Deti

Dá sa s deťmi minimalisticky cestovať?

27. júna 2017 publikovala Minimalistka 12 komentárov

To si píšte, že dá. Prvá časť môjho cestovateľského žurnálu je tu.

Som Minimalistka je na cestách!

Včera sme zabuchli dvere na našom dome v Nemecku a vybrala som sa s deckami a na dvojmesačnú vandrovku po Európe. 3 krajiny, 5 ubytovaní – autom, letecky, loďou, s manželom a sama s deťmi. Gombička.

Rozhodla som sa napísať taký mini cestovný diár ako a s čím cestujem a priebežné chyby, ktoré vychytávam. Áno, aj po toľkých rokoch cestovania s malými deťmi sa vždy nájde niečo, čo preklínam alebo by som urobila inak. Dúfam, že vám nejako poradím, alebo inšpirujem, prípadne sa niečo nové z komentárov aj ja naučím. Milujem vaše komentáre, sem s nimi 🙂

Nie som veľká fanynka cestovania s deťmi a najmä nie kým sú bábätká a batoľatá. Človek sa tomu nevyhne ak sa mu nechce sedieť prvé tri roky doma. Ja som na výber nemala, nakoľko sme sa za posledných desať rokov sústavne buď sťahovali, alebo cestovali za rodinou dvoma smermi x krát ročne.

Pamätám si, ako som absolvovala prvú dlhú cestu s vtedy 9 mesačnou dcérou. Leteli sme do Kanady a dokopy sme cestovali z Kataru asi 21 hodín. Týždeň pred balením ma začalo od stresu pobolievať brucho, písala som si dlhočizné zoznamy, balila obrovské kufre pre každý prípad potreby a celú cestu aj prvé dni som bola taká napätá, že som si dovolenku absolútne neužila. Takto to bolo nápodobne pred každou cestou.

Odvtedy sme nalietali a najazdili tisícky kilometrov, k jednému dieťaťu sa pridalo druhé a každá skúsenosť bola pre mňa poučenie, každá cesta akosi ľahšia a ja akosi sebavedomejšia.

Keď som začala v živote aplikovať minimalizmus, všimla som si ako aj väčšina mojich cestovateľských stresov z deťmi mala jeden opakujúci sa zdroj: príliš veľa vecí.

Keď sa ma niekto teraz spýta na jednu radu, ako si dovolenku s deťmi uľahčiť, je to jednoznačne: vezmite si čo najmenej. Pobaľte sa naľahko, ale myslím úplne naľahko, čo najmenej ako sa len dá.

Ja viem, deti toľko toho potrebujú: plienky, mlieko, desiatu, utierky, vreckovky, hrkálky, prebaľovacie podložky, hračky, knihy, podbradníky, plastové poháriky, taniere, lyžičky, tridsať outfitov, pre prípad čo keby, celú lekárničku, kuchyňu aj kúpeľňu.. Jedna vystresovaná mater akú mám byť tendeciu ja, by si najradšej presunula celý dom.

Potom to dopadne asi takto: trepem sa cez pol letiska s dvoma deťmi a troma kuframi, kočíkom a narvanou príručnou batožinou. Mám všetkého plné zuby a som unavená, naštvaná a spotená. Prejsť cez security check je ako expedícia na severný pól.

Keď už sa konečne usadíme v lietadle, decká stále niečo chcú alebo mi sústavne vyhrabávajú veci z tašky, Na každé zamrnčanie a náznak nudy tasím moje vopred pripravené zbrane – knižky, hračky, chrumky, tyčinky, lentilky – som taký pojazdný obchod vo vzduchu.

Za necelú pol hodinu mám okolo seba rozhádzané smetisko, plazím sa pod sedadlami, každému sa ospravedlňujem a zbieram kúsky puzzle a oškrabávam zo sedadla roztopenú čokoládu. 7 hodín cesty ešte pred sebou. Panebože, to nedám. Som napätá ako struna a prenáša sa to aj na deti, vycítia to zo mňa ako lovecký pes zverinu.

Vynervovaná matka sa rovná vrieskajúce deti.

Ukľudním sa, objednávam si gin s tonikom (nesúďte ma) a mentálne vyhadzujem všetky tie haraburdy cez pilotove okno. Nakoniec sa deti aj tak hrajú s letákmi a nejakou plastovou hovadinkou od letušky. Odpočítavam minúty, kedy sa skončí toto cestovateľské peklo. Keď si predstavím vláčenie kufrov po prílete, nechce sa mi zobudiť do reality.

Nabudúce to spravím zas inak. Hahaha.

S autom to bolo podobne – keď sme otvorili kufor, a všetko na nás vypadlo vrátane nášho psa, hľadať čokoľvek dôležité bolo ako ihla v kope sena. Vybrali sme na dovolenky napakovaní akoby sme išli do divočiny bez jedla, elektriny a obchodov.

Namiesto toho, aby som sa dívala z okna a užívala si cestu, sústavne riešim veci, veci a stále veci.

Čo kde máme, čo nemáme, čo by sme mali mať.

V hoteli sme len vybaľovali a balili. Aj na dovolenke som len upratovala, prekladala a organizovala. Skúste týždeň prekračovať veci v hotelovej izbe, ktorá ma 30 metrov štvorcových.

A odteraz cestujem aj s deťmi minimalisticky. A viete čo?

Prudko mi to znížilo úroveň stresu. Ľahšie sa nám ide rovno. Menej strácame. Viac vidíme.

Deti si cestu viac užívajú tiež. Hrajú sa s čím sa dá, pozerajú z okna, vymýšľame hry.

Z cesty nie je utrpenie ale dobrodružstvo. Keď som dobre naladená, sú takisto šťastné aj ony.

Konečne sa teším, že vypadnem z domu a mám v bruchu už len pozitívne motýliky a nie týždennú hnačku.

Hotelové izby a rezorty sme vymenili za AirbnB, penzióniky a malé rodinné apartmány. S pračkou.

Namiesto hútania, či bude deckám stačiť 15 párov ponožiek sa konečne sústredím na to dôležité a mám mentálnu kapacitu, aby som to ustrážila.

Pretože chyba číslo dva je:

Pripraviť sa na každú jednu nepodstatnú katastrofu a ignorovať tie naozajstné.

Túto paranoju som v sebe vláčila celú cestu. Čo ak sa dcéra v lietadle obleje? extra šaty na prezlečenie check….čo ak sa obleje dvakrát? Ďaľšie extra šaty na prezlečenie v príručnej batožine – check. Čo ak obleje mňa? Extra tričko pre mamičku do batožiny – check.

Čo ak, čo ak, čo ak… a zrazu som mala extra 10 kilo len pre prípad.

A viete čo sa stalo? Nič.

Cestovala som s deckami asi stokrát a nikdy k žiadnej kvázi katastrofe nedošlo.

Ak sa niečo aj stalo, bolo to vždy, načo som nebola pripravená. Čo som spravila?

Vyriešila som, to, zaimprovizovala alebo vydržala.

Minuli sa mi plienky – požičala som si od neznámej matky, čo v cudzom meste tlačila kočík. Syna poštípali komáre, vliezla som do drogérie a kúpila Fenistil. Stratili sme klobúk proti slnku – obviazala som dcére okolo hlavy turban z môjho trička. Roztrhla sa mi šľapka – išla som tri kilometre bosá. Aerolinky mi stratili kočík – niesla som syna na rukách cez celé letisko a musela som si objednať taxík na ubytko.

Dôležité je toto: aby boli platné pasy, aby sme vedeli adresu kam ideme, aby sme mali víza, aby sme mali poistenie a číslo na asistenčnú linku, aby sme mali nabité mobily a nabíjačku, drobné v lokálnej mene, aby sme mali kontakt na ubytovateľa, aby sme vedeli čo v prípade že sa stane nehoda, aby sme mali potrebné lieky.

