Presedlala som na retro telefón a cítim sa lepšie, ako nikdy predtým. Hmla okolo mňa sa rozplynula, napadajú ma skvelé myšlienky, všeobecne mám dobrú náladu. Stíham, čo je dôležité a ostatné musí počkať.
Začala som sa trošku rýpať v tom, prečo som sa pred digitálnym detoxom cítila, ako by ma prešiel kamión.
Robila som milión vecí naraz a do toho mi pípal smartfón.
Multitasking by mala byť úžasná vlastnosť, mením sa na chobotnicu a narástli mi ďalšie dve dračie hlavy – píšem maily, checkujem sociálne siete, depilujem si nohy a objednávam na večeru pizzu. Všetko naraz. Som svetová!
Odteraz píšem články len na tomto stroji. Žartujem 🙂
Čo som ale naozaj robila, je strácala čas tým, že skáčem ako splašená ovca.
Počúvam, ignorujem a zabúdam, všetko v rovnakom čase. Vyšší level bol už iba to, že som zabudla to čo robím, ešte počas toho ako som to robila.
Čo som to len chcela?
V rámci prieskumu pre moju novú knihu som prelúskala zaujímavú knihu od Daniela Levina – Thinking straight in the Age of Information Overload (preklad: niečo ako rozmýšľať normálne v prebytku informácií). Skúsim polopatisticky vytiahnuť v sumári to podstatné…..
Píše, že človek nie je stavaný nato, aby robil veľa vecí naraz a prijímal veľké množstvo informácií.
A čo robíme my? Presný opak. Zabudli sme, že nie sme počítače.
Mozog je ako batéria. Ráno sa zobudíme a sme na nabití na 100%. Od momentu, keď otvoríme oči, začnú veci, ľudia a situácie vyžadovať našu pozornosť. Batéria sa začína pomaličky vybíjať, ale do večera času dosť.
Vezmeme do ruky telefón ešte predtým ako si umyjeme zuby. Skotrolujeme správy, otvoríme e-maily. Deň sa rozbieha, a začneme skákať z jednej veci na druhú, pípajú správy, niekto volá, na FB je nový status, kypí kaša. Roztočíme si nad hlavou kopu tanierov a beháme ako kúzelníci, aby nám nepopadali na hlavu.
Všetko porobené, neviem čo so sebou.
Máš zo seba super pocit, keď veľa stíhaš, si na vrchole sveta? Zlá správa. Padneš a bude to bolieť.
Pocit z dobre vykonanej práce mozog vyhodnotí prílevom endorfínov, avšak tak isto sa chová aj keď dostaneš nový lajk alebo bonboniéru. Deň ubieha, začíname byť unavení, tak si odskočíme na správy alebo sociálne siete „ODDÝCHNUŤ.“ Úbohá presýtená hlava chce pauzu a my jej ešte naložíme a prepálime si cievky. Ak sa nám prihovorí niekto po tejto fáze dňa, ideme mu prehryznúť tepnu na krku.
Začínaš to cítiť aj ty? A to nie je ešte ani večer.
Multitasking a nekonečný prúd informácií má diabolskú stránku:
skáčeme z veci na vec a míname toľko kapacity v hlave, ako by sme robili len jednu vec
sústavne sa rozhodujeme – musím odpovedať, musím odpísať, musím skontrolovať – mozog sa vybíja
multitasking zvyšuje hladinu stresového hormónu – kortizol a adrenalín – ako keby si celý deň skákala z padáka
v malých dávkach dostávaš do tela dávky dopamínu ako odmenu za to, že stále stimuluješ mozog novými podnetmi – dá si niekto cigu?
Práve preto je sústavné kontrolovanie sociálnych sietí vybudovaná neurologická závislosť. Musíme odvykať a máme tiky, keď nemáme so sebou mobil. Spôsobujeme si to sami. Ja som si to nevymyslela. Píšu to experti v obore.
Moja myseľ po detoxe.
Čo je ale úplný gól, je že presne tá časť mozgu, ktorá vyžaduje to aby sme sa sústredili, sa vie najrýchlejšie rozptýliť.
Boom. Je večer a ideš na výpary. A deti/manžel/pes chcú Tvoju 100 percentnú pozornosť. Zvyšuješ hlas, si iritovaná, hádaš sa s predavačkou, nadávaš na zápchy. Prečo?
Pípa červený majáčik. Si na nule a čuduješ sa čo ti je. Deň po dni, mesiac po mesiaci a zhánaš koučing a psychológa.
Rýchlo a minimalisticky 🙂 Výsledky hneď po prvom použití:
Prestaň pozerať správy a čítať bulvár. Empatia, slzy, nehody, vraždy, nechutnosti – šetri si pozornosť na dačo pozitívne.
Polož ten prekliaty mobil niekde do trezoru, do psej búdy, do mrazáku – Sústreď sa na JEDNU VEC. Odinštaluj si appky, ktoré z teba sajú krv, alebo ešte lepšie presedlaj na retro mobil.
Nemusíš každú sekundu života niečo pre niekoho robiť. Pozri sa na svoj deň a maž, škrtaj. Naplánuj si ničnerobenie. Ak máš zvýšený tlak, lebo musíš s deckami na tretí krúžok v poradí, tak ho proste zruš. Aj ty si človek.
Praktizuj vedomú bdelosť – každú jednu aktivitu, prácu, vzrušujúcu aj monotónnu sa snaž prežiť v prítomnom momente a skús na nič iné nemyslieť. Ak sa prichytíš, že rozmýšľaš nad niečím iným, vráť myseľ tam kam patrí a trénuj si ju ako neposlušné šteniatko. Na toto mám super cvičenie: napíš si zoznam všetkých aktivít, ktoré si včera robila a na škále od 1-10 oznámkuj, ako si bola pri danej práci mysľou prítomná. Robila si aj niečo iné? Načo si myslela? Teraz skús zopakovať ďalší deň, ale tak že sa budeš sústrediť len na tú robotu ako len vieš. Ak umývaš riady, precíť bublinky zo saponátu, horúcu vodu aj lesk taniera. Ak sa s niekým rozprávaš, počúvaj a sústreď sa na to čo hovorí, bez toho aby ti pohľad liezol na telefón alebo situáciu okolo. Opakuj denne. Ako inak spravíš jednu vec, ak ju robíš poriadne a maximálne vedome?
Prestaň si 10000x denne kontrolovať e-mail. Čítanie e-mailov bez ich vybavenia len zvyšuje stres, z toho čo máš urobiť a je to absolútne neproduktívne. Sadaj si k mailu tak, že na ne hneď teraz odpovieš.
Sleduj veľmi dôsledne, čomu v priebehu dňa venuješ pozornosť. Predstav si, že máš nabitý telefón na 2 percentá – budeš pozerať videá alebo vybavíš dôležitý hovor? Presne takto narábaj s každou aktivitou dňa – čo ťa nabíja a čo ťa rýchlo vybíja?
Oddychuj – ale naozaj. Povinne. Nič ťa okrem surfovania na nete alebo lámania krčnej chrbtice nad mobilom nenapadá?
Sadni si do kaviarne, objednaj si kávu a nič iné nerob, len pozoruj okolie.
Kúp si grep, ošúp ho a mesiačik po mesiačiku aj s grimasou zjedz.
Naplánuj si návštevu múzea a pozri si skameneliny, obrazy alebo vypchaté zvery.
Ľahni si do trávy a počítaj oblaky.
Vylez s deťmi na strom a hompáľaj nohami.
Oprav niečo pokazené – priši gombík, prilep, zmontuj.
Vylúšti krížovku s napínavou tajničkou.
Prečítaj si Woloviny bez ofiny – časopis s vtipmi.
Pohľaď nejaké zvieratko:) Nemá niekto na prenájom perzskú mačku?
Kúp si fresh smoothie a sadni si na slnko.
Chlpatá kľúčenka je nový antistress.
Kúp si lístok na akustický koncert a vychutnaj si živý zvuk hudby.
Sprav si analógový kútik v kancelárii – farebné papiere, post-it nálepky, farebné ceruzky, zvýrazňovače, omaľovánky.
Sprav si cestovateľský bedeker – nalep, nakresli a vyfarbi, kam by si chcela najbližších 5 rokov ísť.
Zvolaj kamošky, prineste nechcené oblečenie a spravte si módnu výmennú show.
Vyprac si doma šuflíček.
Začni pliesť šál v nejakej bláznivej farbe.
Choď si zaplávať na miestnu plaváreň.
Kúp si čerstvé kvety a zaranžuj si ich vo váze.
Zapáľ si doma sviečky.
Choď do miestnej knižnice a vychutnaj si ticho uličiek a vôňu starých kníh.
Povinne pomojkať.
Aktivít, pri ktoých si oddýchne celý človek je neúrekom, len sme na ne zabudli. Potešenie, keď ich robíme vychádzajú z duše. Kde sa na ne hrabú krátkodobé povrchné náhrady?
