastaviť sa, keď prekračujem hranicu ku konzumnému správaniu. Vidím to pekne sama na sebe ako v Bratislave všetko chcem. Keď som na dedine alebo v prírode, je mi šuma fuk, či mám najnovší model plaviek, lebo je to každému jedno.

Staré Mesto si ma podmanilo aj pokorilo aj môj účet.

Už som snáď po tomto zážitku psychicky silnejšia Bratislave odolať.

Byť minimalistkou v Bratislave je niečo ako čierny pás v karate.

Ešteže som bola len na dovolenke a mám čas sa zotaviť a poriadne reflektovať , čo som NAOZAJ tak nutne potrebovala.

Ale zas sranda musí byť, nie? O čom by som inak písala.

Aspoň som zocelená do ďaľšieho kola. 🙂

Čo nám chýba na cestách a prečo neznášam tablety

24. júla 2017 publikovala Minimalistka 6 komentárov

Som Minimalistka je na cestách a toto je druhá časť diára našej rodinnej dovolenky naľahko. Ako som sa pobalila a čo mi nakoniec chýba? Potrebujeme ten prekliaty tablet? Čítajte ďalej.

Najprv však začnem zľahka letnou esejou 🙂

Predstavme si úžasnú dovolenku – hmm…..dajme exotiku akou je trebárs Srí Lanka. Pozývam vás. Akože.

Kokosové palmy, skákajúce opice, pražiace slnko a biele pieskové pláže ako z toho šetriča obrazovky v robote.

Vyberme sa rovno na tri týždne, nech si poriadne oddýchneme. Máme letenku, peniaze, potrebujeme však so sebou samozrejme nejaké veci.

Do veľkého kufra si pobalíme naše milované hmotné statky. Chceme mať na cestách všetko čo potrebujeme, nech sa cítime “skoro ako doma”.

Po príchode na hotel s vysoko rýchlostnou wifinou a usmievavou recepčnou nám vynesie kufor na izbu šľachovitý slnkom ošľahaný domorodec, ktorého celý majetok je menší ako trhová hodnota našej príručnej batožiny. No nie to som chcela.

Takže všetko pekne opäť vybalíme a rozložíme v našom novom teritóriu – papuče pod posteľou, pyžamo pod vankúšom, cestovný budík, manikúrový set, kompletný letný šatník, maska na tvár, Nový Čas, horalky, krém na nohy, vitamíny… život je fajn. Snáď prežijeme.

Po pár dňoch vyvaľovania sa na pláži nám pošle Whatsappku kamarátka a píše: Haha čaute, aj ja som na Srí Lanke. Bývam na čajovej plantáži, a na raňajky mám čerstvý ceylonský aj s výhľadom na bazén. Majú tu voľnú izbu za babku. Je to tri hodiny autobusom, neošívajte sa a dojdite ma na pár dní pozrieť.“

No paráda, to znie ako skvelý výlet. Ide sa, nie?

Ehh, musíme sa opäť pobaliť…..nuž ale čo si z tých nutností vziať? Kufre do dedinského autobusu nenarveme, nastáva čas uvažovať. Papuče a krém na nohy necháme teda “doma” a pobalíme si druhú menšiu verziu prvej verzie nášho domu. Máme manikúrový set, takže sme ešte stále v pohode.

Dorazíme na plantáž a kamoška nám nadšene vraví: „Moja super známa býva na neďalekom ostrove v plážovej chatke pod kokosovou palmou a pozýva nás na večeru a má miesto aj prespať. Zohnala som maličkú loďku, ktorá nás tam ráno prevezie…“

Jéj to znie úžasne! No do prčíc, ale čo s vecami? Loďka moc toho neunesie, potopiť sa nechceme.

Zredukujeme zas o polovicu a vytvoríme si už tretiu verziu druhej verzie našej prvej verzie vecí, ktoré nutne potrebujeme.

