Deti

Unudené a požadovačné deti? Skús minimalizmus.

21. novembra 2019 publikovala Minimalistka 27 komentárov

Dnešné deti majú všetko, hviezdy z neba, ba až celý vesmír.

Je im dopriate oveľa viac, o čom sme my kedysi mohli len snívať a vyžaduje sa od nich oveľa menej.

Ja som si ako desaťročná doma prihrievala obed, pripravovala desiatu a umývala riad. Poobedia som strávila vonku s kľúčikom okolo krku, kde sme sa s kamoškami hrali gumu, vybíjanú, alebo sme pri kotolni, kde sme mali zrazy, len tak klebetili. Domov nás rodičia zvolávali za súmraku. Šunka bola na prídel a len v sobotu, sladkosti len cez sviatky či od babky, jedny tenisky som nosila celú sezónu a sakramentsky si ich vážila.

Ak som niečo chcela kúpiť, musela som najprv predávať zmrzlinu na kúpalisku, šúpať zemiaky v hoteli, či oberať paradajky na farme. Bez práce nie sú koláče, ani nové Bravo! Na rozprávky sa muselo v telke čakať, Angeliku som pozerala cez kľúčovú dierku na tajňáša, na nový hit sme čakali až v nedeľu v hitparáde Jula Viršíka tak, aby som stihla zapnúť nahrávanie na kazeťáku. Túžila som po štvorstránke plagátu skupiny Bros, po novom peračníku, po ofŕkanom tričku s logom 7UP.

Počas víkendov som čítala Vinetouovky, knihy sa nekupovali, ale požičiavali z mestskej knižnice a keď som sa nudila, dopisovala som si cez inzeráty v časopise Kamarát, alebo sa len tak ponevierala na sídlisku.

Keď nevieš ani ceknúť po nemecky, a je ti to jedno.

Všetkého bolo málo, všetko bolo vzácne.

Stala som sa mamou a moja misia bola jasná: moje deti budú vyrastať inak, lepšie, ako v tom nudnom socíku.

Budú mať všetko, čo im vieme zo srdca dať, všetko, čo si môžeme dovoliť.

Ľúbime ich a dáme im to najavo. Chceme pre nich to najlepšie. Ako často počujeme: my sme si to kedysi nemali? Je to zdroj toho, že vnúčikom babičky stále niečo nosia?

Celé tehotenstvo som riešila, čo všetko potrebuje náš novorodenec – drahý kočík, postieľku, prebaľovací pult, autosedačku, kolíska, monitor dychu, elektronický teplomer, šaty, plienky, hračky….

Byt vystriedal veľký dom a veci sa množili. Už batoľa má vlastnú izbu so všetkými hračkami, čo svet vymyslel, pekné šaty, záhradu s preliezkou, hojdačkou a bazénom, širokouhlú telku, kde hrajú celý deň rozprávky, hry na iPadoch. Keď sa nám nechcelo sedieť doma, išlo sa do herne, na baby gymnastiku, na krúžky, do kina, do zábavných parkov, na detské festivaly. Dosiahla som, čo som chcela, moje deti mali hojnosť. Tento model však prestal fungovať.

Čím lepšie sme sa mali, čím viac sme im dávali a zabávali ich, tým menej boli spokojné.

Nudili sa.

Hádzali sa o zem.

Odvrávali.

Neposlúchali.

V izbách bol večný neporiadok.

Nedokázali sa odtrhnúť od telky, či elektroniky.

Každý deň som sa pýtala, kde som ako matka zlyhala. Keď sa na to s odstupom rokov dívam, je mi to jasné ako facka. Dali sme im priveľa.

Až keď máš niečoho plné zuby, až vtedy sa toho zbavíš. Vyhodila som 80% hračiek von z domu. Uľavilo sa mi a stal sa zázrak – deti sa prvýkrát krásne samé v izbe celé hodiny zahrali.

Po rokoch nemám ani najmenšiu túžbu vrátiť sa späť do konzumu. Nič nám nechýba. Naše deti minimalizmom neutrpeli, práve naopak. Hrajú sa stále v poloprázdnych izbách a sú v úplnej pohode. A ja vnímam to moje detstvo zrazu inak: chudobné na materiálne veci, ale bohaté na zážitky a kamarátstva. Museli sme sa vynájsť a z každej maličkosti sme sa vytešovali.

Tam kde žijem, vyrastajú deti v päťhviezdičkovom „lifestyle“ a sú denne bombardované konzumom – luxusné hotely, pláže, bazén, nákupné centrá, zábavné parky. Vidím deti drzé, hlučné, vychovávané slúžkami, bez manierov, s nadváhou. Vidím deti ale aj slušné, milé a vychované. Všetko je to na nás rodičoch. Stačí trošku spraviť otočku a nájsť zlatý stred. Často sa v uspokojovaní potrieb našich detí stratíme, a príde zrážka z realitou a výchovné problémy – prečo je moje dieťa také rozmaznané a požadovačné?

Problém číslo 1: Deti neučíme finančnej disciplíne

Postoj detí k peniazom bude taký, ako ho máme my. Ak trávime víkendy v Ikei a hypermarkete, a pri každom zamrnčaní vyťahujeme peňaženku, keď je pre nás dôležité značkové oblečenie, status a výzor, také budú aj naše deti. A keď na dôvažok budú celoročne babičky, strýkovia a tety sypať dary lebo sú Vianoce/narodky/už sme sa mesiac nevideli, prilejeme olej do ohňa. Celkom som sa pobavila, keď sa ma 10 ročné dieťa spýtalo, prečo mám starý telefón a či neviem o tom, že už existuje aj iPhone 11-ka. Dieťa zlaté, vieš čo je to úver, vieš čo je to viazanosť, vieš čo táto hračka stojí a koľko hodín musí bežný človek pracovať, aby si si na neho zarobil? Odpoveďou sú vypúlené oči. Myslela som si.

Riešenie: naučiť deti šetriť, dať im do ruky malú peňaženku a hotovosť, baviť sa o nielen tom, čo koľko stojí, ale aká je cena práce otca či mamy, aby sme si vec mohli dovoliť. Aký je rozdiel medzi tým čo potrebujeme, a to čo chceme? Kúpim si malú vec teraz, alebo väčšiu neskôr? Ako dlho trvá radosť z toho nového autíčka? Staršie deti by som hnala do fyzickej práce – nech si na tie drahé tenisky či elektroniku skúsia zarobiť vysávaním obývačky, venčením susedovho Dunča, trhaním buriny, nosením letákov alebo brigádovaním v supermarkete. Možno ich tá túžba po drahej veci postupne prejde. Tip: Navrhujem myšlienku na biznis: finančné workshopy pre deti (moja známa v Abu Dhabi ich už robí a majú veľký úspech!)

Koľko stojím mojich rodičov mesačne? Ani sa nepýtajte:)

Problém číslo 2: Deti si v rodine šéfujú ako na tróne.

Možno to poznáš: Nepapá zeleninu. Nechce nosiť čiapku. Nerád spí sám. Nechce sa jej robiť úlohy. On sa s hračkami nemá chuť deliť. Musíme ho kŕmiť. Nie vždy má energiu ísť na futbal. Deti nám od narodenia diktujú, čo bude a čo nie, a my ich necháme jesť na raňajky zmrzlinu, na večeru hranolky s kečupom, dovolíme im spať v strede manželskej postele ešte po troch rokoch, pozerať telku do polnoci a nechať ich v zime behať v jednom tenkom svetri. A vieš čo je sranda? Tá naša špeciálna snehová vločka začne v škôlke nosiť čapicu a zje špenát s vajcom, lebo sú tam racionálne dospelé osoby, ktoré nemajú kapacitu riešiť výmysly tridsiatich detí na jednej kope.

Riešenie: Deti sa musia naučiť limitom a rutine. Kde by sme už boli, keby sme robili len to, na čo máme chuť a čo sa nám chce? Sorry šéfe, dnes sa mi nechce do práce a celý týždeň jem tresku s rožkami, lebo na iný šalát nemám chuť. Domnievam sa, že ja ako rodič som dosiahla vhodný vek na to, aby som vedela, čo je pre moje dieťa dobré. A žiadne malé rozmaznanča, ani to moje vlastné, mi nebude diktovať podmienky. Kapíto?

Dnešné menúčko: Zjedz, alebo zostaň hladný.

