Dnešné deti majú všetko, hviezdy z neba, ba až celý vesmír.
Je im dopriate oveľa viac, o čom sme my kedysi mohli len snívať a vyžaduje sa od nich oveľa menej.
Ja som si ako desaťročná doma prihrievala obed, pripravovala desiatu a umývala riad. Poobedia som strávila vonku s kľúčikom okolo krku, kde sme sa s kamoškami hrali gumu, vybíjanú, alebo sme pri kotolni, kde sme mali zrazy, len tak klebetili. Domov nás rodičia zvolávali za súmraku. Šunka bola na prídel a len v sobotu, sladkosti len cez sviatky či od babky, jedny tenisky som nosila celú sezónu a sakramentsky si ich vážila.
Ak som niečo chcela kúpiť, musela som najprv predávať zmrzlinu na kúpalisku, šúpať zemiaky v hoteli, či oberať paradajky na farme. Bez práce nie sú koláče, ani nové Bravo! Na rozprávky sa muselo v telke čakať, Angeliku som pozerala cez kľúčovú dierku na tajňáša, na nový hit sme čakali až v nedeľu v hitparáde Jula Viršíka tak, aby som stihla zapnúť nahrávanie na kazeťáku. Túžila som po štvorstránke plagátu skupiny Bros, po novom peračníku, po ofŕkanom tričku s logom 7UP.
Počas víkendov som čítala Vinetouovky, knihy sa nekupovali, ale požičiavali z mestskej knižnice a keď som sa nudila, dopisovala som si cez inzeráty v časopise Kamarát, alebo sa len tak ponevierala na sídlisku.
Všetkého bolo málo, všetko bolo vzácne.
Stala som sa mamou a moja misia bola jasná: moje deti budú vyrastať inak, lepšie, ako v tom nudnom socíku.
Budú mať všetko, čo im vieme zo srdca dať, všetko, čo si môžeme dovoliť.
Ľúbime ich a dáme im to najavo. Chceme pre nich to najlepšie. Ako často počujeme: my sme si to kedysi nemali? Je to zdroj toho, že vnúčikom babičky stále niečo nosia?
Celé tehotenstvo som riešila, čo všetko potrebuje náš novorodenec – drahý kočík, postieľku, prebaľovací pult, autosedačku, kolíska, monitor dychu, elektronický teplomer, šaty, plienky, hračky….
Byt vystriedal veľký dom a veci sa množili. Už batoľa má vlastnú izbu so všetkými hračkami, čo svet vymyslel, pekné šaty, záhradu s preliezkou, hojdačkou a bazénom, širokouhlú telku, kde hrajú celý deň rozprávky, hry na iPadoch. Keď sa nám nechcelo sedieť doma, išlo sa do herne, na baby gymnastiku, na krúžky, do kina, do zábavných parkov, na detské festivaly. Dosiahla som, čo som chcela, moje deti mali hojnosť. Tento model však prestal fungovať.
Čím lepšie sme sa mali, čím viac sme im dávali a zabávali ich, tým menej boli spokojné.
Nudili sa.
Hádzali sa o zem.
Odvrávali.
Neposlúchali.
V izbách bol večný neporiadok.
Nedokázali sa odtrhnúť od telky, či elektroniky.
Každý deň som sa pýtala, kde som ako matka zlyhala. Keď sa na to s odstupom rokov dívam, je mi to jasné ako facka. Dali sme im priveľa.
Až keď máš niečoho plné zuby, až vtedy sa toho zbavíš. Vyhodila som 80% hračiek von z domu. Uľavilo sa mi a stal sa zázrak – deti sa prvýkrát krásne samé v izbe celé hodiny zahrali.
Po rokoch nemám ani najmenšiu túžbu vrátiť sa späť do konzumu. Nič nám nechýba. Naše deti minimalizmom neutrpeli, práve naopak. Hrajú sa stále v poloprázdnych izbách a sú v úplnej pohode. A ja vnímam to moje detstvo zrazu inak: chudobné na materiálne veci, ale bohaté na zážitky a kamarátstva. Museli sme sa vynájsť a z každej maličkosti sme sa vytešovali.
