Zero Waste

Keď reči o počasí už nie sú vtip

31. augusta 2019 publikovala Minimalistka 16 komentárov

Žijeme na tejto planéte, akoby sme mali kam ísť.“ Terry Swearingen

Tieto prázdniny boli náročné.

Dnes je to presne 84 dní, čo som strávila prevažne celé leto s dvoma malými deťmi v pekelne horúcom počasí na pobreží Perzského zálivu.

Žiadne hry v parku, žiadne posedenia pod stromom na lavičke, žiadne opekačky, žiadne fyzické aktivity vonku, žiadny chladný ranný vzduch, ktorý prináša akú takú úľavu od tepla.

Hráme sa futbal. Vnútri. Na umelej tráve s fototapetou na stene:)

Pekelná horúčava je presne to čo má v názve. Topí sa snáď aj samotný Satan. Láva v kotli.

Predstav si obrovský fén vo veľkosti lietadlovej vrtule, nastavený na najvyšší teplotný stupeň, ako ti celý deň ošlaháva tvár. Vysoká vlhkosť vzduchu neumožnuje sa poriadne spotiť a máš vyslovene zimomriavky z tepla. Ráno sa začína na fajnovej 42-jke a kulminuje poobede, kde sa pocitovo teplota blíži aj k 52 stupňom Celzia.

Vypínaš ohrievanie vody, nakoľko aj cez modrý kohútik tečie cez vonkajšie potrubie voda vrelá na čaj. Jediný zdroj studenej vody je z chladničky.

Vonku behajú len šialenci, a to o pol piatej ráno. A môj muž.

Kúpiš v obchode čerstvú kukuricu a prinesieš si domov popcorn.

S každým nákupom si berieš zo sebou čokoľvek, čo je zmrazené, aby sa ti jedlo neuvarilo po ceste.

Prestaneš používať make-up, ktorý sa vonku za 30 sekúnd roztopí na mastný fľak. Nesnažíš sa ani o žiadny účes, nakoľko ti vlhký vzduch akurát tak pricapí všetky pramene k hlave. Jediný znesiteľný účes je tzv. upratovačský drdol, čím vyššie od temena hlavy, tým menší cícerok potu na chrbte.

Pohľad z hory Jebel Hafeet na mesto Al Ain. To zelené je oáza.

Snažíš sa vyhnúť čo i len minútovému priamemu kontaktu so slnkom už konečne chápeš arabské ženy, ktoré sa celé zahaľujú. Prehadzujem si šatku cez hlavu aj ja a závidím im dlhé voľne vejúce šaty, ktoré sú určite pohodlnejšie, ako moje nohavice privarené na kožu.

Celý deň čakáš na západ slnka, aby si konečne mohla ísť von – a to na jedno jediné miesto – do vychladeného bazéna. Kúpať sa v 35 stupňovom mori so 40% slanosťou totiž pripomína skôr kúpele v Bešeňovej, a radila by som ho jedine, ak máš chuť na podvečerné mdloby.

Záhradu zalievaš 3x denne, a to poväčšinou kaktusy, čo je jediná rastlina, čo ti hneď nevykape.

Ten správny spôsob, ako šoférovať v Emirátoch.

Dosť bolo však srandy. Prečo to však všetko spomínam?

Lebo denne zažívam na vlastnej prepotenej koži poriadny

EXTRÉM počasia.

Pred pol storočím bola v Emirátoch púšť and dnes ju človek vďaka príjmom z ropy prerobil na vlastný obraz. Hektolitre morskej vody sa pumpujú do čističiek, kde sa zbavuje soli a zalieva rastliny, parky a dodáva vodu do domácností. Dá sa tu pohodlne žiť – ak je to z čoho zaplatiť. Zatiaľ.

Tisíce kilowatov elektriny dodávajú zdroj energie pre klimatizáciu, ktorá je ešte aj na autobusových zastávkach. Voda sa dá piť len preto, lebo je odsolená, ale aj tak si ju väčšina ľudí musí kupovať, nakoľko potrubia sú často plné špiny a vodu znehodnotia pri preprave ku kohútiku.

Málo obývaná rybárska obec, kde žili len rybári, lovci perlí a beduíni na ťavách sa premenila na medzinárodnú metropolu, kde dnes žije skoro 1.4 miliónov ľudí. Peniaze premenili piesok a prach na umelú zelenú oázu a toto miesto je jedno z energeticky najvypumpovanejších miest na svete. Žiť vedome a ekologicky práve tu je výzva ako žiadna iná. Dokedy sa však dá len brať?

