Kedysi som obdivovala ľudí, ktorí žili v luxuse. Dnes obdivujem ľudí, ktorí majú vnútorný pokoj.
Tento článok ťukám na staršom MacBooku Air, ktorý som si kúpila v bazári za peniaze, čo som ušetrila z predaja kníh.
Nie je to najnovší model, dala som však za neho len pár stovák a slúži rovnako výborne ako vyleštená nová verzia za tisícku. Z okna nášho trojizbového petržalského bytu vidím hlučné stavenisko. Stavia sa ďalšia bytovka, viete. Sedím na osemročnej sedačke z Ikey a pijem kávu, ktorú som si dnes zaliala pre jednoduchosť na turka. Deti som odviezla do sídliskovej školy a na večeru si dáme tvarohové rezance.
Takto pred pár rokmi by som sedela na značkovom gauči dánskeho dizajnu v rozľahlom byte kde potrebuješ na orientáciu GPS, sŕkala by som kafíčko pripravené z profi Nespresso stroja ťuknutím jedného tlačítka. Z francúzskeho okna by som videla bielu pláž, blankytné more a trblietavé výškové mrakodrapy. Deti by som odviezla do exkluzívnej školy v meste v našom bezpečnom a priestrannom tereňáku, nuž a byt by mi upratovala filipínska slúžka. Namiesto písania článku by som doobedie strávila v nákupnom centre či na obedoch s podobne životom postihnutými zúfalými manželkami a bavili by sme sa o kabelkách a manikúrach.
Nemám však v úmysle sa dnes chvastať.
Čo je väčší luxus? Život doma medzi svojimi, ale na obyčajnom sídlisku, alebo život v luxusnom apartmáne, ale bez rodiny, ďaleko v zahraničí?
Pre každého znamená luxus niečo iné. Závisí nielen na životných možnostiach, ale aj nastavení skrutiek v hlave.
Ak porovnáš tie moje situácie, sú si veľmi podobné.
Cítila som sa celkom spokojne aj v luxusnom byte v Emirátoch a takisto som spokojná aj v relatívne luxusnom byte v Petržalke. Všade mi však chýbalo niečo iné.
Teraz som spokojná preto, lebo som si zvolila byť spokojná.
Minimalizmus ma naučil menej chcieť. Stala som sa minimalistkou práve aj vďaka tomu, že som zažila vysokú mieru komfortu.
Moja stará „ja“ by začala v Bratislave riešiť nové záclony, lepšiu sedačku, drahé handry, lukratívnejšie bývanie. Kedysi som bola večne nespokojná.
Pochádzam relatívne z jednoduchých pomerov a môžno práve preto som vždy túžila mať sa lepšie. Šetriť ma neučil nikto. Žijeme len raz, nie?
Veď práve.
K luxusu sme prišli sme ako slepé kura k zrnu. Manžel dostal ponuku stráviť istý čas na pracovnom projekte v zahraničí, a ako „bolestné“ sme dostali zariadenú vilu s bazénom a preplatené letenky v biznis triede. Nadšenie vystriedala po čase realita a pocítila som, čo naozaj znamená pocit „zlatá klietka“.
Typický sen bežného upracovaného človeka pod neónkami je vyhrať lotériu, žiť niekde v teplej krajine rovno pri pláži, vo vile s bazénom, alebo stráviť dlhší čas v nóbl 5 hviezdičkovom rezorte na dovolenke. Sedíš v kancelárii a snívaš, aké by to bolo, keby.
Teraz si predstav, že sa tento sen stane na pár rokov každodennou realitou.
Priala by som to úprimne zažiť každému, aby na vlastnej koži zistil, že to nie je odpoveď na žiadne problémy.
Vieš čo sa stane?
Zvykneš si. Začne ťa to nudiť. Proste normálka.
Ten výhľad z balkóna sa už nezdá každý deň taký úžasný. Personál v hoteli je svojou úslužnosťou otravný a horúce počasie ti začne liezť na nervy. Kúpanie v mori je po čase len rutina a začneš snívať o lese v Karpatoch, opekačke a daždivej sobote.
Pred týždňom som sa vrátila z Emirátov a pripomenula som si, aké to je opäť sedieť v biznis triede, a byť oslovovaná „madam“. Aký to paradox – ráno som terigala s prepáčením do slova a dopísmena vyheganým autobusom na letisko, a po príchode po nás prišla elegantná limuzína s koženými sedačkami, ktorá nás odviezla rovno pred dvere hotela.
Všimla som si, ako inak sa cítim. Honosné prostredie dáva človeku pocit istej nadradenosti. „Hm, ja som niekto.“ Nemusíš ani cestovať, stačí sa len pozrieť, s akou aroganciou sa okolo nás nesú ľudia len preto, lebo šoférujú lepšie auto, alebo im na ruke trónia zlaté hodinky. Posudzujeme ľudí podľa šiat a majetku – podvedome.
Na dobré sa ľahko zvyká a presne to je začiatok konzumného cyklu.
Chceš viac, zarobíš viac, kúpiš si, nudí ťa to, chceš ešte viac, kúpiš si ešte lepšie, zvykneš si aj na to.
Zvykneš si na istú úroveň života a nedokážeš bez nej už existovať.
Pozri sa na najväčší výdobytok dnešnej doby – mobil. Kedysi luxus, dnes už bez neho nevieme žiť. Príjemná vec sa stala nevyhnutnou.
Čím vyššie máš nastavenú latku komfortu, tým horšie znášaš, ak je niečo „pod tvoju úroveň“. Vytvoríš si životný štýl, kde máš pocit, že máš na lepšie a kvalitnejšie právo a rozhodí ťa akákoľvek odchýlka z tohto štandardu.
Luxus je jedna veľká mucholapka.
Nevypiješ hocijaké víno. Nezješ hocijaké jedlo. Neakceptuješ akékoľvek bývanie. Zmení sa ti finančná situácia, a si v háji.
Život v prebytku stojí na krehkých základoch, nedajbože zasiahne choroba, úraz, strata zamestnania a zrúti sa ako domček z karát. Zažili sme to aj my.
