Uncategorized

Tento článok je poslednou časťou nášho realitného príbehu – alebo ako sme sa rozhodli sa presťahovať zo siedmych izieb do dvoch – dôvody prečo som opísala tu: Keď má človek príliš veľa miesta….Časť druhá

Išli sme do toho nakoniec pomerne rýchlo. Nezáväzne som browsovala inzeráty na internete a padol mi do oka jeden dom, ktorý mal dve izby, jednoduchú malú záhradu a dve malé šopy na skladovanie.

Lokalita bola len cez dve kilometre od nášho súčasného domu, takže som mala pocit, že som stále vo familiárnom prostredí. Časť mesta nie je vychýrená, ale je na tom lepšom konci a tým pádom sa to odráža aj na nájomnom, ktoré bolo polovičné. Išla som sa pozrieť a spísala som zoznam kompromisov, na ktoré by sme si za ušetrené peniaze museli zvyknúť:

• jedna veľmi malá kúpeľna iba so sprchovým kútom (ja vidím menej drhnutia kachličiek, ušetrená voda na kúpeľoch pre deti)

• veľmi malá kuchyňa, žiadna špajza a mini chladnička (ja vidím koniec veľkým nákupom a skladovania jedla)

• len dve izby znamenajú, že si deti budú musieť deliť izbu (ja vidím menej miesta na hračky, nábytok, jeden rituál na spánok, deti budú musieť spolu vychádzať, možno sa budú viac ľúbiť:)

• šopy na skladovanie sú tak na 20 percent toho čo máme v našej veľkej garáži (ja vidím veľké vyhadzovanie)

• nemáme extra izbu pre hostí ani kanceláriu (ja vidim v pivnici prerobený priestor, kde ho môžeme na tento účel využiť, keď sa niekomu nepáči, môže ísť do hotela)

Boli mi jasné, že pokiaľ tento dom vezmeme a vyzeral ideálne na minimalistický downsizing, budeme musieť 80 percent nášho majetku predať, lebo by sme ich reálne nemali kam dať. Rozhodli sme sa tzv. skočiť z brala do neznáma, a podpísali sme zmluvu aj za podmienky, že z pôvodného domu sme sa nevedeli dostať skôr kvôli výpovednej lehote. Finančne extrémne bolestivé, no celkovo po skončení roku vo veľkom pluse.

Aspoň som mala luxus v podobe sťahovania sa na etapy a uvedomila som si, že toto je jedinečná šanca sa úplne zbaviť všetkého, čo nepotrebujeme. Keď už, tak poriadne.

V prvej fáze som zmerala izby a sadla si s ceruzkou a papierom, čo reálne do nového mini domu vpraceme. Podala som inzerát na všetok nábytok, čo sme mali navyše. Niektoré veci šli pomerne rýchlo, najmä ak boli lacné a z Ikey, avšak čas strávený nad dvíhaním telefonátov a odpovedaním na správy bol viac, ako som čakala. Hotovosť v ruke sa ale celkom zišla, pocitovo ťažko zarobená.

V druhej fáze sme zavolali sťahovaciu službu a preniesli sme len ten nábytok, ktorý nám do domu vošiel plus pár kufrov so šatami, bycikle a iné jasné veci, ktoré sme využívali ako kočík atď.

Do tohto momentu šlo všetko celkom hladko a mala som dobrý pocit z uprataného minimalistického nového domu. Tŕňom v oku boli všetky ostatné veci, ktoré sme nechali v starom dome a mali sme mesiac na to, aby sme ich zorganizovali.

Nemala som absolútne ani šajnu, koľko vecí vylezie zo zákutia obrovského baráku a nasledovala úplná agónia, keď sme každý boží deň balili a prevlačovali veci z domu do garáže a potom do nového domu.

Nad každou jednou vecou som si lámala hlavu načo ju mám, k čomu je dobrá a či ide dnu a či preč. Môj muž sa smial, že na to, že som si myslela, aká som minimalistka sa celkom topíme vo veciach. Predaj na internete sa spomalil a išlo to ako v lete na saniach. Krásne kusy nábytku, za ktoré sme zaplatili veľa peňazí nechcel nikto ani za pár šupov.Až ma bolelo srdce vidieť, koľko zbytočností sme si nahromadili a ako sme ich museli prakticky porozdávať.