Peniaze ti nekúpia len auto, dom a LCD televízor. Peniaze ti zaplatia aj kúrenie, chladenie, pitnú vodu a jedlo. A najmä to chladenie.

Sedím v 25 stupňovej obývačke (snažím sa šetriť energiou na hranici znesiteľnosti) a filozofujem: Bude klimatický komfort takisto výsadou len tých privilegovaných? Prežijú zvyšovanie teplôt a prírodné katastrofy len tí, čo budú mať na to?

Ak by sme nemali prístup k vode a vypli by nám zdroj elektriny (príde silná búrka, povodeň či nebodaj vojna), nejde tu o srandičky ale o život. Snažím sa predstaviť si, ako by sme tu reálne prežili. Deň bez klimatizácie v dome, keď vonku teploty vystupujú nad 49 stupňov je viac než len adrenalín. Stačí keď vypnem v jednej izbe chladenie na pár hodín, a nedá sa v nej dýchať, spať a existovať.

To čo sa snažím si predstaviť, sa už však vo svete dávno deje. Prejdem prstom na mape a len v susednom štáte (čo odo mňa práve teraz nie je vôbec ďaleko) ľudia práve teraz zomierajú kvôli teplu, lebo si nemôžu klímu dovoliť. Sú príliš chudobní aj na to, aby si mohli dovoliť kúpiť dostatok vody a nemajú z čoho zaplatiť elektrinu na chladenie. Povieš si koho zaujíma nejaký Irak, nejaká Brazília, polárny kruh je tiež ďaleko? Všetko však bohužiaľ so všetkým súvisí a všetci stojíme na spoločnej pomyselnej Noemovej arche.

To, že je niečo ďaleko neznamená, že sa nás to vrcholne netýka.

Nie je tu však stále len slnečno. Aj tu prídu výkyvy počasia a s nimi intenzívne lejaky, pre ktoré zatvárajú školy a piesočné búrky, keď nevylezieš z domu aj celý týždeň. Keď už na púšti sneží, nie je mi do smiechu.

Púštna búrka v Abu Dhabi (zdroj Gulfbusiness.com)

Zem sa prehrieva a počujeme varovania z rôznych strán, že nás môže čakať veľké sťahovanie národov kvôli počasiu. Už to má aj scenár a názov: klimatický apartheid. Je pravdepodobné, že sa ľudstvo postupne preriedi. Buď nás spláchnu dvíhajúce sa oceány, zbičujú nás prudké búrky alebo sa budeme snažiť nájsť si kúsok miesta na život niekde v tieni pri vode, tak aby sme sa neuškvarili.

Cítim to tu, a cítime to aj doma na Slovensku. Problémy sa hranicami nekončia a sme v tom všetci tak skoro… rovnako. Sú ľudia, ktorí nemali šťastie narodiť sa v miernejšom pásme a tam kde žijú teraz, bude nakoniec neznesiteľne. Aj my budeme utekať. Tam, kde je chladnejšie. Domov?

V lete nás v meste na Slovensku prekvapí vlna horúčav, a nezvládame to. Je to však len chuťovka toho, čo môže prísť. Prispôsobovať sa môžeme kľudne začať už teraz.

Správy o počasí dnes beriem vážne. Nie je to bulvár, vtip ani krátkodobá senzácia.

Planéta má ľudí plné zuby a je to zrejme naše posledné varovanie, aby sme sa spamätali.

Môžeme sa utriediť k smrti, ak najväčší dažďový prales celé týždne horí, lebo ho ľudia klčujú kvôli ziskom a to aj vďaka človeku, ktorý má v rukách obrovskú moc a podpisuje sa pod rozhodnutia, ktoré ničia tento vzácny prales.

Niekedy mám pocit, že my individuálni jedinci, ľudia, bodky na zemi, čo sa snažíme o zmenu, zalievame tento obrovský ekologický oheň s dvojdecovým pohárom.

Ako sa píše v tomto silnom výroku:

„Myslel som si, že najväčšie ekologické problémy sú: strata biodiverzity,
kolaps ekosystému a klimatické zmeny. Myslel som si, že stačí 30 rokov dobrej vedy a tieto problémy vyriešime. Mýlil som sa. Najväčšie ekologické problémy sú: SEBECKOSŤ, CHAMTIVOSŤ a APATIA. Na vyriešenie potrebujeme duchovnú a kultúrnu transformáciu ľudstva. A my a vedci nemáme tušenia, ako to dosiahnuť. “ Gus Speth (americký enviromentálny právnik)

Zmenili sme prirodzený ekosystém planéty a predpovede počasia sú denné echá, že už dávno niečo nie je v poriadku.

