Digitálny detox

Nevieš sa sústrediť? Môže za to tvoj mobil.

14. marca 2025 publikovala Andrea Richardson 6 komentárov

Prečítaj si, ako mobil znižuje sústredenie, zhoršuje pamäť a spôsobuje, že sa cítiš „zaneprázdnená, ale neproduktívna“ – a minimalistické tipy, ako sa zbaviť stresu, vypratať a prinavrátiť si myseľ.

Stalo sa to jedného popoludnia. Uvarila som si svoju zvyčajnú šálku čaju, sadla si na pohovku a siahla po knihe od svojho obľúbeného autora. Viete, tú, do ktorej som sa snažila začítať už celé týždne? V posledných mesiacoch som si všimla niečo znepokojujúce. Môj milovaný zvyk čítať nahradila túžba po „rýchlejšom“ obsahu, tých krátkych videí na YouTube a pútavých podcastoch. Prepadol ma pocit smútku. Chýbalo mi, aby som sa stratila v dobrom príbehu. Sľúbila som si – oči preč od obrazovky, späť ku knihám.

Ja, samozvaný knihomoľ epických rozmerov, som kedysi zhltla tri až štyri knihy mesačne, bez problémov. Dajte mi šťavnatú beletriu a prečítala by som ju za tri dni. Teraz? Sotva jednu mesačne. Tak som sa vrátila na pohovku, otvorila knihu a… nič. Stále som čítala tie isté vety, môj mozog bol ako sito. Po prelúskaní prvej kapitoly som si pomyslela: „Možno tá kniha len nie je taká zaujímavá?“

Ale o niekoľko dní neskôr som vďaka pozorovaniu správania môjho manžela dostala na túto záhadu odpoveď. Aj on sa snažil vrátiť k čítaniu. Požehnala som tento nový plán, dokonca som mu z knižnice priniesla nového Johna Grishama – jeho obľúbeného autora. Tak si len tak sedím a pozorujem ho: vzal knihu, chvíľu čítal, odložil ju. Zoberie telefón, prečíta si správu… vráti sa ku knihe… opakuje do nemoty. Čas, ktorý strávil na knihe, bol postupne kratší ako čas strávený na mobile, a o hodinu neskôr mi vraví že je vyčerpaný a ide do postele.

„ Aká je tá kniha?“ Spýtala som sa a snažila som sa, aby to znelo nenútene.

Povzdychol si. „Jednoducho sa do nej neviem začítať.“

Ha! Už to mám!!! To ten poondiaty telefón!

Moja pozornosť je v háji kvôli tej svietiacej obdĺžnikovej vecičke, ktorá mi už uniesla život a teraz mi chce vziať aj moju poslednú lásku, čítanie. Pomóc!!

Aktivujem vnútorný alarm poukazujúci na nezdravé správanie a pustím sa do prieskumu. Chcem vedieť PREČO sa mi usmažil fokus. Mobily skutočne ovplyvňujú našu schopnosť sústrediť sa. Zistila som, že som svoj mozog podmienila tak, že túži po kratšom obsahu s vyššou mierou stimulácie.

Výsledok? Neustály boj s hlbokým čítaním. To je, priatelia, klasický znak roztriešteného sústredenia.

Zahĺbila som sa do svojho výskumu a tu je niekoľko konkrétnych príkladov, ako si vieš všimnúť, že je tvoje sústredenie kompromitované – a prečo sa to deje.

cloth with artistic design — *Technologická hypnóza*

Telefón berieš do ruky bez rozmýšľania
Pracuješ a zrazu – bum – tvoja ruka jednoducho chytí telefón. Ani si nepamätáš, že si sa vedome rozhodla. Je to ako dementná svalová pamäť.

💡 Prečo? Tvoj mozog bol vycvičený na hľadanie tých ohromne uspokojujúcich mikro-odmien. Takže aj prchavý moment nepohodlia (náročná úloha, nudné uspávanie) spustí automatické siahnutie po tom skvostnom rozptyľovacom zariadení.

Nemôžeš sledovať film bez toho, aby si skontrolovala telefón
Už si si niekedy pustila film s tými najlepšími úmyslami, len aby si po desiatich minútach zistila, že skroluješ Instagram alebo odpovedáš na správy? Napriek tomu, že si chcela pozerať na film?

💡 Prečo? Tvoj mozog si zvykol na multitasking a už nedokáže vydržať dlhý obsah bez zúfalej túžby po rýchlom dopamínovom zásahu. Musíš si to dopriať, bejby!

Stále prepínaš medzi úlohami bez toho, aby si čokoľvek dokončila
Otvoríš e-mail, potom ti vyskočí správa, potom si spomenieš na niečo geniálne a prepneš na Google, potom skontroluješ počasie… a zrazu si ani nepamätáš, čo si vlastne robila. Znie ti to povedome?

💡 Prečo? Tvoja pozornosť je prestavaná na neustále prepínanie úloh, čo prakticky znemožňuje dokončiť akúkoľvek hlbokú, zmysluplnú prácu.

Máš problém viesť dlhý, neprerušovaný rozhovor
Konečne sa rozprávaš s inou ľudskou bytosťou v reálnom čase a priestore a uprostred rozhovoru sa dostaví nekontrolovateľné nutkanie skontrolovať telefón. Alebo ešte horšie, skontroluješ ho – a úplne sa od konverzácie odpojíš. Hrôza!

💡 Prečo? Tvoj mozog sa rozhodol, že rozhovory v reálnom živote sú „príliš pomalé“ v porovnaní s okamžitým uspokojením, ktoré ponúkajú tieto digitálne interakcie.

Stávaš sa nervóznou, keď nemáš telefón
Nechala si telefón v inej miestnosti? Lapáš po dychu! Zabudla si ho doma? Ak sa cítiš nervózna, nepokojná alebo akoby ti „niečo chýbalo“, je to abstinencia, moja drahá priateľka.

💡 Prečo? Si závislá na neustálom prúde informácií, oznámení a podnetov. V podstate si digitálna závisláčka.

Nemôžeš len tak „sedieť a premýšľať“ bez toho, aby si chytila telefón
Keď nabudúce budeš čakať v rade, sedieť v kaviarni alebo cestovať vlakom, pozoruj sa. Vytiahneš inštinktívne telefón v okamihu, keď už nemáš čo robiť?

💡 Prečo? Tragicky si stratila schopnosť nechať svoju myseľ blúdiť, čo je, ver tomu alebo nie, kľúčové pre hlboké myslenie a kreativitu.

woman in white tank top sitting on white wooden chair on beach — *Smartóny nás uniesli*

Budem úprimná, vo všetkých týchto scenároch sa vidím aj ja. Už je to nejaký čas, čo som napísala článok o digitálnom detoxe a odvtedy sa môj boj s technológiami sťažil. Pred niekoľkými rokmi som ešte stále dokázala fungovať so svojím hlúpym tlačítkovým telefónom Nokia. Dnes sa náš život úplne presúva na smartfóny a stávajú sa našou treťou končatinou na všetko.

Chápem, že technologickému pokroku nemôžem uniknúť a v mnohých ohľadoch nám uľahčuje život. Mobily sú našimi šikovnými nástrojmi, ale môžu byť aj najväčšími nepriateľmi. Ak ich nepoužívame s rozumom, je to ako dať batoľaťu na hranie nôž. Môžu zabiť nielen naše sústredenie, ale aj to, čo nás robí ľuďmi – pouličné chytráctvo, kreativitu, schopnosť hlboko premýšľať, zadumať sa, navigovať svet, prísť na nové čerstvé nápady.

Jednoducho povedané, ľudia nie sú prispôsobení na to, aby boli neustále pod napätím.

Cal Newport, Digitálny minimalizmus

Nech prilejem olej do ohňa, zašla som výskumom hlbšie do zajačej nory. Terapia šokom! A dozvedela som sa tieto fakty.

Smartfón ako digitálna droga, s ktorou sa nedá skoncovať:

Vieš, že priemerný človek strávi viac ako sedem rokov svojho života skrolovaním na telefóne? To je viac ako premárnené vzdelanie na celej základnej škole!

Sociálne médiá a rôzne zábavné aplikácie sú navrhnuté tak, aby boli návykové ako hracie automaty – dopamínové zásahy vás udržujú v závislosti, túžiac po ďalšom „like“ alebo notifikácii. Stávame sa užívateľmi a ak si nedáme pozor, budeme potrebovať odvykacie kúry, aby sme prestali.

Tvoj mozog na sociálnych sieťach: Drsná realita:

Dopamínové preťaženie = kratšia doba pozornosti.
Nadmerné užívanie oslabuje prefrontálnu kôru, časť mozgu zodpovednú za sústredenie, kontrolu impulzov a rozhodovanie.
Priemerná dĺžka pozornosti klesla z 12 sekúnd v roku 2000 na súčasných 8 sekúnd – menej ako u zlatej rybky.

goldfish in water — *Tvoj sparing partner v koncentrácii*

Únos pamäte:

Tvoj mozog sa zbavuje informácií a dôveruje Googlu, oznámeniam a spravodajským kanálom, aby ti pripomínali udalosti. Trénuješ sa, aby si nebola schopná hlbšieho premýšľania a zapamätania.

Nárast úzkosti a depresie:
Neustále porovnávanie, cykly negatívnych správ a dopamínový pád po užívaní v tebe vyvolávajú pocit nepokoja, preťaženia a nespokojnosti s reálnym životom.
Prečo sa vždy cítiš „príliš vyťažená“ (nápoveda: môže za to tvoj telefón) Tvoj mozog nebol navrhnutý na spracovanie nekonečnej záplavy obsahu. Skrolovaním si namýšľaš, že relaxuješ, ale v skutočnosti zahlcuješ svoju myseľ a znemožňuješ si skutočný odpočinok.

Zakaždým, keď skontroluješ telefón, narušíš svoje sústredenie. Po prerušení trvá obnovenie hlbokej koncentrácie v priemere 23 minút!

Telefón ti vyšťavuje mozog (a ty si to ani neuvedomuješ)

Toto je pravda: Tvoj mozog nie je stavaný na spracovanie nekonečného množstva informácií. Zakaždým, keď prstom ťaháš po obrazovke, zaplavuješ svoj mozog rýchlymi obrázkami, rýchlymi dopamínovými dávkami a neustálou stimuláciou.

To vedie k: mentálnej únave (preto sa po skrolovaní necítiš uvoľnene, ale vyčerpane)
kratšej dobe pozornosti (pretože mozog si zvykne na rýchly, plytký obsah)
zvýšenej úzkosti (doomscrolling ťa udržuje v kolobehu stresu)

Čo je najhoršie? Myslíš si, že sa odreaguješ, ale v skutočnosti ti to zvyšuje hladinu stresu a ničí tvoju schopnosť sústrediť sa na úlohy v reálnom živote.