Katastrofa je keď ide o zdravie a život, keď sa nebodaj stane nehoda alebo lúpež, strata dôležitých dokladov.

Tu musíme byť pripravení a zálohovaní na 100 percent.

Všetko ostatné si človek kúpi. Katastrofa nie je to, že sa nám minú vlhké utierky.

Máme len jednu tašku, na ktorú dávame pozor. Nestratíme deti, lebo počítame kufre 🙂 Znie to ako samozrejmá logika, ale by ste sa čudovali, ako môžu dôležité veci ujsť, keď máme myseľ na nepodstatnom.

Cestovali sme z Douhy do Bahrajnu a až na pasovej kontrole som si spomenula, že ako Slovenka potrebujem víza, Našťastie nás vďaka manželovmu pasu pustili.

Zabudla som skontrolovať podmienky ubytka, a neobjednala som posteľné návliečky. Skoro sme spali len s plachtou na posteli.

Ušlo mi informovať majiteľa apartmánu, kedy prídeme, a unavení sme v daždi čakali pár hodín, kým sa last minute objavil s kľúčami.

Nemala som vo Schwechate o polnoci dve eurá na vozík a musela som moju odpornú ťažkú batožinu vláčiť aj deťmi na rukách až k autu.

Menej podstatné detaily, ale vedia dobre znepríjemniť. Hlavne že som sa super nabalila:) Vidíte, kam smerujem?

Toto leto je jedinečné v tom, že prvýkrát cestujem s deťmi, ktoré sú odplienkované, nemusia cez obed spať a vedia sa sami zapásať v aute. Namiesto klasickej letnej destinácie sme sa rozhodli stráviť tri týždne v Anglicku u svokrovcov. Bývajú v malebnej kopcovitej dedinke, všade sa pasú ovečky a kravy, je tu ticho a pokojne, majú ovocnú záhradu a skoro žiadne hračky 🙂 Zvyšok leta strávime obdobne na Slovensku a zakončíme ju v drevenici v Zázrivej.

Nemali sme chuť ani náladu tlačiť sa v rezortoch, preplnených mestách a hoteloch. Možno bude trochu nuda, ale tú nutne potrebujeme. Deti sa vyluftujú na vzduchu bez napráskaného programu, nemusíme míňať za ubytovanie a zábavu a konečne strávia viac času zo starými rodičmi. Ja budem písať, cvičiť a nikto ma nenúti variť. Vieme s manželom stráviť aj trochu čas bez detí, nakoľko ich dáme k švagrinej či babka postráži, a zadarmo.

Vždy pred veľkou cestou si namiesto zoznamu upracem, vyperiem, odložím a vytriedim veci.

Keďže máme tak málo v šatníku, celé balenie je otvorenie zásuvky a odpočítanie oblečenia približne na týždeň pre každého člena rodiny. A to je jedno na ako ideme. Práčka sa dá zohnať všade, ak nie postačí mydlo a voda.

Itinerár je nasledovný: z Nemecka do Anglicka autom a trajektom – 11 hodín, na Slovensko z Anglicka lietadlom 2,5 hodiny a späť do Nemecka autom.

Pri ceste autom má človek voľnejšiu ruku pri balení a preferujem ho pred lietadlom, nakoľko vieme zastať kedy chceme, a sme páni nášho času aj priestoru. Cestovať autom trvá niekedy skoro rovnako, ako všetky tie check-iny, presuny a čakanie na letisku. Auto u mňa vyhráva na plnej čiare.

Ako som zbalila na dva mesiace seba a deti 3 a 6 rokov? Do tohoto kufra.

Konečne sa mi podarilo do detailov vytuningovať moje minimalistické balenie a som na seba hrdá. Či mi bude niečo z toho, čo som nechala doma chýbať, dám vedieť. Zatiaľ to ide dobre.

Čo som si zobrala?

Pre seba:

Kozmetika: mini vitamín C gel na umývanie tváre, mini micelárna voda ako toner, cestovné balenie peelingu na tvár z medu, retinol A sérum, SPF 50 protivráskový pleťový krém, mini dezodorant, a už skoro vypatlané balenie dvoch sér na tvár, cestovné obrúsky na odličovanie z Lidlu. Tým že idem preč na dva mesiace, moja pleť a vrásky na slnku bez poriadnej kozmetiky tak dlho nevydrží a takto v Anglicku dopoužívam skoro prázdne obaly a na Slovensko si vezmem už len odličovač, retinol sérum a krém s faktorom.

Všetko ostatné si požičiavam či kúpim na mieste – šampón, mydlo atď…

Základný make-up je bronzer, maskara, očné sérum v tyčinke a zopár ceruziek, pinzeta na obočie, gumička, rúž, korektor.

Oblečenie: tri merino tričká, džínsy, blúzka, šortky a sukňa, dve obyčajné tričká, North Face bunda do dažďa, merino mikina, veci na cvičenie a sivý kardigan, keď je chladnejšie. Na nohách mám kožené Ecco tenisky a okrem nich sandále, tenisky na behanie HOKKA a šľapky k bazénu a plavky. Dvoje ponožiek a spodné prádlo na týždeň. Basta.

Čo som vzala deťom? Pre syna 4x šortky, 2x tepláčky, 5x krátke tričká, 2x tričko s dlhým rukávom, bunda do dažďa, spodné prádlo, pyžamo, ktoré mu je už malé, tak ho po lete darujeme, tenisky, sandálky a gumáčiky do blata. Klobúk proti slnku, okuliare, papučky a plavky k tomu. Po príchode zisťujem, že som zabudla ponožky! Katastrofa!! Nevadí, kúpila som tri páry v obchode. To je vynález:)

Pre dcéru v podobnom duchu – 5x krátke tričko, 1x dlhý rukáv, tepláky, 2 x letné šaty, 2 x legíny, 2 x šortky, spodné prádlo, 4x ponožky, mikina, bunda do dažďa, tenisky, sandále a gumáky, plavky, papuče, klobúk a okuliare.

Cesta sa nám delí na dve: autom ako rodina a potom ja sama s lietadlom. Plán je taký, že na lietadlo nasadnem len s kufrom a super ľahkým McLaren kočíkom, nakoľko syn má 3 roky a ešte to sám neodchodí. Do lietadla si vezmem len kabelku (hurá, žiadne plienky) a dcéra má malý ruksak, kde pobalím spodné prádlo pre syna plus šortky (ak by náhodou mal nehodu, lebo sme len nedávno zahodili plienky), malé vlhké utierky, nejaké keksíky, vodu a dve mini knižky pre deti.

Autom sme si okrem kufra priniesli aj zábavu – ja a manžel bicykel, pre deti sme vzali skúter a malý balance bike pre syna. Ešte stále na ňom nevie jazdiť, no dúfam, že počas týchto troch týždňov bude väčšia šanca, akoby sme ho nechali doma v šope. Ja som si vzala aj 8 kg činku, a to preto, lebo si s ňou viem perfektne pol hodinu zacvičiť v záhrade. Dôvod na pauzu od detí? Som in!

Netbook na písanie blogu – nezbavíte sa ma:)

Skicár a ceruzky – učím sa kresliť …

3 slovenské knižky, ktoré už konečne dočítam a muž ich vezme domov

Kindle čítačka na knihy – ide so mnou do lietadla

Tieto extra veci vie manžel vziať späť do Nemecka autom a oplatí sa ich priniesť, lebo nám umožnia aktívnu dovolenku v prírode bez platenia za prenájom bicyklov alebo hľadania fitka. Je to skvelý pocit sa ráno zobudiť, nasadnúť ísť si zabicyklovať po dedine po rohlíky, kým decká ešte spia.

Hračky sme povolili len do auta: Radko autíčka a Žofia bábiku so šatičkami na prezlečenie, plus dvoch plyšákov na spanie. Lietadlom si môžu vziať len plyšáčiky. Budeme bývať u rodiny a tam si môžeme všetko požičať. Minimalistická svokra má doma len ceruzky, puzzle a Lego Duplo vláčik z roku 1980, takže som na správnom mieste:) Myslím, že som si muža vzala asi aj kvôli jeho rodičom? hihi.

