Žijeme na tejto planéte, akoby sme mali kam ísť.“ Terry Swearingen
Tieto prázdniny boli náročné.
Dnes je to presne 84 dní, čo som strávila prevažne celé leto s dvoma malými deťmi v pekelne horúcom počasí na pobreží Perzského zálivu.
Žiadne hry v parku, žiadne posedenia pod stromom na lavičke, žiadne opekačky, žiadne fyzické aktivity vonku, žiadny chladný ranný vzduch, ktorý prináša akú takú úľavu od tepla.
Pekelná horúčava je presne to čo má v názve. Topí sa snáď aj samotný Satan. Láva v kotli.
Predstav si obrovský fén vo veľkosti lietadlovej vrtule, nastavený na najvyšší teplotný stupeň, ako ti celý deň ošlaháva tvár. Vysoká vlhkosť vzduchu neumožnuje sa poriadne spotiť a máš vyslovene zimomriavky z tepla. Ráno sa začína na fajnovej 42-jke a kulminuje poobede, kde sa pocitovo teplota blíži aj k 52 stupňom Celzia.
Vypínaš ohrievanie vody, nakoľko aj cez modrý kohútik tečie cez vonkajšie potrubie voda vrelá na čaj. Jediný zdroj studenej vody je z chladničky.
Kúpiš v obchode čerstvú kukuricu a prinesieš si domov popcorn.
S každým nákupom si berieš zo sebou čokoľvek, čo je zmrazené, aby sa ti jedlo neuvarilo po ceste.
Prestaneš používať make-up, ktorý sa vonku za 30 sekúnd roztopí na mastný fľak. Nesnažíš sa ani o žiadny účes, nakoľko ti vlhký vzduch akurát tak pricapí všetky pramene k hlave. Jediný znesiteľný účes je tzv. upratovačský drdol, čím vyššie od temena hlavy, tým menší cícerok potu na chrbte.
Snažíš sa vyhnúť čo i len minútovému priamemu kontaktu so slnkom už konečne chápeš arabské ženy, ktoré sa celé zahaľujú. Prehadzujem si šatku cez hlavu aj ja a závidím im dlhé voľne vejúce šaty, ktoré sú určite pohodlnejšie, ako moje nohavice privarené na kožu.
Celý deň čakáš na západ slnka, aby si konečne mohla ísť von – a to na jedno jediné miesto – do vychladeného bazéna. Kúpať sa v 35 stupňovom mori so 40% slanosťou totiž pripomína skôr kúpele v Bešeňovej, a radila by som ho jedine, ak máš chuť na podvečerné mdloby.
Záhradu zalievaš 3x denne, a to poväčšinou kaktusy, čo je jediná rastlina, čo ti hneď nevykape.
Dosť bolo však srandy. Prečo to však všetko spomínam?
Lebo denne zažívam na vlastnej prepotenej koži poriadny
EXTRÉM počasia.
Pred pol storočím bola v Emirátoch púšť and dnes ju človek vďaka príjmom z ropy prerobil na vlastný obraz. Hektolitre morskej vody sa pumpujú do čističiek, kde sa zbavuje soli a zalieva rastliny, parky a dodáva vodu do domácností. Dá sa tu pohodlne žiť – ak je to z čoho zaplatiť. Zatiaľ.
Tisíce kilowatov elektriny dodávajú zdroj energie pre klimatizáciu, ktorá je ešte aj na autobusových zastávkach. Voda sa dá piť len preto, lebo je odsolená, ale aj tak si ju väčšina ľudí musí kupovať, nakoľko potrubia sú často plné špiny a vodu znehodnotia pri preprave ku kohútiku.
Málo obývaná rybárska obec, kde žili len rybári, lovci perlí a beduíni na ťavách sa premenila na medzinárodnú metropolu, kde dnes žije skoro 1.4 miliónov ľudí. Peniaze premenili piesok a prach na umelú zelenú oázu a toto miesto je jedno z energeticky najvypumpovanejších miest na svete. Žiť vedome a ekologicky práve tu je výzva ako žiadna iná. Dokedy sa však dá len brať?
Peniaze ti nekúpia len auto, dom a LCD televízor. Peniaze ti zaplatia aj kúrenie, chladenie, pitnú vodu a jedlo. A najmä to chladenie.
