Peniaze

Je jedno, koľko máš peňazí. Dôležité je, čo s nimi robíš.

12. decembra 2019 publikovala Minimalistka 6 komentárov

Prečo nie sme bohatí? Lebo nerozumieme peniazom

Toto je titulka článku z Denníka N, ktorý mi práve pri písaní blogu prišiel do rany, ako aj tá istá téma v Ekonomickom newsfiltri (odporúčam odoberať, veľmi zaujímavé veci:)

Píše sa v ňom, že finančná gramotnosť Slovákov je alarmujúco nízka a to aj preto, lebo ľudia sa zadlžujú, nerozumejú finančným produktom, nevytvárajú si žiadny majetok, nesporia si na dôchodok, a ak majú peniaze, nevedia s nimi hospodáriť, dlhy riešia cez osobné bankroty.

Hospodárenie s peniazmi je dôležité nielen pre ľudí, ktorí sú dobre situovaní, ale najmä pre tých, čo žijú od výplaty do výplaty.

Niekedy si však myslíme, že žiadne peniaze nazvyš nemáme, ale keď sa pozrieme na naše výdavky – drahá káblovka, impulzívne nákupy, nový mobil každý rok, kávička, kozmetika, kaderník, krúžky, dve autá, príliš nákladné bývanie, tak zistíme, že ich vlastne máme, ale namiesto šetrenia ich míňame. Aj ja som bola kedysi na tejto strane spektra.

Cesta z kruhu von je: znížiť si svoje nároky na život, zmeniť si myslenie a míňať len na nutnosti, na to, čo skutočne potrebujeme. Minimalizmus.

A čo keď naozaj nemám žiadne peniaze nazvyš?

Dá sa aj z mála. Denno denne prichádzam do kontaktu z ľuďmi z tretích krajín z Bangladéša, z Filipín, zo Srí Lanky, z Indie, z Pakistanu. Sú to ľudia, ktorí odišli za prácou z nepredstaviteľnej mizérie, a nechali doma ženu a deti, či ženy si nechajú doma vlastné deti, aby zarobené peniaze poslali domov. Pracujú tu ako robotníci, slúžky, zametači ulíc, roznášači jedál, väčšinou je to ťažšia manuálna a síce slabo platená práca, ale v porovnaní s chudobou doma predstavuje táto výplata celý majetok.

Aj tí najchudobnejší ľudia vedia s nesmiernou prísnosťou narábať s peniazmi, lebo musia. Nemajú totiž žiadnu záchrannú sieť. Musia bývať, jesť a šetriť z veľmi malej a nepravidelnej výplaty. Nemajú bankové účty, nemôžu si totiž dovoliť vysoké poplatky a banky ich za zákazníkov nechcú, nemajú ako na nich zarobiť. Peniaze si držia v krčahu, zašité vo vankúši, pod kobercom, v zlate a domov ich prevádzajú v hotovosti. Kreatívnejší si vymyslia malý biznis – predávajú ovocie pri ceste, otvoria si malé krajčírstvo, potraviny, záhradníčia, umývajú autá.

V SAE žije veľa šikovných študovaných expatriotov, ktorí využívajú výhody nezdanených platov a majú v živote výnimočnú príležitosť vytvoriť si do života finančnú rezervu. Preto sme tu aj my. Veľmi málo finančne privilegovaných ľudí je však finančne zodpovedných a často extra príjem rozpustia na drahé autá, obedy v hoteloch a konzumný životný štýl, ktorý je tu taký populárny (ako sme to kedysi robili my :) Strávia tu niekoľko rokov a odídu v lepšom prípade s nulou na účte a v tom horšom aj s dlhmi len preto, aby sa statusovo vyrovnali susedom.

Nie všetci sú z jedného cesta. Stretla som tu Svetlanu (Svetiu), ktorá je zhodou okolností moja susedka a je to Slovenka vydatá za Francúza, majú spolu tri malé deti a žili v Holandsku. Dnes bývajú v Abu Dhabi. Svetia je „self-made“ biznis žena, a ide z nej neskutočné množstvo pozitívnej energie, o svojich skúsenostiach rozpráva ako sa vraví bez „omáčok“.

Už šiesty rok pracuje ako finančná poradkyňa v Abu Dhabi pre medzinárodnú spoločnosť, ktorá sa špecializuje na investície a poradenstvo pre expatriotov. Má teda možnosť nahliadnuť do intímnej finančnej situácie ľudí v tej privilegovanejšej vrstve. Bohužiaľ, aj napriek vysokým príjmom vidí až neriešiteľné príbehy o zadlženiach, ktoré vznikli vďaka životu na vysokej nohe, nadmernému míňaniu, bez plánu či rozpočtu.

Stretli sme sa na káve a spravili rozhovor, ktorý síce vychádza zo situácie tu v SAE, ale myslím si, že si z neho môže každý zobrať akú takú inšpiráciu a hlavne trošku otvoriť nové obzory. Ako vraví Svetia, aby sme niečo mali, musíme sa rozhýbať, a nabrať odvahu niečo s našimi peniazmi robiť.

Svetia, z akého prostredia pochádzaš, kde si vyrastala?

Pochádzam z rodiny, kde otec zarábal viac ako mama, tá vždy pracovala, my sme chodili do škôlky, obidvaja rodičia pracovali, otec dostal výplatu, dal peniaze na chladničku a mama bola šéfka, ona to všetko zariadila. Mala obálkový systém na účty, mala určitú čiastku na týždeň, šetrilo sa vždy, aj nám deťom, každý mesiac od narodenia až do osemnástky. Takže naši vždy šetrili, neboli sme materialistická rodina. Na Vianoce sme dostali dva darčeky, rukavice, ovocie, nejakú hračku. Raz si pamätám, dostala som nové korčule, veľmi veľa peňazí stáli, som bola hotová z nich, starala sa o ne, leštila ich. Dovtedy som nosila väčšie a do nich štyri ponožky (smiech). Veľmi sme si vážili peniaze aj veci.

Pamätáš si svoju prvú prácu?

Ja som pracovala od štrnástich, aj popri škole, robila som si som hotelovú akadémiu, takže som makala celé prázdniny, v záhrade v reštaurácii, rôzne brigády, celé dva mesiace práca, nuž a z výplaty som si kúpila prvé Adidas tenisky.

Myslím, že dnešné deti ani nemajú predstavu, čo sme museli urobiť pre nové veci.

Ani šajnu nemajú. Na všetko som si musela zarobiť, na nové rifle, na všetko. Nuž a potom som sa zbalila, šla pracovať do Anglicka ako au-pair, výplata 40 libier týždenne, a z toho som si aj ušetrila, aj jazykovú školu platila, aj som si niečo kúpila. Teraz keď nad tým rozmýšľam, z toho mála, neuveriteľné. Možno je to tým, že ma doma takto vychovávali. Vždy sme museli šetriť, to je jedno z čoho. Som presvedčená, že finančná výchova začína doma.

Akú najväčšiu chybu robia ľudia pri hospodárení so svojimi financiami? Máš bohaté skúsenosti s rôznymi typmi dobre situovaných ľudí, veľa ľudí sa na teba obracia.

Asi najväčšou chybou je, že prídu, keď už je neskoro. Mlieko je rozliate a teraz hľadajú finančnú radu. Často už neviem nič urobiť, poviem im nech prestanú míňať, spravia si rozpočet.

Takže chybou je nemať rozpočet a míňať nad rámec?

Áno, aj. Chýb je veľa. Veľa ľudí sa napríklad nepríde poradiť predtým, ako si kúpia nehnuteľnosť. Veď je to naša najväčšia investícia v živote. Poradia sa medzi sebou v rodine, rozhodnú sa, kúpia a o štyri či päť rokov jeden či druhý príde o prácu a zistia, že ten dom nemôžu splácať a hľadajú finančného poradcu, čo s tým. Tam neviem urobiť nič. Je potrebné prísť ešte predtým, pozrieť sa na riziká, spýtam sa ich také otázky, ktoré by sa oni sami seba neopýtali a na tom základe sa vedia rozhodnúť. Možno zistia, že si ten dom či byt vlastne nemôžu dovoliť (i keď na papieri im to vychádza).

Takže rola poradcu nie je človeka obrať o peniaze, ako si veľa ľudí myslí, ale ponúknuť objektívnejší pohľad na vec. Mnoho ľudí vám neverí.

Ja sa im nečudujem, to je ako v každej profesii je dobrý zubár aj zlý zubár, dobrý učiteľ, zlý učiteľ, dobrý poradca, zlý poradca. Kľudne odporúčam vyskúšať aj viacerých, nechať si predložiť viac scenárov na svoju situáciu a potom si urobiť záver, vybrať si.

Myslíš si, že väčšina ľudí má prehľad o stave svojich financií? Keď sa niekoho spýtaš: viete, koľko vlastne máte peňazí?

Nie, nemajú.

Čo by mal človek urobiť s výplatou, hneď potom ako príde na účet?

Sú dva spôsoby. Čo robí väčšina ľudí je to, že výplata príde na účet a zaplatia účty, a čo ostane na konci mesiaca, to možno ušetria. Takže ušetria jeden mesiac napríklad 100 eur, druhý mesiac 300 eur, tretí mesiac nič, lebo niečo im neočakávané vybehlo, pokazilo sa, takže nemajú systém. Nechávajú to na náhodu, či sa im chce šetriť, alebo nie. Musíš mať disciplínu a nejaký spôsob, ako šetríš.

Musíš sa naučiť že 30% z výplaty maximálne by malo ísť na bývanie, dve percentá na poistenia, a stanoviť si hranicu mesačných výdavkov a držať sa ich.

Takže keď týždeň pred výplatou je môj rozpočet na dne, nemám sa rozšupnúť v supermarkete, a ísť do prečerpania?

Áno, presne, sedíš doma. Druhý spôsob šetrenia je, že si sadneš (aj s finančným poradcom), prejdete príjmy a výdavky, a poviete si, že potrebujete istú sumu každý mesiac si uložiť na budúcnosť alebo na štúdium pre deti, a tak sa presúva táto suma po výplate na iný účet a míňa sa zo zvyšku, len z toho sa žije.

Keď si určíš iba toľko a toľko peňazí na vyžitie, vyžiješ. Musí to byť ale automatické, príde výplata, tá suma odchádza inde, a toto robíš dlhodobo. Potom príde ďalšia otázka, čo s tými peniazmi, čo odkladáme.

Áno, čo s peniazmi, ktoré si šetríme? Prípadne, čo s extra peniazmi, ak nám zvýšia výplatu, dostaneme prémie, alebo niečo zdedíme?

Mám tu (v Abu Dhabi) mnohých zahraničných klientov, a pracujem aj so Slovákmi (ktorí tu pracujú a žijú), takže vidím, že každý národ má inú predstavu o šetrení a investícií. Kultúrne návyky sa veľmi ťažko prelamujú, nová generácia je na tom lepšie. Poviem to takto, peniaze sa musia investovať. Určite ich nesmieme nechať sedieť na účte tak, ako to robili naši rodičia. Ľudia zabúdajú na infláciu. Mne mama šetrila do osemnástky a mohla som si po takej dobe z toho kúpiť jednosmerný lístok na autobus do Londýna. Ok, keby mama nešetrila tie peniaze 18 rokov, tak by som nemala vôbec nič, ani ten lístok, nemala by som ani tú šancu, ale keby tie peniaze investovala, tak by tie peniaze vyrástli inak, aj keby to boli len 3 percentá za rok a vyrovnala by sa kúpna sila peňazí.