Doplavíme sa na malebný ostrov, vyložíme našich pár slivák a kamoška kamoškinej kamošky nám vraví : „Moja sesternica stanuje na opačnej strane tohto ostrova v najkrajšom zálive sveta a pozýva nás kempovať pri opekačke a poháriku vína. Je to takú hodinku bicyklom cez dedinky a ryžové polia. Prespime tam jednu noc a užime si super večer.“

Wow, no to je super, všetci sme jednohlasne in! Aké skvelé dobrodružstvo!

Bez váhania si pobalíme štvrtú verziu našich vecí a prežijeme v pohode. Aj bez kufra.

Čas na filozofovanie.

Niekedy si myslíme, že bez niečoho nevydržíme, až kým to nepomiešame so spontánnosťou a dobrodružstvom. Alebo, že zrazu musíme a začneme rozmýšľať, ako improvizovať.

To sú tie príbehy, ktoré sa rozprávajú pri opekaní špekáčika: ….ľudia, neuveríte, ale bola som týždeň bez mobilu. Vydržala som s jedným svetrom. Nemala som celý víkend kondicionér na vlasoch…….

Koľkokrát povieme skvelým príležitostiam NIE kvôli blbým veciam?

Nie, nejdem spontánne s deckami na chatu, lebo sa mi tam nezmestí moja kuchynská linka.
Nie, nepresťahujem sa do menšieho ale lepšieho bytu, lebo by som nemala kam dať zbierku motýľov, surferskú dosku a porcelánový set od babičky.
Nie, nevyleziem na ten kopec s nádherným výhľadom, lebo mám v batohu 30 kíl vecí pre istotu.
Nie, nemôžem zmeniť prácu, lebo ešte stále splácam vianočný splátkový festival z roku 2005, s ktorými som zaplatila za veci, ktoré som už dávno vyhodila.

Môj obľúbený hrdina Jack Reacher v sérii krimináliek od spisovateľa Lee Childa cestuje len s platobnou kartou, veci si kupuje na pár nosení a namiesto prania ich zahadzuje do koša. Trošku extrém, ale ho zbožňujem. Chcem byť na jeden deň ženská verzia – pani Reacherová. Jednorázový šatník na cestách? Made in China dáva v tomto prípade aspoň trochu zmysel.

Na tohtoročnej dovolenke som zistila, že nemusím byť románový hrdina, ani rojčiť vo fantazijnom svete, aby som si vychutnala ten fajnový pocit.

Dovidenia kufre a vitaj sloboda!

No, musím sa priznať, nie až tak úplne.

Už sme týždne na cestách, a neviem ako to mám ani napísať, lebo mi to pripadá dosť vtipné a nebudete mi veriť.

Máme priveľa!

Pobalila som sa minimalisticky a isté veci som z kufra poriadne ani nevytiahla. Tým, že každé tri dni periem, nosíme stále dookola to isté. Veci sa nám rozmnožili.
Považujem za zaujímavé zistenie, ako stále siahnem po obľúbenej handre v momente, ako sa vráti čistá do obehu. Úplne stačí oblečenie na 3-4 dni a nie na 7 dní, ako som predpokladala.

A to napriek tomu, že sme mali snáď každé možné počasie od zimy a dažďa až po kúpanie sa v mori. Očakávam, že na Slovensku pri tropických teplotách sa dá už len vyzliecť a žiť celý deň v plavkách pri vode.

Menila som už trikrát aj lokál – týždeň na dedine, dva dni v horách s mužom na túre a týždeň pri mori v chate.

Kým zvyšok rodiny splašene pobehoval a ládoval auto, bola som zbalená aj s deckami za 15 minút.

Náš fashion statement je každý deň narovnako – deti buď tepláky, tričko a sveter alebo šortky bez svetra a k tomu buď tenisky či sandále.

Ja detto – džínsy s tričkom s svetrom alebo šortky či sukňa bez svetra. Tenisky obmieňam so šľapkami. Mám jedny šaty.

Keď behám, hneď si veci prepláchnem s troškou mydla, vyvesím a mám suché na druhý deň.

Našu uniformu si nevšimla ani švagriná, ani svokra, ani muž. Dokonca to nevadí ani susedovej mačke ani dedinskému mäsiarovi.