Deťom som vzala do auta aj dva ipady natrieskané filmami a aplikáciami.

K tabletom mám stále nevyriešený vzťah a na niečo som počas našej 10 hodinovej cesty prišla.

Deti, tablet a cestovanie? Pokračovanie v dieli číslo dva, a bude to stáť za to.

Chcete dostávať avízo, keď niečo nové napíšem? Pošlite mi e-mail cez kontakt a nikdy ani o jeden článok neprídete.

Lúčim sa s mojim výhľadom:)

Vzala som deťom skoro všetky hračky a stalo sa toto

9. júna 2017 publikovala Minimalistka 23 komentárov

Minimalizmus v hračkách mi zmenil život zo všetkého úplne najviac. Je to moja srdcová téma, nakoľko tam sa všetko začalo.

Pre tých, čo ste na mojom blogu noví pripomeniem: minulú jeseň som vyhlásila vojnu hračkám a celej mojej domácnosti.

Mala som všetko ako v ideálnom filme: krásny dom, veľkú záhradu, nádherné deti, ktoré mali dve vlastné izby plné tých najkrajších hračiek na svete.

Napriek tomu som sústavne len upratovala, starala sa o barák a potkýnala sa o veci. Deti mrnčali, stále niečo vyžadovali a nikdy sa s ničím poriadne nehrali, nič si veľmi nevážili. Mala som psychicky dosť.

Vzala som krabice a čierny pytel a nemilosrdne sme sa zbavili, darovali a popredávali vyše 80 percent všetkých hračiek. Predali sme prázdny detský nábytok, zmenili sme dve detské izby na jednu, ktoré si môj syn (3 roky) a dcéra (6 rokov) delia.

Dnes to bude skoro rok, odkedy sme spravili radikálnu obrovskú zmenu v množstve hračiek, ktoré máme doma.

Izba je kreatívny a umelecký chaos, ale už mi to nevadí.

Ostalo nám dnes už iba:

- Lego (vyhrala som asi lotériu, lebo decká sa s ním vyhrajú hodiny)

- drevené stavebnice (už syna až tak nebavia, asi pôjdu preč)

- knižky

- zopár obľúbených plyšákov na spanie

- spoločenské hry

- vláčik Lego Duplo

- sada autíčok a áut

- ceruzky, papiere a omaľovánky, lepidlo, vodové farby a štetec

- 1x puzzle (nie som fanúšik)

- bábiky s príslušenstvom

- zbierka postavičiek Shopkins (mánia v ich zbieraní už chvalabohu pominula – vymyslel to nejaký satan vo firme na hračky)

- hračky do pieskoviska, skúter a bicykle, lopta, krieda a guma

Toto sú u nás k dnešnému dňu všetky hračky, ktoré deti vlastnia a skoro denne sa s nimi naozaj aj hrajú.

Predala som aj domček pre bábiky, aj kuchynku a zopár Barbie a iných somarín čaká na svoj osud na E-bay.

Čo sa zmenilo, odkedy moje deti nemajú tony hračiek na výber?

V prvom rade sa mi potvrdilo to, čo som čítala v jednej nemeckej štúdii od pánov Stricka a Schuberta. Tí spravili experiment v mníchovskej škôlke, kde na tri mesiace vzali deťom všetky hračky a povedali toto:

Keď má dieťa príliš veľa hračiek, brzdia ho úplne naplno vyvinúť dar predstavivosti.

Hm, to znelo zaujímavo, ako sa to prejaví? Nech ukáže čas. Minimum hračiek bola aj skutočnosť, ktorá ma šokovala, keď som prihlásila môjho vtedy ešte 2 ročného syna do štátnych jaslí. V triede, kde sa deti hrali bolo len zopár hračiek a všetky boli z dreva. Riaditeľka mi vysvetlila, že deťom priveľa hračiek nerobí dobre a také sú smernice. Stála som s otvorenými ústami. Už je to oficiálne? Super.

Takto vyzerá synova trieda v štátnych jasliach v Nemecku.

Čo sa u nás po roku doma nakoniec stalo?

Detská izba sa nám premenila na .. hm, akoby som to nazvala… recyklačné stredisko.

Vysvetlím to ďalej:

Dcéra sa miluje hrať s bábikami. Sú to jej najmilovanejšie hračky. Tu som v redukovaní množstva neuspela. Každá má svoje meno, je nesmierne dôležitá a stará sa o ne – prezlieka ich, prebaľuje a ukladá spať. Je to veľmi milé a srdce mi plesá, keď ju vidím zaujatú v hre. Okrem Lega a čítania a kreslenia je to aktivita, ktorú sa hrá hodiny denne.

Takže moja drahá ratolesť začala mrnčať, ako každá hlavná bábika potrebuje svoju postieľku s príslušenstvom. Máme už jednu peknú drevenú a pripadalo mi na hlavu utekať do Ikey a kúpiť ďaľšie štyri. Veď som mama minimalistka. Bude to chyba. Tak som to odkladala a jemne v duchu zamietla. Aj mi to bolo ľúto, ale vravím si päť postieľok je fakt priveľa. Stojím si za svojím.

Ubehlo pár dní a s prekvapením vidím v izbe, ako si bábiky hovejú v starých krabiciach od topánok, ktoré našla pri dverách do koša s papierom. Zvyšné tri uložila do plastovej zásuvky z jej poloprázdnej Ikeáckej komody. Ako prikrývky jej poslúžili moje staré tričká,ktorými občas utieram prach. Fľašky na kŕmenie sú prázdne obaly zo sprchových gelov, dokonca vylovila z recyklačného sáčku aj staré zubné kefky, ktoré som chcela vyhodiť a pridelila ich bábikám.

Dcéra začala využívať všetko, čo hádžem do deleného odpadu a vymýšľať z toho hračky. Skoro som odpadla a žasla nad tým, čo jej skrslo v hlave – čo všetko a ako vymyslela pre svoje bábiky: Prázdne obaly od kinderok sú dózy na gombíky a malé kamienky ako hračky, toaletný papier rozmočí a vyrobí z nich sádru na zlomené nohy, starú utierku postrihala a mala z nej podbradníčky… a tak ďalej.

Detská izba je dnes také malé kreatívne „smetisko“.

Aspoň v mojich očiach mala ďaleko od tej príjemnej upratanej izby, akú som si predstavovala. Všade sa povaľujú zbierky a kolekcie či už z parku a záhrady alebo z deleného koša na odpady.

Potom som na niečo prišla. Aký je vlastne môj cieľ? Mať ideálny minimalistický dom, tak ako si ho predstavujem ja?

Koniec koncov, môžem si vlastne gratulovať a byť hrdá, ako sa dcéra vynašla.

Táto situácia by určite nenastala, keby mala plnú izbu iných hračiek alebo keby som utekala do obchodu a všetko jej kúpila.

Nevedomky som ju vlastne prinútila improvizovať a potvrdila som si presne to, čo som chcela dosiahnuť:

Nechajte sa deti nudiť a uvidíte ako si poradia.

Vedia sa zahrať naozaj zo všetkým, pokiaľ im dáme šancu.

Naučila som sa preto v tomto smere povoliť a zrelaxovať. Už nezáleží na tom, že sa po dome povaľujú kreatívne výtvory a zbierky kamienkov, keď mám ostatné časti domácnosti pod kontrolou.

Ak si dcéra chce zbierať kolekcie plastov, konáriky a serepetičky pre vlastné potešenie – nemám právo jej v tom brániť. Je to jej vyhradený priestor a pokiaľ sa naučí udržiavať si ich len tam, alebo trebárs zbierať niečo do na to určenej fľaše alebo dózy, kde je problém?

