Kto raz zdedí naše haraburdy?

„Niekedy ten najchudobnejší človek zanechá deťom najbohatšie dedičstvo. “

Ruth E.Renkel

Počuli ste už niekedy o predsmrtnom upratovaní? Nie, nerobím si z vážnej veci srandu.

Nuž .. Jedná sa o taký : „Minimalizmus pre seniorov.“

Vypratávanie na sklonku života.

Týka sa to nás, všetkých. Okrem jednorožcov, víl a nesmrteľných.

Narodenie je proces prirodzený tak ako smrť. A smrť nie je opakom života, ale jeho súčasťou.  

Večne po zemičke našej chodiť nebudeme, a napriek tomu téma smrti sa u nás veľmi nenosí. Vyhýbame sa jej, nechceme na ňu myslieť ani ju riešiť. So smrťou sa stretávame cez filter bulvárneho magazínu. Híkame, ochkáme, predstavujeme si, ako by sme to prežívali.

A keď kosec navštívi tú našu rodinu, rana je bolestivá, a je to úplne jedno, ako dlho sme sa na tento scenár pripravovali. Dá sa to vôbec?

Minimalizmus ma naučil dívať sa na materiálne veci cez iný filter. Sú všetky tie čačky-mačky, čo si pokúpime, naozaj také podstatné?

Umierajúcim ľuďom je najviac ľúto úplne iných vecí: málo času s ľudmi, ktorých máme radi, málo oddychu, viac spoznávania, menej pracovania a hromadenia.

Veci, ktoré si celý život kupujeme, majetok ktorý si veľadíme… do hrobu si to nevezmeme.

Som ešte mladá, v plnom zdraví (klop-klop), mám dve malé deti, času dosť myslieť na koniec? Možno.

Vie to len ten hore. Som rada, že mám veci vopred naporiadku.

Budem musieť čeliť odchodu starých rodičov, a neskôr aj rodičov.

A priznám sa, som už teraz vydesená … ehm… na smrť.

Dobre, idem na to veselšie. Poznáš tento vtip?

Pre niekoho sranda, pre niekoho realita. Pracovala som ako maklér niekoľko rokov, a garantujem ti, v slovenských domácnostiach je takéto niečo úplne bežné, ak nie horšie.

Existuje generácia ľudí, ktorým minimalizmus nič nehovorí a nepoznajú hranice.

Uskladňujú roky a roky úplne všetko. Predávala som dom, kde boli veci poukladané aj na schodoch: skrutky, vybité baterky, škatule s topánkami, kuchynské náčinie, kusy náradia, nefunkčná elektronika.

Ak ide o predaj takéhoto domu, to je ešte ten lepší prípad. Hurá, aspoň sa ten preplnený barak rieši.

Mnohí rodičia však všetky tie nahromadené haraburdy naložia kam? Rovno na plecia celej rodiny.

Nech sa páči, dedičstvo!

„Veď toto všetko sa im raz zíde“

“ Po mojej smrti si s tým robte, čo chcete.“

„Robíme to pre vás“ 

Kto si myslí, že nechať svoje s prepáčením pakšametle na iných je fakt sebecké, nech zdvihne ruku.

Išla by si dobrovoľne niekomu vyprázdňovať byt? Chcelo by ti v plači a smútku prechádzať dni, týždne a mesiace haraburdy, čo sú staré aj celé desaťročia?

Mne osobne stačí jeden minimalistický domov – ten môj:)

Nemajte mi za zlé, rada zdedím niečo nehnuteľné, pekné, vzácne a špeciálne. Nie však úplne všetko!

Pri debordelizácii domácnosti som urobila jednu obrovskú chybu: Veci, čo som nechcela som často nosila na dedinu k jednému či druhému rodičovi (sú rozvedení pozn. aut) a oni ich ochotne prijali. Nuž neradi vyhadzujú. Zneužila som to trošku. Ich miesto aj garáž. Fuj, hanbím sa.

„Veď im sa to raz zíde“ ………….

Im sa to raz zíde, a mne sa to raz vráti do života. Pri každej návšteve vidím svoje vyhodené veci uložené v garáži. Idem si dediť svoje „smeti“.

Chyba, chyba, chyba.

Momentálne teda minimalizujem to, čo som už vyhodila . Postupne všetko vláčim späť, predávam, alebo sa toho zbavujem.

K tejto téme som objavila skvelú knižočku od Margaret Magnusson s názvom: Swedish Art of Death Cleaning. Ja tých Škandinávcov žeriem. Majú Hygge, majú Lykke a teraz toto. Švédi nazývajú takýto minimalizmus ako Döstädning.

Slovo dö ako smrť a ständing ako upratovanie.

Margaret je  Marie Kondo pre ľudí po 5o-ke. Sama svoj vek opisuje niečo medzi medzi 80 až 100 rokov 🙂 a v knihe sa s čitateľmi delí o svoje poznatky, ako si zminimalizovať domov pred odchodom na oný svet. Tipy na vytrieďovanie sú podobné ako počas klasického minimalizovania, sú v nej však isté rozdiely.

Pri tomto type vypratávania sa pýtaš iné otázky.

Nemyslíš na seba, myslíš na iných.

Bude mať z tejto veci po mojej smrti niekto radosť?

Je táto vec pre niekoho užitočná?

Zlepší alebo uľahčí mi táto vec život, kým naposledy nevydýchnem? 

Margaret radí, aby sme sa my deti nebáli otvoriť diskusiu s rodičmi o tom, ako naložiť s ich vecami a majetkom po smrti. A nejde len o právne a formálne veci, ktoré sa dávajú do závetu. Je potrebné sa o veciach baviť, kým ešte máme všetci zdravie, chuť, mladosť a energiu.