Tam kde žijem, vyrastajú deti v päťhviezdičkovom „lifestyle“ a sú denne bombardované konzumom – luxusné hotely, pláže, bazén, nákupné centrá, zábavné parky. Vidím deti drzé, hlučné, vychovávané slúžkami, bez manierov, s nadváhou. Vidím deti ale aj slušné, milé a vychované. Všetko je to na nás rodičoch. Stačí trošku spraviť otočku a nájsť zlatý stred. Často sa v uspokojovaní potrieb našich detí stratíme, a príde zrážka z realitou a výchovné problémy – prečo je moje dieťa také rozmaznané a požadovačné?
Problém číslo 1: Deti neučíme finančnej disciplíne
Postoj detí k peniazom bude taký, ako ho máme my. Ak trávime víkendy v Ikei a hypermarkete, a pri každom zamrnčaní vyťahujeme peňaženku, keď je pre nás dôležité značkové oblečenie, status a výzor, také budú aj naše deti. A keď na dôvažok budú celoročne babičky, strýkovia a tety sypať dary lebo sú Vianoce/narodky/už sme sa mesiac nevideli, prilejeme olej do ohňa. Celkom som sa pobavila, keď sa ma 10 ročné dieťa spýtalo, prečo mám starý telefón a či neviem o tom, že už existuje aj iPhone 11-ka. Dieťa zlaté, vieš čo je to úver, vieš čo je to viazanosť, vieš čo táto hračka stojí a koľko hodín musí bežný človek pracovať, aby si si na neho zarobil? Odpoveďou sú vypúlené oči. Myslela som si.
Riešenie: naučiť deti šetriť, dať im do ruky malú peňaženku a hotovosť, baviť sa o nielen tom, čo koľko stojí, ale aká je cena práce otca či mamy, aby sme si vec mohli dovoliť. Aký je rozdiel medzi tým čo potrebujeme, a to čo chceme? Kúpim si malú vec teraz, alebo väčšiu neskôr? Ako dlho trvá radosť z toho nového autíčka? Staršie deti by som hnala do fyzickej práce – nech si na tie drahé tenisky či elektroniku skúsia zarobiť vysávaním obývačky, venčením susedovho Dunča, trhaním buriny, nosením letákov alebo brigádovaním v supermarkete. Možno ich tá túžba po drahej veci postupne prejde. Tip: Navrhujem myšlienku na biznis: finančné workshopy pre deti (moja známa v Abu Dhabi ich už robí a majú veľký úspech!)
Problém číslo 2: Deti si v rodine šéfujú ako na tróne.
Možno to poznáš: Nepapá zeleninu. Nechce nosiť čiapku. Nerád spí sám. Nechce sa jej robiť úlohy. On sa s hračkami nemá chuť deliť. Musíme ho kŕmiť. Nie vždy má energiu ísť na futbal. Deti nám od narodenia diktujú, čo bude a čo nie, a my ich necháme jesť na raňajky zmrzlinu, na večeru hranolky s kečupom, dovolíme im spať v strede manželskej postele ešte po troch rokoch, pozerať telku do polnoci a nechať ich v zime behať v jednom tenkom svetri. A vieš čo je sranda? Tá naša špeciálna snehová vločka začne v škôlke nosiť čapicu a zje špenát s vajcom, lebo sú tam racionálne dospelé osoby, ktoré nemajú kapacitu riešiť výmysly tridsiatich detí na jednej kope.
Riešenie: Deti sa musia naučiť limitom a rutine. Kde by sme už boli, keby sme robili len to, na čo máme chuť a čo sa nám chce? Sorry šéfe, dnes sa mi nechce do práce a celý týždeň jem tresku s rožkami, lebo na iný šalát nemám chuť. Domnievam sa, že ja ako rodič som dosiahla vhodný vek na to, aby som vedela, čo je pre moje dieťa dobré. A žiadne malé rozmaznanča, ani to moje vlastné, mi nebude diktovať podmienky. Kapíto?
