Sme Minimalisti Rozhovory

Sme Minimalisti – 4.časť – Žijeme minimalizmom s Marcelou

29. novembra 2018 publikovala Minimalistka 2 komentáre

Dnes ti predstavím moju českú kolegyňu Marcelku, ktorá robí to čo ja: bloguje o minimalizme 🙂 Mala som tú česť sa s ňou aj osobne stretnúť počas jedného semináru v Bratislave, nuž a čo sa stane keď sa dve minimalistky stretnú? Kvákajú o minimalizme, no nie? Asi by som tam s ňou sedela aj doteraz, keby ma deti neodtiahli domov a ju nečakali chtiví poslucháči a vlak domov.

Viete čo ma fascinuje? Každého cesta k zredukovaniu je úplne iná, i keď podstata je rovnaká.

Je to nástroj, dám ti ho, a ty si z toho vymodeluj, čo chceš. Výsledok je rovnaký, cesta je iná.

Keď som s minimalizmom začínala, zhltla som asi všetky svetové blogy a knihy. V každom som niečo nové našla, i keď tie najlepšie životné lekcie boli práve tie, ktoré som si odskúšala sama na sebe. Veľa ľudí mi píše, ako ich k redukovaniu harabúrd nakoplo práve sťahovanie. Prečo to tak je? Nič nie je evidentnejšie, ako keď máš problém rovno pred očami.

Fotograf Peter Menzel dokonca nafotil po celom svete priemerné rodiny a kompletný obsah ich domácnosti, výsledok je naozaj na zamyslenie.

Pustime sa teda do dnešného rozhovoru a odporúčam ísť aj na Marcelkin blog sa trošku pomotať.

Môžeš sa mojim čitateľom, ktorí o tebe ešte nepočuli, trochu predstaviť ?

Jmenuji se Marcela Sobotová. Pocházím z Plzně, kde velkou část svého života i žiju. Mám dvě děti, pětiletého kluka a dvouletou holku. Před mateřskou a rodičovskou dovolenou jsem pracovala jako auditor v auditorské firmě a později ve finančním controllingu. Prostě je mi blízký svět čísel :-). A taky cizích jazyků. Během rodičovské jsem se vrhla do psaní blogu a šíření myšlenky minimalismu všemi směry. Dává mi to velký smysl.

Kedy, kde a ako si sa úplne prvýkrát dopočula – stretla s pojmom minimalizmus a aká bola Tvoja reakcia?

Pamatuju si, že jsem docela dlouho o minimalismu četla různé články a přemýšlela o tom, jaké by to bylo mít jen pár věcí, sladěnou bílou domácnost s pár kousky. V reálu jsem ale nic moc neměnila, nepovažovala jsem to za nutné, připadalo mi, že mám tak akorát věcí. Velký zlom nastal v době, kdy jsme se stěhovali a já byla poprvé těhotná. Tehdy se mi jako prvorodičce zároveň začaly hromadit věci na miminko. Stěhování nám jasně ukázalo, že i my máme fakt dost věcí. A že z fáze bydlení na vysokoškolské koleji s jedním velkým batohem už jsem zcela někde jinde :-(. Ta vidina dalšího náročného stěhování s novými věcmi na dítě mě nakopla k akci. Začala jsem redukovat a pustila se do toho naplno.

V akých oblastiach si mala najväčší prebytok a kde sa Ti doposiaľ podarilo úspešne zredukovať?

Zpočátku to byly často nevhodné nebo málo používané dárky, různé věci do domácnosti, spotřebiče, dekorace. Později jsem atakovala šatní skříň, bižuterii a drogerii. Oblečení tedy dělám pravidelně, to není nikdy hotové. Velké zbytečnosti jsem skladovala i ve spíži, měla jsem zbytečné zásoby koření, surovin, ze kterých nevařím.

Důležité pro mě bylo i redukovat „bordel“ v počítači a v inboxu.

Prípadová štúdia šatníka: On: Co to děláš? Já: Minimalizuju. Dělám revizi šatníku. On: Aha. Máš problém, viď? Pořád tam něco je!

Čo považuješ na minimalizme za najťažšie, kde bojuješ s tým, aby si vlastnila menej?

Pro mě je v minimalismu těžké udržovat rovnováhu mezi finanční úsporou, udržitelností a vynaloženým časem. Mohu trávit dva týdny hledáním starší použité věci v bazarech, což je sice udržitelnější a líbí se mi to. Nebo to mohu koupit za hodinu ve městě nebo večer na internetu a zbylý čas jít s dětmi ven nebo si číst. Už jsem pochopila, že v tomhle rozhodování není černo-bílé.

Bojuji hlavně s tím méně hmotným a se svými zvyklostmi. Pořád se učím a testuji, jak moc dokážu vyvážit bytí offline a online.

Těžké je i ustát svůj životní styl vůči své rodině a blízkým, kteří minimalismus mohou zesměšňovat nebo ho nechápou. Je to dlouhodobý proces o toleranci a komunikaci. Ze dne na den to myslím nejde.

