Ak chceš byť niekto, strácaš slobodu. “
Hlásim sa po dlhšej pauze, ktorú som si predpísala zámerne. Nie je nič lepšie, ako vypnúť, aj keď som blogerka, a venovať sa niečomu inému než vyjadrovaniu svojich myšlienok. Snáď sa bez mojej nevýznamnej maličkosti svet či nebodaj Facebook nezrúti. Nuž a prežila som. Aj tie Vianoce. Počas môjho ničnerobenia som mala čas si trošku zhodnotiť, ako sa mi podarilo sviatky zvládnuť a pohútať, čo od novej dekády očakávam.
Poďme rovno na sviatky.
Darčeky.
Prvýkrát v histórii našej rodiny sme zvládli Vianoce bez vzájomného vymieňania darčekov. Už sa na nič asi nehráme a pomohlo nám aj to, že všetci žijeme ďaleko od seba. Zíde z očí, zíde z mysle riešiť veľké nákupy. Rodine sa uľavilo a všetkým sa to odrazilo na financiách. Darčeky dostali len deti a to opäť ako minulý rok len zopár. Vymenili sme si nejaké dary s mužom, všetko buď praktické veci či peniaze. Našlo sa aj zopár darov, ktoré sa kúpili na impulz – drahý manžel mi dal nové tenisky, ktoré sú síce pekné, ale naozaj som nové nepotrebovala (boli v zľave, čo dodať!) a dcéra si vyžobrala novú bábiku, ktorú si odložila do skrine a veľmi sa s ňou nehrá. Syn dostal skúter, a vôbec sa mu netešil, až kým sa po sviatkoch nenaučil na ňom jazdiť.
Nuž, praktické veci nie sú vždy zdrojom radostných výkrikov detí pri vybaľovaní. Pred sviatkami sa mi pokazil Fitbit (po 4 rokoch denného používania), tak som dostala nový, a je to skutočne skvelá vecička, ktorá ma núti zdvihnúť si zadok zo stoličky každú hodinu, a monitoruje mi aj spánok aj pulz, aj počet krokov, ktorých by malo byť denne 10.000. Zatiaľ sa prekonávam aj vďaka tejto pomôcke.
Záver: dá sa to, len sa treba s minimalistickými názormi stále opakovať ako papagáj. Nie je nutné veľa, ale dôležité je čo. Endorfíny po vybaľovaní darov trvajú 5 sekúnd, a diera v peňaženke celý január, takže píšem si kočírovať financie, a nenechať sa utrhnúť z reťaze. To sa nám podarilo. Môj muž sa musí naučiť nekupovať veci z lásky v zľave. Dávam si 8 bodov z 10. Ešte je čo vytuningovať.
Stromček a dekorácie.
Až do nejakého 21.decembra som sedela pokojná s vyloženými nohami. Kúpila som dve voňavé sviečky v akcii, a zavesili sme svetlá do okien, ktoré muž stále na noc vypínal a a potom sme ich už zabudli zapnúť. Náš dom bol najtemnejší v ulici, chacha. Chytila ma panika, že nemáme stromček a nasledovala doma búrlivá diskusia. Muž žiadny nechcel, a ja kvôli deťom aspoň nejakú halúzku. Sliedila som na burzách, ale pred sviatkami nikto nepredával ani len vysušenú vecheť. Nakoniec som podľahla materializmu a šla do obchodu dačo popozerať. Až mi bolo nevoľno. Myslím to vážne.
Nasledoval totálny fail – neviem, či mi preskočilo, ale mali už len 3 výrazne zlacnené stromy za tú istú cenu, ale v troch rôznych veľkostiach, a tak ako v mekáči, vybrala som si ten XL, veď načo platiť to isté a dostať menej, však? V podstate mi úplne zlyhala pevná vôľa, a zvíťazila nákupná psychológia, takže si idem opäť prečítať knihu Psychológia peňazí od Arielyho ako povinné čítanie. Jediný bonus bol ten, že stromček už bol defacto ozdobený šiškami a červenými bobuľami, tak sme ho doma dozdobili len prírodnými dekoráciami. V podstate bol pekný, ale mala som z neho taký čudný pocit. Teraz nám po zložení zaberá polku hosťovskej kúpeľne. Nie je ho kam dať.
Prišla som na to, že je to opäť len tlak kultúrnej tradície a výhovorka “kvôli deťom”. Spýtala som sa dcéry, čo by povedala na to, keby sme podľa našej novej tradície ekologicky žiadny strom nemali, alebo len tak symbolicky nejaký kus halúzkového umenia. Prekvapilo ma, že nenamietala a to má len 9 rokov.
