Nad touto otázkou som sa musela zamyslieť kvôli opakovanej situácii, ktorá sa vyhrotila minulý víkend.
Akosi sa mi nedarí písať, lebo nás navštevujú choroby, začala som sa inak stravovať (bez múky a cukru) a veľa mentálnej energie som venovala novým receptom.
S príchodom teplého počasia som sa ako zaneprázdnená matka tešila, ako deti v úvodzovkách vykopnem na záhradu a budú sa tam skvelo celé poobedie hrať. Ok nemusí to byť ani celé poobedie, stačí hodina:) Ja si spravím kávu a konečne budem mať pri počítači chvíľu svätý pokoj. Haha že človek mieni a …
Klasicky sa stalo presne to, čo som očakávala. Desať minút trvalo obliekanie a päť minút nadšenie z čerstvého vzduchu. Decká stále chodili dnu a von, vyvlačovali hračky z obývačky do záhrady, zašpinili koberec, neustále sa vadili a spravili riadny bengál – odtočená hadica, diery v zemine, všade hračky a dve mokré a zablatené monštrá.
Netrvalo dlho a mala som dosť. Náprava katastrofy trvala dvojnásobne dlho. Veľmi som si nepomohla. Hranie sa na záhrade skončil ako čistý fail. Bola som riadne vytočená: “Máme takú peknú veľkú záhradu, a vy sa v nej neviete pol hodinu zahrať detiská nepodarené!!!“‚ Neboli by iné deti štastné za toľko priestoru? Nechápem to.
Detváky na mňa gúľajú očami, ale vysvetlenie som z nich nevydolovala.
Potrebujú tie moje deti naozaj záhradu ?
Prečo, prečo, prečo sa v nej nikdy nevedia sami zahrať??? Sú to len moje deti, alebo aj existujú aj iné podobné?? Majú nedajbože nejakú vadu?
Uvažujem, ako to bolo v iných našich obydliach. Niečo sa mi marí. Už som v tejto situácii bola predtým. Dávam si na môj zahmlený mozog výlet do minulosti.
Domov číslo jedna bol byt v Haagu pri pláži len s malou terasou. Záhrada žiadna. Mala som psa a dcéra bola ešte bábätko. Všade sme šlapali na bycikli a veľa času sme strávili v dunách a na pláži. Cvičili sme na pláži, behali po dunách, venčila som psa a dcéra si za pekného počasia piekla pieskové koláčiky. Záhrada nám vôbec nechýbala, a terasa nám ponúkla priestor na posedenie pri vínku aj malú opekačku. Desať bodov z desiatich.
Domov číslo dva bol 3 izbový byt v Bratislave na Kopčianskej. Záhrada žiadna. Tí čo ju poznáte asi viete, že je to ešte stále dosť neatraktívna časť Bratislavy. V lete v ňom bolo veľmi teplo a nemali sme ani balkón.
Byt je avšak veľmi blízko korza pre peších a prakticky 15 minút do Sadu Janka Kráľa, čo je nádherný zelený park. Ja, dcéra, mama a pes sme prakticky každý deň strávili vonku na kofole, na korze, na preliezkach, na deke pod stromom so zmrzlinou. Domov sme sa vracali až k večeru, nakoľko v byte sa nám sedieť nechcelo.
Domov číslo 3 bola nádherná obrovská vila so záhradou v Douhe. Záhrada! Bola som vytešená, že sme konečne v dome. Asi je to taká klasika, po živote v petržalskom byte človek akosi túži po tom dome, viac miesta, vonkajšie miesto na posedenie.
Vytriezvenie zo záhrady nastalo, že sme sa kvôli vysokým teplotám rovných 9 mesiacov v roku do záhrady ani nešli pozrieť. Tých pár rastlín polieval záhradník 2 x denne,aby úbožiatká nevyschli.
Keď prišla zima a teploty klesli na prijateľných 25 stupňov, spravili sme také impulzívne rozhodnutie a kúpili sme si v ošiali radosti drahý záhradný nábytok s ešte exkluzívnejším super grilom.
Prišli návštevy, užili sme si posedenie asi trikrát a potom sa mi vonku sedieť nechcelo, lebo kým som vynosila všetky vankúše a oprášila nábytok od púštneho prachu, vyprchal mi drink.
