• Skip to primary navigation
  • Skip to main content

Som Minimalistka

Menej vecí a viac života

  • Články
  • Som Minimalistka
  • O mne
  • Rýchlokurz zadarmo
  • Minimalistický denník
  • Kniha
  • Médiá
  • Kontakt

Životný štýl

Ako sa vyhnúť vianočnému prebytku

1. novembra 2019 publikovala Minimalistka 77 komentárov

Kúpiš mi niečo, čo nepotrebujem, ja ti kúpim niečo, čo nepotrebuješ, a po Vianociach vlastníme ďalšie dve veci čo nepotrebujeme, s mínusom na účte. Hlavne, že sme si niečo dali.


Tak, a ďalší zaujímavý rok je skoro za nami. Planéta sa nám rozpadá pred očami, brodíme sa v prebytku a plastoch, školopovinné deti protestujú v uliciach za svetlejšiu budúcnosť, a všetko to, čo považujeme za samozrejmé, tu už o pár rokov nemusí byť.

Blíži sa však december, a haleluja, čo nás po banálnych poblémoch sveta!

Ide sa nakupovať.

Homo sapiens consumus sa opäť dobrovoľne vypravia do natrieskaných nákupných centier, aby sa postavili do radu pri pokladniciach s plnými košíkmi ako poslušné ovečky.

„Kto chce moje peniaze???? Vezmite si ich niekto!“

Neviem prečo, ale pred príchodom Vianoc sa aj tým najrozumnejším ľudom prehodí kolečko v hlave a prestávajú racionálne rozmýšľať. Meníme sa na vystresované ryby, ktorým ide o život. A jediná záchrana je nakupovať, a to včas.

Čo nerobí minimalistka v decembri? Nechodí do obchodov. Možno je čas trošku pribrzdiť a všimnúť si, čo sa s Vianocami stalo.

Podstata Vianoc je dávno pochovaná pod hromadou baliaceho papiera.

Biznis zvíťazil nad tradíciami.

Katedrály vianočného konzumu.

Cesta k dokonalým sviatkom je tŕnistá. Už začiatkom jesene nás terorizujú reklamy, reklamy a ďalšie stupídne reklamy. Predstavujem si, ako sa copywriteri potili v augustovej zasadačke, aby nám naservírovali ďalšiu žumpu spotov, ktoré majú vyvolať tie správne emócie.

Všetci by sme mali cítiť v srdciach rozlievajúce sa teplo a tešiť sa na rozžiarené oči detičiek pri voňavej jedličke či napečených koláčoch. A k vianočnému šťastiu samozrejme potrebujeme nový 8K Ultra HD televízor od zeleného mimozemšťana, lebo na Vianoce sa televízory míňajú ako teplé rožky. A ešte lepšie na splátky, aby zostalo aj na toastovač. Veď ako inak stráviť Vianoce, než čumením do novej bedne.

Ak nás nedorazia reklamy, možno sa to podarí obohraným vianočným hitom chrčiacich z každého dostupného repráku. Každý rok stále to isté a to isté a to isté. Ruka v ruke s vianočnými výzdobami. Zrejme ich skutočným zámerom je priviesť nás do akéhosi vianočného tranzu. Tak môžeme bez rozmyslu míňať ešte viac peňazí. All I want for Christmas milá Mária Careyová je: ticho.

Nakoniec je človek z Vianoc tak presýtený, že ich začne mať plné zuby už v októbri.

Preháňame to s darmi, lebo nevieme ako povedať mám ťa rada slovami?

A potom tie darčeky! Stojíme v zápchach, a snažíme sa prekľučkovať na zľadovatenej ceste k najlepším darom. Vianoce sú hlavne o darčekoch, nie? A hlavne aby ich bolo čo najviac! Lapám po dychu a pýtam si vianočnú epidurálku.

Žijeme v dobe takého prebytku, že tí moji malí „spratkovia“ majú Vianoce už pomaly každý deň. Posledné, čo 24.decembra moje deti potrebujú pod stromčekom je viac hračiek. Prečo je taký problém dať deťom zopár darov? Prečo ich musí byť 50? A v akom svete žijeme, že sa deťom kupujú na Vianoce iPhony, iPady, drahé značkové handry, a počítačové hry v hodnotách až tisícky eur? Čo ich to vlastne učíme? Bez práce sú koláče a veľa, zadarmo, nie? Stačí napísať štedrému Ježiškovi.

Traja mudrci darovali Ježišovi tri dary – zlato, kadidlo a myrhu. Možno by sme si mohli vziať príklad.

Schválne, kontrolná otázka, pamätáš si kto ti čo dal minulý rok na Vianoce? Pamätajú si vôbec deti, čo dostali na Vianoce? Stavím sa, že nie a stavím sa, že pravdepodobne tú vec doma už ani nemáš. Celý koncept darčekov sa za posledné roky „vianocovania“ tak vymkol národu z rúk, že odkedy sa snažíme žiť minimalisticky, celá darčeko-paráda sa mi zdá ako satirický vtip.

Z darčekov sa najviac tešia deti a najviac dávame práve deťom. Paradoxne práve deti toho nielenže potrebujú najmenej, ale ani sa zväčša nepoďakujú (veď priniesol Ježiško) a ani žiadne dary na oplátku nekupujú. Len pýtajú, lebo môžu. Deti už psychicky prebytok darov nezvládajú a nevedia sa z ničoho úprimne tešiť. Pozri sa na ratolesť prejedenú sladkosťami, ako sa v prvý sviatok vianočný nudí, lebo sa „nemá s čím hrať“.

Často dávame dary, lebo musíme. Prečo by som mala niečo darovať švagrovi, ktorého som rok nevidela, ale zrovna práve preto, lebo ho po roku na rodinnej sešlosti uvidím? Nestačí už to, že sa uvidíme?

Dáme si niečo, lebo sú Vianoce a oni dajú niečo nám. Dám niečo manželovi, deťom, mame, otcovi, otcovej družke, bratovi, svokre, svokrovi, švagrinej, švagrovi, švagrovej manželke, ich deťom, kolegyni v práci, dám niečo kamarátke, psovi, mačke, rybke v akváriu a dám im niečo, lebo sú Vianoce.

Dám niečo babičke, aj keď už má plný barak vecí. Naozaj potrebuje ešte ďalšiu sadu utierok do kuchyne?

Dám niečo 18 mesačnému synovcovi, lebo určite potrebuje ešte milióntu hračku, ktorú ožužle a a za päť sekúnd skončí v prachu po gaučom.

Dám niečo svokrovcom, ktorí už majú všetko na svete, ale nájdeme niečo nové, čo vymeníme za perfektne funkčné. Inak doteraz tá sada švajčiarskych nožov, čo sme im dali pred 4 rokmi, trčí v šuflíku. Svokra proste na šúpanie zemiakov preferuje ten svoj, čo dostala ako svadobný dar. Svokra sa bojí drahú vec používať.

Aktuálne vo svete: 96 darov pre 3 deti (Zdroj: Chanel 5, UK)

Celý tento darovací kolotoč je čisté bláznovstvo a napriek tomu je z neho tak ťažké sa vymotať. Poviem jasne, na rovinu, nech mi nič nikto nekupuje a napriek tomu mi príde balík, a mám sa cítiť teraz zle? Haló? Nevyjadrila som sa jasne? Dnes už nemám problém nevyžiadané dary predať ešte v visačkou na bazoši.

Nevhodný dar je totiž horší ako žiadny dar. Viem, že máš rada knihy, ale tu máš fľašu vodky. Viem, že si sa minule sťažovala ako ti deti z domu spravili kôlničku na drevo, ale tu máš novú sekeru. A keď každý každému niečo dá, skončíme so zbierkou darov, väčšinou nepotrebných, aby sme celý tento cirkus zopakovali o rok.

Po Vianociach potopa a prichádza deň zúčtovania. Darčeky sú rozbalené, roztrhaný papier v koši, z koláčov nás bolí brucho. Kvôli jednému večeru sme ochotní ísť aj za hranicu toho, čo si vieme dovoliť. Vymaxujeme si kreditky a vezmeme spotrebáky, prečerpáme účty.

Len aby boli štedré Vianoce.

Robíme to pre dokonalý obraz Vianoc, a je nám jedno, že do marca jeme ryžu s fazuľou alebo dary splácame ešte celý ďalší rok. Banka a splátkové spoločnosti si mädlia ruky. Prijmem ako dar kašmírový sveter s vedomím, že mi to darujúca osoba kúpila na spotrebný dlh a viem že nemá na to? Mám z toho zmiešaný pocit.

Sú Vianoce také, ako ich oslavujeme teraz, ešte vôbec aktuálne?

Vianoce sú po Veľkej noci druhý najvýznamnejší kresťanský sviatok, oslavujeme narodenie Ježiša Krista, Božieho syna. Pre mnohých ľudí Vianoce nemajú náboženský rozmer a oslavujú Vianoce tak ako im ich servírujú obchody – materializmus, hromada darov a preplnená chladnička.

Sú aj typy ľudí, ktorí „milujú nakupovať“ a predieranie sa obchodmi je pre nich dobrovoľná dávka vianočného masochizmu. Zaujímalo by ma, či je pre veriacich ľudí konzumný aspekt Vianoc odpudzujúci, alebo už sa prelína materializmus aj do duchovného aspektu?

A čo ľudia a rodiny, ktoré žijú od výplaty do výplaty, a snažia sa prežiť? A čo ľudia, ktorí nemajú kam ísť, lebo žiadnu rodinu nemajú, zaslúži si byť niekto na Vianoce sám? Koľkým ľuďom spôsobuje materialistická stránka sviatkov len obrovský stres, tlak, smútok, horkosť a závisť? Vianoce sú pre mnohých najťažším dňom v roku a stres či depresia ústi do tragických nehôd alebo samovrážd.

Či sa nám to páči, či nie, Vianoce tak ako ich oslavujeme dnes, predstavujú problém.

Vianoce produkujú stres a dlhy, a z dlhov vznikajú psychické problémy, ktoré ústia do stresu a depresií.

Vianoce sú problémom pre prírodu – kupujeme si jednorázové dekorácie, ktorí sa nedajú recyklovať, necháme sa nalákať na prebytočný konzum, vytvárame ešte viac smetí, prejedáme sa a vyhadzujeme nezjedené jedlo.

Vianoce spôsobujú prepracovanosť – všíma si niekto neľudsky dlhé šichty predavačov v obchodoch, ktoré sú pre našu pohodlnosť otvorené od nevidím do nevidím, alebo pod akým stresom sú kuriéri, vodiči? A čo davy ľudí na letiskách, ktorí sa napriek nepredvídateľnému počasiu rozhodnú cestovať cez polovicu zemegule?

Niet divu, že realisti vravia Vianociam „najdrahšia show roka“.

Máme slobodnú vôľu povedať nie. Máme právo neísť s davom a nikto nás nenúti robiť to, čo robia druhí.

Môžeš si spraviť vlastnú verziu Vianoc, jednoduchú, skromnú a minimalistickú.

Dá sa to aj inak.

K veselým a štedrým Vianociam stačí málo.

Stromček nemusí mať dva metre a žiariť tak, že vyhodí elektrinu polke mesta. Stačí menší, skromnejší, ozdobený prírodnými alebo vlastnoručne vyrobenými dekoráciami, zapojíš deti a máte zábavu. Stromček nemusí byť ani stromčekom, veľa ľudí dnes volí aranžmá vo forme halúzok vo váze alebo na stene. K vianočnej atmosfére si zapáľ sviečku a využi prírodné materiály, ktoré nájdeš na prechádzke vonku, nie v supermarkete.

Nepotrebuješ pasúce sa stádo v záhrade. Zdroj – www.thriftyfun.com

Vianočný nákup v hypermarkete pre mňa prestavuje obraz pekla na zemi. Na Vianoce môžeš nakúpiť, tak ako vždy – v normálnom menšom obchode či na trhu. Nakúp toľko, koľko sa zje a nakúp sviatočne – pridaj zopár delikatesiek – výbornú čokoládu, lesný med, orechy, čokoľvek výnimočné, čo si nekupuješ v bežný deň a čo si vieš dovoliť. Radšej menej jedla, ale nech stojí za to. K tomu napeč za plech koláčov, pridaj dobré pitie a máš to.

Hoď brzdu na darčeky. Nechaj, nech deti napíšu Ježiškovi o jeden jediný dar, ktorý si želajú. Keď ho dostanú, budú spokojné a ak nie, je najvyšší čas prekalibrovať ich očakávania. Pridaj deťom dva tri menšie dary – knižku, pekné pyžamko, omaľovánku so súpravou krásnych ceruziek, malú stavebnicu, a máš vybavené Vianoce. Vypýtaj si od rodiny (ak už naozaj chcú niečo dať ) pre deti peniaze. Ver mi, že sa Ti začiatkom roka veľmi zídu, keď príde čas platiť krúžky, alebo obnoviť garderóbu. Zídu sa viac ako ďalšia plastová bábika či haraburda.

