A zase sa sťahujeme. Síce som sa pred rokom zaprisahala, že už stačilo, v kútiku duše som vedela, že sme zaparkovali na Slovensku len dočasne. Sme totiž „nomádska“ rodina.
Slovo nomád však nie je úplne správne pomenovanie. V skutočnosti sme expatrioti, alebo iným slovom aj expati.
Aký je rozdiel medzi nomádom a expatom?
Nomád je človek, ktorý opustí svoju domovskú krajinu a sústavne sa presúva z miesta na miesto. Býva len v krátkodobých prenájmoch či hoteloch, nemá žiadne dlhodobé zmluvy na telefón, auto a bývanie a takisto nemá pracovné víza. Väčšinou takto fungujú digitálni nomádi, ktorí aby sa uživili, pracujú len online pre rôznych klientov a využívajú nižšie náklady na život v tej či onakej krajine, kde žijú. Niektorí ľudia sú cestovatelia, ktorí si trebárs vybrali ročné voľno, predali svoj majetok a vybrali sa spoznávať matičku zem.
Expatriot je človek, ktorého buď vyšle materská spoločnosť do cudzej krajiny na vopred zmluvne ohraničené časové obdobie (náš prípad), alebo opustí prácu a domovinu, a nájde si prácu v zahraničí pre konkrétnu firmu sám za seba. Expat býva a pracuje v cudzej krajine a má pracovné víza, aj zmluvu na prenájom, aj zdravotné poistenie, vodičský preukaz a rezidenčnú kartu podľa požiadaviek danej krajiny.
Životný štýl nomádov aj expatov je podobný, i keď nomád má väčšiu voľnosť a menšie istoty. Byť nomádom je tak trošku dobrodružnejšie.
Čo majú oba životné štýly spoločné?
Nuž vedomie, že nikde nebudeš navždy.
To ma prinútilo k úvahe. Nie sme v podstate všetci nomádi? Kde je garancia, že tam kde si teraz, budeš stále? Pauza na zamyslenie 🙂
Sťahovavý život ma naučil neidentifikovať sa ani so svojou adresou, ani so svojou domácnosťou. Dnes sme tu, o mesiac, o rok či o dva – uvidíme.
Deckám musím vytvoriť „domov“ za pohybu – v hotelovej izbe, v dočasnom prenájme, v nehnuteľnosti, ktorá je „naša“ len na nejaký čas.
Moment, keď Radko zažil prvý sneh v živote (Brémy)
Uvedomila som si, že pocit domova netvorí ani náš konferenčný stolík, ani obraz na stene, ani rohová sedačka.
Dcéra sa ma pýta: „Mami, odkiaľ vlastne sme?“ „Nuž tam, kde sme spolu.
„Kde je náš domov? „ Všade a nikde.
Nikdy by som netušila, že budem vychovávať deti tzv. „tretej kultúry“.
Third Culture Kids (v skratke TCK) je pomenovanie pre potomkov, ktoré strávili detstvo a dospievanie mimo rodiska oboch rodičov.
V praxi to vyzerá asi tak, že manžel je Brit a ja Slovenka. Randili sme spolu v Holandsku, kde sa nám v Haagu narodila dcéra. Vzali sme sa a šli sme žiť do Kataru. Syn sa nám narodil v arabskom Abú Zabí. Odtiaľ sme sa presťahovali do Nemecka, kde syn chodil do nemeckej škôlky a dcéra do medzinárodnej školy. Dnes sú bilinguálne, syn istý čas rozprával plynule aj nemecky, a aby sme si to ešte viac skomplikovali, polovica mojej rodiny rozpráva maďarsky. Ak do toho pridám ešte rodinu rozlezenú po celom svete (Kanada, Španielsko) a sústavné cestovanie krížom krážom… nuž ťažko to občas chápem aj ja 🙂
Niekedy si vravím, naše úbohé deti v tom živote musia mať riadny guláš.
Čo im to robíme? Ľudia sa ma pýtajú, ako to celé zvládajú?
Zatiaľ môžem povedať, že dobre. Byť dieťa tretej kultúry je istým spôsobom životný tréning železnej odolnosti.