V Nemecku situáciu komplikuje fakt, že sa tu vo veľkom recykluje a nie je jednoduché len tak niečo vyhodiť. Každá rodina má limitované litre na všeobecný odpad a ten sa odnáša raz za dva týždne. To ledva stačí pri bežnom fungovaní domácnosti, takže niečo vyhodiť extra stojí peniaze. Je potrebné si kúpiť odpadový sáčok, do ktorého je možné tieto veci vložiť v deň odvozu. Nikdy by som neverila, ako je ťažké sa niečoho tu zbaviť. Nekonečné hodiny na internete strávené fotením,popisovaním, inzerovaním potom čakaním na ľudí ktorí prišli neskoro, či vôbec. Premárnených šesť víkendov strávených recyklovaním a prerieďovaním vecí. Výhrou v lotérii nakoniec bolo, ak prišiel niekto, kto si rozobral a vzal niečo zadarmo. A to musím naozaj vyzdvihnúť, že v porovnaní s inými rodinami som si myslela, že toho naozaj nemáme veľa a toto bolo sťahovanie už po tom, čo som vo veľkom prečesala všetky izby a hračky a šatstvo. Bola som skutočne šokovaná.

Paradoxne písanie môjho blogu o minimalizme sa dostalo na vedľajšiu koľaj, lebo som nemala čas kvôli haraburdiu, ktoré ma obrali o všetok extra čas.

Dnes odišla moja rodina, čo si pobrali posledné veci, ktoré sa na niečo zídu späť na Slovensko. V dedinách, kde ešte majú akú takú hodnotu.

Raz, ak budem mať niekedy chuť si kúpiť niečo nové do domu si spomeniem na predaj cez Ebay a asi ma chuť naveky prejde. Toto všetko pred Vianocami, keď sa očakáva, aby som spravila nájazd na obchody a darčeky. Mentálne som z vecí tak unavená, že mám z obchodov panický strach. Všade útočia reklamy, trblietajú svetielka, dlhé rady, plné košíky a potom zapnem správy a vidím zbombardované mestá, plačúce deti a nechce sa mi vyliezť z domu.

Pred Štedrým večerom nás čakajú dve posledné otočky do recyklačného centra a prvého januára odovzdávame späť kľúče od nášho prázdneho paláca. Minimalistické jednoduché Vianoce , pár darčekov pod stromčekom, dobré jedlo a relax. Koniec haraburdám, plastovým vreciam, bordelu.

Začiatok nákupného pôstu 2017 sa začína už teraz.

Idú Vianoce. Pri vyslovení toho voňavého blikajúceho slova som mávala kedysi zimomriavky. Ďaľšie pokračovanie známeho hororu, kde sa bytosti, ktoré vyzerajú ako ľudia krvilačne bijú o posledné stromčeky v akcii a idú si prehryznúť krk kvôli najtučnejšiemu kaprovi.

Milujem a teším sa na Vianoce preto, lebosi konečne môžeme sadnúť a pozerať rozprávky, uvariť si nejaké chutné slávnostné jedlo, upiecť JEDEN plech vianočného pečiva, čítať si knihu pri horúcom čaji, ísť na vianočné trhy, ODDÝCHNUŤ si.

Neberte to za zlé, kupovanie darčekov a celý akt darovania niečoho starostlivo vybraného pre konkrétneho človeka je prejav lásky a vie byť vrelo prijatý a ocenený. Po náročnom roku, keď sme sa zbavili tony nepotrebných vecí a medzi nimi aj nevyužitých darov sa pýtam veľmi ťažkú otázku. Je vôbec možné si užiť Vianoce bez darčekov? Do akej miery sa dá v tomto šialenom bezodnom nakupovaní ďalej pokračovať? Vlastným telom budem brániť vstup akéhokoľvek nového haraburdia do domácnosti.

Tento rok je iný. Poučila som sa na vlastných chybách.

Tento rok už nič nechcem ani nepotrebujem. Vlastne chcem, zopár kníh o písaní, ale nepotrebujem ich. Rodina mi pošle darčekový kupón namiesto klasického daru a stiahnem si ich do čítačky.

Manžel nič nechce ani nepotrebuje. Vlastne potrebuje ponožky na behanie, lebo stratil každej druhej pár, ale tie si kúpi sám , raz keď bude v meste,  raz keď bude mať náladu. Chce si vyložiť nohy a pozerať anglický futbal na BBC. Chce svätý pokoj.

