Digitálny detox

Naplnený život nie je preplnený diár

25. októbra 2019 publikovala Minimalistka 9 komentárov

Nič nie je väčšou stratou času, ako robiť zbytočnosti efektívne .” Peter Drucker

Je začiatok roka a držím v ruke voňavý diár, drahé pero a neónový zvýrazňovač. Ide sa plánovať a poriadne.

Tento rok to prevalcujem!

Len pre ilustráciu, toto sú všetky moje kalendáre, diáre, žurnále, noťasy a zápisníky, ktoré som si za posledné roky nakúpila, aby som si lepšie “zorganizovala” deň a viac postíhala.

Čo majú spoločné? Všetky sú poloprázdne!

Prvého januára (no dobre, stačí druhého, alebo ešte lepšie po Troch Kráľoch) som namotivovaná ako natlakovaná sódovka – schudnúť 10 kíl, cvičiť jogu, naučiť sa po čínsky, začať meditovať, vypratať si byt, napísať historickú trilógiu, vymyslieť tabletku proti lenivosti, ohúriť moje obecenstvo s vypeckovanou prezentáciou, zdolať štvrťrok s novým projektom.

Bolí ma ruka z vyfarbovania grandióznej mapy budúcnosti a lámem si hlavu, kde sa vidím o päť rokov. Dúfam, že sa svetlej päťročnice dožijem a neprejde ma trolejbus. Je niečo zlé na dnešku?

Vykuknú prvé snežienky a popísané stránky v plánovači rednú. S topiacim sa snehom sa roztápajú aj všetky moje odhodlania, a pri pohľade na preplnené stránky diára potrebujem dvojitú dávku brufenu.

Vyťahujem bielu zástavu a vzdávam sa. Kto má čas na komplikované plánovanie, keď sa musím starať o dve malé deti, biznis, domácnosť aj o seba?

Ďalší nevyužitý diár končí v koši a s ním aj písomný dôkaz toho, že som sa opäť o niečo pokúsila a zase zlyhala.

Nemaj mi za zlé, pre mnohých ľudí plánovače fungujú skvelo, ale na mňa nie. Asi preto, lebo som sériová prokrastinátorka najsilnejšieho kalibru.

Prokrastinátorstvo je druh životnej výchylky. Celý deň robíš veľmi efektívne nepodstatné veci. Umyješ okná, presadíš kvety, ostriháš si nechty, spravíš si piatu kávu, upečieš koláč, vyvenčíš susedovho psa a až POTOM si sadneš na zadok a začneš robiť to, čo naozaj treba.

Joj, a ten pocit viny! Zoznam vecí na vybavenie sa síce scvrkol, celý deň lietaš ako včielka Maja, ale v oblasti duševného, fyzického či profesionálneho uspokojenia sa črtá veľká prázdna tučná nula.

Dívam sa na kopu opustených pomocníkov a pátram po príčine straty “motivácie” to s nimi ťahať až do decembra.

Luxusný denník s bielymi stranami ma ľaká. Držím atramentové pero nad prázdnou stranou a cítim tlak napísať niečo múdre, niečo, čo stojí za to, hodné aspoň Shakespeara. Vysolila som za neho kopu peňazí, tak si nebudem do neho len tak ledabolo čmárať, všakže? Dnes už viem, že používať denne naše krásne veci je minimalistická povinnosť.

Rob, čo môžeš, s tým čo máš, tam kde si.

Motivačný žurnál bol nakoniec pre mňa príliš komplikovaný – nechce sa mi do minúty plánovať si veľmi vzdialenú budúcnosť a takisto ma stresujú prázdne datované strany. Často neviem, čo chcem a z veľkých cieľov mám strach. Radšej pomaličky a postupne. Ono sa to vykryštalizuje, nie?

Fitness diár ma nútil vidieť každý deň ako vzorec premenený na tabuľky, čísla, odopieranie, kalórie, kilogramy, centimetre.

Z plánovacieho žurnálu sa mi ježia chlpy na tele a stresuje ma len pohľad na vlniaci sa “To Do List”. Čím viac som sa snažila stihnúť, tým menej sa mi to darilo poriadne a nakoniec som nespravila NIČ.

Suma sumárum – potrebujem jednoduchosť. Minimalizmus doma a minimalizmus aj v plánovaní dňa.

Keď neplytváme časom, máme ho každý dosť.

Existuje len jeden systém, ktorý na mňa zaberá a systémom pokus omyl je to asi jediný liek na moje prokrastinátorstvo.

1.Spravím len jednu vec, ktorá je dôležitá a spravím ju hneď ako prvú.

Nedotknem sa ničoho iného, kým nemám za sebou aspoň časť dôležitej veci za sebou. Nuž, a ak v ten deň už nič iné nestihnem, som so sebou aj tak spokojná. Zaplavia ma endorfíny a zrazu ide celý deň ako po masle. Valcujem deň.

Dôležitá vec sa týka TEBA, tvojich vlastných potrieb a cieľov. Je to niečo, po čom piští tvoja duša, čo má pre teba vysokú hodnotu, niečo čo ti dá veľké uspokojenie. Nie je to nič, čo chce po tebe rodina, manžel, šéf.

Áno, sú veci, ktoré musíš spraviť, ale tie spravíš až POTOM, keď dokončíš dôležitú vec. Aj keby si kvôli tej dôležitej veci mala vstávať o piatej. Chápeš ten rozdiel?

2. Naplánujem si pohyb.

Cvičenie musí byť jednoduché ako facka. Naplánujem si kedy a ako, nič viac…. a nie preto, aby som vyzerala ako modelka, ale z úcty a rešpektu k sebe. Idem sa prejsť. Zaplávam si. Zacvičím si pilates. Vyjdem pešo po schodoch. Viem, že keď sa pravidelne hýbem a dávam si pozor na to, aby som nehádzala do seba smeti, kilá aj centimetre idú dole. Nepotrebujem sa vážiť, ani diétovať, ani komplikovane nič zapisovať. Stačí si spraviť krížik do štvorčekového zápisníka.

3. Vypnem počítač a telefón.

Už ráno sa rozhodnem kedy a stlačím OFF. Niekedy aj celý deň, víkend alebo týždeň. Najlepšia regeneračná kúra na svete – výsledkom je pokoj v mysli a jasno v hlave.

4. Vysypem si myseľ na papier.

Často ma napadne čo musím vybaviť alebo niečo, čo nechcem, aby som zabudla. Veľmi sa mi uľaví, keď si to rýchlo napíšem do zápisníka, a nemusím túto myšlienku už držať v hlave. Neskôr sa k zápisu vrátim a vyčiarknem, keď už nie je aktuálna.

5. Praktizujem silu vďačnosti.

A mám pocit, že mi niečo chýba, stačí si pripomenúť, to čo mám a hneď ma to prejde. Pitná voda, klíma v aute, jedlo v chladničke. Som bohatá žena 🙂

6. Plánujem tak, aby som nepotrebovala diár.

Zistila som, že keď nemám preplnené dni, všetko si viac menej pamätám z hlavy a úplne mi stačí krátka kontrola e-mailu alebo poznámky na papieri, kedy presne mám kde byť. Ráno si len rýchlo prebehnem v hlave, čo ma čaká. Keď začnem zabúdať, je to znamenie na stopku – je nutné zosekať si činnosti. Pamäť je môj indikátor, kedy mám naložené priveľa. Na plánovanie celého roka – prázdniny, dovolenky, dôležité dátumy – mi úplne stačí malá barlička, a volám to vizuálna mapa:

Ak sa držím môjho systému, deň funguje jednoducho, ale efektívne – darí sa mi pohnúť sa v svojich plánoch ďalej, pravidelne sa hýbem, nesurfujem priveľa na nete, pridávam si do života výzvy bez pocitu preťaženia a chodím spávať spokojná.

Väčšina mini činností, ktoré musím urobiť je vlastne zbytočná. Všimla som si, že keď niečo nepodstatné odignorujem, vyrieši sa to samo. Mala si už problém, nad ktorým si sa zbytočne zožierala, a ono sa to potom samo nejako spravilo? Funguje to.

Čomu nevenujeme pozornosť, to stráca na dôležitosti a sile.

Namiesto diáru som si začala zapisovať podľa overeného systému do obyčajného štvorčekového zápisníka, nakoľko som nič podobné nenašla. A tak skrsol nápad vymyslieť si svoj vlastný denník, taký …. minimalistický:)

Čo ak má niekto podobný problém ako ja, a tiež si nevie nájsť ten svoj plánovač, ktorý funguje?

Minimalistický denník je hotový a vznikol aj vďaka tomu, že som si vysypala myseľ do obyčajného štvorčekového zápisníčka a denne robila to, čo je pre mňa dôležité. Moja radosť z neho je nesmierna!

Ak si hľadáš ten svoj, môžno práve minimalistický denník je pre teba. A nič ma nepoteší viac, ak ho vypíšeš až dokonca a spravíš niečo pre SEBA♥

Minimalistický denník vyjde 13.11.2019 vo vydavateľstve Motýľ na 230 stranách v pevnej väzbe.

Viac informácii nájdeš na stránke Minimalistický denník.

Kúpou priamo odo mňa podporuješ fungovanie tohto blogu, za čo ti patrí srdečná vďaka ♥)♥)♥)Andrea

Manuál na prežitie: 100 dní bez Facebooku

10. augusta 2019 publikovala Minimalistka 28 komentárov

“Facebook je ako chladnička, keď sa nudíš, chodíš ju každých 5 minút kontrolovať, či v nej niečo nie je.”

Začiatkom roka som si deaktivovala Facebook na 100 dní a výsledky sú zaujímavé.

Na Facebooku oslavujem 10 ročné výročie a za ten čas sa stal súčasťou môjho každodenného rituálu – skontrolovať Facebook. A koho nepoteší dopamín z lajkov, komentárov a možnosť zdieľať zaujímavé fotky z úžasných dovoleniek? Aha, máme sa super!

