Deti

Čarovná formulka je nasledovná: preč z domu.

To by som ako minimalistka mala vedieť, nie?

Už sú to necelé dva mesiace, odkedy mi praskli nervy a deťom som vyhodila tablet z okna. Nie obrazne, ale naozaj.

Vyľakalo ma, do akých obrátok ma dokázalo dostať take malé nevinné vyzerajúce elektronické nič.

Príznaky nezdravého používania sa ukazovali už počas letných prázdnin, no nevedela som sa tabletu vzdať.  Zminimalizovala som hračky a domácnosť, no iPad sa na nás vyškieral a užíval privilegované miesto zapojený v zástrčke, pripravený nahradiť matku, keď si potrebuje niečo porobiť.

Myslela som si, že dokážeme zaviesť pravidlá a pozeranie iPadu regulovať. Na moje deti to bohužiaľ nefunguje. Možno ja som taký typ matere, že som buď .. alebo.

Priznávam sa, že mať k dispozícii iPad je pohodlné – pri cestovaní, pri upršanom víkende… Bola som aj tá placatá máma, ktorá radšej deťom strčí do ruky tablet, ako by sa s nimi hrala?

Potvorská satanská vecička ma vytočila a denno denne vytáčala.

Musela som sa pozrieť pravde do očí. Stojí tá pol hodina pokoja vlastne za to?

Prejavy závislosti u veľmi podobné ako u drog, cigariet, alkoholu. Znie to strašidelne, ale je to tak.

Zbavila som sa iPadu a detox prebiehal nasledovne:

Deň 1: Som najhoršia mama na svete a dcéra mi oznámila, že som zničila jedinú vec, ktorú mala skutočne rada. (Viem že blafuje, ale aj tak sa ma to dotklo…..emočne som na šrot.)

Deň 2: Deti si pýtajú iPad a dúfajú, že blafujem teraz ja. Majú smolu. Aj keby som chcela, rozbitá obrazovka je nefunkčná. Dobre mi tak.

Deň 3: Pokusy o znovuvzkriesenie iPadu pokračujú, dcéra oznámila pani učiteľke v škole strašnú správu a kamarátky ju ľutujú. Cítim sa divne.

Deň 4: téma iPad sa načína, keď už deti pred večerou nevedia čo zo sebou. Dcéra skúša, či by nemohla dostať jeden na narodeniny. Zamietam a navrhujem čítačku Kindle. Vyzerá nadšená. Konečne bod k dobru.

Deň 5: na iPad sa zabudlo, a už je to temná minulosť. Decká sa hrajú s čím je, a dcéra si číta.

Deň 6: v dome je kreatívny neporiadok ako v tanku – vyexpirovaná lekárnička sa premenila na ordináciu, deti mi zašpinili koberec akrylovými farbami. Zadarmo to nebude.

DNES: deti si iPad nepýtajú, nechýba im a už ho ani nespomínajú. BINGO!!!!!

Tablet nám nechýba a ja si búcham hlavu o stenu, ako som mohla byť tak masochistická.

Nechcem tablety démonizovať, ale nám nepriniesli nič pozitívne. Nič, čo by nemohlo nahradiť čítanie knihy, kreslenie, maľovanie alebo hranie hier. Naozaj. Sorry.

Deti majú ešte určite čas bojovať so závislosťou na elektronike, keď sú staršie. Pozrime sa na seba.

Aj sa som nalepená na mobile častejšie ako je potreba. Denne sa musím vedome brániť – nabíjať si telefón mimo spálne, zavrieť aplikácie a vypnúť notifikácie atď…

Kritickým pohľadom zmietnem každé dieťa s tabletom alebo telefónom v ruke. Akosi to vnímam inak.

Vyzerali aj moje deti takto?

Trojročné dievčatko sedí v trolejbuse a mama ťuká do mobilu, dieťa ťuká do tabletu, ľudia nastupujú, vystupujú, svet beží okolo nás .

Vypínam mobilný internet a už stačilo. Začínam túžiť po tej klasickej Nokii v s vyklápacím displejom.

Kde sme teraz? Zosumarizujem…

Výhody: žiadne zvady, žiadne hádky, žiadne prestimulované deti s podliatymi očami

Nevýhody: Musím sa deťom viac venovať a hrať sa s nimi. Objavili sme kartové a spoločenské hry. Pri cestovaní sa rozprávame a musím im vela vysvetľovať a odpovedať na otázky. Mám doma výtvarné studio a nejaké tie škody na majetku.

Vyhodila som iPad a stala som sa lepšou mamou.