Pro mě samotnou je těžké i vědomí toho, že jsem se svým uvažováním jen zrnkem písku. Minimalismus bude bohužel ještě asi dlouho jen alternativa.

Hurá, konečne ďalší človek, čo má rád prázdne rohy 🙂

V akom smere Ti minimalizmus zatiaľ najviac obohatil a zjednodušil život?

Shrnula bych to do jediného. Jasně mě utvrdil v tom, že toho mám dost a mám všechno, co potřebuji. Nejvíc mě minimalismus obohatil asi tím, že mě neustále nutí přemýšlet o sobě, o svých potřebách, o svém pohodlí a o své energii. Minimalismus je pro mě v důsledku velká seberozvojová škola. Rozhodně ho nezužuji na nějakou metodu, jak mít uklizenou skříň.

Ačkoliv mám mnohem méně kusů oblečení, mám teď mnohem lepší pocit z toho, jak se oblékám.

Aké sú najbližšie výzvy v životných plánoch, ktorým musíš v budúcnosti čeliť ?

Naší aktuální výzvou je bydlení a s tím související stěhování. Jsem si zcela jistá, že nám v tom náš minimalistický přístup hodně pomůže. Stěhování je výborná příležitost, jak v krátké době zrevidovat věci z celé domácnosti. Ostatně je to hodně aktuální, psala jsem o našem stěhování a souvisejícím se zbavování věcí teď články na můj blog Zijeme minimalizmem.

Mou osobní výzvou je taky vyvažování toho, abych měla dost času minimalismus praktikovat a testovat (což znamená i nedělat vůbec nic :-)) a zároveň dost času o svém minimalizování psát a mluvit. Jsou to spojené nádoby.

Ako vníma Tvoj životný štýl najbližšie okolie a poznáš iných podobne zmýšľajúcich ľudí aj osobne?

Nejbližší okolí mám tolerantní :-). Myslím, že je i občas s něčím inspiruji, ale chce to čas. Třeba si přijdou pro radu, jak se čeho zbavit.

Ano, znám i další lidi, co takto žijí. Když se bavím s lidmi na svých seminářích nebo v kurzu , vidím, že kus minimalisty je v každém z nás. Je se bojíme si tak říkat. Já už se toho nebojím :-).

Sme Minimalisti – 3.časť – rozhovor s Evou

16. novembra 2018 publikovala Minimalistka 7 komentárov

Pokračujeme v seriáli Sme Minimalisti, a ďakujem Evke, že si dala tú námahu všetko krásne pre vás nafotiť a spísať odpovede na otázky.

Čo ma fascinuje je, ako bývala s vtedajším ešte priateľom 7 rokov na 24 m2 a žili tak trochu maximalisticky:) Často počujem, ako sa minimalisticky nedá žiť na malom priestore – určite je to výzva. Ak nemáš metre štvorcové, ktoré potrebuješ, práve PRETO pomôže opatrná selektívnosť, čo si človek do domu dá a uloží.

Istým spôsobom je malý priestor vlastne výhoda. Niečo musí ísť z domu von. Núti to človeka rozmýšľať.

I keď milujem priestor, dnes po všetkých mojich skúsenostiach z bývaním som absolútne presvedčená, že nepotrebujem príliš veľký byt či dom. Stačí len poľaviť z množstva vecí, čo vlastníme. Bývanie je jedna z najdrahších položiek života, a radšej budem menej platiť, ako viac skladovať či upratovať. Obrovské baraky a byty sú čistý masaker.

Vášeň k upratovaniu a vyčisteným priestorom sa môžu aj dediť v DNA, úplne sa s Evou v tomto stotožňujem, moja mama kamarátkam na návšteve stále všetko odkladala do kredencov a mňa cepovala, aby som všetko odložila: ,,Čo sme tu na výstave?“ (rodinná hláška)

Ideme na rozhovor:

Môžeš sa trochu mojim čitateľom trochu predstaviť?

Volám sa Eva a mám 32 rokov. Pochádzam a aj žijem v Bratislave v 4- izbovom byte s manželom a dvoma dcérami – 2 a 4 roky. Študovala som konzervatórium (hra na flaute) a na vysokej škole psychológiu. Po škole som sa zamestnala v odbore ako psychológ, kde „oficiálne“ pracujem až doteraz (píšem oficiálne, lebo som už 4 roky doma na materskej dovolenke). Milujem varenie a pečenie zdravých receptov, organizáciu domova, poriadok, sebavzdelávanie, mám rada prírodu a ekológiu, snažím sa aj v tejto oblasti byť lepším človekom pre našu planétu.

Minimalistka Evka vo svojom vysnívanom byte.

Kedy, kde a ako si sa prvýkrát dopočula – stretla s pojmom minimalizmus?