Problém číslo 3: Deti dostanú všetko čo chcú, a to hneď
Dnešná generácia už nevie, čo by vlastne ešte chcela. Vojdeš do hračkárstva, a zistíš, že teoreticky už máte doma z každej kategórie všetko. Tie naše úbohé deti ani nemajú čas po niečom túžiť, dostanú to ešte predtým, ako si to vymyslia. Pozrime sa aj na bežné potreby: Chcem piť, som hladný, chcem mlieko, chcem keksík, chcem koláčik. Teraz, hneď. Pozri sa okolo seba, deti nedokážu na nič čakať – na autobus, v rade u zubára, na jedlo v reštaurácii. Keď povieme nie, hodia sa o zem, a následne im strčíme niečo do ruky, aby boli ticho. Najčastejšie tablet alebo rohlík. Do témy závislostí na technológiách ani radšej nejdem, lebo by tento článok nemal konca:)
Riešenie: Nechaj deti čakať a nudiť sa, oni sa zachvíľu s niečím kreatívne začnú zabávať, stačí im to len umožniť. Zruš tablety v kaviarňach a reštauráciách, a garantujem Ti, že sa deti naučia sedieť a čakať na jedlo, budeš mať vychované deti, s ktorými je radosť chodiť medzi ľudí. Čím skôr, začneš, tým ľahšie! Zrušila by som aj všetky džúsiky, keksíky a pečivo, ktorými zakrývame ich neochotu počkať si na to, čo chcú. Ak ťa o niečo poprosia, nevyskoč hneď zo stoličky, ale predlžuj čas splnenia požiadavky.
Problém číslo 4: Rodičia už nemajú súkromie
Deťom často nevedomky dovolíme okupovať celý náš dospelácky životný priestor. Kým som nezminimalizovala, hračky, ktoré boli na každom štvorcovom metri, ma privádzali do vývrtky /aj ten vínovej/- v kuchyni, na sedačke, v spálni. S manželom sme si nevedeli večer sadnúť ako civilizovaný manželský pár v príjemnej kuchyni bez toho, aby som nemusela odhrabávať detské haraburdy. Deti sú v našich posteliach aj za cenu vyhasínajúceho vzťahu, domácnosti sú prevalcované blikajúcim plastom, a keď príde návšteva, malí zbojníci skáču tete Elvíre po hlave, lietajú po obývačke ako divosi a nevieme dokončiť súvislú vetu. Zmizla pomyselná čiara – toto je náš posvätný priestor, pre dospelých. Nemáme si kde oddýchnuť a byť sami.
Riešenie: Detské izby sú pre deti, kuchyňa a obývačka, manželská spálňa pre dospelých. Deťom je potrebné jasne určiť hranice – dokedy im venujem pozornosť, kedy je čas spánku a kedy je čas pre maminku a tatinka. Rešpektujem ich izbu, ich hračky, a oni musia rešpektovať ten môj priestor. Po skončení hier chceme hračky upratané, tam kde patria. Mám kamarátku, ktorá v malom byte šije a všade má ihly a lepidlo, nuž a deti jednoducho nesmeli prekročiť bielu čiaru na koberci. Naučili sa to. Keď som bola malá, a naši mali návštevu, neexistovalo, aby som sa obšmietala v obývačke a sústavne sa niečoho dožadovala. Museli sme sa ísť hrať do izby.