Problém číslo 3: Deti dostanú všetko čo chcú, a to hneď

Dnešná generácia už nevie, čo by vlastne ešte chcela. Vojdeš do hračkárstva, a zistíš, že teoreticky už máte doma z každej kategórie všetko. Tie naše úbohé deti ani nemajú čas po niečom túžiť, dostanú to ešte predtým, ako si to vymyslia. Pozrime sa aj na bežné potreby: Chcem piť, som hladný, chcem mlieko, chcem keksík, chcem koláčik. Teraz, hneď. Pozri sa okolo seba, deti nedokážu na nič čakať – na autobus, v rade u zubára, na jedlo v reštaurácii. Keď povieme nie, hodia sa o zem, a následne im strčíme niečo do ruky, aby boli ticho. Najčastejšie tablet alebo rohlík. Do témy závislostí na technológiách ani radšej nejdem, lebo by tento článok nemal konca:)

Riešenie: Nechaj deti čakať a nudiť sa, oni sa zachvíľu s niečím kreatívne začnú zabávať, stačí im to len umožniť. Zruš tablety v kaviarňach a reštauráciách, a garantujem Ti, že sa deti naučia sedieť a čakať na jedlo, budeš mať vychované deti, s ktorými je radosť chodiť medzi ľudí. Čím skôr, začneš, tým ľahšie! Zrušila by som aj všetky džúsiky, keksíky a pečivo, ktorými zakrývame ich neochotu počkať si na to, čo chcú. Ak ťa o niečo poprosia, nevyskoč hneď zo stoličky, ale predlžuj čas splnenia požiadavky.

Drobná výnimka – večera sa podáva: práve teraz!

Problém číslo 4: Rodičia už nemajú súkromie

Deťom často nevedomky dovolíme okupovať celý náš dospelácky životný priestor. Kým som nezminimalizovala, hračky, ktoré boli na každom štvorcovom metri, ma privádzali do vývrtky /aj ten vínovej/- v kuchyni, na sedačke, v spálni. S manželom sme si nevedeli večer sadnúť ako civilizovaný manželský pár v príjemnej kuchyni bez toho, aby som nemusela odhrabávať detské haraburdy. Deti sú v našich posteliach aj za cenu vyhasínajúceho vzťahu, domácnosti sú prevalcované blikajúcim plastom, a keď príde návšteva, malí zbojníci skáču tete Elvíre po hlave, lietajú po obývačke ako divosi a nevieme dokončiť súvislú vetu. Zmizla pomyselná čiara – toto je náš posvätný priestor, pre dospelých. Nemáme si kde oddýchnuť a byť sami.

Riešenie: Detské izby sú pre deti, kuchyňa a obývačka, manželská spálňa pre dospelých. Deťom je potrebné jasne určiť hranice – dokedy im venujem pozornosť, kedy je čas spánku a kedy je čas pre maminku a tatinka. Rešpektujem ich izbu, ich hračky, a oni musia rešpektovať ten môj priestor. Po skončení hier chceme hračky upratané, tam kde patria. Mám kamarátku, ktorá v malom byte šije a všade má ihly a lepidlo, nuž a deti jednoducho nesmeli prekročiť bielu čiaru na koberci. Naučili sa to. Keď som bola malá, a naši mali návštevu, neexistovalo, aby som sa obšmietala v obývačke a sústavne sa niečoho dožadovala. Museli sme sa ísť hrať do izby.

Problém číslo 5: Dospelí už nie sú autorita

Vezieš sa v bytovke vo výťahu, susedovie dieťa nastúpi, nastane očný kontakt a ….nič. Ideš do školy, spolužiaci z triedy oproti tebe cupkajú dolu po schodoch …. a .. nič… Ideš do obchodu a deti nezdravia, neďakujú, ani bú ani mú. Najnovším trendom je aj to, že len rodič má právo dieťa vyhrešiť, takže keď malý Adamko ide Terezke na pieskovisku lopatkou vypichnúť oko, tak musíš čakať na jeho mamičku, aby ho zastavila, lebo ako si iný dospelý dovoľuje vyhrešiť to jej zlatíčko. V zahraničí volajú deti mamy svojich kamarátov prvým menom, a ťažko sa mi na to zvyká. Kde sa podel rešpekt k dospelým? Kde sa podela „pani Andrea? „

Riešenie: deťom vštepovať „Dobré ráno a Ďakujem„, a kľudne to preháňať, nie sme predsa divosi. Poslúcha sa pani učiteľka, pani riaditeľka, vychovávateľka, aj susedka a napraviť či pochváliť správanie má odo mňa povolenie ktokoľvek. Len smelo do toho!

Suma sumárum – všetko s mierou, normálne. Deti viem ľúbiť aj tak, že im nedám všetko a nie som len a len matkou. Je úplne v poriadku povedať nie, vyčleniť si svoj priestor, neobetovať každučkú minútku našim detvákom. Každá žena má právo na chvíľu pre seba, občas si vyjsť do kina, posedieť s kamarátkou, prečítať knihu, zájsť ku kaderníkovi. Vytrieď si domácnosť, povedz nie, stanov deťom pravidlá, pestuj v nich skromnosť a zaveď rutinu.

A na záver: ak si nevieš vo výchove rady, niekde uber. Vždy to funguje.

Podobné články:

Ako vyliečiť závislosť detí na tablete

Hračky, ktoré by som kúpila opäť (alebo tipy na vianočné dary pre deti)

Vzala som deťom skoro všetky hračky, a stalo sa toto

Prečo matky potrebujú minimalizmus

Vytrieď si myseľ: Minimalistický denník

Vytrieď si domácnosť: Minimalistický domov

Ako mať svoj čas pod kontrolou

30. júla 2019 publikovala Minimalistka 9 komentárov

„K minimalistickému domovu patrí nielen úspešne vyprataná fungujúca domácnosť, ale najmä zmena postoja, ako doma funguješ.“

Tento článok je úryvok z knihy Minimalistický domov. (upravené pre blog)

Chcela by som sa s tebou podeliť o moju veľmi osobnú skúsenosť.

Minimalistický životný štýl mi zjednodušil nielen domácnosť, ale aj pohľad na seba. Počas vypratávacích seansí som mala šancu prehodnotiť, ako som žila. Akonáhle si okolo seba totiž vypraceš priestor, umožníš konečne vidieť aj do svojho vnútra. A presne toto sa stalo mne.

Vysvetlím to v nasledujúcich riadkoch a budem veľmi úprimná, aj keď mi to nie je vôbec príjemné. Myslím si ale, že je to dôležité.

Predtým, ako som sa stala mamou, som bola veľmi produktívna žena, ktorá nemala problém skoro vstať, byť nesmierne efektívna, úspešná, plná nápadov a pevnej vôle.

Všetko bolo o mne a ja som si kontrolovala čas, ako som chcela.

Načo som bola asi najviac hrdá, boli moje úspešné rána. Vstávala som veľmi skoro a už o šiestej ráno ešte pred prácou som dvíhala činky vo fitnescentre.

Po narodení mojich dvoch detí sa však z týchto nabitých super rán stal môj úhlavný nepriateľ.

Veľmi ilustračné foto čias veľmi dávnych a pravekých :)))))

Prvých pár rokov som to akceptovala a predstavovala si, aké by to bolo skvelé začať deň a nejako sa (seba)realizovať. Mala som veľké plány, ako si popri detičkách na materskej budem konečne užívať svoje koníčky a plniť sny.

Ako ale mesiace ubiehali, pomaly som to vzdávala, a namiesto žitia som prežívala. Vravela som si a vraveli mi to vlastne všetci, že s deťmi to už jednoducho nejde.

Moja vlastná myseľ ma porazila. Môj životný priestor mi nepomáhal.

Ak máš aj ty ešte malé deti, určite to poznáš. Po dlhom náročnom dni ich konečne šupneš do postele, je pred tebou sladký večer, keď si konečne sama sebe paňou a môžeš si aspoň trochu oddýchnuť a robiť, čo chceš.

U mňa to väčšinou dopadlo tak, že všetky predsavzatia konečne sa venovať mojím vlastným projektom sa nekonali. Pevná vôľa mala svoje limity a radšej som si sadla pred telku, často aj s pohárom vína, a pozerala môj obľúbený seriál. V lepšom prípade som čítala knihu a v horšom surfovala po Instagrame.

Nevedela som prestať a dať tejto neproduktívnej chvíli zbohom.

Poznáš ten pocit, keď nevieš prestať otáčať strany, či klikať na stránky, alebo si povieš ešte jedna časť seriálu a tresk – odbíja polnoc? Vtedy sa prinútim ako tak odplaziť do postele, z posledných síl sa odlíčim a umyjem si zuby. Som polomŕtva, ale ospravedlňujem samu seba, že som si po tej šichte s deťmi a v domácnosti zaslúžila aspoň trochu relaxu.

Čaká ma ráno a s ním nová smena a realita.

Neporiadok v dome a neporiadok v hlave, celý chaos vyjadroval presne túto scénu.

