Som Minimalistka je na cestách a toto je druhá časť diára našej rodinnej dovolenky naľahko. Ako som sa pobalila a čo mi nakoniec chýba? Potrebujeme ten prekliaty tablet? Čítajte ďalej.
Najprv však začnem zľahka letnou esejou 🙂
Predstavme si úžasnú dovolenku – hmm…..dajme exotiku akou je trebárs Srí Lanka. Pozývam vás. Akože.
Kokosové palmy, skákajúce opice, pražiace slnko a biele pieskové pláže ako z toho šetriča obrazovky v robote.
Vyberme sa rovno na tri týždne, nech si poriadne oddýchneme. Máme letenku, peniaze, potrebujeme však so sebou samozrejme nejaké veci.
Do veľkého kufra si pobalíme naše milované hmotné statky. Chceme mať na cestách všetko čo potrebujeme, nech sa cítime “skoro ako doma”.
Po príchode na hotel s vysoko rýchlostnou wifinou a usmievavou recepčnou nám vynesie kufor na izbu šľachovitý slnkom ošľahaný domorodec, ktorého celý majetok je menší ako trhová hodnota našej príručnej batožiny. No nie to som chcela.
Takže všetko pekne opäť vybalíme a rozložíme v našom novom teritóriu – papuče pod posteľou, pyžamo pod vankúšom, cestovný budík, manikúrový set, kompletný letný šatník, maska na tvár, Nový Čas, horalky, krém na nohy, vitamíny… život je fajn. Snáď prežijeme.
Po pár dňoch vyvaľovania sa na pláži nám pošle Whatsappku kamarátka a píše: Haha čaute, aj ja som na Srí Lanke. Bývam na čajovej plantáži, a na raňajky mám čerstvý ceylonský aj s výhľadom na bazén. Majú tu voľnú izbu za babku. Je to tri hodiny autobusom, neošívajte sa a dojdite ma na pár dní pozrieť.“
No paráda, to znie ako skvelý výlet. Ide sa, nie?
Ehh, musíme sa opäť pobaliť…..nuž ale čo si z tých nutností vziať? Kufre do dedinského autobusu nenarveme, nastáva čas uvažovať. Papuče a krém na nohy necháme teda “doma” a pobalíme si druhú menšiu verziu prvej verzie nášho domu. Máme manikúrový set, takže sme ešte stále v pohode.
Dorazíme na plantáž a kamoška nám nadšene vraví: „Moja super známa býva na neďalekom ostrove v plážovej chatke pod kokosovou palmou a pozýva nás na večeru a má miesto aj prespať. Zohnala som maličkú loďku, ktorá nás tam ráno prevezie…“
Jéj to znie úžasne! No do prčíc, ale čo s vecami? Loďka moc toho neunesie, potopiť sa nechceme.
Zredukujeme zas o polovicu a vytvoríme si už tretiu verziu druhej verzie našej prvej verzie vecí, ktoré nutne potrebujeme.
Doplavíme sa na malebný ostrov, vyložíme našich pár slivák a kamoška kamoškinej kamošky nám vraví : „Moja sesternica stanuje na opačnej strane tohto ostrova v najkrajšom zálive sveta a pozýva nás kempovať pri opekačke a poháriku vína. Je to takú hodinku bicyklom cez dedinky a ryžové polia. Prespime tam jednu noc a užime si super večer.“
Wow, no to je super, všetci sme jednohlasne in! Aké skvelé dobrodružstvo!
Bez váhania si pobalíme štvrtú verziu našich vecí a prežijeme v pohode. Aj bez kufra.
Čas na filozofovanie.
Niekedy si myslíme, že bez niečoho nevydržíme, až kým to nepomiešame so spontánnosťou a dobrodružstvom. Alebo, že zrazu musíme a začneme rozmýšľať, ako improvizovať.
To sú tie príbehy, ktoré sa rozprávajú pri opekaní špekáčika: ….ľudia, neuveríte, ale bola som týždeň bez mobilu. Vydržala som s jedným svetrom. Nemala som celý víkend kondicionér na vlasoch…….