Aj tak žiadna vec ani fáza netrvá dlho. Nazbierané listy sa zošúveria a uschnú, papieriky skončia v koši, plastové fľašky splnia svoju funkciu a prestanú ju baviť. Zo smetí sa stanú hračky a z hračiek opäť smeti do recyklácie. Ekologickejšie ako plast z Dráčika. A lacnejšie.

A neskončilo to len pri umeleckej kreativite.

Všimla som si aj ako sa zmenil jej vzťah k bratovi.

Viac sa vyhľadávajú a hrajú sa spolu hry. Trebárs si predstavujú, že sú lekár a pacient, požičajú si starú expirovanú lekárničku a obväzujú si nohy a ruky. Často sa hrajú na potraviny a poberú mi všetky konzervy a drobné z prasiatka, a keď varím večeru, musím ísť k ním nakúpiť. Alebo naskladajú stoličky z jedálne do jednej rady a hrajú sa na vlak, ja musím byť cestujúca a kúpiť si lístok.

Za starých čias bola situácia iná. Bola som unavená a nervózna a keď niečo chceli, poslala som ich do izby nech sa idú hrať – väčšinou s komentárom “ Detiská nevdačné, máte toľko hračiek, chodťe sa s nimi hrať a neotravujte zas mama musí variť, žehliť a upratovať“…:)

Dnes už mám čas byť rušňovodič aj pokladníčka, lebo nebehám sústavne s handrou v ruke a okolo mňa sa nepovaľujú tony harabúrd, ktoré ma rozčuľujú. Mám pocit, že im viem lepšie prejaviť lásku aj ja.

Dcéra začala sama od seba viac čítať. Nie som si istá, či to má súvis aj s tým, že sa zlepšila v čítaní hustejšieho textu, ale odkedy má minimum hračiek, vidím ju s knihou každý deň.

Deti si začali hračky viac vážiť. Tak tu vidím obrovský pokrok, lebo keď mali tony hračiek, kašlali na ne a často som našla trebárs bábiku zabudnutú v záhrade v daždi alebo zlomené autíčko. Teraz sa to nestáva skoro vôbec, práve naopak, ak sa niečo obľúbenej hračke stane, je z toho slzy a dráma. Zároveň som si všimla, že hlavne dcéra presne vie, čo kde má. Teraz by sa mi už nepodarilo nič predať bez toho, aby si o tom nevedela (inak neodporúčam to robiť – zapojte deti do procesu okrem tých malých)

Deti sa dlhšie hrajú s jednou vecou. Tak tu bol heuréka moment, ktorý som si všimla hneď. Asi to poznáte keď deti idú z jednej hračky na druhú v priebehu 5 minút všetko vyhádžu na zem a po pol hodine je mega brajgel a oni sa nudia? Minúty sa zmenili na hodiny, ale určite je to aj typom hračky. Lego je na celé poobedie, syn sa s požiarnickym stavebnicovým autom jediným čo má dokáže dokola denne hrať a dlho. Asi preto, lebo nemá ďaľších 20 ako predtým. Niekedy sa sama čudujem, že ich to ešte baví 🙂

Samozrejme, nie je každý deň úžasný a dokonalý. Sú poobedia, keď deti sú unavené a nič ich nebaví, ani keby som sa postavila na hlavu. Občas si neupracú a vymyslia nejakú blbosť, ktorú zoškrabávam zo sedačky pol hodinu. Vedia sa vadiť ako dve divé mačky vo vreci. Ale je to radikálnejšie!! u nás lepšie.

Stále sa učím a vidím pomaly čo funguje a čo nie, a tým že rastú, menia sa ich záujmy, a musím opäť zatiahnuť opraty, aby sme sa nedostali tam, kam predtým.

Verím v to, a vidím to denne na svojich deťoch – čím menej im stále niečo strkáme do ruky, tým sú viac v pohode.

Paradoxne s legom sa deti začali hrať, až keď sme všetko vytriedili. Možno je to aj vekom, neviem.

To bola moja veľká základná chyba odkedy sa dcéra narodila a zavarila som si na problém.

Plačeš? Dudlík. Nudíš sa? Hračka. Nevieš, čo zo sebou? Ďaľšie kilá hračiek. Mama nemá čas sa ani osprchovať? Kúpme ešte tonu hračiek. Príde návšteva? Čo prinesie? Sme v obchode? Čo mi mama kúpiš?

Stačilo.

Verím, že nikto z nás nechce, aby z generácie, ktorú vychovávame vyrástli privilegovaní spratkovia, ktorí majú pocit, že im tento svet niečo právom dlží.

Aby keď budú dospelí neskonzumovali celú planétu Zem a my sa presťahujeme na dôchodok všetci na Mars. Pomaly k tomu spejeme.

Deti nepotrebujú na mraky vecí. Deti takisto nepotrebujú sto možností na výber. My sme rodičia a my im tieto materiálne veci neustále dávame.

Oni si ich sami nekupujú. A potom sa čudujeme, že chcú viac a nikdy nemajú dosť.

Sypem si popol na hlavu.

Možno to najlepšie, čo môžeme našim potomkom dať do života je im príliš veľa toho nedať.

Jedine duševne. Ja pokračujem v dobre rozbehnutom vlaku :)))

Ako vie matkám minimalizmus radikálne zmeniť život

10. apríla 2017 publikovala Minimalistka 10 komentárov

Ležíte zrútená na sedačke po náročnom dni s deťmi a už neveríte na zázrak?

Čítajte ďalej a dozviete sa.

Mám takú známu, možno podobnú poznáte aj vy. Možno to dokonca ste to vy a máte moje sympatie. Možno potajomky plačete na záchode. Ja viem. My všetky mamy vieme a chápeme. Chápeme a nikdy neodsudzujeme. Sme ako tie Indiánky. Tá čo tancuje okolo ohňa a všetko vydrží.

Tá moja Nšo-či má dve malé deti a jej život je jeden veľký chaos. Dobieha do školy strapatá s kruhmi pod očami. Dnes si zase zabudli desiatu aj na to, že sme sa dohodli na tzv. playdate po škole. Musí si konečne opraviť telefón a používať kalendár.

Nič nestíha, lebo syn celú noc nespal. Cítiť sa ako zombie to poznám a súcitne prikyvujem. Pýtam sa, či môžem s niečím pomôcť. … Hej, kúp mi jednosmernú letenku na Bahamy, smeje sa. Poobede priveziem jej dcéru k nej domov a nevieme sa dostať cez predsieň. Všade sa povaľujú topánky, kabáty, kočík, bycikel, pošta, krabice. .

V kuchyni sú hory plastových fliaš, odmerky, neumyté riady a nedojedené zvyšky jedál. V obývačke sa povaľuje milión hračiek, je to skoro ako hračkársky obchod. Rozsypané lego, knihy, pípajúce autíčka, hučiaci televízor. Ovládač nenájdem, tak ho vyťahujem zo zástrčky. Rybičky sú hladné a nemajú žrádlo. Vydržia. Pes potrebuje venčiť. Asi vydrží aj on.

Deti sa rozšafne vrhnú na všetko čo vidia, a dolujú ešte to, čo je ako tak odložené v plastových krabiaciach. Prilievajú do ohňa a ja sa im v tom snažím zabrániť. Márne, ich mozog sa prepol na plné hysterické obrátky. Hľadám čistý pohár a spravím si čaj. Vykladám umývačku riadu, nech za niečo stojím. Aj tak si nesadnem, lebo na gauči je kopa neposkladaného prádla.

Na kuchynskom stole sa povaľujú stohy papierov, časopisov, letákov a nevybavených účtov. V kútoch sa váľajú nevybalené krabice a kolóny ďaľších vecí. Po schodoch až k spálňam sú naukladané rárohy, takže kľučkujem na záchod. Hľadám toaletný papier. Mydlo je na dne. Deti sa obhadzujú čím sa dá a sú príšerne hladné.