Hanba, vina a zombie efekt

Sociálne médiá nás nielen okrádajú o čas – ale spôsobujú, že sa potom cítime hrozne.

Cítime sa vinné za to, že sme premrhali čas.
Hanbíme sa za to, že prehliadame svojich blízkych.
Cítime sa frustrované z toho, že stále padáme do tej istej pasce.
A napriek tomu v tom pokračujeme.

Existuje však východisko. Uvedomelosť.

Prvým krokom je skutočne si všimnúť, čo sa deje. Ak si všimnem nezdravé správanie, mám na napoly vyhraté.

Nepoznám jediného človeka, ktorý by nejakým spôsobom nebojoval s používaním smartfónu ale málo ľudí si uvedomuje, že to robia a čo to spôsobuje. Neuvedomelý človek – ZOMBÍK.

My sme si to všimli a ideme s tým niečo robiť.

Nemusíme hrať túto technologickú hru, ako nám oni pískajú. Neviem ako ty, ale ja plánujem byť viac SMART ako môj SMART – phone.

chess piece — *Čas posadiť fokus kráľovsky späť na trón*

Detoxikácia, vypratanie a prevzatie kontroly

Vieme prečo, vieme čo, a teraz riešenie. Poviem ti moje tipy, ako získaš späť svoju koncentráciu. Mne sa to naozaj osvedčilo a zatiaľ si to udržiavam. Niekedy sa pošmyknem, ale podarí sa mi opätovne sa rekalibrovať. Akonáhle poľavím, cítim sa preťažená, v strese a rozpadáva sa mi deň. Krok za krokom, je to ako rehabilitácia mysle.

Predtým ako začnem, varovanie: Niekedy si jednoducho musíš sadnúť s nepríjemným pocitom nudy, odporu alebo túžby.✔ Všimni si ho, pomenuj ho a predýchaj ho. („To len môj mozog hľadá dopamínový zásah. Prejde to.“)✔ Dovoľ si cítiť nepohodlie bez toho, aby si naň reagovala. Posilňuje to sebakontrolu ako sval!

Ako prvá pomoc čo funguje, je zamestnať ruky – a tento tip používam aj pri svojich terapeutických klientoch – pletenie alebo čmáranie, alebo len písanie rukou, písanie denníka, alebo vyfarbovanie na 5 minút, aby som sa zbavila nepokojnej energie. Daj sa na rýchlo – upratovanie, vezmi metlu a skús neodletieť haha. Preprogramovať myseľ trvá, ale účinok detoxu pocítiš už hneď.

Vieš čo ti prezradím? Ak strávim deň spôsobom, že vôbec nevidím mobil, cítim sa tak štastná. Neviem či si taký deň mala ale je to deň, keď som na niečo tak koncentrovaná, že mi je úplne jedno kde mám mobil a čo s ním je.

a) IDENTIFIKUJ SVOJE ZLOzvyky

Krok 1. Vezmi A4 papier. Predstav si svoj deň od rána a napíš si KEDY často používaš mobil a ČO na ňom robíš. Tu je vzor, ako som to urobila ja.

Napríklad: Kedy: počas raňajok – Čo: čítam správy na Whatsapp, predpoveď počasia

Krok 2: vezmi si zvýrazňovač a podčiarkni všetky činnosti v časti ČO – ktoré sú UŽITOČNÉ.

Napríklad – Kedy: počas domácich prác – Čo: počúvam podcast

Krok 3: Teraz ti zostane zvyšok nezvýraznených činností. Vyškrtnite čo najviac NEUŽITOČNÝCH činností napíš si, ČO budeš robiť namiesto nich.

Príklad: Prišla som domov z práce – ČO – predtým: skrolujem siete – ČO – namiesto: prečítam si kapitolu z knihy, alebo si pustím hudbu a zavriem oči.

Dôležité! Musíš mať náhradu NEUŽITOČNEJ činnosti za UŽITOČNÚ činnosť. Môže to byť niečo, čo si vždy chcela robiť a nemala si na to čas. Niečo produktívne, alebo niečo príjemné. Ber do úvahy ako sa cítiš v tom čase. Všeobecne, poobede a večer je myseľ unavená a potrebuje zdravý relax. Dať si tam hodinu čínštiny môže byť nereálne. Tieto aktivity je výborné dať si na ráno.

Stanov si pevné časy na kontrolu správ

Toto robia úspešní ľudia. Ako si sa už dozvedela, mozog stráca schopnosť koncentrácie, keď poskakuje ako splašená hus z jednej veci na druhú. Neustála kontrola mobilu je asi najhoršia vec, ktorú môžeme pre svoju myseľ urobiť. Poviem to na rovinu – nič sa nestane a nič ti neujde. Ak je niečo naozaj urgentné, ľudia zavolajú.

Rozhodni sa, kedy budeš kontrolovať správy a e-maily, a drž sa toho čo najviac. Je nereálne, že to bude stopercentné zo dňa na deň, a máme rôzne dni, ale skús mať aspoň vedomé rána a postupne si pridaj výzvy.

U mňa to funguje ideálne takto: ráno vstávam o piatej, ale mobil kontrolujem až o 7:00 – prvý check-in. Keďže sa živím písaním a terapiami, potrebujem sa hlboko sústrediť na prácu. Od 8:00 do 12:00 mobil nechcem vidieť. Chcem zabudnúť, že existuje. Tento článok píšem od rána a mobil mám v trezore.To je môj trik na fyzickú bariéru. Ďalší check-in mám o 12:30, potom o 15:00 (keď sa deti vracajú zo školy), ďalší o 17:00 a posledný o 21:00, keď ho dám na nabíjačku a späť do trezoru. Ak sa tohto režimu držím, mám skvelý deň a stihnem všetko, čo som si naplánovala.

Vypnutie oznámení je no-brainer aka samozrejmosť. Žiť s neustálymi notifikáciami z telefónu je ako snažiť sa meditovať na diskotéke. Ako sa vôbec dá premýšľať, keď telefón každých päť sekúnd kričí o pozornosť? Je to pre mňa záhada. Nastav si radšej tiché notifikácie na obrazovku – takto rýchlo preskenuješ, kto písal a či je potrebné ihneď reagovať. Chceš vedieť, ako veľmi si závislá od svojho telefónu? Choď na prechádzku bez neho. Ak si skutočne užívaš pokoj a ticho, gratulujem! Oficiálne si jednorožec v tomto digitálnom veku 🙂

Extra tipy nájdeš v článku o digitálnom detoxe.

C) VYMAŽ

Teraz prichádza nemilosrdná vypratávacia relácia. Odstráň z domovskej obrazovky všetky aplikácie, ktoré uvoľňujú dopamín – sociálne siete, hry, zabíjače času. Tvoj telefón by mal mať čistý, minimalistický vzhľad. Snaž sa vykonávať čo najviac činností na desktopovej verzii – je oveľa jednoduchšie neotvárať e-mail, keď je dostupný len na počítači. Ja mám takto nastavený svoj blogový e-mail a je to geniálne. Jednoducho nemôžem čítať vaše správy na cestách – prepáčte.

D) VYSYP

Namiesto bezcieľneho ťapkania na obrazovku si veď denník – vysyp si svoje myšlienky namiesto toho, aby si do hlavy napchala ešte viac šumu a obrazov. Písanie denníčka absolútne milujem a nemôžem sa nabažiť jeho výhod. Priprav si zápisník a pero a jednoducho píš – čokoľvek, čo potrebuješ zo svojej hlavy dostať von. Ja si zapisujem úlohy, myšlienky, nápady, pocity – všetko ide na papier. Funguje to ako kúzlo.

Prečo práve pero a papier? Pretože to spomalí tok tvojich myšlienok. Pretože keď píšeš rukou, mozog spracováva informácie hlbšie. Keď píšeš rukou, si viac prítomná v procese. Pretože ručné písanie umožňuje voľnejší tok myšlienok. Na papieri môžeš kresliť, podčiarkovať, písať dookola alebo prepojiť nápady vizuálne. Ručným písaním sa myseľ upokojí. Písanie rukou vytvára silnejšie emocionálne spojenie s obsahom. Spojíš sa sama zo sebou a možno zistíš, čo skutočne chceš.

Potrebuješ ešte viac dôvodov, prečo si viesť denník?

close up photo of notebook with pen — *Píš.* Vypíš sa. Papier znesie všetko.

E) Extra bonus

Kúp si klasický budík → prestaň sa prebúdzať na telefón. Ak je mobil to prvé, čo ráno vidíš, je to najväčší žrút sústredenia. Ja už celé mesiace vstávam každý deň o piatej ráno bez budíka, pretože moje telo je na to zvyknuté. Urobím si šálku čaju, píšem si denník a potom cvičím.

Sama na sebe som sa presvedčila, že ak toto pravidlo poruším a pozriem sa na telefón o piatej ráno, moje ranné rutiny sa vždy rozpadnú. Je to ako digitálny heroín.

Posledné myšlienky

Naša pozornosť je dnes tá najcennejšia mena. Práve teraz ju vlastnia technologické spoločnosti a sociálne médiá.

Neviem ako ty, ale ja odmietam, aby mi tieto žiariace obrazovky diktovali život. Čas strávený na mobile sa mi nikdy nevráti, cena je príliš vysoká.

Toto nie je rýchla náprava, je to revolúcia. Revolúcia proti silám, ktoré vykrádajú našu pozornosť, našu radosť a náš potenciál.

Chcem viac – viac sústredenia, viac spojenia, viac seba.

A viem, že aj ty chceš. Tak to poďme urobiť spolu.

Získajme späť našu myseľ, náš čas a naše životy, jeden uvedomelý moment za druhým. Ideš do toho?

woman in blue tank top lying on hammock — *Konečne – pokoj!*

Povianočné zúčtovanie a novoročné plány na rok 2020

16. januára 2020 publikovala Andrea Richardson 32 komentárov

Ak chceš byť niekto, strácaš slobodu. „

Hlásim sa po dlhšej pauze, ktorú som si predpísala zámerne. Nie je nič lepšie, ako vypnúť, aj keď som blogerka, a venovať sa niečomu inému než vyjadrovaniu svojich myšlienok. Snáď sa bez mojej nevýznamnej maličkosti svet či nebodaj Facebook nezrúti. Nuž a prežila som. Aj tie Vianoce. Počas môjho ničnerobenia som mala čas si trošku zhodnotiť, ako sa mi podarilo sviatky zvládnuť a pohútať, čo od novej dekády očakávam.

