Druhú časť seriálu o minimalistoch pokračujeme rozhovorom s cestovateľkou Simonou, ktorá býva v Londýne, presťahovala sa zo Slovenska v štyroch kufroch a s priateľom behajú po svete – už ako minimalisti:))
Píše fakt pekne spracovaný cestovateľský blog, ktorý nájdete na AWESOME TRAVELSOME 🙂
Ako sa k minimalizmu aj zero waste dostali sa dozviete nižšie, ideme teda na to:
1. Môžeš sa čitateľom trochu predstaviť?
Volám sa Simona, som z Bratislavy, a s mojím partnerom Lukášom bývame v stredne veľkej izbe v dome s ďalšími 5 ľuďmi na predmestí Londýna. Ja tu študujem, on pracuje. Milujem cestovanie, spoznávanie nových kultúr, fotenie a jedlo, a konečne som sa rozhýbala a začala s blogom, na ktorom uverejňujem informácie a postrehy o cestovaní a gastronómii. Momentálne bývame v takýchto stiesnenejších podmienkach, ale táto terapia šokom nás ešte viac stmelila a posunula ďalej.
2. Kedy, kde a ako si sa prvýkrát dopočula – stretla s pojmom minimalizmus a aká bola Tvoja reakcia?
Prvýkrát som o minimalizme počula asi pred 10 rokmi, keď si mojej mamy kolegyne syn zariaďoval byt v “minimalistickom štýle” – len postel, jedna skriňa, do obývačky jeden stolík a gauč, žiadne poličky, dekorácie. Pre mňa to bol obrovský šok, lebo som nechápala, kde predsa bude uskladňovať všetky tie drobnosti, ktoré za svoj život nahromadí. Svoju úvahu som o tomto štýle skončila s tým, že takéto niečo pre mňa nie je, že by som sa nevedela vzdať všetkých svojich vecí, ktoré síce ani nepotrebujem, ale ich mám pre prípad, že by sa raz zišli, alebo dodávajú domu tú správnu atmosféru. Môj osobný prvý kontakt s minimalizmom bol, keď som išla na rok do Číny a všetko čo som si chcela zbaliť, som musela napratať do jedného kufra. To mi tak prvýkrát otvorilo oči, že koľko vecí doma mám, a ani nepoužívam. A potom keď som videla ľudí, čo tam zbesilo nakupovali veci, ktoré ani nepotrebovali, ale však keď je to tam také lacné, a nakoniec dokupovali ďalšie kufre, aby to tam všetko napratali, tak som bola rada, že som vedela tejto mánii odolať. Keď som sa vrátila, sme sa nasťahovali spolu s mojim partnerom, a ja som si brala len to najnevyhnutnejšie. Predtým ako sme sa odsťahovali do Londýna, sme takto bývali rok, a aj za ten čas sa nám toho nevedomky nahromadilo celkom dosť, a keď sme v konečnom dôsledku balili celý život do 4 kufrov, tak sme v kuse týždeň predtým vyhadzovali veci, ktoré sme nepotrebovali.
3. V akých oblastiach si mala najväčší prebytok a kde sa Ti doposiaľ podarilo úspešne zredukovať?
Našťastie nie som ten typ, čo musí nakupovať a besno zhromažďovať veci len pre to, že sa to dá. Najväčší prebytok som mala v oblečení, lebo šak výpredaj, tak nekúp to. A klasicky som ráno stávala pred skriňou a nemala si čo obliecť. Keď som sa vracala z Číny, veľa vecí som tam musela nechať, lebo sa zničili praním v tých ich práčkach. A to bol ten moment, keď som si povedala, že načo mi je toľko oblečenia, radšej menej a kupovať nové budem len kvalitné a ak to naozaj budem potrebovať. Keď sme sa sem sťahovali, brala som oblečenie na jar/jeseň a pár letných tričiek. Mám tu len štyri kabelky, ale sledovaním samej seba som zistila, že aj tak používam len dve, takže vždy keď si chcem nejakú kúpiť, stopnem samú seba. Máme tu jednu len skriňu pre dvoch, čiže ak by som aj chcela “robiť zásoby”, nie je kam. A to mi vyhovuje.
4. Čo považuješ na minimalizme za najťažšie, kde bojuješ s tým, aby si vlastnila menej?