Spoločnými silami hodíme mrazenú pizzu do rúry, a kde to ide, poposúvame papiere na stole, aby sme si mohli sadnúť k večeri. Veľmi sa neporozprávame, lebo jej stále zvoní mobil alebo niečo súrne ďobe. Zabudla si ho nabiť, tak doháňa správy od rána.

Ak chcem dokončiť súvetie, skočí mi do myšlienky jedno z detí. Tie sa teraz už hádajú, skáču v spálni po posteli a mne tečie po chrbte studený pot. Chcem vziať nohy na plecia a ujsť kade ľahšie. Zatnem zuby a nevzdávam sa. Kamarátka je už na piatej káve a šiestom koláčiku. Chce zhodiť nejaké kilá, ale na zdravé jedenie a pohyb neostáva ani pomyslieť. Nebudem ju dráždiť.

Priznáva sa, že odkväcne hneď po tom, ako deti odloží spať. Nikdy nič nevie nájsť, ak tak len náhodne. Stále zabúda. S manželom sa sústavne hádajú. Chápavo opäť prikyvujem a navrhujem niečo ako trošku vypratať. Teoreticky som mnou súhlasí. Musíme sa dohodnúť a pomôžem jej. Jej život je jeden obrovský hučiaci randál utopený v haraburdách.

Ja sa nečudujem, že už ani sama nevie, koľkého je. Pár rokov dozadu som to nevedela ani ja a občas sa v tom kramáli vidím.

Jedno je ale isté.

Stres dnešných matiek je priamo úmerný všetkým tým nadbytočným veciam, ktorými sa obklopujeme.

A milí manželia, jednorázová poukážka na masáž to nevyrieši. Ja viem, že to myslíte dobre.

Stres je fyzické aj mentálne haraburdie a voláme o pomoc.

Moje volanie si vypočul niekto tam hore a poslal mi minimalizmus. Vygúglila som si ako sa zbaviť stresu z vecí a tam to vo vyhľadávači stálo čierne na bielom. Minimalism.

K minimalizmu som sa dostala, lebo som každý deň:

zbierala veci zo zeme
potkýnala sa o veci
prala som veci
utierala som veci
kupovala som veci
ukladala som veci
čistila som veci

VECI, VECI, VECI.

Každý deň bol v znamení stresu z vecí. Nemala som na nič čas, lebo som sústavne ale sústavne upratovala.

Skúšala som sa na všetko aj vyprdnúť a neupratovať, ale psychicky to bolo snáď ešte horšie. Nedokážem sedieť v špine a neporiadku. To sa radšej zotročím s handrou v ruke. Asi som už taká.

K tomu ešte dojčenie, prebaľovanie, uspávanie, riešenie problémov s deťmi a čo na večeru. Dcéra sa nikdy sama nezahrala napriek tonám hračiek, ktoré mala okolo seba. Ja som si počas jej poobedného spánku nikdy neoddýchla, ale som doháňala, čo sa dalo. Stále som čosi hľadala, stále sme niečo stratili a výlety mimo domu boli ako náročné ako expedícia na severný pól.

Realisticky a možno naivne som si myslela, že taký je život a v domácnosti s malými deťmi sa nedá udržať organizácia a poriadok.

Nie som žiadna obsesívna maniačka na poriadok a čistotu, ale bordel okolo mňa mi spôsobuje… STRES.

Mala som pocit, že každý deň je boj o prežitie a zajtra bude snáď lepšie.

Mala som pocit, že nenávidím byť doma s deťmi na materskej a rutinné povinnosti ma duševne ubíjajú.

Mala som pocit, že ak niečo upracem, niekto za mojím chrbtom spraví opäť neporiadok a moja práca nemá zmysel.

Mala som pocit, že som vyskúšala organizovať a preorganizovať snáď na tisíc spôsobov a stále bez výsledku.

Mala som depresie, bola som vybitá, odporná na deti a manžela a nechcelo sa mi ráno vyliezť z postele a čeliť novému dňu.

Potom som natrafila na minimalizmus a ten mi dal presne to, čo som potrebovala.

Nádej 🙂

Nádej, že je riešenie a že nemusím najbližšie roky akceptovať to, že budem otrokom rodiny a domácnosti.

Nádej, že nestrávim každú voľnú chvíľu zbieraním vecí zo zeme, ale si sadnem s deťmi kresliť alebo si prečítam knihu a dobijem si baterky.

Čo mi žralo denne toľko energie?

UPRATOVANIE.

VECI.

Minimalizmus radí zbaviť sa nepotrebných vecí okolo nás. Tak som začala vyhadzovať. S veľkým čiernym plastovým sáčkom. Útokom som vzala kuchyňu, obývačku a detské izby. Najprv som na to šla opatrne a pomaly a neskôr som prišla na to, že môžem byť odvážna ako milosrdnosť k sebe samej.

Po každom vyhadzovacom dni som cítila neskutočnú psychickú úľavu. Pocit akoby mi niekto vzal balvan z unavených pliec. Môj mozog sa mi zdal funkčnejší. Pohľad na vyprázdnené poličky a upratané izby mal účinok ako tá najlepšia terapia. Prestala som konečne nakupovať.

Čo sa stalo?

deti sa začali dobrovoľne sami hrať v izbe
mala som viac času na iné povinnosti
prestala som neustále niečo dvíhať zo zeme
premiestnením hračiek do detských izieb som mala konečne obývačku pre seba
upratovanie po hraní trvalo deťom 5 minút a všetko malo svoje miesto
nepotrebovali sme nadbytočný nábytok
deti sa prestali toľko hádať
deti si začali hračky viac ceniť
mala som skoro stále upratané a rada som trávila čas doma

Minimalizácia kuchyne mi eliminovala čas, ktorý som strávila nad riadmi. Vypratanie riadov len na jednu súpravu spôsobilo, že som nemala čo umývať.

Minimalizácia šatníka pre mňa a deti mi ušetrila 3-4 prania týždenne. Už periem len raz a nežehlím, nakoľko skladanie prádla mi trvá 10 minút.

Zrazu som mala čas aj na deti, aj na písanie blogu, aj na čítanie kníh. Mala som lepšiu náladu a rada som sa vracala domov. Nebola som už toľko v strese. Konečne som si začala deti aj užívať. Obdarovala som sa rezanými kvetmi. Začala som konečne cvičiť.

Minimalizmus mi umožnil nájsť si čas rozmýšlať aj nad sebou, kto som a čo chcem v živote dosiahnuť.

Začala som aplikovať minimalizmus aj na iné oblasti života a videla som veľké pokroky. Menej televízie, viac kreativity a alternatívne formy zábavy, ktoré nevyžadujú konzumné správanie. Predali sme 80 percent nášho majetku a presťahovali sme sa do oveľa menšieho domu.

Zamyslenie sa nad ekológiou, nad dosahom nášho správania na prírodu.

Minimalizmus je presne to, čo hlása. Viac času, viac radosti, viac miesta, viac peňazí, viac slobody.

Presne to, čo my matky tak veľmi potrebujeme.

Vrele odporúčam. Testované reálnym životom reálnej ženy.

Ak ste sa v týchto riadkoch našli aj vy, nádej je tu. Dúfam, že vám moje články na blogu pomôžu nájsť sami seba tak ako sa to podarilo mne. Píšem pre vás knihu a je dlhá dlhočizná. Trávim nad ňou dni a noci. Ale teší ma to. I keď ma občas bolí krk.

Hlasujte za mňa v súťaži o Blogera roku 2017. Bude ma to neskutočne naďalej motivovať.

Ďakujem 🙂 x

Potrebujú deti na hranie záhradu?

22. marca 2017 publikovala Minimalistka 18 komentárov

Nad touto otázkou som sa musela zamyslieť kvôli opakovanej situácii, ktorá sa vyhrotila minulý víkend.