Poďme rovno na sviatky.

Vstať ráno o šiestej, aj keď nemusíš? Niekedy to stojí za to.

Darčeky.

Prvýkrát v histórii našej rodiny sme zvládli Vianoce bez vzájomného vymieňania darčekov. Už sa na nič asi nehráme a pomohlo nám aj to, že všetci žijeme ďaleko od seba. Zíde z očí, zíde z mysle riešiť veľké nákupy. Rodine sa uľavilo a všetkým sa to odrazilo na financiách. Darčeky dostali len deti a to opäť ako minulý rok len zopár. Vymenili sme si nejaké dary s mužom, všetko buď praktické veci či peniaze. Našlo sa aj zopár darov, ktoré sa kúpili na impulz – drahý manžel mi dal nové tenisky, ktoré sú síce pekné, ale naozaj som nové nepotrebovala (boli v zľave, čo dodať!) a dcéra si vyžobrala novú bábiku, ktorú si odložila do skrine a veľmi sa s ňou nehrá. Syn dostal skúter, a vôbec sa mu netešil, až kým sa po sviatkoch nenaučil na ňom jazdiť.

Nuž, praktické veci nie sú vždy zdrojom radostných výkrikov detí pri vybaľovaní. Pred sviatkami sa mi pokazil Fitbit (po 4 rokoch denného používania), tak som dostala nový, a je to skutočne skvelá vecička, ktorá ma núti zdvihnúť si zadok zo stoličky každú hodinu, a monitoruje mi aj spánok aj pulz, aj počet krokov, ktorých by malo byť denne 10.000. Zatiaľ sa prekonávam aj vďaka tejto pomôcke.

Záver: dá sa to, len sa treba s minimalistickými názormi stále opakovať ako papagáj. Nie je nutné veľa, ale dôležité je čo. Endorfíny po vybaľovaní darov trvajú 5 sekúnd, a diera v peňaženke celý január, takže píšem si kočírovať financie, a nenechať sa utrhnúť z reťaze. To sa nám podarilo. Môj muž sa musí naučiť nekupovať veci z lásky v zľave. Dávam si 8 bodov z 10. Ešte je čo vytuningovať.

Toto ma potešilo. Vykvitol mi v záhrade kaktus.

Stromček a dekorácie.

Až do nejakého 21.decembra som sedela pokojná s vyloženými nohami. Kúpila som dve voňavé sviečky v akcii, a zavesili sme svetlá do okien, ktoré muž stále na noc vypínal a a potom sme ich už zabudli zapnúť. Náš dom bol najtemnejší v ulici, chacha. Chytila ma panika, že nemáme stromček a nasledovala doma búrlivá diskusia. Muž žiadny nechcel, a ja kvôli deťom aspoň nejakú halúzku. Sliedila som na burzách, ale pred sviatkami nikto nepredával ani len vysušenú vecheť. Nakoniec som podľahla materializmu a šla do obchodu dačo popozerať. Až mi bolo nevoľno. Myslím to vážne.

Nasledoval totálny fail – neviem, či mi preskočilo, ale mali už len 3 výrazne zlacnené stromy za tú istú cenu, ale v troch rôznych veľkostiach, a tak ako v mekáči, vybrala som si ten XL, veď načo platiť to isté a dostať menej, však? V podstate mi úplne zlyhala pevná vôľa, a zvíťazila nákupná psychológia, takže si idem opäť prečítať knihu Psychológia peňazí od Arielyho ako povinné čítanie. Jediný bonus bol ten, že stromček už bol defacto ozdobený šiškami a červenými bobuľami, tak sme ho doma dozdobili len prírodnými dekoráciami. V podstate bol pekný, ale mala som z neho taký čudný pocit. Teraz nám po zložení zaberá polku hosťovskej kúpeľne. Nie je ho kam dať.

Keď sa ti strom ledva zmestí do objektívu.

Prišla som na to, že je to opäť len tlak kultúrnej tradície a výhovorka „kvôli deťom“. Spýtala som sa dcéry, čo by povedala na to, keby sme podľa našej novej tradície ekologicky žiadny strom nemali, alebo len tak symbolicky nejaký kus halúzkového umenia. Prekvapilo ma, že nenamietala a to má len 9 rokov.

Záver: Rozhodla som sa prekonať strach už aj v mene matičky Zem. Pretože najťažsia časť na redukovaní je, že nie sme ochotní redukovať všetko. Zvyk je železná košeľa. Viem predstaviť sviatky len so sviečkou v okne bez tradičného stromčeka ovešaného ozdobami. Tak samozrejme, pokiaľ ich doma máme a používame roky, je to iné. My ako nomádska rodina musíme mať čo najmenej. Trepať sa cez pol sveta s dvojmetrovým stromom asi nie je riešenie. Naše deti môžu byť poslami novej ekologickejšej tradície, a oni to chápu. Rozmýšľam, aký by mala názor Greta a dávam si 4 body z 10. Stromček predáme a budúci rok sa polepšíme.

Jedlo.

Tu som spokojná. Tesne pred sviatkami sme mali úplne prázdnu chladničku a Štedrý večer sme strávili netradične – vonku na pláži. Obchody boli tu v SAE otvorené denne a jedli sme ako bežne. Nuž aj hladní sme boli ako bežne, žalúdok sa neroztiahol podľa kalendára. 24-ho ráno ma opäť chytila panika a narýchlo som spravila majonézový šalát, vypražila rybu a vybrala kapustnicu z mrazáku. Priznám sa, až na tú kapustnicu mi bolo po našom obede ťažko. Deckám kapusta vôbec nechutí a nakoniec som polku šaláta po sviatkoch vyhodila do koša. Mala som sa držať svojho.

Angličania slávia až 25-ho slávnostným obedom a ten sme tiež absolvovali vonku. Vianočné pečivo mi dala kamoška a úplne nám stačilo pár kúskov k čaju. Objednala som vianočnú štólu z miestnej pekárne a inak som nič nevyvárala ani nevypekala. Musím sa priznať, že asi by som to nabližší rok nezopakovala dvakrát, nakoľko kvalita jedla bol priemerná, ale čo sa týka sladkého pečiva, bolo to akurát. Celé sviatky sme behali, bicyklovali a hýbali sa a vyhlo sa nám to klasické priberanie počas decembra.

Záver: aj cez sviatky sa dá stravovať v normálnej miere. Až na ten vyhodený šalát si dávam 9 bodov z 10.

Najväčšie pozitívum minimalistických Vianoc je oddych od všetkého. Neviem sa nabažiť počasia, teší ma byť konečne vonku na vzduchu, teší ma, že sa nemusíme ráno nikam ponáhľať, že nemusíme nič robiť, že sú prázdne cesty. To je luxus! Veď kedy ak nie počas sviatkov máme čas na všetko: cvičiť, hýbať sa, čítať, venovať sa nejakému hobby, nabrať energiu, a napriek tomu mnohí čakajú na január. Práve kvôli pekelne horúcemu počasiu v lete som každý deň vstávala s vďačnosťou za skvelé počasie. Často sme veľmi skoro vstávali a šli na výlety do púšte a všade kde sa dalo, sme hľadali prírodu.

Objavili sme stáda plameniakov, ktoré v SAE zimujú.

Tam niekde je prírodné jazero v púšti, len škoda tých odpadkov po ľuďoch, čo tu kempujú :/

Čo by som zmenila je ešte menej internetu, aj keď sú na ňom zaujímavé blogy a články a informácie. Pokúšam sa zredukovať informácie v hlave. Zvažujem, že sa na sviatky bude vypínať wifi. Prečítala som menej fyzických kníh ako som chcela a nedostala som sa k istým veciam preto, lebo som preferovala obrazovku pred papierom. Psychické skóre: 9/10, oddýchli sme si skvele.

Počas Vianoc k nám prišla zatúlaná mačka.

Aké mám plány na 2020?

Priznám sa, žiadne predsavzatia si už nedávam. Naposledy som si ich dala len ako žart – pribrať 20 kíl, začať fajčiť, jesť sladkosti, prokrastinovať. Nič z toho sa mi nepodarilo, takže konečne úspech, haha. Som presvedčená, že ak chceme niečo zmeniť, ten správny čas je práve teraz, a nie od pondelka, ani od prvého januára a práve preto neuznávam u seba ani žiadne vianočné prežieranie a povianočné ošiale vo fitku. Ak stretnem niekoho, kto sa riadi predsavzatiami aj koncom marca, zjem asi záchodovú kefu:)

Priorita tohto roku je pre mňa osobne digitálny minimalizmus.

Dospela som k názoru, že neporiadok v hlave je oveľa akútnejší problém, ako preplnené šatníky, i keď všetko zo všetkým súvisí. V domácnosti už skoro nič nepotrebné nemáme, a možno tento rok ešte niečo popredávam (vrátane stromčeka 🙂 V decembri som prerieďovala šatníky detí a spravila som si upratovacie očistné seansy.

V decembri som „chytala“ východy a západy slnka.

Digitálne upratovanie som však trochu začala už minulý rok.

Opustila som Whatsapp skupiny týkajúce sa školy, kde si mamičky až príliš často skákali virtuálne do vlasov a riešili, kde sa stratila koho ponožka. Četovanie považujem sa psychicky únavné, a všímam si, že potrebujem čoraz viac času, aby som sa z takýchto digitálnych konverzácií regenerovala. Úprimne, najradšej by som z neho odišla úplne, ale teraz už komunikujem aspoň selektívne. Som istým spôsobom nútená používať môj starý smartfón, aj keď na ňom skoro nič nemám, čety sú žrúti času. Tu totiž nikto neposiela sms-ky, biznisy fungujú všetky na Whatsappe a bez smartfónu nevybavím v krajine nič. Všetko, ale úplne všetko je v aplikáciách a som v pasci, musím ich používať.
V rámci menej vedieť je viac som výrazne zredukovala čítanie časopisov a správ, dnes už len selektívne sledujem newslettre Denníka N (čistá domáca kriminálka) a lokálne noviny v SAE TheNational, ktoré ponúkajú zaujímavý pohľad na súčasnú svetovú situáciu. Chcem byť informovaná, ale nie za cenu obsesívneho čítania všetkého čo je na nete. Je nesmierne dôležité vybrať si nezávislý kvalitný zdroj správ, a to aj práve preto, čo sa deje.
Vymazala som si tisícky e-mailov a spravila si nový bezpečnejší e-mail, na ktorý chcem postupne konvertovať. Nie je to ľahké, poviem vám. To, ako je všetko poprepájané so sociálnymi sieťami a Gmailom je hrozivé. Tento rok idem nato.
Asi najlepším rozhodnutím roka bol odchod z Instagramu, skutočne sa mi veľmi uľavilo. Už by ma ani nenapadlo len tak bezcieľne surfovať na apke fotky, prijímať všetky tie záblesky informácí z neho a považovať to za relax. Dnes mi to pripadá absurdné a pritom som to bežne robila. Tu skutočne platí, čo srdce nevidí, to ho nebolí, do písmena a do bodky.