Aj ja som bola toho názoru, že ja sa do tohto nerozumiem, že investície (do akcií a fondov) sú rizikové. A čo ak vložíme väčšiu sumu peňazí a prídeme o ňu? Počúvaš takéto námietky bežne?

Je to ťažké, lebo ja som tiež bola jedna z nich, keby som mohla niečo zmeniť, tak určite by som začala investovať do akcií oveľa skôr, od prvej výplaty. Vďaka tejto práci som pochopila a to mi otvorilo oči, že Američania, Angličania, Kanada, západné krajiny investujú a je to pre nich normálne, lebo ich rodičia robili to isté, naučili ich to. A vidím, že iným peniaze rastú a nám nič nerobia.

Treba prekonať strach, vravím mužovi, inak v živote mať nič poriadne našetrené nebudeme, musíme sa rozhýbať. Nuž a riadime sa tým, že keby sme aj niečo stratili, sú to iba peniaze, nie život ani zdravie, prežijeme. Dôležité je rozložiť si riziko, mať z každého niečo, taký mix, takže keď pôjde nejaká firma do krachu, vykryje ti to niečo iné, vo fondoch to proste necítiš.

Môžeš riskovať viac aj menej, začneš konzervatívne, ľudia si zvyknú a potom peniaze zariskujú viac, lebo riskujú už úroky, nie zarobené peniaze, a potom už peniaze zarábajú peniaze. No a takto sa snažím otvoriť zákazníkom oči a začať budovať portfólio pomaličky.

Veľa ľudí doma na Slovensku volí investície do nehnuteľností, je to osvedčená konzervatívna metóda, aký máš ty názor na tento typ investície, mal by ísť každý do banky a zobrať si lacnú hypotéku, ak im to kredit dovolí?

Nuž, ja mám 39 rokov, môj muž 45, nemáme žiadny dom, nikdy sme žiadnu nehnuteľnosť nevlastnili, a žijeme v prenájmoch. Nemáme pocit, že musíme niečo vlastniť, mať dom. Žijeme vždy v takom nájme, ktorý si môžeme dovoliť, to čo sa nám aktuálne páči a sedí nám do životného štýlu.

A čo námietka, že platením nájmu vyhadzuješ peniaze a je výhodnejšie niečo kúpiť?

Áno, veľa ľudí nám to hovorí, že však niečo kúpte, ale ja by som musela kúpiť niečo v čom nechcem bývať, malé, nie to čo chcem, ale len čo si môžeme dovoliť.

Takže vravíš, že radšej budeš bývať v lepšom, ale prenajatom?

Ja to beriem tak, že keď som štastná doma, tak sa to odráža všade, som „wow“ v práci, prídem domov, a čaká ma to veľké okno, terasa, slnko. Teším sa že prídem domov, dám na stoličku kabelku, vydýchnem, nie je to síce moje, ale je to miesto, kde sa cítim dobre.

Ja som veľký advokát myšlienky, že domov ovplyvňuje našu náladu. Inak to je zaujímavé, vieš, že som nad tým takto nerozmýšľala? My tiež bývame celé roky v prenájme, lebo sme expati, ale boli to krásne byty, kúpa by bola nielen nepraktická, ale nad naše možnosti. Mala som istý čas prenajatý aj malý bytík pri hrade v Bratislave, s balkónom a výhľadom na Kamzík, 5 minút do práce, to bolo fajn, rada som sa večer do neho vracala.

Odzrkadlí sa to všade.

Prestane ťa to tam baviť, zmeníš prácu, chceš sa presťahovať, tak len zbalíš kufre, vrátiš kľúčik a ideš.

Áno, investície do nehnuteľností prinášajú skryté náklady, dáš to na papier a máš hneď dane, poistenie, platby správcovskej firme. Sú typy ľudí, ktorí proste chcú mať nehnuteľnosť, chcú tú tehlu, okno, je to ich, aj keď to možno nie je ideálny dom či byt.

Ja som iný typ, do nehnuteľností neinvestujem, ale snažím sa šetriť (vo fondoch) na nehnuteľnosť neskôr, namiesto toho aby sme si ju kúpili teraz. Uvidím, kde vlastne budem chcieť žiť a bývať, keď deti odídu, možno ani dom potrebovať nebudem. Keď prestanem pracovať, ak priemerne žijeme do 85 rokov, tak aby som mala 20 rokov kde bývať vo vlastnom. Ja si to uvedomujem a preto šetríme tak, aby sme si mohli niečo vhodné kúpiť v hotovosti neskôr.

Je to určite proti tomu, čo radia všetci. Ak teda hypotéku, tak mať niečo našetrené?

Tak tu musíš mať aspoň tých 20% vklad, hypotéky na 100% sa nerobia, ani by som do tohto rizika nešla. Niekto vie žiť tak, že má takýto veľký dlh, ja taký typ nie som, ja som v živote hypotéku nemala, ani žiadny iný dlh.

Nuž aj keď nebodaj stratíme prácu, nič sa nedeje, zbalíme kufre, vezmeme deti a vieme si hľadať kariéru inde. Neviem, ja sa cítim takto istým spôsobom slobodná. Keď sa pozriem na moju rodinu, tety vystavali veľké domy na východnom Slovensku a proste celý život sú tam pripútané k tým domom, brané aj na úver, deti im poodchádzali, veľké domy ostali, ale nie sú tam šťastní. Ťažko sa takéto domy aj predávajú, ani neviem či ešte majú takú hodnotu, nuž neviem, či by som chcela ísť takouto cestou.

Prečo si myslíš, že niektorí ľudia bez ohľadu na ich príjem sústavne nemajú peniaze?

Buď vieš šetriť a máš v sebe ten gén, alebo nemáš. Niektorí ľudia to proste nevidia.

Musí tam byť zmena myslenia?

Áno, a problém je aj v tom, čo vidím pri mojej práci s ľuďmi, že sa stretnú dva typy ľudí, protiklady sa priťahujú, manžel je iný ako manželka, muž šetrí, žena míňa alebo opačne, ten čo šetrí chce vedieť, ten druhý to neprijíma, a ťažko sa takto s dvojicou pracuje. Manželia by sa mali na financie pozerať ako tím, sadnúť si k stolu, zhodnúť sa. Všetko začína a končí pri peniazoch, keď máš peniaze máš lásku, máš dovolenku, máš veľa vecí, akonáhle finančná situácia nie je dobrá zdravie odchádza, rozum odchádza, manželstvo sa kazí, deti neposlúchajú, či sa nám to páči alebo nie, všetko končí pri peniazoch.

Prečo si myslíš, že ľudia míňajú a ako zabrániť takému impulzívneho míňaniu? Všetko chceme teraz a šetrenie je také bolestivé.

Veru, čo ak dozajtra neprežijem, užijem si teraz (smiech).Vieš čo ja som občas tiež tá, prichytím sa, že som niekedy šopoholik, a stojí ma to veľa energie – kontrolovať sa, spýtať sa tie správne otázky…

Čím to je, spoločnosť?

Ja si myslím, že sociálne média a ich marketing, veď sa pozri celý rok sú výpredaje, zľavy a zľavy celý rok na internete alebo na telefóne ti príde sms-ka, prechádzaš cez obchody, všetko červeným vypísané, manipulácia, aby sme niečo kúpili. Kedysi bola letná sezóna výpredaj alebo zimná sezóna výpredaj, teraz je výpredaj na všetko a stále, valentínsky výpredaj, taký výpredaj a onaký výpredaj, no a ľudia kupujú na impulz, to je už ako ako choroba. Ja si myslím, že budú kurzy, ktoré budú učiť ľudí ako nepozerať na telefón a nenakupovať.

No to už existuje, vystresovaní manažéri sa nechajú zavrieť na konci sveta bez wifi signálu, aby vypli a zaplatia prémiovú cenu za takúto dovolenku.

No myslím si, že ak sa pozeranie na mobil a siete reguluje, aj ten impulz nakupovať sa zminimalizuje. Takže menej sa tomu vedome vystavovať.

A čo Vianoce, máš ich rada, tešíš sa na ne, alebo musíš zatiahnuť ďalšiu brzdu na prebytočný konzum?

Vieš čo, moje Vianoce sú, že ani necítim, že idú nejaké Vianoce…

Tak ty už žiješ 6 rokov v moslimskej krajine, to je prirodzená brzda, nie?

No je to tu zaujímavé. Keď sa pozrieš v decembri v našom vilovom komplexe, 25-ho či 26-ho sa prejdeš okolo kontajnerov, vidíš toľko krabíc, papierov, nedá sa všetko do koša, všetko je popri košoch, lebo sú také plné. No povedz mi, budú to decká vôbec potrebovať, to všetko čo dostali? Pozrieš na môj kôš a je prázdny.

Fakt som v tomto veľmi striktná, som rada, že tie moje deti berú Vianoce, že fakt je to len o tom stromčeku, že si dáme dobré jedlo, že si pustíme vianočné pesničky. Jasné že chcú hračky, ale je to jedna alebo dve hračky pre každého a koniec. Nie ako niekde u susedov, nie je ani vidno stromček od darov, ale ty ich to tak učíš od mala, oni si to sami nevyžadujú, to len rodičia si myslia, že to chcú, my si myslíme, že to všetko potrebujú.

Deti sa musia naučiť rozdiely medzi „chcem“ a „potrebujem“.

Súhlasím, že keď dostanú deti tú vec čo chcú, sú spokojné a hrajú sa s tým pekne celé sviatky.

Áno, a mali sme dokonca aj skúsenosť, že sme im kúpili bicykel alebo skúter, ale spod ruky, takže som ani nové nekupovala, obviazala som mašľou, a či to bol použitý – nepoužitý, tešili sa, my sme ušetrili. Takže na Vianoce vôbec nepociťujem extra výdavky, rozpočet máme ako bežne.

Ty vychovávaš tri malé deti v emirátoch, a ja som o tom písala aj na blogu, žije sa tu veľmi materialisticky a v takej bubline, nákupné centrá sú na každom rohu, vonku je príšerne teplo, tak sa chodí tam, deti sú vychovávané v 5 hviezdičkovom životnom štýle, či sa to rodičovi páči, či nie, všade pláž, hotely, ako na dovolenke. Ako ich ty vychovávaš v takomto prostredí a aký je ich vzťah k peniazom?

No ja vždy vravím, že musíme naučiť deti mať pozitívny vzťah k peniazom, musíme im dať možnosť diskutovať o peniazoch, že čo všetko stojí, musíme im dať to číslo, že toto stojí napríklad 100 dirhamov. Musíš im vysvetliť, že to je veľa, aby rozumeli čo je lacné a čo drahé a aký je v tom rozdiel.

Ja robím v komunite workshopy pre deti a ich učím ich od troch rokov až po tínedžerov, ako sa zarábajú peniaze. Vytvoríme si spolu systém šetrenia, spravíme prasiatko, a sami si urobia plán. Dám im návod, ako si zarobiť, našetriť, rozhodnú sa na čo si idú našetriť a má to veľký úspech. Rodičom sa to páči, lebo v škole ich to neučia, a asi aj viem prečo, ak by deti by vyrastali s tým že vedia, že by nemali míňať a že by nemali brať úvery, tak by banky skrachovali 🙂

Všetko začína doma, rozprávať sa o peniazoch pozitívne, dať im peniaze do ruky, lebo ideme teraz cestou, že bude všetko digitálne. Jedného dňa deti nebudú mať vôbec peniaze v ruke, a nebudú ich vidieť, cítiť. Peniaze budú bude vlastne iba číslo v telefóne a úplne stratia ten pocit, koľko (peňazí) majú..