Po spustení môjho blogu som pridala k súkromnému účtu aj ten na biznis a zistila som, že na ňom trávim viac a viac času. Kontrolovala som si účet niekoľkokrát za hodinu: Na počítači. Na mobile. Na tablete. Počas čakania na výťah. V pauzách medzi prácou. V obchode. Na záchode. Na pieskovisku.

Veď je to normálne. Robili to predsa všetci okolo mňa.

Zistila som, že Facebook vlastne neznášam.

Niečo v podvedomí mi vravelo, že to nie je v poriadku. Naša sľubná romanca skrachovala a mala som chuť rebelovať.

Časť môjho vnútorného konfliktu súvisel aj s túžbou žiť minimalisticky, viac v prítomnosti, bez sústavných podnetov zo sociálnych sietí.

Cítila som sa ako v lepkavej pasci, akoby ma nejaká vyššia sila kontrolovala, a ja som nemala na výber. Začala som testovať spôsob, ako prestať.

Vypadol Facebook, tak som si išla do obývačky pokecať s rodinou a zistila som, že sú to celkom milí ľudia:)

Nečudujem sa, že Facebook volajú “moderná fajčiarska prestávka”.

Sme uštvaní a vystresovaní zo šéfa, z roboty, z detí, a potrebujeme sa uvoľniť. Chceme niečo instatné a zábavné, po ruke. Sociálne siete väčšinou používame, aby sme si oddýchli.

90 percent informácií, ktoré som prijímala z Facebooku boli však pre môj život úplne nepodstatné .

Nezaujímalo ma 258 fotografií bezdetnej kamošky zo strednej, ako surfuje v v Kalifornii, ani politické výlevy o stave nášho parlamentu susedky z tretieho poschodia, a už vôbec nie pozvania na hranie Bubble Safari od znudeného bratranca, ktorý prežíva krízu v práci.

Chcela som sa odpojiť úplne, a poriadne.

Prenasledoval ma však strach – čo ak prídem o dôležité informácie? Čo ak mi ujde nejaká príležitosť? Čo ak blog nepôjde tak ako chcem a stratím čitateľov? Chcela som prekonať tento hlúpy pocit strachu, ako by išlo naozaj o niečo vážne a dokázať si, že je to len v mojej hlave.

Naordinovala som si digitálny detox od sociálnych sietí a deaktivovala si účty na Instagrame a Facebooku. Vytvorila som si prázdny účet bez priateľov, ktorý používam ako administrátorský účet na spravovanie blogovej stránky (keďže inak to zatiaľ podľa FB pravidiel nejde- pozn.aut).

Dala som si pauzu od zdieľania článkov na stránke Som Minimalistka, aby som zistila, či je možné písať blog a získavať nových čitateľov aj bez prítomnosti na Facebooku.

Výsledky?

Vydržala som vyše 100 dní, a vydržala by som dlhšie nebyť sťahovania do zahraničia a problémov s pripojením na blog.

Skúsenosť s digitálnou pauzou by som rozdelila na dve časti – Facebook ako privátny účet a Facebook ako stránka na biznis.

Súkromný účet:

Prázdnejšia hlava, produktívna práca pri počítači, úprimné a zaujímavé rozhovory s ľudmi, o ktorých som skutočne netušila, čo majú “nové”, menej úzkosti a negatívnych myšlienok a najmä: OVEĽA VIAC ČASU.

Pauza od sietí mi umožnila dať si priestor na sebaspoznávanie.

Uvedomila som si, akú veľkú rolu v mojom živote hralo hľadanie uznania od druhých ľudí vo forme lajkov, srdiečok a komentárov.

Bez sociálnych sietí som sa musela naučiť byť spokojná sama sebou aj bez úspešných statusov a zdieľaní.

Ešte nedávno by ma nepríjemný komentár či málo lajkov trošku rozhodilo. Dnes je mi to už úplne jedno. Odnaučila som sa čokoľvek od sociálnych sietí očakávať.

Beriem ich ako prostriedok k propagácii toho, čo píšem.

Najpozitívnejšia vec na detoxe od Facebooku je (pre mňa osobne) zvýšená produktivita. Odkedy na ňom “nie som”, mám čas na to, čo som nestíhala.

Detox odporúčam všetkým vystresovaným sťažovateľom na život, ktorí nič nezvládajú. Samozrejme okrem okamžitého odpisovania a komentovania na sieťach v akúkoľvek nočnú či dennú hodinu.

Páči sa mi. Nepáči sa mi. Prestaň zabíjať čas.

Ak máš čas byť na Facebooku, stíhaš! Všetko.

Detox som na istý čas porušila, aby som obnovila kontakty s ľudmi kvôli sťahovaniu, ale stačil týždeň, a už som sa pristihla, že surfujem častejšie, bez dôvodu, opäť kompulzívne.

Súkromný účet som si opäť deaktivovala a už sa k nemu vrátiť neplánujem. 100 dňová pauza sa predlžuje na neurčito.

Ako sa ale darilo moje fanúšikovskej stránke? Výsledky sú menej očarujúce.

Pozitívom detoxu bolo mať takpovediac o “jednu starosť menej”. Nemusím rozmýšľať čo publikujem, koľko mám lajkov, nemusím sledovať komentáre, mám viac času na iné kreatívne nápady.

Negatívom je však pomerne veľký pokles príjmov a určite menej čitateľov. Keď si porovnám štatistiky, Facebook stále predstavuje pre môj blog (zatiaľ) príliš veľký podiel nových prístupov.

Vyťahujem bielu zástavu a priznávam, že neexistuje lepší a lacnejší spôsob oslovenia obrovského publika ako je marketing cez Facebook.

Nie je to jediný spôsob, ale je to momentálne najjednoduchší spôsob s rýchlymi výsledkami.

Promovaný post za 10 Eur mi umožní prežiť do ďalšieho mesiaca a má väčší efekt, ako všetky články, pracné SEO a iné aktivity dokopy. Na istý čas sa vzdávam a priznávam, že ak chcem mať aký taký úspech ako blogerka, nemôžem nebyť aspoň na jednej sociálnej sieti.

Vypnem sa lebo sa nudím, zapnem sa lebo sa nudím.

Zhrnutie:

Facebook nie je problém, ale to ako som ho využívala bol problém.

Detox ma naučil, že závislosť na sieťach je reálna, ale ešte stále mám plne pod kontrolou prečo na ňom vysedávam a čo na ňom robím.

Moja digitálna identita sa rozplynula a dnes už nie som človek, ktorý ráno vstáva s rozlepenými očami k tomu, koľko mám nových lajkov.

Skontrolovať si Facebook a nechať sa vcucnúť do čítania newsfeedu je jednoduchšie ako siahnuť po ceruzke, po krížovke, alebo ísť na prechádzku, či si pustiť hudbu.

Len si to skús, stačí trošku bdelej prítomnosti – spýtaj sa každýkrát, čo klikneš na Facebook: “Prečo sem práve idem a čo by som mohla namiesto tohto nezmyselného klikania robiť?”

Facebook vie byť dobrý sluha ale aj veľmi zlý pán.

“Obrazovky nás robia pasívnymi. Rozbi ju a nájdi si namiesto nej pero a papier.” Tom Hodgkinson

Musíš si však sakramentsky dobre zvážiť, čo presne na ňom robíš.

Facebook môže byť nástroj na prokrastináciu a zabíjanie času aktivitami s nulovou návratnosťou.

Facebook (a akékoľvek sociálne médium) vie byť však aj nástroj ku pracovnej a kreatívnej slobode – na vytvorenie života, aký chcem ja v súlade s materstvom, domácnosťou a mojimi potrebami.

Facebook je užitočným nástrojom na zdieľanie posolstva, ktoré je pre mňa dôležité a ak chcem motivovať iných ľudí ku zmene, môžem to spraviť takto, aj keď mi je to “proti srsti”. (Nič v zlom, marketing cez Facebook ma baví asi ako vypisovanie daňového priznania a ak si raz môžem dovoliť niekoho naň zaplatiť, neváham ani minútu)

Nie je to jediná cesta, ale zatiaľ je efektívna. Až príliš veľa ľudí trávi čas na sociálnych sieťach. Ak ich chcem “pretlačiť” na druhú stranu, musím ich nájsť tam, kde hľadajú “oddych” a informácie.

Nechceš sa deaktivovať?

“Si tým, koho sleduješ. Tak ako si opatrná pri výbere priateľov, buď opatrná komu venuješ pozornosť na sociálnych médiách” Asmaa Dokmak

Skús si aspoň zredukovať účet presne tak, ako by si vypratávala doma: pretriediť priateľov, zrušiť sledovanie firiem firiem a stránok a skoro “nič v príbehoch nemať”.

Ak je účet príliš preplnený, deaktivuj si ho a sprav si nový čerstvý a buď v kontakte s pár ľudmi, ktorí naozaj pre teba niečo znamenajú.

Načo je dobrý informačný chaos? Vydrž pár týždňov a potom skoč z pomyselného mosta a deaktivuj sa aspoň na 21 dní. Pozoruj, čo sa stane.

Sociálne siete ako ich mám teraz.

Facebook je platforma pre blog – zdieľanie toho čo píšem, čo ma inšpiruje a s čím sa stotožňujem.

Predtým, ako niečo publikujem, spýtam sa otázku: PREČO.

Ak ma na ňom nič neinšpiruje, ak sa nič nenaučím, ak si nenájdem hodnotný kontakt, ak sa len tak nezasmejem – používam ho zle.

Pokiaľ na Facebooku bude surfovať vačšina mojich potencionálnych čitateľov, nemá zmysel sedieť v kúte a dotovať si blog z vlastných zdrojov. Tí skalní vedia, kde si ma nájdu aj bez sociálnych sietí.