Tento rok chcem pracovať na upratovaní v online priestore, a to z hľadiska zabezpečenia (používanie menežérov hesiel, odchod z Gmailu a prechod na ProtonMail), úplný odchod zo sociálnych médií vrátane účtu blogu na Facebooku (nové dôvody podrobne vysvetlím v ďaľšom článku) a zredukovanie používania internetu na minimum. Pohrávam sa s myšlienkou na internet free days. Uvedomila som si, že úspech v online svete v podobe lajkov ani štatistík pre mňa nakoniec nie je vôbec dôležitý.

Tam, kde nie je wifi! Aj v prázdnote je krása.

Konzumovanie informácií je totiž tiež len konzum a som skutočne preťažená, chcem von. Príliv fyzických vecí som sa už naučila zastaviť, ale tie digitálne, na tie potrebujem nové zbrane. Niekedy mi to príde až vtipné, ale skutočne ma v poslednom čase teší hladkať mačku a kŕmiť vtáky v záhrade, a len tak na nich pozerať („Mame preskočilo, už pol hodinu kuká na vrabce..“).

Rada by som sa tento rok naučila nejakú zručnosť (látkové šitie), pracovala na rôznych projektoch s deťmi viac s rukami a vrátila sa pravidelne ku kresleniu. Chcem večery tráviť tak ako cez sviatky – s kresle, s vyloženými nohami, uprataná kuchyňa, čaj v ruke. Žiadne dorábanie článkov, čítanie na nete, odpovedanie na maily.

Počas sviatkov sme si s bratom v kuchyni kreslili a už som zabudla na ten úžasný pocit, v akej bezstarostnej zóne sa nachádzam, keď sa koncentrujem pri práci s rukami. Cítim sa tak oddýchnutá, ako nikdy. Čo sa týka blogu, radšej by som viac pracovala na fyzických knihách, ako chrlila blogy a podcasty každý týždeň či dva. Som presvedčená, že z hlbšieho koncentrovaného písania by som mala oveľa väčšiu radosť a uspokojenie. Neznamená to však, že prestanem blog písať, skôr si dávam povolenie písať len vtedy, keď mám pocit, že mám čo povedať.

Na záver môjho prvého blogu ti prajem skvelý rok 2020 a ďakujem za to, že v prebytku infomácií čítaš práve ten môj ♡. Andrea

P.S: Budem rada, ak mi napíšeš, aké sú tvoje posviatočné úvahy – čo by si spravila inak a aké sú tie tvoje priority na rok 2020? Teším sa!

Naplnený život nie je preplnený diár

25. októbra 2019 publikovala Andrea Richardson 9 komentárov

Nič nie je väčšou stratou času, ako robiť zbytočnosti efektívne .” Peter Drucker

Je začiatok roka a držím v ruke voňavý diár, drahé pero a neónový zvýrazňovač. Ide sa plánovať a poriadne.

Tento rok to prevalcujem!

Len pre ilustráciu, toto sú všetky moje kalendáre, diáre, žurnále, noťasy a zápisníky, ktoré som si za posledné roky nakúpila, aby som si lepšie „zorganizovala“ deň a viac postíhala.

Čo majú spoločné? Všetky sú poloprázdne!

Prvého januára (no dobre, stačí druhého, alebo ešte lepšie po Troch Kráľoch) som namotivovaná ako natlakovaná sódovka – schudnúť 10 kíl, cvičiť jogu, naučiť sa po čínsky, začať meditovať, vypratať si byt, napísať historickú trilógiu, vymyslieť tabletku proti lenivosti, ohúriť moje obecenstvo s vypeckovanou prezentáciou, zdolať štvrťrok s novým projektom.

Bolí ma ruka z vyfarbovania grandióznej mapy budúcnosti a lámem si hlavu, kde sa vidím o päť rokov. Dúfam, že sa svetlej päťročnice dožijem a neprejde ma trolejbus. Je niečo zlé na dnešku?

Vykuknú prvé snežienky a popísané stránky v plánovači rednú. S topiacim sa snehom sa roztápajú aj všetky moje odhodlania, a pri pohľade na preplnené stránky diára potrebujem dvojitú dávku brufenu.

Vyťahujem bielu zástavu a vzdávam sa. Kto má čas na komplikované plánovanie, keď sa musím starať o dve malé deti, biznis, domácnosť aj o seba?

Ďalší nevyužitý diár končí v koši a s ním aj písomný dôkaz toho, že som sa opäť o niečo pokúsila a zase zlyhala.

Nemaj mi za zlé, pre mnohých ľudí plánovače fungujú skvelo, ale na mňa nie. Asi preto, lebo som sériová prokrastinátorka najsilnejšieho kalibru.

Prokrastinátorstvo je druh životnej výchylky. Celý deň robíš veľmi efektívne nepodstatné veci. Umyješ okná, presadíš kvety, ostriháš si nechty, spravíš si piatu kávu, upečieš koláč, vyvenčíš susedovho psa a až POTOM si sadneš na zadok a začneš robiť to, čo naozaj treba.

Joj, a ten pocit viny! Zoznam vecí na vybavenie sa síce scvrkol, celý deň lietaš ako včielka Maja, ale v oblasti duševného, fyzického či profesionálneho uspokojenia sa črtá veľká prázdna tučná nula.

Dívam sa na kopu opustených pomocníkov a pátram po príčine straty „motivácie“ to s nimi ťahať až do decembra.

Luxusný denník s bielymi stranami ma ľaká. Držím atramentové pero nad prázdnou stranou a cítim tlak napísať niečo múdre, niečo, čo stojí za to, hodné aspoň Shakespeara. Vysolila som za neho kopu peňazí, tak si nebudem do neho len tak ledabolo čmárať, všakže? Dnes už viem, že používať denne naše krásne veci je minimalistická povinnosť.

Rob, čo môžeš, s tým čo máš, tam kde si.

Motivačný žurnál bol nakoniec pre mňa príliš komplikovaný – nechce sa mi do minúty plánovať si veľmi vzdialenú budúcnosť a takisto ma stresujú prázdne datované strany. Často neviem, čo chcem a z veľkých cieľov mám strach. Radšej pomaličky a postupne. Ono sa to vykryštalizuje, nie?

Fitness diár ma nútil vidieť každý deň ako vzorec premenený na tabuľky, čísla, odopieranie, kalórie, kilogramy, centimetre.

Z plánovacieho žurnálu sa mi ježia chlpy na tele a stresuje ma len pohľad na vlniaci sa “To Do List”. Čím viac som sa snažila stihnúť, tým menej sa mi to darilo poriadne a nakoniec som nespravila NIČ.

Suma sumárum – potrebujem jednoduchosť. Minimalizmus doma a minimalizmus aj v plánovaní dňa.

Keď neplytváme časom, máme ho každý dosť.

Existuje len jeden systém, ktorý na mňa zaberá a systémom pokus omyl je to asi jediný liek na moje prokrastinátorstvo.

1.Spravím len jednu vec, ktorá je dôležitá a spravím ju hneď ako prvú.

Nedotknem sa ničoho iného, kým nemám za sebou aspoň časť dôležitej veci za sebou. Nuž, a ak v ten deň už nič iné nestihnem, som so sebou aj tak spokojná. Zaplavia ma endorfíny a zrazu ide celý deň ako po masle. Valcujem deň.

Dôležitá vec sa týka TEBA, tvojich vlastných potrieb a cieľov. Je to niečo, po čom piští tvoja duša, čo má pre teba vysokú hodnotu, niečo čo ti dá veľké uspokojenie. Nie je to nič, čo chce po tebe rodina, manžel, šéf.

Áno, sú veci, ktoré musíš spraviť, ale tie spravíš až POTOM, keď dokončíš dôležitú vec. Aj keby si kvôli tej dôležitej veci mala vstávať o piatej. Chápeš ten rozdiel?

2. Naplánujem si pohyb.

Cvičenie musí byť jednoduché ako facka. Naplánujem si kedy a ako, nič viac…. a nie preto, aby som vyzerala ako modelka, ale z úcty a rešpektu k sebe. Idem sa prejsť. Zaplávam si. Zacvičím si pilates. Vyjdem pešo po schodoch. Viem, že keď sa pravidelne hýbem a dávam si pozor na to, aby som nehádzala do seba smeti, kilá aj centimetre idú dole. Nepotrebujem sa vážiť, ani diétovať, ani komplikovane nič zapisovať. Stačí si spraviť krížik do štvorčekového zápisníka.

3. Vypnem počítač a telefón.

Už ráno sa rozhodnem kedy a stlačím OFF. Niekedy aj celý deň, víkend alebo týždeň. Najlepšia regeneračná kúra na svete – výsledkom je pokoj v mysli a jasno v hlave.

4. Vysypem si myseľ na papier.

Často ma napadne čo musím vybaviť alebo niečo, čo nechcem, aby som zabudla. Veľmi sa mi uľaví, keď si to rýchlo napíšem do zápisníka, a nemusím túto myšlienku už držať v hlave. Neskôr sa k zápisu vrátim a vyčiarknem, keď už nie je aktuálna.

5. Praktizujem silu vďačnosti.

A mám pocit, že mi niečo chýba, stačí si pripomenúť, to čo mám a hneď ma to prejde. Pitná voda, klíma v aute, jedlo v chladničke. Som bohatá žena 🙂

6. Plánujem tak, aby som nepotrebovala diár.

Zistila som, že keď nemám preplnené dni, všetko si viac menej pamätám z hlavy a úplne mi stačí krátka kontrola e-mailu alebo poznámky na papieri, kedy presne mám kde byť. Ráno si len rýchlo prebehnem v hlave, čo ma čaká. Keď začnem zabúdať, je to znamenie na stopku – je nutné zosekať si činnosti. Pamäť je môj indikátor, kedy mám naložené priveľa. Na plánovanie celého roka – prázdniny, dovolenky, dôležité dátumy – mi úplne stačí malá barlička, a volám to vizuálna mapa:

Ak sa držím môjho systému, deň funguje jednoducho, ale efektívne – darí sa mi pohnúť sa v svojich plánoch ďalej, pravidelne sa hýbem, nesurfujem priveľa na nete, pridávam si do života výzvy bez pocitu preťaženia a chodím spávať spokojná.