Jeden z workshopov pre tínedežerov, ako plánovať a šetriť.

Vreckové im nedávam, lebo sú ešte malí, ale keď ideme na nákup, dám im napísané čo potrebujeme kúpiť a peniaze do ruky a oni to zaplatia. Dostanú na zmrzlinu, nechodíme do nákupných centier, jedine ak potrebujeme kúpiť napríklad topánky, ale aj vtedy mám s nimi konverzáciu, že počkať, tieto topánky sú príliš drahé, budeš sa musieť uskromniť s týmito a oni to pochopia. Mám s nimi dobrý vzťah, a vysvetlím im, oni to chápu, my si myslíme že deti to nechápu, oni sú oveľa šikovnejšie než si myslíme, aj keď si možno poplačú, robím to pre ich dobro, prejde ich to.

Aká bola tvoja najlepšia investícia?

Tak napríklad túto zimu som úplne prerobila záhradu a investovala do záhrady. Teraz je to tak, že sedíme vždy v záhrade, je to taká relaxačná zóna, deti sa hrajú. Vidí, keby som nemala dom a záhradu a sedím v tom byte, čo som si mohla dovoliť, tak idem asi von míňať, lebo sa tam necítim až tak dobre. Ideme rovno do záhrady a tam si dáme obed aj večeru, sme vonku, deti hrajú futbal, pekne je to osvetlené, je to taký náš raj a dobre sa cítim. Takže investovala som tam, ale nechodíme von nakupovať.

Rada na záver?

Poradiť sa s expertom, a nie s jedným, s dvoma, aj s troma, nestojí to nič. Spýtajte sa poradcu, čo oni robia so svojimi peniazmi, nech oni ukážu svoje portfólio. Veľa z nich radí, ale nemajú skúsenosti pri investovaní so svojimi peniazmi, nemajú reálne skúsenosti. Takže ja vždy ukážem mojím zákazníkom čo JA robím a vlastne ako im chcem pomôcť. Tak im ukážem, že takto to funguje pre mňa a ja si myslím, že vlastne si s tým zarobím aj ten rešpekt a dôveru. Aj ja som to všetko odkopírovala mojich zákazníkov a naučila som sa (investovať) na vlastnej koži. Teraz robím to čo oni, a snažím sa učiť (tých mojich klientov) relaxovať. Koniec koncov sú to len peniaze, nejdeme hneď investovať životné úspory, ale začíname pomaličky krôčik za krokom, nech vidia ako to funguje.

A čo tie spomínané kultúrne rozdiely, ako by si ich pre zaujímavosť zadefinovala?

Každá národnosť má úplne inak zafixované, čo robia s peniazmi. Napríklad Indovia, pre nich je najdôležitejšie celý život šetriť na štúdium detí. Deti idú študovať, rodičia im musia dať na to štúdium peniaze, o potom keď rodičia prestanú pracovať, deti majú povinnosť sa o ne starať. A proste ja toho Inda nepresvedčím, že to má by ináč, pretože toto takto robili generácie pred aj po nich. Je to ale už ťažšie, nakoľko životná úroveň ide hore, oni to všetko držia na účtoch, v zlate, na termínovaných vkladoch, na úroky, majú veľa schém, ako šetria.

Egypťania investujú iba do domu, chcú tehlu, kúpia všetko doma čo len môžu, pozemky, domy, a keďže krajina nie je ekonomicky stabilná, oni ten risk majú v jednej krajine, chýba im geografické rozloženie, takže keď sa niečo stane všetko stratia. Majú všetko, alebo nič.

Potom ak vezmeme Američanov, oni sú odlišní, investujú všade, peniaze dajú vpravo, vľavo, a keď prídu do veku, že idú do dôchodku tak väčšinou už majú ten jeden milión dolárov našetrených. Potom žijú z úrokov, a preto ich vidíme na výletných lodiach, sústavne cestujú, sú na dovolenkách. Oni celý život šetria, dávajú to do akcií, aj do domov, do firiem, sú odvážni, a vidno to aj keď idú do dôchodku. Oni aj inak zarobia, najmä tí čo pracujú po svete.

Ako investujú lokálni Emirátčania?

Toto je dobrá otázka, tak tým že oni kvôli náboženstvu nemôžu dať do banky peniaze na úroky, to je zakázané, investujú výlučne do nehnuteľností, či už tu v SAE alebo v zahraničí. Radi nakupujú vo Francúzsku, skoro každý má nehnuteľnosť v Anglicku, a kade-tade Taliansku. Ešte dodám, že skoro všetci majú firmy, sú to biznismeni.

Potom ak si vezmeme Filipínčanov, to je tu veľká väčšina, tak oni sem peniaze prídu výlučne zarobiť a posielajú ich potom domov, aby to tam mali odložené, aby tam živili deti (ktoré tam nechali), potrebujú (si našetriť) na dom, mať strechu nad hlavou. Oni nemajú zdravotné poistenie od štátu, takže oni vlastne šetria aj na to, že keby sa niečo stalo, ak sa musia dať ošetriť, tie peniaze tam musia byť.

Nuž a Slováci, máme to tak, aby peniaze v banke sedeli, aby to číslo tam bolo, alebo všetko vrazia do jedného domu a potom nechodia na ani na dovolenky, takže zo života nemajú nič, z roboty domov, zaplatiť splátku, úrok, a potom dom zostane deťom. Je to možno také smutné, že my žijeme naozaj len pre tú nehnuteľnosť.

Vezmime si napríklad Nemcov, tak oni žijú celé životy v prenájmoch a je to úplne normálne a nemajú dom ani byt, ale začína sa to tam meniť.

My sme žili v Nemecku a tam na severe žijú aj 40 rokov v prenajatom dome.

Potom ideme do Anglicka, tam skončia deti vysokú školu, hneď majú na krku úver za štúdium, neviem, či si my uvedomujeme aké máme šťastie, mať doma vzdelanie zadarmo. Nuž ale aj tak idú hneď kúpiť nejaký ten prvý bytík, potom ho predajú, kúpia niečo väčšie, takže oni vymenia aj šesť-sedem nehnuteľností v živote.

Hej, oni na to majú výraz liezť na bytovom rebríku hore (property ladder).

Veru, lezú po rebríku, ako je to super, no mať energiu na takéto niečo..

A s kým sa Ti najlepšie pracuje?

Úprimne, asi zo západniarmi, oni to chápu, sú zvyknutí, berú všetko s ľahkosťou, investície ich zaujímajú, my sme takí uzavretí, nechceme vedieť, bojíme sa že nás okradnú, musíme sa asi trochu otvoriť.

Možno je ľahšie sa otvoriť, keď beháš po svete, vidíš, počuješ, ťažšie, keď sme len doma, ale už aj dnes je toľko vecí na internete, sú knihy, videá, každý si môže naštudovať, nemusíš byť vonku, aby si sa naučila čo to nové.

V dnešnej dobe sa nedá vyhovárať, každý má príležitosť ísť kam chce, učiť sa jazyky, skúsiť to inak, aj zarábať lepšie. Je to zaujímavé, a ja som rada za to, čo robím.

Ďakujem za rozhovor! 🙂

Čo ma naučil život v luxuse

2. mája 2019 publikovala Minimalistka 34 komentárov

Kedysi som obdivovala ľudí, ktorí žili v luxuse. Dnes obdivujem ľudí, ktorí majú vnútorný pokoj.

Tento článok ťukám na staršom MacBooku Air, ktorý som si kúpila v bazári za peniaze, čo som ušetrila z predaja kníh.

Nie je to najnovší model, dala som však za neho len pár stovák a slúži rovnako výborne ako vyleštená nová verzia za tisícku. Z okna nášho trojizbového petržalského bytu vidím hlučné stavenisko. Stavia sa ďalšia bytovka, viete. Sedím na osemročnej sedačke z Ikey a pijem kávu, ktorú som si dnes zaliala pre jednoduchosť na turka. Deti som odviezla do sídliskovej školy a na večeru si dáme tvarohové rezance.

Takto pred pár rokmi by som sedela na značkovom gauči dánskeho dizajnu v rozľahlom byte kde potrebuješ na orientáciu GPS, sŕkala by som kafíčko pripravené z profi Nespresso stroja ťuknutím jedného tlačítka. Z francúzskeho okna by som videla bielu pláž, blankytné more a trblietavé výškové mrakodrapy. Deti by som odviezla do exkluzívnej školy v meste v našom bezpečnom a priestrannom tereňáku, nuž a byt by mi upratovala filipínska slúžka. Namiesto písania článku by som doobedie strávila v nákupnom centre či na obedoch s podobne životom postihnutými zúfalými manželkami a bavili by sme sa o kabelkách a manikúrach.

Nemám však v úmysle sa dnes chvastať.

Život, keď sa ti ani večera už nevprace do hrnca 🙂

Čo je väčší luxus? Život doma medzi svojimi, ale na obyčajnom sídlisku, alebo život v luxusnom apartmáne, ale bez rodiny, ďaleko v zahraničí?

Pre každého znamená luxus niečo iné. Závisí nielen na životných možnostiach, ale aj nastavení skrutiek v hlave.

Ak porovnáš tie moje situácie, sú si veľmi podobné.

Cítila som sa celkom spokojne aj v luxusnom byte v Emirátoch a takisto som spokojná aj v relatívne luxusnom byte v Petržalke. Všade mi však chýbalo niečo iné.

Teraz som spokojná preto, lebo som si zvolila byť spokojná.

Minimalizmus ma naučil menej chcieť. Stala som sa minimalistkou práve aj vďaka tomu, že som zažila vysokú mieru komfortu.

Moja stará „ja“ by začala v Bratislave riešiť nové záclony, lepšiu sedačku, drahé handry, lukratívnejšie bývanie. Kedysi som bola večne nespokojná.

Pochádzam relatívne z jednoduchých pomerov a môžno práve preto som vždy túžila mať sa lepšie. Šetriť ma neučil nikto. Žijeme len raz, nie?

Veď práve.

K luxusu sme prišli sme ako slepé kura k zrnu. Manžel dostal ponuku stráviť istý čas na pracovnom projekte v zahraničí, a ako „bolestné“ sme dostali zariadenú vilu s bazénom a preplatené letenky v biznis triede. Nadšenie vystriedala po čase realita a pocítila som, čo naozaj znamená pocit „zlatá klietka“.

Typický sen bežného upracovaného človeka pod neónkami je vyhrať lotériu, žiť niekde v teplej krajine rovno pri pláži, vo vile s bazénom, alebo stráviť dlhší čas v nóbl 5 hviezdičkovom rezorte na dovolenke. Sedíš v kancelárii a snívaš, aké by to bolo, keby.

Teraz si predstav, že sa tento sen stane na pár rokov každodennou realitou.

Priala by som to úprimne zažiť každému, aby na vlastnej koži zistil, že to nie je odpoveď na žiadne problémy.

Vieš čo sa stane?

Zvykneš si. Začne ťa to nudiť. Proste normálka.

Ten výhľad z balkóna sa už nezdá každý deň taký úžasný. Personál v hoteli je svojou úslužnosťou otravný a horúce počasie ti začne liezť na nervy. Kúpanie v mori je po čase len rutina a začneš snívať o lese v Karpatoch, opekačke a daždivej sobote.