Koľkokrát povieme skvelým príležitostiam NIE kvôli blbým veciam?
Nie, nejdem spontánne s deckami na chatu, lebo sa mi tam nezmestí moja kuchynská linka.
Nie, nepresťahujem sa do menšieho ale lepšieho bytu, lebo by som nemala kam dať zbierku motýľov, surferskú dosku a porcelánový set od babičky.
Nie, nevyleziem na ten kopec s nádherným výhľadom, lebo mám v batohu 30 kíl vecí pre istotu.
Nie, nemôžem zmeniť prácu, lebo ešte stále splácam vianočný splátkový festival z roku 2005, s ktorými som zaplatila za veci, ktoré som už dávno vyhodila.
Môj obľúbený hrdina Jack Reacher v sérii krimináliek od spisovateľa Lee Childa cestuje len s platobnou kartou, veci si kupuje na pár nosení a namiesto prania ich zahadzuje do koša. Trošku extrém, ale ho zbožňujem. Chcem byť na jeden deň ženská verzia – pani Reacherová. Jednorázový šatník na cestách? Made in China dáva v tomto prípade aspoň trochu zmysel.
Na tohtoročnej dovolenke som zistila, že nemusím byť románový hrdina, ani rojčiť vo fantazijnom svete, aby som si vychutnala ten fajnový pocit.
Dovidenia kufre a vitaj sloboda!
No, musím sa priznať, nie až tak úplne.
Už sme týždne na cestách, a neviem ako to mám ani napísať, lebo mi to pripadá dosť vtipné a nebudete mi veriť.
Máme priveľa!
Pobalila som sa minimalisticky a isté veci som z kufra poriadne ani nevytiahla. Tým, že každé tri dni periem, nosíme stále dookola to isté. Veci sa nám rozmnožili.
Považujem za zaujímavé zistenie, ako stále siahnem po obľúbenej handre v momente, ako sa vráti čistá do obehu. Úplne stačí oblečenie na 3-4 dni a nie na 7 dní, ako som predpokladala.
A to napriek tomu, že sme mali snáď každé možné počasie od zimy a dažďa až po kúpanie sa v mori. Očakávam, že na Slovensku pri tropických teplotách sa dá už len vyzliecť a žiť celý deň v plavkách pri vode.
Menila som už trikrát aj lokál – týždeň na dedine, dva dni v horách s mužom na túre a týždeň pri mori v chate.
Kým zvyšok rodiny splašene pobehoval a ládoval auto, bola som zbalená aj s deckami za 15 minút.
Náš fashion statement je každý deň narovnako – deti buď tepláky, tričko a sveter alebo šortky bez svetra a k tomu buď tenisky či sandále.
Ja detto – džínsy s tričkom s svetrom alebo šortky či sukňa bez svetra. Tenisky obmieňam so šľapkami. Mám jedny šaty.
Keď behám, hneď si veci prepláchnem s troškou mydla, vyvesím a mám suché na druhý deň.
Našu uniformu si nevšimla ani švagriná, ani svokra, ani muž. Dokonca to nevadí ani susedovej mačke ani dedinskému mäsiarovi.
Možno keby sme dovolenkovali v Burj Al Arab v Dubaji či na chorvátskej promenáde v Splite, mala by som pocit, že chcem byť viac vystajlovaná. I keď musím uznať, že mi trošku chýba výber už len pre ten pocit zmeny. Preto, keď som mala možnosť, máličko ma to lákalo na míňanie, a kúpila som si zopár vecí ako šortky, tričko a nové šľapky.
Čo sa týka kozmetiky, na dovolenke som akási lenivá sa maľovať a aplikovať séra a peelingy. Niektoré drobnosti som kľudne mohla nechať doma a požičať si od kamošky. V Bratislave som make-up využila naplno až ten jeden večer, keď sme si vyrazili trochu von. To je 1 deň z 27.
