Minimalizmus v kufri (alebo zápisky z púšte)

Dá sa minimalizmus „presťahovať“ a žiť s menej, skromnejšie a jednoduchšie kdekoľvek na svete? A nech to nie je jednoduché, v úplne maximalistickej krajine?

Uvažujem nad vtipom osudu, ktorý ma poslal späť práve na miesto, kde som sa chytila do chápadiel konzumu. Ak sleduješ môj blog už dlhšie vieš, že práve sústavné sťahovanie s malými deťmi ma priviedlo k minimalizmu. O to viac som sa pobavila nad správou, že sa sťahujeme späť na „miesto činu“, do rozprávkovej krajiny zlatých palácov. Dostala som šancu vyskúšať si všetko znova, a tentokrát inak?

Mám pocit, ako by som šla späť k imaginárnemu bývalému frajerovi s narcistickými tendenciami – viem že to nebolo pre mňa dobré, poznám všetky jeho (aj svoje slabosti), a som mierne nervózna z toho, čo bude. Dvakrát predsa nevstúpime do tej istej rieky. A čo zablúdené ovečky?

Napriek niekoľkoročným redukciám statkov sme sa pri balení riadne spotili. Na ceste sú veci osobnej spotreby, vecí čo máme radi, a zopár drahých trapasov, ktoré sa nám nepodarilo predať.

Veci na kempovanie,

bicykle,

kolobežky,

hlúpy nadrozmerný obraz

kvalitné koberce,

stará lavica a bar z Kašmíru

brúsené poháre od babičky,

orientálne lampy,

zimné veci, ktoré oblečieme už len raz za rok

praktické veci z kuchyne,

počítač, tlačiareň, televízor, hračky, a knihy!

Samozrejme, knihy! Kde ste moje milované knihy?

Pristáli sme na letisku v Dubaji s našimi dobrodružstvom otlčenými kuframi a vzápätí prejdeme akousi magickou bránou do úplne iného sveta.

Emiráty vo mne evokujú rozprávku z Tisíc a jednej noci. Horúci púštny vzduch, vôňa jazmínu a orientálnych parfémov, lokálni muži v snehovobielych odevoch (raz mi povie konečne niekto, v čom to perú?… 🙂 )

Sedím v taxíku a idem si krk vykrútiť pohľadom na najvyššie, najjagavejšie a najkrajšie na svete. Míňajú nás budovy svetoznámych hotelov, trblietavé mrakodrapy lemujú šesťprúdovú diaľnicu (pozdravujem trasu BA-Košice- pozn. autora) …Nechce sa mi veriť, že len päť desaťročí dozadu tu bola púšť.

Pribudli nové luxusné hotely, paláce zo zlatými kupolami a mramorovým obložením, veľkolepé múzeá a ďalšie sklenené veže. Chodníky a cesty prepájajú biele pláže, zelené parky a všadeprítomné katedrály konzumu – nákupné centrá. V tých kúpiš úplne všetko. Áno, aj to, o čom nevieš, že existuje.

Ľudia sa do nich utiekajú ani nie kvôli nákupom, ako pred neznesiteľným teplom, ktoré sa v letných mesiacoch šplhá až na 49 stupňov Celzia. Popri tom si niečo kúpia 🙂 Príroda ako taká tu existuje len vytvorená ľudskou rukou – parky sú umelo zalievané, aby nevyschli a byť „vonku“ je možné cez deň len v jesenných a zimných mesiacoch. Alebo sa z teba stane nočná sova. Veľa aktivít, ktoré sme doma robili prirodzene zadarmo, sa tu dajú robiť len vnútri. Nudiť sa tu nedá, ale musíš byť ochotná vytiahnuť peňaženku.

Spoločenský život v horúcich mesiacoch tvorí výstup z klimatizovaného auta do klimatizovaného shoppingu. Aby bežný smrteľník nechodil len tak po vonku – však by ho z toho tepla piclo – sa tu pre človeka šťastnejšie narodeného poskytuje maximálny servis – natankujú vám auto, doručia mekáč až domov a dokonca aj nákup zo supermarketu – stačí plný vozík odovzdať tete pri pokladni a platí sa až doma 🙂

Nuž niet divu, že sa veľmi ľahko zatočí z toľkej nádhery hlava. Na minimalizmus nie čas. Bolo by však jednoduché vidieť len bohatstvo, prepych a luxus.