Skoro nikdy som večer nič užitočné alebo produktívne pre seba nespravila, aj keď som chcela – zacvičiť si, napustiť si vaňu a konečne vyskúšať tú masku na tvár, napísať kamarátke e-mail. Ráno som za túto zábavu pekne zaplatila. Nevyspatej mi trvalo dobrú polhodinu, kým som sa litrom kávy sfunkčnila na rozmýšľanie.

Každé ráno som vstávala až vtedy, keď ma zobudili deti alebo som nemala na výber.

Vstávala som kvôli nim a nie pre ne.

Celý deň som fungovala len preto, lebo som musela.

Nechcelo sa mi a deň po dni sa mi nechcelo ešte viac.

Mala som ideálne podmienky byť šťastná: bývali sme v krásnom dome, mohli sme si dopriať, čo sme chceli, mala som luxus byť s deťmi doma a pracovať na vlastných projektoch, no napriek tomu som nebola šťastná žena.

Neužívala som si materstvo tak, ako som si predstavovala.

Ťažko sa mi to píše, ale je to pravda. Neznášala som starať sa o domácnosť a prakticky mi z toho šibalo.

Upratovala som, len keď som musela, alebo som si najala niekoho, aby som nemusela. Žehlila som, len keď sme si už nemali čo obliecť. Varila som, len keď som mala náladu, a snažila som sa kuchyni vyhnúť napriek tomu, že som bola kedysi vášnivá kuchárka.

Každodenný stereotyp ma ubil do katatonického stavu úplnej apatie.

Fungovala som na autopilotovi, a keď sme k tomu pridali hory vecí, ktoré som kupovala alebo prekračovala a dvíhala zo zeme, už teraz viem, že som sa dostala do miernej formy depresie. Mala som plné zuby vecí, prebytku, veľkého domu a mojej neschopnosti všetko zvládnuť. Nebola som pre svoju rodinu prítomná srdcom. Bola som plná vzdoru.

Všetko, čo ti zaberá priestor, ti berie aj drahocenný čas.

Potrebovala som zmeniť postoj. Začala som vyhadzovať a deň po dni som sa cítila lepšie. Zrazu som si začala viac rozumieť.

Chcem poznamenať, že sú isté obdobia, keď to proste takto vyzerá – deti sú dlhodobo choré, prídeš z pôrodnice, máš mesačné bábätko a si rada, že si rada. Prvý rok s malým dieťaťom alebo aj s dvomi dá zabrať: deti nespia, často sa budia, musíš ich kŕmiť každé tri hodiny, prežívaš, ako sa dá.

Moje deti boli v tomto čase už väčšie, už som neprebaľovala, už som ich nedojčila, už spali relatívne dobre celú noc a ja som sa stále ľutovala, akoby som bola v tom špeciálnom období, keď to treba vydržať a bude lepšie.

Mala som dosť nielen mojej domácnosti, ale aj seba. Už ma nebavilo byť martýrkou len preto, že som matka dvoch malých detí a že život s deťmi taký je. Chcela som si dokázať, že viem byť aj žena aj matka a nemusím čakať roky, kým sa môžem realizovať.

Musela som prevziať kontrolu nad svojím dňom. Niekde som čítala, ako fungujú úspešní ľudia. Chodia včas spať a vstávajú skoro. Ak dokáže beznohý muž zabehnúť maratón, dokážem aj ja zvíťaziť nad svojou „lenivosťou“? Chcela som byť ako oni.

Spomenula som si na ten pocit, ako som sa skvele cítila, keď som ráno chodievala pred prácou cvičiť. Ako inak vyzeral môj deň, keď som mu udala úspešný tón. Už som to kedysi zvládla, som to stále ja?

Vedela som aj to, že ak chcem prehodnotiť svoj postoj, bude ma to niečo stáť a to boli moje ležérne neproduktívne večery. Aj tak som sa po nich cítila ako vyžmýkaný citrón.

Budem skoro vstávať. Skôr, ako moje deti.

Pre seba. Vstávať o hodinu skôr ako vstane celá tvoja rodina, ti zmení deň. Prvý týždeň budeš unavená, ale zvykneš si. Ak pravidelne chodíš spávať, ranné vstávanie je len zvyk, ktorý si vie každý vybudovať.

Rána sú výnimočne krásne. Tiché tmavé ulice, pokoj spiaceho mesta a len ja, môj počítač a písanie, môj diár, čas na úplne maximálnu chvíľku pre seba. V lete stihnem aj východ slnka, ešte stále chladný vzduch pred prvou páľavou, úžasný pokoj. Nastav si budík a vstaň.

Ako by si vedela zmeniť svoj deň s hodinkou len pre teba?

– cvičiť jogu?

– písať román?

– učiť sa slovíčka?

– vybaviť si e-maily?

– modliť sa?

– naplánovať si deň v diári?

– vypiť si v pokoji kávu a prečítať si správy?

– osprchovať sa a pekne sa nalíčiť?

Skvelé produktívne ráno sa ťahá celým dňom až do večera. Namiesto pozerania seriálov spravím rýchle upratovanie a zapojím aj deti. Zapnem umývačku riadu, dám do poriadku kuchyňu a pripravím deťom desiatu do školy. Uistím sa, že je všetko na mieste, skontrolujem obsah kabelky, zapojím telefón na nabíjačku, prejdem si kalendár a doplním, čo ma čaká na ďalší deň. Pripravím si veci na cvičenie a veci, ktoré si deti oblečú ráno na seba. Táto malá snaha večer spraví obrovský rozdiel ráno.

Keď si konečne sadnem, tak viem, že mám deň pod kontrolou.

Môj deň nenechávam na náhodu ako kedysi.

Ak sa ti páčil úryvok z knihy, tu je obsah, čo v nej ešte nájdeš:)

Ak ju ešte nemáš, môžeš si ju objednať cez objednávkový formulár. Kúpou každej jednej knihy priamo odo mňa za fér cenu podporuješ fungovanie tohto blogu. Ďakujem!! 🙂

Aké je to sa stále sťahovať?

21. marca 2019 publikovala Minimalistka 13 komentárov

A zase sa sťahujeme. Síce som sa pred rokom zaprisahala, že už stačilo, v kútiku duše som vedela, že sme zaparkovali na Slovensku len dočasne. Sme totiž „nomádska“ rodina.

Slovo nomád však nie je úplne správne pomenovanie. V skutočnosti sme expatrioti, alebo iným slovom aj expati.

Aký je rozdiel medzi nomádom a expatom?

Nomád je človek, ktorý opustí svoju domovskú krajinu a sústavne sa presúva z miesta na miesto. Býva len v krátkodobých prenájmoch či hoteloch, nemá žiadne dlhodobé zmluvy na telefón, auto a bývanie a takisto nemá pracovné víza. Väčšinou takto fungujú digitálni nomádi, ktorí aby sa uživili, pracujú len online pre rôznych klientov a využívajú nižšie náklady na život v tej či onakej krajine, kde žijú. Niektorí ľudia sú cestovatelia, ktorí si trebárs vybrali ročné voľno, predali svoj majetok a vybrali sa spoznávať matičku zem.

Expatriot je človek, ktorého buď vyšle materská spoločnosť do cudzej krajiny na vopred zmluvne ohraničené časové obdobie (náš prípad), alebo opustí prácu a domovinu, a nájde si prácu v zahraničí pre konkrétnu firmu sám za seba. Expat býva a pracuje v cudzej krajine a má pracovné víza, aj zmluvu na prenájom, aj zdravotné poistenie, vodičský preukaz a rezidenčnú kartu podľa požiadaviek danej krajiny.

Životný štýl nomádov aj expatov je podobný, i keď nomád má väčšiu voľnosť a menšie istoty. Byť nomádom je tak trošku dobrodružnejšie.

Čo majú oba životné štýly spoločné?

Nuž vedomie, že nikde nebudeš navždy.

To ma prinútilo k úvahe. Nie sme v podstate všetci nomádi? Kde je garancia, že tam kde si teraz, budeš stále? Pauza na zamyslenie 🙂

Sťahovavý život ma naučil neidentifikovať sa ani so svojou adresou, ani so svojou domácnosťou. Dnes sme tu, o mesiac, o rok či o dva – uvidíme.

Deckám musím vytvoriť „domov“ za pohybu – v hotelovej izbe, v dočasnom prenájme, v nehnuteľnosti, ktorá je „naša“ len na nejaký čas.

Moment, keď Radko zažil prvý sneh v živote (Brémy)

Uvedomila som si, že pocit domova netvorí ani náš konferenčný stolík, ani obraz na stene, ani rohová sedačka.

Dcéra sa ma pýta: „Mami, odkiaľ vlastne sme?“ „Nuž tam, kde sme spolu.

„Kde je náš domov? „ Všade a nikde.

Nikdy by som netušila, že budem vychovávať deti tzv. „tretej kultúry“.