Čo je jeden like na Facebooku oproti pohľadu na vychádzajúce slnko?
Alebo pocit pokoja a pokory, keď sa dívam na moje spiace dieťa?
Čo ma naozaj denne nabíja a prečo spomalenie a vypnutie by mala byť každého top priorita?
Dnes je na všetko nejaká aplikácia. Nosíme v taške mobil, ktorý je hlavným nástrojom na všetko – foťák, diár, bankovanie, zápisník, adresár, budík, zábava. Osobná elektronika sa stala pupočnou šnúrou, ktorá nás spája s okolitým svetom. Fyzické produkty sme vymenili za prístupové heslá a online verzie (vlastní ešte niekto vôbec cédečka?). Digitálne aj pracujeme a nezostáva za naším výkonom často ani žiadna fyzická stopa. Všetko je niekde uložené.
Digitál je nápomocný v mnohých veciach, ale odkiaľ-pokiaľ? Celkom ma pobavil nový produkt inteligentného domova, kde si človek cez aplikáciu môže skontrolovať, či vypol sporák a zavrel okno. Už sme naozaj tak osprostení, že sa musíme spoľahnúť na ďalší „život uľahčujúci“ digitálny výmysel?
Som jediná, čo si myslí, že presne toto nemusí byť vždy to najlepšie riešenie? Lebo tu ide presne o ten pocit, čo sa snaží takýto a jemu podobný produkt vyvolať:
Bez digitálnych technológií sa nemôžem (alebo nemusím?) na seba spoľahnúť. Nechajte to na nás! Potrebujem appku na prežitie. Už si nemusím sama zapnúť ani svetlo. Je to také praktické!
Ak vylúčim spomínanú praktickosť, priznám sa, že digitálne verzie niečoho ma až tak netešia. Chýba mi vôňa, dotyk, zmysly, fyzično.
Vrátila som sa preto v istých oblastiach k starému dobrému analógu:
Začala som nosiť hodinky. Manžel sa dávnejšie plesol po vačku a prejavil hĺbku svojej lásky kúpou nádherných hodiniek(díky, miláčik). Viete čo som spravila? Strčila som ich do šuflíčka. Na určenie času som vyťahovala z kabelky môj ochytaný mobil cca tak stokrát denne. Štýlové? Asi nie. Dnes je môj čas na hodinkách normálne krajší. Hodinky patria na ruku. Sú určené presne na to, aby sme vedeli koľko je hodín. Hodinky z luxusnejšieho segmentu dokonca prežili digitalizáciu. Videl už niekto digitálne Rolexy? 🙂
Začala som sa orientovať podľa mapy. Uvedomila som si, ako sa pri cestovaní spolieham na GPS a to aj v miestach, ktoré by som mala ovládať ľavou zadnou. Žila som v Abu Dhabi a Douhe, kde navigačný systém pozostával z pozorovania špecifík okolia, ulice nemali ani poriadne názvy. Musela som sa naučiť šoférovať s vrieskajúcim dieťaťom v autosedačke a turistickou mapou v ruke. A vieš čo? Obe tieto mestá poznám dodnes ako na dlani, každý smetiak, vilu, palmu, orientačnú tabuľu. Štúdium mapy ma naučilo sa lepšie orientovať a odkedy navigačný systém nemám, oveľa viac si všímam a pamätám. Aj kde vychádza a zapadá slnko. Radšej nespomeniem, ako ma x -krát Google zaviedlo na lyžiarsky svah alebo scénickú 50 km obkluku vidiekom. Keby som používala rozum, nemusela som sa stratiť. Aj tak ma ženská z navigácie len vytáčala – „pokračujte na severozápad“. Kde je severozápad, ty múdra?
Založila som si papierový diár. Ten v mobile bol síce fajn, ale sústavne otvárať a zatvárať aplikáciu, ťukať , selektovať, uložiť, editovať, uložiť, vymazať, prehodiť ………. následne celý deň pípal telefón, čo všetko by som mala v tomto momente robiť. Po viacerých experimentoch som zostala pri malom vreckovom školskom diári, kde sú pekne vyznačené prázdniny, meniny, sviatky od júla do júla a prípadne aj vybrané slová a násobilka pre zábudlivých večných študentov. Vytiahnem pero, zapíšem, vyškrtnem, doplním za pár sekúnd a je to. Hotovo.
Začala som sa radiť s ľudskými bytosťami. Rozhodla som sa nehľadať odpovede na svoje problémy na internete a cez Google. Kedysi ku mne patrilo obsesívne surfovanie a pátranie riešení všetkých mojích otázok. Odpovede som síce našla, no často boli zmätočné a stratila som veľa času. Lepší zdroj informácií ako skúsenosť a múdrosť iného človeka, profesionála, niekto kto sa danej téme rozumie, človeka ktorý o mne niečo vie nepoznám. Prečo sa bojíme pýtať a komunikovať? Takže ak ťa bolí koleno, zavolaj lekárovi. Ak ťa opustil frajer, zavolaj kamarátke. Ak si potrebuješ kúpiť nový počítač, zavolaj svokrovi, ktorý sa v nich vyzná. Ak ti vykapala orchidea, zavolaj susedke, ktorá ich pestuje. Poznám niekoho, kto mi vie poradiť lepšie ako internet? Vieš ako budú ľudia radi, že si ceníš ich názor? Vyskúšaj, je to pravda.
Začala som sama parkovať. Poznáš všetky tie vymoženosti v moderných autách – palubný počítač, kamera, parkovacie senzory? Rozhodla som sa začať spoliehať na moje znalosti z autoškoly, pozrieť sa za pekne plece, vytočiť hlavu, používať bočné a spätné zrkadielka a stal sa zo mňa profík. Zistila som, že keď nechám, aby auto viedlo mňa, zabúdala som, že parkovať vlastne viem. Nikdy som autu nedôverovala a tak to aj vyzeralo. Zvolila som si jednoduché minimalistické auto bez zbytočnej elektroniky. Ako vraví môj známy automechanik – čím viac toho tam je, tým skôr sa to pokašle. Naozaj potrebujeme počítače, aby za nás riadili auto? Chcem šoférovať a nie riadiť kokpit ako v lietadle.
Začala som si viac zapisovať. Tento článok som najprv napísala v kaviarni a ručne. Zistila som, že keď si čítam knihu, učím sa alebo mám nové nápady, oveľa viac si zapamätám, keď si dôležité zapíšem. Je to taký nový rituál a som oveľa produktívnejšia, ako keď som využívala online aplikácie na poznámky. Písanie rukou je aj oveľa viac expresívne, môžeš sa vyblázniť v papierníctve s funky zápisníkom, perom, kresliť si k poznámkam a ten pocit, keď si môžeš preškrnúť vybavené veci, jaj!
Naučila som sa naspamäť tri dôležité čísla. Jeden z dôvodov, prečo som bola posadnutá nosením mobilu aj na záchod je strach, čo ak sa niečo stane a musím zavolať manželovi, o pomoc, priateľke …doplň. Čítala som radu bezpečnostného experta, že úplne každý by mal poznať spamäti tri telefónne čísla svojich najbližších. Vieš aký je to dobrý pocit mať tú istotu, že ak náhodou – kedykoľvek vylovím z pamäte číslo na muža a nejaký mobil alebo telefón sa vždy v núdzi nájde? Čo keby sme vedeli z hlavy aj čísla účtov, pasu, narodenín – Je to nemožné? Zdá sa mi to ako celkom dobrý hack na uľahčenie života. Keď sa deti v škole vedia naučiť kto kedy kraľoval a kedy sa začala tá či onaká revolúcia, nezvládneme my dospeláci pár čísiel? Aj mozog je dobré pamäťové médium a nevybije sa.
aj takéto krásne zápisníky majú v ŠEVTE:)
Napadá ma kopec daľších vecí, kde sa to dá inak: vymeniť pozeranie televízie za knihu, vymeniť online hry za karty a spoločenské hry, poslať pohľadnicu z dovolenky namiesto sms správy, pustiť si doma klasický vinyl alebo ísť na akustický koncert namiesto stiahnutého mp3, nakupovať v malom špecializovanom obchodíku namiesto online, nosiť hotovosť namiesto platobnej karty, čítať knihu namiesto textu na obrazovke.
Prečo je analóg lepší ako digitál? Podľa mňa sú dva dôvody:
Pozornosť:
Digitálne aplikácie odvádzajú všímavosť a je väčšia pravdepodobnosť, že sa necháme vyrušiť od toho, čo sme pôvodne plánovali robiť. Sú vymyslené, aby nám šetrili čas, je je veľmi ľahké vďaka nim aj ten čas zabiť. Ak musím vytiahnuť mobil, aby som si pozrela čas, už si skontrolujem aj správy. Ak si otvorím papierový diár, je menej pravdepodobné, že z Google kalendáru skončím na Google.com. Analógovo sa nemá čo vybiť ani pokaziť – stalo sa ti, že niečo zamrzlo, nefungovalo a manuálne by si to už dávno dokončila?