Bicykel bol tiež trochu zbytočný, musím uznať. Sedela som na ňom len trikrát, a to preto, lebo dedina má naokolo toľko kopcov a úzkych ciest, že to neviem vyšľapať. Kľudne som si mohla požičať od švagrinej a nemusela ho vláčiť.
Synátor sa konečne naučil jazdiť na bicykli, takže sme odložili kočík do garáže a kúpili mu helmu. Nová etapa bez kočíka je tu a ja od radosti otváram šampus.
Váhala som, či mám bicykel vziať do lietadla, aby na ňom mohol jazdiť aj na Slovensku, a potom som myšlienku zavrhla. Prinútila som ho všade chodiť a celkom to funguje aj bez kočíka aj bez bicykla.
Raz sme mali s vecami na mále, nakoľko bolo všetko zablatené a mokré, a vyzeralo to tak, že fakt nemáme čo na seba. Zapli sme na pár hodín kúrenie, vonku bola zima a mrholilo a všetko sme vysušili na radiátoroch. Katastrofa bola zažehnaná.
Hračky nám zatiaľ nechýbajú vôbec. Keď sme celý deň vonku, nezáleží na nich a keď sme doma, deti sedia unavené na tablete(vrrr) alebo sa hrajú s hračkami iných detí na návšteve :))
Vybrali sme sa na týždeň na chatu úplne ale úplne bez hračiek. Nula. Zero. Nada.
Tým, že bolo krásne počasie a boli sme pri mori, investovala som presne 12 libier do dvoch vedierok, dvoch lopatiek, lopty, frisbee a traktora do piesku. Úspešnosť bola 120 percent. Deťúrence sa vyhrali ako anjeli.
Večer sme na chate vymysleli pexeso a kreslili sme alebo čítali knihy. Na mieste nebola wifi, takže deti mohli pozerať v telke, len čo bolo na kanáli ako za starých čias.
Manžel super maximalista uznal, že si na seba neobliekol asi tri štvrtiny kufra, extra topánky a elegantné veci ako košele, džínsy nemal na sebe ani raz a priniesol si neskutočne veľa športového oblečenia zbytočne. Tiež nosil sústavne to isté a potom to isté oprané:)
Momentálne sme na Slovensku a mám auto, a je neskutočné ako sa nám veci zas nakopili. K jednému kufru pribudli asi dve tašky navyše. Povolila som v ostražitosti a deti pozbierali po rodine čo sa dalo … no a ja som sa utrhla z reťaze v kníhkupectve a poštovom novinovom stánku. Moja slabosť sú knihy a časopisy a neviem si povedať nie:) Veru, ani ja nie som dokonalá, ale aspoň ich všetky prečítam!
Už teraz s istotou viem, že nabudúce sa viem pobaliť lepšie a vziať menej. V decembri cestujeme lietadlom do Anglicka a bude to môj prvý pokus na cestu len s jednou príručnou batožinou na celú rodinu.
Čo nám ale naozaj chýba?
Nič.
Manžel sa vybral späť do Nemecka s naloženým autom a ja som zostala len s jedným kufrom.
Aj napriek super minimalistickému baleniu som v ňom mala zopár sprostostí a nakoniec som platila na letisku 30 libier za nadváhu batožiny.
Trošku sme nedomysleli, že 15 kíl je naozaj na priemerný kufor veľmi málo.
Asi prvé čo by som šmarila z útesu, by boli naše dva tablety.
Musím sa priznať, mám k nim veľmi nevyrovnaný vzťah. Je to ako s tým porekladom – dobrý sluha a zlý pán.
Ponúkla som ich deťom ako moju barličku na vyše 10 hodinovú cestu a nikto mi to nemôže zazlievať. Či áno?
Doma som do nich narvala rozprávky a aplikácie a hneď po dvadsiatich minútach cesty začali hádky – kto má ktorý tablet (pritom sú oba rovnaké), čo zas nejde načítať, kto má čo hlasnejšie a kto má čo nahraté.
Po pár hodinách cesty som mala z tabletov už nervy v kýbli a áno, síce bol chvíľu kľud, ale tá logistika a sústavná interakcia, ktorú vyžadovali odo mňa bola veľmi ďaleko od relaxu, ktorý som si predstavovala.