Pred týždňom som sa vrátila z Emirátov a pripomenula som si, aké to je opäť sedieť v biznis triede, a byť oslovovaná „madam“. Aký to paradox – ráno som terigala s prepáčením do slova a dopísmena vyheganým autobusom na letisko, a po príchode po nás prišla elegantná limuzína s koženými sedačkami, ktorá nás odviezla rovno pred dvere hotela.

Všimla som si, ako inak sa cítim. Honosné prostredie dáva človeku pocit istej nadradenosti. „Hm, ja som niekto.“ Nemusíš ani cestovať, stačí sa len pozrieť, s akou aroganciou sa okolo nás nesú ľudia len preto, lebo šoférujú lepšie auto, alebo im na ruke trónia zlaté hodinky. Posudzujeme ľudí podľa šiat a majetku – podvedome.

Na dobré sa ľahko zvyká a presne to je začiatok konzumného cyklu.

Chceš viac, zarobíš viac, kúpiš si, nudí ťa to, chceš ešte viac, kúpiš si ešte lepšie, zvykneš si aj na to.

Zvykneš si na istú úroveň života a nedokážeš bez nej už existovať.

Pozri sa na najväčší výdobytok dnešnej doby – mobil. Kedysi luxus, dnes už bez neho nevieme žiť. Príjemná vec sa stala nevyhnutnou.

Čím vyššie máš nastavenú latku komfortu, tým horšie znášaš, ak je niečo „pod tvoju úroveň“. Vytvoríš si životný štýl, kde máš pocit, že máš na lepšie a kvalitnejšie právo a rozhodí ťa akákoľvek odchýlka z tohto štandardu.

Luxus je jedna veľká mucholapka.

Nevypiješ hocijaké víno. Nezješ hocijaké jedlo. Neakceptuješ akékoľvek bývanie. Zmení sa ti finančná situácia, a si v háji.

Život v prebytku stojí na krehkých základoch, nedajbože zasiahne choroba, úraz, strata zamestnania a zrúti sa ako domček z karát. Zažili sme to aj my.

Je alarmujúce, koľko ľudí v dnešnej dobe žije na doraz.

Žijeme – ale nie V prítomnej chvíli – lež PRE prítomnú chvíľu.

Bezodne konzumujeme, vyhodíme a cyklus opakujeme do bezvedomia.

Luxus, po ktorom mnohí tak túžime, je však ako droga. Zakúsiš, a nevieš sa ho vzdať.

Staneš sa nepraktickým človekom, ktorého rozhodí, ak si neutrie pozadie štvorvrstvovým toaleťákom.

Staneš sa človekom vetchým a závislým na kvalite a farbe uterákov, či dobre opečeného stejku.

Z VIP hýčkania ti zmäkne mozog a nikdy ti už nič nie je dosť dobré.

Dívaš sa na svet z inej, oklieštenej perspektívy a odolnosť prežiť nepohodlnú situáciu dramaticky klesá.

Neveríš? Pozri na na svetové celebrity. Ak by sme žili v stredoveku, kľudne by personálu nechali odťať hlavu, lebo minerálka nemala požadovanú teplotu.

Prečo ľudia tak túžia po živote v prebytku? Vládne nám ego.

Ak neznášaš míňať peniaze, si na dobrej ceste.

„Je to chlieb hladného, ktorý ty máš, oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom, čižma bosého, ktorá u teba plesnivie, peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný. “ (Svätý Bazil Veľký)

Kontrastom je, že k spokojnému životu potrebujeme tak málo.„

1.Potrebuješ suchý a teplý príbytok, zabezpečený pred divými šelmami.

2.Potrebuješ zdravé, čerstvé a výživné jedlo, aby si neumrela od hladu.

3.Potrebuješ rodinu, lásku a kontakt s ľudmi.

Všetko ostatné je nadbytočný bonus, za ktorý by sme mali denne ďakovať životu. Nechcem si už komplikovať život brokátovými závesmi, mramorovou doskou v kuchyni, a nepotrebujem si ovládať domácnosť cez mobilnú aplikáciu či vlastniť auto, ktoré za mňa aj rozmýšľa.

Naša planéta má dosť pre všetkých a napriek tomu jedni živoria a druhí sa strácajú v domoch s desiatimi kúpeľňami. Zabetónovali sme sa v mestách, nakreslili okolo seba hranice a katastrálne mapy.

Luxusné miesta na život sa nimi stali aj vďaka neustálej spotrebe a konzumu. Niečo sa pokazilo. Návrat k prírode a ľudská sebestačnosť z toho čo si vypestujeme či odchováme by nám úplne stačila.

Ak by si hneď teraz zredukovala polovicu toho, čo „potrebuješ“, máš ešte stále viac ako milióny ľudí na svete.

Vzdaj sa sladkostí a obyčajné jablko sa premení na luxusný pokrm.

Ako prestať túžiť po luxuse?

Prvým krokom je minimalizmus v hlave. Prekalibruj si všetky svoje zmysly a zníž hranicu komfortu, bez ktorého „nevieš žiť“.

Stačí začať úplne jednoducho:

Vzdáš sa sladkostí na celý mesiac a zrazu ti obyčajné jablko bude chutiť ako tá najlepšia maškrta na svete.

Vypneš si na víkend počítač a budeš vo vytržení, keď si konečne pozrieš počasie a skontroluješ maily.

Zdoláš poldňový výstup na vysokú horu a ten obložený rohlík so salámou na jeho vrchole ti bude chutiť ako špecialita z vychýrenej reštaurácie.

Vyberieš na na bicyklovú túru a na konci výletu sa najluxusnejším momentom tvojho života stane orosený vychladený Radler z miestneho bufetu.

Horúca sprcha po týždňovom stanovaní v prírode sa ti bude zdať taká exkluzívna, ako by si si ju dopriala v päťhviezdičkovom Sheratone.

Vidíš, kam smerujem? Volám to návrat k jednoduchosti.

Vedomé obmedzenie bežného komfortu života je základom minimalizmu.

Vynuluješ sa. Luxusom budú zrazu práve tie bežné veci, ktoré ťa po čase „nudili“ , alebo si ich brala ako samozrejmosť.

Ľudské zmysly sú zhýčkané a prestimulované tak, že nevieme oceniť luxus, ktorý máme rovno pod nosom. Nevieme čo od dobroty a hľadáme nové, lepšie, vzrušujúcejšie.

A keď už trpíme prebytkom, ideme na to nárazovo – celý rok sa prežierame a hodíme sa na mesačnú hladovku, zodierame sa v práci a potom si ľahneme na tri týždne pod slnečník .

Z tohto dôvodu obľubujem filmy a knihy s tematikou prežitia či moderného pustovníctva. Odporúčam tento žáner každému, kto sa zaujíma o minimalizmus.

Skús si pozrieť namiesto oblbovákov filmy o skutočných ľudoch. Ako napríklad takí, čo cestujú s jedným batohom po svete, aj s malými deťmi, či rodiny, čo žijú v miniatúrnom dome, či ľudia, čo jedia len to čo si dopestujú, alebo chlapík, čo sa sa vybral na 300 dní do divočiny len s mačetou v ruke.

Niekedy stačí pozorovať vlastné deti – čo ony považujú za vzrušujúce. Väčšinou sú to praobyčajné veci, ktoré my dospelí berieme ako samozrejmosť. „Jéééj mami, my letííme a sme na inom konci sveta za 6 hodín, ako je to možné?!“

Skús si niečo vedome odopriať a potom si to dožič opäť a porovnaj.

Predstav si, že môžeš jesť len raz denne a vyskúšaj prerušovaný pôst. Všimni si ako vnímaš jedenie pred a po, ako sa ti zmenia chute.

Vypni si doma svetlo a svieť cez víkend len sviečkami a porovnaj si ako sa ti zmení vnímanie intenzity svetla, keď si zapneš opäť lampu.

Kempinski hotel po slovensky. Moja predstava dokonalého luxusu 🙂

Človek má obrovskú schopnosť sa prispôsobiť a práve táto schopnosť robí minimalistický životný štýl takým uspokojujúcim.

Zistenie, koľko vecí a návykov je len hlúpy a rozmaznaný „zvyk“ a pocit sebavedomia, že mám v sebe schopnosť spokojne žiť a prežiť s oveľa menej je oslobodzujúci. Nesmierne nás to aj baví. Smejeme sa na tom, ako ľudia krútia hlavou, a nedokážu nás zaradiť do žiadnej škatuľky.

Druhým krokom k vyliečeniu túžby po luxuse je toto:

Pozri sa, ako žiješ a či skutočne všetko to čo máš, je nutné.

Je niečo v súčasnom životnom štýle, čo vieš zredukovať? Čo je len návyk?

Kolosálnou hlúposťou dnešnej doby je, ako ľudia žijú na dlh – a to v úplnej pohodičke!!

Je nám to umožnené – 100% hypotéky, pôžičky bez vlastného vkladu, OLED 4K televízor len za škrabanec na papieri. Potom sa ide na nový krvák v kine, sushi v reštike, zapíjame drahým vínom, doprajeme si rockové koncerty, bio kávičky, každú sezónu novú kabelku.

Máme sa famózne, a fantasticky sa zabávame napriek tomu, že nevlastníme naše domy, nevlastníme naše autá, a dokonca ani tie najnovšie smartfóny na dvojročnom kontrakte.

Raz za čas – a je z toho luxus. Všetko s mierou.

Osobný dlh by mal byť urgentným budíčkom na zastavenie nakupovania a túžby po luxusných veciach.

Každý spotrebný dlh je OBROVSKÝ PROBLÉM, ktorý treba riešiť, hneď.

Ak máš okrem hypotéky, kde ste si vložili aspoň 20% vlastných zdrojov aj iný spotrebný dlh, dala by som embargo na akékoľvek míňanie okrem základných potrieb, až kým dlh nie je splatený.

Dá sa to. Aj keď to bolí. V Nemecku sme jazdili na 14 ročnej Škode Fábii, kým u suseda parkovalo najnovšie BMW. Síce nás kvôli tomu prestal pozývať na grilovačky, ale dokázali sme naďalej splácať byt aj bez zadlženia. Ego a komfort muselo ísť bokom. Odsťahovali sme sa zo „statusového“ domu a bolo nám jedno čo si kto myslí. Predala som svoje dizajnové kabelky a bolo mi jedno, čo si ktorá zúfalá manželka o mne myslí. Celý rok sme si dali pohov od nákupu nových vecí, a bolo nám jedno, čo si kto o nás pomyslí. Pol roka som viezla 13 km denne deti na bicykli, lebo sme si šetrili na auto (a dokonca som aj schudla a zadarmo 🙂 Bolo nám jedno, kto si čo myslí, a teraz vďaka týmto rozhodnutiam nemáme ani jeden jediný dlh. Bolelo to, ale nevzdali sme sa. Podarilo sa nám to vďaka tomu, že sme prevzali zodpovednosť za naše konzumné správanie. Bolo by jednoduchšie povedať si – veď pôjdeme do mínusu a nejako už len bude. Vzdali sme sa komfortu a zvykli sme si na menej.

Niekedy musíš ísť proti prúdu a kašľať na jedno: ČO SI KTO O TEBE POMYSLÍ.

Zabudni na „žijeme len raz“ a začni s finančnou sebakontrolou. Tento hlúpy slogan len podporuje materializmus.

Minimalizmus ma naučil sebadisciplíne, nekúpim si každú kravinu len preto, lebo mi na nej spočinul zrak.

