Myseľ

Manuál na prežitie: 100 dní bez Facebooku

10. augusta 2019 publikovala Minimalistka 28 komentárov

„Facebook je ako chladnička, keď sa nudíš, chodíš ju každých 5 minút kontrolovať, či v nej niečo nie je.“

Začiatkom roka som si deaktivovala Facebook na 100 dní a výsledky sú zaujímavé.

Na Facebooku oslavujem 10 ročné výročie a za ten čas sa stal súčasťou môjho každodenného rituálu – skontrolovať Facebook. A koho nepoteší dopamín z lajkov, komentárov a možnosť zdieľať zaujímavé fotky z úžasných dovoleniek? Aha, máme sa super!

Po spustení môjho blogu som pridala k súkromnému účtu aj ten na biznis a zistila som, že na ňom trávim viac a viac času. Kontrolovala som si účet niekoľkokrát za hodinu: Na počítači. Na mobile. Na tablete. Počas čakania na výťah. V pauzách medzi prácou. V obchode. Na záchode. Na pieskovisku.

Veď je to normálne. Robili to predsa všetci okolo mňa.

Zistila som, že Facebook vlastne neznášam.

Niečo v podvedomí mi vravelo, že to nie je v poriadku. Naša sľubná romanca skrachovala a mala som chuť rebelovať.

Časť môjho vnútorného konfliktu súvisel aj s túžbou žiť minimalisticky, viac v prítomnosti, bez sústavných podnetov zo sociálnych sietí.

Cítila som sa ako v lepkavej pasci, akoby ma nejaká vyššia sila kontrolovala, a ja som nemala na výber. Začala som testovať spôsob, ako prestať.

Vypadol Facebook, tak som si išla do obývačky pokecať s rodinou a zistila som, že sú to celkom milí ľudia:)

Nečudujem sa, že Facebook volajú “moderná fajčiarska prestávka”.

Sme uštvaní a vystresovaní zo šéfa, z roboty, z detí, a potrebujeme sa uvoľniť. Chceme niečo instatné a zábavné, po ruke. Sociálne siete väčšinou používame, aby sme si oddýchli.

90 percent informácií, ktoré som prijímala z Facebooku boli však pre môj život úplne nepodstatné .

Nezaujímalo ma 258 fotografií bezdetnej kamošky zo strednej, ako surfuje v v Kalifornii, ani politické výlevy o stave nášho parlamentu susedky z tretieho poschodia, a už vôbec nie pozvania na hranie Bubble Safari od znudeného bratranca, ktorý prežíva krízu v práci.

Chcela som sa odpojiť úplne, a poriadne.

Prenasledoval ma však strach – čo ak prídem o dôležité informácie? Čo ak mi ujde nejaká príležitosť? Čo ak blog nepôjde tak ako chcem a stratím čitateľov? Chcela som prekonať tento hlúpy pocit strachu, ako by išlo naozaj o niečo vážne a dokázať si, že je to len v mojej hlave.

Naordinovala som si digitálny detox od sociálnych sietí a deaktivovala si účty na Instagrame a Facebooku. Vytvorila som si prázdny účet bez priateľov, ktorý používam ako administrátorský účet na spravovanie blogovej stránky (keďže inak to zatiaľ podľa FB pravidiel nejde- pozn.aut).

Dala som si pauzu od zdieľania článkov na stránke Som Minimalistka, aby som zistila, či je možné písať blog a získavať nových čitateľov aj bez prítomnosti na Facebooku.

Výsledky?

Vydržala som vyše 100 dní, a vydržala by som dlhšie nebyť sťahovania do zahraničia a problémov s pripojením na blog.

Skúsenosť s digitálnou pauzou by som rozdelila na dve časti – Facebook ako privátny účet a Facebook ako stránka na biznis.

Súkromný účet:

Prázdnejšia hlava, produktívna práca pri počítači, úprimné a zaujímavé rozhovory s ľudmi, o ktorých som skutočne netušila, čo majú “nové”, menej úzkosti a negatívnych myšlienok a najmä: OVEĽA VIAC ČASU.

Pauza od sietí mi umožnila dať si priestor na sebaspoznávanie.

Uvedomila som si, akú veľkú rolu v mojom živote hralo hľadanie uznania od druhých ľudí vo forme lajkov, srdiečok a komentárov.

Bez sociálnych sietí som sa musela naučiť byť spokojná sama sebou aj bez úspešných statusov a zdieľaní.

Ešte nedávno by ma nepríjemný komentár či málo lajkov trošku rozhodilo. Dnes je mi to už úplne jedno. Odnaučila som sa čokoľvek od sociálnych sietí očakávať.

Beriem ich ako prostriedok k propagácii toho, čo píšem.

Najpozitívnejšia vec na detoxe od Facebooku je (pre mňa osobne) zvýšená produktivita. Odkedy na ňom „nie som“, mám čas na to, čo som nestíhala.

Detox odporúčam všetkým vystresovaným sťažovateľom na život, ktorí nič nezvládajú. Samozrejme okrem okamžitého odpisovania a komentovania na sieťach v akúkoľvek nočnú či dennú hodinu.

Páči sa mi. Nepáči sa mi. Prestaň zabíjať čas.

Ak máš čas byť na Facebooku, stíhaš! Všetko.

Detox som na istý čas porušila, aby som obnovila kontakty s ľudmi kvôli sťahovaniu, ale stačil týždeň, a už som sa pristihla, že surfujem častejšie, bez dôvodu, opäť kompulzívne.

Súkromný účet som si opäť deaktivovala a už sa k nemu vrátiť neplánujem. 100 dňová pauza sa predlžuje na neurčito.

Ako sa ale darilo moje fanúšikovskej stránke? Výsledky sú menej očarujúce.

Pozitívom detoxu bolo mať takpovediac o „jednu starosť menej“. Nemusím rozmýšľať čo publikujem, koľko mám lajkov, nemusím sledovať komentáre, mám viac času na iné kreatívne nápady.

Negatívom je však pomerne veľký pokles príjmov a určite menej čitateľov. Keď si porovnám štatistiky, Facebook stále predstavuje pre môj blog (zatiaľ) príliš veľký podiel nových prístupov.

Vyťahujem bielu zástavu a priznávam, že neexistuje lepší a lacnejší spôsob oslovenia obrovského publika ako je marketing cez Facebook.

Nie je to jediný spôsob, ale je to momentálne najjednoduchší spôsob s rýchlymi výsledkami.

Promovaný post za 10 Eur mi umožní prežiť do ďalšieho mesiaca a má väčší efekt, ako všetky články, pracné SEO a iné aktivity dokopy. Na istý čas sa vzdávam a priznávam, že ak chcem mať aký taký úspech ako blogerka, nemôžem nebyť aspoň na jednej sociálnej sieti.

Vypnem sa lebo sa nudím, zapnem sa lebo sa nudím.

Zhrnutie:

Facebook nie je problém, ale to ako som ho využívala bol problém.

Detox ma naučil, že závislosť na sieťach je reálna, ale ešte stále mám plne pod kontrolou prečo na ňom vysedávam a čo na ňom robím.

Moja digitálna identita sa rozplynula a dnes už nie som človek, ktorý ráno vstáva s rozlepenými očami k tomu, koľko mám nových lajkov.

Skontrolovať si Facebook a nechať sa vcucnúť do čítania newsfeedu je jednoduchšie ako siahnuť po ceruzke, po krížovke, alebo ísť na prechádzku, či si pustiť hudbu.

Len si to skús, stačí trošku bdelej prítomnosti – spýtaj sa každýkrát, čo klikneš na Facebook: „Prečo sem práve idem a čo by som mohla namiesto tohto nezmyselného klikania robiť?“

Facebook vie byť dobrý sluha ale aj veľmi zlý pán.

„Obrazovky nás robia pasívnymi. Rozbi ju a nájdi si namiesto nej pero a papier.“ Tom Hodgkinson

Musíš si však sakramentsky dobre zvážiť, čo presne na ňom robíš.

Facebook môže byť nástroj na prokrastináciu a zabíjanie času aktivitami s nulovou návratnosťou.

Facebook (a akékoľvek sociálne médium) vie byť však aj nástroj ku pracovnej a kreatívnej slobode – na vytvorenie života, aký chcem ja v súlade s materstvom, domácnosťou a mojimi potrebami.

Facebook je užitočným nástrojom na zdieľanie posolstva, ktoré je pre mňa dôležité a ak chcem motivovať iných ľudí ku zmene, môžem to spraviť takto, aj keď mi je to „proti srsti“. (Nič v zlom, marketing cez Facebook ma baví asi ako vypisovanie daňového priznania a ak si raz môžem dovoliť niekoho naň zaplatiť, neváham ani minútu)

Nie je to jediná cesta, ale zatiaľ je efektívna. Až príliš veľa ľudí trávi čas na sociálnych sieťach. Ak ich chcem „pretlačiť“ na druhú stranu, musím ich nájsť tam, kde hľadajú „oddych“ a informácie.

Nechceš sa deaktivovať?

“Si tým, koho sleduješ. Tak ako si opatrná pri výbere priateľov, buď opatrná komu venuješ pozornosť na sociálnych médiách” Asmaa Dokmak

Skús si aspoň zredukovať účet presne tak, ako by si vypratávala doma: pretriediť priateľov, zrušiť sledovanie firiem firiem a stránok a skoro „nič v príbehoch nemať“.

Ak je účet príliš preplnený, deaktivuj si ho a sprav si nový čerstvý a buď v kontakte s pár ľudmi, ktorí naozaj pre teba niečo znamenajú.

Načo je dobrý informačný chaos? Vydrž pár týždňov a potom skoč z pomyselného mosta a deaktivuj sa aspoň na 21 dní. Pozoruj, čo sa stane.

Sociálne siete ako ich mám teraz.

Facebook je platforma pre blog – zdieľanie toho čo píšem, čo ma inšpiruje a s čím sa stotožňujem.