Zistila som, že je to podobne ako s hračkami – čím majú väčší výber , tým menej to tie deti baví.
Menší syn sa nedokáže ani na jednu rozprávku sústrediť a sústavne otvára a zastavuje nové. Dcéra non stop mrnčí za novými aplikáciami a má ich tam už snáď štyridsať.
Dospela som k bodu varu a v strede cesty som oba tablety skonfiškovala.
Dvadsať minút sme počúvali vrešťanie rozzúrených paviánov.
Musela som si hodiť 5oo-vku paralen a opakovať mantru: Ty si rodič, musíš vydržať, musíš vydržať!
Zastavili sme na pumpe a vypustili divú zver na trávnik. Vyhrali sme. Slzy sa minuli a bol pokoj.
Pozerali sme sa z okna na diaľnicu, hľadali kamióny, červené autá, mraziarenské autá, športové autá, počítali sme dopravné značky a stromy. Pustili sme si hudbu a hrali sme sa hry.
Boli sme ticho.
Deti zaspali a nastal vytúžený kľud. Bolo mi to treba??
Podobné situácie pozorujem nielen na cestách, ale aj doma.
Dospela som k nasledovným laickým záverom.
Keď dám deťom tablet, stane sa toto:
– začnú byť neskutočne umrnčané
– absolútne ich nezaujíma okolitý svet – mohla by sa pri diaľnici pásť žirafa alebo okolo letieť UFO – čistý nezáujem
– keď majú pred večerným spánkom, tablet ich rozladí ako kofeín a nevedia zaspať
– neustále tablet hľadajú po dome a riešime percento nabitia baterky či hľadáme nabíjačku
– nechcú jesť lebo sa buď ponáhľajú na tablet alebo sa im nechce od tabletu
Počas jedného nočného letu s dcérou mi skákala po hlave 8 hodín bez spánku a zaspala o pol štvrtej nad ránom, až keď sme už pristávali. Už aj my dospelí vieme, ako modré svetlo pred spánkom neprispieva ku kvalitnému oddychu a ja sa čudujem, čo to urobí s malým mozočkom môjho dieťaťa? Stačí sa len pozrieť.
Suma sumárum, tablety ma viac rozčuľujú ako mi pomáhajú.
Moje dni by boli bez nich určite krajšie a keď už som toľko vecí z môjho života vyhodila, tablety sú u nás na katovej listine. Ešte stále nemám odvahu.
Existuje nejaké riešenie, ako s touto pliagou žiť v harmónii alebo drastické NIE je jediná absolútna odpoveď k slobode?
Tablety mám na krku a držím ich na uzde, snažím sa udržiavať rovnováhu, limitovať čas a obmedziť ich večer pred spaním. Niekedy sa mi darí, niekedy nie ale som odhodlaná ich odstrániť po návrate z dovolenky úplne.
Chcem skúsiť to, čo sa mi tak úspešne podarilo s hračkami.
Veľmi by ma zaujímalo, či ste sa odvážili k radikálnemu riešeniu aj vy a ako to dopadlo?
Napíšte mi do komentárov, potrebujem povzbudiť 🙂
My mame tri deti do 6 rokov a tablety sme tiez mali dva. Sice necestujeme ani zdaleka tak casto ako vy, aj ja som prisla k podobnym zaverom uz davnejsie – tablet vobec neulahcuje zivot detom, aspon u nas nie. Pre mna je problem ten, ze je prenosny a tym rastie moznost zavislosti na nom. U syna dokonale, ten nema nikdy dost. Raz sme mu v ramci experimentu, ze sa toho presyti, nechali tablet v rukach tri dni. Nepresytil sa. Cumel do toho nonstop. A tak sme oba tablety nejako zapatrosili, povedala som jedneho dna, ze su pokazene. Dva dni mi pilili usi, dalsi si uz ani nespomenuli. Cestujeme uz dlho tak, ze detom povieme, kam ideme, ako je to asi dlho a oni si obvykle vezmu kazdy jednu vec do auta a s tym sa vydrzia bavit x hodin…respektive medzi sebou uplne donekonecna, my len zasneme, ake su deti spontanne a kreativne.