Chceš luxus? Pozri sa, či na to skutočne máš. Zámožní ľudia, ktorých imitujeme, majú bohatstvo založené na iných základoch. Peniaze pracujú pre nich a vyrábajú ďalšie peniaze. Ak pracuješ pre peniaze, túžba po luxuse je finančná samovražda. Jedinou výnimkou je, ak si dedičný monarch v ropnej krajine.

Boháči bohatnú, lebo žijú ako chudobní. Chudobní chudobnejú, lebo žijú ako bohatí.

Povedz nie, denne a často: impulzným nákupom, obedom v reštaurácii, najnovším modelom telefónov, fast fashion handrám, predraženej kozmetike plnej chemikálií, značkovým kabelkám a exkluzívnym službám. Čím skôr sa naučíš menej chcieť a menej konzumovať, tým skôr zakúsiš slobodu, ktorú ti nedá žiadna materiálna vec.

Skutočný luxus totiž spočíva v tom, že žiješ pod úrovňou toho čo si môžeš dovoliť.

Môžeš si však časom dovoliť to najvzácnejšie: nezodrieť sa v práci či v biznise.

Z dôvodu návalu práce sa svetlo v tuneli odkladá na neurčito.

Prebytok majetku aj tak prináša len samé problémy: vyššie dane, poistenie, zabezpečenie. Spýtaj sa, koľko hodín tráviš prácou len preto, aby si si mohla kúpiť to, po čom tak túžiš? Všetky mamy v domácnosti vedia, koľko času naozaj stojí upratovanie a skladanie preplnených domácností. Stojí to za to?

Novým luxusom by malo byť šetrenie. Potom môže prísť avizovaná kríza -nekríza, si zen. Menej dlhov a viac úspor ti umožnia prekonať problémové obdobie a vieš sa slobodne rozhodovať o svojom živote.

Nestaň sa minimalistom len preto, lebo nebude zrazu z čoho. Je to bolestivé. Vzdať sa zabehnutého komfortu zo dňa na deň je ako nechať si trhať zub kliešťami.

Je lepšie byť o krok vpred. Aj keď budeš na strane menšiny. Ale to už poznáme, nie? 🙂

Aká je tvoja zóna komfortu a čoho by si sa vedela už dnes vzdať? Čo znamená pre teba luxus? Teším sa na komentáre!

10 vecí, ktoré už nepotrebujem

28. marca 2019 publikovala Minimalistka 28 komentárov

Vytrieďovanie a minimalizmus ma naučil istej sebareflexii. Nestačím sa čudovať, na aké produkty či služby sme kedysi v rámci rodinného rozpočtu bez váhania míňali peniaze. Dnes sa bez nich vieme v pohodičke zaobísť.

Spísala som preto zoznam vecí, ktorým sme povedali rázne NIE.

1.Poistenie majetku. Okrem poistenia nehnuteľnosti si dnes si už nepoisťujeme domácnosť, ani nechceme ani iné typy poistenia ako napr. predĺženú záruku na spotrebný tovar. Nevlastníme toľko, aby sa nám to oplatilo a v prípade straty sa dá všetko nahradiť. Keď si kúpime drahší spotrebič alebo elektroniku, je lacnejšie sa o to radšej poriadne starať. Auto nie je naše, takže poistenie sa nás netýka a vieme ho kedykoľvek vrátiť.

2. Predplatné časopisov. Kedysi som bola časopisová maniačka, ale zistila som že tento hlúpy zlozvyk vytvára len jednorázový odpad. Čítanie plátkov zahlcuje moju hlavu politikou, reklamou a klebetami o rôznych celebrítách, ktoré majú pre mňa nulovú výpovednú hodnotu. Dnes si kúpim časopis len raz za čas, kvôli konkrétnemu článku a výzvou tohto roka je nečítať ich vôbec.

3. Produktové upgrady. Dnes už nechcem ani XL menúčko za extra pár centov, ani väčší popcorn, ani nadštandardnú výbavu, ani rozšírený súbor služieb. Všetko čo sa javí ako malý príplatok naviac sa môže zdať výhodné, ale keď to nepotrebujem, je mi jedno, koľko ušetrím.

4. Zmluvy. Juj, ako z duše neznášam kontrakty – najmä na internet a mobil. Radšej si zvolím drahšiu službu, ktorá ma k ničomu nezaväzuje, ako niekoľkoročný kontrakt, ktorý sa síce zdá lacnejší, ale v skutočnosti ma len oberá o slobodu v rozhodovaní. Ak nie som so službou spokojná, alebo sa mi zmení situácia, mám okovy na nohách. Vďaka nášmu sťahovaniu som zažila x nepríjemných situácií, keď sme museli ešte mesiace platiť za službu, ktorú sme nevyužili len preto, lebo sme sa časovo upísali. Čím menej zmlúv, tým lepšie.

Každý produkt, ktorý potrebuje návod na použitie, sa raz pokazí:)

5. Elektrické a motorové verzie produktov. Teším sa z výdobytkov techniky, ktorá šetrí čas a lopotu, ale páči sa mi aj jednoduchosť ručných nástrojov. Citrón odšťavujem ručne, podlahu občas namiesto vysávania pozametám metlou, sneh odhrabávam lopatou, cesto vymiešam varechou, kapustu pokrájam nožom. Ak existuje jednoduchšie manuálne riešenie, a dá sa pritom zapotiť, či si trochu zrelaxovať myseľ, načo kupovať zbytočné produkty, míňať elektriku a zasmraďovať prostredie? Práčku si ale užívam, i keď sušičky prádla sme sa po rokoch vzdali.

6. Šperky. Kedysi som ochkala nad krásou prsteňov, náušníc, náhrdelníkov a zdala sa mi to celkom dobrá investícia. Dnes šperky skoro vôbec nenosím a prestali sme ich kupovať. Zdá sa mi úplne nezmyselné vlastniť predmet hodný niekoľko stoviek až tisíc eur a podvedome sa o neho strachovať či ho opatrovať, kupovať si trezor. Úplne mi stačí to čo mám, raz za čas pri špeciálnej príležitosti šperky vytiahnem a naozaj už viac klenotov nechcem ani nepotrebujem. Neprinášajú mi takú radosť, ako kedysi.

Môj najdrahší klenot sú predsa len deťúrence 🙂

7. Suveníry. Za posledné roky sme toho nacestovali habadej a vždy sme mali pocit, že si musíme na pamiatku priniesť nejaký krám, ktorý si vystavíme na poličke v obývačke. Počas vytrieďovania a neustáleho presúvania týchto dekoráciií som prišla na to, ako ma už vlastne netešia, a sú to len pekné lapače prachu. Dnes už chcem počas cestovania radšej tieto peniaze minúť na zážitok alebo dobrú večeru. Nepohrdnem však suvenírom, ktorý sa dá zjesť a vypiť. 🙂

8. Všetko, čo má drahé náplne. Snažíme sa nekupovať veci, ktoré vyžadujú neustálne kupovanie náplní a patria sem aj veci, kde sústavne musíme vymieňať drahé baterky. Pri kúpe čohokoľvek odporúčam zistiť si aj cenu náplní, často sa stane že produkt je drahší ako vrecká, tuhy (šokujúca cena túh populárnych gumovateľných pier do školy) a čo ja viem čo ešte musíme kupovať na pravidelnej báze.

9. Nepohodlné topánky. Čo k tomu dodať? Dnes už mi príde absurdné kúpiť si drahé topánky na vysokom opätku len preto, lebo musím byť elegantná a sexi na jednorázovú príležitosť, alebo aby som mala v skrini povinne nejaké tie lodičky. Koľko skoro nových topánok som vyhodila len preto, lebo síce dobre vyzerali, ale po hodine nosenia mi nabehli pľuzgiere? Ani sa nepýtaj 🙁

Daj žene ten správny pár topánok a dobyje svet. Pokiaľ si nevylomí krk 🙂

10. Ženské a detské verzie produktov. Šaty, jedlo, kozmetika pre ženy a deti sú často predražené a horšie ako tie všeobecné či určené pre mužov. Zdá sa mi, že platíme nejakú „ružovú“ a „rozprávkovú daň“ za to, že je na obale kvet či známa postavička. Preferujem napríklad mužské žiletky, ktoré sú o niečo lacnejšie, ostrejšie a vydržia dlhšie. U detí sa vyhýbam všetkému, na čom je populárna rozprávková postavička (nie vždy sa to dá, najmä pri oblečení:)

Toto je zoznam desiatich vecí, ktoré sme zredukovali alebo vylúčili so svojho života. Tento rok sa chcem ešte zbaviť kupovania nasledovných vecí:

Vitamíny – často si nahromadím príliš veľa vitamínov, najmä keď ochorieme. Musím byť veľmi dôsledná, aby som ich naozaj poctivo dobrala a v tejto oblasti bojujem s prebytkom. Musím prestať a najmä sa zdravo stravovať a dopriať si ich v prirodzenej forme. Niektoré vitamíny sú však veľmi prospešné ako trebárs Vitamín D v zime. Naozaj sa mi celú sezónu podarilo vyhnúť sa všetkým virózam, juchú!
Zápisníky a kalendáre – musím sa priznať, že som to tento rok opäť prehnala a nech sa snažím, ako sa snažím, nie som typ, ktorý by si do nich pravidelne niečo zapisoval. Ich množstvo je na minimalistku čistý trapas a dávam si na ne obrovské embargo.
Knihy – ok, je čas konečne si prestať kupovať nové, krásne, voňavé knihy. Tento rok si musím dať pauzu a využívať sídliskovú knižnicu, ktorá je fakt titulmi skvele vybavená. Takisto som zistila, že anglické verzie kníh na Kindle sú vždy nielen lacnejšie, ale aj skladnejšie. Polica je plná, a je čas vytriediť a nič nové nekupovať.

Je tvoj zoznam podobný ako môj? Ktoré veci už nenakupuješ ani ty? Je niečo, čo by si pridala? Napíš mi do komentárov:)

Ako nám minimalizmus zocelil manželstvo

14. februára 2019 publikovala Minimalistka 7 komentárov

„Dlhoročné manželstvo je ako riadenie súkromnej škôlky s niekým, s kým si kedysi randila“ (autor neznámy)

Moderná doba vzťahom nepraje. Toľko nárokov, možností a lákadiel.

Z manželstva sa stal instantný produkt – prečo na niečom pracovať a opravovať, keď sa to dá vyhodiť do koša a zaobstarať si nové?

Veď to tak robia všetci, najmä celebrity v časopisoch. Tretí manžel? Ťažká pohoda. Veď raz to snáď vyjde, nie?

Je manželstvo také náročné ? Musíš mať doktorát zo psychológie, aby ti vydržalo?

Možno stačí si to celé prestať komplikovať.

Predstavujem ti minimalizmus v manželstve.

Algoritmus už asi poznáš 🙂

MENEJ.

Ehm, zase menej? Hentej minimalistke už straší vo veži. A čoho?

Nuž, menej:

drámy

konfliktu

sťažovania sa

analyzovania

rýpania sa

pitvania každého slova

chcenia

Nemyslite si, ani s nami to nebolo vždy ružové. Namiesto toho, aby som sa v našom vzťahu správala ako zrelá a múdra žena, občas som sa metaforicky hádzala o zem ako rozmaznané decko.

Manželstvo je ako prechádzka v parku. V Jurskom parku:)

Minimalizmus ma naučil dívať sa na naše manželstvo z iného pohľadu.