Predtým, ako niečo publikujem, spýtam sa otázku: PREČO.

Ak ma na ňom nič neinšpiruje, ak sa nič nenaučím, ak si nenájdem hodnotný kontakt, ak sa len tak nezasmejem – používam ho zle.

Pokiaľ na Facebooku bude surfovať vačšina mojich potencionálnych čitateľov, nemá zmysel sedieť v kúte a dotovať si blog z vlastných zdrojov. Tí skalní vedia, kde si ma nájdu aj bez sociálnych sietí.

Nuž, a ak chcem relax, pozerám sa z okna. Tie sú všade a zadarmo. Najnovšie pozerám po večeroch na našeho škrečka v sklenenom akváriu, ako si vŕta tunely.

Detox mi ukázal, že nepotrebujem na vypnutie sociálne médiá.

Takže: ak čítaš tento článok vďaka Facebooku, funguje to! Nič ma však neteší viac, ak si ma nový čitateľ nájde tzv.organicky. Ale vážim si každého jedného tak či tak.

Vyskúšala by si dlhodobý detox aj ty? Odporúčam.

Ide o výbornú psychohygienu s okamžitými účinkami a zadarmo. Digitálna dovolenka vie osviežiť skoro ako dovolenka na Bahamách.

Už len pocit, aké to bude prvé dni bez Facebooku „čudné“ je výborné znamenie, že to funguje. Prekvapilo ma, ako rýchlo som si odvykla, a ak sa to podarilo mne, podarí sa to aj tebe.

Čo ak nový trend bude čoskoro nebyť na Facebooku? Možno si začnem čitateľov hľadať v kaviarňach a na ulici 🙂

Skúsila si aj ty pauzu od sociálnych médií a aký bol výsledok? Ako a prečo na nich tráviš čas? Myslíš, že závislosť od sietí je reálna?

Zaujíma to mňa a určite aj ďalších ľudí. Napíš mi preto do komentárov priamo na blogu (nech sa nestratia na Facebookovom cintoríne:)

P.s. Prihlás sa na môj newsletter a dozvieš sa všetko čo mám nové aj bez Facebooku. Ako poďakovanie ti pošlem Rýchlokurz vypratávania pre začínajúceho minimalistu.

Prestala som čítať správy a cítim sa lepšie

24. júla 2019 publikovala Minimalistka 34 komentárov

Správy sú pre myseľ ako cukor pre telo.“ Rolf Dobelli

Správy mi denne tlačia jednu jedinú vec. Svet nie je bezpečný. Vyvolávajú vo mne strach, úzkosť, obavy. Neviem sa koncentrovať a pragmaticky rozmýšľať. Našla som však výborné riešenie.

Prestala som ich konzumovať.

Možno to poznáš aj ty: spravíš si kávu a ďakuješ za krásne nové ráno. Otvoríš si noviny (na papieri či online) a s prázdnou, čerstvou, pozitívnou mysľou začneš deň. Alebo sa len potrebuješ „odreagovať“ pri poobednej pauze a na chvíľu skontroluješ, čo je „nové“ vo svete, či si nebodaj po ťažkom dni v práci pustíš natupírovanú moderátorku v Novinách o siedmej.

Pretrhne sa priehrada a už sa valí Sodoma Gomora:

Vraždy, nehody, samovražední atentátnici, teroristi, nukleárna vojna, pedofili číhajúci na tvoje deti, skorumpovaná vláda, klamári v politike, planéta na hranici záhuby, ekologická katastrofa, záplavy, búrky, tornáda, ohlasované finančné krízy, psychopati behajú po školách so zbraňou v ruke, všade je to samý podvodník, zlodej, sídliskové gangy ohrozujú mládež, drogy, skládky, smeti, nedokončené cesty, diaľničné prepady, piráti, draci, jednorožci, mimozemšťania, falošné správy.

Ak ti nestačí, vlezieš do „relaxačnej celebritnej sekcie“ (podľa kvality zvoleného média) kde sa dozvieš, že si v porovnaní z inými homo sapiens tlstá, škaredá, stará, lenivá, neúspešná a mala by si sa dať na diétu, kúpiť si nový krém, dať si botox a prihlásiť sa na motivačný kurz.

Rozhodla som sa správy: prestať čítať, sledovať na sociálnych sieťach a kupovať v stánku. Prestala som počúvať aj rádio, nakoľko pri dramatickej vsuvke a zvýšenom hlase ranného moderátora správ mi začal tiecť pramienok potu na čele.

Prvé týždne boli náročné, môj milovaný politický týždenník práve vyšiel s fajnovou titulkou a mykalo mi rukou vo vrecku, stískajúcou drobné. „Ešte raz, a naposledy! „Občas som to nezvládla a a po prečítaní x-tej tragédie sa pýtam samej seba, či som vlastne normálna. Nič nové pod slnkom a je mi naprd. Veď som to vedela!

Smädí ťa po správach? Len sa v nich neutopiť.

Dnes sa cítim sa o celé dve obrátky lepšie. Skoro až tak dobre, ako keď som dala zbohom príspevkom z Instagramu, zlievajúcimi sa v jednu mentálnu machuľu. Svet je fajn miesto na život. Dni nie sú také čierne, ako sa zdali.

Koľkokrát mi nabehli slzy do očí, keď som si prečítala správu, že sa napríklad utopilo dieťa. Alebo mi zovrelo žalúdok, keď čítam o krutosti človeka k zvieratám či neprávosti páchanej na ľuďoch. Niekedy som strávila celý deň v absolútnej apatii po prečítaní článku o klimatickej katastrofe.

Želala by som si, aby ani táto správa nebola pravda. Aha, vlastne nie je.

Je dobré vedieť, čo sa deje, ale rozdiel je v akej forme. Začala som čítať viac kníh a odborných článkov, ktoré idú do hĺbky. Klobúk dole aj pred investigatívnou žurnalistikou. Niekedy stačí občas raz za mesiac prebehnúť očami titulky kvalitného denníka, ak už naozaj musím (keďže žijem v zahraničí). Baví ma aj zaujímavý rozhovor s človekom, ktorý má čo povedať.

Nepotrebujem však mini Las Vegas informácií, ktoré prijímam ako malé bomby do hlavy a výsledkom je guča v hrdle.

Ignorujem realitu?

Sme tam, kde sme.

Realita je to, čo je.

Je to stav, do akého sme sa dostali, takí sú ľudia, také sú národy, taká je vláda. Vo svete sa dejú hrozné veci. Ale aj dobré veci!!!!!!!!

Buď si niečo prečítam, zasiahne ma to a idem to zmeniť, ale nebudem to pasívne a dobrovoľne len tak prijímať.

Isté veci ma trápia, ako napríklad znečisťovanie planéty. Na túto tému píše Eckart Tolle vo svojej knihe Sila prítomného okamihu zaujímavú vec:

Znečistenie planéty je iba vonkajším odrazom vnútorného psychického znečistenia: milióny neprebudených ľudí, ktoré nenesú zodpovednosť za stav svojho vnútorného priestoru.“

Inými slovami povedané – daj sa dokopy vnútorne a svet sa opraví. Tak ako v minimalizme, stav nášho domova vyjadruje stav našej mysle. Pozrime sa však okolo seba, v akom stave je naša Zem. Už to nie je len o našich garážach, prebudiť sa musíme do reality všetci a kolektívne.

Aký má zmysel ísť do postele s pocitom úzkosti?

Čo tak sa koncentrovať na veci, ktoré si uvedomujeme, ktoré sme zmenili, ktoré sa nám vydarili? Úspešné, vtipné, pozitívne? Skúsme ich hľadať v správach. Veľa šťastia.

Dnes už všetci vieme, že viac konzumujeme všetkého čo sa dá: jedla, cukru, drog, alkoholu. Prebytok správ je takisto toxický. Zvyšuje sa kortizol v tele, vďaka tomu vieme že sa oslabuje imunita, telo sa dostane do chronického stresu a zrazu nám už ani ten segedín od babičky netrávi.

Väčšina správ so zavádzajúcimi titulkami sa v nás snaží vyvolať negatívne pocity. O čom sa lepšie číta, ako o nejakej poriadnej tragédii? Nešťastie predáva! Auto narazí do stromu a sme detailne informovaní o živote a plánoch zosnulého“. Chudák, mal celý život pred sebou!“ Šoférujem s touto myšlienkou v hlave a skoro si nevšimnem, že mi naskočila červená.

Všetky nové správy sú staré správy, ktoré sa udiali novým ľuďom.“ Malcom Nuggeridge

Správy nie sú pre náš život podstatné. Nepamätám si jednu jedinú informáciu zo správ, ktorá by mi zmenila nejakým spôsobom život.

Viem, čo je NOVÉ, to je všetko. Mnoho ľudí číta správy, aby vedeli, čo je NOVÉ. Nevieš, čo je nové, nie si in.

Sranda je, že ak je niečo dôležité nové, dozvieš sa to tak či tak. Vo firme ti oznámia zmenu v odvodoch. V obchode ti zrazu nezabalia nákup do plastovej tašky. Všimneš si, že slnko pečie viac, ako zvyčajne. Do schránky ti príde volebný lístok 🙂 Suseda vo výťahu ti povie – „a počuli ste? “

To čo stalo pred mesiacom je dnes tak aktuálne, ako či snežilo minulý rok v novembri.

„Teta, a aký máte názor na rakovinový konsenzus v spolitizovanom Washingtone?“

Závislosť na správach, najmä tých bulvárnych je reálna. Ťahá nás to k nim ako včely na med. Ojoj, koľko krát som klikla na online portál so správami ako bábka, ktorú niekto ovláda povrázkami. Sledovanie informačných portálov na internete sa mi javil ako dobrý nápad.

Mám predsa prehľad. Ale o čom vlastne? Čítanie krátkych instatných správ mi odsypáva zo života a človek stratí schopnosť vychutnať si dlhší príbeh. Pol dňa týždenne z môjho veku na katastrofy? Sladká nevedomosť.