Som Minimalistka je na cestách a toto je druhá časť  diára našej rodinnej dovolenky naľahko. Ako som sa pobalila a čo mi nakoniec chýba? Potrebujeme ten prekliaty tablet? Čítajte ďalej.

Najprv však začnem zľahka letnou esejou 🙂

Predstavme si úžasnú dovolenku – hmm…..dajme exotiku akou je trebárs Srí Lanka. Pozývam vás. Akože.

Kokosové palmy, skákajúce opice, pražiace slnko a biele pieskové pláže ako z toho šetriča obrazovky v robote.

Vyberme sa rovno na tri týždne, nech si poriadne oddýchneme. Máme letenku, peniaze, potrebujeme však so sebou samozrejme nejaké veci.

Do veľkého kufra si pobalíme naše milované hmotné statky. Chceme mať na cestách všetko čo potrebujeme, nech sa cítime “skoro ako doma”.

Po príchode na hotel s vysoko rýchlostnou wifinou a usmievavou recepčnou nám vynesie kufor na izbu šľachovitý slnkom ošľahaný domorodec, ktorého celý majetok je menší ako trhová hodnota našej príručnej batožiny. No nie to som chcela.

Takže všetko pekne opäť vybalíme a rozložíme v našom novom teritóriu – papuče pod posteľou, pyžamo pod vankúšom, cestovný budík, manikúrový set, kompletný letný šatník, maska na tvár, Nový Čas, horalky, krém na nohy, vitamíny… život je fajn. Snáď prežijeme.

Po pár dňoch vyvaľovania sa na pláži nám pošle Whatsappku kamarátka a píše:  Haha čaute, aj ja som na Srí Lanke. Bývam na čajovej plantáži, a na raňajky mám čerstvý ceylonský aj s výhľadom na bazén.  Majú tu voľnú izbu za babku. Je to tri hodiny autobusom, neošívajte sa a dojdite ma na pár dní pozrieť.”

No paráda, to znie ako skvelý výlet. Ide sa, nie?

Ehh, musíme sa opäť pobaliť…..nuž ale čo si z tých nutností vziať? Kufre do dedinského autobusu nenarveme, nastáva čas uvažovať. Papuče a krém na nohy necháme teda “doma” a pobalíme si druhú menšiu verziu prvej verzie nášho domu. Máme manikúrový set, takže sme ešte stále v pohode.

Dorazíme na plantáž a kamoška nám nadšene vraví: “Moja super známa býva na neďalekom ostrove v plážovej chatke pod kokosovou palmou a pozýva nás na večeru a má miesto aj prespať. Zohnala som maličkú loďku, ktorá nás tam ráno prevezie…”

Jéj to znie úžasne! No do prčíc, ale čo s vecami? Loďka moc toho neunesie, potopiť sa nechceme.

Zredukujeme zas o polovicu a vytvoríme si už tretiu verziu druhej verzie našej prvej verzie vecí, ktoré nutne potrebujeme.

Doplavíme sa na malebný ostrov, vyložíme našich pár slivák a kamoška kamoškinej kamošky nám vraví : “Moja sesternica stanuje na opačnej strane tohto ostrova v najkrajšom zálive sveta a pozýva nás kempovať pri opekačke a poháriku vína. Je to takú hodinku bicyklom cez dedinky a ryžové polia. Prespime tam jednu noc a užime si super večer.”

Wow, no to je super,  všetci sme jednohlasne in! Aké skvelé dobrodružstvo!

Bez váhania si pobalíme štvrtú verziu našich vecí a prežijeme v pohode. Aj bez kufra.

Čas na filozofovanie.

Niekedy si myslíme, že bez niečoho nevydržíme, až kým to nepomiešame so spontánnosťou a dobrodružstvom. Alebo, že zrazu musíme a začneme rozmýšľať, ako improvizovať.

To sú tie príbehy, ktoré sa rozprávajú pri opekaní špekáčika: ….ľudia, neuveríte, ale bola som týždeň bez mobilu. Vydržala som s jedným svetrom. Nemala som celý víkend kondicionér na vlasoch…….

Koľkokrát povieme skvelým príležitostiam NIE kvôli blbým veciam?

Nie, nejdem spontánne s deckami na chatu, lebo sa mi tam nezmestí moja kuchynská linka.
Nie, nepresťahujem sa do menšieho ale lepšieho bytu, lebo by som nemala kam dať zbierku motýľov, surferskú dosku a porcelánový set od babičky.
Nie, nevyleziem na ten kopec s nádherným výhľadom, lebo mám v batohu 30 kíl vecí pre istotu.
Nie, nemôžem zmeniť prácu, lebo ešte stále splácam vianočný splátkový festival z roku 2005,  s ktorými som zaplatila za veci, ktoré som už dávno vyhodila.