Zem nás nepotrebuje, práve naopak, akoby sa nás už snažila striasť.

Musíme si zaslúžiť na nej žiť.

Potrebujeme v tomto stave sveta ešte stále riešiť ďalšie nové handry, mobily, kabelky, make-up, šperky, televízory, elektroniku, dekorácie, plné skrine a šatníky, plastové haraburdy, či pozerať sa na bezduchú zábavu alebo počúvať reči povrchných celebrít?

Ničíme si svet, v ktorom žijeme a dýchame, aby sme si tu mohli krátkodobo užívať konzumný život plný vecí, ktoré sme ledva použili a následne vyhodili. Po nás potopa!

Možno namiesto nových a lepších vecí sa potrebujeme všetci zamyslieť a vážne a výrazne zmeniť to, ako žijeme, teraz.

Využívať energiu uvážene (žiarovky, kúrenie chladenie, elektrika, pranie vecí, sušenie, zatepľovanie domov) a prejsť na obnoviteľnú energiu.

Voliť ľudí a strany, ktoré sú ekologicky zodpovední. Namiesto čítania negatívnych správ ísť sa angažovať do mesta, dediny alebo vyššej politiky.

Jesť menej mäsa, byť opatrnými odkiaľ pochádza jedlo na našom tanieri, jesť lokálne. Nevyhadzovať jedlo. Pestovať si, čo sa dá.

Chodiť menej autom, menej lietať, deliť si cesty autom, používať bicykel či autobus.

Toto všetko pomôže. Každý má inú silnú stránku.

Alebo jednoducho stačí začať tak, že budeme konečne spokojní s tým, čo máme. Prestať nakupovať. Prestať konzumovať a vyhadzovať.

Svet je prepchatý vecami. Všade sú tony vecí, ktoré už nikto nechce. Pozri sa do internetového bazáru, na bazoš, na Facebook skupiny, do sekáča, do kontajnerov. Všetky tieto veci skončia na skládkach ako smeti. To sú všetko peniaze premenené na odpad. Môj brat pracuje v obchode s elektronikou a pri akejkoľvek „akcii“ majú narvané. Ľudia si nedajú povedať.

Nie(len) recyklovať, ale nekupovať nové veci je pre mňa Svätý Grál vedomého žitia. Ak niečo potrebuješ, snaž sa všetko čo sa len dá, si kúpiť spod ruky. Áno, trvá to istý čas a je to komplikovanejšie. Zaplatíš však človeku, ktorý je z mäsa a kostí a nie anonymnej korporácii a dáš šancu ďalšej veci, z ktorej nebude ďalší odpad. Cez inzeráty som kúpila desiatky vecí a stretla som úžasných, milých a čestných ľudí so zaujímavými osudmi. Nie vždy sa dá kúpiť všetko zo sekáča. Položím si otázku, či to naozaj, ale naozaj potrebujem. Nové. A teraz.

Musíme začať aj komunitne fungovať, inak to nejde.

Paradoxom je, že som odišla z domoviny plnej Slovákov, aby som až tu zažila v riadnom kotli národov, čo je to komunitná pomoc. Moslim, Ind, kresťan, Arab, bývajú spolu v jednej časti mesta a ľudia si tu cez ulicu nosia plechy s koláčmi, delia sa o jazdy autom do školy, požičiavajú si kosačky, vŕtačky, koreniny do varenia a stretávajú sa v spoločnej kaviarni na pokec.

Ľudia, dá sa to! Prečo je nám trápne prihovoriť sa jeden druhému, požičiať si či poprosiť o pomoc? Doma klopem susedovi na dvere, lebo potrebujem klepáčik na mäso, ktorý použijem raz za rok a myslí si, že som Jehovista. Áno, je jednoduchšie utekať radšej do obchodu, alebo si zatresnúť dvere. Komunita sa dá vytvoriť všade, len niekto musí začať: či už je to ulica, bytovka alebo dedina. Stačí využiť aj ten Facebook k niečomu dobrému a prihovoriť sa vo výťahu, vyrobiť leták alebo zorganizovať nejaké stretnutie. Ak by sme si veci viac delili, nepotrebovali by sme toľko nakupovať. Keď sa podelíš s niekým, dačo si vyrobíš, opravíš, upcykluješ, kompostuješ, si s ľudmi – všetky tieto aktivity dajú človeku milión krát viac hodnôt a zmyslu v živote ako nakupovanie a konzumovanie.

Ruky hore všetci, komu na niečom záleží!

