Sme Minimalisti – 3.časť – rozhovor s Evou

Pokračujeme v seriáli Sme Minimalisti, a ďakujem Evke, že si dala tú námahu všetko krásne pre vás nafotiť a spísať odpovede na otázky.

Čo ma fascinuje je, ako bývala s vtedajším ešte priateľom  7 rokov na 24 m2 a žili tak trochu maximalisticky:) Často počujem, ako sa minimalisticky nedá žiť na malom priestore – určite je to výzva. Ak nemáš metre štvorcové, ktoré potrebuješ, práve PRETO pomôže opatrná selektívnosť, čo si človek do domu dá a uloží.

Istým spôsobom je malý priestor vlastne výhoda. Niečo musí ísť z domu von. Núti to človeka rozmýšľať.

I keď milujem priestor, dnes po všetkých mojich skúsenostiach z bývaním som absolútne presvedčená, že nepotrebujem príliš veľký byt či dom. Stačí len poľaviť z množstva vecí, čo vlastníme. Bývanie je jedna z najdrahších položiek života, a radšej budem menej platiť, ako viac skladovať či upratovať. Obrovské baraky a byty sú čistý masaker.

Vášeň k upratovaniu a vyčisteným priestorom sa môžu aj dediť v DNA, úplne sa s Evou v tomto stotožňujem, moja mama kamarátkam na návšteve stále všetko odkladala do kredencov a mňa cepovala, aby som všetko odložila: ,,Čo sme tu na výstave?“  (rodinná hláška)

Ideme na rozhovor:

Môžeš sa trochu mojim čitateľom trochu predstaviť? 

Volám sa Eva a mám 32 rokov. Pochádzam a aj žijem v Bratislave v 4- izbovom byte s manželom a dvoma dcérami – 2 a 4 roky. Študovala som konzervatórium (hra na flaute) a na vysokej škole psychológiu. Po škole som sa zamestnala v odbore ako psychológ, kde „oficiálne“ pracujem až doteraz (píšem oficiálne, lebo som už 4 roky doma na materskej dovolenke). Milujem varenie a pečenie zdravých receptov, organizáciu domova, poriadok, sebavzdelávanie, mám rada prírodu a ekológiu, snažím sa aj v tejto oblasti byť lepším človekom pre našu planétu.

Kedy, kde a ako si sa prvýkrát dopočula – stretla s pojmom minimalizmus?

Pamätám si, že som už od malička milovala poriadok, keď mali veci svoje miesto. Žila som s mamou a staršou sestrou (o 8 rokov) a vždy keď som sa ocitla sama doma, tak som najskôr poupratovala celý byt, aby som si ho potom mohla „užívať“. Vtedy ešte nešlo o nejaké vyhadzovanie a zbavovanie sa vecí, ale len upratovanie toho množstva, prípadne hľadanie lepšieho miesta pre veci.

Žili sme v byte, ktorý nebol úplne zaprataný, ale od minimalizmu mal veľmi ďaleko. Každá izba mala inú farbu a aj iný nábytok, chýbalo tam prepojenie celého bytu a na mňa to pôsobilo dosť rušivo. Vtedy som to ešte nemala úplne s čím porovnať, ale viem, že som často snívala o svojej domácnosti, ktorú mi nikto nebude rozhadzovať a všetko bude na svojom mieste.

Keď som mala cca 22 rokov, tak sme mali s mojim vtedajším priateľom (dnešným manželom) to šťastie, že sme mohli začať bývať spolu. Bol to síce priestor bývalej sušiarne polozapustený v zemi, ale bol to náš „raj“ . Malo to 24 m2, 2 maličké pivničné okná a my sme tam spolu prežili 7 rokov!

Zariaďovanie sme si nesmierne užívali, ale teraz spätne vidím, koľko vecí by som urobila úplne inak. Tiež sme mali farebné steny – dosť tmavé a sýte – červenú, žltú, oranžovú. Stále som vôbec netušila o minimalizme. Kopu mimosezónnych vecí sme museli mať u rodičov, lebo sa nám tam skrátka nezmestili.

