Minulý rok som si zrušila súkromný profil na Facebooku a založila si nový, prázdny, len na prepojenie s blogom.
Privátny profil som uťala ako kat odsúdenému hlavu. Tá únava z nekonečného hluku a nepodstatného balastu – blá blá blá – deaktivácia – boom! A bolo svetlo.
Rozhodla som sa venovať len účtom súvisiacimi s blogovaním – uvedomele, kontrolovane, minimalisticky.
Vymenila som smartfón za tlačítkový telefón a vrátila sa mi červeň do líc.
Vyhrané som však zďaleka nemala.
Vždy som si myslela, že blogovať úplne bez sociálnych médií sa jednoducho – NEDÁ.
Každý jeden úspešný biznis predsa MUSÍ byť na sociálnych sieťach. To neobídem.
A kto bude čítať tvoje články, keď nezdieľaš na Facebooku?
A videla si, čo o tebe píšu na Instagrame?
A čo lajky?
A čo followeri?
Ako budeš vedieť, čo je nové?
Vieš čo je sranda? Mnoho blogerov na sociálnych sieťach nechce byť. Presne ako ja. Nechcú ale SÚ, lebo MUSIA.
„Ach Andrea, keď mne sa nechce stále vymýšľať čo mám hodiť na Instagram, ale čo mám robiť, musím sa to naučiť, minule mi jedna video story trvala aj tri hodiny…“
Spomínam si na moju životnú lekciu: “ Ak sa ocitneš na strane väčšiny, je čas zastaviť sa a reflektovať.“
Odkedy sme otroci, ktorí nemajú na výber?
Musím sa priznať, sociálne siete mi vôbec nesedia. Nechcem ich používať a nechcem byť „nútená“ na nich visieť len preto, lebo inak by to bola marketingová samovražda.
Začala som sa viac všímať. Intuícia na plné obrátky.
Čo sa so mnou deje, keď zdieľam na sociálnej sieti?
Zobudím sa a chcem si skontrolovať Facebook a Instagram.
Ak mám veľa lajkov teším sa.
Ak mám málo lajkov, mám zhoršenú náladu a vyhodí sa mi pupenec na čele.
Z milých správ som hyper ako po droge, z negatívnych mám guču v žalúdku. Prečo som zas nepochopená?
Pozorujem, ako stačí jeden jediný negatívny komentár a rozprúdi sa búrlivá diskusia. Nie pozitívny komentár, NEGATÍVNY.
Sociálna sieť nie je miesto, kde nájdeš pohodičku a „zen“, práve naopak. Niektorí homo sapiens si tam chodia šmirgľovať ego.
Prečo by som vedome trávila čas niekde, kde sa cítim ako na ihlách?
A načo sú nám vlastne sociálne médiá?
Aj som si navrávala, že na sociálnych sieťach je fajn pobývať, lebo sa veľa dozviem a naučím. Marketing, propagácia, LÔVE.
Figu borovú.
Sociálne siete NIE SÚ zdrojom informácií. Ani toho ostatného.
Sociálne siete sú ZDROJOM ZÁBAVY. Je to ako súkromné Las Vegas v zadnom vrecku.
Všetko je vyšpekulované tak, aby nedokázala odísť a konzumovala „informácie“ čo najdlhšie. Je to také super, že sa nedá povedať dosť.
Keď sa chcem niečo dozvedieť, nepotrebujem sociálnu sieť. Úplne mi stačí vyhľadávač alebo konkrétna webstránka, ktorú poznám.
Otvorím si mapu, knihu, či slovník, spýtam sa niekoho. Moje obľúbené blogy čítam tak, že na ne priamo kliknem. Keď mám čas. Toto nazývam vedomé prijímanie informácií. Máš akú takú kontrolu čo čítaš a ako dlho.
Len tak na porovnanie: Ako dlho dokážeš surfovať na stránke odchodov vlakov? Alebo študovať Google mapy? Alebo čítať správy? Alebo kontrolovať akcie na burze? Zistíš, prečítaš, porozmýšľaš, odídeš.
Sociálne siete sú čierna diera, v ktorej mizne časť mojej vzácnej produktivity.
Obetujem prácu na vlastnom blogu a knihe, aby som sa stratila vo svete krátkodobých lajkov, tagov a komentárov. Zmäkne mi mozog z rozmýšľania – čo by som kam zase mala hodiť na ktorú sieť, aby som nebola za internetovú vykopávku s týždeň starým prípevkom.
Ak napíšem článok, táto informácia zostane na mojej stránke nadčasová. Vyrábam dielo pre seba a nie pre tretiu stranu.
Obsah je plne v mojej kontrole. Nie som závislá na žiadnych algoritmoch. Som pestovateľ a nie zberateľ.