Akosi sa mi nedarí písať, lebo nás navštevujú choroby, začala som sa inak stravovať (bez múky a cukru) a veľa mentálnej energie som venovala novým receptom.

S príchodom teplého počasia som sa ako zaneprázdnená matka tešila, ako deti v úvodzovkách vykopnem na záhradu a budú sa tam skvelo celé poobedie hrať. Ok nemusí to byť ani celé poobedie, stačí hodina:) Ja si spravím kávu a konečne budem mať pri počítači chvíľu svätý pokoj. Haha že človek mieni a …

Klasicky sa stalo presne to, čo som očakávala. Desať minút trvalo obliekanie a päť minút nadšenie z čerstvého vzduchu. Decká stále chodili dnu a von, vyvlačovali hračky z obývačky do záhrady, zašpinili koberec, neustále sa vadili a spravili riadny bengál – odtočená hadica, diery v zemine, všade hračky a dve mokré a zablatené monštrá.

Netrvalo dlho a mala som dosť. Náprava katastrofy trvala dvojnásobne dlho. Veľmi som si nepomohla. Hranie sa na záhrade skončil ako čistý fail. Bola som riadne vytočená: “Máme takú peknú veľkú záhradu, a vy sa v nej neviete pol hodinu zahrať detiská nepodarené!!!“‚ Neboli by iné deti štastné za toľko priestoru? Nechápem to.

Detváky na mňa gúľajú očami, ale vysvetlenie som z nich nevydolovala.

Potrebujú tie moje deti naozaj záhradu ?

Prečo, prečo, prečo sa v nej nikdy nevedia sami zahrať??? Sú to len moje deti, alebo aj existujú aj iné podobné?? Majú nedajbože nejakú vadu?

Uvažujem, ako to bolo v iných našich obydliach. Niečo sa mi marí. Už som v tejto situácii bola predtým. Dávam si na môj zahmlený mozog výlet do minulosti.

Domov číslo jedna bol byt v Haagu pri pláži len s malou terasou. Záhrada žiadna. Mala som psa a dcéra bola ešte bábätko. Všade sme šlapali na bycikli a veľa času sme strávili v dunách a na pláži. Cvičili sme na pláži, behali po dunách, venčila som psa a dcéra si za pekného počasia piekla pieskové koláčiky. Záhrada nám vôbec nechýbala, a terasa nám ponúkla priestor na posedenie pri vínku aj malú opekačku. Desať bodov z desiatich.

Pláž v Haagu bola rušná za každého počasia.

Domov číslo dva bol 3 izbový byt v Bratislave na Kopčianskej. Záhrada žiadna. Tí čo ju poznáte asi viete, že je to ešte stále dosť neatraktívna časť Bratislavy. V lete v ňom bolo veľmi teplo a nemali sme ani balkón.

Byt je avšak veľmi blízko korza pre peších a prakticky 15 minút do Sadu Janka Kráľa, čo je nádherný zelený park. Ja, dcéra, mama a pes sme prakticky každý deň strávili vonku na kofole, na korze, na preliezkach, na deke pod stromom so zmrzlinou. Domov sme sa vracali až k večeru, nakoľko v byte sa nám sedieť nechcelo.

Domov číslo 3 bola nádherná obrovská vila so záhradou v Douhe. Záhrada! Bola som vytešená, že sme konečne v dome. Asi je to taká klasika, po živote v petržalskom byte človek akosi túži po tom dome, viac miesta, vonkajšie miesto na posedenie.

Vytriezvenie zo záhrady nastalo, že sme sa kvôli vysokým teplotám rovných 9 mesiacov v roku do záhrady ani nešli pozrieť. Tých pár rastlín polieval záhradník 2 x denne,aby úbožiatká nevyschli.

Keď prišla zima a teploty klesli na prijateľných 25 stupňov, spravili sme také impulzívne rozhodnutie a kúpili sme si v ošiali radosti drahý záhradný nábytok s ešte exkluzívnejším super grilom.

Prišli návštevy, užili sme si posedenie asi trikrát a potom sa mi vonku sedieť nechcelo, lebo kým som vynosila všetky vankúše a oprášila nábytok od púštneho prachu, vyprchal mi drink.

Dcére som nakúpila vonkajší bazén s hračkami a prisahám, že tam každý krát vydržala sa hrať asi desať minút. Privádzalo ma to do zúfalstva. Moje predstavy a idyla sa nenaplnili a nechápala som prečo. Záhrada nám v tomto dome bola dosť nanič.

Raj na zemi zaujímal moju dcéru necelú štvrťhodinku denne.

Domov číslo 4 bol náš obrovský byt v Abu Dhabi. Záhrada žiadna. Poučená z predchodzích bývaní som si povedala, že radšej budem v centre mesta bez záhrady s parkom za rohom, ako vo vile zo záhradou na konci mesta mimo civilizácie.

Mali sme veľký balkón, ktorý sme kvôli prachu a horúčave skoro nepoužívali. Musím povedať, že tento byt fungoval perfektne. Rovno pod mrakodrapom sme mali veľký park a oproti pláž. Ak počasie dovolilo, veľa času sme strávili na piknikových dekách v parku a deti sa hrali na šmýkačkách. Atmosféra v piatok, keď majú arabské krajiny voľno bola rušná.

Rodiny sa stretávali vo veľkom pri arabskom čaji, shishe a muži opekali mäso a ryby na prenosných griloch. Vzduchom sa šírila vôňa exotických korenín. Deti zo všetkých kútov sveta sa spolu bez problémov hrali. Vonku sa sa stretlo snáď celé mesto a deti boli štastné ako blchy. Musela som ich domov nasilu ťahať.

Domov číslo 5 bol v Brémach náš luxusný omyl, nádherná záhrada so smrekmi, veveričkami, hojdačkami, šmýkačkou a pieskoviskom. Efekt na moje deti – 15 minút maximum a domov. Dlhšie jedine vtedy, ak prídu deti od susedov a hrajú sa piknik. Vtedy záhrada funguje aj pár hodín. Verdikt – áno, ale len s kamarátmi. Za jej nekonečnú údržbu ale nestála.

Ani v tejto záhrade sranda dlho nikdy nevydržala.

Kam s tým všetkým mierim? Dívam sa na našu súčasnú minimalistickú záhradu a hľadám odpoveď. Tá bude paradoxne veľmi anti- minimalistická.

Vlastne sa tým mojim deťom ani nečudujem, že sa im v nej nechce hrať, lebo je… príliš unifomne nudná. Nie sú v nej tajné zákutia na schovávačku. Nie je v nej strom, na ktorý sa dá vyliezť. Nie je v ňom kopa piesku, na ktorom sa dá stavať hrad. Nie je v nej ovocie, ktoré sa dá zbierať, zem v ktorej sa dá rýpať, len tráva a betón. Jednoduchá údržba. Žiadni susedia kamaráti.

Nedávno som čítala, ako ideálne prostredie pre deti je bývanie v meste s prírodou za rohom a kopou kamarátov zo susedstva. Možno na tom niečo skutočne je.

Lebo jediná záhrada, v ktorej sa moje deti parádne zahrali bola buď tá, kde mali kamarátov alebo tá u mojej babičky. A tá je úplny opak tej s anglickým trávnikom a betónovou terasou.

Babka býva v meste a je pestovateľka. Jej záhrada je jeden veľký farmársky raj. Kopec ovocných stromov, pivnice s tajnými pokladmi, podlažie, starý chliev pre prasiatka, kde som sa schovávala ako dieťa. Skleníky plné paradajok, zber sliviek, varenie džemu, malinové kríky, kopa zeminy so starými hrncami a hračkami. Veľká vyradená vaňa na kúpanie, hadica na oblievanie, vedrá, náčinie, traktor. Namiesto exkluzívneho nábytku má babka lacný plastový stôl a štyri stoličky pod košatou jabloňou.