Prečo správy čítame?

Informačný konzum je taký istý konzum, ako ten spotrebný.

Smeti v hlave. A nielen to. Ak čelíme v osobnom živote nejakým problémom, konzumácia negatívnych správ našu odolnosť len zhoršuje. Všimla som si, ako som sa inak správala po tom, čo som sa dívala v správach na aktuálnu tragédiu. Alebo ako som vnímala vlastné problémy v horšom svetle, než skutočne boli.

Základom efektívnosti je eliminovať všetko nepodstatné. Pre mňa do tejto kategórie patria aj správy. Nechám svet nech sa točí a netúžim o všetkom vedieť. Stačia mi vlastné problémy. Kedysi ľudia nemali internet a vedelo sa len to, čo vtáčiky štebotali na strome či pútnici pri ohni porozprávali.

Najväčší relax je dnes pre mňa čas osamote, v obľúbenom kresle, kde si čítam kvalitnú literatúru, píšem si do žurnála, lúštim krížovky, alebo si len tak niečo kreslím či s deťmi pečiem koláče. Ráno sa zobudím, a namiesto správ čítam knihu. Takto sa mi podarilo prečítať viac románov za mesiac, ako kedysi za rok. (Môj svokor si ráno lúšti sudoku!)

Čím menej sa vystavíš negativite, tým pokojnejší budeš mať život.

„Keď prestaneš vnímaš svet ako nepriateľský, necítiš už viac strach a keď niet strachu, myslíš, hovoríš a konáš inak.“
Eckhart Tolle

Ako si na tom ty? Čítaš rada správy? Skúsila si už mediálny detox? Napíš mi do komentárov 🙂

3 knihy, ktoré mi zmenili život

14. marca 2019 publikovala Minimalistka 24 komentárov

Mojou slabosťou je nákup a čítanie kníh a v tejto oblasti sa mi nedarí redukovať. Mám oveľa viac jasno v tom, ktoré knihy mi dali do života nejakú pridanú hodnotu, a ktoré boli len vyhodené peniaze.

Bolo by však jednoduché hádzať vinu na konkrétnu knihu. Priznám sa, stalo sa mi výnimočne, že som si nejakú knihu kúpila a stála za figu borovú len preto, lebo nebola dobre napísaná. Problém bol v tom, že som ich na jednu tému vlastnila priveľa.

Prišla som na to, že niektoré knihy musia prísť do môjho života v ten PRAVÝ ČAS.

Dnes už si nevyčítam, že mám okolo seba knihy rozčítané aj neprečítané. Moment ich slávy ešte môže prísť. Knihy, ktoré by som pred pár rokmi bez rozmyslu hodila do ohňa, sú dnes sú klenotmi mojej knižnice.

Každá kniha k tebe prehovorí v konkrétnej fáze tvojho života. Verím, že knihy si nás istým spôsobom vyberajú. Vojdeš do kníhkupectva a ťahá ťa to ku knihe, ktorú potrebuješ.

Nie však preto, lebo je v nej niečo nové, ale preto, lebo TO, o čo sa zaujímaš, je už dávno v tebe. Tá správna kniha túto vedomosť z teba vytiahne, prebudí ťa.

Načasovanie knihy je niekedy dôležitejšie ako to, čo v nej je.

Priznám sa, dlhšiu dobu som bola istým spôsobom závislá na nákupe motivačných kníh. Čítala som všetko, čo mi prišlo pod ruku a hltala som informácie až sa mi parilo z hlavy. Považujem sa za informačného závisláka a prečítam všetko od sedemdielnej historickej ságy až po návod na použitie mixéra.

Pri vytrieďovaní kníh som jednu či druhú vzala do ruky a spýtala sa úprimne, čo konkrétne som si z tejto knihy zobrala do života. Čo je lepšie – neprečítaná alebo rozčítaná kniha, či tá, ktorú som povrchne prebehla a nič sa z nej nenaučila?

Pozri, keď si kúpiš knihu ako cvičiť pilates, a nikdy necvičíš, alebo fitnes kuchársku knihu, z ktorej nikdy nevaríš, alebo knihu o financiách, a kreditku máš stále v mínuse – takáto kniha je VYHODENÝ PENIAZ. Všetko sú to len teoretické kecy, ktoré si človek prečíta, na pár dní sa nabudí a na o pár týždňov na knižku sadá prach.

Príliš veľa motivačných kníh sa nedá psychicky zvládnuť. Už ich beriem ako mentálny smog, ako neznesiteľný hluk v mojej hlave, keď sa neviem na nič koncentrovať.

Zistila som, že mi oveľa viac vyhovuje kvalitná fikcia. Ak potrebujem múdre životné lekcie, stačí mi napínavý román, kde sa hlavný hrdina prederie životom, vyrieši si kopu problémov a ja si poplačem a poučím sa zároveň. Pri čítaní fikcie pre spánkom si viac oddýchnem. Ak čítam motivačnú literatúru, točia sa mi koliečka v hlave ešte o polnoci.

Dnes som si knižnicu doma výrazne zminimalizovala a rozhodla som sa sústrediť len na tie knihy, ktoré si ma v poslednom čase našli. Sú to knihy, ku ktorým sa vrátim zas a čím viac ich čítam, tým lepšie ich chápem. Akoby zreli čítaním na kvalite.

Ponúkam ti zoznam mojich srdcoviek, ktoré mám na bočnom stolíku v obývačke a majú ochytané rohy.

1.Daniel Ariely – Psychológia peňazí

Táto kniha je pre nás všetkých, čo často emočne míňame a akosi nevieme prestať. Považujem ju za povinnú minimalistickú príručku, nakoľko mi stále pripomína, prečo robím občas aj ja chyby pri nakupovaní. Vraví sa, poznaj svojho nepriateľa, aby si mohla proti nemu bojovať. Tu sa dozvieš, čo sa ti deje v hlave pri nákupoch.

Čo ovplyvňuje tvoje správanie, keď vytiahneš peňaženku?
Prečo nedokážeš odolať zľavám? Prečo si vyberieš dobrovoľne drahší produkt?

Kniha mi umožnila pochopiť, ako funguje naša psychológia pri platení a aký s prepáčením vychcaný je marketing, ktorým nás denne bombardujú médiá.

V jednej kapitole autor píše o „bolesti“ z nákupu. Ak platenie bolí menej, máme tendenciu viac konzumovať a nakupovať. Práve preto kreditky radi používame, zaplatíme dnes virtuálnymi peniazmi a vyhneme sa bolesti z platenia.

Zaujala ma aj pasáž o „spravodlivosti“. Máme tendenciu ohodnotiť veci oveľa viac, ak vieme, že do produktu alebo služby sa vložilo veľa úsilia. Toto robím napríklad pri kúpe zero waste a farmárskych produktov -stoja viac, ale sa mi páči príbeh a kvalita.

Ak sa však zdá, že nás predajca vydiera, nekúpime si ich produkt – aj keď je to v našom najlepšom záujme. Zaujímavé, nie?

Niekedy sa nám napríklad nechce veľa platiť za službu, ktorá je drahá a trvá pár minút. Otváral vám niekedy zámočník dvere? Na to poznám dobrý vtip o zubárovi, ktorý trhal pacientovi zub pol hodinu, lebo sa mu zdalo 50 Eur za dve minúty veľa:)

Počas čítania knihy ma bolel krk od súhlasného prikyvovania – jééj, presne takto sa správam! 🙂 Ku knihe sa pravidelne vraciam, vždy ma pobaví a keď som v podobnej situácii pri platení, často si spomeniem presne na konkrétnu pasáž a v duchu sa usmievam. Nedostanete ma!

2.Eckhart Tolle – Nová Zem

Kniha je pre každého, kto má plné zuby konzumu, svetského hluku a hľadá odpoveď, prečo to tak je. Prechod k minimalizmu ma postupne učil vnímať mnohé veci inak, a vďaka myšlienkam v knihe som si konečne pospájala drôtiky v hlave. Prirovnala by som to k maliarovi, ktorý maľuje veľký obraz. Predstavuje si čo po dielikoch maľuje, ale až keď odstúpi od plátna, vidí svoje dielo v inom, reálnom svetle.

Citát z knihy: „Väčšina ľudí prežíva svoje životy v posadnutosti vecami. Neustále hromadenie vecí môžeme pokojne nazvať nemocou súčasnosti. Pokiaľ nedokážete vnímať vlastnú živosť, tak sa snažíte naplniť svoj život predmetmi. „

Kniha je nástrojom pre všetkých cynikov, ktorých trápi súčasný stav ľudstva. Veľká časť knihy je venovaná primárne egu, ako funguje, čo je jeho jadro, ako ho rozpoznať, ako nás ovplyvňuje, a ako ničí nielen nás ale aj planétu, na ktorej žijeme. Všimli ste si niekto toto??

“ Čelíme vážnej kríze. Starý spôsob myslenia a konania je už nefukčný, neúnosný a nezlučiteľný s ostatným životom na Zemi.. ľudská myseľ narušená egoizmom, začala posilnená vedeckými a technickými poznatkami intenzívne ohrozovať prežitie planéty“

Zaujímavé sú aj kapitoly o jadre bolesti, čo sú všetky emocionálne záťaže, ktoré si nesieme z minulosti. Nemusí sa to však týkať len jednotlivca, ale aj národa, a táto pasáž ma silno zasiahla:

„Niektoré krajiny, ktoré sa často stretávali s kolektívnymi výbuchmi násilia, majú silnejšie jadro bolesti. Ak ste dostatočne senzitívni, tak môžete cítiť silu energického poľa danej krajiny, len čo vystúpite z lietadla. Niektoré krajiny majú jadro bolesti na kritickom bode, napríklad na Strednom východe, lebo väčšina obyvateľstva je v neustálom cykle násila a pomsty, čo umožňuje nepretržitý rast jadra bolesti. V krajinách, ktorých je jadro bolesti silné, ale už nie v akútnom stave, sa ľudia snažia byť necitliví voči utrpeniu spôsobovaným kolektívnym jadrom bolesti. Využívajú na to rôzne spôsoby. V Japonsku a Nemecku na to využívajú pracovné nasadenie, v iných krajinách sa zasa utiekajú k častému pitiu alkoholu.“

Ak by som toto opakovane nezažila na vlastnej koži len by som ju tak prebehla. Či už Izraeli, v Katare, v Bahrajne, v Emirátoch, v Nemecku bolo vždy také „to niečo“ ako opisovaná energia. Napríklad v Izraeli sa dá napätie vo vzduchu krájať nožom. Až som mala pri čítaní týchto slov zimomriavky na chrbte.