Život je o rovnováhe, prebytok spôsobuje chaos.

Darovať môžeš aj zážitky, napeč niečo chutné, vyrob niečo pekné, kúp knihu, čo pomôže vyriešiť problém alebo len tak pohladí dušu, alebo daruj svoju prítomnosť. Vyber sa na miestny trh, na remeselné dni, do obľúbeného kníhkupectva, objednaj si niečo cez malú slovenskú firmu. Podpor svojimi peniazmi reálneho človeka a nie korporáciu.

Namiesto vyvaľovania na gauči môžeš ísť na prechádzky do prírody, namiesto „scrollovania“ na mobile od rána do noci si sprav digitálny detox. Vytiahni zo šuflíka ihlice, kriedu, či ceruzky, človeče nehnevaj sa.

Vianoce nemusia byť doma v obývačke. Za ušetrené peniaze za zbytočné dary sa vyber niekde na chatu, zakúr si v peci, pozeraj na hviezdy, sprav si kotol kapustnice a otvor dobrú knihu.

Uteč od hluku, premávky a reklamy.

Vianoce nemusía byť o míňaní, obžerstve a čakania na Troch Kráľov. Lebo až PO VIANOCIACH začneme cvičiť, až PO NOVOM ROKU začneme zdravšie jesť, až PO SVIATKOCH sa pustíme do novej ja.

Ak chceš naozaj niečo na sebe zmeniť, najlepší čas je teraz.

Čo ti bráni, aby si práve sviatky a voľno využila k cvičeniu, k jedeniu viac ovocia a zeleniny, k oddychu, k prechádzkam, k práci na nejakom koníčku? A práve ten čas, čo nestráviš v zápchach a v nákupných centrách a na cestách môžeš využiť inak.

Do Nového Roku vstúpiš zdravšia, oddýchnutejšia a s financiami pod kontrolou.

Stačí povedať – nekupujme tento rok všetci všetkým dary. Stretnime, sa zabavme sa, vypime si spolu, poďme niekam spolu, pomodlime sa spolu. Byť spolu neznamená len kopu darov pod stromčekom.

Nemusíme pokračovať v tradíciách, ktoré nás zadlžujú, preťažujú a stresujú.

Stačí menej Vianoc a viac pokoja. ♡


Ako tráviš Vianoce Ty a máš nejaké typy na jednoduchšie a skromnejšie sviatky? Rada si ich prečítam v komentároch.


Podobné články:

Prečo musím do Vianoc všetko predať

Je možné mať minimalistické Vianoce?

Prerušovaný nielen vianočný pôst

Návod na vianočný digitálny detox


Vytrieď si myseľ : Minimalistický denník

Vytrieď si domácnosť: Minimalistický domov




Filed Under: Vianoce, Životný štýl

Naplnený život nie je preplnený diár

25. októbra 2019 publikovala Minimalistka 9 komentárov

Nič nie je väčšou stratou času, ako robiť zbytočnosti efektívne .” Peter Drucker

Je začiatok roka a držím v ruke voňavý diár, drahé pero a neónový zvýrazňovač. Ide sa plánovať a poriadne.

Tento rok to prevalcujem!

Len pre ilustráciu, toto sú všetky moje kalendáre, diáre, žurnále, noťasy a zápisníky, ktoré som si za posledné roky nakúpila, aby som si lepšie „zorganizovala“ deň a viac postíhala.

Čo majú spoločné? Všetky sú poloprázdne!

Maximalizmus pre minimalistku.

Prvého januára (no dobre, stačí druhého, alebo ešte lepšie po Troch Kráľoch) som namotivovaná ako natlakovaná sódovka – schudnúť 10 kíl, cvičiť jogu, naučiť sa po čínsky, začať meditovať, vypratať si byt, napísať historickú trilógiu, vymyslieť tabletku proti lenivosti, ohúriť moje obecenstvo s vypeckovanou prezentáciou, zdolať štvrťrok s novým projektom.

Bolí ma ruka z vyfarbovania grandióznej mapy budúcnosti a lámem si hlavu, kde sa vidím o päť rokov. Dúfam, že sa svetlej päťročnice dožijem a neprejde ma trolejbus. Je niečo zlé na dnešku?

Vykuknú prvé snežienky a popísané stránky v plánovači rednú. S topiacim sa snehom sa roztápajú aj všetky moje odhodlania, a pri pohľade na preplnené stránky diára potrebujem dvojitú dávku brufenu.

Vyťahujem bielu zástavu a vzdávam sa. Kto má čas na komplikované plánovanie, keď sa musím starať o dve malé deti, biznis, domácnosť aj o seba?

Ďalší nevyužitý diár končí v koši a s ním aj písomný dôkaz toho, že som sa opäť o niečo pokúsila a zase zlyhala.

Si presne tam, kde máš teraz byť.

Nemaj mi za zlé, pre mnohých ľudí plánovače fungujú skvelo, ale na mňa nie. Asi preto, lebo som sériová prokrastinátorka najsilnejšieho kalibru. 

Prokrastinátorstvo je druh životnej výchylky. Celý deň robíš veľmi efektívne nepodstatné veci. Umyješ okná, presadíš kvety, ostriháš si nechty, spravíš si piatu kávu, upečieš koláč, vyvenčíš susedovho psa a až POTOM si sadneš na zadok a začneš robiť to, čo naozaj treba.

Joj, a ten pocit viny! Zoznam vecí na vybavenie sa síce scvrkol, celý deň lietaš ako včielka Maja, ale v oblasti duševného, fyzického či profesionálneho uspokojenia sa črtá veľká prázdna tučná nula.

Dívam sa na kopu opustených pomocníkov a pátram po príčine straty „motivácie“ to s nimi ťahať až do decembra.

Luxusný denník s bielymi stranami ma ľaká. Držím atramentové pero nad prázdnou stranou a cítim tlak napísať niečo múdre, niečo, čo stojí za to, hodné aspoň Shakespeara. Vysolila som za neho kopu peňazí, tak si nebudem do neho len tak ledabolo čmárať, všakže? Dnes už viem, že používať denne naše krásne veci je minimalistická povinnosť.

Rob, čo môžeš, s tým čo máš, tam kde si.

Motivačný žurnál bol nakoniec pre mňa príliš komplikovaný – nechce sa mi do minúty plánovať si veľmi vzdialenú budúcnosť a takisto ma stresujú prázdne datované strany. Často neviem, čo chcem a z veľkých cieľov mám strach. Radšej pomaličky a postupne. Ono sa to vykryštalizuje, nie?

Fitness diár ma nútil vidieť každý deň ako vzorec premenený na tabuľky, čísla, odopieranie, kalórie, kilogramy, centimetre. 

Z plánovacieho žurnálu sa mi ježia chlpy na tele a stresuje ma len pohľad na vlniaci sa “To Do List”. Čím viac som sa snažila stihnúť, tým menej sa mi to darilo poriadne a nakoniec som nespravila NIČ.

Suma sumárum – potrebujem jednoduchosť. Minimalizmus doma a minimalizmus aj v plánovaní dňa.

Keď neplytváme časom, máme ho každý dosť.

Existuje len jeden systém, ktorý na mňa zaberá a systémom pokus omyl je to asi jediný liek na moje prokrastinátorstvo.

1.Spravím len jednu vec, ktorá je dôležitá a spravím ju hneď ako prvú.

Nedotknem sa ničoho iného, kým nemám za sebou aspoň časť dôležitej veci za sebou. Nuž, a ak v ten deň už nič iné nestihnem, som so sebou aj tak spokojná. Zaplavia ma endorfíny a zrazu ide celý deň ako po masle. Valcujem deň.

Dôležitá vec sa týka TEBA, tvojich vlastných potrieb a cieľov. Je to niečo, po čom piští tvoja duša, čo má pre teba vysokú hodnotu, niečo čo ti dá veľké uspokojenie. Nie je to nič, čo chce po tebe rodina, manžel, šéf.

Áno, sú veci, ktoré musíš spraviť, ale tie spravíš až POTOM, keď dokončíš dôležitú vec. Aj keby si kvôli tej dôležitej veci mala vstávať o piatej. Chápeš ten rozdiel?

2. Naplánujem si pohyb.

Cvičenie musí byť jednoduché ako facka. Naplánujem si kedy a ako, nič viac…. a nie preto, aby som vyzerala ako modelka, ale z úcty a rešpektu k sebe. Idem sa prejsť. Zaplávam si. Zacvičím si pilates. Vyjdem pešo po schodoch. Viem, že keď sa pravidelne hýbem a dávam si pozor na to, aby som nehádzala do seba smeti, kilá aj centimetre idú dole. Nepotrebujem sa vážiť, ani diétovať, ani komplikovane nič zapisovať. Stačí si spraviť krížik do štvorčekového zápisníka.

3. Vypnem počítač a telefón.

Už ráno sa rozhodnem kedy a stlačím OFF. Niekedy aj celý deň, víkend alebo týždeň. Najlepšia regeneračná kúra na svete – výsledkom je pokoj v mysli a jasno v hlave.

4. Vysypem si myseľ na papier.

Často ma napadne čo musím vybaviť alebo niečo, čo nechcem, aby som zabudla. Veľmi sa mi uľaví, keď si to rýchlo napíšem do zápisníka, a nemusím túto myšlienku už držať v hlave. Neskôr sa k zápisu vrátim a vyčiarknem, keď už nie je aktuálna.

5. Praktizujem silu vďačnosti.

A mám pocit, že mi niečo chýba, stačí si pripomenúť, to čo mám a hneď ma to prejde. Pitná voda, klíma v aute, jedlo v chladničke. Som bohatá žena 🙂

6. Plánujem tak, aby som nepotrebovala diár.

Zistila som, že keď nemám preplnené dni, všetko si viac menej pamätám z hlavy a úplne mi stačí krátka kontrola e-mailu alebo poznámky na papieri, kedy presne mám kde byť. Ráno si len rýchlo prebehnem v hlave, čo ma čaká. Keď začnem zabúdať, je to znamenie na stopku – je nutné zosekať si činnosti. Pamäť je môj indikátor, kedy mám naložené priveľa. Na plánovanie celého roka – prázdniny, dovolenky, dôležité dátumy – mi úplne stačí malá barlička, a volám to vizuálna mapa:

Konečne diár, ktorý funguje.

Ak sa držím môjho systému, deň funguje jednoducho, ale efektívne – darí sa mi pohnúť sa v svojich plánoch ďalej, pravidelne sa hýbem, nesurfujem priveľa na nete, pridávam si do života výzvy bez pocitu preťaženia a chodím spávať spokojná.

Väčšina mini činností, ktoré musím urobiť je vlastne zbytočná. Všimla som si, že keď niečo nepodstatné odignorujem, vyrieši sa to samo. Mala si už problém, nad ktorým si sa zbytočne zožierala, a ono sa to potom samo nejako spravilo? Funguje to.

Čomu nevenujeme pozornosť, to stráca na dôležitosti a sile.

Namiesto diáru som si začala zapisovať podľa overeného systému do obyčajného štvorčekového zápisníka, nakoľko som nič podobné nenašla. A tak skrsol nápad vymyslieť si svoj vlastný denník, taký …. minimalistický:)

Čo ak má niekto podobný problém ako ja, a tiež si nevie nájsť ten svoj plánovač, ktorý funguje?

Minimalistický denník je hotový a vznikol aj vďaka tomu, že som si vysypala myseľ do obyčajného štvorčekového zápisníčka a denne robila to, čo je pre mňa dôležité. Moja radosť z neho je nesmierna!

Ak si hľadáš ten svoj, môžno práve minimalistický denník je pre teba. A nič ma nepoteší viac, ak ho vypíšeš až dokonca a spravíš niečo pre SEBA♥


Minimalistický denník práve vyšiel 1vo vydavateľstve Motýľ na 230 stranách v pevnej väzbe.

Viac informácii a možnosť si ho objednať nájdeš na stránke Minimalistický denník.

Kúpou priamo odo mňa podporuješ fungovanie tohto blogu, za čo ti patrí srdečná vďaka ♥)♥)♥)Andrea


Filed Under: Čas, Digitálny detox, Organizácia, Životný štýl

Keď reči o počasí už nie sú vtip

31. augusta 2019 publikovala Minimalistka 16 komentárov

Žijeme na tejto planéte, akoby sme mali kam ísť.“ Terry Swearingen


Tieto prázdniny boli náročné.

Dnes je to presne 84 dní, čo som strávila prevažne celé leto s dvoma malými deťmi v pekelne horúcom počasí na pobreží Perzského zálivu.

Žiadne hry v parku, žiadne posedenia pod stromom na lavičke, žiadne opekačky, žiadne fyzické aktivity vonku, žiadny chladný ranný vzduch, ktorý prináša akú takú úľavu od tepla.