My doma ani televizor nemame, z historickych dovodov, preto sme mali tie tablety. Drzim palce, aby ste tie vase prompte zalozili do krabice – a po par mesiacoch dali dalej nejakym nestastnikom, co si stale myslia, aka to je vyhra v zivote 😉
Ahoj Andrea! Super clanok ako vzdy 😉 tak knihy su aj moja smrt, ale tak tie zasa viem predat, poslat dalej, alebo mi robia radost dlhodobo ;), co sa tyka tabletov, nemam odskusane. Ale mam odskusanu 300 km cestu sama s 2mi detmi autom…som im dozadu nahadzala hraciek a knih a… no ved si vieme predstavit. Ze nech mam svaty pokoj… Po 10 minutach vsetko na zemi, hadky o 106… krik, panika, rev, lebo hracky na zemi… (lebo ona MA macika a ja NEMAAAM), neda sa zastavit na kazdom odpocivadle (ved som mater, musim vydrzat a nepovolit) 😉 teraz ma kazdy povolenu 1 knizku a 1 hracku… take pokojne cesty, normalne si to uzivam 😉 – o a nezaspim ani nahodou, krpec zbada aj tu zirafu 😉
Mam 5,5 rocnu dceru a tablet neuznavam, najradsej by som ho hodila do kosa, to by ale nerozdychal manzel ? Na druhej strane v tejto technickej dobe ju nemozem uplne odstrihnut od modernych vymozenosti 🙂 veru je to dobry sluha ale zly pan… Cim viac sme dcere dovolili tablet pouzivat, tym tazsie sa ho vzdavala, vzdy to skoncilo placom. Urobili sme razny krok, ziaden tablet len kvoli tomu ze ona sa nudi. Konecna, finito…dostane ho ked chceme my – obcas aj za odmenu, co je ale velmi nepravidelny interval. Zobrali sme ho na dovolenku – pre istotu ?nastastie sme nepouzili a som na nu ozaj hrda. Stacilo nam tiez vedierko, lopatka a 2 misky na kamienky. 13 hodinovu cestu autom domov zvladla bez spanku a tabletu ☝? Ruksakova vybava – 2 male hracky a jedlo na cestu. Ani raz sa neopytala kedy tam uz budeme, ani raz sa nestazovala a ani jedinky raz si nevypytala tablet ?? Pozerala okolo seba, vnimala krajinu, cestu aaaa polovicu cesty sme aj tak museli byt ticho a mat radio na minimum, lebo nasi plysovi spolucestujuci zajacik a tutulik akurat zaspali ? Len to dieta nechapem na com fici ze zalomila az po 12 hodinach ?
Nemyslím si, že tablet je pre deti nutne zlý. Podľa mňa to patrí k dobe a deti by mali byť s technikou oboznámené… Skôr si myslím, že netreba, aby mali v tabletoch milión aplikácií a pod. – potom je to ako s hračkami…Tiež by si mali vybrať, že čomu sa na tablete chcú venovať v rámci nejakého času. Dcéra má tablet bežne k dispozícii, ale niekedy si ho nevšimne aj 2 týždne. Keď už tak ju zaujímajú videá zamerané na učenie angličtiny, o hračkách….
No ak ide o to ako sa tabletov zbaviť, myslím, že to asi sama tušíš- proste vziať, pretrpieť pár dní revu…a hotovo. Asi ako so všetkým pri deťoch :D.
tablet jednoznacne nie cize nedat, absolutne nic potom deti nezaujima a hned su zavisle, ziadne na chvilu deti nevedia dodrzat, do 6 rokov im nepatri do ruk, ten moj mam radsej vybity v skrini a je pokoj ??
Perfektné!my nemame ziadny tablet ani tv,len notebook,ktory uz davam uplne preca dcera je zrazu tvoriva ako nikdy?