Moja dcéra tiež nič nepotrebuje, ale keďže má 6 rokov, stále po niečom túži. Chce bábiku, ktorá plače a nie ďaľších 18 darov od každého člena rodiny, z ktorých strhne blyštavé papiere a celá izba sa zmení na kontajner a neteší ju nakoniec nič.  Jednu konkrétnu bábiku, lebo miluje bábiky a hrá sa s nimi non stop.  Túži po jednej jedinej veci a tú jej rada kúpim, za podmienky, že dve staré bábiky daruje do utečeneckého tábora, do ktorého pôjdeme pred Vianocami. Chcem jej ukázať, akú radosť spraví niekomu, kto nemá domov a strechu nad hlavou. Berieme tam aj postieľku, vankúše, teplé prikrývky, a jedlo.

Môj syn má dva roky a má všetko čo potrebuje. Chce väčšinou to, s čím sa hrá sestra. Potrebuje mňa a to stále a rád sa so mnou túli a smeje a hráme sa lego. Nechám dcéru, nech mu jeden dar vyberie, bude taká šťastná, ako by ho dostala sama.Kreatívne ho zabalí do posledného vydania časopisu Včielka a bude po probléme s papierom.

Rodina a príbuzenstvo dostali priepustku od kupovania darov tento rok. Vysvetlili sme im náš nový pohľad na vec a mnohým veľmi odľahlo. Až som ten výdych počula na ďiaľku cez telefón.  Neodbytné babky a rodičia pomôžu finančne. Moji rodičia kupujú deťom novú poschodovú posteľ, na ktorú sa neskutočne už od sťahovania tešia. Druhá strana hodila do prasiatka na kurzy pre deti na budúci rok.Mädlím si ruky.

Majonézový šalát kúpim v delikates obchode za rohom. Je taký chutný, ako by so ho robila sama. Rybu kúpim obalenú na trhu s rybami. Pečivo kúpim vo vychýrenej pekárni.  Objavila som poľský obchod so všetkými prísadami na parádnu slovenskú kapustnicu. Zaobstaráme si kvalitné víno a zopár luxusnejšich pochutiniek. Naštartujem Nespresso kávovar. Pôjdeme k susedom, do parku, budeme si kresliť a leňošiť, napíšem list kamoške, blogujem, čítam.

 Nenakupujem, nebehám, nemíňam nad rámec, nevypekám, nestresujem.

Vianocujem po novom. Je to ako redukčná diéta, detox od vyťahovania peňaženky. A určite viem, že kým opäť otvoria obchody, odolám a prežijem 🙂

Má niekto odvahu to tiež skúsiť???

Realitná story pokračuje druhou časťou a je dobrý čas ju popísať, lebo sa pred pár dňami aj akosi nelichotivo skončila. Ale pekne poporiadku.

Po pár rokoch sladkého života v Abu Dhabi prišlo ako blesk z jasného neba, že si môžeme zbaliť svojich – v tomto prípade viac ako sedem slivák – a že za 6 týždňov sme prevelení do Nemecka. Muža povýšili,ale paradoxne za menší plat a začíname odznovu v inej krajine od bodu nula. Popri hľadania školy pre deti na poslednú chvíľu a ako sa zbaliť zo 40 stupňového počasia do prechodu jesene na zimu ma zabolela hlava – sťahovanie vecí. Čo som všetko pekne nahonobila do nášho gigantického bytu ako veverička na zimu, bolo treba zredukovať a popredávať.

Bolo mi jasné že európske byty a domy sú priestorovo menšie a pri pohľade na naše izby som si nadávala, či mi to bolo treba. Už vtedy som začala čítať motivačné články a knihy o minimalizme. Naštartovala som inzeráty na predaj vecí, ale väčšinou to bol prebytok hračiek a oblečenia, ktoré si filipínske slúžky ochotne od madam za pár šupov kúpili.

Zbavila som sa zopár kusov nábytku a kuchynského náčinia, niekoľkých krabíc harabúrd a bola som zo sebou celkom spokojná. Keď nás sťahovacia firma prišla pobaliť, strávili u nás dva dni a konečný počet krabíc bol 180. Všetok náš majetok sa po predávaní a redukovaní vpratal do 180 krabíc..

180. Nie je to preklep. Mohla som byť spokojná?

Krabice sa zmestili sa tak akurátne do 40 palcového kontajnera s konečnou váhou 4270 kg. Išiel na loď, ktorá sa mesiac plavila cez pol zemegule a celá táto sranda stála niekoľko tisíc EUR. Je zaujímavé, ako človek nevie, koľko naozaj vlastní, až kým to nevidí na jednej kope. Paradoxne to bolo v čase, keď sa utečenci hádzali do mora s jedným batohom cez plece bez komfortného pohladenia biznis triedy a päť hviezdičkového medzipristátia. Začínalo mi byť trochu divne.