Dnes som nikdy som nebola spokojnejšia s tým čo mám. Mám menej ako kedysi a žijem v hojnosti. V skrini mi visí okolo 20 kusov oblečenia. Mám troje topánok a umývam sa jedným mydlom. Celá rodina si delíme šampón na vlasy. Máme 5 ročný televízor a funkčný pekný nábytok prevažne z bazáru. Nič nepotrebujeme. Neznášame nakupovať. Šetríme hotovosť. Snažíme sa žiť normálne a brať len to, čo naozaj potrebujeme. Mám však ešte stále čo robiť, je kde redukovať, robiť inak, zlepšiť.

Doma. Neďaleko od vyklčovaného lesa pre nové lanovky.

Minimalizmus je môj prístav v rozbúrenom svete.

Byť Slovenkou je dnes pre mňa privilégium. Ešte stále máme zelenú trávu, pitnú vodu, prírodné jazerá, hory a lesy, lúky, divé zvery, vtáky, dážď, oblohu. Ak si to všetko nestihneme zničiť a už aj „doma“ bude púšť.

Moja mama chcela vždy „vypadnúť z mesta“ a kúpila si lacný dom na polosamote s veľkou záhradou a ovocnými stromami. Pamätám si, ako položartom vravela, že tie stromy budú raz namiesto peňazí naše prírodné dedičstvo. „Dedíme marhule, vínnu pivnicu a zmysel pre humor dcéra moja! „ – nechala sa počuť.

Možno tento dom, nad ktorým som ohŕňala nosom, bude mať nakoniec hodnotu viac ako peniaze. Veď už našom byte v Bratislave sa od mája bez chladenia nedá existovať. Všetci utekáme z vypečených miest, ak je kam. Realitná investícia (sen) budúcnosti pre mňa predstavuje eko chalupu v lese so solárnymi panelmi a záhradkou, najlepšie kdesi na severe. Aj s podobne zmýšľajúcimi susedmi.

V dedinskej krčme vysedáva starý (údajne) blázon, a ten už roky vykrikuje niečo o 50 ročnej apokalypse a ako len ten, čo má vlastnú pôdu so studňou prežije.

Začínam brať bláznov vážne. Možno je to múdry človek, ktorému dodnes svet nerozumel.

Dnes je tu opäť pekelne teplo a zajtra vyprevadím dcéru do novej multi-kulturálnej školy. Spolužiaci sú z Pakistanu, z Indie, z Emirátov, z Kanady, z Anglicka. V škole sa premelie 60 národností a nikto sa necíti iný. Tu je to normálne.

Prvýkrát však mám stiesnený pocit, že ju čaká neistá budúcnosť.

Toto je svet, v ktorom bude ona vyrastať a žiť.

Chcem, aby však raz vedela, že som si bola vedomá toho, čo sa tu deje, a snažila sa niečo preto urobiť. A chcem v tom povzbudiť aj teba.

Minimalizmus už nie je voľba, ale nutnosť.

„Nechcem, aby ste dúfali. Chcem, aby ste panikárili. Konajte tak, akoby vám horel dom.“
Greta Thunberg

Sme Minimalisti – 2.časť – rozhovor so Simonou

2. novembra 2018 publikovala Minimalistka Leave a Comment

Druhú časť seriálu o minimalistoch pokračujeme rozhovorom s cestovateľkou Simonou, ktorá býva v Londýne, presťahovala sa zo Slovenska v štyroch kufroch a s priateľom behajú po svete – už ako minimalisti:))

Píše fakt pekne spracovaný cestovateľský blog, ktorý nájdete na AWESOME TRAVELSOME 🙂

Ako sa k minimalizmu aj zero waste dostali sa dozviete nižšie, ideme teda na to:

1. Môžeš sa čitateľom trochu predstaviť?

Volám sa Simona, som z Bratislavy, a s mojím partnerom Lukášom bývame v stredne veľkej izbe v dome s ďalšími 5 ľuďmi na predmestí Londýna. Ja tu študujem, on pracuje. Milujem cestovanie, spoznávanie nových kultúr, fotenie a jedlo, a konečne som sa rozhýbala a začala s blogom, na ktorom uverejňujem informácie a postrehy o cestovaní a gastronómii. Momentálne bývame v takýchto stiesnenejších podmienkach, ale táto terapia šokom nás ešte viac stmelila a posunula ďalej.