Možno keby sme dovolenkovali v Burj Al Arab v Dubaji či na chorvátskej promenáde v Splite, mala by som pocit, že chcem byť viac vystajlovaná. I keď musím uznať, že mi trošku chýba výber už len pre ten pocit zmeny. Preto, keď som mala možnosť, máličko ma to lákalo na míňanie, a kúpila som si zopár vecí ako šortky, tričko a nové šľapky.

Čo sa týka kozmetiky, na dovolenke som akási lenivá sa maľovať a aplikovať séra a peelingy. Niektoré drobnosti som kľudne mohla nechať doma a požičať si od kamošky. V Bratislave som make-up využila naplno až ten jeden večer, keď sme si vyrazili trochu von. To je 1 deň z 27.

Bicykel bol tiež trochu zbytočný, musím uznať. Sedela som na ňom len trikrát, a to preto, lebo dedina má naokolo toľko kopcov a úzkych ciest, že to neviem vyšľapať. Kľudne som si mohla požičať od švagrinej a nemusela ho vláčiť.

Synátor sa konečne naučil jazdiť na bicykli, takže sme odložili kočík do garáže a kúpili mu helmu. Nová etapa bez kočíka je tu a ja od radosti otváram šampus.

Váhala som, či mám bicykel vziať do lietadla, aby na ňom mohol jazdiť aj na Slovensku, a potom som myšlienku zavrhla. Prinútila som ho všade chodiť a celkom to funguje aj bez kočíka aj bez bicykla.

Raz sme mali s vecami na mále, nakoľko bolo všetko zablatené a mokré, a vyzeralo to tak, že fakt nemáme čo na seba. Zapli sme na pár hodín kúrenie, vonku bola zima a mrholilo a všetko sme vysušili na radiátoroch. Katastrofa bola zažehnaná.

Hračky nám zatiaľ nechýbajú vôbec. Keď sme celý deň vonku, nezáleží na nich a keď sme doma, deti sedia unavené na tablete(vrrr) alebo sa hrajú s hračkami iných detí na návšteve :))

Vybrali sme sa na týždeň na chatu úplne ale úplne bez hračiek. Nula. Zero. Nada.

Tým, že bolo krásne počasie a boli sme pri mori, investovala som presne 12 libier do dvoch vedierok, dvoch lopatiek, lopty, frisbee a traktora do piesku. Úspešnosť bola 120 percent. Deťúrence sa vyhrali ako anjeli.

Večer sme na chate vymysleli pexeso a kreslili sme alebo čítali knihy. Na mieste nebola wifi, takže deti mohli pozerať v telke, len čo bolo na kanáli ako za starých čias.

Manžel super maximalista uznal, že si na seba neobliekol asi tri štvrtiny kufra, extra topánky a elegantné veci ako košele, džínsy nemal na sebe ani raz a priniesol si neskutočne veľa športového oblečenia zbytočne. Tiež nosil sústavne to isté a potom to isté oprané:)

Momentálne sme na Slovensku a mám auto, a je neskutočné ako sa nám veci zas nakopili. K jednému kufru pribudli asi dve tašky navyše. Povolila som v ostražitosti a deti pozbierali po rodine čo sa dalo … no a ja som sa utrhla z reťaze v kníhkupectve a poštovom novinovom stánku. Moja slabosť sú knihy a časopisy a neviem si povedať nie:) Veru, ani ja nie som dokonalá, ale aspoň ich všetky prečítam!

Už teraz s istotou viem, že nabudúce sa viem pobaliť lepšie a vziať menej. V decembri cestujeme lietadlom do Anglicka a bude to môj prvý pokus na cestu len s jednou príručnou batožinou na celú rodinu.

Čo nám ale naozaj chýba?

Nič.

Manžel sa vybral späť do Nemecka s naloženým autom a ja som zostala len s jedným kufrom.

Aj napriek super minimalistickému baleniu som v ňom mala zopár sprostostí a nakoniec som platila na letisku 30 libier za nadváhu batožiny.

Trošku sme nedomysleli, že 15 kíl je naozaj na priemerný kufor veľmi málo.

Asi prvé čo by som šmarila z útesu, by boli naše dva tablety.