Našou vášňou je cestovanie, čiže cestujeme veľa a často. A vždy keď sme niekde, tak by som si chcela doniesť suveníry, ktoré mi budú tie krásne chvíle pripomínať. Lenže na čo mi je ďalšia škatuľka na čaj, prestieranie alebo soška? Čiže vždy keď sme niekde, tak keď uvidím niečo čo musím mať, predýcham to a položím si otázku či to naozaj potrebujem, alebo to len chcem. Ale celkovo úspešne bojujem aj tým, že nechodím do obchodov. Tu je v nákupných centrách aj na uliciach toľko ľudí, že po prvom obchode sadám na metro a idem znechutene domov. No myslím, že najťažšie je to, že ak človeka niečo zaujme, a má na to peniaze, tak má pocit, že si to hneď musí kúpiť. A je jedno, či je to pre neho 150. tanier, 3. čajový set, alebo 5. jesenná bunda, argument prečo si to kúpiť sa vždy ľahko nájde. A nakupovanie cez internet považujem za hotové peklo, samozrejme, niekedy som sa aj ja neovládla, lebo však sa tam dá nájsť všetko, aj to čo som nevedela že “potrebujem” a donesú mi to až domov, čím sa eliminuje tá komplikovaná časť z cestovania a trávenia času v obchode, a ostáva len tá príjemná zo získania novej veci. A občas bojujeme s tým, aby sme neprepchávali chladničku jedlom, ktoré nestihneme zjesť a budeme ho musieť vyhodiť.
5. V akom smere Ti minimalizmus zatiaľ najviac obohatil a zjednodušil život? Kde si videla najväčšie zmeny?
V tom, že kupujeme len kvalitné veci, ktoré naozaj potrebujeme, a keď niečo hľadám tak viem kde to je, a nemusím to hľadať v hromade vecí. Ráno nemusím riešiť, čo si obliecť a obuť, lebo nemám až tak veľa možností 😀 No a pri upratovaní nemusím obchádzať miliardu vecí. A zároveň nás priviedol ešte bližšie k zero waste. Napr. plátená taška na nákupy bola “must” asi odjakživa, igelitovým sáčkom sme sa vyhýbali čo najviac, a aj sme separovali odpad, ale tam niekde to končilo. A teraz máme kovové slamky, látkové odličovacie tampóny, paličky do uší, ktoré nemajú plastovú paličku, ale papierovú, atď. Myslím, že minimalizmus a zero waste idú ruka v ruke a navzájom sa obohacujú. Lebo ak máte len veci ktoré doma potrebujete, a sú šetrné pre životné prostredie, tak je to win win situation. A pre mňa je momentálne omnoho dôležitejšie produkovať čo najmenej odpadu, ako nakupovať zbytočné veci pre dobrý pocit.
6. Aké sú najbližšie výzvy, ktorým musíš v budúcnosti čeliť?
Odkedy bývame v tomto zdieľanom dome s ľuďmi, ktorí hromadia obrovské množstvá vecí a potom ich vyhadzujú, tak sa stávam čím ďalej tým radikálnejšia čo sa týka minimalizmu a zero waste. A hlavne vo Veľkej Británii balia všetko do plastových sáčkov, a to je celkom výzva ísť na nákupy a nájsť napr. cukinu nezabalenú v sáčku. A keď vidím pred Primarkom, ako ľudia zbesilo natláčajú do tašiek tie hromady oblečenia čo nakúpili, tak samú seba zaprisáhavam, že taká byť nemôžem.
Zároveň som sa v poslednom čase začala zaoberať témou „zodpovedného cestovania“ – ktoré bojuje proti vykorisťovaniu domorodých zvierat a ľudí a znižovaniu tvorbe odpadu, a keďže aj my veľa cestujeme, chceme tak robiť bez negatívneho dopadu na planétu. To najmenej čo môžeme spraviť je nosiť si vlastné sáčky, príbory a slámky, ktoré v kufri nezaberú veľa miesta, ale vyhneme sa tak jednorázovým plastovým. Myslím, že v budúcnosti budú dve najväčšie výzvy – keď sa presťahujeme a budeme mať celý dom pre seba, tak to bude lákať, zapĺňať ten nový priestor vecami. A samozrejme pri deťoch, lebo však je toľko úžasných krásnych vecí, ktoré “treba kúpiť”.
7. Ako vníma Tvoj nový životný štýl najbližšie okolie a poznáš iných podobne zmýšľajúcich ľudí aj osobne?
V tomto mám šťastie, že môj partner je rovnako zmýšľajúci, a nemusím mu dávať argumenty, prečo práve zero waste a minimalizmus, ale sa aj sám vzdeláva v tejto oblasti. Takisto nemá tendenciu zhromažďovať nepotrebné veci. Keď sme sa sťahovali do Londýna a videl, koľko zbytočností sme mali, tak sa zaprisahal, že už si nebude kupovať milión vecí, a ak sa niekedy budeme sťahovať, tak mu bude stačiť jeden kufor. Sme tu ¾ roka a zatiaľ to perfektne dodržiava. Lebo máme v našom okolí ľudí, ktorí to občas v tomto smere dosť preháňajú, a hromadia okolo seba nepotrebné veci a neustále niečo nakupujú, a pre nás to funguje ako zdvihnutý varovný prst, aby sme do toho neskĺzli aj my.
Ďakujem za rozhovor:)
Ak máš čo k svojej minimalistickej ceste čo to povedať aj ty a chceš byť na mojom blogu napíš mi cez kontaktný formulár a do predmetu daj: Sme Minimalisti.
Howgh!
Pridaj komentár