Po príchode do Nemecka sme sa ubytovali v dvoch hotelových izbách, všetko v pár kufroch, veci sme rotovali cez čistiareň, deti sa kreatívne nudili. Vtedy som ešte nevedela, ako mi vlastne v tej jednoduchosti bolo dobre. Veľmi sme sa chceli presťahovať do Vianoc, kontajner bol po pár týždnoch v prístave, colné úrady čakali sa na adresu.

Našli sme cez známosť vo firme nádherný dom, červená tehlová fasáda, originálne storočné prvky, točité schodisko, kryštálový luster, dokonalá lokalita, priestranná tichá záhrada s vysokými smrekmi a veveričkami hopkajúcimi na ich konároch. Osem izieb. Akurát dosť miesta pre všetky naše veci. Lebo v menšom dome, kam by sme ich dali? Mali sme veľa vecí a potrebovali sme veľký dom a garáž a pivnicu. Veď vždy je lepšie mať viac miesta, nie? Môžeme mať hosťovské izby, kanceláriu, každé dieťa vlastnú izbu, fitko v pivnici, kopec miesta na našich 7 byciklov.

Pomerne vysoké nájomné, ktoré sme si teoreticky mohli dovoliť, ak sa trochu v iných smeroch uskromníme. Veď sme predsa boli zvyknutí na nejaký štandard. Tak sme sa s pompou presťahovali a všetci nám náš krásny barák v dobrom závideli. Asi za pol roka nám ale naše rozhodnutie začalo poriadne liezť na nervy a peňaženku.

• V októbri bolo potrebné objednať olej na kúrenie za niekoľko tisíc Eur. V marci sme ho museli objednať opäť. Vysoké stropy a grandiózna hala zožrala toľko peňazí za teplúčko, že sme sa nestačili čudovať. Celý deň som bliakala na deti, aby zatvárali dvere. Veľký dom stojí veľa elektriny, kúrenia a energie

• Horné poschodie s troma izbami bolo skoro nevyužité a okrem vyhladnutých pavúkov a zimy a prachu, čo som musela utierať, to bol mŕtvy priestor. Návštevy akosi nechodili tak často ako sme si predstavovali. Veľký dom je ako hotel, kde platíte za každú nevyužitú posteľ.

• Jazyk mi visel z neustáleho upratovania a behania hore dole po točitom schodisku. Zlepšil sa mi kardiovaskulárny systém a slovník nadávok v rôznych jazykoch. Keď som dovysávala šiestu izbu v poradí, ešte ma čakali dve kúpeľne. Veľký dom vyžaduje upratovačku na plný pracovný úväzok, inak sa človek (väčšinou manželka) môže zblázniť.

• Muž bol celý deň v práci, ja na nohách mimo domu alebo zavretá v najmenšej izbietke – kancelárii. Deti boli celý deň v škole. Večery sme trávili v kuchyni alebo obývačke. Išli sme spať. Cez víkend sme chceli ísť niekde preč. Väčšinu priestoru a nábytku sme nikdy poriadne nevyužili. Bolo to len zaplnené vákuum na odkladanie harabúrd, ktoré sme si priniesli a nikdy nepotrebovali. Metre štvorcové neboli vzácne. Výložna kontajneru. Príliš veľký dom sa veľmi ľahko zmení na pohodlný sklad, kde človek stratí kontrolu, čo v ňom vlastne je.

• Keď napadol sneh, celé dni som ho odpratávala. Romantická alej s gaštanmi a bukmi pokryla tonami listov každý deň ulicu a záhradu. Prišla som o chrbát pri trhaní buriny. Vo veľkej záhrade stále niečo rástlo, kde nemalo. Keď sme šli na dovolenku, všetko skapalo. Kvetinky mi zožrali slimáci. Deti sa odmietali v záhrade samé hrať. Občas sme grilovali a cez víkendy sme sa s manželom hádali, kto bude kosiť trávnik. Najradšej by som to celé nechala vybetónovať. Veľký dom a záhrada vyžadujú veľa času na údržbu alebo zámockého záhradníka na plný úväzok.