Užitočné komentáre na sociálnej sieti klesajú v news feede dole, až kým sa nenávratne stratia v digitálnom cintoríne. Kto už ti lajkuje týždeň starú vec?
Na druhej strane, komentáre priamo na mojom blogu sú večné a aj neskôr, po roku, či po piatich rokoch si ich nový čitateľ dokáže prečítať.
Lesk a bieda Instagramu
Instagram sa mi istý čas celkom páčil. V poslednom čase je to – s prepáčením- na jedno kopyto.
Závisí koho sleduješ, ale lidičky už mi tak lezie krkom produktová bonanza bezodpadových výrobkov, zdravej výživy, fotiek jedál, dovoleniek a dokonalých tiel. Instagram sú prevažne a) fotky ľudí čo celý deň nič nerobia b) samá reklama na produkty. Namiesto shopoholizmu tu máme novú verziu: Insta-holizmus.
Tých pár príspevkov, fakt zaujímavých ľudí alebo inšpirujúce veci, čo sa mi páčia sa strácajú v prebytku toho ostatného.
Je čas vypratávať?
Menej je viac.
Aj príspevkov o minimalizme, aj o zero-waste, aj o vegánstve, aj dovoleniek, aj kozmetiky, aj všetkého, s čím sa stotožňujeme.
To že o niečom nepíšeme a nezdieľame, neznamená, že tým nežijeme, kapíto?
Sympatizujem s mnohými vecami, ale nemusím ich mať denne pred očami.
A nie je nutné, aby ste ich počuli aj odo mňa.
Nuž, a chápem, že obchody musia z niečoho žiť, ale prosím vás nedá sa to inak? Kreatívnejšie?
Preto nechcem ani teraz ani do budúcnosti s nikým spolupracovať. Ak mám niečo rada, poviem na rovinu že to mám rada, a nemusím byť nikomu nič za tento výrok dlžná. Nie, nepomýlila som sa vo vete. Nuž, všetko zadarmo je drahé. Aj sloboda slova. Ak sa mi výrobok alebo služba znepáči, môžem to povedať, lebo chcem.
Musím spomenúť aj fotenie.
Nie tak dávno som si fotila kávu a snažila sa nájsť ten správny uhol a vybrať dobrú fotku. Dcéra sa ma pýta: „Mama, a čo robíš? „ „Fotím si kávu, vieš, na Instagram“ „ A prečo? „ pýta sa nechápavo.
Pozriem sa na ňu, stojím tam bez odpovede a uvedomujem si ABSURDITU celej tejto situácie.
Som toto naozaj ja?
A stojí mi tento Instagramový príspevok za to, aby som ignorovala moje dieťa, alebo ľudí, či svet okolo seba?
Keby mi niekto pred dvasiatimi rokmi povedal, že si v budúcnosti budeme fotiť jedlo a zdieľať ho na internete, poslala by som ho na psychiatriu.
A ako si prosím pekne tie príspevky ľudia fotia? Toto by ma zaujímalo. Jedlo zhora sa dá odfotiť asi len tak, že vyleziem na kuchynskú linku, či rebrík, nie? A nie je to nebezpečné? A tie akože náhodné zábery seba samého, ako dotyčný sedí a číta s pohárom vínka, to si ľudia najímajú asistenta, ktorý ich sleduje a hľadá prirodzený záber? Snažím sa predstaviť si, koľko jeden príspevok trvá nafotiť aj vrátanie osvetlenia, aranžmá aj personálu. Veď to musí zabrať celý deň!
Ak by som chcela, schovala by som všetky veci do skrine a publikovala fotky úplne prázdneho „minimalistického“ bytu. Ak by som chcela, publikovala by som fit večeru, ktorá pozostáva každý deň z piatich špenátových listov a potom si dala na tajňáša guláš s piatimi knedľami. Ak by som chcela, publikovala by som fotky rodinnej pohodičky s deťmi potom, ako som na ne predtým dobre navrieskala.
Sociálne siete predstavujú veľmi často odflitrovanú hyper realitu, kde môže byť ktokoľvek – čím len chce byť a preto sú aj nebezpečné. Jedna celá generácia sa nahráva, ako nič nedosiahli a zarábajú z toho peniaze. Make-up, handry, rozbaľovanie produktov, načo ísť roznášať noviny alebo strihať susedovi trávnik za vreckové? Práca sa už nenosí. Stačia followeri.
Mladí ľudia skáču kvôli insta- pocitu neadekvátnosti z mosta. Chcem toto učiť moje deti?
Sociálne média sú kolosálny žrút času
Čo ma dokáže pobaviť, keď sa ľudia sťažujú, že nemajú čas na to či ono, ale na sociálnych sieťach im to parí od svitu do mrku. Nestíhaš cvičiť, ale: naposledy videná na FB v noci o druhej. Nehanbíš sa? Nestíhaš spávať tak si zacvič. Aj v noci. Aspoň zaspíš, haha.