Dcére som nakúpila vonkajší bazén s hračkami a prisahám, že tam každý krát vydržala sa hrať asi desať minút. Privádzalo ma to do zúfalstva. Moje predstavy a idyla sa nenaplnili a nechápala som prečo. Záhrada nám v tomto dome bola dosť nanič.
Domov číslo 4 bol náš obrovský byt v Abu Dhabi. Záhrada žiadna. Poučená z predchodzích bývaní som si povedala, že radšej budem v centre mesta bez záhrady s parkom za rohom, ako vo vile zo záhradou na konci mesta mimo civilizácie.
Mali sme veľký balkón, ktorý sme kvôli prachu a horúčave skoro nepoužívali. Musím povedať, že tento byt fungoval perfektne. Rovno pod mrakodrapom sme mali veľký park a oproti pláž. Ak počasie dovolilo, veľa času sme strávili na piknikových dekách v parku a deti sa hrali na šmýkačkách. Atmosféra v piatok, keď majú arabské krajiny voľno bola rušná.
Rodiny sa stretávali vo veľkom pri arabskom čaji, shishe a muži opekali mäso a ryby na prenosných griloch. Vzduchom sa šírila vôňa exotických korenín. Deti zo všetkých kútov sveta sa spolu bez problémov hrali. Vonku sa sa stretlo snáď celé mesto a deti boli štastné ako blchy. Musela som ich domov nasilu ťahať.
Domov číslo 5 bol v Brémach náš luxusný omyl, nádherná záhrada so smrekmi, veveričkami, hojdačkami, šmýkačkou a pieskoviskom. Efekt na moje deti – 15 minút maximum a domov. Dlhšie jedine vtedy, ak prídu deti od susedov a hrajú sa piknik. Vtedy záhrada funguje aj pár hodín. Verdikt – áno, ale len s kamarátmi. Za jej nekonečnú údržbu ale nestála.
Kam s tým všetkým mierim? Dívam sa na našu súčasnú minimalistickú záhradu a hľadám odpoveď. Tá bude paradoxne veľmi anti- minimalistická.
Vlastne sa tým mojim deťom ani nečudujem, že sa im v nej nechce hrať, lebo je… príliš unifomne nudná. Nie sú v nej tajné zákutia na schovávačku. Nie je v nej strom, na ktorý sa dá vyliezť. Nie je v ňom kopa piesku, na ktorom sa dá stavať hrad. Nie je v nej ovocie, ktoré sa dá zbierať, zem v ktorej sa dá rýpať, len tráva a betón. Jednoduchá údržba. Žiadni susedia kamaráti.
Nedávno som čítala, ako ideálne prostredie pre deti je bývanie v meste s prírodou za rohom a kopou kamarátov zo susedstva. Možno na tom niečo skutočne je.
Lebo jediná záhrada, v ktorej sa moje deti parádne zahrali bola buď tá, kde mali kamarátov alebo tá u mojej babičky. A tá je úplny opak tej s anglickým trávnikom a betónovou terasou.
Babka býva v meste a je pestovateľka. Jej záhrada je jeden veľký farmársky raj. Kopec ovocných stromov, pivnice s tajnými pokladmi, podlažie, starý chliev pre prasiatka, kde som sa schovávala ako dieťa. Skleníky plné paradajok, zber sliviek, varenie džemu, malinové kríky, kopa zeminy so starými hrncami a hračkami. Veľká vyradená vaňa na kúpanie, hadica na oblievanie, vedrá, náčinie, traktor. Namiesto exkluzívneho nábytku má babka lacný plastový stôl a štyri stoličky pod košatou jabloňou.
Zíde sa rodina s deťmi, a napriek jazykovej bariére našich maďarsko slovensko anglických sesterníc a bratrancov – som tie svoje pol dňa ani nevidela. A nikomu nevadí neporiadok, lebo to k tomu domu akosi patrilo.
Tento typ života už v mestách aj na dedinách vymiera a ešteže máme starých rodičov, kde to vieme zažiť. Možno v budúcnosti budú záhrady opäť slúžiť, na čo sú určené – na pestovanie plodín a chovanie zvieratiek a taký zábavný funkčný chaos.
Moja minimalistická záhrada je skvelá na údržbu a bude nám slúžiť na občasnú opekačku a posedenie na slniečku.
Prišla som ale nato, že moje deti ju nepotrebujú na hranie. Tak ako nepotrebujú plastové hračky. Prečo ich nútim?