„Nová Zem“ je pre mňa veľmi špeciálna kniha. Povedala by som, že je istým spôsobom prorocká, a potvrdzuje to, čo už bolo dávno dvetisíc rokov dozadu napísané. Podaná je jazykom, ktorému buď porozumieš a zmení ti život, alebo ti bude úplne cudzia.

Sám autor v úvode píše: “ Hlavným zmyslom tejto knihy nie je zahltiť vašu myseľ novými informáciami, či domnienkami, alebo vás presviedčať o akejkoľvek pravde. Zmyslom tejto knihy je duchovne vás prebudiť. A to je dôvod, pre ktorý táto kniha nie je „zaujímavá“. Zaujímavý totiž znamená – umožňujúci udržať si odstup, pohrávať sa s myšlienkami a predstavami – súhlasiť, či nesúhlasiť. Táto kniha je o vás. Buď zmení stav vášho vedomia, alebo pre vás nebude mať nijaký význam. „

3.Anthony de Mello – Bdelá pozornosť

Najhustejšie na záver. Táto kniha mi zaťala do živého. Prečítaj si ju, ak chceš nepríjemný úder do žalúdka, ak chceš vidieť život z úplne iného uhla.

Varovanie: Nie je to pohodové čítanie. Bdelá pozornosť je písaná provokačným štýlom, tón je konverzačný, akoby sa prihováral priamo tebe, a nemáš kam uniknúť. Drsný a priamy tón knihy zmierňujú zábavné bájky a poučné príbehy.

Keď som si ju prečítala prvýkrát, nepáčila sa mi, iritoval ma autorov tón, pripadala mi hlavne v úvode stále o tom istom. Čo to ten Mello stále dokola točí? Aké spanie, aké prebudenie?

Nemohla som však nad ňou prestať rozmýšľať. Neustále som sa k nej vracala a prinútila ma akceptovať pravdu, ktorú som si nechcela priznať. Veľmi ostro mi pripomína, že len ja som zodpovedná za svoj život.

Bdelá pozornosť zničí tvoje predsudky o svete a Mellove slová sa ti zaryjú do mysle. Tu je pár citátov, ktoré som si podčiarkla, i keď sú trochu vytrhnuté z dlhších pasáží a odporúčam prečítať si ich celé:

„Predstavte si, že vám piknik pokazí dážď. Kto má zlý pocit, dážď alebo vy?“

„Môžu všetky vaše obavy predĺžiť váš život čo i len o jediný okamih? Načo sa trápiť pre zajtrajšok?“

„Keď žijete s preferenciami, ale nedovolíte, aby od nich záviselo vaše šťastie, ste prebudení. Ilúziou je napríklad presvedčenie, že zmenami vo vonkajšom svete sa zmeníte aj vy. Nezmeníte sa iba preto, lebo zmeníte vonkajší svet. Ak zmeníte prácu či partnera, kúpite nový dom, nájdete si nového guru či nový druh spirituality, to vás nezmení. Ľudia väčšinou vynakladajú svoju energiu na nové usporiadanie svojho vonkajšieho sveta, aby im viac vyhovoval. Niekedy sa im to podarí a môžu trochu poľaviť, ale dokonca aj keď oddychujú, sú napätí, lebo život naďalej plynie a neustále sa mení. Takže ak chcete žiť, nesmiete mať stály príbytok. nesmiete mať kam zložiť hlavu. Plyňte.“

„Nikdy nie ste tak koncentrovaní do seba, ako keď máte depresiu. Nikdy nie ste takí pripravení zabudnúť na seba, ak ste šťastní. „

„Sústredíte sa na to, na čo nemáte. A práve teraz máte všetko, čo potrebujete na to, aby ste boli blažení.“

Kniha Bdelosť nie je literatúra, ktorá sa dá len tak prečítať a odložiť. Odporúčam ju nechať vsiaknuť do hlavy a intenzívne s ňou pracovať.

Tak toto sú moje aktuálne tri knihy, ktoré sú mi vzácne.

Poznáš ich, čítala si? Aký máš vzťah ku knihám ty a aká by bola tvoja top trojka kníh, čo ti zmenili život? Rada sa nechám inšpirovať.

Prečo mám rada samotu

1. marca 2019 publikovala Minimalistka 11 komentárov

Tieto riadky vznikli počas výletu v Anglicku s mojou najlepšou priateľkou. Vrátili sme sa po rokoch na miesta, s ktorými nás spájajú milé aj veselé situácie. Poznáme sa dlhšie ako sme na Facebooku, dlhšie ako mám muža a deti a náš vzťah otestoval nielen čas ale aj vzdialenosť.

Cestovanie s najlepšou kamoškou je duševne obohacujúca skúsenosť. A najmä ak sa nevidíte často. Je to pre mňa top zážitok, ktorý neprevýši žiadne vypisovanie si cez sociálne siete. Radšej raz za čas, ale poriadne a najmä – osobne.

Rada však cestujem aj sama. Sólo cestovanie je úplne iné kafe, no užívam si ho tak či tak. Naučilo ma veriť samej sebe, v čom som dobrá a kde mám rezervy (napríklad že sa aj s mapou vždy stratím). Nielen pri cestovaní môže byť samota užitočná.

Svet je jeden veľký techno koncert a konečne som našla kábel, ktorý som vytrhla zo steny.

Byť sama. Ja a blažené ticho.

Žiadne telefonáty, žiadne správy, žiadni ľudia.

Nech po mne nikto dnes nič nechce. Čím menej ľudí, tým lepšie.

Som divná, keď preferujem ultra predražený bio-eko obchod na hradnom kopci o desiatej doobeda, lebo v ňom nie sú rady? Alebo chodiť po schodoch, lebo mám plné kecky ľudí vo výťahu? Alebo pol hodinovú obchádzku autom cez poľné cesty, aby som nikoho na ceste nestretla?

Aby sme sa rozumeli: byť osamelý a byť sám nie je to isté.

Osamelý človek je odmietnutý spoločnosťou, zabudnutý, opustený, odvrhnutý pre výzor, pre spôsob života, pre názory, nie je to voľba. Na osamelom človeku nikomu nezáleží. Byť osamelým nie je žiadna sranda.

Paradoxne pocit osamelosti sa vyskytuje v spoločnosti – v reálnej aj v tej virtuálnej. Možno si spomínaš na deň, keď si mala naprd deň a nenašla si pochopenie ani medzi dvoma tisíckami priateľov na Facebooku. Alebo si sedela na oslave, kde si nikoho nepoznala a počúvala ľudí, s ktorými máš spoločný len vzduch, ktorý dýchaš. Byť osamelá v dave bolí viac ako sedieť osamelá doma.

Tá dobrá samota je vedomý stav bytia.

Čoraz častejšie samotu vyhľadávam a rozmýšľam prečo asi.

Samota mi jednoducho prospieva.

Ľudia sa jej však boja ako deti tmavého lesa. Byť sám je totiž spájané vždy len s negatívami – je to miesto pre vyvrheľov, pre pustovníkov, pre ľudí s temnou minulosťou, pre zločincov a čarodejnice.

Ak niekomu povieš, že :

sa tešíš na víkend osamote
chodievaš občas na dovolenku sama
ideš sa najesť do reštaurácie sama
nechce sa ti nikam ísť a sedíš radšej doma

automaticky si považovaná za anti-sociála, za čudáčku, za niekoho kto má nejaký rodinný/manželský/pracovný problém či depku.

Ak nevieš, či patríš medzi vyznávačov samoty, našla som od študovaného odborníka na samotu ďalšie charakteristiky:

Preferuješ byť sama.
Neznášaš sa deliť s niekým o posteľ.
Rada sama šoféruješ a upokojuje ťa to.
Veľmi často a rada ignoruješ svoj telefón.
Dokážeš sa sociálne odtrhnúť aj na dlhšiu dobu.
“Závislosť ” považuješ za veľmi neatraktívnu vlastnosť.

A čo ak sa musíme naučiť byť sami?

Pozrite sa, ja som maximálne temperamentná a družná spoločníčka, ukážkový extrovert. Nemám problém sa baviť na akúkoľvek tému s kýmkoľvek – človekom, psom, vtáčikom na strome.

Ak ma pozveš, pôjdem aj na let balónom, aj nočný pochod pralesom, aj na opekačku v záhrade. No problemo.

Kedysi som si myslela, že pre zachovanie môjho mentálneho zdravia to nedám bez fúry kamarátok, výrečných kolegov a bez kancelárie, kde to žije. Smartfón a sociálne siete predstavovali moju pupočnú šnúru k svetu.

Milujem spoločnosť ľudí ale zároveň a veľmi často túžim po pohove od ľudí.

Všímam si, ako ľudia nedokážu ani na krátku chvíľu len tak byť. Nevedia sa odpojiť a čeliť svojej exkluzívnej prítomnosti.

Čo ak je aj strach zo samoty dôvodom, že sme tak závislí na sociálnych médiách a smartfónoch?

Práve cez ne sústavne s niekým komunikujeme a cítime sa chcení, vítaní, olajkovaní, potrební. Niekde patríme.

Sme stále spojení s inými ľuďmi cez desať kanálov a nemáme možnosť nebyť kontaktovateľní. Aha, vlastne nechceme nebyť.