Third Culture Kids (v skratke TCK) je pomenovanie pre potomkov, ktoré strávili detstvo a dospievanie mimo rodiska oboch rodičov.

V praxi to vyzerá asi tak, že manžel je Brit a ja Slovenka. Randili sme spolu v Holandsku, kde sa nám v Haagu narodila dcéra. Vzali sme sa a šli sme žiť do Kataru. Syn sa nám narodil v arabskom Abú Zabí. Odtiaľ sme sa presťahovali do Nemecka, kde syn chodil do nemeckej škôlky a dcéra do medzinárodnej školy. Dnes sú bilinguálne, syn istý čas rozprával plynule aj nemecky, a aby sme si to ešte viac skomplikovali, polovica mojej rodiny rozpráva maďarsky. Ak do toho pridám ešte rodinu rozlezenú po celom svete (Kanada, Španielsko) a sústavné cestovanie krížom krážom… nuž ťažko to občas chápem aj ja 🙂

Niekedy si vravím, naše úbohé deti v tom živote musia mať riadny guláš.

Čo im to robíme? Ľudia sa ma pýtajú, ako to celé zvládajú?

Zatiaľ môžem povedať, že dobre. Byť dieťa tretej kultúry je istým spôsobom životný tréning železnej odolnosti.

Maličkým deťom prisatými na mame bolo asi jedno, či sme v Douhe, v Bangladéši, či v Bratislave. Ako vyrastali, zdalo sa im to celé normálne. Obrovskou výhodou sú jazyky, ktoré deti nasávajú ako špongia. „TCK“ deti majú lepšiu kapacitu porozumieť iným kultúram. V škole sú spolužiaci rôznej farby pleti, náboženstva či výzoru a pre nich to takto je. Nečudujú sa, keď vidia černocha, alebo keď malá Xi Liu papá na raňajky sushi.

Verím, že všade kde sme boli a všade kam ešte pôjdeme, sa daná krajina trošku stane ich súčasťou.

Čo z nich bude? Netuším. Budú nám to raz oplieskávať o hlavu? Uvidíme 🙂 Som však presvedčená, že dar cestovania a jazykov je určite lepší ako izba plná hračiek.

Môže takto žiť každý?

Stať sa nomádom či expatom je dnes celkom jednoduché, môžeš si pobaliť svojich sedem slivák, kúpiť si letenku, zdigitálniť si prácu. Môžeš si vybrať, či využiješ smartfón na surfovanie po Facebooku, alebo sa z neho stane nástroj na otvorenie sveta.

Ak vieš jazyk, nájdeš si prácu vonku v obore, a väčšinou v zamestnaneckom balíku je zahrnutý aj príspevok na životné náklady. Môžeš sa ocitnúť aj v situácii, keď manželovi či partnerovi ponúknu prácu v zahraničí. Naskytne sa príležitosť zarobiť slušné peniaze a ísť na istý čas žiť mimo Slovenska. Alebo sa ako rodina proste rozhodnete, že máte politiky/daní/atmosféry/dediny dosť, a pôjdete, kde je tráva zelenšia.

Stať sa nomádom však vyžaduje isté charakterové črty. Ak si bola najďalej v hlavnom meste Praha a doma máš silné zázemie kamarátok a rodinu v okruhu 10 km, ísť do neznáma je veľmi ťažké.

Často sa ma ľudia pýtajú, ako to zvládam ja a deti. V pohode – lebo milujem zmenu, a rutina ma ubíja. Mám to v povahe. Vekom som už trošku zlenivela, ale zistila som, že lietať po svete je taký vírus, raz ťa chytí a po čase ti začne chýbať.

Človek musí byť asertívny, nebáť sa otvoriť si ústa a spýtať sa niečo v cudzom jazyku a celkovo si samostatne poradiť. Pre ženu prináša život v cudzej krajine aj rozhodnutie ostať s deťmi doma, a istý čas zavesiť kariéru na klinec.

Keď ťa prídu na jar pozrieť do Holandska 🙂

Aké sú pozitíva nomádskeho života? Zhrnula by som ich nasledovne:

Môžeš žiť, kde len na planéte Zem chceš, za podmienky, že sa dokážeš uživiť. Vieš si zo životných nákladov spraviť tzv.„life hack„. Ak doma nemáš prenájom garzónky, niekde v Thajsku môžeš mať za tie isté peniaze dom na pláži.
Nikdy sa nenudíš. Kým ťa omrzí cesta do školy a lokálny supermarket, je čas dvihnúť kotvy.
Si viac opatrná, čo všetko vlastníš. Vieš, že každý fyzický predmet budeš raz musieť zabaliť a presťahovať na opačný koniec sveta. Nomádstvo ma naučilo minimalizmu, a dnes keď túžim po nejakej haburde, mentálne sa preplieskam a predstavím si spotených sťahovákov, ako moje krámy nakladajú do lodného kontajnera.
Oceníš viac priateľstvá. Prehodnotíš vzťah k materializmu a tešíš sa z ľudí, ktorí sú v tvojom živote. Zistíš, ktoré sú tie pravé a nadčasové.
Budeš viac vynaliezavá. Život v inej kultúre v tebe prebudí takú kreativitu až sa ti z nej bude krútiť hlava. Keď denne čelíš novým problémom a výzvam, vyžmýkaš zo seba také riešenia, aké by ťa v pohodlí domova nikdy nenapadli.
Sústavne redukuješ. Neustále sťahovanie ťa núti veci prehodnocovať, a tým, že ich často berieš do ruky, presne vieš koľko máš a kde máš. Nomádstvo ťa prinúti byť veľmi zorganizovaná.
Stretneš nesmierne veľa zaujímavých ľudí z rôznych krajín, či sa ti to páči alebo nie. A po čase stretneš tých istých ľudí niekde inde a zistíš, že svet je vlastne jedno sídlisko.
Zistíš o sebe viac, než by si chcela. Nomádstvo je cesta k sebauvedomeniu – aký malý fľak sme na tejto planéte, aké vážnejšie existenčné problémy riešia iní ľudia, ako miluješ Slovensko a ako je ti vlastne sakramentsky na tomto svete dobre.

Detské ihrisko v Douhe, Katar. Nie, tráva neexistuje 🙂

Aké sú však negatíva sústavného sťahovania?

Niekedy máš dni, keď ti bolestne chýba rodina. Zmeškáš narodeninové oslavy, výročia, svadby, pohreby. Starí rodičia ti vyčítajú, že si nevidia vnúčatá. Ak sa niečo stane, si príliš ďaleko, aby si vedela pomôcť.
Priateľstvá sa rozpustia. Napriek tomu, že je komunikácia na diaľku dnes veľmi jednoduchá, niektoré vzťahy sa napriek Skypovačkám nepodarí udržať.
Si skoro na všetko sama. Najmä, keď máš malé deti, chýba ti niekto kto ti ich postráži. Ak máš problém, nemáš po ruke známych a rodinu, na ktorú sa vieš obrátiť. Musíš si sama poradiť.
Komplikovaná byrokracia. Musíš si vybaviť nájom, víza, povolenia, zmluvy, rezidenčnú kartu, vodičák. V každej novej krajine prejdeš papierovým terorom.
Nerozumieš. V krajine, kde ani necekneš ich jazykom, sú prvé mesiace ako texaský masaker motorovou pílou. Musíš sa prekonať, chodiť so slovníkom v kabelke a otvárať ústa na kapra. Nič príjemné, ale prežiješ to. Za rok rozprávaš novú reč a svet je gombička.
Zabudni na dokonalú kuchyňu. Buď varíš na dvojplatničke a ledva sa v nej otočíš, alebo máš k dispozícii dva sporáky, americkú chladničku a 35 skriniek na odkladanie. Alebo nemáš kuchyňu žiadnu, a musíš si ju kúpiť a poskladať z Ikey.
Dobrodružstvo je úžasná vec, až kým nie je. Nemáš chuť vybavovať po cudzom mieste niečo, čo by si doma vyriešila za dve minúty.
Začneš si namýšľať, že si jednorožec. Dlhodobý pobyt v krajine šejkov a pozlátených palácov ťa vie poznačiť na psychike. Ak začneš mať pocit, že si nadčlovek a žiadaš kamarátky, aby ťa oslovovali „madam“, je čas na riadny buchnát po chrbte.
Šoférovanie. V každej krajine iný des. Cesta do školy je vlastne videohra, kde je tvojou úlohou prežiť do ďalšieho levelu. So smútkom v duši spomínaš myšičkárov v Bratislave, ktorí ťa zvykli vytáčať.

Život sťahovavého vtáčika má teda výhody aj nevýhody a myslím si, že po čase každý túži sa niekde nakoniec usadiť a tešiť sa z permanentnej adresy. Ak nemáš možnosť ani chuť, či odvahu, úplne stačí na osvieženie života častejšie cestovať. A nepotrebuješ milióny.

