…….miesta alebo ako sa náš perfektný dom zmenil na nočnú moru
Časť 1.
Tento článok bude na pár dielov, a príbeh vedie k tomu, ako som sa z konzumného života nakoniec dopracovala smerom, kde som teraz… Mala som iné rozmýšlanie a spravila som veľa chýb a je pozoruhodné, ako dokáže človeka ovplyvniť aj okolie a štýl života iných ľudi.
Môj manžel je vrtný inžinier a jeho práca nám doteraz diktovala, v ktorej krajine budeme žiť a kde budeme bývať. Znie to celkom dobrodružne a lákavo, a verím tomu, že mnohí by boli radi v tej istej situácii. Je však istá daň za to, že človek opustí svoju rodnú zem, priateľov a všetko čo mu je blízke za výmenu pohodlnejšieho a často nepredstaviteľne príjemnejšieho života za hranicami. Najmä ak to nadnárodná firma kompenzuje pomerne štedrým príspevkom na bývanie. Tak sme teda mali tú možnosť si dovoliť bývať v priestoroch, o ktorých by sa nám bežne ani nesnívalo. Ja som jednoduché dievča z panelákového bloku a keďže som neskôr pracovala ako realitná agentka, o niektorých nehnuteľnostiach som sa v tých časoch vedela určite zasnívať. Náš prvý domov bol v historickom apartmáne, čo by topánkou dohodil od pláže vholandskom Haagu . Bola to vyše storočná budova s grandióznymi stropmi, impozantným balkónom a majestátnymi oknami.
Nábytok sme kupovať nemuseli, nakoľko bol zariadený prenajímateľom, a keďže má kontrastne k štýlu bytu rád Ikeu, škandinávsky štýl sa mi pozdával. Byt bol v perfektnej lokalite a všetko bolo ako v rozprávke, až kým nezačali chodiť účty za kúrenie a elektrinu, parkovanie, odvoz smetí, vodné a stočné a rôzne iné dane, ktorých iný účel ako naplniť nenažraný mestský rozpočet som doteraz nepochopila. Vysoké stropy boli estetické ale nadmieru neekonomické a bývanie v exkluzívnej štvrti prinášalo úctyhodné náklady, o ktorých sme nemali tušenia. Účtenky za potraviny sa vlnili dvojcifernými sumami za fajnové delikatesy nakoľko lokálny supermarket disponoval len najkvalitnejšími produktami pre potešenie cieľovej skupiny. Kto chce s vlkmi vyť, musí s nimi ustrice jesť. Byt zadarmo vyšiel nakoniec pekne draho a veru strávili sme s mužom pár večerov, keď sme namiesto dobrého filmu riešili výšku neskutočne vysokých účtov, a kto príliš vetrá a komu je treba sa pol hodinu sprchovať. Veľa sme míňali, nič moc nešetrili a život bola gombička.
Po Holandsku sme zmenili komfortné pohladenie Európy a tou bola nová destinácia Katar, mesto Doha. Firma nás ušetrila rozhodovania a pridelila nám vilu v komplexe, kde žili aj ostatní zamestnanci a keďže sme nemali v tom čase vlastný žiaden nábytok, zariadili nám ho zadarmo podľa lokálneho štýlu. No musím sa priznať, že orientálne koberce a vyrezávané zlatom vymaľované kredence nie sú zrovna môj ideálny dekor, ale keď som si predstavila behať po Dohe a kupovať postele, radšej som vytasila bielu zástavu. Život v Katare prebieha buď sedením doma vo luxusnej vile – keďže vonku je väčšinu roka plus 45 stupňov, alebo po krk v bazéne prípadne na kávičkách s podobnými obeťami (pozdravujem moje drahé priateľky, čo sú ešte tam:) A samozrejme nakupovaním a premýšlaním, čo s 18 mesačným dieťatom doma vymyslieť za zábavu. Tak som prebudovala jednu izbu na kópiu obchodu Toys R Us, ale na potvoru sa stále nudila.
Je to ohromne fajn taký mesiac, o niečo viac ako dovolenka v hoteli a potom sa myšlienky začnú uberať smerom k analýze dekoru v obývačke a neodolateľným nutkaním na komplexnú interiérovú rekonštrukciu. Moje kmeňové kamarátky v susedných vilkách , ktoré boli podobné zúfalo ostrieľané manželky, strávili svoj voľný čas premenou tej ich vily na dizajnérske projekty. Kým som si ja zvykala na moje hnusné béžové záclony, oni ich už tretíkrát menili. Rodina, deti, manžel, vila, vytvorenie úžasného domova. Veď tam trávime väčšinu času. Manželia pracovali a ženy dekorovali. Začínala som nenávidieť náš stále celkom funkčný nábytok a snívala som konečne o vlastnej posteli a skrini, čo mi ladí s ideálnym kobercom. Veď ako si už vytvoriť ďaleko od domova ten svoj mobilný? Aspoň tým zariadením, ktoré budeme potom sťahovať ako každý správny expat. V tomto sme boli rarita. Druhé sťahovanie len s kuframi a požičaným nábytkom bolo celkom ľahké. Prečo si to neskomplikovať. „Hm, vy nemáte žiadne vlastné veci? „ – pýtali sa ma Prady. Bola som podivný prípad. Do Kataru sa ide pre peniaze, ale nakoniec tam aj ostanú, lebo ako lepšie je zaplátať nudu cez víkend než na pláži päťhviezdičkového hotela.