Je alarmujúce, koľko ľudí v dnešnej dobe žije na doraz.
Žijeme – ale nie V prítomnej chvíli – lež PRE prítomnú chvíľu.
Bezodne konzumujeme, vyhodíme a cyklus opakujeme do bezvedomia.
Luxus, po ktorom mnohí tak túžime, je však ako droga. Zakúsiš, a nevieš sa ho vzdať.
Staneš sa nepraktickým človekom, ktorého rozhodí, ak si neutrie pozadie štvorvrstvovým toaleťákom.
Staneš sa človekom vetchým a závislým na kvalite a farbe uterákov, či dobre opečeného stejku.
Z VIP hýčkania ti zmäkne mozog a nikdy ti už nič nie je dosť dobré.
Dívaš sa na svet z inej, oklieštenej perspektívy a odolnosť prežiť nepohodlnú situáciu dramaticky klesá.
Neveríš? Pozri na na svetové celebrity. Ak by sme žili v stredoveku, kľudne by personálu nechali odťať hlavu, lebo minerálka nemala požadovanú teplotu.
Prečo ľudia tak túžia po živote v prebytku? Vládne nám ego.
„Je to chlieb hladného, ktorý ty máš, oblečenie nahého, ktoré máš pod zámkom, čižma bosého, ktorá u teba plesnivie, peniaz chudobného, ktorý máš zakopaný. “ (Svätý Bazil Veľký)
Kontrastom je, že k spokojnému životu potrebujeme tak málo.„
1.Potrebuješ suchý a teplý príbytok, zabezpečený pred divými šelmami.
2.Potrebuješ zdravé, čerstvé a výživné jedlo, aby si neumrela od hladu.
3.Potrebuješ rodinu, lásku a kontakt s ľudmi.
Všetko ostatné je nadbytočný bonus, za ktorý by sme mali denne ďakovať životu. Nechcem si už komplikovať život brokátovými závesmi, mramorovou doskou v kuchyni, a nepotrebujem si ovládať domácnosť cez mobilnú aplikáciu či vlastniť auto, ktoré za mňa aj rozmýšľa.
Naša planéta má dosť pre všetkých a napriek tomu jedni živoria a druhí sa strácajú v domoch s desiatimi kúpeľňami. Zabetónovali sme sa v mestách, nakreslili okolo seba hranice a katastrálne mapy.
Luxusné miesta na život sa nimi stali aj vďaka neustálej spotrebe a konzumu. Niečo sa pokazilo. Návrat k prírode a ľudská sebestačnosť z toho čo si vypestujeme či odchováme by nám úplne stačila.
Ak by si hneď teraz zredukovala polovicu toho, čo „potrebuješ“, máš ešte stále viac ako milióny ľudí na svete.
Ako prestať túžiť po luxuse?
Prvým krokom je minimalizmus v hlave. Prekalibruj si všetky svoje zmysly a zníž hranicu komfortu, bez ktorého „nevieš žiť“.
Stačí začať úplne jednoducho:
Vzdáš sa sladkostí na celý mesiac a zrazu ti obyčajné jablko bude chutiť ako tá najlepšia maškrta na svete.
Vypneš si na víkend počítač a budeš vo vytržení, keď si konečne pozrieš počasie a skontroluješ maily.
Zdoláš poldňový výstup na vysokú horu a ten obložený rohlík so salámou na jeho vrchole ti bude chutiť ako špecialita z vychýrenej reštaurácie.
Vyberieš na na bicyklovú túru a na konci výletu sa najluxusnejším momentom tvojho života stane orosený vychladený Radler z miestneho bufetu.
Horúca sprcha po týždňovom stanovaní v prírode sa ti bude zdať taká exkluzívna, ako by si si ju dopriala v päťhviezdičkovom Sheratone.
Vidíš, kam smerujem? Volám to návrat k jednoduchosti.
Vedomé obmedzenie bežného komfortu života je základom minimalizmu.
Vynuluješ sa. Luxusom budú zrazu práve tie bežné veci, ktoré ťa po čase „nudili“ , alebo si ich brala ako samozrejmosť.
Ľudské zmysly sú zhýčkané a prestimulované tak, že nevieme oceniť luxus, ktorý máme rovno pod nosom. Nevieme čo od dobroty a hľadáme nové, lepšie, vzrušujúcejšie.
A keď už trpíme prebytkom, ideme na to nárazovo – celý rok sa prežierame a hodíme sa na mesačnú hladovku, zodierame sa v práci a potom si ľahneme na tri týždne pod slnečník .
Z tohto dôvodu obľubujem filmy a knihy s tematikou prežitia či moderného pustovníctva. Odporúčam tento žáner každému, kto sa zaujíma o minimalizmus.
Skús si pozrieť namiesto oblbovákov filmy o skutočných ľudoch. Ako napríklad takí, čo cestujú s jedným batohom po svete, aj s malými deťmi, či rodiny, čo žijú v miniatúrnom dome, či ľudia, čo jedia len to čo si dopestujú, alebo chlapík, čo sa sa vybral na 300 dní do divočiny len s mačetou v ruke.
Niekedy stačí pozorovať vlastné deti – čo ony považujú za vzrušujúce. Väčšinou sú to praobyčajné veci, ktoré my dospelí berieme ako samozrejmosť. „Jéééj mami, my letííme a sme na inom konci sveta za 6 hodín, ako je to možné?!“
Skús si niečo vedome odopriať a potom si to dožič opäť a porovnaj.
Predstav si, že môžeš jesť len raz denne a vyskúšaj prerušovaný pôst. Všimni si ako vnímaš jedenie pred a po, ako sa ti zmenia chute.
Vypni si doma svetlo a svieť cez víkend len sviečkami a porovnaj si ako sa ti zmení vnímanie intenzity svetla, keď si zapneš opäť lampu.
Človek má obrovskú schopnosť sa prispôsobiť a práve táto schopnosť robí minimalistický životný štýl takým uspokojujúcim.