Hráme sa futbal. Vnútri. Na umelej tráve s fototapetou na stene:)

Pekelná horúčava je presne to čo má v názve. Topí sa snáď aj samotný Satan. Láva v kotli.

Predstav si obrovský fén vo veľkosti lietadlovej vrtule, nastavený na najvyšší teplotný stupeň, ako ti celý deň ošlaháva tvár. Vysoká vlhkosť vzduchu neumožnuje sa poriadne spotiť a máš vyslovene zimomriavky z tepla. Ráno sa začína na fajnovej 42-jke a kulminuje poobede, kde sa pocitovo teplota blíži aj k 52 stupňom Celzia.

Vypínaš ohrievanie vody, nakoľko aj cez modrý kohútik tečie cez vonkajšie potrubie voda vrelá na čaj. Jediný zdroj studenej vody je z chladničky.

Vonku behajú len šialenci, a to o pol piatej ráno. A môj muž.

Kúpiš v obchode čerstvú kukuricu a prinesieš si domov popcorn.

S každým nákupom si berieš zo sebou čokoľvek, čo je zmrazené, aby sa ti jedlo neuvarilo po ceste.

Prestaneš používať make-up, ktorý sa vonku za 30 sekúnd roztopí na mastný fľak. Nesnažíš sa ani o žiadny účes, nakoľko ti vlhký vzduch akurát tak pricapí všetky pramene k hlave. Jediný znesiteľný účes je tzv. upratovačský drdol, čím vyššie od temena hlavy, tým menší cícerok potu na chrbte.

Pohľad z hory Jebel Hafeet na mesto Al Ain. To zelené je oáza.

Snažíš sa vyhnúť čo i len minútovému priamemu kontaktu so slnkom už konečne chápeš arabské ženy, ktoré sa celé zahaľujú. Prehadzujem si šatku cez hlavu aj ja a závidím im dlhé voľne vejúce šaty, ktoré sú určite pohodlnejšie, ako moje nohavice privarené na kožu.

Minimalistický make-up v praxi.

Celý deň čakáš na západ slnka, aby si konečne mohla ísť von – a to na jedno jediné miesto – do vychladeného bazéna. Kúpať sa v 35 stupňovom mori so 40% slanosťou totiž pripomína skôr kúpele v Bešeňovej, a radila by som ho jedine, ak máš chuť na podvečerné mdloby.

Záhradu zalievaš 3x denne, a to poväčšinou kaktusy, čo je jediná rastlina, čo ti hneď nevykape.

Ten správny spôsob, ako šoférovať v Emirátoch.

Dosť bolo však srandy. Prečo to však všetko spomínam?

Lebo denne zažívam na vlastnej prepotenej koži poriadny

EXTRÉM počasia.

Pred pol storočím bola v Emirátoch púšť and dnes ju človek vďaka príjmom z ropy prerobil na vlastný obraz. Hektolitre morskej vody sa pumpujú do čističiek, kde sa zbavuje soli a zalieva rastliny, parky a dodáva vodu do domácností. Dá sa tu pohodlne žiť – ak je to z čoho zaplatiť. Zatiaľ.

Tisíce kilowatov elektriny dodávajú zdroj energie pre klimatizáciu, ktorá je ešte aj na autobusových zastávkach. Voda sa dá piť len preto, lebo je odsolená, ale aj tak si ju väčšina ľudí musí kupovať, nakoľko potrubia sú často plné špiny a vodu znehodnotia pri preprave ku kohútiku.

Klíma na ulici.

Málo obývaná rybárska obec, kde žili len rybári, lovci perlí a beduíni na ťavách sa premenila na medzinárodnú metropolu, kde dnes žije skoro 1.4 miliónov ľudí. Peniaze premenili piesok a prach na umelú zelenú oázu a toto miesto je jedno z energeticky najvypumpovanejších miest na svete. Žiť vedome a ekologicky práve tu je výzva ako žiadna iná. Dokedy sa však dá len brať?

Keď každý deň svieti slnko. Až príliš.

Peniaze ti nekúpia len auto, dom a LCD televízor. Peniaze ti zaplatia aj kúrenie, chladenie, pitnú vodu a jedlo. A najmä to chladenie.

Sedím v 25 stupňovej obývačke (snažím sa šetriť energiou na hranici znesiteľnosti) a filozofujem: Bude klimatický komfort takisto výsadou len tých privilegovaných? Prežijú zvyšovanie teplôt a prírodné katastrofy len tí, čo budú mať na to?

Ak by sme nemali prístup k vode a vypli by nám zdroj elektriny (príde silná búrka, povodeň či nebodaj vojna), nejde tu o srandičky ale o život. Snažím sa predstaviť si, ako by sme tu reálne prežili. Deň bez klimatizácie v dome, keď vonku teploty vystupujú nad 49 stupňov je viac než len adrenalín. Stačí keď vypnem v jednej izbe chladenie na pár hodín, a nedá sa v nej dýchať, spať a existovať.

To čo sa snažím si predstaviť, sa už však vo svete dávno deje. Prejdem prstom na mape a len v susednom štáte (čo odo mňa práve teraz nie je vôbec ďaleko) ľudia práve teraz zomierajú kvôli teplu, lebo si nemôžu klímu dovoliť. Sú príliš chudobní aj na to, aby si mohli dovoliť kúpiť dostatok vody a nemajú z čoho zaplatiť elektrinu na chladenie. Povieš si koho zaujíma nejaký Irak, nejaká Brazília, polárny kruh je tiež ďaleko? Všetko však bohužiaľ so všetkým súvisí a všetci stojíme na spoločnej pomyselnej Noemovej arche.

To, že je niečo ďaleko neznamená, že sa nás to vrcholne netýka.

Nie je tu však stále len slnečno. Aj tu prídu výkyvy počasia a s nimi intenzívne lejaky, pre ktoré zatvárajú školy a piesočné búrky, keď nevylezieš z domu aj celý týždeň. Keď už na púšti sneží, nie je mi do smiechu.

Púštna búrka v Abu Dhabi (zdroj Gulfbusiness.com)

Zem sa prehrieva a počujeme varovania z rôznych strán, že nás môže čakať veľké sťahovanie národov kvôli počasiu. Už to má aj scenár a názov: klimatický apartheid. Je pravdepodobné, že sa ľudstvo postupne preriedi. Buď nás spláchnu dvíhajúce sa oceány, zbičujú nás prudké búrky alebo sa budeme snažiť nájsť si kúsok miesta na život niekde v tieni pri vode, tak aby sme sa neuškvarili.

Cítim to tu, a cítime to aj doma na Slovensku. Problémy sa hranicami nekončia a sme v tom všetci tak skoro… rovnako. Sú ľudia, ktorí nemali šťastie narodiť sa v miernejšom pásme a tam kde žijú teraz, bude nakoniec neznesiteľne. Aj my budeme utekať. Tam, kde je chladnejšie. Domov?

V lete nás v meste na Slovensku prekvapí vlna horúčav, a nezvládame to. Je to však len chuťovka toho, čo môže prísť. Prispôsobovať sa môžeme kľudne začať už teraz.

Správy o počasí dnes beriem vážne. Nie je to bulvár, vtip ani krátkodobá senzácia.

Keď nie je plán B.

Planéta má ľudí plné zuby a je to zrejme naše posledné varovanie, aby sme sa spamätali.

Môžeme sa utriediť k smrti, ak najväčší dažďový prales celé týždne horí, lebo ho ľudia klčujú kvôli ziskom a to aj vďaka človeku, ktorý má v rukách obrovskú moc a podpisuje sa pod rozhodnutia, ktoré ničia tento vzácny prales.

Niekedy mám pocit, že my individuálni jedinci, ľudia, bodky na zemi, čo sa snažíme o zmenu, zalievame tento obrovský ekologický oheň s dvojdecovým pohárom.

Ako sa píše v tomto silnom výroku:

„Myslel som si, že najväčšie ekologické problémy sú: strata biodiverzity, 
kolaps ekosystému a klimatické zmeny. Myslel som si, že stačí 30 rokov dobrej vedy a tieto problémy vyriešime. Mýlil som sa. Najväčšie ekologické problémy sú: SEBECKOSŤ, CHAMTIVOSŤ a APATIA. Na vyriešenie potrebujeme duchovnú a kultúrnu transformáciu ľudstva. A my a vedci nemáme tušenia, ako to dosiahnuť.
“ Gus Speth (americký enviromentálny právnik)

Zmenili sme prirodzený ekosystém planéty a predpovede počasia sú denné echá, že už dávno niečo nie je v poriadku.

Zem nás nepotrebuje, práve naopak, akoby sa nás už snažila striasť.

Musíme si zaslúžiť na nej žiť.

Potrebujeme v tomto stave sveta ešte stále riešiť ďalšie nové handry, mobily, kabelky, make-up, šperky, televízory, elektroniku, dekorácie, plné skrine a šatníky, plastové haraburdy, či pozerať sa na bezduchú zábavu alebo počúvať reči povrchných celebrít?

Ničíme si svet, v ktorom žijeme a dýchame, aby sme si tu mohli krátkodobo užívať konzumný život plný vecí, ktoré sme ledva použili a následne vyhodili. Po nás potopa!

Možno namiesto nových a lepších vecí sa potrebujeme všetci zamyslieť a vážne a výrazne zmeniť to, ako žijeme, teraz.

Využívať energiu uvážene (žiarovky, kúrenie chladenie, elektrika, pranie vecí, sušenie, zatepľovanie domov) a prejsť na obnoviteľnú energiu.

Voliť ľudí a strany, ktoré sú ekologicky zodpovední. Namiesto čítania negatívnych správ ísť sa angažovať do mesta, dediny alebo vyššej politiky.

Jesť menej mäsa, byť opatrnými odkiaľ pochádza jedlo na našom tanieri, jesť lokálne. Nevyhadzovať jedlo. Pestovať si, čo sa dá.

Chodiť menej autom, menej lietať, deliť si cesty autom, používať bicykel či autobus.

Toto všetko pomôže. Každý má inú silnú stránku.

Alebo jednoducho stačí začať tak, že budeme konečne spokojní s tým, čo máme. Prestať nakupovať. Prestať konzumovať a vyhadzovať.

Svet je prepchatý vecami. Všade sú tony vecí, ktoré už nikto nechce. Pozri sa do internetového bazáru, na bazoš, na Facebook skupiny, do sekáča, do kontajnerov. Všetky tieto veci skončia na skládkach ako smeti. To sú všetko peniaze premenené na odpad. Môj brat pracuje v obchode s elektronikou a pri akejkoľvek „akcii“ majú narvané. Ľudia si nedajú povedať.

Nie(len) recyklovať, ale nekupovať nové veci je pre mňa Svätý Grál vedomého žitia. Ak niečo potrebuješ, snaž sa všetko čo sa len dá, si kúpiť spod ruky. Áno, trvá to istý čas a je to komplikovanejšie. Zaplatíš však človeku, ktorý je z mäsa a kostí a nie anonymnej korporácii a dáš šancu ďalšej veci, z ktorej nebude ďalší odpad. Cez inzeráty som kúpila desiatky vecí a stretla som úžasných, milých a čestných ľudí so zaujímavými osudmi. Nie vždy sa dá kúpiť všetko zo sekáča. Položím si otázku, či to naozaj, ale naozaj potrebujem. Nové. A teraz.

Musíme začať aj komunitne fungovať, inak to nejde.

Paradoxom je, že som odišla z domoviny plnej Slovákov, aby som až tu zažila v riadnom kotli národov, čo je to komunitná pomoc. Moslim, Ind, kresťan, Arab, bývajú spolu v jednej časti mesta a ľudia si tu cez ulicu nosia plechy s koláčmi, delia sa o jazdy autom do školy, požičiavajú si kosačky, vŕtačky, koreniny do varenia a stretávajú sa v spoločnej kaviarni na pokec.

Ľudia, dá sa to! Prečo je nám trápne prihovoriť sa jeden druhému, požičiať si či poprosiť o pomoc? Doma klopem susedovi na dvere, lebo potrebujem klepáčik na mäso, ktorý použijem raz za rok a myslí si, že som Jehovista. Áno, je jednoduchšie utekať radšej do obchodu, alebo si zatresnúť dvere. Komunita sa dá vytvoriť všade, len niekto musí začať: či už je to ulica, bytovka alebo dedina. Stačí využiť aj ten Facebook k niečomu dobrému a prihovoriť sa vo výťahu, vyrobiť leták alebo zorganizovať nejaké stretnutie. Ak by sme si veci viac delili, nepotrebovali by sme toľko nakupovať. Keď sa podelíš s niekým, dačo si vyrobíš, opravíš, upcykluješ, kompostuješ, si s ľudmi – všetky tieto aktivity dajú človeku milión krát viac hodnôt a zmyslu v živote ako nakupovanie a konzumovanie.

Ruky hore všetci, komu na niečom záleží!