Problém číslo 5: Dospelí už nie sú autorita
Vezieš sa v bytovke vo výťahu, susedovie dieťa nastúpi, nastane očný kontakt a ….nič. Ideš do školy, spolužiaci z triedy oproti tebe cupkajú dolu po schodoch …. a .. nič… Ideš do obchodu a deti nezdravia, neďakujú, ani bú ani mú. Najnovším trendom je aj to, že len rodič má právo dieťa vyhrešiť, takže keď malý Adamko ide Terezke na pieskovisku lopatkou vypichnúť oko, tak musíš čakať na jeho mamičku, aby ho zastavila, lebo ako si iný dospelý dovoľuje vyhrešiť to jej zlatíčko. V zahraničí volajú deti mamy svojich kamarátov prvým menom, a ťažko sa mi na to zvyká. Kde sa podel rešpekt k dospelým? Kde sa podela „pani Andrea? „
Riešenie: deťom vštepovať „Dobré ráno a Ďakujem„, a kľudne to preháňať, nie sme predsa divosi. Poslúcha sa pani učiteľka, pani riaditeľka, vychovávateľka, aj susedka a napraviť či pochváliť správanie má odo mňa povolenie ktokoľvek. Len smelo do toho!
Suma sumárum – všetko s mierou, normálne. Deti viem ľúbiť aj tak, že im nedám všetko a nie som len a len matkou. Je úplne v poriadku povedať nie, vyčleniť si svoj priestor, neobetovať každučkú minútku našim detvákom. Každá žena má právo na chvíľu pre seba, občas si vyjsť do kina, posedieť s kamarátkou, prečítať knihu, zájsť ku kaderníkovi. Vytrieď si domácnosť, povedz nie, stanov deťom pravidlá, pestuj v nich skromnosť a zaveď rutinu.
A na záver: ak si nevieš vo výchove rady, niekde uber. Vždy to funguje.
Podobné články:
Ako vyliečiť závislosť detí na tablete
Hračky, ktoré by som kúpila opäť (alebo tipy na vianočné dary pre deti)
Vzala som deťom skoro všetky hračky, a stalo sa toto
Prečo matky potrebujú minimalizmus
Vytrieď si myseľ: Minimalistický denník
Vytrieď si domácnosť: Minimalistický domov
Dokonaly clanek! Presne vystihuje moje nazory a pohled na situaci. Jsem ted ve fazi vyklizeni pokoju, protoze uz toho vecneho bordelu mam plne zuby, ale konecne nekdo napsal, ze obyvak a loznice nejsou pro deti, uz jsem si pripadala jako blazen, ze pozaduju hracky v pokojich a branim si spolecensky prostor. Skvele, skvele, vsichni precist aspon 1x tydne. 🙂
Skvelé ako vždy! Hovoríte mi z duše:-) u nás sa nepodáva večera kým deti neodnesu všetky hračky do izby. A moje deti si večeru nenechajú ujsť a to máme vždy varené zdravé jedlo . Nechcem sa tým chváliť, len povedať, že hranice u detí sú nutné a hlavne fungujú. Vďaka za výborný článok.
Znie to naozaj úžasné a aktuálne. Mám 28 a mnohé veci aspektov výchovy z článku som dostala i ja do vienka. Bude výzva aplikovať to jedného dňa i na vlastné deti, v tomto svete materializmu, aby som si mohla povedať že som to zvládla.
Ďakujem!:)
Velmi trefný clanok, z duse mi hovorite/pisete. Sama sa snazim zaviest takyto zdravý pristup vo vychove. Pritom to nie je nic nove, len to nie je moderne… Ale pevne verim, ze zas bude. Inak z nasich deti vyrastu unudeny, nestastny ludia, ktori budu tazko nachadzat zmysel v zivote. Naviac uvedomenie si, ze konzumny pristup k zivotu, ku vztahom, k sebe samemu nici nie len nas ale aj planetu, je nutnym predpokladom nasho prezitia…. Dakujem
Andrejka, tleskám, píšete mi z duše. A zjistila jsem, že naše 4 děti na tom nejsou vůbec špatně. Ale díky tomu jsou ve škole za exoty. Třeba příklad, ve škole dostávají 1x týdně školní ovoce a mléčné výrobky. Ostatní děcka se ofrňují, že je to hnusné a že to nejí / nepijí, moje děti vše zbývající berou domů, obvykle se jedná o takových 20 kusů ovoce a 3 litry mléka nebo 10 jogurtů, co děti ze třídy nechtějí, protože to není dost in, jíst bio jogurt. Včera byl zrovna takový den, šli jsme večer na procházku a po dědině se válely petky od mléka, které některé děti venku vypily. No neumím si představit, že by moje děti někde vyhodily lahev nebo obal od oplatku. Nechci moralizovat, ale je to opravdu ve výchově. Já jsem fakt ráda za moje vychované a hodně děti i za cenu toho, že ve třídě si rozumí jen s pár dětmi. No co se dá dělat. Lepší je mít jednoho opravdového kamaráda, než plno povrchních.