Zistenie, koľko vecí a návykov je len hlúpy a rozmaznaný „zvyk“ a pocit sebavedomia, že mám v sebe schopnosť spokojne žiť a prežiť s oveľa menej je oslobodzujúci. Nesmierne nás to aj baví. Smejeme sa na tom, ako ľudia krútia hlavou, a nedokážu nás zaradiť do žiadnej škatuľky.
Druhým krokom k vyliečeniu túžby po luxuse je toto:
Pozri sa, ako žiješ a či skutočne všetko to čo máš, je nutné.
Je niečo v súčasnom životnom štýle, čo vieš zredukovať? Čo je len návyk?
Kolosálnou hlúposťou dnešnej doby je, ako ľudia žijú na dlh – a to v úplnej pohodičke!!
Je nám to umožnené – 100% hypotéky, pôžičky bez vlastného vkladu, OLED 4K televízor len za škrabanec na papieri. Potom sa ide na nový krvák v kine, sushi v reštike, zapíjame drahým vínom, doprajeme si rockové koncerty, bio kávičky, každú sezónu novú kabelku.
Máme sa famózne, a fantasticky sa zabávame napriek tomu, že nevlastníme naše domy, nevlastníme naše autá, a dokonca ani tie najnovšie smartfóny na dvojročnom kontrakte.
Osobný dlh by mal byť urgentným budíčkom na zastavenie nakupovania a túžby po luxusných veciach.
Každý spotrebný dlh je OBROVSKÝ PROBLÉM, ktorý treba riešiť, hneď.
Ak máš okrem hypotéky, kde ste si vložili aspoň 20% vlastných zdrojov aj iný spotrebný dlh, dala by som embargo na akékoľvek míňanie okrem základných potrieb, až kým dlh nie je splatený.
Dá sa to. Aj keď to bolí. V Nemecku sme jazdili na 14 ročnej Škode Fábii, kým u suseda parkovalo najnovšie BMW. Síce nás kvôli tomu prestal pozývať na grilovačky, ale dokázali sme naďalej splácať byt aj bez zadlženia. Ego a komfort muselo ísť bokom. Odsťahovali sme sa zo „statusového“ domu a bolo nám jedno čo si kto myslí. Predala som svoje dizajnové kabelky a bolo mi jedno, čo si ktorá zúfalá manželka o mne myslí. Celý rok sme si dali pohov od nákupu nových vecí, a bolo nám jedno, čo si kto o nás pomyslí. Pol roka som viezla 13 km denne deti na bicykli, lebo sme si šetrili na auto (a dokonca som aj schudla a zadarmo 🙂 Bolo nám jedno, kto si čo myslí, a teraz vďaka týmto rozhodnutiam nemáme ani jeden jediný dlh. Bolelo to, ale nevzdali sme sa. Podarilo sa nám to vďaka tomu, že sme prevzali zodpovednosť za naše konzumné správanie. Bolo by jednoduchšie povedať si – veď pôjdeme do mínusu a nejako už len bude. Vzdali sme sa komfortu a zvykli sme si na menej.
Niekedy musíš ísť proti prúdu a kašľať na jedno: ČO SI KTO O TEBE POMYSLÍ.
Zabudni na „žijeme len raz“ a začni s finančnou sebakontrolou. Tento hlúpy slogan len podporuje materializmus.
Minimalizmus ma naučil sebadisciplíne, nekúpim si každú kravinu len preto, lebo mi na nej spočinul zrak.
Chceš luxus? Pozri sa, či na to skutočne máš. Zámožní ľudia, ktorých imitujeme, majú bohatstvo založené na iných základoch. Peniaze pracujú pre nich a vyrábajú ďalšie peniaze. Ak pracuješ pre peniaze, túžba po luxuse je finančná samovražda. Jedinou výnimkou je, ak si dedičný monarch v ropnej krajine.
Povedz nie, denne a často: impulzným nákupom, obedom v reštaurácii, najnovším modelom telefónov, fast fashion handrám, predraženej kozmetike plnej chemikálií, značkovým kabelkám a exkluzívnym službám. Čím skôr sa naučíš menej chcieť a menej konzumovať, tým skôr zakúsiš slobodu, ktorú ti nedá žiadna materiálna vec.
Skutočný luxus totiž spočíva v tom, že žiješ pod úrovňou toho čo si môžeš dovoliť.
Môžeš si však časom dovoliť to najvzácnejšie: nezodrieť sa v práci či v biznise.
Prebytok majetku aj tak prináša len samé problémy: vyššie dane, poistenie, zabezpečenie. Spýtaj sa, koľko hodín tráviš prácou len preto, aby si si mohla kúpiť to, po čom tak túžiš? Všetky mamy v domácnosti vedia, koľko času naozaj stojí upratovanie a skladanie preplnených domácností. Stojí to za to?
Novým luxusom by malo byť šetrenie. Potom môže prísť avizovaná kríza -nekríza, si zen. Menej dlhov a viac úspor ti umožnia prekonať problémové obdobie a vieš sa slobodne rozhodovať o svojom živote.
Nestaň sa minimalistom len preto, lebo nebude zrazu z čoho. Je to bolestivé. Vzdať sa zabehnutého komfortu zo dňa na deň je ako nechať si trhať zub kliešťami.
Je lepšie byť o krok vpred. Aj keď budeš na strane menšiny. Ale to už poznáme, nie? 🙂
Aká je tvoja zóna komfortu a čoho by si sa vedela už dnes vzdať? Čo znamená pre teba luxus? Teším sa na komentáre!
Andrea, velmi, velmi fajny clanok. Citam kazdy, ale tento ma v sebe nieco navyse, obzvlast podnetne myslienly, tlieskam. A idem popremyslat nad sebou ?
Minuly rok sme boli cela rodina na chate, kde tecucu vodu predstavoval potok vedla chaty, radio bolo pokazene, telefonny signal prakticky neexistoval, bol mimoriadne chladny tyzden, takze manzel nonstop rubal drevo do kozuba, deti nosili vodu z potoka a zuby si cistili na priedomi…a po tyzdni sme sa domov vracali ako do inej galaxie ? Dlhsie som premyslala, ci tam zasa ist, deti su nadsene vyhliadkou behania po lese a obedmi medzi stromami…a tak mame rezerve ? Moja osobna skuska ? Idem tam preto, ze tam mame na seba cas a vobec nic nas z toho nevyrusuje.