Pamätám si, že som už od malička milovala poriadok, keď mali veci svoje miesto. Žila som s mamou a staršou sestrou (o 8 rokov) a vždy keď som sa ocitla sama doma, tak som najskôr poupratovala celý byt, aby som si ho potom mohla „užívať“. Vtedy ešte nešlo o nejaké vyhadzovanie a zbavovanie sa vecí, ale len upratovanie toho množstva, prípadne hľadanie lepšieho miesta pre veci.

Žili sme v byte, ktorý nebol úplne zaprataný, ale od minimalizmu mal veľmi ďaleko. Každá izba mala inú farbu a aj iný nábytok, chýbalo tam prepojenie celého bytu a na mňa to pôsobilo dosť rušivo. Vtedy som to ešte nemala úplne s čím porovnať, ale viem, že som často snívala o svojej domácnosti, ktorú mi nikto nebude rozhadzovať a všetko bude na svojom mieste.

Keď som mala cca 22 rokov, tak sme mali s mojim vtedajším priateľom (dnešným manželom) to šťastie, že sme mohli začať bývať spolu. Bol to síce priestor bývalej sušiarne polozapustený v zemi, ale bol to náš „raj“ . Malo to 24 m2, 2 maličké pivničné okná a my sme tam spolu prežili 7 rokov!

Zariaďovanie sme si nesmierne užívali, ale teraz spätne vidím, koľko vecí by som urobila úplne inak. Tiež sme mali farebné steny – dosť tmavé a sýte – červenú, žltú, oranžovú. Stále som vôbec netušila o minimalizme. Kopu mimosezónnych vecí sme museli mať u rodičov, lebo sa nám tam skrátka nezmestili.

Prvý najmenší ale maximalistický domov:)

Po siedmich rokoch tohto nažívania sme sa stali manželmi a presťahovali sa rovno do 4 izbového bytu, ktorý sme si úplne nanovo zariaďovali, bol to v podstate holobyt a z predchádzajúceho bývania sme si nezobrali z nábytku vôbec nič. Išli sme na to úplne inak, čisté línie, čistý dizajn, biela farba, sivá a drevené parkety k tomu, no nádhera (pre mňa). 2 mesiace po nasťahovaní sa nám narodila prvá dcérka a my sme jej chceli dať všetko – veľa vecí sme mali našťastie požičaných, ale boli úplne zbytočné a bolo ich príliš.

Milión hračiek pre bábätko, milón oblečenia, hojdačka, kolíska…V byte som mala vždy poriadok a nemôžem povedať, že by pôsobil preplnene, ale zabralo mi dosť času to upratovanie. A práve niekedy v tomto čase – na materskej dovolenke s prvým bábätkom mi moja mama rozprávala o nejakom rozhovore v televízií, kde rozprávali o knihe Marie Kondo. Mama to hovorila len tak mimochodom, ale ja som sa toho hneď chytila a požiadala som ju, aby mi tú knihu na druhý deň v meste kúpila a priniesla mi ju.

Zhltla som ju asi za pár dní a vedela som, že toto je presne to, čo chcem a potrebujem k väčšej pohode.

Odvtedy som sa stala „fanatičkou“ na vypratávanie a robí ma to neskutočne šťastnou- aj ten proces, aj ten výsledok. Nasledovali iné knihy a samozrejme blogy, to je momentálne moja vášeň.

V akých oblastiach si mala najväčší prebytok a kde sa Ti doposiaľ podarilo úspešne zredukovať?

Samozrejme som mala veľa oblečenia, to išlo naozaj najlepšie a najrýchlejšie preč. Taktiež som zbierala módne časopisy – už všetky vyhodené 🙂 (vlastne darované na inzerát). Zredukovala som aj veľké množstvo kníh a DVD, kozmetiku som tiež zminimalizovala, úplne som sa napríklad vzdala všetkých lakov na nechty, očných tieňov, štetcov, makeupu…

Ostatné veci išli popri tom, ako som postupovala popri knihe. Ale od začiatku mi nerobilo skoro žiadny problém zbavovať sa takmer čohokoľvek. Samozrejme výsledok nie je úplne podľa mojich predstáv, pretože bývam s rodinou a tá nie je úplne minimalistická 🙂

Celkom mi to išlo aj pri detských veciach, všetko čo sme mali požičané som vrátila a moja druhá dcéra už bola bez toho (a prežila .-)). Milujem pocit, keď z niečoho vyrastie a ja to môžem s kľudným svedomím poslať ďalej. Po Vianociach som dokonca so 3,5 ročnou (vtedy) dcérou robila triedenie hračiek a bola som na ňu celkom pyšná ako sa rýchlo zbavovala vecí.

Čo považuješ na minimalizme za najťažšie, kde bojuješ s tým, aby si vlastnila menej?