60-65 ročný človek zvládne tieto veci riešiť. Moja 86 ročná babička zistila, že je už trochu neskoro, a trápi ju to. Dom je pre ňu veľký, príliš veľa vecí sa ťažko upratuje a sadá na všetko prach. Niektoré časti domu už nie sú ani bezpečné (schody, vstup do sprchy atď). Do udržiavania domácnosti je zapojená celá rozvetvená rodina nuž, a je to náročné.

Nemali by sme sa teda báť položiť priame otázky tým, ktorých sa to týka:

Čo budeš robiť so všetkými vecami, predtým ako odídeš z tohto sveta? 

Máš veľa pekných vecí, uvažoval/a si, ako s nimi do budúcna chceš naložiť?

Cítiš sa tu ešte dobre, s toľkými vecami? 

Nebol by tvoj život jednoduchší, ak by sme tento prebytok preriedili? 

Ako ti pomôžem tak, aby sme to pomaly všetko prebrali? 

Nejedná sa o ľahkú diskusiu a mnohí by ju považovali za neslušnú, no nie je to férovejšie, ako zaťažiť celú rodinu s pretlakom vecí neskôr? Pripomína mi to tému vianočných darov, všetci sa tvárime že je to okey, nechce sa nám o tom baviť, a keď sa niekto ozve, odľahne nám, lebo sa o tom raz rozprávať musíme.  Možno nie je zlý nápad tému len tak nadhodiť, taktne a citlivo, nechať v otvorenú v pléne a neskôr sa k nej postupne vracať a navrhnúť, či to alebo ono by nebolo lepšie dať preč.

Autorka knihy radí začať postupne pretrieďovať už na začiatku dôchodcovského veku, podľa zdravia aj vnútorného pocitu.

Najlepšie je začať veľkými vecami – kusmi nábytku, obrazmi, lampami.

Postupne prejsť k menším veciam – príbory, poháre, uteráky, obrusy..

Jeden z najlepších spôsobov, ako sa začať zbavovať majetku je ponúknuť ho rodine. A nebáť sa niečo si od mamy, deduška či prababičky aj vypýtať.

Po presťahovaní do Bratislavy som nemala v kuchyni žiadne poháre a hrnce a poprosila som babku, či nemá nejaké nazvyš. Nechcelo sa mi ich hneď kupovať no a čuduj sa svete, odišla som z plnou škatuľou krásnych vecí a nie hocijakých. Poháre na víno sú famózne a stále mi ju pripomínajú. Babka nechce počuť o tom, že by ich chcela späť. Tešila sa, že môže pomôcť. Pri každej návšteve ma kadečím chce obdarovať. Niekedy sú to pre mňa nepotrebné veci, ale vezmem si ich a hútam, kam ich ďalej posunúť. Babka má plnú kuchyňu riadov a už si nevie variť. Vo vitríne je stoja kryštálové poháre a nikto z nich 30 rokov nepil. V periňáku je snáď sto plachiet. Dom je plný krásnych vecí, ktoré už nikto nevyužíva a nepotrebuje.

A vieš čo ma vie naozaj rozľútostiť? Keď sa kvôli veciam pokazia ľudské vzťahy. Po pohrebe sa v dome zosnulého zíde celá rodina zíde a pohádajú sa o serepetičky. Týmto pozdravujem časť našej rodiny, kde sa celé roky moje tety spolu nebavia aj kvôli tomu, kto si po kare zobral starý televízor, kto čo zdedil a iné prkotiny. Pamätám si na to ako včera, a to som ešte bola dieťa.

Nie je lepšie ich počas života rozdať presne podľa toho, čo sa komu zíde? Osobné veci ako fotky, listy a šperky je rozumnejšie nechať si úplne nakoniec.

Dôležité je zbaviť sa aj tajomstiev, ktoré človek nechce, aby čítali či objavili iní – staré diáre, romantické listy, dokumenty alebo predmety, ktoré sú veľmi intímne či osobné.

Dobrým nápadom je naopak uložiť na bezpečné miesto heslá, mapy či prístupy do miest, ktoré človek chce, aby boli objavené. Pobavil ma príbeh v novinách, kde dvaja mladí ľudia objavili rodinné šperky v škatuli od spoločenskej hry kúpenej v bazári. Ups. 

Veľmi sa mi páčil tip z knihy, kde autorkina  mama nechala pred smrťou na každej veci malý lístoček, ako s danou vecou naložiť. Počas emocionálnej bolesti jej to veľmi pomohlo pri vyprázdňovaní maminho bytu.

Čo a koľko si ponechať je individuálne, páči sa mi však pravidlo:

Ak nevieš čo máš a kde máš, máš toho veľa. 

Kniha Švédske umenie smrteľne vážneho upratovania je dostupná aj v slovenčine  (teším sa) a odporučila by som ju každému, kto čelí podobnej situácii s rodinou. Prečítaj a posuň ju ako povinné čítanie tým, ktorých sa to týka.

Je vtipná, malá, stručná a plná humoru. Ak sa ti zdá príliš čierna, podobnú funkciu splní aj tá moja, či iná. Bola som prekvapená, koľko starších žien číta môj blog a kúpili si knihu nie preto, že sú mamy na materskej .

Idú triediť kvôli iným, nie kvôli sebe.

Je správne si dať život do poriadku.

Aby sa nám jednoduchšie žilo, menej upratovalo, ale aj ľahšie odchádzalo.

Na tento svet sme prišli s prázdnymi rukami a mali by sme z neho aj tak odísť.

Nezanechajme za sebou spúšť a smetisko.