Vyskúšala som život bez smartphonu na 30 dní. Výsledok? Nemám PREČO sa k nemu vrátiť.
Začiatok bol síce trochu náročný, telu chýbali zabehnuté návyky. Motivoval ma aj návrat výroby legendárnej Nokie 3310. Fínska firma, ktorá ledva lapala po dychu, sa posunula na tretie miesto predajnosti po Apple a Samsungu. To je gól. Ľudia už že vraj nechcú inteligentné telefóny. Nie som v tom sama? Marketingoví experti asi niečo vedia.
Poďme na to poporiadku.
Boli časy, keď som si myslela, že jedna jediná vec ktorej sa nikdy nevzdám (to už bolo však Andrejka – topánky, obraz, gauč a podobne) pri tom všetkom minimalizovaní je môj Ajfoník. Kupovala som ho cash za skoro 800 éčok a ešte teraz ma bolia prsty, keď to píšem. Retro upgrade ma stál rovných 59 eur.
Som blogerka, píšem, komunikujem, veď som taká, musím ťukať, čítať, žijem tým, nedokážem to.
Nuž nešlo to.
Aj keď som čas strávený na mobile radikálne skresala, stále som na neho myslela, nebolo to ono, nazvem to takým neutíchajúcim vnútorným hlukom v pozadí. Vezmime si ako príklad taký Whatsapp. Je fakt praktický ale 90% z toho, čo si na ňom vypisujem, je pomerne bezvýznamný ping-pong správ.
Čau, ako?
Dobre a Ty? Kedy sa vidíme?
Počkaj, pozriem sa, inak počula si, že si Jožov pes zlomil nohu?
To fakt? Nie, nie som na Fejsbuku.
No to ti musím ..
…………………………………….
………………………………….
o 25 správ a 45 minút neskôr
..dobre tak v stredu o 12 tej:)
Pridám k tomu neustále obsesívne kontrolovanie si správ ( úplne automatika, už mi prsty nereagujú na povel z hlavy), refresh e-mailov, fotenie detí a muchotrávok v lese – aj sebakontrola dá zabrať.
Celé roky som okolo seba redukovala materiálne veci a zabudla som si odbordelizovať myseľ. Môj operátor mi musí podať kyslíkovú masku. Má to predsa v logu, nie?:)
Denníček smartphone detoxu
Deň 1: 11.00 h výmena SIMky a preberanie nového zariadenia. Posledná rozlúčka – už len jedna obrazová správa miláčik, posledná fotka, veď ak to nepôjde, vrátim sa k tebe… nemusí to byť na vždy.. sľubujeeeem… Strih, tma, podpis zmluvy.
Zamestanec operátora sa snaží prísť na to, ako otvoriť na Nokii kryt:) (To tieto plastové hovadiny ešte existujú – výraz na tvári…..)
Kupujete záložný?
Nie upgradujem na vyšší model
Nechápe. Veď raz. Ešte je mladý.
Obed s dcérou. Obdivujem si telefón ako vykopávku v múzeu. Kompaktný, ľahký. Dá sa z neho telefonovať a posielať sms. A môžeš hrať hada. Šalát dorazil, konečne po tých víkendových šnicloch niečo zdravé, vravím si, idem poslať fotku manželovi, nech si aj on pozrie, aký mám fantastický fitness obed. Aha, už nemám ako, tak asi nepošlem. Skúšam foťák na Nokii, nemám internet, posielam MMS, nefunguje to. Nevadí, nech to mužovi nezabudnem spomenúť. Zabudla som.
V dcérinej polievke sa mihla nejaká zelenina, z menu čítam že sa to volá kvak. Nemám šajnu čo to je, tak siaham po telefóne, že idem vygúgliť ako to vyzerá. Aha, asi nič teda, nemám na čom. Pýtam sa čašníčky a dostávam podrobné vysvetlenie aj s názornou live ukážkou.
Prídem domov, nabíjam telefón a rozmýšľam, čo sa asi deje vo svete. Skontrolujem si správy cez počítač a dávam všetkým známym na vedomie, že som OFF. Ak niečo chcete, píšte a volajte, vážení. Prosím vás, NEZABUDNITE NA MŇA.