Zistila som, že som každý deň plytvala pozornosťou, energiou a rodinnými financiami na to, aby som spravila šťastnými iných ľudí – výrobcu nábytku, predajcu áut, nášho prenajímateľa, zakladateľa sociálnej siete, toxické kamarátky.

Firmy mali plné vačky, a ja doma hádky, narvané šuflíky a mínus na kreditke.

Konzum vie zo vzťahu vycuciavať krv ako nenásytný vampír – väčší dom, lepšie auto, výkonnejší mobil, lepšia práca, viac zábavy, viac uznania, viac sexu, viac priestoru, viac fotiek, viac cestovania, viac a viac a viac…

Čím viac toho máš, tým rapídnejšie rastú problémy ako huby po daždi.

Kam to dáme, čo s tým, koľko to stojí, kde to kúpime, čo kúpime, kto sa o to bude starať, kto to bude platiť, kde na to vezmeme?

Všade, kam sa pozriem, je vo vzťahoch cirkus.

„On/ona je taká, onaká, hentaká, maková.“

„Prečo mi to stále robí? On mi toto robí asi naschvál.“

Ak máš aj ty v partnerstve mierny chaos, vlož do neho aspoň trošku minimalizmu. Pozri sa, kde máte prebytok, a odstráň ho.

Akonáhle ma chytá sekírovacia nálada, už viem, že sa musím zastaviť.

ZBAV SA ZDROJA KONFLIKTU.

1.Financie.

Minimalizmus ma naučil rešpektovať rodinný rozpočet. Naučil ma menej chcieť. Žiť jednoducho naozaj nie je až také ťažké a vráti sa ti to stonásobne vo vzťahu. Naozaj nutne potrebujete väčší dom, lepšie auto, viac topánok, značkové handry, fúru kabeliek, dovoleniek, najnovší smartfón, milión hračiek?

Minimalistickí manželia rozpoznajú pascu konzumerizmu a vedome sa mu vyhýbajú. Ako silný a jednotný tím. Majú jasno v životných prioritách – nezodrať sa v práci za cenu lepšieho, novšieho a drahšieho. Nenechať deti, aby ich vychovávali cudzí ľudia len preto, lebo si chcú viac kúpiť. Mať víziu predčasného dôchodku a splatenej hypotéky ešte kým nebudú potrebovať na chodenie paličku, mať možnosť si viac oddýchnuť.

Chceš väčší dom, nekonečnú hypotéku alebo sa uskromniť a radšej si pocestovať po svete? Vyčerpávajúce tempo v práci a v biznise ti vie rozbiť rodinu. Pozri sa sa kde míňate, ako míňate, kto túži po akých veciach a prečo. Čo je za tým? Stojí to za to?

2.Starostlivosť o domácnosť.

Žena ostáva doma na materskom „fajronte“ a večer prichádza chlap do vytúženého náručia príjemného domova. Vo dverách ho čaká vyflusnutá verzia partnerky, ktorá mu ešte v predsieni prismečuje dieťa. Všade je neporiadok, v dreze je riad a v obývačke sa povaľujú hračky. Muž sa spýta ženy, čo celý deň vlastne robila a cirkus je na svete.

Ženy, k minimalizmu som sa dostala práve kvôli tejto veci. Z milej ženy sa zo mňa stala neznesiteľná bosorka, ktorá po večeri trieskala hrncami, lebo si mužíček po dlhom dni v práci dovolil relaxovať na gauči. Penila som od jedu, že neumýva riady, že sa nehrá s deťmi, že nevybral z práčky veci, že nepozbieral po deťoch hračky, že každý večer očakával teplé jedlo na stole.Nedokázala som pochopiť, že som celý deň s deťmi doma a nezvládam popri tom domácnosť. A mala som v tom našom veľkom baraku aj práčku, aj sušičku, aj umývačku riadu, aj všetky technické vymoženosti sveta.

Na vine však nebol môj manžel.

Na vine som bola ja.

Domácnosť je ženská parketa, my si ju vytvoríme, my do nej všetky tie haraburdy nakupujeme, aby sme ich neskôr preklínali a zvaľovali vinu na muža. Vyprac si domácnosť do posledného klinca a už si ju nezahlť. V minimalistickej domácnosti nemáš čo upratovať dlhšie ako pol hodinu denne.

Prestaň rýpať do svojho chlapa. Takého, ktorý ktorý po šichte v práci s radosťou drhne cez víkend záchod, som ešte nevidela. Ak pracuješ, najmite si upratovačku. Nemôžete si to dovoliť? Zbav sa harabúrd a prestaň míňať inde. Ak máš vytriedenú domácnosť, raz za týždeň na 2 hodiny ti príde niekto pomôcť máš vybavené. Ak ti deti a muž pravidelne všetko odkladajú na miesto, žiadne upratovanie už neriešiš.

3.Digitálne technológie.

Pozri sa na to, ako spolu denne komunikujete. Preferuješ kontrolu Instagramu pred dialógom s manželom? Niekde sa stala fundamentálna chyba. Sociálne siete, neustále čučanie do počítača a mobilu ti s prepáčením poserie vzťah nielen s mužom ale aj s deťmi. Dajte si pauzu a po príchode domov si spravte „tech-free zónu“.

Niekedy stačí obyčajná škatuľa, kde si po 18-tej hodine mobily proste odložíte. Pusti si doma dobrú hudbu, uvarte dačo, sadnite si k večeri a rozprávajte sa.

Nemusíš sa stále aktívne s mužom filozoficky baviť. Úplne stačí aj minútová výhradná pozornosť na to, čo ti druhá osoba hovorí . My si s mužom večer v tichu čítame knihy.

Umením byť spolu je sedieť vedľa seba a byť v úplnej pohode sa nerozprávať, a aj tak sa cítiť dobre. Ja si sem tam zacvičím, on si ide zabehať, občas si spolu pozrieme konkrétny seriál. Aj večerná „nuda“ je prospešná na reset. Nie je každý deň totálne vzrušo. Mne stačí len ticho a deti konečne v posteli, aký luxus :))

Minimalizmus zocelil naše manželstvo tak, ako žiadna iná výzva, ktorou sme doteraz prešli. Oveľa viac si dôverujeme, menej sa stresujeme, lepšie spolu komunikujeme.

Manželstvo je jedna jediná vec, ktorú by som nikdy nechcela zahodiť.

Želala by som si, aby nám fungovalo večne. Aj bez plyšákov, čokoládiek a ružových srdiečok.

Krásneho Valentína x

12 vecí, na ktoré zbytočne vyhadzuješ peniaze

26. októbra 2018 publikovala Minimalistka 57 komentárov

Nie výplata nás robí bohatými, ale koľko nám z nej na konci mesiaca zostane.“

Blížia sa sviatky ,,pokoja a mieru,, – ten pravý Halloween, spotrebiteľská sodoma-gomora.

Blíži sa aj 31.október a to je čo vážení??………………………..

No to by ste neuhádli.

Svetový deň sporenia.

Ha.

Haha.

Hahahaha.

Lidičky, držme si brucho a držme si peňaženky. Reklamy sa neštítia rovno bez okolkov povedať, že ak vojdeme do ich hypermarketu, ošklbú nás aj o posledný cent vďaka výborne nastavenej marketingovej psychológii. Ideš pre cestoviny a odpochoduješ s novou páperovou bundou? Len u nás :)©

Niekedy žasnem nad stupiditou reklám hlavne v rádiách….pane na nebi, to už si tí marketéri myslia, že ma osloví žena, čo sa hrabe mužovi v mobile, aby našla bodíkovú kartu alebo tá druhá, ktorá presviedča muža, aby strávili víkend na nejakej planéte Elektro? Stratégia zabrala. Nechám sa radšej vystreliť na Mars alebo si vŕtať zub. Rozmlátila som si gombík OFF na autorádiu. Od začiatku októbra médiá v akejkoľvek forme nedávam.

No nie to som chcela. Je všeobecne známe, že Slováci pracujú za málo peňazí a hlavne pracujú veľa. Pri návštevách nákupných centier to síce takto nevyzerá, ale predpokladajme, že priemerný človek rád ušetrí nejaké to euríčko nielen na akciovej šunke a (pre veľkomestských) aj na motivačnom diári zadarmo.

Nielen veľa pracujeme, ale aj radi veľa míňame. Istým položkám sa človek nevyhne – strecha nad hlavou, teplo v kozube, čerstvé rohlíky a aktuálne vydanie Nového času patrí k tomu nevyhnutnému štandardu života. Čo ma však v poslednej dobe fascinuje, na aké hovadiny dokážeme my Slovač vyhadzovať bez rozmyslu pravidelne peniaze a potom rozmýšľame, kam sa nám vyparili lóve.

No je to smutné. Slovenský národ nemá skoro nič našetrené. Sedemdesiat percent Slovákov priznáva, že zbytočne míňajú peniaze na veci a služby, ktoré nepotrebujú.

Kedy nie, ako práve teraz, dva mesiace pred Vianocami je čas posilovať šetriaci sval a spraviť si revíziu výdavkov pred novým čerstvučkým rokom 2019. A že nemáme z čoho šetriť? Možno musíme nájsť bezodné diery, kde nám peniaze utekajú.

Spísala som môj osobný zoznam žráčov bankoviek v náhodnom poradí:

1.Káblová televízia. Priplatili sme si k internetu základný balík asi stovky kanálov na čumenie do bedne (bolo to to tak výhodné) a po 8 mesiacoch som zistila, že som si ju zapla presne 8 x aj to kvôli športu alebo rozprávke. Presne 240 Eur ročne by som vyhodila len tak cez okno, aby som si kŕmila mozog reklamnými prestávkami, krvilačnými správami a idiotskému balastu. Zruš si kábel a máš slušný keš v banke.

2.Členské vo fitku. Vieš o tom, že 67 % ľudí prestane chodiť pravidelne do fitka už po mesiaci po zaplatení členského? Marketingová stratégia vo fitnes centrách je taká, že ti ponúknu členstvo za pomerne nízky mesačný poplatok okolo 10-20 Eur, a rátajú s tým, že sa neukážeš. Preto sú v januári centrá tak narvané a v máji stretneš len tých, čo to myslia fakt vážne. Takže ak je tvoja motivácia jedine tá, že si zaplatíš ročný poplatok, a to ťa prinúti , poť sa radšej zadarmo pri videách doma pred telkou a tých pár stovák si strč do prasiatka. Ja takto cvičím doma už dva roky. Neďakuj, nemáš za čo:)

3.Kávičkovanie. Juj moja slabôstka. Vieš si predstaviť, že ti dám 500-1000 Eur v hotovosti a minula by si ich na kávu za jeden rok? Toto presne sa deje, keď má človek kávičkový zlozvyk. Značková káva pripravená baristom v známej kaviarni je výborná, ale drahá ako šľak. 2,50 za lattéčko až 3,50 mokačínko v hlavnom meste ti vie ročne ušetriť ťažké prachy, ak si ju uvaríš doma a naleješ do termosky. Nepotrebuješ ani drahý kávovar – stačí ti klasický French press a malý mlynček. Zrná kupujem kde? V Starbuckse.