V meste žije bublajúci kotol rôznych národností, farieb pleti a náboženstiev. Väčšina bežných pracujúcich ľudí pochádza z tretích krajín – Bangladéš, Filipíny, India, Pakistan. A títo ľudia nejazdia na drahých autách ani nedonesú domov závratný plat. Odišli zo svojej krajiny, aby sa mali o niečo lepšie a zarobené peniaze často posielajú domov rodine. Nesnažím sa ani predstaviť, ako môže byť otcovi rodiny, ktorí si nevidí manželku a deti celý rok. Alebo filipínskej slúžke, ktorá z materiálnych dôvodov nemôže mať deti a stará sa celý život o tie cudzie.

Práve obyčajní ľudia ma v tejto krajine inšpirujú viac, ako tí majetnejší a úspešní. Ako menežujú svoj rozpočet? Kde nakupujú? Čo jedia? Ako sa zabávajú? Budem mať určite veľa materiálu na zamyslenie.

Čas strávený v hotelovom apartmáne bola príjemná medzihra toho, čo ma čaká: prázdna nehnuteľnosť s nádejou, že sa loď s vecami objaví ešte toto leto. Zistila som, že točiť 10-15 kúskov vecí na oblečenie a žiť z kufrov je nakoniec veľmi pohodlné. Operiem, vonku na balkóne osuším za šesť a pol minúty (to teplo je na niečo dobré) a opäť oblečiem. Nikto ma tu nepozná a zatiaľ mi nevyčíta, že nosím na pláž tie isté šaty už tri týždne. Na hotelovej recepcii ma možno označovali ako „tá v tých čiernobielych šatách“ :))

Prvé týždne v inej krajine sú také medové, užili sme si bazén, hotelový servis a bol čas návratu do reality. Rozhodla som sa vyvarovať konzumných chýb z minulosti a spravila som si do žurnálu užitočné zápisky. Múdry sa učí na chybách druhých a hlúpy… no nebudem to rozoberať, haha 🙂

Bývanie:

Byt, v ktorom sme kedysi žili, bol príliš obrovský a zhltol celý prales nábytku a kilometre kobercov. Páčilo sa nám, že sme zrazu mali taký priestor a neriešili sme jeho nevýhody.

Dnes vieme že: potrebujeme bývať, tak akurát, ale zas nech sa dá v predsieni otočiť, na niečom jesť, dočasne sa vyspať, spojazdniť kuchyňu.

Dom sme si vyberali podľa veku a veľkosti – ešte v apríli sme prišli na realitné turné a keď som ho videla vravím mužovi – ten dom sa prenajme za 5 minút, ak ho nevezmeme. Ako jediný totiž nemal milión metrov štvorcových, bol moderný, má normálnu záhradu – nie len betónový slíž alebo pieskovú dunu, nebehali v ňom šváby a to najdôležitejšie – mal červené dvere :)))

Raz sa mi snívalo, že budem bývať v dome s červenými vstupnými dverami, i keď je možné, že som to asi príliš preháňala s čítaním Hier o Tróny. Neskôr som si naštudovala, že ho navrhol známy švédsky minimalistický architekt, a už som bola „doma“. 🙂

Vravím si, už nikdy nechcem bývať v príliš veľkej nehnuteľnosti, ani keby nám ju dali zadarmo. Tento dom je taký akurát a nepotrebujem slúžku, aby mi ho upratala. Dávam si bodík k dobru.