Môj obľúbený hrdina Jack Reacher v sérii krimináliek od spisovateľa Lee Childa cestuje len s platobnou kartou, veci si kupuje na pár nosení a namiesto prania ich zahadzuje do koša. Trošku extrém, ale ho zbožňujem. Chcem byť na jeden deň ženská verzia – pani Reacherová. Jednorázový šatník na cestách? Made in China dáva v tomto prípade aspoň trochu zmysel.

Na tohtoročnej dovolenke som zistila, že nemusím byť románový hrdina, ani rojčiť vo fantazijnom svete, aby som si vychutnala ten fajnový pocit.

Dovidenia kufre a vitaj sloboda!

No, musím sa priznať, nie až tak úplne.

Už sme týždne na cestách, a neviem ako to mám ani napísať, lebo mi to pripadá dosť vtipné a nebudete mi veriť.

Máme priveľa!

Pobalila som sa minimalisticky a isté veci som z kufra poriadne ani nevytiahla. Tým, že každé tri dni periem, nosíme stále dookola to isté. Veci sa nám rozmnožili.
Považujem za zaujímavé zistenie, ako stále siahnem po obľúbenej handre v momente, ako sa vráti čistá do obehu. Úplne stačí oblečenie na 3-4 dni a nie na 7 dní, ako som predpokladala.

A to napriek tomu, že sme mali snáď každé možné počasie od zimy a dažďa až po kúpanie sa v mori. Očakávam, že na Slovensku pri tropických teplotách sa dá už len vyzliecť a žiť celý deň v plavkách pri vode.

Menila som už trikrát aj lokál – týždeň na dedine, dva dni v horách s mužom na túre a týždeň pri mori v chate.

Kým zvyšok rodiny splašene pobehoval a ládoval auto, bola som zbalená aj s deckami za 15 minút.

Náš fashion statement je každý deň narovnako – deti buď tepláky, tričko a sveter alebo šortky bez svetra a k tomu buď tenisky či sandále.

Ja detto – džínsy s tričkom s svetrom alebo šortky či sukňa bez svetra. Tenisky obmieňam so šľapkami. Mám jedny šaty.

Keď behám, hneď si veci prepláchnem s troškou mydla, vyvesím a mám suché na druhý deň.

Našu uniformu si nevšimla ani švagriná, ani svokra, ani muž. Dokonca to nevadí ani susedovej mačke ani dedinskému mäsiarovi.

Možno keby sme dovolenkovali v Burj Al Arab v Dubaji či na chorvátskej promenáde v Splite, mala by som pocit, že chcem byť viac vystajlovaná.  I keď musím uznať, že mi trošku chýba výber už len pre ten pocit zmeny. Preto, keď som mala možnosť, máličko ma to lákalo na míňanie, a kúpila som si zopár vecí ako šortky, tričko a nové šľapky.

Čo sa týka kozmetiky, na dovolenke som akási lenivá sa maľovať a aplikovať séra a peelingy. Niektoré drobnosti som kľudne mohla nechať doma a požičať si od kamošky. V Bratislave som make-up využila naplno až ten jeden večer, keď sme si vyrazili trochu von. To je 1 deň z 27.

Bicykel bol tiež trochu zbytočný, musím uznať. Sedela som na ňom len trikrát, a to preto, lebo dedina má naokolo toľko kopcov a úzkych ciest, že to neviem vyšľapať. Kľudne som si mohla požičať od švagrinej a nemusela ho vláčiť.

Synátor sa konečne naučil jazdiť na bicykli,  takže sme odložili kočík do garáže a kúpili mu helmu. Nová etapa bez kočíka je tu a ja od radosti otváram šampus.

Váhala som, či mám bicykel vziať do lietadla, aby na ňom mohol jazdiť aj na Slovensku, a potom som myšlienku zavrhla. Prinútila som ho všade chodiť a celkom to funguje aj bez kočíka aj bez bicykla.

Raz sme mali s vecami na mále, nakoľko bolo všetko zablatené a mokré, a vyzeralo to tak, že fakt nemáme čo na seba. Zapli sme na pár hodín kúrenie, vonku bola zima a mrholilo a všetko sme vysušili na radiátoroch. Katastrofa bola zažehnaná.