2. Kedy, kde a ako si sa prvýkrát dopočula – stretla s pojmom minimalizmus a aká bola Tvoja reakcia?

Prvýkrát som o minimalizme počula asi pred 10 rokmi, keď si mojej mamy kolegyne syn zariaďoval byt v “minimalistickom štýle” – len postel, jedna skriňa, do obývačky jeden stolík a gauč, žiadne poličky, dekorácie. Pre mňa to bol obrovský šok, lebo som nechápala, kde predsa bude uskladňovať všetky tie drobnosti, ktoré za svoj život nahromadí. Svoju úvahu som o tomto štýle skončila s tým, že takéto niečo pre mňa nie je, že by som sa nevedela vzdať všetkých svojich vecí, ktoré síce ani nepotrebujem, ale ich mám pre prípad, že by sa raz zišli, alebo dodávajú domu tú správnu atmosféru. Môj osobný prvý kontakt s minimalizmom bol, keď som išla na rok do Číny a všetko čo som si chcela zbaliť, som musela napratať do jedného kufra. To mi tak prvýkrát otvorilo oči, že koľko vecí doma mám, a ani nepoužívam. A potom keď som videla ľudí, čo tam zbesilo nakupovali veci, ktoré ani nepotrebovali, ale však keď je to tam také lacné, a nakoniec dokupovali ďalšie kufre, aby to tam všetko napratali, tak som bola rada, že som vedela tejto mánii odolať. Keď som sa vrátila, sme sa nasťahovali spolu s mojim partnerom, a ja som si brala len to najnevyhnutnejšie. Predtým ako sme sa odsťahovali do Londýna, sme takto bývali rok, a aj za ten čas sa nám toho nevedomky nahromadilo celkom dosť, a keď sme v konečnom dôsledku balili celý život do 4 kufrov, tak sme v kuse týždeň predtým vyhadzovali veci, ktoré sme nepotrebovali.

3. V akých oblastiach si mala najväčší prebytok a kde sa Ti doposiaľ podarilo úspešne zredukovať?

Našťastie nie som ten typ, čo musí nakupovať a besno zhromažďovať veci len pre to, že sa to dá. Najväčší prebytok som mala v oblečení, lebo šak výpredaj, tak nekúp to. A klasicky som ráno stávala pred skriňou a nemala si čo obliecť. Keď som sa vracala z Číny, veľa vecí som tam musela nechať, lebo sa zničili praním v tých ich práčkach. A to bol ten moment, keď som si povedala, že načo mi je toľko oblečenia, radšej menej a kupovať nové budem len kvalitné a ak to naozaj budem potrebovať. Keď sme sa sem sťahovali, brala som oblečenie na jar/jeseň a pár letných tričiek. Mám tu len štyri kabelky, ale sledovaním samej seba som zistila, že aj tak používam len dve, takže vždy keď si chcem nejakú kúpiť, stopnem samú seba. Máme tu jednu len skriňu pre dvoch, čiže ak by som aj chcela “robiť zásoby”, nie je kam. A to mi vyhovuje.

4. Čo považuješ na minimalizme za najťažšie, kde bojuješ s tým, aby si vlastnila menej?

Našou vášňou je cestovanie, čiže cestujeme veľa a často. A vždy keď sme niekde, tak by som si chcela doniesť suveníry, ktoré mi budú tie krásne chvíle pripomínať. Lenže na čo mi je ďalšia škatuľka na čaj, prestieranie alebo soška? Čiže vždy keď sme niekde, tak keď uvidím niečo čo musím mať, predýcham to a položím si otázku či to naozaj potrebujem, alebo to len chcem. Ale celkovo úspešne bojujem aj tým, že nechodím do obchodov. Tu je v nákupných centrách aj na uliciach toľko ľudí, že po prvom obchode sadám na metro a idem znechutene domov. No myslím, že najťažšie je to, že ak človeka niečo zaujme, a má na to peniaze, tak má pocit, že si to hneď musí kúpiť. A je jedno, či je to pre neho 150. tanier, 3. čajový set, alebo 5. jesenná bunda, argument prečo si to kúpiť sa vždy ľahko nájde. A nakupovanie cez internet považujem za hotové peklo, samozrejme, niekedy som sa aj ja neovládla, lebo však sa tam dá nájsť všetko, aj to čo som nevedela že “potrebujem” a donesú mi to až domov, čím sa eliminuje tá komplikovaná časť z cestovania a trávenia času v obchode, a ostáva len tá príjemná zo získania novej veci. A občas bojujeme s tým, aby sme neprepchávali chladničku jedlom, ktoré nestihneme zjesť a budeme ho musieť vyhodiť.