Deň 2: Ticho a kľud. Existujem ešte vôbec? Skontrolujem mobil, 99 percentné nabitie. Okolo obeda mi začnú chodiť čudné správy. Kamarátka chce cez sms chatovat, netuší, že som už ultra retro. Na obyčajnom mobile sa totiž obrázky a prekliky nedajú čítať. Vyťukávam webku na internete, aby som zadala nejaký kód a pozrela si MMS. Panebože. Som späť v roku 1998. Píšem sms, nech mi ľudia píšu normálnu sms. Klasickú. Žiadne fotky ani vizitky. Píšte písmenká!
Deň 3 : Konečne som sa naučila vyťukávať sms tlačidlami. Trošku mi to trvalo, ale už som profík, nemusím sa na prsty pozerať. Písanie sms je aj tak pomalé ako doprava na Prístavnom moste, tak radšej ľudom volám, je to rýchlejšie.
Stojím pred budovou a čakám na stretnutie. Automaticky siaham do kabelky a zisťujem, že musím stáť a čakať v plnej bdelosti. Pozorujem ľudí. Všetci čumia do mobilu. Neviem čo so sebou, nudím sa tak volám mame. Nedvíha. Nudím sa ešte viac. Napadlo ma, že sa musím objednať k zubárovi. Nemám číslo, nemám Google. Tak nič. Musím si kúpiť vreckový diár a pero.
Deň 4: Frustrácia z toho, aká som bez smartphonu neschopná, sa pritvrdzuje. Beriem decká na letný tábor a zabudla som, že už nemám Google maps. Snažila som sa spomenúť si na trasu na mieste, kde som už bola a samozrejme som dvakrát som zle odbočila. Hromžím a dávam si ďalšie kolečko. Meškám, spotená ako myš.
Deň 5: Šoférujem do tábora a opäť som zle odbočila. Osprostela som už úplne? Haló, mozog, kde si? Chýba mi IPhone, fňuk.
Poobede vybavujem veci v meste a zišli by sa mi otváracie hodiny aj telefónny kontakt. Neviem nájsť kam idem, ani kedy mi čo ide, pýtam sa vrátnika, ľudí, pripadám si ako na Marse. Začínam akosi viac komunikovať. Všimla som si nové kaviarne a obchody, to kedy tu vzniklo?
Deň 10: dnes ma čaká šoférovanie po Bratislave a nesmiem meškať. Doma študujem mapu, píšem si inštrukcie, kreslím na papier tajné kódy. Našla som adresu aj parkovanie len tak z pamäte a poznámok. Som na seba hrdá. Začala som rozmýšlať??? Spoznávam mesto, cez ktoré chodím denne.
Deň 14: Víkend na horách s rodinkou, na diaľnici sme zabudli odbočiť na Martin, lebo sme si mysleli, že vieme kade ideme, ale bez Google maps to predsa len nevieme. Otváram mapu, hľadám sever. Vchádzame do turistického centra a pýtame sa čo sa dá robiť. Nemám Google a nikde nie je Wi-fi. Za hodinku už sedíme na lanovke, odviezli nás po otváracích hodinách, lebo sme sa spýtali:)To je krásny výhľad, nikto nikde. Pršalo predsa. Už dva týždne som nič nefotila a teraz ma svrbí ruka, juj to by bola krásna fotka. Manžel vyťahuje mobil a kazí situáciu. Podarí sa mu celkom dobrý záber, firemný smartphone skoro spadol pritom do lesa a syn plače, lebo nevidel srnku. Ja si užívam prírodu s Nokiou v zadnom vrecku. Nabila som ju zatiaľ len raz a na dovolenku som si nevzala nabíjačku. Výlet končí a spravili sme 6 fotiek.