4.Vysedávanie po reštauráciách. Nemám nič proti občasnému výnimočnému posedeniu pri vínku a dobrom jedle. Mám však pocit, že aj takto sú reštiky čoraz ďalej tým väčší s prepáčením odrb. Cena za skleničku prosecca ako za celú fľašu v obchode, voda z alpského ľadovca za tri pade a po predjedle za 7,90 sa mi len roztancoval žalúdok na ďalších 5 chodov. Čo tak si dať pečenú tekvicu, mrveničku zo slaného syra, čerstvou petržleňovou vňaťou s čili a bruschettou? Umenie predať málo za tak veľa dokážu snáď len v pôžitkovej reštaurácii. Dávam si 50 Eur do vrecka a namrvím si doma na tanier :)

5.Detské menúčka. Špeciálne menúčka pre decká by som pálila v peci. Až na pár výnimiek je to ten istý predražený sajrajt v kombinácii mastné hranolky, pochybné nugetky alebo prevarené špagety s kečupom. Nesadla som si do reštaurácie, aby mi decká jedli fast-foodový štandard, z ktorého aj tak polovicu čašník odnesie do koša. Už dlhé roky objednávam deťom dospelácke porcie s prázdnym tanierom k nemu, a rozdelím im porciu na polovicu. Ak máš len jedno dieťa, stačí si objednať jedlo pre teba a dieťatu na tanierik naložiť priamo z nej. Na pitie len čapovanú vodu. Už milióóón krát som sa poučila a popálila nikdy deťom neobjednávať džúsiky, lebo ich a) nikdy nevypili b) nič po ich vypití nezjedli c) obliali stôl aj manželov rozkrok.

Nebudem slepica a bojkotujem detské menúčka.

6.Čistiareň. Ako som už spomínala v mojej knihe, medzi nákupné chyby v šatníku patria aj kúsky, ktoré je nutné pravidelne chemicky čistiť. Kúpiš si hodvábnu blúzku, kašmírový sveter, vlnený kabát, koženú bundu či norkový kožuch v super akcii a zabudneš na drobnú nepríjemnosť – vyhodíš stovky eur ročne na to, aby si ich vyprala. Opatrne baby a pozerať sa na štítky, zvážiť koľko takých vecí si ochotná dlhodobo financovať, aby viseli čisté v skrini.

7.Balené vody. Utekáš do práce, zabudneš si fľašu s vodou, kúpiš si. Ideš von s deckami do parku, zabudnete si pitie, kúpiš im. Euro sem, euro tam, euro skoro každý deň a máme 200-300 Eur za rok no kde? V čudu. Plače planétka Zem, plače peňaženka, hryzká svedomie? Musíme s týmto niečo robiť ľudia. Vedome nakupovať, zálohovať, recyklovať. Ani ja nie som dokonalá, ale už mám aspoň taký horký pocit, keď kupujem vodu, lebo som si zase zabudla fľašu.

8.Fantómová elektrina. Aj ty máš doma vysvietené ako v New Yorku o polnoci? Juj, všetky tie naše telky v standby mode, nevypnuté počítače, nabíjačky, rádiá, spotrebiče a čo ja viem čo ešte. Prebehni sa po byte a zo srandy skús spočítať, čo všetko beží len tak. Pravidelné večerné spratávanie môže kľudne zahŕňať aj vypínanie a vyťahovanie. Budeš čakať na účet z elektrární ako na ľúbostný list od bývalého spolužiaka. Jaj, tá radosť, keď sa nemusí doplácať!

9.Protivrásková kozmetika. Ha! Toto je téma na samostatný článok, ale musím spomenúť. Zbavila som sa komerčnej kozmetickej rady a ušetrila som aj tisícky eur ročne. Nočný krém, denný krém, očný krém, peeling na tvár, voda na tvár, maska na tvár, sérum na tvár — ani nejdem ďalej a už sa prehýba polička v kúpeľni. Hútam : ak potrebujem toľko chémie ako 40 ročná, koľko jej bude keď zostarnem na 60? Vediem doma labák? Inšpirovala som sa minimalizmom, zero waste a genetikou. Dívam sa na retro katalóg v Lidli a ten spomínam si na ten jediný krém, čo si ženy mohli kedysi kúpiť: Nivea. Boli tieto ženy hnusné, staré, škaredé ? Možno mali o pár vrások naviac, ale nevyzerali ako zabalzamované múmie. Pýtam sa mamy, čo používa na pleť, že ju má takú fajn. Ona mi odpovie že : nič. Vyskúšala som to nič aj ja, a som nielenže taká istá ako predtým, ale moja tvár vyzerá lepšie. Prestala som si patlať na ksicht tony chemického odpadu a pokožka sa mi poďakovala. Skús na mesiac dva toto nič aj ty, a uvidíš, či funguje. Postupne zaveď výživné, voňavé a účinné prírodné produkty. Kokos, argan, bambus, olivový olej, kvalitné mydlo. Za ušetrené prachy poleť niekde na babský výlet a nadávkuj si psychohygienu, ktorá sa odrazí na kvalite pleti skoro ako tá najdrahšia maska.

Nič ženskej neuberie na kráse, keď sa stááááále rieši.

Nuž….nemám patent na krásu, má ju príroda vážené 🙂

Nedokonalá – ale ja 🙂 Broskyňovú pleť prenechávam novej generácii.

10.Značkové lieky. Keď pobežíš najbližšie do lekárne po sirup proti kašľu či spreju do nosa, vypýtaj si neznačkový liek, ktorý stojí o 60-80 percent menej ako ten čo poznáš z reklamy. Obavy mať nemusíš – to isté zloženie, tá istá účinná látka, iná cena. Lekárnik ti to nepovie (len ten dobrý 🙂

11.Predĺžené záruky. Obchodník chce zarobiť na tzv. upsell, kde sa ťa snaží presvedčiť, aká je výhodná extra záruka na spotrebič, ktorý je vyrobený tak, aby sa ti tesne po skončení všetkých záruk pokazil a ty si nacupitala po nový model. Riešenie je kupovať si tie najkvalitnejšie výrobky, aké si vieš dovoliť a hlavne sa o ne starať. Častý dôvod, že sa spotrebič pokazí je aj nedostatok našej lásky – nekupujeme do umývačky riadu soľ, neumývame práčku, nevymieňame filtre a podobne..Radšej investuj prachy do starostlivosti o výrobok a dúfaj, že vydrží.

12. Impulzné nakupovanie. Funguje to asi takto: mám 20 Eur v peňaženke, a kúpim si totálnu hovadinu za 40 Eur, lebo je zlacnená zo 100 Eur. Čo k tomu dodať.

Babka k babce a budú kapce.

Prachy čo zachrániš teraz, ťa možno zachránia v budúcnosti, nie? Odborníci na peniaze čoraz častejšie spomínajú ďalšiu krízu na obzore. Tú prežije len ten, kto si nežije nad pomery. Neporovnávajme sa s ľudmi, ktorí majú.

Čo je to mať?

Mať možnosť ísť vďaka priaznivej a hojnej situácii do nekonečných mínusov ? Máme na hypotéku, na lízing, na kreditku, na pôžičku, na prečerpanie povoleného debetu. Veľa ľudí sa snaží bohatými len vyzerať, ale zabudli, že bohatstvo v peniazoch sa dá len našetriť, nie ukázať 🙂 Má ten, čo má splatené staršie auto viac, ako ten, čo jazdí v luxusnejšom, ale nie je jeho? Hm… uvažujem nad tým.

Možno by slovo mesiaca november malo byť: SKROMNOSŤ.

Kde vyhadzuješ prachy ty???

Posielajte dobré tipy na nemíňanie. Píšte, faxujte, komentujte, pošlite poštového holuba a vidíme sa o dva týždne vo štvrtok.

A zákaznícku kartu máte? Ani za svet.

5. októbra 2017 publikovala Minimalistka 23 komentárov

Chceš mať elegantnú peňaženku plnú prachov?

Prestaň zbierať bodíky a sprav si v nej minimalistický prievan. Poradím ti ako.

Kedysi som nosievala v kabelke čašnícku opachu vo veľkosti A3. Vláčila som v nej všetko okrem peňazí – prepchatú do prasknutia. Zapnúť na nej zips sa rovnalo snahe zapnúť gombík na nohaviciach po pôrode prvého potomka.

Pol kilové monštrum, ktoré mi ťažilo kabelku som sa rozhodla vymeniť za malú, tenkú a elegantnú z červenej kože.

Lebo červená priťahuje peniaze, len aby ste vedeli. Už žiadne hrabanie sa v kartách ako slepica, pričom na mňa zúrivo gánia nedočkavci pokladni.

Chceš minimalistickú peňaženku? Stenšia ti ju nasledovné stratégie:

Nosím len jednu debetnú kartu. Jednoduché. Jedna rodina, jeden účet, ak podnikáš tak dva. Viac účtov potrebuje ..neviem.. realitný magnát? Možno ani ten nie. Keď nejakého stretnem, určite sa ho spýtam.

Nosím len jednu kreditnú kartu. I keď najlepšia je žiadna. Kreditná karta je chodiaci predplatený úver, ktorý ti šepká do uška – kúp si ma, teraz hneď, som v akcii! Požičala by si si od rodičov alebo kamošky vždy, keď nájdeš v akcii nové topánky? Znie to trápne? Kupovanie tovaru na kredit je detto to isté.

Nech sa kreditka tvári ako chce, nie je lacná, ani tá s nula percentným úrokom.

Jeden mesiac za pozabudneš a máš na krku astrononomický úrok.

Banka Ti nechce pomôcť, ani nič dať zadarmo.

Banka túži po tom, aby si ju nesplatila.

Banka sa spolieha na to, že sa neovládneš.

A keď už si taká rozumná, že ju poctivo splácaš späť, čo urobí? Zvýši ti limit, aby si mohla minúť ešte viac.

Možno si povieš, že kreditka dáva pocit bezpečia, keby dačo. Ja mám skôr bobky, kedy mi ju niekto zneužije.

Ak nemáš disciplínu ani ju zo sebou nenos. Strč ich do mrazničky, prestrihni a splať. Platím ňou len cez internet a každý mesiac ju kompletne vyrovnáme do posledného eura.

A to preto, lebo disciplínu má môj muž a mňa už nebaví nakupovať. Už si viem dôverovať.

Takže, maximálne jedna kreditka, narábaj s ňou rozumne, neprečerpaj viac ako 10 percent z limitu na plánované nákupy a splať ju každý mesiac.

Vyšmarila som všetky zákaznícke karty. Poviem to na rovinu: nič ma nevytočí viac, ako otázka apatickej predavačky pri platení: A našu zákaznícku kartu máte? Zbierate naše body? Zbierate známky? Zbierate pečiatky? Máte naše klubové ceny? Tuto mi vyplňte dotazníček a stanete sa naším členom. Aááááááá:(

Chúďa. Je mi jej naozaj ľúto. Ani ju to nebaví tisíckrát denne omieľať.

Zákaznícke karty a programy strácajú môj drahocenný čas. Neznášam ich. Prečo náš obchody týrajú? Chcem nakúpiť to čo chcem. To čo nepotrebujem nechcem. Keby som to chcela, tak si to dám do košíka. Prečo je také komplikované rýchlo zaplatiť a zmiznúť z obchodu?

V prvom rade zákaznícku kartu môže mať každý, aj susedova mačka. Som taká exkluzívna ako ten, čo stojí vedľa mňa.

Po druhé nemám na ne v živote miesto. Ak tak keď ju náhodou potrebujem, mám ju aj tak doma, alebo ju neviem vyloviť. Nechce sa mi vyplňovať moje osobné údaje, ani ju nosiť ani zbierať body, nálepky, známky. Unavuje ma to. A čo za to? Záväzok, že ~~musím~~ by som mala nakupovať tam a tam, zľavy na produkty, ktoré v 90 percent prípadoch nepotrebujem, narábanie s mojimi osobnými údajmi a len ďaľšia nechcená reklama.