• Nedarilo sa mi v našom novom domove cítiť komfortne. Bol ako exotické zviera, o ktoré sa bolo treba nežne starať, aby nebodaj neskapalo a kŕmiť ho krevetami. Všetci sme boli rozlezení a stratení. Mala som pocit, že stále len otváram a zatváram dvere a kričíme na seba cez tri poschodia. V pivnici by ma mohli vymknúť a našli by moju kostru o týždeň. Veľký dom vyžaduje veľa kľúčov a množstvo mentálnej energie.

• Susedia v našej štvrti nám akosi nesedeli. Deťom štrikoval svetre Ralf Lauren, odfičali na najnovšom BMW do súkromnej škôlky a cez víkendy redekorovali dom alebo záhradu. Veľký dom susedí s inými väčšími domami s veľkými egami a pohyblivým pasúcim sa blikajúcim sobom v záhrade (importovaným z Ameriky.)

• Dom nás stojí príliš veľa peňazí. Nemôžeme si ho prakticky dovoliť. Matematika nepustí. Jedna plus jedna je dva a nie možno nula. Bývajme v najmenšom možnom priestore, aký si vieme dovoliť, nie opačne. Veľký dom je drahší ako malý.

• Hľadám odpoveď na tento chaos. Čítam, hltám a začínam písaťo minimalizme. Predávam, zbavujem sa, darujem, diskutujem s manželom a deťmi. S každou jednou vyhodenou vecou mám pocit pookrenia na duši a dni sú zvládnuteľnejšie. Už toľko neupratujem, deti sa viac hrajú, čím majú menej hračiek okolo seba. Dom začína byť prázdnejší a nevyužitejší. Vypratávam garáž. Otváram krabice. Čudujem sa. Krútim hlavou. Dáva to zmysel. Chcem byť minimalistka. Minimalisti nebývajú vo veľkých domoch plných nepotrebných vecí a priestoru.

Je naozaj čas sa presťahovať z tohto trápneho paláca.

Nemáme tu čo robiť.

Prvú časť nájdete tu: Časť prvá

…….miesta alebo ako sa náš perfektný dom zmenil na nočnú moru

Časť 1.

Tento článok bude na pár dielov, a príbeh vedie k tomu, ako som sa z konzumného života nakoniec dopracovala smerom, kde som teraz… Mala som iné rozmýšlanie a spravila som veľa chýb a je pozoruhodné, ako dokáže človeka ovplyvniť aj okolie a štýl života iných ľudi.

Môj manžel je vrtný inžinier a jeho práca nám doteraz diktovala, v ktorej krajine budeme žiť a kde budeme bývať. Znie to celkom dobrodružne a lákavo, a verím tomu, že mnohí by boli radi v tej istej situácii. Je však istá daň za to, že človek opustí svoju rodnú zem, priateľov a všetko čo mu je blízke za výmenu pohodlnejšieho a často nepredstaviteľne príjemnejšieho života za hranicami. Najmä ak to nadnárodná firma kompenzuje pomerne štedrým príspevkom na bývanie. Tak sme teda mali tú možnosť si dovoliť bývať v priestoroch, o ktorých by sa nám bežne ani nesnívalo. Ja som jednoduché dievča z panelákového bloku a keďže som neskôr pracovala ako realitná agentka, o niektorých nehnuteľnostiach som sa v tých časoch vedela určite zasnívať. Náš prvý domov bol v historickom apartmáne, čo by topánkou dohodil od pláže vholandskom Haagu . Bola to vyše storočná budova s grandióznymi stropmi, impozantným balkónom a majestátnymi oknami.

Nábytok sme kupovať nemuseli, nakoľko bol zariadený prenajímateľom, a keďže má kontrastne k štýlu bytu rád Ikeu, škandinávsky štýl sa mi pozdával. Byt bol v perfektnej lokalite a všetko bolo ako v rozprávke, až kým nezačali chodiť účty za kúrenie a elektrinu, parkovanie, odvoz smetí, vodné a stočné a rôzne iné dane, ktorých iný účel ako naplniť nenažraný mestský rozpočet som doteraz nepochopila. Vysoké stropy boli estetické ale nadmieru neekonomické a bývanie v exkluzívnej štvrti prinášalo úctyhodné náklady, o ktorých sme nemali tušenia. Účtenky za potraviny sa vlnili dvojcifernými sumami za fajnové delikatesy nakoľko lokálny supermarket disponoval len najkvalitnejšími produktami pre potešenie cieľovej skupiny. Kto chce s vlkmi vyť, musí s nimi ustrice jesť. Byt zadarmo vyšiel nakoniec pekne draho a veru strávili sme s mužom pár večerov, keď sme namiesto dobrého filmu riešili výšku neskutočne vysokých účtov, a kto príliš vetrá a komu je treba sa pol hodinu sprchovať. Veľa sme míňali, nič moc nešetrili a život bola gombička.

