Minimalizmus a deti: HRAČKY

Hračky.

Kupujeme ich deťom s prísľubom nekonečnej zábavy a rozžiarených očí  – ako v tej cielenej reklame pred Večerníčkom.

Potom ich zbierame, ukladáme, skladujeme, potkýname sa o ne, niektoré milujeme a niektoré povedzme si úprimne… z duše nenávidíme.

Keď prídu raz do rodiny deti, hračky tvoria snáď najväčšiu kopu haraburdia rozlezeného po byte. Vraví sa že deti a poriadok v dome nejdú dokopy. Udržať čistý barák znamená nechať deti pred dverami.

Je to naozaj náš osud matiek? Akceptovať to čo je až kým neodídu na strednú?

Pre mňa boli hračky asi najkritickejšia oblasť môjho života, ktorá mi prinášala ťažkú migrénu, bolesti chrbta z neustáleho zohýnania a postihnutie, kde som sa menila na papagája : „Upracte si po sebe, detiská jedny nepodarené ešte predtým než si zlomím hnát na nejakej vašej prkotine!“

Dušovala som sa samozrejme len teoreticky, ako to raz všetko nahádžem do koša, lebo na to už nemám nervy. Obe detské izby boli ako by sa v nich prehnalo tornádo, a poriadok vydržal vždy asi priemerne 1.5 hodiny, kým zase niečo nevytiahli a nerozvláčili po dome.

Cítila som sa ako otrok v diabolskom víre, z ktorého nebol únik.

My dospelí sme nemali ani kúsok priestoru pre seba, kde by sa nepovaľovali.  V obývačke, detskej izbe, v spálni, v kuchyni… Nedalo sa im uniknúť. Keď sa my aj podarilo tie plastové potvory preriediť, tak tu boli opäť narodeniny, Vianoce, návštevy s plnými rukami a zrazu sme sa vrátili na bod nula.  Ak k tomu pridáme kreatívne výtvory, ktoré nosí dcéra zo školy a plastové prkotinky z Kinderiek, čo si zbiera syn, niet divu, že sa z toho jedna matka môže zblázniť. Akoby sme toho nemali aj tak dosť.

Potom sa stali dve príhody, ktoré ma nakopli k prvej závažnej vlne minimalizmu.

Vybrali  sme na dovolenku a zabudla som vziať hračky. Hotová tragédia, taška zostala zabudnutá pri dverách.

Ani jedna bábika, ani jedno autíčko, lopatka do piesku či ceruzky a omaľovánky. Zistili sme to a pocítili až na nejaký tretí deň, keď pršalo a sedeli sme na chate. Že čo teraz? Ide sa improvizovať hrncami a vareškami z kuchyne. Deti sa hrali s čím sa dalo.  Nakoniec sme v tom daždi boli nútení ísť do blata predsa len von a bolo nám aj tak dobre.

Deti sa prekvapivo nehádzali o zem ani za hračkami neplakali. Bez problémov sme sa bez nich zaobišli a deti si boli nútené nájsť zábavu. Ako extra bonus sme si priniesli o jeden kufor menej. Nechcelo sa mi veriť aký zázrak nastal. Dobrovoľne by som na to asi neprišla.

Druhá príhoda sa stala v Anglicku, kde sme navštívili zaujímavé historické múzeum.Bol to zachovalý zariadený meštiansky dom, s pôvodným nábytkom .

Pozostával s dvoch spálni a centrálnej haly – obývačky, s koženým kreslom a písacím stolom, šijacím strojom pre pani domu, a kobercom pri peci s malým kútikom. „Tu sa hrali deti „- vysvetľuje sprievodkyňa. Na drevenej stoličke sedela blonďavá bábika, krásna so žmurkajúcimi očami a rozkošnými šatičkami, pri nej postieľka a zopár serepetičiek. Vedľa ležala obrázková kniha, drevené autíčko a koník na kolieskach so šnúrkou na ťahanie. Eh, to bolo asi tak všetko.  Gúľam očami. Ako tie deti prežili sto rokov dozadu? Smejem sa v duchu a zastrájam sa.

Akosi sa mi vyjasnilo. Vedela som presne, kde nastala chyba. Moje deti mali jednoducho priveľa a z ničoho sa dlho netešili. A ja som bola na konci zo silami.

Prišli sme domov a idem si zmeniť život. Teraz už naozaj. Bola som presvedčená, že to pôjde ľahko.

Pravda bola taká, že moje deti naozaj nepotrebovali plnú izbu hračiek. Zainteresovala som šesť ročnú dcéru, že ideme potešiť iné deti, a nech si vyberie do jedného koša to, či si chcela ponechať, lebo sa s tým rada hrá a nejakých 10 kníh.

Vybrala si presne to, čo som myslela, svoje bábiky a ich príslušenstvo, dve plyšové  hračky, nakoniec len päť kníh. Domček pre bábiky, ktorý sme nakoniec neskôr aj tak predali.  Zbierka postavičiek Shopkins je už momentálne v pivnici. Ponechali sme si zopár spoločenských hier, ďaleko od malých ručičiek na vrchnej poličke.

Dilema nastala s Legom – ako hračka je skvelá a kreatívna, problém nastal v tom, že dcéra nebola naučená si ho odkladať na príslušné miesto a potkýnala som sa o malé kúsočky , kade som chodila.

Podmienka bola jasná: po skončení hrania ide Lego späť, kde je určené  – alebo preč z domu.