Po prvej fáze vyhodenia veľkého množstva oblečenia som si po určitej dobe uvedomila, že sa v tom necítim úplne pohodlne. Že som žena a chcem sa cítiť žensky a k tomu si dopomôcť sukňami, šatami a podobne, že mi to tak vyhovuje. Ale snažím sa pri kupovaní nových vecí myslieť na kvalitu a samozrejme chcem mať v skrini iba veci, ktoré rada nosím a cítim sa v nich dobre.

Ostatné oblasti vnímam pozitívne, ale vravím, je veľa spoločných vecí, o ktorých ja sama nemôžem rozhodovať a len tak ich vyhodiť. Môžem počkať na manželov super deň a navrhnúť mu nejaké triedenie, ale je to vždy len kompromis (vďaka teda aj zaň, manžel sa snaží).

Keby záležalo iba na mne, hneď by som mala veľký zoznam, čo môže ísť hneď preč (a kľudne aj nábytok)

Minimalistická kuchyňa do bodky (krása!)

V akom smere Ti minimalizmus zatiaľ najviac obohatil a zjednodušil život?

Tak samozrejme v upratovaní a starostlivosti o veci – keďze ich je menej, nemusím z nich utierať prach a podobne. Celkom rýchlo mám upratané a myslím si, že sa u nás cítia veľmi dobre aj návštevy, aspoň vravia 🙂 Náš byt na mňa pôsobí ako oáza pokoja, nič ma výrazne neruší, cítim tu čistotu a harmóniu a to ma napĺňa určitým kľudom a spokojnosťou.

Sme rodina, ktorá má naozaj dosť návštev, stále sa u nás varí, pečie, chystajú oslavy a pod., takže je pre mňa prioritou, aby bolo čisto a útulno a netrvalo mi to celý deň 🙂

Aké sú najbližšie výzvy, ktorým musíš v budúcnosti čeliť ?

Tak najväčšou výzvou bude určite zvládnuť neustály prísun vecí pre deti – tu hračka, tam hračka, tu sme vám priniesli drobnosť a ďalšie krámy do domu…snažím sa rodine hovoriť, aby nič nekupovali a pri narodeninách a Vianociach sa dohadujeme dopredu, čo by bolo vhodné.

Na druhú stranu si myslím, že aj deti majú v určitom veku právo na svoj výber a to by som chcela riešiť tým, že to neopustí ich izbu – nemienim mať zaprataný celý byt hračkami – na to majú detskú izbu. Uvidím ako to pôjde v praxi, snažím sa ísť aj príkladom a vysvetľovať, prečo veľa vecí nepotrebujeme. Manžel má rád tiež kadejaké „vychytávky“, ktoré mňa osobne iritujú a on si myslí, že je to pre rodinu potrebné.

Takže všetky výzvy sa v podstate týkajú zvládnutia môjho najbližšieho okolia, s mojimi osobnými vecami problém zatiaľ nemám.

Ako vníma Tvoj nový životný štýl najbližšie okolie a poznáš iných podobne zmýšľajúcich ľudí aj osobne?

Manžel si zo mňa robil srandy, napríklad mám jednu historku. Prišla som za ním a opýtala som sa ho „zlatko, vieš čo by som chcela…?“ a on mi odpovedal „keby si bola obyčajná žena, tak si myslím, že chceš niečo nové kúpiť, ale keďze ťa poznám, tak chceš niečo určite vyhodiť:“ 🙂 a mal pravdu!

Ostatná rodina si nejako zvyká, myslím si, že sa im náš byt veľmi páči a sami uznávajú, že sa v ňom cítia dobre a uvoľnene, často nás chvália a obdivujú, ako to máme usporiadané a nastavené.

Čo sa týka darčekov sa tiež veľmi zlepšili, vždy sa dopredu pýtajú čo by som potrebovala a nemajú problém ani so zaplatením nejakého kurzu a podobne. Zatiaľ mám len pozitívne skúsenosti, lebo si myslím, že ľudia vidia a cítia tú energiu, ktorú aj vďaka tomu mám a že stíham kopu vecí (nielen upratovanie :-)).

V okolí priamo minimalistov nepoznám, zatiaľ som inšpiráciou skôr ja pre nich, ale ja sa zasa inšpirujem z rôznych blogov.

Tieto Vianoce som napríklad dala ako darčeky „upratovacie služby“ odo mňa – vypratávanie a podobne a svokra to už využila a aj si pochvaľovala, tak to sa teším:)

Ďakujem krásne za rozhovor a dúfam, že ťa fotky a Evkine skúsenosti inšpirovali? Ťuk ťuk do komenára!

Ak máš záujem čo to povedať o svojej minimalistickej ceste, a objaviť sa na mojom blogu v seriáli Sme Minimalisti, napíš mi cez kontaktný formulár.