Po Holandsku sme zmenili komfortné pohladenie Európy a tou bola nová destinácia Katar, mesto Doha. Firma nás ušetrila rozhodovania a pridelila nám vilu v komplexe, kde žili aj ostatní zamestnanci a keďže sme nemali v tom čase vlastný žiaden nábytok, zariadili nám ho zadarmo podľa lokálneho štýlu. No musím sa priznať, že orientálne koberce a vyrezávané zlatom vymaľované kredence nie sú zrovna môj ideálny dekor, ale keď som si predstavila behať po Dohe a kupovať postele, radšej som vytasila bielu zástavu. Život v Katare prebieha buď sedením doma vo luxusnej vile – keďže vonku je väčšinu roka plus 45 stupňov, alebo po krk v bazéne prípadne na kávičkách s podobnými obeťami (pozdravujem moje drahé priateľky, čo sú ešte tam:) A samozrejme nakupovaním a premýšlaním, čo s 18 mesačným dieťatom doma vymyslieť za zábavu. Tak som prebudovala jednu izbu na kópiu obchodu Toys R Us, ale na potvoru sa stále nudila.

Je to ohromne fajn taký mesiac, o niečo viac ako dovolenka v hoteli a potom sa myšlienky začnú uberať smerom k analýze dekoru v obývačke a neodolateľným nutkaním na komplexnú interiérovú rekonštrukciu. Moje kmeňové kamarátky v susedných vilkách , ktoré boli podobné zúfalo ostrieľané manželky, strávili svoj voľný čas premenou tej ich vily na dizajnérske projekty. Kým som si ja zvykala na moje hnusné béžové záclony, oni ich už tretíkrát menili. Rodina, deti, manžel, vila, vytvorenie úžasného domova. Veď tam trávime väčšinu času. Manželia pracovali a ženy dekorovali. Začínala som nenávidieť náš stále celkom funkčný nábytok a snívala som konečne o vlastnej posteli a skrini, čo mi ladí s ideálnym kobercom. Veď ako si už vytvoriť ďaleko od domova ten svoj mobilný? Aspoň tým zariadením, ktoré budeme potom sťahovať ako každý správny expat. V tomto sme boli rarita. Druhé sťahovanie len s kuframi a požičaným nábytkom bolo celkom ľahké. Prečo si to neskomplikovať. „Hm, vy nemáte žiadne vlastné veci? „ – pýtali sa ma Prady. Bola som podivný prípad. Do Kataru sa ide pre peniaze, ale nakoniec tam aj ostanú, lebo ako lepšie je zaplátať nudu cez víkend než na pláži päťhviezdičkového hotela.

Keď nás po roku poslali z organizačných dôvodov kade ľahšie do susedného Abu Dhabi, ďakovala som nebesám, zbalila som svojich sedem slivák a mala som plán. Zaujímavé, čo s mozgom spraví sedenie doma s batoľaťom a život v konzume. Budeme mať konečne palác hodný reprezentácie a už nikdy viac nepôjdem nikde bez napráskaného kontajneru! Emiráty ma zastihli nepripravenú. Luxusný byt s dych vyrážajúcim výhľadom na more priamo v centre mesta nebolo možné neakceptovať. Finančný riaditeľ nás prosil:) o spoluprácu, nakoľko by výpoveď z kontraktu a maklérske provízie vyšli viac ako celé ročné nájomné. Mám to ja ale problémy, pomyslela som si. Život bol tisíc a jedna noc. Dievča s komunistického bloku na Žitnom ostrove.

Príjemná drobnosť bola tá, že byt mal necelých 400 metrov štvorcových.

Vôbec ma nenapadlo, načo nám je taký mamutí priestor, kde sa návštevy bez GPS strácali. Je to ako s tým hamburgerom v mekáči, nie som síce veľmi hladná ale dám si XL menúčko, lebo je to skoro zadarmo. A potom mi je pekne zle. No nemali sme my chudáci ani jeden tanier, vidličku, uterák, nič. Náš majetok bol v kufroch a haraburdy na nule, ide sa nakupovať.