Cestovanie je totiž úžasný liek na nespokojnosť so životom, na rutinu či ufrflanosť na rodnú krajinu.

Nie je nič krajšie, ako prísť po dlhšej dobe DOMOV a obzerať sa okolo seba ako Alenka v ríši divov. Všetko je na tom Slovensku zrazu najkrajšie na svete. Aj tá namrzená predavačka v obchode, aj šedé paneláky v Petržalke. A ten pocit, keď si dáš tresku s bielym rohlíkom a zapiješ Kofolou, za nevyrovná žiadnej vychýrenej zahraničnej reštaurácii 🙂

Ako si na tom ty? Mala by si odvahu vyskúšať život v zahraničí?

Si v podobnej situácii? Poznáš niekoho, kto žije ako nomád či expat?

Teším sa na komentáre 🙂

Ako vyliečiť závislosť detí na tablete

28. novembra 2017 publikovala Minimalistka 7 komentárov

Čarovná formulka je nasledovná: preč z domu.

To by som ako minimalistka mala vedieť, nie?

Už sú to necelé dva mesiace, odkedy mi praskli nervy a deťom som vyhodila tablet z okna. Nie obrazne, ale naozaj.

Vyľakalo ma, do akých obrátok ma dokázalo dostať take malé nevinné vyzerajúce elektronické nič.

Príznaky nezdravého používania sa ukazovali už počas letných prázdnin, no nevedela som sa tabletu vzdať. Zminimalizovala som hračky a domácnosť, no iPad sa na nás vyškieral a užíval privilegované miesto zapojený v zástrčke, pripravený nahradiť matku, keď si potrebuje niečo porobiť.

Myslela som si, že dokážeme zaviesť pravidlá a pozeranie iPadu regulovať. Na moje deti to bohužiaľ nefunguje. Možno ja som taký typ matere, že som buď .. alebo.

Priznávam sa, že mať k dispozícii iPad je pohodlné – pri cestovaní, pri upršanom víkende… Bola som aj tá placatá máma, ktorá radšej deťom strčí do ruky tablet, ako by sa s nimi hrala?

Potvorská satanská vecička ma vytočila a denno denne vytáčala.

Musela som sa pozrieť pravde do očí. Stojí tá pol hodina pokoja vlastne za to?

Prejavy závislosti u veľmi podobné ako u drog, cigariet, alkoholu. Znie to strašidelne, ale je to tak.

Zbavila som sa iPadu a detox prebiehal nasledovne:

Deň 1: Som najhoršia mama na svete a dcéra mi oznámila, že som zničila jedinú vec, ktorú mala skutočne rada. (Viem že blafuje, ale aj tak sa ma to dotklo…..emočne som na šrot.)

Deň 2: Deti si pýtajú iPad a dúfajú, že blafujem teraz ja. Majú smolu. Aj keby som chcela, rozbitá obrazovka je nefunkčná. Dobre mi tak.

Deň 3: Pokusy o znovuvzkriesenie iPadu pokračujú, dcéra oznámila pani učiteľke v škole strašnú správu a kamarátky ju ľutujú. Cítim sa divne.

Deň 4: téma iPad sa načína, keď už deti pred večerou nevedia čo zo sebou. Dcéra skúša, či by nemohla dostať jeden na narodeniny. Zamietam a navrhujem čítačku Kindle. Vyzerá nadšená. Konečne bod k dobru.

Deň 5: na iPad sa zabudlo, a už je to temná minulosť. Decká sa hrajú s čím je, a dcéra si číta.

Deň 6: v dome je kreatívny neporiadok ako v tanku – vyexpirovaná lekárnička sa premenila na ordináciu, deti mi zašpinili koberec akrylovými farbami. Zadarmo to nebude.

DNES: deti si iPad nepýtajú, nechýba im a už ho ani nespomínajú. BINGO!!!!!

Tablet nám nechýba a ja si búcham hlavu o stenu, ako som mohla byť tak masochistická.

Nechcem tablety démonizovať, ale nám nepriniesli nič pozitívne. Nič, čo by nemohlo nahradiť čítanie knihy, kreslenie, maľovanie alebo hranie hier. Naozaj. Sorry.

Deti majú ešte určite čas bojovať so závislosťou na elektronike, keď sú staršie. Pozrime sa na seba.

Aj sa som nalepená na mobile častejšie ako je potreba. Denne sa musím vedome brániť – nabíjať si telefón mimo spálne, zavrieť aplikácie a vypnúť notifikácie atď…

Kritickým pohľadom zmietnem každé dieťa s tabletom alebo telefónom v ruke. Akosi to vnímam inak.

Vyzerali aj moje deti takto?

Trojročné dievčatko sedí v trolejbuse a mama ťuká do mobilu, dieťa ťuká do tabletu, ľudia nastupujú, vystupujú, svet beží okolo nás .

Vypínam mobilný internet a už stačilo. Začínam túžiť po tej klasickej Nokii v s vyklápacím displejom.

Kde sme teraz? Zosumarizujem…

Výhody: žiadne zvady, žiadne hádky, žiadne prestimulované deti s podliatymi očami

Nevýhody: Musím sa deťom viac venovať a hrať sa s nimi. Objavili sme kartové a spoločenské hry. Pri cestovaní sa rozprávame a musím im vela vysvetľovať a odpovedať na otázky. Mám doma výtvarné studio a nejaké tie škody na majetku.

Vyhodila som iPad a stala som sa lepšou mamou.

Prečo by tehotné ženy nemali behať po obchodoch

26. septembra 2017 publikovala Minimalistka 1 Comment

Vedela si, že bábätká sa rodia ako minimalisti?

Tento článok bude presne o tom, čo nepotrebuješ.

Prvorodičky, čítajte tu a teraz. Ostrieľané multi – mamy: spravte si kafe a dajte si pauzu.

Dodnes nezabudnem na ten pocit eufórie, keď mi tehotenský test oznámil pozitívnu správu. Hurá, budeme mať bábätko!
Počiatočnú radosť vystriedala panika z pocitu zodpovednosti. Hormóny zapracovali a ja som chcela zbúrať, premaľovať a prestavať celý náš barák. Nič mu nebolo, ale veď viete.
Musíme sa predsa dokonale pripraviť a zaobstarať pre naše dieťa aj modré z neba.

Keď som vstúpila prvýkrát to obchodu s detskými potrebami, zatočila sa mi hlava a siahla som po päťstovke Paralene. Predavačky číhajú na netušiace obete s dobre mienenými radami.

Rodina a známi ochotne a nadšene radia, čo všetko si musíme bezpodmienečne nakúpiť.

Ten najlepší model kočíka, pre istotu aj dva. Ľahký do mesta, terénny do prírody.
Čo ak sa dieťa chce radšej nosiť? Šatka aj ergo nosič, pre istotu.
Drevená kolíska aj s tými rozkošnými ladiacimi záclonkami a hebkým kobercom z čistej vlny.
Súprava hrkálok, hrazdička, kolotoč nad postieľku…
polohovacia podložka, ohrádka,
monitor a hracia dečka,
spací vak, či deka?
rôzne druhy cumlíkov….možno si bude vyberať…
sterilizátor
fľašky na kojenie,
odsávačka na mlieko,
ohrievač na mlieko, z
zábrany na schody,
chodítko,
zavinovačka,
cumlíky…

Potrebuješ väčšie bezpečnejšie auto. Nový nábytok. Novú izbu. Nové všetko.

Ha – a ešte sme neskončili:

Následne čelíme rozhodovaniu. Aký model, ktorá značka, kde je to lacnejšie, aká farba, aká cena, aká kvalita……

Čakať dieťa je riadna fuška.

Mám dobrú správu. Dá sa to aj inak.

Volá sa to minimalistické rodičovstvo.

Dobre, dobre, dobre, je mi jasné,že by si najradšej pochodovala po obchodoch, maľovala steny a skladala nábytok.

STOP!!!

Ignoruj, čo ti všetci s dobrým úmyslom hučia do hlavy a:

SPOMAĽ…..

Sadni si na zadok a vylož si nohy.

Nestoj, keď môžeš sedieť a neseď, keď si môžeš ľahnúť.

Lebo milá moja čoskoro naša- keď to dieťa raz príde na svet, už si tak skoro nesadneš 🙂

Budeš hľadať čas a ten veru nebude. Čas je najhodnotnejšia komodita, ktorá sa nedá kúpiť v žiadnom obchode.

Nevyplytvaj ho behaním po obchodoch, zo srdca ťa prosím.

Ale keď to moje bábätko ešte toľko toho potrebuje!

Ja som bola taká istá a úplne to chápem.