Maličkým deťom prisatými na mame bolo asi jedno, či sme v Douhe, v Bangladéši, či v Bratislave. Ako vyrastali, zdalo sa im to celé normálne. Obrovskou výhodou sú jazyky, ktoré deti nasávajú ako špongia. „TCK“ deti majú lepšiu kapacitu porozumieť iným kultúram. V škole sú spolužiaci rôznej farby pleti, náboženstva či výzoru a pre nich to takto je. Nečudujú sa, keď vidia černocha, alebo keď malá Xi Liu papá na raňajky sushi.
Verím, že všade kde sme boli a všade kam ešte pôjdeme, sa daná krajina trošku stane ich súčasťou.
Čo z nich bude? Netuším. Budú nám to raz oplieskávať o hlavu? Uvidíme 🙂 Som však presvedčená, že dar cestovania a jazykov je určite lepší ako izba plná hračiek.
Môže takto žiť každý?
Stať sa nomádom či expatom je dnes celkom jednoduché, môžeš si pobaliť svojich sedem slivák, kúpiť si letenku, zdigitálniť si prácu. Môžeš si vybrať, či využiješ smartfón na surfovanie po Facebooku, alebo sa z neho stane nástroj na otvorenie sveta.
Ak vieš jazyk, nájdeš si prácu vonku v obore, a väčšinou v zamestnaneckom balíku je zahrnutý aj príspevok na životné náklady. Môžeš sa ocitnúť aj v situácii, keď manželovi či partnerovi ponúknu prácu v zahraničí. Naskytne sa príležitosť zarobiť slušné peniaze a ísť na istý čas žiť mimo Slovenska. Alebo sa ako rodina proste rozhodnete, že máte politiky/daní/atmosféry/dediny dosť, a pôjdete, kde je tráva zelenšia.
Stať sa nomádom však vyžaduje isté charakterové črty. Ak si bola najďalej v hlavnom meste Praha a doma máš silné zázemie kamarátok a rodinu v okruhu 10 km, ísť do neznáma je veľmi ťažké.
Často sa ma ľudia pýtajú, ako to zvládam ja a deti. V pohode – lebo milujem zmenu, a rutina ma ubíja. Mám to v povahe. Vekom som už trošku zlenivela, ale zistila som, že lietať po svete je taký vírus, raz ťa chytí a po čase ti začne chýbať.
Človek musí byť asertívny, nebáť sa otvoriť si ústa a spýtať sa niečo v cudzom jazyku a celkovo si samostatne poradiť. Pre ženu prináša život v cudzej krajine aj rozhodnutie ostať s deťmi doma, a istý čas zavesiť kariéru na klinec.
Aké sú pozitíva nomádskeho života? Zhrnula by som ich nasledovne:
- Môžeš žiť, kde len na planéte Zem chceš, za podmienky, že sa dokážeš uživiť. Vieš si zo životných nákladov spraviť tzv.„life hack„. Ak doma nemáš prenájom garzónky, niekde v Thajsku môžeš mať za tie isté peniaze dom na pláži.
- Nikdy sa nenudíš. Kým ťa omrzí cesta do školy a lokálny supermarket, je čas dvihnúť kotvy.
- Si viac opatrná, čo všetko vlastníš. Vieš, že každý fyzický predmet budeš raz musieť zabaliť a presťahovať na opačný koniec sveta. Nomádstvo ma naučilo minimalizmu, a dnes keď túžim po nejakej haburde, mentálne sa preplieskam a predstavím si spotených sťahovákov, ako moje krámy nakladajú do lodného kontajnera.
- Oceníš viac priateľstvá. Prehodnotíš vzťah k materializmu a tešíš sa z ľudí, ktorí sú v tvojom živote. Zistíš, ktoré sú tie pravé a nadčasové.
- Budeš viac vynaliezavá. Život v inej kultúre v tebe prebudí takú kreativitu až sa ti z nej bude krútiť hlava. Keď denne čelíš novým problémom a výzvam, vyžmýkaš zo seba také riešenia, aké by ťa v pohodlí domova nikdy nenapadli.
- Sústavne redukuješ. Neustále sťahovanie ťa núti veci prehodnocovať, a tým, že ich často berieš do ruky, presne vieš koľko máš a kde máš. Nomádstvo ťa prinúti byť veľmi zorganizovaná.