Deň 18: Píše mi oveľa menej ľudí. Volá mi oveľa viac ľudí. S bratom sa rozprávam skoro každý deň, lebo nemám Whatsapp. Kedysi som nemala čas. Whatsapp je už prakticky mŕtvy. Občas si na ňom píšem cez počítač. Neviem kde mám starý IPhone. Je to vlastne len taký záložný kus drahého hliníku, nie?
Deň 20: Naučila som sa, že sa musím na každý deň pripravovať. Založila som si papierový kalendár a musím si do neho písať mená, adresy a čísla ľudí, s ktorými sa stretávam. Tlačím si objednávky, maily, lístky a letenky. Ak chcem fotiť, musím si vziať fotoaparát.
Deň 25: Vybrala som na na kúpalisko s drobnými vo vrecku a mobilom. Nechala som ho na deke pod uterákom a ani ma nenapadlo, že by mi ho mohol niekto ukradnúť. Ten smart som si strážila ako deti. O problém menej. Strážim iba deti.
Deň 30 a prítomnosť:
Život s retro telefónom je paráda. Ak niečo potrebujem, zavolám či pošlem sms. Baterka vydrží skoro týždeň a aj si s ním posvietim v tme. Ak spadne, nič sa mu nestane. Vlastne mi ani nemá kedy padať, lebo ho nemám tak často v ruke. Na internet chodím len na počítači. Keď som na peknom mieste, užívam si ho, lebo nemám čím fotiť. Chýba mi navigácia, toto ma naozaj prekvapilo, ako som sa stále spoliehala na Google maps, nuž ale naučila som čítať tú papierovú mapu a viac si pamätám. Oveľa častejšie s ľudmi komunikujem a pýtam sa.
To je všetko ale nič oproti najväčšej zmene, akú som si všimla:
Lidičky, viete aká som efektívna? Stíham. Aj prácu, aj deti, aj blogovanie (dopísala som 3 články), aj kreslenie, aj pletenie šálu.
Namiesto len… ,rýchlo si skontrolujem správy... vylúštim tlačenú krížovku ako taký rýchly reset.
Pár minút sem pár minút tam a zrazu to ide. Poznáte ľudí, čo sa stále sťažujú, že majú toho veľa, ale stále im svieti zelená ikonka na Facebooku a odpovedajú skoro instatne?
Keď stále niekde nesurfujem a nečítam a neťukám, prídu aj celkom dobré nápady.
Život so smartfónom bol síce fajn, ale mne sebaovládanie akosi nejde.
Ja som vám z neho za tie roky akosi osprostela 🙂
Stačí pár dní a človek si uvedomí tú dennú pasivitu– jedna strana rozmýšľania je prakticky vypnutá, lebo všetko si nájdeme v aplikáciách, na webe, v mailoch.
Načo si písať, pamätať, naučiť sa?
Nejde síce o život, ale niekedy môže o ten život ísť. Už je úplne bežné, že niekoho zapichnú za bieleho dňa a nikto nič nevidel, lebo bol prilepený na obrazovke. Ľudia nezasiahnu v neprávosti, nepomôžu, len to natočia a zavesia na internet. Čítala som rozhovor s bezpečnostným expertom, ktorý tvrdí, že v prípade núdze by 95 percent ľudí nenašlo núdzový východ. Ľudia nevedia kde sú, čo sa okolo nich deje, ani kto okolo nich sedí, stojí, leží. Nevšimnú si, ak im prebehne pod nos dinosaurus. Prípadne vás skoro zabijú na ceste, lebo si práve updatujú status.
Keď čakám a všímam si ľudí, zrazu je to kolektívne bezvedomie v ktorom sme, tak očividné.
My ľudia sme sa odnaučili len tak niekde jednoducho BYŤ a NIČ NEROBIŤ.
Chceme byť produktívni a využiť každú nanosekundu nášho života na zábavu, učenie, čítanie, informácie a potom s toho máme mozog ako ementálsky syr.
Príde depka, nervozita, nespíme dobre, nevieme sa sústrediť, deti neposlúchajú – ja sa nečudujem, prečo to tak je.
Pripadám si ako by som spala, a zrazu som sa zobudila. Ešteže tak.
Pokračujem v odbordelizácii.