Sme Minimalisti – 2.časť – rozhovor so Simonou

2. novembra 2018 publikovala Minimalistka Leave a Comment

Druhú časť seriálu o minimalistoch pokračujeme rozhovorom s cestovateľkou Simonou, ktorá býva v Londýne, presťahovala sa zo Slovenska v štyroch kufroch a s priateľom behajú po svete – už ako minimalisti:))

Píše fakt pekne spracovaný cestovateľský blog, ktorý nájdete na AWESOME TRAVELSOME 🙂

Ako sa k minimalizmu aj zero waste dostali sa dozviete nižšie, ideme teda na to:

1. Môžeš sa čitateľom trochu predstaviť?

Volám sa Simona, som z Bratislavy, a s mojím partnerom Lukášom bývame v stredne veľkej izbe v dome s ďalšími 5 ľuďmi na predmestí Londýna. Ja tu študujem, on pracuje. Milujem cestovanie, spoznávanie nových kultúr, fotenie a jedlo, a konečne som sa rozhýbala a začala s blogom, na ktorom uverejňujem informácie a postrehy o cestovaní a gastronómii. Momentálne bývame v takýchto stiesnenejších podmienkach, ale táto terapia šokom nás ešte viac stmelila a posunula ďalej.

2. Kedy, kde a ako si sa prvýkrát dopočula – stretla s pojmom minimalizmus a aká bola Tvoja reakcia?

Prvýkrát som o minimalizme počula asi pred 10 rokmi, keď si mojej mamy kolegyne syn zariaďoval byt v “minimalistickom štýle” – len postel, jedna skriňa, do obývačky jeden stolík a gauč, žiadne poličky, dekorácie. Pre mňa to bol obrovský šok, lebo som nechápala, kde predsa bude uskladňovať všetky tie drobnosti, ktoré za svoj život nahromadí. Svoju úvahu som o tomto štýle skončila s tým, že takéto niečo pre mňa nie je, že by som sa nevedela vzdať všetkých svojich vecí, ktoré síce ani nepotrebujem, ale ich mám pre prípad, že by sa raz zišli, alebo dodávajú domu tú správnu atmosféru. Môj osobný prvý kontakt s minimalizmom bol, keď som išla na rok do Číny a všetko čo som si chcela zbaliť, som musela napratať do jedného kufra. To mi tak prvýkrát otvorilo oči, že koľko vecí doma mám, a ani nepoužívam. A potom keď som videla ľudí, čo tam zbesilo nakupovali veci, ktoré ani nepotrebovali, ale však keď je to tam také lacné, a nakoniec dokupovali ďalšie kufre, aby to tam všetko napratali, tak som bola rada, že som vedela tejto mánii odolať. Keď som sa vrátila, sme sa nasťahovali spolu s mojim partnerom, a ja som si brala len to najnevyhnutnejšie. Predtým ako sme sa odsťahovali do Londýna, sme takto bývali rok, a aj za ten čas sa nám toho nevedomky nahromadilo celkom dosť, a keď sme v konečnom dôsledku balili celý život do 4 kufrov, tak sme v kuse týždeň predtým vyhadzovali veci, ktoré sme nepotrebovali.

3. V akých oblastiach si mala najväčší prebytok a kde sa Ti doposiaľ podarilo úspešne zredukovať?

Našťastie nie som ten typ, čo musí nakupovať a besno zhromažďovať veci len pre to, že sa to dá. Najväčší prebytok som mala v oblečení, lebo šak výpredaj, tak nekúp to. A klasicky som ráno stávala pred skriňou a nemala si čo obliecť. Keď som sa vracala z Číny, veľa vecí som tam musela nechať, lebo sa zničili praním v tých ich práčkach. A to bol ten moment, keď som si povedala, že načo mi je toľko oblečenia, radšej menej a kupovať nové budem len kvalitné a ak to naozaj budem potrebovať. Keď sme sa sem sťahovali, brala som oblečenie na jar/jeseň a pár letných tričiek. Mám tu len štyri kabelky, ale sledovaním samej seba som zistila, že aj tak používam len dve, takže vždy keď si chcem nejakú kúpiť, stopnem samú seba. Máme tu jednu len skriňu pre dvoch, čiže ak by som aj chcela “robiť zásoby”, nie je kam. A to mi vyhovuje.

4. Čo považuješ na minimalizme za najťažšie, kde bojuješ s tým, aby si vlastnila menej?

Našou vášňou je cestovanie, čiže cestujeme veľa a často. A vždy keď sme niekde, tak by som si chcela doniesť suveníry, ktoré mi budú tie krásne chvíle pripomínať. Lenže na čo mi je ďalšia škatuľka na čaj, prestieranie alebo soška? Čiže vždy keď sme niekde, tak keď uvidím niečo čo musím mať, predýcham to a položím si otázku či to naozaj potrebujem, alebo to len chcem. Ale celkovo úspešne bojujem aj tým, že nechodím do obchodov. Tu je v nákupných centrách aj na uliciach toľko ľudí, že po prvom obchode sadám na metro a idem znechutene domov. No myslím, že najťažšie je to, že ak človeka niečo zaujme, a má na to peniaze, tak má pocit, že si to hneď musí kúpiť. A je jedno, či je to pre neho 150. tanier, 3. čajový set, alebo 5. jesenná bunda, argument prečo si to kúpiť sa vždy ľahko nájde. A nakupovanie cez internet považujem za hotové peklo, samozrejme, niekedy som sa aj ja neovládla, lebo však sa tam dá nájsť všetko, aj to čo som nevedela že “potrebujem” a donesú mi to až domov, čím sa eliminuje tá komplikovaná časť z cestovania a trávenia času v obchode, a ostáva len tá príjemná zo získania novej veci. A občas bojujeme s tým, aby sme neprepchávali chladničku jedlom, ktoré nestihneme zjesť a budeme ho musieť vyhodiť.