Bezpečnosť:
Nebudeme si mazať med okolo úst- súkromie je už dávno mŕtve a bezpečnosť našich dát – haha… dnes v bezpečí, zajtra len krok od úniku dát hackermi . Všetko čo je online, nie je už naše a môže sa k týmto údajom niekto ľahko niekto dostať. Ak si niečo napíšem ručne na papier a do zápisníčka, je to len moje, až kým mi nejaký zlodej nevlezie do kabelky. Ak si nechám vyvolať fotky, sú len v mojom fotoalbume. Mám väčší pocit bezpečia s 50 Eurovou bankovkou vo vrecku ako s kreditkou v peňaženke.
Prechod k analógu mi spôsobuje aj väčšie potešenie – prináša mi krajší zážitok z používania – plniace pero píšuce do pekného zápisníka nie je to isté, ako mechanické ťukanie do počítača. Analóg povzbudzuje ľudí aj ku komunikácii a k interakcii – tak prepotrebná vec aby sme sa fyzicky aj duševne dobre cítili.
Analóg zažíva veľký boom. Technológie nedokážu predsa len všetko nahradiť a nezáleží na tom, ako ďaleko sme v ich vývoji pokročili.
#1 Refuse: Odmietni čo nepotrebuješ – juj, som úplne za . #2 Reduce: Zredukuj čo skutočne potrebuješ – toto je moja parketa . #3 Reuse: Znovu použi a oprav – absolútne súhlasím . #4 Recycle: Zrecykluj čoho sa nemôžeš zrieknuť, zredukovať to či znovu použiť – niet o čom . #5 Rot: Skompostuj zvyšok – áno, a aj v byte, pracujem na tom
Základný princíp oboch smerov vidím v tom istom:
Nekupuj zbytočné veci, ktoré nepotrebuješ, odmietni všetko, čo ti v živote zanáša životný priestor.
Motiváciou zero waste je nevyrábať zbytočný odpad. Motiváciou minimalistu je nemať čo vyhadzovať a tým pádom tiež nevyrábať odpad.
Ako minimalistka nechcem domov chodiť s nákupnými taškami plných vecí. Nechcem zbytočnosti zadarmo. Nechcem propagačné materiály, papiere, plastové fľaše, a nevyžiadané obaly, lebo mi to doma zavadzia, plní kôš a vytvára neporiadok. Nenakupujem preto, lebo som už príšerne unavená z vyhadzovania. Som teda proti zbytočnému odpadu? Bez pochybností.
Problém dnešnej spoločnosti je ten, že sa topíme v smetiach, plastoch a obaloch. Všade je toľko harabúrd, že nám to lezie z kontajnerov a povaľuje sa na každom kúsku zelene. Ľuďom sa nechce a nie sú motivovaní. Prečo je také ťažké zálohovať plastové fľaše tak, ako v Nemecku? Stálo by 25 centov za obal za to,aby ho človek odniesol späť do obchodu? Veď to tak krásne funguje!
Nie je to len o tom, do čoho si zabalíme rohlíky alebo v čom si odnesieme domov zeleninu. Odpadom je aj to, čo si kúpime a v krátkom čase vyhodíme. Konzumné správanie vytvára odpad. Recyklácia je len náplasť na smeti, ale problém nerieši. Ideálny stav je žiadny odpad nemať. Pozerám sa okolo seba a cítim sa ako Alenka v ríši divov. Muselo to zájsť až takto ďaleko, aby sme s tým začali niečo robiť?
Minimalizmus a bezodpadovosť majú spoločné aj zodpovedný prístup k nakupovaniu.
Mám doma niečo, čo viem využiť, prerobiť alebo použiť? Ak niečo opravím, vyčistím a nejako vrátim do obehu, je to lepšie, ako sa toho zbaviť. Musím si kúpiť nové, lebo sa mi staré zunovalo, alebo už nefunguje? Každá jedna vec raz skončí – v kontajneri.
Ak skonzumujeme, vyrobia pre nás viac, ak nakúpime, predávajú to pre nás zas a znovu.
Len preto, že sa niečo predáva, to ale nemusíme kúpiť.
Máme predsa slobodnú voľbu. Presne tu vie každý z nás prispieť k zmene.
Predtým ako vytiahneš peňaženku
Spýtaj sa tieto otázky a polepši sa pri každom nákupe.
1. Ako dlho mi tento produkt vydrží? Ak kupuješ kvalitnú vec, ktorá ti bude slúžiť roky, prispeješ k tomu, že nevyhadzuješ. 2. Predáva sa táto vec aj nezabalená? Vtipné je, že často tie navážené jablká sú aj lacnejšie ako balené. 3. Slúži táto vec na viac, ako jeden účel? 4. Viem bez tejto veci prežiť? Daj si čas na rozmyslenie.
Hľadanie rovnováhy
Tak ako minimalizmus je pre mňa stále cesta, týka sa to aj bezodpadovosti. Ja by som sa zhodnotila, že som asi niekde v strede. Nie som perfektná a dokonalosť neexistuje. V rámci minimalizmu som hľadala oblasti, kde môžem ďalej a ďalej redukovať . Mojou motiváciou bolo viac priestoru a zjednodušenie starostlivosti o pleť a o domácnosť. V kúpeľni som sa zbavila všetkých nadbytočných produktov, a vymenila ich za prírodné. Čistiace prostriedky som nahradila sódou bikarbónou a octom. V chladničke držíme jedlo len na pár dní a špajza mi zíva prázdnotou, nezásobujem sa jedlom a snažíme sa zjesť to, čo je. Menej odpadu ide s týmito zmenami ruka v ruke.
Keď mi bráni realita
Musím však poznamenať, že žiť bezodpadovo nie je jednoduché. Vyžaduje to často viac úsilia ako by som chcela a koľko zvládam. Často prehrávam. Ľudia, čo dokážu vtesnať ročný odpad do zaváraninovej fľaše – akože klobúk dole. Mám ešte stále malé deti a nedostali sme sa z utieracej fázy. Vlhčené utierky aj kuchynská rolka – produkt roka preťaženej matky? Ak mám uponáhľaný deň a zabudem priniesť vodu, alebo sú deti hladné, v bufete im bezodpadovosť neobhájim. Ak ma páli žáha a túžim po minerálke Fatra extra silnej, kúpim si ju, ak keď je na potvoru v plastovej fľaši.
V obchodoch je skoro všetko zabalené a trvá určite dlhšie, kým si rozmyslím, ako nakúpim. Nosiť si vrecúška, dózičky a plánovať bezodpadový nákup vyžaduje dobrú organizáciu a odhodlanie vysvetľovať svoj postoj podráždenej predavačke. Všetko je nastavené proti bezodpadovosti. Denne mi pod nos strkajú plasty, víta ma ľahostajnosť ľudí, spôsob, ako sa v supermarketoch predávajú potraviny, jednorázovosť v bežnom živote. Priala by som si, aby som si mohla vyrábať jogurty, piecť chlieb, viac si vyrábať a dopestovať, ale nie vždy je časová a finančná možnosť. Preto si vravím – každý nech robí inak a lepšie toľko, koľko sa dá. Aj to sa ráta.
Aj minimalizmus aj bezodpadovosť musí mať zmysel
Som veľmi rada, že sa dnes o minimalizme aj zero waste viac píše, a ľudia sa inšpirujú, motivujú a chcú zmenu. No nie za každých okolností dáva táto zmena zmysel. Vysvetlím to na rôznych príkladoch:
1. Urobíš zmenu od zlého k menej horšiemu – napríklad vymeníš plastové obaly za papierové. Áno, papier je ekologickejší, ale aj výroba papiera vyžaduje veľa zdrojov a koniec koncov je to produkt na pár použití.
2. Keď najazdíš autom extra kilometre, aby si v piatich obchodoch zohnal/a bezodpadovo všetko to, čo potrebuješ. Alebo si musíš produkty objednávať poštou a prídu zabalené ako porcelán, a ide ťa z tej ich prílišnej snahy poraziť.
3. Je výmena jednorázového produktu za napríklad látkový ekologickejší, keď ho musím sústavne prať? Nie som stále istá. A čo voda, prášok, elektrina?
4. Je k dispozícii produkt, ktorý má lepšie zloženie, ako to neekologické, a to iné zloženie predstavuje iný problém pre životné prostredie. Ja len sedím pri nete a snažím sa z toho vysomáriť. Je utierka z mikrovlákna lepšia, ako jednorázová? Ktorá sa po vyhodení rozkladá dlhšie?
5. Keď začneš vytrieďovať len preto, aby si mohla ísť opäť nakupovať, tento problém sa týka najmä šatníka. Mojím riešením je kupovať si málo a nosiť to do zodratia.
6. Keď je niečo tak komplikované, že ťa z toho bolí hlava. Fakt ale fakt chceš, no možností je pramálo, a ty si búchaš hlavu o stenu a jednoducho bezodpadová možnosť je mizivá. Let it go.