Dnes som nikdy som nebola spokojnejšia s tým čo mám. Mám menej ako kedysi a žijem v hojnosti. V skrini mi visí okolo 20 kusov oblečenia. Mám troje topánok a umývam sa jedným mydlom. Celá rodina si delíme šampón na vlasy. Máme 5 ročný televízor a funkčný pekný nábytok prevažne z bazáru. Nič nepotrebujeme. Neznášame nakupovať. Šetríme hotovosť. Snažíme sa žiť normálne a brať len to, čo naozaj potrebujeme. Mám však ešte stále čo robiť, je kde redukovať, robiť inak, zlepšiť.

Doma. Neďaleko od vyklčovaného lesa pre nové lanovky.

Minimalizmus je môj prístav v rozbúrenom svete.

Byť Slovenkou je dnes pre mňa privilégium. Ešte stále máme zelenú trávu, pitnú vodu, prírodné jazerá, hory a lesy, lúky, divé zvery, vtáky, dážď, oblohu. Ak si to všetko nestihneme zničiť a už aj „doma“ bude púšť.

Moja mama chcela vždy „vypadnúť z mesta“ a kúpila si lacný dom na polosamote s veľkou záhradou a ovocnými stromami. Pamätám si, ako položartom vravela, že tie stromy budú raz namiesto peňazí naše prírodné dedičstvo. „Dedíme marhule, vínnu pivnicu a zmysel pre humor dcéra moja! „ – nechala sa počuť.

Možno tento dom, nad ktorým som ohŕňala nosom, bude mať nakoniec hodnotu viac ako peniaze. Veď už našom byte v Bratislave sa od mája bez chladenia nedá existovať. Všetci utekáme z vypečených miest, ak je kam. Realitná investícia (sen) budúcnosti pre mňa predstavuje eko chalupu v lese so solárnymi panelmi a záhradkou, najlepšie kdesi na severe. Aj s podobne zmýšľajúcimi susedmi.

Dedičstvo alebo …

V dedinskej krčme vysedáva starý (údajne) blázon, a ten už roky vykrikuje niečo o 50 ročnej apokalypse a ako len ten, čo má vlastnú pôdu so studňou prežije.

Začínam brať bláznov vážne. Možno je to múdry človek, ktorému dodnes svet nerozumel.

Dnes je tu opäť pekelne teplo a zajtra vyprevadím dcéru do novej multi-kulturálnej školy. Spolužiaci sú z Pakistanu, z Indie, z Emirátov, z Kanady, z Anglicka. V škole sa premelie 60 národností a nikto sa necíti iný. Tu je to normálne.

Prvýkrát však mám stiesnený pocit, že ju čaká neistá budúcnosť.

Toto je svet, v ktorom bude ona vyrastať a žiť.

Chcem, aby však raz vedela, že som si bola vedomá toho, čo sa tu deje, a snažila sa niečo preto urobiť. A chcem v tom povzbudiť aj teba.

Minimalizmus už nie je voľba, ale nutnosť.

„Nechcem, aby ste dúfali. Chcem, aby ste panikárili. Konajte tak, akoby vám horel dom.“
Greta Thunberg





Filed Under: Zero Waste, Životný štýl

Manuál na prežitie: 100 dní bez Facebooku

10. augusta 2019 publikovala Minimalistka 28 komentárov

„Facebook je ako chladnička, keď sa nudíš, chodíš ju každých 5 minút kontrolovať, či v nej niečo nie je.“

Začiatkom roka som si deaktivovala Facebook na 100 dní a výsledky sú zaujímavé.

Na Facebooku oslavujem 10 ročné výročie a za ten čas sa stal súčasťou môjho každodenného rituálu – skontrolovať Facebook. A koho nepoteší dopamín z lajkov, komentárov a možnosť zdieľať zaujímavé fotky z úžasných dovoleniek? Aha, máme sa super!

Po spustení môjho blogu som pridala k súkromnému účtu aj ten na biznis a zistila som, že na ňom trávim viac a viac času. Kontrolovala som si účet niekoľkokrát za hodinu: Na počítači. Na mobile. Na tablete. Počas čakania na výťah. V pauzách medzi prácou. V obchode. Na záchode. Na pieskovisku.

Veď je to normálne. Robili to predsa všetci okolo mňa.

Zistila som, že Facebook vlastne neznášam.

Niečo v podvedomí mi vravelo, že to nie je v poriadku. Naša sľubná romanca skrachovala a mala som chuť rebelovať.

Časť môjho vnútorného konfliktu súvisel aj s túžbou žiť minimalisticky, viac v prítomnosti, bez sústavných podnetov zo sociálnych sietí.

Cítila som sa ako v lepkavej pasci, akoby ma nejaká vyššia sila kontrolovala, a ja som nemala na výber. Začala som testovať spôsob, ako prestať.

Vypadol Facebook, tak som si išla do obývačky pokecať s rodinou a zistila som, že sú to celkom milí ľudia:)

Nečudujem sa, že Facebook volajú “moderná fajčiarska prestávka”.

Sme uštvaní a vystresovaní zo šéfa, z roboty, z detí, a potrebujeme sa uvoľniť. Chceme niečo instatné a zábavné, po ruke. Sociálne siete väčšinou používame, aby sme si oddýchli.

90 percent informácií, ktoré som prijímala z Facebooku boli však pre môj život úplne nepodstatné .

Nezaujímalo ma 258 fotografií bezdetnej kamošky zo strednej, ako surfuje v v Kalifornii, ani politické výlevy o stave nášho parlamentu susedky z tretieho poschodia, a už vôbec nie pozvania na hranie Bubble Safari od znudeného bratranca, ktorý prežíva krízu v práci.

Chcela som sa odpojiť úplne, a poriadne.

Prenasledoval ma však strach – čo ak prídem o dôležité informácie? Čo ak mi ujde nejaká príležitosť? Čo ak blog nepôjde tak ako chcem a stratím čitateľov? Chcela som prekonať tento hlúpy pocit strachu, ako by išlo naozaj o niečo vážne a dokázať si, že je to len v mojej hlave.

Dočasne zavreté pre duchovnú obnovu.

Naordinovala som si digitálny detox od sociálnych sietí a deaktivovala si účty na Instagrame a Facebooku. Vytvorila som si prázdny účet bez priateľov, ktorý používam ako administrátorský účet na spravovanie blogovej stránky (keďže inak to zatiaľ podľa FB pravidiel nejde- pozn.aut).

Dala som si pauzu od zdieľania článkov na stránke Som Minimalistka, aby som zistila, či je možné písať blog a získavať nových čitateľov aj bez prítomnosti na Facebooku.

Aj tak sa dá 🙂

Výsledky?

Vydržala som vyše 100 dní, a vydržala by som dlhšie nebyť sťahovania do zahraničia a problémov s pripojením na blog.

Skúsenosť s digitálnou pauzou by som rozdelila na dve časti – Facebook ako privátny účet a Facebook ako stránka na biznis.


Súkromný účet:

Prázdnejšia hlava, produktívna práca pri počítači, úprimné a zaujímavé rozhovory s ľudmi, o ktorých som skutočne netušila, čo majú “nové”, menej úzkosti a negatívnych myšlienok a najmä: OVEĽA VIAC ČASU.

Pauza od sietí mi umožnila dať si priestor na sebaspoznávanie.

Uvedomila som si, akú veľkú rolu v mojom živote hralo hľadanie uznania od druhých ľudí vo forme lajkov, srdiečok a komentárov.

Bez sociálnych sietí som sa musela naučiť byť spokojná sama sebou aj bez úspešných statusov a zdieľaní.

Ešte nedávno by ma nepríjemný komentár či málo lajkov trošku rozhodilo. Dnes je mi to už úplne jedno. Odnaučila som sa čokoľvek od sociálnych sietí očakávať.

Beriem ich ako prostriedok k propagácii toho, čo píšem.

Najpozitívnejšia vec na detoxe od Facebooku je (pre mňa osobne) zvýšená produktivita. Odkedy na ňom „nie som“, mám čas na to, čo som nestíhala.

Detox odporúčam všetkým vystresovaným sťažovateľom na život, ktorí nič nezvládajú. Samozrejme okrem okamžitého odpisovania a komentovania na sieťach v akúkoľvek nočnú či dennú hodinu.

Páči sa mi. Nepáči sa mi. Prestaň zabíjať čas.

Ak máš čas byť na Facebooku, stíhaš! Všetko.

Detox som na istý čas porušila, aby som obnovila kontakty s ľudmi kvôli sťahovaniu, ale stačil týždeň, a už som sa pristihla, že surfujem častejšie, bez dôvodu, opäť kompulzívne.

Súkromný účet som si opäť deaktivovala a už sa k nemu vrátiť neplánujem. 100 dňová pauza sa predlžuje na neurčito.


Ako sa ale darilo moje fanúšikovskej stránke? Výsledky sú menej očarujúce.

Pozitívom detoxu bolo mať takpovediac o „jednu starosť menej“. Nemusím rozmýšľať čo publikujem, koľko mám lajkov, nemusím sledovať komentáre, mám viac času na iné kreatívne nápady.

Negatívom je však pomerne veľký pokles príjmov a určite menej čitateľov. Keď si porovnám štatistiky, Facebook stále predstavuje pre môj blog (zatiaľ) príliš veľký podiel nových prístupov.

Vyťahujem bielu zástavu a priznávam, že neexistuje lepší a lacnejší spôsob oslovenia obrovského publika ako je marketing cez Facebook.

Nie je to jediný spôsob, ale je to momentálne najjednoduchší spôsob s rýchlymi výsledkami.

Promovaný post za 10 Eur mi umožní prežiť do ďalšieho mesiaca a má väčší efekt, ako všetky články, pracné SEO a iné aktivity dokopy. Na istý čas sa vzdávam a priznávam, že ak chcem mať aký taký úspech ako blogerka, nemôžem nebyť aspoň na jednej sociálnej sieti.

Vypnem sa lebo sa nudím, zapnem sa lebo sa nudím.

Zhrnutie:

Facebook nie je problém, ale to ako som ho využívala bol problém.

Detox ma naučil, že závislosť na sieťach je reálna, ale ešte stále mám plne pod kontrolou prečo na ňom vysedávam a čo na ňom robím.

Moja digitálna identita sa rozplynula a dnes už nie som človek, ktorý ráno vstáva s rozlepenými očami k tomu, koľko mám nových lajkov.

Skontrolovať si Facebook a nechať sa vcucnúť do čítania newsfeedu je jednoduchšie ako siahnuť po ceruzke, po krížovke, alebo ísť na prechádzku, či si pustiť hudbu.

Len si to skús, stačí trošku bdelej prítomnosti – spýtaj sa každýkrát, čo klikneš na Facebook: „Prečo sem práve idem a čo by som mohla namiesto tohto nezmyselného klikania robiť?“

Facebook vie byť dobrý sluha ale aj veľmi zlý pán.

„Obrazovky nás robia pasívnymi. Rozbi ju a nájdi si namiesto nej pero a papier.“ Tom Hodgkinson

Musíš si však sakramentsky dobre zvážiť, čo presne na ňom robíš.

Facebook môže byť nástroj na prokrastináciu a zabíjanie času aktivitami s nulovou návratnosťou.

Facebook (a akékoľvek sociálne médium) vie byť však aj nástroj ku pracovnej a kreatívnej slobode – na vytvorenie života, aký chcem ja v súlade s materstvom, domácnosťou a mojimi potrebami.

Facebook je užitočným nástrojom na zdieľanie posolstva, ktoré je pre mňa dôležité a ak chcem motivovať iných ľudí ku zmene, môžem to spraviť takto, aj keď mi je to „proti srsti“. (Nič v zlom, marketing cez Facebook ma baví asi ako vypisovanie daňového priznania a ak si raz môžem dovoliť niekoho naň zaplatiť, neváham ani minútu)

Nie je to jediná cesta, ale zatiaľ je efektívna. Až príliš veľa ľudí trávi čas na sociálnych sieťach. Ak ich chcem „pretlačiť“ na druhú stranu, musím ich nájsť tam, kde hľadajú „oddych“ a informácie.

Nechceš sa deaktivovať?

“Si tým, koho sleduješ. Tak ako si opatrná pri výbere priateľov, buď opatrná komu venuješ pozornosť na sociálnych médiách” Asmaa Dokmak

Skús si aspoň zredukovať účet presne tak, ako by si vypratávala doma: pretriediť priateľov, zrušiť sledovanie firiem firiem a stránok a skoro „nič v príbehoch nemať“.

Ak je účet príliš preplnený, deaktivuj si ho a sprav si nový čerstvý a buď v kontakte s pár ľudmi, ktorí naozaj pre teba niečo znamenajú.

Načo je dobrý informačný chaos? Vydrž pár týždňov a potom skoč z pomyselného mosta a deaktivuj sa aspoň na 21 dní. Pozoruj, čo sa stane.