Musím sa priznať, mám k nim veľmi nevyrovnaný vzťah. Je to ako s tým porekladom – dobrý sluha a zlý pán.

Ponúkla som ich deťom ako moju barličku na vyše 10 hodinovú cestu a nikto mi to nemôže zazlievať. Či áno?

Doma som do nich narvala rozprávky a aplikácie a hneď po dvadsiatich minútach cesty začali hádky – kto má ktorý tablet (pritom sú oba rovnaké), čo zas nejde načítať, kto má čo hlasnejšie a kto má čo nahraté.

Po pár hodinách cesty som mala z tabletov už nervy v kýbli a áno, síce bol chvíľu kľud, ale tá logistika a sústavná interakcia, ktorú vyžadovali odo mňa bola veľmi ďaleko od relaxu, ktorý som si predstavovala.

Zistila som, že je to podobne ako s hračkami – čím majú väčší výber , tým menej to tie deti baví.
Menší syn sa nedokáže ani na jednu rozprávku sústrediť a sústavne otvára a zastavuje nové. Dcéra non stop mrnčí za novými aplikáciami a má ich tam už snáď štyridsať.

Dospela som k bodu varu a v strede cesty som oba tablety skonfiškovala.
Dvadsať minút sme počúvali vrešťanie rozzúrených paviánov.
Musela som si hodiť 5oo-vku paralen a opakovať mantru: Ty si rodič, musíš vydržať, musíš vydržať!

Zastavili sme na pumpe a vypustili divú zver na trávnik. Vyhrali sme. Slzy sa minuli a bol pokoj.

Pozerali sme sa z okna na diaľnicu, hľadali kamióny, červené autá, mraziarenské autá, športové autá, počítali sme dopravné značky a stromy. Pustili sme si hudbu a hrali sme sa hry.

Boli sme ticho.

Deti zaspali a nastal vytúžený kľud. Bolo mi to treba??

Podobné situácie pozorujem nielen na cestách, ale aj doma.

Dospela som k nasledovným laickým záverom.

Keď dám deťom tablet, stane sa toto:

– začnú byť neskutočne umrnčané
– absolútne ich nezaujíma okolitý svet – mohla by sa pri diaľnici pásť žirafa alebo okolo letieť UFO – čistý nezáujem
– keď majú pred večerným spánkom, tablet ich rozladí ako kofeín a nevedia zaspať
– neustále tablet hľadajú po dome a riešime percento nabitia baterky či hľadáme nabíjačku
– nechcú jesť lebo sa buď ponáhľajú na tablet alebo sa im nechce od tabletu

Počas jedného nočného letu s dcérou mi skákala po hlave 8 hodín bez spánku a zaspala o pol štvrtej nad ránom, až keď sme už pristávali. Už aj my dospelí vieme, ako modré svetlo pred spánkom neprispieva ku kvalitnému oddychu a ja sa čudujem, čo to urobí s malým mozočkom môjho dieťaťa? Stačí sa len pozrieť.

Suma sumárum, tablety ma viac rozčuľujú ako mi pomáhajú.

Moje dni by boli bez nich určite krajšie a keď už som toľko vecí z môjho života vyhodila, tablety sú u nás na katovej listine. Ešte stále nemám odvahu.
Existuje nejaké riešenie, ako s touto pliagou žiť v harmónii alebo drastické NIE je jediná absolútna odpoveď k slobode?

Tablety mám na krku a držím ich na uzde, snažím sa udržiavať rovnováhu, limitovať čas a obmedziť ich večer pred spaním. Niekedy sa mi darí, niekedy nie ale som odhodlaná ich odstrániť po návrate z dovolenky úplne.

Chcem skúsiť to, čo sa mi tak úspešne podarilo s hračkami.

Veľmi by ma zaujímalo, či ste sa odvážili k radikálnemu riešeniu aj vy a ako to dopadlo?

Napíšte mi do komentárov, potrebujem povzbudiť 🙂

Dá sa s deťmi minimalisticky cestovať?

27. júna 2017 publikovala Minimalistka 12 komentárov

To si píšte, že dá. Prvá časť môjho cestovateľského žurnálu je tu.

Som Minimalistka je na cestách!