Väčšina mini činností, ktoré musím urobiť je vlastne zbytočná. Všimla som si, že keď niečo nepodstatné odignorujem, vyrieši sa to samo. Mala si už problém, nad ktorým si sa zbytočne zožierala, a ono sa to potom samo nejako spravilo? Funguje to.

Čomu nevenujeme pozornosť, to stráca na dôležitosti a sile.

Namiesto diáru som si začala zapisovať podľa overeného systému do obyčajného štvorčekového zápisníka, nakoľko som nič podobné nenašla. A tak skrsol nápad vymyslieť si svoj vlastný denník, taký …. minimalistický:)

Čo ak má niekto podobný problém ako ja, a tiež si nevie nájsť ten svoj plánovač, ktorý funguje?

Minimalistický denník je hotový a vznikol aj vďaka tomu, že som si vysypala myseľ do obyčajného štvorčekového zápisníčka a denne robila to, čo je pre mňa dôležité. Moja radosť z neho je nesmierna!

Ak si hľadáš ten svoj, môžno práve minimalistický denník je pre teba. A nič ma nepoteší viac, ak ho vypíšeš až dokonca a spravíš niečo pre SEBA♥

Minimalistický denník práve vyšiel 1vo vydavateľstve Motýľ na 230 stranách v pevnej väzbe.

Viac informácii a možnosť si ho objednať nájdeš na stránke Minimalistický denník.

Kúpou priamo odo mňa podporuješ fungovanie tohto blogu, za čo ti patrí srdečná vďaka ♥)♥)♥)Andrea

Manuál na prežitie: 100 dní bez Facebooku

10. augusta 2019 publikovala Andrea Richardson 28 komentárov

„Facebook je ako chladnička, keď sa nudíš, chodíš ju každých 5 minút kontrolovať, či v nej niečo nie je.“

Začiatkom roka som si deaktivovala Facebook na 100 dní a výsledky sú zaujímavé.

Na Facebooku oslavujem 10 ročné výročie a za ten čas sa stal súčasťou môjho každodenného rituálu – skontrolovať Facebook. A koho nepoteší dopamín z lajkov, komentárov a možnosť zdieľať zaujímavé fotky z úžasných dovoleniek? Aha, máme sa super!

Po spustení môjho blogu som pridala k súkromnému účtu aj ten na biznis a zistila som, že na ňom trávim viac a viac času. Kontrolovala som si účet niekoľkokrát za hodinu: Na počítači. Na mobile. Na tablete. Počas čakania na výťah. V pauzách medzi prácou. V obchode. Na záchode. Na pieskovisku.

Veď je to normálne. Robili to predsa všetci okolo mňa.

Zistila som, že Facebook vlastne neznášam.

Niečo v podvedomí mi vravelo, že to nie je v poriadku. Naša sľubná romanca skrachovala a mala som chuť rebelovať.

Časť môjho vnútorného konfliktu súvisel aj s túžbou žiť minimalisticky, viac v prítomnosti, bez sústavných podnetov zo sociálnych sietí.

Cítila som sa ako v lepkavej pasci, akoby ma nejaká vyššia sila kontrolovala, a ja som nemala na výber. Začala som testovať spôsob, ako prestať.

Vypadol Facebook, tak som si išla do obývačky pokecať s rodinou a zistila som, že sú to celkom milí ľudia:)

Nečudujem sa, že Facebook volajú “moderná fajčiarska prestávka”.

Sme uštvaní a vystresovaní zo šéfa, z roboty, z detí, a potrebujeme sa uvoľniť. Chceme niečo instatné a zábavné, po ruke. Sociálne siete väčšinou používame, aby sme si oddýchli.

90 percent informácií, ktoré som prijímala z Facebooku boli však pre môj život úplne nepodstatné .

Nezaujímalo ma 258 fotografií bezdetnej kamošky zo strednej, ako surfuje v v Kalifornii, ani politické výlevy o stave nášho parlamentu susedky z tretieho poschodia, a už vôbec nie pozvania na hranie Bubble Safari od znudeného bratranca, ktorý prežíva krízu v práci.

Chcela som sa odpojiť úplne, a poriadne.

Prenasledoval ma však strach – čo ak prídem o dôležité informácie? Čo ak mi ujde nejaká príležitosť? Čo ak blog nepôjde tak ako chcem a stratím čitateľov? Chcela som prekonať tento hlúpy pocit strachu, ako by išlo naozaj o niečo vážne a dokázať si, že je to len v mojej hlave.

Naordinovala som si digitálny detox od sociálnych sietí a deaktivovala si účty na Instagrame a Facebooku. Vytvorila som si prázdny účet bez priateľov, ktorý používam ako administrátorský účet na spravovanie blogovej stránky (keďže inak to zatiaľ podľa FB pravidiel nejde- pozn.aut).

Dala som si pauzu od zdieľania článkov na stránke Som Minimalistka, aby som zistila, či je možné písať blog a získavať nových čitateľov aj bez prítomnosti na Facebooku.

Výsledky?

Vydržala som vyše 100 dní, a vydržala by som dlhšie nebyť sťahovania do zahraničia a problémov s pripojením na blog.

Skúsenosť s digitálnou pauzou by som rozdelila na dve časti – Facebook ako privátny účet a Facebook ako stránka na biznis.

Súkromný účet:

Prázdnejšia hlava, produktívna práca pri počítači, úprimné a zaujímavé rozhovory s ľudmi, o ktorých som skutočne netušila, čo majú “nové”, menej úzkosti a negatívnych myšlienok a najmä: OVEĽA VIAC ČASU.

Pauza od sietí mi umožnila dať si priestor na sebaspoznávanie.

Uvedomila som si, akú veľkú rolu v mojom živote hralo hľadanie uznania od druhých ľudí vo forme lajkov, srdiečok a komentárov.

Bez sociálnych sietí som sa musela naučiť byť spokojná sama sebou aj bez úspešných statusov a zdieľaní.

Ešte nedávno by ma nepríjemný komentár či málo lajkov trošku rozhodilo. Dnes je mi to už úplne jedno. Odnaučila som sa čokoľvek od sociálnych sietí očakávať.

Beriem ich ako prostriedok k propagácii toho, čo píšem.

Najpozitívnejšia vec na detoxe od Facebooku je (pre mňa osobne) zvýšená produktivita. Odkedy na ňom „nie som“, mám čas na to, čo som nestíhala.

Detox odporúčam všetkým vystresovaným sťažovateľom na život, ktorí nič nezvládajú. Samozrejme okrem okamžitého odpisovania a komentovania na sieťach v akúkoľvek nočnú či dennú hodinu.

Páči sa mi. Nepáči sa mi. Prestaň zabíjať čas.

Ak máš čas byť na Facebooku, stíhaš! Všetko.

Detox som na istý čas porušila, aby som obnovila kontakty s ľudmi kvôli sťahovaniu, ale stačil týždeň, a už som sa pristihla, že surfujem častejšie, bez dôvodu, opäť kompulzívne.

Súkromný účet som si opäť deaktivovala a už sa k nemu vrátiť neplánujem. 100 dňová pauza sa predlžuje na neurčito.

Ako sa ale darilo moje fanúšikovskej stránke? Výsledky sú menej očarujúce.

Pozitívom detoxu bolo mať takpovediac o „jednu starosť menej“. Nemusím rozmýšľať čo publikujem, koľko mám lajkov, nemusím sledovať komentáre, mám viac času na iné kreatívne nápady.

Negatívom je však pomerne veľký pokles príjmov a určite menej čitateľov. Keď si porovnám štatistiky, Facebook stále predstavuje pre môj blog (zatiaľ) príliš veľký podiel nových prístupov.

Vyťahujem bielu zástavu a priznávam, že neexistuje lepší a lacnejší spôsob oslovenia obrovského publika ako je marketing cez Facebook.

Nie je to jediný spôsob, ale je to momentálne najjednoduchší spôsob s rýchlymi výsledkami.

Promovaný post za 10 Eur mi umožní prežiť do ďalšieho mesiaca a má väčší efekt, ako všetky články, pracné SEO a iné aktivity dokopy. Na istý čas sa vzdávam a priznávam, že ak chcem mať aký taký úspech ako blogerka, nemôžem nebyť aspoň na jednej sociálnej sieti.

Vypnem sa lebo sa nudím, zapnem sa lebo sa nudím.

Zhrnutie:

Facebook nie je problém, ale to ako som ho využívala bol problém.

Detox ma naučil, že závislosť na sieťach je reálna, ale ešte stále mám plne pod kontrolou prečo na ňom vysedávam a čo na ňom robím.

Moja digitálna identita sa rozplynula a dnes už nie som človek, ktorý ráno vstáva s rozlepenými očami k tomu, koľko mám nových lajkov.

Skontrolovať si Facebook a nechať sa vcucnúť do čítania newsfeedu je jednoduchšie ako siahnuť po ceruzke, po krížovke, alebo ísť na prechádzku, či si pustiť hudbu.

Len si to skús, stačí trošku bdelej prítomnosti – spýtaj sa každýkrát, čo klikneš na Facebook: „Prečo sem práve idem a čo by som mohla namiesto tohto nezmyselného klikania robiť?“

Facebook vie byť dobrý sluha ale aj veľmi zlý pán.

„Obrazovky nás robia pasívnymi. Rozbi ju a nájdi si namiesto nej pero a papier.“ Tom Hodgkinson

Musíš si však sakramentsky dobre zvážiť, čo presne na ňom robíš.

Facebook môže byť nástroj na prokrastináciu a zabíjanie času aktivitami s nulovou návratnosťou.

Facebook (a akékoľvek sociálne médium) vie byť však aj nástroj ku pracovnej a kreatívnej slobode – na vytvorenie života, aký chcem ja v súlade s materstvom, domácnosťou a mojimi potrebami.

Facebook je užitočným nástrojom na zdieľanie posolstva, ktoré je pre mňa dôležité a ak chcem motivovať iných ľudí ku zmene, môžem to spraviť takto, aj keď mi je to „proti srsti“. (Nič v zlom, marketing cez Facebook ma baví asi ako vypisovanie daňového priznania a ak si raz môžem dovoliť niekoho naň zaplatiť, neváham ani minútu)

Nie je to jediná cesta, ale zatiaľ je efektívna. Až príliš veľa ľudí trávi čas na sociálnych sieťach. Ak ich chcem „pretlačiť“ na druhú stranu, musím ich nájsť tam, kde hľadajú „oddych“ a informácie.

Nechceš sa deaktivovať?

