Realitná story pokračuje druhou časťou a je dobrý čas ju popísať, lebo sa pred pár dňami aj akosi nelichotivo skončila. Ale pekne poporiadku.
Po pár rokoch sladkého života v Abu Dhabi prišlo ako blesk z jasného neba, že si môžeme zbaliť svojich – v tomto prípade viac ako sedem slivák – a že za 6 týždňov sme prevelení do Nemecka. Muža povýšili,ale paradoxne za menší plat a začíname odznovu v inej krajine od bodu nula. Popri hľadania školy pre deti na poslednú chvíľu a ako sa zbaliť zo 40 stupňového počasia do prechodu jesene na zimu ma zabolela hlava – sťahovanie vecí. Čo som všetko pekne nahonobila do nášho gigantického bytu ako veverička na zimu, bolo treba zredukovať a popredávať.
Bolo mi jasné že európske byty a domy sú priestorovo menšie a pri pohľade na naše izby som si nadávala, či mi to bolo treba. Už vtedy som začala čítať motivačné články a knihy o minimalizme. Naštartovala som inzeráty na predaj vecí, ale väčšinou to bol prebytok hračiek a oblečenia, ktoré si filipínske slúžky ochotne od madam za pár šupov kúpili.
Zbavila som sa zopár kusov nábytku a kuchynského náčinia, niekoľkých krabíc harabúrd a bola som zo sebou celkom spokojná. Keď nás sťahovacia firma prišla pobaliť, strávili u nás dva dni a konečný počet krabíc bol 180. Všetok náš majetok sa po predávaní a redukovaní vpratal do 180 krabíc..
180. Nie je to preklep. Mohla som byť spokojná?
Krabice sa zmestili sa tak akurátne do 40 palcového kontajnera s konečnou váhou 4270 kg. Išiel na loď, ktorá sa mesiac plavila cez pol zemegule a celá táto sranda stála niekoľko tisíc EUR. Je zaujímavé, ako človek nevie, koľko naozaj vlastní, až kým to nevidí na jednej kope. Paradoxne to bolo v čase, keď sa utečenci hádzali do mora s jedným batohom cez plece bez komfortného pohladenia biznis triedy a päť hviezdičkového medzipristátia. Začínalo mi byť trochu divne.
Po príchode do Nemecka sme sa ubytovali v dvoch hotelových izbách, všetko v pár kufroch, veci sme rotovali cez čistiareň, deti sa kreatívne nudili. Vtedy som ešte nevedela, ako mi vlastne v tej jednoduchosti bolo dobre. Veľmi sme sa chceli presťahovať do Vianoc, kontajner bol po pár týždnoch v prístave, colné úrady čakali sa na adresu.
Našli sme cez známosť vo firme nádherný dom, červená tehlová fasáda, originálne storočné prvky, točité schodisko, kryštálový luster, dokonalá lokalita, priestranná tichá záhrada s vysokými smrekmi a veveričkami hopkajúcimi na ich konároch. Osem izieb. Akurát dosť miesta pre všetky naše veci. Lebo v menšom dome, kam by sme ich dali? Mali sme veľa vecí a potrebovali sme veľký dom a garáž a pivnicu. Veď vždy je lepšie mať viac miesta, nie? Môžeme mať hosťovské izby, kanceláriu, každé dieťa vlastnú izbu, fitko v pivnici, kopec miesta na našich 7 byciklov.
Pomerne vysoké nájomné, ktoré sme si teoreticky mohli dovoliť, ak sa trochu v iných smeroch uskromníme. Veď sme predsa boli zvyknutí na nejaký štandard. Tak sme sa s pompou presťahovali a všetci nám náš krásny barák v dobrom závideli. Asi za pol roka nám ale naše rozhodnutie začalo poriadne liezť na nervy a peňaženku.
V októbri bolo potrebné objednať olej na kúrenie za niekoľko tisíc Eur. V marci sme ho museli objednať opäť. Vysoké stropy a grandiózna hala zožrala toľko peňazí za teplúčko, že sme sa nestačili čudovať. Celý deň som bliakala na deti, aby zatvárali dvere. Veľký dom stojí veľa elektriny, kúrenia a energie
Horné poschodie s troma izbami bolo skoro nevyužité a okrem vyhladnutých pavúkov a zimy a prachu, čo som musela utierať, to bol mŕtvy priestor. Návštevy akosi nechodili tak často ako sme si predstavovali. Veľký dom je ako hotel, kde platíte za každú nevyužitú posteľ.