Dobrý deň, skvelý článok. Osobne mám Nokiu 306, na faktúru, s internetom jedine za 0,50 euro. Manžel ma „láme“ na nejaký ten iphone, či čo to je…ja sa im nerozumiem (mám 42 rokov, nie som taká stará….), neviem rozdiel medzi smart a i-phonom, či aj fónom. Fakt neviem. U mňa je dôležité mať kontakt v prípade nepredvídateľnej a náhlej udalosti v škôlke, kvôli synkovi. Všetko ostatné dokáže „počkať“. Ak sa ľudia oháňajú napr. smrťou blízkeho…hlúposť, aj tak mi to musia oznámiť z nemocnice, z polície a podobne a oni si už cestu ku mne nájdu. Som zamestnaná, takže nemôžem len tak opustiť pracovisko, lebo…. Som rada, že môžem telefonovať, poslať sms, aj mms sa z neho dá, občas urobím fotku syna. To je všetko, stačí mi to. Niekedy si pripadám ako mimoň idúci po ulici plnej ľudí, pričom všetci čumia do toho malého displeja, len ja nie (a dôchodci). Vyhovuje mi to. Všímam si ľudí, okolie a rozmýšľam. Som pevne rozhodnutá do iného tel. „neísť“. Nenechám sa zlomiť, len preto, že nie som „in“. Vďaka za tento článok. Pomohol. Prajem všetko dobré. Katatarína.
Dakujem za komentar, presne tak som nad tym rozmyslala aj ja, za x rokov co vlastnim smart sa mi ani jedinky raz nestalo, ze by mi niekto pisal, ze sa nieco stalo. Skor sa veci stanu, lebo clovek do toho cumi 🙂 Nech sa dari Andrea
Toto cielene praktizujem už 2 roky – akurát, že mám NOKIU za 20,-! a všetci sa mi strašne divia… tak sme už dve?? 🙂
Uz sme sa nazbierali, prestavujem si ten clanok v novinach ako sa zvysil predaj starej Nokie a klesa cena IPhonu a Samsungu:)))))))
Už 2 mesiace bez smartfónu (musel byť vždy najnovší model) , vymazané všetky konta na sociálnych sietach. a teraz? Nokia 3310., úžasná vecička. Pracujem, mám firmu, a v ďalšej som.. povedzme manager. Bez smartu ani sekundu. Lebo to proste inak nešlo. Stále on line.. Ale najlepšie na tom je, že to bez toho ide a to stále rovnako plynulo. Nie je prečo sa vrátiť. .. parádny článok, presne sa v ňom vidim. Michal (33)
Ahoj Michal, trosku som sa v tejto teme vrtala a pozerala som rozhovory s viacerymi top managermi aj velmi uspesnymi ludmi, ktori nevlastnia smartphone a vsetci sa zhodli v podstate v tom, ze bez neho sa im lepsie dari v biznise lebo su efektivnejsi s casom. Ked si niekto uctuje 100 USD na hodinu a stravi tuto hodinu chatovanim alebo surfovanim na sietach, tak ho to vlastne stoji tu 100 vku. Dakujem za komentar si top.