5. V akom smere Ti minimalizmus zatiaľ najviac obohatil a zjednodušil život? Kde si videla najväčšie zmeny?

V tom, že kupujeme len kvalitné veci, ktoré naozaj potrebujeme, a keď niečo hľadám tak viem kde to je, a nemusím to hľadať v hromade vecí. Ráno nemusím riešiť, čo si obliecť a obuť, lebo nemám až tak veľa možností 😀 No a pri upratovaní nemusím obchádzať miliardu vecí. A zároveň nás priviedol ešte bližšie k zero waste. Napr. plátená taška na nákupy bola “must” asi odjakživa, igelitovým sáčkom sme sa vyhýbali čo najviac, a aj sme separovali odpad, ale tam niekde to končilo. A teraz máme kovové slamky, látkové odličovacie tampóny, paličky do uší, ktoré nemajú plastovú paličku, ale papierovú, atď. Myslím, že minimalizmus a zero waste idú ruka v ruke a navzájom sa obohacujú. Lebo ak máte len veci ktoré doma potrebujete, a sú šetrné pre životné prostredie, tak je to win win situation. A pre mňa je momentálne omnoho dôležitejšie produkovať čo najmenej odpadu, ako nakupovať zbytočné veci pre dobrý pocit.

6. Aké sú najbližšie výzvy, ktorým musíš v budúcnosti čeliť?

Odkedy bývame v tomto zdieľanom dome s ľuďmi, ktorí hromadia obrovské množstvá vecí a potom ich vyhadzujú, tak sa stávam čím ďalej tým radikálnejšia čo sa týka minimalizmu a zero waste. A hlavne vo Veľkej Británii balia všetko do plastových sáčkov, a to je celkom výzva ísť na nákupy a nájsť napr. cukinu nezabalenú v sáčku. A keď vidím pred Primarkom, ako ľudia zbesilo natláčajú do tašiek tie hromady oblečenia čo nakúpili, tak samú seba zaprisáhavam, že taká byť nemôžem.
Zároveň som sa v poslednom čase začala zaoberať témou „zodpovedného cestovania“ – ktoré bojuje proti vykorisťovaniu domorodých zvierat a ľudí a znižovaniu tvorbe odpadu, a keďže aj my veľa cestujeme, chceme tak robiť bez negatívneho dopadu na planétu. To najmenej čo môžeme spraviť je nosiť si vlastné sáčky, príbory a slámky, ktoré v kufri nezaberú veľa miesta, ale vyhneme sa tak jednorázovým plastovým. Myslím, že v budúcnosti budú dve najväčšie výzvy – keď sa presťahujeme a budeme mať celý dom pre seba, tak to bude lákať, zapĺňať ten nový priestor vecami. A samozrejme pri deťoch, lebo však je toľko úžasných krásnych vecí, ktoré “treba kúpiť”.

7. Ako vníma Tvoj nový životný štýl najbližšie okolie a poznáš iných podobne zmýšľajúcich ľudí aj osobne?

V tomto mám šťastie, že môj partner je rovnako zmýšľajúci, a nemusím mu dávať argumenty, prečo práve zero waste a minimalizmus, ale sa aj sám vzdeláva v tejto oblasti. Takisto nemá tendenciu zhromažďovať nepotrebné veci. Keď sme sa sťahovali do Londýna a videl, koľko zbytočností sme mali, tak sa zaprisahal, že už si nebude kupovať milión vecí, a ak sa niekedy budeme sťahovať, tak mu bude stačiť jeden kufor. Sme tu ¾ roka a zatiaľ to perfektne dodržiava. Lebo máme v našom okolí ľudí, ktorí to občas v tomto smere dosť preháňajú, a hromadia okolo seba nepotrebné veci a neustále niečo nakupujú, a pre nás to funguje ako zdvihnutý varovný prst, aby sme do toho neskĺzli aj my.

Ďakujem za rozhovor:)

Ak máš čo k svojej minimalistickej ceste čo to povedať aj ty a chceš byť na mojom blogu napíš mi cez kontaktný formulár a do predmetu daj: Sme Minimalisti.

Howgh!