Sedím v 25 stupňovej obývačke (snažím sa šetriť energiou na hranici znesiteľnosti) a filozofujem: Bude klimatický komfort takisto výsadou len tých privilegovaných? Prežijú zvyšovanie teplôt a prírodné katastrofy len tí, čo budú mať na to?
Ak by sme nemali prístup k vode a vypli by nám zdroj elektriny (príde silná búrka, povodeň či nebodaj vojna), nejde tu o srandičky ale o život. Snažím sa predstaviť si, ako by sme tu reálne prežili. Deň bez klimatizácie v dome, keď vonku teploty vystupujú nad 49 stupňov je viac než len adrenalín. Stačí keď vypnem v jednej izbe chladenie na pár hodín, a nedá sa v nej dýchať, spať a existovať.
To čo sa snažím si predstaviť, sa už však vo svete dávno deje. Prejdem prstom na mape a len v susednom štáte (čo odo mňa práve teraz nie je vôbec ďaleko) ľudia práve teraz zomierajú kvôli teplu, lebo si nemôžu klímu dovoliť. Sú príliš chudobní aj na to, aby si mohli dovoliť kúpiť dostatok vody a nemajú z čoho zaplatiť elektrinu na chladenie. Povieš si koho zaujíma nejaký Irak, nejaká Brazília, polárny kruh je tiež ďaleko? Všetko však bohužiaľ so všetkým súvisí a všetci stojíme na spoločnej pomyselnej Noemovej arche.
To, že je niečo ďaleko neznamená, že sa nás to vrcholne netýka.
Nie je tu však stále len slnečno. Aj tu prídu výkyvy počasia a s nimi intenzívne lejaky, pre ktoré zatvárajú školy a piesočné búrky, keď nevylezieš z domu aj celý týždeň. Keď už na púšti sneží, nie je mi do smiechu.
Zem sa prehrieva a počujeme varovania z rôznych strán, že nás môže čakať veľké sťahovanie národov kvôli počasiu. Už to má aj scenár a názov: klimatický apartheid. Je pravdepodobné, že sa ľudstvo postupne preriedi. Buď nás spláchnu dvíhajúce sa oceány, zbičujú nás prudké búrky alebo sa budeme snažiť nájsť si kúsok miesta na život niekde v tieni pri vode, tak aby sme sa neuškvarili.
Cítim to tu, a cítime to aj doma na Slovensku. Problémy sa hranicami nekončia a sme v tom všetci tak skoro… rovnako. Sú ľudia, ktorí nemali šťastie narodiť sa v miernejšom pásme a tam kde žijú teraz, bude nakoniec neznesiteľne. Aj my budeme utekať. Tam, kde je chladnejšie. Domov?
V lete nás v meste na Slovensku prekvapí vlna horúčav, a nezvládame to. Je to však len chuťovka toho, čo môže prísť. Prispôsobovať sa môžeme kľudne začať už teraz.
Správy o počasí dnes beriem vážne. Nie je to bulvár, vtip ani krátkodobá senzácia.
Planéta má ľudí plné zuby a je to zrejme naše posledné varovanie, aby sme sa spamätali.
Môžeme sa utriediť k smrti, ak najväčší dažďový prales celé týždne horí, lebo ho ľudia klčujú kvôli ziskom a to aj vďaka človeku, ktorý má v rukách obrovskú moc a podpisuje sa pod rozhodnutia, ktoré ničia tento vzácny prales.
Niekedy mám pocit, že my individuálni jedinci, ľudia, bodky na zemi, čo sa snažíme o zmenu, zalievame tento obrovský ekologický oheň s dvojdecovým pohárom.
Ako sa píše v tomto silnom výroku:
„Myslel som si, že najväčšie ekologické problémy sú: strata biodiverzity,
kolaps ekosystému a klimatické zmeny. Myslel som si, že stačí 30 rokov dobrej vedy a tieto problémy vyriešime. Mýlil som sa. Najväčšie ekologické problémy sú: SEBECKOSŤ, CHAMTIVOSŤ a APATIA. Na vyriešenie potrebujeme duchovnú a kultúrnu transformáciu ľudstva. A my a vedci nemáme tušenia, ako to dosiahnuť. “ Gus Speth (americký enviromentálny právnik)
Zmenili sme prirodzený ekosystém planéty a predpovede počasia sú denné echá, že už dávno niečo nie je v poriadku.