5. V akom smere Ti minimalizmus zatiaľ najviac obohatil a zjednodušil život? Kde si videla najväčšie zmeny?

V tom, že kupujeme len kvalitné veci, ktoré naozaj potrebujeme, a keď niečo hľadám tak viem kde to je, a nemusím to hľadať v hromade vecí. Ráno nemusím riešiť, čo si obliecť a obuť, lebo nemám až tak veľa možností 😀 No a pri upratovaní nemusím obchádzať miliardu vecí. A zároveň nás priviedol ešte bližšie k zero waste. Napr. plátená taška na nákupy bola “must” asi odjakživa, igelitovým sáčkom sme sa vyhýbali čo najviac, a aj sme separovali odpad, ale tam niekde to končilo. A teraz máme kovové slamky, látkové odličovacie tampóny, paličky do uší, ktoré nemajú plastovú paličku, ale papierovú, atď. Myslím, že minimalizmus a zero waste idú ruka v ruke a navzájom sa obohacujú. Lebo ak máte len veci ktoré doma potrebujete, a sú šetrné pre životné prostredie, tak je to win win situation. A pre mňa je momentálne omnoho dôležitejšie produkovať čo najmenej odpadu, ako nakupovať zbytočné veci pre dobrý pocit.

6. Aké sú najbližšie výzvy, ktorým musíš v budúcnosti čeliť?

Odkedy bývame v tomto zdieľanom dome s ľuďmi, ktorí hromadia obrovské množstvá vecí a potom ich vyhadzujú, tak sa stávam čím ďalej tým radikálnejšia čo sa týka minimalizmu a zero waste. A hlavne vo Veľkej Británii balia všetko do plastových sáčkov, a to je celkom výzva ísť na nákupy a nájsť napr. cukinu nezabalenú v sáčku. A keď vidím pred Primarkom, ako ľudia zbesilo natláčajú do tašiek tie hromady oblečenia čo nakúpili, tak samú seba zaprisáhavam, že taká byť nemôžem.
Zároveň som sa v poslednom čase začala zaoberať témou „zodpovedného cestovania“ – ktoré bojuje proti vykorisťovaniu domorodých zvierat a ľudí a znižovaniu tvorbe odpadu, a keďže aj my veľa cestujeme, chceme tak robiť bez negatívneho dopadu na planétu. To najmenej čo môžeme spraviť je nosiť si vlastné sáčky, príbory a slámky, ktoré v kufri nezaberú veľa miesta, ale vyhneme sa tak jednorázovým plastovým. Myslím, že v budúcnosti budú dve najväčšie výzvy – keď sa presťahujeme a budeme mať celý dom pre seba, tak to bude lákať, zapĺňať ten nový priestor vecami. A samozrejme pri deťoch, lebo však je toľko úžasných krásnych vecí, ktoré “treba kúpiť”.

7. Ako vníma Tvoj nový životný štýl najbližšie okolie a poznáš iných podobne zmýšľajúcich ľudí aj osobne?

V tomto mám šťastie, že môj partner je rovnako zmýšľajúci, a nemusím mu dávať argumenty, prečo práve zero waste a minimalizmus, ale sa aj sám vzdeláva v tejto oblasti. Takisto nemá tendenciu zhromažďovať nepotrebné veci. Keď sme sa sťahovali do Londýna a videl, koľko zbytočností sme mali, tak sa zaprisahal, že už si nebude kupovať milión vecí, a ak sa niekedy budeme sťahovať, tak mu bude stačiť jeden kufor. Sme tu ¾ roka a zatiaľ to perfektne dodržiava. Lebo máme v našom okolí ľudí, ktorí to občas v tomto smere dosť preháňajú, a hromadia okolo seba nepotrebné veci a neustále niečo nakupujú, a pre nás to funguje ako zdvihnutý varovný prst, aby sme do toho neskĺzli aj my.

Ďakujem za rozhovor:)

Ak máš čo k svojej minimalistickej ceste čo to povedať aj ty a chceš byť na mojom blogu napíš mi cez kontaktný formulár a do predmetu daj: Sme Minimalisti.

Howgh!

Minimalizmus versus Zero waste

3. mája 2018 publikovala Minimalistka 9 komentárov

Majú minimalizmus a zero waste niečo spoločné? Pre mnohých ľudí to znie ako úplný protiklad.

Veď minimalista všetko stále vyhadzuje a zero waster si zbiera každú jednú handričku a plastový kelímok.

Jeden chce všetko vyhodiť a druhý nechce nič vyhadzovať 🙂

Môže byť minimalista zero waster, alebo sa to navzájom vylučuje?

Ja tu nevidím žiadny konflikt, ba práve naopak. Oba životné štýly majú veľmi veľa podobného a vedia sa krásne navzájom dopĺňať.

Čo vraví filozofia zero waste?