“Si tým, koho sleduješ. Tak ako si opatrná pri výbere priateľov, buď opatrná komu venuješ pozornosť na sociálnych médiách” Asmaa Dokmak

Skús si aspoň zredukovať účet presne tak, ako by si vypratávala doma: pretriediť priateľov, zrušiť sledovanie firiem firiem a stránok a skoro „nič v príbehoch nemať“.

Ak je účet príliš preplnený, deaktivuj si ho a sprav si nový čerstvý a buď v kontakte s pár ľudmi, ktorí naozaj pre teba niečo znamenajú.

Načo je dobrý informačný chaos? Vydrž pár týždňov a potom skoč z pomyselného mosta a deaktivuj sa aspoň na 21 dní. Pozoruj, čo sa stane.

Sociálne siete ako ich mám teraz.

Facebook je platforma pre blog – zdieľanie toho čo píšem, čo ma inšpiruje a s čím sa stotožňujem.

Predtým, ako niečo publikujem, spýtam sa otázku: PREČO.

Ak ma na ňom nič neinšpiruje, ak sa nič nenaučím, ak si nenájdem hodnotný kontakt, ak sa len tak nezasmejem – používam ho zle.

Pokiaľ na Facebooku bude surfovať vačšina mojich potencionálnych čitateľov, nemá zmysel sedieť v kúte a dotovať si blog z vlastných zdrojov. Tí skalní vedia, kde si ma nájdu aj bez sociálnych sietí.

Nuž, a ak chcem relax, pozerám sa z okna. Tie sú všade a zadarmo. Najnovšie pozerám po večeroch na našeho škrečka v sklenenom akváriu, ako si vŕta tunely.

Detox mi ukázal, že nepotrebujem na vypnutie sociálne médiá.

Takže: ak čítaš tento článok vďaka Facebooku, funguje to! Nič ma však neteší viac, ak si ma nový čitateľ nájde tzv.organicky. Ale vážim si každého jedného tak či tak.

Vyskúšala by si dlhodobý detox aj ty? Odporúčam.

Ide o výbornú psychohygienu s okamžitými účinkami a zadarmo. Digitálna dovolenka vie osviežiť skoro ako dovolenka na Bahamách.

Už len pocit, aké to bude prvé dni bez Facebooku „čudné“ je výborné znamenie, že to funguje. Prekvapilo ma, ako rýchlo som si odvykla, a ak sa to podarilo mne, podarí sa to aj tebe.

Čo ak nový trend bude čoskoro nebyť na Facebooku? Možno si začnem čitateľov hľadať v kaviarňach a na ulici 🙂

Skúsila si aj ty pauzu od sociálnych médií a aký bol výsledok? Ako a prečo na nich tráviš čas? Myslíš, že závislosť od sietí je reálna?

Zaujíma to mňa a určite aj ďalších ľudí. Napíš mi preto do komentárov priamo na blogu (nech sa nestratia na Facebookovom cintoríne:)

P.s. Prihlás sa na môj newsletter a dozvieš sa všetko čo mám nové aj bez Facebooku. Ako poďakovanie ti pošlem Rýchlokurz vypratávania pre začínajúceho minimalistu.

Ako mať svoj čas pod kontrolou

30. júla 2019 publikovala Andrea Richardson 9 komentárov

„K minimalistickému domovu patrí nielen úspešne vyprataná fungujúca domácnosť, ale najmä zmena postoja, ako doma funguješ.“

Tento článok je úryvok z knihy Minimalistický domov. (upravené pre blog)

Chcela by som sa s tebou podeliť o moju veľmi osobnú skúsenosť.

Minimalistický životný štýl mi zjednodušil nielen domácnosť, ale aj pohľad na seba. Počas vypratávacích seansí som mala šancu prehodnotiť, ako som žila. Akonáhle si okolo seba totiž vypraceš priestor, umožníš konečne vidieť aj do svojho vnútra. A presne toto sa stalo mne.

Vysvetlím to v nasledujúcich riadkoch a budem veľmi úprimná, aj keď mi to nie je vôbec príjemné. Myslím si ale, že je to dôležité.

Predtým, ako som sa stala mamou, som bola veľmi produktívna žena, ktorá nemala problém skoro vstať, byť nesmierne efektívna, úspešná, plná nápadov a pevnej vôle.

Všetko bolo o mne a ja som si kontrolovala čas, ako som chcela.

Načo som bola asi najviac hrdá, boli moje úspešné rána. Vstávala som veľmi skoro a už o šiestej ráno ešte pred prácou som dvíhala činky vo fitnescentre.

Po narodení mojich dvoch detí sa však z týchto nabitých super rán stal môj úhlavný nepriateľ.

Veľmi ilustračné foto čias veľmi dávnych a pravekých :)))))

Prvých pár rokov som to akceptovala a predstavovala si, aké by to bolo skvelé začať deň a nejako sa (seba)realizovať. Mala som veľké plány, ako si popri detičkách na materskej budem konečne užívať svoje koníčky a plniť sny.

Ako ale mesiace ubiehali, pomaly som to vzdávala, a namiesto žitia som prežívala. Vravela som si a vraveli mi to vlastne všetci, že s deťmi to už jednoducho nejde.

Moja vlastná myseľ ma porazila. Môj životný priestor mi nepomáhal.

Ak máš aj ty ešte malé deti, určite to poznáš. Po dlhom náročnom dni ich konečne šupneš do postele, je pred tebou sladký večer, keď si konečne sama sebe paňou a môžeš si aspoň trochu oddýchnuť a robiť, čo chceš.

U mňa to väčšinou dopadlo tak, že všetky predsavzatia konečne sa venovať mojím vlastným projektom sa nekonali. Pevná vôľa mala svoje limity a radšej som si sadla pred telku, často aj s pohárom vína, a pozerala môj obľúbený seriál. V lepšom prípade som čítala knihu a v horšom surfovala po Instagrame.

Nevedela som prestať a dať tejto neproduktívnej chvíli zbohom.

Poznáš ten pocit, keď nevieš prestať otáčať strany, či klikať na stránky, alebo si povieš ešte jedna časť seriálu a tresk – odbíja polnoc? Vtedy sa prinútim ako tak odplaziť do postele, z posledných síl sa odlíčim a umyjem si zuby. Som polomŕtva, ale ospravedlňujem samu seba, že som si po tej šichte s deťmi a v domácnosti zaslúžila aspoň trochu relaxu.

Čaká ma ráno a s ním nová smena a realita.

Neporiadok v dome a neporiadok v hlave, celý chaos vyjadroval presne túto scénu.

Skoro nikdy som večer nič užitočné alebo produktívne pre seba nespravila, aj keď som chcela – zacvičiť si, napustiť si vaňu a konečne vyskúšať tú masku na tvár, napísať kamarátke e-mail. Ráno som za túto zábavu pekne zaplatila. Nevyspatej mi trvalo dobrú polhodinu, kým som sa litrom kávy sfunkčnila na rozmýšľanie.

Každé ráno som vstávala až vtedy, keď ma zobudili deti alebo som nemala na výber.

Vstávala som kvôli nim a nie pre ne.

Celý deň som fungovala len preto, lebo som musela.

Nechcelo sa mi a deň po dni sa mi nechcelo ešte viac.

Mala som ideálne podmienky byť šťastná: bývali sme v krásnom dome, mohli sme si dopriať, čo sme chceli, mala som luxus byť s deťmi doma a pracovať na vlastných projektoch, no napriek tomu som nebola šťastná žena.

Neužívala som si materstvo tak, ako som si predstavovala.

Ťažko sa mi to píše, ale je to pravda. Neznášala som starať sa o domácnosť a prakticky mi z toho šibalo.

Upratovala som, len keď som musela, alebo som si najala niekoho, aby som nemusela. Žehlila som, len keď sme si už nemali čo obliecť. Varila som, len keď som mala náladu, a snažila som sa kuchyni vyhnúť napriek tomu, že som bola kedysi vášnivá kuchárka.

Každodenný stereotyp ma ubil do katatonického stavu úplnej apatie.

Fungovala som na autopilotovi, a keď sme k tomu pridali hory vecí, ktoré som kupovala alebo prekračovala a dvíhala zo zeme, už teraz viem, že som sa dostala do miernej formy depresie. Mala som plné zuby vecí, prebytku, veľkého domu a mojej neschopnosti všetko zvládnuť. Nebola som pre svoju rodinu prítomná srdcom. Bola som plná vzdoru.

Všetko, čo ti zaberá priestor, ti berie aj drahocenný čas.

Potrebovala som zmeniť postoj. Začala som vyhadzovať a deň po dni som sa cítila lepšie. Zrazu som si začala viac rozumieť.

Chcem poznamenať, že sú isté obdobia, keď to proste takto vyzerá – deti sú dlhodobo choré, prídeš z pôrodnice, máš mesačné bábätko a si rada, že si rada. Prvý rok s malým dieťaťom alebo aj s dvomi dá zabrať: deti nespia, často sa budia, musíš ich kŕmiť každé tri hodiny, prežívaš, ako sa dá.

Moje deti boli v tomto čase už väčšie, už som neprebaľovala, už som ich nedojčila, už spali relatívne dobre celú noc a ja som sa stále ľutovala, akoby som bola v tom špeciálnom období, keď to treba vydržať a bude lepšie.

Mala som dosť nielen mojej domácnosti, ale aj seba. Už ma nebavilo byť martýrkou len preto, že som matka dvoch malých detí a že život s deťmi taký je. Chcela som si dokázať, že viem byť aj žena aj matka a nemusím čakať roky, kým sa môžem realizovať.

Musela som prevziať kontrolu nad svojím dňom. Niekde som čítala, ako fungujú úspešní ľudia. Chodia včas spať a vstávajú skoro. Ak dokáže beznohý muž zabehnúť maratón, dokážem aj ja zvíťaziť nad svojou „lenivosťou“? Chcela som byť ako oni.

Spomenula som si na ten pocit, ako som sa skvele cítila, keď som ráno chodievala pred prácou cvičiť. Ako inak vyzeral môj deň, keď som mu udala úspešný tón. Už som to kedysi zvládla, som to stále ja?

Vedela som aj to, že ak chcem prehodnotiť svoj postoj, bude ma to niečo stáť a to boli moje ležérne neproduktívne večery. Aj tak som sa po nich cítila ako vyžmýkaný citrón.

Budem skoro vstávať. Skôr, ako moje deti.

Pre seba. Vstávať o hodinu skôr ako vstane celá tvoja rodina, ti zmení deň. Prvý týždeň budeš unavená, ale zvykneš si. Ak pravidelne chodíš spávať, ranné vstávanie je len zvyk, ktorý si vie každý vybudovať.