Včera sme zabuchli dvere na našom dome v Nemecku a vybrala som sa s deckami a na dvojmesačnú vandrovku po Európe. 3 krajiny, 5 ubytovaní – autom, letecky, loďou, s manželom a sama s deťmi. Gombička.

Rozhodla som sa napísať taký mini cestovný diár ako a s čím cestujem a priebežné chyby, ktoré vychytávam. Áno, aj po toľkých rokoch cestovania s malými deťmi sa vždy nájde niečo, čo preklínam alebo by som urobila inak. Dúfam, že vám nejako poradím, alebo inšpirujem, prípadne sa niečo nové z komentárov aj ja naučím. Milujem vaše komentáre, sem s nimi 🙂

Nie som veľká fanynka cestovania s deťmi a najmä nie kým sú bábätká a batoľatá. Človek sa tomu nevyhne ak sa mu nechce sedieť prvé tri roky doma. Ja som na výber nemala, nakoľko sme sa za posledných desať rokov sústavne buď sťahovali, alebo cestovali za rodinou dvoma smermi x krát ročne.

Pamätám si, ako som absolvovala prvú dlhú cestu s vtedy 9 mesačnou dcérou. Leteli sme do Kanady a dokopy sme cestovali z Kataru asi 21 hodín. Týždeň pred balením ma začalo od stresu pobolievať brucho, písala som si dlhočizné zoznamy, balila obrovské kufre pre každý prípad potreby a celú cestu aj prvé dni som bola taká napätá, že som si dovolenku absolútne neužila. Takto to bolo nápodobne pred každou cestou.

Odvtedy sme nalietali a najazdili tisícky kilometrov, k jednému dieťaťu sa pridalo druhé a každá skúsenosť bola pre mňa poučenie, každá cesta akosi ľahšia a ja akosi sebavedomejšia.

Keď som začala v živote aplikovať minimalizmus, všimla som si ako aj väčšina mojich cestovateľských stresov z deťmi mala jeden opakujúci sa zdroj: príliš veľa vecí.

Keď sa ma niekto teraz spýta na jednu radu, ako si dovolenku s deťmi uľahčiť, je to jednoznačne: vezmite si čo najmenej. Pobaľte sa naľahko, ale myslím úplne naľahko, čo najmenej ako sa len dá.

Ja viem, deti toľko toho potrebujú: plienky, mlieko, desiatu, utierky, vreckovky, hrkálky, prebaľovacie podložky, hračky, knihy, podbradníky, plastové poháriky, taniere, lyžičky, tridsať outfitov, pre prípad čo keby, celú lekárničku, kuchyňu aj kúpeľňu.. Jedna vystresovaná mater akú mám byť tendeciu ja, by si najradšej presunula celý dom.

Potom to dopadne asi takto: trepem sa cez pol letiska s dvoma deťmi a troma kuframi, kočíkom a narvanou príručnou batožinou. Mám všetkého plné zuby a som unavená, naštvaná a spotená. Prejsť cez security check je ako expedícia na severný pól.

Keď už sa konečne usadíme v lietadle, decká stále niečo chcú alebo mi sústavne vyhrabávajú veci z tašky, Na každé zamrnčanie a náznak nudy tasím moje vopred pripravené zbrane – knižky, hračky, chrumky, tyčinky, lentilky – som taký pojazdný obchod vo vzduchu.

Za necelú pol hodinu mám okolo seba rozhádzané smetisko, plazím sa pod sedadlami, každému sa ospravedlňujem a zbieram kúsky puzzle a oškrabávam zo sedadla roztopenú čokoládu. 7 hodín cesty ešte pred sebou. Panebože, to nedám. Som napätá ako struna a prenáša sa to aj na deti, vycítia to zo mňa ako lovecký pes zverinu.

Vynervovaná matka sa rovná vrieskajúce deti.

Ukľudním sa, objednávam si gin s tonikom (nesúďte ma) a mentálne vyhadzujem všetky tie haraburdy cez pilotove okno. Nakoniec sa deti aj tak hrajú s letákmi a nejakou plastovou hovadinkou od letušky. Odpočítavam minúty, kedy sa skončí toto cestovateľské peklo. Keď si predstavím vláčenie kufrov po prílete, nechce sa mi zobudiť do reality.