Hračky nám zatiaľ nechýbajú vôbec. Keď sme celý deň vonku, nezáleží na nich a keď sme doma, deti sedia unavené na tablete(vrrr) alebo sa hrajú s hračkami iných detí na návšteve :))

Vybrali sme sa na týždeň na chatu úplne ale úplne bez hračiek. Nula. Zero. Nada.

Tým, že bolo krásne počasie a boli sme pri mori, investovala som presne 12 libier do dvoch vedierok, dvoch lopatiek, lopty, frisbee a traktora do piesku. Úspešnosť bola 120 percent. Deťúrence sa vyhrali ako anjeli.

Večer sme na chate vymysleli pexeso a kreslili sme alebo čítali knihy. Na mieste nebola wifi, takže deti mohli pozerať v telke, len čo bolo na kanáli ako za starých čias.

Manžel super maximalista uznal, že si na seba neobliekol asi tri štvrtiny kufra, extra topánky a elegantné veci ako košele, džínsy nemal na sebe ani raz a priniesol si neskutočne veľa športového oblečenia zbytočne. Tiež nosil sústavne to isté a potom to isté oprané:)

Momentálne sme na Slovensku a mám auto, a je neskutočné ako sa nám veci zas nakopili. K jednému kufru pribudli asi dve tašky navyše. Povolila som v ostražitosti a deti pozbierali po rodine čo sa dalo … no a ja som sa utrhla z reťaze v kníhkupectve a poštovom novinovom stánku. Moja slabosť sú knihy a časopisy a neviem si povedať nie:) Veru, ani ja nie som dokonalá, ale aspoň ich všetky prečítam!

Už teraz s istotou viem, že nabudúce sa viem pobaliť lepšie a vziať menej. V decembri cestujeme lietadlom do Anglicka a bude to môj prvý pokus na cestu len s jednou príručnou batožinou na celú rodinu.

Čo nám ale naozaj chýba?

Nič.

Manžel sa vybral späť do Nemecka s naloženým autom a ja som zostala len s jedným kufrom.

Aj napriek super minimalistickému baleniu som v ňom mala zopár sprostostí a nakoniec som platila na letisku 30 libier za nadváhu batožiny.

Trošku sme nedomysleli, že 15 kíl je naozaj na priemerný kufor veľmi málo.

Asi prvé čo by som šmarila z útesu, by boli naše dva tablety.

Musím sa priznať, mám k nim veľmi nevyrovnaný vzťah. Je to ako s tým porekladom – dobrý sluha a zlý pán.

Ponúkla som ich deťom ako moju barličku na vyše 10 hodinovú cestu a nikto mi to nemôže zazlievať. Či áno?

Doma som do nich narvala rozprávky a aplikácie a hneď po dvadsiatich minútach cesty začali hádky – kto má ktorý tablet (pritom sú oba rovnaké), čo zas nejde načítať, kto má čo hlasnejšie a kto má čo nahraté.

Po pár hodinách cesty som mala z tabletov už nervy v kýbli a áno, síce bol chvíľu kľud, ale tá logistika a sústavná interakcia, ktorú vyžadovali odo mňa bola veľmi ďaleko od relaxu, ktorý som si predstavovala.

Zistila som, že je to podobne ako s hračkami – čím majú väčší výber , tým menej to tie deti baví.
Menší syn sa nedokáže ani na jednu rozprávku sústrediť a sústavne otvára a zastavuje nové. Dcéra non stop mrnčí za novými aplikáciami a má ich tam už snáď štyridsať.

Dospela som k bodu varu a v strede cesty som oba tablety skonfiškovala.
Dvadsať minút sme počúvali vrešťanie rozzúrených paviánov.
Musela som si hodiť 5oo-vku paralen  a opakovať mantru: Ty si rodič, musíš vydržať, musíš vydržať!

Zastavili sme na pumpe a vypustili divú zver na trávnik. Vyhrali sme. Slzy sa minuli a bol pokoj.

Pozerali sme sa z okna na diaľnicu, hľadali kamióny, červené autá, mraziarenské autá, športové autá, počítali sme dopravné značky a stromy. Pustili sme si hudbu a hrali sme sa hry.

Boli sme ticho.

Deti zaspali a nastal vytúžený kľud. Bolo mi to treba??

Podobné situácie pozorujem nielen na cestách, ale aj doma.

Dospela som k nasledovným laickým záverom.