Nuž, a ak chcem relax, pozerám sa z okna. Tie sú všade a zadarmo. Najnovšie pozerám po večeroch na našeho škrečka v sklenenom akváriu, ako si vŕta tunely.

Detox mi ukázal, že nepotrebujem na vypnutie sociálne médiá.

Takže: ak čítaš tento článok vďaka Facebooku, funguje to! Nič ma však neteší viac, ak si ma nový čitateľ nájde tzv.organicky. Ale vážim si každého jedného tak či tak.

Vyskúšala by si dlhodobý detox aj ty? Odporúčam.

Ide o výbornú psychohygienu s okamžitými účinkami a zadarmo. Digitálna dovolenka vie osviežiť skoro ako dovolenka na Bahamách.

Už len pocit, aké to bude prvé dni bez Facebooku “čudné” je výborné znamenie, že to funguje. Prekvapilo ma, ako rýchlo som si odvykla, a ak sa to podarilo mne, podarí sa to aj tebe.

Čo ak nový trend bude čoskoro nebyť na Facebooku? Možno si začnem čitateľov hľadať v kaviarňach a na ulici 🙂

Skúsila si aj ty pauzu od sociálnych médií a aký bol výsledok? Ako a prečo na nich tráviš čas? Myslíš, že závislosť od sietí je reálna?

Zaujíma to mňa a určite aj ďalších ľudí. Napíš mi preto do komentárov priamo na blogu (nech sa nestratia na Facebookovom cintoríne:)

P.s. Prihlás sa na môj newsletter a dozvieš sa všetko čo mám nové aj bez Facebooku. Ako poďakovanie ti pošlem Rýchlokurz vypratávania pre začínajúceho minimalistu.

Ako mať svoj čas pod kontrolou

30. júla 2019 publikovala Minimalistka 9 komentárov

“K minimalistickému domovu patrí nielen úspešne vyprataná fungujúca domácnosť, ale najmä zmena postoja, ako doma funguješ.”

Tento článok je úryvok z knihy Minimalistický domov. (upravené pre blog)

Chcela by som sa s tebou podeliť o moju veľmi osobnú skúsenosť.

Minimalistický životný štýl mi zjednodušil nielen domácnosť, ale aj pohľad na seba. Počas vypratávacích seansí som mala šancu prehodnotiť, ako som žila. Akonáhle si okolo seba totiž vypraceš priestor, umožníš konečne vidieť aj do svojho vnútra. A presne toto sa stalo mne.

Vysvetlím to v nasledujúcich riadkoch a budem veľmi úprimná, aj keď mi to nie je vôbec príjemné. Myslím si ale, že je to dôležité.

Predtým, ako som sa stala mamou, som bola veľmi produktívna žena, ktorá nemala problém skoro vstať, byť nesmierne efektívna, úspešná, plná nápadov a pevnej vôle.

Všetko bolo o mne a ja som si kontrolovala čas, ako som chcela.

Načo som bola asi najviac hrdá, boli moje úspešné rána. Vstávala som veľmi skoro a už o šiestej ráno ešte pred prácou som dvíhala činky vo fitnescentre.

Po narodení mojich dvoch detí sa však z týchto nabitých super rán stal môj úhlavný nepriateľ.

Veľmi ilustračné foto čias veľmi dávnych a pravekých :)))))

Prvých pár rokov som to akceptovala a predstavovala si, aké by to bolo skvelé začať deň a nejako sa (seba)realizovať. Mala som veľké plány, ako si popri detičkách na materskej budem konečne užívať svoje koníčky a plniť sny.

Ako ale mesiace ubiehali, pomaly som to vzdávala, a namiesto žitia som prežívala. Vravela som si a vraveli mi to vlastne všetci, že s deťmi to už jednoducho nejde.

Moja vlastná myseľ ma porazila. Môj životný priestor mi nepomáhal.

Ak máš aj ty ešte malé deti, určite to poznáš. Po dlhom náročnom dni ich konečne šupneš do postele, je pred tebou sladký večer, keď si konečne sama sebe paňou a môžeš si aspoň trochu oddýchnuť a robiť, čo chceš.

U mňa to väčšinou dopadlo tak, že všetky predsavzatia konečne sa venovať mojím vlastným projektom sa nekonali. Pevná vôľa mala svoje limity a radšej som si sadla pred telku, často aj s pohárom vína, a pozerala môj obľúbený seriál. V lepšom prípade som čítala knihu a v horšom surfovala po Instagrame.

Nevedela som prestať a dať tejto neproduktívnej chvíli zbohom.

Poznáš ten pocit, keď nevieš prestať otáčať strany, či klikať na stránky, alebo si povieš ešte jedna časť seriálu a tresk – odbíja polnoc? Vtedy sa prinútim ako tak odplaziť do postele, z posledných síl sa odlíčim a umyjem si zuby. Som polomŕtva, ale ospravedlňujem samu seba, že som si po tej šichte s deťmi a v domácnosti zaslúžila aspoň trochu relaxu.

Čaká ma ráno a s ním nová smena a realita.

Neporiadok v dome a neporiadok v hlave, celý chaos vyjadroval presne túto scénu.

Skoro nikdy som večer nič užitočné alebo produktívne pre seba nespravila, aj keď som chcela – zacvičiť si, napustiť si vaňu a konečne vyskúšať tú masku na tvár, napísať kamarátke e-mail. Ráno som za túto zábavu pekne zaplatila. Nevyspatej mi trvalo dobrú polhodinu, kým som sa litrom kávy sfunkčnila na rozmýšľanie.

Každé ráno som vstávala až vtedy, keď ma zobudili deti alebo som nemala na výber.

Vstávala som kvôli nim a nie pre ne.

Celý deň som fungovala len preto, lebo som musela.

Nechcelo sa mi a deň po dni sa mi nechcelo ešte viac.

Mala som ideálne podmienky byť šťastná: bývali sme v krásnom dome, mohli sme si dopriať, čo sme chceli, mala som luxus byť s deťmi doma a pracovať na vlastných projektoch, no napriek tomu som nebola šťastná žena.

Neužívala som si materstvo tak, ako som si predstavovala.

Ťažko sa mi to píše, ale je to pravda. Neznášala som starať sa o domácnosť a prakticky mi z toho šibalo.

Upratovala som, len keď som musela, alebo som si najala niekoho, aby som nemusela. Žehlila som, len keď sme si už nemali čo obliecť. Varila som, len keď som mala náladu, a snažila som sa kuchyni vyhnúť napriek tomu, že som bola kedysi vášnivá kuchárka.

Každodenný stereotyp ma ubil do katatonického stavu úplnej apatie.

Fungovala som na autopilotovi, a keď sme k tomu pridali hory vecí, ktoré som kupovala alebo prekračovala a dvíhala zo zeme, už teraz viem, že som sa dostala do miernej formy depresie. Mala som plné zuby vecí, prebytku, veľkého domu a mojej neschopnosti všetko zvládnuť. Nebola som pre svoju rodinu prítomná srdcom. Bola som plná vzdoru.

Všetko, čo ti zaberá priestor, ti berie aj drahocenný čas.

Potrebovala som zmeniť postoj. Začala som vyhadzovať a deň po dni som sa cítila lepšie. Zrazu som si začala viac rozumieť.

Chcem poznamenať, že sú isté obdobia, keď to proste takto vyzerá – deti sú dlhodobo choré, prídeš z pôrodnice, máš mesačné bábätko a si rada, že si rada. Prvý rok s malým dieťaťom alebo aj s dvomi dá zabrať: deti nespia, často sa budia, musíš ich kŕmiť každé tri hodiny, prežívaš, ako sa dá.

Moje deti boli v tomto čase už väčšie, už som neprebaľovala, už som ich nedojčila, už spali relatívne dobre celú noc a ja som sa stále ľutovala, akoby som bola v tom špeciálnom období, keď to treba vydržať a bude lepšie.

Mala som dosť nielen mojej domácnosti, ale aj seba. Už ma nebavilo byť martýrkou len preto, že som matka dvoch malých detí a že život s deťmi taký je. Chcela som si dokázať, že viem byť aj žena aj matka a nemusím čakať roky, kým sa môžem realizovať.

Musela som prevziať kontrolu nad svojím dňom. Niekde som čítala, ako fungujú úspešní ľudia. Chodia včas spať a vstávajú skoro. Ak dokáže beznohý muž zabehnúť maratón, dokážem aj ja zvíťaziť nad svojou “lenivosťou”? Chcela som byť ako oni.

Spomenula som si na ten pocit, ako som sa skvele cítila, keď som ráno chodievala pred prácou cvičiť. Ako inak vyzeral môj deň, keď som mu udala úspešný tón. Už som to kedysi zvládla, som to stále ja?

Vedela som aj to, že ak chcem prehodnotiť svoj postoj, bude ma to niečo stáť a to boli moje ležérne neproduktívne večery. Aj tak som sa po nich cítila ako vyžmýkaný citrón.

Budem skoro vstávať. Skôr, ako moje deti.

Pre seba. Vstávať o hodinu skôr ako vstane celá tvoja rodina, ti zmení deň. Prvý týždeň budeš unavená, ale zvykneš si. Ak pravidelne chodíš spávať, ranné vstávanie je len zvyk, ktorý si vie každý vybudovať.

Rána sú výnimočne krásne. Tiché tmavé ulice, pokoj spiaceho mesta a len ja, môj počítač a písanie, môj diár, čas na úplne maximálnu chvíľku pre seba. V lete stihnem aj východ slnka, ešte stále chladný vzduch pred prvou páľavou, úžasný pokoj. Nastav si budík a vstaň.

Ako by si vedela zmeniť svoj deň s hodinkou len pre teba?

– cvičiť jogu?

– písať román?

– učiť sa slovíčka?

– vybaviť si e-maily?

– modliť sa?

– naplánovať si deň v diári?

– vypiť si v pokoji kávu a prečítať si správy?