Nič mi neujde.

Sociálne siete ako ich mám teraz.

Facebook je platforma pre blog – zdieľanie toho čo píšem, čo ma inšpiruje a s čím sa stotožňujem.

Predtým, ako niečo publikujem, spýtam sa otázku: PREČO.

Ak ma na ňom nič neinšpiruje, ak sa nič nenaučím, ak si nenájdem hodnotný kontakt, ak sa len tak nezasmejem – používam ho zle.

Pokiaľ na Facebooku bude surfovať vačšina mojich potencionálnych čitateľov, nemá zmysel sedieť v kúte a dotovať si blog z vlastných zdrojov. Tí skalní vedia, kde si ma nájdu aj bez sociálnych sietí.

Nuž, a ak chcem relax, pozerám sa z okna. Tie sú všade a zadarmo.  Najnovšie pozerám po večeroch na našeho škrečka v sklenenom akváriu, ako si vŕta tunely.

Detox mi ukázal, že nepotrebujem na vypnutie sociálne médiá.

Poznáš so základnej školy?

Takže: ak čítaš tento článok vďaka Facebooku, funguje to! Nič ma však neteší viac, ak si ma nový čitateľ nájde tzv.organicky. Ale vážim si každého jedného tak či tak.

Vyskúšala by si dlhodobý detox aj ty? Odporúčam.

Ide o výbornú psychohygienu s okamžitými účinkami a zadarmo. Digitálna dovolenka vie osviežiť skoro ako dovolenka na Bahamách.

Už len pocit, aké to bude prvé dni bez Facebooku „čudné“ je výborné znamenie, že to funguje. Prekvapilo ma, ako rýchlo som si odvykla, a ak sa to podarilo mne, podarí sa to aj tebe.

Čo ak nový trend bude čoskoro nebyť na Facebooku? Možno si začnem čitateľov hľadať v kaviarňach a na ulici 🙂


Skúsila si aj ty pauzu od sociálnych médií a aký bol výsledok? Ako a prečo na nich tráviš čas? Myslíš, že závislosť od sietí je reálna?

Zaujíma to mňa a určite aj ďalších ľudí. Napíš mi preto do komentárov priamo na blogu (nech sa nestratia na Facebookovom cintoríne:)


P.s. Prihlás sa na môj newsletter a dozvieš sa všetko čo mám nové aj bez Facebooku. Ako poďakovanie ti pošlem Rýchlokurz vypratávania pre začínajúceho minimalistu.



Filed Under: Digitálny detox, Myseľ, Životný štýl

Ako mať svoj čas pod kontrolou

30. júla 2019 publikovala Minimalistka 9 komentárov

„K minimalistickému domovu patrí nielen úspešne vyprataná fungujúca domácnosť, ale najmä zmena postoja, ako doma funguješ.“


Tento článok je úryvok z knihy Minimalistický domov. (upravené pre blog)

Chcela by som sa s tebou podeliť o moju veľmi osobnú skúsenosť.                                                            

Minimalistický životný štýl mi zjednodušil nielen domácnosť, ale aj pohľad na seba. Počas vypratávacích seansí som mala šancu prehodnotiť, ako som žila. Akonáhle si okolo seba totiž vypraceš priestor, umožníš konečne vidieť aj do svojho vnútra. A presne toto sa stalo mne.

Vysvetlím to v nasledujúcich riadkoch a budem veľmi úprimná, aj keď mi to nie je vôbec príjemné. Myslím si ale, že je to dôležité. 

Predtým, ako som sa stala mamou, som bola veľmi produktívna žena, ktorá nemala problém skoro vstať, byť nesmierne efektívna, úspešná, plná nápadov a pevnej vôle.

Všetko bolo o mne a ja som si kontrolovala čas, ako som chcela.

Načo som bola asi najviac hrdá, boli moje úspešné rána. Vstávala som veľmi skoro a už o šiestej ráno ešte pred prácou som dvíhala činky vo fitnescentre.

Po narodení mojich dvoch detí sa však z týchto nabitých super rán stal môj úhlavný nepriateľ.

Veľmi ilustračné foto čias veľmi dávnych a pravekých :)))))

Prvých pár rokov som to akceptovala a predstavovala si, aké by to bolo skvelé začať deň a nejako sa (seba)realizovať. Mala som veľké plány, ako si popri detičkách na materskej budem konečne užívať svoje koníčky a plniť sny.

Ako ale mesiace ubiehali, pomaly som to vzdávala, a namiesto žitia som prežívala. Vravela som si a vraveli mi to vlastne všetci, že s deťmi to už jednoducho nejde.

Moja vlastná myseľ ma porazila. Môj životný priestor mi nepomáhal.

Ak máš aj ty ešte malé deti, určite to poznáš. Po dlhom náročnom dni ich konečne šupneš do postele, je pred tebou sladký večer, keď si konečne sama sebe paňou a môžeš si aspoň trochu oddýchnuť a robiť, čo chceš.

U mňa to väčšinou dopadlo tak, že všetky predsavzatia konečne sa venovať mojím vlastným projektom sa nekonali. Pevná vôľa mala svoje limity a radšej som si sadla pred telku, často aj s pohárom vína, a pozerala môj obľúbený seriál. V lepšom prípade som čítala knihu a v horšom surfovala po Instagrame.

Maximalistka v sieti.

Nevedela som prestať a dať tejto neproduktívnej chvíli zbohom.

Poznáš ten pocit, keď nevieš prestať otáčať strany, či klikať na stránky, alebo si povieš ešte jedna časť seriálu a tresk – odbíja polnoc? Vtedy sa prinútim ako tak odplaziť do postele, z posledných síl sa odlíčim a umyjem si zuby. Som polomŕtva, ale ospravedlňujem samu seba, že som si po tej šichte s deťmi a v domácnosti zaslúžila aspoň trochu relaxu.

Čaká ma ráno a s ním nová smena a realita.

Neporiadok v dome a neporiadok v hlave, celý chaos vyjadroval presne túto scénu. 

Skoro nikdy som večer nič užitočné alebo produktívne pre seba nespravila, aj keď som chcela – zacvičiť si, napustiť si vaňu a konečne vyskúšať tú masku na tvár, napísať kamarátke e-mail. Ráno som za túto zábavu pekne zaplatila. Nevyspatej mi trvalo dobrú polhodinu, kým som sa litrom kávy sfunkčnila na rozmýšľanie.

Každé ráno som vstávala až vtedy, keď ma zobudili deti alebo som nemala na výber. 

Vstávala som kvôli nim a nie pre ne.

Celý deň som fungovala len preto, lebo som musela.

Nechcelo sa mi a deň po dni sa mi nechcelo ešte viac.

Mala som ideálne podmienky byť šťastná: bývali sme v krásnom dome, mohli sme si dopriať, čo sme chceli, mala som luxus byť s deťmi doma a pracovať na vlastných projektoch, no napriek tomu som nebola šťastná žena.

Neužívala som si materstvo tak, ako som si predstavovala. 

Ťažko sa mi to píše, ale je to pravda. Neznášala som starať sa o domácnosť a prakticky mi z toho šibalo.

Upratovala som, len keď som musela, alebo som si najala niekoho, aby som nemusela. Žehlila som, len keď sme si už nemali čo obliecť. Varila som, len keď som mala náladu, a snažila som sa kuchyni vyhnúť napriek tomu, že som bola kedysi vášnivá kuchárka.

Každodenný stereotyp ma ubil do katatonického stavu úplnej apatie.

Fungovala som na autopilotovi, a keď sme k tomu pridali hory vecí, ktoré som kupovala alebo prekračovala a dvíhala zo zeme, už teraz viem, že som sa dostala do miernej formy depresie. Mala som plné zuby vecí, prebytku, veľkého domu a mojej neschopnosti všetko zvládnuť. Nebola som pre svoju rodinu prítomná srdcom. Bola som plná vzdoru.

Všetko, čo ti zaberá priestor, ti berie aj drahocenný čas.

Potrebovala som zmeniť postoj. Začala som vyhadzovať a deň po dni som sa cítila lepšie. Zrazu som si začala viac rozumieť.

Chcem poznamenať, že sú isté obdobia, keď to proste takto vyzerá – deti sú dlhodobo choré, prídeš z pôrodnice, máš mesačné bábätko a si rada, že si rada. Prvý rok s malým dieťaťom alebo aj s dvomi dá zabrať: deti nespia, často sa budia, musíš ich kŕmiť každé tri hodiny, prežívaš, ako sa dá.

Moje deti boli v tomto čase už väčšie, už som neprebaľovala, už som ich nedojčila, už spali relatívne dobre celú noc a ja som sa stále ľutovala, akoby som bola v tom špeciálnom období, keď to treba vydržať a bude lepšie. 

Mala som dosť nielen mojej domácnosti, ale aj seba. Už ma nebavilo byť martýrkou len preto, že som matka dvoch malých detí a že život s deťmi taký je. Chcela som si dokázať, že viem byť aj žena aj matka a nemusím čakať roky, kým sa môžem realizovať.

Musela som prevziať kontrolu nad svojím dňom. Niekde som čítala, ako fungujú úspešní ľudia. Chodia včas spať a vstávajú skoro. Ak dokáže beznohý muž zabehnúť maratón, dokážem aj ja zvíťaziť nad svojou „lenivosťou“? Chcela som byť ako oni.

Spomenula som si na ten pocit, ako som sa skvele cítila, keď som ráno chodievala pred prácou cvičiť. Ako inak vyzeral môj deň, keď som mu udala úspešný tón. Už som to kedysi zvládla, som to stále ja? 

Vedela som aj to, že ak chcem prehodnotiť svoj postoj, bude ma to niečo stáť a to boli moje ležérne neproduktívne večery. Aj tak som sa po nich cítila ako vyžmýkaný citrón.

Budem skoro vstávať. Skôr, ako moje deti.

Pre seba. Vstávať o hodinu skôr ako vstane celá tvoja rodina, ti zmení deň. Prvý týždeň budeš unavená, ale zvykneš si. Ak pravidelne chodíš spávať, ranné vstávanie je len zvyk, ktorý si vie každý vybudovať. 

Rána sú výnimočne krásne. Tiché tmavé ulice, pokoj spiaceho mesta a len ja, môj počítač a písanie, môj diár, čas na úplne maximálnu chvíľku pre seba. V lete stihnem aj východ slnka, ešte stále chladný vzduch pred prvou páľavou, úžasný pokoj. Nastav si budík a vstaň. 

Ako by si vedela zmeniť svoj deň s hodinkou len pre teba?

– cvičiť jogu?

– písať román?

– učiť sa slovíčka?

– vybaviť si e-maily?

– modliť sa?

– naplánovať si deň v diári?

– vypiť si v pokoji kávu a prečítať si správy?

– osprchovať sa a pekne sa nalíčiť?

Skvelé produktívne ráno sa ťahá celým dňom až do večera. Namiesto pozerania seriálov spravím rýchle upratovanie a zapojím aj deti. Zapnem umývačku riadu, dám do poriadku kuchyňu a pripravím deťom desiatu do školy. Uistím sa, že je všetko na mieste, skontrolujem obsah kabelky, zapojím telefón na nabíjačku, prejdem si kalendár a doplním, čo ma čaká na ďalší deň. Pripravím si veci na cvičenie a veci, ktoré si deti oblečú ráno na seba. Táto malá snaha večer spraví obrovský rozdiel ráno.

Keď si konečne sadnem, tak viem, že mám deň pod kontrolou.

Môj deň nenechávam na náhodu ako kedysi. 


Ak sa ti páčil úryvok z knihy, tu je obsah, čo v nej ešte nájdeš:)


Ak ju ešte nemáš, môžeš si ju objednať cez objednávkový formulár. Kúpou každej jednej knihy priamo odo mňa za fér cenu podporuješ fungovanie tohto blogu. Ďakujem!! 🙂

Filed Under: Čas, Deti, Digitálny detox, Domácnosť, Knihy, Upratovanie, Životný štýl

Minimalizmus v kufri (alebo zápisky z púšte)

11. júla 2019 publikovala Minimalistka 10 komentárov

Dá sa minimalizmus „presťahovať“ a žiť s menej, skromnejšie a jednoduchšie kdekoľvek na svete? A nech to nie je jednoduché, v úplne maximalistickej krajine?

Uvažujem nad vtipom osudu, ktorý ma poslal späť práve na miesto, kde som sa chytila do chápadiel konzumu. Ak sleduješ môj blog už dlhšie vieš, že práve sústavné sťahovanie s malými deťmi ma priviedlo k minimalizmu. O to viac som sa pobavila nad správou, že sa sťahujeme späť na „miesto činu“, do rozprávkovej krajiny zlatých palácov. Dostala som šancu vyskúšať si všetko znova, a tentokrát inak?