Milá Zuzka, ďakujem, viete, za komentár, ono je to zaujímavé, každý má rôzne skúsenosti. My sme boli cez víkend na verejnom priestranstve a mladé dievča pred mojimi očami odhodila na zem nedopitý džús. Keď sme sa jej spýtali, či si myslí, že je toto správanie vhodné, bola arogantná a drzá. Ešte stále zlatá československá výchova :))
Svätá pravda!
Ďakujem, všetko vo vašom článku OK, užitočné, praktické, pomôže nám to.
vďaka:)
Som veľmi rada, že som sa cez knihu v kníhkupectve o minimalistickom domove dostala ku Vám, k Vášmu blogu, Vašim názorom, ktoré sú mi tak blízke a ďakujem za šírenie tohto štýlu…
Odporúčam Vás a Vašu knihu každej žene v mojom okolí, požičiavam ju úplne každému, kto aspoň trochu prejaví záujem keď rozprávam o zredukovaní…a funguje…na každého…viac či menej…
želám Vám veľa inšpirácie, ktorú môžete šíriť ďalej a nech ovplyvníte čo najviac životov a rodín, potrebujeme sa trošku zastaviť a zmeniť smer konzumu…
Vašu knihu som čítala už aspoň 10x a stále ma baví 🙂
Dobry den prosim vas aka to je kniha?
Milá Alžbeta, to je Minimalistický domov: https://www.minimalistka.sk/kniha
Aj keď sa mi články väčšinou páčia,asi prvýkrát s mnohými vecami nesúhlasím. Úplne súhlasím,že deti absolútne nepotrebujú prebytok vecí, aktivít, nami vymysleného programu a pod.,no v otázkach výchovy až príliš cítim spomienkový optimizmus. Áno, mnohí, vrátane mňa, sme boli vychovávaní spôsobom, čo je na tanieri to sa zje, iba dospelí majú právo na rešpekt a vôbec, dieťa musí poslúchať a nemiešať sa do sveta dospelých. Popravde, ako si všímam svet okolo seba, tak naša generácia so svojími rodičmi zväčša nemá bohvieaké vzťahy. Nebudem robiť rýchle závery, ale nie všetko, čo ako sa robilo v minulosti musí byť lepšie ako dnes. Dieťa si zaslúži rešpekt, tak ako aj všetci ľudia. A je úplne jedno, či dospelých volá krstnym menom,alebo teta,pani…keď to všetkým vyhovuje (mne by napríklad bolo zas nepríjemné a divné,keby mi hovorili pani Ivana, každý to máme inak). Je fajn,keď dieťa pozdraví, poprosí a poďakuje,ale tiež to nie je najdôležitejšia vec na svete. Ono keď nepozdraví suseda, vlastne tým nikomu neubližuje (všetky deti nie sú rovnaké a môže to znamenať,len,že je extrémne hanblivé, o rôznych diagnózach (aj mojich) detí sa rozpisovať ani nejdem). Aj z histórie poznáme množstvo ľudí, ktorí sa inak správali veľmi slušne a elegantne, pritom robili otrasné zverstvá.
Mnohé veci zo svojho detstva si veľmi dobre pamätám, keď mám jednu vec spomenúť – nikdy mi nechutili jogurty a mlieko, ale musela som….až mi casom, o mnoho rokov zistili intoleranciu na mliečne bielkoviny a laktózu. Deti sa oplatí počúvať s rešpektom, nie sú to len bytosti, ktoré o svete nič nevedia a my „múdri dospelí“ o nich máme vo všetkom rozhodovať.