#1 Refuse: Odmietni čo nepotrebuješ – juj, som úplne za
.
#2 Reduce: Zredukuj čo skutočne potrebuješ – toto je moja parketa
.
#3 Reuse: Znovu použi a oprav – absolútne súhlasím
.
#4 Recycle: Zrecykluj čoho sa nemôžeš zrieknuť, zredukovať to či znovu použiť – niet o čom
.
#5 Rot: Skompostuj zvyšok – áno, a aj v byte, pracujem na tom

Základný princíp oboch smerov vidím v tom istom:

Nekupuj zbytočné veci, ktoré nepotrebuješ, odmietni všetko, čo ti v živote zanáša životný priestor.

Motiváciou zero waste je nevyrábať zbytočný odpad.
Motiváciou minimalistu je nemať čo vyhadzovať a tým pádom tiež nevyrábať odpad.

Ako minimalistka nechcem domov chodiť s nákupnými taškami plných vecí. Nechcem zbytočnosti zadarmo. Nechcem propagačné materiály, papiere, plastové fľaše, a nevyžiadané obaly, lebo mi to doma zavadzia, plní kôš a vytvára neporiadok. Nenakupujem preto, lebo som už príšerne unavená z vyhadzovania. Som teda proti zbytočnému odpadu? Bez pochybností.

Problém dnešnej spoločnosti je ten, že sa topíme v smetiach, plastoch a obaloch. Všade je toľko harabúrd, že nám to lezie z kontajnerov a povaľuje sa na každom kúsku zelene. Ľuďom sa nechce a nie sú motivovaní. Prečo je také ťažké zálohovať plastové fľaše tak, ako v Nemecku? Stálo by 25 centov za obal za to,aby ho človek odniesol späť do obchodu? Veď to tak krásne funguje!

Nie je to len o tom, do čoho si zabalíme rohlíky alebo v čom si odnesieme domov zeleninu. Odpadom je aj to, čo si kúpime a v krátkom čase vyhodíme. Konzumné správanie vytvára odpad. Recyklácia je len náplasť na smeti, ale problém nerieši. Ideálny stav je žiadny odpad nemať. Pozerám sa okolo seba a cítim sa ako Alenka v ríši divov. Muselo to zájsť až takto ďaleko, aby sme s tým začali niečo robiť?

Minimalizmus a bezodpadovosť majú spoločné aj zodpovedný prístup k nakupovaniu.

Mám doma niečo, čo viem využiť, prerobiť alebo použiť? Ak niečo opravím, vyčistím a nejako vrátim do obehu, je to lepšie, ako sa toho zbaviť. Musím si kúpiť nové, lebo sa mi staré zunovalo, alebo už nefunguje? Každá jedna vec raz skončí – v kontajneri.

Ak skonzumujeme, vyrobia pre nás viac, ak nakúpime, predávajú to pre nás zas a znovu.

Len preto, že sa niečo predáva, to ale nemusíme kúpiť.

Máme predsa slobodnú voľbu. Presne tu vie každý z nás prispieť k zmene.

Predtým ako vytiahneš peňaženku

Spýtaj sa tieto otázky a polepši sa pri každom nákupe.

1. Ako dlho mi tento produkt vydrží? Ak kupuješ kvalitnú vec, ktorá ti bude slúžiť roky, prispeješ k tomu, že nevyhadzuješ.
2. Predáva sa táto vec aj nezabalená? Vtipné je, že často tie navážené jablká sú aj lacnejšie ako balené.
3. Slúži táto vec na viac, ako jeden účel?
4. Viem bez tejto veci prežiť? Daj si čas na rozmyslenie.

Hľadanie rovnováhy

Tak ako minimalizmus je pre mňa stále cesta, týka sa to aj bezodpadovosti. Ja by som sa zhodnotila, že som asi niekde v strede. Nie som perfektná a dokonalosť neexistuje. V rámci minimalizmu som hľadala oblasti, kde môžem ďalej a ďalej redukovať . Mojou motiváciou bolo viac priestoru a zjednodušenie starostlivosti o pleť a o domácnosť. V kúpeľni som sa zbavila všetkých nadbytočných produktov, a vymenila ich za prírodné. Čistiace prostriedky som nahradila sódou bikarbónou a octom. V chladničke držíme jedlo len na pár dní a špajza mi zíva prázdnotou, nezásobujem sa jedlom a snažíme sa zjesť to, čo je. Menej odpadu ide s týmito zmenami ruka v ruke.