Zem nás nepotrebuje, práve naopak, akoby sa nás už snažila striasť.
Musíme si zaslúžiť na nej žiť.
Potrebujeme v tomto stave sveta ešte stále riešiť ďalšie nové handry, mobily, kabelky, make-up, šperky, televízory, elektroniku, dekorácie, plné skrine a šatníky, plastové haraburdy, či pozerať sa na bezduchú zábavu alebo počúvať reči povrchných celebrít?
Ničíme si svet, v ktorom žijeme a dýchame, aby sme si tu mohli krátkodobo užívať konzumný život plný vecí, ktoré sme ledva použili a následne vyhodili. Po nás potopa!
Možno namiesto nových a lepších vecí sa potrebujeme všetci zamyslieť a vážne a výrazne zmeniť to, ako žijeme, teraz.
Využívať energiu uvážene (žiarovky, kúrenie chladenie, elektrika, pranie vecí, sušenie, zatepľovanie domov) a prejsť na obnoviteľnú energiu.
Voliť ľudí a strany, ktoré sú ekologicky zodpovední. Namiesto čítania negatívnych správ ísť sa angažovať do mesta, dediny alebo vyššej politiky.
Jesť menej mäsa, byť opatrnými odkiaľ pochádza jedlo na našom tanieri, jesť lokálne. Nevyhadzovať jedlo. Pestovať si, čo sa dá.
Chodiť menej autom, menej lietať, deliť si cesty autom, používať bicykel či autobus.
Toto všetko pomôže. Každý má inú silnú stránku.
Alebo jednoducho stačí začať tak, že budeme konečne spokojní s tým, čo máme. Prestať nakupovať. Prestať konzumovať a vyhadzovať.
Svet je prepchatý vecami. Všade sú tony vecí, ktoré už nikto nechce. Pozri sa do internetového bazáru, na bazoš, na Facebook skupiny, do sekáča, do kontajnerov. Všetky tieto veci skončia na skládkach ako smeti. To sú všetko peniaze premenené na odpad. Môj brat pracuje v obchode s elektronikou a pri akejkoľvek „akcii“ majú narvané. Ľudia si nedajú povedať.
Nie(len) recyklovať, ale nekupovať nové veci je pre mňa Svätý Grál vedomého žitia. Ak niečo potrebuješ, snaž sa všetko čo sa len dá, si kúpiť spod ruky. Áno, trvá to istý čas a je to komplikovanejšie. Zaplatíš však človeku, ktorý je z mäsa a kostí a nie anonymnej korporácii a dáš šancu ďalšej veci, z ktorej nebude ďalší odpad. Cez inzeráty som kúpila desiatky vecí a stretla som úžasných, milých a čestných ľudí so zaujímavými osudmi. Nie vždy sa dá kúpiť všetko zo sekáča. Položím si otázku, či to naozaj, ale naozaj potrebujem. Nové. A teraz.
Musíme začať aj komunitne fungovať, inak to nejde.
Paradoxom je, že som odišla z domoviny plnej Slovákov, aby som až tu zažila v riadnom kotli národov, čo je to komunitná pomoc. Moslim, Ind, kresťan, Arab, bývajú spolu v jednej časti mesta a ľudia si tu cez ulicu nosia plechy s koláčmi, delia sa o jazdy autom do školy, požičiavajú si kosačky, vŕtačky, koreniny do varenia a stretávajú sa v spoločnej kaviarni na pokec.
Ľudia, dá sa to! Prečo je nám trápne prihovoriť sa jeden druhému, požičiať si či poprosiť o pomoc? Doma klopem susedovi na dvere, lebo potrebujem klepáčik na mäso, ktorý použijem raz za rok a myslí si, že som Jehovista. Áno, je jednoduchšie utekať radšej do obchodu, alebo si zatresnúť dvere. Komunita sa dá vytvoriť všade, len niekto musí začať: či už je to ulica, bytovka alebo dedina. Stačí využiť aj ten Facebook k niečomu dobrému a prihovoriť sa vo výťahu, vyrobiť leták alebo zorganizovať nejaké stretnutie. Ak by sme si veci viac delili, nepotrebovali by sme toľko nakupovať. Keď sa podelíš s niekým, dačo si vyrobíš, opravíš, upcykluješ, kompostuješ, si s ľudmi – všetky tieto aktivity dajú človeku milión krát viac hodnôt a zmyslu v živote ako nakupovanie a konzumovanie.