Jazyk mi visel z neustáleho upratovania a behania hore dole po točitom schodisku. Zlepšil sa mi kardiovaskulárny systém a slovník nadávok v rôznych jazykoch. Keď som dovysávala šiestu izbu v poradí, ešte ma čakali dve kúpeľne. Veľký dom vyžaduje upratovačku na plný pracovný úväzok, inak sa človek (väčšinou manželka) môže zblázniť.
Muž bol celý deň v práci, ja na nohách mimo domu alebo zavretá v najmenšej izbietke – kancelárii. Deti boli celý deň v škole. Večery sme trávili v kuchyni alebo obývačke. Išli sme spať. Cez víkend sme chceli ísť niekde preč. Väčšinu priestoru a nábytku sme nikdy poriadne nevyužili. Bolo to len zaplnené vákuum na odkladanie harabúrd, ktoré sme si priniesli a nikdy nepotrebovali. Metre štvorcové neboli vzácne. Výložna kontajneru. Príliš veľký dom sa veľmi ľahko zmení na pohodlný sklad, kde človek stratí kontrolu, čo v ňom vlastne je.
Keď napadol sneh, celé dni som ho odpratávala. Romantická alej s gaštanmi a bukmi pokryla tonami listov každý deň ulicu a záhradu. Prišla som o chrbát pri trhaní buriny. Vo veľkej záhrade stále niečo rástlo, kde nemalo. Keď sme šli na dovolenku, všetko skapalo. Kvetinky mi zožrali slimáci. Deti sa odmietali v záhrade samé hrať. Občas sme grilovali a cez víkendy sme sa s manželom hádali, kto bude kosiť trávnik. Najradšej by som to celé nechala vybetónovať. Veľký dom a záhrada vyžadujú veľa času na údržbu alebo zámockého záhradníka na plný úväzok.
Nedarilo sa mi v našom novom domove cítiť komfortne. Bol ako exotické zviera, o ktoré sa bolo treba nežne starať, aby nebodaj neskapalo a kŕmiť ho krevetami. Všetci sme boli rozlezení a stratení. Mala som pocit, že stále len otváram a zatváram dvere a kričíme na seba cez tri poschodia. V pivnici by ma mohli vymknúť a našli by moju kostru o týždeň. Veľký dom vyžaduje veľa kľúčov a množstvo mentálnej energie.
Susedia v našej štvrti nám akosi nesedeli. Deťom štrikoval svetre Ralf Lauren, odfičali na najnovšom BMW do súkromnej škôlky a cez víkendy redekorovali dom alebo záhradu. Veľký dom susedí s inými väčšími domami s veľkými egami a pohyblivým pasúcim sa blikajúcim sobom v záhrade (importovaným z Ameriky.)
Dom nás stojí príliš veľa peňazí. Nemôžeme si ho prakticky dovoliť. Matematika nepustí. Jedna plus jedna je dva a nie možno nula. Bývajme v najmenšom možnom priestore, aký si vieme dovoliť, nie opačne. Veľký dom je drahší ako malý.
Hľadám odpoveď na tento chaos. Čítam, hltám a začínam písaťo minimalizme. Predávam, zbavujem sa, darujem, diskutujem s manželom a deťmi. S každou jednou vyhodenou vecou mám pocit pookrenia na duši a dni sú zvládnuteľnejšie. Už toľko neupratujem, deti sa viac hrajú, čím majú menej hračiek okolo seba. Dom začína byť prázdnejší a nevyužitejší. Vypratávam garáž. Otváram krabice. Čudujem sa. Krútim hlavou. Dáva to zmysel. Chcem byť minimalistka. Minimalisti nebývajú vo veľkých domoch plných nepotrebných vecí a priestoru.
Je naozaj čas sa presťahovať z tohto trápneho paláca.
Nemáme tu čo robiť.
Prvú časť nájdete tu: Časť prvá
Pridaj komentár