7. Keď je bezodpadový nákup oveľa, ale oveľa drahší a rodinný rozpočet ťa nepustí.
8. Keď si musíš kúpiť produkty, aby si začala bezodpadovo fungovať – fľaše, košíky, dózy, bavlnené vrecúška – ako minimalistke sa mi ťažko do toho ide a snažím sa radšej improvizovať s tým čo je. Čakám, kým nazbieram fľaše a naučím sa šiť rovný steh. Sashe, zachráň ma:)
9. Ak sa ti začnú kaziť vzťahy s ľudmi – ideš s rodinou na výlet a nedokážeš sa s nimi normálne baviť, lebo pijú vodu z plastovej fľaše. Ojojoj.
No nevzdávam sa, Záleží mi na tom, ako a kde žijem.
Snažím sa každý deň spraviť lepšie rozhodnutie.
Ak sa chceš o bezodpadovosti dozvedieť viac, tento víkend 5.5.2018 od 9,00 hodiny sa koná v Bratislave slovenská konferencia Slovakia Goes Zero Waste, kde mám tú česť sa zúčastniť ako konzultantka. Môžeš prísť si so mnou podiskutovať na tému minimalizmu. Súčasťou konferencie sú aj zaujímavé prednášky super inšpiratívnych ľudí, idem sa niečo nové naučiť!
Straší mi v kešeni? Omráčili ma vianočné piesne? Vysvetlenie o novej vlne minimalizmu nájdeš nižšie.
A je to tu, milí moji. Dosiahla som asi maximálnu úroveň minimalizmu v našej rodine.
Spravili sme isté rozhodnutia, práve teraz OPÄŤ nemilosrdne predávam a vyhadzujem. Pomóóóóóc 🙁
Rozhodli sme sa presťahovať. Last minute. Domov. Do Bratislavy. Časy sú neisté, život sa mení.
Sťahovali sme sa presne pred rokom. A predtým tiež presne pred rokom.
Čo sa presne stalo? Poďme na to po poriadku.
Ako ste už možno postrehli z mojich predošlých výlevov na blogu, sme nomádska rodina, ktorá sa presúva z miesta na miesto, ako horda bizónov.
Každý rok, dva alebo aj tri sa trepeme kvôli manželovej práci do inej krajiny a ja som tzv. trailing spouse. To je tá Terminátorka v pozadí, čo všetko balí, vybaľuje, presúva a organizuje. Nikdy netuším vopred, kde zakotvíme a úprimne…. prestalo ma to baviť.
Za posledných desať rokov sme sa prakticky len sťahovali…… Slovensko, Holandsko, Anglicko, Emiráty, Katar, Nemecko. Bolo to super. Čo ma nezabije, to ma posilní. Som vďačná tejto životnej príležitosti, veľa ma život v cudzine naučil.
Začínať úplne odznova v cudzom meste, hľadať škôlku, školu, bývanie, pediatra, zubára, kamarátky, vykoktať sa v inom jazyku, navigovať auto po neznámom meste (prežila som katarskú Douhu, horší je už asi len Bangladéš), a dočasne bývať len v jednej hotelovej izbe s dvoma malými krpcami – dá to zabrať. Pripínam si medailu a tľapkám sa po pleci.
Takto už nie 🙂 Dva roky dozadu nás čakalo vybaľovanie iných rozmerov.
Honobenie majetkov
Joj, ako nám bolo fajn, keď sme len s nomádením začínali. Okrem šiat a zopár osobných vecí sme skoro nič nevlastnili. Zložili sme si kufre v kompletne zariadenom byte a bolo vybavené. Vrátane otvárača na konzervy.
Keď je koze dobre, pošli ju tancovať na ľad. Ideme aj my s davom.
Je veľmi nemoderné nič nevlastniť, veď všetci okolo nás to tak robia. Založia si rodinu a zapĺňajú byt. Čo na tom, že my nie sme bežná slovenská rodina, ktorá sedí na zadku, my sme nomádi. Narodilo sa prvé dieťa a hor sa nakupovať.
Okrem klasických detských harabúrd nám pribudla vlastná sedacia súprava, skrine, postele a obrovský gril na mäso.
S príchodom materiálnych statkov prišli aj logistické problémy. Každé ďalšie sťahovanie vyžadovalo kamión alebo nákladnú loď. Zdvihnúť kotvy a presťahovať sa? Ahoj, moja nová nočná mora. Budila som sa zo spánku, aby som nebodaj nezabudla dačo zabaliť.
Vlastniť plný kontajner vecí je drahé, komplikované a obmedzujúce.
Nestačí nám v novej lokalite byt, potrebujeme dom, aby sme mali kde na tom grile opekať. Dom a to nie hocijaký, dom veľký. Síce ho nepotrebujeme, ale kam dáme veci. Nie je? Sedíme mesiace v hoteli a na ten správny čakáme. Keď už sa aj ten dokonalý dom nájde, čelíme prekážkam.
Obývačka vyžaduje správny tvar na našu sedaciu súpravu. Spálňa musí byť dva a pol metra dlhá, aby sa do nej vošla kráľovská posteľ s ortopedickým matracom.
Kuchyňa by mala mať aspoň desať skriniek na odloženie hrncov a tanierov.
Poháre na šampus, poháre na víno, poháre na whisky, poháre na koňak, poháre na gin, poháre na vodu… niekde to predsa musím dať.
Veci z kamióna nejde vyložiť len tak. Potrebujeme dom a adresu. Keď je adresa, čakáme na preclenie a papierovačky. Ľahnúť si do vlastnej postele trvá tak dlho.
Skúšala si už tri mesiace žiť v päťhviezdičkovom hoteli? Znie to super? Tak si predstav hotelovú izbu s mini kuchynkou a dve malé deti. Nebudeš mi veriť, ale aj dobrého sa dá prejesť. Mala som po krk reštauračnej stravy a klopania na dvere. Mali sme po krk bazénu, pláže a vyblýskanej recepcie. Chceli sme domov.
Kamión stojí pred barákom, hurá, naše statky konečne dorazili.
Papierovačky, prehlásenie, sťahovanie, rozkladanie, montáž, hlásenie poistných škôd, ďaľšie papierovanie. O rok, o dva, o tri to isté znovu – s ešte väčším kontajnerom na prevoz. Veci pribúdajú.
Žili sme nomádsky život a sťahovali sme si dom na chrbte.
Vieš si predstaviť pocestného pútnika, ktorý stopuje s nákladným vozíkom?
Moja cesta:)
Mobilita
Nie nadarmo sa vraví, že sťahovanie je jedna z najstresujúcejších životných udalostí. Naštastie, mnohých sťahovanie čaká len niekoľko ráz v živote.
Vďaka sústavnému sťahovaniu som si uvedomila, koľko toho vlastníme. Vždy, keď predo mnou stál naplnený kontajner a skončili sme počítanie škatúľ, zastavoval sa mi rozum.
Vlastniť menej vecí je sloboda. Musela som prejsť oblúkom života v hojnosti, aby som na to prišla.
Veci mi začali prekážať. Veľký dom, veľa upratovania, samé starosti.
Čo tam po sedačke a záclonách, ktoré ladia s kobercom. Čo tam po suveníroch, obrazoch. Je mi to akosi jedno. Prestala som chcieť, a uľavilo sa mi. Je fajn vlastniť pekné veci, mohli sme sa do toho pustiť, ale až keď sme sa usadili na jednom mieste. A radšej minimalisticky.
Zistila som, že domov totiž netvorí náš nábytok, ale naše vzťahy.
Domov je o ľuďoch.
Domov nie je o drahom konferenčnom stolíku. Ani o perfektnom dome z bazénom.
Domov je ako sa cítim, kde žijem.
Mnoho ľudí sa odizoluje od komunity v nádhernom dome zo záhradou a sedia tam sami, s vysokým plotom a bez susedských vzťahov.
Žijem v cudzine a začala mi bolestne chýbať rodina. Chýbala mi aj predtým, teraz je to však iné.
Vnímam to aj cez deti, ktoré si neužijú babičky a sesternice, a budú si musieť stále hľadať nových kamarátov v novej škole. Chýba mi skutočný kontakt s kamarátkami, ktorý sa nedá nahradiť cez Facebook.
Všetko mi chýba. Aj nevrlé predavačky v Jednote aj ukecaný taxikár, ktorý sa ma snaží ošidiť.
Trvalo mi 10 rokov pochopiť, aký význam má pre mňa rodná krajina.
Prešla som pol sveta , by som prišla na to, že doma je najlepšie.
Dovidenia nábytok, bolo nám spolu dobre.
A tak zas pretrieďujem
Idú Vianoce a nenakupujem.
Minimalizujem minimalistický dom. Je to ešte vôbec možné?
Naša cesta k minimalizmu sa začala v luxusnom byte v Abu Zabí o rozlohe 380 štvorcových metrov.