- Stretneš nesmierne veľa zaujímavých ľudí z rôznych krajín, či sa ti to páči alebo nie. A po čase stretneš tých istých ľudí niekde inde a zistíš, že svet je vlastne jedno sídlisko.
- Zistíš o sebe viac, než by si chcela. Nomádstvo je cesta k sebauvedomeniu – aký malý fľak sme na tejto planéte, aké vážnejšie existenčné problémy riešia iní ľudia, ako miluješ Slovensko a ako je ti vlastne sakramentsky na tomto svete dobre.
Aké sú však negatíva sústavného sťahovania?
- Niekedy máš dni, keď ti bolestne chýba rodina. Zmeškáš narodeninové oslavy, výročia, svadby, pohreby. Starí rodičia ti vyčítajú, že si nevidia vnúčatá. Ak sa niečo stane, si príliš ďaleko, aby si vedela pomôcť.
- Priateľstvá sa rozpustia. Napriek tomu, že je komunikácia na diaľku dnes veľmi jednoduchá, niektoré vzťahy sa napriek Skypovačkám nepodarí udržať.
- Si skoro na všetko sama. Najmä, keď máš malé deti, chýba ti niekto kto ti ich postráži. Ak máš problém, nemáš po ruke známych a rodinu, na ktorú sa vieš obrátiť. Musíš si sama poradiť.
- Komplikovaná byrokracia. Musíš si vybaviť nájom, víza, povolenia, zmluvy, rezidenčnú kartu, vodičák. V každej novej krajine prejdeš papierovým terorom.
- Nerozumieš. V krajine, kde ani necekneš ich jazykom, sú prvé mesiace ako texaský masaker motorovou pílou. Musíš sa prekonať, chodiť so slovníkom v kabelke a otvárať ústa na kapra. Nič príjemné, ale prežiješ to. Za rok rozprávaš novú reč a svet je gombička.
- Zabudni na dokonalú kuchyňu. Buď varíš na dvojplatničke a ledva sa v nej otočíš, alebo máš k dispozícii dva sporáky, americkú chladničku a 35 skriniek na odkladanie. Alebo nemáš kuchyňu žiadnu, a musíš si ju kúpiť a poskladať z Ikey.
- Dobrodružstvo je úžasná vec, až kým nie je. Nemáš chuť vybavovať po cudzom mieste niečo, čo by si doma vyriešila za dve minúty.
- Začneš si namýšľať, že si jednorožec. Dlhodobý pobyt v krajine šejkov a pozlátených palácov ťa vie poznačiť na psychike. Ak začneš mať pocit, že si nadčlovek a žiadaš kamarátky, aby ťa oslovovali „madam“, je čas na riadny buchnát po chrbte.
- Šoférovanie. V každej krajine iný des. Cesta do školy je vlastne videohra, kde je tvojou úlohou prežiť do ďalšieho levelu. So smútkom v duši spomínaš myšičkárov v Bratislave, ktorí ťa zvykli vytáčať.
Život sťahovavého vtáčika má teda výhody aj nevýhody a myslím si, že po čase každý túži sa niekde nakoniec usadiť a tešiť sa z permanentnej adresy. Ak nemáš možnosť ani chuť, či odvahu, úplne stačí na osvieženie života častejšie cestovať. A nepotrebuješ milióny.
Cestovanie je totiž úžasný liek na nespokojnosť so životom, na rutinu či ufrflanosť na rodnú krajinu.
Nie je nič krajšie, ako prísť po dlhšej dobe DOMOV a obzerať sa okolo seba ako Alenka v ríši divov. Všetko je na tom Slovensku zrazu najkrajšie na svete. Aj tá namrzená predavačka v obchode, aj šedé paneláky v Petržalke. A ten pocit, keď si dáš tresku s bielym rohlíkom a zapiješ Kofolou, za nevyrovná žiadnej vychýrenej zahraničnej reštaurácii 🙂
Ako si na tom ty? Mala by si odvahu vyskúšať život v zahraničí?
Si v podobnej situácii? Poznáš niekoho, kto žije ako nomád či expat?
Teším sa na komentáre 🙂