Stala sa zo mňa matka minimalistka a prišla som na toto:

Malinký človiečik toho paradoxne potrebuje najmenej.

Bábätku je šuma fuk, čo má oblečené, chce spať s TEBOU, denné menúčko je iba MLIEKO a najradšej by sa namiestko kočíkovania nosili na rukách.
Novorodenci sú vlastne rodení minimalisti.

Naozaj si nemusíš všetko zabezpečiť ešte pred jeho narodením.

Každé dieťa je iné a má rôzne potreby. Nechaj nech čas ukáže, aké je to tvoje.

Kúp si základné veci na internete.

Nechaj si poradiť od kamošky, čo si tým už prešla. Ušetríš si hodiny výskumov a rozhodovania. Ak ti osoba, ktorej veríš, má podobný životný štýl a má už tri deti povie, že ten a ten kočík je fakt super, tak si ho kúp a nestráv hodiny na internete hľadaním ešte lepšieho.

Keď budeš po pôrode zavretá doma, a bude ti mierne šibať z nedostatku čerstvého vzduchu, prechádzanie sa po obchodoch aj uvítaš:)

Chceš si ušetriť peniaze?

Nekúp najmä :

Prebaľovací pult. Kus nábytku, ktorý ti zaberie pol spálne, akonáhle sa začne dieťa otáčať a loziť, budeš chytať infarkt, kedy z neho spadne. Vezmi starší uterák a deku a prebaľuj na posteli. Ušetríš aj stovku či dve.
Vanička na kúpanie. Celé úsilie napúštania a vymývania vaničky nestál za ten krátky proces, ktorý si moje dieťa z kúpania užilo. Opláchni dieťatko v umývadle, alebo v lavóri. Prvý rok života sa ešte naštastie nehrá v blate.
Smetný kôš na plienky. Počiatočná investícia síce nie je až taká vysoká, avšak náplne je nutné neustále dokupovať. Špinavú plienku vyraz do kontajnera. Aspoň sa prejdeš.
Postieľka. Bábätká majú takú vlastnosť, že chcú byť stále s tebou. Priprav sa na to, že aj v noci a v tvojej posteli :)Namiesto klasickej postieľky je podľa mňa oveľa lepšia tá cestovná aj s matracom. Dá sa prakticky zložiť a presúvať po dome podľa situácie. Pri cestovaní za rodinou má dieťa familiárne prostredie na spanie. Je aj omnoho ale omnoho lacnejšia.
Príliš veľa oblečenia. Vyhni sa nutkaniu zásobovať sa oblečením na pol roka dopredu. Úplne postačí aktuálna veľkosť zhruba na týždeň prania a postupne môžeš oblečenie dokupovať.
Takto neoželieš všetky tie nenosené kúsky s visačkou. Zľavy na detské oblečenie sú veľmi lákavé, ale ja osobne som stále nakúpila viac ako vedeli decká reálne vynosiť.
Kúp všetko v jednej farbe a zabudni na flitre, nažehlovačky a gombíky. Takto to vieš všetko šupnúť do jednej pračky a ten červený svetrík nebude pol roka čakať na partnera.
Malé topánočky a podobné hovadinky. Bábätko ešte nevie chodiť a preto topánočky nepotrebuje.Viem, že vyzerajú Ňu Ňu ale… hm… Týka sa to aj imitácie oblečenia pre dospelých šité na batoľatá: džínsy, košele, blúzky, sukničky. Trojmesačné dieťa narvané do skinny džínsov – no comment.
Teplomer na vodu. Na zmeranie správnej teploty si strčíš zápästie pod prúd vody a keď nezjajkneš, môžeš umývať. O jednu zbytočnosť v domácnosti menej.
Mixéry na zeleninu. Vezmime si takú vidličku. Alebo ručný šľahač. Uvarenú mrkvu so zemiakom s nimi manuálne rozmixujete a je to. A ako bonus nemusíte nič rozoberať, pracne umývať a skladovať. A riešiť, či je čas prechodu z totálne pomixovaného na trošku hrudkovito pomixované.
Hračky pre novorodencov. Malé bábätká fascinuje sám život. Štekajúci pes, smradľavý autobus, susedka vo výťahu, vtáčik letáčik, mierny vietor, hustý dážď, biele oblaky je zábava zadarmo. Ak už musíš, stačí pár kusov hračiek v jednom košíčku. Mini košíčku. Neboj sa, ešte príde čas, keď sa z hračiek zblázniš.
Detská izba. Čo k tomuto dodať. Som za tiché pokojné tmavé miesto, kde môže dieťa pokojne spinkať. A to môže byť kľudne špajza aj roh v kancelárii aj v obývačke – viď cestovná postieľka. Nemusíš si brať hypotéku na väčší byt, bábätko má okolo 50 centimetrov. Ušetríš aj tisíc Eur, keď sa zriekneš detského nábytku predávaného v obchode netušiacim obetiam. Vravím nie záclonkám, kolíske, ladiacemu kobercu, prebaľovaciemu pultu, skrine a tony príslušenstva k tomu. Áno, je to také chutné a krásne ale dieťa to proste nepotrebuje.

Len cca 3000 dolárov. Zdroj: potterybarn.com

Vieš čo by som spravila s ušetrenými peniazmi? Najala si na pol roka upratovačku. Predstav si, že sedíš ako nevyspatá zombia na gauči a najatá sila ti drhne kúpeľňu a umýva podlahy.

Minimalistické pravidlá pre nové matky:

1. Pred kúpou detského produktu si to najprv požičaj. Takto zistíš, či to naozaj využiješ. Možno to potrebuješ len na chvíľu a možno je to nakoniec blbosť.
2. Namiesto vecí si vypýtaj bez ostychu radšej peniaze.
3. Keď si v strese, nič unáhlene nekupuj. Na každý problém už detské obchody niečo vymysleli. Daj všetkému čas, často je to len fáza, ktorá sa vyrieši aj sama.

Na záver to mega najdôležitejšie:

Dôveruj si.

Počula si ma?

Dôveruj si!!!

Materstvo zvládneš najlepšie ako vieš.

Aj bez diskusných fôr a štyridsiatich piatich kníh.

Prístup k informáciám na internete a stovky kníh o rodičovstve spôsobujú to, že čím viac si naštudujeme, tým viac hútame a analyzujeme. Robím to správne? Čo ak je tá metóda uspávania lepšia?

Vyber si preto jeden zdroj, knihu či smer, ktorý ti je sympatický a čerpaj z neho.

Keď som bola zúfalá, nesiahla som po knihe, ale zavolala som mame.

Nepochybuj o svojich rozhodnutiach.

Ty vieš najlepšie.

Je to TVOJE dieťa.

Opäť som pretriedila hračky a snáď vás veľmi nešokujem

20. septembra 2017 publikovala Minimalistka 9 komentárov

Na dnes som sľúbila vizuálnu rýchlovku vo forme videa, koľko hračiek majú moje deti v izbe.

Je k tomu ale potrebný úvodník.

Jedna vec je byt a domácnosť pretriediť a druhá je ju aj minimalisticky udržiavať.

A to sa týka najmä potvorských hračiek.

Neviem ako je to vôbec v rámci fyzikálnych zákonov možné, ale môžem odprisahať, že sa množia už aj zo vzduchu.

Mesiac …dva pred dovolenkou som poľavila, celé leto sme cestovali a po návrate domov som sa opäť začala brodiť hračkami.

Odkiaľ sa vzali? Netuším. Tu a tam niečo dostali, tu a tam priniesli od kamošky, zo školy, od susedov, niektoré asi len tak zazvonili a prišli samé od seba.

Ako som prišla na to, že sme prekročili akceptovateľnú hranicu?

Zrazu bol všade sústavne neporiadok a rozhádzané veci na zemi.
Stále som sa zohýnala, na niečo stúpala a prekladala.
Denne som musela deti napomínať, aby si po sebe poupratovali.
Začala som zvyšovať hlas a bola som nervózna.

Bomba vybuchla minulý víkend v sobotu, keď si dcéra začala drankať novú hračku za ušetrené letné vreckové.

Čo??? Ešte jednu novú vec k tým ďaľším????

Tak som pekne všetko nanosila na jednu kopu, aby sme sa pozreli koľko toho je. Dcéra uznala, že mama má pravdu (ako vždy:)

Vysvetlila som jej, že musíme opäť pretriediť hračky, lebo v nich má neporiadok a nehrá sa s nimi.

Vytiahli sme tri krabice. Do jednej si mala dať to čo si chce ponechať. Do druhej to čo ide preč. Do tretej pomôže bratovi, ktorý má tri roky vyselektovať, čo nechce.

Nepodceňujte, aké sú vaše deťúrence múdre. Pochopia.