Tak som teda športovala po nákupných centrách osem hodín denne tri týždne v kuse. Z kreditnej karty sa parilo ako z kotla. Objednala som postele, sedačky, nábytok, televízor, koberce, detské izby, našla som si hlavnú pracovnú činnosť. Len kuchyňa mala 30 skriniek a dalo by sa v nej variť pre celú základnú školu. Zatiaľ sme žili v hoteli, kde nám upratovali izbu dvakrát denne a jedli sme v reštaurácii. Život bol ako vynútená dovolenka až kým sa mi to po pár mesiacoch neprejedlo a to doslova. Hotelový personál som už nemohla ani cítiť.

Oficiálne som znenávidela obchody. Keď sme sa nakoniec presťahovali, po doručení všetkých dodávok z Ikey sa v obývačke stále ozývalo ako vo výrobnej hale. Štvormetrový koberec do stredu izby zakryl akurát jeden roh. Desiatky obrazov sa po priklincovaní na enormné steny akosi scvrkli . Byt bol vyslovene bezodná diera a mali sme kreslo na ktorom nikto nikdy nesedel a posteľ na ktorej nikto nespal. Byt sa nedal veľmi zútulniť, bol chladný a prázdny. Nevládala som ho upratovať. Mohla som celý deň stráviť umývaním len podláh a troch kúpeľní.

Nadšenie pominulo a najali sme si filipínsku slúžku, ktorá u nás bývala a upratovala 12 hodín denne. Paradoxne bývala v izbe pre slúžky, ktorá bola menšia ako naša kúpeľna. V pár sto metrovom byte architekti nenašli extra štvorce na túto izbu. Inú ale nechcela. Mária bola môj kontakt s realitou. Chudobné dievča, ktorých je v Emirátoch tisíce obetovala svoju šancu na materstvo a rodinný život, aby pucovala záchody a starala sa o deti bohatých rodín. Vravievala, že som jej najlepšia madam, asi že som sa k nej chovala celkom normálne a dala som jej, čo som mohla navyše. Brala som to ako poctu, vravím jej moja mama dostane menšiu sociálku ako Ty u mňa plat. Čím viac som bola na ňu dobrá, tým viac to vedela využiť. Bolo divné byť niekomu šéfkou vo vlastnom byte.

Okrem okázalých turistických cieľov sú Emiráty postavené na konzume. Grandiózne hotely, bazény, gurmánske večere, veľké autá, nekonečné možnosti. Som rada, že som si ho mohla zažiť, aby mi za ním nikdy nebolo ľúto.

Pri každom návrate na Slovensko som si pripadala ako zo sci-fi filmu a vždy ma to vrátilo späť na zem. Jeden deň som stála v daždi a vetre na zastávke na petržalskej stanici, jedla hot-dog a čakala na 80-ku autobus a o pár dní neskôr som vystúpila z taxíka v najnovšich šatách a išla som na trojchodovú večeru v Jumeirah hoteli, kým mi slúžka strážila spiace deti.

Som štastná že som Slovenka a milujem našu normálnosť aj nenormálnosť. Taký sedliacky rozum a jednoduchosť v živote. Myslím, že sme sa rozhodli včas sa vrátiť sa po viac ako troch rokoch späť do Európy.

Bohvie, čo by som toho ešte pokúpila :))

´Musím začať konečne cvičiť! ´– vraví mi kamoška. ´ Tak som v januári super začala a potom vieš, deti boli choré, veľa roboty, kocúr mal hnačku, maľovali sme, auto sa pokazilo..no  a prestala som. Medzitým som určite už zase pribrala, ach jaj.. ´

Téma cvičenie je s mojimi kamarátkami nesmrteľná. Vieme, že je to pre nás dobré, že by sme mali, že je z toho lepšia postava a že sa cítime po cvičení super. Napriek tomu je to aktivita, ktorá spadá do kategórie Keď nebude zima, Keď dokončím projekt, Keď si konečne kúpim nové tenisky, Keď vybavím všetko ostatné, Keď si kúpim permanentku do fitka.

A keď sa začne, vydrží to pár týždňov a sme späť v bode nula. Večne začínajúci cvičenia chtiví jedinci si vyhradenie času na denný pohyb proste príliš komplikujeme.  Je potrebné zjedodušiť. Cvičenie je pohyb. Musíme sa hýbať, aby sme sa cítili dobre.

Prinášam vám teda moje  3 minimalistické stratégie, ako začať konečne cvičiť a vytrvať, juchú:)

1.Vytvor si každodenný rituál.