Deti sa skvelo zabavia, keď sú vonku v prírode a ešte lepšie s kopou kamarátov. Nepotrebujú umelo vytvorený priestor s anglickým trávnikom, s drahou šmýkačkou, trampolínou, hojdačkami a pieskoviskom. Na to úplne postačí miestny park a ihrisko.
Deti potrebujú miesto, kde si môžu zbierať kamienky a vetvičky, liezť cez kmene stromov, člapkať sa v potoku, bežať z kopca a válať sa v tráve. Bez pocitov viny, že zničili vysadené kvetinky na okrasu.
A dovolím si tvrdiť, že tým že im stále strkáme do ruky nejakú zábavu to naši potomkovia veľakrát ani nevedia.
Opakovane sa nám stalo, že sa tie moje deti na lúke obklopené lesom prvú pol hodinu tzv. “nudili“. Nevedeli čo so sebou, lebo boli tak málo po živote v arabskej krajine v reálnej európskej prírode. Stačilo vytrvať a nechať sa ich nudiť. Nakoniec našli lienku, trhali púpavy a hádzali kamene do studne a .. našli sa.
Odteraz viem, že hlavné kritérium bývania pre mňa je lokalita. Nepotrebujeme dom s veľkou záhradou špecificky kvôli deťom. Deti treba zobrať von, medzi iné deti, na ihrisko, do cukrárne, na zmrzlinu, do lesa.
Dôležité je aby bolo kam. Izolované mestské domy s veľkými plotmi kilometre na konci ničoho tiež nie sú bohviečo. Je to nový trend, únik z mesta do domu, ale za akú cenu?
Ak je pri byte veľký park, les alebo miesto kde sa vedia vyblázniť, typická mestská záhrada je vlastne zbytočná. A je to aj lacnejšie. Načo platiť za ihrisko doma?
Viem si predstaviť byť spokojná aj v malom byte s dobrou lokalitou. V tomto štádiu by mi úplne vystačil len balkón či terasa. Možno raz keď budú deti väčšie, budem aj ja pestovať a farmárčiť 🙂
Aké máte skúsenosti vy? Hrajú sa tie vaše deti v záhrade? Priniesla vám to, čo ste od nej očakávali? Máte sa v okolí kde hrať?
Ahoj Andy. Vlastne nejde o to jestli deti zahradu potrebuji nebo ne, ale o to jaka ta zahrada je. Nase je v podstate ne prilis udrzovana s mnozstvim stromu a jeru, kde je mozno se schovavat, podlezat je, lezt do vysek a stavet si „pokojicky“. Je pravda, ze posekany travnik uprostred te dzungle je nezajima. Postavili jsme ovsem vetsi bazen a vida, uspech zarucen!
My zahradu potrebujeme. A potrebuji ji hlavne ja. Protoze po celem dni stravenem v praci, opravdu nemam chut vlacet se s dvema detmi a psem jeste nekam do parku a nebo na koupaliste (kde je odpoledne totalne plno a jeste musim platit vstupne). Zvlast, kdyz musim jeste varit nebo si vyprat uniformu na druhy den. Jsem stastna, ze se holky zabavi a ja si myzu zvladnout nutne veci v domacnosti a nebo si proste sednout na svou krasnou terasu a dat si javu a treba si chvili cist. V neposledni rade jsem rada, ze si posedim v klidu a rusi me maximalne rev tech mych dvou krasavic a ne pulky mesta.
Myslim, ze hodne zalezi na tom jaka je tvoje zivotni pozice.
Takze toto je muj nazor „z druhe strany barikady“ ;-). B.