– osprchovať sa a pekne sa nalíčiť?

Skvelé produktívne ráno sa ťahá celým dňom až do večera. Namiesto pozerania seriálov spravím rýchle upratovanie a zapojím aj deti. Zapnem umývačku riadu, dám do poriadku kuchyňu a pripravím deťom desiatu do školy. Uistím sa, že je všetko na mieste, skontrolujem obsah kabelky, zapojím telefón na nabíjačku, prejdem si kalendár a doplním, čo ma čaká na ďalší deň. Pripravím si veci na cvičenie a veci, ktoré si deti oblečú ráno na seba. Táto malá snaha večer spraví obrovský rozdiel ráno.

Keď si konečne sadnem, tak viem, že mám deň pod kontrolou.

Môj deň nenechávam na náhodu ako kedysi.

Ak sa ti páčil úryvok z knihy, tu je obsah, čo v nej ešte nájdeš:)

Ak ju ešte nemáš, môžeš si ju objednať cez objednávkový formulár. Kúpou každej jednej knihy priamo odo mňa za fér cenu podporuješ fungovanie tohto blogu. Ďakujem!! 🙂

Prestala som čítať správy a cítim sa lepšie

24. júla 2019 publikovala Minimalistka 33 komentárov

Správy sú pre myseľ ako cukor pre telo.” Rolf Dobelli

Správy mi denne tlačia jednu jedinú vec. Svet nie je bezpečný. Vyvolávajú vo mne strach, úzkosť, obavy. Neviem sa koncentrovať a pragmaticky rozmýšľať. Našla som však výborné riešenie.

Prestala som ich konzumovať.

Možno to poznáš aj ty: spravíš si kávu a ďakuješ za krásne nové ráno. Otvoríš si noviny (na papieri či online) a s prázdnou, čerstvou, pozitívnou mysľou začneš deň. Alebo sa len potrebuješ “odreagovať” pri poobednej pauze a na chvíľu skontroluješ, čo je “nové” vo svete, či si nebodaj po ťažkom dni v práci pustíš natupírovanú moderátorku v Novinách o siedmej.

Pretrhne sa priehrada a už sa valí Sodoma Gomora:

Vraždy, nehody, samovražední atentátnici, teroristi, nukleárna vojna, pedofili číhajúci na tvoje deti, skorumpovaná vláda, klamári v politike, planéta na hranici záhuby, ekologická katastrofa, záplavy, búrky, tornáda, ohlasované finančné krízy, psychopati behajú po školách so zbraňou v ruke, všade je to samý podvodník, zlodej, sídliskové gangy ohrozujú mládež, drogy, skládky, smeti, nedokončené cesty, diaľničné prepady, piráti, draci, jednorožci, mimozemšťania, falošné správy.

Ak ti nestačí, vlezieš do “relaxačnej celebritnej sekcie” (podľa kvality zvoleného média) kde sa dozvieš, že si v porovnaní z inými homo sapiens tlstá, škaredá, stará, lenivá, neúspešná a mala by si sa dať na diétu, kúpiť si nový krém, dať si botox a prihlásiť sa na motivačný kurz.

Rozhodla som sa správy: prestať čítať, sledovať na sociálnych sieťach a kupovať v stánku. Prestala som počúvať aj rádio, nakoľko pri dramatickej vsuvke a zvýšenom hlase ranného moderátora správ mi začal tiecť pramienok potu na čele.

Prvé týždne boli náročné, môj milovaný politický týždenník práve vyšiel s fajnovou titulkou a mykalo mi rukou vo vrecku, stískajúcou drobné. “Ešte raz, a naposledy! “Občas som to nezvládla a a po prečítaní x-tej tragédie sa pýtam samej seba, či som vlastne normálna. Nič nové pod slnkom a je mi naprd. Veď som to vedela!

Smädí ťa po správach? Len sa v nich neutopiť.

Dnes sa cítim sa o celé dve obrátky lepšie. Skoro až tak dobre, ako keď som dala zbohom príspevkom z Instagramu, zlievajúcimi sa v jednu mentálnu machuľu. Svet je fajn miesto na život. Dni nie sú také čierne, ako sa zdali.

Koľkokrát mi nabehli slzy do očí, keď som si prečítala správu, že sa napríklad utopilo dieťa. Alebo mi zovrelo žalúdok, keď čítam o krutosti človeka k zvieratám či neprávosti páchanej na ľuďoch. Niekedy som strávila celý deň v absolútnej apatii po prečítaní článku o klimatickej katastrofe.

Želala by som si, aby ani táto správa nebola pravda. Aha, vlastne nie je.

Je dobré vedieť, čo sa deje, ale rozdiel je v akej forme. Začala som čítať viac kníh a odborných článkov, ktoré idú do hĺbky. Klobúk dole aj pred investigatívnou žurnalistikou. Niekedy stačí občas raz za mesiac prebehnúť očami titulky kvalitného denníka, ak už naozaj musím (keďže žijem v zahraničí). Baví ma aj zaujímavý rozhovor s človekom, ktorý má čo povedať.

Nepotrebujem však mini Las Vegas informácií, ktoré prijímam ako malé bomby do hlavy a výsledkom je guča v hrdle.

Ignorujem realitu?

Sme tam, kde sme.

Realita je to, čo je.

Je to stav, do akého sme sa dostali, takí sú ľudia, také sú národy, taká je vláda. Vo svete sa dejú hrozné veci. Ale aj dobré veci!!!!!!!!

Buď si niečo prečítam, zasiahne ma to a idem to zmeniť, ale nebudem to pasívne a dobrovoľne len tak prijímať.

Isté veci ma trápia, ako napríklad znečisťovanie planéty. Na túto tému píše Eckart Tolle vo svojej knihe Sila prítomného okamihu zaujímavú vec:

Znečistenie planéty je iba vonkajším odrazom vnútorného psychického znečistenia: milióny neprebudených ľudí, ktoré nenesú zodpovednosť za stav svojho vnútorného priestoru.”

Inými slovami povedané – daj sa dokopy vnútorne a svet sa opraví. Tak ako v minimalizme, stav nášho domova vyjadruje stav našej mysle. Pozrime sa však okolo seba, v akom stave je naša Zem. Už to nie je len o našich garážach, prebudiť sa musíme do reality všetci a kolektívne.

Aký má zmysel ísť do postele s pocitom úzkosti?

Čo tak sa koncentrovať na veci, ktoré si uvedomujeme, ktoré sme zmenili, ktoré sa nám vydarili? Úspešné, vtipné, pozitívne? Skúsme ich hľadať v správach. Veľa šťastia.

Dnes už všetci vieme, že viac konzumujeme všetkého čo sa dá: jedla, cukru, drog, alkoholu. Prebytok správ je takisto toxický. Zvyšuje sa kortizol v tele, vďaka tomu vieme že sa oslabuje imunita, telo sa dostane do chronického stresu a zrazu nám už ani ten segedín od babičky netrávi.

Väčšina správ so zavádzajúcimi titulkami sa v nás snaží vyvolať negatívne pocity. O čom sa lepšie číta, ako o nejakej poriadnej tragédii? Nešťastie predáva! Auto narazí do stromu a sme detailne informovaní o živote a plánoch zosnulého”. Chudák, mal celý život pred sebou!” Šoférujem s touto myšlienkou v hlave a skoro si nevšimnem, že mi naskočila červená.

Všetky nové správy sú staré správy, ktoré sa udiali novým ľuďom.” Malcom Nuggeridge

Správy nie sú pre náš život podstatné. Nepamätám si jednu jedinú informáciu zo správ, ktorá by mi zmenila nejakým spôsobom život.

Viem, čo je NOVÉ, to je všetko. Mnoho ľudí číta správy, aby vedeli, čo je NOVÉ. Nevieš, čo je nové, nie si in.

Sranda je, že ak je niečo dôležité nové, dozvieš sa to tak či tak. Vo firme ti oznámia zmenu v odvodoch. V obchode ti zrazu nezabalia nákup do plastovej tašky. Všimneš si, že slnko pečie viac, ako zvyčajne. Do schránky ti príde volebný lístok 🙂 Suseda vo výťahu ti povie – “a počuli ste? ”

To čo stalo pred mesiacom je dnes tak aktuálne, ako či snežilo minulý rok v novembri.

“Teta, a aký máte názor na rakovinový konsenzus v spolitizovanom Washingtone?”

Závislosť na správach, najmä tých bulvárnych je reálna. Ťahá nás to k nim ako včely na med. Ojoj, koľko krát som klikla na online portál so správami ako bábka, ktorú niekto ovláda povrázkami. Sledovanie informačných portálov na internete sa mi javil ako dobrý nápad.

Mám predsa prehľad. Ale o čom vlastne? Čítanie krátkych instatných správ mi odsypáva zo života a človek stratí schopnosť vychutnať si dlhší príbeh. Pol dňa týždenne z môjho veku na katastrofy? Sladká nevedomosť.

Prečo správy čítame?

Informačný konzum je taký istý konzum, ako ten spotrebný.

Smeti v hlave. A nielen to. Ak čelíme v osobnom živote nejakým problémom, konzumácia negatívnych správ našu odolnosť len zhoršuje. Všimla som si, ako som sa inak správala po tom, čo som sa dívala v správach na aktuálnu tragédiu. Alebo ako som vnímala vlastné problémy v horšom svetle, než skutočne boli.

Základom efektívnosti je eliminovať všetko nepodstatné. Pre mňa do tejto kategórie patria aj správy. Nechám svet nech sa točí a netúžim o všetkom vedieť. Stačia mi vlastné problémy. Kedysi ľudia nemali internet a vedelo sa len to, čo vtáčiky štebotali na strome či pútnici pri ohni porozprávali.