Dokonca mala nápad poulične predať nechcené rárohy:)

Dve hodiny s kamoškou mrzla pod dáždnikom, nič nepredala a nakoniec sme celú plnú LIDL tašku darovali utečencom, čo bývajú o dve ulice ďalej v sociálnych bytoch.

Prišla som na to, že musím byť krutá. Ide o množstvo.

Matematika je nasledovná: ak má dcéra ZAS neviem odkiaľ 9 bábik, a jednej sa zbavíme, zostane jej 8, veľmi som si nepomohla.

Syn si nazbieral po plodnom lete cca 30 autíčok. Keď sa zbavím dvoch, čo vyriešim? Potkýnam sa o zvyšných 28.

Čo funguje, je urobiť to naopak.

Vyber si 3-4 bábiky, ktoré si necháš.
Ktoré sú tvoje najobľúbenejšie autíčka? Dovolíme ti my rodičia ti 8 malých a 2 veľké. Vyber si. Chceš nové? Jedného sa vzdaj.

Netreba hneď zvyšok vyhodiť či darovať. Daj ich do pivnice a keď sa zunujú, budú sa striedať. V detskej izbe ich bude ale maximálne toľko. Amen.

Toto je hranica, ktorú som ja ochotná tolerovať a množstvo, ktoré deti dokážu zvládnuť upratovať, množstvo ktoré náš dom dokáže prijať.

Každý máme iný limit, tento je môj.

Aj skvelých hračiek môže byť akurát tak dosť. U nás vrchol dosiahlo Lego.

Keď je krabica plná, je proste plná. Lego Friends sa nedá kupovať DONEKONEČNA. Koľajnice na vláčik musia niekde skončiť v depe.

Čím viac deťom dáme, tým menej je to pre nich vzácne.

Prestanú sa s hračkami pekne hrať, prestanú ich upratovať a prestanú sa o ne starať.

Takže pozrite si video, ako to u nás vyzerá teraz. Naozaj netuším, aká bude reakcia. Pre niekoho je izba šokujúco prázdna, pre niekoho plná. Moje deti sa naozaj ale zahrajú s tým, čo máme.

Pozrite si hračky v detskej izbe.

Pozrite si hračky v obývačke.

Konečne mám zase pokoj od hračiek.

Len zostať v strehu a mať odvahu povedať NIE :)))

Čo nám chýba na cestách a prečo neznášam tablety

24. júla 2017 publikovala Minimalistka 6 komentárov

Som Minimalistka je na cestách a toto je druhá časť diára našej rodinnej dovolenky naľahko. Ako som sa pobalila a čo mi nakoniec chýba? Potrebujeme ten prekliaty tablet? Čítajte ďalej.

Najprv však začnem zľahka letnou esejou 🙂

Predstavme si úžasnú dovolenku – hmm…..dajme exotiku akou je trebárs Srí Lanka. Pozývam vás. Akože.

Kokosové palmy, skákajúce opice, pražiace slnko a biele pieskové pláže ako z toho šetriča obrazovky v robote.

Vyberme sa rovno na tri týždne, nech si poriadne oddýchneme. Máme letenku, peniaze, potrebujeme však so sebou samozrejme nejaké veci.

Do veľkého kufra si pobalíme naše milované hmotné statky. Chceme mať na cestách všetko čo potrebujeme, nech sa cítime “skoro ako doma”.

Po príchode na hotel s vysoko rýchlostnou wifinou a usmievavou recepčnou nám vynesie kufor na izbu šľachovitý slnkom ošľahaný domorodec, ktorého celý majetok je menší ako trhová hodnota našej príručnej batožiny. No nie to som chcela.

Takže všetko pekne opäť vybalíme a rozložíme v našom novom teritóriu – papuče pod posteľou, pyžamo pod vankúšom, cestovný budík, manikúrový set, kompletný letný šatník, maska na tvár, Nový Čas, horalky, krém na nohy, vitamíny… život je fajn. Snáď prežijeme.

Po pár dňoch vyvaľovania sa na pláži nám pošle Whatsappku kamarátka a píše: Haha čaute, aj ja som na Srí Lanke. Bývam na čajovej plantáži, a na raňajky mám čerstvý ceylonský aj s výhľadom na bazén. Majú tu voľnú izbu za babku. Je to tri hodiny autobusom, neošívajte sa a dojdite ma na pár dní pozrieť.“

No paráda, to znie ako skvelý výlet. Ide sa, nie?

Ehh, musíme sa opäť pobaliť…..nuž ale čo si z tých nutností vziať? Kufre do dedinského autobusu nenarveme, nastáva čas uvažovať. Papuče a krém na nohy necháme teda “doma” a pobalíme si druhú menšiu verziu prvej verzie nášho domu. Máme manikúrový set, takže sme ešte stále v pohode.

Dorazíme na plantáž a kamoška nám nadšene vraví: „Moja super známa býva na neďalekom ostrove v plážovej chatke pod kokosovou palmou a pozýva nás na večeru a má miesto aj prespať. Zohnala som maličkú loďku, ktorá nás tam ráno prevezie…“

Jéj to znie úžasne! No do prčíc, ale čo s vecami? Loďka moc toho neunesie, potopiť sa nechceme.

Zredukujeme zas o polovicu a vytvoríme si už tretiu verziu druhej verzie našej prvej verzie vecí, ktoré nutne potrebujeme.

Doplavíme sa na malebný ostrov, vyložíme našich pár slivák a kamoška kamoškinej kamošky nám vraví : „Moja sesternica stanuje na opačnej strane tohto ostrova v najkrajšom zálive sveta a pozýva nás kempovať pri opekačke a poháriku vína. Je to takú hodinku bicyklom cez dedinky a ryžové polia. Prespime tam jednu noc a užime si super večer.“

Wow, no to je super, všetci sme jednohlasne in! Aké skvelé dobrodružstvo!

Bez váhania si pobalíme štvrtú verziu našich vecí a prežijeme v pohode. Aj bez kufra.

Čas na filozofovanie.

Niekedy si myslíme, že bez niečoho nevydržíme, až kým to nepomiešame so spontánnosťou a dobrodružstvom. Alebo, že zrazu musíme a začneme rozmýšľať, ako improvizovať.

To sú tie príbehy, ktoré sa rozprávajú pri opekaní špekáčika: ….ľudia, neuveríte, ale bola som týždeň bez mobilu. Vydržala som s jedným svetrom. Nemala som celý víkend kondicionér na vlasoch…….

Koľkokrát povieme skvelým príležitostiam NIE kvôli blbým veciam?

Nie, nejdem spontánne s deckami na chatu, lebo sa mi tam nezmestí moja kuchynská linka.
Nie, nepresťahujem sa do menšieho ale lepšieho bytu, lebo by som nemala kam dať zbierku motýľov, surferskú dosku a porcelánový set od babičky.
Nie, nevyleziem na ten kopec s nádherným výhľadom, lebo mám v batohu 30 kíl vecí pre istotu.
Nie, nemôžem zmeniť prácu, lebo ešte stále splácam vianočný splátkový festival z roku 2005, s ktorými som zaplatila za veci, ktoré som už dávno vyhodila.

Môj obľúbený hrdina Jack Reacher v sérii krimináliek od spisovateľa Lee Childa cestuje len s platobnou kartou, veci si kupuje na pár nosení a namiesto prania ich zahadzuje do koša. Trošku extrém, ale ho zbožňujem. Chcem byť na jeden deň ženská verzia – pani Reacherová. Jednorázový šatník na cestách? Made in China dáva v tomto prípade aspoň trochu zmysel.

Na tohtoročnej dovolenke som zistila, že nemusím byť románový hrdina, ani rojčiť vo fantazijnom svete, aby som si vychutnala ten fajnový pocit.

Dovidenia kufre a vitaj sloboda!

No, musím sa priznať, nie až tak úplne.

Už sme týždne na cestách, a neviem ako to mám ani napísať, lebo mi to pripadá dosť vtipné a nebudete mi veriť.

Máme priveľa!

Pobalila som sa minimalisticky a isté veci som z kufra poriadne ani nevytiahla. Tým, že každé tri dni periem, nosíme stále dookola to isté. Veci sa nám rozmnožili.
Považujem za zaujímavé zistenie, ako stále siahnem po obľúbenej handre v momente, ako sa vráti čistá do obehu. Úplne stačí oblečenie na 3-4 dni a nie na 7 dní, ako som predpokladala.

A to napriek tomu, že sme mali snáď každé možné počasie od zimy a dažďa až po kúpanie sa v mori. Očakávam, že na Slovensku pri tropických teplotách sa dá už len vyzliecť a žiť celý deň v plavkách pri vode.

Menila som už trikrát aj lokál – týždeň na dedine, dva dni v horách s mužom na túre a týždeň pri mori v chate.