Zíde sa rodina s deťmi, a napriek jazykovej bariére našich maďarsko slovensko anglických sesterníc a bratrancov – som tie svoje pol dňa ani nevidela. A nikomu nevadí neporiadok, lebo to k tomu domu akosi patrilo.

Tento typ života už v mestách aj na dedinách vymiera a ešteže máme starých rodičov, kde to vieme zažiť. Možno v budúcnosti budú záhrady opäť slúžiť, na čo sú určené – na pestovanie plodín a chovanie zvieratiek a taký zábavný funkčný chaos.

Moja minimalistická záhrada je skvelá na údržbu a bude nám slúžiť na občasnú opekačku a posedenie na slniečku.

Prišla som ale nato, že moje deti ju nepotrebujú na hranie. Tak ako nepotrebujú plastové hračky. Prečo ich nútim?

Deti sa skvelo zabavia, keď sú vonku v prírode a ešte lepšie s kopou kamarátov. Nepotrebujú umelo vytvorený priestor s anglickým trávnikom, s drahou šmýkačkou, trampolínou, hojdačkami a pieskoviskom. Na to úplne postačí miestny park a ihrisko.

Deti potrebujú miesto, kde si môžu zbierať kamienky a vetvičky, liezť cez kmene stromov, člapkať sa v potoku, bežať z kopca a válať sa v tráve. Bez pocitov viny, že zničili vysadené kvetinky na okrasu.

A dovolím si tvrdiť, že tým že im stále strkáme do ruky nejakú zábavu to naši potomkovia veľakrát ani nevedia.

Opakovane sa nám stalo, že sa tie moje deti na lúke obklopené lesom prvú pol hodinu tzv. “nudili“. Nevedeli čo so sebou, lebo boli tak málo po živote v arabskej krajine v reálnej európskej prírode. Stačilo vytrvať a nechať sa ich nudiť. Nakoniec našli lienku, trhali púpavy a hádzali kamene do studne a .. našli sa.

Odteraz viem, že hlavné kritérium bývania pre mňa je lokalita. Nepotrebujeme dom s veľkou záhradou špecificky kvôli deťom. Deti treba zobrať von, medzi iné deti, na ihrisko, do cukrárne, na zmrzlinu, do lesa.

Najkrajšie ihrisko, aké som kedy videla je v Travemünde pri Baltickom mori.

Dôležité je aby bolo kam. Izolované mestské domy s veľkými plotmi kilometre na konci ničoho tiež nie sú bohviečo. Je to nový trend, únik z mesta do domu, ale za akú cenu?

Ak je pri byte veľký park, les alebo miesto kde sa vedia vyblázniť, typická mestská záhrada je vlastne zbytočná. A je to aj lacnejšie. Načo platiť za ihrisko doma?

Ihrisko pri našom dome je sen slovenských sídlisk.

Viem si predstaviť byť spokojná aj v malom byte s dobrou lokalitou. V tomto štádiu by mi úplne vystačil len balkón či terasa. Možno raz keď budú deti väčšie, budem aj ja pestovať a farmárčiť 🙂

Aké máte skúsenosti vy? Hrajú sa tie vaše deti v záhrade? Priniesla vám to, čo ste od nej očakávali? Máte sa v okolí kde hrať?

Minimalizmus a deti: KDE SA KONČÍ DETSKÁ IZBA

16. septembra 2016 publikovala Minimalistka 2 komentáre

Neviem ako vy, ale ja som typický Blíženec, ktorý miluje svoj osobný priestor.

Cením si ako ako najdrahší šperk a dávam ho na piedestál mojich priorít. A verím aj v to, že všetci okolo mňa by ho mali mať ako útočisko na vlastné myšlienky a osobné veci.

Potom prídu malé detváky a zrazu sa z mojho života stala invázia mimozemšťanov.

Nič nie je kde bolo a všetko je tam, kde by nemalo byť. Detské veci a hračky sa roztiahnu do všetkých kútov baráku a nič ich nezastaví.

Každý deň ich zastavujem a vyhadzujem z môjho horizontu.

Gumičky, kinder vajíčka, papiere, nálepky, ceruzky, lacné plastové zadarmo hovadinky z obchodu, niet proti nim Biolit.

Svoje deti nadovšetko milujem ale snažím sa im vysvetliť, že každý má nárok na vlastný priestor, ak nie na izbu tak kútik, kde je to MOJE.

Je to jedno v akom veľkom byte či dome žijeme.

A preto som sa rozhodla si nárokovať späť obývačku v hmm… kompromisnom 90 percentnom množstve.

Možno to poznáte, hurá sedem hodín večer, decká kooonečne spinkajú, idem si naliať pohár vychladeného Sauvignon Blanc a prečítat knihu…hmmm…a …do prčíc.. zase som stúpila na Lego kocku čo sa niekde potuluje pod mojimi nohami ….

Dám sa dokopy, sadnem si uschnutú plastelínu na sedačke a okolo mňa bezútešne : hračky, hračky a ešte raz hračky. Keď mám štastie, tak aj nahádzané na jednu kopu a tak.

Toto bol pohlad bešte pred hlavnou vyhadzovacou vlnou, no i po nej sa hračky prevlačujú do obývacieho priestoru.

A sranda je taká, že sa s nimi vôbec nehrajú, len prevrátia na zem a spraví sa taký fasa echt bordel.

Tak som sa rozhodla moje deti informovať, že v obývačke budú dve hračky a to kuchynka a jej príslušenstvo v jednom malom košíku a vláčik pre syna odložený v truhlici plus dve hračky vlastného výberu.

Po záverečnej hodine musí byť všetko späť v truhlici mimo môjho zorného poľa alebo späť v izbe.

Mám prázdny kôš, do ktorého na konci dňa nemilosrdne ide všetko, čo nemá v obývačke byť a putuje hore do izieb.

Ak si to nenájde miesto, ide do koša ale smetného.

Moje decká majú štastie na vlastné izby tak nevidím dôvod na to aby sa tam nepomestili aj ich veci. Moja izba môj hrad. Tu končí tvoj priestor, tu začína môj.

Tak si večer sadnem a teším sa keď som obklopená knihami a vázou s kvetmi či nebodaj poriadkom a energiou plynúcou okolo mňa neblokovanou pípajúcou plastovou hračkou.

Zaujímavé je, že odvtedy sa aj začali s tými štyrmi vecami hrať.

Alebo sa v obývačke nudia a idú hore do izby. Oh, YES)!!!!!

Minimalizmus a deti: OBLEČENIE

16. septembra 2016 publikovala Minimalistka 9 komentárov

Po mojej akcii minimalizovania hračiek som sa vrhla na ďalšiu kopu frustrácie a to je prádlo a šaty.

Práčovňa je moja tzv. RED ROOM of PAIN ako to nazývam, také personálne sado- maso.

Ktorá matka povie, že nemá doma príliš veľa šiat pre deti? Non stop pranie a žehlenie je náš osud. Dá sa ho zvrátiť?

Fakt je ten, že deti rastú a to kozmickou rýchlosťou. Keďže som mala štastie na podarúnky v prvých dvoch rokoch dcérinho života, musím povedať že nás šialené míňanie na super krásne vecičky, čo vydržia tak 2 týždne, kým ich madam neogrcá, alebo nevyrastie obišlo.

Spravila som aj ja tie chyby, sypem si popol na hlavu… a vždy som tú krásnu značkovú vecičku oľutovala, lebo buď bola oblečená raz alebo vôbec, alebo mi detisko vrešťalo, ako by som jej dávala nie šaty ale skafander cez hlavu.

Stačí ísť do detského obchodu a točí sa mi z výšky cien a minima látky hlava.

Preto je minimalizmus pre deti ako stvorený. A to v každej oblasti.

Nechcem veľa míňať na drobné oblečenie, ktoré treba stále obmieňať a chcem si zjednodušiť život okolo práčky.