Najväčší relax je dnes pre mňa čas osamote, v obľúbenom kresle, kde si čítam kvalitnú literatúru, píšem si do žurnála, lúštim krížovky, alebo si len tak niečo kreslím či s deťmi pečiem koláče. Ráno sa zobudím, a namiesto správ čítam knihu. Takto sa mi podarilo prečítať viac románov za mesiac, ako kedysi za rok. (Môj svokor si ráno lúšti sudoku!)

Čím menej sa vystavíš negativite, tým pokojnejší budeš mať život.

“Keď prestaneš vnímaš svet ako nepriateľský, necítiš už viac strach a keď niet strachu, myslíš, hovoríš a konáš inak.”
Eckhart Tolle

Ako si na tom ty? Čítaš rada správy? Skúsila si už mediálny detox? Napíš mi do komentárov 🙂

Prečo mám rada samotu

1. marca 2019 publikovala Minimalistka 10 komentárov

Tieto riadky vznikli počas výletu v Anglicku s mojou najlepšou priateľkou. Vrátili sme sa po rokoch na miesta, s ktorými nás spájajú milé aj veselé situácie. Poznáme sa dlhšie ako sme na Facebooku, dlhšie ako mám muža a deti a náš vzťah otestoval nielen čas ale aj vzdialenosť.

Cestovanie s najlepšou kamoškou je duševne obohacujúca skúsenosť. A najmä ak sa nevidíte často. Je to pre mňa top zážitok, ktorý neprevýši žiadne vypisovanie si cez sociálne siete. Radšej raz za čas, ale poriadne a najmä – osobne.

Rada však cestujem aj sama. Sólo cestovanie je úplne iné kafe, no užívam si ho tak či tak. Naučilo ma veriť samej sebe, v čom som dobrá a kde mám rezervy (napríklad že sa aj s mapou vždy stratím). Nielen pri cestovaní môže byť samota užitočná.

Svet je jeden veľký techno koncert a konečne som našla kábel, ktorý som vytrhla zo steny.

Byť sama. Ja a blažené ticho.

Žiadne telefonáty, žiadne správy, žiadni ľudia.

Nech po mne nikto dnes nič nechce. Čím menej ľudí, tým lepšie.

Som divná, keď preferujem ultra predražený bio-eko obchod na hradnom kopci o desiatej doobeda, lebo v ňom nie sú rady? Alebo chodiť po schodoch, lebo mám plné kecky ľudí vo výťahu? Alebo pol hodinovú obchádzku autom cez poľné cesty, aby som nikoho na ceste nestretla?

Aby sme sa rozumeli: byť osamelý a byť sám nie je to isté.

Osamelý človek je odmietnutý spoločnosťou, zabudnutý, opustený, odvrhnutý pre výzor, pre spôsob života, pre názory, nie je to voľba. Na osamelom človeku nikomu nezáleží. Byť osamelým nie je žiadna sranda.

Paradoxne pocit osamelosti sa vyskytuje v spoločnosti – v reálnej aj v tej virtuálnej. Možno si spomínaš na deň, keď si mala naprd deň a nenašla si pochopenie ani medzi dvoma tisíckami priateľov na Facebooku. Alebo si sedela na oslave, kde si nikoho nepoznala a počúvala ľudí, s ktorými máš spoločný len vzduch, ktorý dýchaš. Byť osamelá v dave bolí viac ako sedieť osamelá doma.

Tá dobrá samota je vedomý stav bytia.

Čoraz častejšie samotu vyhľadávam a rozmýšľam prečo asi.

Samota mi jednoducho prospieva.

Ľudia sa jej však boja ako deti tmavého lesa. Byť sám je totiž spájané vždy len s negatívami – je to miesto pre vyvrheľov, pre pustovníkov, pre ľudí s temnou minulosťou, pre zločincov a čarodejnice.

Ak niekomu povieš, že :

sa tešíš na víkend osamote
chodievaš občas na dovolenku sama
ideš sa najesť do reštaurácie sama
nechce sa ti nikam ísť a sedíš radšej doma

automaticky si považovaná za anti-sociála, za čudáčku, za niekoho kto má nejaký rodinný/manželský/pracovný problém či depku.

Ak nevieš, či patríš medzi vyznávačov samoty, našla som od študovaného odborníka na samotu ďalšie charakteristiky:

Preferuješ byť sama.
Neznášaš sa deliť s niekým o posteľ.
Rada sama šoféruješ a upokojuje ťa to.
Veľmi často a rada ignoruješ svoj telefón.
Dokážeš sa sociálne odtrhnúť aj na dlhšiu dobu.
“Závislosť ” považuješ za veľmi neatraktívnu vlastnosť.

A čo ak sa musíme naučiť byť sami?

Pozrite sa, ja som maximálne temperamentná a družná spoločníčka, ukážkový extrovert. Nemám problém sa baviť na akúkoľvek tému s kýmkoľvek – človekom, psom, vtáčikom na strome.

Ak ma pozveš, pôjdem aj na let balónom, aj nočný pochod pralesom, aj na opekačku v záhrade. No problemo.

Kedysi som si myslela, že pre zachovanie môjho mentálneho zdravia to nedám bez fúry kamarátok, výrečných kolegov a bez kancelárie, kde to žije. Smartfón a sociálne siete predstavovali moju pupočnú šnúru k svetu.

Milujem spoločnosť ľudí ale zároveň a veľmi často túžim po pohove od ľudí.

Všímam si, ako ľudia nedokážu ani na krátku chvíľu len tak byť. Nevedia sa odpojiť a čeliť svojej exkluzívnej prítomnosti.

Čo ak je aj strach zo samoty dôvodom, že sme tak závislí na sociálnych médiách a smartfónoch?

Práve cez ne sústavne s niekým komunikujeme a cítime sa chcení, vítaní, olajkovaní, potrební. Niekde patríme.

Sme stále spojení s inými ľuďmi cez desať kanálov a nemáme možnosť nebyť kontaktovateľní. Aha, vlastne nechceme nebyť.

Maily, správy, texty, statusy, telefonáty, mítingy, četové skupiny, diskusné fóra……

Bojíme sa, že keď vypneme, o niečo prídeme a budeme sa citiť sami?

Musím sa priznať, že som často bola súčasťou nejakej virtuálnej skupiny, len aby som sa necítila vyradená.

A keď som sa odpojila, jednoducho som sa to čo som potrebovala vedieť dozvedela aj tak. Osobne či telefonicky. Jediné čo som musela prekonať je strach.

Je prebytkom v živote len ten jogurtovač, ktorý som nevyužila alebo nohavice, ktoré nenosím?

Čo tak prebytok komunikácie? Koľko skutočných vzťahov dokáže jeden človek do hĺbky naozaj pestovať?

Odsekla som sa od sociálnych sietí a zistila som, že ten človek, ktorý sa so mnou nakontaktovať chce, si ten spôsob nájde. Ide o takzvané prirodzené bio vypratávanie. Nemusíš nič robiť, len sa vypneš a otvoríš si okno.

Minimalizujem si komunikačné kanály. Čety som nahradila stretnutiami a telefonátmi. Veľmi opatrne zvážim, či každý kontakt v mojom živote stojí za to. Použijem Marie Kondo metódu a spýtam sa, či sa mi z daného vzťahu iskrí v očiach od radosti. Ak mám z niekoho guču v žalúdku, na čo je to dobré?

Teší ma, keď sa s týmto človekom stretnem? Odovzdávame si spätne niečo pozitívne?

Radšej si ponechám pár naozajstných priateľov a zvyšok času si nájdem na seba a svoju plánovanú samotu.

Samota je prospešná z mnohých dôvodov.

Nabiješ sa energiou

Keď som obklopená ľudmi, postupne sa mi vybíja baterka. Snažím sa ich počúvať, pochopiť ich názory, byť prítomná. Mentálne sa vyčerpám. Asi mi dajú zapravdu všetci, ktorí pracujú s ľudmi. Poznáš toxického človeka, čo z teba za pár minút vysaje všetku šťavu? Keď som sama, dobijem si baterku. Nie je možné “dávať” z nuly.

Si oveľa viac produktívna.

Rušná kancelária a vytešení kolegovia – dôvod chodiť do práce, ktorá ma baví. Škoda, že nič za celý deň neurobím. Kým si spravím kávu a preberiem dôležité kauzy s kolegyňou, už je obed a vitaj ďalší zabitý deň. V spoločnosti ľudí klesá moja produktivita na bod mrazu. Neviem sa koncentrovať, sústavne ma niekto vyrušuje a spravím polovičnú prácu, ako keď som sama. Teraz už viem, že práca z domu je síce osamelá, ale efektívna. Sadnem si za počítač a fičím naplno. Žiadne kecy až kým nemám porobené.

Máš čas na na sebareflexiu

Od rána do večera spracúvaš myšlienky, problémy a pocity iných a nemáš čas na čo? Na tie svoje vlastné. Čas osamote mi pomáha trošku si v sebe upratať a keď ho spojím s manuálnou prácou – upratovanie, vysávanie, pletenie, kreslenie, žehlenie – často prídem na riešenie problému, ktorý ma ťaží. Zjaví sa mi v hlave ako svetielko – heuréka!

Robíš aspoň raz za čas to, čo chceš ty.

Sama nemusím hľadať kompromisy, brať ohľad na názor väčšiny, ísť s davom. Viem sa slobodne rozhodnúť, čo chcem ja. Nemusím nič vysvetľovať, cítiť sa vinná alebo sa snažiť robiť iných ľudí šťastnými. Preto milujem raz za čas sólo výlety. Včera som šla na túru do kopcov sama bez detí, bez rodiny a šla som si svojím tempom a svojím smerom, kým sa mi chcelo. 100% luxus.

Tešíš sa zo vzťahov, ktoré sú dôležité.