Milá Lucia, presne tak, máme podobné rozmýšľanie. My sme tiež zistili, že po tých exkluzívnych rezortoch je nám najlepšie v tichu, bez wifiny a v prírode. A stojí to jednu desatinu, ak skoro vôbec. A netreba žiadne fitko ani animátora pre deti. Ďakujem za komentár! 🙂
?❤️
Děkuji za článek s opět velkým přesahem. Myslím si, že kdo dokáže žít minimalisticky, je opravdu silný člověk. U sebe musím říct, že jsme vytřídili už velkou část domácnosti, a to jsme nikdy neměli extrémně moc. A ten pohled na čisté, nepřeplněné plochy a hračky, které se vejdou do několika zásuvek je osvobozující. I tam si myslím, že ještě máme pořád moc. Nejkrásnější na tom je, že se chytají i naše děti, vyklízejí, prodávají, vyhazují a baví je to! Pro mě osobně je luxus sednout si na zahradě, kde nám lítají vlaštovky nad hlavou, opéct si s rodinou špekáčky, zapít to vychlazenou dvanáctkou a jen tak si povídat, zatímco si naše děti odběhly hrát se sousedovic dětmi. Je fajn, že se lidi vrací k těm základům, k tomu co je úplně nejvíc důležité a co vlastně už všichni bereme jako samozřejmost a klišé, které když použijeme, tak se před ostatními cítíme provinile a trapně. Pro mě je taky luxus, když mi dcera přinese vítězný diplom z krajské soutěže (není krásnější pocit, než být hrdý na svoje dítě), nebo když vidím, jak je šťastná na koňském hřbetě. A největší luxus (a klišé?), když mi dítě řekne, že mě má rádo. Je něco víc? Myslím a čím dál víc si uvědomuju, že člověka nikdy neudělají šťastného věci a nikdy nebude litovat na stará kolena, že neměl tamto auto a tamtu sedačku, ale že něco neudělal, nezažil, neprožil na plno. Trošku jsem však na rozpacích z maximálního množství zážitků, což je vlastně také extrém, mnoho lidí pořád má potřebu využít každý den na 100%., někam jít, něco vidět, pořád něco dělat, přitom si myslím, že je velmi důležité udržet i toto na uzdě a neobracet se od maxima věcí k maximu zážitků, to asi také není pravý smysl minimalismu (a často je to tak prezentováno – nekoupíš si tamtu věc a ušetříš na zážitek nebo cestu do xyz). No, není snadné najít tu nejlepší a správnou cestu pro sebe a svoji rodinu. 🙂
Milá Zuzana, veľmi krásne ste to zhrnula. Áno, mnohé veci znejú ako „klišé“, ale je to pravda. Koniec koncov to všetci ľudia nakoniec zistia. Ja som rada, že nie až na sklonku „luxusného“ života 🙂 Najkrajšie zážitky sme mali aj my úplnej jednoduchosti. A čo sa mi páči najviac? Že je šuma fuk, čo má človek na tej chate okolo ohníka pri špekačkách oblečené! 🙂 Ďakujem za komentár, majte sa krásne.
Zrovna dneska jsem u necem podobnem premyslela, a to pri uplne obycejne cinnosti. Lepila jsem lepici paskou roztrzenou detskou knizku, ktera je uz z doby meho detstvi. Ta knizka je ruzne poslepovana, i ruznymi „zbytkovymi“ lepicimi paskami apod. a ja si vzpomnela, se kdyz jsem byla mala, se to nebylo samozrejme mit doma porad a kdykoliv napriklad tu lepici pasku. A ze pro me luxus znamena, ze si tech pasek muzu koupit treba 5. To by v dobe meho detstvi byl pro mou rodinu uplny rozhazovacny luxus.
Skvely clanok. To ste si naozaj presli silnou zmenou. Nam, co sme ziaden takyto vyrazny luxus nezazili sa lahko mudruje potom, ze ved normalka aky minimalizmus. Ale je pravda, ze kto uz dnes aspon skusi poctivo setrit na auto a pod. Za toto ozaj klobuk dole… este v Nemecku.:D
Vdaka za zdielanie. ?
Som kdesi čítala, že mozog (a teda človek), je šťastný, keď prekonáva prekážky.
Popravde, už som vyzerala, či mi nejaký článok neuniklollol, keď dlho od Vás nepipol žiadny newsletter… A teraz toto! Ta pauza určite stala za to a tento článok je super a s hĺbkou napísaný. Ďakujem ?
skvělý článek, děkuji
Mila Andrea. Tvoje clanky su skvele a inspirujuce. Tento je pre mna vynimocny. Popisala si to uzasne a citim ti ako Ty. Iba nedavno som dispela k potrebe zminimalizovat svoj dom i cely zivot a Tvoje vlanky mi velmi pomahaju. Dakujem.
Niektore vydobytky doby, tzv. „luxus“ su fajn… porovnavat sa s krajinami, kde to ludia nemaju a su stastnejsi, je zavadzajuce, lebo dnes mnohi z nas ziju v bytovkach, kde si napr. drevo nenarubeme a vodu z potoka nedonesieme…
mne osobne v ramci toho, co dnesna doba ponuka, bohate stacia zakladne domace spotrebice – bojler na vodu, pracka, tecuca voda v dome, zehlicka, kupelna ako ju pozname, notebook s pripojenim na internet (ktory je vzhladom k stavu skor skladny stolny pocitac 😀 ), telefon – tlacidlovy, sijaci stroj, svetlo, vysavac, rura na pecenie a indukcna varna doska (hoci mame aj na drevo, ale varit na tom v lete je samovrazda… preto mozno bude niekedy raz aj letna kuchyna, ale zasa zadlzit sa kvoli nej clovek netuzi, ani minut vacsiu cast uspor). Ano, a auto, kedze byvame na dedine, a sice sa DA planovat si vsetky cesty vopred a riesit spoje atd., ale toto je miera pohodlia, ktora nam realne pomaha… pretoze bez auta by sme si nemohli dovolit robit vacsie nakupy v kvalitnejsich obchodoch (stav ovocia&zeleniny v tych dedinskych skor od nakupu odradza). Nie je to asketicky sposob zivota, ale je to pre nas spojenie rozumneho komfortu a „setrenia“ (v zmysle neminania na veci, ktore nepotrebujeme).