Nabudúce to spravím zas inak. Hahaha.

S autom to bolo podobne – keď sme otvorili kufor, a všetko na nás vypadlo vrátane nášho psa, hľadať čokoľvek dôležité bolo ako ihla v kope sena. Vybrali sme na dovolenky napakovaní akoby sme išli do divočiny bez jedla, elektriny a obchodov.

Namiesto toho, aby som sa dívala z okna a užívala si cestu, sústavne riešim veci, veci a stále veci.

Čo kde máme, čo nemáme, čo by sme mali mať.

V hoteli sme len vybaľovali a balili. Aj na dovolenke som len upratovala, prekladala a organizovala. Skúste týždeň prekračovať veci v hotelovej izbe, ktorá ma 30 metrov štvorcových.

A odteraz cestujem aj s deťmi minimalisticky. A viete čo?

Prudko mi to znížilo úroveň stresu. Ľahšie sa nám ide rovno. Menej strácame. Viac vidíme.

Deti si cestu viac užívajú tiež. Hrajú sa s čím sa dá, pozerajú z okna, vymýšľame hry.

Z cesty nie je utrpenie ale dobrodružstvo. Keď som dobre naladená, sú takisto šťastné aj ony.

Konečne sa teším, že vypadnem z domu a mám v bruchu už len pozitívne motýliky a nie týždennú hnačku.

Hotelové izby a rezorty sme vymenili za AirbnB, penzióniky a malé rodinné apartmány. S pračkou.

Namiesto hútania, či bude deckám stačiť 15 párov ponožiek sa konečne sústredím na to dôležité a mám mentálnu kapacitu, aby som to ustrážila.

Pretože chyba číslo dva je:

Pripraviť sa na každú jednu nepodstatnú katastrofu a ignorovať tie naozajstné.

Túto paranoju som v sebe vláčila celú cestu. Čo ak sa dcéra v lietadle obleje? extra šaty na prezlečenie check….čo ak sa obleje dvakrát? Ďaľšie extra šaty na prezlečenie v príručnej batožine – check. Čo ak obleje mňa? Extra tričko pre mamičku do batožiny – check.

Čo ak, čo ak, čo ak… a zrazu som mala extra 10 kilo len pre prípad.

A viete čo sa stalo? Nič.

Cestovala som s deckami asi stokrát a nikdy k žiadnej kvázi katastrofe nedošlo.

Ak sa niečo aj stalo, bolo to vždy, načo som nebola pripravená. Čo som spravila?

Vyriešila som, to, zaimprovizovala alebo vydržala.

Minuli sa mi plienky – požičala som si od neznámej matky, čo v cudzom meste tlačila kočík. Syna poštípali komáre, vliezla som do drogérie a kúpila Fenistil. Stratili sme klobúk proti slnku – obviazala som dcére okolo hlavy turban z môjho trička. Roztrhla sa mi šľapka – išla som tri kilometre bosá. Aerolinky mi stratili kočík – niesla som syna na rukách cez celé letisko a musela som si objednať taxík na ubytko.

Dôležité je toto: aby boli platné pasy, aby sme vedeli adresu kam ideme, aby sme mali víza, aby sme mali poistenie a číslo na asistenčnú linku, aby sme mali nabité mobily a nabíjačku, drobné v lokálnej mene, aby sme mali kontakt na ubytovateľa, aby sme vedeli čo v prípade že sa stane nehoda, aby sme mali potrebné lieky.

Katastrofa je keď ide o zdravie a život, keď sa nebodaj stane nehoda alebo lúpež, strata dôležitých dokladov.

Tu musíme byť pripravení a zálohovaní na 100 percent.

Všetko ostatné si človek kúpi. Katastrofa nie je to, že sa nám minú vlhké utierky.

Máme len jednu tašku, na ktorú dávame pozor. Nestratíme deti, lebo počítame kufre 🙂 Znie to ako samozrejmá logika, ale by ste sa čudovali, ako môžu dôležité veci ujsť, keď máme myseľ na nepodstatnom.