Zariaďovanie

V minulosti som kúpila nadrozmerný a drahý dizajnový nábytok, aby som zaplnila prázdne plochy. Tento nábytok som potom v Nemecku nemala ako predať. Nielen mne, ale nikomu sa nezmestil do domu a všetci kašlali na značku. V EU sa nosí Ikea 🙂

Ešte dnes mám pred očami ten nešťastný televízny stolík, ktorý si zobral jeden chlapík zadarmo a aj som mu taxík zaplatila, aby som sa ho zbavila. Tentokrát som zvolila opačnú stratégiu a využila horúce leto vo svoj prospech. Jún mesto vyľudňuje a veľa ľudí odchádza z krajiny. A čo robia? Zbavujú sa tak ako ja kedysi svojho nábytku a vecí. Urgencia času spôsobí rapídny pokles cien a pekné veci sa predávajú hlboko pod ich nákupnú cenu. Často sú tieto veci zánovné alebo úplne nové, nakoľko sem ľudia zvyčajne chodia robiť len na pár rokov.

Napísala som si zoznam nábytku, ktorý potrebujem a pustila sa do surfovania susedských búrz. Nič zaujímavé som tam nenašla, tak som po pár dňoch frustrácie zmenila taktiku a filtrovala inzeráty podľa lokality.

Čím exkluzívnejšia, tým lepšie. Podaril sa mi jackpot a našla som rodinu diplomata, ktorí museli predať všetko a najlepšie hneď. S 80 % zľavou som zaplatila kešovku za stôl, stoličky, dva gauče, stolíky, kreslá a záhradný nábytok.

Bonus: všetko presne z tých dizajnových obchodov, kde som kedysi oplieskala peniaze ja. Zohnala som sťahovákov z rozheganou dodávkou, osviežila som si základy arabštiny a hybaj s nákupom domov. Dávam si bodík k dobru a evanjelizujem: milujem second hand nákupy!! Síce som si odpálila chrbticu pozeraním do počítača aj do polnoci, ale stálo to nielen za ušetrené peniaze, ale hlavne, že dám šancu starým veciam pred nákupom nových.

Nie všetko čo potrebujem, si musím kúpiť.

Keď sa človek presťahuje úplne od piky a zakladá opäť skoro novú domácnosť, stále niečo treba. Kedysi by som nabehla do obchodov a kupovala veci, čo potrebujem teraz, na pár rokov, možno sú práve špecifické pre podnebie, že žijeme tu, alebo máme zrazu záhradu.

K nakupovaniu mám obrovskú nechuť a posledné rok nás baví šetriť, kde sa dá. Rozhodla som sa prekonať samú seba a ísť s prepáčením prosiť. Zaklopala som u susedov, dala príspevok na FB a popýtala sa každého, koho som stretla, či nemá niečo z vecí, čo ešte potrebujeme. Čuduj sa svete, väčšinu vecí niekto už mal a ako na potvoru: nechcel:)

Zadarmo alebo za symbolickú sumu som pozbierala: dve úplne nové hadice s príslušenstvom, kvety, stojan na vodu, koreniny, barové stoličky, wifi router, smetiak, metlu, koberec. Suseda mi dokonca dala aj fľašu červeného. Požičala som si aj vankúše a periny, uteráky a zopár drobností, čo prídu v škatuliach až neskôr. Kamoška mi požičala stolové hry pre deti, aby sa nenudili.

Dávam si ďalší bod k dobru a odporúčam pestovať susedské vzťahy – ľudia majú doma toľko vecí čo nepotrebujú!

Predtým, ako idem do obchodu, stojí určite za to pozrieť sa na inzeráty alebo sa spýtať známych. V tomto je bývanie v komunite, kompounde alebo v menšej dedine výhodou. Páči sa mi, keď sa ľudia dokážu spolu rozprávať, požičať si, vymeniť. Je dôvod konzumu aj bariéra medzi ľuďmi? Radšej si to kúpim, lebo mi je trápne si to vypýtať, alebo čo si o mne sused pomyslí, že na to nebodaj nemám.

Zábava

Nebudem chodiť okolo horúcej kaše – už mi je aj tak dosť teplo – dôvod, prečo je väčšina ľudí tu sú: peniaze. I keď náklady na život, jedlo a bývanie sú pomerne vysoké, platy sú stále vyššie ako v západnej Európe a nie sú zdaňované. Blížiaca kríza sa skloňuje častejšie a máme čoraz silnejší pocit, že teraz nie je čas veľmi míňať na zbytočnosti.