Maily, správy, texty, statusy, telefonáty, mítingy, četové skupiny, diskusné fóra……

Bojíme sa, že keď vypneme, o niečo prídeme a budeme sa citiť sami?

Musím sa priznať, že som často bola súčasťou nejakej virtuálnej skupiny, len aby som sa necítila vyradená.

A keď som sa odpojila, jednoducho som sa to čo som potrebovala vedieť dozvedela aj tak. Osobne či telefonicky. Jediné čo som musela prekonať je strach.

Je prebytkom v živote len ten jogurtovač, ktorý som nevyužila alebo nohavice, ktoré nenosím?

Čo tak prebytok komunikácie? Koľko skutočných vzťahov dokáže jeden človek do hĺbky naozaj pestovať?

Odsekla som sa od sociálnych sietí a zistila som, že ten človek, ktorý sa so mnou nakontaktovať chce, si ten spôsob nájde. Ide o takzvané prirodzené bio vypratávanie. Nemusíš nič robiť, len sa vypneš a otvoríš si okno.

Minimalizujem si komunikačné kanály. Čety som nahradila stretnutiami a telefonátmi. Veľmi opatrne zvážim, či každý kontakt v mojom živote stojí za to. Použijem Marie Kondo metódu a spýtam sa, či sa mi z daného vzťahu iskrí v očiach od radosti. Ak mám z niekoho guču v žalúdku, na čo je to dobré?

Teší ma, keď sa s týmto človekom stretnem? Odovzdávame si spätne niečo pozitívne?

Radšej si ponechám pár naozajstných priateľov a zvyšok času si nájdem na seba a svoju plánovanú samotu.

Samota je prospešná z mnohých dôvodov.

Nabiješ sa energiou

Keď som obklopená ľudmi, postupne sa mi vybíja baterka. Snažím sa ich počúvať, pochopiť ich názory, byť prítomná. Mentálne sa vyčerpám. Asi mi dajú zapravdu všetci, ktorí pracujú s ľudmi. Poznáš toxického človeka, čo z teba za pár minút vysaje všetku šťavu? Keď som sama, dobijem si baterku. Nie je možné “dávať” z nuly.

Si oveľa viac produktívna.

Rušná kancelária a vytešení kolegovia – dôvod chodiť do práce, ktorá ma baví. Škoda, že nič za celý deň neurobím. Kým si spravím kávu a preberiem dôležité kauzy s kolegyňou, už je obed a vitaj ďalší zabitý deň. V spoločnosti ľudí klesá moja produktivita na bod mrazu. Neviem sa koncentrovať, sústavne ma niekto vyrušuje a spravím polovičnú prácu, ako keď som sama. Teraz už viem, že práca z domu je síce osamelá, ale efektívna. Sadnem si za počítač a fičím naplno. Žiadne kecy až kým nemám porobené.

Máš čas na na sebareflexiu

Od rána do večera spracúvaš myšlienky, problémy a pocity iných a nemáš čas na čo? Na tie svoje vlastné. Čas osamote mi pomáha trošku si v sebe upratať a keď ho spojím s manuálnou prácou – upratovanie, vysávanie, pletenie, kreslenie, žehlenie – často prídem na riešenie problému, ktorý ma ťaží. Zjaví sa mi v hlave ako svetielko – heuréka!

Robíš aspoň raz za čas to, čo chceš ty.

Sama nemusím hľadať kompromisy, brať ohľad na názor väčšiny, ísť s davom. Viem sa slobodne rozhodnúť, čo chcem ja. Nemusím nič vysvetľovať, cítiť sa vinná alebo sa snažiť robiť iných ľudí šťastnými. Preto milujem raz za čas sólo výlety. Včera som šla na túru do kopcov sama bez detí, bez rodiny a šla som si svojím tempom a svojím smerom, kým sa mi chcelo. 100% luxus.

Tešíš sa zo vzťahov, ktoré sú dôležité.

Vzdialenosť a odlúčenosť spája. Úplne inak oceňujem prítomnosť manžela, ktorého som dva týždne kvôli práci nevidela. Úplne inak sa teším zo stretnutia s priateľkou po návrate zo zahraničia. Ak si človek dá väčšie pauzy vo vzťahoch na ktorých mu záleží, uvedomí si vo svojej samote ich hĺbku. Najviac nám chýbajú ľudia, ktorí pre nás niečo znamenajú. A na to sa dá prísť až keď nie sme stále s nimi.

Nepotrebuješ iných ľudí, aby si bola spokojná sama so sebou.

Samota je užitočný nástroj do života. Dokážem akceptovať, že nie vždy ma niekto podrží a viem sa popasovať s problémom aj sama. Ak nie si závislá na vzťahoch, dôveruješ si a máš sa rada aj bez toho, aby ťa niekto denne oceňoval a lajkoval. Vieš sa tešiť zo vzťahov a spoločnosti iných ľudí, avšak vieš si aj zvoliť samotu, ak ju potrebuješ. Radšej budeš sama, ako v zlej spoločnosti.

V samote je životná sila a netreba z nej mať strach.

Ako ju zvládaš ty? Bojíš sa jej alebo si ju dokážeš vychutnať?

Prečo odchádzam zo sociálnych sietí

21. februára 2019 publikovala Minimalistka 49 komentárov

Minulý rok som si zrušila súkromný profil na Facebooku a založila si nový, prázdny, len na prepojenie s blogom.

Privátny profil som uťala ako kat odsúdenému hlavu. Tá únava z nekonečného hluku a nepodstatného balastu – blá blá blá – deaktivácia – boom! A bolo svetlo.

Rozhodla som sa venovať len účtom súvisiacimi s blogovaním – uvedomele, kontrolovane, minimalisticky.

Vymenila som smartfón za tlačítkový telefón a vrátila sa mi červeň do líc.

Vyhrané som však zďaleka nemala.

Vždy som si myslela, že blogovať úplne bez sociálnych médií sa jednoducho – NEDÁ.

Každý jeden úspešný biznis predsa MUSÍ byť na sociálnych sieťach. To neobídem.

A kto bude čítať tvoje články, keď nezdieľaš na Facebooku?

A videla si, čo o tebe píšu na Instagrame?

A čo lajky?

A čo followeri?

Ako budeš vedieť, čo je nové?

Vieš čo je sranda? Mnoho blogerov na sociálnych sieťach nechce byť. Presne ako ja. Nechcú ale SÚ, lebo MUSIA.

„Ach Andrea, keď mne sa nechce stále vymýšľať čo mám hodiť na Instagram, ale čo mám robiť, musím sa to naučiť, minule mi jedna video story trvala aj tri hodiny…“

Spomínam si na moju životnú lekciu: “ Ak sa ocitneš na strane väčšiny, je čas zastaviť sa a reflektovať.“

Odkedy sme otroci, ktorí nemajú na výber?

Musím sa priznať, sociálne siete mi vôbec nesedia. Nechcem ich používať a nechcem byť „nútená“ na nich visieť len preto, lebo inak by to bola marketingová samovražda.

Začala som sa viac všímať. Intuícia na plné obrátky.

Čo sa so mnou deje, keď zdieľam na sociálnej sieti?

Zobudím sa a chcem si skontrolovať Facebook a Instagram.

Ak mám veľa lajkov teším sa.

Ak mám málo lajkov, mám zhoršenú náladu a vyhodí sa mi pupenec na čele.

Z milých správ som hyper ako po droge, z negatívnych mám guču v žalúdku. Prečo som zas nepochopená?

Pozorujem, ako stačí jeden jediný negatívny komentár a rozprúdi sa búrlivá diskusia. Nie pozitívny komentár, NEGATÍVNY.

Sociálna sieť nie je miesto, kde nájdeš pohodičku a „zen“, práve naopak. Niektorí homo sapiens si tam chodia šmirgľovať ego.

Prečo by som vedome trávila čas niekde, kde sa cítim ako na ihlách?

A načo sú nám vlastne sociálne médiá?

Aj som si navrávala, že na sociálnych sieťach je fajn pobývať, lebo sa veľa dozviem a naučím. Marketing, propagácia, LÔVE.

Figu borovú.

Sociálne siete NIE SÚ zdrojom informácií. Ani toho ostatného.

Sociálne siete sú ZDROJOM ZÁBAVY. Je to ako súkromné Las Vegas v zadnom vrecku.

Všetko je vyšpekulované tak, aby nedokázala odísť a konzumovala „informácie“ čo najdlhšie. Je to také super, že sa nedá povedať dosť.

Keď sa chcem niečo dozvedieť, nepotrebujem sociálnu sieť. Úplne mi stačí vyhľadávač alebo konkrétna webstránka, ktorú poznám.

Otvorím si mapu, knihu, či slovník, spýtam sa niekoho. Moje obľúbené blogy čítam tak, že na ne priamo kliknem. Keď mám čas. Toto nazývam vedomé prijímanie informácií. Máš akú takú kontrolu čo čítaš a ako dlho.

Len tak na porovnanie: Ako dlho dokážeš surfovať na stránke odchodov vlakov? Alebo študovať Google mapy? Alebo čítať správy? Alebo kontrolovať akcie na burze? Zistíš, prečítaš, porozmýšľaš, odídeš.

Sociálne siete sú čierna diera, v ktorej mizne časť mojej vzácnej produktivity.

Obetujem prácu na vlastnom blogu a knihe, aby som sa stratila vo svete krátkodobých lajkov, tagov a komentárov. Zmäkne mi mozog z rozmýšľania – čo by som kam zase mala hodiť na ktorú sieť, aby som nebola za internetovú vykopávku s týždeň starým prípevkom.

Môj mozog po aktualizácii sociálnych sietí.

Ak napíšem článok, táto informácia zostane na mojej stránke nadčasová. Vyrábam dielo pre seba a nie pre tretiu stranu.

Obsah je plne v mojej kontrole. Nie som závislá na žiadnych algoritmoch. Som pestovateľ a nie zberateľ.