Sme Minimalisti – 1. časť – rozhovor so Zdenkou

11. septembra 2018 publikovala Minimalistka Leave a Comment

Predstavujem Ti nový seriál Sme Minimalisti, ktorý by som rada publikovala 2 x mesačne. Napadla ma myšlienka, že nielen ja ale určite aj mnoho ďalších zaujímavých ľudí má čo to povedať k téme minimalizmu, preto by som chcela takýmto myšlienkam, nápadom a životným príbehom dať priestor práve tu. Nemusíte čítať stále len moje drísty, či uhol pohľadu, no nie? :))

Ak máš záujem prispieť svojou troškou na tomto blogu, alebo ak poznáš niekoho, kto by tu mal byť, napíš mi cez kontaktný formulár. Dnes som sa porozprávala so sympatickou Zdenkou, ktorá žije v Írsku a žije bezodpadovo aj minimalisticky. Here you go:

Môžeš sa nám všetkým trochu predstaviť?

Volám sa Zdenka, pochádzam z Bojníc ale už desať rokov žijem v Dubline, Írsku. Môj ‚day job‘ je momentálne v inžinierskej konzultingovej firme so zameraním na projektovanie udržateľných stavieb. Popritom sa venujem svojmu projektu Coming to Zero (teraz väčšinou na Instagrame), ktorý je zameraný na jednoduchší život. Bez stresu, bez konzumu, bez odpadu. Okrem toho spolu s kamošmi organizujeme v Dubline 4x do roka Zero Waste Festival, ktorého cieľom je ukázať ľuďom, že život s menej vecami a viac zážitkami je viac fajn…

Kedy, kde a ako si sa prvýkrát dopočula – stretla s pojmom minimalizmus a aká bola Tvoja reakcia? Nemusí to byť priamo minimalizmus definovaný ako taký, trebárs aj príhoda v živote, udalosť, ktorá zmenila Tvoje zmýšľanie, alebo si možno žila minimalisticky a ani o si nevedela, že sa to už aj tak volá.

S pojmom minimalizmus som sa prvýkrát stretla asi pred tromi rokmi, keď som sa začala zaujímať o to, ako mať menší dopad na životné prostredie. Všetko to začalo v jedno popoludnie, keď som natrafila na článok o Lauren Singer, jednej s prvých ‚zero waste celebrít‘, ktorá tvrdila, že za posledné dva roky nevyprodukovala žiaden odpad.

Znelo to celkom neuveriteľne a razom mala moju pozornosť. V tom čase som pracovala v nákupnom centre a týždeň čo týždeň som spisovala správy o tom, koľko toho všetky obchody predali, koľko toho ľudia kúpili. A teda kupovali toho dosť. To bol tiež jeden z dôvodov, prečo som hľadala zmenu – celé to akosi nedávalo zmysel. Dobrá jednoduchosť sa z môjho života vytratila a nahradila ju umelá jednoduchosť dostupnosti. Potrebuješ niečo – tak ti to kúp. Lacno a na chvíľu.

Od toho článku moje kroky viedli ku knihe Zero Waste Home (Domácnosť bez odpadu) od Bei Johnson, ktorá mi predstavila práve pojmy ako minimalizmus, od kolísky ku kolíske či zodpovedné žitie. Aj keď mi najbližšia bola práve tá časť o neprodukovaní odpadu, ktorý skončí na skládke, keď sa raz človek začne zaujímať o to, ako zanechať po sebe menšiu odpadovú stopu, ide to ruka v ruke – človek si uvedomí, že toho toľko nepotrebuje a keď menej vlastní, nemusí toho toľko vyhadzovať, lebo to nemá kam dať…

V akých oblastiach si mala najväčší prebytok a kde sa Ti doposiaľ podarilo úspešne zredukovať?

Samozrejme, zjednodušiť môj/náš život sa nedalo zo dňa na deň, predsa len sme klasická domácnosť s dvoma dospelými, ktorí za svoj život toho čosi nazhromaždili – od oblečenia, obuvi, kozmetiky, kníh, vecí do domácnosti…jednoducho bola to riadna kopa. Síce som nebola ten typ, čo by nakupoval napríklad oblečenie len tak pre radosť alebo z dlhej chvíle, napriek tomu moja skriňa bola plná vecí. Nosila som ich, to áno, niektoré radšej, iné menej. Začala som teda tam.

Postupne som sa vytriedila veci, ktoré mi buď nesedeli, neboli až tak úplne môj štýl, alebo som ich nikdy nenosila, lebo ich bolo treba prať v rukách a na to som lenivá 😉 Posunula som ich ďalej, kamarátkam alebo na charitu. Jasné, že to všetko nešlo na jeden šup. Myslím, že som tieto „čistky“ urobila asi tri, kým som sa dopracovala tam, kde som teraz. Nevravím, že mám kapsulový šatník, ale všetky veci, ktoré v ňom sú, rotujú s pravidelnosťou.