Rána sú výnimočne krásne. Tiché tmavé ulice, pokoj spiaceho mesta a len ja, môj počítač a písanie, môj diár, čas na úplne maximálnu chvíľku pre seba. V lete stihnem aj východ slnka, ešte stále chladný vzduch pred prvou páľavou, úžasný pokoj. Nastav si budík a vstaň.

Ako by si vedela zmeniť svoj deň s hodinkou len pre teba?

– cvičiť jogu?

– písať román?

– učiť sa slovíčka?

– vybaviť si e-maily?

– modliť sa?

– naplánovať si deň v diári?

– vypiť si v pokoji kávu a prečítať si správy?

– osprchovať sa a pekne sa nalíčiť?

Skvelé produktívne ráno sa ťahá celým dňom až do večera. Namiesto pozerania seriálov spravím rýchle upratovanie a zapojím aj deti. Zapnem umývačku riadu, dám do poriadku kuchyňu a pripravím deťom desiatu do školy. Uistím sa, že je všetko na mieste, skontrolujem obsah kabelky, zapojím telefón na nabíjačku, prejdem si kalendár a doplním, čo ma čaká na ďalší deň. Pripravím si veci na cvičenie a veci, ktoré si deti oblečú ráno na seba. Táto malá snaha večer spraví obrovský rozdiel ráno.

Keď si konečne sadnem, tak viem, že mám deň pod kontrolou.

Môj deň nenechávam na náhodu ako kedysi.

Ak sa ti páčil úryvok z knihy, tu je obsah, čo v nej ešte nájdeš:)

Ak ju ešte nemáš, môžeš si ju objednať cez objednávkový formulár. Kúpou každej jednej knihy priamo odo mňa za fér cenu podporuješ fungovanie tohto blogu. Ďakujem!! 🙂

Prestala som čítať správy a cítim sa lepšie

24. júla 2019 publikovala Andrea Richardson 34 komentárov

Správy sú pre myseľ ako cukor pre telo.“ Rolf Dobelli

Správy mi denne tlačia jednu jedinú vec. Svet nie je bezpečný. Vyvolávajú vo mne strach, úzkosť, obavy. Neviem sa koncentrovať a pragmaticky rozmýšľať. Našla som však výborné riešenie.

Prestala som ich konzumovať.

Možno to poznáš aj ty: spravíš si kávu a ďakuješ za krásne nové ráno. Otvoríš si noviny (na papieri či online) a s prázdnou, čerstvou, pozitívnou mysľou začneš deň. Alebo sa len potrebuješ „odreagovať“ pri poobednej pauze a na chvíľu skontroluješ, čo je „nové“ vo svete, či si nebodaj po ťažkom dni v práci pustíš natupírovanú moderátorku v Novinách o siedmej.

Pretrhne sa priehrada a už sa valí Sodoma Gomora:

Vraždy, nehody, samovražední atentátnici, teroristi, nukleárna vojna, pedofili číhajúci na tvoje deti, skorumpovaná vláda, klamári v politike, planéta na hranici záhuby, ekologická katastrofa, záplavy, búrky, tornáda, ohlasované finančné krízy, psychopati behajú po školách so zbraňou v ruke, všade je to samý podvodník, zlodej, sídliskové gangy ohrozujú mládež, drogy, skládky, smeti, nedokončené cesty, diaľničné prepady, piráti, draci, jednorožci, mimozemšťania, falošné správy.

Ak ti nestačí, vlezieš do „relaxačnej celebritnej sekcie“ (podľa kvality zvoleného média) kde sa dozvieš, že si v porovnaní z inými homo sapiens tlstá, škaredá, stará, lenivá, neúspešná a mala by si sa dať na diétu, kúpiť si nový krém, dať si botox a prihlásiť sa na motivačný kurz.

Rozhodla som sa správy: prestať čítať, sledovať na sociálnych sieťach a kupovať v stánku. Prestala som počúvať aj rádio, nakoľko pri dramatickej vsuvke a zvýšenom hlase ranného moderátora správ mi začal tiecť pramienok potu na čele.

Prvé týždne boli náročné, môj milovaný politický týždenník práve vyšiel s fajnovou titulkou a mykalo mi rukou vo vrecku, stískajúcou drobné. „Ešte raz, a naposledy! „Občas som to nezvládla a a po prečítaní x-tej tragédie sa pýtam samej seba, či som vlastne normálna. Nič nové pod slnkom a je mi naprd. Veď som to vedela!

Smädí ťa po správach? Len sa v nich neutopiť.

Dnes sa cítim sa o celé dve obrátky lepšie. Skoro až tak dobre, ako keď som dala zbohom príspevkom z Instagramu, zlievajúcimi sa v jednu mentálnu machuľu. Svet je fajn miesto na život. Dni nie sú také čierne, ako sa zdali.

Koľkokrát mi nabehli slzy do očí, keď som si prečítala správu, že sa napríklad utopilo dieťa. Alebo mi zovrelo žalúdok, keď čítam o krutosti človeka k zvieratám či neprávosti páchanej na ľuďoch. Niekedy som strávila celý deň v absolútnej apatii po prečítaní článku o klimatickej katastrofe.

Želala by som si, aby ani táto správa nebola pravda. Aha, vlastne nie je.

Je dobré vedieť, čo sa deje, ale rozdiel je v akej forme. Začala som čítať viac kníh a odborných článkov, ktoré idú do hĺbky. Klobúk dole aj pred investigatívnou žurnalistikou. Niekedy stačí občas raz za mesiac prebehnúť očami titulky kvalitného denníka, ak už naozaj musím (keďže žijem v zahraničí). Baví ma aj zaujímavý rozhovor s človekom, ktorý má čo povedať.

Nepotrebujem však mini Las Vegas informácií, ktoré prijímam ako malé bomby do hlavy a výsledkom je guča v hrdle.

Ignorujem realitu?

Sme tam, kde sme.

Realita je to, čo je.

Je to stav, do akého sme sa dostali, takí sú ľudia, také sú národy, taká je vláda. Vo svete sa dejú hrozné veci. Ale aj dobré veci!!!!!!!!

Buď si niečo prečítam, zasiahne ma to a idem to zmeniť, ale nebudem to pasívne a dobrovoľne len tak prijímať.

Isté veci ma trápia, ako napríklad znečisťovanie planéty. Na túto tému píše Eckart Tolle vo svojej knihe Sila prítomného okamihu zaujímavú vec:

Znečistenie planéty je iba vonkajším odrazom vnútorného psychického znečistenia: milióny neprebudených ľudí, ktoré nenesú zodpovednosť za stav svojho vnútorného priestoru.“

Inými slovami povedané – daj sa dokopy vnútorne a svet sa opraví. Tak ako v minimalizme, stav nášho domova vyjadruje stav našej mysle. Pozrime sa však okolo seba, v akom stave je naša Zem. Už to nie je len o našich garážach, prebudiť sa musíme do reality všetci a kolektívne.

Aký má zmysel ísť do postele s pocitom úzkosti?

Čo tak sa koncentrovať na veci, ktoré si uvedomujeme, ktoré sme zmenili, ktoré sa nám vydarili? Úspešné, vtipné, pozitívne? Skúsme ich hľadať v správach. Veľa šťastia.

Dnes už všetci vieme, že viac konzumujeme všetkého čo sa dá: jedla, cukru, drog, alkoholu. Prebytok správ je takisto toxický. Zvyšuje sa kortizol v tele, vďaka tomu vieme že sa oslabuje imunita, telo sa dostane do chronického stresu a zrazu nám už ani ten segedín od babičky netrávi.

Väčšina správ so zavádzajúcimi titulkami sa v nás snaží vyvolať negatívne pocity. O čom sa lepšie číta, ako o nejakej poriadnej tragédii? Nešťastie predáva! Auto narazí do stromu a sme detailne informovaní o živote a plánoch zosnulého“. Chudák, mal celý život pred sebou!“ Šoférujem s touto myšlienkou v hlave a skoro si nevšimnem, že mi naskočila červená.

Všetky nové správy sú staré správy, ktoré sa udiali novým ľuďom.“ Malcom Nuggeridge

Správy nie sú pre náš život podstatné. Nepamätám si jednu jedinú informáciu zo správ, ktorá by mi zmenila nejakým spôsobom život.

Viem, čo je NOVÉ, to je všetko. Mnoho ľudí číta správy, aby vedeli, čo je NOVÉ. Nevieš, čo je nové, nie si in.

Sranda je, že ak je niečo dôležité nové, dozvieš sa to tak či tak. Vo firme ti oznámia zmenu v odvodoch. V obchode ti zrazu nezabalia nákup do plastovej tašky. Všimneš si, že slnko pečie viac, ako zvyčajne. Do schránky ti príde volebný lístok 🙂 Suseda vo výťahu ti povie – „a počuli ste? “

To čo stalo pred mesiacom je dnes tak aktuálne, ako či snežilo minulý rok v novembri.

„Teta, a aký máte názor na rakovinový konsenzus v spolitizovanom Washingtone?“

Závislosť na správach, najmä tých bulvárnych je reálna. Ťahá nás to k nim ako včely na med. Ojoj, koľko krát som klikla na online portál so správami ako bábka, ktorú niekto ovláda povrázkami. Sledovanie informačných portálov na internete sa mi javil ako dobrý nápad.

Mám predsa prehľad. Ale o čom vlastne? Čítanie krátkych instatných správ mi odsypáva zo života a človek stratí schopnosť vychutnať si dlhší príbeh. Pol dňa týždenne z môjho veku na katastrofy? Sladká nevedomosť.

Prečo správy čítame?

Informačný konzum je taký istý konzum, ako ten spotrebný.

Smeti v hlave. A nielen to. Ak čelíme v osobnom živote nejakým problémom, konzumácia negatívnych správ našu odolnosť len zhoršuje. Všimla som si, ako som sa inak správala po tom, čo som sa dívala v správach na aktuálnu tragédiu. Alebo ako som vnímala vlastné problémy v horšom svetle, než skutočne boli.

Základom efektívnosti je eliminovať všetko nepodstatné. Pre mňa do tejto kategórie patria aj správy. Nechám svet nech sa točí a netúžim o všetkom vedieť. Stačia mi vlastné problémy. Kedysi ľudia nemali internet a vedelo sa len to, čo vtáčiky štebotali na strome či pútnici pri ohni porozprávali.

Najväčší relax je dnes pre mňa čas osamote, v obľúbenom kresle, kde si čítam kvalitnú literatúru, píšem si do žurnála, lúštim krížovky, alebo si len tak niečo kreslím či s deťmi pečiem koláče. Ráno sa zobudím, a namiesto správ čítam knihu. Takto sa mi podarilo prečítať viac románov za mesiac, ako kedysi za rok. (Môj svokor si ráno lúšti sudoku!)