Užitočné komentáre na sociálnej sieti klesajú v news feede dole, až kým sa nenávratne stratia v digitálnom cintoríne. Kto už ti lajkuje týždeň starú vec?

Na druhej strane, komentáre priamo na mojom blogu sú večné a aj neskôr, po roku, či po piatich rokoch si ich nový čitateľ dokáže prečítať.

Lesk a bieda Instagramu

Instagram sa mi istý čas celkom páčil. V poslednom čase je to – s prepáčením- na jedno kopyto.

Závisí koho sleduješ, ale lidičky už mi tak lezie krkom produktová bonanza bezodpadových výrobkov, zdravej výživy, fotiek jedál, dovoleniek a dokonalých tiel. Instagram sú prevažne a) fotky ľudí čo celý deň nič nerobia b) samá reklama na produkty. Namiesto shopoholizmu tu máme novú verziu: Insta-holizmus.

Tých pár príspevkov, fakt zaujímavých ľudí alebo inšpirujúce veci, čo sa mi páčia sa strácajú v prebytku toho ostatného.

Je čas vypratávať?

Menej je viac.

Aj príspevkov o minimalizme, aj o zero-waste, aj o vegánstve, aj dovoleniek, aj kozmetiky, aj všetkého, s čím sa stotožňujeme.

To že o niečom nepíšeme a nezdieľame, neznamená, že tým nežijeme, kapíto?

Sympatizujem s mnohými vecami, ale nemusím ich mať denne pred očami.

A nie je nutné, aby ste ich počuli aj odo mňa.

Nuž, a chápem, že obchody musia z niečoho žiť, ale prosím vás nedá sa to inak? Kreatívnejšie?

Preto nechcem ani teraz ani do budúcnosti s nikým spolupracovať. Ak mám niečo rada, poviem na rovinu že to mám rada, a nemusím byť nikomu nič za tento výrok dlžná. Nie, nepomýlila som sa vo vete. Nuž, všetko zadarmo je drahé. Aj sloboda slova. Ak sa mi výrobok alebo služba znepáči, môžem to povedať, lebo chcem.

Musím spomenúť aj fotenie.

Nie tak dávno som si fotila kávu a snažila sa nájsť ten správny uhol a vybrať dobrú fotku. Dcéra sa ma pýta: „Mama, a čo robíš? „ „Fotím si kávu, vieš, na Instagram“ „ A prečo? „ pýta sa nechápavo.

Pozriem sa na ňu, stojím tam bez odpovede a uvedomujem si ABSURDITU celej tejto situácie.

Som toto naozaj ja?

A stojí mi tento Instagramový príspevok za to, aby som ignorovala moje dieťa, alebo ľudí, či svet okolo seba?

Prepáč, včera mi nefungoval Instagram. Vieš mi povedať, čo si mala na raňajky?

Keby mi niekto pred dvasiatimi rokmi povedal, že si v budúcnosti budeme fotiť jedlo a zdieľať ho na internete, poslala by som ho na psychiatriu.

A ako si prosím pekne tie príspevky ľudia fotia? Toto by ma zaujímalo. Jedlo zhora sa dá odfotiť asi len tak, že vyleziem na kuchynskú linku, či rebrík, nie? A nie je to nebezpečné? A tie akože náhodné zábery seba samého, ako dotyčný sedí a číta s pohárom vínka, to si ľudia najímajú asistenta, ktorý ich sleduje a hľadá prirodzený záber? Snažím sa predstaviť si, koľko jeden príspevok trvá nafotiť aj vrátanie osvetlenia, aranžmá aj personálu. Veď to musí zabrať celý deň!

Ak by som chcela, schovala by som všetky veci do skrine a publikovala fotky úplne prázdneho „minimalistického“ bytu. Ak by som chcela, publikovala by som fit večeru, ktorá pozostáva každý deň z piatich špenátových listov a potom si dala na tajňáša guláš s piatimi knedľami. Ak by som chcela, publikovala by som fotky rodinnej pohodičky s deťmi potom, ako som na ne predtým dobre navrieskala.

Sociálne siete predstavujú veľmi často odflitrovanú hyper realitu, kde môže byť ktokoľvek – čím len chce byť a preto sú aj nebezpečné. Jedna celá generácia sa nahráva, ako nič nedosiahli a zarábajú z toho peniaze. Make-up, handry, rozbaľovanie produktov, načo ísť roznášať noviny alebo strihať susedovi trávnik za vreckové? Práca sa už nenosí. Stačia followeri.

Mladí ľudia skáču kvôli insta- pocitu neadekvátnosti z mosta. Chcem toto učiť moje deti?

Sociálne média sú kolosálny žrút času

Čo ma dokáže pobaviť, keď sa ľudia sťažujú, že nemajú čas na to či ono, ale na sociálnych sieťach im to parí od svitu do mrku. Nestíhaš cvičiť, ale: naposledy videná na FB v noci o druhej. Nehanbíš sa? Nestíhaš spávať tak si zacvič. Aj v noci. Aspoň zaspíš, haha.

Sociálne média v nás vyvolávajú klamlivý dojem produktivity. Príspevok na Facebooku je síce akože „práca“ ale triešti koncentráciu. Nechce sa mi sledovať správy a komentáre na piatich rôznych miestach.

Takto vynaložená energia nemá veľkú návratnosť a je prchavá ako letná láska v talianskom letovisku. Bonžórno.

Čas strávený na sociálnej sieti je ako neistá investícia do ťažby zlata, minieš milióny a nájdeš len jedno zrnko.

Z tých pár infomácií, čo sú naozaj užitočné je ich tisíc, čo ma nezaujíma.

Môže biznis prežiť bez sociálnych sietí?

Predtým, ako príde epilóg, prichádza próza zo života.

Príbeh podnikateľky Ká eS. prezývanej „Žaba“

Žaba vedie úspešný nechtový salón. Na začiatok sa jej biznisu veľmi nedarilo – odpadnuté nechty, zrušené termíny, málo zákazníčok. Tvrdo na sebe pracovala, vytlačila a roznosila po sídlisku letáky. Využila silu osobnej komunikácie a ponúkla zľavy za odporúčania.

Po čase sa z malej žabky stala umelkyňa. Nikto nedokáže vymodelovať tak kvalitné nechty ako ona. Prevádzka je schovaná pred verejnosťou, nájdeš len ak vieš kam ideš. Do jej kalendára sa dostaneš až po 3 mesačnej čakačke, a to jedine cez VIP doporučenie existujúcej zákazníčky.

Žaba vedie vymakaný biznis a toto všetko dosiahla bez sociálnych sietí. Dokonca nemá ani webstránku. Žiadne fotky nechtov na Instagrame, žiadne videá na Youtube, žiadne súťaže, označovania, zdieľania na Facebooku. O tom aká je dobrá si čvirikali vrabce na strome, a nie na Twitteri. Úspech dosiahla tak, že robí nepopierateľne kvalitnú robotu.

Čo mi bráni, aby som bola ako Žaba? Skok do neznáma:)

Vieš odkiaľ na môj blog prichádza najviac čitateľov? Cez Facebook.

Ak som závislá na príleve návštevníkov cez Facebook, má môj blog v rukách ten filantrop, čo to vlastní, nie ja.

Nosí síce tie isté košele, čiže je defacto minimalista, nič to však nezaručuje. Znepáčim sa mu, a som v háji.

Vravím si však, všetci to robia, všetci tam sú, a neuvedomujú si ako sú zavislí na tretej strane.

Čo ak nevidím, čo sa dá dosiahnuť, kým z tohto matrixu nevystúpim?

Žijem v planéte zombíkov a všetci sú nainfikovaní tým istým systémom?

Existuje život mimo Siete?

Sú sociálne médiá experiment, ktorý sa vymkol z rúk a nikto si to doteraz nevšimol?

Vystupujem z vlaku na 6 mesiacov.

Chcem si pol roka vyskúšať, či je možné písať úspešný blog aj bez Facebooku a Instagramu.

Žiaden lajk a naháňanie followerov nestoja za moje emocionálne a duševné zdravie.

Ak sa ti páčim, daj mi srdiečko. Inak zostanem smutný.

Radšej si prosím menej čitateľov, ale kvalitných.

Stačí mi málo. Zaplatiť si náklady a nejaké to vreckové k tomu.

Aby som mohla bez finančného stresu robiť čo ma baví – dať zo seba čo vo mne volá a vrie a snáď mojimi výlevmi pozitívne niekomu ovplyvniť život.

Verím, že tí, ktorí ma potrebujú si ma nájdu priamo na webstránke.

Alebo to zariadi karma.

Alebo keď človek potrebuje minimalizmus, si ho vygúgli a nájde ma tam.

Dúfam, že ľudská komunikácia ešte nevyhynula a najbližšie, keď sa stretneš s kamoškou, jej povieš: “ Poznáš tento dobrý blog? „

Ak ma chceš čítať, som tu, v mojom priestore.

Ak chceš odo mňa počuť, prihlás na na newsletter a pošlem ti ako sa mám a čo by ťa mohlo zaujímať. A preto, lebo si to zvolíš TY a nie tretia strana manipuláciou a algoritmami. U mňa máš možnosť voľby povedať nie.

Ak ma chceš vidieť, občas niečo pridám na Youtube, aby som ťa motivovala. Raz za čas nahrám podcast, aby si si niečo podnetné vypočula.

Inde ma nehľadaj 🙂

Selektujem, čo je pre mňa podstatné.

Vstupujem do sveta digitálneho minimalizmu.

Uff, ale sa mi uľavilo.

„Ako sa máš? “ „Ujde to. Všetko ostatné nájdeš na mojom blogu.“

Ako nám minimalizmus zocelil manželstvo

14. februára 2019 publikovala Minimalistka 7 komentárov

„Dlhoročné manželstvo je ako riadenie súkromnej škôlky s niekým, s kým si kedysi randila“ (autor neznámy)

Moderná doba vzťahom nepraje. Toľko nárokov, možností a lákadiel.