Záver: Rozhodla som sa prekonať strach už aj v mene matičky Zem. Pretože najťažsia časť na redukovaní je, že nie sme ochotní redukovať všetko. Zvyk je železná košeľa. Viem predstaviť sviatky len so sviečkou v okne bez tradičného stromčeka ovešaného ozdobami. Tak samozrejme, pokiaľ ich doma máme a používame roky, je to iné. My ako nomádska rodina musíme mať čo najmenej. Trepať sa cez pol sveta s dvojmetrovým stromom asi nie je riešenie. Naše deti môžu byť poslami novej ekologickejšej tradície, a oni to chápu. Rozmýšľam, aký by mala názor Greta a dávam si 4 body z 10. Stromček predáme a budúci rok sa polepšíme.
Jedlo.
Tu som spokojná. Tesne pred sviatkami sme mali úplne prázdnu chladničku a Štedrý večer sme strávili netradične – vonku na pláži. Obchody boli tu v SAE otvorené denne a jedli sme ako bežne. Nuž aj hladní sme boli ako bežne, žalúdok sa neroztiahol podľa kalendára. 24-ho ráno ma opäť chytila panika a narýchlo som spravila majonézový šalát, vypražila rybu a vybrala kapustnicu z mrazáku. Priznám sa, až na tú kapustnicu mi bolo po našom obede ťažko. Deckám kapusta vôbec nechutí a nakoniec som polku šaláta po sviatkoch vyhodila do koša. Mala som sa držať svojho.
Angličania slávia až 25-ho slávnostným obedom a ten sme tiež absolvovali vonku. Vianočné pečivo mi dala kamoška a úplne nám stačilo pár kúskov k čaju. Objednala som vianočnú štólu z miestnej pekárne a inak som nič nevyvárala ani nevypekala. Musím sa priznať, že asi by som to nabližší rok nezopakovala dvakrát, nakoľko kvalita jedla bol priemerná, ale čo sa týka sladkého pečiva, bolo to akurát. Celé sviatky sme behali, bicyklovali a hýbali sa a vyhlo sa nám to klasické priberanie počas decembra.
Záver: aj cez sviatky sa dá stravovať v normálnej miere. Až na ten vyhodený šalát si dávam 9 bodov z 10.
Najväčšie pozitívum minimalistických Vianoc je oddych od všetkého. Neviem sa nabažiť počasia, teší ma byť konečne vonku na vzduchu, teší ma, že sa nemusíme ráno nikam ponáhľať, že nemusíme nič robiť, že sú prázdne cesty. To je luxus! Veď kedy ak nie počas sviatkov máme čas na všetko: cvičiť, hýbať sa, čítať, venovať sa nejakému hobby, nabrať energiu, a napriek tomu mnohí čakajú na január. Práve kvôli pekelne horúcemu počasiu v lete som každý deň vstávala s vďačnosťou za skvelé počasie. Často sme veľmi skoro vstávali a šli na výlety do púšte a všade kde sa dalo, sme hľadali prírodu.
Čo by som zmenila je ešte menej internetu, aj keď sú na ňom zaujímavé blogy a články a informácie. Pokúšam sa zredukovať informácie v hlave. Zvažujem, že sa na sviatky bude vypínať wifi. Prečítala som menej fyzických kníh ako som chcela a nedostala som sa k istým veciam preto, lebo som preferovala obrazovku pred papierom. Psychické skóre: 9/10, oddýchli sme si skvele.
Aké mám plány na 2020?
Priznám sa, žiadne predsavzatia si už nedávam. Naposledy som si ich dala len ako žart – pribrať 20 kíl, začať fajčiť, jesť sladkosti, prokrastinovať. Nič z toho sa mi nepodarilo, takže konečne úspech, haha. Som presvedčená, že ak chceme niečo zmeniť, ten správny čas je práve teraz, a nie od pondelka, ani od prvého januára a práve preto neuznávam u seba ani žiadne vianočné prežieranie a povianočné ošiale vo fitku. Ak stretnem niekoho, kto sa riadi predsavzatiami aj koncom marca, zjem asi záchodovú kefu:)
Priorita tohto roku je pre mňa osobne digitálny minimalizmus.
Dospela som k názoru, že neporiadok v hlave je oveľa akútnejší problém, ako preplnené šatníky, i keď všetko zo všetkým súvisí. V domácnosti už skoro nič nepotrebné nemáme, a možno tento rok ešte niečo popredávam (vrátane stromčeka 🙂 V decembri som prerieďovala šatníky detí a spravila som si upratovacie očistné seansy.