Dnes som nikdy som nebola spokojnejšia s tým čo mám. Mám menej ako kedysi a žijem v hojnosti. V skrini mi visí okolo 20 kusov oblečenia. Mám troje topánok a umývam sa jedným mydlom. Celá rodina si delíme šampón na vlasy. Máme 5 ročný televízor a funkčný pekný nábytok prevažne z bazáru. Nič nepotrebujeme. Neznášame nakupovať. Šetríme hotovosť. Snažíme sa žiť normálne a brať len to, čo naozaj potrebujeme. Mám však ešte stále čo robiť, je kde redukovať, robiť inak, zlepšiť.
Minimalizmus je môj prístav v rozbúrenom svete.
Byť Slovenkou je dnes pre mňa privilégium. Ešte stále máme zelenú trávu, pitnú vodu, prírodné jazerá, hory a lesy, lúky, divé zvery, vtáky, dážď, oblohu. Ak si to všetko nestihneme zničiť a už aj „doma“ bude púšť.
Moja mama chcela vždy „vypadnúť z mesta“ a kúpila si lacný dom na polosamote s veľkou záhradou a ovocnými stromami. Pamätám si, ako položartom vravela, že tie stromy budú raz namiesto peňazí naše prírodné dedičstvo. „Dedíme marhule, vínnu pivnicu a zmysel pre humor dcéra moja! „ – nechala sa počuť.
Možno tento dom, nad ktorým som ohŕňala nosom, bude mať nakoniec hodnotu viac ako peniaze. Veď už našom byte v Bratislave sa od mája bez chladenia nedá existovať. Všetci utekáme z vypečených miest, ak je kam. Realitná investícia (sen) budúcnosti pre mňa predstavuje eko chalupu v lese so solárnymi panelmi a záhradkou, najlepšie kdesi na severe. Aj s podobne zmýšľajúcimi susedmi.
V dedinskej krčme vysedáva starý (údajne) blázon, a ten už roky vykrikuje niečo o 50 ročnej apokalypse a ako len ten, čo má vlastnú pôdu so studňou prežije.
Začínam brať bláznov vážne. Možno je to múdry človek, ktorému dodnes svet nerozumel.
Dnes je tu opäť pekelne teplo a zajtra vyprevadím dcéru do novej multi-kulturálnej školy. Spolužiaci sú z Pakistanu, z Indie, z Emirátov, z Kanady, z Anglicka. V škole sa premelie 60 národností a nikto sa necíti iný. Tu je to normálne.
Prvýkrát však mám stiesnený pocit, že ju čaká neistá budúcnosť.
Toto je svet, v ktorom bude ona vyrastať a žiť.
Chcem, aby však raz vedela, že som si bola vedomá toho, čo sa tu deje, a snažila sa niečo preto urobiť. A chcem v tom povzbudiť aj teba.
Minimalizmus už nie je voľba, ale nutnosť.
Zuzana says
Aj Maťko Geišberg ( pesničkár ) má skvelú pieseň o Copatej Grétke ako vidí že horí dom v ktorom býva ale dospelí sa len raduju a nepočujú ju …ĎAKUJEM za všetky tvoje blogy a tento bol veľmi silný , hoc my sa už vedome snažíme znižovať našu spotrebu , stále je čo vylepšovať .