Ale napriklad aj luxus je relativny pojem – momentalne si napr. setrim na luxusny set kabeliek od slovenskeho vyrobcu podla individualneho navrhu, pretoze ziadne z kabeliek, ktore som mala doteraz, mi nevyhovovali na 100%, a uz ma to naozaj prestalo bavit. Ale neznamena to, ze kvoli tomu obmedzim rodinny rozpocet, zadlzim sa a podobne, proste si na to pockam, a dovtedy vydrzim s tym, co mam zatial… A verim, kedze poznam ich kvalitu, ze mi vydrzia naozaj, naozaj dlho… a kedze si ich budem ciastocne navrhovat sama, tak s nimi budem spokojna na 100% aj z hladiska dizajnu a ucelovosti atd. Hoci jednu malu ciernu si budem „musiet“ nechat pre pripad pohrebu atd., ale to je v porovnani s beznym nosenim naozaj minimum. Takze, niekedy luxusna vec, ktora sedi na 100%, moze usetrit mnozstvo lacnejsich, ktore ale nebudu vyhovovat tak uplne. Avsak, idem si to kupit pre vlastnu radost a potrebu (asi v tomto poradi 😀 ), nie preto, aby som ukazala niekomu – komukolvek – nejaky „status“…
Velmi prijemny clanok. S minimalizmom som zacala zhruba dva roky dozadu a stale sa je v com posuvat vpred. A tie pocity a poznania o sebe samom, ktore vdaka tejto ceste clovek zazije, su neopisatelne.
Najnovsie experimentujem s obmedzovanim socialnych sieti – velka ulava a pred par dnami som odcestovala na takmer dva mesiace do zahranicia len s 8 kg prirucnou batozinou a som za to na seba nalezite pysna ?
Uz si ani nepatam ako som sa dostala ku vasmu blogu, no je fajn vediet, ze na svete nie som jediny “cudak” ?
Andrejka,
ty už si minimalistka aj v písaní. Síce menej, ale neskutočná kvalita, keď mi včera blikol v mobile mail, dostala som sa do stavu Pawlovovych psov, taaaak som sa tešila, že si ho doma v kľude prečítam.
Tento článok vo mne zarezonoval viac ako ostatné. Áno, aj ja som žila luxusným životom, alebo skôr, žila som v manželstve s mužom, ktorý žil luxusný život. Popravde, nikdy som z toho neomdlievala a miestami som tomu až nerozumela. Všetci okolo mi 1. závideli, 2. vyčítali, prečo chodím do práce a realizujem sa v úplne inom segmente ako on, keď nemusím. 3. prečo nemám upratovačku, 4. prečo máme tretie dieťa ( to je pre malomeštiakov asi nejaká kontrolka pre nižší sociálny status, či čo), 5. prečo trávim väčšinu času s deťmi a nemám opatrovateľku. Známi nám závideli, že sme zas na nejakej smotánkovskej akcii, pre mňa bolo zakaždým utrpením usmievať sa úsmevom číslo 7, počúvať nezmysly (hrozné, hentá nemá tú wuitonku zladenú s topánkami) a klebety ( ty vieš, že henten má zas novú, v poradí 39. milenku a tá jeho už chodí k psychiatrovi). Chcela som viac času tráviť doma, s deckami, s rodinou, s kamoškami mojej krvnej skupiny, so susedmi, no nebolo času. Zahltení povinnosťami ako škrečok v koliesku, jeden nekončiaci beh. Boli sme s mužom rozdielni, extrémne. Túžil po mnohom, a chcel to hneď. Keď som s ním nezdieľala jeho túžby, bolo doma peklo. A potom, po 18 rokoch zomrel. Zostala som sama s troma deťmi. Prišli sme o všetko ( o dva domy, auto, materiálne veci). Všetci ma ľutovali, ale mne sa, paradoxne, strašne uľavilo. Nepíše sa mi to ľahko Andrejka, ale sľúbila som si, že už budem úprimná, a hlavne k sebe. Nie je nič horšie, ako keď človek klame sám sebe.
Toto ale nemá byť výlev zúfalej ženy. Práve naopak. Aj keď spadnutím “ na hubu“, stala som sa postupne šťastnou minimalistkou. A robí mi to ohromne dobre.
Takže , čo je pre mňa luxus? Mám luxusnú rodinu, som rada, že deti nežili s opatrovateľkou, ale so mnou, sú zdravé, šikovné, múdre, slušne vychované. Je nám spolu dobre a radi spolu trávime voľný čas. Zdôverujeme sa, podporujeme sa ( veľa detí dnes nič z toho s rodičmi nerobí, od puberty vyššie).
Luxus je vlastniť len tie veci, ktoré potrebuješ, reálne, denne, na tvoj konkrétny život ( nie na život Jožka Mrkvičku, ktorým by si chcela žiť, veď už aj sedačku už máš ako on, vďaka čomu ti pribudol ešte jeden polovičný pracovný úväzok, aby si ju raz dosplácala, a Jožov úsmev z Instagramu ti akosi prirodzene nejde). Všetko, čo som nepotrebovala, som darovala alebo predala za smiešne ceny ( do mesiaca).
Luxus je, keď sa nemusíš rozhodovať pod tlakom okolností a množstva kompromisov, keď NEMUSÍŠ, iba chceš. Je to veľký balans, ale treba si ho udržiavať.
Luxus, ale o tom som ti už písala minule je, že máme uprataný byt za 30 minút.