Ja sice tuto nokiu nemam, ale vlastnim tiez taky obycajnejsi typ mobilu – samsung s5610 (bez internetu, s fotakom, budikom 🙂 a niekolkymi hrami). S clankom sa tiez absolutne stotoznujem, a chcela by som este pridat pohlad zo strany mamicky na materskej. Casto pocuvam, ako to niektore mamy (najcastejsie s jednym babatkom) nestihaju, nemaju upratane, navarene, chodia neupravene v teplakoch s mastnymi vlasmi – vraj kvoli tomu, ze ich dieta je narocne, neskor hyperaktivne. Ale zvlastne je, ze prave tieto matky stale stihaju diskutovat na forach, fotit svoje dieta 100x denne a vesat fotky svojich milacikov na socialne siete, este aj pocas kojenia maju dieta v jednej ruke a mobil v druhej. Vsetkym takymto nestihajucim mamickam by som odporucila precitat si tento clanok, mozno by si konecne uvedomili, preco nic nestihaju, a mozno by im to aj pomohlo zmenit zivot 😉
Zdravim, som rada ze nie som sama 🙂 Nikdy som nemala smartfon ani podobne inteligentne zariadenia, odjakziva zamerne kupujem telefony ktore maju 2 funkcie: volanie a posielanie sms sprav. Uplne mi to staci a vzdy aj bude. Na ziskanie informacii, napriklad cestovnych poriadkov, tras, otvaracich hodin a podobne pouzivam svoj notebook a samozrejme musim vediet vopred ze zajtra budem potrebovat odchody autobusov a vlakov z mesta A do mesta B a vopred si to vyhladat, zapisat na skutocny papier 😀 Dokonca mam doma adresar, taky maly zosit s tvrdymi doskami, kam si zapisujem telefonne cisla a adresy, pre pripad ze by sa mi z telefonu nejakym sposobom stratili. A posledne dva tyzdne zapinam aj pocitac iba prilezitostne. Niekedy ho nezaplnem ani tri dni, nemam cas a energiu ani dovod, radsej idem vecer skoro spat, aby som rano zas nemusela vstavat nevyspata, lebo do jednej v noci som cumela na webstranky ani neviem o com. Takze o nicom dolezitom. Odporucam kazdemu dat si detox od internetu, socialnych sieti a ineho zabijania casu 🙂
dobry den:-)
asi som kvapku ina generacia, ale ja ajfonik mam a pouzivam ho presne tak, ako vy popisujete pouzivanie vyssieho levelu:-)
nefotim obedik, nezistujem hned na mieste co je kvak(a), spytam sa vecer mamy – zahradkarky. cestu si pozeram vopred, tc si ulozim a ked sa stratim volam.
ale nevola mi tolko ludi, ako vy pisete ze vam zacalo volat, hoci fb nepouzivam:-(
nedohodujem si 45 min chatom na whatsappe stretnutie – som vdacna, ze si mozem napisat s ludmi, ked nemozu hovorit (cez den su v praci, popoludni s rodinou a vecer spia – fakt nie je polhodka tyzdenne na pokec – a to dlhodobo)
Stretavame niektorych raz rocne a vieme byt v kontakte, poslet si foto. pri fotakovych fotkach (elektronickych ci papierovych) mi uchadzalo, ako deti rastu.
a nie je to stovka ludi (alebo tisicka, ako niekedy friendsov na FB)
podla mna pokrok je fajn… ale ako povedal ~prastary~ americky prezident : sloboda je len pre tych, ktory s nou vedia zaobchadzat.
pokrok nam dava slobodu, ale je potreba si vybrat, co nam pomaha (napr vidiet ako deti rastu) a v com nas ten pokrok vlastne zatlaca spat ( 45 min na dohodnutie stretnutia bolo treba, ked este neboli telefony a musela som ku kamoske zajst a nechat je listok vo dverach)
drzim vam palce, piste o minimalizme, je to skvely balance, vyvazovanie tohto sveta, kde je casto heslo ~veeela, idealne vsetko~ 🙂
darja
super..velky palec hore..a skvely clanok ?