Naša minimalistická cesta bude končiť v 3 izbovom byte v Petržalke o rozlohe 100 štvorcových metrov. Stále to nie také zlé 🙂
Pozerám sa okolo seba a zisťujem, že skoro nič, čo vlastníme v tomto dome, nepotrebujeme.
Byt v Bratislave sme celú dekádu prenajímali aj s nemenovaným škandinávskym nábytkom. Mohla by som byť fajnová a snažiť sa ho vymeniť za ten, čo vlastníme teraz, za lepší, ale načo?
Až na pár výnimočných obrazov a orientálnych kusov nábytku, mojich milovaných kníh a osobných vecí predávame, čo sa dá.
Náš nový domov bude niečo ako hotel, do ktorého sme sa nasťahovali natrvalo.
Takže balím, predávam a dosiahla som úplne novú úroveň minimalizmu.
Redukovať už zo zredukovaného? Nikdy by som si to nevyskúšala, len teraz.
Zrazu aj tie super potrebné veci, ktoré som si ponechala, zízajú na mňa s otáznikom…
Suveníry? Nemám ich v novom byte kam dať. Aj tak sú spomienky v mojej hlave.
Cestovné príručky miest, kde sme už boli. Aj tak tam už opäť nepôjdeme.
30 ročnú zbierku CD čok? Zbohom nostalgia, všetko počúvam online.
Načo mi sú tri páry tenisiek? Mám len jeden pár nôh.
Nepotrebujem ani ten 30 litrový hrniec na guláš. Varila som v ňom len raz.
Nespresso kávovar? Náplne ma prestalo baviť kupovať už minulý august.
Mixér? Nepečiem a varím v jednom hrnci.
Ľudia, ja konečne nemám doma čo robiť.
Špajza zíva prázdnotou a varím na deň dopredu. Na prázdnych poličkách tróni vianočná sviečka. Víta ma prázdna šopa – predali sme metly, hrable aj tlakový čistič.
Ak neperiem každé tri dni, nemáme si čo obliecť.
Deti majú skoro prázdnu izbu a spia na matracoch, lebo sme predali posteľ. Hračky sú v jednej zásuvke. Obdarovala som, koho som mohla.
Vianočné ozdoby pozostávajú z výtvorov detí, predala som aj umelý stromček a ozdobujeme až u svokrovcov. Šatstvo tróni v kufri, lebo sme predali skrine.
Ja viem, ja viem, je to dočasný medzisťahovací stav, ale vychutnávam si tú novú prázdnotu a priestor.
Sťahovanie je výborný spôsob, ako sa na domov dívať z inej perspektívy. Prečo si všetko okolo seba tak zapratávame?
Moje nové životné náhľady:
Neboj sa zbaliť si veci dočasne do škatule, a vyskúšať aké je to žiť bez nich. Aj keď sa nikam nesťahuješ.
Skús si predstaviť: sťahuješ sa do menšieho. Ak by si mala o jednu izbu menej alebo o pár štvorcových metrov menej, ktoré kusy nábytku by šli preč? Vieš sa ich zbaviť už teraz?
Aj keď máš miesto, nezaplň ho. Naozaj nemusí v každom rohu niečo stáť.
Pri vytrieďovaní sa spýtaj otázku – zaplatila by som niekomu za prevoz tento veci?
Ak ťa v najbližšej dobe čaká sťahovanie, využi túto životnú situáciu ako impulz na radikálne pretriedenie.
Máš aj ty skúsenosti so sťahovaním? Čo bol najväčší stres a ako si to zvládla? Pomohlo Ti sťahovanie minimalizovať?
Je tu november a blíži sa vianočný konzumný masaker.
Čas v roku, keď si každý rád dopraje, aj za cenu mínusu na kreditke a vytriezvenia v januári. Tony baliaceho papiera v koši, ďaľšie nepotrebné veci a výdych, že už je to za nami.
Dá sa tomu vyhnúť?
Ako čerstvej minimalistke mi Vianoce naháňali hrôzu. Človek sa nadrie ako kôň, aby vypratal všetky tie hračky a haraburdy z domácnosti….a
………boom… a som tam, kde som bola predtým. Topím sa v kozmetike, v hračkách a veciach, ktoré ma chvíľku potešili.
Dnes som ostrieľaná a Vianociam čelím ako nikdy predtým. S nasadenými boxerskými rukavicami.
Bez prebytku a bez stresu. A to mám veľkú rodinu a mám aj deti.
Minimalisti majú hojné Vianoce. Absolútne bez debaty. Len tá hojnosť sa presunula inde.
Ako na to?
V prvom rade potrebuješ mať účinný plán.
Ten plán si musíš vytvoriť teraz v novembri, kým nie je neskoro.
Ako zvládnem nápor darčekov od rodiny a známych? Ako im dám vedieť, nech nám toho toľko nekupujú?
Začni komunikovať. Musíš už dnes dať blízkym echo, ako sa ti tento minimalistický štýl pozdáva, aké je to úžasné nemať toľko vecí, ako sa deti krásne hrajú len s pár hračkami a ako sa ty cítiš omnoho lepšie.
Pri každej príležitosti zaveď minimalizmus do konverzácie. Je to nový štýl života. Keď človek začne cvičiť, je to na ňom vidno. Keď človek začne vyhadzovať, treba mierne evanjelizovať.
Mne sa o minimalizme zo začiatku nechcelo baviť, aby si rodina nemyslela, že som na hlavu, alebo som len hádzala náznaky. Naznačovanie nefunguje, lebo pôsobíš, ako by si to vravela zo slušnosti.
Choď rovno k veci. Takto budú všetci dopredu vedieť, odkiaľ vychádzaš a je to lepšia prípravná pôda ako nečakaná bomba – tento rok nám nič nekupujte .
Čo ak niekoho aj pozitívne nakazíš a povedia aký je to super nápad! Mojej babke odľahlo 🙂
Povedz všetkým konkrétne, čo chceš alebo nechceš ako dar. Čo tento rok naozaj preferuješ.
Najlepšie fyzické dary sú nasledovné:
čo potrebuješ,
čo chceš,
čo vieš zjesť
čo si vieš prečítať.
Spýtaj sa detí, čo si želajú na Vianoce. Je to tak jednoduché. U nás v rodine staršia dcéra napíše list Ježiškovi a podám to takto: napíš mu čo si najviac zo srdca želáš, ale je možné, že to nezoženie, tak skús ešte jednu či dve veci navyše. Takto mám možnosti 🙂
Mojou ilúziou bolo, ako ja rodič viem najlepšie vymyslieť ten najúžasnejší dar, ktorý prekvapí. A presne toto si myslela aj moja rodina, ktorá kašľala na moje rady, kúpila sprostosti a potom prišlo rozbaľovanie a sklamanie.
Neviem, či ste už niekedy boli v trápnej situácii, keď váš malý anjelik sedí na kope rozbaleného papiera a okolo má desiatky darov. Príde otázka: ….mamiiiiiiiii, a to je všetko??.
Áno miláčik, tých 27 darov bude pre dnešok všetko. Škoda, že medzi nimi nie aspoň jedna vec z tých troch, ktorú som dala na zoznam. A okrem toho si nevychovaná a bezočivá, v duchu zúrim. Nastáva plač. Veselé Vianoce 🙂
Keď dieťa dostane ako dar presne to čo chce, bude štastné prešťastné a nebude nič iné chcieť. Bude sa tešiť z tej jednej veci. Ak tomu pridáme zopár drobností ako pekný sveter, zaujímavá knižka a zopár sladkostí, sú to z môjho pohľadu spokojné Vianoce.
Najlepší dar minulého roka – bábika. Dcéra bola nadšená a hrala sa s ňou celý večer, na iné ani nepozrela.
Darčeky nepadajú z neba, to my dospelí vieme. Nie je zamyslenie, ako vysoko nastavujeme latku už od útleho veku? Pár rokov dozadu sa dívam pod stromček na tie hory krabíc a pýtam sa – je toto normálne? Je v poriadku, aby trojročné dieťa dostalo od Ježiška takú obrovskú hŕbu vecí? Malo by sa to každým rokom zvyšovať? Je nejaký limit? Dám 15 ročnému dieťatu výlet na Mesiac? Bude to dosť???
V prvom rade si hory darov deti neužijú – po rozbalení piateho je im všetko už šuma fuk a malý mozoček vypne a začne rebelovať.
V druhom rade začnú deti očakávať veľa darov a keď dostanú len jeden, začnú sa ofukovať.
Privilégiá, nerealistické očakávania a rozmaznanosť sú vlastnosti, ktoré na mojich deťoch absolútne neznesiem. Minimalizmom ich viem udržať pri zemi.
Aké sú moje minimalistické tipy na darčeky?
Žiadne dary – nie je to pre každého, no poznám rodiny, kde sa rozhodnú, že peniaze minú na skvelú dovolenku počas Vianoc, a to je vlastne dar. Spoločne strávený čas v romantickej chatke v prírode, praskajúci kozub a slávnostné jedlo k tomu. Dala by som sa nahovoriť.