Luxusom je to, že naďalej pracujem, žijem a aj si občas užívame, cestujeme, ale BEZ dlhov, hypoték a úverov (aj keď ponúkané sú mi stále).Mala by si vidieť ten údiv bankových úradníčok, keď ma presviedčajú, že ten úver potrebujem, a ja , že veru nepotrebujem. Keď je argumentom, že musím (myslite na budúcnosť svojich detí) a ja im poviem, že moje deti veľmi dobre vedia, že jediné, čo musíš, je zomrieť.
Luxusom je pre mňa minimalistická kuchyňa, v ktorej ale pripravím všetko, lebo sa v nej motám často. Dodržiavame tradíciu spoločných večerí.
Som nákupná potravinová minimalistka. Nastavila som si hranicu do 10 eur na deň. Vždy po ceste z práce alebo školy kúpime len to, čo pripravím na večeru a raňajky, každý deň čerstvé, na čo máme chuť, nič neodkladám do chladničky (neviem prečo, ale od detstva to neznášam).
Luxusom je to, že viac zarobím ako miniem, z čoho logicky vyplýva, že ušetrím. Síce nešetrím do ponožky, nie sú to stovky ani tisíce, ale sú za to benefity ako výlety, kino, jedlo vonku (občasmo). Nie nepredstavuj si, Andrejka Srí Lanku, za moje ušetrené peniaze je max. Bešeňová.
Luxusom je NEBÁŤ sa, nemať kŕč. Množstvo ľudí ešte tridsiateho nemá zarobené na splátky , sú neustále nervózni, nevrlý, arogantní, celé zle. Naša konzumná spoločnosť má rada ovce, ktoré majú strach, s guľou splátok na krku je ľahkosť bitia veľká neznáma.
Luxusom je ČAS. Čas pre teba a najbližších, s ktorými ho túžiš prežívať, ale aj máš reálne kedy ho prežívať. Nie v kolónke „Ak raz..“
Luxus je mať skutočných priateľov. U mňa minimalizmus nastal aj v tejto oblasti. Naši predkovia oplývali veľkou múdrosťou, keď tvrdili, že v núdzi poznáš priateľa. Myslím, že priateľstvá a vzťahy v mojom živote zažili asi najväčšiu dávku minimalizmu. Ale pribudli aj noví. Ľudia, o ktorých by som si nikdy nepomyslela, že by mi mohli či chceli pomôcť, bez toho, aby som ich o to žiadala.
A ešte mi v súvislosti s tvojim článkom napadol jeden citát od Matky Terezy: “ Hlad na svete nie je preto, že nedokážeme nasýtiť chudobných, ale preto, že nedokážeme nasýtiť bohatých.“
Skvelý článok a perfektný tento komentár!!! Mam sa este co ucit, zhrnuli ste to obe paradne!
Ďakujem Eliška x
A zabudla som. Tvoj Kempinski hotel na obrázku ma úprimne a hlasno rozosmial. Vďaka. Ako u našich na záhrade cez uhorkovú sezónu. Ozaj, všimla si si, že minimalisti sa omnoho viac smejú, ako tí, čo po všetkom túžia a naháňajú sa za tým?
Mne je to vyčítané dosť často, že žena v tvojej pozícii ( doteraz som nepochopila v akej, lotosovej, či tygra?) a stále si vyškerená. Na niektorých si všímam, že ich to až poburuje ( ale tak, žijem, dýcham, chodím, tak to hádam ešte nezabalím, že?).
Skvostný článok. Ďakujem. Neskutočne veľa myšlienok a podnetov!
V rámci môjho antropologického vzdelania som sa zaoberala práve otázkou luxusu, sociálneho statusu a konzumného správania… v tom čase som sa začala aj osobne zaoberať minimalizmom, a hltala som všetky možné články, videá…
To posudzovanie materiálnych vecí, zovňajšku, luxusu tu bolo v rôznej miere „vždy“ (má to naozaj sociálny kultúrny a historický kontext…) – pre túto dobu ale nebezpečná kombinácia je práve s nadmernou ponukou a konzumom. Vidím to na priateľoch, rodine… možnosť kúpiť si už takmer naozaj všetko vo veľkých množstvách či v akcii je absolútne nebezpečná…
Uvedomila som si to na veľkonočnej návšteve u babky… bolo nás dokopy 8 ľudí… babka sama absolútne málo zje, šetrí, už jej ani toľko nechutí… my ostatní už tiež máme všelijaké zdrav. obmedzenia… no od samej radosti babka pripravila a napiekla také množstvo jedla a koláčov, že sme jej absolútne vynadali… aj keď každému ešte zabalila na cestu… stále jej veľa jedla ostalo… keby sme presedeli ten istý čas pri jednom koláčiku a kávičke vôbec by to neubralo na kvalite času s rodinou…
Prvýkrát sa mi stalo, že keď som uvidela ten preplnený stôl jedla, prišlo mi fyzicky zle (úzkostné stavy) z nadmerného konzumu, prebytku, obžerstva… viem že to babka myslela dobre a s láskou piekla 5 rôznych koláčov no normálne mi bolo do plaču.. no zároveň som si víťazoslávne uvedomila, že minimalizmus mi za tie roky prenikol až do „krvi“ že sa mi naozaj zmenil životný postoj tak podvedome/nevedome… treba o tom rozprávať, treba ukázať okoliu, že je to začarovaný kruh…
No absolútny gól článku je život na dlh…ľudia to nechcú počuť… nechcú si pripustiť, že nevedia hospodáriť s peniazmi…nechcú si nechať poradiť…nechcú hovoriť o peniazoch… mám absolútne šťastie, že moji rodičia so mnou vždy otvorene rozprávali o financiách, učili ma hospodáriť, nikdy sme nemali žiadnu pôžičku, hypotéku…
reálny zážitok – moja mama je ekonómka na základnej škole, moja sestra je v 9. ročníku. Na nejakom predmete rozoberali ekonomiku, pôžičky… učiteľ sa spýtal triedy, kto všetko má hypotéky/dlhy/pôžičky… prihlásili sa všetci až na moju sestru…to že jej neverili spolužiaci je jedna vec, ale učiteľ prišiel cez prestávku za mojou mamou overiť si či je to pravda.. okolostojaci učitelia a zamestnanci rovnako neverili… ako keby bola moja rodina tá divná… NAOZAJ JE TO V PORIADKU??? Neodsudzujem nikoho kto si potrebuje na bývanie alebo podobné potreby požičať.. ale druhým krokom je premyslene a vedome čo najskôr sa dlhu zbaviť… FINANČNÁ SEBAKONTROLA… ľudia si budú ťukať na čelo, že ako je možné prežiť bez pôžičiek, no aby sa pozreli na vlastné účty to už nie… veľmi ma potešil tento názor, lebo ho nepočujem často..