Vzdialenosť a odlúčenosť spája. Úplne inak oceňujem prítomnosť manžela, ktorého som dva týždne kvôli práci nevidela. Úplne inak sa teším zo stretnutia s priateľkou po návrate zo zahraničia. Ak si človek dá väčšie pauzy vo vzťahoch na ktorých mu záleží, uvedomí si vo svojej samote ich hĺbku. Najviac nám chýbajú ľudia, ktorí pre nás niečo znamenajú. A na to sa dá prísť až keď nie sme stále s nimi.

Nepotrebuješ iných ľudí, aby si bola spokojná sama so sebou.

Samota je užitočný nástroj do života. Dokážem akceptovať, že nie vždy ma niekto podrží a viem sa popasovať s problémom aj sama. Ak nie si závislá na vzťahoch, dôveruješ si a máš sa rada aj bez toho, aby ťa niekto denne oceňoval a lajkoval. Vieš sa tešiť zo vzťahov a spoločnosti iných ľudí, avšak vieš si aj zvoliť samotu, ak ju potrebuješ. Radšej budeš sama, ako v zlej spoločnosti.

V samote je životná sila a netreba z nej mať strach.

Ako ju zvládaš ty? Bojíš sa jej alebo si ju dokážeš vychutnať?

Prečo odchádzam zo sociálnych sietí

21. februára 2019 publikovala Minimalistka 45 komentárov

Minulý rok som si zrušila súkromný profil na Facebooku a založila si nový, prázdny, len na prepojenie s blogom.

Privátny profil som uťala ako kat odsúdenému hlavu. Tá únava z nekonečného hluku a nepodstatného balastu – blá blá blá – deaktivácia – boom! A bolo svetlo.

Rozhodla som sa venovať len účtom súvisiacimi s blogovaním – uvedomele, kontrolovane, minimalisticky.

Vymenila som smartfón za tlačítkový telefón a vrátila sa mi červeň do líc.

Vyhrané som však zďaleka nemala.

Vždy som si myslela, že blogovať úplne bez sociálnych médií sa jednoducho – NEDÁ.

Každý jeden úspešný biznis predsa MUSÍ byť na sociálnych sieťach. To neobídem.

A kto bude čítať tvoje články, keď nezdieľaš na Facebooku?

A videla si, čo o tebe píšu na Instagrame?

A čo lajky?

A čo followeri?

Ako budeš vedieť, čo je nové?

Vieš čo je sranda? Mnoho blogerov na sociálnych sieťach nechce byť. Presne ako ja. Nechcú ale SÚ, lebo MUSIA.

“Ach Andrea, keď mne sa nechce stále vymýšľať čo mám hodiť na Instagram, ale čo mám robiť, musím sa to naučiť, minule mi jedna video story trvala aj tri hodiny…”

Spomínam si na moju životnú lekciu: ” Ak sa ocitneš na strane väčšiny, je čas zastaviť sa a reflektovať.”

Odkedy sme otroci, ktorí nemajú na výber?

Musím sa priznať, sociálne siete mi vôbec nesedia. Nechcem ich používať a nechcem byť “nútená” na nich visieť len preto, lebo inak by to bola marketingová samovražda.

Začala som sa viac všímať. Intuícia na plné obrátky.

Čo sa so mnou deje, keď zdieľam na sociálnej sieti?

Zobudím sa a chcem si skontrolovať Facebook a Instagram.

Ak mám veľa lajkov teším sa.

Ak mám málo lajkov, mám zhoršenú náladu a vyhodí sa mi pupenec na čele.

Z milých správ som hyper ako po droge, z negatívnych mám guču v žalúdku. Prečo som zas nepochopená?

Pozorujem, ako stačí jeden jediný negatívny komentár a rozprúdi sa búrlivá diskusia. Nie pozitívny komentár, NEGATÍVNY.

Sociálna sieť nie je miesto, kde nájdeš pohodičku a “zen”, práve naopak. Niektorí homo sapiens si tam chodia šmirgľovať ego.

Prečo by som vedome trávila čas niekde, kde sa cítim ako na ihlách?

A načo sú nám vlastne sociálne médiá?

Aj som si navrávala, že na sociálnych sieťach je fajn pobývať, lebo sa veľa dozviem a naučím. Marketing, propagácia, LÔVE.

Figu borovú.

Sociálne siete NIE SÚ zdrojom informácií. Ani toho ostatného.

Sociálne siete sú ZDROJOM ZÁBAVY. Je to ako súkromné Las Vegas v zadnom vrecku.

Všetko je vyšpekulované tak, aby nedokázala odísť a konzumovala “informácie” čo najdlhšie. Je to také super, že sa nedá povedať dosť.

Keď sa chcem niečo dozvedieť, nepotrebujem sociálnu sieť. Úplne mi stačí vyhľadávač alebo konkrétna webstránka, ktorú poznám.

Otvorím si mapu, knihu, či slovník, spýtam sa niekoho. Moje obľúbené blogy čítam tak, že na ne priamo kliknem. Keď mám čas. Toto nazývam vedomé prijímanie informácií. Máš akú takú kontrolu čo čítaš a ako dlho.

Len tak na porovnanie: Ako dlho dokážeš surfovať na stránke odchodov vlakov? Alebo študovať Google mapy? Alebo čítať správy? Alebo kontrolovať akcie na burze? Zistíš, prečítaš, porozmýšľaš, odídeš.

Sociálne siete sú čierna diera, v ktorej mizne časť mojej vzácnej produktivity.

Obetujem prácu na vlastnom blogu a knihe, aby som sa stratila vo svete krátkodobých lajkov, tagov a komentárov. Zmäkne mi mozog z rozmýšľania – čo by som kam zase mala hodiť na ktorú sieť, aby som nebola za internetovú vykopávku s týždeň starým prípevkom.

Môj mozog po aktualizácii sociálnych sietí.

Ak napíšem článok, táto informácia zostane na mojej stránke nadčasová. Vyrábam dielo pre seba a nie pre tretiu stranu.

Obsah je plne v mojej kontrole. Nie som závislá na žiadnych algoritmoch. Som pestovateľ a nie zberateľ.

Užitočné komentáre na sociálnej sieti klesajú v news feede dole, až kým sa nenávratne stratia v digitálnom cintoríne. Kto už ti lajkuje týždeň starú vec?

Na druhej strane, komentáre priamo na mojom blogu sú večné a aj neskôr, po roku, či po piatich rokoch si ich nový čitateľ dokáže prečítať.

Lesk a bieda Instagramu

Instagram sa mi istý čas celkom páčil. V poslednom čase je to – s prepáčením- na jedno kopyto.

Závisí koho sleduješ, ale lidičky už mi tak lezie krkom produktová bonanza bezodpadových výrobkov, zdravej výživy, fotiek jedál, dovoleniek a dokonalých tiel. Instagram sú prevažne a) fotky ľudí čo celý deň nič nerobia b) samá reklama na produkty. Namiesto shopoholizmu tu máme novú verziu: Insta-holizmus.

Tých pár príspevkov, fakt zaujímavých ľudí alebo inšpirujúce veci, čo sa mi páčia sa strácajú v prebytku toho ostatného.

Je čas vypratávať?

Menej je viac.

Aj príspevkov o minimalizme, aj o zero-waste, aj o vegánstve, aj dovoleniek, aj kozmetiky, aj všetkého, s čím sa stotožňujeme.

To že o niečom nepíšeme a nezdieľame, neznamená, že tým nežijeme, kapíto?

Sympatizujem s mnohými vecami, ale nemusím ich mať denne pred očami.

A nie je nutné, aby ste ich počuli aj odo mňa.

Nuž, a chápem, že obchody musia z niečoho žiť, ale prosím vás nedá sa to inak? Kreatívnejšie?

Preto nechcem ani teraz ani do budúcnosti s nikým spolupracovať. Ak mám niečo rada, poviem na rovinu že to mám rada, a nemusím byť nikomu nič za tento výrok dlžná. Nie, nepomýlila som sa vo vete. Nuž, všetko zadarmo je drahé. Aj sloboda slova. Ak sa mi výrobok alebo služba znepáči, môžem to povedať, lebo chcem.

Musím spomenúť aj fotenie.

Nie tak dávno som si fotila kávu a snažila sa nájsť ten správny uhol a vybrať dobrú fotku. Dcéra sa ma pýta: “Mama, a čo robíš? “ “Fotím si kávu, vieš, na Instagram” “ A prečo? “ pýta sa nechápavo.

Pozriem sa na ňu, stojím tam bez odpovede a uvedomujem si ABSURDITU celej tejto situácie.

Som toto naozaj ja?

A stojí mi tento Instagramový príspevok za to, aby som ignorovala moje dieťa, alebo ľudí, či svet okolo seba?

Prepáč, včera mi nefungoval Instagram. Vieš mi povedať, čo si mala na raňajky?

Keby mi niekto pred dvasiatimi rokmi povedal, že si v budúcnosti budeme fotiť jedlo a zdieľať ho na internete, poslala by som ho na psychiatriu.

A ako si prosím pekne tie príspevky ľudia fotia? Toto by ma zaujímalo. Jedlo zhora sa dá odfotiť asi len tak, že vyleziem na kuchynskú linku, či rebrík, nie? A nie je to nebezpečné? A tie akože náhodné zábery seba samého, ako dotyčný sedí a číta s pohárom vínka, to si ľudia najímajú asistenta, ktorý ich sleduje a hľadá prirodzený záber? Snažím sa predstaviť si, koľko jeden príspevok trvá nafotiť aj vrátanie osvetlenia, aranžmá aj personálu. Veď to musí zabrať celý deň!

Ak by som chcela, schovala by som všetky veci do skrine a publikovala fotky úplne prázdneho “minimalistického” bytu. Ak by som chcela, publikovala by som fit večeru, ktorá pozostáva každý deň z piatich špenátových listov a potom si dala na tajňáša guláš s piatimi knedľami. Ak by som chcela, publikovala by som fotky rodinnej pohodičky s deťmi potom, ako som na ne predtým dobre navrieskala.