Cestovali sme z Douhy do Bahrajnu a až na pasovej kontrole som si spomenula, že ako Slovenka potrebujem víza, Našťastie nás vďaka manželovmu pasu pustili.

Zabudla som skontrolovať podmienky ubytka, a neobjednala som posteľné návliečky. Skoro sme spali len s plachtou na posteli.

Ušlo mi informovať majiteľa apartmánu, kedy prídeme, a unavení sme v daždi čakali pár hodín, kým sa last minute objavil s kľúčami.

Nemala som vo Schwechate o polnoci dve eurá na vozík a musela som moju odpornú ťažkú batožinu vláčiť aj deťmi na rukách až k autu.

Menej podstatné detaily, ale vedia dobre znepríjemniť. Hlavne že som sa super nabalila:) Vidíte, kam smerujem?

Toto leto je jedinečné v tom, že prvýkrát cestujem s deťmi, ktoré sú odplienkované, nemusia cez obed spať a vedia sa sami zapásať v aute. Namiesto klasickej letnej destinácie sme sa rozhodli stráviť tri týždne v Anglicku u svokrovcov. Bývajú v malebnej kopcovitej dedinke, všade sa pasú ovečky a kravy, je tu ticho a pokojne, majú ovocnú záhradu a skoro žiadne hračky 🙂 Zvyšok leta strávime obdobne na Slovensku a zakončíme ju v drevenici v Zázrivej.

Nemali sme chuť ani náladu tlačiť sa v rezortoch, preplnených mestách a hoteloch. Možno bude trochu nuda, ale tú nutne potrebujeme. Deti sa vyluftujú na vzduchu bez napráskaného programu, nemusíme míňať za ubytovanie a zábavu a konečne strávia viac času zo starými rodičmi. Ja budem písať, cvičiť a nikto ma nenúti variť. Vieme s manželom stráviť aj trochu čas bez detí, nakoľko ich dáme k švagrinej či babka postráži, a zadarmo.

Vždy pred veľkou cestou si namiesto zoznamu upracem, vyperiem, odložím a vytriedim veci.

Keďže máme tak málo v šatníku, celé balenie je otvorenie zásuvky a odpočítanie oblečenia približne na týždeň pre každého člena rodiny. A to je jedno na ako ideme. Práčka sa dá zohnať všade, ak nie postačí mydlo a voda.

Itinerár je nasledovný: z Nemecka do Anglicka autom a trajektom – 11 hodín, na Slovensko z Anglicka lietadlom 2,5 hodiny a späť do Nemecka autom.

Pri ceste autom má človek voľnejšiu ruku pri balení a preferujem ho pred lietadlom, nakoľko vieme zastať kedy chceme, a sme páni nášho času aj priestoru. Cestovať autom trvá niekedy skoro rovnako, ako všetky tie check-iny, presuny a čakanie na letisku. Auto u mňa vyhráva na plnej čiare.

Ako som zbalila na dva mesiace seba a deti 3 a 6 rokov? Do tohoto kufra.

Konečne sa mi podarilo do detailov vytuningovať moje minimalistické balenie a som na seba hrdá. Či mi bude niečo z toho, čo som nechala doma chýbať, dám vedieť. Zatiaľ to ide dobre.

Čo som si zobrala?

Pre seba:

Kozmetika: mini vitamín C gel na umývanie tváre, mini micelárna voda ako toner, cestovné balenie peelingu na tvár z medu, retinol A sérum, SPF 50 protivráskový pleťový krém, mini dezodorant, a už skoro vypatlané balenie dvoch sér na tvár, cestovné obrúsky na odličovanie z Lidlu. Tým že idem preč na dva mesiace, moja pleť a vrásky na slnku bez poriadnej kozmetiky tak dlho nevydrží a takto v Anglicku dopoužívam skoro prázdne obaly a na Slovensko si vezmem už len odličovač, retinol sérum a krém s faktorom.

Všetko ostatné si požičiavam či kúpim na mieste – šampón, mydlo atď…

Základný make-up je bronzer, maskara, očné sérum v tyčinke a zopár ceruziek, pinzeta na obočie, gumička, rúž, korektor.