Kým zvyšok rodiny splašene pobehoval a ládoval auto, bola som zbalená aj s deckami za 15 minút.

Náš fashion statement je každý deň narovnako – deti buď tepláky, tričko a sveter alebo šortky bez svetra a k tomu buď tenisky či sandále.

Ja detto – džínsy s tričkom s svetrom alebo šortky či sukňa bez svetra. Tenisky obmieňam so šľapkami. Mám jedny šaty.

Keď behám, hneď si veci prepláchnem s troškou mydla, vyvesím a mám suché na druhý deň.

Našu uniformu si nevšimla ani švagriná, ani svokra, ani muž. Dokonca to nevadí ani susedovej mačke ani dedinskému mäsiarovi.

Možno keby sme dovolenkovali v Burj Al Arab v Dubaji či na chorvátskej promenáde v Splite, mala by som pocit, že chcem byť viac vystajlovaná. I keď musím uznať, že mi trošku chýba výber už len pre ten pocit zmeny. Preto, keď som mala možnosť, máličko ma to lákalo na míňanie, a kúpila som si zopár vecí ako šortky, tričko a nové šľapky.

Čo sa týka kozmetiky, na dovolenke som akási lenivá sa maľovať a aplikovať séra a peelingy. Niektoré drobnosti som kľudne mohla nechať doma a požičať si od kamošky. V Bratislave som make-up využila naplno až ten jeden večer, keď sme si vyrazili trochu von. To je 1 deň z 27.

Bicykel bol tiež trochu zbytočný, musím uznať. Sedela som na ňom len trikrát, a to preto, lebo dedina má naokolo toľko kopcov a úzkych ciest, že to neviem vyšľapať. Kľudne som si mohla požičať od švagrinej a nemusela ho vláčiť.

Synátor sa konečne naučil jazdiť na bicykli, takže sme odložili kočík do garáže a kúpili mu helmu. Nová etapa bez kočíka je tu a ja od radosti otváram šampus.

Váhala som, či mám bicykel vziať do lietadla, aby na ňom mohol jazdiť aj na Slovensku, a potom som myšlienku zavrhla. Prinútila som ho všade chodiť a celkom to funguje aj bez kočíka aj bez bicykla.

Raz sme mali s vecami na mále, nakoľko bolo všetko zablatené a mokré, a vyzeralo to tak, že fakt nemáme čo na seba. Zapli sme na pár hodín kúrenie, vonku bola zima a mrholilo a všetko sme vysušili na radiátoroch. Katastrofa bola zažehnaná.

Hračky nám zatiaľ nechýbajú vôbec. Keď sme celý deň vonku, nezáleží na nich a keď sme doma, deti sedia unavené na tablete(vrrr) alebo sa hrajú s hračkami iných detí na návšteve :))

Vybrali sme sa na týždeň na chatu úplne ale úplne bez hračiek. Nula. Zero. Nada.

Tým, že bolo krásne počasie a boli sme pri mori, investovala som presne 12 libier do dvoch vedierok, dvoch lopatiek, lopty, frisbee a traktora do piesku. Úspešnosť bola 120 percent. Deťúrence sa vyhrali ako anjeli.

Večer sme na chate vymysleli pexeso a kreslili sme alebo čítali knihy. Na mieste nebola wifi, takže deti mohli pozerať v telke, len čo bolo na kanáli ako za starých čias.

Manžel super maximalista uznal, že si na seba neobliekol asi tri štvrtiny kufra, extra topánky a elegantné veci ako košele, džínsy nemal na sebe ani raz a priniesol si neskutočne veľa športového oblečenia zbytočne. Tiež nosil sústavne to isté a potom to isté oprané:)

Momentálne sme na Slovensku a mám auto, a je neskutočné ako sa nám veci zas nakopili. K jednému kufru pribudli asi dve tašky navyše. Povolila som v ostražitosti a deti pozbierali po rodine čo sa dalo … no a ja som sa utrhla z reťaze v kníhkupectve a poštovom novinovom stánku. Moja slabosť sú knihy a časopisy a neviem si povedať nie:) Veru, ani ja nie som dokonalá, ale aspoň ich všetky prečítam!

Už teraz s istotou viem, že nabudúce sa viem pobaliť lepšie a vziať menej. V decembri cestujeme lietadlom do Anglicka a bude to môj prvý pokus na cestu len s jednou príručnou batožinou na celú rodinu.

Čo nám ale naozaj chýba?

Nič.

Manžel sa vybral späť do Nemecka s naloženým autom a ja som zostala len s jedným kufrom.

Aj napriek super minimalistickému baleniu som v ňom mala zopár sprostostí a nakoniec som platila na letisku 30 libier za nadváhu batožiny.

Trošku sme nedomysleli, že 15 kíl je naozaj na priemerný kufor veľmi málo.

Asi prvé čo by som šmarila z útesu, by boli naše dva tablety.

Musím sa priznať, mám k nim veľmi nevyrovnaný vzťah. Je to ako s tým porekladom – dobrý sluha a zlý pán.

Ponúkla som ich deťom ako moju barličku na vyše 10 hodinovú cestu a nikto mi to nemôže zazlievať. Či áno?

Doma som do nich narvala rozprávky a aplikácie a hneď po dvadsiatich minútach cesty začali hádky – kto má ktorý tablet (pritom sú oba rovnaké), čo zas nejde načítať, kto má čo hlasnejšie a kto má čo nahraté.

Po pár hodinách cesty som mala z tabletov už nervy v kýbli a áno, síce bol chvíľu kľud, ale tá logistika a sústavná interakcia, ktorú vyžadovali odo mňa bola veľmi ďaleko od relaxu, ktorý som si predstavovala.

Zistila som, že je to podobne ako s hračkami – čím majú väčší výber , tým menej to tie deti baví.
Menší syn sa nedokáže ani na jednu rozprávku sústrediť a sústavne otvára a zastavuje nové. Dcéra non stop mrnčí za novými aplikáciami a má ich tam už snáď štyridsať.

Dospela som k bodu varu a v strede cesty som oba tablety skonfiškovala.
Dvadsať minút sme počúvali vrešťanie rozzúrených paviánov.
Musela som si hodiť 5oo-vku paralen a opakovať mantru: Ty si rodič, musíš vydržať, musíš vydržať!

Zastavili sme na pumpe a vypustili divú zver na trávnik. Vyhrali sme. Slzy sa minuli a bol pokoj.

Pozerali sme sa z okna na diaľnicu, hľadali kamióny, červené autá, mraziarenské autá, športové autá, počítali sme dopravné značky a stromy. Pustili sme si hudbu a hrali sme sa hry.

Boli sme ticho.

Deti zaspali a nastal vytúžený kľud. Bolo mi to treba??

Podobné situácie pozorujem nielen na cestách, ale aj doma.

Dospela som k nasledovným laickým záverom.

Keď dám deťom tablet, stane sa toto:

– začnú byť neskutočne umrnčané
– absolútne ich nezaujíma okolitý svet – mohla by sa pri diaľnici pásť žirafa alebo okolo letieť UFO – čistý nezáujem
– keď majú pred večerným spánkom, tablet ich rozladí ako kofeín a nevedia zaspať
– neustále tablet hľadajú po dome a riešime percento nabitia baterky či hľadáme nabíjačku
– nechcú jesť lebo sa buď ponáhľajú na tablet alebo sa im nechce od tabletu

Počas jedného nočného letu s dcérou mi skákala po hlave 8 hodín bez spánku a zaspala o pol štvrtej nad ránom, až keď sme už pristávali. Už aj my dospelí vieme, ako modré svetlo pred spánkom neprispieva ku kvalitnému oddychu a ja sa čudujem, čo to urobí s malým mozočkom môjho dieťaťa? Stačí sa len pozrieť.

Suma sumárum, tablety ma viac rozčuľujú ako mi pomáhajú.

Moje dni by boli bez nich určite krajšie a keď už som toľko vecí z môjho života vyhodila, tablety sú u nás na katovej listine. Ešte stále nemám odvahu.
Existuje nejaké riešenie, ako s touto pliagou žiť v harmónii alebo drastické NIE je jediná absolútna odpoveď k slobode?

Tablety mám na krku a držím ich na uzde, snažím sa udržiavať rovnováhu, limitovať čas a obmedziť ich večer pred spaním. Niekedy sa mi darí, niekedy nie ale som odhodlaná ich odstrániť po návrate z dovolenky úplne.

Chcem skúsiť to, čo sa mi tak úspešne podarilo s hračkami.

Veľmi by ma zaujímalo, či ste sa odvážili k radikálnemu riešeniu aj vy a ako to dopadlo?

Napíšte mi do komentárov, potrebujem povzbudiť 🙂