Z manželstva sa stal instantný produkt – prečo na niečom pracovať a opravovať, keď sa to dá vyhodiť do koša a zaobstarať si nové?

Veď to tak robia všetci, najmä celebrity v časopisoch. Tretí manžel? Ťažká pohoda. Veď raz to snáď vyjde, nie?

Je manželstvo také náročné ? Musíš mať doktorát zo psychológie, aby ti vydržalo?

Možno stačí si to celé prestať komplikovať.

Predstavujem ti minimalizmus v manželstve.

Algoritmus už asi poznáš 🙂

MENEJ.

Ehm, zase menej? Hentej minimalistke už straší vo veži. A čoho?

Nuž, menej:

drámy

konfliktu

sťažovania sa

analyzovania

rýpania sa

pitvania každého slova

chcenia

Nemyslite si, ani s nami to nebolo vždy ružové. Namiesto toho, aby som sa v našom vzťahu správala ako zrelá a múdra žena, občas som sa metaforicky hádzala o zem ako rozmaznané decko.

Manželstvo je ako prechádzka v parku. V Jurskom parku:)

Minimalizmus ma naučil dívať sa na naše manželstvo z iného pohľadu.

Zistila som, že som každý deň plytvala pozornosťou, energiou a rodinnými financiami na to, aby som spravila šťastnými iných ľudí – výrobcu nábytku, predajcu áut, nášho prenajímateľa, zakladateľa sociálnej siete, toxické kamarátky.

Firmy mali plné vačky, a ja doma hádky, narvané šuflíky a mínus na kreditke.

Konzum vie zo vzťahu vycuciavať krv ako nenásytný vampír – väčší dom, lepšie auto, výkonnejší mobil, lepšia práca, viac zábavy, viac uznania, viac sexu, viac priestoru, viac fotiek, viac cestovania, viac a viac a viac…

Čím viac toho máš, tým rapídnejšie rastú problémy ako huby po daždi.

Kam to dáme, čo s tým, koľko to stojí, kde to kúpime, čo kúpime, kto sa o to bude starať, kto to bude platiť, kde na to vezmeme?

Všade, kam sa pozriem, je vo vzťahoch cirkus.

„On/ona je taká, onaká, hentaká, maková.“

„Prečo mi to stále robí? On mi toto robí asi naschvál.“

Ak máš aj ty v partnerstve mierny chaos, vlož do neho aspoň trošku minimalizmu. Pozri sa, kde máte prebytok, a odstráň ho.

Akonáhle ma chytá sekírovacia nálada, už viem, že sa musím zastaviť.

ZBAV SA ZDROJA KONFLIKTU.

1.Financie.

Minimalizmus ma naučil rešpektovať rodinný rozpočet. Naučil ma menej chcieť. Žiť jednoducho naozaj nie je až také ťažké a vráti sa ti to stonásobne vo vzťahu. Naozaj nutne potrebujete väčší dom, lepšie auto, viac topánok, značkové handry, fúru kabeliek, dovoleniek, najnovší smartfón, milión hračiek?

Minimalistickí manželia rozpoznajú pascu konzumerizmu a vedome sa mu vyhýbajú. Ako silný a jednotný tím. Majú jasno v životných prioritách – nezodrať sa v práci za cenu lepšieho, novšieho a drahšieho. Nenechať deti, aby ich vychovávali cudzí ľudia len preto, lebo si chcú viac kúpiť. Mať víziu predčasného dôchodku a splatenej hypotéky ešte kým nebudú potrebovať na chodenie paličku, mať možnosť si viac oddýchnuť.

Chceš väčší dom, nekonečnú hypotéku alebo sa uskromniť a radšej si pocestovať po svete? Vyčerpávajúce tempo v práci a v biznise ti vie rozbiť rodinu. Pozri sa sa kde míňate, ako míňate, kto túži po akých veciach a prečo. Čo je za tým? Stojí to za to?

2.Starostlivosť o domácnosť.

Žena ostáva doma na materskom „fajronte“ a večer prichádza chlap do vytúženého náručia príjemného domova. Vo dverách ho čaká vyflusnutá verzia partnerky, ktorá mu ešte v predsieni prismečuje dieťa. Všade je neporiadok, v dreze je riad a v obývačke sa povaľujú hračky. Muž sa spýta ženy, čo celý deň vlastne robila a cirkus je na svete.

Ženy, k minimalizmu som sa dostala práve kvôli tejto veci. Z milej ženy sa zo mňa stala neznesiteľná bosorka, ktorá po večeri trieskala hrncami, lebo si mužíček po dlhom dni v práci dovolil relaxovať na gauči. Penila som od jedu, že neumýva riady, že sa nehrá s deťmi, že nevybral z práčky veci, že nepozbieral po deťoch hračky, že každý večer očakával teplé jedlo na stole.Nedokázala som pochopiť, že som celý deň s deťmi doma a nezvládam popri tom domácnosť. A mala som v tom našom veľkom baraku aj práčku, aj sušičku, aj umývačku riadu, aj všetky technické vymoženosti sveta.

Na vine však nebol môj manžel.

Na vine som bola ja.

Domácnosť je ženská parketa, my si ju vytvoríme, my do nej všetky tie haraburdy nakupujeme, aby sme ich neskôr preklínali a zvaľovali vinu na muža. Vyprac si domácnosť do posledného klinca a už si ju nezahlť. V minimalistickej domácnosti nemáš čo upratovať dlhšie ako pol hodinu denne.

Prestaň rýpať do svojho chlapa. Takého, ktorý ktorý po šichte v práci s radosťou drhne cez víkend záchod, som ešte nevidela. Ak pracuješ, najmite si upratovačku. Nemôžete si to dovoliť? Zbav sa harabúrd a prestaň míňať inde. Ak máš vytriedenú domácnosť, raz za týždeň na 2 hodiny ti príde niekto pomôcť máš vybavené. Ak ti deti a muž pravidelne všetko odkladajú na miesto, žiadne upratovanie už neriešiš.

3.Digitálne technológie.

Pozri sa na to, ako spolu denne komunikujete. Preferuješ kontrolu Instagramu pred dialógom s manželom? Niekde sa stala fundamentálna chyba. Sociálne siete, neustále čučanie do počítača a mobilu ti s prepáčením poserie vzťah nielen s mužom ale aj s deťmi. Dajte si pauzu a po príchode domov si spravte „tech-free zónu“.

Niekedy stačí obyčajná škatuľa, kde si po 18-tej hodine mobily proste odložíte. Pusti si doma dobrú hudbu, uvarte dačo, sadnite si k večeri a rozprávajte sa.

Nemusíš sa stále aktívne s mužom filozoficky baviť. Úplne stačí aj minútová výhradná pozornosť na to, čo ti druhá osoba hovorí . My si s mužom večer v tichu čítame knihy.

Umením byť spolu je sedieť vedľa seba a byť v úplnej pohode sa nerozprávať, a aj tak sa cítiť dobre. Ja si sem tam zacvičím, on si ide zabehať, občas si spolu pozrieme konkrétny seriál. Aj večerná „nuda“ je prospešná na reset. Nie je každý deň totálne vzrušo. Mne stačí len ticho a deti konečne v posteli, aký luxus :))

Minimalizmus zocelil naše manželstvo tak, ako žiadna iná výzva, ktorou sme doteraz prešli. Oveľa viac si dôverujeme, menej sa stresujeme, lepšie spolu komunikujeme.

Manželstvo je jedna jediná vec, ktorú by som nikdy nechcela zahodiť.

Želala by som si, aby nám fungovalo večne. Aj bez plyšákov, čokoládiek a ružových srdiečok.

Krásneho Valentína x

Máš plné zuby zimy? Nesťažuj sa a poviem ti prečo.

7. februára 2019 publikovala Minimalistka 37 komentárov

Február je chudáčisko taký nepochopený mesiac v kalendári. Ešteže je krátky a prelomí ho Valentýn. Vianočné obžerstvo a darčekové orgie sú už dávno za nami, a vysnívaná jar je stále v nedohľadne.

Kedy už konečne???

Vitajte v mesiaci sťažovania sa na počasie.

Sme tu, teraz, a chceme byť niekde inde. Príde jar, a chceme leto. Príde leto, chceme jeseň, príde jeseň a túžime po Vianociach.

Neviem, ako si na tom ty, ale ja toto chladné počasie fakt milujem.

Všimla si si tie krásne slnečné rána?? Niekedy hmlisté, raz za čas polooblačné, občas primrznuté a tá ranná tma, ten zvuk škrabiek na čelnom skle! Dokonalé.

Milujem zimu a nemyslím to vôbec ironicky.

Vychutnávam si zimičku s každým stupňom celzia pod nulou, pretože som zažila, aké to je žiť na púšti. Všetkých nespokojných by som tam na rok posadila.

Predstav si krajinu, kde na teba páli pekelné slnko celý rok. Predpovede počasia sa púšťajú na reprízu.

Každý deň svieti slnko a obloha je modrá. Si prakticky v saune.

Teplota vzduchu vystrelí až na 45 stupňov celzia a na kapote auta si kľudne môžeš upražiť volské oko. Ak si chceš sadnúť do auta, musíš si na pol hodinu vypeckovať klimatizáciu, aby si si nespálila na volante ruky.

Jediná úľava od horúčavy nastane v zimných mesiacoch, keď sa konečne ale (len) v skorých ranných hodinách môžeš prejsť s deťmi po parku. Maximálne do desiatej, a potom späť do domu.

Žiješ ako izbová rastlina a okno otvoríš len vtedy, keď chceš mať v papučiach piesok. No a keď konečne zaprší, dívaš sa na tú nádheru ako na to najúžasnejšie predstavenie. Deti, pršííí!!

Vieš, čo mi chýbalo najviac? Snívala som, ako by som sa nadýchala čerstvého chladného vzduchu. Takého, čo ťa vyštípe na lícach a lapáš po dychu.

Zima!

Vzduch!

Tráva!