S veľkou radosťou sa pridávam do klubu, u mňa je to trochu dlhší príbeh – raz dávno som dostala na Vianoce nokiu 6300, veľký smútok, chcela som inú, smútok po čase zmizol a vytvorilo sa neprekonateľné puto. O pár rokov neskôr mi táto nokia padla do rieky (kto by čakal, že ho brat chytí za nohy, dole hlavou na lodi?!) brat sa potápal, ale telefón nenávratne odniesol prúd. Srdce mi pukalo, všetky pekné sms a fotky si odplávali do čierneho mora. Začínala sa doba dotykových telefónov, tak som si ako náhradu kúpila dotykovú nokiu, jednu z prvých … vydržala som s ňou asi rok a koniec, dovtedy som googlila, kým som si opäť nenašla nokiu 6300 (mimochodom o pár rokov neskôr, keď spomínaná dotyková nokia slúžila ako záložná, zažila prudký stret so stenou a vydýchla naposledy). Odvtedy som ich vystriedala už asi 3, vždy ten istý model, viem si ich aj opraviť, mala som ich rozobraté niekoľkokrát a rozmýšľam, koľko rokov som si s nimi už užila. 10 určite, 15 možno a viem, že to je najlepší telefón, aký bol kedy vyrobený. A áno, vždy sa pobavím, keď dostanem sms a v nej obdĺžniky namiesto smajlíkov (základné zobrazuje). Skúšku našej vzájomnej oddanosti sme absolvovali, bez zaváhania, keď mi rodičia oznámili, že mi kúpili ajfón … poslala som ich bez váhania do kelu a ajfón leží u nich v skrini, nerozbalený vyše roka. Keď už pre nič iné, tak aspoň kvôli svojim deťom zostávam pri tlačítkovej nokii, oni si moju pozornosť zaslúžia, smartfón nie. Raz dávno som písala úvahu a jednu vetu z nej si pamätám doteraz: Keď vymyslia telefón, ktorý vás dokáže ľúbiť, dajte mi vedieť, bude to pre mňa znamenie, že ma už nepotrebujete.
Lebo presne o to ide. Venujeme svoj čas a lásku krabičke ktorá nás o to iba oberá, nič nám nevracia. Teší ma však, že v poslednom čase vidím viac a viac podobných uvedomelých článkov. S každou vetou súhlasím a už končím, rozpísala som sa 🙂
Úplne super článok! Aj komentáre ľudí sú zaujímavé. Ja mám starší typ HTC Desire ale používam ho iba na SMS,MMS,volania a sem-tam Viber, má už prasknutý displej, keďže ho dcéra pustila na kachličky,bolo mi ho troška ľúto ale na funkčnosti sa nezmenilo nič chvala bohu! Pointa… bola som pred pár rokmi na konferencii v BA a bývala som u kamošky a nikdy nezabudnem na jej slová ráno, keď sme sa nevedeli dovolať žiadnemu taxíku “ Bože Martina! Ty už sa zobuď konečne, nemáš čísla na taxík, nevieš kedy ti ide bus, ako sa tam chceš dostať? Ako tak môžeš fungovať?!“ Normálne som šla pešo na zastávku,pozrela som sa kedy ide bus,kam ide a potom na mape v buse som zistila,že kde a na aký bus mám prestúpiť a takého mladého chalana som sa opýtala na SMS číslo aby som si kúpila lístok a predstavte si, že úplne v kľude a na čas som prišla tam kam som potrebovala 🙂 a tak si žijem bez dát v mobile a jedno čo mi vadí,že moj operátor mi chce zrušiť môj paušál, že už takýto typ paušálu nebudú poskytovať XS mini, t.j. neobmedzené SMS a MMS a nejakých 20 minút volaní do všetkých sietí. Naozaj nepotrebujeme všetko,čo nám chcú v obchodoch predať 😉
Dobrý den,
ďakujem za skvelý článok, veľmi ma potešil. Aj komentáre. Konečne som našla spriaznené duše, ktoré používajú staré telefóny určené na telefonovania. Ja osobne som smart phone nikdy nemala a nepripúšťam ani myšlienku vymeniť svoj skvelý Samsung B2700 za niečo iné. Je to skvelý odolný telefón, ktorý požívam už hádam aj 10 rokov. A presne tak, keď niekam idem autom, naštudujem si vopred mapu, ak niečo chcem vybaviť, vopred si to naplánujem, zistím info, keď kráčam po ulici dívam sa okolo seba, keď cestujem autobusom, čítam si časopis alebo sa dívam von oknom, rozmýšľam, relaxujem, upratujem si v hlave. Moja práca zahŕňa prácu s ľuďmi a tak si neviem predstaviť, že by som bola neustále k dispozícii aj online, komunikácie mám dosť tej osobnej. A tak moji klienti museli prijať fakt, že ma zastihnú iba cez sms, telefonicky, resp. emailom, ktoré vybavujem raz denne – večer.