Po siedmich rokoch tohto nažívania sme sa stali manželmi a presťahovali sa rovno do 4 izbového bytu, ktorý sme si úplne nanovo zariaďovali, bol to v podstate holobyt a z predchádzajúceho bývania sme si nezobrali z nábytku vôbec nič. Išli sme na to úplne inak, čisté línie, čistý dizajn, biela farba, sivá a drevené parkety k tomu, no nádhera (pre mňa).  2 mesiace po nasťahovaní sa nám narodila prvá dcérka a my sme jej chceli dať všetko – veľa vecí sme mali našťastie požičaných, ale boli úplne zbytočné a bolo ich príliš.

Milión hračiek pre bábätko, milón oblečenia, hojdačka, kolíska…V byte som mala vždy poriadok a nemôžem povedať, že by pôsobil preplnene, ale zabralo mi dosť času to upratovanie. A práve niekedy v tomto čase – na materskej dovolenke s prvým bábätkom mi moja mama rozprávala o nejakom rozhovore v televízií, kde rozprávali o knihe Marie Kondo. Mama to hovorila len tak mimochodom, ale ja som sa toho hneď chytila a požiadala som ju, aby mi tú knihu na druhý deň v meste kúpila a priniesla mi ju.

Zhltla som ju asi za pár dní a vedela som, že toto je presne to, čo chcem a potrebujem k väčšej pohode.

Odvtedy som sa stala „fanatičkou“ na vypratávanie a robí ma to neskutočne šťastnou- aj ten proces, aj ten výsledok. Nasledovali iné knihy a samozrejme blogy, to je momentálne moja vášeň.

V akých oblastiach si mala najväčší prebytok a kde sa Ti doposiaľ podarilo úspešne zredukovať?

Samozrejme som mala veľa oblečenia, to išlo naozaj najlepšie a najrýchlejšie preč. Taktiež som zbierala módne časopisy – už všetky vyhodené 🙂 (vlastne darované na inzerát). Zredukovala som aj veľké množstvo kníh a DVD, kozmetiku som tiež zminimalizovala, úplne som sa napríklad vzdala všetkých lakov na nechty, očných tieňov, štetcov, makeupu…

Ostatné veci išli popri tom, ako som postupovala popri knihe. Ale od začiatku mi nerobilo skoro žiadny problém zbavovať sa takmer čohokoľvek. Samozrejme výsledok nie je úplne podľa mojich predstáv, pretože bývam s rodinou a tá nie je úplne minimalistická 🙂

Celkom mi to išlo aj pri detských veciach, všetko čo sme mali požičané som vrátila a moja druhá dcéra už bola bez toho  (a prežila .-)). Milujem pocit, keď z niečoho vyrastie a ja to môžem s kľudným svedomím poslať ďalej. Po Vianociach som dokonca so 3,5 ročnou (vtedy) dcérou robila triedenie hračiek a bola som na ňu celkom pyšná ako sa rýchlo zbavovala vecí.

Čo považuješ na minimalizme za najťažšie, kde bojuješ s tým, aby si vlastnila menej?

Po prvej fáze vyhodenia veľkého množstva oblečenia som si po určitej dobe uvedomila, že sa v tom necítim úplne pohodlne. Že som žena a chcem sa cítiť žensky a k tomu si dopomôcť sukňami, šatami a podobne, že mi to tak vyhovuje. Ale snažím sa pri kupovaní nových vecí myslieť na kvalitu a samozrejme chcem mať v skrini iba veci, ktoré rada nosím a cítim sa v nich dobre.

Ostatné oblasti vnímam pozitívne, ale vravím, je veľa spoločných vecí, o ktorých ja sama nemôžem rozhodovať a len tak ich vyhodiť. Môžem počkať na manželov super deň a navrhnúť mu nejaké triedenie, ale je to vždy len kompromis (vďaka teda aj zaň, manžel sa snaží).