Stromy!

Keď nesvietilo slnko, prišla piesková búrka! Hurá, zmena 🙂

Práve preto milujem štyri ročné obdobia.

Ľudia, my tu máme taký luxus, aký si neviete ani predstaviť. Stále je inak!

Jedna vec je extrémna klíma na blízkom východe, no nemyslite si že aj inde v Európe to je lepšie. V Holandsku dokázalo sústavne pršať celé týždne a do ich mora by vliezol len ľadový medveď. V severnom Nemecku sme občas zabudli ako vyzerá slnko a je mi jasné, prečo všade stavajú veterné mlyny.

Ráno sa zobudím, a teším sa z každého počasia aj z toho, aké vzrušujúce sú denné predpovede.

Milujem zimu a zostávam akosi nepochopená. Vyberiem sa ráno na prechádzku a okrem obetavých psíčkarov nikto nikde. Na zastávke MHD sa všetci trasú ako osiky. Vo výťahu, v rádiu aj okolo seba počúvam tú istú obohratú pesničku:

„Toto hnusné počasie, som z toho už chorá“

“ Už rátam dni, kedy konečne príde jar“

„Mám tejto hnusnej zimy plné zuby“

„Fuj, neznášam túto nekonečnú odpornú zimu“

„Ako môže niekto v takejto zime vonku behať?“

„Obleč sa, prechladneš..“

„V tejto zime ja teda nikam nejdem“

A na čo vieme zvaliť všetky naše problémy? No predsa na zimu.

Zima je na vine, že sa nám nechce.

Zima je na vine, že sme chorí.

Zima je na vine, že sme opäť vzdali naše novoročné predsavzatia.

Zima je na vine, že máme depku.

A čo ak sú na vine sladké a tučné jedlá, ktorými sa kŕmime, čo ak je na vine celodenné sedenie pod neónkami v kancelárii s vydýchaným vzduchom, čo ak sú na vine akútna absencia akéhokoľvek fyzického pohybu a slnečného svitu, čo ak sú na vine naše závislosti na internetovom surfovaní, na počítačových hrách, na sociálnych médiách, čo ak je na vine nedostatok spánku, lebo čučíme ešte o polnoci do mobilu?

Zima je v tom nevinne. Zima nespôsobuje ani choroby, spôsobuje ich vírus.

Chorobám môžeme ďakovať nášmu konzumnému životnému štýlu a lenivosti ísť sa denne prejsť na vzduch. A môžeme si nakúpiť vitamínov, koľko len chceme.

Ak si zaklincuješ okná proti „zime“, na obed si dáš segedín s piatimi knedľami a snažíš sa vysedieť si zadok do „jari“, všetky tie podpory imunity z lekárne sú vyhodené peniaze.

Milujem chladný vzduch, lebo je to LIEK.

Naše pľúca potrebujú k životu VZDUCH a my sa od neho dobrovoľne na celú sezónu odstrihneme, lebo je nám „kosa“.

Človek potrebuje chladný čerstvý zimný vzduch, aby sa jeho priedušky očistili od stagnujúceho vzduchu plného „sajrajtu“.

Vydýchaný vzduch v byte či kancelárii je príliš otrávený na to, aby nám dokázal obnoviť energiu v dýchacom ústrojenstve.

Chladný vzduch pôsobí ako prírodný dezifenktant, najmä ak máš zahlienené priedušky. Ja sa už roky pasujem s chronickým kašľom a zahlienením, odkedy som však pravidelne zaradila prechádzky chladnými ránami, výrazne sa mi polepšilo.

Rozpoviem vám aj jeden príbeh, ktorý sa mi stal už dávnejšie. Počas jednej studenej zimy som ako vždy opäť ochorela – silná nádcha, kašeľ, horúčka. Táto však do mňa zaťala drápy, ako sa len dalo – inými slovami ešte nikdy mi nebolo viac naprd. Myslela som si, že sa nedokašlem do rána.

Nastala však rodinná kríza a museli sme babičke niečo súrne odniesť. Vonku nasnežené, riadne mínusové teploty, auto nebolo a mama s vykrúteným členkom tiež v posteli. Nemala som inú možnosť. Musela som sa prejsť peši v tomto stave dve hodiny tam a späť až na druhý koniec mesta. Ešte teraz si pamätám, ako ma bolela hruď z mrazivého vzduchu.

Nuž ale stal sa zázrak: na druhý deň som sa zobudila a výrazne sa mi polepšilo, na tretí deň choroba bola preč. Zistila som, že ma zima postavila na nohy a odvtedy vždy keď ma začína bolieť hrdlo, zaberú dve veci: pôst a riadna prechádzka na chladnom vzduchu. Manžel funguje podobne, akonáhle sa na neho niečo lepí, oblečie si šortky a tričko a ide do zimy behať. Hodinový ľahký jog a vírus je „preč“.

Preto som presvedčená, že chronické ochorenia sa dajú aj vysedieť v zavretých miestnostiach.

Snažíme sa neprechladnúť a nechodíme von, a pritom sme chorí z toho, že von v zime proste nechodíme 🙂

Vieš o tom, že ľudia, ktorí ešte stále žijú pôvodným spôsobom života – rôzne domorodé kmene, Indiáni, pustovníci – netrpia na žiadne choroby dýchacích ciest? A čo tak národy, ktoré žijú blízko polárneho kruhu, v arktickom podnebí. Zastaví sa fungovanie štátu, lebo všetci majú nádchu a chrípku? Musia ísť z domovov von, aj keď je vonku celé dlhé mesiace aj dvadsať stupňov pod nulou.

Spím vonku i v mraze, trebárs v mínus dvanásť stupňov, na hrubšej karimatke, mám spacák a ešte som prikrytý dekou. Cítim, ako okolo mňa všetko stuhne a moja hlava odpočíva, keď sa jej dotýka ľadový vzduch.
(kniha Raději zešílet v divočine- setkání se šumavskými samotáři)

Aj preto sa zastávam práv zimy. Tá naozaj za nič nemôže.

Ak sa konečne naučíme fungovať v prirodzenom rytme prírody, naučí nás aj trpezlivosti.

Zimné mesiace majú svoj význam. Je to aj čas plánovania, čas rozmýšľania, čas makania na projektoch. Nikdy sa mi lepšie nepíše, ako keď vonku sneží a ja sa usadím pri počítači so šálkou čaju po výdatnej prechádzke.

Ako využiť potenciál zimy pre svoje zdravie?

Choď von! Ak budeš vysedávať celú zimu vnútri, bude z teba chorľavá cintľavka, ktorú keď niečo ofúkne, skončí na lôžku. Uži si mierne štípanie na tvári, ten pocit, ako sa ti rozohrieva rezkou chôdzou telo a satisfakciu, keď sa vrátiš opäť revitalizovaná do teplúčka. Nízke teploty a mráz zlepšujú kvalitu vzduchu, chlad sťahuje póry, rozžiaruje a omladzuje pokožku. Ružové líčka dosiahneš prirodzene. A ver mi – behanie v zime je oveľa príjemnejšie, ako behanie v rozhorúčenom lete. V zime telo spaľuje viac kalórií, nakoľko sa snaži udržať si telesnú teplotu. Win-win! Paradox života: najčastejšie vidím v zime vonku fajčiarov 🙂

Vetraj! V zimných mesiacoch som posadnutá vetraním a okná otváram dokorán aj 4 x denne. Prílev vzduchu do vydýchanej miestnosti je ako lúč svetla do tmy. Proti baktériám a vírusom je veľmi účinné aj dymenie byliniek – šalvia či bobkový list.

Spi ako ľadová kráľovná! Ak by som mohla, presťahujem si posteľ na balkón. V zime vypíname doma v spálni kúrenie, vyvetrám až na úplnú ľadovňu a spíme pod veľkou duchnou v teplom pyžame. Dnes už nedokážem spať v prekúrenej spálni so zavretými oknami. Okrem dní, keď veľmi mrzne, vždy mám otvorené okno aspoň na vetračku. Keď dýcham v noci čerstvý chladný vzduch, ráno sa zobudím ako znovuzrodená a spím o milión percent kvalitnejšie. Fínske bábätká spávajú vonku v kočíku až do mínus 15 stupňov.

Obleč sa poriadne! Niekedy sa mi rozum zastavuje, ako sú v zime roztrasení chronickí sťažovatelia poobliekaní: plátené tenisky v snehu a blate, úzke džíny bez ponožiek a holé lýtka, obnažené kríže, hlavy bez čiapok, krky bez šálov, módne čižmičky z polcentimetrovou podrážkou.. Ehm, haló! Zimnú výbavu človek vymyslel, aby ich aj používal! No tak hlavne že sme IN, že sme SEXY, že sme nahodené v lacnom módnom kúsku. Všetky tie tenké, nekvalitné handry na zimu, ktoré obsahujú 0.0001% vlny a pri prvom snehu premoknú až na podšívku by som hádzala na poriadnu vatru, okolo ktorej by sme sa všetci zišli ohriať. Kúp si prosím ťa poriadny kabát, kvalitné teplé topánky, naraz si na hlavu čapicu, nezabúdaj si rukavice a zrazu je tá zima taká krásna 🙂

Nežer hlúposti! Imunita je v čreve. Krása pleti je v čreve. Jedz sezónne zimné jedlá, teplé výživné polievky. Nie je lepšia obrana proti chorobám ako normálna strava a občas to jedlo aj vynechať… Ak dáš bruchu trochu oddýchnuť, bude mať čas sa popasovať z opravou tela proti nájazdom baktérií. A čo zješ v zime, za to si poďakuješ v lete. Predsavzatia, predsavzatia, kde ste sa mi len podeli?

Prestaň sa preto sťažovať a nechaj, nech zima pracuje vo tvoj prospech – ako liek, ako životná sila, ako motivátor.

Žiadna zima netrvá večne a kto sa na zimu sťažuje, nezaslúži si jar, no nie? 🙂

Ako si užívaš zimu ty?