Musím povedať, že odvtedy tzv.Lego problém nemáme. Namiesto drahých omaľovánok sme zostali by obyčajných ceruzkách a výkresoch. Dali sme zbohom kreatívnym pomôckam z nasledujúcich dôvodov:

• fixky sú pre domácnosť čistý diablov vynález, ktorý sa nedá očistiť a zmyť a stále im magicky chýbajú vrchnáky. Nechcem predčasne ošedivieť, preto vravím NIE.
• omaľovánky a nálepky sú Luciferov brat, stoja majland a nedajú sa oškrabať z nábytku. Nebudem brať tabletky na ukľudnenie a druhú hypotéku, len aby sa moja princezná zabavila.
• kupovaná plastelína je horšia snáď už len ako nukleárna hrozba z Iránu, a okrem toho, že ju pomaly treba kupovať na splátky, je prakticky  použiteľná raz či dvakrát, nikdy opakujem nikdy neskončí s vrchnákom na plastovej krabičke, ale nalepená na mojom zadku, alebo obschnutá a zadupaná do koberca. Na tú domácky robenú nemám čas a schne a lepí sa takisto. Som k sebe milosrdná. Nie, nie a ešte raz nie. Nein. Pronto.

Ja viem, nikto nechce aby deti vyrastali bez možnosti si vyskúšať umelecké a kreatívne zručnosti. Je ale taká inštitúcia , kde má všetky tieto aktivity zvaná škola, a tam si môže lepiť, vystrihovať, maľovať, trblietkovať (ďaľšia smrť), plastelínovať a podobne pod dohľadom pani učiteľky, ktorá po tom môže po nich upratať. Kým sú deti malé, a nevedia si po sebe upratať si radšej zjednodušujem život.

S mojím synom to šlo ako po masle. Teraz má tri roky  a dve preferencie.  Autíčka a vláčiky. Ešte za svoj krátky život nestihol toľko nahonobiť, ako jeho sestra, tak bol proces bezbolestný.

Začal sa voziť na skútri, čoskoro presedláme na bycikle a v izbe má svoju postieľku a dva plyšáky. Zopár kníh a stavebnica Lego Duplo. Drevené, kvalitné a kreatívne hračky sa vždy oplatia. Všetky ostatné pípajúce hulákajúce plasty sme darovali smetnému košu.  isté veci majú krátku životnosť. Mne sa uľavilo a myslím, že jemu tiež.

Prišla som na to, že aj s tých obľúbených hračiek stačí málo. Akonáhle ich má celú kopu, tak to autíčko ktoré má tak rád nie je už také špeciálne. Deti si hračky viac vážia a opatrujú, keď ich majú tak akurátne.

Nič nebude srdcu drahé, ak toho máme plný šuflík, nie?

Keď to zosumarizujem, minimalizácia hračiek sa podarila lepšie, než som si myslela. Každú hračku, čo som chytila do ruky a zanalyzovala – kedy sa s tým naposledy hrali, má to viac ako päť častí? Robí to zvuky a lezie mi to na nervy?.. bolo ľahké vyhodiť.

Teraz uplynulo vyše pol roka od môjho originálneho dátumu publikovania tohto článku. Je neskutočné, ako vedia hračky liezť do života ako take otravné muchy. Ak si nedávam pozor a priebežne nevyhadzujem a nezakazujem rodine, aby nám ich kupovali, veľmi ľahko by som skončila kde predtým.

Niečo sme darovali známym a zvyšok šiel do krabice na ulicu, kde si to za krátku chvíľu nejaká netušiaca obeť vzala (cha-cha).

Deti nemali žiadnu ujmu na zdraví a síce si izbu stále rozhádžu, lenže je uprataná za 5 minút.

Som určite ale omnoho odvážnejšia v množstve koľko majú teraz. Keď som začala, mala som pocit viny. Ako sa budú cítiť, či si všimnú, že majú menej ako kamaráti, či je normálne mať skoro prázdnu izbu. Potom som si pripomenula dôvody, prečo to robím a fakt, že sa s vačšinou aj tak nehrajú a je to len pozadie.

Hračky, ktoré sme si pred pol rokom ponechali, šli nakoniec z domu preč tak či tak. Som prekvapená ako dcéra pochopila, že zaberajú miesto v izbe. Keď sa prídu kamarátky hrať, vždy sa skvele zabavia s tým málom, čo tam je. Ani raz nikto nekomentoval koľko majú moje deti v izbe skôr naopak, ako má pekne upratané 🙂 Návštevy prebiehajú v pokojnejšej atmosfére, nakoľko sa deti netopia v hračkách. Ja upracem za pár minút. Menej sa hádajú.

Vrele odporúčam zobrať deti na blšák a spolu ich popredávať, nech vidia, ako sa dajú zarobiť nejaké peniažky a môžu si z a utŕžený zisk niečo nové vybrať. Dať im vedieť, koľko čo stojí – trebárs že tatino musí byť celý deň v práci, aby si mohli dovoliť hračku, za ktorou mrnčia.

Vypnúť televízor, neumožniť im sledovať reklamu, NEBRAŤ DETI NA NÁKUPY DO HYPERMARKETOV. Deti nevedia, po čom túžia, až kým im to výrobcovia hračiek neukážu. Koniec koncov sme to my dospelí, ktorí im ich kupujeme. Menej hračiek je absolútne najlepší spôsob, ako podporiť kreativitu. Ak máte malé bábätko, vezmite ho do parku nech sa díva na oblaky, šum listov a tváre okoloidúcich ľudí. Čím menší človečik, tým väčší minimalista 🙂

Som často v nemom úžase, čo dcéra vymyslí z prázdnych plastových fľašiek od šampónu, roliek z toaletného papiera, papierových vreckoviek, kamienkov, čo nazbierala vonku a bežných vecí z domácnosti, ktoré si „požičia“ 🙂

Minimalizácia hračiek? Nebojte sa a choďte do toho. S plastovým sáčkom na smeti.

Ja  mám stale pocit, ako by som na lotérii vyhrala milión. Ušetrených minút života. Juchú!