Minimalistka says
Ahoj Zuzka, no tú si musím vypočuť! 🙂 Áno je čo vylepšovať, ale my sme aspoň začali. Dúfam, že sa pridajú aj ostatní. Ďakujem! A. X
Zuzana says
Aďka, snaď vyjde ta piesen na jeho novom pripravovanom CD , lebo sa ju neda najst este na youtube, ibaze by ktosi dal zaznam z jeho vystupenia . ale vascinou ju zahra na kazdom koncerte a teda hra pomerne casto po celom Slovensku 🙂
Zuzana says
Jeeej ,a niekto cast tejto nadhernej piesne zachytil ked mali nedavno koncert na Spisskom hrade …tak aspon mala stipka z jeho uzasnych vystupeni a textov
, lebo tento clovek vie o com spieva – nadherna duša
https://www.facebook.com/daniel.spiner.1/videos/10213561395502065/?__tn__=%2CdlC-RH-R-R&eid=ARAtAM2_5bYVyzhzkLR7YRUw2x32SV4IzYAbzHMvH69L2dj3yGg7oYsY36SjS2hdV8ggHLO_r6q0c-Fx&hc_ref=ARRNSPoCwt0Nft2p2sD8U9BzRSJIDtIoUaruZR-gCFMHcKvNWFJDLMOcacnKO09VM1Q
Zuzana says
Jeeej ,a niekto cast tejto nadhernej piesne zachytil ked mali nedavno koncert na Spisskom hrade …tak aspon mala stipka z jeho uzasnych vystupeni a textov
, lebo tento clovek vie o com spieva – nadherna duša
https://www.facebook.com/daniel.spiner.1/videos/10213561395502065/?__tn__=%2CdlC-RH-R-R&eid=ARAtAM2_5bYVyzhzkLR7YRUw2x32SV4IzYAbzHMvH69L2dj3yGg7oYsY36SjS2hdV8ggHLO_r6q0c-Fx&hc_ref=ARRNSPoCwt0Nft2p2sD8U9BzRSJIDtIoUaruZR-gCFMHcKvNWFJDLMOcacnKO09VM1Q
Minimalistka says
super ďakujem 🙂 A.
Viki says
tiež to tak cítim. čoraz viac a čoraz naliehavejšie… náš čas sa kráti priamo úmerne našej ľudskej chamtivosti. taktiež kupujem, čo sa len dá, v bazároch. a rovnako aj predávam v bazároch ďalej to, čo sa ešte niekomu môže zísť. mojou osobnou výzvou je redukcia kozmetiky a redukcia (p)otravín. prešla som na kúpu mäsa od lokálnych domácich chovateľov, v lete máme zeleninu a ovocie z vlastných zdrojov, ale ešte stále máme veľké medzery v tom, aké (p)otraviny kupujeme, konzumujeme a žiaľ aj vyhadzujeme nespotrebované. vieš mi v tomto poradiť?
Minimalistka says
Ahoj Viki, priznám sa, často som v tom čo robiť presne a ako sama dosť zmätená. Určite redukcia všetkého je výborný krok. My sa snažíme kupovať všetko to, čo nebolo vypestované ďaleko, jesť sezónne (nedám si jahody v decembri) a všetko, čo je hlavne čerstvé. Na problém vyhadzovania potravín Ti odporúčam blog: doposlednejomrvinky.sk a je aj FB skupina, kde si ženy radia, ako spotrebovať zvyšky. Držím palce a ďakujem za komentár Andrea
Zuzana says
Skvely clanok! Aj ja mam maleho syna a vrasku na cele z toho, aka buducnost v akom svete ho caka. Nejako neviem najst v sebe dost optimizmu, ze u ludi zase raz nezvitazi tuzba po moci, zisku, a nakoniec opat raz krajiny, co najviac devastuju planetu, budu lyncovat slabsich a bezbrannych. Zial, nenarodila som sa ako optimistka, kiez by vsetko nakoniec dopadlo lepsie nez ako to dnes vyzera.