??????????
To same pro tenhle komentar????
Pridala jsem tleskani a palec hore. Ale ted nevim, ci se to pridalo spravne. Chtela jsem tim vyjadrit podporu komentari Ivany z 23/11.
Ivana, ďakujem, že sa ozval niekto, kto verí, že i deti si zaslúžia rešpekt. Podobne ako vy/ty súhlasím s určovaním hraníc a materiálnou striedmosťou, ale tie posledné body o výchove sú mi proti srsti.
Dá sa to aj inak.
Milá Ivana, aj dámy, ďakujem za podnetné komentáre, samozrejme, áno, áno aj áno… všetko je o tom, z akého kontextu sa človek na môj text díva, vedeli by sme to pitvať donekonečna. Pre niekoho prehnané, pre niekoho realita. Politicky a spoločensky korektné vlažné články, ktoré nikoho neurazia, si vieme nalistovať v časopisoch plných reklám. Mne sa tak nechce písať. Zámerom článku bolo poukázať na to, že je pre deti aj napriek tomu, že ich ľúbime a zniesli by sme im modré z neba, vhodné nájsť zlatý stred. Podľa mojich skúseností deti potrebú menej materiálnych vecí, viac povinností, viac rutiny a rešpektovať dospelých, ale nie v zmysle že stojím s bičom ako policajtka, a chcem aby bolo len a len po mojom. Ak má dieťa alergiu,je jasné, že mu nútiť nič nebudem, ak má psychologické problémy,tiež nie, ale to sú indiviuálne výzvy. Prepáčte, ale aby som vyhadzovala pol večere do koša, ktorú som varila pol hodiny, lebo sa vyjedia cestoviny a nechá mäso a zelenina, áno – zje sa to čo je na tanieri, alebo budete hladní… alebo by som našla drahú hračku zahodenú pod posteľou, alebo aby som potom, čo sa upratala dlážka, chodilo topánkami po byte, alebo aby si dcéra nechcela vyzlieť mokré plavky a chce v nich sedieť v klimatizovanom aute, i keď viem, že môže vážne tak prechladnúť, alebo aby jedna žena bola permanentne vyčerpaná, lebo jej deň vedú deti ako sa im zachce – dovolím si povedať, že je nutné povedať, nie, stačilo. Na 90% to nie je ani alergia, ani psychologické problémy – ale obyčajné vymýšľanie. Výchova je osobný prístup a každý si robí, ako mu je „libo“, ja verím v to, že rodina je aj spoločenská jednotka, kde ak chceme spolu fungovať, musí tam byť rešpekt, to určite, ale v dôležitých veciach rozhodujeme my ako rodič, lebo máme viac životných skúseností, ako napríklad 6 ročné dieťa. Nechám ich rozhodovať o tom, na čo majú kapacitu (ktoré šaty si chceš obliecť, ktorú knihu prečítať). K minimalizmu som sa dostala, lebo už ma nebavilo byť obetavou martýrkou a verte mi, že viem, o čom hovorím – preťažená, nevyspatá, všetci mali po svojom, len nie ja. Nepovažujem za zlé, ak chcem, aby boli moje deti slušné, vďačné za to čo máme a prejavili úctu k mojej a manželovej práci. Cestujem po svete a vidím deti v biede na ulici, nahé, aj tie z tretích krajín, čo majú minimum, aj tie rozmaznané nevychované, čo žijú vo vilách so slúžkami a šoférom. Deti už nevedia, čo od dobroty. Ľudstvo už nevie čo od dobroty. Vychovávame novú generáciu, a stojí za to sa zamyslieť sa, ako.
Myslim , ze autorka v članku sa nezmieňovala o extremoch ( či už, čo sa týka diagnozy alebo utianutejšie povahy ..), tu ide štandard v slušnim spravani, hranice vo výchove , etiku a moralku, ktoru by sme mali vštepovat deťom od narodenia.