Sociálne siete predstavujú veľmi často odflitrovanú hyper realitu, kde môže byť ktokoľvek – čím len chce byť a preto sú aj nebezpečné. Jedna celá generácia sa nahráva, ako nič nedosiahli a zarábajú z toho peniaze. Make-up, handry, rozbaľovanie produktov, načo ísť roznášať noviny alebo strihať susedovi trávnik za vreckové? Práca sa už nenosí. Stačia followeri.

Mladí ľudia skáču kvôli insta- pocitu neadekvátnosti z mosta. Chcem toto učiť moje deti?

Sociálne média sú kolosálny žrút času

Čo ma dokáže pobaviť, keď sa ľudia sťažujú, že nemajú čas na to či ono, ale na sociálnych sieťach im to parí od svitu do mrku. Nestíhaš cvičiť, ale: naposledy videná na FB v noci o druhej. Nehanbíš sa? Nestíhaš spávať tak si zacvič. Aj v noci. Aspoň zaspíš, haha.

Sociálne média v nás vyvolávajú klamlivý dojem produktivity. Príspevok na Facebooku je síce akože “práca” ale triešti koncentráciu. Nechce sa mi sledovať správy a komentáre na piatich rôznych miestach.

Takto vynaložená energia nemá veľkú návratnosť a je prchavá ako letná láska v talianskom letovisku. Bonžórno.

Čas strávený na sociálnej sieti je ako neistá investícia do ťažby zlata, minieš milióny a nájdeš len jedno zrnko.

Z tých pár infomácií, čo sú naozaj užitočné je ich tisíc, čo ma nezaujíma.

Môže biznis prežiť bez sociálnych sietí?

Predtým, ako príde epilóg, prichádza próza zo života.

Príbeh podnikateľky Ká eS. prezývanej “Žaba”

Žaba vedie úspešný nechtový salón. Na začiatok sa jej biznisu veľmi nedarilo – odpadnuté nechty, zrušené termíny, málo zákazníčok. Tvrdo na sebe pracovala, vytlačila a roznosila po sídlisku letáky. Využila silu osobnej komunikácie a ponúkla zľavy za odporúčania.

Po čase sa z malej žabky stala umelkyňa. Nikto nedokáže vymodelovať tak kvalitné nechty ako ona. Prevádzka je schovaná pred verejnosťou, nájdeš len ak vieš kam ideš. Do jej kalendára sa dostaneš až po 3 mesačnej čakačke, a to jedine cez VIP doporučenie existujúcej zákazníčky.

Žaba vedie vymakaný biznis a toto všetko dosiahla bez sociálnych sietí. Dokonca nemá ani webstránku. Žiadne fotky nechtov na Instagrame, žiadne videá na Youtube, žiadne súťaže, označovania, zdieľania na Facebooku. O tom aká je dobrá si čvirikali vrabce na strome, a nie na Twitteri. Úspech dosiahla tak, že robí nepopierateľne kvalitnú robotu.

Čo mi bráni, aby som bola ako Žaba? Skok do neznáma:)

Vieš odkiaľ na môj blog prichádza najviac čitateľov? Cez Facebook.

Ak som závislá na príleve návštevníkov cez Facebook, má môj blog v rukách ten filantrop, čo to vlastní, nie ja.

Nosí síce tie isté košele, čiže je defacto minimalista, nič to však nezaručuje. Znepáčim sa mu, a som v háji.

Vravím si však, všetci to robia, všetci tam sú, a neuvedomujú si ako sú zavislí na tretej strane.

Čo ak nevidím, čo sa dá dosiahnuť, kým z tohto matrixu nevystúpim?

Žijem v planéte zombíkov a všetci sú nainfikovaní tým istým systémom?

Existuje život mimo Siete?

Sú sociálne médiá experiment, ktorý sa vymkol z rúk a nikto si to doteraz nevšimol?

Vystupujem z vlaku na 6 mesiacov.

Chcem si pol roka vyskúšať, či je možné písať úspešný blog aj bez Facebooku a Instagramu.

Žiaden lajk a naháňanie followerov nestoja za moje emocionálne a duševné zdravie.

Ak sa ti páčim, daj mi srdiečko. Inak zostanem smutný.

Radšej si prosím menej čitateľov, ale kvalitných.

Stačí mi málo. Zaplatiť si náklady a nejaké to vreckové k tomu.

Aby som mohla bez finančného stresu robiť čo ma baví – dať zo seba čo vo mne volá a vrie a snáď mojimi výlevmi pozitívne niekomu ovplyvniť život.

Verím, že tí, ktorí ma potrebujú si ma nájdu priamo na webstránke.

Alebo to zariadi karma.

Alebo keď človek potrebuje minimalizmus, si ho vygúgli a nájde ma tam.

Dúfam, že ľudská komunikácia ešte nevyhynula a najbližšie, keď sa stretneš s kamoškou, jej povieš: ” Poznáš tento dobrý blog? “

Ak ma chceš čítať, som tu, v mojom priestore.

Ak chceš odo mňa počuť, prihlás na na newsletter a pošlem ti ako sa mám a čo by ťa mohlo zaujímať. A preto, lebo si to zvolíš TY a nie tretia strana manipuláciou a algoritmami. U mňa máš možnosť voľby povedať nie.

Ak ma chceš vidieť, občas niečo pridám na Youtube, aby som ťa motivovala. Raz za čas nahrám podcast, aby si si niečo podnetné vypočula.

Inde ma nehľadaj 🙂

Selektujem, čo je pre mňa podstatné.

Vstupujem do sveta digitálneho minimalizmu.

Uff, ale sa mi uľavilo.

“Ako sa máš? ” “Ujde to. Všetko ostatné nájdeš na mojom blogu.”

Návod na vianočný digitálny detox

21. decembra 2018 publikovala Minimalistka 5 komentárov

Vianoce sú aj napriek materiálnemu hedonizmu stále ešte tou raritnou príležitosťou, ako na konci roka na pár dní vypnúť, zabudnúť na všetky starosti sveta a konečne sa venovať sebe, svojím blízkym, užívať si pohodičku v papučiach a pozerať nostalgické rozprávky.

Plán je to pekný.

Približne o 24 hodín neskôr sedíme prežraté zemiakovým šalátom a medovníkmi a robíme čo?

Sedíme s mobilom v ruke.

Čekujeme Fejsbučik, bezcieľne surfujeme na nete a odpisujeme na úprimné gif. pohľadnice:)

Veď človek si počas toho celoročného zhonu nenájde ani chvíľu pre seba.

A ako ju najlepšie cez sviatky zabiť? Vo virtuálnom svete.

Chcem ti navrhnúť alternatívu.

Daruj si tieto rok na Vianoce naozajstný pokoj.

Vypni!

Presne na 72 hodín.

Vianočný digitálny detox. Žiadny smartfón ani počítač.

Presne 3 dni si dáš pohov od:

sociálnych médií (Facebook, Instagram, Twitter, Snapchat)
správ (Krimi na Jojke, TN, online noviny)– len klasické papierové, ak už musíš
četov (Messenger, Whatsapp)
fotenia cez mobil

V prípade núdze môžeš len telefonovať alebo poslať krátku sms-ku.

i keď….

Máš ešte ďalšiu možnosť. Vypni telefón úplne a preskoč stať o príprave. Jednoducho OFF.

Rozmýšľaš istý čas nad detoxom a nenašla si odvahu?

Prečo vypnúť práve na Vianoce

Všetci sú preč od kancelárskeho stola. Ak nie si požiarnik alebo lekár na urgentnom príjme, je vysoká pravdepodobnosť, že po tebe nikto nič tieto tri dni nechce. 90 percent krajiny sedí doma v teple, a preto môžeš e-maily od šéfa, zákazky a reporty vyhodiť z hlavy.
Všetci na ktorých ti záleží, sú s tebou. Drahá polovička zabíja kapra, tvoje milované kuriatka sú v jednom košíku, oheň plápolá v kozube, kapustnica buble… No komu by sme už len v tento krásny čas vypisovali, všakže.
Budeš mať viac času. Polož mobil z ruky a garantujem ti budeš ho mať toľko, že ho môžeš lopatou prehadzovať. Len úplny detox ti ukáže, koľko času naozaj kolosálne premrháš kontrolou sociálnych sietí, čítaním správ, hraním hier a gúglovaním každej hovadiny.
Konečne si naozaj oddýchneš. Ak máš len 3 dni voľna, nepokaz si šancu poriadne si vyvetrať hlavu odpojením od elektroniky. Ak obetuješ týchto vzácnych pár dní čumením do mobilu, vrátiš sa do práce z mozgom ako strúhadlo na syr.
Všimneš si, že sú Vianoce. Stačí si uvedomiť , čo sa okolo teba skutočne deje, na 100 percent. Nie pol očkom, s prstom, ktorý stále niečo mačká. Odlož ten prekliaty telefón do šuflíčka a vychutnaj si svoje deti, svoju rodinu, dobré jedlo, pitie a príjemnú konverzáciu zoči voči. Vianoce sa dejú doma, nie na Instagrame.

! Ale ja ten mobil naozaj potrebujem na ……….(doplň výhovorku)!

Nie, nepotrebuješ. Tá vecička, čo držíš v ruke, pred 10 rokmi ešte neexistovala.

Z vlastnej skúsenosti ti viem garantovať jednu vec. Vieš čo sa stane, keď sa aspoň načas odpojíš alebo vypneš?

Nič.

Fakt, absolútne nič.

Zem sa točí naďalej, dýchame, žijeme, slnko vychádza aj zapadá aj bez nášho pričinenia.

Ak sa stane niečo, o čom by si mala vedieť, celý vesmír sa spojí, aby sa k tebe táto správa dostala. Suseda ti zaklope na dvere, svokra ti urgentne zavolá, pes začne štekať, vrabce budú na strome o tom čvirikať.