Keď mi bráni realita

Musím však poznamenať, že žiť bezodpadovo nie je jednoduché. Vyžaduje to často viac úsilia ako by som chcela a koľko zvládam. Často prehrávam. Ľudia, čo dokážu vtesnať ročný odpad do zaváraninovej fľaše – akože klobúk dole. Mám ešte stále malé deti a nedostali sme sa z utieracej fázy. Vlhčené utierky aj kuchynská rolka – produkt roka preťaženej matky? Ak mám uponáhľaný deň a zabudem priniesť vodu, alebo sú deti hladné, v bufete im bezodpadovosť neobhájim. Ak ma páli žáha a túžim po minerálke Fatra extra silnej, kúpim si ju, ak keď je na potvoru v plastovej fľaši.

V obchodoch je skoro všetko zabalené a trvá určite dlhšie, kým si rozmyslím, ako nakúpim. Nosiť si vrecúška, dózičky a plánovať bezodpadový nákup vyžaduje dobrú organizáciu a odhodlanie vysvetľovať svoj postoj podráždenej predavačke. Všetko je nastavené proti bezodpadovosti. Denne mi pod nos strkajú plasty, víta ma ľahostajnosť ľudí, spôsob, ako sa v supermarketoch predávajú potraviny, jednorázovosť v bežnom živote. Priala by som si, aby som si mohla vyrábať jogurty, piecť chlieb, viac si vyrábať a dopestovať, ale nie vždy je časová a finančná možnosť. Preto si vravím – každý nech robí inak a lepšie toľko, koľko sa dá. Aj to sa ráta.

Aj minimalizmus aj bezodpadovosť musí mať zmysel

Som veľmi rada, že sa dnes o minimalizme aj zero waste viac píše, a ľudia sa inšpirujú, motivujú a chcú zmenu. No nie za každých okolností dáva táto zmena zmysel. Vysvetlím to na rôznych príkladoch:

1. Urobíš zmenu od zlého k menej horšiemu – napríklad vymeníš plastové obaly za papierové. Áno, papier je ekologickejší, ale aj výroba papiera vyžaduje veľa zdrojov a koniec koncov je to produkt na pár použití.

2. Keď najazdíš autom extra kilometre, aby si v piatich obchodoch zohnal/a bezodpadovo všetko to, čo potrebuješ. Alebo si musíš produkty objednávať poštou a prídu zabalené ako porcelán, a ide ťa z tej ich prílišnej snahy poraziť.

3. Je výmena jednorázového produktu za napríklad látkový ekologickejší, keď ho musím sústavne prať? Nie som stále istá. A čo voda, prášok, elektrina?

4. Je k dispozícii produkt, ktorý má lepšie zloženie, ako to neekologické, a to iné zloženie predstavuje iný problém pre životné prostredie. Ja len sedím pri nete a snažím sa z toho vysomáriť. Je utierka z mikrovlákna lepšia, ako jednorázová? Ktorá sa po vyhodení rozkladá dlhšie?

5. Keď začneš vytrieďovať len preto, aby si mohla ísť opäť nakupovať, tento problém sa týka najmä šatníka. Mojím riešením je kupovať si málo a nosiť to do zodratia.

6. Keď je niečo tak komplikované, že ťa z toho bolí hlava. Fakt ale fakt chceš, no možností je pramálo, a ty si búchaš hlavu o stenu a jednoducho bezodpadová možnosť je mizivá. Let it go.

7. Keď je bezodpadový nákup oveľa, ale oveľa drahší a rodinný rozpočet ťa nepustí.

8. Keď si musíš kúpiť produkty, aby si začala bezodpadovo fungovať – fľaše, košíky, dózy, bavlnené vrecúška – ako minimalistke sa mi ťažko do toho ide a snažím sa radšej improvizovať s tým čo je. Čakám, kým nazbieram fľaše a naučím sa šiť rovný steh. Sashe, zachráň ma:)

9. Ak sa ti začnú kaziť vzťahy s ľudmi – ideš s rodinou na výlet a nedokážeš sa s nimi normálne baviť, lebo pijú vodu z plastovej fľaše. Ojojoj.

No nevzdávam sa, Záleží mi na tom, ako a kde žijem.

Snažím sa každý deň spraviť lepšie rozhodnutie.

Ak sa chceš o bezodpadovosti dozvedieť viac, tento víkend 5.5.2018 od 9,00 hodiny sa koná v Bratislave slovenská konferencia Slovakia Goes Zero Waste, kde mám tú česť sa zúčastniť ako konzultantka. Môžeš prísť si so mnou podiskutovať na tému minimalizmu. Súčasťou konferencie sú aj zaujímavé prednášky super inšpiratívnych ľudí, idem sa niečo nové naučiť!