Ako teraz fungujes s prezentaciou na instagrame bez smartphonu?
Zachytila som informaciu, ze ti ho naburali… ale asi som prehliadla (?) obnovila si ho?
Totiz, ja som creativista, vsetko co robim je len na mojom IG accounte. Neviem si ani len predstavit, byt bez mojho iphonu, pretoze to co robim (diy projecty vsetkeho druhu) ma nesmierne naplna a telefon je zaroven mojim pracovnym nastrojom (fotoaparat, editacia, videocamera, strih videa,…).
Ja som minimalistom od destva (vtedy som ale netusila, ze to co som robielava ma nejaky nazov 😀 ), intenzivne sa tejto teme venujem ca. 2 roky.
Zacalo to tym, ze som sa silou mocou chcela zbavit vsetkych tych nepotrebnych veci a nevedela som si dat rady, ked za nedlho vsetko bolo spat v byte…
Dokonca, premyslala som nad tym ako docielit, ze moj satnik bude zbalitelny do jedneho kufra max. a to uz aj s topankami a doplnkami…
Podarilo sa mi natrafit na pintereste na spravne clanky a konecne mi vsetko zacalo davat zmysel (preco som sa v destvte neustale citila v preplnenych izbach zbytocnostami tak, akoby na mna vsetko padalo a nedalo sa tam dychat… tak som cely rodicovsky dom upratovala donekonecna so zamerom vytvorit viac miesta a vpistit tam “vzduch”).
Ps: citam si dnes cely tvoj blog a teda je prijemne vidiet ako sa tvoj pisatelsky styl zmenil/upravil.
Je uzasne sledovat ako my ludia “dospievame” v rozlicnych oblastiach nasich zivotov. Palec hore 🙂
Milá Gabriela, IG som si obnovila a fungujem na ňom skôr tak stacionárne, smartphone mám doma a občas postnem niečo zo svojho života. Najradšej by som ho nevyužívala vôbec, je to taký test, či to má pre mojich čitateľov zmysel a zároveň je to pre mojich zahraničných známych aspoň aký taký zdroj informácií o mne. Kontrolujem si ho naozaj veĺmi vedome, som už veľmi opatrná. Pokiaľ využívaš sociálne siete na biznis, a na hobby – je to cielený nástroj, kde niečo vytváraš, keď ťa to naozaj napĺňa, nie len bezcieľne surfuješ, tak prečo nie? Dávala by som si pozor na čas, ktorý IG venuješ. Ja ako blogerka som zistila aká som bola závislá a pritom som si to ospravedlňovala, že je to moje hobby, že čítam, atď.. Snažím sa byť kreatívna mimo počítača – robiť veci analógovo.. baví ma kreslenie. Telo potrebuje aj iný stimul, pozeranie sa do obrazovky celé hodiny – nech je to už akokoľvek zábavné a kreatívne, nie je pre nás ľudí dobré. Všimla som si, aké mám lepšie nápady, keď idem od obrazovky preč. Veru, moje staršie články sú ako by ich písala stará ja 🙂 Trošku som bola opatrnejšia v spôsobe písania 🙂 Ďakujem za komentár a všetko dobré pri hľadaní digitálnej rovnováhy 🙂
Pouzivanie smartphonov sa dnes proste stalo zavislostou, hoci malo ludi by si to priznalo. Taktiez si myslim, ze vela ludia funkcie smartphonov ani nepotrebujue, skor je to o tom, ze by sa hamblili v ruke drzat retro tlacitkovy model. Toto hlavne plati u mladych, vsetko je to o „peer-pressure“. Inak nahodne som nasla Vas blog a nazory, ktore tu opisujete na mna velmi zaposobili. Zatial som si precitala len par prispevkov, ale v citani budem pokracovat dalej.
Ďakujem, áno súhlasím, mne sa 9 ročné dieťa z telefónu vysmialo :)) v tejto fáze ešte nie som, ale dúfam, že sa mi podarí deti vychovať k technologickej zodpovednosti bez pocitu, že nezapadajú… bude to výzva