Omlouvam se za preklepy. Psani na mobilu mi moc nejde
Ahoj Barbora, dakujem za komentar, presne tak podobne som si to vysvetlila aj ja, vnutri je minimalizmus skvely ale co sa tyka zahrady, na tie deti vonku velmi nefunguje. Mame len travnik a betonovu terasu. Preto sa mi pozdava myslienka zahradu velmi neminimalizovat, cim divokejsia tym lepsia.. len ju treba udrzovat. V uplne novom dome sa od zakladov da vytvorit tazsie. Ludia cele dni su v praci a nechce sa im lopotit na zahrade. Tie mestske mi vcelku lezu na nervy, najmä v ulici, kde ma kazdu chvilu upozornuju susedia na nepohrabane listie alebo precnievajuce konare. Takze mas stastie, ze sa Ti v nej zahraju a doprajes si zasluzeny oddych :))
Moje prirody neskusene deticky su v soku ked len stoja bosi na trave…takze akoby reagovali na zahradu je pre mna zahadou…pravdou je ze Tatry ich skor vylakali. Panika ich zachvatila ked preletela vcela,alebo uvideli chrobaka…a potok….koniec sveta…ze ladovy a kamene mazlave…no co uz. Skusime znovu ked su teraz trosku starsie. A dlhsie a bude zabava
Leni, haha ano to si viem predstavit, zazila som to napodobne. Je to z Abu Dhabi sok, clovek by si to nevedel predstavit… Pridete v lete domov? Treba opat skusit ich hodit do prirody 🙂
Ahoj, tak my sme ,,cerstvo ,, prestahovani. Domcek pri lese, na konci malej dedinky…zahrada velka, zatial je to dzungla, v ktorej mame pieskovisko. Ostatne doplnky do zahrady ako hupacky, smykacky, trampoliny riesit nemienim, detske ihrisko mame o 2 ulice dalej a aj susedia su celkom slusne vybaveni 😉 posledne dni mam problem dostat hlavne starsieho (2 a pol roka )dovnutra, zabera jedine jedlo… ani sa mu necudujem, ja som kludna, neriesim, ze treba toto a ono a este hento… oni dvaja maju priestor, vonku nie je tych hraciek extra vela, najzaujimavejsie su aj tak kamienky a palicky -teda sa deti velmi nehadaju. Mimochodom, varim hned rano, rychlo do 20 minut 😉 zatial je to super, uvidime, co pride, ked pojde do skolky, ja do prace, ci bude zahrada ozaj tak vyuzivana…
Ahoj Kristina, jeej to znie ako taky detsky sen… uplne suhlasim s tym nezahlcovat zahradu zbytocne smykavkami a hrackami, deti to aj tak po velmi kratkej dobe prestane bavit. Co su podla mna skvele zabavy je kopec strku, piesku, mozno svojpomocne vyrobeny dreveny domcek alebo taky na strome aj s lanom na lezenie, kus pna, prirodne veci co zapadaju do architektury, vedro s vodou a hadicou:) Tak urcite aj po dlhom dni mimo domu si najdu svoj relax asi aj za domcekom.. dakujem za komentar pekny den Andrea
Haha, me uz soused neupozornuje, protoze pochopil, ze proste nemam cas. Takze mi nekolikrat za rok odpleveli a zamete prijezdovou cestu. A kdyz jsme na dovolene tak nam i seka travnik. Musis si je vycvicit ;-))))
No Bára Ty si policajtka 🙂
Lúčka má veľkost 6*7m a je to až až nikto nechce kosiť, a nikoho ten trávnik nebaví, naši susedia majú všetko, trampolínu, bazén, ale najmladšieho baví kopa piesku- ohraničená, a hrášok, rajčiny, maliny, čerešne, broskyne a jablká, ktoré sa ako tak rodia. A my milujeme výjazd na jazero za dedinami, dá sa ja bikom aj autom. 15min-1,5h. Niekedy tam aj stanujeme, krásna a super lacná dovolenka. Pozeráme do hviezd, opekáme, a kúpeme sa v jazere. A počúvame čo vyvádzajú občas opití rybári opodiaľ.
Mojim deťom sa najviac páčilo na záhrade, keď sme mali ešte kopec zeminy, a váľali sa v nej ako prasiatka.
Podarilo sa nám vytvoriť taký malý úrodný raj, a trávnik sme zminizovali, lebo sme ho nechceli polievať pitnou vodou. Stačí na deku, a stôl, a nemusí byť na záhrade ani bordel, lebo my všetko zamulčujeme, respektíve všetky okrasne trávy, listy opadané použijeme opäť na prekrytie zeminy proti burinám. Je to eko, a aj lacné. Orezané konáre máme v rohu naskladané tak občas chodíme očumovať ježkov.
Takže moja osobná skúsenosť, vysadiť čo najviac jedlých stromov a kríkov, nejaké to políčko, my máme vyvýšené záhony, bordel na konáre v rohu, a minimum trávnika a samozrejme málo preliezačok, máme na to orech s rebríkom. Ale zase závidím mestský byt s parkom pod domom, aj napriek raju na dedine toto my chýba. Vernisáže, premiéry a koncerty.