Milujem minimalistickú skriňu pre deti a aj pre seba (manžel už konečne pochopil aktualizácia 10.4.2016)

Naučila som sa dva spôsoby ako to dosiahnuť:

1: Limituj množstvo a výber

Zistila som, že nakoľko si moja dcéra neoblečie iné ako legíny, tričko a mikinu, nemá zmysel jej nič iné kupovať. Po rôznych pokusoch a minutých stovky euráčov ju navliecť do šiat a sukničiek, som tento experiment vzdala a jej garderóba vyzerá nasledovne:

7x legíny či tepláky (letné alebo zimné)

7x tričko (Krátky alebo dlhý rukáv, podľa sezóny)

1x mikina a 1x kardigan na zapínanie

5x športové oblečenie do telocvične, plavky

10x spodné prádlo a ponožky

1x pyžamo a 1x nočná košela

tenisky do školy (na suchý zips a preferujem Adidas, majú aj zimnú verziu)

1 x pekné šaty na oslavu či narodeniny, ktorých je vždy požehnane, ale každému je jedno, že má na sebe to isté, verte mi 🙂

Sezónne veci: z každého jeden kus, mávala som celú krabicu šálov a čapíc či rukavíc, teraz si na to deti musia dávať POZOR, inak im je zima deň dva kým nekúpim druhé – najlepší spôsob ako ich to naučiť …Jedna zimná bunda, jeden hrubý sveter, jedny snehule….

Zo značiek preferujem výnimočne H&M (len na detské oblečenie, na moje bohužiaľ šité rýchlou ihlou) alebo anglický Marks&Spencer, kde majú skvelé obyčajné polo tričká a legíny, svetre. Značka Tchibo ma tiež nesklamala, alebo tie športové ako Nike či Adidas.

Topánky sú výdavok, kde neváham kúpiť kvalitné, ortopedické, kožené a nové. Skúšala som ísť lacnejšou cestou, ale bohužial sa mi nevyplatila, lacné topánočky nikdy dlho nevydržali, možno pre úplne malé deti, ktoré ešte nehrajú futbal a nelozia cez preliezky. Noha ktorá rastie, by mala mať presne sediacu kvalitnú topánku, a niektoré značky ako Elefanten z Deichmanu alebo slovenskej Protetiky nevyprázdnia bankový účet.

Dcéra nosí tenisky a preferujem na suchý zips značky Adidas, nosí ich pár mesiacov, kým ich nezoderie a kupujeme nové. Musí si ich sama byť schopná obuť a zapnúť. Mávali sme aj príležitostné topánky, tie skôr inklinujem ku kúpe lacnejších, a skôr také, kde sa dajú využiť aj k športovejšiemu oblečeniu – trebárs kožené balerínky alebo kožené čižmy v neutrálnej farbe.

Zdôrazním množstvo – úplne stačí mať šaty pre deti na jednu zásuvku a jeden týždeň obliekania plus dva extra outfity. Poprvé deti veľmi rýchlo rastú, tak im je potrebné neustále kupovať nové veľkosti. Po druhé priveľa aj tak nevynosia – asi každá sme už aspoň raz vylovili tričko ktoré ešte malo stale visačku a už nestihlo byť nosené. Po tretie máme oveľa menej prania, lebo sa celý šatník vyperie raz v sobotu inak si nemá dietok čo obliecť v pondelok. Menej prania? Hlási na niekto? :)))

Kupovanie do zásob a veľkosti dopredu – úprimne povedané nevyplatilo sa mi to – možno len výnimočne raz. Tažko sa odhaduje, ako rýchlo bude dieťa rásť na celý rok dopredu hlavne v prvých troch rokoch života.

Aj teraz nosí dcéra jarnú bundu, ktorú dostala ako nevyžiadaný darček (lebo rodina nikdy nepočúva, čo im poviem) a je jej dosť tesná a to má 6 rokov a bundu na 7-8 ročné dieťa. Tam kde ušetríte 20 Eur na zľavnenom tovare sa môže stať, že budete nútená kupovať novú v správnej veľkosti a tá zľavnená zostane v skrini. Asi treba mať aj štastie alebo viac detí, ktoré veci nakoniec nosia.

Zľavy na detské veci sú nebezpečné teritórium a vždy opakujem vždy som kúpila nejakú sprostosť. Síce som ušetrila ale zároveň minula. Nestojí to za to a odporúčam sa im vyhýbať.

2: Stav na uniformitu a rovnaké farby

Druhý bod mi zmenil život, keď v britskej škole, kde začala dcéra svoju predškolskú kariéru sa vyžadovala uniforma. Kto toto vymyslel si zaslúži Nobelovu cenu. Každý boží deň to isté – modré tričko, modrá nohavico -sukňa, biele ponožky, biele tenisky a modrý sveter. Hotovo. Podľa mňa je to skvelý nápad najmä neskôr keď sú deti vo veku, kde nosia rôzne dizajnové oblečenie a uniformou sa všetky jeden druhému vyrovnajú.

Odvtedy aplikujem to isté. V nemeckej škole už uniforma nie je ale ponechali sme si tú vlastnú – legíny máme všetky tmavomodré alebo čierne, tričko do školy vo farbe jej tímu žlté, inak bledé farby…. a k tomu na záver modrá mikina či kardigan a tenisky. Tak ako s dospeláckou skriňou tzv. capsule wardrobe pre deti funguje super, lebo všetko so všetkým ladí a ráno si obliekame vždy to isté.

Mať detský šatník parádne funguje na malé bábätká, všetko biele alebo svetlé a dá sa to hodiť to na jednu pračku s Vanishom aj detským práškom bez vytrieďovania. Viem, že majú v obchodoch take krásne ňu ňu veci v tisíc farbách ale bábätku to je šuma fuk, a mamy verte mi ale ušetrite si čas trebárs na to, že si sadnete na zadok a prečítate si časopis.

Nezbieram červené, hodvábne, flitrované a komplikované. Stávalo sa mi to, že som mala červený sveter, a ten čakal tri týždne na pranie až kým si našiel partnera v pračke a za ten čas ho syn vyrástol 🙂 Takže radšej nech všetko spolu ladí a nemusím ráno rozmýšlať, čo zo skrine von.

Keď začnú deti sami jesť, preferujem farby tmavé 🙂 Strakaté, čierne, modré, so vzormi. Akosi je na nich menej vidno fľaky a deti vyzerajú čistejšie.

Táto metóda zároveň šetrí aj peniaze, lebo keď vleziem do H&M tak presne viem, že potrebujem nové modré legíny a dve žlté tričká. Nenechám sa zlákať ružovým svetríkom so zlatou mačičkou alebo zelenou sukničkou, nech je akákoľvek super chutná. Okrem toho beriem všetko čo je z druhej ruky pre deti tak do 3 rokov sa to oplatí určite. A keď budú mať chuť sa módiť a si vyberať tak môžu začať obsluhovať pračku.

Výhodou minimalistického šatníku je aj to, že zrazu nie je treba toľko nábytku. Preč vstavaným skriniam. Syn sa poľahky zmestí do jedného šuflíka a dcéra nepotrebuje skriňu, lebo do nej nemám čo zavesiť. Takto sme predali dve skrine a jednu komodu.

Keď cestujete, zbalíte na týždeň prakticky skoro všetko čo je v šuflíku a ide sa. Je to vlastne taký modul.

Oblečenie, čo deti vyrastú idú nemilosrdne preč, drahšie popredávam a zvyšok porozdávam.

Možno to znie ako nuda, ale ja sa milujem nudiť!!! Mať vymódené deti v značkovom oblečení a pestrých farbách nie je môj životný cieľ. Deťom to je jedno a mne sa nechce tráviť pol života pri pračke.

Na deti tínedžerskom veku si ešte netrúfam radiť, ale predpokladám, že to nebude ľahké. Možno máte skúsenosti?

S akými problémami sa pasujete pri obliekaní vašich detí a kde radi nakupujete vy?

« Previous Page