Na jar som sa nechala nahovoriť na zľavu v Lindexe. Paradoxne – v Lindexe som nakupovala rada, až do momentu, keď som sa stala exkluzívnou (zakašlem) členkou. Dostala som 10 percentnú zľavu na nákup a zaplatila som mojím e-mailom.

Vitajte vo vernostnom programe zvanom MORE (VIAC). Viac čoho? No viac tohto:

Nech mi obchod ponúkne stabilne dobré služby a cenu a má vo mne fanynku aj bez karty. Možno by sa namiesto spamovania inboxu mohli radšej jedným e-mailom spýtať, ako som bola spokojná s tovarom. Aj by mi to polichotilo.

Nosím hotovosť. Máš hotovosť a si kráľovná. Nechcem počítať x trápnych situácií, keď som ledva nahrabala na záchodový poplatok a s malou dušičkou zisťovala, či sa dá platiť v pekárni Maestrom. Spravila som experiment a jeden mesiac som za všetky nákupy platila tvrdý cash. Je to úžasný spôsob, ako prestať míňať. Päť euráčov v bankovke vyzerá úplne inak ako bezkontaktné pípnutie a prachy sú fuč. Zlatý obálkový systém mojej mamy.

Chceš mať viac peňazí? Plať peniazmi. Je to super.

Nerob si z peňaženky skladisko. V tej mojej mám vodičák, občiansky, poisťovaciu kartu, techničák, kreditku, debetku, kartu do fitka, peniaze a drobné. Každý večer si ju vyprázdni. Je to tak parádny návyk, že si ho zamiluješ. Sprav detto to isté aj s kabelkou.

Prezri si všetky papieriky a účtenky a buď ich vyhoď, odfoť a vyhoď alebo odlož na jedno určené miesto. Vizitky si nahoď do telefónu. Fotky si radšej daj na plochu mobilu.

Pozri sa, koľko máš peňazí a mentálne si spočítaj, koľko si minula. Skontroluj si karty a doklady. Doplň si drobné z prasiatka. Každý večer pár minút a máš pekne upratanú peňaženku.

Pritiahni si peniaze mágiou. Mám taký trik, že nosím v peňaženke schovanú veľkú bankovku. Buď je to 5o Eur ale stovka je lepšia. Je to moja pohotovosť ( Pohotovosťou sa myslí niečo ako som stratená v neznámom meste, zmoknutá bez dáždnika, so zlomeným opätkom na čižme a zabudla som číslo električky. Pohotovosťou nie je zľava v L´Occitane.)

Vraví sa, že peniaze priťahujú peniaze, a keď o tejto mojej bankovke viem, že ju tam mám a nedotknem sa jej, cítim sa plná peňazí 🙂

Občas na ňu úplne zabudnem a to je radosť! Ako sa vraví: nie výplata nás robí bohatými, ale ako ju minieme. Skús si dať výzvu, koľko vydržíš neotvoriť peňaženku. Namiesto kolekcie pečiatok za nákup kávy si ju 5 x prines z domu a máš.. 15 Eur? Povedz nechcem rúžu v drogérii a máš 10 Eur. Navar z toho, čo nájdeš v špajzi a mrazničke a neminula si v obchode 20 Eur.

Takže, zbierajme peniaze, nie body.

Zaviedla by som neexkluzívny program pre všetkých. Vždy, keď nenakúpiš, ti dám toľko, čo si neminula. Hlási sa niekto? 🙂

Minimalizmus v šatníku – Časť 1

22. februára 2017 publikovala Minimalistka 7 komentárov

Máte plnú skriňu a nemáte si čo obliecť?

Nevyčerpateľná téma našich garderób si už dlho pýtala článok, tak dnes naň idem zaútočiť. Bude vo viacerých častiach a snáď nevznikne dlhá epopeja 🙂

Fakt je ten, že v našich skriniach máme viac, ako potrebujeme a čo nosíme. Bodka.

Lacné handry v obchodoch šité rýchlou ihlou bangladéšskeho dieťaťa vo výrobnej hale módneho koncernu plus neustále točenie tovaru a super výpredaje nám umožňujú napchať naše skrine do puknutia.

Šatník vie byť bermudský trojuholník našich peňazí a času. Koľko hodín trvá prehrabávanie sa vo výpredajovom regáli a koľko peňazí priemerne minieme na to, aby sme si domov priniesli plnú tašku vecí pochybnej kvality, ktorá možno prežije dve prania?

Rýchla móda je presne to, čo má v názve. Chce aby ste sa jej bleskovo prejedli a naklusali do obchodu po nový kúsok. Čo bolo dnes in, je už zajtra out. Rýchla móda nás dokáže presvedčiť, že nám bude sedieť to, na čo nemáme vek ani postavu. Prehovorí nás, aby sme boli niečo, čo v skutočnosti nie sme. Liek na ňu je stáť si za tým, v čom sa cítime komfortne, o čom vieme že radi nosíme a aký štýl preferujeme.

Väčšina z nás nosí 20 percent z toho, čo máme naložené v skrini.

Možno to poznáte – ráno stojíte pred zrkadlom a keď máte možnosť vždy siahnete po tom jednom obľúbenom pulóvri alebo nohaviciach. Ak je v praní, smola, ide sa hútať ďalej. Nebudem menovať koľkokrát som si obliekla niečo, čo som o desať minút zvliekla dole, lebo som sa v tom necítila dobre. Alebo som pretrpela deň v topánkach čo ma tlačili alebo v blúzke, čo ma zvierala na tých nesprávnych miestach.

Namiesto toho, aby som sa ich zbavila, som ich naďalej opatrovala a navliekala si na seba v túžbe, že si raz na tie topánky zvyknem alebo že ma tá blúzka prestane rozčuľovať. Veď je to super značka a kúpila som to v zľave, čo na tom, že mi to v podstate nesedí? Pľuzgiere prelepíme, hodíme sa na diétu a ideme ďalej.

Natíska sa otázka, prečo v skriniach držíme veci, čo nemáme radi alebo ich nenosíme? Že by to bol strach?

Strach z toho, že čo ak raz schudnem, tak mi tie tesné džínsy budú sedieť, čo ak raz ten krásny maxi sveter príde opäť do módy, čo ak tie slávnostné čierne šaty ešte raz budem potrebovať na nejaký bál, čo ak to vyťahané tričko raz budem nosiť na okopávanie záhrady v lete, čo ak tomu žltému opasku raz objavím niečo, s čím to bude ladiť, čo ak sa hypoteticky niečo v budúcnosti stane, čo je v mojej hlave?

Alebo sme na ne proste vyhodili toľko peňazí, že nemáme srdce si to priznať a povedať im zbohom?

Budeme ich opatrovať pre pocit, že ich vlastníme, i keď ich vôbec nenosíme. Je čas čeliť realite milí čitatelia.

Krutá pravda je tá, že tie peniaze, čo ste na krásne kúsky oblečenia vyhodili sú už dávno preč. Nevrátia sa.

Vaše nenosené šaty majú už len takú hodnotu, za koľko by sa vám ich podarilo predať v bazári. Takže sa s tým zmierte a povedzte im dovidenia.

Euráče sú fuč. Poučte sa z vlastných nákupných chýb.

Je čas začať odznova a vytvoriť si minimalistickú garderóbu.

Ako na to? Dôležitý bod číslo jeden.

1. Definujte si svoj osobný štýl.

Najzákladnejšia nákupná chyba je, keď si človek kupuje to, čo mu nesedí. Zľavy sú fantázie vysnívaného života a veľa ľudí si kupuje niečo, v čom by sa radi videli, nuž realita je úplne inde.

Je veľmi jednoduché sa zamilovať do nádhernej hodvábnej blúzky s tyrkysovými pávmi, keď je v 80 percentnej zľave. Lenže ak blúzky prakticky nikdy nenosíte, zostane vaša predstava, ako v nej budete elegantne vyzerať v práci len ako romantická predstava. To že nebude farebne z ničím sedieť je ďalšia mini nepríjemnosť. Nespomínam ani fakt, že hodváb sa musí prať zásadne v čistiarni. Budete mať na to peniaze a nervy? Hm, nemyslím.

(Mala som raz takú pistáciovú sukňu, na ktorú ma prehovorila známa. Trvalo mi prisahám dva roky, kým som k nej našla blúzku, čo s ňou ladila a nakoniec som si v celom outfite pripadala ako trápny papagáj. Že no comment z reálneho života, ladies.)

Minimalistický šatník s 50 kúskami vecí – viac inšpirácií nájdete na www.polyvore.com

Šaty sú stvorené na to aby sa nosili. Vy viete, čo radi nosíte denne a preto si treba vytvoriť šatník, kde kombinujete základné kúsky vo farbách, ktoré spolu ladia.

Predtým, ako vyšmaríte polku vašej skrine: napíšte si na papier, v čom ste oblečení, keď sa cítite skvele – doma, v práci, večer na drinku. Spomeňte si na kúsky oblečenia, ktoré ste zbožňovali až kým vás smrť nerozdelila, kde ste to kúpili a čo to bolo? Aký typ oblečenia ste využili viacnásobne a inak? Inšpirujte sa na webe – zadajte capsule wardrobe a nájdite sa.

Vy presne viete, ako sa najradšej obliekate a tak a zabudnite na to, čo nosia iní. Pokiaľ nie ste módna blogerka alebo nepracujete v časopise Eva zodpovedná za sekciu Štýl – radím vám toto:

Kúpte si viac kvalitných kusov z toho, čo milujete, také isté alebo veľmi podobné a noste to dokola. Boom. Basta.

Bude to vaša osobná štýlová uniforma.

Čierne džínsy a jedna biela blúzka na štyri spôsoby a ste stále originálna. Zdroj: www.polyvore.com

Minimalistická skriňa neznamená, že budete nosiť len čiernu a bielu. Znamená, že si vytvoríte šatník v jednej vašej obľúbenej farbe a im ladiacim komplimentom.

Pre milovníkov modrej, šedej a béžovej 🙂 Zdroj: www.polyvore.com

A ak sa bojíte, že si ľudia nebodaj všimnú, že máte na sebe každý deň skoro to isté, poviem vám tajomstvo. Nevšimnú.

Zaujímavá ľudská vlastnosť je tá, že sa každý deň toľko trápime a rozmýšlame nad svojím vzhľadom, iných ľudí naozaj až tak nepozorujeme, pokiaľ nemajú oblečené niečo extrémne výrazné. Ja si viem vyvolať v mysli štýl mojich kamarátok (trebárs nosí stále pohodlné tenisky, džínsy a miluje modrú), ale že by som si presne pamätala, čo mala jedna či druhá presne kus po kuse oblečené ani nie včera ale dnes ráno – čestné pionierske – no fakt netuším.

24 kúskov do práce Zdroj: www.polyvore.com

Takže sumár dnešnej časti:

Vaša osobná uniforma definovaná personálnym štýlom bude nielen základný kameň, ale skoro celý obsah vašej minimalistickej skrine.

Nebudete sa báť vlastniť oveľa, ale oveľa menej. Kvalita nad kvantitu.

Každý deň si oblečiete skoro to isté v rovnakých farbách a zaútočíte na deň ako strela.

Už žiadne hútanie pred zrkadlom. Na oživenie budete používať doplnky a nie jednorázové výstrelky módy.

Amen.

Zajtra si povieme, ako na šatník zaútočiť a čo vyhodiť. Zostaňte pozitívne naladení a teším sa na vaše komentáre.

V čom sa cítite super?