Keď dám deťom tablet, stane sa toto:

– začnú byť neskutočne umrnčané
– absolútne ich nezaujíma okolitý svet – mohla by sa pri diaľnici pásť žirafa alebo okolo letieť UFO – čistý nezáujem
– keď majú pred večerným spánkom, tablet ich rozladí ako kofeín a nevedia zaspať
– neustále tablet hľadajú po dome a riešime percento nabitia baterky či hľadáme nabíjačku
– nechcú jesť lebo sa buď ponáhľajú na tablet alebo sa im nechce od tabletu

Počas jedného nočného letu s dcérou mi skákala po hlave 8 hodín bez spánku a zaspala o pol štvrtej nad ránom, až keď sme už pristávali. Už aj my dospelí vieme, ako modré svetlo pred spánkom neprispieva ku kvalitnému oddychu a ja sa čudujem, čo to urobí s malým mozočkom môjho dieťaťa? Stačí sa len pozrieť.

Suma sumárum, tablety ma viac rozčuľujú ako mi pomáhajú.

Moje dni by boli bez nich určite krajšie a keď už som toľko vecí z môjho života vyhodila, tablety sú u nás na katovej listine. Ešte stále nemám odvahu.
Existuje nejaké riešenie, ako s touto pliagou žiť v harmónii alebo drastické NIE je jediná absolútna odpoveď k slobode?

Tablety mám na krku a držím ich na uzde, snažím sa udržiavať rovnováhu, limitovať čas a obmedziť ich večer pred spaním. Niekedy sa mi darí, niekedy nie ale som odhodlaná ich odstrániť po návrate z dovolenky úplne.

Chcem skúsiť to, čo sa mi tak úspešne podarilo s hračkami.

Veľmi by ma zaujímalo, či ste sa odvážili k radikálnemu riešeniu aj vy a ako to dopadlo?

Napíšte mi do komentárov, potrebujem povzbudiť 🙂

To si píšte, že dá. Prvá časť môjho cestovateľského žurnálu je tu.

Som Minimalistka je na cestách! 

Včera sme zabuchli dvere na našom dome v Nemecku a vybrala som sa s deckami a na dvojmesačnú vandrovku po Európe. 3 krajiny, 5 ubytovaní – autom, letecky, loďou, s manželom a sama s deťmi. Gombička.

Rozhodla som sa napísať taký mini cestovný diár ako a s čím cestujem a priebežné chyby, ktoré vychytávam.  Áno, aj po toľkých rokoch cestovania s malými deťmi sa vždy nájde niečo, čo preklínam alebo by som urobila inak. Dúfam, že vám nejako poradím, alebo inšpirujem, prípadne sa niečo nové z komentárov aj ja naučím. Milujem vaše komentáre, sem s nimi 🙂

Nie som veľká fanynka cestovania s deťmi a najmä nie kým sú bábätká a batoľatá. Človek sa tomu nevyhne ak sa mu nechce sedieť prvé tri roky doma. Ja som na výber nemala, nakoľko sme sa za posledných desať rokov sústavne buď sťahovali, alebo cestovali za rodinou dvoma smermi x krát ročne.

Pamätám si, ako som absolvovala prvú dlhú cestu s vtedy 9 mesačnou dcérou. Leteli sme do Kanady a dokopy sme cestovali z Kataru asi 21 hodín. Týždeň pred balením ma začalo od stresu pobolievať brucho, písala som si dlhočizné zoznamy, balila obrovské kufre pre každý prípad potreby a celú cestu aj prvé dni som bola taká napätá, že som si dovolenku absolútne neužila. Takto to bolo nápodobne pred každou cestou.

Odvtedy sme nalietali a najazdili tisícky kilometrov,  k jednému dieťaťu sa pridalo druhé a každá skúsenosť bola pre mňa poučenie, každá cesta akosi ľahšia a ja akosi sebavedomejšia.

Keď som začala v živote aplikovať minimalizmus, všimla som si ako aj väčšina mojich cestovateľských stresov z deťmi mala jeden opakujúci sa zdroj: príliš veľa vecí.

Keď sa ma niekto teraz spýta na jednu radu, ako si dovolenku s deťmi uľahčiť, je to jednoznačne: vezmite si čo najmenej. Pobaľte sa naľahko, ale myslím úplne naľahko, čo najmenej ako sa len dá.

Ja viem, deti toľko toho potrebujú: plienky, mlieko, desiatu, utierky, vreckovky, hrkálky, prebaľovacie podložky, hračky, knihy, podbradníky, plastové poháriky, taniere, lyžičky, tridsať outfitov, pre prípad čo keby, celú lekárničku, kuchyňu aj kúpeľňu.. Jedna vystresovaná mater akú mám byť tendeciu ja, by si najradšej presunula celý dom.