Keď nás po roku poslali z organizačných dôvodov kade ľahšie do susedného Abu Dhabi, ďakovala som nebesám, zbalila som svojich sedem slivák a mala som plán. Zaujímavé, čo s mozgom spraví sedenie doma s batoľaťom a život v konzume. Budeme mať konečne palác hodný reprezentácie a už nikdy viac nepôjdem nikde bez napráskaného kontajneru! Emiráty ma zastihli nepripravenú. Luxusný byt s dych vyrážajúcim výhľadom na more priamo v centre mesta nebolo možné neakceptovať. Finančný riaditeľ nás prosil:) o spoluprácu, nakoľko by výpoveď z kontraktu a maklérske provízie vyšli viac ako celé ročné nájomné. Mám to ja ale problémy, pomyslela som si. Život bol tisíc a jedna noc. Dievča s komunistického bloku na Žitnom ostrove.
Príjemná drobnosť bola tá, že byt mal necelých 400 metrov štvorcových.
Vôbec ma nenapadlo, načo nám je taký mamutí priestor, kde sa návštevy bez GPS strácali. Je to ako s tým hamburgerom v mekáči, nie som síce veľmi hladná ale dám si XL menúčko, lebo je to skoro zadarmo. A potom mi je pekne zle. No nemali sme my chudáci ani jeden tanier, vidličku, uterák, nič. Náš majetok bol v kufroch a haraburdy na nule, ide sa nakupovať.
Tak som teda športovala po nákupných centrách osem hodín denne tri týždne v kuse. Z kreditnej karty sa parilo ako z kotla. Objednala som postele, sedačky, nábytok, televízor, koberce, detské izby, našla som si hlavnú pracovnú činnosť. Len kuchyňa mala 30 skriniek a dalo by sa v nej variť pre celú základnú školu. Zatiaľ sme žili v hoteli, kde nám upratovali izbu dvakrát denne a jedli sme v reštaurácii. Život bol ako vynútená dovolenka až kým sa mi to po pár mesiacoch neprejedlo a to doslova. Hotelový personál som už nemohla ani cítiť.
Oficiálne som znenávidela obchody. Keď sme sa nakoniec presťahovali, po doručení všetkých dodávok z Ikey sa v obývačke stále ozývalo ako vo výrobnej hale. Štvormetrový koberec do stredu izby zakryl akurát jeden roh. Desiatky obrazov sa po priklincovaní na enormné steny akosi scvrkli . Byt bol vyslovene bezodná diera a mali sme kreslo na ktorom nikto nikdy nesedel a posteľ na ktorej nikto nespal. Byt sa nedal veľmi zútulniť, bol chladný a prázdny. Nevládala som ho upratovať. Mohla som celý deň stráviť umývaním len podláh a troch kúpeľní.
Nadšenie pominulo a najali sme si filipínsku slúžku, ktorá u nás bývala a upratovala 12 hodín denne. Paradoxne bývala v izbe pre slúžky, ktorá bola menšia ako naša kúpeľna. V pár sto metrovom byte architekti nenašli extra štvorce na túto izbu. Inú ale nechcela. Mária bola môj kontakt s realitou. Chudobné dievča, ktorých je v Emirátoch tisíce obetovala svoju šancu na materstvo a rodinný život, aby pucovala záchody a starala sa o deti bohatých rodín. Vravievala, že som jej najlepšia madam, asi že som sa k nej chovala celkom normálne a dala som jej, čo som mohla navyše. Brala som to ako poctu, vravím jej moja mama dostane menšiu sociálku ako Ty u mňa plat. Čím viac som bola na ňu dobrá, tým viac to vedela využiť. Bolo divné byť niekomu šéfkou vo vlastnom byte.
Okrem okázalých turistických cieľov sú Emiráty postavené na konzume. Grandiózne hotely, bazény, gurmánske večere, veľké autá, nekonečné možnosti. Som rada, že som si ho mohla zažiť, aby mi za ním nikdy nebolo ľúto.
Pri každom návrate na Slovensko som si pripadala ako zo sci-fi filmu a vždy ma to vrátilo späť na zem. Jeden deň som stála v daždi a vetre na zastávke na petržalskej stanici, jedla hot-dog a čakala na 80-ku autobus a o pár dní neskôr som vystúpila z taxíka v najnovšich šatách a išla som na trojchodovú večeru v Jumeirah hoteli, kým mi slúžka strážila spiace deti.
Som štastná že som Slovenka a milujem našu normálnosť aj nenormálnosť. Taký sedliacky rozum a jednoduchosť v živote. Myslím, že sme sa rozhodli včas sa vrátiť sa po viac ako troch rokoch späť do Európy.
Bohvie, čo by som toho ešte pokúpila :))
Pridaj komentár