Mám pocit, ako by som šla späť k imaginárnemu bývalému frajerovi s narcistickými tendenciami – viem že to nebolo pre mňa dobré, poznám všetky jeho (aj svoje slabosti), a som mierne nervózna z toho, čo bude. Dvakrát predsa nevstúpime do tej istej rieky. A čo zablúdené ovečky?

Napriek niekoľkoročným redukciám statkov sme sa pri balení riadne spotili. Na ceste sú veci osobnej spotreby, vecí čo máme radi, a zopár drahých trapasov, ktoré sa nám nepodarilo predať.

Veci na kempovanie,

bicykle,

kolobežky,

hlúpy nadrozmerný obraz

kvalitné koberce,

stará lavica a bar z Kašmíru

brúsené poháre od babičky,

orientálne lampy,

zimné veci, ktoré oblečieme už len raz za rok

praktické veci z kuchyne,

počítač, tlačiareň, televízor, hračky, a knihy!

Samozrejme, knihy! Kde ste moje milované knihy?

Pristáli sme na letisku v Dubaji s našimi dobrodružstvom otlčenými kuframi a vzápätí prejdeme akousi magickou bránou do úplne iného sveta.

Emiráty vo mne evokujú rozprávku z Tisíc a jednej noci. Horúci púštny vzduch, vôňa jazmínu a orientálnych parfémov, lokálni muži v snehovobielych odevoch (raz mi povie konečne niekto, v čom to perú?… 🙂 )

Sedím v taxíku a idem si krk vykrútiť pohľadom na najvyššie, najjagavejšie a najkrajšie na svete. Míňajú nás budovy svetoznámych hotelov, trblietavé mrakodrapy lemujú šesťprúdovú diaľnicu (pozdravujem trasu BA-Košice- pozn. autora) …Nechce sa mi veriť, že len päť desaťročí dozadu tu bola púšť.

Abu Dhabi – zdroj Skyline Media.

Pribudli nové luxusné hotely, paláce zo zlatými kupolami a mramorovým obložením, veľkolepé múzeá a ďalšie sklenené veže. Chodníky a cesty prepájajú biele pláže, zelené parky a všadeprítomné katedrály konzumu – nákupné centrá. V tých kúpiš úplne všetko. Áno, aj to, o čom nevieš, že existuje.

Ľudia sa do nich utiekajú ani nie kvôli nákupom, ako pred neznesiteľným teplom, ktoré sa v letných mesiacoch šplhá až na 49 stupňov Celzia. Popri tom si niečo kúpia 🙂 Príroda ako taká tu existuje len vytvorená ľudskou rukou – parky sú umelo zalievané, aby nevyschli a byť „vonku“ je možné cez deň len v jesenných a zimných mesiacoch. Alebo sa z teba stane nočná sova. Veľa aktivít, ktoré sme doma robili prirodzene zadarmo, sa tu dajú robiť len vnútri. Nudiť sa tu nedá, ale musíš byť ochotná vytiahnuť peňaženku.

Fototapeta alebo bežný deň v meste? Khalydiah Palace by Rotana, Abu Dhabi alebo náš dočasný domov.

Spoločenský život v horúcich mesiacoch tvorí výstup z klimatizovaného auta do klimatizovaného shoppingu. Aby bežný smrteľník nechodil len tak po vonku – však by ho z toho tepla piclo – sa tu pre človeka šťastnejšie narodeného poskytuje maximálny servis – natankujú vám auto, doručia mekáč až domov a dokonca aj nákup zo supermarketu – stačí plný vozík odovzdať tete pri pokladni a platí sa až doma 🙂

Nuž niet divu, že sa veľmi ľahko zatočí z toľkej nádhery hlava. Na minimalizmus nie čas. Bolo by však jednoduché vidieť len bohatstvo, prepych a luxus.

V meste žije bublajúci kotol rôznych národností, farieb pleti a náboženstiev. Väčšina bežných pracujúcich ľudí pochádza z tretích krajín – Bangladéš, Filipíny, India, Pakistan. A títo ľudia nejazdia na drahých autách ani nedonesú domov závratný plat. Odišli zo svojej krajiny, aby sa mali o niečo lepšie a zarobené peniaze často posielajú domov rodine. Nesnažím sa ani predstaviť, ako môže byť otcovi rodiny, ktorí si nevidí manželku a deti celý rok. Alebo filipínskej slúžke, ktorá z materiálnych dôvodov nemôže mať deti a stará sa celý život o tie cudzie.

Práve obyčajní ľudia ma v tejto krajine inšpirujú viac, ako tí majetnejší a úspešní. Ako menežujú svoj rozpočet? Kde nakupujú? Čo jedia? Ako sa zabávajú? Budem mať určite veľa materiálu na zamyslenie.

Sheikh Zayed mešita ti naživo vyrazí dych.

Čas strávený v hotelovom apartmáne bola príjemná medzihra toho, čo ma čaká: prázdna nehnuteľnosť s nádejou, že sa loď s vecami objaví ešte toto leto. Zistila som, že točiť 10-15 kúskov vecí na oblečenie a žiť z kufrov je nakoniec veľmi pohodlné. Operiem, vonku na balkóne osuším za šesť a pol minúty (to teplo je na niečo dobré) a opäť oblečiem. Nikto ma tu nepozná a zatiaľ mi nevyčíta, že nosím na pláž tie isté šaty už tri týždne. Na hotelovej recepcii ma možno označovali ako „tá v tých čiernobielych šatách“ :))

Prvé týždne v inej krajine sú také medové, užili sme si bazén, hotelový servis a bol čas návratu do reality. Rozhodla som sa vyvarovať konzumných chýb z minulosti a spravila som si do žurnálu užitočné zápisky. Múdry sa učí na chybách druhých a hlúpy… no nebudem to rozoberať, haha 🙂

„Mami, a tu už naozaj bývame? “

Bývanie:

Byt, v ktorom sme kedysi žili, bol príliš obrovský a zhltol celý prales nábytku a kilometre kobercov. Páčilo sa nám, že sme zrazu mali taký priestor a neriešili sme jeho nevýhody.

Dnes vieme že: potrebujeme bývať, tak akurát, ale zas nech sa dá v predsieni otočiť, na niečom jesť, dočasne sa vyspať, spojazdniť kuchyňu.

Dom sme si vyberali podľa veku a veľkosti – ešte v apríli sme prišli na realitné turné a keď som ho videla vravím mužovi – ten dom sa prenajme za 5 minút, ak ho nevezmeme. Ako jediný totiž nemal milión metrov štvorcových, bol moderný, má normálnu záhradu – nie len betónový slíž alebo pieskovú dunu, nebehali v ňom šváby a to najdôležitejšie – mal červené dvere :)))

Vitaj doma!

Raz sa mi snívalo, že budem bývať v dome s červenými vstupnými dverami, i keď je možné, že som to asi príliš preháňala s čítaním Hier o Tróny. Neskôr som si naštudovala, že ho navrhol známy švédsky minimalistický architekt, a už som bola „doma“. 🙂

Vravím si, už nikdy nechcem bývať v príliš veľkej nehnuteľnosti, ani keby nám ju dali zadarmo. Tento dom je taký akurát a nepotrebujem slúžku, aby mi ho upratala. Dávam si bodík k dobru.

Zariaďovanie

V minulosti som kúpila nadrozmerný a drahý dizajnový nábytok, aby som zaplnila prázdne plochy. Tento nábytok som potom v Nemecku nemala ako predať. Nielen mne, ale nikomu sa nezmestil do domu a všetci kašlali na značku. V EU sa nosí Ikea 🙂

Ešte dnes mám pred očami ten nešťastný televízny stolík, ktorý si zobral jeden chlapík zadarmo a aj som mu taxík zaplatila, aby som sa ho zbavila. Tentokrát som zvolila opačnú stratégiu a využila horúce leto vo svoj prospech. Jún mesto vyľudňuje a veľa ľudí odchádza z krajiny. A čo robia? Zbavujú sa tak ako ja kedysi svojho nábytku a vecí. Urgencia času spôsobí rapídny pokles cien a pekné veci sa predávajú hlboko pod ich nákupnú cenu. Často sú tieto veci zánovné alebo úplne nové, nakoľko sem ľudia zvyčajne chodia robiť len na pár rokov.

Môj burzový úlovok, na ktorý mám už teraz poradovník, keď ho raz nevezmeme do Európy 🙂

Napísala som si zoznam nábytku, ktorý potrebujem a pustila sa do surfovania susedských búrz. Nič zaujímavé som tam nenašla, tak som po pár dňoch frustrácie zmenila taktiku a filtrovala inzeráty podľa lokality.

Čím exkluzívnejšia, tým lepšie. Podaril sa mi jackpot a našla som rodinu diplomata, ktorí museli predať všetko a najlepšie hneď. S 80 % zľavou som zaplatila kešovku za stôl, stoličky, dva gauče, stolíky, kreslá a záhradný nábytok.

Bonus: všetko presne z tých dizajnových obchodov, kde som kedysi oplieskala peniaze ja. Zohnala som sťahovákov z rozheganou dodávkou, osviežila som si základy arabštiny a hybaj s nákupom domov. Dávam si bodík k dobru a evanjelizujem: milujem second hand nákupy!! Síce som si odpálila chrbticu pozeraním do počítača aj do polnoci, ale stálo to nielen za ušetrené peniaze, ale hlavne, že dám šancu starým veciam pred nákupom nových.

Jedáleň spodruky 🙂 Aj rastlinka:)

Nie všetko čo potrebujem, si musím kúpiť.

Keď sa človek presťahuje úplne od piky a zakladá opäť skoro novú domácnosť, stále niečo treba. Kedysi by som nabehla do obchodov a kupovala veci, čo potrebujem teraz, na pár rokov, možno sú práve špecifické pre podnebie, že žijeme tu, alebo máme zrazu záhradu.

K nakupovaniu mám obrovskú nechuť a posledné rok nás baví šetriť, kde sa dá. Rozhodla som sa prekonať samú seba a ísť s prepáčením prosiť. Zaklopala som u susedov, dala príspevok na FB a popýtala sa každého, koho som stretla, či nemá niečo z vecí, čo ešte potrebujeme. Čuduj sa svete, väčšinu vecí niekto už mal a ako na potvoru: nechcel:)

Zadarmo alebo za symbolickú sumu som pozbierala: dve úplne nové hadice s príslušenstvom, kvety, stojan na vodu, koreniny, barové stoličky, wifi router, smetiak, metlu, koberec. Suseda mi dokonca dala aj fľašu červeného. Požičala som si aj vankúše a periny, uteráky a zopár drobností, čo prídu v škatuliach až neskôr. Kamoška mi požičala stolové hry pre deti, aby sa nenudili.

Dávam si ďalší bod k dobru a odporúčam pestovať susedské vzťahy – ľudia majú doma toľko vecí čo nepotrebujú!

Predtým, ako idem do obchodu, stojí určite za to pozrieť sa na inzeráty alebo sa spýtať známych. V tomto je bývanie v komunite, kompounde alebo v menšej dedine výhodou. Páči sa mi, keď sa ľudia dokážu spolu rozprávať, požičať si, vymeniť. Je dôvod konzumu aj bariéra medzi ľuďmi? Radšej si to kúpim, lebo mi je trápne si to vypýtať, alebo čo si o mne sused pomyslí, že na to nebodaj nemám.

Keď cesta do trampolínového parku vedie cez detské Las Vegas!

Zábava

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – už mi je aj tak dosť teplo – dôvod, prečo je väčšina ľudí tu sú: peniaze. I keď náklady na život, jedlo a bývanie sú pomerne vysoké, platy sú stále vyššie ako v západnej Európe a nie sú zdaňované. Blížiaca kríza sa skloňuje častejšie a máme čoraz silnejší pocit, že teraz nie je čas veľmi míňať na zbytočnosti.

Najväčšia výzva, kde zlyhávam je však čo s deťmi cez prázdniny, keď sa nedá ísť von, nie je babička, záhrada, les ani plot a jediné čo mi ostáva je herňa v shoppingu alebo letný tábor za mastný peniaz?

Priznám sa, toto je najťažšia časť „nemíňania“ peňazí a neviem sa jej vyhnúť. Snažím sa to kombinovať návštevami u kamarátok s deťmi, domácej výroby slizu, pečenia mufinov, opakovaniu matematiky, pozerania televízie a priznám sa už sme zo zúfalstva opäť zaviedli elektroniku, kde sa deti v čase poobednej krízy „ja už neviem čo s nimi“ hrajú hry.

Kúpať v bazéne sa dá len neskoro večer a dúfam, že toto leto ešte nejako prekombinujeme cestou do Anglicka. Určite je lacnejšie a minimalistickejšie tráviť celé leto s deťmi doma na Slovensku (čo sme z rôznych dôvodov nemohli tento rok realizovať). Uvedomujem si aký máme doma na Slovensku luxus, že môžeme ísť VON. Utešujem sa, že je to prechodné obdobie a hlavne, že sa nezbláznim. Musím povedať, že deti sú s pozeraním telky a elektroniky oveľa zodpovednejšie a často sú to ony sami prvé, čo vypnú, položia a idú sa niečo iné hrať. Príjemne ma však prekvapilo, ako sa dokážu zahrať skoro s ničím – nuž ale deň má 10-12 hodín. Chýba nám Lego!