Potom to dopadne asi takto: trepem sa cez pol letiska s dvoma deťmi a troma kuframi, kočíkom a narvanou príručnou batožinou. Mám všetkého plné zuby a som unavená, naštvaná a spotená. Prejsť cez security check je ako expedícia na severný pól.

Keď už sa konečne usadíme v lietadle, decká stále niečo chcú alebo mi sústavne vyhrabávajú veci z tašky, Na každé zamrnčanie a náznak nudy tasím moje vopred pripravené zbrane – knižky, hračky, chrumky, tyčinky, lentilky – som taký pojazdný obchod vo vzduchu.

Za necelú pol hodinu mám okolo seba rozhádzané smetisko, plazím sa pod sedadlami, každému sa ospravedlňujem a zbieram kúsky puzzle a oškrabávam zo sedadla roztopenú čokoládu.  7 hodín cesty ešte pred sebou. Panebože, to nedám. Som napätá ako struna a prenáša sa to aj na deti, vycítia to zo mňa ako lovecký pes zverinu.

Vynervovaná matka sa rovná vrieskajúce deti.

Ukľudním sa, objednávam si gin s tonikom (nesúďte ma) a mentálne vyhadzujem všetky tie haraburdy cez pilotove okno. Nakoniec sa deti aj tak hrajú s letákmi a nejakou plastovou hovadinkou od letušky. Odpočítavam minúty, kedy sa skončí toto cestovateľské peklo. Keď si predstavím vláčenie kufrov po prílete, nechce sa mi zobudiť do reality.

Nabudúce to spravím zas inak. Hahaha.

S autom to bolo podobne – keď sme otvorili kufor, a všetko na nás vypadlo vrátane nášho psa, hľadať čokoľvek dôležité bolo ako ihla v kope sena. Vybrali sme na dovolenky napakovaní akoby sme išli do divočiny bez jedla, elektriny a obchodov.

Namiesto toho, aby som sa dívala z okna a užívala si cestu, sústavne riešim veci, veci a stále veci.

Čo kde máme, čo nemáme, čo by sme mali mať.

V hoteli sme len vybaľovali a balili. Aj na dovolenke som len upratovala, prekladala a organizovala. Skúste týždeň prekračovať veci v hotelovej izbe, ktorá ma 30 metrov štvorcových.

A odteraz cestujem aj s deťmi minimalisticky.  A viete čo?

Prudko mi to znížilo úroveň stresu. Ľahšie sa nám ide rovno. Menej strácame. Viac vidíme.

Deti si cestu viac užívajú tiež. Hrajú sa s čím sa dá, pozerajú z okna, vymýšľame hry.

Z cesty nie je utrpenie ale dobrodružstvo. Keď som dobre naladená, sú takisto šťastné aj ony.

Konečne sa teším, že vypadnem z domu a mám v bruchu už len pozitívne motýliky a nie týždennú hnačku.

Hotelové izby a rezorty sme vymenili za AirbnB, penzióniky a malé rodinné apartmány. S pračkou.

Namiesto hútania, či bude deckám stačiť 15 párov ponožiek sa konečne sústredím na to dôležité a mám mentálnu kapacitu, aby som to ustrážila.

Pretože chyba číslo dva je:

Pripraviť  sa na každú jednu nepodstatnú katastrofu a ignorovať tie naozajstné.

Túto paranoju som v sebe vláčila celú cestu. Čo ak sa dcéra v lietadle obleje? extra šaty na prezlečenie check….čo ak sa obleje dvakrát? Ďaľšie extra šaty na prezlečenie v príručnej batožine – check. Čo ak obleje mňa? Extra tričko pre mamičku do batožiny – check.

Čo ak, čo ak, čo ak… a zrazu som mala extra 10 kilo len pre prípad.

A viete čo sa stalo? Nič.

Cestovala som s deckami asi stokrát a nikdy k žiadnej kvázi katastrofe nedošlo.

Ak sa niečo aj stalo, bolo to vždy, načo som nebola pripravená. Čo som spravila?

Vyriešila som, to, zaimprovizovala alebo vydržala.

Minuli sa mi plienky – požičala som si od neznámej matky, čo v cudzom meste tlačila kočík. Syna poštípali komáre, vliezla som do drogérie a kúpila Fenistil. Stratili sme klobúk proti slnku – obviazala som dcére okolo hlavy turban z môjho trička. Roztrhla sa mi šľapka – išla som tri kilometre bosá.  Aerolinky mi stratili kočík – niesla som syna na rukách cez celé letisko a musela som si objednať taxík na ubytko.