Čím menej sa vystavíš negativite, tým pokojnejší budeš mať život.

„Keď prestaneš vnímaš svet ako nepriateľský, necítiš už viac strach a keď niet strachu, myslíš, hovoríš a konáš inak.“
Eckhart Tolle

Ako si na tom ty? Čítaš rada správy? Skúsila si už mediálny detox? Napíš mi do komentárov 🙂

Prečo mám rada samotu

1. marca 2019 publikovala Andrea Richardson 11 komentárov

Tieto riadky vznikli počas výletu v Anglicku s mojou najlepšou priateľkou. Vrátili sme sa po rokoch na miesta, s ktorými nás spájajú milé aj veselé situácie. Poznáme sa dlhšie ako sme na Facebooku, dlhšie ako mám muža a deti a náš vzťah otestoval nielen čas ale aj vzdialenosť.

Cestovanie s najlepšou kamoškou je duševne obohacujúca skúsenosť. A najmä ak sa nevidíte často. Je to pre mňa top zážitok, ktorý neprevýši žiadne vypisovanie si cez sociálne siete. Radšej raz za čas, ale poriadne a najmä – osobne.

Rada však cestujem aj sama. Sólo cestovanie je úplne iné kafe, no užívam si ho tak či tak. Naučilo ma veriť samej sebe, v čom som dobrá a kde mám rezervy (napríklad že sa aj s mapou vždy stratím). Nielen pri cestovaní môže byť samota užitočná.

Svet je jeden veľký techno koncert a konečne som našla kábel, ktorý som vytrhla zo steny.

Byť sama. Ja a blažené ticho.

Žiadne telefonáty, žiadne správy, žiadni ľudia.

Nech po mne nikto dnes nič nechce. Čím menej ľudí, tým lepšie.

Som divná, keď preferujem ultra predražený bio-eko obchod na hradnom kopci o desiatej doobeda, lebo v ňom nie sú rady? Alebo chodiť po schodoch, lebo mám plné kecky ľudí vo výťahu? Alebo pol hodinovú obchádzku autom cez poľné cesty, aby som nikoho na ceste nestretla?

Aby sme sa rozumeli: byť osamelý a byť sám nie je to isté.

Osamelý človek je odmietnutý spoločnosťou, zabudnutý, opustený, odvrhnutý pre výzor, pre spôsob života, pre názory, nie je to voľba. Na osamelom človeku nikomu nezáleží. Byť osamelým nie je žiadna sranda.

Paradoxne pocit osamelosti sa vyskytuje v spoločnosti – v reálnej aj v tej virtuálnej. Možno si spomínaš na deň, keď si mala naprd deň a nenašla si pochopenie ani medzi dvoma tisíckami priateľov na Facebooku. Alebo si sedela na oslave, kde si nikoho nepoznala a počúvala ľudí, s ktorými máš spoločný len vzduch, ktorý dýchaš. Byť osamelá v dave bolí viac ako sedieť osamelá doma.

Tá dobrá samota je vedomý stav bytia.

Čoraz častejšie samotu vyhľadávam a rozmýšľam prečo asi.

Samota mi jednoducho prospieva.

Ľudia sa jej však boja ako deti tmavého lesa. Byť sám je totiž spájané vždy len s negatívami – je to miesto pre vyvrheľov, pre pustovníkov, pre ľudí s temnou minulosťou, pre zločincov a čarodejnice.

Ak niekomu povieš, že :

sa tešíš na víkend osamote
chodievaš občas na dovolenku sama
ideš sa najesť do reštaurácie sama
nechce sa ti nikam ísť a sedíš radšej doma

automaticky si považovaná za anti-sociála, za čudáčku, za niekoho kto má nejaký rodinný/manželský/pracovný problém či depku.

Ak nevieš, či patríš medzi vyznávačov samoty, našla som od študovaného odborníka na samotu ďalšie charakteristiky:

Preferuješ byť sama.
Neznášaš sa deliť s niekým o posteľ.
Rada sama šoféruješ a upokojuje ťa to.
Veľmi často a rada ignoruješ svoj telefón.
Dokážeš sa sociálne odtrhnúť aj na dlhšiu dobu.
“Závislosť ” považuješ za veľmi neatraktívnu vlastnosť.

A čo ak sa musíme naučiť byť sami?

Pozrite sa, ja som maximálne temperamentná a družná spoločníčka, ukážkový extrovert. Nemám problém sa baviť na akúkoľvek tému s kýmkoľvek – človekom, psom, vtáčikom na strome.

Ak ma pozveš, pôjdem aj na let balónom, aj nočný pochod pralesom, aj na opekačku v záhrade. No problemo.

Kedysi som si myslela, že pre zachovanie môjho mentálneho zdravia to nedám bez fúry kamarátok, výrečných kolegov a bez kancelárie, kde to žije. Smartfón a sociálne siete predstavovali moju pupočnú šnúru k svetu.

Milujem spoločnosť ľudí ale zároveň a veľmi často túžim po pohove od ľudí.

Všímam si, ako ľudia nedokážu ani na krátku chvíľu len tak byť. Nevedia sa odpojiť a čeliť svojej exkluzívnej prítomnosti.

Čo ak je aj strach zo samoty dôvodom, že sme tak závislí na sociálnych médiách a smartfónoch?

Práve cez ne sústavne s niekým komunikujeme a cítime sa chcení, vítaní, olajkovaní, potrební. Niekde patríme.

Sme stále spojení s inými ľuďmi cez desať kanálov a nemáme možnosť nebyť kontaktovateľní. Aha, vlastne nechceme nebyť.

Maily, správy, texty, statusy, telefonáty, mítingy, četové skupiny, diskusné fóra……

Bojíme sa, že keď vypneme, o niečo prídeme a budeme sa citiť sami?

Musím sa priznať, že som často bola súčasťou nejakej virtuálnej skupiny, len aby som sa necítila vyradená.

A keď som sa odpojila, jednoducho som sa to čo som potrebovala vedieť dozvedela aj tak. Osobne či telefonicky. Jediné čo som musela prekonať je strach.

Je prebytkom v živote len ten jogurtovač, ktorý som nevyužila alebo nohavice, ktoré nenosím?

Čo tak prebytok komunikácie? Koľko skutočných vzťahov dokáže jeden človek do hĺbky naozaj pestovať?

Odsekla som sa od sociálnych sietí a zistila som, že ten človek, ktorý sa so mnou nakontaktovať chce, si ten spôsob nájde. Ide o takzvané prirodzené bio vypratávanie. Nemusíš nič robiť, len sa vypneš a otvoríš si okno.

Minimalizujem si komunikačné kanály. Čety som nahradila stretnutiami a telefonátmi. Veľmi opatrne zvážim, či každý kontakt v mojom živote stojí za to. Použijem Marie Kondo metódu a spýtam sa, či sa mi z daného vzťahu iskrí v očiach od radosti. Ak mám z niekoho guču v žalúdku, na čo je to dobré?

Teší ma, keď sa s týmto človekom stretnem? Odovzdávame si spätne niečo pozitívne?

Radšej si ponechám pár naozajstných priateľov a zvyšok času si nájdem na seba a svoju plánovanú samotu.

Samota je prospešná z mnohých dôvodov.

Nabiješ sa energiou

Keď som obklopená ľudmi, postupne sa mi vybíja baterka. Snažím sa ich počúvať, pochopiť ich názory, byť prítomná. Mentálne sa vyčerpám. Asi mi dajú zapravdu všetci, ktorí pracujú s ľudmi. Poznáš toxického človeka, čo z teba za pár minút vysaje všetku šťavu? Keď som sama, dobijem si baterku. Nie je možné “dávať” z nuly.

Si oveľa viac produktívna.

Rušná kancelária a vytešení kolegovia – dôvod chodiť do práce, ktorá ma baví. Škoda, že nič za celý deň neurobím. Kým si spravím kávu a preberiem dôležité kauzy s kolegyňou, už je obed a vitaj ďalší zabitý deň. V spoločnosti ľudí klesá moja produktivita na bod mrazu. Neviem sa koncentrovať, sústavne ma niekto vyrušuje a spravím polovičnú prácu, ako keď som sama. Teraz už viem, že práca z domu je síce osamelá, ale efektívna. Sadnem si za počítač a fičím naplno. Žiadne kecy až kým nemám porobené.

Máš čas na na sebareflexiu

Od rána do večera spracúvaš myšlienky, problémy a pocity iných a nemáš čas na čo? Na tie svoje vlastné. Čas osamote mi pomáha trošku si v sebe upratať a keď ho spojím s manuálnou prácou – upratovanie, vysávanie, pletenie, kreslenie, žehlenie – často prídem na riešenie problému, ktorý ma ťaží. Zjaví sa mi v hlave ako svetielko – heuréka!

Robíš aspoň raz za čas to, čo chceš ty.

Sama nemusím hľadať kompromisy, brať ohľad na názor väčšiny, ísť s davom. Viem sa slobodne rozhodnúť, čo chcem ja. Nemusím nič vysvetľovať, cítiť sa vinná alebo sa snažiť robiť iných ľudí šťastnými. Preto milujem raz za čas sólo výlety. Včera som šla na túru do kopcov sama bez detí, bez rodiny a šla som si svojím tempom a svojím smerom, kým sa mi chcelo. 100% luxus.

Tešíš sa zo vzťahov, ktoré sú dôležité.

Vzdialenosť a odlúčenosť spája. Úplne inak oceňujem prítomnosť manžela, ktorého som dva týždne kvôli práci nevidela. Úplne inak sa teším zo stretnutia s priateľkou po návrate zo zahraničia. Ak si človek dá väčšie pauzy vo vzťahoch na ktorých mu záleží, uvedomí si vo svojej samote ich hĺbku. Najviac nám chýbajú ľudia, ktorí pre nás niečo znamenajú. A na to sa dá prísť až keď nie sme stále s nimi.

Nepotrebuješ iných ľudí, aby si bola spokojná sama so sebou.

Samota je užitočný nástroj do života. Dokážem akceptovať, že nie vždy ma niekto podrží a viem sa popasovať s problémom aj sama. Ak nie si závislá na vzťahoch, dôveruješ si a máš sa rada aj bez toho, aby ťa niekto denne oceňoval a lajkoval. Vieš sa tešiť zo vzťahov a spoločnosti iných ľudí, avšak vieš si aj zvoliť samotu, ak ju potrebuješ. Radšej budeš sama, ako v zlej spoločnosti.

V samote je životná sila a netreba z nej mať strach.

Ako ju zvládaš ty? Bojíš sa jej alebo si ju dokážeš vychutnať?