Oblečenie: tri merino tričká, džínsy, blúzka, šortky a sukňa, dve obyčajné tričká, North Face bunda do dažďa, merino mikina, veci na cvičenie a sivý kardigan, keď je chladnejšie. Na nohách mám kožené Ecco tenisky a okrem nich sandále, tenisky na behanie HOKKA a šľapky k bazénu a plavky. Dvoje ponožiek a spodné prádlo na týždeň. Basta.

Čo som vzala deťom? Pre syna 4x šortky, 2x tepláčky, 5x krátke tričká, 2x tričko s dlhým rukávom, bunda do dažďa, spodné prádlo, pyžamo, ktoré mu je už malé, tak ho po lete darujeme, tenisky, sandálky a gumáčiky do blata. Klobúk proti slnku, okuliare, papučky a plavky k tomu. Po príchode zisťujem, že som zabudla ponožky! Katastrofa!! Nevadí, kúpila som tri páry v obchode. To je vynález:)

Pre dcéru v podobnom duchu – 5x krátke tričko, 1x dlhý rukáv, tepláky, 2 x letné šaty, 2 x legíny, 2 x šortky, spodné prádlo, 4x ponožky, mikina, bunda do dažďa, tenisky, sandále a gumáky, plavky, papuče, klobúk a okuliare.

Cesta sa nám delí na dve: autom ako rodina a potom ja sama s lietadlom. Plán je taký, že na lietadlo nasadnem len s kufrom a super ľahkým McLaren kočíkom, nakoľko syn má 3 roky a ešte to sám neodchodí. Do lietadla si vezmem len kabelku (hurá, žiadne plienky) a dcéra má malý ruksak, kde pobalím spodné prádlo pre syna plus šortky (ak by náhodou mal nehodu, lebo sme len nedávno zahodili plienky), malé vlhké utierky, nejaké keksíky, vodu a dve mini knižky pre deti.

Autom sme si okrem kufra priniesli aj zábavu – ja a manžel bicykel, pre deti sme vzali skúter a malý balance bike pre syna. Ešte stále na ňom nevie jazdiť, no dúfam, že počas týchto troch týždňov bude väčšia šanca, akoby sme ho nechali doma v šope. Ja som si vzala aj 8 kg činku, a to preto, lebo si s ňou viem perfektne pol hodinu zacvičiť v záhrade. Dôvod na pauzu od detí? Som in!

Netbook na písanie blogu – nezbavíte sa ma:)

Skicár a ceruzky – učím sa kresliť …

3 slovenské knižky, ktoré už konečne dočítam a muž ich vezme domov

Kindle čítačka na knihy – ide so mnou do lietadla

Tieto extra veci vie manžel vziať späť do Nemecka autom a oplatí sa ich priniesť, lebo nám umožnia aktívnu dovolenku v prírode bez platenia za prenájom bicyklov alebo hľadania fitka. Je to skvelý pocit sa ráno zobudiť, nasadnúť ísť si zabicyklovať po dedine po rohlíky, kým decká ešte spia.

Hračky sme povolili len do auta: Radko autíčka a Žofia bábiku so šatičkami na prezlečenie, plus dvoch plyšákov na spanie. Lietadlom si môžu vziať len plyšáčiky. Budeme bývať u rodiny a tam si môžeme všetko požičať. Minimalistická svokra má doma len ceruzky, puzzle a Lego Duplo vláčik z roku 1980, takže som na správnom mieste:) Myslím, že som si muža vzala asi aj kvôli jeho rodičom? hihi.

Deťom som vzala do auta aj dva ipady natrieskané filmami a aplikáciami.

K tabletom mám stále nevyriešený vzťah a na niečo som počas našej 10 hodinovej cesty prišla.

Deti, tablet a cestovanie? Pokračovanie v dieli číslo dva, a bude to stáť za to.

Chcete dostávať avízo, keď niečo nové napíšem? Pošlite mi e-mail cez kontakt a nikdy ani o jeden článok neprídete.

Lúčim sa s mojim výhľadom:)