Dôležité je toto: aby boli platné pasy, aby sme vedeli adresu kam ideme, aby sme mali víza, aby sme mali poistenie a číslo na asistenčnú linku, aby sme mali nabité mobily a nabíjačku, drobné v lokálnej mene, aby sme mali kontakt na ubytovateľa, aby sme vedeli čo v prípade že sa stane nehoda, aby sme mali potrebné lieky.

Katastrofa je keď ide o zdravie a život, keď sa nebodaj stane nehoda alebo lúpež, strata dôležitých dokladov.

Tu musíme byť pripravení a zálohovaní na 100 percent.

Všetko ostatné si človek kúpi. Katastrofa nie je to, že sa nám minú vlhké utierky.

Máme len jednu tašku, na ktorú dávame pozor. Nestratíme deti, lebo počítame kufre 🙂 Znie to ako samozrejmá logika, ale by ste sa čudovali, ako môžu dôležité veci ujsť, keď máme myseľ na nepodstatnom.

Cestovali sme z Douhy do Bahrajnu a až na pasovej kontrole som si spomenula, že ako Slovenka potrebujem víza, Našťastie nás vďaka manželovmu pasu pustili.

Zabudla som skontrolovať podmienky ubytka, a neobjednala som posteľné návliečky. Skoro sme spali len s plachtou na posteli.

Ušlo mi informovať majiteľa apartmánu, kedy prídeme, a unavení sme v daždi čakali pár hodín, kým sa last minute objavil s kľúčami.

Nemala som vo Schwechate o polnoci dve eurá na vozík a musela som moju odpornú ťažkú batožinu vláčiť aj deťmi na rukách až k autu.

Menej podstatné detaily, ale vedia dobre znepríjemniť. Hlavne že som sa super nabalila:) Vidíte, kam smerujem?

Toto leto je jedinečné v tom, že prvýkrát cestujem s deťmi, ktoré sú odplienkované, nemusia cez obed spať a vedia sa sami zapásať v aute. Namiesto klasickej letnej destinácie sme sa rozhodli stráviť tri týždne v Anglicku u svokrovcov. Bývajú v malebnej kopcovitej dedinke, všade sa pasú ovečky a kravy, je tu ticho a pokojne, majú ovocnú záhradu a skoro žiadne hračky 🙂 Zvyšok leta strávime obdobne na Slovensku a zakončíme ju v drevenici v Zázrivej.

Nemali sme chuť ani náladu tlačiť sa v rezortoch, preplnených mestách a hoteloch. Možno bude trochu nuda, ale tú nutne potrebujeme. Deti sa vyluftujú na vzduchu bez napráskaného programu, nemusíme míňať za ubytovanie a zábavu a konečne strávia viac času zo starými rodičmi. Ja budem písať, cvičiť a nikto ma nenúti variť. Vieme s manželom stráviť aj trochu čas bez detí, nakoľko ich dáme k švagrinej či babka postráži, a zadarmo.

Vždy pred veľkou cestou si namiesto zoznamu upracem, vyperiem, odložím a vytriedim veci.

Keďže máme tak málo v šatníku, celé balenie je otvorenie zásuvky a odpočítanie oblečenia približne na týždeň pre každého člena rodiny. A to je jedno na ako ideme. Práčka sa dá zohnať všade, ak nie postačí mydlo a voda.

Itinerár je nasledovný: z Nemecka do Anglicka autom a trajektom – 11 hodín, na Slovensko z Anglicka lietadlom 2,5 hodiny a späť do Nemecka autom.

Pri ceste autom má človek voľnejšiu ruku pri balení a preferujem ho pred lietadlom, nakoľko vieme zastať kedy chceme, a sme páni nášho času aj priestoru.  Cestovať autom trvá niekedy skoro rovnako, ako všetky tie check-iny, presuny a čakanie na letisku. Auto u mňa vyhráva na plnej čiare.

Ako som zbalila na dva mesiace seba a deti 3 a 6 rokov? Do tohoto kufra.

Konečne sa mi podarilo do detailov vytuningovať moje minimalistické balenie a som na seba hrdá. Či mi bude niečo z toho, čo som nechala doma chýbať, dám vedieť. Zatiaľ to ide dobre.

Čo som si zobrala?

Pre seba:

Kozmetika: mini vitamín C gel na umývanie tváre, mini micelárna voda ako toner, cestovné balenie peelingu na tvár z medu, retinol A sérum, SPF 50 protivráskový pleťový krém, mini dezodorant, a už skoro vypatlané balenie dvoch sér na tvár, cestovné obrúsky na odličovanie z Lidlu. Tým že idem preč na dva mesiace, moja pleť a vrásky na slnku bez poriadnej kozmetiky tak dlho nevydrží  a takto v Anglicku dopoužívam skoro prázdne obaly a na Slovensko si vezmem už len odličovač, retinol sérum a krém s faktorom.