Rada čítam vaše články, píšete sviežo. Dovolila by som si zmeniť pohľad na niektoré témy z článku. Je mi blízka dobrovoľná skromnosť. Menej matérie, krúžkov, manažovania detského času. Viac lásky, záujmu.
Tiež stretávam deti, ktoré nezdravia – z dôvodu hanblivosti, nevychovanosti, zo strachu z cudzích ľudí. Možno je na mieste ich to začať učiť našou všímavosťou. Ako dievča ma cestou zo školy niektorí susedia pozdravili, alebo sa opýtali, či mi nie je ťažká taška a pod., prejavili záujem. Nabudúce som s radosťou tetu pozdravila prvá ja. Možno deti čo nezdravia to časom dokážu. Keď sa ich niečo navyše spýtame, zvyknú si, že sú súčasťou susedstva. Tu je priestor, miešať sa do výchovy cudzích detí a dať im pocítiť, že keby boli v probléme, niekoho z bytovky zaujímajú, alebo keď ich vidíme pri nevhodnom správaní, môžeme napomenúť.
Pred narodení detí som mala teóriu, že nebudem variť 2 jedlá, keď nechcú varené, budú hladné. V praxi som sa musela „vydať náročnejšou trasou“. Moje inak zdravé dieťa malo problém s jedlom, z niektorých jedál ho dodnes až fyzicky striasa. Teória nedostane iné fungovala štýlom „ok s radosťou“ avšak hlad sa dostavil v podobe nervózneho dieťaťa, ktoré mi znovu ponúknuté jedlo z obeda nejedlo. Rokmi sme sa trpezlivosťou dopracovali k slušnému stravovaniu. Moje dieťa ma naučilo pokore, že nemám jednoduchý návod na všetko.
Spoločné spanie nad 3 roky mi príde akceptovateľné, v našej rodine vítané. S láskou si spomínam na mamu, ktorá ma vzala v ktorúkoľvek nočnú hodinu k sebe do postele, keď som ešte aj ako menšia školáčka prišla k nej. Máme dodnes pekný vzťah.
V obývačke s kuchyňou sa teším mojim hrajúcim sa deťom. Popri varení sa rozprávame, keď sú zvedavé čo sa deje, pribehnú. Vo svojich izbách budú zavretí ešte dosť. 🙂 Poriadok s hračkami ešte nie je dokonale nacvičený. Zabudnuté hračky na zemi mi nevadia , mám v dome deti 🙂
Pri myšlienke vyhradzovať si izby iba pre rodičov mi príde na um, aby sme v starobe od našich detí nemali tiež vyhradené „ detské izby“ aby sme ich nerušili.
Deti vraj v dospelých nevidia autoritu, lebo nás nevidia fyzicky pracovať. Ťukáme do mobilov, šoférujeme, píšeme – abstraktná práca. V detstve som videla dospelých pri práci okolo domu, pílení dreva, … Možno je to na zamyslenie, že deti nie sú drzé iba kvôli prebytku.
S veľa vecami sa v článku stotožňujem. Stretávam drzé deti, v značkových veciach, provokujúce, bez rešpektu, že ide staršia osoba. Myslím si však, že cieľová skupina – ich rodičia – sa k takýmto článkom nedostanú.
Miriam..tlieskam 🙂
Milá Miriam, ďakujem za konštruktívny a hodnotný komentár.Andrea
Mne tento článok hovorí zo srdca a necítim v ňom žiadny sentiment za minulými časmi, len chcenie dať beh života trochu do normálu a prestať byť pre deti len nástrojom na uspokojovanie ich potrieb…dovolila som si zdielať
Aj som si myslela, že matky so zdravým rozumom, už vymreli. Neskutočná vďaka za tento článok aj celý blog. <3
Povinné čítanie pre všetkých budúcich rodičov!! 😛
Pekne pravdivo napisane..palec hore
Dobrý článok