Najväčšia výzva, kde zlyhávam je však čo s deťmi cez prázdniny, keď sa nedá ísť von, nie je babička, záhrada, les ani plot a jediné čo mi ostáva je herňa v shoppingu alebo letný tábor za mastný peniaz?

Priznám sa, toto je najťažšia časť „nemíňania“ peňazí a neviem sa jej vyhnúť. Snažím sa to kombinovať návštevami u kamarátok s deťmi, domácej výroby slizu, pečenia mufinov, opakovaniu matematiky, pozerania televízie a priznám sa už sme zo zúfalstva opäť zaviedli elektroniku, kde sa deti v čase poobednej krízy „ja už neviem čo s nimi“ hrajú hry.

Kúpať v bazéne sa dá len neskoro večer a dúfam, že toto leto ešte nejako prekombinujeme cestou do Anglicka. Určite je lacnejšie a minimalistickejšie tráviť celé leto s deťmi doma na Slovensku (čo sme z rôznych dôvodov nemohli tento rok realizovať). Uvedomujem si aký máme doma na Slovensku luxus, že môžeme ísť VON. Utešujem sa, že je to prechodné obdobie a hlavne, že sa nezbláznim. Musím povedať, že deti sú s pozeraním telky a elektroniky oveľa zodpovednejšie a často sú to ony sami prvé, čo vypnú, položia a idú sa niečo iné hrať. Príjemne ma však prekvapilo, ako sa dokážu zahrať skoro s ničím – nuž ale deň má 10-12 hodín. Chýba nám Lego!

Porušila som trochu aj digitálny detox. Sociálne siete mi boli veľmi nápomocné – najmä kvôli informáciám, radám a inzerátom. Všimla som si, aké boli siete vyčerpávajúce a stačil mi mesiac, aby som sa nedočkavo opäť súkromne deaktivovala. Jedno ale viem povedať určite – všímam si, ako som si odvykla a ako ma čas na nich tráviť nebaví. Niečo sa pretrhlo a pomyselná pupočná šnúra je preč. Dospela som? 🙂

Čo ma zaskočilo je, ako zabehnuté je v tejto krajine používanie rôznych aplikácií – či na služby občanov alebo bežný život. Aby som to zhrnula – tlačítkové telefóny tu zrejme ani neexistujú a bez smartfónu si doslova a dopísmena človek ani neškrtne. Na občiansky, vodičák aj víza je aplikácia, kde vidíš všetko o sebe vrátane dopravných pokút:) tá ti príde na sms, na taxík je aplikácia, na výber peňazí z bankomatu je aplikácia, každý obchod má svoju aplikáciu, všetky firmy komunikujú zo zákazníkmi cez Whatsapp (toto ma fakt zarazilo) a aj pri tankovaní má nádrž na aute svoj kód a platí sa cez kartu zaregistrovanú v systéme automaticky, bez vystúpenia z auta.

Momentálne som vytasila bielu zástavu a vrátila som sa späť k starému smartfónu, ale len kvôli praktickému životu v cudzej krajine a že som prinútená. Funguje to celkom hladko, a keďže na ňom nemám ani sociálne siete, ani e-mail, slúži mi celkom dobre (a nie ja jemu – rozchod nás zocelil:)

Dávam si dva mínusové bodíky a jeden plusový za to, že nevisím na sieťach a podarilo sa mi svoje užívateľstvo ukočírovať len na praktické veci. Rozmýšľam, aký to bol luxus, mať na Slovensku voľbu smartfón jednoducho nemať. Je toto smer do budúcnosti – všetko sa deje cez telefón a musíš na ňom byť či sa ti páči, či nie? Až mám z toho zvláštny pocit, nielen čo sa týka súkromia, ktoré prakticky už ani neexistuje.

Vedomé nákupy

Čo robí život expata vzrušujúcim je aj to, že každá nudná rutina doma ako napríklad nákup potravín, šoférovanie či návšteva lekára sa tu stane dobrodružstvom. Prepadá ma nostalgia k familiárnym veciam a jednou z nich je aj jedlo. Je veľmi ľahké nakupovať bez rozmyslu „ako doma“, aby som si ukuchtila to, na čo som zvyknutá. Rozhodla som sa zmeniť jedálniček a vzdať sa istých jedál a surovín nielen z finančného, ale aj ekologického hľadiska.