Všetko ostatné si požičiavam či kúpim na mieste – šampón, mydlo atď…

Základný make-up je bronzer, maskara, očné sérum v tyčinke a zopár ceruziek, pinzeta na obočie, gumička, rúž, korektor.

Oblečenie: tri merino tričká, džínsy, blúzka, šortky a sukňa, dve obyčajné tričká, North Face bunda do dažďa, merino mikina, veci na cvičenie a sivý kardigan, keď je chladnejšie. Na nohách mám kožené Ecco tenisky a okrem nich sandále, tenisky na behanie HOKKA a šľapky k bazénu a plavky. Dvoje ponožiek a spodné prádlo na týždeň. Basta.

Čo som vzala deťom? Pre syna 4x šortky, 2x tepláčky, 5x krátke tričká, 2x tričko s dlhým rukávom, bunda do dažďa, spodné prádlo, pyžamo, ktoré mu je už malé, tak ho po lete darujeme, tenisky, sandálky a gumáčiky do blata. Klobúk proti slnku, okuliare, papučky a plavky k tomu. Po príchode zisťujem, že som zabudla ponožky! Katastrofa!! Nevadí, kúpila som tri páry v obchode. To je vynález:)

Pre dcéru v podobnom duchu – 5x krátke tričko, 1x dlhý rukáv, tepláky, 2 x letné šaty, 2 x legíny, 2 x šortky, spodné prádlo, 4x ponožky, mikina, bunda do dažďa, tenisky, sandále a gumáky, plavky, papuče, klobúk a okuliare.

Cesta sa nám delí na dve: autom ako rodina a potom ja sama s lietadlom. Plán je taký, že na lietadlo nasadnem len s kufrom a super ľahkým McLaren kočíkom, nakoľko syn má 3 roky a ešte to sám neodchodí. Do lietadla si vezmem len kabelku (hurá, žiadne plienky) a dcéra má malý ruksak, kde pobalím spodné prádlo pre syna plus šortky (ak by náhodou mal nehodu, lebo sme len nedávno zahodili plienky), malé vlhké utierky, nejaké keksíky, vodu a dve mini knižky pre deti.

Autom sme si okrem kufra priniesli aj zábavu – ja a manžel bicykel, pre deti sme vzali skúter a malý balance bike pre syna. Ešte stále na ňom nevie jazdiť, no dúfam, že počas týchto troch týždňov bude väčšia šanca, akoby sme ho nechali doma v šope. Ja som si vzala aj 8 kg činku, a to preto, lebo si s ňou viem perfektne pol hodinu zacvičiť v záhrade. Dôvod na pauzu od detí? Som in!

Netbook na písanie blogu – nezbavíte sa ma:)

Skicár a ceruzky – učím sa kresliť …

3 slovenské knižky, ktoré už konečne dočítam a muž ich vezme domov

Kindle čítačka na knihy – ide so mnou do lietadla

Tieto extra veci vie manžel vziať späť do Nemecka autom a oplatí sa ich priniesť, lebo nám umožnia aktívnu dovolenku v prírode bez platenia za prenájom bicyklov alebo hľadania fitka. Je to skvelý pocit sa ráno zobudiť, nasadnúť  ísť si zabicyklovať po dedine po rohlíky, kým decká ešte spia.

Hračky sme povolili len do auta: Radko autíčka a Žofia bábiku so šatičkami na prezlečenie, plus dvoch plyšákov na spanie. Lietadlom si môžu vziať len plyšáčiky. Budeme bývať u rodiny a tam si môžeme všetko požičať. Minimalistická svokra má doma len ceruzky, puzzle a Lego Duplo vláčik z roku 1980, takže som na správnom mieste:) Myslím, že som si muža vzala asi aj kvôli jeho rodičom? hihi.

Deťom som vzala do auta aj dva ipady natrieskané filmami a aplikáciami.

K tabletom mám stále nevyriešený vzťah a na niečo som počas našej 10 hodinovej cesty prišla.

Deti, tablet a cestovanie? Pokračovanie v dieli číslo dva, a bude to stáť za to.

Chcete dostávať avízo, keď niečo nové napíšem? Pošlite mi e-mail cez kontakt a nikdy ani o jeden článok neprídete.

Lúčim sa s mojim výhľadom:)