Porušila som trochu aj digitálny detox. Sociálne siete mi boli veľmi nápomocné – najmä kvôli informáciám, radám a inzerátom. Všimla som si, aké boli siete vyčerpávajúce a stačil mi mesiac, aby som sa nedočkavo opäť súkromne deaktivovala. Jedno ale viem povedať určite – všímam si, ako som si odvykla a ako ma čas na nich tráviť nebaví. Niečo sa pretrhlo a pomyselná pupočná šnúra je preč. Dospela som? 🙂

Čo ma zaskočilo je, ako zabehnuté je v tejto krajine používanie rôznych aplikácií – či na služby občanov alebo bežný život. Aby som to zhrnula – tlačítkové telefóny tu zrejme ani neexistujú a bez smartfónu si doslova a dopísmena človek ani neškrtne. Na občiansky, vodičák aj víza je aplikácia, kde vidíš všetko o sebe vrátane dopravných pokút:) tá ti príde na sms, na taxík je aplikácia, na výber peňazí z bankomatu je aplikácia, každý obchod má svoju aplikáciu, všetky firmy komunikujú zo zákazníkmi cez Whatsapp (toto ma fakt zarazilo) a aj pri tankovaní má nádrž na aute svoj kód a platí sa cez kartu zaregistrovanú v systéme automaticky, bez vystúpenia z auta.

Všetko je online a ..eh.. na Whatsappe:)

Momentálne som vytasila bielu zástavu a vrátila som sa späť k starému smartfónu, ale len kvôli praktickému životu v cudzej krajine a že som prinútená. Funguje to celkom hladko, a keďže na ňom nemám ani sociálne siete, ani e-mail, slúži mi celkom dobre (a nie ja jemu – rozchod nás zocelil:)

Dávam si dva mínusové bodíky a jeden plusový za to, že nevisím na sieťach a podarilo sa mi svoje užívateľstvo ukočírovať len na praktické veci. Rozmýšľam, aký to bol luxus, mať na Slovensku voľbu smartfón jednoducho nemať. Je toto smer do budúcnosti – všetko sa deje cez telefón a musíš na ňom byť či sa ti páči, či nie? Až mám z toho zvláštny pocit, nielen čo sa týka súkromia, ktoré prakticky už ani neexistuje.

Vedomé nákupy

Čo robí život expata vzrušujúcim je aj to, že každá nudná rutina doma ako napríklad nákup potravín, šoférovanie či návšteva lekára sa tu stane dobrodružstvom. Prepadá ma nostalgia k familiárnym veciam a jednou z nich je aj jedlo. Je veľmi ľahké nakupovať bez rozmyslu „ako doma“, aby som si ukuchtila to, na čo som zvyknutá. Rozhodla som sa zmeniť jedálniček a vzdať sa istých jedál a surovín nielen z finančného, ale aj ekologického hľadiska.

Jahňacina po indicky? Keď poriadna rasca, paprika a majoránka je nedostatkový tovar.

Žiť lokálne a jesť lokálne nie je nukleárna fyzika, stačí len chcieť. Práve v tom je to čaro – segedín s knedľou chutí najlepšie aj tak doma. Namiesto predraženého bravčového mäsa dovezeného kdesi z Afriky a za mastný príplatok na cene si radšej dáme ryby. Vzdám sa šunky za 6 Eur /150 gramov, aj 10 Eurového kusu slaniny (niežeby sme ju doma jedli ale v zahraničí mám na ňu stále chuť 🙂 a robím radšej dostupnejšie nátierky. Nekúpim dovezené marhule, čo doma padajú zadarmo zo stromov a tu je z nich luxusný artikel na úrovni kaviáru, ale dám si radšej mango, ktoré je práve v Pakistane v sezóne a prekonalo do obchodu kratšiu vzdialenosť.

Snažím sa kupovať všetko dopestované tu alebo v susedných krajinách a presedlali sme na jahňacinu, morské plody, ryby, a tropické ovocie. Rozdiely v cene potravín sú obrovské podľa toho odkiaľ to je. Mnohí expati sú verní len svojim značkám a je im jedno, že ten čierny čaj dovezený z Anglicka je taký istý, ako ten tutok spoza rohu, ktorý je aj chuťovo lepší.

Učím deti spoznávať nové jedlá, dáme si laban, manakeesh, shish tawouk, foul medamme, okru, skúsime papáju, granátové jablko. Zvykajú si aj na nové chute, koreniny aj na príšerné teplo vonku. Dávam si bodík a vidno to aj na našich účtoch. Dá sa to aj doma na Slovensku a neviem, či ešte mám chuť na predražené dovezené paradajky alebo melón v marci.

Spoznávame morské potvory.

Bio, EKO, Zero Waste

Doslova ma dostalo, ako sa tu posunulo myslenie týkajúce sa ochrany životného prostredia a ekológie. Je to síce ešte v začiatkoch, ale ide to rýchlo. Už sa to dá aj tu. V kaviarňach máš lacnejšiu kávu, ak si ju necháš načapovať do vlastného hrnčeka.

Začalo sa tu recyklovať a pred domom máme dva koše. Je konečne možné kúpiť si náplne do sódovky. V supermarkete Carrefour majú vlastníci vlastnej eko tašky prioritné pokladne a domov si môžeš objednať zeleninu a ovocie priamo z farmy, nezabalenú do plastov. Z kamarátky sa stala zero waste bojovníčka a má zaujímavý Instagram profil, ak chceš vidieť, ako sa s plastami bojuje tu.

Plasty aj neplasty 9:1

Možnosti kúpiť si zero waste či eko produkt aj kozmetiku sú nekonečné – regále sa prehýbajú od množstvom výberu. Musíš si pripraviť extra toliariky, lacné to nie je. V krajine, kde vám každé mlieko zabalili do zvlášť plastovej tašky, mám dnes možnosť vybrať si inú alternatívu.

Bio a eko ako nový masívny trh. Sranda je, že to všetko nie je potrebné.

Všetko sa dá, ak sa chce. Povedomie ľudí sa mení na celom svete. Planéta Zem je len jedna, a hranicami našej malej krajiny sa nekončí. Natrafila som na článok od minimalistov, ktorí sa snažia o zmenu – žiť menej konzumne.. Ak vieš anglicky, môžeš si o nich prečítať, aj o chlapíkovi, čo žije v Dubaji a vlastní 41 vecí.

Farmárska donáška do domu.

Musím však opäť trošku pozmeniť prístup a prispôsobiť sa tomu čo je, a čo je priechodné. Mám stále malé deti, musím viesť domácnosť a je to aj o rovnováhe – čo mi v tejto danej chvíli uľahčuje život a čo je úplná zbytočnosť a vyhadzovanie peňazí.

Toto sťahovanie mi ale ukázalo, ako jednoduchšie sa dá spraviť to isté, inak. Niekde som musela cúvnuť, niekde sa mi podarilo posunúť vpred.

Stále však platí jedna vec – menej harabúrd – viac života. Čakám na loď a položartom dúfam, že možno ten nákladný kontajner nepríde 🙂

Už som si na poloprázdny dom akosi zvykla.

Naše veci v transite raz v budúcnosti:)

Filed Under: Bývanie, Cestovanie, Životný štýl

Čo ma naučil život v luxuse

2. mája 2019 publikovala Minimalistka 34 komentárov

Kedysi som obdivovala ľudí, ktorí žili v luxuse. Dnes obdivujem ľudí, ktorí majú vnútorný pokoj.

Tento článok ťukám na staršom MacBooku Air, ktorý som si kúpila v bazári za peniaze, čo som ušetrila z predaja kníh.

Nie je to najnovší model, dala som však za neho len pár stovák a slúži rovnako výborne ako vyleštená nová verzia za tisícku. Z okna nášho trojizbového petržalského bytu vidím hlučné stavenisko. Stavia sa ďalšia bytovka, viete. Sedím na osemročnej sedačke z Ikey a pijem kávu, ktorú som si dnes zaliala pre jednoduchosť na turka. Deti som odviezla do sídliskovej školy a na večeru si dáme tvarohové rezance.

Takto pred pár rokmi by som sedela na značkovom gauči dánskeho dizajnu v rozľahlom byte kde potrebuješ na orientáciu GPS, sŕkala by som kafíčko pripravené z profi Nespresso stroja ťuknutím jedného tlačítka. Z francúzskeho okna by som videla bielu pláž, blankytné more a trblietavé výškové mrakodrapy. Deti by som odviezla do exkluzívnej školy v meste v našom bezpečnom a priestrannom tereňáku, nuž a byt by mi upratovala filipínska slúžka. Namiesto písania článku by som doobedie strávila v nákupnom centre či na obedoch s podobne životom postihnutými zúfalými manželkami a bavili by sme sa o kabelkách a manikúrach.

Nemám však v úmysle sa dnes chvastať.

Život, keď sa ti ani večera už nevprace do hrnca 🙂

Čo je väčší luxus? Život doma medzi svojimi, ale na obyčajnom sídlisku, alebo život v luxusnom apartmáne, ale bez rodiny, ďaleko v zahraničí?

Pre každého znamená luxus niečo iné. Závisí nielen na životných možnostiach, ale aj nastavení skrutiek v hlave.

Ak porovnáš tie moje situácie, sú si veľmi podobné.

Cítila som sa celkom spokojne aj v luxusnom byte v Emirátoch a takisto som spokojná aj v relatívne luxusnom byte v Petržalke. Všade mi však chýbalo niečo iné.

Teraz som spokojná preto, lebo som si zvolila byť spokojná.

Minimalizmus ma naučil menej chcieť. Stala som sa minimalistkou práve aj vďaka tomu, že som zažila vysokú mieru komfortu.

Moja stará „ja“ by začala v Bratislave riešiť nové záclony, lepšiu sedačku, drahé handry, lukratívnejšie bývanie. Kedysi som bola večne nespokojná.

Pochádzam relatívne z jednoduchých pomerov a môžno práve preto som vždy túžila mať sa lepšie. Šetriť ma neučil nikto. Žijeme len raz, nie?

Veď práve.

K luxusu sme prišli sme ako slepé kura k zrnu. Manžel dostal ponuku stráviť istý čas na pracovnom projekte v zahraničí, a ako „bolestné“ sme dostali zariadenú vilu s bazénom a preplatené letenky v biznis triede. Nadšenie vystriedala po čase realita a pocítila som, čo naozaj znamená pocit „zlatá klietka“.


Typický sen bežného upracovaného človeka pod neónkami je vyhrať lotériu, žiť niekde v teplej krajine rovno pri pláži, vo vile s bazénom, alebo stráviť dlhší čas v nóbl 5 hviezdičkovom rezorte na dovolenke. Sedíš v kancelárii a snívaš, aké by to bolo, keby.

Teraz si predstav, že sa tento sen stane na pár rokov každodennou realitou.

Priala by som to úprimne zažiť každému, aby na vlastnej koži zistil, že to nie je odpoveď na žiadne problémy.

Nuda v Brne.

Vieš čo sa stane?

Zvykneš si. Začne ťa to nudiť. Proste normálka.

Ten výhľad z balkóna sa už nezdá každý deň taký úžasný. Personál v hoteli je svojou úslužnosťou otravný a horúce počasie ti začne liezť na nervy. Kúpanie v mori je po čase len rutina a začneš snívať o lese v Karpatoch, opekačke a daždivej sobote.

Pred týždňom som sa vrátila z Emirátov a pripomenula som si, aké to je opäť sedieť v biznis triede, a byť oslovovaná „madam“. Aký to paradox – ráno som terigala s prepáčením do slova a dopísmena vyheganým autobusom na letisko, a po príchode po nás prišla elegantná limuzína s koženými sedačkami, ktorá nás odviezla rovno pred dvere hotela.

Všimla som si, ako inak sa cítim. Honosné prostredie dáva človeku pocit istej nadradenosti. „Hm, ja som niekto.“ Nemusíš ani cestovať, stačí sa len pozrieť, s akou aroganciou sa okolo nás nesú ľudia len preto, lebo šoférujú lepšie auto, alebo im na ruke trónia zlaté hodinky. Posudzujeme ľudí podľa šiat a majetku – podvedome.

Na dobré sa ľahko zvyká a presne to je začiatok konzumného cyklu.

Chceš viac, zarobíš viac, kúpiš si, nudí ťa to, chceš ešte viac, kúpiš si ešte lepšie, zvykneš si aj na to.

Zvykneš si na istú úroveň života a nedokážeš bez nej už existovať.