Zážitkové dary – masáž, wellness, kurz šitia, kurz šmyku, lekcie španielčiny, poukážka na upratovačku …. je toľko možností, ako obdarovať bez vecí. Pre deti to môžu byť kurzy tancovania, plávania, lístok do kina, na detské predstavenie, permanentka do zoo. Nie je to hodnotnejší darček ako pípajúca plastová rároha, ktorú dieťa po týždni hodí do kúta? Nech vezme dedko a babka na ten kurz svoje vnúča a užijú si spoločne strávený čas. Alebo posielaj priebežne počas roka foto dokumentáciu, ako sa ratolesti darí.
Peniaze – niekomu sa to zdá trápne, ale u nás v rodine fičí už roky tvrdý cash. Niet nad šušťavú moc peňazí najlepšie vsunuté do rozprávkovej knižky. Deti za tých pár rokov vyzbierali pomerne slušný balík.
Jedlo a delikatesy. Raz sme sme svokrovcom poslali darčekový kôš plný talianskych produktov a vína. Keď ho rozbalili boli v extáze a odvtedy kupujeme už len jedlo. Nemôžeš pochybiť fľašou dobrého vína alebo kvalitného alkoholu, olivového oleja, kus domácej klobásky a medovina k tomu, ručne vyrobený džem alebo domácky upečené vianočné pečivo. Čo sa dá zjesť nie je na škodu.
Ručné výrobky – pletený šál, vyšívaný obrúsok, dekorácia, obraz namaľovaný z lásky – s radosťou prijmem niečo, čo mi pripomína blízku osobu a má tento predmet pre mňa väčšiu hodnotu – ako ten kúpený z obchodu. Aj keď si ho možno neponechám dlho. Svoj účel ale splní.
Zjednodušené darovanie – dohodni sa, že jeden kúpi dar len druhému. Rodičia deťom. Dcéra mame a syn otcovi. Spoločný jeden dar od všetkých pre svokrovcov. Vyhneš sa tak obrovskému množstvu darov od každého. Je to drahé a zbytočné.
Daruj na charitu. Ak sa tento rok cítiš na niečo iné, zkresaj darčeky na minimum a venuj peniaze na dobrú vec. Alebo tvoj čas. Vezmi deti na nejakú charitatívnu akciu. Pomôž niekomu.
Čo s nechcenými darčekmi?
Sú ľudia, ktorí milujú kupovať darčeky a jednoducho ich od toho neodhovoríš. Alebo sa rozhodnú kompletne ignorovať tvoj zoznam a želania a dajú ti niečo, čo vôbec nepotrebuješ.
Ako zareagovať?
Treba zostať v pohode a slušne poďakovať. Minimalizmus je každého osobný pohľad na život a nie každý ho musí vnímať podobne. Nechceš byť harpia. Každý minimalizmus aj tak vidí inak: pre mňa je dosť toľko, pre teba viac. Akceptujem to a neriešim to ďalej.
S kľudom Angličana nechcené darčeky:
vyhodím
podarujem ďalej
nechám deti, aby sa s nimi hrali a až potom ich vyhodím
odložím na inú príležitosť (narodeniny,meniny atď)
Svedomie mám čisté. Ja som sa o ne neprosila. 🙂 Veci, ktoré nepotrebujem, vyžadujú môj čas na ich opateru. Ten nemám navyše. Bodka.
Možno budú niektorí z rodiny úplne proti a verejne aj pred deťmi podrýpavať tvoje rozhodnutie: ……vy tým deťom nič nedoprajete, a to čo je za hlúposť obrať ich vedome o darčeky, no veď príď moja zlatá za babičkou, ak by ti tvoja striga minimalistka mama nechcela dačo dať…ja sa o to postarám…
Moja odpoveď je nasledovná: dávame deťom rodinu, vzdelanie, jedlo a strechu nad hlavou. Prejavujem im lásku denne aj bez hory darčekov.
Nie som dobrá alebo zlá mama podľa toho, koľko im toho nakúpim. Práve naopak.
Svet bude mať o jedného nevychovaného spratka menej. To je moja MISIA.
Minimalizmus je pozitívna vec a tak by sa mala hejterom aj prezentovať. Slová ako deprivácia, nedoprajeme si, šetríme, obmedzujeme sa len prilievajú olej do ohňa.
Už len soba v životnej veľkosti som nemala v obývačke
Sviatočná atmosféra sá dá užiť aj bez toho, že si všetko kúpiš. Sprav si dekorácie z ihličia a sušeného ovocia. Sviečky, vonné oleje, svetielka do okna a jedna či dve chutné vianočné ozdoby sú často viac ako vytrblietaný dom plný gúľ a ornamentov. Všetky tieto trblietky a plasty vyrobili niekde v Číne a skončia na skládke odpadu.
Obvešať celý dom vianočnými dekoráciami mnohé ženy veľmi baví. Nie je to ale na vytvorenie vianočnej atmosféry nutné.
Ak máš závislosť na nákupe vianočných gúľ, choď sa nimi pokochať na trhy, daj si horúci punč a nekúp to.
Nakúp očami. Niekedy stačí len sa poprechádzať a nasať atmosféru. Zabudni si doma peňaženku 🙂
Ako zvládaš vianočné patálie ty? Máš otázky k minimalistickým Vianociam? Sem s nimi 🙂
Na dnes som sľúbila vizuálnu rýchlovku vo forme videa, koľko hračiek majú moje deti v izbe.
Je k tomu ale potrebný úvodník.
Jedna vec je byt a domácnosť pretriediť a druhá je ju aj minimalisticky udržiavať.
A to sa týka najmä potvorských hračiek.
Neviem ako je to vôbec v rámci fyzikálnych zákonov možné, ale môžem odprisahať, že sa množia už aj zo vzduchu.
Mesiac …dva pred dovolenkou som poľavila, celé leto sme cestovali a po návrate domov som sa opäť začala brodiť hračkami.
Odkiaľ sa vzali? Netuším. Tu a tam niečo dostali, tu a tam priniesli od kamošky, zo školy, od susedov, niektoré asi len tak zazvonili a prišli samé od seba.
Ako som prišla na to, že sme prekročili akceptovateľnú hranicu?
Zrazu bol všade sústavne neporiadok a rozhádzané veci na zemi.
Stále som sa zohýnala, na niečo stúpala a prekladala.
Denne som musela deti napomínať, aby si po sebe poupratovali.
Začala som zvyšovať hlas a bola som nervózna.
Bomba vybuchla minulý víkend v sobotu, keď si dcéra začala drankať novú hračku za ušetrené letné vreckové.
Čo??? Ešte jednu novú vec k tým ďaľším????
Tak som pekne všetko nanosila na jednu kopu, aby sme sa pozreli koľko toho je. Dcéra uznala, že mama má pravdu (ako vždy:)
Vysvetlila som jej, že musíme opäť pretriediť hračky, lebo v nich má neporiadok a nehrá sa s nimi.
Vytiahli sme tri krabice. Do jednej si mala dať to čo si chce ponechať. Do druhej to čo ide preč. Do tretej pomôže bratovi, ktorý má tri roky vyselektovať, čo nechce.
Nepodceňujte, aké sú vaše deťúrence múdre. Pochopia.
Dokonca mala nápad poulične predať nechcené rárohy:)
Dve hodiny s kamoškou mrzla pod dáždnikom, nič nepredala a nakoniec sme celú plnú LIDL tašku darovali utečencom, čo bývajú o dve ulice ďalej v sociálnych bytoch.
Zákazníci nechodia:)
Prišla som na to, že musím byť krutá. Ide o množstvo.
Matematika je nasledovná: ak má dcéra ZAS neviem odkiaľ 9 bábik, a jednej sa zbavíme, zostane jej 8, veľmi som si nepomohla.
Syn si nazbieral po plodnom lete cca 30 autíčok. Keď sa zbavím dvoch, čo vyriešim? Potkýnam sa o zvyšných 28.
Čo funguje, je urobiť to naopak.
Vyber si 3-4 bábiky, ktoré si necháš.
Ktoré sú tvoje najobľúbenejšie autíčka? Dovolíme ti my rodičia ti 8 malých a 2 veľké. Vyber si. Chceš nové? Jedného sa vzdaj.
Netreba hneď zvyšok vyhodiť či darovať. Daj ich do pivnice a keď sa zunujú, budú sa striedať. V detskej izbe ich bude ale maximálne toľko. Amen.
Toto je hranica, ktorú som ja ochotná tolerovať a množstvo, ktoré deti dokážu zvládnuť upratovať, množstvo ktoré náš dom dokáže prijať.
Každý máme iný limit, tento je môj.
Aj skvelých hračiek môže byť akurát tak dosť. U nás vrchol dosiahlo Lego.
Keď je krabica plná, je proste plná. Lego Friends sa nedá kupovať DONEKONEČNA. Koľajnice na vláčik musia niekde skončiť v depe.
Čím viac deťom dáme, tým menej je to pre nich vzácne.
