Neviem ako vy, ale ja som typický Blíženec, ktorý miluje svoj osobný priestor.
Cením si ako ako najdrahší šperk a dávam ho na piedestál mojich priorít. A verím aj v to, že všetci okolo mňa by ho mali mať ako útočisko na vlastné myšlienky a osobné veci.
Potom prídu malé detváky a zrazu sa z mojho života stala invázia mimozemšťanov.
Nič nie je kde bolo a všetko je tam, kde by nemalo byť. Detské veci a hračky sa roztiahnu do všetkých kútov baráku a nič ich nezastaví.
Každý deň ich zastavujem a vyhadzujem z môjho horizontu.
Gumičky, kinder vajíčka, papiere, nálepky, ceruzky, lacné plastové zadarmo hovadinky z obchodu, niet proti nim Biolit.
Svoje deti nadovšetko milujem ale snažím sa im vysvetliť, že každý má nárok na vlastný priestor, ak nie na izbu tak kútik, kde je to MOJE.
Je to jedno v akom veľkom byte či dome žijeme.
A preto som sa rozhodla si nárokovať späť obývačku v hmm… kompromisnom 90 percentnom množstve.
Možno to poznáte, hurá sedem hodín večer, decká kooonečne spinkajú, idem si naliať pohár vychladeného Sauvignon Blanc a prečítat knihu…hmmm…a …do prčíc.. zase som stúpila na Lego kocku čo sa niekde potuluje pod mojimi nohami ….
Dám sa dokopy, sadnem si uschnutú plastelínu na sedačke a okolo mňa bezútešne : hračky, hračky a ešte raz hračky. Keď mám štastie, tak aj nahádzané na jednu kopu a tak.
Toto bol pohlad bešte pred hlavnou vyhadzovacou vlnou, no i po nej sa hračky prevlačujú do obývacieho priestoru.
A sranda je taká, že sa s nimi vôbec nehrajú, len prevrátia na zem a spraví sa taký fasa echt bordel.
Tak som sa rozhodla moje deti informovať, že v obývačke budú dve hračky a to kuchynka a jej príslušenstvo v jednom malom košíku a vláčik pre syna odložený v truhlici plus dve hračky vlastného výberu.
Po záverečnej hodine musí byť všetko späť v truhlici mimo môjho zorného poľa alebo späť v izbe.
Mám prázdny kôš, do ktorého na konci dňa nemilosrdne ide všetko, čo nemá v obývačke byť a putuje hore do izieb.
Ak si to nenájde miesto, ide do koša ale smetného.
Moje decká majú štastie na vlastné izby tak nevidím dôvod na to aby sa tam nepomestili aj ich veci. Moja izba môj hrad. Tu končí tvoj priestor, tu začína môj.
Tak si večer sadnem a teším sa keď som obklopená knihami a vázou s kvetmi či nebodaj poriadkom a energiou plynúcou okolo mňa neblokovanou pípajúcou plastovou hračkou.
Zaujímavé je, že odvtedy sa aj začali s tými štyrmi vecami hrať.
Alebo sa v obývačke nudia a idú hore do izby. Oh, YES)!!!!!
Kdyz jsme byli mali, moja mamka na to mela jednoduche pravidlo peti hracek. Na hrani byl detsky pokoj, pokud jsem si chtela hrat s vice hrackama, tak jedine tam. Ale ja mnohem radsi byla v obyvaku, uz tenkrat jsme ho jako jedni z mala meli propojeny s kuchyni, kde kralovala maminka a ja chtela byt s ni. A v tom pripade se aplikovalo pravidlo peti hracek. Mohla jsem si s sebou zit 5 hracek, vic ani tuk. Kdyz prisla necekana navsteva bylo uklizeno v 5 vterinach ☺ a me to jako malou donutilo si jooo fakt rozmyslet s cim si chcu hrat a co budu doopravdy potrebovat… a fungovalo to ke spokojenosti vsech.