vždy vo všetkom to stálo na tom, že kupujem, resp. našetrím na niečo, keď to veľmi chcem, alebo potrebujem…nebudem sa zadlžovať na drobnosti, darčeky, dovolenky…resp. ukrojím inde – vynechám kávičky, kiná…nekupujem niečo, na čo nemám…
Juj mozog mi ide na všetky strany po tomto článku!! Vďaka <3 <3 <3
Dobrý deň,
Na tento článok som bol upozornený kamarátkou.
Hodnú chvíľu som rozmýšľal, či zareagovať, a či je vhodné skočiť medzi „minimalistické dievčatá“ 🙂
A hoci som ho zatiaľ celý neprečítal a nezdieľam názor, že sa jedná o minimalistický článok 🙂 chcem sa Vám poďakovať za pár naozaj nádherných myšlienok.
Prajem Všetko dobré.
krásny článok, som nový čitateľ, dlho Vašu stránku nesledujem, objavila som ju len nedávno, no tento článok je skvelý. Čítala som si aj niektoré komentáre, ja odpoviem trochu z iného súdka, pretože ja som nikdy nepocítila taký luxus, ako ste niektoré spomínali, resp. niektoré ste žili s bohatým mužom a pod. preto moja odpoveď nie je o prekonanej zmene z luxusu, ale o tom, čo som nadobudla životom, moje skúsenosti. Keď som si prečítala otázku „čo je luxus?“ ani chvíľu som sa nemusela zamýšľať nad touto otázkou. Pre každého to je niečo iné, pre mňa je to spoznávať ľudí, ktorí nesúdia! Pre niekoho luxus spočíva v materiálnych veciach, pre mňa nikdy nemali hodnotu. To čo v živote si najviac vážim sú ľudia, ktorí NESÚDIA, NEROBIA ROZDIELY a REŠPEKTUJÚ OSTATNÝCH. Človek, ktorý súdi musí byť veľmi jednoduchý človek. Nech uvidím akéhokoľvek človeka, nech ma oblečene čo chce, nech sa správa ako chce, nikdy by som si nedovolila niečo povedať na jeho adresu, prečo sa správa tak a tak, môže mať desiatky dôvodov, o ktorých ten čo súdi vôbec nevie. Preto, pre mňa je vzácne spoznať niekoho, kto nemá plytké uvažovanie. A keby mám skúsiť inak odpovedať? síce mám pod 30 rokov, ale som vďačná a úprimne je to pre mňa luxus, že nemusím byť na niekoho odkázaná. Ja som zas čistý minimalista v obliekaní, Ak teda dovolíte, budem úprimná (teší ma, že tu nie su „lacne“ komentáre bez rozmýšľania, ale píšu tu rozumné ženy) ja veľmi rada chodím vo vysokých ihličkách, zbožňujem elegantné oblečenie, čiernu farbu, biele košele a tak ďalej, starám sa o seba a stretávam sa s tým často, že ľudia ma súdia, škatuľkujú ma že určite robím milenku bohatým mužom, a už som všeličo počula ale nikdy som niečo takéto neskúsila a ani nechcem. Je pravda, že niekedy odmerane vyzerám, len jednoducho, niekedy množstvo ťažkých myšlienok mám v hlave. Istý čas som chodila na psychiatriu (nie ako pacient), iný čas som ako dobrovoľníčka vypomáhala v hospici, čiže aj tie moje myšlienky nie su o nákupoch, alebo o tom kto čo povedal a práve tieto dve inštitúcie ma naučili nesúdiť a nerobiť rozdiely, dali mi veľa, a úprimne niekedy si to príliš beriem, ked zas počujem vetu ako napr. „jaj dievčatko, vy musíte mať strašne ľahučký život“ ľudia súdia podla výzoru….
Děkuji za přínosný článek. K těmto pravdám jsem se taky postupně propracovala, teď ještě, aby toto pochopily děti. Podle syna – 16 let – jsem lakomec, podnikatelka , která má hluboko do kapsy. Ale tak to není, jen nemusím mít vše nové a nejdražší a hlavně ZNAČKOVÉ , to je snad nemoc dnešní mládeže. Na účtu nejedu do mínusu, peníze si pokud to není nezbytně nutné , nepůjčuji. Všechno máme, nikde nedlužím, firma funguje, auto je pěkné, dům spravený….tak co víc? Dělám práci, která mě baví a uživí. Štěstí ani zdraví si za peníze nekoupím..
Ahoj,
pre mňa je luxus pracovať 6h denne. Vymenila som manažérsku pozíciu za juniorskú, s platom som síce šla o 60 % dole, ale tá čistá hlava pri odchode z práce je na nezaplatenie :). Mám čas na dieťa, na manžela aj na seba, avšak nemožeme si dovoliť drahé dovolenky, večere, zbytočnosti. Vždy je to niečo za niečo.
krasa, ja som vo faze, ked hladm pracu.pred tym som robila casovo dost narocnu robotu, penize fajn, ale rodinu som
nevidela.Teraz som doma, podsttne menej minam, variˇ a som vela s detmi, takze treba sa venovat detom kym su male maximalisticky a popri tom sa clovek v mnohom minimalizuje, tak nejak
Andrejka, keď som čítala tento článok, povedala som si fakt výnimočný!
Podľa komentárov, to vnímali aj ostatné tak. Je to taký pohľad „zhora“,
viac filozofická úvaha ako praktický návod. Asi každá začína s minimalizmom z praktických dôvodov, vyhadzovaním a zjednodušovaním. Ale časom ťa to zmení, zmení to základné „paradigmy“, tvoj pohľad na svet, na vzťahy, vsiakne to do každej oblasti života.