Píšem každodenný , lebo keď si chceme vytvoriť nový návyk, je to jednoduchšie sa ho naučiť, ak ho vykonávame každý deň, a nie napríklad iba v utorok a piatok. Návyk je správanie, ktoré opakovane vykonávame, až kým ho nemáme v krvi tak automaticky, že nad ním už ani nerozmýšľame a mozog si ho akosi automaticky pýta.Náš nový návyk bude cvičenie a najlepšie je ho nalepiť na nejaký starý dobre zažratý návyk, ktorý máme. U mňa to bolo ranná káva a koláčik, po tom čo som odniesla obe deti do školy. Prišla som domov o 8.15 a mala som vždy taký rituál, že som si sadla ku káve a väčšinou som mala chuť aj na niečo sladké. Tak som sa rozhodla si tento rituál osladiť aj inak. Každý deň od pondelku do piatka, hneď keď prídem zo školy, budem od 8.15 do 8.30 cvičiť.  Ráno som sa obliekla do športového a každý deň namiesto kávičko koláčikovania som išla dole do pivnice si zacvičiť na video z YOUTUBE, ktoré je zadarmo. Milujem Fitness Blender, majú stovky videí zadarmo. Odmenou bola káva a na koláčik som už chuť nemala, lebo endorfíny z cvičenia mi stačili.

2.Naplánuj si na každý deň také ľahké a krátke cvičenie, že bude až trápne ho nesplniť.

 Presne tak. Mylnou predstavou o cvičení je, že človek potrebuje permanentku do fitka a potiť sa hodinu. Každodenné malé cvičenie má taký istý efekt, ak ho vykonávame pravidelne. Preto som si povedala pri mojom novom rituáli, že to musí byť málo, vyslovene nie viac ako 15 minút denne.  Ak sa mi nechcelo, vedela som že 15 minút sú 3 pesničky a som vybavená. Bolo to ľahšie ísť dole a odcvičiť, ako desať minút rozmýšľať nad výhovorkami, prečo nie. Môžte si dať aj menší cieľ. Celé telo sa dá kompletne precvičiť za 7 minút bez jedinej činky tak, že budete potiť..ehm..krv.

3.Sústreď sa na vybudovanie návyku a nie na výsledky. Chceme dosiahnuť, že sa hýbeme každý deň a neprestaneme. Preto klasické za mesiac chcem schudnúť 5 kg funguje tak tri týždne aj s cestou, lebo sa sústredí na cieľ a nie na vybudovanie návyku, ktorý vydrží. Povedzme si že sa hecneme, cvičíme mesiac a schudneme, tešíme sa a potom čo. Prestaneme, priberieme a začíname odznova. Keď už máme zabehnutý návyk, nájdeme tisíc spôsobov ako ho vylepšiť. Môžme cvičiť intenzívnejšie, dlhšie, inak, v novom sexy fitness ohoze. Je dôležité si ho najprv vybudovať tak, že nebudeme nad ním už ani rozmýšlať, nebudeme sa rozhodovať či každý deň do toho ísť. Je to ako každý deň si umyjem zuby. Pronto.

Ako som už podotkla vyšsie, cvičenie je aj akýkoľvek pohyb. Pre úplne zhrdzavených alebo ako Plán B pre mňa ak mám deň, keď sa niečo stane nečakané :  budem sa denne 30 minút hýbať.  Najviac podceňovaným pohybom je chodenie. Chodiť sa dá úplne všade. Na letisku hore dole po schodoch, keď čakáš na lietadlo. Okolo nemocničného parku, keď je blízky v nemocnici. Ísť peši do supermarketu namiesto šoférovania do Tesca.  Môžeš sa rozhodnúť vystúpiť každý deň o tri zastávky skôr a ísť peši do práce ako nový zvyk. Pol hodina chodenia spáli cca 300 kcal. Kúp si pedometer a našľap každý deň 10.000 krokov. Ja chodievam okolo domu večer keď deti spia s hudbou na ušiach, ak mi tých pár  krokov k desinke chýba. Kúp si psa. Nájdi si niečo v dni, ktorý ťa baví. Najlepší pohyb je ten, za ktorý netreba nič platiť a vyžaduje len tenisky na nohy, fľašu vody alebo zapnutie videa v obývačke. Príroda, les, park.

No tak pekne bežíme, ale nie sa naháňať a vybavovať.  Najvhodnejší čas je práve teraz. Padajú listy zo stromov. Aj gaštany na hlavu, tu v našej ulici.

Walk.

Run.

Hýbemeeeeeeee sa!