Prestanú sa s hračkami pekne hrať, prestanú ich upratovať a prestanú sa o ne starať.
Takže pozrite si video, ako to u nás vyzerá teraz. Naozaj netuším, aká bude reakcia. Pre niekoho je izba šokujúco prázdna, pre niekoho plná. Moje deti sa naozaj ale zahrajú s tým, čo máme.
Mantry ktorých sa držím naďalej, top najlepších zážitkov zadarmo a prečo sa je ťažké byť minimalistkou v hlavnom meste.
To všetko v mojom sumári z minimalistickej letnej dovolenky 2017.
Leto je za nami a ja som opäť v mojom prechodnom domove v Nemecku. Precestovala som s deťmi vyše mesiaca s jedným kufrom, a rodina krútila hlavou, ako sa mi to podarilo.
Kufor mal 18 kg. Tie 2 kilá extra ma stáli 40 GPB 🙁 Museli to byť tie plyšáky a fľaša whisky.
Tri týždne sme strávili u starých rodičov v Anglicku. Odskočili sme si na víkend do Walesu a pár dní pri mori na malom ostrovčeku Isle of Wight. Odtiaľ som letela už sama s deťmi domov na Slovensko. Striedala som fakultatívny pobyt u rodičov na dedine s krásou a biedou Bratislavy, pendlovala som od rodiny k rodine a pobyt sme ukončili v slovenských kopcoch Malej Fatry.
Parádna túra vo Walese – a ani vtáčika letáčika nechyrovať
Celkovo som s itinerárom veľmi spokojná.
Nakoľko bola dovolenka dosť dlhá, snažila som sa kvôli nákladom čo najviac obmedziť hotely a platiť za ubytovanie len výnimočne, alebo ak tak podelené s inými členmi rodiny, ako napríklad naša Drevenička č. 110 v Zázrivej.
Áno, možno som nemala také súkromie, ale zdá sa mi oveľa lepšie byť s deťmi u niekoho v obývačke, ako v sterilnej hotelovej izbe.
Spali sme v hosťovských izbách, na gauči, v stane, a dostali sme všelikde aj zadarmo najesť. Veľká vďaka všetkým, ktorí ste nás putovníkov srdečne prichýlili:)
Predošlé roky bolo pre mňa cestovanie s deťmi vyčerpávajúce, stresujúce a ani tá drahá nebola zárukou, že splní očakávanie. Ten pocit keď vysolíš za fajnový hotel xxx Eur a nevieš sa dočkať, kedy sa už pôjde domov :)…
Odkedy sme radikálne okresali veci, ktoré doma vlastníme a zmenili myslenie z materialistického na minimalistické, snažíme sa cestovať inak.
Radi si cestu zorganizujeme radšej sami a preferujeme byť s rodinou ako sami v hotelovom komplexe.
Dôvod, prečo sme sa vybrali do Anglicka hneď na druhý deň po skončení školy v Brémach bol, že v Británii školopovinné deti nemajú ešte prázdniny.
Získali sme vopred lacnejší lístok na trajekt a o polovicu lacnejšiu dovolenku pri mori len preto, lebo sme využili mimo sezónu v sezóne. Keby sme zostali v Nemecku, platili by sme top ceny úplne všade a tlačili by sme sa s inými rodinami.
K moru sme sa vybrali na ostrov Isle of Wight do mestečka Seaview, lebo nie je tak preplnený turistami a moja anglická rodina tam chodila každý rok do chatky rovno pri mori. Takto sme si užili kúpanie na poloprázdnej pláži , bez otravných predajcov a nadhodených cien. Ráno som sa zobudila, išla si zabehať a bola som na pláži aj ráno okolo deviatej úplne sama.
Pláž pri našej chatke v Seaview. Keď je odliv, deti chytajú kraby a rybky.
Čo som sa toto leto počas nášho minimalistického cestovania naučila?
Veľa mi vyšlo super, niečo nevyšlo a.. boli aj minimalistické katastrofy.
Mantry, ktorých sa držím aj naďalej, lebo FUNGUJÚ:
Pobaľ sa naľahko – oblečenie pre každého na 5 dní max, nezávisle od toho na koľko ideš
Zkresaj kozmetiku na úplné minimum – všetko si kúp až na mieste (update 2019 – šampúch je top univerzálny produkt na cestovanie)
Vezmi si univerzálne topánky – také čo sa dajú skombinovaťs rôznymi outfitmi – ja nosím čierne kožené sandále snáď ku všetkému
Plánuj naľahko – nenatrieskaj si každý deň milión aktivitami, užívaj si deň ako sa vyvinie, plánuj spontánne na čo máte ako rodina chuť, podľa počasia aj nálady.
Dovolenka je o tom aby sme spomalili a nie videli Južnú Ameriku za týždeň.
Ak ideš navštíviť rodinu a priateľov, venuj sa len im. Nepokúšaj sa do toho natesnať aj nákup nových džínsov, pedikúru, exhibíciu obrazov, zubára, a návštevu šteniatok kamoškinej kamošky. Rozprávajte sa spolu, robte niečo spolu, buďte spolu ako hlavný program.
Choď opačným smerom, ako idú húfy turistov. Inými slovami netrep sa najmä s deťmi tam, kam idú všetci. Bude ťa to stáť nervy a peniaze.
Ak sa dívaš na najkrajší vodopád v Malej Fatre, tak sa na neho dívaj a nesnaž sa ohroziť ľudské životy pre novú koláž na Instagrame. Selfie paličky by som lámala na kolene.
Nekupuj si suveníry. Spomienky sú v našej hlave a nie v kuse plastu vyrobenej v Číne, transportovanej 2500 km z bodu A do bodu B, aby sme si ju mohli autenticky zaobstarať napríklad v… Londýne. Ak si musíš nutne niečo kúpiť, nech je to dačo na zjedenie – korenina, čokoláda, dobré vínko, kus klobásy:)
Jedz ako minimalista. Objav susedský supermarket. Kúp si čerstvú bagetu, syr a šunku a spravte si rodinný piknik. Vezmi si chladiacu tašku a vždy máš na cestách lacnú a dobrú stravu, keď si dáte prestávku. Vyhlasujem vojnu odporným predraženým týždňovým bagetám na benzínkach a ich predpečenej rovnako nechutnej rodine.
Jedz zdravšie a menej. Najmä v lete sa dá prežiť na čerstvom ovocí a zelenine. Je nutné si dať každý deň vyprážaný syr s tatárskou?Netreba sústavne 6 x denne jesť. Deti zvládnu večeru aj s brioškou a kakaom. Ovšem toto platí len pokiaľ nemáte rodinu na Žitnom ostrove. Potom sa vysmážanému rezňu nevyhnete.
Prepáčte, musela som.
Keď reštaurácia, tak len lokálna. Spýtaj sa predavačky v drogérii, kam by sa šla ona najesť, keby bola hladná. Alebo svojho nosiča batožiny v hoteli. Miestni radi poradia, kde je dobre a lacno. Ak sú reštaurácia jedna vedľa druhej, a do tváre vám hosteska máva menúčkom, je to pasca.
Dovolenkuj tam, kde neponúkajú pobyty cestovky. Nie je nič krajšie, ako zísť z vychodeného chodníčka . Nemusíte sa vybrať do Chorvátska, do Talianska alebo do Egypta, lebo tam boli susedia a svokra a všetci. Svet je plný nádherných lacných miest, kde sa dá s troškou snahy a chochmesu ísť pozrieť aj s deťmi.
Aj Nemecko má more a moje obľúbené je Baltské. Takto vyzerá pláž v mestečku Timmerdorf. Bývali sme v Apartmenthaus Kiek Haut. Vlastná terasa s výhľadom na toto.
Mojich top 5 zážitkov úplne ZADARMO:
Sedím u babičky pod čerešňou, pijem zalievanú kávu na turka. Povieva jemný vetrík, cpem sa domácou štrúdlou a deti zbierajú s bratom paradajky. Krstná so švagrinou zavára uhorky, varí sa kukurica (mňam mňam) a rozprávame sa. Babka mi vraví: ja som taká prešťastná, že vás vidím. Ja ju vybozkávam, a je mi najlepšie na svete.
Mastercard toto nekúpi. Akože fakt nie.
Plážovanie na Isle of Wight, odkiaľ pochádzajú starí rodičia môjho manžela. Pri mori je malá zátoka, o ktorej vedia len dedinčania. Okolo nás je pár rodín, psi, rybári a hladné čajky. Vybalíme deky, piknik, vedierka a lopatky. Staviame pieskové hrady a zámky, čítame si knihy, čakáme na príliv, zbierame mušle a kraby. Decká sú štastné ako blchy. Je nám skvele, lebo sme celá banda zase spolu.
Nestálo nás to nič a bol to deň na nezaplatenie. A fotky nemám, lebo som si nevzala mobil:)
Deti stráži babička a ja s mojím chlapom sme sa vybrali na pol dennú pešiu túru, k cípu ostrova Isle of Wight zvaný Needles. Takto vyzerá Bohom zabudnutá trasa, ktorou sa dá peši k nemu dostať.