Znie to skvele, samozrejme všetko má pre aj proti. Keď raz budem zariaďovať záhradu, určite tak neminimalisticky ako opisuješ. Ďakujem za tipy.
Práve naopak. Tieto záhrady ktoré sa volajú prírodné, sú práve minimalistické. Viete prečo? Lebo vyžadujú minimálnu údržbu, ak vôbec nejakú.
Ahoj, my bývame v mestskom byte a na záhradu chodíme k rodičom asi 15 min.od nás, no tam synov najviac baví chodiť do domčeka s náradím, ktorý chceli rodičia už zvaliť, kedysi to bol foliovnik, ale keď videli ako si tam chlapci upratujú náradie, vedra, rukavice,tatrovku, fúrik tak ho nechali, takisto pred domčekom otec chcel niečo už asi pred 7 rokmi prerábať, ale odkopal len kus zeme a kvôli chorobe nedokoncil no a tá plocha to je raj pre chalanov, zoberú, rýľ,lopaty, fúrik, tatrovku a kopu hlinu, prenášajú a minimálne hodinu o nich nevieme, na hojdačku a pieskovisko si ani nespomenu. Takže u nás takýto divoký priestor kde môžu bez zákazov pracovať, kopať a prevážať hlinu a nič nezničia je super, odporúčam aj máte malých pracantov.
Skvelé, to znie ako úplný záhradný raj 🙂 Presne tak by som si to nejako predstavovala. Zaujímavé je, že v záhrade minimalizmus akosi nefunguje 🙂
Ahoj, presne nad tymto som si kladla otazku, ci deti potrebuju zahradu?
Kedze byvame v Holandsku blizko plazi sme Bud stale na plazi alebo v lese alebo v parku. Detom sa to najviac lubi a su spokojne:))
My byvame v byte a hned pod bytovkou je ihrisko a za domom mame potok, vinice a kusk dalej les. Len 30 km od nas byva babka v dome s velkou zahradou,kde sa deti vedia zahrat hodiny. Nie, nestahovala by som sa nikdy inam, nakolko si myslim, ze prostredie je top a nezalezi na velkosti bytu. Mnohi sa cuduju, kedze sa stahuju do domov. Ja som vyrastala v dome na dedine, mala som krasne detstvo, lenze dnes je situacia ina. Deti sa nemozu hravat na uliciach ako my kvoli bezpecnosti, je tam vela obmedzeni..plus by sme boli zavisli na aute, vsade sa musime odviezt autom, kedze vsetko je daleko: obchod, lekar, skola…v meste mame vsetko po ruke a byvame kusok od prirody, len par krokov…suhlasim s clankom.
Ahoj, na tenhle článek jsem narazila se zpožděním 🙂 Můžu posloužit zkušeností, jak je to v městě, v paneláku bez zahrady. Dokud byly děti maličké, nebyl problém. Hřišť spousta a do přírody jsme si dojeli autem. Děti jsou zvyklé být venku, chodily do lesní školky. Problém nastal se školou. Odpoledne venku nikdo není. Děti jsou na kroužcích nebo v družině, případně bezpečně doma. Hřiště prázdná. Děti to tam ale stejně samotné nebaví, musíme se s někým domluvit a jít tam společně. Pak to jde. Ale kdo na rodiče do večera v práci, na hřiště nemůže…
Stěhujeme se do malého městečka, zahrada bude veliká. Ne kvůli dětem, ale kvůli mně. Plníme si sen, budeme pěstovat ovoce a zeleninu, děti můžou vyběhnout do lesa nebo k potoku samy. Hřiště na zahradu neplánuju, spíš se chci co nejdřív seznámit se sousedy, aby byli ti kamarádi 🙂
Dobrý deň ahoj 🙂 skvelý článok, rovnako ako ostatné. Tento výnimočne. Tiež si spomínam na svoje „sídliskové“ detstvo, ktoré mnohí zatracujú. Lebo deti z panelákov vraj nemajú šancu zažiť to, čo deti na dedine – potok, stromy atď atď. No to je veľmi zúžené konštatovanie. Presne ako píšete, môže to byť úplne naopak. Keď sú deti izolované v domoch a vzdialenejších dedinkách, a naopak spolužiaci zo sídliska sú spolu do večera, lozia hore dole a prídu domov tak príjemne unavení „zvonku“. 🙂 Takže držím palce s ďalším obsahom, ostávam ako čitateľka:)