Moje zredukovanie v kúpeľni bolo ďalším krokom. K mojej vtedajšej práci patrilo veľa promočných materiálov, miniatúrnych vzoriek kozmetiky od výmyslu sveta, moja kúpeľňa vyzerala ako dobre vybavená drogéria. Postupne som začala všetko domíňavať a sľúbila si, že domov nedonesiem a nekúpim nič, kým všetko čo mám, neminiem. Počet fľaštičiek a malých plastových vrecúšok sa začal pomaly zmenšovať až boli konečne všetky preč. Tá úľava! Potom som si kúpila jedno prírodné mydlo, jeden tuhý šampúch, jeden prírodný krém na pleť, jednu masážnu kocku (tuhý telový krém) a bolo vybavené. K tomu som pridala prírodný deodorant a jemnejšiu zubnú pastu, ktoré som už mala dávnejšie. Ranná a večerná rutina sa stali jednoduchými, rýchlymi a účinnými. Dokonca som si nedávno uvedomila, že som sa úplne prestala maľovať a div sa svete, vôbec mi to nechýba! A ďalší bonus – upratovanie kúpeľne je oveľa rýchlejšie!

Čo považuješ na minimalizme za najťažšie, kde bojuješ s tým, aby si vlastnila menej?

Minimalizmus je výzva, hlavne stanoviť si kde je tvoja hranica, a čo je tvoje „dosť“. Je to u každého individuálne, mne možno stačia štyri produkty v kúpeľni, ale nazri mi do špajze a sme doma. Alebo do našej knižnice. Tú by sa veru zišlo trochu pretriediť…Každý máme iné priority a záujmy a podľa toho sme viac minimalistickí v jednej oblasti a menej v inej. Odkedy som začala s bezodpadovým životom a nahradila plasty sklom, kde to bolo možné, vypestovala som si veľmi pozitívny vzťah k skleným pohárom všeho druhu – sú neuveriteľne univerzálne a používam ich na všetko. Snažím sa mierniť, ale opýtaj sa mojej polovičky a povie ti, že u nás sú poháre všade. (No aj on ich už začína doceňovať!!)

V akom smere Ti minimalizmus zatiaľ najviac obohatil a zjednodušil život? Kde si videla najväčšie zmeny?

Zistila som jednu (v podstate úplne logickú) vec. Keď toho menej vlastním, šetrí mi to čas. Čas, ktorý by som inokedy strávila rozhodovaním. Čo si obliecť, čo navariť, čo si zbaliť, keď niekam idem. Tým, že moje voľby sú obmedzenejšie, všetko mi menej trvá. Ale bez pocitu obmedzenia! Päť kabeliek som nahradila jednou, alebo teda jedným ruksakom, do ktorého sa všetko zmestí a ja nemusím rozmýšľať, či idem alebo nejdem niečo kupovať, či budem alebo nebudem potrebovať fľašu s vodou, pridám zo dva prázdne poháre (keby čosi!) – šupnem to do batohu a ide sa. A to ani nevravím, že je to lepšie pre môj chrbát! Ušetrený čas potom venujem tomu, čo ma baví – hodinám akrobacie alebo pestovaniu zeleniny v mojej malej mestskej záhradke.

Aké sú najbližšie výzvy, ktorým musíš v budúcnosti čeliť – aby si v minimalizme pokračovala ?

Myslím si, že k úplnému minimalizmu mám ešte ďaleko, možno sa k nemu nikdy nedopracujem, ale to je úplne v poriadku. Mojím cieľom je viesť jednoduchší a zodpovednejší život, a to kombináciou viacerých pozitívnych prístupov, či už je to minimalizmus, zero waste alebo mindfulness (všímavý stav mysle). Nemyslím, že by som sa už teraz mohla vrátiť k „normálnemu“ konzumnému životu. A všetko čo je v pláne (svadba, manželstvo, rodina), tým bude ovplyvnené.

Ako vníma Tvoj nový životný štýl najbližšie okolie a poznáš iných podobne zmýšľajúcich ľudí aj osobne?

Keď som s týmto životným štýlom začínala, tak som bola tá čierna ovca, čo vytŕčala z radu, tá čo nechcela žiadne reklamné predmety rozdávané zadarmo, nechodila vždy v deň výplaty nakupovať, nosila si obed do roboty a vlastné nádobky do obchodu. Vďaka Facebooku som spoznala úžasných ľudí s rovnakým názorom a hodnotami, z ktorých sa postupne stali moji veľmi dobrí priatelia. Keď ideme spolu niekam von, tak sme vsetci „tí divní“ a tým pádom normálni 🙂 Počas našich festivalov sa snažíme o osvetu a ukázanie ľuďom, že žiť jednoduchšie, bezodpadovo, alebo len o čosi „zelenšie“ sa dá pomerne jednoducho – a funguje to – je nás čoraz viac!

Zdenkin projekt Coming to Zero nájdeš tu:

www.comingtozero.com

www.zerowastefestival.ie

FB/Instagram @comingtozero