Tak ako sme ešte ako malé deti prežívali sviatky bez LTE, GPS a WIFI, takisto prežijeme tri dni bez elektronického smogu.

Presvedčila som ťa? Hurá, ideme na to.

Príprava na detox

Vypnúť telefón a tváriť sa muchy zjedzte ma funguje len pre ostrieľaných abstinentov. Je nutný bojový plán.

1.krok:

MOBIL

Cez víkend popraj všetkým v mobilnom adresári štastné a veselé s uvedeným dodatkom: Milý XY, od 24.12. 00.00 do 26.12. 00.00 trávim sviatky v divočine a

po a) môžeš ma kontaktovať na tomto čísle ……len TELEFONICKY.

po b) som vypnutá a môžeš ma kontaktovať až 27.12. ráno.

Toto pošli všetkým ľudom, s ktorými komunikuješ pravidelne cez smartphone.

E-MAIL

Nastav si automatickú odpoveď na dobu akú uznáš za vhodnú:

Od 24.12. do 07.01. sa digitálne detoxikujem. Odpoviem Vám po 8. januári. V prípade veľkej urgencie mi môžeš zavolať na uvedené číslo alebo vytoč 112.

√TIP: často sa ma ľudia pýtajú, ako som po prechode na tlačítkovú Nokiu komunikovala s ľudmi, ktorý mi predtým písali na Whasapp a Messenger. Jednoducho: dáš im vedieť, konkrétne AKO Ťa môžu kontaktovať.

Po čase si všetci zvyknú na preferovaný spôsob komunikácie.

Teraz už presne viem, že ak niečo chcem,

babke musím volať na pevnú,
kamoške písať výlučne cez Messenger (mám ho len na PC),
ďalšej sa len dovolám, s mužom jedine cez správy,
a s bratom len osobne (ten nedvíha nič len firemný telefón so štekom : On :”Čo je? Ja: Kde si v robote? On: A kde by som bol? ” To je taká firma, kde sa robí od nevidím do nevidím celé víkendy. No nič, off topic.

2.krok

Fyzická zábrana – vymaž si všetky aplikácie z telefónu – FB, Instagram, Whatsapp, Messenger, Twitter, hry, aj mapy a všetko, na čom zabíjaš čas. Spravíš si minimalistickú plochu a zaručujem ti, že toto upratovanie ťa bude štekliť v žalúdku. Je to super! Po detoxe si tieto aplikácie môžeš opäť veľmi rýchlo nainštalovať (i keď plán je, že možno niektoré už nechceš ani vidieť).

Zo svojho mobilu chceš už len volať a písať správy. Musí to byť nuda.

√TIP: Odporúčala by som každému vlastniť aspoň záložný tlačítkový telefón, ktorý majú na teba uložený tvoji blízki. Takto vieš smartphone kedykoľvek odložiť do mrazáku a oddýchnuť si aj bez siahodlhej prípravy.

3.krok

Naplánuj si život na najbližšie dni a to tak, aby si nepotrebovala počítač, ani mobil.

Vytlač si kontakty na miesta, kam ideš, priprav si mapy, pozri si počasie, aktualizuj si hudobný playlist, priprav si knihu na čítanie, kúp si mapu či kompas, natiahni si budík, daj si na ruky hodinky, vytlač si recepty na varenie, dohodni sa vopred kde a kedy sa s kým stretávaš.

Ak už musíš fotiť, vytahni z povaly nejaký foťák, alebo sa dohodni s ochotným členom rodiny, že je zodpovedný za pár záberov. Často sa stáva, že niekto nabehne s profi digitálkou a máte parádne zábery aj bez mobilu.

Detox prebehne hladšie, ale budeš sa aj pri týchto prípravách tešiť!

Risk že musíš len na 5 minút zapnúť komp sa znižuje na minimum.

4. krok

Premysli si, ako naložíš s voľným časom. Ak si dávkuješ wifi intravenózne a surfuješ na mobile už po prebudení, potrebuješ inú pozitívnu drogu na presmerovanie túžby po sociálnych médiách.

Väčšinu sviatkov síce strávime varením, pečením a návštevou príbuzných, ak však máš pocit, že sa nechceš alebo nevieš nudiť, máš šancu sa to opäť naučiť.

” Objavil som, že ticho sa dá v podstate aj počuť.” Haruki Murakami

Len tak seď a nič nerob. Prázdne miesta v dni sú veľmi potrebné pre reset našej zaneprázdnenej hlavy. Pozeraj von z okna, pozoruj svoje dýchanie, zízaj na plafón. Už 5 minút denne má rejuvenačné účinky. Schopnosť byť sama so sebou a nič nerobiť. Dokážeš to?
Ak musíš niekde čakať – výťah, semafory, kým ti zovrie konvica na čaj – všimni si ako sa cítiš, preskenuj si telo, vystri sa, vtiahni brucho a daj zopár vedomých nádychov a výdychov. Takéto sebapozorovanie je bránou k meditácii aj pre tých, čo meditovať nevedia.
Kreatívne sa realizuj – neexistuje lepšia psychohygiena, ako babračka s rukami. Vyfarbovačky, maľovanie, pletenie, lepenie, zapoj decká a niečo si doma len tak hoďte na papier. Nakresli si strom za 8 minút.
Ak čítať, tak na papieri. Žiadne online texty ale klasická kniha alebo časopis, vychutnaj si obracanie strán a tlačiarenskú čerň na prstoch.
Opráš krížovky. Aj keď ich moc nemusíš, skús si vylúštiť tú v sobotnajšom vydaní novín a možno aj niečo vyhráš:) Pamätáš sa na korešpondenčné lístky? Hihi. Predzásobuj sa Krížovkami s úsmevom, Lišiakom, osemsmerovkami alebo maľovanými krížovkami. Poznámka autora: Lidičky, maľované krížovky sú taká vecička, že som sa od nich nevedela odtrhnúť celé dve hodiny. Hodinu aj 59 minút mi trvalo, kým som prišla na kľúč, akým sa riešia.
Spýtaj sa, čo nestíhaš. Akú aktivitu bežne nikdy nestíhaš, lebo.. eh.. nedostane sa na zoznam priorít? Detox počas sviatkov je skvelá príležitosť sa do toho konečne pustiť.

√TIP: Detoxifikačný žurnál. Odporúčam počas týchto dní vziať do ruky pero a papier, ku koncu dňa si napíš, ako sa ti darilo a či badáš nejaké zmeny, závislosti alebo aj pokroky. A cítiš výraznú úľavu, kľudne si detox môžeš aj predĺžiť.

5. krok

Zapoj rodinu. Ťažko sa ti bude odvykať, ak deti čumia do tabletov, muž sedí pri kompe a svokra hrá videohry.

Pred začiatkom detoxu si stanov pravidlá s rodinou – je to podobné ak pri minimalizovaní domácnosti.

Dajte si stretko okolo okrúhleho stola, načtrni svoju víziu a dohodnite sa, ako budete fungovať – ako a koľko sa bude pozerať televízia, prečo nepoužívame elektroniku pri stolovaní a pri jedle, ako budeme limitovať čas pri počítači alebo mobile a či sa zapájame všetci alebo iba niektorí.

Ideálne by bolo vytvoriť si MOBIL FREE zónu – ako napríklad obývačka, alebo sa dohodnúť, že si detox vyskúšate úplne všetci.

Ak zapojíš deti, musíš im dať viac zo seba. Vymeň hry na mobile za spoločenské hry alebo aktivitu vonku.

Jedným z dôvodov, prečo rodičia posadia deti pred televízor je, že chcú mať pokoj. Chcú mať pokoj, lebo sú preťažení a zapeklitý cyklus sa uzatvára.

Ak deti nemajú k elektronike prístup, ale majú k dispozícii vhodné pasívne hračky a nevyčerpaných rodičov, vedia sa zabaviť krásne aj bez nej. Tak dúfajme, že tie minimalistické darčeky, ktoré som vám poradila v inom článku, ich na tie 3 dni zamestnajú :)))

Daruj pozornosť

Daj si záväzok, že tieto sviatky sa budeš snažiť čo najviac komunikovať osobne, alebo ak sa nedá inak tak telefonicky.

Žiadny smajlik v čete nenahradí tón v hlase, a živú reakciu ľudskej bytosti na druhej strane. Ak komunikuješ len textom, strácaš schopnosť rozprávať sa.

Angličania sú experti v bavení sa o počasí, čo je istým spôsobom umenie, ktorému sa dá naučiť. Ak už naozaj nejde inak, napíš faktickú sms.

Faktická sms: “Som na ceste. Prídem o 16tej.”

“Čo robkáš?” alebo “No čo, ako?” – NIE JE faktická správa.

Niekedy rozmýšľam, že ak by sme sa venovali deťom a manželom toľko, čo našej elektronike, rozvodoví právnici by skončili na úrade práce.

Epilóg

Tam, kde investuješ svoju pozornosť, taký bude tvoj život.

Ako sa cítiš, keď ťa niekto počúva a dáva ti svoju 100 percentnú pozornosť?

Ako sa cítiš, keď rozprávaš a ten druhý jedným očkom skenuje obrazovku telefónu?

Ako sa cítiš, keď ti niekto povie: ” Malý momentík, hneď sa Vám venujem? ”

Prejdeme všetky hypermarkety a nákupné centrá a zisťujeme, že najštedrejší dar, aký môžeme dať, je náš čas.

Také jednoduché!

V súčasnej dobe je to asi tá najraritnejšia a najčistejšia komodita na trhu.

Reklamu na čas som ešte nevidela. Škoda.

Tohtoročné sviatky sa venujem rodine a nie mobilu.

Teším sa, ako stlačím gombík OFF.

Teším sa na komentáre, lajky a e-maily a vážim si čas, ktorý mi venuješ. Prečítam si ich až po sviatkoch:)

Dáš sa na to so mnou? 🙂

Šťastné a Veselé!