Minimalistka says
Ahoj Zuzka, ja ako večný optimista som veľmi skeptická. Neviem, čo sa musí stať aby sa všetci tí sebeckí chamtivci tiež pozreli do vlastného svedomia. Nemajú aj oni rodiny, deti a vnukov? Ako píšeš, dúfam aj ja, že to dopadne lepšie, ako sa to javí. Ďakujem za komentár. Andrea
Anna says
Milá Andrejka, hoci nám 70 rokov, zisťujem, že vy mladí ste úžasní a kiež by bolo veľmi veľa takých, ako si ty ! Musím priznať, že veľkú vinu na tom, ako to tu dnes vyzerá má aj moja generácia. Ale netreba sa na nikoho vyhovárať, treba začať od seba a nikdy nie je neskoro začať s tým niečo robiť. Tvoje články sú výborné, sú pre mňa a moju rodinu inšpiráciou a výzvou. Ďakujem, s úctou Anka
Minimalistka says
Milá pani Anna, 7O rokov a čítate blogy? To je úžasné! Cítim sa poctená, že práve ten môj a prajem všetko dobré. Ďakujem za podnetný komentár. Andrea
simona says
Ahoj andrejka, zboznujem tvoj blog a aj postoj k zivotu, sama mam dve male deti a takisto si uvedomujem naliehavost celej situacie a zaroven sa ukludnujem „proroctvom“ ze nasi deti su ta generacia co zachrani svet. Po docitani mi vyvstala otazka vyslovene pri tebe, a prosim ta neber to nijak v zlom, ze preco ked si uvedomujes v akom prostredi zijes, ze ako je to ekologicky narocne, tak preco v tom pokracovat…. preco umelo zostavat niekde, kde to na zivot nie je vhodne, aj ked tam ma moj partner kontrakt, ved tych mal aj viac. Ako som povedala, neber to ako utok, len ako filozoficku otazku. Ja som rada ze zijeme na slovensku, ale aj tu je pomaly citit klimaticke zmeny v extremoch pocasia, rozdiel 15 stupnov medzi jednotlivymi dnami nie je nicim vynimocny. Tak snad to este nejako dokazeme zmiernit, lebo zastavit to uz asi nebude mozne.
Pekny den
Simi
Minimalistka says
Ahoj Simona, ďakujem za komentár aj za otázku, prečo sme momentálne v Emirátoch – no ako si spomínala toto je manželova práca a pre mňa je rodina a byť spolu ako rodina prvoradé (vyskúšali sme žiť na Slovensku kým on dochádzal a bolo to náročné pre deti). Ja beriem život a príležitosti tak ako prídu, je jednoduché zutekať a ísť do relatívneho „pohodlia“, no mńa práve to, že so zažila zmeny aj tie extrémy veľa naučilo. Pre nás ako rodinu je tu stále vyššia kvalita života – a chceme aby deti vyrastali v medzinárodnom prostredí a chodili do lepších škôl ako doma na Slovensku. Sme tu preto, aby sme neskôr mohli žiť tam kde chceme. Nuž keď máš skolopovinné deti a manžel medzinárodnú prácu, nie všetko ide hneď a naraz. Je to tu ekologicky a energeticky náročné ale dá žiť minimalisticky aj tu, a ľudia sú si vedomí čo sa deje. Dejú sa tu zmeny obrovskou rýchlosťou (nie plastom, recyklácia, prechod na solárnu energiu,eko riešenia – vybudovali tu Masdar city – prvé energeticky sebestačné mestečko na púšti atď. Krajina je si vedomá, že sa nemôže spoliehať na ropu a napriek všetkému je inšpirujúce sledovať, ako sa snažia obrátiť veci k lepšiemu. Tak zatiaľ sme teda tu a tešíme sa na zimu, ktorá ma len 25 stupňov 🙂 Normálne sa na leto chodí do Európy, ďalšie tu už tráviť neplánujem (teraz sme museli kvôli vízam škole atď) Ahoj Andrea
Marcela says
Milá Andrejka, prečítala som si článok od Teba a prvýkrát v živote som sa rozhodla napísať, pretože téma o ktorej píšeš sa nás všetkých týka – bez rozdielu. Zabudli sme, že na Zemi sme len návšteve a privlastnili sme si ju.
Aj ja sa snažím s rodinou žiť tak aby jej neubližovali. Voľný čas trávim na záhrade – namiesto obchodov, kompostujem, teším sa z každej paradajky, ktorú bez chémie dopestujem bohužiaľ vplyvom globálneho otepľovania už aj na Liptove, mám doma 30 ročnú kvalitnú obývaciu stenu, ktorá je stále moderná – pretože sa zas vracajú do módy 90.roky a som ochotná priplatiť si za obaly, ktoré by mali byť zo zákona vratné, pretože nerobím to pre seba, ale pre moje deti a vnukov. A nerobím to pretože musím, ale pretože chcem.
Pevne verím, že sa ešte spamätáme a želám si aby bolo takých Grétiek čo najviac. Pekný deň Marcela
Therezka says
„Hlad na svete nie je preto, že nedokážeme nasýtiť chudobných, ale preto, že nedokážeme nasýtiť bohatých.“ — Matka Tereza
Nie len hlad ako taky ale zasicovanie potreby materialnych veci. Bohuzial ale je to tak, silny clanok az som mala zimomriavky.