Žiť lokálne a jesť lokálne nie je nukleárna fyzika, stačí len chcieť. Práve v tom je to čaro – segedín s knedľou chutí najlepšie aj tak doma. Namiesto predraženého bravčového mäsa dovezeného kdesi z Afriky a za mastný príplatok na cene si radšej dáme ryby. Vzdám sa šunky za 6 Eur /150 gramov, aj 10 Eurového kusu slaniny (niežeby sme ju doma jedli ale v zahraničí mám na ňu stále chuť 🙂 a robím radšej dostupnejšie nátierky. Nekúpim dovezené marhule, čo doma padajú zadarmo zo stromov a tu je z nich luxusný artikel na úrovni kaviáru, ale dám si radšej mango, ktoré je práve v Pakistane v sezóne a prekonalo do obchodu kratšiu vzdialenosť.

Snažím sa kupovať všetko dopestované tu alebo v susedných krajinách a presedlali sme na jahňacinu, morské plody, ryby, a tropické ovocie. Rozdiely v cene potravín sú obrovské podľa toho odkiaľ to je. Mnohí expati sú verní len svojim značkám a je im jedno, že ten čierny čaj dovezený z Anglicka je taký istý, ako ten tutok spoza rohu, ktorý je aj chuťovo lepší.

Učím deti spoznávať nové jedlá, dáme si laban, manakeesh, shish tawouk, foul medamme, okru, skúsime papáju, granátové jablko. Zvykajú si aj na nové chute, koreniny aj na príšerné teplo vonku. Dávam si bodík a vidno to aj na našich účtoch. Dá sa to aj doma na Slovensku a neviem, či ešte mám chuť na predražené dovezené paradajky alebo melón v marci.

Bio, EKO, Zero Waste

Doslova ma dostalo, ako sa tu posunulo myslenie týkajúce sa ochrany životného prostredia a ekológie. Je to síce ešte v začiatkoch, ale ide to rýchlo. Už sa to dá aj tu. V kaviarňach máš lacnejšiu kávu, ak si ju necháš načapovať do vlastného hrnčeka.

Začalo sa tu recyklovať a pred domom máme dva koše. Je konečne možné kúpiť si náplne do sódovky. V supermarkete Carrefour majú vlastníci vlastnej eko tašky prioritné pokladne a domov si môžeš objednať zeleninu a ovocie priamo z farmy, nezabalenú do plastov. Z kamarátky sa stala zero waste bojovníčka a má zaujímavý Instagram profil, ak chceš vidieť, ako sa s plastami bojuje tu.

Možnosti kúpiť si zero waste či eko produkt aj kozmetiku sú nekonečné – regále sa prehýbajú od množstvom výberu. Musíš si pripraviť extra toliariky, lacné to nie je. V krajine, kde vám každé mlieko zabalili do zvlášť plastovej tašky, mám dnes možnosť vybrať si inú alternatívu.

Všetko sa dá, ak sa chce. Povedomie ľudí sa mení na celom svete. Planéta Zem je len jedna, a hranicami našej malej krajiny sa nekončí. Natrafila som na článok od minimalistov, ktorí sa snažia o zmenu – žiť menej konzumne.. Ak vieš anglicky, môžeš si o nich prečítať, aj o chlapíkovi, čo žije v Dubaji a vlastní 41 vecí.

Musím však opäť trošku pozmeniť prístup a prispôsobiť sa tomu čo je, a čo je priechodné. Mám stále malé deti, musím viesť domácnosť a je to aj o rovnováhe – čo mi v tejto danej chvíli uľahčuje život a čo je úplná zbytočnosť a vyhadzovanie peňazí.

Toto sťahovanie mi ale ukázalo, ako jednoduchšie sa dá spraviť to isté, inak. Niekde som musela cúvnuť, niekde sa mi podarilo posunúť vpred.

Stále však platí jedna vec – menej harabúrd – viac života. Čakám na loď a položartom dúfam, že možno ten nákladný kontajner nepríde 🙂

Už som si na poloprázdny dom akosi zvykla.