Pozri sa na najväčší výdobytok dnešnej doby – mobil. Kedysi luxus, dnes už bez neho nevieme žiť. Príjemná vec sa stala nevyhnutnou.

Čím vyššie máš nastavenú latku komfortu, tým horšie znášaš, ak je niečo „pod tvoju úroveň“. Vytvoríš si životný štýl, kde máš pocit, že máš na lepšie a kvalitnejšie právo a rozhodí ťa akákoľvek odchýlka z tohto štandardu. 

A túto sedačku mám tiež z Ikey.

Luxus je jedna veľká mucholapka.

Nevypiješ hocijaké víno. Nezješ hocijaké jedlo. Neakceptuješ akékoľvek bývanie. Zmení sa ti finančná situácia, a si v háji.

Život v prebytku stojí na krehkých základoch, nedajbože zasiahne choroba, úraz, strata zamestnania a zrúti sa ako domček z karát. Zažili sme to aj my.

Je alarmujúce, koľko ľudí v dnešnej dobe žije na doraz.

Žijeme – ale nie V prítomnej chvíli – lež PRE prítomnú chvíľu.

Bezodne konzumujeme, vyhodíme a cyklus opakujeme do bezvedomia.

Luxus, po ktorom mnohí tak túžime, je však ako droga. Zakúsiš, a nevieš sa ho vzdať.

Staneš sa nepraktickým človekom, ktorého rozhodí, ak si neutrie pozadie štvorvrstvovým toaleťákom.

Staneš sa človekom vetchým a závislým na kvalite a farbe uterákov, či dobre opečeného stejku.

Z VIP hýčkania ti zmäkne mozog a nikdy ti už nič nie je dosť dobré.

Dívaš sa na svet z inej, oklieštenej perspektívy a odolnosť prežiť nepohodlnú situáciu dramaticky klesá.

Neveríš? Pozri na na svetové celebrity. Ak by sme žili v stredoveku, kľudne by personálu nechali odťať hlavu, lebo minerálka nemala požadovanú teplotu.

Prečo ľudia tak túžia po živote v prebytku? Vládne nám ego.

Ak neznášaš míňať peniaze, si na dobrej ceste.

„Je to chlieb hladného, ktorý ty máš, oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom, čižma bosého, ktorá u teba plesnivie, peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný. “ (Svätý Bazil Veľký)

Kontrastom je, že k spokojnému životu potrebujeme tak málo.„

1.Potrebuješ suchý a teplý príbytok, zabezpečený pred divými šelmami.

2.Potrebuješ zdravé, čerstvé a výživné jedlo, aby si neumrela od hladu.

3.Potrebuješ rodinu, lásku a kontakt s ľudmi.

Všetko ostatné je nadbytočný bonus, za ktorý by sme mali denne ďakovať životu. Nechcem si už komplikovať život brokátovými závesmi, mramorovou doskou v kuchyni, a nepotrebujem si ovládať domácnosť cez mobilnú aplikáciu či vlastniť auto, ktoré za mňa aj rozmýšľa.

Naša planéta má dosť pre všetkých a napriek tomu jedni živoria a druhí sa strácajú v domoch s desiatimi kúpeľňami. Zabetónovali sme sa v mestách, nakreslili okolo seba hranice a katastrálne mapy.

Luxusné miesta na život sa nimi stali aj vďaka neustálej spotrebe a konzumu. Niečo sa pokazilo. Návrat k prírode a ľudská sebestačnosť z toho čo si vypestujeme či odchováme by nám úplne stačila.

Ak by si hneď teraz zredukovala polovicu toho, čo „potrebuješ“, máš ešte stále viac ako milióny ľudí na svete.

Vzdaj sa sladkostí a obyčajné jablko sa premení na luxusný pokrm.

Ako prestať túžiť po luxuse?

Prvým krokom je minimalizmus v hlave. Prekalibruj si všetky svoje zmysly a zníž hranicu komfortu, bez ktorého „nevieš žiť“.

Stačí začať úplne jednoducho:

Vzdáš sa sladkostí na celý mesiac a zrazu ti obyčajné jablko bude chutiť ako tá najlepšia maškrta na svete.

Vypneš si na víkend počítač a budeš vo vytržení, keď si konečne pozrieš počasie a skontroluješ maily.

Zdoláš poldňový výstup na vysokú horu a ten obložený rohlík so salámou na jeho vrchole ti bude chutiť ako špecialita z vychýrenej reštaurácie.

Vyberieš na na bicyklovú túru a na konci výletu sa najluxusnejším momentom tvojho života stane orosený vychladený Radler z miestneho bufetu.

Horúca sprcha po týždňovom stanovaní v prírode sa ti bude zdať taká exkluzívna, ako by si si ju dopriala v päťhviezdičkovom Sheratone.

Vidíš, kam smerujem? Volám to návrat k jednoduchosti.

Krásne veci sú všade a zadarmo.

Vedomé obmedzenie bežného komfortu života je základom minimalizmu.

Vynuluješ sa. Luxusom budú zrazu práve tie bežné veci, ktoré ťa po čase „nudili“ , alebo si ich brala ako samozrejmosť.

Ľudské zmysly sú zhýčkané a prestimulované tak, že nevieme oceniť luxus, ktorý máme rovno pod nosom. Nevieme čo od dobroty a hľadáme nové, lepšie, vzrušujúcejšie.

A keď už trpíme prebytkom, ideme na to nárazovo – celý rok sa prežierame a hodíme sa na mesačnú hladovku, zodierame sa v práci a potom si ľahneme na tri týždne pod slnečník .

Z tohto dôvodu obľubujem filmy a knihy s tematikou prežitia či moderného pustovníctva. Odporúčam tento žáner každému, kto sa zaujíma o minimalizmus.

Skús si pozrieť namiesto oblbovákov filmy o skutočných ľudoch. Ako napríklad takí, čo cestujú s jedným batohom po svete, aj s malými deťmi, či rodiny, čo žijú v miniatúrnom dome, či ľudia, čo jedia len to čo si dopestujú, alebo chlapík, čo sa sa vybral na 300 dní do divočiny len s mačetou v ruke.

Niekedy stačí pozorovať vlastné deti – čo ony považujú za vzrušujúce. Väčšinou sú to praobyčajné veci, ktoré my dospelí berieme ako samozrejmosť. „Jéééj mami, my letííme a sme na inom konci sveta za 6 hodín, ako je to možné?!“

Skús si niečo vedome odopriať a potom si to dožič opäť a porovnaj.

Predstav si, že môžeš jesť len raz denne a vyskúšaj prerušovaný pôst. Všimni si ako vnímaš jedenie pred a po, ako sa ti zmenia chute.

Vypni si doma svetlo a svieť cez víkend len sviečkami a porovnaj si ako sa ti zmení vnímanie intenzity svetla, keď si zapneš opäť lampu.

Kempinski hotel po slovensky. Moja predstava dokonalého luxusu 🙂

Človek má obrovskú schopnosť sa prispôsobiť a práve táto schopnosť robí minimalistický životný štýl takým uspokojujúcim.

Zistenie, koľko vecí a návykov je len hlúpy a rozmaznaný „zvyk“ a pocit sebavedomia, že mám v sebe schopnosť spokojne žiť a prežiť s oveľa menej je oslobodzujúci. Nesmierne nás to aj baví. Smejeme sa na tom, ako ľudia krútia hlavou, a nedokážu nás zaradiť do žiadnej škatuľky.

Druhým krokom k vyliečeniu túžby po luxuse je toto:

Pozri sa, ako žiješ a či skutočne všetko to čo máš, je nutné.

Je niečo v súčasnom životnom štýle, čo vieš zredukovať? Čo je len návyk?

Kolosálnou hlúposťou dnešnej doby je, ako ľudia žijú na dlh – a to v úplnej pohodičke!!

Je nám to umožnené – 100% hypotéky, pôžičky bez vlastného vkladu, OLED 4K televízor len za škrabanec na papieri. Potom sa ide na nový krvák v kine, sushi v reštike, zapíjame drahým vínom, doprajeme si rockové koncerty, bio kávičky, každú sezónu novú kabelku.

Máme sa famózne, a fantasticky sa zabávame napriek tomu, že nevlastníme naše domy, nevlastníme naše autá, a dokonca ani tie najnovšie smartfóny na dvojročnom kontrakte.

Raz za čas – a je z toho luxus. Všetko s mierou.

Osobný dlh by mal byť urgentným budíčkom na zastavenie nakupovania a túžby po luxusných veciach.

Každý spotrebný dlh je OBROVSKÝ PROBLÉM, ktorý treba riešiť, hneď.

Ak máš okrem hypotéky, kde ste si vložili aspoň 20% vlastných zdrojov aj iný spotrebný dlh, dala by som embargo na akékoľvek míňanie okrem základných potrieb, až kým dlh nie je splatený.

Dá sa to. Aj keď to bolí. V Nemecku sme jazdili na 14 ročnej Škode Fábii, kým u suseda parkovalo najnovšie BMW. Síce nás kvôli tomu prestal pozývať na grilovačky, ale dokázali sme naďalej splácať byt aj bez zadlženia. Ego a komfort muselo ísť bokom. Odsťahovali sme sa zo „statusového“ domu a bolo nám jedno čo si kto myslí. Predala som svoje dizajnové kabelky a bolo mi jedno, čo si ktorá zúfalá manželka o mne myslí. Celý rok sme si dali pohov od nákupu nových vecí, a bolo nám jedno, čo si kto o nás pomyslí. Pol roka som viezla 13 km denne deti na bicykli, lebo sme si šetrili na auto (a dokonca som aj schudla a zadarmo 🙂 Bolo nám jedno, kto si čo myslí, a teraz vďaka týmto rozhodnutiam nemáme ani jeden jediný dlh. Bolelo to, ale nevzdali sme sa. Podarilo sa nám to vďaka tomu, že sme prevzali zodpovednosť za naše konzumné správanie. Bolo by jednoduchšie povedať si – veď pôjdeme do mínusu a nejako už len bude. Vzdali sme sa komfortu a zvykli sme si na menej.

Niekedy musíš ísť proti prúdu a kašľať na jedno: ČO SI KTO O TEBE POMYSLÍ.

Zabudni na „žijeme len raz“ a začni s finančnou sebakontrolou. Tento hlúpy slogan len podporuje materializmus.

Minimalizmus ma naučil sebadisciplíne, nekúpim si každú kravinu len preto, lebo mi na nej spočinul zrak.

Chceš luxus? Pozri sa, či na to skutočne máš. Zámožní ľudia, ktorých imitujeme, majú bohatstvo založené na iných základoch. Peniaze pracujú pre nich a vyrábajú ďalšie peniaze. Ak pracuješ pre peniaze, túžba po luxuse je finančná samovražda. Jedinou výnimkou je, ak si dedičný monarch v ropnej krajine.

Boháči bohatnú, lebo žijú ako chudobní. Chudobní chudobnejú, lebo žijú ako bohatí.

Povedz nie, denne a často: impulzným nákupom, obedom v reštaurácii, najnovším modelom telefónov, fast fashion handrám, predraženej kozmetike plnej chemikálií, značkovým kabelkám a exkluzívnym službám. Čím skôr sa naučíš menej chcieť a menej konzumovať, tým skôr zakúsiš slobodu, ktorú ti nedá žiadna materiálna vec.

Skutočný luxus totiž spočíva v tom, že žiješ pod úrovňou toho čo si môžeš dovoliť.

Môžeš si však časom dovoliť to najvzácnejšie: nezodrieť sa v práci či v biznise.

Z dôvodu návalu práce sa svetlo v tuneli odkladá na neurčito.

Prebytok majetku aj tak prináša len samé problémy: vyššie dane, poistenie, zabezpečenie. Spýtaj sa, koľko hodín tráviš prácou len preto, aby si si mohla kúpiť to, po čom tak túžiš? Všetky mamy v domácnosti vedia, koľko času naozaj stojí upratovanie a skladanie preplnených domácností. Stojí to za to?

Novým luxusom by malo byť šetrenie. Potom môže prísť avizovaná kríza -nekríza, si zen. Menej dlhov a viac úspor ti umožnia prekonať problémové obdobie a vieš sa slobodne rozhodovať o svojom živote.

Nestaň sa minimalistom len preto, lebo nebude zrazu z čoho. Je to bolestivé. Vzdať sa zabehnutého komfortu zo dňa na deň je ako nechať si trhať zub kliešťami.

Je lepšie byť o krok vpred. Aj keď budeš na strane menšiny. Ale to už poznáme, nie? 🙂

Aká je tvoja zóna komfortu a čoho by si sa vedela už dnes vzdať? Čo znamená pre teba luxus? Teším sa na komentáre!





Filed Under: Cestovanie, Peniaze, Životný štýl

Next Page »

Copyright © 2023 · No Sidebar Pro on Genesis Framework · WordPress · Log in

  • Youtube.
  • Podcast.
  • Obchodné podmienky