Digitálne upratovanie som však trochu začala už minulý rok.
- Opustila som Whatsapp skupiny týkajúce sa školy, kde si mamičky až príliš často skákali virtuálne do vlasov a riešili, kde sa stratila koho ponožka. Četovanie považujem sa psychicky únavné, a všímam si, že potrebujem čoraz viac času, aby som sa z takýchto digitálnych konverzácií regenerovala. Úprimne, najradšej by som z neho odišla úplne, ale teraz už komunikujem aspoň selektívne. Som istým spôsobom nútená používať môj starý smartfón, aj keď na ňom skoro nič nemám, čety sú žrúti času. Tu totiž nikto neposiela sms-ky, biznisy fungujú všetky na Whatsappe a bez smartfónu nevybavím v krajine nič. Všetko, ale úplne všetko je v aplikáciách a som v pasci, musím ich používať.
- V rámci menej vedieť je viac som výrazne zredukovala čítanie časopisov a správ, dnes už len selektívne sledujem newslettre Denníka N (čistá domáca kriminálka) a lokálne noviny v SAE TheNational, ktoré ponúkajú zaujímavý pohľad na súčasnú svetovú situáciu. Chcem byť informovaná, ale nie za cenu obsesívneho čítania všetkého čo je na nete. Je nesmierne dôležité vybrať si nezávislý kvalitný zdroj správ, a to aj práve preto, čo sa deje.
- Vymazala som si tisícky e-mailov a spravila si nový bezpečnejší e-mail, na ktorý chcem postupne konvertovať. Nie je to ľahké, poviem vám. To, ako je všetko poprepájané so sociálnymi sieťami a Gmailom je hrozivé. Tento rok idem nato.
- Asi najlepším rozhodnutím roka bol odchod z Instagramu, skutočne sa mi veľmi uľavilo. Už by ma ani nenapadlo len tak bezcieľne surfovať na apke fotky, prijímať všetky tie záblesky informácí z neho a považovať to za relax. Dnes mi to pripadá absurdné a pritom som to bežne robila. Tu skutočne platí, čo srdce nevidí, to ho nebolí, do písmena a do bodky.
Tento rok chcem pracovať na upratovaní v online priestore, a to z hľadiska zabezpečenia (používanie menežérov hesiel, odchod z Gmailu a prechod na ProtonMail), úplný odchod zo sociálnych médií vrátane účtu blogu na Facebooku (nové dôvody podrobne vysvetlím v ďaľšom článku) a zredukovanie používania internetu na minimum. Pohrávam sa s myšlienkou na internet free days. Uvedomila som si, že úspech v online svete v podobe lajkov ani štatistík pre mňa nakoniec nie je vôbec dôležitý.
Konzumovanie informácií je totiž tiež len konzum a som skutočne preťažená, chcem von. Príliv fyzických vecí som sa už naučila zastaviť, ale tie digitálne, na tie potrebujem nové zbrane. Niekedy mi to príde až vtipné, ale skutočne ma v poslednom čase teší hladkať mačku a kŕmiť vtáky v záhrade, a len tak na nich pozerať (“Mame preskočilo, už pol hodinu kuká na vrabce..”).
Rada by som sa tento rok naučila nejakú zručnosť (látkové šitie), pracovala na rôznych projektoch s deťmi viac s rukami a vrátila sa pravidelne ku kresleniu. Chcem večery tráviť tak ako cez sviatky – s kresle, s vyloženými nohami, uprataná kuchyňa, čaj v ruke. Žiadne dorábanie článkov, čítanie na nete, odpovedanie na maily.
Počas sviatkov sme si s bratom v kuchyni kreslili a už som zabudla na ten úžasný pocit, v akej bezstarostnej zóne sa nachádzam, keď sa koncentrujem pri práci s rukami. Cítim sa tak oddýchnutá, ako nikdy. Čo sa týka blogu, radšej by som viac pracovala na fyzických knihách, ako chrlila blogy a podcasty každý týždeň či dva. Som presvedčená, že z hlbšieho koncentrovaného písania by som mala oveľa väčšiu radosť a uspokojenie. Neznamená to však, že prestanem blog písať, skôr si dávam povolenie písať len vtedy, keď mám pocit, že mám čo povedať.
Na záver môjho prvého blogu ti prajem skvelý rok 2020 a ďakujem za to, že v prebytku infomácií čítaš práve ten môj ♡. Andrea
P.S: Budem rada, ak mi napíšeš, aké sú tvoje posviatočné úvahy – čo by si spravila inak a aké sú tie tvoje priority na rok 2020? Teším sa!