Sociálne média v nás vyvolávajú klamlivý dojem produktivity. Príspevok na Facebooku je síce akože „práca“ ale triešti koncentráciu. Nechce sa mi sledovať správy a komentáre na piatich rôznych miestach.
Takto vynaložená energia nemá veľkú návratnosť a je prchavá ako letná láska v talianskom letovisku. Bonžórno.
Čas strávený na sociálnej sieti je ako neistá investícia do ťažby zlata, minieš milióny a nájdeš len jedno zrnko.
Z tých pár infomácií, čo sú naozaj užitočné je ich tisíc, čo ma nezaujíma.
Môže biznis prežiť bez sociálnych sietí?
Predtým, ako príde epilóg, prichádza próza zo života.
Príbeh podnikateľky Ká eS. prezývanej „Žaba“
Žaba vedie úspešný nechtový salón. Na začiatok sa jej biznisu veľmi nedarilo – odpadnuté nechty, zrušené termíny, málo zákazníčok. Tvrdo na sebe pracovala, vytlačila a roznosila po sídlisku letáky. Využila silu osobnej komunikácie a ponúkla zľavy za odporúčania.
Po čase sa z malej žabky stala umelkyňa. Nikto nedokáže vymodelovať tak kvalitné nechty ako ona. Prevádzka je schovaná pred verejnosťou, nájdeš len ak vieš kam ideš. Do jej kalendára sa dostaneš až po 3 mesačnej čakačke, a to jedine cez VIP doporučenie existujúcej zákazníčky.
Žaba vedie vymakaný biznis a toto všetko dosiahla bez sociálnych sietí. Dokonca nemá ani webstránku. Žiadne fotky nechtov na Instagrame, žiadne videá na Youtube, žiadne súťaže, označovania, zdieľania na Facebooku. O tom aká je dobrá si čvirikali vrabce na strome, a nie na Twitteri. Úspech dosiahla tak, že robí nepopierateľne kvalitnú robotu.
Čo mi bráni, aby som bola ako Žaba? Skok do neznáma:)
Vieš odkiaľ na môj blog prichádza najviac čitateľov? Cez Facebook.
Ak som závislá na príleve návštevníkov cez Facebook, má môj blog v rukách ten filantrop, čo to vlastní, nie ja.
Nosí síce tie isté košele, čiže je defacto minimalista, nič to však nezaručuje. Znepáčim sa mu, a som v háji.
Vravím si však, všetci to robia, všetci tam sú, a neuvedomujú si ako sú zavislí na tretej strane.
Čo ak nevidím, čo sa dá dosiahnuť, kým z tohto matrixu nevystúpim?
Žijem v planéte zombíkov a všetci sú nainfikovaní tým istým systémom?
Existuje život mimo Siete?
Sú sociálne médiá experiment, ktorý sa vymkol z rúk a nikto si to doteraz nevšimol?
Vystupujem z vlaku na 6 mesiacov.
Chcem si pol roka vyskúšať, či je možné písať úspešný blog aj bez Facebooku a Instagramu.
Žiaden lajk a naháňanie followerov nestoja za moje emocionálne a duševné zdravie.
Radšej si prosím menej čitateľov, ale kvalitných.
Stačí mi málo. Zaplatiť si náklady a nejaké to vreckové k tomu.
Aby som mohla bez finančného stresu robiť čo ma baví – dať zo seba čo vo mne volá a vrie a snáď mojimi výlevmi pozitívne niekomu ovplyvniť život.
Verím, že tí, ktorí ma potrebujú si ma nájdu priamo na webstránke.
Alebo to zariadi karma.
Alebo keď človek potrebuje minimalizmus, si ho vygúgli a nájde ma tam.
Dúfam, že ľudská komunikácia ešte nevyhynula a najbližšie, keď sa stretneš s kamoškou, jej povieš: “ Poznáš tento dobrý blog? „
Ak ma chceš čítať, som tu, v mojom priestore.
Ak chceš odo mňa počuť, prihlás na na newsletter a pošlem ti ako sa mám a čo by ťa mohlo zaujímať. A preto, lebo si to zvolíš TY a nie tretia strana manipuláciou a algoritmami. U mňa máš možnosť voľby povedať nie.
Ak ma chceš vidieť, občas niečo pridám na Youtube, aby som ťa motivovala. Raz za čas nahrám podcast, aby si si niečo podnetné vypočula.
Inde ma nehľadaj 🙂
Selektujem, čo je pre mňa podstatné.
Vstupujem do sveta digitálneho minimalizmu.
Uff, ale sa mi uľavilo.