PRESTRIH: Needles je lapač turistov, a každé leto sa húfne príde na tento zázrak prírody pozrieť tisíce ľudí denne.
Ako? ZAPLATIA si cestu AUTOBUSOM, ZAPLATIA si lístok dolu na túto pláž, aby si nasypali do malej fľaštičky jedinečne sfarbený piesok, za ktorý ZAPLATIA ako suvenír. Potom zaparkujú na PLATENOM parkovisku a idú minúť daľšie peniaze do nákupného a zábavného centra, ktorý postavili akýsi biznismeni pri hneď pláži. Asi sa turisti veľmi nudili a bolo im potrebné okrem dych vyrážajúceho výhľadu, divokej prírody a jedinečnej pláže ešte niečo extra ponúknuť. Neverila som vlastným očiam.
Takto sme k Needles šli my. Ani nohy, len naše štyri.
Hm, my sme Needles navštívili tiež. Peši. S úžasným výhľadom zhora. Stretli sme dvoch ľudí so psom. Pobrežné výhľady, slaná vôňa mora, čajky, vietor vo vlasoch a bola som štastná že žijem a mám šancu takéto niečo vidieť. Okrem toho som si zamakala chôdzou hore dole 10 km..
Nič nás to nestálo, len pohnúť zadkom.
U mamy na dedine – letná edícia 2017.
Pri Štúrove je takáto dedina a je tam kľud a pokoj.
Varianta 1:
Mama býva blízko populárneho kúpaliska v Štúrove, tak som sa tam neminimalisticky vybrala, lebo veď je vonku 100 stupňov a parilo sa nám už ráno z hlavy.
Za vstupné som vysolila 28 Eur a napriek tomu, že sme tam prišli medzi prvými, voľného kúska trávy už niet. Ak k tráve rátam aj vydupanú zem, štvorcový meter na rozloženie deky je vzácny asi ako pozemky na Kolibe. Mám ale luxusnejšiu možnosť si zložiť hnáty na lehátko, musím ale vysoliť ďaľšie euráče. Naštastie lehátka už okupujú týždenné turnusy.
Decká strážim v preplnenom bazéne ako orol skalný, nech im neskočí nejaký bujarý tínedžer na krk. Už viem kam sa podel trávnik, zaberajú ho desiatky reštaurácií a jarmočných obchodov. Na každom rohu je v ponuke nejaká hovadina , ktorú nepotrebujem, ale vysvetlite to zhypnotizovaným deťom. Hlavný bazén má 40 stupňovú vodu s teplotou vzduchu 38 C. Telá sa lepia na na telá a hlava je na hlave. Ak by som do bazéna šupla zeleninu máme ku koncu dňa mäsový vývar.
O 11.45 odchádzame a neviem vyjsť z parkoviska, lebo ma nejaký dobrák, čo už nemal kde zaparkovať šikovne zablokoval.
Konečný účet: 80 Eur a nervy na dranc.
Varianta 2:
Nafúkali sme si pekne na záhrade bazén 3.5 m x 1.20 m kúpený minulý rok v akcii v Carrefoure, napustili sme do neho krištálovo čistú studenú vodu, nanosili hračky a nafukovačku. Sadla som si na lehátko, hrajú mi hity Rádia Vlna, čítam si román, osviežili sme sa melónom rovno z chladičky, deti sa naháňajú s hadicou po záhrade a skáču do bazéna.
Konečný účet: 0 Eur a som stále normálna.
Výstup hrebeňom Malej Fatry.
Nepotrebuje ďalší komentár. Slovensko je úžasná krajina. Ja som tak hrdá, že som zo Slovenska.
Smerom na Veľký Rozsutec.
Cena: 8 hodín šľapania a boj o prežitie. Stálo to za tie pľuzgiere.
Minimalistické …KATASTROFY.
Áno, nakoniec aj ja som len človek:)
a)Nepremyslené míňanie na zbytočnosti
Na Slovensko som prišla s jedným kufrom a malou príručnou batožinou. Keď po mňa po mesiaci prišiel autom z Nemecka manžel, ledva sme sa narvali do kufra Oktávky Kombi.
Áno, je to tak, prišla som ako minimalistka a odchádzala som ako maximalistka. Ako sa mi to mohlo stať???
Polovicu vecí priniesol muž pre každý prípad potreby (dobre, odpúšťam, on je už raz taký a mal prázdny kufor)– stan, vibramy na turistiku, šesť párov tenisiek a skútre a bicykle pre deti, helmy atď atd…
Zvyšok – moja vina, moja vina.
Je šokujúce, ako sa vedia veci rýchlo nahromadiť a človek to krásne vidí, keď je mimo domu. Nové legíny z Tesca pre dcéru, zopár kníh, darovaná kozmetika, ďaľšie darčeky, víno od tety, zaváraniny od babky, časopisy, nové tričko, šľapky ………………………a zrazu sa topím vo veciach ani neviem ako.
Musím sa priznať, keď som na Slovensku, mám takú slabosť nakupovať, ale zistila som, že je to len preto, lebo mám šancu pár krát do roka. tento trik využívajú aj predajcovia (kúp teraz lebo akcia je limitovaná, už nebude). Keď viem, že ideme domov autom, a je miesto tak sa neviem absolútne zabrzdiť.
Je to istým spôsobom závislosť na slovenských produktoch 🙂 Podobná choroba ma chytá ale aj v Anglicku. Isté veci naozaj využijem najmä ak sú to potraviny, ale musím uznať aj to, že som minula viac peňazí ako som chcela a vyše polovica boli hovadiny, bez ktorých by som sa kľudne zaobišla.
Je to krásny príklad emočného nakupovania a som si toho vedomá.
Kupujem si príliš veľa časopisov, ktoré neprečítam.
Kupujem si krížovky, ktoré nestíham vylúštiť.
Kupujem si slovenské sladkosti, ktoré s prepáčením zožeriem za jeden týždeň a úplne si rozhodím zdravé stravovanie.
Nakúpila som si zopár lacných handier, ktoré mi boli dobré len pár týždňov v tropickej horúčave doma a teraz sú mi nanič.
V Terchovej neviem odolať ovečkám, korbáčikom, syrom, čajíkom, medu a slovenskému pálenému (ale zas podporujem lokálnu ekonomiku)
Som Minimalistka a nakupujem limitky 🙂
b) Bratislava hlavné mesto konzumu
Neberte ma za zlé, v Bratislave som študovala, pracovala a mám ju rada lebo je mladá, dynamická, tak škaredá až je pekná a celkom zábavná.
Aj dediny a prírody sa človek preje a je potrebné si dať na seba najlepší ohoz a ísť sa vyvenčiť do tzv. civilizácie.
Bratislava je vo svojej čudnej kráse taká čierna diera, kde zmizne celá moja hotovosť z bankomatu za extrémne krátky čas.
Vezmite decká do hlavného mesta za daždivého počasia a možností na zábavu je neúrekom – herne, zábavné centrá, kiná, Dráčiky. 4 Eurá sem, 7 Eur tam, kávička, koláčik, obed, malá hračka, zmrzlina, suvenír …
Ahoj maminka, aj my sa hráme že nakupujeme a stálo ťa to 8 Eur kým sme nevyhladli:)
Týždeň pobytu v Bratislave s deťmi ( a to som mala zadarmo ubytovanie a občas aj stravu) ma stálo viac ako platená dovolenka na horách.
Všade, ale úplne všade sú bilboardy, ktoré sa nám snažia niečo predať. Kedy s tým bude konečne mesto niečo robiť, neviem.
Nákupné centrá sú narvané či je pekne a či piatok. Prejdite sa cez víkend v Starom Meste a je to taká pastva pre oči, že normálna ženská má chuť sa objednať hneď v pondelok ráno k plastickému chirurgovi.
Vraví sa s jedlom rastie chuť.
Život v meste núti človeka sa konzumne správať, dobre vyzerať, pekne sa obliekať, ísť sa promenádovať, užívať si kaviarničky, reštaurácie, zábavu. Je to tlak spoločnosti a nečudujem sa, že je ťažké sa mu brániť.
Všetko je ale v našej hlave a som rada, že už to viem rozoznať a zastaviť sa, keď prekračujem hranicu ku konzumnému správaniu. Vidím to pekne sama na sebe ako v Bratislave všetko chcem. Keď som na dedine alebo v prírode, je mi šuma fuk, či mám najnovší model plaviek, lebo je to každému jedno.
Staré Mesto si ma podmanilo aj pokorilo aj môj účet.
Už som snáď po tomto zážitku psychicky silnejšia Bratislave odolať.
Byť minimalistkou v Bratislave je niečo ako čierny pás v karate.
Ešteže som bola len na dovolenke a mám čas sa zotaviť a poriadne reflektovať , čo som NAOZAJ tak nutne potrebovala.
Ale zas sranda musí byť, nie? O čom by som inak písala.