Keby záležalo iba na mne, hneď by som mala veľký zoznam, čo môže ísť hneď preč (a kľudne aj nábytok)

V akom smere Ti minimalizmus zatiaľ najviac obohatil a zjednodušil život? 

Tak samozrejme v upratovaní a starostlivosti o veci – keďze ich je menej, nemusím z nich utierať prach a podobne. Celkom rýchlo mám upratané a myslím si, že sa u nás cítia veľmi dobre aj návštevy, aspoň vravia 🙂 Náš byt na mňa pôsobí ako oáza pokoja, nič ma výrazne neruší, cítim tu čistotu a harmóniu a to ma napĺňa určitým kľudom a  spokojnosťou.

Sme rodina, ktorá má naozaj dosť návštev, stále sa u nás varí, pečie, chystajú oslavy a pod., takže je pre mňa prioritou, aby bolo čisto a útulno a netrvalo mi to celý deň 🙂

Aké sú najbližšie výzvy, ktorým musíš v budúcnosti čeliť ?

Tak najväčšou výzvou bude určite zvládnuť neustály prísun vecí pre deti – tu hračka, tam hračka, tu sme vám priniesli drobnosť a ďalšie krámy do domu…snažím sa rodine hovoriť, aby nič nekupovali a pri narodeninách a Vianociach sa dohadujeme dopredu, čo by bolo vhodné.

Na druhú stranu si myslím, že aj deti majú v určitom veku právo na svoj výber a to by som chcela riešiť tým, že to neopustí ich izbu – nemienim mať zaprataný celý byt hračkami – na to majú detskú izbu. Uvidím ako to pôjde v praxi, snažím sa ísť aj príkladom a vysvetľovať, prečo veľa vecí nepotrebujeme. Manžel má rád tiež kadejaké „vychytávky“, ktoré mňa osobne iritujú a on si myslí, že je to pre rodinu potrebné.

Takže všetky výzvy sa v podstate týkajú zvládnutia môjho najbližšieho okolia, s mojimi osobnými vecami problém zatiaľ nemám.

Ako vníma Tvoj nový životný štýl najbližšie okolie a poznáš iných podobne zmýšľajúcich ľudí aj osobne?

Manžel si zo mňa robil srandy, napríklad mám jednu historku. Prišla som za ním a opýtala som sa ho „zlatko, vieš čo by som chcela…?“ a on mi odpovedal „keby si bola obyčajná žena, tak si myslím, že chceš niečo nové kúpiť, ale keďze ťa poznám, tak chceš niečo určite vyhodiť:“ 🙂 a mal pravdu!

Ostatná rodina si nejako zvyká, myslím si, že sa im náš byt veľmi páči a sami uznávajú, že sa v ňom cítia dobre a uvoľnene, často nás chvália a obdivujú, ako to máme usporiadané a nastavené.

Čo sa týka darčekov sa tiež veľmi zlepšili, vždy sa dopredu pýtajú čo by som potrebovala a nemajú problém ani so zaplatením nejakého kurzu a podobne. Zatiaľ mám len pozitívne skúsenosti, lebo si myslím, že ľudia vidia a cítia tú energiu, ktorú aj vďaka tomu mám a že stíham kopu vecí (nielen upratovanie :-)).

V okolí priamo minimalistov nepoznám, zatiaľ som inšpiráciou skôr ja pre nich, ale ja sa zasa inšpirujem z rôznych blogov.

Tieto Vianoce som napríklad dala ako darčeky „upratovacie služby“ odo mňa – vypratávanie a podobne a svokra to už využila a aj si pochvaľovala, tak to sa teším:)

Ďakujem krásne za rozhovor a dúfam, že ťa fotky a Evkine skúsenosti inšpirovali? Ťuk ťuk do komenára!

Ak máš záujem čo to povedať o svojej minimalistickej ceste, a objaviť sa na mojom blogu v seriáli Sme Minimalisti, napíš mi cez kontaktný formulár.