Rada cituješ Bibliu, tak aj ja dám
„Neobrátil azda Boh múdrosť tohto sveta na bláznovstvo?“
Inšpiruj nás naďalej Zuzana
Super článok, máte veru pravdu. Ďakujem!
Skvelý článok! Vďaka 🙂
Musím povedať, že som nikdy nežila v luxuse, ako je popisovaný a vnímaný v súčasnosti. V detstve sme skôr žili v nedostatku, zažili sme aj obdobie, kedy otec nemal prácu a mama chodila na nákup za 10korunačky našporené vo fľaške od uhoriek 🙂 Otec v tomto období postavil murovaný krb na dvore z materiálu, čo mal doma, my sme minimalisticky raňajkovali na terase aj do 10 a vnímam to ako jedno z najkrajších období, kedy sme nemali peniaze na míňanie, ale čas pre seba.
Teraz žijeme viac menej minimalisticky, recyklujeme, kupujeme veci, čo vydržia roky, milujeme prerábku starého, ale kvalitného nábytku. Sme vo fáze plánovania stavby domu a máme v pláne stavať neveľký domček s úžitnou plochou 100m2. Vzhľadom k našim príjmom sme asi za divných, že nebudeme mať obrovský poschodový dom s dvojgarážou a bazénom na záhrade. Ja sa už teším na to, až vysadíme ovocné stromy, kríky, zeleninové záhony, veľa kvetov pre včely. Bohužiaľ to bez hypotéky nepôjde, ale aj tak máme našporené aspoň na hrubú stavbu s oknami. Inú pôžičku si brať nemienime, a čo si chceme kúpiť, našetríme. Vrátane auta.
Stačí raz navštíviť Indiu, a človek pochopí aký luxus máme doma.
Stačí sa tam porozprávať s obyvateľmi malého mestečka, a opýtať sa ich, čo znamená pre nich luxus, a čo by si prijali oni, keby mali možnosť na lepší život.
Ahoj Eva, veru súhlasím, Žijeme teraz v Emirátoch a s ľudmi „tretieho sveta“ sa stretávam na dennej báze. Ide z nich milota, skromnosť a pokora. Títo ľudia idú zarobiť peniaze aby doma nakŕmili viacčlenné rodiny. Sú vďační za všetko. A stále sa usmievajú. To čo máme doma na Slovensku je úžasný luxus. Ďakuje za komentár.
Ahoj Eva, veru súhlasím, Žijeme teraz v Emirátoch a s ľudmi „tretieho sveta“ sa stretávam na dennej báze. Ide z nich milota, skromnosť a pokora. Títo ľudia idú zarobiť peniaze aby doma nakŕmili viacčlenné rodiny. Sú vďační za všetko. A stále sa usmievajú. To čo máme doma na Slovensku je úžasný luxus. Ďakujem za komentár.
Zila som nejaky cas v zahranici. Na zaciatku som prisla do prazdneho domu a zacala postupne nakupovat “potrebne” veci ku kazdodennemu zivotu. Pred odstahovanim som predala co najviac z tychto veci, kvoli obmedzenym moznostiam prepravy. Ten pocit oslobodenia sa bol uzasny. Az vtedy som si uvedomila ze kolko z tych veci som realne vyuzila a kolko z nich pri uskromneni by ani nebolo treba. Teraz uz zvazujem, ak ma nejaka vec zaujme, ci chcem prevziat zodpovednost za to ze ju budem vlastnit. Toto mi pomaha sa rozhodnut. Plne suhlasim s tym, ze cim menej veci clovek ma tym ma menej starosti a je slobodnejsi.
Uau. Ďakujem. Toto som potrebovala. So všetkým súzniem, len ma trochu škrelo že presne takto pred 2 rokmi sme boli na Malte, a teraz sme „na malte“. Na dobré sa ľahko zvyká a ľahko sa stane, že zrazu nič nie je dosť dobré…. Ale veď treba aj byt vymaľovať, pivnicu upratať…. Kedy inokedy by sme to stihli?
kdysi jsem se dostal mezi nejvyssi politiky… rano v teplakach, vecer v cizim state, kde na me cekala limuzina… diky politice jsem se dostal mezi velmi bohate lidi… lidi, kteri nejsou znami v mediich, ale jejich imperia jsou rozlehla po celem svete… ja jsem ale nikdy sam nezil na tak vysoke noze… vzdy byl ten luxus uplne vedle me, dokonce se me dotykal, ale ja jsem si ho vice mene nevsimal… vyuzil, byl stastny, ale opustil.. zjistil jsem totiz, ze luxus nedela lidi stastnymi… a ze pocit stesti je, kdyz staremu panovi, ktery prehrabuje popelnice, a hleda nejake veci na sebe, aby mohl jit dustojne dalsi den do prace, koupite nove boty… ziju z toho do dnes.. a to je ta radost, to je ten plny zivot
Zaujimave, ale chyba mi jeden pohlad na tento minimalisticky svet.
Zredukovat svoje naroky je fajn, aj ten ‚mindset‘ (po slovensky psychika) na nizky rozpocet je dobra. Ale podla mna nedostatocna.
Podla mna ten mentalny pohlad nema byt, aby som co najmenej minal (lebo to mozu robit aj ti, co su lakomi aj na seba), ale ovela dolezitejsi je pomer:
moj prispevok k lepsiemu svetu : potreba ziskat zo sveta co najviac pre seba (spotreba)
A to determinuje luxus. Vela ludi, ktori ziju v luxuse, su lahko nahraditelni a oni si to uvedomuju- preto robia vsetko preto, aby sa neukazalo ich ‚know how‘, aby ich nikto nenahradil a pokracuju nadalej vo vysokej spotrebe. Naopak, ludia, co su tazko nahraditelni a maju vysoky prijem, maju pri vysokom horeuvedenom pomere tuzbu investovat prijmy do dalsich rieseni pre svet. A to si myslim, ze je dobra cesta.